{"guid": "c9aac70e-c9c3-4b48-b85d-ba58796da2d3:f7e981bb-dd77-40a6-94df-811fd0188981", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2321201943.1", "spisova_znacka": "8Cdo/56/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/56/2023 z 19. 3. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2025, sp. zn. 8Cdo/56/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:2321201943.1", "identifikacne_cislo": "2321201943", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2025-03-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-1", "nazov": "§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-4", "nazov": "§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "nazov": "§ 185 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "nazov": "§ 191 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46", "nazov": "§ 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-48.odsek-3", "nazov": "§ 48 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-48.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-439", "nazov": "§ 439 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-439", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-439"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-16", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-46", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-48", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-439"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f7e981bb-dd77-40a6-94df-811fd0188981", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2321201943.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2321201943.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2321201943.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/56/2023\n2321201943\n19. 03. 2025\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2025:2321201943.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F.. V. Š., narodeného X. P. XXXX, B., Z. H. XX, proti\nžalovanej Slovenskej republike, konajúcej prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,\nBratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde\nGalanta pod sp. zn. 35C/24/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23. mája\n2023 sp. zn. 11Co/74/2022, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Trnave z 23. mája 2023 sp. zn. 11Co/74/2022 v potvrdzujúcom zamietavom\nvýroku a v súvisiacom výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i\na na ďalšie konanie.\nUznesenie Okresného súdu Galanta č. k. 35C/24/2021 - 249 z 11. júla 2023\nz r u š u j e.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 35C/24/2021173 z 22. júna 2022 uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 3 664,54 eura spolu\ns úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 664,54 eura od 1. mája 2021 do zaplatenia a\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia; vo\nzvyšnej časti žalobu zamietol; žalovanej nepriznal náhradu trov konania.\n1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. f) a písm. m), § 5\nods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 2 a 3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17, § 18 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003\nZ. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov\n(ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia\nvlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na základe\nvýsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody\na nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli v súvislosti s trestným konaním, v rámci ktorého bol uznesením\npovereného príslušníka Krajského dopravného inšpektorátu Trnava z 27. decembra 2016, ČVS: KRP-21/\nDI-TT-2015 obvinený zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona,\npričom prokurátor okresnej prokuratúry dňa 25. septembra 2017 pod sp. zn. 1Pv/142/2017-574 podal\nna žalobcu obžalobu. Rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 9T/142/2017-574 zo 14. júna 2016 v\nspojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 3. novembra 2020, sp. zn. 6To/8/2020 bol žalobca spod\nobžaloby oslobodený\n1.2. Pri kvalifikácii uplatneného nároku súd prvej inštancie vychádzal z ustálenej súdnej praxe, podľa\nktorej štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným\nodsudzujúcim rozhodnutím súdu. I keď je jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z.\nzrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, treba mať na zreteli, že\n\nzmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená\nnesprávnym, či nezákonným zásahom štátu, bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4MCdo/15/2009). Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody\nv prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický\nprípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba\nvychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom\nalebo nezákonným rozhodnutím podľa citovaného zákona je osobitnou zodpovednosťou, pričom ide\no zodpovednosť objektívnu. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú\nnesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú a) nezákonné rozhodnutie, resp.\nnesprávny úradný postup, b) vznik a existencia škody a c) príčinná súvislosť medzi nezákonným\nrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou. Všetky zákonné podmienky vzniku tejto\nzodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako\nzrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Štát zodpovedá za škodu\nspôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím súdu.\nZákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorý sa jej nemôže zbaviť.\nNeposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu\npovinnosť a škodu zavinil, rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci\nje výsledok tohto konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010).\nPráve z dôvodu fikcie nezákonnosti je potom zo strany súdu nadbytočné zaoberať sa a hodnotiť\njednotlivé úkony orgánov činných v trestnom konaní, keďže rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti\n(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Súd prvej\ninštancie sa preto v konaní jednotlivo nezaoberal úkonmi konajúcich policajtov, či prokuratúry, ktoré\nžalobca označoval za nezákonné a zmätočné, keďže pri posudzovaní náhrady ujmy jej výšky vzniknutej\nv súvislosti s trestným konaním, nejde zo strany súdu v občiansko-právnom konaní o prieskum trestného\nkonania, dôvodnosti procesných úkonov realizovaných orgánmi činnými v trestnom konaní, ani o\nprieskum konečných záverov prijatých voči žalobcovi. Uviedol, že splnenie prvého predpokladu pre\nvznik zodpovednosti za škodu sa v danom prípade odvíja od všeobecného záveru o nezákonnosti\ncelého trestného stíhania v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku. Ďalšími predpokladmi sú vznik a\nexistencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Podľa § 17 ods. 1\nzákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Žalobca si žalobou uplatnil nárok\nna náhradu majetkovej škody vo výške 4 541,50 eura z titulu nákladov na obhajobu, ako aj nárok\nna úroky z omeškania. Žalovaná v konaní nerozporovala, že žalobca v súvislosti s trestným konaním\núčelne vynaložil náklady na odmenu znalcovi X.. F.. E., C.. vo výške 358,56 eura, náklady na odmenu\nznalcovi D.. V. O. vo výške 950,23 eura a cestovné náklady žalobcu na cestu vlastným vozidlom na\núkony trestného konania vo výške 40,88 eura. Taktiež nerozporovala ani oprávnenosť a účelnosť trov\nprávneho zastúpenia v rozsahu 2 195,54 eura na základe vyčíslenia právneho zástupcu žalobcu, okrem\ntrov právneho zastúpenia v súhrnnej výšky 199,41 eura za tri sporné úkony. Keďže výška majetkovej\nškody v sume 3 545,21 eura (358,56 + 950,23 + 40,88 + 2 195,54) vynaložená v príčinnej súvislosti s\ntrestným konaním nebola medzi stranami sporná, pričom vznik a reálne vynaloženie týchto nákladov\nbolo zo strany žalobcu doložené, súd prvej inštancie preto v tejto časti nároku vychádzal z nesporných\nvyjadrení strán sporu v súlade s § 186 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku\nv znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).\n1.3. K spornému nároku na náhradu trov právneho zastúpenia za úkon z 3. decembra 2016 - sťažnosť\nproti obvineniu vo výške 71,50 eura a režijný paušál v sume 8,58 eura, súd prvej inštancie sa stotožnil\ns námietkou žalovanej a dospel k záveru o nepreukázaní realizovania predmetného úkonu právnym\nzástupcom žalobcu. Sťažnosť proti obvineniu podával sám žalobca s tým, že v nej uviedol, že sťažnosť\nprostredníctvom obhajcu odôvodní do 15 dní, k čomu však nedošlo. Samotná skutočnosť, že žalobca\nbol v trestnom konaní v čase podania sťažnosti právne zastúpený nepreukazuje, že spísanie sťažnosti\nrealizoval obhajca, resp. že jej podaniu predchádzala analýza uznesenia, dôkazov a zváženie taktiky\nobhajoby, na ktorom sa mal obhajca zúčastňovať, ako to žalobca tvrdil. Žalobca na preukázanie tohto\ntvrdenia žiadne dokazovanie nenavrhol. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie,\nže jeho právnemu zástupcovi vznikol nárok na odmenu a režijný paušál za tento úkon, nárok nemohol\nbyť priznaný. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k úkonu z 12. apríla 2017 - návrh na výsluch svedka\nA., túto súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Hoci sa predmetná listina nenachádzala vo\nvyšetrovacom spise, dožiadaním Diaľničného oddelenia Policajného zboru v Trnave bolo preukázané,\nže podanie obhajcu žalobcu obsahujúce návrh na výsluch svedka bolo doručené dňa 26. apríla 2017,\n\npričom v ten istý deň bolo dožiadané Diaľničné oddelenie Policajného zboru v Bratislave o výsluch\nsvedka A., ktorý bol realizovaný dňa 4. mája 2017 za prítomnosti obhajcu žalobcu. Účelnosť úkonov\nprávneho zastúpenia je nutné posudzovať z hľadiska, či slúžia riadnemu uplatňovaniu práv obvineného\nv trestnom konaní, pričom navrhovanie dôkazov takýmto nástrojom rozhodne je. Z tohto pohľadu je\nbez významu, či by výsluch bol realizovaný orgánom činným v trestnom konaní aj z úradnej povinnosti\nv zmysle zásady kontradiktórnosti ako to uviedla žalovaná. Nakoľko žalovaná namietala len účelnosť\nvynaložených nákladov, nie ich výšku, súd prvej inštancie nárok na náhradu trov právneho zastúpenia\nza tento úkon v sume 36,83 eura a režijný paušál v sume 8,84 eura žalobcovi priznal. Z obdobných\ndôvodov, ako sú uvedené v predchádzajúcom odseku, súd prvej inštancie akceptoval aj nárok na\nnáhradu za trovy právneho zastúpenia za úkon - dôkazný návrh z 30. augusta 2017, ktorým právny\nzástupca žalobcu navrhol pripustenie dôkazu znaleckým posudkom znalca z odboru cestnej dopravy,\nktorý sa zaviazal predložiť po jeho zabezpečení. Zo strany právneho zástupcu žalobcu išlo opätovne\no napĺňanie účelu obhajoby, realizáciou úkonov smerujúcich k obrane práv obvineného doplnením\nvyšetrovania. Skutočnosť, že vyšetrovanie bolo dňa 28. augusta 2017 ukončené považoval súd prvej\ninštancie pre posúdenie účelnosti tohto úkonu bez významu, keďže žalobca ani jeho právny zástupca\nv čase podávania dôkazného návrhu o ukončení vyšetrovania nemali vedomosť. Nakoľko žalovaná\nnamietala len účelnosť vynaložených nákladov, nie ich výšku, súd prvej inštancie nárok na náhradu trov\nprávneho zastúpenia za tento úkon v sume 73,66 eura a režijný paušál v sume 8,84 eura žalobcovi\npriznal. Ako dôvodné súd vyhodnotil námietky žalovanej voči náhrade škody pozostávajúcej z odmeny\nznalcovi D.. V. O. vo výške 496,88 eura a znaleckému ústavu Inštitút forenzných medicínskych expertíz,\ns. r. o. vo výške 300 eur, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že by šlo o účelne vynaložené\nnáklady v súvislosti s trestným stíhaním. Žalobca tvrdil, že znaleckým úkonom znalca D.. V. O., je\nanalýza nehodového deja, ktorá mala charakter predbežného posúdenia dôkaznej situácie na účely\nstanovenia taktiky obhajoby a súčasne určenia otázok, ktoré je potrebné položiť svedkom, aby ich\nvýpovede boli relevantným pokladom pre následný znalecký posudok. Na pojednávaní konanom dňa\n23. mája 2022 doplnil, že prvotné zistenia znalca sa nestratili, ale tvorili časť podkladov pripravených\npre vypracovanie znaleckého posudku. Tieto tvrdenia však žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal.\nZ obsahu následne vyhotoveného znaleckého posudku č. 2017/068 totiž vyplýva, že znalec v rámci\nznaleckého dokazovania spracoval analýzu nehodového deja na základe zadania žalobcu, avšak z\nničoho nevyplýva, že by vychádzal z čiastkových záverov predchádzajúceho znaleckého úkonu, keďže\ntakáto listina v podkladoch pre vypracovanie znaleckého posudku uvedená nebola. Analýza nehodového\ndeja vypracovaná dňa 24. januára 2017 pritom žalobcom ako listinný dôkaz do trestného konania\nnavrhnutá ani predložená nebola. Konzultačné služby Inštitútu forenzných medicínskych expertíz, s. r.\no. mali podľa tvrdenia žalobcu predstavovať prípravu na plánovaný výsluch medicínskych znalcov na\nhlavnom pojednávaní konanom dňa 24. septembra 2018. Z predloženej faktúry však nevyplýval obsah\npredmetnej konzultácie a či jej výsledky mohli byť a aj skutočne boli účelne použité žalobcom v trestnom\nkonaní. Nakoľko súd prvej inštancie, ani žalovaná nepoznali obsah konzultácie, z uvedeného dôvodu\nnebolo možné vyhodnotiť, či takto získané poznatky žalobca alebo jeho právny zástupca použili pri\nvýsluchu znalcov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca na preukázanie účelnosti\nvynaloženia týchto nákladov nenavrhol žiadne dokazovanie. Nakoľko žalobca nepreukázal, že by k\nvzniku majetkovej škody z dôvodu odmeny znalcovi D.. O.H. a znaleckému ústavu došlo v príčinnej\nsúvislosti s trestným konaním, preto uplatnené nároky nepriznal. Na základe uvedených dôvodov súd\nprvej inštancie z titulu nároku na náhradu majetkovej škody žalobcovi z pôvodne uplatnenej sumy 4\n541,50 eura priznal sumu 3 664,54 eura a vo zvyšnej časti nárok ako nedôvodný zamietol. Okrem\nnáhrady majetkovej škody priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 664,54\neura od 1. mája 2021 do zaplatenia, nakoľko žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie\nnávrhu listom z 15. januára 2021, na ktorý žalovaná odpovedala zamietavo listom z 29. apríla 2021,\ndoručeným žalobcovi dňa 30. apríla 2021. V zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. žalobcovi\nvznikol nasledujúcim dňom, t. j. od 1. mája 2021 nárok na úroky z omeškania, ktoré si uplatnil v zákonnej\nvýške.\n1.4. Žalobca si v konaní ďalej uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur\nspolu s úrokmi z omeškania. K uplatnenému nároku súd prvej inštancie uviedol, niet pochýb, že\ntrestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnostných práv jednotlivca, preto súhlasil s vyjadrením\nžalobcu o vzniku ujmy nezákonným trestným stíhaním. Každé trestné stíhanie a v ňom vykonané\nzásahy do uvedených chránených statkov, je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy,\na to najmä v takom prípade, ak sa vo výsledku preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o\nzodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená\n\nzodpovednosť štátu za škodu spôsobenú fyzickej alebo právnickej osobe, ktoré sa museli podrobiť\nexcesívnym úkonom orgánom činným v trestnom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 21. októbra 2020 sp. zn. 4Cdo/130/2020). Vyššie uvedené závery však nezbavujú žalobcu\ndôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu rozsahu a vážnosti negatívnych dopadov trestného\nstíhania na jeho osobný, rodinný, profesijný život, na jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti tak, aby\nzískané závery odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Základnou premisou\nvyslovenou judikatúrou najvyššieho súdu pri určovaní výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy je\nteda požiadavka na súd, aby pri uplatňovaní voľnej úvahy vychádzali zo zistenia skutkových okolností,\nktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí, aby sa uplatnenie\nvoľnej úvahy nestalo nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole, pričom\nnemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli\nk bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by pri porovnaní odškodňovaní zásahu do práva na\nochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov do iných základných práv zaručených ústavou, mohli\nniektoré ujmy na iných základných právach napr. ujmy na zdraví i dokonca na živote bagatelizovať.\nTrestné stíhanie žalobcu trvalo takmer päť rokov od 23. novembra 2015 do 3. novembra 2020, kedy\nnadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že\nvedenie trestného stíhania bolo spôsobilé vyvolať u žalobcu pocit životnej neistoty, predstavujúci stav\nvnútorných útrap trvajúci dlhší čas, pričom u žalobcu ako advokáta tento priamo súvisel s uvedomovaním\nsi závažnosti hroziaceho trestu, keď prípadný zákaz činnosti vedenia motorového vozidla by žalobcovi\nmimoriadne skomplikoval výkon jeho povolania advokáta, hrozba pozastavenia výkonu advokácie a teda\nohrozenie profesijného uplatnenia a živobytia žalobcu. Zároveň bolo v konaní preukázané, že vo vzťahu\nk profesijnému životu malo trestné stíhanie žalobcu negatívny dopad aj navonok, keď jednak žalobcovi\nnebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, v dôsledku čoho sa javilo, že žalobca porušil svoju\npovinnosť informovať Slovenskú advokátsku komoru o vznesení obvinenia, ktoré tvrdenie žalovaná\nnerozporovala, a zároveň v priebehu trestného konania bol žalobca opakovane vyzývaný Slovenskou\nadvokátskou komorou na oznámenie stavu trestného konania s odkazom na ustanovenie § 28 ods.\n3 zákona č. 586/2003 Z. z. výzvami zo 7. apríla 2016, 9. januára 2017, 13. augusta 2019. Okrem\nvnútorného pocitu neistoty tak bol žalobca v dôsledku trestného stíhania opakovane konfrontovaný\ns hrozbou pozastavenia výkonu advokácie alebo vyčiarknutia zo zoznamu advokátov aj zo strany\nspoločnosti, čo predstavuje vznik závažnejšej ujmy a odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. Pri stanovení jej výšky súd prvej inštancie vychádzal z toho, že zásah pretrvával po dobu päť\nrokov, počas ktorej žalobca žil s vedomím ohrozenia výkonu jeho povolania, avšak k naplneniu uvedenej\nhrozby nikdy nedošlo. Žalobca v konaní nepreukázal, že by vedenie trestného konania aj reálne zasiahlo\ndo jeho schopnosti vykonávať činnosť advokáta, resp. že by negatívne následky trestného stíhania\npretrvávali dodnes a neboli odstránené oslobodzujúcim rozsudkom. Na základe uvedeného súd prvej\ninštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 200 eur za každý rok\ntrestného konania, t. j. v celkovej výške 1 000 eur, ktorú výšku považoval za primerané zadosťučinenie\nza preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu, za prežitý stres a pocity frustrácie. Vo zvyšnej\nčasti uplatneného nároku súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca v konaní netvrdil\na ani nepreukazoval, že by v dôsledku trestného konania došlo k narušeniu jeho osobnej slobody, jeho\nsúkromia, že by nemohol udržiavať štandardné vzťahy so svojou rodinou, priateľmi, kolegami či klientmi.\nV konaní nepreukázal, že by jeho trestné stíhanie bolo predmetom skúmania verejnosťou nad rámec\nžiadostí Slovenskej advokátskej komory, že by v jeho dôsledku bola vážnejším spôsobom ohrozená\njeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti. V konaní nebolo preukázané, že by príslušnými orgánmi v\nzmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. boli konštatované prieťahy v konaní, v dôsledku čoho súd konanie\norgánov činných v trestnom konaní z tohto pohľadu nebol oprávnený posudzovať. Pokiaľ žalobca\npoukazoval na nezákonný postup povereného príslušníka Policajného zboru, postup prokuratúry s\nprvkami zlomyseľnosti, šikany a zneužívania úradnej moci, všetky tieto okolnosti v konečnom dôsledku\nviedli k oslobodzujúcemu rozsudku a následne pre účely uplatnenia zodpovednostného nároku, k záveru\no nezákonnosti začatia a vedenia celého trestného stíhania. Oslobodzujúci rozsudok v danom prípade\npredstavuje dostatočnú satisfakciu za nezákonný a zmätočný postup orgánov činných v trestnom\nkonaní. Tento záver zdôrazňuje aj skutočnosť, že samotný žalobca v priebehu konania opakovane\ncitoval odôvodnenie Krajského súdu v Trnave v uznesení č. k. 6To/48/2020-615 z 3. novembra 2020:\n„Treba poukázať na dôležitú skutočnosť, že v tomto konaní to nebol prokurátor, ktorý preukazoval\nvinu obžalovaného, ale naopak obžalovaný, ktorý musel súdu preukázať svoju nevinu. Odvolaciemu\nsúdu nebolo jasné, ako mohol prokurátor podať obžalobu bez vypracovania znaleckého posudku, z\nktorého by bolo zrejmé, kto zavinil v predmetnom trestnom konaní dopravnú nehodu a je trestnoprávne\nzodpovedný za spôsobený následok. Od začiatku totižto existovali pochybnosti o priebehu nehodového\n\ndeja vzhľadom na rozporné výpovede obžalovaného a poškodených. Prokurátor však bez zabezpečenia\nnajdôležitejšieho dôkazu podal obžalobu s opisom skutkového deja, ktorý nekriticky prevzal zo záznamu\ndopravnej nehody z 23. novembra 2015. Navyše obžalovaný pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu\ndokonca podal aj návrh na doplnenie dokazovania v tom smere, aby bol zabezpečený znalecký posudok\nznalca z odboru dopravy k analýze nehodového deja, avšak poverený príslušník Policajného zboru\nnávrhu nevyhovel s odôvodnením, že neboli predložené relevantné podklady vedúce k zmene posúdenia\nzavinenia skutku; prokurátor na uvedené reagoval podaním obžaloby.“ Podľa názoru súdu prvej\ninštancie, žalobca sa s uvedeným záverom stotožnil a oslobodzujúci rozsudok vníma ako satisfakciu\na potvrdenie ním vznášaných námietok o nesprávnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní.\nSúd nepriznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania z uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v celom\nrozsahu z dôvodu, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe\nsúdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až uplynutím takto určenej doby plnenia sa\ndlžník dostáva do omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012,\nsp. zn. 6Cdo/185/2011). V súvislosti s nevykonaním dokazovania oboznámením sa dozorového spisu\nprokurátora súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhoduje o tom, ktoré z\nnavrhnutých dôkazov vykoná. Súd toto rozhodnutie prijme až potom, ako sa oboznámi s odôvodnením\nstrany, ktorá návrh na vykonanie dokazovania navrhla, s prípadným námietkami subjektov, ktorým\nbola uložená povinnosť dôkaz predložiť a dospeje k záveru, že ide o dôkazy potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností. V danom prípade skutočnosť, že súd na pojednávaní konanom dňa 30. marca\n2022, na základe žiadosti žalobcu požiadal Okresnú prokuratúru Galanta o predloženie dozorového\nspisu, nemožno považovať za rozhodnutie súdu o pripustení tohto dôkazu, ktorého obsah a relevancia\nsúdu nebola známa. Až po tomto pojednávaní súd prvej inštancie získal odmietavé stanovisko Okresnej\nprokuratúry Galanta v spise na č. l. 119 z odkazom na § 55 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. a následne\nna pojednávaní konanom dňa 23. mája 2022, žalobca návrh na vykonanie dôkazu zdôvodnil s tým,\nže predmetný dôkaz má preukazovať, že postup štátnych orgánov bol nesprávny a nezákonný. Po\noboznámení sa s týmito skutočnosťami súd prvej inštancie dospel k záveru, že vykonanie tohto dôkazu\nby bolo nadbytočné a nehospodárne, a to vzhľadom na už vyššie uvedenú argumentáciu, podľa ktorej\npri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy i jej výšky vzniknutej v súvislosti s trestným konaním nejde\nzo strany súdu v občianskoprávnom konaní o prieskum trestného konania, dôvodnosti procesných\núkonov realizovaných orgánmi činnými v trestnom konaní, ani o prieskum konečných záverov prijatých\nvoči žalobcovi. Záver o nezákonnosti trestného konania mohol byť ustálený už na základe dovtedy\nzabezpečených dôkazov, a to trestného spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/142/2017. Vzhľadom\nna postavenie žalovanej súd prvej inštancie akceptoval návrh na predĺženie lehoty na plnenie z dôvodu\npotreby zabezpečenia schvaľovacieho procesu finančnej úhrady a administratívno-pracovnej náročnosti\ntohto procesu, preto určil patričnú lehotu 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia v súlade s § 232 ods. 3\nCSP. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP, keď celková\nvýška nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní bolo 24 541,50 eura. Žalobca mal v konaní úspech\nv časti sumy 4 664,54 eura (19 %), žalovaná v zamietnutej časti žaloby (81 %). Žalovanej by tak vznikol\nnárok na náhradu trov konania v pomernej časti ako strane, ktorá mala v konaní väčší úspech. Nakoľko\nsi však žalobca v konaní čiastočne úspešne uplatňoval nároky zo zodpovednosti za škodu pri výkone\nverejnej moci a jeho neúspech spočíval v prevažnej miere v rozsahu priznanej nemajetkovej ujmy, ktorej\nvýška závisela od voľnej úvahy súdu, súd prvej inštancie tieto okolnosti vyhodnotil ako dôvody hodné\nosobitného zreteľa, pre ktoré žalovanej náhradu trov konania nepriznal.\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 23. mája 2023 sp. zn.\n11Co/74/2022 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu\nzamietol zmenil tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 %\nročne zo sumy 1 000 eur od 14. mája 2021 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo\nzvyšku zamietnutia žaloby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; zmenil výrok o nároku na náhradu\ntrov konania tak, že žalobcovi v konaní o náhradu škody priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného\nkonania voči žalovanej v rozsahu 61,40 % a v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy priznal žalobcovi\nvoči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %; žalovanej priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že preskúmaval napadnutý potvrdzujúci zamietavý výrok a\nsúvisiaci výrok o trovách konania. V súvislosti s námietkou nesprávneho procesného postupu súdu prvej\ninštancie týkajúceho nevykonania navrhnutých dôkazov a to zabezpečenia a oboznámenia dozorového\nspisu prokuratúry, odvolací súd poukázal na to, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva\n\nlen v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní,\nobsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na\nspravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi\nnázormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Do obsahu základného práva podľa čl.\n46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a slobôd (ďalej len ,,dohovoru“) nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,\nktorý predkladá strana (I. ÚS 97/1997, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Podľa názoru odvolacieho\nsúdu sa súd prvej inštancie zaoberal všetkou podstatnou a relevantnou argumentáciou strán, a to\ntak skutkovou a právnou. Pokiaľ na ňu neprihliadol, vysvetlil prečo. Nebolo preto zistené, že by\npostupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práv odvolateľa na spravodlivý proces. K namietanému\nnedostatočnému odôvodneniu odvolací súd dôvodil, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého\nrozsudku uviedol, prečo nepovažoval za potrebné a ani možné vykonať navrhnutý dôkaz, pričom\nodvolací súd sa s takýmto postupom a jeho odôvodnením stotožnil a v podrobnostiach odkázal na\nodôvodnenie napadnutého rozsudku (body 33., 34. a 48. odôvodnenia). K námietke týkajúcej sa zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov konštatoval, že súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne pochybenia,\nani nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj\nnámietku nesprávneho právneho posúdenia, skonštatovaním správne zisteného skutkového stavu, ako\naj právneho posúdenia, s ktorými závermi a dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie sa stotožnil v\nsúlade s § 387 ods. 2 CSP.\n2.2. K namietanému nepriznaniu náhrady škody v celej odvolateľom uplatnenej výške s odôvodnením\njej nepreukázania, odvolací súd poukázal na správnosť záveru súdu prvej inštancie, že sa uhrádza\nsa skutočná škody a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom náhrada škody zahŕňa\naj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli (§ 18 ods. 1 a 2 zákona\nč. 514/2003 Z. z.). Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne\nvynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta\n(§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ). Niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v tomto\nšpecifickom prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu.\nObsah základného práva obvineného/obžalovaného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní\nspočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti\nštátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj\nnáklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť\nobmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí ísť o náklady na obhajobu vynaložené\núčelne (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/ 402/2015). Z uvedeného\nvyplýva, že poškodený musí preukázať nielen vynaloženie trov konania, ktoré poškodenému vznikli v\nkonaní, ale musí tiež preukázať, že uvedené náklady boli vynaložené účelne. Dôkazné bremeno v tomto\nsmere zaťažuje žalobcu. V kontexte uvedeného odvolací súd akcentoval, že súd prvej inštancie sa pri\nposudzovaní nároku na náhradu škody správne sa zaoberal nielen preukázaním vynaloženia nákladov\nna obhajobu, ale aj preukázaním, či tieto náklady boli vynaložené účelne, keď len v prípade preukázania\nsplnenia oboch predpokladov možno priznať ich náhradu. K nepriznaniu čiastkových nárokov na náhradu\nškody súd prvej inštancie primeraným spôsobom odôvodnil a jeho záverom nemožno nič vytknúť.\n2.3. K námietke odvolateľa týkajúcej sa nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy v celom uplatnenom\nrozsahu s odôvodnením neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu rozsahu a vážnosti\nnegatívnych dopadov trestného stíhania na jeho osobný, rodinný, profesijný život, na jeho dôstojnosť\na vážnosť v spoločnosti, odvolací súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“), ako aj Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), a skonštatoval, že súd prvej inštancie uplatnený nárok\nžalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy posúdil v zmysle ustálenej judikatúry, pričom svoje rozhodnutie v\ntejto časti i náležite odôvodnil, preto odvolací súd poukázal na vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého\nrozsudku v tejto časti, bez potreby zopakovania dôvodov, pričom len príkladmo poukázal na niektoré\nsúdne rozhodnutia vyšších súdnych autorít (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4Cdo/130/2020, najmä bod 15. a 16. uvedeného rozhodnutia; uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS\n285/2018). V porovnateľnom prípade vedenom pod sp. zn. 3Cdo/7/2017 o náhradu škody a náhradu\nnemajetkovej ujmy najvyšší súd poukázal na závery ESĽP, ktorý vo svojich rozhodnutiach judikoval,\nže náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na\n\npovesti (napr. Tolstoy Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu) a konštatoval, že pri určovaní výšky\nnáhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (Flux proti Moldavsku, Steel a\nMorris proti Spojenému kráľovstvu).\n2.4. Odvolanie v časti nepriznania úrokov z omeškania z priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy\nodvolací súd považoval za dôvodné. Argumentoval, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej\nujmy nedochádza až márnym uplynutím lehoty ustanovenej rozhodnutím súdu, ale už márnym uplynutím\nšesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor je\npodporený aj novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou od 1. januára\n2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej vety tohto\nustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota\nz omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na\nnáhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí\nzačiatok jej plynutia neskôr. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/257/2019, 7Cdo/339/2021. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalovaná\nžalobcovi dňa 13. mája 2021 oznámila, že neuspokojí jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.\nUvedeným dňom začalo plynúť omeškanie žalovanej, preto bolo dôvodným priznať žalobcovi v zmysle\ncitovaných ustanovení už súdom prvej inštancie úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 000\neur od 14. mája 2021 do zaplatenia. Určenie lehoty na plnenie v rozsahu 30 dní považoval odvolací\nsúd za odôvodnené v zmysle § 232 ods. 3 CSP, preto uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi priznané\núroky z omeškania v rovnakej lehote ako istinu. Ďalšie uplatnené argumenty odvolací súd považoval\npre rozhodnutie za nerozhodné. Na základe uvedených dôvodov napadnutý rozsudok vo výroku o\núrokoch z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zmenil v súlade s § 388 CSP a vo zvyšku\nzamietavého výroku napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade\ns § 387 ods. 2 CSP. Zároveň zmenil a j výrok o trovách konania. Dôvodil, že výška náhrady nemajetkovej\nujmy závisela od úvahy súdu, bolo dôvodné priznanie nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu\nv súlade s § 255 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody považoval za\nopodstatnené priznanie nároku v súlade s § 255 ods. 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho\nkonania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej zamietavej časti podal dovolanie\nžalobca, ďalej (len „dovolateľ“), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f ) CSP a §\n421 ods. 1 písm. a) CSP. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnamietal porušenie princípu rovnosti a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. K namietanému porušeniu\nprincípu rovnosti zbraní tvrdil, že súd prvej inštancie síce najprv na návrh žalobcu uložil miestnej\nprokuratúre, aby predložila dozorový spis, ale keď prokuratúra odmietla súdu vyhovieť, súd sa „zľakol“\nvlastnej odvahy a naopak, začal produkovať rôzne sofizmy, ktorými zakrýval svoje zľaknutie. Právna\núprava nahliadania do prokurátorskeho spisu však s dokazovaním v súdnom konaní nemá absolútne\nžiaden súvis. Vyšetrovací a dozorový spis sú základné spisy, v ktorých je zachytené protiprávne konanie\nštátnych orgánov voči žalobcovi. Súd prvej inštancie namiesto toho, aby žalobcovi umožnil riadne viesť\ndokazovanie, hľadal podľa jeho názoru výhovorky, len aby dokazovaniu za každú cenu zabránil, lebo\nsi to miestna prokuratúra neželala. Tvrdil, že súd prvej inštancie ho začal následne obviňovať, že\nnedostatočne odôvodnil svoj dôkazný návrh, keďže by mal vlastne uviesť, čo presne sa v dozorovom\nspise nachádza. Súd prvej inštancie však najskôr prokuratúre predloženie dozorového spisu uložil,\ndôkazný návrh žalobcu bol teda dostatočne odôvodnený. Pokiaľ by nebol, súd prvej inštancie by sa mu\npredsa nepokúšal vyhovieť, inak by predsa porušoval zákon. Dozorové spisy prokuratúry sa totiž smú\npredkladať iba na základe úplne bezchybných dôkazných návrhov, keďže prokuratúra je privilegovaný\nštátny orgán, ktorému hocikto nemôže len tak nahliadať do jeho tajných spisov a už vôbec nie nejaký\nžalobca, o ktorom ten spis je vedený. Keďže zároveň analogicky argumentoval judikatúrou k právu na\ninformácie, z ktorého nie sú vylúčené ani prokurátorske spisy, tak súd prvej inštancie odporučil žalobcovi,\naby si podal žiadosť o informácie, i napriek tomu žalobca žiadal spis na účely dokazovania. Tvrdenie,\nže si ho bude čítať súkromne, nemá žiaden vplyv na dôkaznú situáciu.\n3.1. Následne dovolateľ nesúhlasil s priznaním výšky náhrady nemajetkovej ujmy za 5 ročné nezákonné\ntrestné stíhane v 1 000 eur. Namietal, že súd sa snažil zdôvodniť priznanie uvedenej výšky rôznymi\nvyhláseniami, že sa vlastne nič nestalo, že bol stíhaný nezákonne, pričom takéto vyslovenie podľa\nodvolacieho súdu vnímal žalobca ako satisfakciu. Uvedené konštatovanie nebolo nikde vyslovené. V\ntejto súvislosti dovolateľ dôvodil, že oslobodenie nie je satisfakcia za nezákonné trestné stíhanie, je to\n\niba nevyhnutný a veľmi neskorý dôsledok absolútnej absencie voči nemu. V tejto súvislosti poukázal\nnapríklad na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/375/2013-133 zo 17. januára 2017,\nv ktorom poškodená osoba získala za prieťahy 6 000 eur a žalobcovi bolo za nezákonné trestné\nstíhanie priznaných len 1 000 eur. K tvrdeniu súdu, že žalobca nemal ťažkosti v rodine uviedol,\nže v konaní poukazoval na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nim došlo, na\nčo súd v napadnutom rozhodnutí reagoval názorom, že okolnosti nie sú podstatné. Podstatné je\niba to, že bol oslobodený a vzápätí na to v logickej slučke vyhlásil, že neutrpel ujmu v rodinnom,\npriateľskom, spoločenskom živote a teda sa mu vlastne nič nestalo. Dovolateľ považoval za zaujímavé\nohodnotenie 5 ročného zlomyseľného obťažovania žalobcu prokuratúrou. Za určitú formu satisfakcie\npovažoval dovolateľ ospravedlnenie zo strany štátnych orgánov, ku ktorému však neprišlo a naopak\nštátne orgány tvrdili, že konali správne a na vine bol on. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/130/2020, podľa ktorého každé\ntrestné stíhanie a v ňom vykonané zásahy do uvedených chránených statkov, je spôsobilé bez ďalšieho\nvyvolať vznik nemajetkovej ujmy. Zároveň poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS\n224/2023-16 z 27. apríla 2003, z ktorého relevantnú časť citoval. K rozhodujúcim kritériám pre priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy dovolateľ zdôraznil dĺžku trvania trestného stíhania 5 rokov, závažnosť\nhroziaceho trestu, postup povereného príslušníka Policajného zboru, postup prokuratúry, postavenie\nžalobcu ako advokáta, reakciu prokuratúry na žiadosť žalobcu o prerokovanie jeho nároku na náhradu\nškody z titulu nákladov obhajoby, na advokátsku profesiu žalobcu. Podľa názoru dovolateľa v súvislosti\ns jednotlivými nárokmi na náhradu škody súd postupoval formalisticky, opomínajúc základné pravidlá\ndokazovania. Ohľadom podstaty dôkazného bremena poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 21. októbra 2020 sp. zn. 4Cdo/130/2020, z ktorého relevantnú časť citoval. V tejto\nsúvislosti poznamenal, že súd si zjavne pletie dôkazné bremeno s právnym posúdením a neunesenie\ndôkazného bremena, ktoré sa týka skutkových okolností. Posúdenie nároku je právnou otázkou.\nDovolateľ dôvodil, že súd mu nepriznal náhradu za úkon sťažnosť proti obvineniu z 3. decembra 2016\ns odôvodnením, že sťažnosť proti obvineniu podával sám žalobca s tým, že v nej uviedol, že sťažnosť\nprostredníctvom obhajcu odôvodní do 15 dní, k čomu však nedošlo. Podľa jeho názoru, dôkazné\nbremeno uniesol, lebo preukázal, že úkon bol vykonaný a že zaň svojmu obhajcovi zaplatil. Podotkol,\nže súčasťou obhajoby nie je iba samotné vykonanie úkonu, ale súčasťou daného úkonu je aj vykonanie\nprávneho a taktického posúdenia, či úkon vykonať a presne ako. V tomto prípade súčasťou podania\nsťažnosti bola aj analýza, či ju vôbec podávať, či podávať blanketovú sťažnosť s následným doplnením\nalebo ju rovno podať odôvodnenú, atď. Išlo teda o úkon vykonaný, reálne zaplatený, nie je preto dôvodné\ntúto časť skutkovo nepochybného nároku právne spochybňovať. Odôvodnenie týkajúce sa súdov nižšej\ninštancie vo vzťahu k hodnoteniu znaleckého úkonu znalca D.. V. O.J., ktoré citoval, týkajúce sa analýzy\nnehodového deja, považoval za absurdné a účelové špekulácie. K uvedenému poznamenal, že na\npojednávaní konanom dňa 23. mája 2022 doplnil, že prvotné zistenia znalca sa nestratili, ale tvorili časť\npodkladov pripravených pre vypracovanie znaleckého posudku. Dovolateľ zároveň tvrdil, že znalcovi\npreukázateľne zaplatil, a to prevodom na účet, predložil súdu analýzu nehodového deja vypracovanú\nznalcom, z ktorej bolo jasné, že znalec jej musel venovať hodiny úsilia, keďže musel vytvoriť simuláciu\nnehodového deja v dvoch variantoch. I napriek uvedenému súd tento úkon spochybnil, ale bez toho, aby\nuviedol, čo má byť myšlienkovým východiskom takéhoto spochybnenia. Napokon namietal odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia vo vzťahu k zaplatenej faktúre Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.\nr. o. za konzultáciu v súvislosti s konkrétnym trestným konaním. Aj odôvodnenie uvedené súdom k tomu\ndôkazu považoval za skutočne absurdný prístup. Dovolateľ k uvedenému zdôraznil, že nad akúkoľvek\npochybnosť preukázal, že v súvislosti so svojou obhajobou zaplatil znaleckému ústavu za konzultáciu.\nUniesol teda dôkazné bremeno a má nárok na náhradu týchto nákladov obhajoby. Zároveň podotkol, že\nnie je v trestnom konaní, preto neplatí zásada v pochybnostiach na prospech štátu.\n3.2. K uplatneným úrokom z omeškania, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 26. februára 2020 sp. zn. 4Cdo/257/2019, v ktorom bol prijatý záver, že k vzniku omeškania s\nplnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už\nmárnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený\nnázor najvyššieho súdu je podporený aj novelou vykonanou č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou\nod 1. januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej\nvety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,\nlehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok\nna náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd\nneurčí začiatok jej plynutia neskôr. Analogicky poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS\n\n214/2020 zo 14. októbra 2021, s ktorým právnym názorom sa dovolateľ stotožnil. Poznamenal, že úroky\nz omeškania predstavujú odplatu, kompenzáciu za nutnosť čakať na úhradu pohľadávky, ktorá má nútiť\naj dlžníka, aby zvážil, či bude súdne obštruovať, alebo zaplatí uplatnený nárok. Úroky z omeškania\npredstavujú cenu za súdivosť dlžníka. Sofizmus, že ide o nárok, ktorý vzniká až jeho priznaním zo strany\nsúdu, je v príkrom rozpore s právnou úpravou, ktorá ukladá tento nárok pred podaním žaloby predbežne\nprerokovať. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku zrušiť alebo zmeniť\na priznať mu uplatnený nárok v celom rozsahu.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu konštatovala správne skutkové a právne závery odvolacieho\nsúdu, stotožnila sa s jeho odôvodnením. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm.\nf) CSP podotkla, že dovolateľ uplatnil totožnú argumentáciu ako v odvolaní, s ktorou sa odvolací súd\npodrobne právne vysporiadal. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 421 ods. 1 písm.\na) CSP uviedla, že dovolateľ ho nesprávne resp. vôbec nevymedzil Navrhla dovolanie ako nedôvodné\nzamietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nneprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n12. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\n\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,\n4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).\n13. Z okolností preskúmavanej veci, že predmetom žalobného návrhu bolo uplatnenie nároku na\nnáhradu majetkovej škody vo výške 4 541,50 eura spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej\nsumy 4 541,50 eura od 1. mája 2021 do zaplatenia. Z titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy si\nžalobca uplatnil nárok vo výške 20 000 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20 000\neur od 14. mája 2021 do zaplatenia, z dôvodu trestného stíhania za obdobie od 23. novembra 2015\ndo 3. novembra 2020. Rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 9T/142/2017-574 zo 14. júna 2016\nv spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 3. novembra 2020 sp. zn. 6To/48/2020 bol žalobca\nspod obžaloby oslobodený. Z titulu uplatnených nárokov nebola žalobcovi priznaná náhrada majetkovej\nškody vo výške 876,96 eura a náhrada nemajetkovej ujmy nad sumu 1 000 eur spolu s príslušenstvom\nz uplatnených nárokov.\n14. V rámci namietaného nesprávneho procesného postupu v zmysle § 420 písm. f) CSP\ndovolateľ namietal porušenie princípu rovnosti zbraní, nevykonanie navrhnutých dôkazov, zmätočnosť\nnapadnutého rozhodnutia, nedostatočné odôvodnenie, ktoré považoval za absurdné a špekulácie.\n15. Podľa čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie\nspočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky\nprocesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu\ns cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.\n16. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.\n17. Podľa § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.\nVierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.\n18. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné\nna rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc\nposúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí\ndôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov\no skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú uplatnený nárok. Hodnotenie dôkazov je\nčinnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.\nAktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ\nv ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP,\nnormatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov\nrobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu\nale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.\nNaopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s\npriebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,\nM. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.).\n19. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl.\n46 ústavy, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k\nsúdu), aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na\nzachovanie kontradiktórnosti konania a ,,rovnosti zbraní“ (III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a\ns ňou súvisiacou ,,rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje\nprocesné práva predložiť argumenty a reagovať na ,,protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí v\nsporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, kde sa v celom rozsahu uplatňuje\nkontradiktórnosť konania (III. ÚS 32/2015). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní ako\njeden z prvkov širšej koncepcie spravodlivého konania vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná\nprimeraná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči\njeho protistrane (napr. rozhodnutie vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997, sťažnosť\nč. 19983/92, bod 53 alebo Ankerl proti Švajčiarsku z 23. októbra 1996, sťažnosť č. 17748/91, bod 38).\nŽiadna zo sporových strán teda nie je nadradená druhej strane a každá zo strán zároveň musí mať v\nrovnakej miere umožnenú realizáciu svojich procesných oprávnení v súlade so zachovaním princípu\nrovnosti zbraní vyplývajúceho z čl. 6 Základných princípov CSP.\n\n20. Cieľom zásady rovnosti je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto\ndefinovanú rovnosť strán sporu spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázka\ndôkazného bremena, ktoré je na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom\nprípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Rovnosť zbraní spočívajúca v rovnakom\npostavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania,\nv spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.\nZachovanie rovnosti zbraní z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj\noprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom\ndôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne\ndôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli sporovej strany. O tom,\nktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy.\nObsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie\ntejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo\nvykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní\ns jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok ESĽP vo veci Feldbrugge proti Holandsku z roku 1986).\nV súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená,\nže účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi (sp. zn.\n6Cdo/259/2010).\n21. Pokiaľ dovolateľ v konaní v súvislosti s uplatnením nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy\nopakovane navrhoval vyžiadať dozorový spis prokurátora za účelom preukázania okolností, za ktorých\nk trestnému stíhaniu došlo, nemožno sa stotožniť s názorom súdu nižšej inštancie, že rozhodujúcim\npre posúdenie predpokladu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú trestným stíhaním, ktoré skončili\noslobodením z pod obžaloby oslobodzujúcim rozsudkom je neskorší výsledok. Uvedený právny záver\nzodpovedá súdnou praxou ustálenému záveru o splnení jedného z predpokladov zodpovednosti štátu\nza škodu, ktorý dovolací súd nespochybňuje. Dovolateľ však v rámci splnenia dôkaznej povinnosti a\npreukázania okolností, za ktorých trestnému stíhaniu došlo v priebehu konania na súde prvej inštancie,\nako aj v rámci uplatnených odvolacích námietok poukazoval na spôsob vedenia trestného stíhania,\npostup pri vznesení obvinenia, doručenie uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi iba Slovenskej\nadvokátskej komore, ako aj vykonávanie dokazovania bez procesnej účasti žalobcu, nezabezpečenie\nriadneho zamerania a náčrtu miesta nehody, ako aj nezabezpečenie znaleckého posudku z odboru\ncestnej premávky. V kontexte uvedeného zdôrazňoval, že z hľadiska právnej a skutkovej zložitosti\nnešlo o vec náročnú, závažnosť hroziaceho peňažného trestu, trestu odňatia slobody do jedného\nroka a zákaz viesť motorové vozidlo, čo by mu skomplikovalo výkon jeho povolania advokáta, s čím\nbola spojená hrozba pozastavenia výkonu advokácie a teda ohrozenie jeho profesijného uplatnenia\na živobytia, preto za neprimeranú považoval dĺžku samotného trestného stíhania v trvaní 5 rokov.\nUvedené skutkové okolnosti možno subsumovať medzi zákonné kritéria v zmysle ustanovenia § 17 ods.\n3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., preto vykonanie navrhovaného dôkazu, by bolo spôsobilé privodiť\npre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie týkajúce sa určenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej\nujmy. Tento všeobecný princíp rovnosti strán bolo preto nutné aplikovať aj pri posudzovaní danosti\nuplatneného nároku na náhradu škody z titulu majetkovej škody a nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy, jej výšky a príčinnej súvislosti medzi nezákonným trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením\nspod obžaloby a vznikom škody.\n22. Najvyšší súd v uznesení zo 16. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018 uviedol, že ,,procesnému právu\núčastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch a dôkazoch\nrozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov\ntak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je\nargument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz\nje bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/\nnevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou.\nNakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému\novereniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností\noverené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže\ntáto dôkazná vada tzv. opomenuté dôkazy takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného\nrozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť“. Totožný názor vyplýva aj z\nuznesenia najvyššieho súdu z 29. októbra 2019 sp. zn. 5Cdo/202/2018.\n\n23. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami\nstrán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení\nrozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými\ntvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n24. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku\nv prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom\nprípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby\naj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam\nstrán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení\nrozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení\nrozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký\nargument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej\npovahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže\npriniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,\n1296 s.).\n25. Z obsahu uplatnených odvolacích námietok, dovolací súd zistil uplatnenie totožnej argumentácie\ndovolateľom v podanom dovolaní. Odvolací súd k namietanému porušeniu princípu rovnosti zbraní po\nuvedení len právnych záverov vyplývajúcich z rozhodnutí ústavného súdu, sa stotožnil so záverom súdu\nprvej inštancie a s jeho odôvodnením len s odkazom na body 33., 34. a 48 odôvodnenia, bez uvedenia\nkonkrétnych záverov a vysporiadania sa s uplatnenou námietkou (bod 15. odôvodnenia). Rovnako\nodvolací súd postupoval aj vo vzťahu k námietkam týkajúcim nepriznania náhrady škody z titulu trov\nobhajoby a náhrady nemajetkovej ujmy, vo vzťahu ku ktorým len odkázal na dostatočné odôvodnenie\nuvedené súdom prvej inštancie, ktorému nemal čo vytknúť (bod. 17., 19. ,24. a 25. odôvodnenia).\n26. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva\ndostatočné odpovede na uplatnenú podstatnú argumentáciu dovolateľa v zmysle § 387 ods. 3 v\nspojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane\ndruhej. Len samotné stotožnenie sa so závermi uvedenými súdom prvej inštancie, bez vysporiadania\nsa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní, nemožno preto považovať za dostatočné a\npreskúmateľné (I. ÚS 116/2020).\n27. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia\nsa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový\npostup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu\nkonania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu\nvychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený\nskutkový stav. V zmysle judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).\n28. Nedostatok vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobcu uplatnenými v odvolaní v\nnapadnutom rozsudku odvolacieho súdu, je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého\nintenzita sama osebe zakladá porušenie jeho procesných práv v takej miere, že možno konštatovať\nporušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho\nrozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia\nrozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP (III. ÚS 314/2018, IV. ÚS 372/2020).\n29. Rovnako ESĽP stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,\nzároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,\nak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro\nBalani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája\n1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj\n\npovinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s\nvýhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06,\nI. ÚS 736/2016).\n30. Nadväzujúc na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že konanie je zaťažené existenciou vady\nzmätočnosti, preto uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP je dôvodný.\n31. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom\nzamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie v súlade s § 450 CSP. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia z procesných\ndôvodov, dovolací súd ďalší uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP vecne\nneposudzoval.\n32. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.\n33. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o podanom\nodvolaní žalobcu.\n34. Podľa § 439 CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia\no napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo\npodľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi\nstranami vyplýva z osobitného predpisu\n35. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie\nprávoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady\ntrov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené)\nrozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný\nzmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým\nvýrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj\nvýrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).\n36. Uznesením č. k. 35C/24/2021 - 249 z 11. júla 2023 súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovanej\nzaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v konaní o nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 42,70 eura a náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie o nároku\nna náhradu škody vo výške 26,21 eura; určil výšku náhrady trov odvolacieho konania 0 eur.\n37. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia vo veci samej, dovolací súd zrušil aj aj uznesenie o\nvýške náhrady trov konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP.\n38. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania a o trovách pôvodného konania rozhodne odvolací\nsúd v súlade s § 453 ods. 1 a 3 CSP.\n39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/74/2022", "guid": "91ba1bad-5c71-4950-8de6-048d70080fe4:a71500c9-e332-4311-9797-989a379f3e96", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3c941bb9-5467-40a2-8f06-4ee513b45865", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.224.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 224/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 224/2023 z 27. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-27", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.224.2023.1"}, {"guid": "ussr:7c19f43a-5d28-47da-9843-1219b163d1e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.116.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 116/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.116.2020.1"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:2820e246-eca0-4bc3-8f8d-cabcbc380ca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:8bd2c8f6-f67d-43f1-bc13-37bb5e107c52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2"}, {"guid": "ussr:f1ce71f3-292c-47ed-bfa9-46814508b5ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1"}, {"guid": "ussr:4541b3dc-2344-45ce-9fe0-b7b588618e26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 32/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/2015 z 7. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-07", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "cac13a85-eb01-44e4-985f-b5cf71a9a345:585b8a18-4f83-4ed3-9fd0-543a270dad78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:2509214126.1", "spisova_znacka": "5Cdo/202/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/202/2018 z 29. 10. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 166, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2509214126.1"}, {"guid": "2bf1f6e9-c09d-467c-b2e8-5b6b576d5cbf:de1d1da1-7836-4c60-9f0d-7110f7766304", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1", "spisova_znacka": "6Cdo/402/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 z 28. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-28", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1"}, {"guid": "91ba1bad-5c71-4950-8de6-048d70080fe4:a71500c9-e332-4311-9797-989a379f3e96", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/74/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/74/2022 z 30. 11. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-11-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/91ba1bad-5c71-4950-8de6-048d70080fe4:a71500c9-e332-4311-9797-989a379f3e96"}, {"guid": "789dd569-ade3-4b80-8502-dbd0521de40d:a1a12a44-08c3-4c61-8e5d-fe7ea6e1fcd4", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2317010631.1", "spisova_znacka": "6To/48/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To/48/2020 z 2. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-11-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2317010631.1"}, {"guid": "1000f63c-d31a-4aa8-92ea-7ba22fd76c41:6e5e1105-7ae7-48f5-af64-284601f28108", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7917010075.4", "spisova_znacka": "6To/8/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6To/8/2020 z 28. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-09-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7917010075.4"}, {"guid": "b6ae227e-c4e7-4872-98cf-3d3f9a4c87e8:1c88e4db-7f21-4a23-b1b0-dd2bcc6c5b48", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1111242710.1", "spisova_znacka": "14Co/375/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/375/2013 z 16. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-01-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1111242710.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:de7da919-741e-4e86-b766-1c66ca712d09", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.468.2025.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 468/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 468/2025 z 22. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.468.2025.2"}]}