{"guid": "6d5a35a8-38ef-4dec-a006-bfacad1b29f0:d9845a5c-ba05-4e26-9726-1973a612cf3f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2120205743.1", "spisova_znacka": "7Cdo/111/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/111/2025 z 26. 11. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2025, sp. zn. 7Cdo/111/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:2120205743.1", "identifikacne_cislo": "2120205743", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2025-11-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-3", "nazov": "§ 53 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d9845a5c-ba05-4e26-9726-1973a612cf3f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2120205743.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2120205743.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2120205743.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/111/2025\n2120205743\n26. 11. 2025\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2025:2120205743.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore v spore žalobcu Bytového družstva so sídlom v Trnave,\nTrnava, Ludvika van Beethovena 26, IČO: 00175480, zastúpeného advokátskou spoločnosťou UNITED\nLAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Mliekárenská 2, IČO: 36662291, proti žalovanej\nPrima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31575951, zastúpenej advokátskou spoločnosťou\nSEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36853186, o vydanie bezdôvodného\nobohatenia, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11Csp/42/2020, o dovolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2021 sp. zn. 23CoCsp/57/2021, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2021 sp. zn. 23CoCsp/57/2021 zrušuje a vec v mu\nvracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozsudkom z 01. júla 2021 č. k.\n11Csp/42/2020-231 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100% (výrok II.).\n1.1. Súd prvej inštancie po citovaní § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 3 písm. i), § 53 ods. 1, 2, 3, 4,\n5, 6, § 53 od. 12, § 53a ods. 1 § 451 ods. 1, 2, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 502\nods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a) a b), § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o\nspotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 24a zákona č. 129/2010 Z. z.\no spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 8b ods. 1, 3, § 9 ods.\n7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len ZoVB) vecne dôvodil\ntým, že medzi stranami nebolo sporným, že žalovaná ako banka (pod obchodným menom Dexia banka\nSlovensko a.s.) a žalobca - správca ako zákonný zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov v\nbytovom dome H. V. X-XX, F. uzavreli dňa 09. mája 2007 Zmluvu o termínovanom úvere č. XX/XXX/\nXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000.000 Sk za účelom obnovy bytového domu\na odstránenia systémových porúch bytového domu. V konaní sa žalobca ako správca bytového domu\ndomáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaná neoprávnene zvýšila\nod 01. júla 2011 úrokové rozpätie z 0,9 % p.a. na 2,50 % p.a.. Žalobca žiadal vydanie bezdôvodného\nobohatenia za obdobie od 21. júla 2018 do dňa podania žaloby (t. j. do 20. júla 2020), keď na obdobie\ndo 20. júla 2018 (vrátane splátky zo dňa 20. júla 2018) sa vzťahoval rozsudok Okresného súdu Trnava\nč. k. 22C/78/2017-381 zo dňa 17. apríla 2019. Suma bezdôvodného obohatenia mala predstavovať\nsumu 385,66 Eur ako rozdiel medzi sumou, ktorú vlastníci bytov žalovanej zaplatili po zvýšení úrokovej\nsadzby, a sumou, ktorú by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby. Nebolo pritom sporným,\nže úver bol splácaný v zmysle Prehľadu splátok úveru. Žalobca nárok odôvodnili tým, že žalovaná\nzískala bezdôvodné obohatenie plnením na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy, ktoré je\nneprijateľnou zmluvnou podmienkou s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6Cdo/127/2017, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 124/2020 a stanovisko\nNárodnej banky Slovenska zo dňa 28. apríla 2016. Podľa súdu prvej inštancie sú uvedené súdne\nrozhodnutia na prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže vychádzajú z iných skutkových okolnosti.\n\nPredovšetkým, v uvedených konaniach nebola posudzovaná zmluva o termínovanom úvere uzavretá za\núčelom obnovy bytového fondu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov zastúpení správcom; v\nuvedených konaniach bola posudzovaná zmluva o hypotekárnom úvere, t. j. iný typ úverového produktu,\nv ktorej ako dlžníci vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia, a teda išlo o iný typ zmluvy ako\nv prejednávanej veci. Navyše, znenie bodov 4.6. z porovnávanej veci a 5.5. z veci prejednávanej ani\nnie je totožné, keďže je inak definovaná zmena miery rizika klienta. Vzhľadom na uvedenú odlišnosť\nskutkových okolnosti oboch prípadov a odlišné znenie dojednaní zmlúv nie je možné automaticky\nprihliadať na to, že ustanovenie bodu 4.6. Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 zo dňa 10. mája\n2005 je neprijateľnou podmienkou a je neplatné, t. j. nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods. 1\nObčianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o stanovisko Národnej banky Slovenska (NBS), NBS sa v stanovisku\n(ktoré pre súd ani nie je záväzné) žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému bodu 5.5. zmluvy, ale\niba k bodu 12.1.1.1. zmluvy (uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého ustanovenia však k\nzvýšeniu úrokového rozpätia v prejednávanej veci neprišlo.\n1.2. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, považoval ho\nza určité a zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka a contrario). Zo znenia bodu 5.5. zmluvy, za použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods.\n2 Občianskeho zákonníka, vyplýva, že žalovaná je oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu\n(resp. úrokové rozpätie), ak dôjde k zmene miery rizika klienta, ktorá zmena miery rizika klienta môže\nsúvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou rizikovej váhy klienta, pričom sa\nporovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery rizika klienta s aktuálnymi skutočnosťami.\nPojmy „miera rizika klienta\" a „rating klienta\" sú pritom ekonomickými pojmami, ktorých význam musel\nbyť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý. Pojem „miera rizika klienta\" pritom znamená\npravdepodobnosť zlyhania klienta pri splácaní úveru a tento pojem sa nepoužíva len v uvedenom bode\n5.5., ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť prehodnotenia miery rizika na žiadosť klienta. „Rating\nklienta\" predstavuje interné hodnotenie banky a hovorí o schopnosti splácať dlhy, pričom konkrétne\nhodnotiace postupy sú súčasťou know-how banky alebo ratingovej agentúry a preto ich podrobnosti\nnebývajú zverejňované. Zároveň je potrebné brať do úvahy aj skutočnosť, že kontraktácia prebiehala\nmedzi dvoma právnickými osobami - podnikateľmi, pričom správca ako profesionál v danej oblasti má\nmať dostatok vedomostí na porozumenie obsahu zmluvných dojednaní. Uvedené znenie ustanovenia\nzmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu zrozumiteľné a určité. Z uvedeného ustanovenia 5.5.\nje zrejmé, že správca si bol vedomý toho, že banka môže jednostranne zmeniť úrokové rozpätie v\nprípadoch uvedených v ustanovení. Tejto vedomosti zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia,\npredchádzajúce rokovania banky a správcu o uzavretí zmluvy vrátane pripomienkovania, ako aj\nnásledné správanie sa, keď správca nakoniec aplikáciu uvedeného ustanovenia zo strany banky\nakceptoval. Na určitosti zmluvného dojednania nič nemení ani to, že v bode 5.5. zmluvy sa hovorí\no zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k zmene úrokového rozpätia. Sadzbu EURIBOR\n(predtým BRIBOR) neurčuje totiž žalovaná, ale príslušná európska inštitúcia, a preto ustanovenie bodu\n5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia, nie na zmenu základnej sadzby, avšak v\nkonečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej. Uvedené je zrejmé aj z bodu 12.1.1.1.\nzmluvy, z ktorého vyplýva, že k zvýšeniu úrokovej sadzby dôjde práve zvýšením úrokového rozpätia.\nSúd poukazuje na to, že pri skúmaní platnosti a určitosti zmluvy je potrebné preferovať výklad v prospech\njej platnosti, pričom poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 640/2014, v zmysle\nktorého „úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných\nprávnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní\" dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne\niných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho\nkonania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných\nkritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie\nneplatnosti právneho úkonu.\".\n1.3. Súd prvej inštancie tiež poukázal, že v prípade zmluvy o úvere nešlo o formulárovú zmluvu, do\nktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca zároveň ako odborne spôsobilá osoba mal možnosť\novplyvniť obsah zmluvy. Skutočnosť, že sa znenie ustanovení neskôr dojednaných zmlúv väčšinou\nzhodovalo so znením ustanovení skorších zmlúv (vrátane bodu 5.5.), nie je daná jednostranným\npôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri procese kontraktácie, a preto nejde o\nformulárové zmluvy, i keby sa niektoré ich ustanovenia zhodovali. Rozhodujúce je, že kontraktačný\nproces prebehol medzi žalovanou ako bankou a správcom, ktorý bol odborne spôsobilou osobou, a ktorý\nmal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť a ak pri neskorších zmluvách nezasiahol, iba z vlastného\nrozhodnutia, nie preto, že by bola zmluva formulárová. Opätovne zdôraznil, že otázku neprijateľnosti\nzmluvnej podmienky je predovšetkým potrebné posudzovať podľa ustanovenia účinného v čase, keď sa\n\nzmluva uzatvárala, pričom podľa znenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia\nzmluvy, pre vylúčenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky postačovalo, aby išlo predmet plnenia alebo\ncenu plnenia, čo v tu prejednávanej veci bolo splnené, bez ohľadu na individuálnosť dojednania (čo\nvšak bolo naplnené tiež). Odhliadnuc od všetkého ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu\núrokového rozpätia aj v prospech spotrebiteľa, keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen\nzvýšiť, úrokové rozpätie, a preto tu chýba značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných\nstrán v neprospech spotrebiteľa. Napokon za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a)\nObčianskeho zákonníka (účinné od 01. júna 2010) umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby\nzo strany dodávateľa a nepovažuje ho za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i)\nObčianskeho zákonníka.\n1.4. Podľa názoru súdu prvej inštancie oznámenie zvýšenia úrokového rozpätia, s poukazom na znenie\nbodu 5.5. zmluvy, ani prípadné neoznámenie zvýšenia by nebolo dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti\nzvýšenia. Zvýšenie úrokového rozpätia bolo žalobcovi oznámené. Žalobca neuviedol žiadne skutkové\ntvrdenie, kedy mu malo byť oznámenie doručené, a prečo by to malo byť inokedy ako v období, ako\nje oznámenie datované (v júni 2011), t. j. ešte pred dňom zvýšenia úrokového rozpätia. Pokiaľ ide\no námietku neurčitosti uvedeného oznámenia vznesenú žalobcom, nie je zrejmé, od absencie akých\nzákonných náležitostí žalobca neurčitosť oznámenia odvodzoval, keďže podľa zmluvy (bod 5.5. veta\nposledná) postačuje oznámenie samotnej zmeny bez stanovenia náležitostí oznámenia.\n1.5. K dôvodnosti použitia bodu 5.5. zmluvy o úvere súd prvej inštancie odkázal na skutkové tvrdenie\nžalovanej vo vyjadrení k žalobe, a síce, že sa tak stalo v dôsledku zmeny ratingu klienta, pretože v rokoch\n2008-2009 došlo k rozsiahlej ekonomickej kríze, v dôsledku ktorej sa celosvetovo sprísnilo posudzovanie\nrizikovej váhy klientov bankového sektora, keď zároveň s účinnosťou k 01. januáru 2009 došlo k\nzániku sadzby BRIBOR a jej nahradeniu sadzbou EURIBOR, ktorá v rokoch 2006-2011 výrazne znížila\nsvoju hodnotu, čím sa stala pôvodná dohodnutá úroková sadzba, s ohľadom na určený rating klienta,\nneadekvátnou, pričom žalovaná v dôsledku porušenia povinností podľa bodu 10.1.4. zmluvy nemala\nk dispozícii všetky podklady na určenie výhodnejšieho ratingu klienta. Uvedené skutkové tvrdenie\nžalovanej žalobca nepoprel, a preto sa stalo nesporným. V prejednávanej veci došlo k zmene miery\nrizika klienta z dôvodu zmeny ratingu klienta, čím sa naplnil jeden z dôvodov, ktorý si banka a správca\nako dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali v bode 5.5. zmluvy. Zmenou úrokového\nrozpätia (ktoré je jednou dvoch zložiek revizibilnej úrokovej sadzby) došlo v konečnom dôsledku aj\nk zmene úrokovej sadzby ako takej. Zároveň je možné zvýšenie úrokového rozpätia považovať za\nadekvátne, a to vzhľadom na to, že ustanovenie bodu 12.1.1.1. (ktoré žalovaná neaplikovala) umožňuje\nza určitých podmienok zvýšenie úrokového rozpätia až do 6,85 % p.a.. Bod 5.5. zmluvy pritom ani\nnemá hornú hranicu zvýšenia, napriek tomu žalovaná úrokové rozpätie zvýšila iba na hodnotu 2,50 %\np.a., čo ani zďaleka nedosahuje úroveň možného zvýšenia dojednaného podľa bodu 12.1.1.1. zmluvy.\nSúd zároveň dodal, že nebolo preukázané, že by v čase zvýšenia úrokového rozpätia žalobca namietal\nneadekvátnosť zvýšenia. Navyše s poukazom na priemerné úrokové miery z úverov bánk zverejnené na\ninternetovej stránke NBS, úročenie úveru po zvýšení úrokového rozpätia bolo porovnateľné s priemerom,\na teda zvýšenie bolo adekvátne.\n1.6. Súd prvej inštancie napokon uzavrel, že vychádzajúc z uvedeného nebolo možné považovať bod\n5.5. zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku a nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaná prijala\nbezdôvodné obohatenie na úkor vlastníkov bytov, pretože jej bolo plnené na základe platného zmluvného\nustanovenia. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol.\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd\") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. novembra 2021\nsp. zn. 23CoCsp/57/2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I.) ako vecne správny podľa §\n387 ods. 1 zákona č. 150/2016 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„CSP\") a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu\n(výrok II.).\n2.1. Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne skutkovo\na právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.\nSúd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným\nspôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného\ndokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne\nzávery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v\nnapadnutom rozhodnutí nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne.\n2.2. Ani namietanie záveru súdu prvej inštancie, že znenie bodu 5.5. zmluvy je určité a zrozumiteľné, a\nteda v tomto smere platne dojednané (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a contrario) nemohlo podľa\n\nodvolacieho súdu obstáť, pretože skutočnosť, že pojmy, ktoré žalovaný uvádzal v danom ustanovení\nžalobca nepoznal neznamená, že iba z tohto dôvodu je dané dojednanie neurčité a z tohto dôvodu\nneplatné. Žalobca ako právnická osoba založená výlučne za účelom správy bytových domov je povinný\nhospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v\nsúlade s podmienkami zmluvy o výkone správy (§ 8b ods. 2 písm. a) ZoVB. Preto sa možno dovolávať aj\nodbornej starostlivosti (a teda aj očakávať, že pokiaľ uzatváral Zmluvu o termínovanom úvere č. XX/XXX/\nXX zo dňa 09. 05. 2007, mal určité vedomosti a vedel čo podpisuje) a pokiaľ táto objektívna starostlivosť\nsprávcom dodržaná nebola, vytvára to zodpovednostný vzťah medzi ním a vlastníkmi.\n2.3. Odvolací súd nevidel dôvod neplatnosti sporného zmluvného dojednania ani pre rozpor s dobrými\nmravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ako bolo konštatované i súdom prvej inštancie, zmluva bola\nuzatváraná správcom vlastníkov bytom, u ktorého sa predpokladajú určité vedomosti, odvolací súd má\nza to, že zmluva bola dojednaná individuálne a ani výška zmeny úrokového rozpätia s ohľadom na\nokolnosti, za ktorých k nej banka pristúpila nebola v takej výške, ktorá by bola neprimeraná.\n2.4. Odvolací súd sa stotožnil so závermi prvoinštančného súdu o individuálne dojednanej zmluve ako aj\no oznámení zvýšenia úrokového rozpätia žalobcovi. Argumentácia žalobcu stála na tom, že dojednanie\nbodu 5.5 zmluvy o úvere považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, neskôr že ide o neplatne\ndojednané ustanovenie pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Žalovaná vo svojich vyjadreniach\nuviedla, z akého dôvodu nie je možné považovať predmetné dojednanie bodu 5.5 za neprijateľnú\nzmluvnú podmienku, vyjadrila sa aj k jeho určitosti a zrozumiteľnosti a zdôvodnila tiež za akých okolností\nmohla pristúpiť k zmene úrokového rozpätia. Vo veci boli ako dôkaz zo strany žalovanej navrhnuté\nvýsluchy svedkov Ing. D. L. a Ing. W. O., keď žalovaná zároveň doložila i zápisnice z pojednávania z\nkonania vedeného Okresným súdom Trnava sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa 04. februára 2020 a sp. zn.\n11C/33/2017 zo dňa 09. júla 2020, kde zo strany svedka Ing. L. boli vysvetlené okolnosti, za ktorých\nsa zmluvy uzatvárali, a vyjadrila sa aj k pojmom a okolnostiam za ktorých mohla žalovaná pristúpiť k\nzmene úrokového rozpätia a tým aj k zmene úrokovej sadzby, ktoré žalobca pred súdom prvej inštancie\nnevyvrátil.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ\") dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol,\naby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a\naby žalobcovi priznal náhradu trov konania.\n3.1. Dovolateľ namietal, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný, vykazuje znaky svojvoľnosti a\narbitrárnosti, nie je v súlade s platnou právnou úpravou, popiera zmysel interpretovaných a aplikovaných\nprávnych noriem a neobsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie prípadu. Odvolací súd sa\nnevysporiadal so zásadnou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní, rozhodnutie je arbitrárne, vnútorne\nprotirečivé a založené na extrémne nespravodlivom výklade zákona. Odvolací súd nevykonal právne\nposúdenie určitosti a zrozumiteľnosti ustanovenia bodu 5.5. zmluvy a v rozsudku iba poukázal na\nargumentáciu súdu prvej inštancie. Súdy opomenuli vykonať právne posúdenie textu bodu 5.5. zmluvy\na zaoberali sa okolnosťami odlišnými od jeho znenia, teda súdy nesprávne procesne postupovali, ak\nsa nezaoberali obsahom, právnym významom a výkladom textu neprijateľnej zmluvnej podmienky.\nSúdy tak postupovali v rozpore s platnou legislatívou [§ 37 ods. 1 v spojení s § 54 ods. 1 písm. b)\nObčianskeho zákonníka, článok 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS] a judikatúrou Súdneho dvora Európskej\núnie (C-92/11, C-26/13). Súdy tiež nelogicky, nepresvedčivo, ale najmä nedostatočne odôvodnili, ako\ndospeli na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalovaná preukázala individuálne dojednanie\nzmluvy, pretože svedok Ing. O. sa ani raz nevyjadril konkrétne k spornej zmluve. Súd venoval veľa času\nkontraktačnému procesu medzi správcom a bankou, a proces dokazovania individuálneho dojednávania\nviedol nesprávne, zaujato, v prospech žalovanej, v rozpore s § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka.\nVôbec sa nezaoberal tým, či spotrebitelia mali možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy so\nzmluvnými ustanoveniami, a či mali možnosť ovplyvniť obsah zmluvných ustanovení. Aj napriek tomu,\nže žalovaná nikdy neprodukovala žiaden dôkaz, nenavrhla preukazovanie individuálneho dojednania so\nspotrebiteľmi v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, súd zamietol žalobu z dôvodu „preukázania\"\nindividuálneho dojednania. Súd neprípustne a bez opory v Občianskom zákonníku preklenul nedostatok\nindividuálneho dojednávania spotrebiteľmi cez priebeh „kontraktačného procesu\" medzi zamestnancom\nbanky a zástupcom správcu (prokuristom). Z ustanovení Občianskeho zákonníka je pritom evidentné,\nže individuálne dojednanie musí prebiehať medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a zároveň dodávateľ\nmusí produkovať dôkazy o tom, že skutočne došlo k individuálnemu dojednaniu pri konkrétnej zmluve,\nktorá je predmetom súdneho konania. Súd z vykonaného dokazovania vyabstrahoval skutkový stav\nohľadom „individuálneho dojednania\" a „oprávnenosti zvýšenia úrokového rozpätia\" podľa bodu 5.5.\n\ntakým spôsobom, že jeho závery nie sú v súlade s vykonaným dokazovaním, ale v príkrom rozpore so\nskutočnosťami, ktoré z dokazovania vyplynuli. Súd prvej inštancie v rozpore s § 53a ods. 1 Občianskeho\nzákonníka úplne odignoroval zákonný zákaz aplikácie a povinnosť zdržať sa používania neprijateľnej\nzmluvnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom žalovanou v zmluvách so všetkými\nspotrebiteľmi. Súdy sa osobitne nezaoberali ani aplikáciou § 39 Občianskeho zákonníka, hoci mali.\nOznámenie o zvýšení úrokového rozpätia neobsahovalo žiaden dôvod, teda spotrebitelia nemohli zistiť,\nči existoval aprobovaný dôvod zmeny úrokového rozpätia v zmysle zmenovej klauzuly v bode 5.5.\nzmluvy. Dovolateľ poukazoval i na to, že podľa súdu prvej inštancie oprávnenosť aplikácie zmenovej\nklauzuly preukázali výpovede svedka Ing. L. a odvolací súd k tejto otázke nezaujal žiaden právny záver\na nezaoberal sa ani vyhodnotením správnosti postupu súdu prvej inštancie. Súdy podľa dovolateľa\nvychádzali z nesprávneho predmetu konania, podali nesprávny výklad a aplikáciu pojmu „značná\nnerovnováha\" pri posudzovaní neprijateľnosti zmenovej klauzuly a aplikovali neúčinný právny predpis\nv čase uzatvorenia zmluvy.\n3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca namietal závery súdov, že\núrok z úveru predstavuje cenu plnenia, v dôsledku čoho neprichádzalo do úvahy posudzovanie bodu\n5.5. zmluvy ako prípadne neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súdy nesprávne vyhodnotili, že zmluvné\npodmienky (vrátane bodu 5.5. zmluvy) boli individuálne dojednané. Nemožno stotožniť ani so závermi\nsúdov nižšej inštancie, že dôvody jednostrannej zmeny úrokovej sadzby v zmluvnom ustanovení bodu\n5.5. boli dohodnuté zrozumiteľne a určito, prečo nebolo možné dojednanie v bode 5.5. posúdiť ako\nneprijateľné z pohľadu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súdy dospeli\nk záverom, že ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby nielen v neprospech\nspotrebiteľa (teda sadzbu zvýšiť), ale aj v prospech spotrebiteľa (teda sadzbu znížiť), a teda nemôže\nspôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán iba v neprospech spotrebiteľa,\naj tieto považoval dovolateľ za nesprávne. Namietal, že v konaní prichádzala do úvahy aplikácia §\n53a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca\nvymedzil otázkami: „Je možné individuálne dojednať v zmysle § 53 ods. 2 OZ zmluvné ustanovenia s\ninou osobou ako spotrebiteľom?\"; Sú podmienky uvedené v § 53 ods. 4 písm. a) až w) OZ spôsobujúce\nznačnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ak sa\ntýkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny a sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne\nalebo ak sú individuálne dojednané, považované za neprijateľné a teda neplatné podľa § 53 ods.\n5 OZ, alebo sa na ne vzťahuje režim druhej vety § 53 ods. 1 OZ?; Aké sú výnimky aplikácie §\n53a ods. 1 OZ na posudzované neprijateľné zmluvné podmienky; patria medzi ne „iné skutkové\nokolnosti\", „netotožnosť\", prípadne iné zákonné výnimky?; Je možné značnú nerovnováhu v právach a\npovinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods.\n1 Občianskeho zákonníka hodnotiť podľa súdom hypoteticky nastolenej otázky, že by dodávateľ mohol\nna základe takto formulovaného ustanovenia aj znížiť úrokovú sadzbu, pričom však nikdy k zníženiu\nnedošlo?\".\n4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol\na priznal jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala\nza dostatočne odôvodnené a vecne správne, odvolací súd sa podľa nej nedopustil odmietnutia\nspravodlivosti. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že odvolací\nsúd žalobcom vymedzené otázky vôbec neriešil (čo mal potvrdiť aj samotný žalobca) a dovolací dôvod\nnebol špecifikovaný v súlade s § 432 ods. 2 CSP.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd\" alebo „najvyšší súd\") uznesením zo dňa\n27. septembra 2023 sp. zn. 7Cdo/65/2022 dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. f) CSP a\nžalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd vo vzťahu k uplatnenému\ndovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné.\nVo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uviedol, že dovolateľ\ntento dovolací dôvod nevymedzil spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, keď nenastolil, neformuloval,\nnepomenoval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, no naopak\npomenoval a vymedzil otázky, ktorými sa podľa jeho názoru odvolací súd nezaoberal, hoci sa nimi\nzaoberať mal.\n6. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu žalobca napadol ústavnou sťažnosťou, ktorej Ústavný súd\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd\") vyhovel nálezom č. k. III. ÚS 704/2024-35 z 19. augusta\n2025, ktorým zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/65/2022 z 27. septembra 2023 a vec mu\n\nvrátil na ďalšie konanie. O nároku na náhradu trov konania ústavný súd rozhodol podľa § 73 ods. 3\nzákona o ústavnom súde priznal žalobcovi sumu 530,85 eur. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti ústavný\nsúd rozhodol tak, že jej nevyhovel.\n6.1. Ústavný súd v odôvodnení nálezu konštatoval, že už v konaní sp. zn. I. ÚS 61/2024 vec prejednal\na rozhodol o skoršej, skutkovo a právne takmer identickej ústavnej sťažnosti sťažovateľa a dodal, že\nnemá dôvod sa od svojich skôr vyslovených názorov odchýliť ani v aktuálne prejednávanej veci.\n6.2. V skoršom konaní sp. zn. 5Cdo/71/2022, v ktorom sťažovateľ vystupoval ako žalobca, najvyšší\nsúd zamietol dovolanie žalovanej. Všeobecné súdy dospeli v tomto prípade k záveru, že sporná\nzmluvná podmienka je neprijateľná z dôvodu jej neurčitosti, pretože podľa jej znenia je rozhodnutie\no zmene úrokovej miery ponechané na jednostrannom rozhodnutí žalovanej bez jasných, určitých\na predvídateľných podmienok, čo založilo zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi\ndodávateľom a spotrebiteľom, ktorej dôsledkom je neprijateľnosť a neplatnosť tejto podmienky.\nSkutkovou osobitosťou tohto prípadu bolo, že v dôsledku nečinnosti žalovanej (resp. oneskorenosti\ntvrdení o individuálnom dojednaní) nebolo možné dokazovať, či zmluva o úvere bola individuálne\ndojednaná. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo predmetom ústavnoprávneho prieskumu, pričom\nústavný súd uznesením sťažnosť žalovanej odmietol uznesením sp. zn. IV. ÚS 617/2023 z dôvodu jej\nzjavnej neopodstatnenosti.\n6.3. V ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu s obdobným predmetom konania (sp. zn. 7Cdo/98/2022,\n7Cdo/74/2023 a 7Cdo/86/2023) dovolací súd rozhodoval o dovolaniach sťažovateľa proti rozsudkom\nodvolacích súdov, ktoré potvrdili rozhodnutia súdov o zamietnutí žalôb sťažovateľa. Súd prvej inštancie v\ntýchto prípadoch žaloby zamietol, pretože nepovažoval bod 5.5 zmluvy o úvere za neprijateľnú zmluvnú\npodmienku, ale za bod platne dojednaný, určitý a zrozumiteľný. Význam tohto bodu bol podľa jeho\nnázoru stranám zrejmý a bolo preukázané, že rokovania týkajúce sa uzatvorenia zmluvy a ich zmien boli\ndojednané individuálne, pričom za vlastníkov konal správca, ktorý bol odborne spôsobilou osobou a ktorý\nmal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť. Najvyšší súd na podklade dovolaní sťažovateľa rozsudky\nkrajského súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konania. Aj tieto rozhodnutia najvyššieho súdu boli\nposudzované ústavným súdom a ústavné sťažnosti boli odmietnuté jeho uzneseniami sp. zn. I. ÚS\n140/2024, IV. ÚS 663/2023 a sp. zn. IV. ÚS 79/2024 pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže išlo o kasačné\nrozhodnutia najvyššieho súdu a ústavný súd konštatoval, že nepatria do skupiny rozhodnutí, ktoré by pre\nsťažovateľa (v týchto prípadoch pre žalovanú) vytvorili už nereparovateľný právny stav, ktorého náprava\nby po skončení celého konania nebola účelnou.\n6.4. Ústavný súd uviedol, že všeobecné súdy ani v aktuálne prejednávanej veci nevyhodnotili sporný bod\n5.5 zmluvy o úvere ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, dôvodiac tým, že v procese uzatvárania zmluvy\nfiguroval správca, ktorý sa s obsahom zmluvy preukázateľne oboznámil, čo ich viedlo ku konštatovaniu,\nže tento bod zmluvy bol individuálne dojednaný. Žaloba sťažovateľa bola zamietnutá, pričom proti\nrozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie obsahovo totožné s tým, aké uplatnil vo veciach\nvedených najvyšším súdom pod sp. zn. 7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023 a sp. zn. 7Cdo/86/2023. Najvyšší\nsúd však dovolanie žalobcu odmietol, keďže nevzhliadol jeho prípustnosť. Ústavný súd zhodnotil, že\nnajvyšší súd sa v odôvodnení rozhodnutia síce venoval námietkam sťažovateľa, no nevysvetlil však,\nprečo v predošlých prípadoch boli dovolania sťažovateľa považované za prípustné a dôvodné, no v\ndanom prípade k tomu nedošlo. Rovnako ako sťažovateľovi, ani ústavnému súdu nebolo zrejmé, prečo\nv obdobných veciach najvyšší súd posúdil dovolanie rozdielne a to bez toho, aby sa argumentačne\nvyrovnal s predošlými rozhodnutiami v týchto veciach. Podľa ústavného súdu takýto postup významne\noslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia jeho rozhodnutia a oslabuje predvídateľnosť súdneho\nrozhodnutia a tento jav v rozhodovacej praxi súdov nemožno tolerovať.\n6.5. Ústavný súd, vedomý si toho, že požiadavku predvídateľnosti súdnych rozhodnutí nemožno vnímať\nabsolútne, poukázal na to, že obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch.\nV takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť\nv zmysle čl. 2 ods. 3 CSP spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale naopak, aby\nsa s nimi súd argumentačne vysporiadal (III. ÚS 275/2018). V napadnutom uznesení najvyšší súd\nvôbec nezmienil skoršie rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/71/2022 a ani rozhodnutia senátu 7Cdo, a tým sa\ns nimi nevysporiadal. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatoval, že napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu nie je presvedčivo odôvodnené, a preto ním došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n6.6. Bez ambícii robiť závery, či ide o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku, ústavný súd v\nzávere nálezu akcentoval, že otázkou povahy individuálne vyjednanej zmluvnej podmienky sa vo svojich\nrozhodnutiach už opakovane zaoberal Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SDEÚ\") a tento výklad je\n\npre súdy záväzný v zmysle č. 3 ods. 1 CSP. V konkrétnosti ústavný súd spomenul rozhodnutia SDEÚ\nvo veci C-226/12 (bod 19) a rozsudok C-110/14 (bod 27). Ústavný súd pripomenul, že súdy sú povinné\nreflektovať výklad SDEÚ a vyrovnať sa s otázkou, aké okolnosti viedli spotrebiteľov, že si vymienili proti\nvlastným záujmom zmluvnú podmienku o jednostrannej zmene úrokovej sadzby, za akých okolnosti\ntakúto podmienku navrhli individuálne zakoncipovať do zmluvy alebo ju takto vo svoj neprospech upraviť\nv zmluve, a teda aj s otázkou, či bola súčasťou textu vopred pripraveného návrhu zmluvy.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP), viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č.\n314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z.) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n10. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania v prvom rade z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je\ndovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie\nkončí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n11. Dovolací súd skôr ako opäť pristúpi k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľky o\nnesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu, ktorým jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces považuje za podstatné\nzdôrazniť, že viazanosť právnym názorom vysloveným v rozhodnutí ústavného súdu, § 134 ods. 1\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky upravuje to, čo sa v teórii označuje ako\nvertikálny precedens s kasačnou záväznosťou, kde „vyšší\" orgán prikazuje „nižšiemu\", ako má vo veci\nďalej postupovať a rozhodnúť. Orgán verejnej moci je po náleze ústavného súdu povinný ho vykonať\na riadiť sa ním pri prerokovávaní a rozhodovaní vo veci. Vec musí rozhodnúť a posúdiť tak, ako mu\nústavný súd prikázal (k tomu viď aj ĽALÍK, M., ĽALÍK, T. Zákon o ústavnom súde. Komentár. Bratislava:\nWOLTERS KLUVER SR, 2019, s. 404).\n12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu\nrámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s\nuplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,\nna predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu\nspojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,\n\nna ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými\nstranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie\ntýchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.\nŠpanielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani\nc. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins\nc. Francúzsko z 19. februára 1998).\n14. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd\") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava\") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení\nv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nkoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný\nzáver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy\nzvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu\nprávnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany\nsporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,\nsa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)\nodníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia\nprípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n16. Dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP identifikoval v tom, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu považoval za arbitrárne, vnútorne protirečivé a založené na extrémne nespravodlivom\nvýklade zákona.\n17. K vzneseným námietkam dovolací súd vo všeobecnosti poznamenáva, že podľa konštantnej\njudikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f)\nCSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných\ndôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (por. 9Cdo/224/2021, 9Cdo/213/2021).\nSúlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v\nuznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.\n17.1. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je preto dovolacia námietka týkajúca sa (prípadného)\nnesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktoré bez ďalších relevantných\nskutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu,\na to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto\nprípade súdu prvej inštancie a (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže\nbyť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania\nv zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.\n\n17.2. Z obsahu práva na spravodlivý súdny proces procesnej strane nevyplýva jej právo vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov.\n18. Dovolateľ odvolaciemu súdu (okrem iného) vytýkal, že nevykonal právne posúdenie určitosti a\nzrozumiteľnosti ustanovenia bodu 5.5 zmluvy a v rozsudku iba poukázal na argumentáciu súdu prvej\ninštancie. Oba nižšie súdy sa podľa dovolateľa zaoberali okolnosťami odlišnými od znenia bodu 5.5\nzmluvy, teda nesprávne procesne postupovali, ak sa nezaoberali obsahom, právnym významom a\nvýkladom textu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súdy tak podľa názoru dovolateľa postupovali v\nrozpore s platnou legislatívou [§ 37 ods. 1 v spojení s § 54 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, článok\n5 Smernice Rady č. 93/13/EHS] a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (C-92/11, C-26/13). Súdy\ntiež nelogicky, nepresvedčivo, ale najmä nedostatočne odôvodnili, ako dospeli na základe vykonaného\ndokazovania k záveru, že žalovaná preukázala individuálne dojednanie zmluvy, pretože svedok Ing. O.\nsa ani raz nevyjadril konkrétne k spornej zmluve. Súd venoval veľa času kontraktačnému procesu medzi\nsprávcom a bankou, a proces dokazovania individuálneho dojednávania viedol nesprávne, zaujato, v\nprospech žalovanej, v rozpore s § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vôbec sa nezaoberal tým, či\nspotrebitelia mali možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy so zmluvnými ustanoveniami, a či mali\nmožnosť ovplyvniť obsah zmluvných ustanovení.\n19. V prejednávanej veci súd prvej inštancie a ani odvolací súdu nevyhodnotili sporný bod 5.5 zmluvy\no úvere ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže boli toho názoru, že v procese uzatvárania\nzmluvy figuroval správca, ktorý sa s obsahom zmluvy preukázateľne oboznámil, čo súdy viedlo ku\nkonštatovaniu, že predmetný bod zmluvy bol individuálne dojednaný.\n20. V danej súvislosti sa ústavný súd vyjadril, že si je vedomý toho, že požiadavku predvídateľnosti\nsúdnych rozhodnutí nemožno vnímať absolútne, obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v\npredošlých prípadoch, no v takom prípade je súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne\nkonformne odôvodniť v zmysle čl. 2 ods. 3 CSP spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované\na aby sa nimi súd argumentačne vysporiadal (III. ÚS 275/2018). Vzhľadom na to, že najvyšší súd\nvo svojom uznesení skoršie rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/71/2022 a ani rozhodnutia senátu 7Cdo vôbec\nnezmienil a teda sa s nimi nevysporiadal, dospel v danej veci ústavný súd k záveru, že napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu nie je presvedčivo odôvodnené, a preto ním došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konania.\n21. Ako zdôraznil aj ústavný súd, najvyšší súd vo veciach s obdobným predmetom konania (napr.\nsp. zn. 7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023, 7Cdo/86/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo/77/2023, 1Cdo/51/2023,\n2Cdo/66/2022, 9Cdo/66/2022, 7Cdo/32/2023, 2Cdo/40/2023, 9Cdo/86/2023, 5Cdo/87/2023)\nrozhodoval o dovolaniach žalobcu 1/ proti rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutia súdu\nprvej inštancie o zamietnutí žalôb žalobcu preto, že nepovažoval bod 5.5. zmluvy o úvere za neprijateľnú\nzmluvnú podmienku, ale za bod platne dojednaný, určitý a zrozumiteľný. Význam predmetného bodu\nbol podľa názoru súdu prvej inštancie zmluvným stranám zrejmý a bolo preukázané, že zmluvy a ich\nzmeny boli dojednané individuálne, pričom za vlastníkov konal správca, ktorý bol odborne spôsobilou\nosobou a ktorý mal možnosť znenie zmluvy ovplyvniť. Najvyšší súd na podklade dovolaní žalobcu 1/\nrozsudky odvolacieho súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konania s tým, že vo vzťahu k uplatneným\ndôvodom prípustnosti dovolania (§ 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP) uviedol, že z\nrozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 z 31. mája 2023 vychádzal ako z prejudikatúry, ktorá už\nvyhodnotila právnu otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá už bola v rozhodovacej\npraxi dovolacím súdom vyriešená. Viaceré z uvedených zrušujúcich dovolacích rozhodnutí boli na\nzáklade ústavnej sťažnosti predmetom prieskumu ústavným súdom, ktorý ústavné sťažnosti žalovanej\nodmietol s tým, že napadnuté rozhodnutia nepatria do skupiny rozhodnutí, ktoré by pre sťažovateľku\nvytvorili už nereparovateľný právny stav.\n22. Najvyšší súd uvádza, že aj keď predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne a obdobnú vec\nje možné rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch (čl. 2 ods. 3 CSP), v prejednávanej veci je\ntoho názoru, že pokiaľ obsahovo totožná zmluvná podmienka bola predmetom skúmania súdmi nižšej\ninštancie a bola právoplatne vyhlásená za neprijateľnú (z dôvodu neurčitosti pojmu „miera rizika klienta\")\na najvyšší súd takéto právne posúdenie neoznačil za nesprávne (rozhodnutie najvyššieho súdu sp.\nzn. 5Cdo/71/2022), pričom ani v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu s obdobným predmetom\n\nkonania tento názor nebol spochybnený, potom od takéhoto názoru sa dovolací súd nepovažuje za\npotrebné odkloniť, stotožňuje sa s ním a v celom rozsahu naň odkazuje, lebo je plne aplikovateľný aj\nna prejednávanú vec.\n23. Najvyšší súd dodáva, že vo všeobecnosti možno uviesť, že rozdielna rozhodovacia prax súdu\no „totožných\", resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty\nvyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí ako jednu\nz najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. Inými slovami, princíp predvídateľnosti\nrozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahu môžu legitímne očakávať, že štátne\norgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup\nrešpektuje právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci\ncelkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva.\n24. Vychádzajúc zo základného princípu vyjadreného v č. 2 ods. 1 a 2 CSP dospel dovolací súd k\nzáveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nezohľadňuje určenie predmetnej zmluvnej podmienky\nza neprijateľnú, porušuje právo žalobcu na spravodlivý proces. Preto dovolací súd konštatuje, že žalobca\nopodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n25. S poukazom na vyššie uvedené, ako aj vychádzajúc zo záverov ústavného súdu vyjadrených v\nnáleze č. k. III. ÚS 704/2024-35 zo dňa 19. augusta 2025, dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu trpí vadou v konania podľa § 420 písm. f) CSP. Preto dovolací súd rozsudok\nodvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).\n26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\nO trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.\n27. Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zrušené z procesných dôvodov,\ndovolací súd sa už nevyporiadoval s namietaným nesprávnym právnym posúdením ako ďalším dôvodom\ndovolania (bod 3.2.).\n28. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací\nsúd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n29. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež dovolacieho konania\n(§ 453 ods. 3 CSP).\n30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23CoCsp/57/2021", "guid": "514f2aef-d6ce-4414-b558-16103cb35bf3:0fb37a90-6cdf-4770-b38b-3de2f50d80a8", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}