{"guid": "03770008-6248-46fb-a5af-726bf904600e:a4c81ed4-6349-4410-affc-535ae3d66bc1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2115226622.1", "spisova_znacka": "4Cdo/144/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/144/2023 z 25. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2025, sp. zn. 4Cdo/144/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:2115226622.1", "identifikacne_cislo": "2115226622", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2025-09-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "nazov": "§ 185 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-217.odsek-1", "nazov": "§ 217 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-217.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-217"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-3", "nazov": "§ 365 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-366", "nazov": "§ 366 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-366", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-366"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-450"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-217", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-365", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-366", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-450"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4c81ed4-6349-4410-affc-535ae3d66bc1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2115226622.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2115226622.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2115226622.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/144/2023\n2115226622\n25. 09. 2025\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2025:2115226622.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a\nsudkýň JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Nory Halmovej v spore žalobcov 1/ Y. Š., narodeného XX.\nB. XXXX, X. XX, 2/ T. U., narodenej XX. K. XXXX, zomrelej XX. B. XXXX, naposledy bytom I., 3/ T.\nR., narodenej XX. K. XXXX, V., Z. XXXX/XXA, žalobcovia 1/ a 3/ zastúpení advokátskou kanceláriou\nBANÍK & Partners s. r. o., Bratislava, Mlynské Nivy 4948/53, IČO: 51 329 972, proti žalovaným 1/ I.\nT., narodenej XX. T. XXXX, T., Y. W. XXX/X, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Michal Krutek,\ns.r.o., Trnava, Hlavná 11, IČO: 47 254 581, 2/ obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s.\nVienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenej advokátom JUDr.\nBaltazárom Mucskom, Bratislava, Vajnorská 55, 3/ obchodnej spoločnosti DIPLOMAT DENTAL s. r.\no., Piešťany, Vrbovská cesta 17, IČO: 36 222 089, zastúpenej advokátom JUDr. Matejom Csenkym,\nPiešťany, Moyzesova 8, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.\n8C/495/2015, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. októbra 2022 sp.\nzn. 10Co/77/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie zamieta.\nŽalobcom 1/ a 3/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej 1/ v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým\nrozsudkom z 18. decembra 2020 č. k. 8C/495/2015-302 I. konanie o nároku žalobkyne 2/ na zaplatenie\nsumy 10 000 eur zastavil; II. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 8 000 eur, a\nto do troch dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu\ntohto plnenia povinnosť druhého; III. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 8\n000 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká\nv rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého; IV. žalobu v časti o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť\nžalobcovi 1/ sumu 2 000 eur a žalobkyni 3/ sumu 2 000 eur zamietol; V. žalobu v časti o povinnosti\nžalovanej 3/ zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 10 000 eur a žalobkyni 3/ sumu 10 000 eur zamietol; VI. nárok\nna náhradu trov konania z titulu nároku žalobkyne 2/ žiadnemu z účastníkov nepriznal; VII. žalobcom 1/\na 3/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania\nv rozsahu 60 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť\ndruhého z nich; VIII. žalovanej 3/ priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho\nkonania voči žalobcom 1/ a 3/ v rozsahu 100 % s tým, že plnením jedného zo žalobcov zaniká v rozsahu\ntohto plnenia povinnosť druhého z nich; IX. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok\nvo výške 532,50 eur na účet Okresného súdu Trnava do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s\ntým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich.\n\n1.1. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že 29. októbra 2012 okolo 6:17 v\nV. v križovatke ulíc V., O. a K. viedla žalovaná 1/ vozidlo Dacia Logan s evidenčným číslom L. smerom\nna železničnú stanicu a plne sa nevenovala riadeniu, pričom pre čiastočne neočistené čelné sklo mala\nzhoršený rozhľad, čo viedlo k zrážke s chodkyňou, matkou žalobcov, ktorá prechádzala mimo vyznačený\npriechod zľava doprava a 31. októbra 2012 následkom zranení zomrela. Súd poukázal na právoplatné\ntrestné rozhodnutia a na znalecký posudok, z ktorých vyplynulo, že rýchlosť 40 až 45 km/h nebola\nsama osebe nadmerná, rozhodujúce však bolo, že vodička na chodkyňu nereagovala včas, hoci ju pri\ndanej viditeľnosti mohla spozorovať už vo vzdialenosti približne 42,6 až 60,2 metra a kolízii zabrániť\nbezpečným brzdením, prípadne ešte asi 26 metrov pred miestom stretu havarijným brzdením, pričom\nreagovala až po náraze. Zároveň konštatoval, že poškodená prechádzala križovatkou deväť až jedenásť\nmetrov pred priechodom a vozidlo mohla rozpoznať už pri vstupe do križovatky, najmenej v polohe\ndvanásť až trinásť metrov pred prichádzajúcim vozidlom, čo svedčí o nesprávnej technike jej prechodu,\nktorá mala na nehodu menší vplyv než porušenie povinností vodičky. Súd vychádzal aj z výpovedí\nžalobcov, ktorí opísali blízky a harmonický vzťah k matke a pravidelný kontakt, a vzal na vedomie ľútosť\nvyjadrenú žalovanou 1/. Ďalej uviedol, že vozidlo bolo v držbe žalovanej 3/ a bolo poistené u žalovanej\n2/, avšak žalovaná 1/ ho použila bez vedomia a súhlasu prevádzkovateľa na cestu do práce, keď jej ho\nposkytol iný zamestnanec v rozpore s internými pravidlami. Tieto skutkové závery súd oprel o trestný\nspis, znalecké závery a listinné dôkazy, ktoré neboli relevantne spochybnené.\n1.2. Súd prvej inštancie konanie o nároku žalobkyne 2/ zastavil, pretože počas konania zomrela a\nuplatnený nárok patrí do sféry ochrany osobnosti podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\n(ďalej len „OZ“), ktorá je striktne viazaná na osobu a neprechádza na dedičov. Súčasne rozhodol, že\nvzhľadom na stratu procesnej subjektivity nebolo možné spravodlivo priznať trovy podľa zásady úspechu\nani podľa procesného zavinenia, a preto ich žiadnej strane nepriznal. Následne sa sústredil na nároky\nžalobcov 1/ a 3/ a poukázal na to, že náhla smrť ich matky spôsobená protiprávnym konaním žalovanej 1/\npredstavuje kvalifikovaný zásah do práva na súkromie a rodinný život. Pri takom zásahu už nie je možná\nnegatórna ani reštitučná ochrana, a preto prichádza do úvahy primerané zadosťučinenie v peniazoch\npodľa § 13 ods. 2 a 3 OZ, ktorého výšku treba určiť so zreteľom na závažnosť ujmy a na všetky okolnosti\nprípadu. Súd konštatoval, že žalobcovia sú dospelé deti, so zosnulou nežili v spoločnej domácnosti\na neboli na ňu ekonomicky odkázaní, udržiavali s ňou však pravidelný a blízky kontakt a smrť matky\nprežívali ako intenzívnu citovú stratu. Trestné odsúdenie žalovanej 1/ nepovažoval za okolnosť, ktorá\nby mohla nahradiť civilnoprávnu satisfakciu a súčasne priznanie len symbolicky nízkej sumy by neplnilo\nkompenzačnú funkciu a mohlo by viesť k sekundárnej viktimizácii pozostalých. Pri úvahe o primeranosti\nvzal do úvahy aj majetkové a príjmové možnosti žalovanej 1/ tak, aby náhrada nemala likvidačné\núčinky. Jej tvrdenie, že je schopná uhradiť spolu len päťtisíc eur vyhodnotil ako účelové, keďže už od\nprávoplatnosti trestnej veci v septembri 2016 mala pri obvyklej opatrnosti počítať s povinnosťou nahradiť\nujmu a svoje pomery tomu prispôsobiť. Ľútosť prejavenú žalovanou 1/ konajúci súd vzal na vedomie\nako elementárny prejav, ktorý však nemá podstatný vplyv na výšku relutárnej náhrady. Pri kvantifikácii\nnáhrady podporne prihliadol na iné právne režimy a na rozhodovaciu prax v porovnateľných sporoch.\nUviedol, že jednorazové odškodnenie podľa zákona o odškodňovaní obetí násilných trestných činov sa\nv roku 2012 poskytovalo vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo predstavovalo približne 6 350\neur, a že v občianskoprávnych sporoch o nemajetkovú ujmu plnoletých potomkov po obeti dopravnej\nnehody sa v posledných rokoch ustálilo rozpätie približne od 6-7,5 tis. do 13 tis. eur, s mediánom okolo\n9 až 10 tis. eur. Z týchto východísk vyvodil, že základná suma 10 000 eur pre každého zo žalobcov\nje primeraná a zodpovedá princípu proporcionality, keďže nejde o prípad s mimoriadnymi následkami\nnad rámec obvyklej intenzity prežívania. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval správanie poškodenej vo\nsvetle § 441 OZ. Poukázal na to, že chodkyňa prechádzala križovatkou mimo vyznačeného priechodu\npribližne 9 až 11 metrov pred priechodom a pri riadnej opatrnosti mohla prichádzajúce vozidlo rozpoznať\nuž pri vstupe do križovatky. Zároveň porovnal reálne možnosti odvrátenia kolízie na oboch stranách a\nvyhodnotil, že vodička mala objektívne výrazne lepšie predpoklady zabrániť nehode, pretože pri riadnom\nsledovaní premávky mohla chodkyňu spozorovať už vo vzdialenosti okolo 42 až 60 metrov, bezpečne\nspomaliť alebo najmenej 26 metrov pred miestom stretu brzdiť, avšak nereagovala skôr než po náraze.\nZ týchto dôvodov ustálil mieru spoluzavinenia poškodenej na 20 % a o túto mieru znížil základnú sumu\nzadosťučinenia. Každému zo žalobcov preto priznal 8 000 eur a žalobu v prevyšujúcej časti po 2 000\neur na osobu zamietol. Tento postup označil za výsledok komplexného zhodnotenia vzťahu žalobcov k\npoškodenej, okolností zásahu a správania žalovanej 1/ aj poškodenej, pri zachovaní porovnateľnosti s\nrozhodovacou praxou v obdobných veciach.\n\n1.3. Pri nároku uplatnenom voči žalovanej 2/ súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobcovia\nzakladajú jej pasívnu legitimáciu na postavení poisťovateľa, ktorý je podľa § 4 ods. 1 a 2 písm. a) a §\n15 zákona č. 381/2001 Z. z. (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“) povinný nahradiť poškodeným škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného v rámci povinného zmluvného poistenia. Nebolo\nsporné, že v čase nehody bolo vozidlo v držbe žalovanej 3/ a poistené u žalovanej 2/. Spornou sa\nstala otázka, či nemajetková ujma uplatnená žalobcami podľa § 13 OZ spadá pod pojem „škoda“ v\nzmysle zákona č. 381/2001 Z. z. Názor žalovanej 2/, podľa ktorého ide o odlišný nárok, ktorý nie je krytý\npovinným zmluvným poistením, súd prvej inštancie odmietol s poukazom na judikatúru Súdneho dvora\nEurópskej únie, najmä rozsudok vo veci C-22/12 Haasová, podľa ktorého sa pojem „zodpovednosť za\nškodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ vykladá autonómne a zahŕňa aj nemajetkovú ujmu\nblízkych osôb obetí dopravnej nehody, pokiaľ vnútroštátne právo priznáva právo na jej náhradu. Súd\nzdôraznil, že tento výklad prekonal skoršie stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré\nžalovaná 2/ odkazovala, a že v súlade s eurokonformným výkladom pojmu „škoda“ treba pod tento\npojem zaradiť aj ujmu na osobnostných právach pozostalých. Na uvedené nadväzuje aj rozhodovacia\nprax Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 6MCdo/1/2016, R 61/2018), ako aj uznesenia Ústavného súdu\nSR (III. ÚS 666/2016, II. ÚS 695/2017), ktoré potvrdzujú, že poisťovňa je pasívne legitimovaná aj v\nkonaniach o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ. Na tomto základe súd prvej inštancie dospel\nk záveru, že žalobcovia boli oprávnení uplatniť svoj nárok priamo proti žalovanej 2/ a ich žaloba je v\ntejto časti dôvodná.\n1.4. Vo vzťahu k žalovanej 3/ súd prvej inštancie skúmal, či ako prevádzkovateľ vozidla zodpovedá za\nnásledky nehody. Vychádzal z § 430 OZ, podľa ktorého sa zodpovednosť prevádzkovateľa vylučuje,\nak bolo vozidlo použité bez jeho vedomia alebo proti jeho vôli. Vozidlo, ktoré bolo pridelené inému\nzamestnancovi žalovanej 3/, ten bez jej vedomia a súhlasu prenechal do užívania žalovanej 1/.\nTakéto konanie bolo v rozpore s internými pokynmi zamestnávateľa a predstavovalo tzv. exces, teda\nneoprávnené použitie motorového vozidla mimo rámca plnenia pracovných úloh. Žalovaná 3/ nemala\nžiadnu vedomosť o tom, že žalovaná 1/ vozidlo použije, a preto na ňu nemožno preniesť zodpovednosť\nza následky nehody. Z tohto dôvodu žalobu proti žalovanej 3/ v celom rozsahu zamietol pre nedostatok\npasívnej vecnej legitimácie.\n1.5. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval námietku premlčania vznesenú žalovanou 2/ i žalovanou 3/,\nktoré vyhodnotil ako nedôvodné. Poukázal na to, že rozhodujúcou skutočnosťou je smrť poškodenej, ku\nktorej došlo 31. októbra 2012 v dôsledku dopravnej nehody, čo predstavuje neoprávnený zásah do práv\nžalobcov. Podľa § 101 OZ začína všeobecná trojročná premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po\ndni, keď k zásahu došlo, teda 1. novembra 2012, a uplynula by 1. novembra 2015. Žaloba bola podaná\nna súd 29. októbra 2015 a doplnená nasledujúci deň, a preto bola uplatnená včas.\n1.6. Súd sa zaoberal aj otázkou, v akom režime majú žalovaní 1/ a 2/ plniť svoju povinnosť. Vysvetlil, že\npodľa § 511 ods. 1 OZ možno spoločné a nerozdielne plnenie požadovať len vtedy, ak to stanoví zákon,\nrozhodnutie alebo dohoda. Zákon o povinnom zmluvnom poistení, ani iný predpis, výslovne neupravuje\nsolidárnu povinnosť škodcu a poisťovateľa. Zo systematiky právnej úpravy však vyplýva, že poškodený\nmá právo obrátiť sa buď na škodcu, alebo priamo na poisťovateľa, pričom plnenie jedného z nich zbavuje\ndruhého povinnosti v rozsahu tohto plnenia. Tento záver je v súlade s judikatúrou týkajúcou sa povahy\nzáväzkov, konkrétne s rozhodnutiami publikovanými pod R 2/1968 a R 2/1975, podľa ktorých obsahovo\nnejde o odlišný záväzok od solidarity, keďže veriteľ môže žiadať plnenie od ktoréhokoľvek z povinných\nsubjektov a splnenie záväzku jedným z nich vedie k zániku záväzku druhého. Na tomto základe súd\nrozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcom priznané sumy tak, že plnením jedného zaniká\nv rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého.\n1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Uviedol,\nže vychádzal zo zásady úspechu vo veci, pričom konštatoval, že hoci ustálená prax všeobecných súdov\npovažuje za úspešného žalobcu aj toho, ktorému bola priznaná iba časť nároku v konaniach, kde výška\nplnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, v tomto prípade bolo potrebné sa od tejto\npraxe odchýliť. Poukázal pritom na nálezy Ústavného súdu SR (IV. ÚS 625/2018, III. ÚS 474/2018),\npodľa ktorých je potrebné prihliadať aj na pomer úspechu a neúspechu žalobcu v časti výšky nároku,\nnajmä ak bol pôvodne uplatnený v zjavne nadsadenej výške. Keďže žalobcovia 1/ a 3/ nebrali do úvahy\nspoluzavinenie poškodenej a zotrvali na plnej výške nároku, súd ich úspech vyhodnotil len na 80 % a\n\npriznal im náhradu trov konania v rozsahu 60 %. Žalované 1/ a 2/ boli úspešné v 20 %, žalovaná 3/ bola\nplne úspešná, preto jej priznal náhradu trov v celom rozsahu. Zároveň uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť\nzaplatiť súdny poplatok 532,50 eura, čo zodpovedá ich procesnému neúspechu.\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolania žalobcov 1/ a 3/, žalovanej 1/ a žalovanej\n2/ v poradí druhým rozhodnutím z 19. októbra 2022 sp. zn. 10Co/77/2021 (i) rozsudok súdu prvej\ninštancie v napadnutej vyhovujúcej i zamietajúcej časti veci samej (II., III., IV. a V. výrok) potvrdil; (ii)\nodvolanie žalovanej 1/ voči zamietajúcej časti veci samej (IV. výrok) odmietol; (iii) odvolanie žalovaných\n1/ a 2/ voči uloženiu im poplatkovej povinnosti (IX. výrok) odmietol; (iv) v napadnutej časti náhrady trov\nkonania vo vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovanej 3/ (VIII. výrok) rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,\nže žalovanej 3/ náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho konania 10Co/17/2019) nepriznal;\n(v) v napadnutej časti náhrady trov konania vo vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovaných 1/ a 2/ (VII. výrok)\nrozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovia 1/ a 3/ majú proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na\nnáhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho konania 10Co/17/2019) v plnom rozsahu; (vi)\nvyslovil, že žalobcovia 1/ a 3/ majú voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov tohto odvolacieho\nkonania v rozsahu 60 %; (vii) vyslovil, že žalovaná 3/ má voči žalobcom 1/ a 3/ nárok na náhradu trov\ntohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n2.1. Odvolací súd sa najskôr zaoberal odvolaním žalovaných 1/ a 2/ proti IX. výroku prvoinštančného\nrozsudku, ktorým im bola uložená poplatková povinnosť a odvolanie žalovaných 1/ a 2/ v tejto časti\npodľa § 386 písm. c) CSP odmietol, keďže podľa § 355 ods. 2 CSP je odvolanie prípustné len proti\ntým uzneseniam, ktoré zákon výslovne uvádza v § 357 CSP. Rozhodnutie o vyrubení súdneho poplatku\nmedzi tieto prípady nepatrí, ani zákon o súdnych poplatkoch takúto možnosť nepripúšťa - predpokladá\niba sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, odvolanie bolo preto zo zákona neprípustné.\nOdvolací súd zdôraznil, že nesprávne poučenie súdu prvej inštancie o prípustnosti odvolania na tom\nnič nemení.\n2.2. Odvolací súd ďalej vo vzťahu k otázke subjektívnej prípustnosti odvolania zdôraznil, že odvolanie\nmôže podať len tá strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a ktorá disponuje subjektívnou\nlegitimáciou. V danej veci žalovaná 1/ napadla aj IV. výrok rozsudku, ktorým bola žaloba voči nej a\nžalovanej 2/ v časti sumy 2 000 eur zamietnutá. Keďže týmto výrokom bolo rozhodnuté v jej prospech,\njej odvolanie nebolo subjektívne prípustné. Odvolací súd odvolanie žalovanej 1/ voči IV. výroku podľa §\n386 písm. b) CSP odmietol ako podané neoprávnenou osobou.\n2.3. Pokiaľ išlo o rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením\nsúdu prvej inštancie. Napriek tomu, a to aj z dôvodu povinnosti vyporiadať sa s podstatnými\ntvrdeniami odvolateľov, sa odvolací súd podrobnejšie vyjadril k niektorým námietkam. V súvislosti s\nnámietkami žalovanej 2/, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné, nepresvedčivé a\nnepreskúmateľné, konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení jasne uviedol rozhodujúci skutkový\nstav, priebeh konania, stanoviská strán, výsledky dokazovania aj právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje\nzávery. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva nie\nje súd povinný reagovať na každý jednotlivý argument účastníka, ale postačuje, ak jeho rozhodnutie\njasne a zrozumiteľne vysvetľuje skutkový a právny základ rozhodnutia. V danom prípade nemožno\nhovoriť o porušení práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie prvoinštančného rozsudku podľa názoru\nodvolacieho súdu ukazuje vzťah medzi skutkovými zisteniami, hodnotením dôkazov a prijatými právnymi\nzávermi. Súd prvej inštancie posúdil všetky relevantné okolnosti, vrátane intenzity vzťahu žalobcov s\nnebohou, ich osobných pomerov, ale aj miery zavinenia a postoja žalovanej 1/. Pri určení výšky náhrady\nvychádzal zo zákonných aj judikatúrnych kritérií, ako sú závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti jej vzniku,\nvek a rodinné väzby, či otázka spoluzavinenia poškodenej. Tieto podoprel aj odkazmi na rozhodovaciu\nprax vyšších súdov. Odvolací súd preto uzavrel, že rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a dostatočne\nodôvodnený.\n2.4. Odvolací súd sa ďalej zaoberal aj námietkou žalovanej 2/, podľa ktorej žalobcovia nepreukázali\ntaký zásah do ich práv, ktorý by odôvodňoval priznanie finančnej satisfakcie. Pripomenul, že už v\nžalobe žalobcovia uvádzali okolnosti vyjadrujúce silný a harmonický vzťah s matkou, ktorá im bola po\ncelý život oporou, a zdôrazňovali traumatizujúci a nenahraditeľný charakter jej náhlej straty. Súd prvej\ninštancie sa s týmito tvrdeniami podľa jeho názoru podrobne vysporiadal, keď v odôvodnení hodnotil\nintenzitu rodinných väzieb a vyvodil závery o podstate utrpenej ujmy. Odvolací súd doplnil, že smrť blízkej\n\nosoby vzhľadom na úzke citové a sociálne väzby predstavuje pre pozostalých tak závažný zásah, že je\nspôsobilý znížiť ich dôstojnosť a narušiť možnosť rozvíjať ich osobnosť, čo judikatúra ústavných súdov\nv Českej i Slovenskej republike opakovane potvrdzuje. V prejednávanej veci smrť matky žalobcov mala\nšokujúci a nečakaný kontext a spôsobila im ujmu absolútneho charakteru, ktorú nemožno nahradiť inou\nnež finančnou satisfakciou. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom\nna intenzívne rodinné väzby so zosnulou a nenahraditeľnosť vzniknutej straty je namieste poskytnúť\nžalobcom náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ.\n2.5. Odvolací súd ďalej reflektoval námietku žalovanej 2/, ktorá spochybňovala primeranosť a\nproporcionalitu výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že zákon nestanovuje rámcové sumy\npre odškodnenie nemajetkovej ujmy a jej určenie je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá sa musí opierať\no kritériá závažnosti zásahu a konkrétne okolnosti prípadu. Účelom priznanej náhrady je poskytnúť\nprimerané a účinné zadosťučinenie, ktoré má zmierniť následky neoprávneného zásahu, a zároveň\nnesmie viesť k bezdôvodnému obohateniu či likvidačnému účinku voči škodcovi. Súd prvej inštancie\npodľa odvolacieho súdu tieto zásady rešpektoval, keď sa vo svojom rozhodnutí podrobne venoval\nokolnostiam na strane žalobcov i žalovaných, hodnotil intenzitu vzťahu žalobcov k usmrtenej osobe,\nokolnosti vzniku ujmy, vek a rodinné väzby, ako aj mieru zavinenia účastníkov nehody. Rovnako za\nneopodstatnenú označil aj ďalšiu námietku, že súd nedostatočne zohľadnil spoluzavinenie poškodenej.\nOdvolací súd poukázal na to, že táto námietka je nekonkrétna a neuvádza, v čom presne malo byť\nzohľadnenie miery účasti nesprávne. Ani argument, že uložený trest žalovanej 1/ v trestnom konaní\npredstavoval pre žalobcov určitú formu satisfakcie, ktorá mala byť zohľadnená pri určení výšky náhrady,\nnebol akceptovaný. Odvolací súd pripomenul, že súd prvej inštancie sa zaoberal prejavom ľútosti\nžalovanej 1/, avšak správne zareagoval, že ide len o elementárny prejav slušnosti bez zásadného\nvýznamu pre určenie výšky náhrady. Samotné odsúdenie žalovanej 1/ možno považovať za formu\nsankcie, avšak jeho dopad na mieru utrpenia pozostalých nebol v prejednávanej veci preukázaný.\nOdvolací súd tak uzavrel, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď priznal žalobcom primerané\npeňažné zadosťučinenie, ktoré reflektuje vážnosť zásahu do ich rodinného a osobného života. Hodnotu\nľudského života a rodinných vzťahov nemožno presne vyčísliť, možno ju však dôstojne zmierniť\nnáhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Morálne zadosťučinenie, či už vo forme ľútosti alebo\nsamotného trestu, nemožno v takýchto prípadoch považovať za postačujúce.\n2.6. Následne sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovanej 1/, podľa ktorej súd prvej inštancie\nneprihliadol na zmenu jej osobných a majetkových pomerov, ktorá nastala až po rozhodnutí\nodvolacieho súdu a ňou navrhnuté dokazovanie v tomto smere nevykonal z dôvodu predchádzajúceho\nskoncentrovania konania. Rovnako namietala, že pokiaľ súd trval na predchádzajúcom skoncentrovaní\nkonania, nebol potom oprávnený vykonávať dokazovanie čítaním jednotlivých častí trestného spisu,\ns ktorými sa strany predtým nemali možnosť oboznámiť. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že\ndokazovanie trestným spisom a uznesením z prípravného konania bolo navrhnuté už žalobcami, a preto\nnemožno tvrdiť, že by žalovaná 1/ nemala možnosť sa s obsahom týchto listín oboznámiť, keďže v\ntrestnom konaní vystupovala ako obžalovaná a bola s obsahom spisu oboznámená. Na margo tvrdení\nžalovanej, že jej pôvodne bol dostupný úver, z ktorého by mohla odškodnenie uhradiť no momentálne\nmá k dispozícii len 5 000 eur, odvolací súd konštatoval, že samotná možnosť získať úver nemôže byť\npovažovaná za zmenu osobných pomerov a že skutočná výška príjmu či absencia úspor nebráni tomu,\naby bola žalobcom priznaná primeraná satisfakcia. Pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry majetkové\npomery škodcu sú významné len vtedy, ak by výška náhrady mala likvidačné následky, čo v danom\nprípade nehrozilo, keďže zodpovednosť nesie aj poisťovňa. K porovnaniu s inými rozhodnutiami, na ktoré\nsa žalovaná 1/ odvolávala, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie na tieto poukázal iba príkladmo a\nnie ako priamo použiteľné paralely. Námietku žalovanej 1/, že výška odškodnenia mala byť posudzovaná\npodľa zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, odvolací\nsúd odmietol s tým, že táto právna úprava bola súdom prvej inštancie použitá iba ilustratívne a nemala\nzásadný vplyv na určenie výšky náhrady. Rovnako nepovažoval za dôvodnú ani jej námietku vo veci\nparičnej lehoty na splnenie povinnosti, keďže samotný fakt, že z trojdňovej lehoty by prakticky ostal\nlen jeden pracovný deň, nepredstavuje dôvod na jej predĺženie. Napokon, keď žalovaná 1/ po uplynutí\nodvolacej lehoty doplnila svoje odvolanie o tvrdenia súvisiace s jej tehotenstvom, zvýšenými výdavkami a\npredpokladaným poklesom príjmu, odvolací súd konštatoval, že tieto skutočnosti už nemohol zohľadniť.\nPodľa § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd viazaný dôvodmi uvedenými v lehote na podanie odvolania a\nnové dôvody po jej uplynutí nemožno pripustiť.\n\n2.7. Pokiaľ išlo o odvolacie námietky žalobcov 1/ a 3/, odvolací súd v prvom rade konštatoval, že\nargumentačný rámec prvoinštančného súdu je presvedčivý a vnútorne konzistentný. K výhrade, že súd\nprvej inštancie pri určovaní „mediánu“ relutárnej náhrady mechanicky prevzal sumy z iných rozhodnutí,\nodvolací súd zdôraznil, že porovnávacia kazuistika slúžila len ako orientačný kompas pre zachovanie\nproporcionality; pripomenul zásadu non ultra petita, ktorá v tejto veci nepripúšťala priznať viac, než\nžalobcovia sami uplatnili (10 000 eur na osobu). Prvoinštančný súd teda vychádzal z aktuálnej praxe, no\nrozhodujúce boli konkrétne skutkové okolnosti zistené v spore a individuálne kritériá na oboch stranách\n- intenzita rodinných väzieb a dopad straty na žalobcov na jednej strane a forma zavinenia, postoj a\nobjektívne možnosti škodcu na strane druhej. Pokiaľ žalobcovia spochybnili záver o 20 % spoluzavinení\npoškodenej, odvolací súd poukázal na hranice viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom, keď\nviazanosť sa týka viny a osoby páchateľa, nie posúdenia prípadného spolupôsobenia ďalších osôb na\nvzniku škody. Konajúci súd preto samostatne posúdil podmienky § 441 OZ. Zo znaleckého posudku\na skutkových zistení trestného súdu mu vyplynulo, že poškodená prechádzala križovatkou mimo\npriechodu, prichádzajúce vozidlo mohla a mala rozpoznať už pri vstupe do križovatky a svojím vstupom\ndo jazdného pruhu vytvorila vodičke kolíznu situáciu. Hoci primárnou a rozhodujúcou príčinou kolízie\nbolo porušenie povinností vodičkou, správanie poškodenej sa na vzniku následku spolupodieľalo, a tak\nmiera 20 % primerane odráža reálny príspevok jej konania bez toho, aby sa spochybňovala trestná\nzodpovednosť vodičky. K procesným výhradám žalobcov, že súd prvej inštancie neumožnil doplniť\nďalšie dôkazy (výsluchy svedkov, lekársku správu žalobkyne 3/), odvolací súd uviedol, že rozhodujúce\nskutočnosti o povahe a intenzite rodinných väzieb už boli bezpečne preukázané a priznal základnú\nsumu, ktorú žalobcovia žiadali. Dodatočné „novoty“ neboli nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie a\nnešlo o porušenie rovnosti zbraní, pričom konanie prebehlo v rozsahu potrebnom na spoľahlivé zistenie\nskutkového stavu. Vo veci pasívnej legitimácie žalovanej 3/ odvolací súd potvrdil správnosť aplikácie §\n430 OZ a zdôraznil, že išlo o exces - použitie vozidla bez vedomia a proti vôli prevádzateľa. Za tejto\ndôkaznej situácie nebol podľa jeho názoru dôvod prenášať objektívnu zodpovednosť na prevádzateľa\na potvrdil, že vylúčenie zodpovednosti žalovanej 3/ je vecne správne, rovnako ako záver o primeranej\nvýške priznanej relutárnej náhrady po zohľadnení 20 % spoluzavinenia poškodenej. Rozhodnutie súdu\nprvej inštancie preto v týchto častiach potvrdil.\n2.8. Napokon, odvolací súd vo vzťahu k výroku o trovách konania z veľkej časti akceptoval námietky\nžalobcov 1/ a 3/, podľa ktorých v prípadoch, keď výška priznanej náhrady závisí od úvahy súdu, nie je\nmožné považovať žalobcu, ktorému bola priznaná len časť nároku, za procesne neúspešného, pretože\nrozsah priznaného plnenia nemožno dopredu predvídať. Pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy,\nkde výška plnenia závisí od súdnej úvahy, treba za základ úspechu považovať rozhodnutie o dôvodnosti\nsamotného nároku a nie jeho presnú kvantifikáciu. Ak teda žalobcovia uspeli v merite veci, majú byť\npovažovaní za plne úspešných, aj keď im súd priznal o niečo nižšiu sumu, než pôvodne žiadali. Odvolací\nsúd preto zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalobcom 1/ a 3/ proti žalovaným 1/ a 2/\nplnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Vo vzťahu k žalovanej 3/ odvolací súd uznal, že tá bola\nv konaní v plnom rozsahu úspešná, keďže žaloba proti nej bola zamietnutá. Napriek tomu však uplatnil\nvýnimku podľa § 257 CSP. Dôvodom hodným osobitného zreteľa bolo, že žalobcovia nemali inú procesnú\nmožnosť, než žalovanú 3/ žalovať ako prevádzateľa vozidla, pričom až dokazovanie preukázalo, že\nvozidlo bolo použité bez jej vedomia a súhlasu. Za týchto okolností by priznanie náhrady trov konania\nžalovanej 3/ nebolo spravodlivé. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd\npodľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 1/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré\nodôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP; žiadala\nnapadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolateľka namietala\nako odvolací súd v skoršom zrušujúcom uznesení (sp. zn. 10Co/17/2019) skonštatoval, že súd prvej\ninštancie pri stanovení výšky náhrady nevyhodnotil na strane škodcu jeho majetkové pomery a v\nneskoršom dovolaním napadnutom rozsudku ten istý odvolací súd uviedol, že poukaz dovolateľky na\nokolnosti na jej strane, vrátane absencie finančných prostriedkov nebol spôsobilý ovplyvniť rozhodnutie\no výške náhrady. Poukázala na rozpor v právnych názoroch odvolacieho súdu v rámci tej istej\nveci, ktoré popri sebe nemôžu obstáť, čo okrem iného malo za následok porušenie jej práva na\nspravodlivý proces spočívajúce nedodržaní požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nĎalšia oponentúra spočívala v tom, že odvolací súd neprihliadol na ňou tvrdené skutočnosti týkajúce\nsa jej zmenených osobných a majetkových pomerov, konkrétne na jej tehotenstvo, ktoré nastalo až po\nvyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd síce odôvodnil neprihliadnutie na túto skutočnosť\n\ntým, že bola uplatnená až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, avšak prehliadol § 366 písm. d) CSP.\nDovolateľka namietala aj to, že súd prvej inštancie po vrátení veci nevykonal dôkazy, ktoré predložila\nna preukázanie jej aktuálnych majetkových pomerov, hoci ich predložila v reakcii na pokyny obsiahnuté\nv predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Napokon poukázala na skutočnosť, že\nodvolací súd v napadnutom rozhodnutí nedostatočne odôvodnil priznanie nároku na náhradu trov\nkonania žalobcom aj za predchádzajúce odvolacie konanie, v ktorom boli úspešní žalovaní na základe\nvýlučne nimi podaného odvolania, keďže odvolací súd zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie.\n3.2. Žalovaná 1/ ďalej nastolila právne otázky, ktoré podľa jej názoru doposiaľ neboli v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu vyriešené a od ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie:\ni. „je súd povinný zohľadniť pri určení výšky náhrady duševnej útrapy v spojení s úmrtím blízkej osoby\nvo forme nemajetkovej ujmy individuálne okolnosti na strane pozostalých, ako aj na strane osoby\nzodpovednej za vznik predmetnej nemajetkovej ujmy?“;\nii. „aká je základná čiastka náhrady nemajetkovej ujmy modifikovateľná s použitím zákonných a\njudikatúrou odvodených hľadísk?“;\niii. „predstavuje tehotenstvo osoby zodpovednej za vznik nemajetkovej ujmy spolu s právnymi,\nosobnostnými a majetkovými okolnosťami z neho vyplývajúcimi, prípustné prostriedky procesného útoku\nalebo prostriedky procesnej obrany v odvolacom konaní podľa § 366 písm. d) CSP, a to za situácie,\nže toto nastalo (resp. bolo potvrdené medicínskymi postupmi) až po vyhlásení rozhodnutia súdu prvej\ninštancie?“;\niv. „ak súd druhej inštancie na základe odvolania podaného stranou konania zruší napadnuté rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie a vráti tomuto vec na nové konanie a doplnenie dokazovania, uplatňuje sa na takéto\nkonanie pred súdom prvej inštancie sudcovská koncentrácia z konania, ktoré predchádzalo odvolaciemu\nkonaniu, a to aj vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré majú byť predmetom opätovného alebo nového\nposúdenia súdom prvej inštancie a pre ktoré bolo predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie\nzrušené?“;\nv. „ak súd druhej inštancie na základe odvolania podaného stranou konania zruší napadnuté rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie a vráti tomuto vec na nové konanie a doplnenie dokazovania, je súd prvej inštancie\npovinný vykonať dôkazy, ktoré do vyhlásenia zrušeného rozhodnutia neexistovali a sú tzv. novými\ndôkazmi?“.\n4. Žalovaná 2/ sa s podaným dovolaním v celom rozsahu stotožnila.\n5. Žalobcovia 1/ a 3/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že žiadna z dovolateľkou nastolených otázok\nnespĺňa zákonné a judikatúrou stanovené kritériá. Navyše prvá právna otázka bola už dovolacím\nsúdom riešená v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/139/2011, tretia nastolená otázka spočíva na posúdení\nvysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré sú svojou povahou\njedinečné a neopakovateľné a ani ostatné dovolacie otázky nespĺňajú atribúty rozhodujúcej právnej\notázky. Na základe uvedeného navrhli podané dovolanie odmietnuť.\n6. Žalovaná 3/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n10. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n11. Dovolateľka svoje dovolacie námietky subsumovala pod dovolacie dôvody § 420 písm. f) CSP a §\n421 ods. 1 písm. b) CSP, pričom v podstatnom namietala (I.) rozpor medzi závermi odvolacieho súdu\nobsiahnutými v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a následným potvrdzujúcim rozsudkom,\nako aj nesprávne posúdenie prvých dvoch ňou nastolených právnych otázok týkajúcich sa povinnosti\nsúdu zohľadniť individuálne okolnosti na strane pozostalých i škodcu pri určovaní výšky relutárnej\nnáhrady a existencie „základnej čiastky“ tejto náhrady a jej modifikácií; (II.) tretiu, štvrtú a piatu nastolenú\notázku v kombinácii s jej výhradami o nevykonaní navrhovaného dokazovania po zrušujúcom uznesení,\nneakceptovaní tvrdenia o tehotenstve ako relevantnej novoty podľa § 366 písm. d) CSP a nesprávnom\nuplatnení zásady sudcovskej koncentrácie.\n12. Podľa názoru dovolacieho súdu sa žalovanou 1/ uplatnené dovolacie námietky po obsahovej stránke\ndo značnej miery prekrývajú, pokiaľ ide o dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a §\n421 ods. 1 písm. b) CSP. K tomu hodno uviesť, že v okolnostiach jej prípadu to nie je nepochopiteľné,\nhoci vo všeobecnosti obvykle nenastáva situácia, že by obsahovo tá istá dovolacia námietka spadala\npod obidva dôvody prípustnosti dovolania (IV. ÚS 372/2020).\nI.\n13. Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,\nobčianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy\n13.1. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva\nna ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané\nzadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1\nnajmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,\nmá fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ). Výšku náhrady\npodľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k\nporušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ).\n14. Pokiaľ ide o zodpovedanie prvého okruhu námietok dovolateľky, dovolací súd považuje za potrebné\npoukázať na zákonnú úpravu a princípy náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb v\nslovenskom právnom prostredí. Základným východiskom určovania výšky primeraného zadosťučinenia\nje správne vymedzenie jeho účelu a funkcie. Účelom primeraného zadosťučinenia nie je poskytnúť\npozostalému peňažný ekvivalent či restitutio in integrum, keďže ujmu v nemajetkovej sfére nemožno\nobnoviť ani exaktne kvantifikovať. Jeho cieľom je poskytnúť dotknutému subjektu spravodlivé zmiernenie\n(satisfakciu) za neoprávnený zásah do osobnostnej sféry, ktorý sa už nedá napraviť v naturálnej\npodobe. Konečným cieľom primeraného zadosťučinenia je teda odčinenie vzniknutého bezprávia\nprostredníctvom peňažnej kompenzácie, ktorá má predovšetkým satisfakčnú funkciu. Preventívnosankčný rozmer pritom nemožno apriori vylúčiť, no má len podporný charakter a nemôže byť\nsamostatným dôvodom na podstatne vyššiu relutárnu náhradu.\n15. Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že hlavná, primárna a nespochybniteľná funkcia náhrady\nnemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, zatiaľ čo prípadná preventívno-sankčná funkcia sa uplatňuje\nlen doplnkovo. Pri určení výšky zadosťučinenia je preto kľúčové, aby súdy vychádzali z úplného\nskutkového stavu a svoje úvahy viazali na zákonné kritériá vyjadrené v § 13 ods. 3 OZ, teda (i) závažnosť\nvzniknutej ujmy a (ii) okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Len tak možno dosiahnuť, aby rozhodnutie\nbolo vnútorne konzistentné, preskúmateľné a aby zodpovedalo všeobecne zdieľaným predstavám o\nspravodlivosti a proporcionalite.\n16. Na uvedené závery nadväzuje aj rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky už v rozsudku sp. zn. 4Cdo/139/2011 (na ktoré nadviazala ďalšia rozhodovacia prax napr. sp.\nzn. 7Cdo/80/2014) judikoval, že podľa § 13 ods. 3 OZ zákon neustanovuje pre určenie výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch žiadne pevné hranice. Úvaha súdu je síce voľná, avšak limitovaná\ndvoma taxatívne stanovenými kritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých\n\nk neoprávnenému zásahu došlo. Čím závažnejšia je ujma svojou intenzitou a trvaním, tým vyššia by\nmala byť aj priznaná peňažná satisfakcia. Druhé kritérium je zámerne formulované široko tak, aby\numožňovalo prihliadať na okolnosti existujúce nielen na strane pôvodcu zásahu (napr. či konal len z\nľahkej nedbanlivosti alebo úmyselne), ale aj na strane postihnutej osoby (napr. jej vlastný podiel na\npriebehu udalostí vedúcich k zásahu).\n16.1. Cieľom tohto prístupu je zabezpečiť, aby výška peňažného zadosťučinenia mohla byť určená\npružne, v súlade s princípom spravodlivosti a so zreteľom na všetky konkrétne okolnosti prípadu. Súd\nje preto povinný vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie opierať\no preskúmateľné a konkrétne hľadiská. Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí súčasne zdôraznil, že\nmaximálna výška priznaného zadosťučinenia je ohraničená žalobným návrhom, teda sumou, ktorú\npoškodený v konaní uplatnil.\n16.2. Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí okrem iného uviedol, že „Rovnako tak sú správne závery\nodvolacieho súdu vzťahujúce sa na nemožnosť dopadu osobných a majetkových pomerov odporcu\nna priznanú výšku nemajetkovej ujmy, na ktorú, ako už bolo uvedené, majú vplyv (popri závažnosti\nvzniknutej ujmy) okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.“.\n17. Za účelom zodpovedania prvej nastolenej právnej otázky v kontexte a okolnostiach skúmanej veci\npreto dovolací súd konštatuje, že odvolací súd vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí neprimerane\nvychádzal pri stanovení kritérií pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy z rozhodnutia Ústavného\nsúdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14. Toto rozhodnutie vychádza z odlišnej právnej úpravy\nnáhrady nemajetkovej ujmy (§ 2956 a nasl. „nového“ Občanského zákoníku) a nemožno ho mechanicky\naplikovať v pomeroch slovenského právneho poriadku. Odvolací súd v tejto súvislosti navyše zdôraznil\npotrebu skúmania majetkových pomerov škodcu, avšak bez toho, aby jasne zadefinoval význam tejto\nokolnosti z hľadiska kritérií podľa § 13 ods. 3 OZ a ich prípadnej hierarchie.\n18. Dovolací súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že posudzovanie majetkových pomerov\nzodpovedného subjektu a s tým spojené prihliadnutie na možné likvidačné účinky priznanej náhrady\nnemôže byť rovnocenným kritériom popri zákonných hľadiskách podľa § 13 ods. 3 OZ, ani samostatným\ndôvodom na zníženie sumy náhrady. Vzhľadom na samotnú podstatu náhrady nemajetkovej ujmy\npozostalých blízkych osôb nemožno pri vyvažovaní protichodných záujmov poškodeného a škodcu\npripustiť, aby záujmy škodcu prevážili nad právom poškodeného na primeranú satisfakciu. Pri úvahe\no tejto otázke nemožno opomenúť primárne deliktný charakter náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý je\nprejavom zodpovednosti škodcu za neoprávnený zásah do chránených osobnostných práv. Z toho\ndôvodu je prihliadanie na osobné či majetkové pomery škodcu možné len za mimoriadnych okolností, za\nanalogického splnenia moderačného pravidla podľa § 450 OZ. Samotné tvrdenie alebo preukázanie, že\nškodcovi - fyzickej osobe - vzniknú v dôsledku povinnosti nahradiť ujmu určité finančné ťažkosti, nie je\npostačujúce. Takéto ťažkosti patria k prirodzenej sfére následkov vyplývajúcich z deliktnej zodpovednosti\na samy osebe nemôžu odôvodniť zásah do satisfakčnej funkcie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých.\n19. Dovolací súd dopĺňa, že zohľadnenie hroziacich likvidačných dôsledkov povinnosti nahradiť\nnemajetkovú ujmu na strane škodcu prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch. Aj v takýchto\nsituáciách však musí súd súčasne skúmať, či znížením sumy zadosťučinenia pod hranicu bežne\npriznávaného priemeru nedôjde k popretiu jeho primárnej satisfakčnej funkcie. Ak by totiž v dôsledku\nnadmerného prihliadania na záujmy škodcu utrpelo samotné naplnenie účelu náhrady nemajetkovej\nujmy - spravodlivého zmiernenia citovej a osobnostnej straty pozostalých - rozhodnutie by stratilo súlad\ns účelom § 13 OZ a s ústavne garantovaným právom poškodeného na účinnú ochranu osobnosti.\n20. Napriek čiastočne nesprávnemu posúdeniu veci odvolacím súdom (viď bod 17.) dovolací súd dospel\nk záveru, že za zohľadnenia všetkých rozhodujúcich zákonných a judikatórnych kritérií (najmä záverov\nvyslovených v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/139/2011) v posudzovanej veci nešlo o taký\nvýnimočný prípad, ktorý by odôvodňoval moderáciu priznanej náhrady s ohľadom na majetkové pomery\nžalovanej 1/. Priznanú sumu považuje dovolací súd za súladnú s princípom všeobecnej spravodlivosti\na so zásadou primeranosti.\n20.1. Súdy pri posudzovaní výšky relutárnej náhrady správne aplikovali základné kritériá vyplývajúce z\n§ 13 ods. 3 OZ - závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo.\n\nV tejto súvislosti zdôraznili, že smrť matky žalobcov mala šokujúci a nečakaný kontext, spôsobila im\nnenahraditeľnú citovú stratu a zasiahla do ich dôstojnosti a možnosti rozvíjať osobnosť. Zohľadnili aj\nintenzitu vzťahu žalobcov k zosnulej, ktorá im bola celoživotnou oporou, ako aj okolnosti na strane\nškodcu - zavinené porušenie povinností vodiča, ktoré bolo primárnou príčinou nehody. Súdy zároveň\nvyhodnotili správanie poškodenej a primerane zohľadnili jej spoluzavinenie vo výške 20 %. Takto nižšie\nsúdy v medziach voľnej úvahy správne vyhodnotili všetky rozhodné okolnosti prípadu a dospeli k\nprimeranej sume zadosťučinenia, ktorá napĺňa jeho primárnu satisfakčnú funkciu a zároveň rešpektuje\nprincíp proporcionality.\n21. Pokiaľ dovolateľka v tejto súvislosti namietala rozpor medzi závermi odvolacieho súdu obsiahnutými\nv jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a následným potvrdzujúcim rozsudkom, dovolací súd\npripomína, že v praxi nie je vylúčená situácia, že odvolací súd v zrušovacom rozhodnutí vysloví určitý\nprávny názor či cez prizmu kasačnej záväznosti usmerní súd prvej inštancie k vykonaniu určitých\nprocesných úkonov, čo súd prvej inštancie následne (povinne) pretaví do svojho rozhodnutia, avšak\nodvolací súd po podaní odvolania tento svoj vlastný právny názor či iný záver zmení (bez toho, aby\ndošlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu a pod.) a rozhodne inak. Už staršia\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 68/1971) pripustila, aby odvolací súd svoj skorší záväzný právny\nnázor vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zmenil, nakoľko z Občianskeho súdneho\nporiadku <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1009622&f=3>nevyplýva viazanosť vlastným\nprávnym názorom. Keďže ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku <https://www.epi.sk/form/\ngoto.ashx?t=26&p=1009622&f=3>ohľadom kasačnej záväznosti rozhodnutí súdov vyššej inštancie sú\nobsahovo totožné s ustanoveniami v CSP <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=4374328&f=3>,\nje táto judikatúra použiteľná aj pre nový procesný kódex.\n21.1. Bez ohľadu na uvedené dovolací súd konštatuje, že hoci možno vnímať určitú nekonzistentnosť\nmedzi odôvodnením predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia a následného napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu, ako aj medzi jeho závermi o význame majetkových pomerov škodcu, táto skutočnosť\nsama osebe nezakladá procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ako už bolo uvedené v bode\n20, výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá zákonným kritériám podľa § 13 ods. 3\nOZ, princípu primeranosti i ustálenej judikatúre dovolacieho súdu. Keďže je napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu v konečnom dôsledku vecne správne, namietaným postupom nedošlo k založeniu\nvady podľa § 420 písm. f) CSP.\n22. Pokiaľ ide o druhú právnu otázku nastolenú dovolateľkou, týkajúcu sa základnej čiastky náhrady\nnemajetkovej ujmy modifikovateľnej s použitím zákonných a judikatúrou odvodených hľadísk, dovolací\nsúd konštatuje, že právny poriadok Slovenskej republiky nepozná a ani nestanovuje žiadnu tzv.\n„základnú čiastku“ relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy. Ustanovenie § 13 ods. 3 OZ zakotvuje iba\nrámcové kritériá, ktorými sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, pričom\nkonkrétna výška náhrady je vecou voľnej úvahy súdu, limitovanej zásadami primeranosti, proporcionality\na všeobecne zdieľaných predstáv o spravodlivosti.\n23.1. V judikatúre dovolacieho súdu sa ustálil názor, že určenie výšky peňažného zadosťučinenia je\nvýsledkom individuálneho posúdenia všetkých rozhodných okolností každého prípadu, pričom nemožno\nvychádzať zo žiadnej fixnej čiastky aplikovateľnej na všetky prípady (porov. napr. sp. zn. 4Cdo/139/2011,\n7Cdo/131/2020). Súdy však môžu - a v záujme zachovania proporcionality aj majú - prihliadať na sumy\npriznávané v porovnateľných prípadoch, nie ako na záväznú tarifu, ale ako na orientačné vodidlo pre\nudržanie rozhodovacej praxe v rozumných a predvídateľných hraniciach.\n23.2. Z toho vyplýva, že otázka „základnej čiastky“ je v slovenskom právnom prostredí koncipovaná\nnie ako presne určená suma, ale ako výsledok aplikácie zákonných kritérií na skutkové okolnosti\nkonkrétneho prípadu, s podporou komparatívnej judikatúry. Takto určená výška môže byť následne\nmodifikovaná zohľadnením ďalších relevantných okolností, napríklad miery zavinenia, spoluzavinenia\npoškodenej osoby, intenzity rodinných väzieb či správania škodcu po zásahu. Dovolací súd v tejto\nsúvislosti opätovne odkazuje na svoje závery uvedené v bode 20, z ktorých vyplýva, že výška priznanej\nnáhrady za nemajetkovú ujmu v posudzovanej veci v konečnom dôsledku rešpektuje zákonné aj\njudikatúrne medze a zodpovedá princípu spravodlivosti a zásade primeranosti.\nII.\n\n24. Dovolací súd sa ďalej zaoberal druhou množinou dovolacích námietok žalovanej 1/ (viď bod 11.), a to\ntreťou, štvrtou a piatou [c), d) a e)] nastolenou právnou otázkou v kombinácii s jej výhradami smerujúcimi\n(i) proti nevykonaniu navrhovaného dokazovania po zrušujúcom uznesení, (ii) proti neakceptovaniu\ntvrdenia o jej tehotenstve ako relevantnej „novoty“ podľa § 366 písm. d) CSP a (iii) proti nesprávnemu\nuplatneniu zásady sudcovskej koncentrácie.\n24.1. Dovolací súd uvádza, že všetky tieto námietky majú spoločný základ - dovolateľka nimi v podstate\nspochybňuje procesný postup nižších súdov pri zisťovaní skutkového stavu a pri aplikácii procesných\npravidiel, a to z hľadiska, či jej nebolo odňaté právo predniesť všetky rozhodné tvrdenia a dôkazy a či\nsúdy správne posúdili prípustnosť tzv. novôt v odvolacom konaní.\n25. Pokiaľ ide o námietku žalovanej 1/, že odvolací súd neakceptoval jej tvrdenie o tehotenstve ako\nrelevantnú „novotu“ podľa § 366 písm. d) CSP, vo vzťahu ku ktorej nastolila aj samostatnú právnu otázku\n[c)], dovolací súd zdôrazňuje, že možnosť uplatniť nové skutočnosti v odvolacom konaní je výnimočná a\npodlieha striktnej interpretácii. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 141/2019 výslovne uviedol, že\nustanovenie § 365 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie je možné\nmeniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, je premietnutím zásady koncentrácie\ncivilného procesu. Táto zásada znamená, že určité procesné úkony sú koncentrované do zákonom\nurčenej lehoty (pri odvolaní 15 dní); umožnenie dopĺňania odvolacích dôvodov po jej uplynutí by bolo v\nrozpore s princípom hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, ale najmä s koncepciou odvolacieho\nkonania, ktoré vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Bez ohľadu na uvedené dovolací súd\ndodáva, že samotné tehotenstvo žalovanej 1/ za daných okolností nepredstavovalo takú výnimočnú\nskutočnosť, ktorá by zakladala mimoriadne oprávnenie súdu moderovať náhradu nemajetkovej ujmy\nurčenú podľa § 13 ods. 3 OZ. Vychádzajúc z uvedeného ani táto námietka žalovanej 1/ nezakladá\ndôvodnosť jej dovolania.\n26. Žalovaná 1/ ďalej namietala nesprávne uplatnenie zásady sudcovskej koncentrácie [aj právna otázka\n- d)]. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/81/2022\n(R 29/2025), podľa ktorého pravidlám sporového konania, ktoré sa riadi zásadou koncentrácie a\nobjektívnym stavom existujúcim v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP), neodporuje, ak sa\nuplatňovaný nárok preukáže vykonaním dôkazu, ktorý prišiel na rad až po vyslovení právneho názoru\nodvolacím súdom v zrušujúcom uznesení. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a\nvec mu vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy\nv rozsahu dôvodov zrušujúceho uznesenia, bez toho, aby boli obmedzované tým, že ich v pôvodnom\nkonaní neuviedli; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie tým nie sú nad rámec dôvodov zrušujúceho\nuznesenia dotknuté.\n26.1. Dovolací súd preto nepovažuje za úplne správny postup súdu prvej inštancie, ktorý sa napriek\nexistencii predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu odvolal na skoncentrovanie\nkonania v pôvodnom štádiu konania. Avšak vzhľadom na vyššie uvedené hodnotenia a závery (porov.\nbody 17. až 20.) konštatuje, že tvrdenia žalovanej 1/ o zmene zamestnávateľa, či nemožnosti čerpať úver\nv predtým dostupnej výške a s tým spojenej zmene jej majetkových pomerov neboli spôsobilé ovplyvniť\nsprávnosť a primeranosť určenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Takéto okolnosti nepredstavujú\nvýnimočný prípad, v ktorom by bolo opodstatnené prelomiť zásadu prioritnej satisfakčnej funkcie\nrelutárnej náhrady podľa § 13 ods. 3 OZ a uplatniť moderačné oprávnenie súdu. Ich zohľadnenie by\nneviedlo k naplneniu účelu primeraného zadosťučinenia, ale naopak, k neodôvodnenému oslabeniu\nochrany poskytovanej pozostalým ako poškodeným subjektom.\n27. To isté platí aj v prípade dovolacej námietky smerujúcej proti nevykonaniu navrhovaného\ndokazovania. Je nesporné, že vo všeobecnosti je na úvahe súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná\n(§ 185 ods. 1 CSP), pričom súd nie je viazaný návrhmi strán a rozhoduje podľa toho, ktoré dôkazy\npovažuje za potrebné pre zistenie skutkového stavu. V prejednávanej veci však odvolací súd vo\nsvojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení výslovne uložil súdu prvej inštancie, aby sa zaoberal aj\nosobnými a majetkovými pomermi žalovanej 1/. Nevykonanie dôkazov v tomto smere sa preto na prvý\npohľad môže javiť ako nedostatočné naplnenie pokynov odvolacieho súdu. Dovolací súd však považuje\nza rozhodujúce, že aj keby k vykonaniu navrhovaných dôkazov došlo, tvrdenia žalovanej 1/, ktoré mali\nbyť ich prostredníctvom preukázané (najmä zmena zamestnávateľa či neschopnosť čerpať úver a s\n\ntým súvisiaca zmena jej majetkových pomerov), nesvedčia o okolnostiach výnimočného charakteru.\nTieto skutočnosti by neboli spôsobilé ovplyvniť správnosť ani primeranosť určenej výšky nemajetkovej\nujmy podľa § 13 ods. 3 OZ, keďže - ako už bolo vysvetlené - osobné a majetkové pomery škodcu\nmôžu zohrávať úlohu len vo výnimočných prípadoch, pričom nemusí postačovať ani len poukaz na\nhrozbu likvidačných dôsledkov priznanej náhrady. Keďže tvrdené skutočnosti dovolateľkou samy osebe\nnepreukazujú existenciu mimoriadnych okolností významných z pohľadu uplatnenia moderačného\noprávnenia súdu vo vzťahu k ustanoveniu § 13 ods. 3 OZ, dovolací súd uzatvára, že nevykonanie\nnavrhovaného dokazovania nemalo vplyv na zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia a nepredstavovalo\nzásah do procesných práv žalovanej 1/. Ani táto námietka preto nezakladá dôvodnosť podaného\ndovolania.\n28. Konkludujúc vyššie uvedené, hoci v základnom konaní dovolací súd identifikoval určité procesné\npochybenia, tieto nedosiahli takú intenzitu, aby boli spôsobilé zasiahnuť do práva žalovanej 1/ na\nspravodlivý proces v rozsahu zodpovedajúcom dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Nie každé\nprocesné pochybenie je totiž automaticky dôvodom na úspešnosť dovolania. Vždy je potrebné prihliadať\nna konkrétne okolnosti posudzovanej veci a skúmať, či malo zistené pochybenie reálny vplyv na výsledok\nkonania. Právo na spravodlivý proces nie je absolútne a jeho obsah i rozsah sa konkretizuje v závislosti\nod špecifických okolností prípadu. Ako už dovolací súd zdôraznil v bode 20, výška priznanej náhrady\nzodpovedá zákonným kritériám podľa § 13 ods. 3 OZ, princípu primeranosti i ustálenej judikatúre.\nNapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je preto v napadnutej časti v konečnom dôsledku vecne\nsprávne a nie je spôsobilé zasiahnuť do základných práv žalovanej 1/. Ani druhá množina dovolacích\nnámietok žalovanej 1/ tak nepreukazuje existenciu pochybení, ktoré by odôvodňovali zásah dovolacieho\nsúdu do princípu nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.\nIII.\n29. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP napokon namietala\naj nedostatočné odôvodnenie priznania náhrady trov konania žalobcom 1/ a 3/ aj za predchádzajúce\nodvolacie konanie.\n30. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie\nprípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,\nktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia\n§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu\nopodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)\naž f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto\nustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci\nsamej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420\npísm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.\n31. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019 poukázal na to, že\nproblematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v\nuznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil: „Ustanovenie\n§ 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré\nsíce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej,\nale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym\n(hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie)\nje svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí,\navšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno\nzaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do\nskupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej\notázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako\njeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho\nkonania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí\nprvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací\nsúd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí,\n\npričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam\npodľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených\nv § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu\ndovolacím súdom vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné\nodvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci\nodvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov\nkonania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke\nnároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí,\npozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom\nkonaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“. Ústavný súd z týchto záverov\nvychádzal aj v ďalších svojich rozhodnutiach (por. napr. nález I. ÚS 47/2021).\n32. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu vady\nv zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval aj dovolací súd vo viacerých rozhodnutiach (4Cdo/155/2020,\n2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021).\n33. Z práva na spravodlivé súdne konanie podľa § 420 písm. f) CSP vyplýva povinnosť všeobecného\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že\nmajú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva\nna spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019,\n8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď\nodvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci\npredvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke,\nktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie,\nči rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).\n34. Dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách\nkonania spĺňa zákonom vyžadované náležitosti odôvodnenia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP),\na preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné alebo nedostatočne odôvodnené v zmysle § 420\npísm. f) CSP. Odôvodnenie obsahuje dostatočné vysvetlenie aplikácie dotknutých ustanovení o trovách\nkonania, pričom na ich základe odvolací súd logicky a vecne odôvodnil, prečo považoval žalobcov 1/\na 3/ za procesne plne úspešných.\n34.1. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah\nodvolací súd vychádzal. Zdôraznil, že v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodujúce, že\nžalobcom vznikol nárok na náhradu a že výška priznanej sumy závisela od úvahy súdu; v takom\nprípade nemožno žalobcov považovať za procesne neúspešných. Svoje závery podoprel citáciou\njudikatúry Ústavného súdu ČR (napr. sp. zn. I. ÚS 2904/16, Pl. ÚS 16/2004) aj najvyššieho súdu\n(sp. zn. 3MCdo/11/2011), resp. odbornej spisby, pričom osobitne zdôraznil, že rozhodovanie o trovách\nkonania nemá byť len mechanickým výsledkom pomeru úspechu a neúspechu, ale má byť logickým a\nspravodlivým ukončením celého konania.\n34.2. Odvolací súd sa zároveň vysporiadal aj s otázkou možnej aplikácie § 257 CSP a uviedol, že v\nprejednávanej veci nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie trov\núspešným žalobcom. Rovnako tak vysvetlil, prečo nepovažuje za relevantné závery nálezov Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 652/2018 či IV. ÚS 260/2022), keďže tieto sa týkali situácií, v\nktorých žalobcovia boli vo veľkej miere neúspešní a ich uplatnený nárok bol zjavne neprimeraný.\n34.3. Odôvodnenie odvolacieho súdu teda obsahuje jasné a presvedčivé prepojenie medzi skutkovými\nzisteniami, aplikovanými ustanoveniami CSP a prijatými závermi. Jeho argumentácia je racionálna,\nkonzistentná a vnútorne logická. Rovnako rozsah odôvodnenia zodpovedá povahe rozhodnutia o\ntrovách konania ako procesného rozhodnutia. Dovolací súd preto nemohol dospieť k záveru, že by\nodvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý by zakladal procesnú vadu zmätočnosti podľa\n§ 420 písm. f) CSP.\n\n34.4. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,\nže žalovaná 1/ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so závermi vyjadrenými\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe\nviesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý\nproces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani\nprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa\nním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,\nII. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\nIV.\n35. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu je v napadnutom rozsahu z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov\nvecne správny. Závery odvolacieho súdu rešpektujú zákonné kritériá a judikatúrne východiská, svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám § 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220\nods. 2 CSP, a jeho závery sú vnútorne logické, konzistentné a presvedčivé. Procesné pochybenia,\nna ktoré poukazovala žalovaná 1/, neboli takej intenzity, aby zakladali porušenie práva na spravodlivý\nproces v zmysle § 420 písm. f) CSP, a zároveň neboli spôsobilé ovplyvniť zákonnosť a vecnú správnosť\nprijatého rozhodnutia. Dovolací súd preto dospel k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné, a v\nsúlade s § 448 CSP ho zamietol.\n36. Žalobcovia 1/ a 3/ boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s §\n255 ods. 1 CSP), preto im dovolací súd proti žalovanej 1/ priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\npo právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§\n262 ods. 2 CSP).\n37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/77/2021", "guid": "077fb3ea-b9f5-45cf-b50d-73dbf7300ace:e38ff3a3-c6a8-47e2-9ed8-6f3d2811cc49", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9d880349-97e0-46f3-ad96-334ef768f682", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.260.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 260/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 260/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.260.2022.1"}, {"guid": "ussr:d0a168aa-cd2c-4a44-97a4-622a5d2fbe12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.47.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 47/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/2021 z 5. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-05", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.47.2021.2"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:687eeaa4-e255-4854-b490-5017fcafcef4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.474.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 474/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 474/2018 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.474.2018.1"}, {"guid": "ussr:4d625653-20f8-4033-b2c3-f85a5a229a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.387.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 387/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 387/2019 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.387.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:260fa2f4-e7fc-4e8d-b806-d670a9088d2c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.141.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 141/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 141/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.141.2019.1"}, {"guid": "ussr:63a32c11-e521-4ad7-8636-3e5501c3f9e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 695/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 5. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-05", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63a32c11-e521-4ad7-8636-3e5501c3f9e1"}, {"guid": "ussr:a5ab6915-50dd-42eb-9532-77cf27d84232", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.625.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 625/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 625/2018 z 16. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.625.2018.1"}, {"guid": "ussr:8910db70-4c3b-4e31-bb35-b6ecafc66d45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.275.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.275.2018.1"}, {"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ffd2c57d-6b93-4a16-8f64-8e5c1e7c9212:f2ad0a21-7af9-4798-bffa-cc6a3d7508d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1"}, {"guid": "40db4efe-aa50-4750-956c-c4e1bfa535ed:66b494d3-c737-41d6-a22f-bb692f3fb0b9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1507203854.1", "spisova_znacka": "3MCdo/11/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/11/2011 z 10. 10. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-10-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1507203854.1"}], "citovane_v": [{"guid": "f75078b1-78de-43bc-a51d-d32b70187fae:b2153bd9-d576-4dab-b3e7-ee2504b1b693", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7522203387.2", "spisova_znacka": "5Co/66/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/66/2025 z 18. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7522203387.2"}, {"guid": "891eb6be-5775-4f40-bb10-befad35ed44c:43d663aa-2c48-4949-b5d0-b5296f2b57b3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1114201970.2", "spisova_znacka": "3Co/126/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/126/2022 z 28. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1114201970.2"}, {"guid": "6467aa4b-2bd5-409c-afb1-c161849c9051:1cbef9e9-c956-421a-bc0e-7fecb6ba161a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7522201125.1", "spisova_znacka": "5Co/123/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/123/2024 z 11. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-11-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7522201125.1"}, {"guid": "338a992a-c45b-498e-856f-c0b5ac95677f:523205da-b746-4124-94bc-a78607b59b35", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2120206391.2", "spisova_znacka": "26Co/121/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/121/2024 z 29. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2120206391.2"}]}