{"guid": "ee30bc4c-9ca1-411c-a2ef-c622bd84caad:b941db4f-3fb7-4913-8e56-3101f7482ca8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2114218408.1", "spisova_znacka": "4Cdo/126/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/126/2024 z 25. 11. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2025, sp. zn. 4Cdo/126/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:2114218408.1", "identifikacne_cislo": "2114218408", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2025-11-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam", "Vydržanie", "Dedičské právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 155/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:b91b2c3a-01e6-4830-a2af-5aa4110666be", "datum": "2026-03-11", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193", "nazov": "§ 193 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-193"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-194", "nazov": "§ 194 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-194", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-194"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-194.odsek-2", "nazov": "§ 194 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-194.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-194"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-219.odsek-3", "nazov": "§ 219 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-219.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-204", "nazov": "§ 204 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-204", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-204"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "nazov": "§ 383 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-383"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "nazov": "§ 385 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-385"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-2", "nazov": "§ 391 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-391"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-1", "nazov": "§ 129 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-129"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-2", "nazov": "§ 129 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-129"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "nazov": "§ 130 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-2", "nazov": "§ 130 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-193", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-194", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-219", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-204", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-383", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-385", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-391", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-129", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b941db4f-3fb7-4913-8e56-3101f7482ca8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2114218408.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2114218408.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2114218408.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/126/2024\n2114218408\n25. 11. 2025\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2025:2114218408.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ E. J., narodeného X. E. XXXX, L., A. XX, 2/ J.\nJ., narodeného XX. H. XXXX, V., C. F. X, 3/ Ľ. J., narodeného XX. H. XXXX, R. X. J., K. G. XXX, 4/\nA.. H.. E. E., narodenej X. G. XXXX, F. XXX, 5/ G. J., narodenej XX. C. XXXX, V., C. F. XX, všetkých\nzastúpených spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Trnava, Hlavná 31, proti\nžalovanej obchodnej spoločnosti TECHSTAV, spol. s r. o., Trnava, Mikovíniho 7441/8/B, IČO: 34 133 771,\nzastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Tokarčíkom, Trnava, Študentská 17, o určenie, že nehnuteľnosti\npatria do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 5C/783/2015, o dovolaní žalovanej\nproti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. februára 2024 sp. zn. 23Co/135/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobcom 1/ až 5/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým\nrozsudkom z 27. júla 2022 č. k. 5C/783/2015-831 určil, že do dedičstva po poručiteľoch E.X. J.,\nnarodenom X. C. XXXX, zomrelom XX. S. XXXX, a Ľ. J., rod. L., narodenej XX. E. XXXX, zomrelej\nXX. E. XXXX, patria ku dňu ich smrti nehnuteľnosti v katastrálnom území V., obec V., okres Trnava, v\nsúčasnosti evidované na liste vlastníctva č. XXXX, pôvodne patriace do bezpodielového spoluvlastníctva\nporučiteľov, vymedzené podľa geometrického plánu č. 19/2014 zo dňa 1. apríla 2014 ktorý vyhotovil\nA.. H. P., autorizačne overil A.. E. K., úradne overil katastrálny odbor Okresného úradu Trnava dňa 04.\njúla 2014 pod č. 778/2014 nasledovne: pozemok parc. č. XXXX/X o výmere 158 m2, druh pozemku:\nzastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č.\nXXXX/XX o výmere 139 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná\nparcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 56 m2, druh pozemku: zastavané\nplochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX\no výmere 230 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela\nz LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 10511 m2, druh pozemku: zastavané plochy\na nádvoria, parcela reg. C-KN (novovytvorená parcela), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 326\nm2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (novovytvorená parcela). Zároveň\nvyslovil, že žalobcovia 1/ až 5/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %.\n1.1. Vychádzal zo zistenia, že časť pôvodnej parcely č. XXXX v katastrálnom území V. je duplicitne\nzapísaná na listoch vlastníctva č. XXXX a XXXX. Podľa identifikácie Okresného úradu Trnava z 5.\nmája 2022 a potvrdenia jeho katastrálneho odboru zo 4. mája 2022 bola duplicitná výmera parcely č.\nXXXX určená na 11 420 m2, čo v zmysle geometrického plánu č. 19/2014 predstavuje novovytvorené\nparcely č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX - teda tie nehnuteľnosti,\nktorých sa žaloba týka. Z listinných dôkazov mal ďalej súd prvej inštancie preukázané, že uznesením\n\nĽudového súdu zo 17. októbra 1960 (Čd 2869/60) bol povolený zápis vlastníctva parciel č. XXXX a\nXXXX v prospech Československého štátu, a to na základe rozhodnutia odboru pôdohospodárstva rady\nONV v Trnave č. Pôd/8-9576/1960, pričom tieto pozemky sa nachádzali v správe Štátneho majetku n. p.\nŠpačince. Následne dochádzalo len k prevodom správy, resp. práva hospodárenia s týmito pozemkami\n- hospodárskou zmluvou z 22. októbra 1969 zo Semenárskeho štátneho majetku, n. p. Trnava, na\nPozemné stavby n. p. Trnava, a hospodárskou zmluvou z 19. decembra 1991 na Trnavské pozemné\nstavby, š. p. - nie však k prevodu vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že právna\npredchodkyňa žalovanej, spoločnosť STAVMET spol. s r. o., nadobudla predmetné pozemky kúpnou\nzmluvou uzavretou so štátom - Trnavskými pozemnými stavbami, š. p. - dňa 07. mája 1993; vklad\nvlastníckeho práva bol povolený 10. júna 1993. Neskôr, po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti\nSTAVMET, uzatvoril správca konkurznej podstaty dňa 22. februára 2002 kúpnu zmluvu so spoločnosťou\nP.P.Z. Consulting, a. s., ktorá následne 10. mája 2002 previedla nehnuteľnosti na žalovanú, pričom vklad\nbol povolený 06. júna 2002.\n1.2. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 č. k.\n13C/253/72-17, ktorým bolo právoplatne určené, že nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej vložke č.\nXXX, parcely č. XXXX a XXXX, patria do BSM E. a Ľ. J.. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť\n12. júla 1972, nebolo zrušené a proti nemu nebolo podané odvolanie. Súd prvej inštancie zdôraznil\nzáväzný právny názor odvolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom uznesení č. k. 10Co/202/2019-739\nz 28. apríla 2021, ako aj na uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.\napríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu\nnemožno nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol povolený vklad\ndo katastra nehnuteľností. Skonštatoval, že argumentáciu žalovanej spochybňujúcu skutkové zistenia\nvyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu Trnava bolo možné uplatniť výlučne prostredníctvom\nriadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku v pôvodnom konaní, a keďže uvedený rozsudok\nnadobudol právoplatnosť, je potrebné z neho vychádzať.\n1.3. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že Československý štát po právoplatnosti rozsudku z\nroku 1972 vedel, že nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností, a preto nemohol byť oprávneným\ndržiteľom. Kúpna zmluva zo 07. mája 1993 medzi Trnavskými pozemnými stavbami, š. p., a\nspoločnosťou STAVMET spol. s r. o., bola preto právnym úkonom absolútne neplatným podľa § 39\nObčianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), pretože štát prevádzal vlastnícke právo, ktorým nedisponoval.\nSúd následne posudzoval, či mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva v prospech spoločnosti\nSTAVMET spol. s r. o., prípadne ďalších právnych nástupkýň. Konštatoval, že dobrá viera spoločnosti\nSTAVMET spol. s r. o. mohla trvať len do času, kým sa dozvedela o existencii právoplatného rozsudku\nOkresného súdu Trnava z roku 1972 a o tom, že vlastníctvo k predmetným pozemkom je sporné. Z listín\nv spise, najmä z obsahu spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 12C/182/94 (kde právni predchodcovia\nžalobcov svoje vlastnícke právo odvodzovali od právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava sp.\nzn. 13C/253/72), mal súd preukázané, že najneskôr 18. novembra 1994, keď sa konalo pojednávanie v\nuvedenej veci a spoločnosť STAVMET spol. s r. o. bola prítomná, sa táto spoločnosť oboznámila s týmto\nrozsudkom a stratila dobrú vieru. Keďže vydržacia doba trvala od 10. júna 1993 do 18. novembra 1994,\nneuplynula zákonom požadovaná desaťročná lehota a vlastnícke právo vydržaním nevzniklo. Na zánik\ndobrej viery spoločnosti STAVMET spol. s r. o. súd prvej inštancie poukázal aj s odkazom na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/186/2008, podľa ktorého pri zániku dobrej viery oprávnenej držby sa\npôvodná vydržacia doba neprerušuje, ale začína plynúť nanovo.\n1.4. Pokiaľ išlo o prevod uskutočnený v rámci konkurzu na spoločnosť P.P.Z. Consulting, a. s., správca\nkonkurznej podstaty úpadcu STAVMET spol. s r. o. zahrnul do súpisu majetku aj predmetné pozemky,\nhoci mal vedomosť o ich spornom vlastníctve. Súd, ktorý konkurz viedol, neuložil osobám, ktoré tvrdili\nvlastnícke právo (právnym predchodcom žalobcov), aby podali vylučovaciu žalobu, ani ich nepoučil\no následkoch jej nepodania, preto nevznikla fikcia zapísania podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991\nZb. o konkurze a vyrovnaní. Z tohto dôvodu bola kúpna zmluva z 22. februára 2002, ktorou správca\nkonkurznej podstaty previedol nehnuteľnosti na spoločnosť P.P.Z. Consulting, a. s., absolútne neplatná\npre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Následná kúpna zmluva z 10. mája 2002, na základe ktorej spoločnosť\nP.P.Z. Consulting, a. s., previedla nehnuteľnosti na žalovanú, bola rovnako absolútne neplatná, keďže\nprevod sa uskutočnil od nevlastníka. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v čase nadobudnutia\nmohla byť žalovaná dobromyseľná, pretože v jej mene konal konateľ H. Š., ktorý nebol účastný na\npredchádzajúcich sporoch, avšak dobrá viera žalovanej zanikla okamihom, keď sa 11. novembra 2003\n\njej konateľom a spoločníkom stal E. Y. - bývalý konateľ a spoločník spoločnosti STAVMET spol. s r. o.,\nktorá bola účastníčkou konania vedeného pod sp. zn. 12C/182/94. Ten musel mať vedomosť o rozsudku\nOkresného súdu Trnava z roku 1972 aj o spore o vlastníctvo týchto nehnuteľností, a teda aj žalovaná\nmusela od tohto okamihu pochybovať o svojom vlastníctve. Ak by sa aj započítala doba držby spoločnosti\nP.P.Z. Consulting, a. s. (od 25. marca 2002 do 11. novembra 2003), vydržacia doba by trvala necelé dva\nroky, čo je podľa súdu nedostatočné.\n1.5. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaná vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam\nnenadobudla a že toto právo naďalej svedčí právnym predchodcom žalobcov, manželom E. a Ľ. J.,\nna základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 č. k. 13C/253/72-17.\nNaliehavý právny záujem na určení bol podľa súdu daný, keďže ide o prípad duplicitného zápisu\nvlastníckeho práva (ZSP 3/2009). Namietaná prekážka veci rozhodnutej nebola daná, keďže predmet\ntohto konania vyplýva z iných skutkových okolností než konanie vedené pod sp. zn. 13C/253/72.\nSúd prvej inštancie akceptoval, že petit žaloby bol po doplnení formulovaný správne, keďže išlo o\nnehnuteľnosti patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a bolo potrebné, aby rozsudok\nvýslovne uvádzal, že patria do dedičstva „v rozsahu BSM“. Vo vzťahu k námietke ohľadom nesprávneho\nvymedzenia okruhu žalobcov napokon dodal, že okruh dedičov po poručiteľoch bol v žalobe vymedzený\nzrozumiteľne. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262\nods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „CSP“).\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 28. februára 2024\nsp. zn. 23Co/135/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie I. potvrdil v časti určovacieho výroku, že do\ndedičstva po poručiteľke Ľ. J., rod. L., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX patria ku dňu jej smrti\nnehnuteľnosti v k. ú. V., obec V., okres Trnava, v súčasnosti vedené na LV č. XXXX, pôvodne patriace\ndo bezpodielového spoluvlastníctva manželov - poručiteľky a E. J., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX.\nXXXX, vymedzené na základe geometrického plánu na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva\nč. 19/2014 zo dňa 01. 04. 2014, ktorý vyhotovil A.. H.C. P., autorizačne overil A.. E. K., úradne overil\nkatastrálny odbor Okresného úradu Trnava dňa 04.07.2014 pod č. 778/2014 nasledovne: pozemok parc.\nč. XXXX/X o výmere 158 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná\nparcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 139 m2, druh pozemku: zastavané plochy\na nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 56\nm2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX),\npozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 230 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg.\nC-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 10511 m2, druh pozemku:\nzastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (novovytvorená parcela), pozemok parc. č. XXXX/XX\no výmere 326 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (novovytvorená\nparcela), s tým že geometrický plán tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku; II. vo zvyšnej časti určovacieho\nvýroku, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi E. J., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX.\nXX. XXXX, ku dňu jeho smrti, pôvodne patriace do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov, zmenil\ntak, že žalobu v tejto časti zamietol. Zároveň žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že podstatou podaného odvolania bola námietka\nzmätočnosti, prekážky rei iudicatae, nedostatku aktívnej vecnej legitimácie či neexistencie naliehavého\nprávneho záujmu žalobcov na podaní predmetnej žaloby a nesúhlas s tým, ako súd prvej inštancie\nvyhodnotil okolnosti súvisiace s prípadným vydržaním vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.\nPokiaľ išlo o odvolaciu námietku zmätočnosti, súd prvej inštancie jasne uviedol, aký skutkový stav zistil\na z akých dôkazov vychádzal; vysvetlil, prečo neuznal dobrú vieru držby na účely vydržania (s výnimkou\nspoločnosti P.P.Z. Consulting, a. s.). Rovnako zrozumiteľne odôvodnil záver o absolútnej neplatnosti\nkúpnej zmluvy z 22. februára 2002 uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu STAVMET\nspol. s r. o. a spoločnosťou P.P.Z. Consulting, a. s., a vysporiadal sa aj s ďalšími námietkami žalovanej,\nktoré sa týkali naliehavého právneho záujmu, prekážky právoplatne rozhodnutej veci, vymedzenia\nokruhu žalobcov a správnosti petitu. Prvoinštančný súd sa nemusel osobitne zaoberať nálezom\nústavného súdu z roku 2016, pretože v súlade so zákonom odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax,\nnajmä na uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2021.\n2.2. Odvolací súd svoj nesúhlas s námietkou o prekážke právoplatne rozhodnutej veci založil na\nskutočnosti, že rozsudok Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 vyjadroval stav v čase svojho\n\nvydania, pričom žaloba v aktuálnej veci bola podaná v roku 2015 a vychádzala z novších skutkových\nokolností. Po roku 1972 došlo k vytvoreniu nových parciel, k ďalším právnym úkonom smerujúcim k\nprevodom vlastníctva a v roku 2013 aj k zápisu duplicity v katastri nehnuteľností. Žalobný petit aj skutkový\nzáklad sú preto odlišné od pôvodnej veci.\n2.3. Za nedôvodnú považoval aj námietku o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na\nurčovacej žalobe; rozviedol úvahu, že naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit a\njeho účelom je odstrániť spornosť alebo neistotu v právnom vzťahu. Ak je v katastri evidované vlastnícke\nprávo v prospech inej osoby, dedičské konanie, ktoré je nesporové, nemôže vychádzať z toho, že vec\npatrila poručiteľovi. V takom prípade je určovacia žaloba vhodným prostriedkom, aby sa po skončení\ndedičského konania mohol premietnuť výsledok do katastra, pričom súdna prax takýto postup pripúšťa.\nOdvolací súd preto závery súdu prvej inštancie v tejto súvislosti považoval za legitímne.\n2.4. K otázke vydržania a dobrej viery odvolací súd uviedol, že posúdenie dobrej viery\nje právnou otázkou. Pri určovacej žalobe, že vec patrí do dedičstva, je rozhodujúci stav\nv okamihu smrti poručiteľa. V časti týkajúcej sa poručiteľky Ľ. J., ktorá zomrela XX. E. XXXX, sa\nodvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, keďže po rozsudku z roku 1972 štát nemohol\nbyť oprávneným držiteľom. Dodal, že ani formálne nedostatky v označení dotknutých nehnuteľností\nv rozsudku z roku 1972, ktoré sa pritom netýkali parcelného čísla a katastrálneho územia, nemali\nvplyv na existenciu dostatku dôvodov na to, aby štát po právoplatnosti uvedeného rozsudku o svojom\nvlastníckom práve k dotknutým nehnuteľnostiam (vážne) pochyboval. Podstatným okamihom by mohlo\nbyť až uzavretie kúpnej zmluvy medzi Trnavskými pozemnými stavbami, š. p., a STAVMET spol. s r.\no. dňa 07. mája 1993 a zápis vlastníckeho práva tejto spoločnosti k sporným pozemkom do katastra\nnehnuteľností 10. júna 1993, avšak s poukazom na judikát R 32/2011 odvolací súd proklamoval, že k\nXX. E. XXXX, keď zomrela poručiteľka Ľ. J., prípadná dobromyseľnosť spoločnosti STAVMET spol. s r.\no. netrvala dostatočne dlhý čas (teda 10 rokov) na to, aby vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam\nvydržala. Napokon poukázal na to, že aj keď ústavný súd (sp. zn. I. ÚS 151/2016) kritizoval niektoré\nzávery judikatúry o rozhodnosti času smrti poručiteľa, v tejto veci sa ani po smrti poručiteľky neobjavili\nokolnosti, ktoré by odôvodňovali vydržanie v prospech žalovanej alebo iného subjektu.\n2.5. Odvolací súd v tejto súvislosti ozrejmil aj rozloženie bremien (tvrdenia a dôkazného) podľa\nustanovenia § 130 ods. 1 OZ. Uviedol, že ten, kto sa dovoláva oprávnenej držby smerujúcej k\nvydržaniu, má tvrdiť a preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia a o dobromyseľnosti.\nDomnienka oprávnenosti držby prichádza do úvahy až v prípade, že vykonané dokazovanie nedá jasnú\nodpoveď - vyústi do situácie non liquet. Tento výklad podľa jeho názoru zodpovedá dlhodobo ustálenej\nrozhodovacej praxi a je podporený aj odbornou literatúrou. Odvolací súd súčasne zdôraznil objektívny\npohľad na dobromyseľnosť s tým, že držiteľ má pri náležitej opatrnosti vyhodnotiť okolnosti, ktoré sú\nspôsobilé vyvolať pochybnosti o jeho vlastníctve. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že pokiaľ súd prvej\ninštancie vychádzal z výkladu § 130 ods. 1 OZ, že je to žalovaná, ktorá musí tvrdiť a preukazovať\nokolnosti svedčiace v prospech dobromyseľného nadobudnutia držby sporných pozemkov, postupoval\nsprávne a v súlade s ustálenou súdnou praxou. Ak sa právni predchodcovia žalobcov o. i. voči žalovanej\ndomáhali v súdnom konaní nárokov, ktoré odvodzovali od tvrdenia o existencii ich vlastníckeho práva,\nopierajúc sa o právoplatné súdne rozhodnutie, odvolací súd považoval za logický záver, že išlo o\nskutočnosti, ktoré objektívne museli u spoločnosti STAVMET spol. s r. o. vyvolať pochybnosť o tom,\nže jej nehnuteľnosti po práve patria. Pokiaľ išlo o tzv. poznámku spornosti v katastri nehnuteľností, na\nktorú v tejto súvislosti odkazovala žalovaná, odvolací súd uviedol, že zápis takejto poznámky v katastri\nmá informačnú funkciu voči tretím osobám, avšak pre stratu dobrej viery nie je nevyhnutný. Uzavrel,\nže v tejto veci už samotné oboznámenie sa so žalobou a s jej prílohami v spore sp. zn. 12C/182/94\nbolo okolnosťou, ktorá musela u spoločnosti STAVMET spol. s r. o. vyvolať pochybnosť o vlastníctve.\nKeďže od vkladu vlastníckeho práva v prospech STAVMET spol. s r. o. zo dňa 10. júna 1993 do vyššie\nuvedeného momentu neuplynula desaťročná lehota, nemohlo dôjsť k vydržaniu.\n2.6. Vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom konkurzného konania sa odvolací súd stotožnil s názorom\nprvoinštančného súdu, že neboli splnené podmienky na vznik zákonnej domnienky podľa ustanovenia\n§ 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Osoby, ktoré si uplatňovali vlastníctvo k\nspornej veci, neboli konkurzným súdom poučené a nebola im určená lehota na podanie vylučovacej\nžaloby. Z tohto dôvodu bolo zaradenie veci do súpisu neoprávnené a kúpna zmluva z 22. februára\n2002, ktorou správca speňažil majetok, ktorý nepatril úpadcovi, je v rozpore so zákonom a je absolútne\n\nneplatná. Odvolací súd preto konštatoval, že následná kúpna zmluva z 10. mája 2002, ktorou spoločnosť\nP.P.Z. Consulting, a. s. previedla nehnuteľnosti na žalovanú, je neplatná ako prevod od nevlastníka.\nĎalej sa osobitne zaoberal aj pôsobením Jozefa Vaška, ktorý ako bývalý konateľ a spoločník spoločnosti\nSTAVMET spol. s r. o. mal vedomosť o spore sp. zn. 12C/182/94 a o tom, že existujú osoby, ktoré\nrelevantným spôsobom spochybňujú vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam. Uviedol, že po jeho\nvstupe do orgánov žalovanej dňa 11. novembra 2003 nemohla žalovaná naďalej zotrvať v dobrej viere.\nNavyše, ani so započítaním držby jediného dobromyseľného subjektu v tom, že mu patria sporné\nnehnuteľnosti - spoločnosti P.P.Z. Consulting, a. s. - od 25. marca 2002 do uvedeného dátumu neuplynula\ndesaťročná vydržacia doba. Tvrdenie žalovanej, že ona a jej právni predchodcovia boli v dobromyseľnej\ndržbe od 10. júna 1993 do 14. februára 2013, odvolací súd vyhodnotil ako zjavne mylné.\n2.7. K námietke, že sporné nehnuteľnosti nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,\nodvolací súd uviedol, že výrok rozsudku z roku 1972 je právoplatný a záväzný. Dodal, že uvedený výrok\nje dostatočne jasný a určitý v predmetnej časti a akékoľvek nedostatky zápisov v evidencii nehnuteľností,\nktoré tomuto rozsudku predchádzali, nie sú dostatočné na to, aby tento výrok vyvrátili. Z tohto výroku\nvyplýva, že sporné nehnuteľnosti tvorili bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľov a pokiaľ nedôjde k\njeho zmene, z tohto záveru je potrebné vychádzať.\n2.8. Odvolací súd napokon zistil formálnu vadu rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vo výroku síce\nodkázal na geometrický plán, ale tento plán neurobil neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia. Keďže táto\nvada nemala vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia v časti týkajúcej sa dedičstva po poručiteľke Ľ. J.,\nodvolací súd ju odstránil postupom podľa zákona; v tejto časti prvoinštančný rozsudok potvrdil a formálny\nnedostatok napravil.\n2.9. V časti týkajúcej sa dedičstva po poručiteľovi E. J. odvolací súd uznal námietku žalovanej o\nnedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Poukázal na to, že v jednom sporovom konaní nie je\nmožné určiť, že tá istá vec patrí do dedičstva po dvoch poručiteľoch, ktorí zomreli s časovým odstupom,\na súčasne vychádzať z režimu pôvodného bezpodielového spoluvlastníctva. Keďže BSM zaniká smrťou\njedného z manželov, po smrti poručiteľky Ľ. J. je potrebné dedičstvo po nej prejednať osobitne a\njeho výsledok ovplyvní rozsah majetku, ktorý sa môže stať predmetom dedičstva po poručiteľovi, ktorý\nzomrel neskôr. Odvolací súd preto konštatoval, že žaloba, podľa ktorej do dedičstva po poručiteľovi patrí\nvec, ktorá nebola predmetom dedičského konania po skôr zomrevšom poručiteľovi, je predčasná a v\nhmotnom práve nemá oporu. Z tohto dôvodu odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu\nv tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods.\n1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) s poukazom na\nustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie. Žiadala napadnuté rozhodnutie\nzrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť a žalobu zamietnuť.\n3.1. Vadu zmätočnosti videla v tom, že odvolací súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a nedal\nmožnosť vyjadriť sa k ustanoveniu právneho predpisu, ktoré nebolo doposiaľ použité. Uviedla, že\npo vrátení veci z odvolacieho konania súd prvej inštancie dokazovanie nezopakoval a neuviedol ani\nsvoje predbežné právne posúdenie. Za podstatnú procesnú vadu považovala najmä to, že odvolací\nsúd dospel k záveru o strate dobrej viery štátu bez toho, aby preskúmal obsah rozsudku Okresného\nsúdu Trnava z 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/1972, a podanú žalobu, a teda bez toho, aby mal pre\ntakéto hodnotenie skutkový podklad. Poznamenala, že jediným súdom, ktorý sa oboznámil s obsahom\nrozsudku Okresného súdu Trnava z roku 1972 bol pôvodne rozhodujúci súd prvej inštancie pod vedením\nsudkyne JUDr. Eriky Tischlerovej, ako to vyplýva z rozsudku zo 4. februára 2019 sp. zn. 5C/783/2015.\nV tomto rozhodnutí súd výslovne uviedol, že napriek zjavne nezákonnému rozsudku Okresného\nsúdu Trnava z roku 1972 právni predchodcovia žalobcov k XX. E. XXXX neboli vlastníkmi sporných\nnehnuteľností, pretože sami uznávali, že tieto boli vyvlastnené a požadovali len vyplatenie náhrady.\nŽalovaná preto zdôraznila, že pôvodná žaloba z roku 1971 mala celkom iný účel, než ako jej význam\nvyložili neskôr všeobecné súdy. Podľa nej išlo výlučne o preukázanie vlastníckeho práva pre potreby\nvyvlastňovacieho konania, aby mohla byť náhrada za vyvlastnené nehnuteľnosti vyplatená osobám,\nktoré boli oprávnenými vlastníkmi. Cieľom tejto žaloby nebolo dosiahnuť zmenu zápisu v katastri\nnehnuteľností ani určenie vlastníctva pre budúcnosť, ale len potvrdiť legitimáciu navrhovateľov voči\nvyvlastniteľovi - Pozemným stavbám Trnava - na účely vyplatenia náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti.\n\nŽalovaná poukázala na to, že z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972\nvyplýva, že súd si bol vedomý prebiehajúceho sporu o vyplatenie náhrady za vyvlastnenie a že sám\nvýslovne konštatoval, že predmetné nehnuteľnosti boli vyvlastnené. Rozsudok teda len určoval, kto je\noprávnenou osobou na prijatie náhrady, nie kto je vlastníkom pozemkov do budúcna. Žalovaná z toho\nvyvodzuje, že odvolací súd nesprávne pochopil účel tohto rozhodnutia a bez opakovania dôkazov dospel\nk odlišnému skutkovému záveru, než k akému dospel súd, ktorý dokazovanie vykonal. Tým podľa nej\nporušil zákon a poprel zásady priamosti a ústnosti dokazovania.\n3.2. Žalovaná odvolaciemu súdu vyčítala nesprávne posúdenie otázky dobromyseľnosti\nČeskoslovenského štátu ako držiteľa sporných pozemkov. Tvrdila, že z rozsudku Okresného súdu\nTrnava sp. zn. 13C/253/1972 nijako nevyplýva, že by držba štátu bola neoprávnená alebo nepoctivá.\nNaopak, držba vznikla na základe zákonného vyvlastnenia za náhradu, a preto bola oprávnená a mohla\nviesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, ak by nevzniklo už samotným vyvlastnením. Podľa\nžalovanej sa súdy odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe aj tým, že ignorovali nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý výnimočne pripúšťa nadobudnutie vlastníctva\naj od nevlastníka a tým prelomenie zásady nemo plus iuris. Uviedla, že práve tento prípad predstavuje\nsituáciu, ktorá mala byť posúdená podľa uvedeného nálezu, a odvolací súd ho nesprávne vylúčil\ns odkazom na neskoršie uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020. Následne doplnila aj\npoukaz na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktoré zdôrazňuje povinnosť súdov\nvykladať právo ústavne konformne a so zreteľom na spravodlivosť. Napokon žalovaná namietala,\nže súdy nesprávne posúdili aj otázku naliehavého právneho záujmu žalobcov, pretože odstránenie\nduplicity v katastri nemôže byť predmetom určovacej žaloby o tom, že vec patrí do dedičstva, nakoľko\ntakéto rozhodnutie nie je podkladom na zmenu zápisu. Podľa judikátu R 32/2011 sa v týchto veciach\nposudzuje len vlastníctvo poručiteľa ku dňu smrti, nie neskoršie okolnosti. Dodala, že žaloba podaná po\ndesaťročiach od zásahov štátu obchádza zmysel reštitučných predpisov a v skutočnosti narúša právnu\nistotu, keďže takéto nároky možno uplatniť len prostredníctvom reštitučnej legislatívy, nie určovacou\nžalobou.\n4. Žalobcovia považovali argumenty žalovanej za právne irelevantné a zmätočné. Žalovaná si podľa ich\nnázoru kreuje vlastný skutkový stav a ignoruje výrokovú vetu rozsudku sp. zn. 13C/253/1972, ktorou\nsúd určil, že sporné nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov. Na margo\ntvrdení, že v zmysle judikátu R 32/2011 nebolo možné vyriešiť v tomto konaní duplicitu vlastníctva v\nkatastri nehnuteľností, poukázali na nález ústavného súdu z 03. mája 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016,\npodľa ktorého nemožno obmedziť posudzovanie určovacej žaloby len na právne vzťahy ku dňu smrti\nporučiteľa, ak by takýto postup viedol k predlžovaniu právnej neistoty a k núteniu strán podávať ďalšie\nžaloby. Ústavný súd v tomto náleze konštatoval, že aj v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do\ndedičstva po poručiteľovi je potrebné skúmať otázku dobrej viery nadobúdateľa zapísaného v katastri\na zohľadniť stav existujúci ku dňu rozhodnutia súdu podľa § 217 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie preto\nsprávne skúmal aj možnosť nadobudnutia vlastníctva žalovanou po smrti poručiteľky a dospel k záveru,\nže k tomu nedošlo, s ktorým záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Žalobcovia z toho vyvodzovali,\nže napadnutý rozsudok definitívne vyriešil otázku vlastníctva a tvorí právny podklad na odstránenie\nduplicitného zápisu v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené navrhli podané dovolanie odmietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. Žalovaná vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP v podstatnom namieta\n(i) nenariadenie pojednávania odvolacím súdom a tzv. prekvapivosť rozhodnutia, (ii) nezopakovanie\ndokazovania po zrušení prvoinštančného rozhodnutia a vrátení veci na nové prejednanie a (iii)\nnesprávne vyhodnotenie zistení vyplývajúcich z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava sp.\nzn. 13C/253/1972.\n13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n14. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na\nspravodlivý proces.\n15. Dovolateľka namieta, že odvolací súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania.\n16. Dovolací súd k tomu v prvom rade uvádza, že ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, ani judikatúra ESĽP netrvá na tom, aby sa civilné konania na každej inštancii/stupni prejednávali\nverejne, t. j. na ústnych pojednávaniach. Ak súd prvej inštancie rozhodoval na pojednávaní, odvolací\nsúd v zásade pojednávanie nariadiť nemusí.\n16.2. Realizácia procesného oprávnenia strany sporu byť prítomnou na pojednávaní neprichádza\ndo úvahy vtedy, keď súd v súlade so zákonom koná a rozhoduje bez nariadenia pojednávania. Vo\nvšeobecnosti platí, že okrem taxatívne vymedzených prípadov odvolací súd môže rozhodnúť bez\nnariadenia pojednávania s tým, že ide o možnosť, nie povinnosť rozhodovať bez pojednávania a zásadne\n\nje len na rozhodnutí príslušného senátu odvolacieho súdu, či túto možnosť využije. Odvolací súd však\nvždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné, čo je na úvahe odvolacieho senátu.\n16.3. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je\npotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.\n16.4. Odvolací súd v posudzovanom prípade nezistil potrebu zopakovať alebo doplniť dokazovanie a\nnezistil ani existenciu dôležitého verejného záujmu. Nešlo teda o žiaden z prípadov, v ktorých by bol\npovinný obligatórne nariadiť pojednávanie, a preto postupoval správne, keď pojednávanie nenariadil.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd toho názoru, že postup odvolacieho súdu\nbol zákonný. Odvolací súd, zohľadňujúc princíp procesnej ekonómie, v konaní postupoval v súlade s\nprocesnými právnymi predpismi a žalovanej neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym\nporiadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov. Sporové strany boli pritom riadne\nupovedomené o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý\nzodpovedá zákonu (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP). Neopodstatnená je preto\nnámietka, že označeným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f)\nCSP.\n17. Žalovaná v dovolaní vyjadrila nespokojnosť, že jej nebola odvolacím súdom poskytnutá možnosť\nvyjadriť sa k ustanoveniu právneho predpisu, ktoré nebolo doposiaľ použité, čím sa v podstate ohradila\nproti „prekvapivosti“ napadnutého rozhodnutia.\n17.1. Jedná sa o nedôvodnú námietku, pretože aj keď odvolací súd vo vzťahu k určeniu, že sporné\nnehnuteľnosti patria do dedičstva po oboch poručiteľoch, rozhodol odlišne od súdu prvej inštancie, avšak\njeho záver o nedostatku aktívnej legitimácie vo vzťahu k jednému z nich nepredstavuje prekvapivý\nprávny záver. Posúdenie otázky vecnej legitimácie - ako hmotnoprávneho predpokladu úspechu žaloby\na zároveň podmienky konania, ktorú súd skúma aj bez návrhu - nepredstavuje novú alebo nečakanú\nprávnu otázku. Z obsahu spisu bolo od začiatku zrejmé, že žalobcovia uplatňujú nárok odvodený\nod dvoch poručiteľov, pričom skutkové okolnosti o čase ich úmrtia a o existencii bezpodielového\nspoluvlastníctva boli nesporné.\n17.2. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa za prekvapivé považuje rozhodnutie, ak odvolací\nsúd oproti súdu prvej inštancie vychádzal z iného skutkového alebo právneho základu, ktorý na prvej\ninštancii nebol posudzovaný a s ktorým strana nemohla v odvolacom konaní počítať. Ide najmä o\nrozhodnutia „nečakane“ založené na odlišných právnych záveroch (sp. zn. 3Cdo/102/2008) alebo na\nnových dôvodoch, ku ktorým sa strana nemohla vyjadriť (sp. zn. 5Cdo/46/2011). Typicky ide o situáciu,\nkeď odvolací súd zmení právnu kvalifikáciu rozhodujúcich skutkových okolností, prípadne aplikuje\nprávnu normu, ktorá v doterajšom konaní nebola stranami ani súdom použitá, alebo opiera svoje\nzávery o nové dôkazy či skutkové zistenia, ku ktorým účastníci nemali možnosť zaujať stanovisko.\nNaopak, odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia pri nezmenenom skutkovom základe\nprekvapivosť rozhodnutia nezakladá.\n17.3. V posudzovanej veci sa odvolací súd v rozhodujúcich otázkach stotožnil so skutkovými zisteniami\naj právnymi závermi súdu prvej inštancie, ale dospel k záveru, že vzhľadom na postupný zánik\nbezpodielového spoluvlastníctva smrťou jedného z manželov nemôže tá istá vec „patriť“ do dedičstva\npo oboch poručiteľoch. Takýto právny záver je logickým dôsledkom uplatnených tvrdení a všeobecne\npredvídateľného právneho pravidla, ktoré vyplýva priamo z povahy BSM a dedičského prechodu\nmajetku. Odvolací súd teda nepostupoval prekvapivo, ale v rámci tých istých právnych východísk\nprecizoval posúdenie otázky vecnej legitimácie, ktorá tvorí nevyhnutnú súčasť preskúmania podmienok\nkonania. Nešlo o zmenu skutkového základu, o novú právnu kvalifikáciu veci, ani o aplikáciu\nustanovenia, s ktorým účastníci nemohli počítať. Takýto postup preto nemôže zakladať vadu konania\nv zmysle § 420 písm. f) CSP.\n18. Námietka, že po zrušení pôvodného prvoinštančného rozsudku a vrátení veci na nové konanie\nnebolo dokazovanie zopakované a odvolací súd nevykonal dôkaz oboznámením sa s obsahom spisu\nOkresného súdu Trnava sp. zn. 13C/253/1972, je takisto nedôvodná.\n\n18.1. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní konanom 16. apríla 2015 (č. l. 139) súd prvej inštancie\nv rámci dokazovania oboznámil účastníkov okrem iného aj s obsahom rozsudku Okresného súdu Trnava\nz 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/1972. Zápisnica o pojednávaní jednoznačne potvrdzuje, že uvedený\ndôkaz bol riadne vykonaný v súlade s vtedy účinným Občianskym súdnym poriadkom a stal sa súčasťou\nsúdneho spisu.\n18.2. Zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trnave z 28. apríla 2021 sp. zn. 10Co/202/2019\nnásledne vyplýva, že pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené podľa § 389 ods. 1 písm.\nb) CSP pre nepreskúmateľnosť a nesprávny procesný postup, ktorým súd prvej inštancie znemožnil\nžalobcom riadne uplatniť ich procesné práva. Odvolací súd výslovne uviedol, že súd prvej inštancie nedal\njasnú a zrozumiteľnú odpoveď na dôvody zamietnutia žaloby, a preto mu vec vrátil na ďalšie konanie\ns tým, aby umožnil žalobcom pokračovať v konaní, vyzval ich na upresnenie petitu a nanovo posúdil\ndôvodnosť žalobného návrhu. Súčasne mu uložil, aby presne identifikoval predmetné nehnuteľnosti,\nzistil, kedy boli zapísané do registra „C“ KN, vysporiadal sa s tvrdeniami strán o spôsobe nadobudnutia\nvlastníctva a rozhodnutie riadne odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP.\n18.3. Za týchto okolností nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci dokazovanie v tejto\nčasti opakovať, keďže zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu mu takýto procesný úkon explicitne\nneuložilo. Vzhľadom na to, že dôvodom zrušenia rozhodnutia nebola neúplnosť alebo nesprávnosť\nskutkových zistení, neexistovala ani potreba znovu vykonávať dôkazy, ktoré už boli súčasťou spisu a na\nktoré mohli strany v ďalšom konaní procesne nadväzovať. Napokon, súd prvej inštancie na pojednávaní\nkonanom dňa 27. júna 2022 (č. l. 828 rub.) výslovne uviedol, že s poukazom na § 204 CSP nebude\nvykonávať dokazovanie prečítaním obsahu spisu, nakoľko všetky v ňom založené listiny boli stranami\nprodukované, resp. im doručené, neboli spochybnené a s ohľadom na rýchlosť a hospodárnosť konania\nby išlo o úkon nadbytočný. Žalovaná bola spolu so svojím právnym zástupcom prítomná a tento postup\nnenamietala. Rovnako nebolo povinnosťou odvolacieho súdu opätovne vykonávať dôkaz oboznámením\nsa s predmetným rozsudkom Okresného súdu Trnava, keďže nešlo o dôkaz, ktorý by vyžadoval nové\nhodnotenie v zmysle § 383 CSP. Skutočnosť, že sa nachádza v spise a že s ním bol súd prvej\ninštancie riadne oboznámený, postačuje na to, aby z neho súdy v ďalších fázach konania vychádzali\nbez potreby opakovaného „vykonávania“ tohto dôkazu. V procesnom zmysle ide o listinný dôkaz, ktorý\nzostáva súčasťou spisu a ktorého obsah je súdom známy aj bez jeho ďalšieho formálneho čítania na\npojednávaní.\n18.4. Namietané nezopakovanie tohto dôkazu preto nemožno považovať za porušenie zásad priamosti\nalebo ústnosti dokazovania, ani za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Oboznámenie s\nobsahom rozsudku z roku 1972 bolo vykonané zákonným spôsobom už v pôvodnom konaní; po\nzrušení rozhodnutia odvolacím súdom súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 27. júna 2022 primerane\nodôvodnil postup podľa § 204 CSP, ktorý osobne prítomná žalovaná nenamietala. Za týchto podmienok\npostupovali súdy nižších inštancií v súlade s procesnými predpismi, zachovali princíp hospodárnosti\nkonania a nijakým spôsobom nezasiahli do práva žalovanej na spravodlivý proces.\n19. Dovolateľka ďalej odvolací súd kritizovala za to, že nesprávne vyhodnotil zistenia vyplývajúce z\nprávoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/1972, a že už pri\nprvom rozhodnutí zmenil skutkové závery súdu prvej inštancie bez opakovania dôkazov. Ako vyplýva\nz ďalšieho odôvodnenia (19.1. - 19.6.), ani tieto námietky žalovanej nie sú z hľadiska prípustnosti a\ndôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP opodstatnené.\n19.1. Z práva na spravodlivý proces vyplýva, že aj keď o otázke, ktorá je pre prejednávanú vec\nrelevantná ako predbežná, už rozhodol iný orgán verejnej moci (vrátane súdu v inom konaní), súd v\ncivilnom sporovom konaní rozhoduje samostatne a nie je viazaný skutkovými ani právnymi závermi tohto\nrozhodnutia, pokiaľ zákon neustanovuje inak (§ 193 CSP). Súčasne však podľa § 194 ods. 2 CSP musí\nna takéto rozhodnutie prihliadnuť ako na verejnú listinu, posúdiť jeho význam pre posudzovanú vec a\nv odôvodnení vysvetliť, aký účinok mu priznáva. Takéto rozhodnutie nie je predmetom dokazovania v\nužšom zmysle, ale predstavuje právny podklad, ktorý súd hodnotí z hľadiska jeho záväznosti a relevancie\npre skutkové a právne závery v prejednávanej veci.\n19.2. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií je zrejmé, že s rozsudkom Okresného\nsúdu Trnava z 28. apríla 1972 č. k. 13C/253/72-17 naložili spôsobom, ktorý zodpovedá jeho právnej\n\npovahe podľa § 194 CSP. Oba súdy si boli vedomé, že ide o právoplatné rozhodnutie iného orgánu\nverejnej moci, ktoré má povahu verejnej listiny a ako také požíva prezumpciu správnosti a pravdivosti\nsvojho obsahu. Na uvedené rozhodnutie preto v súlade s § 194 ods. 2 CSP prihliadli, t. j. posúdili ho\nz hľadiska jeho právneho významu a účinkov vo veci, vysvetlili, aký rozsah relevancie mu priznávajú,\na v odôvodnení výslovne zdôvodnili, prečo jeho skutkové a právne závery považujú za rozhodné pre\nposúdenie otázky vlastníctva a dobromyseľnosti držby. Takto koncipované odôvodnenia zodpovedajú\nzákonnej požiadavke, aby sa súd so skorším rozhodnutím iného orgánu verejnej moci vecne vysporiadal,\na to nie jeho preskúmavaním, ale zhodnotením jeho právneho významu pre prejednávaný spor.\n19.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku najprv identifikoval rozhodnutie Okresného súdu\nTrnava z 28. apríla 1972 č. k. 13C/253/72-17, opísal jeho výrok, predmet a procesné okolnosti jeho\nvydania a následne vysvetlil, aký význam tomuto rozhodnutiu prikladá. V bode 55 odôvodnenia uviedol,\nže pôvodné konanie bolo vedené proti Československému štátu, rozhodnutie nebolo napadnuté riadnym\nopravným prostriedkom, nebolo zrušené a nadobudlo právoplatnosť 12. júla 1972. S odkazom na právny\nnázor odvolacieho súdu dodal, že v tomto konaní nemožno preskúmavať správnosť rozsudku z roku\n1972, pretože námietky žalovanej smerujúce proti jeho obsahu mohli byť uplatnené len v pôvodnom\nkonaní. V bode 57 logicky vyvodil, že právoplatnosťou uvedeného rozsudku štát nadobudol vedomosť o\ntom, že nie je vlastníkom dotknutých nehnuteľností, a z tejto okolnosti vyvodil, že štát po tomto momente\nnemohol byť oprávneným držiteľom. Na uvedený záver nadviazal posúdením platnosti neskoršieho\nprevodu ako prevodu od nevlastníka a otvoril následnú analýzu otázky vydržania v intenciách uznesenia\nveľkého senátu Najvyššieho súdu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. Odvolací súd na tento výklad\nnadviazal a vykonal vlastné, no obsahovo zhodné právne posúdenie významu rozsudku z roku 1972.\nV bode 20 svojho rozhodnutia výslovne konštatoval, že uvedený rozsudok „založil vedomosť“ štátu o\ntom, že nie je vlastníkom predmetných pozemkov, pričom zdôraznil, že formálne nedostatky v označení\nnehnuteľností, ktoré sa netýkali parcelného čísla a katastrálneho územia, nemajú vplyv na schopnosť ich\nidentifikácie. V bode 33 potom uviedol, že existencia právoplatného rozsudku bola objektívne spôsobilá\nvyvolať pochybnosť o vlastníctve štátu a následné oboznámenie sa nadobúdateľa s obsahom tohto\nrozhodnutia muselo pochybnosť vyvolať aj u neho. V bode 38 napokon uzavrel, že výrok predmetného\nrozsudku je v rozhodnej časti dostatočne jasný a určitý a že prípadné nedostatky zápisov v evidencii\nnehnuteľností, ktoré mu predchádzali, nemajú vplyv na záväznosť a právne účinky jeho výroku.\n19.4. Uvedené odôvodnenia nižších súdov podľa názoru dovolacieho súdu zodpovedajú požiadavke,\nktorá pre súdy vyplýva z § 194 ods. 2 CSP, aby na skoršie rozhodnutie iného orgánu verejnej moci\n„prihliadli“ ako na relevantnú verejnú listinu, posúdili jeho význam a účinok vo veci a v odôvodnení\nzrozumiteľne vysvetlili, v akom rozsahu z jeho záverov vychádzajú a prečo. Súd prvej inštancie aj\nodvolací súd týmto spôsobom právnu relevanciu rozsudku Okresného súdu Trnava z roku 1972 riadne\nzapracovali do svojho skutkového a právneho záveru, bez toho, aby sa odchýlili od účelu ustanovenia\n§ 194 CSP alebo prekročili rámec, v ktorom bolo možné na toto rozhodnutie prihliadať.\n19.5. Pokiaľ žalovaná namietala, že odvolací súd zmenil zistenia prvoinštančného súdu (už v prvom\nkonaní o odvolaní) na základe odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie,\ndovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolateľka vo svojich námietkach prehliada, že\nodvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení z 28. apríla 2021 sp. zn. 10Co/202/2019 neprehodnocoval\nskutkové zistenia súdu prvej inštancie, ale (iba) reagoval na spôsob, akým žalovaná spochybňovala\nprávoplatný rozsudok Okresného súdu Trnava z roku 1972. V bode 106 uvedeného uznesenia\nvýslovne vysvetlil, že predmetný rozsudok nemožno v tomto konaní preskúmavať, pretože právna\nistota vyplývajúca z právoplatného rozhodnutia bráni, aby sa jeho správnosť znovu posudzovala v\ninom spore prostredníctvom námietok tretej osoby. Takýto záver neznamenal, že by súd bol týmto\nrozsudkom viazaný v zmysle § 193 CSP, ale že bolo potrebné určiť spôsob, akým sa majú v ďalšom\nkonaní uplatniť jeho prejudiciálne účinky v intenciách § 194 CSP. Odvolací súd teda usmernil súd prvej\ninštancie z hľadiska právnych východísk, ako má byť na skoršie rozhodnutie prihliadané, a teda poskytol\nsúdu prvej inštancie právne pole pôsobnosti pre ďalšie konanie, bez toho, aby menil alebo dopĺňal\nskutkové závery. Uvedené uznesenie malo zrušujúcu povahu, neobsahovalo výhrady voči neúplnosti či\nnesprávnosti skutkových zistení a okrem procesných dôvodov, pre ktoré odvolací súd rozhodnutie súdu\nprvej inštancie zrušil (najmä potreby upresniť petit žaloby a odstrániť nepreskúmateľnosť odôvodnenia),\nzároveň určilo právne východiská, vrátane prístupu k skoršiemu rozsudku z roku 1972, pre ďalšie\nkonanie. Po nadobudnutí právoplatnosti sa jeho právny názor stal záväzným pre súd prvej inštancie (§\n\n391 ods. 2 CSP). Žalovaná ho žiadnym opravným prostriedkom nenapadla, a preto sa jeho závery stali\nrámcom aj pre následné rozhodnutia nižších súdov.\n19.6. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná interpretuje odôvodnenie a význam rozsudku\nOkresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/1972 spôsobom, ktorý nezodpovedá jeho\nskutočnému obsahu ani právnym účinkom. Dovolateľka vychádza z vlastného výkladu odôvodnenia\ntohto rozhodnutia, v ktorom účelovo zdôrazňuje niektoré pasáže týkajúce sa vyvlastnenia, pričom\nprehliada samotný výrok, ktorým bolo právoplatne určené, že sporné nehnuteľnosti patria do\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov E. a Ľ. J.. Súdy nižších inštancií zohľadnili výrok rozsudku z\nroku 1972, ktorý jednoznačne riešil otázku vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Námietky\nžalovanej, podľa ktorých išlo len o „určenie osôb, ktorým sa mala vyplatiť náhrada za vyvlastnenie“,\nsú v rozpore s obsahom a zmyslom výroku rozhodnutia, ako aj so skutočnosťou, že predmetné\nvyvlastňovacie konanie bolo v čase vydania tohto rozsudku už skončené. Je preto zrejmé, že žalovaná\nprezentuje znenie uvedeného rozsudku selektívne a účelovo, s cieľom podporiť svoju skutkovú verziu.\nTakýto výklad nemožno akceptovať, pretože popiera právoplatný a záväzný účinok rozhodnutia, ktorý\nbolo v ďalšom konaní - v súlade s § 194 CSP - potrebné zohľadniť.\n20. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta,\nže nižšie súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočňovať jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].\n21. Dovolateľka ďalej vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP, pričom uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky (i)\ndobromyseľnosti Československého štátu a (ii) naliehavého právneho záujmu žalobcov v danej veci.\n22. Právnou otázkou v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je taká právna otázka, pri ktorej riešení sa\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Takýto odklon predpokladá,\nže otázka už bola opakovane a konzistentne riešená v rozhodnutiach najvyššieho súdu, a odvolací súd\nv posudzovanej veci zvolil odlišné riešenie právneho problému pri skutkovo porovnateľnom základe\n(porovnaj R 83/2018).\n23. Dovolateľka v súvislosti s prvou (i) nastolenou právnou otázkou oponovala proti nesprávnemu\nposúdeniu otázky dobromyseľnosti Československého štátu ako držiteľa sporných nehnuteľností. Tvrdí,\nže rozsudok Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/72 nemohol vyvolať pochybnosti\no oprávnenosti držby štátu, keďže tento nadobudol pozemky vyvlastnením, a jeho držba tak bola\npôvodne oprávnená. Podľa dovolateľky nič nebránilo tomu, aby štát po uplynutí vydržacej doby\nnadobudol vlastnícke právo, resp. aby sa tak stalo už samotným vyvlastnením.\n24. Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Držať\nmožno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon (§ 129 ods. 1 a 2 OZ).\n25. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí,\nje držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Ak zákon\nneustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a\núžitky z veci po dobu oprávnenej držby (§ 130 ods. 1, ods. 2 OZ).\n26. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide\no hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 OZ).\n27. Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti\ndobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie\nsvojho práva v omyle. Pokiaľ ide o vydržanie ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva\nna základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci, súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu je\nkonštantná v názore spočívajúcom v tom, že predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so\nzreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je\nso zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia\nsubjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho\nhľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti\n\nkonkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva\nnehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Zároveň platí, že predpoklad oprávnenej držby musí\nbyť splnený počas celej zákonom ustanovenej doby podľa § 134 ods. 1 OZ. Strata dobrej viery držiteľa\nveci nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania\nmuseli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež\nprávoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, pripadne\nktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba než držiteľ.\n28. Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súdy nižších inštancií\nposúdili otázku dobromyseľnosti Československého štátu ako držiteľa sporných nehnuteľností vecne\nsprávne a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Súd prvej inštancie logicky vychádzal z\nprávoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972, sp. zn. 13C/253/72, ktorým bolo\nurčené vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov, a správne uzavrel, že týmto okamihom\nsa štát nemohol viac nachádzať v dobrej viere o svojom vlastníctve. Z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vyhodnotil tento rozsudok ako právnu skutočnosť, ktorá\njednoznačne preukazuje, že štát nadobudol vedomosť o tom, že mu predmetné nehnuteľnosti nepatria,\na teda nemohol byť dobromyseľným držiteľom v zmysle § 130 OZ. Odvolací súd na tieto závery\nnadviazal a doplnením skutkových a právnych úvah ich ďalej rozvinul. V bode 20 svojho rozhodnutia\nvýslovne konštatoval, že rozsudok z roku 1972 založil vedomosť štátu o tom, že nie je vlastníkom\ndotknutých nehnuteľností, pričom formálne nedostatky v označení pozemkov nemohli vyvolať žiadnu\nreálnu nejasnosť o tom, ktoré pozemky boli predmetom sporu. V bodoch 32 až 33 ďalej zdôraznil,\nže dobromyseľnosť držby je potrebné hodnotiť objektívne - z pohľadu starostlivosti, ktorú možno od\ndržiteľa požadovať. Podľa týchto kritérií bolo nepochybné, že po právoplatnosti rozsudku z roku 1972\nštát pri zachovaní elementárnej opatrnosti musel vedieť, že vlastníctvo sporných nehnuteľností je vážne\nspochybnené.\n29. Takto formulované závery plne korešpondujú s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej na stratu\ndobromyseľnosti postačuje existencia okolností, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosť o\ntom, že vec patrí držiteľovi. Dobrá viera držiteľa sa neposudzuje podľa jeho subjektívneho presvedčenia,\nale z objektívneho hľadiska - teda podľa toho, či mohol a mal pri zachovaní náležitej opatrnosti\npochybovať o svojom vlastníctve. Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pritom\nustálila, že za takto kvalifikovanú okolnosť sa považuje aj právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým sa určí,\nže vlastníkom veci je iná osoba než držiteľ (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/27/2005).\nV prejednávanej veci bolo takouto okolnosťou práve právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Trnava\nz 28. apríla 1972, ktoré jednoznačne určilo vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov. Ide o\nmoment právne významný nielen z hľadiska informovanosti štátu o tom, že nebol vlastníkom sporných\nnehnuteľností, ale aj ako kvalifikovanú právnu skutočnosť, ktorá sama osebe vylučuje existenciu dobrej\nviery. Od tohto okamihu štát pri zachovaní elementárnej opatrnosti nemohol byť v dobrej viere o svojom\nvlastníctve a nemohol preto nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Tento záver, ku ktorému dospeli\nsúdy nižších inštancií, je preto nielen vecne správny, ale aj v súlade s judikatúrnymi východiskami.\n30. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 a I. ÚS 510/2016 nie sú vo\nvzťahu k nastolenej právnej otázke priliehavé. Ústavný súd sa v nich zaoberal otázkou derivatívneho\nnadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, pri ktorom sa zvažovala potreba ochrany dobrej viery\nnadobúdateľa konajúceho v dôvere v právny stav vyplývajúci z verejnej evidencie a s tým spojená\nmožnosť prelomenia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. V prejednávanej\nveci však vymedzená právna otázka smeruje k posúdeniu dobromyseľnosti Československého štátu\nako držiteľa sporných nehnuteľností, a teda k otázke, či mohol daný subjekt nadobudnúť vlastnícke\nprávo vydržaním. Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom\nnadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastníctvo od práva predchádzajúceho vlastníka, ale ho nadobúda\npriamo na základe splnenia podmienok ustanovených zákonom, konkrétne § 134 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka. Záver súdov nižších inštancií, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie Okresného súdu\nTrnava z roku 1972, ktorým bolo určené vlastnícke právo inej osoby, objektívne vylúčilo ďalšie trvanie\ndobrej viery Československého štátu ako držiteľa, je preto v súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných\nsúdov o vydržaní a nie je v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, na ktorú dovolateľka odkazovala.\n\n31. Napadnutým rozhodnutím v otázke posúdenia dobromyseľnosti Československého štátu preto\nnedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozsudok odvolacieho súdu je\nz hľadiska napadnutého právneho posúdenia správny.\n32. Pokiaľ išlo o druhú nastolenú právnu otázku (ii), dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie\nnaliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení na odstránenie duplicitného zápisu\nvlastníckeho práva, a to s poukazom na R 32/2011.\n33. Predmetnou otázkou sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/26/2007 (ďalšími\nnaň nadväzujúcimi rozhodnutiami, napr. sp. zn. 3Cdo/44/2008, 5Cdo/147/2007, 1Cdo/43/2007,\n3Cdo/25/2007), ďalej v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/154/2010 (R 32/2011) a Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 482/2013, v dôsledku čoho možno posudzovanie predmetnej právnej\notázky považovať v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu za ustálené.\n34. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/26/2007 uviedol, že v súlade so svojou doterajšou\nrozhodovacou praxou nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec\n(hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom\nkonaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim\ndedičom), prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým\ndedičom). Žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv. inú\nžalobu, ktorá v ustanovení § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nie je uvedená, ale\nide o žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva.\n35. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/154/2010 (R 32/2011) dospel k záveru,\nže súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po\nporučiteľovi. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto\nveci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni,\nnemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené\nurčenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje\nrozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti\nporučiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik\nvlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase\nsmrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.\n36. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 482/2013 dospel k názoru, že\nje ústavne neakceptovateľný záver, podľa ktorého krajský súd objektívnu nespôsobilosť prípadného\nvyhovujúce rozsudku (vo veci určenia, že nehnuteľnosť patrila do dedičstva po poručiteľovi) vyvolať\nzmenu v zápise vlastníkov spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností striktne stotožňuje s absenciou\nzmeny právneho postavenia sťažovateľa po takomto určení a tým vylučuje danosť jeho naliehavého\nprávneho záujmu na takomto určení. Skutočnosť, že prípadné určenie, že sporné nehnuteľnosti patria\ndo dedičstva po otcovi sťažovateľa (ani v spojení s následným osvedčením, že tieto nehnuteľnosti ku\ndňu smrti poručiteľa nadobudol do vlastníctva sťažovateľ), nemôže vyvolať zmenu v zápise vlastníkov\nv katastri nehnuteľností, nemôže viesť striktne k záveru, že sa tým žiadnym spôsobom nezmení\nprávne postavenie sťažovateľa. Naopak, práve meritórne posúdenie existencie vlastníctva právneho\npredchodcu sťažovateľa k sporným nehnuteľnostiam môže zmeniť právne postavenie sťažovateľa,\nkeďže jedine úspech sťažovateľa v konaní o jeho návrhu mu umožní uplatnenie svojich prípadných\nnárokov voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej\nnehnuteľnosti. Opačný záver by znamenal denegatio iustitiae v prípadoch, ak po smrti poručiteľov dôjde\nk právnym úkonom, ktorých predmetom je nakladanie s majetkom, ktorý patril poručiteľovi ku dňu jeho\nsmrti.\n37. V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že súdy nižších inštancií postupovali v súlade\ns ustálenou rozhodovacou praxou, keď existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na\npožadovanom určení posúdili kladne. Neodklonili sa pritom od všeobecne prijatej charakteristiky\npojmu „naliehavý právny záujem“ ani od právnych záverov ustálenej judikatúry; správne vyložili, že\nurčovacia žaloba o tom, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi je procesne prípustným a materiálne\nodôvodneným prostriedkom ochrany práva vtedy, ak existuje objektívna neistota o tom, či bol poručiteľ\nv čase smrti vlastníkom sporných nehnuteľností - najmä v prípadoch duplicitného zápisu vlastníckeho\n\npráva v katastri nehnuteľností. Takéto určenie neslúži na odstránenie duplicity samotným výkonom\nrozhodnutia ani na nahradenie dedičského konania, ale plní funkciu sporového základu pre posúdenie\nvlastníctva poručiteľa, od ktorého sa následne odvíja aj priebeh a výsledok dedičského konania.\nNižšie súdy tento právny rámec rešpektovali, keď vychádzali z toho, že duplicitný zápis vlastníckeho\npráva objektívne vytvára neistotu v právnom postavení žalobcov, ktorú možno odstrániť len určovacím\nvýrokom podľa § 137 písm. c) CSP. Ich závery preto v materiálnom zmysle korešpondujú s ustálenou\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu a preto nemožno prijať tvrdenie dovolateľky o odklone nižších\nsúdov vo vymedzenej právnej otázke.\n38. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto ani vo vzťahu k druhej (ii) nastolenej\nprávnej otázke nie je daná.\n39. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako\ndovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n40. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 155/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:b91b2c3a-01e6-4830-a2af-5aa4110666be", "datum": "2026-03-11", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "23Co/135/2022", "guid": "c40334db-f1b6-4150-9f47-ed904e307c66:f0c81a8f-28a7-4013-a942-8b1f013b4255", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:419b7a90-8e8c-4e9e-a2f9-e64f3e477f9d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.510.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 510/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 510/2016 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.510.2016.1"}, {"guid": "ussr:fc11689c-38e3-4162-ad82-5d35391833ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 151/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 320, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1"}, {"guid": "ussr:64339766-e7b9-4a21-a009-450a8c8bbd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3", "spisova_znacka": "I. ÚS 549/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 697, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3"}, {"guid": "ussr:54cfbc83-9631-4c8b-a6d5-f00e95a617b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 482/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 482/2013 z 11. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-11", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54cfbc83-9631-4c8b-a6d5-f00e95a617b4"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b91b2c3a-01e6-4830-a2af-5aa4110666be", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.155.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2026 z 11. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.155.2026.1"}]}