{"guid": "ed3ef35c-aa0e-4962-8e21-cd57fd6a7203:47c80577-bde0-435d-80d9-415f92060e51", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1507209952.1", "spisova_znacka": "1Obdo/43/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/43/2024 z 23. 10. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. októbra 2025, sp. zn. 1Obdo/43/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:1507209952.1", "identifikacne_cislo": "1507209952", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Sivák", "sudca_id": 292, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-sivak-292", "datum_vydania": "2025-10-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-435", "nazov": "§ 435 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-435", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-435"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-445", "nazov": "§ 445 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-445", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-445"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-435", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-445", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/47c80577-bde0-435d-80d9-415f92060e51", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1507209952.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1507209952.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1507209952.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Obdo/43/2024\n1507209952\n23. 10. 2025\nJUDr. Jana Hullová\nECLI:SK:NSSR:2025:1507209952.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a\nčleniek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne I. Y., rodenej C.,\nnarodenej XX. Q. XXXX, s registrovaným trvalým pobytom v H. - C., proti žalovanej l/ W. G., narodenej\nXX. Q. XXXX, bytom R. XX, XXX XX H. - M., 2/ D. G., narodenému XX. I. XXXX, bytom C. XX, XXX XX\nH. - M., žalovanej 3/ S. Y., narodenej X. Z. XXXX, bytom H. XX, XXX XX H. - C. a žalovanému 4/ C. Y.,\nnarodenému X. B. XXXX, bytom H. XX, XXX XX H. - C., žalovaní 3/ a 4/ zastúpení SIGNUM legal s. r. o.,\nso sídlom Gaštanová 15, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 55 705 286 a advokátom\nJUDr. Tomášom Klinkom, so sídlom 976 34 Kordíky 198, o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, o dovolaní\nžalovaných 3/ a 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/92/2022-899 z 26. marca 2024,\ntakto\nrozhodol:\nI. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .\nII. Dovolanie o d m i e t a .\nIII. Žalobkyňa má voči žalovaným 3/ a 4/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“) výrokom I. rozsudku č. k. 29Cb/46/2007-527\nz 9. marca 2017 určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX na X. poschodí bytového domu\nna H. ulici č. XX, súpisné číslo XXXX, H., vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach\na zariadeniach domu o veľkosti 1093/100000, zapísaného na LV č. XXXX, kat. územia C., výrokom II.\nžalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a výrokom III. štátu nepriznal nárok\nna náhradu trov konania.\n2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva žalobkyne\nk bytu č. XX na X. poschodí bytového domu na H. ulici č. XX, súpisné číslo XXXX, H., vrátane\nspoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu o veľkosti 1093/100000,\nzapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, kat. územia C. (ďalej len „byt“). Po vysporiadaní sa s obranou\nžalovaných, ktorí spochybnili existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom\nurčení, ako aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, sa súd prvej inštancie ako prejudiciálnou\notázkou zaoberal (ne)platnosťou Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 29. marca 2006\n(ďalej aj „zmluva o zabezpečení záväzku“ alebo „zmluva“), ktorú žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou\nDanubia Financial, s.r.o. podľa § 553 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom\ndo 31. decembra 2007 (ďalej aj „OZ“). Podľa názoru súdu, dojednanie medzi účastníkmi zmluvy o tom,\nže v prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa\nrovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok\nna vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku a bez nároku\nna vydanie tzv. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľom a dlhom dlžníčky vrátane\n\nsúvisiacich nákladov veriteľa, resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je dojednanie,\nktorého obsah aj účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku toho je toto dojednanie\nabsolútne neplatné podľa § 39 OZ. Naviac, kúpna cena, za ktorú spoločnosť Danubia Financial, s.r.o.\npredala byt žalovanej l/, nezodpovedala trhovej hodnote bytu a bola v tejto výške (80 000 Sk) uvedená\nv kúpnej zmluve práve s cieľom vyhnúť sa vyplateniu hyperochy. Neplatné dojednanie čl. VIII. zmluvy\nje podľa názoru súdu potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode\npráva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 OZ), v\ndôsledku čoho je neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku. Keďže zmluva o zabezpečení záväzku\nje absolútne neplatná, nemohlo dôjsť k platnému nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu spoločnosťou\nDanubia Financial, s.r.o., ktorá sa nikdy nestala vlastníkom predmetného bytu. Následne nemohlo dôjsť\nani k platnému prevodu vlastníckeho práva k bytu na žalovanú l/ a na základe darovacej zmluvy na\nžalovaného 2/ a následne na základe kúpnej zmluvy na žalovaných 3/ a 4/. Preto nemožno uvažovať\no ochrane vlastníckeho práva žalovaných 3/ a 4/, hoci boli dobromyseľnými nadobúdateľmi. Absolútne\nneplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne\nrozhodnuté o vklade vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Pokiaľ by súd v tomto prípade pri\nsvojom rozhodovaní uplatnil vyšší princíp spravodlivosti a dobrých mravov pri ochrane práv žalovaných\nako dobromyseľných nadobúdateľov, rozhodol by contra legem.\n3. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe ako dôvodne podanej vyhovel a žalobkyni\nako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Trovy štátu, ktoré\nvznikli v dôsledku nutnosti vyhotoviť preklady písomností zo španielskeho jazyka, súd nemohol nechať\nznášať strany sporu, keďže tieto nemôžu znášať trovy, ktoré vznikli nesprávnym postupom španielskeho\njustičného orgánu. Súd preto nárok na ich náhradu štátu (Slovenskej republike) nepriznal.\n4. O odvolaniach žalovaných 1/ až 4/ rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“)\nrozsudkom č. k. 3Cob/32/2018-627 z 24. apríla 2019 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo\nvýroku I. vo veci samej a v závislom výroku II. o trovách konania na súde prvej inštancie. Zároveň\nžalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Rozsudok odvolacieho\nsúdu napadli dovolaním žalovaní 3/ a 4/. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej\naj „Najvyšší súd SR“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp. zn. 1Obdo/96/2020 z 24. novembra 2021\nrozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že odvolací súd\nneposkytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na námietky, ktoré žalovaní 3/ a 4/ uviedli vo svojom\n(spoločnom) odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, čím zásadným spôsobom porušil ustanovenie\n§ 387 ods. 3 CSP, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalovaných 3/ a 4/ na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, ako aj k porušeniu ich základného práva na spravodlivý proces, vyplývajúceho z článku 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd.\n5. Po vrátení veci na ďalšie konanie odvolací súd opätovne rozhodol o odvolaní žalovaných 1/, 2/, 3/\na 4/ rozsudkom č. k. 2Cob/92/2022-899 z 26. marca 2024 tak, že výrokom I. potvrdil rozsudok súdu\nprvej inštancie vo výroku I. a súvisiacom výroku III., výrokom II. zmenil II. výrok rozsudku súdu prvej\ninštancie tak, že žalobkyni priznal voči žalovaným 1/ až 4/, zaviazaným spoločne a nerozdielne, nárok na\nnáhradu trov (prvoinštančného) konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a výrokom III. žalobkyni priznal voči žalovaným 1/\naž 4/, zaviazaným spoločne a nerozdielne, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,\no výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nOdvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie,\na to tak vo vzťahu k záveru o existencii naliehavého právneho záveru a pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaných 1/ až 4/, ako aj vo vzťahu k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku\na nemožnosti ochrany vlastníckeho práva nadobúdateľov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozsudku a k odvolacím dôvodom uviedol nasledovné:\n6. Odvolací súd sa nestotožnil so spoločnou námietkou žalovaných 1/ až 4/, že súd prvej inštancie\nnesprávne identifikoval okruh pasívne vecne legitimovaných subjektov, pretože žalovaní 1/ a 2/ nie sú\nzapísaní ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti na liste vlastníctva. Poukázal na ustálenú judikatúru,\npodľa ktorej nie je rozhodujúce, či žalovaná strana tvrdí, resp. sa cíti, že nie je nositeľom hmotnoprávnej\npovinnosti, o ktorú ide, ale či tomu tak v skutočnosti je alebo nie je. Ako súčasní vlastníci predmetnej\nnehnuteľnosti sú v katastri nehnuteľností zapísaní žalovaní 3/ a 4/, ktorých pasívna vecná legitimácia\n\nje nesporná, avšak nositeľom hmotnoprávnej povinnosti sú v tomto prípade všetci žalovaní, keďže\nvlastníkmi bytu boli následne po sebe všetci žalovaní. Pôvodne žalovaná spoločnosť Danubia Financial,\ns.r.o, ktorá sa stala vlastníkom na základe zmluvy o zabezpečení záväzku, previedla nehnuteľnosť na\nzáklade kúpnej zmluvy na W. G., ktorá následne previedla nehnuteľnosť na základe darovacej zmluvy\nna D. G. a tento previedol byt na základe kúpnej zmluvy na S. Y. a C. Y.. Určovacia žaloba teda\nsmeruje voči všetkým subjektom, ktorých vlastnícke právo bolo odvodené zo zmluvných vzťahov, o\nktorých žalobkyňa tvrdí, že sú neplatné a na základe ktorých boli zapísaní ako vlastníci predmetnej\nnehnuteľnosti. Pasívna vecná legitimácia žalovaných vyplýva z ich hmotnoprávneho postavenia - zápisu\nvlastníctva v rozhodnom období, ako aj z ich postavenia účastníkov zmlúv, na základe ktorých bol\nuskutočnený prevod vlastníctva. Aj keď súd výrokom neurčoval neplatnosť jednotlivých zmlúv, tieto boli\npredmetom prejudiciálneho posúdenia a od vyriešenia tejto otázky závisel výsledok sporu. Odvolací súd\nsa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaných 3/ a 4/, že v konaní nebol preukázaný naliehavý\nprávny záujem. Poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej praxe pri určení existencie vlastníckeho\npráva je daný naliehavý právny záujem vždy vtedy, ak cieľ, ktorý sa sleduje podaním určovacej žaloby,\nje dosiahnutie zosúladenia skutočného stavu so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Keďže\nsúdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri\nnehnuteľností, je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie\nneistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami sporu. Umožňuje totiž dosiahnuť zhodu medzi\nskutočným právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností.\n7. Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalovaných 3/ a 4/ (ďalej aj „odvolatelia“), podľa ktorej súd\nprvej inštancie pochybil pri analýze platnosti zmluvy o zabezpečení záväzku, keď urobil extenzívny\nvýklad. Poukázal na to, že aj keď podľa názoru najvyšších súdnych autorít je namieste hľadať skôr\ndôvody pre platnosť právneho úkonu, než pre jeho neplatnosť, táto zásada neplatí univerzálne, najmä\nak konkrétny právny úkon za žiadnych okolností ako platný neobstojí. Podľa názoru odvolacieho súdu\ndospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o neplatnosti predmetnej zmluvy pre jej rozpor s\ndobrými mravmi, čo odôvodnil v bodoch 17 až 26 napadnutého rozsudku. Dojednanie o tom, že v\nprípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná\nnesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok na\nvrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku, a bez nároku\nna vydanie tzv. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľkou a dlhom dlžníčky včítane\nsúvisiacich nákladov veriteľky, resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je aj podľa názoru\nodvolacieho súdu dojednanie, ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Za dobré\nmravy, ktoré právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje, je pritom možné považovať súhrn\nspoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré boli v historickom vývoji osvedčené určitou dávkou\nnemennosti, vystihujú podstatné historické tendencie, ktoré rešpektuje rozhodujúca časť spoločnosti\na majú povahu základných noriem. Sú to teda určité základné (všeobecne uznávané) v spoločnosti\npanujúce morálne zásady ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Rozpor právneho úkonu s dobrými\nmravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania, v zmysle\nzhrňujúceho zohľadnenia obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým okolnosti, za\nktorých bol právny úkon uzatvorený. Neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi možno považovať za\nurčitý posledný filter takých právnych úkonov, ktoré síce neodporujú žiadnemu výslovnému zákonnému\nzákazu, napriek tomu však celkový obsah a okolnosti, za ktorých boli urobené, uráža elementárnu\nľudskú slušnosť a ľudské cítenie. Ak teda súd prvej inštancie zistil, že predmetná zmluva (jej podstatná\nnáležitosť) je v rozpore s dobrými mravmi, takýto právny úkon za žiadnych okolností ako platný neobstojí\na nie je možné preferovať výklad o platnosti právneho úkonu na základe zásady „čo nie je zakázané,\nje dovolené“, ako uvádzajú odvolatelia.\n8. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, že pri dôslednej aplikácii zásad posudzovania čiastočnej\nneplatnosti podľa § 41 v spojení s § 35 ods. 2 OZ na zmluvu o zabezpečení záväzku by súd prvej\ninštancie došiel k záveru, že s prihliadnutím na účel zmluvy (zabezpečenie revolvingového úveru),\nsamotný zmysel inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva, ako aj osobu dlžníka, je dojednanie čl.\nVIII zmluvy v časti Nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej časti úveru. Veriteľ a dlžník sa\ndohodli, že definitívnym prevodom vlastníctva na veriteľa zaniká nárok dlžníka na vrátenie uhradenej\nčasti zabezpečeného záväzku, oddeliteľné od zvyšku zmluvy. Podľa odvolateľov ani prípadná neplatnosť\ntohto konkrétneho dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, ktorá je aj bez neho spôsobilá plniť\nsvoj účel, na ktorý bola uzavretá. Podľa názoru odvolacieho súdu, vyššie uvedené neplatné dojednanie\nje potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také,\n\nktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 OZ), v dôsledku čoho je neplatná celá\nzmluva o zabezpečení záväzku. Zdôraznil, že záver súdu prvej inštancie, že ide o podstatnú náležitosť\nzmluvy, je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „NS SR“) a v tejto súvislosti poukázal na\nzávery vyplývajúce z rozhodnutí sp. zn. 8Sžo/17/2007, sp. zn. 2MCdo/2/2006 (61/2009 ZSP) a sp. zn.\n1Cdo/48/2010. K odvolacej námietke, že zmluvu nemožno sankcionovať neplatnosťou pre jej neurčitosť,\nči rozpor so zákonom z dôvodu, že takmer dva roky po jej uzavretí zákonodarca spresnil náležitosti tohto\nzmluvného typu, odvolací súd poznamenal, že uvedená námietka nemá vplyv na posúdenie predmetnej\nzmluvy ako neplatnej podľa § 39 OZ.\n9. K odvolacej námietke ohľadom dobrej viery v prípade nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka\nodvolací súd konštatoval, že odvolateľmi citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016 nie je aplikovateľný na prejednávaný spor. Podľa názoru\nodvolateľov z nálezu vyplýva pre všeobecné súdy povinnosť vždy sa riadne zaoberať otázkou dobrej\nviery nadobúdateľa s tým, že vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobúdateľa v dobrej viere\nsú rovnocenné, v prípade kolízie súd uplatňuje princíp všeobecnej spravodlivosti a má tiež zohľadniť\nvšeobecné právne súvislosti a aj individuálne okolnosti prípadu, pričom vyššie riziko má niesť nedbalý\nvlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Podľa názoru odvolacieho súdu, k otázke prelomenia zásady\nnemo plus iuris je podstatná najmä tá časť nálezu, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj\n„Ústavný súd SR“ alebo „ÚS SR“) konštatoval, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí\ntak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej\nkolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery,\ndôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva\npôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže\npreviesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch\nzákladných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď\nje nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti\nkonkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej\nviere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala\nsa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Odvolací súd\nzdôraznil, že citovaný nález nie je záväzný v celom svojom rozsahu, ale záväzné sú len právne závery\ntýkajúce sa rozhodovaného sporu, pre ktoré Ústavný súd SR vyhodnotil napadnutý rozsudok krajského\nsúdu ako nesprávny a porušujúci právo žalobcu na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne\nkonanie. Len v tejto časti možno hovoriť o kasačnej viazanosti konajúcich súdov právnym názorom\nÚstavného súdu SR, ktorý sa v danej veci zaoberal tzv. faktickou zmenou správy štátneho majetku z\njednej štátnej organizácie na druhú, teda nie prevodom, či prechodom. Ostatné úvahy Ústavného súdu\nSR, vrátane úvah o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris, nie sú podľa názoru odvolacieho súdu\nkasačne záväzné. Aj keď vyššie prezentované závery boli prevzaté do niektorých ďalších rozhodnutí\nÚS SR (I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017), aktuálne rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 510/2016 rieši otázku\nochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými okolnosťami.\nNajvyšší súd SR pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris reštriktívne. Nadobudnutie vlastníckeho\npráva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich\nvýnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch\nzákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo\nplus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je\nneprípustné.\n10. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľov, že v prejednávanej veci im má byť v súlade\ns princípom spravodlivosti poskytnutá ochrana pri nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti. Odvolatelia\nneuviedli žiadne také okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu nemo plus iuris, na ktorej je\nkoncipovaný Občiansky zákonník. Vlastnícke právo je podľa § 123 OZ najsilnejšie právo k veciam a\npôsobí voči všetkým, ktorí by neoprávnene zasahovali do vlastníckeho práva vlastníka. Odvolací súd v\nprejednávanej veci nevidel dôvod na odklon od rozhodovacej praxe súdov. Okolnosti tohto konkrétneho\nprípadu nepovažoval za hodné osobitného zreteľa, keď práve naopak, náhle prevody predmetného\nbytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie o poctivom nadobudnutí bytu predchodcami.\nPodľa názoru odvolacieho súdu si žalovaní 3/ a 4/ pri vynakladaní takej investície, ako je kúpa bytu,\nmali lepšie preveriť právny stav kupovaného bytu. Poukázal na to, že žalovaní 3/ a 4/ pri kúpe bytu\nvedeli, že predávajúci byt vlastní iba 13 dní a ako noví vlastníci mali možnosť nahliadnuť aj do registra\n\npredchádzajúcich vlastníkov, z ktorého mohli zistiť, že predchádzajúca vlastníčka W. G. byt vlastnila iba\nod 12. septembra 2006. Čiže žalovaní 3/ a 4/ mali možnosť zistiť, že predchádzajúci vlastník vlastnil\nbyt 13 dní, pred ním vlastníčka vlastnila byt od 12. septembra 2006 do 13. októbra 2006, čiže 31 dní,\na ešte predchádzajúci vlastník Danubia Financial, s.r.o. byt vlastnil na základe zmluvy o zabezpečení\nzáväzku zo dňa 29. marca 2006. Odvolací súd sa stotožnil so žalobkyňou, že takéto náhle prevody\nbytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie, že s bytom nie je niečo v poriadku. S poukazom\nna uvedené odvolací súd uzavrel, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a napadnutý\nrozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.\n11. Odvolací súd zmenil súvisiaci výrok o náhrade trov konania, keďže súd prvej inštancie síce správne\npriznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak\ntento výrok nebol úplný. V tejto súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia NS SR sp. zn.\n6Cdo/222/2016 z 23. marca 2017, podľa ktorých výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť\nformulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania,\nale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej\ninštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude\nsplnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s\nrozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre\nprípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Odvolací súd preto zmenil výrok o náhrade trov konania\ntak, že priznal nárok na náhradu trov konania žalobkyni voči žalovaným 1/ až 4/, zaviazaným spoločne\na nerozdielne (v konaní vystupujú ako nerozluční spoločníci) s tým, že o výške trov bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením.\n12. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 3/ a 4/ (ďalej aj „dovolatelia“) s\nnávrhom, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdený rozsudok súdu\nprvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby sám vo veci\nrozhodol tak, že určí, že žalovaní 3/ a 4/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného bytu a prizná\nim voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Prípustnosť svojho\ndovolania vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP. Odvolaciemu\nsúdu vytýkali, že sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne nezoberal nimi uvádzanými skutočnosťami,\nnezohľadnil judikatúru uvádzanú v podaniach žalovaných 3/ a 4/ a nezvážil mimoriadne okolnosti\nprípadu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tiež dostatočne nezdôvodnil\nneoddeliteľnosť neplatnosti zmluvného dojednania od zvyšku zmluvy, čo podľa názoru dovolateľov\nzásadne ovplyvnilo spravodlivosť procesu a ich práva. Dovolaním napadnuté rozhodnutie zároveň\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keďže odvolací súd neaplikoval Dohovor o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a nezohľadnil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, čím\nporušil princípy proporcionality a ochrany dovolateľov ako dobromyseľných nadobúdateľov. Odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP videli dovolatelia\nv tom, že odvolací súd nezohľadnil individuálne okolnosti prípadu a neaplikoval test proporcionality\na tiež synalagmatickú povahu vzťahu z neplatnej zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka,\nkeď vrátenie vlastníctva bytu žalobkyni je hmotnoprávne podmienené vrátením nesplatenej časti úveru\n(predstavujúcej nadobúdaciu cenu), čo v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou musí byť vyjadrené\nv petite žaloby a tiež vo výroku súdneho rozhodnutia (I. ÚS 119/2014, 1VCdo/3/2022). Odvolaním\nnapadnuté rozhodnutie záviselo aj od posúdenia platnosti zmluvy (resp. celej série zmlúv), ktorú\nvšak v rozhodnom období (v roku 2006) povinne preskúmavala správa katastra v rámci konania o\npovolení vkladu podľa vtedy platného a účinného katastrálneho zákona (§ 31). Uvedené podľa názoru\ndovolateľov priamo ovplyvňuje meritum tohto sporu, dobromyseľnosť nadobúdateľov (držiteľov), potrebu\nich primeraného zadosťučinenia (odškodnenia) a uplatnenie proporcionality, pričom s touto právnou\notázkou sa nevysporiadal ani judikát R 57/2021. Z uvedeného vyvodzovali, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], resp. je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [§ 421 ods.\n1 písm. c) CSP].\n13. Za kľúčovú otázku v danom spore dovolatelia považovali ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí\nvlastníctva bytu. Od riadneho preskúmania a zodpovedania tejto otázky sa odvíjajú zásadné právne\nnásledky, ktoré však odvolací súd v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil a dokonca sa dopustil\nviacerých pochybení a vnútorných rozporov. V tejto súvislosti poukázali na bod 42 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd (o. i.) konštatoval, že okolnosti tohto konkrétneho prípadu\n\nnepovažuje za okolnosti hodné osobitného zreteľa, práve naopak, náhle prevody predmetného bytu\nmuseli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie o poctivom nadobudnutí bytu predchodcami. S poukazom\nna judikatúru NS SR a ÚS SR (2Cdo/271/2007, 6Cdo/71/2011, 5Cdo/30/2010, 6Cdo/169/2020, III.\nÚS 468/2022) dovolatelia namietali, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemali k dispozícii žiadny\ninštitút alebo nástroj, ktorý by im umožnil dôkladne preveriť právny stav nehnuteľnosti nad rámec\ninformácií verejne dostupných v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na to, že v čase uzatvárania kúpnej\nzmluvy zo dňa 26. októbra 2006 bol v katastri nehnuteľností vedený ako vlastník žalovaný 2/ (fyzická\nosoba), a to na základe kúpnej zmluvy, na liste vlastníctva neboli evidované žiadne prekážky, ťarchy,\nči spory, boli dovolatelia ako kupujúci legitímne presvedčení, že byt nadobúdajú do svojho vlastníctva,\na to od osoby, ktorej svedčí vlastnícke právo k bytu. V súlade s vyššie citovanou judikatúrou NS SR\nkonali v náležitej opatrnosti, resp. priemernej obozretnosti. Jediná skutočnosť, ktorú v čase uzatvorenia\nkúpnej zmluvy mohli vedieť, bolo, že predávajúci bol vlastníkom bytu 13 dní, avšak táto skutočnosť\nbez ďalších informácií (ktoré kupujúcim neboli prístupné) nemôže spochybňovať ich dobrú vieru, najmä\nkeď byt kupovali od fyzickej osoby (teda nie priamo od „nebankovky“) a keď táto fyzická osoba byt\nnadobudla na základe kúpnej zmluvy, a nie na základe napr. notárskej zápisnice, rozsudku súdu,\nči iného nie bežného titulu. Z citovanej judikatúry tiež vyplýva, že dobromyseľnosť sa posudzuje\nobjektívne. Pri náležitom posúdení všetkých okolností, vrátane dostupnej kontroly stavu nehnuteľnosti\nv katastri nehnuteľností, sa žalovaní 3/ a 4/ oprávnene domnievali, že byt im právoplatne patrí.\nArgument odvolacieho súdu, že mali mať pochybnosti o právoplatnosti nadobudnutia bytu (výlučne)\nna základe krátkodobého vlastníctva žalovaného 2/ (teda bez konkrétnych dôkazov o protiprávnosti\npredchádzajúcich prevodov), nie je spôsobilý vyvrátiť ich dobromyseľnosť a podľa názoru dovolateľov\npredstavuje odklon od judikatúry NS SR a tiež prejav svojvôle odvolacieho súdu. Argument odvolacieho\nsúdu, že ako noví vlastníci mali možnosť nahliadnuť aj do registra predchádzajúcich vlastníkov a mohli\nzistiť, že predchádzajúca vlastníčka W. G. byt vlastnila iba od 12.9.2006, podľa názoru dovolateľov\nignoruje, resp. popiera reálne možnosti žalovaných 3/ a 4/ pri nadobudnutí bytu, a to tak z časového,\nako aj vecného hľadiska. V súlade s vtedajšou zákonnou úpravou (§ 68 a § 69 katastrálneho zákona\nv znení účinnom do 30. decembra 2007) mohli totiž žalovaní 3/ a 4/ nahliadnuť do zbierky listín a\nhistorických údajov o predchádzajúcich vlastníkoch a tituloch až ako evidovaní vlastníci nehnuteľnosti, t.\nj. až po dobromyseľnom nadobudnutí vlastníctva. V súlade s rozsudkom NS SR sp. zn. 2Cdo/271/2007\nzo 16. decembra 2008 musí byť dobromyseľnosť držiteľa posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či\ndržiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu\nna každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosť, že užíva veci, ktorých vlastníctvo\nnenadobudol. Argumentácia odvolacieho súdu toto objektívne hľadisko popiera, keď na žalovaných\n3/ a 4/ v súvislosti s ich dobromyseľnosťou kladie také bremeno, ktoré títo objektívne nemohli splniť.\nSám odvolací súd v napadnutom rozsudku priznáva, že do „registra predchádzajúcich vlastníkov“ mohli\nžalovaní 3/ a 4/ nahliadnuť až ako noví vlastníci bytu. Ide tak o rozpor v argumentoch odvolacieho súdu,\nktorý sa retrospektívne (ex post) snaží spochybniť dobromyseľnosť žalovaných 3/ a 4/, čo je neprijateľné.\nParadoxne to bol naopak štát, ktorý mal pred povolením vkladu nielen možnosť, ale aj zákonnú povinnosť\nskúmať v konaní o povolenie vkladu platnosť zmlúv a oprávnenie prevodcov.\n14. Odklon od judikatúry dovolacieho súdu videli dovolatelia tiež v tom, že odvolací súd (podľa ich názoru\nsvojvoľne a arbitrárne) určil, že absolútnu prednosť má vlastnícke právo žalobkyne podľa § 123 OZ\na pritom vôbec nevyhodnotil proporcionalitu vo vzťahu k zásahu do práv žalovaných 3/ a 4/. V tejto\nsúvislosti poukázali na uznesenie NS SR sp. zn. 4CdoGp/2/2019 z 18. októbra 2019, v ktorom sa uvádza,\nže princíp proporcionality vychádza z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\naj „ESĽP“) a citovali aj z uznesenia veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021\n(konkrétne bod 16.1). Podľa ich názoru, samotné vykonanie testu proporcionality nie je v rozpore so\nzáverom predmetného uznesenia (záväzné body 38, 45, 84) a zároveň je plne kompatibilné aj s ohľadom\nna ustálenú prax ÚS SR a ESĽP.\n15. Aj neaplikácia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)\npredstavuje podľa názoru dovolateľov odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keďže\nDohovor má prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi. V dôsledku tejto aplikačnej prednosti\nmusí Najvyšší súd SR uplatňovať ustanovenia Dohovoru vo svojich rozhodnutiach, čoho dôkazom sú\nrozhodnutia, v ktorých NS SR priamo aplikuje judikatúru ESĽP (napr. 6Cdo/224/2016, 2Cdo/31/2018,\n1VCdo/5/2022). Podľa názoru dovolateľov je potrebné rozlišovať medzi primárnym a sekundárnym\nporušením ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom primárne porušenie nastáva vtedy,\nkeď súd priamo poruší alebo ignoruje konkrétne ustanovenie alebo právnu normu jasne vymedzenú v\n\nzáväznom rozhodnutí dovolacieho súdu, čo sa prejavuje nesprávnou aplikáciou zákona alebo úplným\nignorovaním záväznej judikatúry, zatiaľ čo sekundárne porušenie vzniká vtedy, keď súd nepriamo\nporuší judikatúru dovolacieho súdu tým, že neaplikuje princípy alebo právne normy implicitne alebo\nexplicitne obsiahnuté v jeho rozhodovacej praxi. Uvedené môže zahŕňať nedostatočné zohľadnenie\nširšieho kontextu judikatúry alebo neaplikovanie relevantnej judikatúry ESĽP, ktorú by dovolací súd\npravdepodobne aplikoval. Dané sekundárne porušenie vzniká tým, že odvolací súd rozhodne v rozpore\ns judikatúrou alebo princípom, ktorý je imanentnou súčasťou rozhodovacieho procesu NS SR, k čomu\ndošlo aj v danom prípade, keď objektívne existuje judikatúra ESĽP, ktorá sa v súdenej veci neaplikovala\n(ochrana dobromyseľného vlastníka a neprimerané zaťaženie zbavením veci). Tým podľa názoru\ndovolateľov došlo k sekundárnemu porušeniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pretože odvolací\nsúd mohol a mal vedieť (s ohľadom na princíp iura novit curia) aplikovať aj danú judikatúru ESĽP,\npretože aj dovolací súd by ju jednoznačne aplikoval. Z ustanovení Dohovoru, ktoré majú relevanciu\nv tomto dovolacom konaní, dovolatelia poukázali v prvom rade na článok 1 Dodatkového protokolu k\nDohovoru, podľa ktorého má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok a\nnikoho nemožno zbaviť majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon\na všeobecné zásady medzinárodného práva. V tejto súvislosti poukázali na viaceré rozhodnutia ESĽP\n(H. a iní proti Litve, S. proti Lotyšsku, D. proti Chorvátsku, D. a iní proti Bulharsku, C. a C. proti Českej\nrepublike, Y. proti Rusku, Y. proti Ukrajine, K. proti Chorvátsku).\n16. Ďalej dovolatelia upriamili pozornosť na ustanovenie § 31 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri\nnehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení\núčinnom od 15. apríla 2004 do 1. septembra 2009 (ďalej len „katastrálny zákon“), z ktorého vyplýva\npozitívny záväzok štátu preskúmať platnosť zmluvy v konaní o povolení vkladu. Na túto úpravu\nnadväzovalo ustanovenie § 36b vykonávacej vyhlášky č. 79/1996 Z. z. v znení účinnom od 1. januára\n2005 do 30. novembra 2009. Tento záväzok štátu dopadal na celú sériu štyroch zmluvných titulov,\nktoré sú relevantné v tomto konkrétnom prípade, pričom najdôležitejšie bolo preskúmanie platnosti\nprvej zmluvy o zabezpečení záväzku. Nebyť pochybenia správy katastra pri tejto prvej zmluve, nedošlo\nby vôbec k sporu. Aj podľa rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžo/29/2007 z 10. januára 2008 pri skúmaní\nplatnosti zmluvy sa zisťuje, či právny úkon svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu alebo či\nho neobchádza alebo či sa neprieči dobrým mravom. Vyššie citované právne normy v znení účinnom\nv rozhodnom čase (t. j. v roku 2006) tvoria nespochybniteľný právny základ legitímnych očakávaní a\ndobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/ vo vzťahu k platnosti titulu vlastníctva predávajúceho (žalovaného\n2/) pri kúpe bytu. Takýmto právnym základom nie je sám osebe § 70 katastrálneho zákona, obsahujúci\nvyvrátiteľnú domnienku hodnovernosti údajov katastra, na čo poukázal aj Najvyšší súd SR v uznesení\nveľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021 (R 56/2021). Dovolatelia zdôraznili, že orgán\nštátu opakovane rozhodol o povolení vkladu a potvrdil spôsobilosť a platnosť všetkých štyroch zmlúv,\nvrátane tej, na základe ktorej nadobudli byt. Pokiaľ teda odvolací súd v napadnutom rozsudku tvrdí, že\nnáhle prevody ... museli vyvolať podozrenie, tak táto výčitka má smerovať v prvom rade voči orgánom\nštátu, ktoré štyri krát rozhodli o povolení vkladu a potvrdili tak platnosť zmlúv a oprávnenie prevodcu\nnakladať s nehnuteľnosťou. Vzhľadom na tieto skutočnosti a vtedy platné a účinné znenie katastrálneho\nzákona boli žalovaní 3/ a 4/ nepochybne dobromyseľní nadobúdatelia, a to tak pokiaľ ide o platnosť\nich kúpnej zmluvy, ako aj oprávnenie predávajúceho (žalovaného 2/) nakladať s nehnuteľnosťou. S\npoukazom na vyššie uvedené rozhodnutia ESĽP dovolatelia uzavreli, že zrušenie vlastníckeho práva\naktuálnych vlastníkov, ktorí byt nadobudli v dobrej viere, zasahuje do ich práva na pokojné užívanie\nmajetku podľa článku 1 Dohovoru. Tento zásah je neprimeraný, pretože kladie neprimerané bremeno na\ndobromyseľných nadobúdateľov, ktorí by nemali byť trestaní za chyby štátu (overenie platnosti zmluvy v\nrámci katastra, retroaktívna judikatúra), alebo predchádzajúce podvody (chyby) tretích strán (absolútna\nneplatnosť zmluvy). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v rozpore s princípom dobrej správy a\nneposkytuje primeranú náhradu alebo kompenzáciu, čím porušuje požiadavky stanovené v článku 1\nDohovoru, keď sa najmä nevysporiadal s proporcionalitou zásahu.\n17. Ďalej dovolatelia poukázali aj na článok 8 Dohovoru, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie\nsvojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa rozsudku ESĽP vo veci\nK. proti Rusku, ak orgán verejnej moci koná s dobromyseľným nadobúdateľom nehnuteľnosti, ktorú\npredchádzajúci vlastník získal podvodom, vnútroštátne súdy nemôžu automaticky nariadiť vysťahovanie\nbez ďalšieho skúmania primeranosti opatrenia alebo konkrétnych okolností prípadu. Z uvedeného podľa\nnázoru dovolateľov vyplýva, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti a vykonania úkonov smerujúcich\nk obnoveniu vlastníctva a držby žalobkyňou, hrozí aj priame ohrozenie podľa článku 8 Dohovoru.\n\nV tejto súvislosti zdôraznili, že na Mestskom súde Bratislava IV je voči nim vedené konanie sp.\nzn. B5-14C/41/2020 o vypratanie bytu, ktoré bolo prerušené, resp. sa v ňom čaká na právoplatnosť\nnapadnutého rozsudku.\n18. S poukazom na zložitosť a závažnosť právnych otázok, ktoré sa týkajú porušenia Dohovoru a\njeho dodatkov a potrebu harmonizácie rozhodovacej praxe vnútroštátnych súdov s judikatúrou ESĽP,\ndovolatelia navrhli, aby dovolací súd prerušil dovolacie konanie a ESĽP predložil zásadné otázky\ntýkajúce sa tejto právnej veci na vydanie poradného stanoviska podľa § 445 ods. 1 CSP. Otázky, ktoré\nby mali byť predložené ESĽP zahŕňajú nasledovné:\na. Je zrušenie vlastníckeho práva dobromyseľných nadobúdateľov v súlade s článkom 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru, ak štátne orgány chybne overili platnosť zmluvy a umožnili vklad vlastníckeho\npráva do katastra nehnuteľností, pričom následné zrušenie spôsobuje neprimerané bremeno na strane\ndobromyseľných nadobúdateľov? Je pritom významné, že štátne orgány pochybili vo vzťahu k tej istej\nnehnuteľnosti opakovane?\nb. Je vnútroštátny súd povinný vysporiadať sa s otázkou primeranej náhrady v prípade porušenia článku\n1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a preskúmať proporcionalitu zásahu? Ak áno, je povinný tak spraviť\nv tom istom konaní?\nc. Aké kritériá by mali byť aplikované pri určovaní primeranej náhrady alebo inej kompenzácie\npre dobromyseľných nadobúdateľov, ktorým bolo odňaté vlastnícke právo v dôsledku chýb štátnych\norgánov?\nd. Aké sú povinnosti štátu podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a článku 8 Dohovoru\npri ochrane dobromyseľných nadobúdateľov pred stratou vlastníckeho práva v dôsledku chýb\nalebo podvodov predchádzajúcich vlastníkov? Je vnútroštátny súd posudzujúci dobromyseľnosť\na proporcionalitu zásahov povinný pri svojom rozhodovaní zohľadniť aj skutočnosť, že voči\ndobromyseľným nadobúdateľom už prebieha konanie o vyprataní bytu, v ktorom dlhodobo bývajú so\nsvojou rodinou, vrátane maloletých?\n19. V ďalšej časti dovolania dovolatelia poukázali na svoje vyjadrenie z apríla 2023, v ktorom uviedli\nviaceré „zdroje“ na podporu svojich tvrdení: nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“)\nsp. zn. III. ÚS 3900/12 z 28. februára 2013 a uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/95/2019 z 29. januára 2020,\nktoré zdôrazňujú reštriktívny výklad neplatnosti právnych úkonov; nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/2007\nz 3. júla 2008 a nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 1783/11 z 23. apríla 2013, ktoré podporujú preferenciu\nvýkladu zmlúv, ktorý nezakladá ich neplatnosť; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj\n„NS ČR“) sp. zn. 30Cdo/2373/2012 z 26. septembra 2012 a rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/227/2004 z\n31. mája 2005, ktoré požadujú rozumný a teleologický výklad zákonných ustanovení; nález ÚS SR sp.\nzn. IV. ÚS 15/2014 z 28. apríla 2014 a Komentár k Občianskemu zákonníku (Števček, M. a kol., 2015),\nktoré kladú dôraz na odôvodnenie rozhodnutí o neplatnosti právnych úkonov; Komentár k Občianskemu\nzákonníku (Švestka, J. a kol., 2009) a nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 190/15 z 13. septembra 2016, ktoré\npodporujú preferenciu čiastočnej neplatnosti; nálezy ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 658/18 z 22. mája 2018 a\nsp. zn. II. ÚS 1250/20 z 15. marca 2021, ktoré zdôrazňujú prioritu výkladu nezakladajúceho neplatnosť\nzmluvy; nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, ktorý rieši ochranu dobromyseľných\nnadobúdateľov; rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/58/2008 z 25. septembra 2009, ktorý sa zaoberá\nfunkciami zabezpečovacieho prevodu práva. Namietali, že odvolací súd sa s týmito rozhodnutiami a\nakademickými textami vysporiadal len formálne a bez náležitého odôvodnenia, kedy podľa názoru\ndovolateľov bol povinný ich jednotlivo alebo súhrnne vyhodnotiť s ohľadom na predmetnú právnu vec.\nTiež v prípade odôvodnenia čiastočnej neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku, nebolo podľa názoru\ndovolateľov vyhovené základným parametrom kladeným na spravodlivý proces, ktoré garantuje čl. 46\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n20. Podľa názoru dovolateľov odvolací súd dostatočne nezdôvodnil neoddeliteľnosť zmluvného\ndojednania neplatného pre rozpor s dobrými mravmi a chýbajúcu hyperochu od zvyšku zmluvy, keď\nv bode 33 odôvodnenia v zásade iba konštatoval, že nesúhlasí s námietkou odvolateľov, ktorá sa\ntýkala oddeliteľnosti a v bode 34 argumentoval tým, že neplatné dojednanie je potrebné považovať za\npodstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné\noddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho je neplatná celá\nzmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Obdobne i v zmysle záveru NS SR\nobsiahnutom v rozhodnutí 8Sžo 17/2007 zo dňa 16.7.2007: „Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik\nvlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti, bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v\n\nčase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom\nobchádza zákon a teda je v zmysle § 39 Občianskeho zákona neplatné.“ Záver súdu, že ide o podstatnú\nnáležitosť zmluvy je plne v súlade s judikatúrou NS SR. Dovolatelia v tejto súvislosti odvolaciemu súdu\nvytýkali, že nedojednanie tzv. hyperochy považoval za podstatnú náležitosť zmluvy, pričom ale chýbalo\nzdôvodnenie, na základe akého právneho rámca alebo judikatúry k tomu dospel. Tiež je podľa ich\nnázoru nejasné, či je možné predmetnú neplatnosť aplikovať iba na časť právneho úkonu a dospieť k\nregresnému nároku voči subjektu, pre ktorý bolo vlastnícke právo prevedené zabezpečovacím prevodom\npráva (regresný nárok vo výške hyperochy). Nedostatočné vysporiadanie sa s touto zásadnou otázkou\nv odôvodnení napadnutého rozsudku zakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolatelia\ntiež poukázali na to, že v rozsudku sp. zn. 8Sžo/17/2007 zo 16. júla 2007 sa vyslovene „hovorí“ iba\no zmluvnom dojednaní a že právna veta, s ktorou bolo toto rozhodnutie publikované pod č. 63/2007,\npotvrdzuje zodpovednosť správy katastra za preskúmanie platnosti zmluvy v zmysle § 31 katastrálneho\nzákona. Zároveň je tiež zrejmé, že v niektorých prípadoch správy katastra neplatnosť zmlúv namietali\na v iných (obdobných) prípadoch nie.\n21. Napokon dovolatelia odvolaciemu súdu vytkli, že síce v bode 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku\ncitoval z nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 510/2016, avšak a priori odmietol skúmať poskytnutie ochrany\ndobromyseľným nadobúdateľom, keď dokonca neprípustne spochybnil ich dobromyseľnosť a vôbec\nnezohľadnil špecifické a mimoriadne okolnosti tohto prípadu, resp. tieto nepodrobil testu proporcionality.\nDovolatelia za také okolnosti považujú to, že byt nadobudli poctivo a v dobrej viere a zaplatili zaň trhovú\ncenu (z úveru), investovali do jeho zhodnotenia, užívajú ho spolu so svojimi deťmi viac ako 18 rokov,\nje voči nim vedené súdne konanie o vypratanie bytu a reálne im hrozí, že byt bez vlastného zavinenia\nstratia a ocitnú sa „na ulici“, zároveň žalobkyňa si zobrala úver bez úmyslu ho splácať, resp. bez zváženia\nsvojich finančných možností. Podľa ich názoru správanie žalobkyne vykazuje znaky ľahostajnosti a\nnedbalosti vo vzťahu k vlastnému majetku, pričom dôsledky jej nedbalého konania musia znášať oni.\nOdvolací súd odmietol argumenty žalovaných 3/ a 4/ s poukazom na to, že neuviedli žiadne také\nokolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu „nemo plus iuris“, vyššie spomenuté (a jemu známe)\nokolnosti vôbec nevyhodnotil a ani len náznakom neuviedol, aké okolnosti by boli spôsobilé prelomiť\ntúto zásadu. Potom to vyzerá, že také okolnosti sú vlastne nesplniteľné, súd s nimi ani nepočíta a do\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa zmienka o nich dostala len z formálnych dôvodov citácie\njudikatúry. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/95/2019 z 29. januára 2020 dovolatelia\nzdôraznili, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a z pohľadu zásady proporcionality\npomerovať dobromyseľnosť, pasivitu, či ľahkovážnosť dotknutých osôb. Ochrany dobromyseľného\nnadobúdateľa vlastníctva sa týka aj judikatúra ESĽP. Táto ochrana môže byť pritom spojená buď so\nzachovaním dobromyseľne nadobudnutého vlastníctva, alebo s odškodnením za jeho stratu, a to i vo\nvzťahu k zodpovednosti štátu za takýto stav.\n22. Prílohou dovolania žalovaných 3/ a 4/ bol aj návrh na odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, podaný podľa § 444 ods.\n2 CSP. K dôvodom hodným osobitného zreteľa dovolatelia opätovne poukázali na to, že zo strany\nžalobkyne je voči nim vedené konanie o vypratanie bytu (t. č. prerušené do právoplatného skončenia\ntohto konania) a ak by Mestský súd Bratislava IV žalobe vyhovel, dovolatelia a ich maloleté deti by\nprišli o „strechu nad hlavou“, čo by mohlo viesť k nezvratnému a nenapraviteľnému narušeniu ich\nbezpečia, ako aj bezpečia a stability prostredia, v ktorom sa deti zdržiavajú a ochrany dôstojnosti,\ntelesného, duševného a citového vývinu detí. Okrem toho dovolatelia od roku 2006 vložili do nevyhnutnej\nrenovácie bytu značné finančné investície, čo v prípade ich núteného vysťahovania pred rozhodnutím\no dovolaní môže vyvolať ďalšie zbytočné spory. Dovolatelia nemajú pre svoju rodinu zabezpečené\nadekvátne náhradné bývanie a zodpovedajúcu bytovú náhradu pre nich nezabezpečila ani žalobkyňa,\nktorá s nimi ani nekomunikuje. Vzhľadom na to, že dovolatelia očakávajú, že dovolací súd vyhovie ich\ndovolaniu, nepovažujú za účelné, hospodárne a ani spravodlivé byt predčasne odovzdávať žalobkyni,\nkeďže opätovné nasťahovanie dovolateľov do bytu by mohlo byť výrazne sťažené a oddialené, resp.\nzmarené. Žalobkyňa má bývanie zabezpečené a nevyhnutne nepotrebuje byt na vlastné bývanie. Na\ndruhej strane dovolatelia za kúpu bytu, v ktorom bývajú, zaplatili nemalé finančné prostriedky, ktoré im\ndoposiaľ neboli vrátené, a teda nemajú ďalšie finančné možnosti nadobudnúť iný vlastný byt, čo tiež\npovažujú za dôvod hodný osobitného zreteľa.\n23. Podaním zo dňa 13. septembra 2024 dovolatelia urgovali vydanie uznesenia o odklade\nprávoplatnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí s poukazom na to, že Mestský súd Bratislava IV\n\nv konaní, ktorého predmetom je vypratanie sporného bytu, sa obrátil na Mestský súd Bratislava III s\npožiadavkou na oznámenie stavu konania o určenie vlastníckeho práva v lehote 15 dní a v prípade, že\nvo veci bolo právoplatne rozhodnuté, o zaslanie rozhodnutí s doložkami právoplatnosti. Zdôraznili, že\nprávoplatnosť dovolaním napadnutého rozsudku je priamo spojená s následkom pokračovania súdneho\nkonania o vypratanie bytu, pričom s tým spojená hroziaca ujma je z pohľadu dovolateľov akútna a\nextrémne závažná, až neúnosná. Dovolatelia predmetný byt spolu so svojimi deťmi (vrátane dvoch\nmaloletých) dlhodobo a legálne obývajú, dobromyseľne ho nadobudli, zaplatili zaň trhovú cenu a nemajú\nk dispozícii iné bývanie. Opätovné obnovenie tohto stavu (po vyprataní bytu) by bolo nesmierne náročné\na niektoré s tým spojené následky by boli zrejme nenapraviteľné, napr. zásah do práva na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru a s tým spojená majetková a nemajetková ujma. Na\ndruhej strana žalobkyňa by odkladom právoplatnosti napadnutého rozsudku bola dotknutá v oveľa nižšej\nmiere, keď by len dočasne (do konca dovolacieho konania) nemohla vykonávať práva vyplývajúce z\nnapadnutého rozsudku, ktoré by však v prípade neúspechu dovolateľov boli v celom rozsahu obnovené,\na to bez potreby ďalšieho zásahu alebo opatrenia. V podaní zo dňa 9. januára 2025 dovolatelia poukázali\nna to, že na Mestskom súde Bratislava IV prebieha aj iné súdne konanie, ktoré bolo pôvodne prerušené\na právoplatnosťou napadnutého rozsudku sa obnovilo. Ide o spor proti dovolateľom o tzv. ušlé nájomné\nza údajne neoprávnené užívanie bytu v sume 12 000 eur. Mestský súd Bratislava IV už vo veci nariadil\nprvé pojednávanie na termín 30. januára 2025. S poukazom na uvedené žiadali o prednostné a čo\nnajrýchlejšie rozhodnutie o podanom návrhu na odklad právoplatnosti.\n24. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaných 3/ a 4/ uviedla len, že rozsudky súdov oboch inštancií\npovažuje za správne a dovolanie žiada zamietnuť.\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas\nstrana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade\ns § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) skúmal najskôr to, či dovolanie\nsmeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.\n26. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne\nvymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie\nsmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.\n27. O tom, či je dovolanie prípustné, či už v zmysle § 420 CSP alebo v zmysle § 421 CSP,\nrozhoduje výlučne dovolací súd, a to na základe dôvodov uvedených dovolateľom v dovolaní. Podľa\nustanovenia § 440 CSP je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (dôvodmi, pre ktoré dovolateľ\npovažuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne). Povinnosťou dovolateľa nie je uvádzať, v čom vidí\nprípustnosť podaného dovolania, je však povinný uviesť, z akých dôvodov považuje ním napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne, teda uviesť (prípustné) dovolacie dôvody a tieto vymedziť\n(zákonom predpokladaným) spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. Ak dovolanie nie je odôvodnené\nprípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v\n§ 431 až § 435 CSP, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. f) CSP.\n28. Prípustným dovolacím dôvodom je buď existencia niektorej z vád konania, ktoré sú taxatívne\nvymedzené v § 420 CSP, alebo skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci. V prvom prípade sa má dovolací dôvod vymedziť tak, že dovolateľ uvedie, v\nčom spočíva ním tvrdená vada konania (§ 431 ods. 2 CSP). Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť,\nči skutočne ide o takú procesnú vadu, ktorú možno subsumovať pod niektorý z prípadov uvedených v\n§ 420 CSP (jedná sa o prípady nedostatku procesných podmienok alebo iných závažných procesných\nvád, súhrnne označovaných aj ako vady zmätočnosti) a zároveň, či konanie, ktoré predchádzalo vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia, takou vadou naozaj trpí. Zistenie, že dovolaním napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu bolo vydané v konaní, v ktorom sa vyskytla niektorá z vád v zmysle § 420 CSP, vedie\ndovolací súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné.\n29. V prípade dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci je povinnosťou\ndovolateľa takto uplatnený dovolací dôvod vymedziť spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, teda\nuviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a zároveň, v čom spočíva nesprávnosť\ntohto právneho posúdenia. K posúdeniu dôvodnosti dovolania, teda či napadnuté rozhodnutie skutočne\n\nspočíva na dovolateľom namietanom nesprávnom právnom posúdení veci, môže dovolací súd pristúpiť\nlen po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Prípustnosť dovolania podaného pre nesprávne právne\nposúdenie veci je daná vtedy, ak (dovolaním napadnuté) rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne\n[§ 421 ods. 1 písm. c) CSP]. Ústavný súd SR opakovane judikuje, že pri vymedzení dovolacích\nprávnych otázok nemá byť Najvyšší súd SR formalistický a má sa snažiť autenticky porozumieť\ndovolateľovi (jeho textu ako celku). Na strane druhej však Najvyšší súd SR pri dovolacom dôvode\nnesprávneho právneho posúdenia veci nemôže hádať, akú právnu otázku dovolateľ žiada preskúmať.\nNevyhnutným predpokladom dovolacieho prieskumu v tejto súvislosti je, aby právna otázka z dovolania\npriamo vyplývala a taktiež, aby z dovolania vyplývalo aj právne posúdenie, ktoré dovolateľ považuje\nza nesprávne s uvedením, v čom spočíva táto nesprávnosť (I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020, II. ÚS\n291/2021, III. ÚS 32/2024).\n30. V posudzovanej veci z obsahu dovolania vyplýva, že dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkali\nnedostatočné vysporiadanie sa s nimi uvádzanými skutočnosťami, nezohľadnenie nimi uvádzanej\njudikatúry, nezváženie mimoriadnych okolnosti prípadu a nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k ich\n(odvolacej) námietke oddeliteľnosti neplatného zmluvného dojednania od zvyšku zmluvy. Uvedené\nnámietky je možné subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 431 v spojení s § 420 písm. f) CSP,\nteda namietanou vadou zmätočnosti je v danom prípade nesprávny procesný postup odvolacieho\nsúdu, ktorým sa dovolateľom znemožnilo realizovať im patriace procesné práva sporovej strany v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Takáto procesná vada bola dovolacím súdom\nkonštatovaná už pri prvom rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 24. apríla 2019, ktorý bol dovolacím\nsúdom zrušený z dôvodu, že odvolací súd sa v rozpore s ustanovením § 387 ods. 3 druhej vety\nCSP nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Konkrétne išlo o námietku, že\nustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom treba vykladať reštriktívne, a nie\nextenzívne, čo odvolatelia dávali do súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, ktorý dojednanie článku\nVIII. zmluvy o zabezpečení záväzku považoval za absolútne neplatné pre jeho rozpor s dobrými\nmravmi. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené dojednanie je potrebné považovať za\npodstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečení záväzku, teda také dojednanie, ktoré nemožno oddeliť\nod ostatného obsahu zmluvy. Voči uvedenému odvolatelia namietali, že pri dôslednej aplikácii zásad\nposudzovania čiastočnej neplatnosti právneho úkonu (§ 41 v spojení s § 35 ods. 2 OZ) mali súdy\ndôjsť k záveru, že dojednanie čl. VIII. zmluvy v časti Nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej\nčasti úveru. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že definitívnym prevodom vlastníctva na veriteľa zaniká nárok\ndlžníka na vrátenie uhradenej časti zabezpečeného záväzku je oddeliteľné od zvyšku zmluvy, a preto ani\nprípadná neplatnosť tohto konkrétneho dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy. Odvolací súd\ntiež nijakým spôsobom nereagoval na námietku odvolateľov, že spätne nemožno sankcionovať zmluvu\nabsolútnou neplatnosťou pre jej (údajnú) neurčitosť, či rozpor so zákonom z dôvodu, že takmer dva\nroky po jej uzavretí zákonodarca novelou spresnil náležitosti daného zmluvného titulu, a teda, že súd\nprvej inštancie na daný prípad (zmluva z roku 2006) v rozpore so zákazom retroaktivity (prechodné\nustanovenie § 879j OZ) aplikoval ustanovenie § 553b OZ, ktoré nadobudlo účinnosť až 1. januára 2008.\nNapokon odvolatelia súdom oboch inštancií vytýkali aj to, že napriek konštatovanej dobromyseľnosti\nžalovaných 3/ a 4/ pri nadobúdaní sporného bytu, odmietli túto skutočnosť akokoľvek zohľadniť vo svojej\nzáverečnej úvahe a v tejto súvislosti poukázali na závery nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.\nmarca 2016.\n31. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že odvolací súd v odôvodnení\nsvojho druhého rozsudku zo dňa 26. marca 2024 žiadnu z vyššie uvedených odvolacích námietok\nneopomenul. V bodoch 29 až 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa podrobne vysporiadal s\nnámietkou odvolateľov, ktorí súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením zmluvy o zabezpečení\nzáväzku ako absolútne neplatnej pre rozpor s dobrými mravmi vytýkali nesprávny, t. j. extenzívny výklad.\nJe zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý zmluvné dojednanie o\ntom, že v prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá\nsa rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok\nna vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku a bez nároku\nna vydanie tzv. hyperochy (prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), považoval za také zmluvné\ndojednanie, ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi (ods. 30 odôvodnenia). Odvolací\n\nsúd sa stotožnil aj s názorom, že išlo o podstatnú náležitosť predmetnej zmluvy, v dôsledku čoho takýto\nprávny úkon ako platný neobstojí a nie je možné preferovať výklad právneho úkonu ako platného na\nzáklade zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“ (bod 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V\nnasledujúcich bodoch 33 a 34 odôvodnenia sa odvolací súd zaoberal námietkou, že dojednanie článku\nVIII zmluvy o zabezpečení záväzku je oddeliteľné od zvyšku zmluvy, preto ani prípadná neplatnosť tohto\nkonkrétneho zmluvného dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, ktorá je aj bez neho spôsobilá\nplniť účel, na ktorý bola uzavretá. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa\nktorého predstavuje neplatné dojednanie podstatnú náležitosť predmetnej zmluvy, teda také dojednanie,\nktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, v dôsledku čoho je neplatná celá zmluva o\nzabezpečení záväzku. K uvedenému záveru odvolacieho súdu smerujú aj námietky žalovaných 3/ a\n4/ ako dovolateľov, ktorí odvolaciemu súdu vytýkajú, že nedojednanie tzv. hyperochy považoval za\npodstatnú náležitosť zmluvy, pričom ale chýba zdôvodnenie, na základe akého právneho rámca alebo\njudikatúry k tomu dospel. Tiež je podľa ich názoru nejasné, či je možné predmetnú neplatnosť aplikovať\niba na časť právneho úkonu a dospieť k regresnému nároku voči subjektu, pre ktorý bolo vlastnícke právo\nprevedené zabezpečovacím prevodom práva (regresný nárok vo výške hyperochy). Poukázali tiež na to,\nže v rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžo/17/2007 zo 16. júla 2007 sa „hovorí“ iba o zmluvnom dojednaní a že\nprávna veta, s ktorou bolo toto rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR,\npotvrdzuje zodpovednosť správy katastra za preskúmanie platnosti zmluvy v zmysle § 31 katastrálneho\nzákona. Uvedené námietky hodnotí dovolací súd ako nedôvodné.\n32. Nie je pravdou, že v napadnutom rozsudku chýba zdôvodnenie, na základe akého právneho\nrámca alebo judikatúry dospel odvolací súd k svojim právnym záverom. Je treba mať na pamäti, že\nkonanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť\nrozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú\nkompletizujúcu jednotu. Dovolaním napadnutý rozsudok tak v sebe po obsahovej stránke zahŕňa aj\nodôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa v bodoch 19 až 21 odôvodnenia podrobne zaoberal\nprávnou úpravou zabezpečenia záväzkov prevodom práva obsiahnutou v ustanovení § 553 OZ v\nznení účinnom do 31. decembra 2007 (t. j. v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy). Konštatoval, že\nzmluvou o zabezpečovacom prevode práva postupuje dlžník podmienene svoje právo, ktoré má proti\ninému, pričom zákon nevylučuje ani prevod vecného (tu vlastníckeho) práva na veriteľa s rozväzovacou\npodmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený, teda že splnením dlhu prechádza prevedené\nprávo späť na dlžníka. Zmyslom tohto prevodu je predovšetkým motivovať dlžníka na riadnom a\nvčasnom splnení jeho záväzku. Rozväzovacia podmienka, že zabezpečený záväzok bude splnený, sa\nuplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky splnením tak, že právne úkony, ktorými bolo právo\nprevedené, strácajú účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka.\nNamiesto rozväzovacej podmienky právna teória pripúšťa, že je možné v zmluve dojednať spätný prevod\npráva po splnení záväzku (tzv. fiduciárny prevod), ako tomu bolo aj v danom prípade (čl. IX ods. 1\nzmluvy). Súd prvej inštancie zdôraznil, že ustanovenie § 553 OZ v znení účinnom do 31. decembra\n2007 nezakotvovalo žiadne zvláštne obsahové náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva,\npreto zmluva musí vyhovovať aspoň všeobecným požiadavkám, najmä musí byť dostatočne určitá.\nOkrem vymedzenia zmluvných strán musí v nej byť obsiahnuté vymedzenie zabezpečeného záväzku\na určenie práva, ktoré dlžník prevádza v prospech veriteľa. Z obsahu zmluvy musí byť tiež zrejmé,\nže sa jedná iba o zabezpečovací prevod práva a nie prevod trvalý. Rozväzovaciu podmienku strany\nnemusia výslovne dojednať, keďže jej existencia je obsiahnutá v tom, že zmluva je uzatváraná k\nzabezpečeniu záväzku a tento úmysel strán musí byť zo zmluvy zrejmý. V bode 21 odôvodnenia súd\nprvej inštancie poukázal na to, že znenie § 553 OZ účinné do 31. decembra 2007 výslovne nerieši\nsituáciu, keď dlžník zabezpečený záväzok riadne a včas nesplní. Z podstaty tohto inštitútu ale vyplýva,\nže v dôsledku nesplnenia rozväzovacej podmienky sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným, v\ndôsledku čoho môže realizovať svoje vlastnícke právo k veci ako plnohodnotný vlastník. Za tejto situácie\nmusí zabezpečovací prevod práva plniť aj funkciu uhradzovaciu, keďže inak by pre veriteľa nemal zmysel\na pre dlžníka by nepredstavoval žiadnu hrozbu, čím by sa minul účelu, ktorým má byť zabezpečenie\nsplnenia záväzku. O tom, akým spôsobom sa tak má stať, ale Občiansky zákonník mlčí. Pokiaľ by\nteda zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva neobsahovala dojednanie o tom, ako sa\nzmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi neuhradí riadne a\nvčas, bola by absolútne neplatná pre svoju neurčitosť podľa § 37 ods. 1 OZ, keďže by vyvolávala neistotu\no obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy pre prípad, že dlžník záväzok nesplní, a to neistotu,\nktorá nemôže byť odstránená výkladom. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie (v bode 22\nodôvodnenia) poukázal na to, že v posudzovanom prípade si zmluvné strany dojednali postup pre prípad\n\nnesplnenia záväzku, a to v článku VIII odseku 1 zmluvy. Toto dojednanie posúdil ako dojednanie, ktorého\nobsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatné podľa § 39 OZ. Keďže\nide zároveň o podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie,\nktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, je podľa názoru súdu prvej inštancie neplatná\ncelá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva.\n33. S takýmto posúdením článku VIII predmetnej zmluvy sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý (v bode\n34 odôvodnenia) poukázal na to, že záver súdu prvej inštancie, že ide o podstatnú náležitosť zmluvy\nje plne v súlade s judikatúrou NS SR a následne citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n1Cdo/48/2010 z 29. februára 2012, v ktorom sa ako prejudiciálna otázka posudzovala (ne)platnosť\nobdobnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva\ndlžníka (z úverovej zmluvy) k nehnuteľnosti (bytu), ktorá zmluva bola rovnako uzavretá pred 1. januárom\n2008, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým sa (o. i.) novelizoval Občiansky\nzákonník. V citovanom uznesení (ktoré je dostupné na webovom sídle NS SR) Najvyšší súd SR (o.\ni.) konštatoval, že výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, obsiahnutý v § 553 OZ v znení\núčinnom do 31. decembra 2007, je potrebné urobiť so zreteľom na zmysel a účel daného ustanovenia.\nAko u zabezpečovacieho inštitútu je pre neho charakteristická akcesorita a subsidiarita, sleduje osud\nzabezpečenej pohľadávky a jeho uhradzovací mechanizmus prichádza do úvahy až vtedy, ak sa\nzabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR pri výklade a\naplikácii citovaného ustanovenia nemožno opomenúť, že účelom zabezpečovacieho prevodu práva\nje nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi (v čom spočíva zabezpečovacia funkcia tohto\ninštitútu), ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v\nspojitosti s touto formou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu).\nNásledne Najvyšší súd SR vyvodil, že písomná zmluva podľa § 553 OZ v znení účinnom do 31.\ndecembra 2007 musí jednoznačne určovať: zmluvné strany (účastníkov zmluvy); záväzok, ktorý je\nzabezpečovaný; majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza; že zmluvu uzatvárajú účastníci ako\nzmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na\nveriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa\nuplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené\nprávo, stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené prechádza späť na dlžníka (prevod\npráva na veriteľa tak zo zákona zaniká); ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník\nzabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu\ntohto inštitútu). Absencia niektorej z týchto podstatných (esenciálnych) zložiek alebo jej rozpor so\nzákonom má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva\n(§ 39, § 553 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd z uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/48/2010 z\n29. februára 2012 citoval tú časť odôvodnenia, v ktorej Najvyšší súd SR zdôraznil - v súvislosti s\ndohodou účastníkov riešiacou tzv. uhradzovaciu funkciu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva - že\nv rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v\nprípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe svojho\njednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku\nzabezpečenej pohľadávky, teda obdoba dojednania o tzv. prepadnom zálohu, čo je práve daný prípad (k\ntzv. prepadnému zálohu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M\nCdo 2/2006 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009, m.m. tiež R 20/2006). S poukazom\nna konkrétne zmluvné dojednania (obsiahnuté v článkoch III a IV zmluvy o zabezpečovacom prevode\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavretej 18. júna 2023) Najvyšší súd SR uzavrel, že predmetná\nzmluva o zabezpečovacom prevode práva je v celom rozsahu absolútne neplatná; v dotknutých častiach\nide o esenciálnu náležitosť tejto zmluvy vzťahujúcu sa k podmienenosti prevodu práva z dlžníka na\nveriteľa za účelom zabezpečenia záväzku prevodom práva (bola dojednaná obdoba tzv. prepadného\nzálohu) a neplatnosť v tejto časti znamená tak neplatnosť celej zmluvy. Je teda celkom evidentné, že v\ntomto prípade neprichádza vôbec do úvahy oddeliteľnosť časti zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka),\nako sa jej dožadoval dovolateľ.\n34. Pokiaľ ide o uznesenie NS SR sp. zn. 8Sžo/17/2007 z 12. decembra 2007, pozornosti odvolacieho\nsúdu zrejme uniklo, že záver o tom, že zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného\nvlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod\nvlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom obchádza zákon\n(citovaný odvolacím súdom vo vyššie uvádzanom bode 34 napadnutého rozsudku), bol Najvyšším\nsúdom SR (ktorý v tomto prípade rozhodoval ako odvolací súd vo veci správneho súdnictva)\n\nformulovaný v nadväznosti na východiskový právny názor, že dojednanie prevodu práva ako obligačného\nzabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu, a nie funkciu uhradzovaciu. Ide\ntak o názor odlišný od (novšieho) rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (ako súdu dovolacieho) vo veci\nsp. zn. 1Cdo/48/2010, podľa ktorého účelom zabezpečovacieho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka\nsplniť svoj dlh voči veriteľovi (v čom spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu), ale pri riadnom\na včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formou\nzabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu). Uvedené však podľa\nnázoru dovolacieho súdu dokumentuje len to, že veľmi stručná úprava § 553 OZ v jeho znení účinnom\ndo 31. decembra 2007 (pozostávajúca len z dvoch odsekov) spôsobovala v rozhodovacej praxi súdov\n(vrátane NS SR) značné výkladové problémy, ktoré napokon zákonodarcu viedli k prijatiu novely (čl. II\nzákona č. 568/2007 Z. z.), ktorým sa právna úprava rozšírila o ďalšie odseky § 553 a nové ustanovenia\n§ 553a až § 553d, pričom v ustanovení § 553a ods. 2 boli vymedzené (podstatné) obsahové náležitosti\npísomnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.\n35. Dovolací súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s\nrozsudkom súdu prvej inštancie možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, aké úvahy viedli konajúce\nsúdy k záveru, že zmluva o zabezpečení záväzku je absolútne neplatná podľa § 39 OZ, keď zmluvné\ndojednanie, podľa ktorého sa v prípade nesplnenia záväzku veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti\nza kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň dlžníkovi (žalobkyni) ako\nprevádzajúcemu zanikne nárok na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu\nna jeho výšku a bez nároku na vydanie tzv. hyperochy, zhodne posúdili ako dojednanie, ktorého obsah\ni účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Zároveň sa podľa názoru súdov oboch inštancií jedná\no podstatnú (esenciálnu) náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také zmluvné\ndojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, v dôsledku čoho je neplatná celá\nzmluva o zabezpečení záväzku. Dovolací súd má za to, že dovolatelia nežiadali preskúmať uvedené\nzávery z hľadiska ich vecnej správnosti, teda v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu, ktorým je\nnesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, ale len z hľadiska namietanej vady zmätočnosti\npodľa § 420 písm. f) CSP. Táto podľa názoru dovolacieho súdu nie je daná, pretože rozhodnutie\nodvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie obsahuje jasnú a zrozumiteľnú odpoveď\nna (pre rozhodnutie sporu kľúčovú) otázku (ne)platnosti predmetnej zmluvy o zabezpečení záväzku,\nktorá bola uzavretá podľa § 553 OZ v znení účinnom do 31. decembra 2007.\n36. Pokiaľ dovolatelia za kľúčovú otázku v predmetnom spore považovali otázku ich dobromyseľnosti\npri nadobudnutí vlastníctva bytu a v tejto súvislosti podrobili kritike úvahy odvolacieho súdu uvedené v\nbode 42 odôvodenia napadnutého rozsudku, dovolací súd opätovne poukazuje na to, že odôvodnenie\nrozsudku súdu prvej inštancie a odôvodnenie odvolacieho rozsudku tvoria jeden celok, pričom súd\nprvej inštancie v bode 30 odôvodenia uviedol, že za uvedeného stavu (t. j. v situácii, kedy zmluva\no zabezpečení záväzku bola vyhodnotená ako absolútne neplatná, v dôsledku čoho sa spoločnosť\nDanubia Financial, s.r.o. nestala vlastníkom predmetného bytu a následne nemohlo dôjsť k platnému\nprevodu vlastníckeho práva na ďalších žalovaných) nemožno uprednostniť požiadavku právnej istoty\na ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere žalovanými pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže\nna iného previesť viac práv, ako sám má. Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum)\nnastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny\núkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky\nani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra\nnehnuteľností. Pokiaľ by súd v tomto prípade pri svojom rozhodovaní uplatnil vyšší princíp spravodlivosti\na dobrých mravov pri ochrane práv žalovaných ako dobromyseľných nadobúdateľov, rozhodol by contra\nlegem. Žalovaní 3/ a 4/ vo svojom spoločnom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietali, že\nhoci súd nemal pochybnosť o ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní predmetnej nehnuteľnosti, odmietol\ntúto skutočnosť akokoľvek vo svojej záverečnej úvahe (bod 30) zohľadniť. Takýto postup je podľa\nich názoru neprípustný, nespravodlivý a popierajúci judikatórny posun v otázke ústavnej a zákonnej\nochrany dobromyseľného nadobúdateľa. V tejto súvislosti citovali časť odôvodnenia nálezu Ústavného\nsúdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, z ktorej podľa ich názoru vyplýva pre všeobecné\nsúdy povinnosť vždy sa riadne zaoberať otázkou dobrej viery nadobúdateľa s tým, že vlastnícke právo\npôvodného vlastníka a nadobúdateľa v dobrej viere sú rovnocenné, v prípade kolízie súd uplatňuje\nprincíp všeobecnej spravodlivosti a má zohľadniť všeobecné právne súvislosti a aj individuálne okolnosti\nprípadu, pričom vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere.\n\n37. Odvolací súd sa s touto námietkou vysporiadal tak, že konštatoval, že odvolateľmi citovaný nález\nnie je aplikovateľný na prejednávaný spor, v ňom uvádzané úvahy Ústavného súdu SR, týkajúce\nsa možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris nie sú kasačne záväzné a hoci boli prevzaté aj do\nniektorých ďalších rozhodnutí (I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017), aktuálne rozhodnutie Ústavného súdu\nSR sp. zn. I. ÚS 10/2016 z 19. januára 2021 rieši otázku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa\nlen v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými okolnosťami. Následne odvolací súd citoval tú časť\nodôvodnenia predmetného nálezu, v ktorej Ústavný súd SR (s poukazom na názory vyslovené v\nrozhodnutiach bývalého I. senátu ÚS SR vo veciach sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I.\nÚS 460/2017 - poznámka dovolacieho súdu) uviedol, že nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že\nsúčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať\nprávne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti.\nZ tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť\nposkytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje\nzdržanlivo. Pokiaľ ide o judikatúru Najvyššieho súdu SR, odvolací súd v bode 40 odôvodenia poukázal\nna to, že Najvyšší súd SR pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris reštriktívne, argumentujúc\ntým, že nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom\nupravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len\nod vlastníka a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci\na umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa\nnad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné. V bode 41 odvolací súd uviedol, že sa nestotožnil s\nnázorom odvolateľov, že v prejednávanej veci im má byť v súlade s princípom spravodlivosti poskytnutá\nochrana pri nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti. Podľa jeho názoru odvolatelia neuviedli žiadne také\nokolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu nemo plus iuris. Bod 42 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku obsahuje uvádzaciu vetu, podľa ktorej odvolací súd v prejednávanej veci nevidí dôvod na\nodklon od rozhodovacej praxe súdov. V tomto kontexte treba podľa názoru dovolacieho súdu vnímať aj\ndovolateľmi kritizované úvahy odvolacieho súdu v tomto bode odôvodenia napadnutého rozsudku, ktorý\nokolnosti tohto konkrétneho prípadu nepovažoval za hodné osobitného zreteľa, keď práve naopak, náhle\nprevody predmetného bytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie o poctivom nadobudnutí bytu\npredchodcami. Nešlo teda o úvahy o nedobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/ pri nadobúdaní sporného\nbytu, ale o úvahy o neexistencii takých mimoriadne výnimočných okolností (v zmysle nálezu sp. zn.\nI. ÚS 510/2016), na základe ktorých by odvolací súd mohol uvažovať o poskytnutí ochrany právam\nžalovaných 3/ a 4/ ako dobromyseľných nadobúdateľov nehnuteľnosti a zároveň (odklonom od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu) začať tzv. súdny dialóg s Najvyšším súdom SR v tejto právnej\notázke (zmluvného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka s odkazom na\ndobrú vieru nadobúdateľa).\n38. Dovolací preto nesúhlasí s námietkou, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s „kľúčovou“\notázkou dobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/ pri nadobudnutí vlastníctva bytu. V skutočnosti otázka\ndobromyseľnosti, či nedobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/, či už ako nadobúdateľov alebo držiteľov bytu,\nnemala pre rozhodnutie tohto konkrétneho sporu, ktorého predmetom je výlučne určenie vlastníckeho\npráva k nehnuteľnosti, žiadny právny význam. Z dovolania žalovaných 3/ a 4/ je zrejmé, že sú im\nznáme závery uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR (ďalej len „veľký senát“)\nsp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2021 pod poradovým číslom 56 s nasledovnými právnymi\nvetami:\nI. Na základe neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade,\nže na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.\nII. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má\n(nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo\nk nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v\nkatastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.\nIII. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na\nnadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie\nvlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch\nprávna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru\nnadobúdateľa neumožňuje.\nIV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych\na iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra,\n\nnezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri\nnehnuteľností zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.\n39. Rozhodnutie veľkého senátu bolo vydané v rovnakom spore ako (dovolateľmi citovaný) nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016 (veľký senát rozhodoval o dovolaní\nproti v poradí druhému rozhodnutiu odvolacieho súdu, keď predchádzajúce rozhodnutie bolo týmto\nnálezom zrušené a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie). Veľký senát (ktorému bola\nvec postúpená trojčlenným dovolacím senátom 4O) sa preto musel vysporiadať predovšetkým s otázkou,\nktorá časť odôvodnenia predmetného nálezu je pre jeho rozhodovanie v spore kasačne záväzná, resp.\nči je v ďalšom konaní viazaný akýmkoľvek tvrdením Ústavného súdu SR obsiahnutým v odôvodnení jeho\nnálezu, alebo len tým konštatovaním, pre ktoré Ústavný súd SR vyhodnotil predchádzajúce rozhodnutia\n(predovšetkým predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu) za nesprávne (viď bod 54 odôvodnenia).\nDospel pritom k záveru, že úvahy Ústavného súdu SR obsiahnuté v bodoch 14 až 18 odôvodnenia\npredmetného nálezu, boli uvedené nad rámec dôvodov pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a\npredchádzajúceho uznesenia dovolacieho súdu a možno ich tak považovať za úvahy obiter dictum,\nna ktoré sa nevzťahuje kasačná záväznosť (viď bod 55 odôvodnenia). Úvahy Ústavného súdu SR\no možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris možno podľa názoru veľkého senátu zohľadniť len v\nrámci precedenčnej záväznosti, umožňujúcej zaujať aj odlišný právny názor (bod 55.3. odôvodnenia).\nNásledne veľký senát tieto úvahy podrobil kritike (viď body 63 až 69 odôvodnenia) poukazujúc na to, že\nvtedajší I. senát možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris založil na odkaze na princíp právnej istoty,\nna niektoré rozhodnutia (vrátane odkazu na predvojnovú judikatúru), na zahraničné právne úpravy a\nna rozhodnutia ÚS ČR. Podľa názoru veľkého senátu tieto východiská neobstoja, keďže odkazované\nrozhodnutia ÚS ČR vychádzali z inej právnej úpravy, odlišnej od tej, ktorá je platná a účinná na území\nSlovenskej republiky a judikát R 14/2009 a ani rozhodnutia publikované vo Vážneho zbierke rozhodnutí\nnajvyššieho súdu pod č. 10750 a č. 9836 otázku prelomenia zásady nemo plus iuris, pri posudzovaní\nmožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe absolútne neplatného právneho\núkonu, neriešili. Okrem vylúčenia kasačnej záväznosti teda veľký senát spochybnil aj to, že by tieto\núvahy Ústavného súdu SR (resp. jedného z jeho senátov), na ktoré sa odvolávajú aj dovolatelia, mohli,\nresp. mali mať precedenčnú záväznosť, teda že by mali byť aplikované aj v iných skutkovo a právne\nobdobných veciach.\n40. Vyššie citovaným rozhodnutím veľkého senátu došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe NS SR (ako\nsúdu dovolacieho) v právnej otázke (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\ns poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa, resp. (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris.\nVeľký senát dospel k záveru (viď bod 72 odôvodnenia), že nadobudnutie vlastníckeho práva od\nnevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku\nzo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch\nzákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady\nnemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy\nbez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného\nnadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej\nvlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo\nvšeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v\nsubjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Veľký senát v bode 73 odôvodenia zároveň\nkonkretizoval zákonom predpokladané výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu\ndobromyseľného nadobúdateľa, medzi ktoré možno zaradiť ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka,\n§ 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona\no cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, resp. § 140\nods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017.\nPoukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/2019 z 26. januára 2021, ktorý možnosť\nprelomenia zásady nemo plus iuris vyvodil z ustanovení procesného práva, konkrétne z § 243d ods.\n2 Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 456 CSP. Išlo však o prípad, kedy o vlastníckom práve k\nnehnuteľnostiam bolo právoplatne rozhodnuté súdom v sporovom konaní a následne osoba, o ktorej\nvlastníckom práve súd rozhodol právoplatným rozsudkom, tieto previedla na ďalší subjekt. Nadobúdateľ\ntak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností a\nzároveň od osoby, ktorá v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu bola ich vlastníkom. Následné\nzrušenie právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom tak nemohlo mať vplyv na právne postavenie\n(dobromyseľného) nadobúdateľa (§ 456 CSP, resp. § 243d ods. 2 OSP účinný do 30. júna 2016). Veľký\n\nsenát však zároveň zdôraznil (bod 75 odôvodnenia), že od tejto situácie treba odlíšiť situáciu, kedy\nsa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej)\nneplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu na strane predávajúceho. Z uvedeného vyplýva, že v\nprípade neexistencie vlastníckeho práva na strane predávajúceho sa - okrem zákonom predvídaných\nvýnimiek (napr. § 486 Občianskeho zákonníka a § 446 Obchodného zákonníka) - nemôže kupujúci stať\nvlastníkom kupovanej veci (bod 77.3.). Rovnaké pravidlá sú pritom aplikovateľné aj na ďalšie právne\núkony, ktorými sa prevádza vlastnícke právo k určitej veci na inú osobu. To znamená, že ich pojmovým\nznakom je záväzok určitej osoby previesť vlastnícke právo k určitej veci na inú osobu. Na to, aby došlo\nk právnym úkonom predvídanému následku (t. j. k prevodu vlastníckeho práva), musí byť prevodca\nvlastníkom veci, resp. osobou oprávnenou s vecou disponovať za účelom jej prevodu na inú osobu\n(bod 77.4.). V prípade absolútne neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\nnedochádza k právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou\nnedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke\nprávo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného\nznamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež\nnemôže stať ich vlastníkom - bod 78 odôvodnenia). Závery nálezu veľkého senátu sú plne aplikovateľné\naj v tomto konkrétnom spore, kde tiež išlo o prevod vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej\nprevodnej zmluvy (zmluvy o zabezpečení záväzku).\n41. Pokiaľ žalovaní 3/ a 4/ prípustnosť svojho dovolania vyvodzovali tiež z ustanovení § 421 ods. 1\npísm. a), b) a c) CSP, dovolací súd konštatuje, že z obsahu dovolania nevyplýva žiadna právna otázka,\nktorú by odvolací súd v napadnutom rozsudku skutočne riešil a na ktorej riešení by založil rozhodnutie\no odvolaní žalovaných. Otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 CSP môže byť len otázka\nprávna (nie skutková otázka), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté\ndovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Musí ísť pritom o takú právnu\notázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432\nods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že\nak by naopak bola vyriešená správne, súdy (alebo prinajmenšom ten z nich, ktorý rozhodol v druhej\ninštancii) by nevyhnutne rozhodli (rozhodol) inak - teda spôsobom pre dovolateľa priaznivejším. Pre\nposúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti\ndovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu\nrozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o dovolaní (uznesenie\nNS SR sp. zn. 9Cdo/188/2020 zo dňa 30. júna 2022). V posudzovanom prípade takou (pre rozhodnutie\nodvolacieho súdu kľúčovou) právnou otázkou nie je ochrana dobromyseľných nadobúdateľov a s tým\nsúvisiace porušenie princípu proporcionality, pretože (ako vyplýva z vyššie uvedeného) dobrá viera\nžalovaných 3/ a 4/ ako kupujúcich, že byt nadobudli od predávajúceho vlastníka (žalovaného 2/), ktorý\nvšak (napriek zápisu v katastri nehnuteľností) nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nie je v zmysle\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (1VObdo/2/2020) spôsobilá prelomiť zásadu nemo plus\niuris a odvolací súd sa ňou ani bližšie nezaoberal. Predmetom daného sporu o určenie vlastníckeho\npráva ku konkrétnej nehnuteľnosti (bytu) nebolo ani skúmanie postupu príslušnej správy katastra,\nktorá opakovane povolila vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatných zmlúv a už vôbec\nnie vzájomné vyporiadanie sa účastníkov absolútne neplatných prevodných zmlúv (vrátane vydania\nprípadného bezdôvodného obohatenia). Všetky tieto otázky presahujú rámec predmetného sporu o\nurčenie vlastníckeho práva k bytu, pričom dovolací súd nesúhlasí ani s námietkou, že odvolací súd\nnezohľadnil synalagmatickú povahu vzťahu z neplatnej zmluvy, keď vrátenie vlastníctva bytu žalobkyni\nje hmotnoprávne podmienené vrátením nesplatenej časti úveru (predstavujúcej nadobúdaciu cenu), čo\nmusí byť vyjadrené v petite žaloby a tiež vo výroku súdneho rozhodnutia. Závery uznesenia veľkého\nsenátu občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VCdo/3/2022 zo 17. októbra 2022 (R 59/2022) nie\nsú v tomto spore aplikovateľné, pretože predmetom sporu nebolo vzájomné vyporiadanie sa účastníkov\nabsolútne neplatných prevodných zmlúv. Žalobkyňa nežiadala od žalovaných, aby jej vrátili vlastnícke\nprávo k bytu, ale žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou bytu, a to na základe prejudiciálneho posúdenia\nzmluvy o zabezpečení záväzku ako absolútne neplatného právneho úkonu, na základe ktorého nemohlo\ndôjsť k prevodu vlastníckeho práva zo žalobkyne na spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. a následne\nani na žalovaných 1/ až 4/. Predmetom daného sporu nie je ani poskytnutie primeranej náhrady alebo\nkompenzácie zo strany štátu žalovaným 3/ a 4/ v súvislosti s tvrdeným nesprávnym postupom správy\nkatastra. Predmetný spor vyriešil medzi stranami spornú otázku, kto je vlastníkom bytu (a s tým súvisiace\nprávne otázky prípustnosti žaloby o určenie vlastníckeho práva a pasívnej vecnej legitimácie všetkých\nžalovaných) a žiadne ďalšie právne otázky strany sporu v konaní pred súdom prvej inštancie riešiť ani\n\nnežiadali. Úvahy dovolateľov majú z väčšej časti povahu novej, v doterajšom priebehu sporu nepoužitej\nargumentácie, pričom v dovolacom konaní sú tzv. novoty neprípustné, s výnimkou skutočností a dôkazov\nna preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Na základe uvedeného\ndovolací súd dospel k záveru, že dovolatelia nimi uplatnený dovolací dôvod nesprávneho právneho\nposúdenia veci nevymedzili tak, ako to predpokladá zákon (§ 432 v spojení s § 421 ods. 1 CSP).\n42. S poukazom na vyššie uvedené hodnotil dovolací súd aj návrh dovolateľov na prerušenie\ndovolacieho konania postupom podľa § 445 CSP, t. j. v súvislosti s podaním žiadosti ESĽP o vydanie\nporadného stanoviska k zásadným otázkam týkajúcicm sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd\nuvedených v Dohovore. Pre rozhodnutie o dovolaní žalovaných nebolo potrebné sa zaoberať žiadnou\nz otázok, ktoré dovolatelia navrhli predložiť ESĽP. Zároveň ani žiadne z rozhodnutí ESĽP, na ktoré\npoukázali dovolatelia, nebolo vydané v skutkovo a právne obdobnej veci, teda v spore o určenie\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dovolací súd preto návrh dovolateľov na prerušenie konania ako\nnedôvodný zamietol.\n43. Dovolací súd uzaviera, že dovolanie žalovaných 3/ a 4/ nie je prípustné podľa § 420 písm. f) CSP, z\nktorého dôvodu dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. Keďže dovolateľmi uplatnený\ndovolací dôvod podľa § 421 CSP nie je vymedzený spôsobom predpokladaným zákonom, dovolací súd\ndovolanie odmietol aj podľa § 447 písm. f) CSP.\n44. O návrhu na odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací\nsúd nerozhodoval, pretože to vzhľadom na neprípustnosť dovolania žalovaných 3/ a 4/ nepovažoval za\npotrebné.\n45. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti\nžalovaným 3/ a 4/, ktorí úspech v konaní nemali (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník\n(§ 262 ods. 2 CSP).\n46. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cob/92/2022", "guid": "aafcb67d-9c13-4826-a000-d4f32dd6028b:0773e84c-0055-4720-8d42-116f4e93d2c0", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:dced07b5-d71f-490a-9cdf-242d1798986c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.32.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 32/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/2024 z 25. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 7, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.32.2024.1"}, {"guid": "ussr:6784076f-a986-4db7-9cbc-19ff98e6b7d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.468.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 468/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 468/2022 z 24. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-24", "citacie_n": 71, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.468.2022.2"}, {"guid": "ussr:ebb49f04-333e-4d00-855e-7af947357ce9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.291.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 291/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 291/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 98, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.291.2021.2"}, {"guid": "ussr:3fc6c382-afb6-4854-b648-2f188923353b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.65.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 65/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/2019 z 26. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-26", "citacie_n": 36, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.65.2019.1"}, {"guid": "ussr:419b7a90-8e8c-4e9e-a2f9-e64f3e477f9d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.510.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 510/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 510/2016 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 107, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.510.2016.1"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:758bbe32-6474-4a2e-b030-47f550ecbcbd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 460/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 460/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 142, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.460.2017.1"}, {"guid": "ussr:fc11689c-38e3-4162-ad82-5d35391833ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 151/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 320, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1"}, {"guid": "ussr:64339766-e7b9-4a21-a009-450a8c8bbd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3", "spisova_znacka": "I. ÚS 549/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 697, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3"}, {"guid": "ussr:31b4c948-ba0e-4d09-adda-d38d49eed023", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.10.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 10/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/2016 z 13. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-13", "citacie_n": 2, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.10.2016.1"}, {"guid": "ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 z 28. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 214, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887"}, {"guid": "ussr:ae807d47-9223-477b-a8a7-187fb738ac22", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2014 z 19. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-19", "citacie_n": 64, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:ae807d47-9223-477b-a8a7-187fb738ac22"}, {"guid": "c065647d-4cef-4385-9f45-20da584a6c34:b92226f5-304d-4861-b187-ed6da26bb4db", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7209226651.1", "spisova_znacka": "1VCdo/3/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/3/2022 z 17. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-17", "citacie_n": 25, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7209226651.1"}, {"guid": "9bd6b497-75c0-4647-b597-cae8744417bc:08d3d7a9-be8f-45f6-989a-fc673b77706f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8811203797.2", "spisova_znacka": "3Cob/32/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Cob/32/2018 z 29. 8. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-08-29", "citacie_n": 3, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8811203797.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:35bc45ea-8fb8-46ab-b07d-9f230e8fa147", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.180.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 180/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 180/2026 z 25. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.180.2026.1"}]}