{"guid": "6989ef2a-b4c2-4436-8383-4f87efd7f569:b05b630f-5d40-4195-9f56-47398c36ac1e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1423207533.2", "spisova_znacka": "1CdoPr/11/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1CdoPr/11/2024 z 26. 2. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2025, sp. zn. 1CdoPr/11/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:1423207533.2", "identifikacne_cislo": "1423207533", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2025-02-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73", "nazov": "zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, SIS, ZVJS a Železničnej polície", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-2a.odsek-3", "nazov": "§ 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-2a.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-2a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365", "nazov": "zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-3", "nazov": "§ 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-3", "nazov": "§ 11 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-324", "nazov": "§ 324 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-324", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-324"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-325.odsek-1", "nazov": "§ 325 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-325.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-325"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-336", "nazov": "§ 336 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-336", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-336"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-337", "nazov": "§ 337 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-337", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-337"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1998/73#paragraf-2a", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-9", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-11", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-324", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-325", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-336", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-337"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b05b630f-5d40-4195-9f56-47398c36ac1e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1423207533.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1423207533.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1423207533.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1CdoPr/11/2024\n1423207533\n26. 02. 2025\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2025:1423207533.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: A.. O.. A. Ď., narodený XX. M. XXXX, D., Š.\nXA, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Bratislava, Bottova 2A, IČO: 42 266 793, vedúci\norganizačnej zložky zahraničného združenia Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, IČO: 36\n861 391, Bratislava, Bottova 2A, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava,\nPribinova 2, IČO: 00 151 866, o nariadenie neodkladného opatrenia, vedenom na Mestskom súde\nBratislava IV pod sp. zn. 33Cpr/4/2023, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave\nz 29. februára 2024 sp. zn. 15CoPr/15/2023-224, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie o d m i e t a.\nII. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uznesením z 27.\nnovembra 2023, č. k. 33Cpr/4/2023-88 zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým\nsa žalobca, bez podania žaloby vo veci samej, domáha, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať\nsa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.\noktóbra 2023 voči žalobcovi a poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného\nplatu vo výške 4.222,5 eura mesačne v hrubom a príspevku na bývanie vo výške 232,00 eura mesačne\nv hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č.\n436 zo dňa 27. októbra 2023 voči žalobcovi od 3. novembra 2023, vrátane do dňa vykonateľnosti tohto\nuznesenia, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,25 % ročne z nezaplatenej sumy od 3. novembra\n2023 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa vykonateľnosti uznesenia. Zároveň súd prvej inštancie\nnepriznal žalovanému náhradu trov konania.\n1.1. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podanému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia\nnie je možné vyhovieť, nakoľko navrhovaným neodkladným opatrením by zasiahol do kompetencie iného\norgánu verejnej moci a bránil by vo výkone kompetencie iného orgánu, ako aj z dôvodu, že žalobca\npodľa jeho názoru neosvedčil potrebu bezodkladne upraviť pomery vzhľadom na skutočnosť, že v tomto\nprípade existujú iné rovnako efektívne zákonné možnosti procesnej obrany žalobcu (rozklad ako riadny\nopravný prostriedok proti personálnemu rozkazu vydanému ministrom a v prípade jeho neúspechu\nsprávna žaloba, ktorej môže byť na návrh žalobcu priznaný odkladný účinok) ktorými možno dosiahnuť\nrovnaké účinky, ktoré sa žalobca snaží dosiahnuť návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia a\ntaktiež s poukazom na povahu a osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru,\nako aj materiálnu nevykonateľnosť a neprípustnosť požadovaného neodkladného opatrenia v časti\nuloženia povinnosti žalovanému poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny.\n1.2. V prvom rade považoval súd prvej inštancie za potrebné vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu\ntýkajúcou sa právomoci civilného súdu a uznesením kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR\na Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 8. decembra 2021. Poukázal na\nto, že žalobca cituje časť odôvodnenia - konkrétne bod 10, v ktorom Najvyšší správny súd (ďalej aj\n\n\"NSS\") vysvetľuje, že neodkladné opatrenie je inštitút procesného práva, ktorý SSP nepozná. Preto,\npokiaľ návrh podaný na civilný súd spĺňa náležitosti a podľa obsahu ho súd posúdi ako návrh na\nnariadenie neodkladného opatrenia, je civilný súd povinný o ňom rozhodnúť a neprichádza do úvahy\npostúpenie veci správnemu súdu (t.j. takzvané skončenie veci inak, prevodom na iný súd, nakoľko\nSSP neobsahuje ustanovenie, na základe ktorého by mohol správny súd rozhodnúť o takomto návrhu,\nobzvlášť ak je podaný pred podaním žaloby vo veci samej. Toto je otázka, ktorú rieši NSS v časti\ncitovanej žalobcom. NSS objasňuje, že odkladný účinok správnej žaloby nie je takým inštitútom, teda\nv prípade postúpenia veci by nemohol správny súd rozhodnúť o takomto návrhu podanom na súd\ncivilný podľa ustanovenia § 185 a nasl. SSP. Súd prvej inštancie doplnil, že NSS tu nehodnotí odkladný\núčinok správnej žaloby, čo do účinnosti ním poskytnutej ochrany, ale akcentuje rozdiel vo vzťahu k\nneodkladnému opatreniu, ktoré označuje ako široký prostriedok dočasnej ochrany účastníka. Ten ale\n(viď bod 12. Uznesenia) možno využiť, resp. návrhu vyhovieť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním\nukladá, môže mať vecný súvis s následnou žalobou vo veci samej. Použitie formulácie \"žaloba vo veci\nsamej\" evokuje, že neodkladné opatrenie možno nariadiť len v súvislosti s takou vecou (samou), na ktorej\nprejednanie je daná právomoc súdu. Jedine civilný súd je oprávnený rozhodnúť o návrhu na vydanie\nneodkladného opatrenia, ale to samo osebe neznamená, že súd môže vydať neodkladné opatrenie\ns akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva. Judikatúra súdov už totiž dávnejšie\nvyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci.\nSkúmanie týchto okolností je však úlohou civilného súdu, ktorý o návrhu na nariadenie neodkladného\nopatrenia bude rozhodovať. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že pokiaľ by civilný súd\nrozhodoval o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by zasiahol do kompetencie iného\norgánu verejnej moci, podľa názoru NSS je potrebné takýto návrh zamietnuť. Dospel pritom k záveru, že\nprípadné uznesenie, ktorým by súd nariadil neodkladné opatrenie, je presne takým rozhodnutím, ktorým\nby bránil v kompetencii iného orgánu. Vecou samou je tu totiž preskúmanie zákonnosti personálneho\nrozkazu, ide teda o zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy (ministerstva, resp. tu priamo ministra)\na príslušnou hmotnoprávnou úpravou je zák. č. 73/1998 Z. z. (in concreto jeho § 46). Preto ani neplatí, že\nnariadením neodkladného opatrenia je možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov, naopak pokiaľ nedôjde\nk zmene personálneho rozkazu na základe podania rozkladu a žalobca bude iniciovať konanie o správnej\nžalobe, nariadením neodkladného opatrenia by mohlo dôjsť k situácii, že o tej istej veci budú de facto\nexistovať dve rozhodnutia dvoch rozličných súdov. Konštatoval, že obava, že exekúcia bude ohrozená,\nuž z povahy veci nepripadá do úvahy.\n1.3. Personálnym rozkazom Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436/2023 zo dňa 27.10.2023 bol\nžalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby dňom 27.10.2023 do právoplatného skončenia\ntrestného stíhania podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a zároveň sa žalobcovi\nodo dňa 27.10.2023 poskytuje služobný plat vo výške minimálnej mzdy zvýšenej o 10 % priznaného\nslužobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného platu.\nVzhľadom k tomu, že osobou, proti ktorej návrh smeruje, je ústredný orgán štátnej správy, prípadná\nexekúcia (čo sa týka petitu II. - časti pracovnej odmeny, nie je ohrozená, nakoľko existuje predpoklad,\nže plat žalobcu hradený zo štátneho rozpočtu bude možné zo strany žalovaného uhradiť, budú naň\nprostriedky a ani nemožno očakávať, že by sa žalovaný napríklad účelovo zbavoval majetku v takom\nrozsahu, že by tým zmaril výplatu platu žalobcu. Vo vzťahu k petitu I. zase nemožno hovoriť o exekúcii v\npravom (materiálnom) slova zmysle a napokon aj žalobca argumentuje v návrhu potrebou bezodkladnej\núpravy pomerov a nie obavou zo zmarenia exekúcie. Potrebu bezodkladne upraviť pomery žalobca\ntakisto podľa názoru súdu prvej inštancie neosvedčil. Neodkladné opatrenie je prostriedkom procesnej\nobrany, ktoré by sa malo použiť až vtedy, keď neexistujú iné zákonné možnosti ako dočasne upraviť\npomery strán sporu.\n1.4. V prejednávanej veci existujú iné zákonné možnosti a tými sú jednak rozklad ako riadny opravný\nprostriedok proti personálnemu rozkazu vydanému ministrom a v prípade jeho neúspechu správna\nžaloba, ktorej môže byť na návrh žalobcu priznaný odkladný účinok. Personálny rozkaz je síce v zmysle\nzák. č. 54/2019 Z. z. pracovnoprávnym úkonom, nakoľko tento zákon ustanovuje, že sa vzťahuje aj\nna štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer, ale súčasne ide o správny akt, ktorý je možné\nzrušiť len zákonom predpísaným spôsobom. Súdu bolo zrejmé, že z časového hľadiska nebude takáto\nochrana rovnako rýchla ako nariadenie neodkladného opatrenia civilným súdom, uvedené ale vyplýva\nz charakteru štátnej služby a špecifík služby, ktorú vykonáva príslušník policajného zboru. Jedným z\nnich je aj osobitný spôsob preskúmania rozhodnutí, teda osobitný druh správneho konania upravený v\nzák. č. 73/1998 Z. z. a prípadný súdny prieskum v správnom súdnictve. Povahu personálneho rozkazu,\nani štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka policajného zboru podľa názoru súdu prvej inštancie\nnemožno opomenúť. Navyše poukázal na to, že príslušné procesné lehoty ustanovené v citovaných\n\nprávnych predpisoch (zák. č. 73/1998 Z. z. a SSP) predstavujú garanciu včasnosti ochrany pre žalobcu.\nZo znenia ustanovenia § 185 SSP vyplýva, že hoci je možné ho priznať iba v súvislosti s podanou\nsprávnou žalobou a nie pred začatím konania (preto aj NSS označuje neodkladné opatrenie ako\nširoký procesný prostriedok dočasnej ochrany), jeho funkcia je veľmi podobná ako pri neodkladnom\nopatrení, nakoľko prichádza do úvahy vtedy, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami\nnapadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila\nzávažná ujma. Nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia\nsprávneho súdu podľa § 185 SSP sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ by správny\nsúd vyhovel návrhu na priznanie odkladného účinku, dosiahne tým žalobca presne rovnaké účinky,\nktoré sa snaží dosiahnuť návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Navyše s poukazom na\nustanovenie § 187 SSP, správny súd musí rozhodnúť v takomto prípade do šiestich mesiacov. O rozklade\npodanom proti personálnemu rozkazu musí byť rozhodnuté bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa\npodania odvolania, ak by sa tak nestalo, má žalobca k dispozícii prostriedky nápravy, sťažnosť na\nnečinnosť, žalobu proti nečinnosti a pod. Z povahy veci je však nesporné, že odkladný účinok má\nzabezpečiť materiálnu ochranu právam a oprávneným záujmom úspešného žalobcu tak, aby tento nebol\ndotknutý po zrušení žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy žiadnymi\nich účinkami alebo následkami. Odkladný účinok správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a\ndočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom\nsporovom konaní a neodkladných a iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní. Oproti týmto\nopatreniam podstatou odkladného účinku je \"zmrazenie\" právnych následkov už existujúceho, resp.\nplatného a právoplatného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Inak povedané, viaceré\nprávne predpisy obsahujú prostriedky na bezprostrednú ochranu ohrozených práv, avšak tieto nie je\nmožné ľubovoľne zamieňať.\n1.5. Poukázal rovnako na to, že služobný pomer príslušníkov policajného zboru, Slovenskej informačnej\nslužby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou\ninštitútom verejného práva - ide o štátnozamestnanecký právny pomer. Takýto právny pomer nevzniká\nzmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru\na po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým\npomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj\nv právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného\npomeru a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov. Tieto vzťahy,\nsú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru. Právna povaha\ntakéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa\nako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej\nmoci a účasť na jej výkone (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS\n239/2017-20 zo dňa 4. apríla 2017, v ktorom ÚS SR cituje napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/9/2013 z 28. mája 2015).\n1.6. Nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu, že zák. č. 54/2019 Z. z. je lex specialis vo vzťahu k zák.\nč. 73/1998 Z. z., nakoľko ide o dva právne predpisy rovnakej právnej sily. Či a ktorý z týchto predpisov je\nlex specialis, je otázka výkladu, in concreto, ktorý záujem je dôležitejší, či je to ochrana oznamovateľa\nprotispoločenskej činnosti alebo záujem štátu, ako aj fyzických a právnických osôb na tom, aby službu\npolicajta nevykonávali osoby, proti ktorým je vedené trestné stíhanie. Bezo sporu sú obidva záujmy veľmi\nvýznamné a legitímne. Nie bez významu je formulácia v ustanovení § 46 ods. 1 zák. č 73/1998 Z. z.\n\"Policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby...\" (ide teda o formuláciu kogentnú a striktnú).\nSprávnou úvahou sa vyhodnocuje, či by ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý\nzáujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania, avšak odpoveď na túto otázku môže byť\ntiež predmetom posúdenia v prípadnom konaní pred správnym súdom (prípadne pred Ústavným súdom\nSlovenskej republiky) a presahuje potreby rozhodovania súdu o návrhu na nariadenie neodkladného\nopatrenia.\n1.7. Pre úplnosť napokon poukázal na to, že v časti uloženia povinnosti žalovanému poskytnúť žalobcovi\nčasť pracovnej odmeny je návrh aj nevykonateľný, a preto mu nemožno vyhovieť ani sčasti, nakoľko\nani v návrhu, ani v prílohách k nemu sa nikde neuvádza, k akému dátumu je splatná pracovná odmena\nžalobcu, teda nie je zrejmé, či k dátumu vydania tohto rozhodnutia je splatný plat žalobcu za mesiac\noktóber a kedy bude splatný plat za mesiac november (podľa § 106 ods. 1 zák č. 73/1998 Z. z.,\nslužobný príjem je splatný pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr v nasledujúcom kalendárnom\nmesiaci), pričom právne účinky neodkladného opatrenia smerujú vždy do budúcnosti, pomery nemožno\nupraviť spätne, ako si žalobca uplatňuje časť pracovnej odmeny (od 27. októbra 2023, teda od času\npredchádzajúcemu podaniu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia).\n\n1.8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak keďže žalovanému,\nktorý mal v tomto konaní plný úspech, žiadne trovy nevznikli a ani vzniknúť z povahy veci ku dňu vydania\nuznesenia nemohli, náhradu trov konania mu nepriznal.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“), na odvolanie žalobcu, uznesením\nz 29. februára 2024 sp. zn. 15CoPr/15/2023-224 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil; a\nžalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. Odvolací súd dôvodil, že súd prvej inštancie sa správne v prvom rade zaoberal otázkou, či je na\nprejednanie veci, teda na rozhodnutie o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, daná\nprávomoc civilného súdu. V tomto smere dospel k správnemu záveru, že táto podmienka konania je\nv danej veci splnená. Nakoľko ide o civilný spor, v ktorom sa žalobca s poukazom na § 2a ods. 1, 3\nZákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona\nsvojim návrhom domáha ochrany pred diskrimináciou, pričom v konaní o preskúmanie zákonnosti\nsprávneho rozhodnutia sa osoba dotknutá diskrimináciou domáhať nárokov vyplývajúcich priamo\nz § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona nemôže, odvolací súd zhodne so žalobcom dospel k\nzáveru, že na prejednanie predmetného návrhu žalobcu je daná právomoc súdu podľa Civilného\nsporového poriadku; a neobstojí preto argumentácia žalovaného, že prejednávanie antidiskriminačných\nsporov príslušníkov policajného zboru patrí do právomoci správnych orgánov, resp. správneho súdu.\nSprávne súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal aj z právnych záverov vyslovených v uznesení\nkompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1SKomp/6/2021\nzo dňa 8. decembra 2021, ktorých správnosť bola opakovane potvrdená aj ďalšími (neskoršími)\nrozhodnutiami daného kompetenčného senátu (porov. napr. uznesenia sp. zn. 1SKomp/31/2022, sp. zn.\n1SKomp/34/2022).\n2.2. Odvolací súd sa však na rozdiel od žalobcu, stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že\nvyhovením návrhu žalobcu v danej veci by došlo k neprípustnému zásahu do kompetencií iného orgánu\nverejnej moci a táto skutočnosť bráni nariadeniu požadovaného neodkladného opatrenia. Zo záverov\nustálenej judikatúry (porov. tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/240/98 (R 123/1999),\nuznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Cdo/59/2011) vyplýva, že neodkladným opatrením\nnemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci. Odvolací súd v predmetnej veci\ndospel k záveru, že v tomto prípade treba uprednostniť právne prostriedky ochrany v správnom konaní,\nresp. v súdnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku, pretože prostredníctvom neodkladného\nopatrenia nie je prípustné odnímať účinky rozhodnutiam alebo iným aktom vydaným pri výkone verejnej\nmoci, prípadne meniť ich obsah. Žalovaný sa v tejto súvislosti dôvodne bráni argumentáciou, podľa\nktorej by bola v prípade vydania požadovaného neodkladného opatrenia v civilnom sporovom konaní\nprávomoc správneho súdu negovaná a vydanie jeho rozhodnutia, ktorým by správnej žalobe nevyhovel,\nby potom nemalo žiadne právne ani faktické účinky, pokiaľ by popri ňom existovalo rovnako právoplatné\na vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia\nby potom malo za následok podriadenie správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný súd nie je\nfunkčne príslušným vo veci správnej žaloby a takýto nežiaduci právny stav by umožňoval obchádzanie\npreskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva neodkladným opatrením.\nNaviac, iba uprednostnením jedného z možných prostriedkov ochrany bude dôsledne zabezpečené\nrešpektovanie princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je i požiadavka, aby popri sebe neexistovali na\nurčitú právne relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej normy. Na základe\nuvedeného potom možno uzavrieť, že v danom prípade, kedy ide o konkurenciu dvoch právnych\nprostriedkov ochrany, je na mieste uprednostniť prostriedky právnej ochrany podľa správneho práva\npred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného sporového poriadku, a preto by súd v civilnom\nsporovom konaní posúdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného vydaného v správnom konaní, ktorého\nsa domáha žalobca, neprípustne zasiahol do právomoci správnych orgánov, čím by bol oslabený princíp\nprávnej istoty.\n2.3. Na uvedený záver pritom nemá vplyv žalobcom zdôrazňovaná skutočnosť, že žalovaný prípadne\nmôže následne zvrátiť účinky nariadeného neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho\nrozkazu, návrhom na zrušenie neodkladného opatrenia či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu.\nIde totiž o hypotetickú úvahu o možnom avšak dosiaľ neuskutočnenom konaní žalovaného, ktorá\nje z hľadiska predmetu tohto konania, v ktorom je nevyhnutné posúdiť súčasný stav, bez právneho\nvýznamu. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného\nopatrenia nie je možné vyhovieť už len z dôvodu, že posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nnie je možné riešiť v civilnom sporovom konaní ako predbežnú otázku (§ 194 ods. 1 CSP), pretože\nby išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci. Súd prvej inštancie tiež\n\nsprávne v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na špecifiká služobného pomeru žalobcu.\nJe však pravdou (ako opodstatnene argumentuje v tejto súvislosti aj žalobca v podanom odvolaní),\nže žalobcovi napriek týmto špecifikám ako príslušníkovi Policajného zboru SR patrí ochrana podľa\nAntidiskriminačného zákona s odkazom na § 2a ods. 1, ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., ako aj ochrana\npodľa Zákona o ochrane oznamovateľov s odkazom na ust. § 2 písm. e) tohto zákona.\n2.4. Odvolací súd preto v nadväznosti na žalobcom tvrdenú diskrimináciu súvisiacu s namietaným\nporušením Zákona o ochrane oznamovateľov považuje za potrebné zaoberať sa splnením predpokladov\npre nariadenie neodkladného opatrenia aj z uvedených hľadísk, keď pokiaľ ide o porušenie zásady\nrovnakého zaobchádzania pri vydaní personálneho rozkazu žalovaným, žalobca opodstatnene v\nodvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že sa jeho návrhom z hľadiska porušenia antidiskriminačného\nzákona riadne nezaoberal. V prvom rade odvolací súd v tomto smere uviedol, že skutočne, tak\nako tvrdí žalobca, zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej činnosti na svojom\npracovisku, sa môže domáhať ochrany prostredníctvom antidiskriminačného zákona, ktorý za dôvod\ndiskriminácie považuje aj podanie oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. To platí\naj v prípade príslušníkov Policajného zboru SR, ktorí nie sú z uvedeného režimu vyňatí. Podľa žalobcu\ndiskriminácia jeho osoby zo strany žalovaného spočíva v tom, že ho žalovaný namietaným personálnym\nrozkazom dočasne pozbavil výkonu štátnej služby bez toho, aby bol na tento (pracovnoprávny)\núkon udelený predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov v zmysle § 7 ods. 1 zákona\no ochrane oznamovateľov, čo má za následok neplatnosť tohto pracovnoprávneho úkonu podľa\n§ 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov. Samotný (tvrdený) rozpor konania žalovaného so\nzákonom však nemôže bez ďalšieho predstavovať nerovnaké zaobchádzanie a nezakladá splnenie\npodmienok na vznik práva domáhať sa upustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho\nstavu a primeraného zadosťučinenia podľa Antidiskriminačného zákona. Žalobcom tvrdený nezákonný\npostup žalovaného spočívajúci v neudelení súhlasu Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane\noznamovateľov, môže mať za následok neplatnosť pracovnoprávneho úkonu podľa § 7 ods. 8\nuvedeného zákona, avšak nie porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa Antidiskriminačného\nzákona, a preto samotné vydanie personálneho rozkazu bez predchádzajúceho súhlasu Úradu\nnepochybne nemôže predstavovať diskriminačné konanie. Zároveň však považuje odvolací súd za\npotrebné poukázať na to, že v každom antidiskriminačnom spore je v prvom rade na žalobcovi tvrdiť,\nže na základe pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému\nkonaniu. Ak je táto podmienka splnená, je to žalovaný, kto musí poskytnúť objektívne zdôvodnenie\nnamietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať \"na prvý pohľad\"\nprípad diskriminácie, teda že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných\ndôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, podľa ktorého je\nžalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu\nskutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania\ndošlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti,\naby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať\nporušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a ďalej je už na žalovanom, aby preukazoval v spore, že\npostupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.\nV posudzovanej veci však žalobca v návrhu ani netvrdil, že by s ním bolo zaobchádzané rozdielne oproti\niným príslušníkom policajného zboru pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej\nprotispoločenskej činnosti, pričom v tomto smere neponúkol súdu prvej inštancie ani žiadne relevantné\ndôkazy. Naviac, žalovaný ani neidentifikoval skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a nevysvetlil\nani neosvedčil porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Je totiž potrebné, aby existovali\ndve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť\nsvojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia\nzaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej\nsituácii a neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda\nvýhodnejšie. Práve naopak, poukázal na to, že k rovnakému postupu - dočasnému pozastaveniu\nvýkonu štátnej služby, došlo aj u iných príslušníkov policajného zboru dôvodne podozrivých zo\nspáchania trestnej činnosti. Na základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov potom nemožno\ndostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu vydaním\npersonálneho rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Nič na\ntom nemení ani neopodstatnená argumentácia žalobcu v doplnení odvolania, podľa ktorej sa žalovaný\nvoči nemu dopustil priamej diskriminácie tým, že si od Úradu na ochranu oznamovateľov nevyžiadal\npredchádzajúci súhlas s namietaným personálnym rozkazom ako pracovnoprávnym úkonom a pretože s\nním zaobchádzal menej priaznivo, ako by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.\n\nOdhliadnuc od toho, že žalobca uvedené namieta až v odvolaní, odvolací súd poukazuje na to, že\nani táto argumentácia žalobcu, vychádzajúca naviac iba z hypotéz a predpokladov (\"ako by sa mohlo\nzaobchádzať s inou osobou\"), neobsahuje identifikáciu inej skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorou\nby bolo zaobchádzané rozdielne (za inú skupinu nemôžu byť považovaní všetci príslušníci Policajného\nzboru), neosvedčuje existenciu iného príslušníka Policajného zboru, s ktorým by bolo zaobchádzané\nzo strany žalovaného inak, než so žalobcom a neobsahuje ani upresnenie, v čom má takýto rozdielny\npostup spočívať.\n2.5. V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný poskytol objektívne zdôvodnenie\nnamietaného konania, keď poukázal na to, že právnym základom vydania personálneho rozkazu bol\n§ 46 zákona ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorý mu\nukladá povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej\nslužby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne\npodozrivý, že spáchal trestný čin alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Žalovaný\nnáležite osvedčil, že práve uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu.\nOdvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalovaného, že postup podľa § 46 ods. 1 písm.\nb) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením\nžalobcu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa\n§ 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi,\nčo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu.\nPodkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia\nvoči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného. V danom prípade tak nebolo pre\núčely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené, že dôvodom vydania personálneho\nrozkazu žalovaným bolo podanie oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Ako na to poukazuje\nžalovaný, účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako\noznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo vzťahu\npodriadenosti. Aj na základe žalovaným tvrdenej skutočnosti, že oznámenie žalobcu nesmerovalo\npriamo proti žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, potom nemožno považovať za dostatočne\nosvedčené tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania\noznámenia o protispoločenskej činnosti. Na základe vyššie uvedeného potom možno konštatovať, že\npokiaľ sa žalobca domáha ochrany podľa Antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku,\nktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu a to má taktiež za\nnásledok nesplnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci.\n2.6. Pokiaľ žalobca odvodzuje splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia od potreby\nvýkladu vnútroštátnej úpravy v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937\nz 23. októbra 2019, v súlade s ktorou predstavuje neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového\nporiadku v skutočnosti jediný prostriedok na ochranu jeho práv, odvolací súd sa s jeho argumentáciou,\nktorá je tiež súčasťou odvolacích námietok, nestotožnil. Právnym prostriedkom takejto ochrany je vo\nvnútroštátnom právnom poriadku aj inštitút neodkladného opatrenia, ktorý je spôsobilý zabezpečiť\nokamžitú a účinnú náhradu alebo nápravu utrpenej ujmy. Odvolací súd však považuje za potrebné\nzdôrazniť, že neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového poriadku nemožno považovať v tomto\nšpecifickom prípade za jediný efektívny prostriedok ochrany vyhovujúci cieľom citovanej Smernice,\nktorý má žalobca k dispozícii. Z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, konkrétne z nálezu\nÚstavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 7. februára 2018, vyplýva, že aj odkladný účinok\nsprávnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent\nneodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných\nopatrení v civilnom mimosporovom konaní a oproti týmto opatreniam podstatou odkladného účinku je\n\"zmrazenie\" právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia alebo\nopatrenia orgánu verejnej správy. V nadväznosti na uvedené potom možno v preskúmavanej veci\nzhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že v prípade žalobcu ako príslušníka Policajného\nzboru v služobnom pomere u žalovaného možno v intenciách Smernice považovať odkladný účinok\nsprávnej žaloby za účinný a efektívny prostriedok jeho ochrany ako chráneného oznamovateľa pred\nodvetnými opatreniami zamestnávateľa. Tento záver je plne opodstatnený i tým, že zákonná úprava\nslužobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu\nmieru ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Služobný pomer podľa zákona č.\n73/1998 Z.z. má verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii (služobnej podriadenosti).\nPolicajný zbor preto za účelom plnenia úloh vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti\nzločinnosti funguje na požiadavke striktného dodržiavania služobných povinností policajtmi ukladaných\nim prostredníctvom jednostranných autoritatívnych administratívnoprávnych aktov. Neobstojí tak ani\n\nnámietka žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces odmietnutím spravodlivosti\n(denegatio iustitiae).\n2.7. V nadväznosti na obsah odvolacích námietok žalobcu je však potrebné v tejto súvislosti poukázať\naj na uznesenie Ústavného súdu SR z 22. januára 2020, sp. zn. IV. ÚS 13/2020, ktorým bola subsidiarita\nnariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods. 3 CSP, výslovne upravená len vo vzťahu k\nzabezpečovaciemu opatreniu, rozšírená aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže\nbyť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty,\nprostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a\núčinne chránené. V intenciách uvedených záverov možno potom konštatovať, že právne prostriedky\nochrany podľa Správneho súdneho poriadku, vrátane odkladného účinku, ktoré dostatočne účinne\nzabezpečujú ochranu žalobcu pred porušovaním jeho práv chráneného oznamovateľa podľa zákona o\nochrane oznamovateľov, majú prednosť pred ochranou neodkladným opatrením; a neobstojí preto ani\nargumentácia žalobcu, podľa ktorej treba subsidiaritu nariadenia neodkladného opatrenia posudzovať\nvýlučne z hľadiska potenciálneho využitia inštitútu zabezpečovacieho opatrenia.\n2.8. Napokon odvolací súd za neopodstatnenú považoval aj argumentáciu, v rámci ktorej žalobca\nv závere odvolania tvrdí, že v dôsledku vykonávania personálneho rozkazu na dobu neurčitú je\nde facto vyhodený z práce a nútený poberať minimálnu mzdu, bez možnosti vyvíjať akúkoľvek inú\nzárobkovú činnosť na kompenzovanie tohto výpadku, čím sa personálny rozkaz stáva prostriedkom\nekonomického nátlaku žalovaného na neho, aby služobný pomer v policajnom zbore ukončil na vlastnú\nžiadosť. Toto tvrdenie žalobcu je totiž v rozpore s obsahom namietaného personálneho rozkazu, keď\nani medzi stranami nie je sporné, že žalobca nebol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby na\ndobu neurčitú, avšak iba do právoplatného skončenia trestného stíhania, ktorým okamihom sa (bez\npotreby akéhokoľvek ďalšieho úkonu) obnoví pôvodný obsah jeho služobného pomeru. S poukazom\nna vyššie uvedené skutočnosti a závery, keď súd prvej inštancie správne konštatoval, že predpoklady\npre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci neboli splnené, odvolací súd napadnuté uznesenie\npodľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.\n2.9. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení\ns § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému žiadne trovy\nnevznikli, a preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim\nprocesnú ekonómiu, odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (porov.\nuznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018 uverejnené pod R 72/2018\nv Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).\n3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm.\nf) CSP.\n3.1. Dovolateľ namieta, že odvolací súd na základe arbitrárnych a nepreskúmateľných dôvodov odoprel\nžalobcovi prístup k súdnej ochrane, na ktorú má ako chránený oznamovateľ závažnej protispoločenskej\nčinnosti právo. Závery odvolacieho súdu sú nesprávne, a to predovšetkým preto, že úplne ignorujú,\nresp. obsahovo vyprázdňujú § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a § 11\nods. 3 antidiskriminačného zákona s bodom 96. preambuly a čl. 21 ods. 6 Smernice. Odvolací súd sa\nnijakým spôsobom v napadnutom uznesení nevysporiadal s tým, akú právnu ochranu má žalobca k\ndispozícii podľa týchto ustanovení, ak nie práve takú, akej sa v tomto konaní domáhal. Aj príslušníci\nPolicajného zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním zásady\nrovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, pričom kompetentným orgánom na poskytnutie tejto\nsúdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného sporového konania. Žiadny iný súd (a osobitne\nsprávny súd) totiž nemá právomoc a ani kompetenciu poskytnúť žalobcovi právnu ochranu vyplývajúcu\nz § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 2 a 3\nantidiskriminačného zákona a bodu 96. preambuly a čl. 21 ods. 6 Smernice.\n3.2. Žalobca sa teda návrhom nedomáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia personálneho rozkazu\n(čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, „aby ten, kto nedodržal zásadu\nrovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak je to možné, napravil protiprávny stav“; teda\nprávnej ochrany, ktorej sa žalobca môže domáhať jedine podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe\npolicajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, a ktorej poskytnutie patrí podľa § 11\nods. 3 antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov podľa CSP. Je potrebné si\nuvedomiť, že pokiaľ by žalobca v konaní pred správnym súdom odôvodňoval nezákonnosť personálneho\nrozkazu porušením zásady rovnakého zaobchádzania a dožadoval by sa upustenia od diskriminačného\n\nkonania, správny súd by takúto žalobu postúpil civilnému súdu, keďže správne súdy nepreskúmavajú\nspory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc civilných súdov podľa § 3 a § 4 CSP.\n3.3. Nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia by civilný súd nezasiahol do žiadnej\nkompetencie iného orgánu verejnej moci, ani by nebránil v jej výkone. Napriek podrobnej argumentácii\nžalobcu v odvolaní, odvolací súd v zhode s prvoinštančným súdom vychádza zo zmätočného a\nústavne neudržateľného spojenia a nerozlišovania medzi preskúmavaním zákonnosti a zrušovaním\nrozhodnutí orgánov verejnej správy na jednej strane (čo patrí do výlučnej právomoci nadriadených\nsprávnych orgánov a následne správnych súdov) a poskytovaním právnej ochrany pred porušením\nzásady rovnakého zaobchádzania, t. j. pred diskrimináciou na strane druhej (čo patrí do výlučnej\nprávomoci civilných súdov). Odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu v odvolaní, ktorou\nodôvodňuje oddelenosť a kumuláciou týchto dvoch systémov súdnej a inej právnej ochrany, a namiesto\ntoho svojvoľne, bez toho, aby rozlišoval, čo je v tomto spore „vecou samou“ (meritom veci) tvrdí, že ide o\nkonkurenciu dvoch právnych prostriedkov ochrany. Odvolací súd a rovnako aj prvoinštančný súd preto\nv konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia mali právomoc a nepochybne aj kompetenciu\nzaoberať sa zákonnosťou rozhodnutia žalovaného voči žalobcovi (personálneho rozkazu) z hľadiska\nposúdenia jeho súladu s ustanovením § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, pričom tento záver\nbol kľúčový (a jediný podstatný) pre záver o (ne)dodržaní zákazu diskriminácie z dôvodu oznámenia\nzávažnej protispoločenskej činnosti žalobcom.\n3.4. Právna ochrana vo forme rozkladu a správnej žaloby, prípadne priznania odkladného účinku\nsprávnej žalobe, nenahrádza neodkladnú ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania\na nie je ani prostriedkom ochrany, ktorý predpokladá zákon o ochrane oznamovateľ v nadväznosti na\nantidiskriminačný zákon. Odvolací súd v napadnutom uznesení tvrdí, že nariadiť obsah navrhovaného\nneodkladného opatrenia nemá v kompetencii, tzn. že nemôže nariadiť žalovanému, aby sa zdržal\ndiskriminačného zaobchádzania so žalobcom, lebo by tým zasiahol do jeho právomoci, no na druhej\nstrane už nekonkretizuje, akými prostriedkami ochrany sa žalobca môže domôcť ochrany pred\ndiskrimináciou podľa zákona o ochrane oznamovateľov v nadväznosti na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 2\na 3 antidiskriminačného zákona. Avšak bez toho, aby sa vysporiadal s otázkou, akej právnej ochrany\nsa žalobca podľa zákona o ochrane oznamovateľov a antidiskriminačného zákona môže v predmetnej\nveci domáhať, odvolací súd v napadnutom uznesení vo všeobecnosti vykazujúc známky arbitrárnosti\nbez ďalšieho konštatuje, že treba uprednostniť právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v\nsprávnom súdnom konaní podľa SSP. Závery odvolacieho súdu v napadnutom uznesení, ktoré navyše\nnie sú ani náležite zdôvodnené, vedú k ústavne neudržateľnému odopretiu poskytnúť žalobcovi právnu\nochranu výslovne predpokladanú v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov, ktorý priamo\nodkazuje na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Napadnuté uznesenie v nadväznosti\nna prvoinštančné uznesenie teda porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu v podobe odmietnutia\nspravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je jedna z najzávažnejších foriem porušenia práva na spravodlivý\nproces. Tieto ústavne neudržateľné závery súdov vedú k vylúčeniu en bloc všetkých príslušníkov\nPolicajného zboru z ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti (a rovnako aj príslušníkov iných\npodobných verejných zborov), a to napriek tomu, že slovenský ani európsky zákonodarca tieto osoby z\nochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti v žiadnom prípade nevylúčili. V služobnom pomere\npríslušníka Policajného zboru (a rovnako iných podobných verejných zborov) sa totiž všetky podstatné\npracovnoprávne úkony realizujú formou personálnych rozkazov.\n3.5. Odvolací súd nezareagoval na podstatné argumenty žalobcu z odvolania a z odvolacej repliky,\na to, že v predmetnej veci ide o súbeh dvoch systémov súdnej ochrany predpokladaný zákonom,\npričom iba bez ďalšieho svojvoľne konštatoval, že ide o konkurenciu dvoch právnych prostriedkov\nochrany. Na toto tvrdenie nadviazal ďalším svojvoľným tvrdením bez náležitého odôvodnenia, že treba\nuprednostniť prostriedky právnej ochrany podľa správneho práva pred prostriedkami právnej ochrany\npodľa CSP, pretože by sa neprípustne zasiahlo do právomoci správnych orgánov, čím by bol oslabený\nprincíp právnej istoty. Odvolací súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že ide o konkurenciu a nie súbeh\nprávnych prostriedkov ochrany, keď vyššie v odôvodnení tvrdí, že správne orgány a správny súdy\nneposkytujú právnu ochranu podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zatiaľ čo civilné súdy túto\nprávomoc nepochybne majú. Rovnako sa odvolací súd nevysporiadal, prečo pri právnej ochrane pred\ndiskrimináciou, ktorej sa žalobca návrhom domáhal (čo si uvedomil aj sám odvolací súd), uprednostnil\nprávnu ochranu podľa správneho práva, ktoré podľa jeho vlastných záverov neposkytuje ochranu\nv antidiskriminačných sporoch. Zmätočná je aj úvaha odvolacieho súdu, že vydaním neodkladného\nopatrenia by bola negovaná právomoc správneho súdu a vydanie jeho rozhodnutia, ktorým by správnej\nžalobe nevyhovel, by potom nemalo žiadne právne ani faktické účinky, pokiaľ by popri ňom existovalo\nrovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Nepochopiteľne vyznieva aj\n\nargument odvolacieho súdu, že by došlo k podriadeniu správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný\nsúd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby a takýto nežiaduci právny stav by umožňoval\nobchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva neodkladným\nopatrením. Odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou, ktorý orgán verejnej moci má právomoc a aj\nkompetenciu poskytnúť žalobcovi právnu a súdnu ochranu pred diskriminačným zaobchádzaním zo\nstrany žalovaného. Odvolací súd priznal, že má právomoc konať o návrhu žalobcu, no následne\nvýkon tejto právomoci negoval s tým, že nemá kompetenciu uložiť žalovanému povinnosť upustiť\nod diskriminačného zaobchádzania, lebo by tým zasiahol do kompetencie žalovaného. Zároveň však\nuviedol, že ani žalovaný ani správny súd nemá ani len právomoc poskytnúť žalobcovi ochranu pred\ndiskriminačným zaobchádzaním žalovaného podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.\n3.6. Nezákonné konanie žalovaného, ktorým odníma subjektívne právo žalobcu vyplývajúce z\njeho postavenia chráneného oznamovateľa predstavuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.\nOdvolací súd svojvoľným spôsobom posudzuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a to\nvo všeobecnosti, ako aj v žalobcovom prípade. Odvolací súd totiž tvrdí, že konanie zamestnávateľa\n(žalovaného) so zamestnancom (žalobcom), ktoré je v rozpore so zákonom nemôže bez ďalšieho\npredstavovať nerovnaké zaobchádzanie a nezakladá splnenie podmienok na vznik práva domáhať sa\nupustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia\npodľa antidiskriminačného zákona. Uvedené tvrdenie je podľa názoru dovolateľa neprípustné a ústavne\nneudržateľné. Ak totiž zamestnávateľ (žalovaný) zaobchádza so svojím zamestnancom tak, že mu\nnezákonne odníme subjektívne právo, ktoré mu zákon priznáva vzhľadom na jeho špecifické postavenie,\ndopúšťa sa tým nerovnakého zaobchádzania s týmto zamestnancom oproti zamestnancom, ktorým\ntoto subjektívne právo prislúcha. Nezákonný postup žalovaného spočívajúci v neudelení súhlasu\nÚradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nepochybne porušuje zásadu rovnakého\nzaobchádzania, nakoľko (i) žalovaný týmto zaobchádza so žalobcom menej priaznivo, ako by sa\nv súlade so zákonom a legitímnymi očakávaniami žalobcu zaobchádzalo s iným oznamovateľom\nzávažnej protispoločenskej činnosti, vrátane policajta, ktorý je v postavení oznamovateľa závažnej\nprotispoločenskej činnosti, resp. (ii) so žalobcom - policajtom, ktorý má špecifické postavenie a ochranu\nchráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti zaobchádza úplne totožne ako s inými\nobvinenými policajtmi, ktorí takéto postavenie a zákonnú ochranu nemajú, čo znamená, že so žalobcom,\nktorý je v zásadne odlišnej situácii (má zákonnú ochranu oznamovateľa) zaobchádza úplne rovnako\nako s inými obvinenými policajtmi, ktorý takúto ochranu nemajú. Odvolací súd nezohľadnil a právne\nnevyhodnotil osvedčené skutočnosti a tvrdenia žalobcu z návrhu, pričom tieto svojvoľne odmietol, čím\ndošlo k arbitrárnemu posúdeniu osvedčených skutkových okolností a ústavne neudržateľnému výkladu a\naplikácii zásady rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd sa snaží navodiť dojem, že žalovaný v návrhu\nneosvedčil skutočnosti, z ktorých by vyplývalo diskriminačné zaobchádzanie žalovaného so žalobcom.\nTieto tvrdenia nemajú oporu v súdnom spise a sú v rozpore s návrhom žalobcu a k nemu priloženými\ndôkazmi. Všetky skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva porušenie zásady rovnakého zaobchádzania\nžalovaného so žalobcom, boli v návrhu osvedčené. Odvolací súd arbitrárne a ústavne neudržateľne\naplikoval § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 7 ods. 1 zákona o ochrane\noznamovateľov. Záver odvolacieho súdu, v ktorom konštatuje, že podkladom pre pozbavenie žalobcu\nvýkonu štátnej služby bolo výlučne vznesenie obvinenia, ktoré nezáviselo od vôle žalovaného, je\nteda v priamom rozpore so znením ustanovenia § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe a judikatúrou\nnajvyšších súdnych autorít, nakoľko odvolací súd účelovo opomenul aplikovať časť tohto ustanovenia,\nktorá je nepochybne závislá od vôle žalovaného (čo potvrdzuje aj judikatúra), a to aj napriek námietkam\nžalobcu, a preto predstavuje absolútnu svojvôľu pri aplikácii a interpretácii tohto ustanovenia zákona,\nčo spôsobuje ústavnú neudržateľnosť, nepreskúmateľnosť a zmätočnosť týchto záverov odvolacieho\nsúdu. Odvolací súd absolútne svojvoľne a nekriticky prebral ničím nepreukázané tvrdenia žalovaného o\nnediskriminácii žalobcu, ktoré následne arbitrárne právne posúdil, a naopak osvedčenými skutočnosťami\na tvrdeniami žalobcu, z ktorých vyplýva porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, sa vôbec\nnezaoberal, čím spôsobil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a porušil rovnosť strán sporu.\n3.7. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že vydá nasledovné\nuznesenie: „Dovolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15CoPr/15/2023-224 zo dňa\n29. februára 2024 mení takto: I. Súd nariaďuje nasledovné neodkladné opatrenie: Žalovaný je povinný\nzdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo\ndňa 27. októbra 2023 voči žalobcovi.\nII. Súd poučuje žalovaného, že môže podať žalobu proti žalobcovi, ktorou sa bude domáhať určenia,\nže vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27. októbra 2023\nneporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi.\n\nIII. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom\nrozsahu.“ Pokiaľ by sa dovolací súd s uvedeným návrhom postupu nestotožnil, navrhuje, aby dovolací\nsúd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n4. Dovolateľ vo svojom doplnení dovolania ďalej uviedol, že namieta nepreskúmateľnosť právneho\nposúdenia odvolacieho súdu vo vzťahu k diskriminácii žalobcu zo strany žalovaného v druhej\nrovine, t. j. príčinnú súvislosť medzi podaním oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti a\nvydaním personálneho rozkazu. Odvolací súd totiž vôbec neaplikuje § 7 ods. 5 zákona o ochrane\noznamovateľov a toto ustanovenie doslova obchádza. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z\ndôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti sa vzhľadom na § 7 ods. 5 a § 12\nods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov posudzuje tak, že zamestnávateľ (žalovaný) má povinnosť\npreukázať, že pracovnoprávny úkon urobený voči zamestnancovi (žalobcovi) nemá príčinnú súvislosť s\noznámením. Ak túto príčinnú súvislosť nevylúči, predpokladá sa, že pracovnoprávny úkon bol urobený\nv súvislosti s oznámením (ide o odvetné opatrenie), čím je porušená zásada rovnakého zaobchádzania.\nTým, že žalovaný obišiel ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a v rozpore s ním\npozbavil žalobcu výkonu štátnej služby, nepreukázal, že personálny rozkaz nemá príčinnú súvislosť s\noznámením o závažnej protispoločenskej činnosti. Z ustanovenia § 7 ods. 5 a § 12 ods. 2 zákona o\nochrane oznamovateľov je pritom zrejmé, že ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku, tzn. nepreukázaním\nopaku sa predpokladá, že pracovnoprávny úkon je odvetným opatrením. Odvolací súd v napadnutom\nuznesení, ani prvoinštančný súd v prvoinštančnom uznesení z tejto vyvrátiteľnej právnej domnienky\nvôbec nevychádzali, túto nijakým spôsobom nezohľadnili a neaplikovali.\n4.1. Žalobca zastáva názor, že nedostatok predchádzajúceho súhlasu Úradu s postavením žalobcu\nmimo služby predstavuje diskriminačné zaobchádzanie žalovaného so žalobcom, nakoľko žalovaný\ntýmto pozbavil žalobcu, ako chráneného oznamovateľa, jeho práva na právnu ochranu zo strany\nÚradu, ktorú každý policajt, ktorý je chráneným oznamovateľom, legitímne v súlade so zákonom\nočakáva, resp. zaobchádzal so žalobcom v špecifickom postavení oznamovateľa úplne rovnako ako\ns inými policajtmi, ktorí toto špecifické postavenie nemajú, a preto sú v zásadne odlišnej situácii ako\nžalobca. Navyše, obídením povinnosti získať predchádzajúci súhlas Úradu, žalovaný nepreukázal, že\npersonálny rozkaz nemá príčinnú súvislosť s oznámením žalobcu, a preto sa o personálnom rozkaze\npredpokladá (vyvrátiteľná právna domnienka), že je odvetným opatrením. Napokon, príčinná súvislosť\nmedzi oznámením žalobcu o závažnej protispoločenskej činnosti a personálnym rozkazom je zrejmá\naj z osvedčených tvrdení a skutočností z návrhu. Odvolací súd sa vyššie uvedeným posúdením vôbec\nnezaoberal a v časti dokonca arbitrárne odmietol posúdiť porušenie zásady rovnakého zaobchádzania,\nčo robí napadnuté uznesenie nepreskúmateľným a ústavne neudržateľným.\n4.2. Odvolací súd sa súbehom prostriedkov právnej ochrany vôbec nezaoberal a nereagoval na\nnámietky žalobcu, ktorými spochybňoval konkurenciu prostriedkov právnej ochrany. Odvolací súd\nsa navyše vôbec nevysporiadal ani s namietaným ustanovením § 12 ods. 6 zákona o ochrane\noznamovateľov, ktoré explicitne zakladá právomoc civilného súdu vo veciach ochrany oznamovateľov,\na to práve vo forme neodkladného opatrenia.\n5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že civilný súd nemá právomoc rozhodovať v\ntejto veci. Žalovaný tvrdí, že žalobca má právo na súdnu ochranu jedine podaním riadneho opravného\nprostriedku (rozkladu) proti personálnemu rozkazu podľa zákona o štátnej službe policajtov a následne\npodaním správnej žaloby podľa SSP (zákon č. 162/2015 Z. z.), v rámci ktorej môže navrhnúť aj priznanie\nodkladného účinku správnej žaloby. Prvoinštančný súd aj odvolací súd rozhodli, že síce právomoc\nrozhodnúť o neodkladnom opatrení majú, ale nemajú kompetenciu nariadiť neodkladným opatrením\npovinnosť zdržať sa diskriminačného konania, lebo by tým zasiahli do rozhodnutia žalovaného ako\norgánu verejnej moci. Odvolací súd nad rámec toho uviedol, že žalobca neosvedčil, že bol vydaním\npersonálneho rozkazu diskriminovaný, pričom žalovaný zároveň dostatočne osvedčil, že personálny\nrozkaz vydal nie v dôsledku oznámenia trestnej činnosti žalobcom, ale v dôsledku trestného stíhania\nžalobcu ako obvineného, teda z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov (čo\nvšak v tunajšom konaní ani nebolo predmetom sporu). Žalovaný konštatuje, že prvoinštančný súd dospel\nk záveru, že podanému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je možné vyhovieť, nakoľko\nnavrhovaným neodkladným opatrením by zasiahol do kompetencie iného orgánu verejnej moci a bránil\nby vo výkone kompetencie iného orgánu, ako aj z dôvodu, že žalobca podľa jeho názoru neosvedčil\npotrebu bezodkladne upraviť pomery vzhľadom na skutočnosť, že v tomto prípade existujú iné rovnako\nefektívne zákonné možnosti procesnej obrany žalobcu (rozklad ako riadny opravný prostriedok proti\npersonálnemu rozkazu vydanému ministrom a v prípade jeho neúspechu správna žaloba, ktorej môže\n\nbyť na návrh žalobcu priznaný odkladný účinok) ktorými možno dosiahnuť rovnaké účinky, ktoré sa\nžalobca snaží dosiahnuť návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia a taktiež s poukazom na\npovahu a osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru, ako aj materiálnu\nnevykonateľnosť a neprípustnosť požadovaného neodkladného opatrenia v časti uloženia povinnosti\nžalovanému poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny. V danom prípade, kedy ide o konkurenciu\ndvoch právnych prostriedkov ochrany, je na mieste uprednostniť prostriedky právnej ochrany podľa\nsprávneho práva pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného sporového poriadku, a preto by\nsúd v civilnom sporovom konaní posúdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného vydaného v správnom\nkonaní, ktorého sa domáha žalobca, neprípustne zasiahol do právomoci správnych orgánov, čím by\nbol oslabený princíp právnej istoty. Presvedčenie o správnosti záveru o neprípustnosti posudzovania\nzákonnosti postupu žalovaného v danej veci možno podporiť tiež odkazom na závery vyplývajúce z\nnálezu Ústavného súdu SR z 30. januára 2020 sp.zn. II. ÚS 145/2019, z ktorého rovnako vyplýva,\nže zákonnosť rozhodnutia žalovaného nie je možné riešiť v civilnom sporovom konaní ako predbežnú\notázku (§ 194 ods. 1 CSP), pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej\nmoci. Z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov\noboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci v Civilnom sporovom konaní oprávnený\nani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to\nmenej preskúmavať jeho vecnú správnosť, t. j. či boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky podľa\nosobitných predpisov pre vydanie administratívneho aktu. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno\nriešiť ako predbežnú otázku. Túto právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny\nsúd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok. Posudzovaním\nvyššie uvedenej právnej otázky by sa žalobca fakticky domohol revízie skutkových zistení súdu prvého\nstupňa a odvolacieho súdu a nimi vykonaného dokazovania. Je zrejmé, že v uvedenom prípade sa\nnejedná o nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko k právnemu posúdeniu pre neunesenie dôkazného\nbremena ani nedošlo.\n5.1. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením a navrhuje dovolaciemu súdu\ndovolanie ako nedôvodné zamietnuť.\n5.2. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení k doplneniu dovolania uviedol, že žalobca v podanom\ndovolaní nekonkretizuje, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je rozhodnutím vo veci samej alebo\nrozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Žalobca vyhodnocuje, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je\nbuď meritórnym rozhodnutím alebo rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, pričom bližšie svoju právnu\núvahu nijakým spôsobom nerozvíja. Ako však vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR, dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie môže byť buď meritórnym rozhodnutím alebo rozhodnutím, ktorým sa konanie\nkončí, avšak nie oboma rozhodnutiami. Neodkladné opatrenie, ktoré nemá charakter rozhodnutia vo veci\nsamej a po nariadení ktorého nasleduje konanie vo veci samej, nie je možné preskúmať v dovolacom\nkonaní ani z dovolacieho dôvodu podľa § 421 Civilného sporového poriadku (pozn. ktorý v odseku 2\nvýslovne určuje, že dovolanie nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa\n§ 357) a ani z dovolacieho dôvodu podľa § 420 Civilného sporového poriadku. Žalovaný dopĺňa, že\nso žalobcom spomínaného R 76/2018 vyplýva povinnosť súdu odôvodniť, prečo nariaďuje neodkladné\nopatrenie, ktorým trvalo upravuje pomery. V spomínanom judikáte bol predmetom posúdenia taký postup\nsúdu, kedy aj napriek výslovnej zákonnej povinnosti súdu uložiť žalobcovi lehotu na podanie žaloby\nvo veci samej uznesením, ktorým nariaďuje neodkladné opatrenie, takúto povinnosť neuložil a teda\nnariadeným neodkladným opatrením došlo k trvalej úprave pomerov. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany\npodľa Antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným\nneodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu a to má taktiež za následok nesplnenie predpokladov\npre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci. Pokiaľ žalobca odvodzuje splnenie predpokladov\npre nariadenie neodkladného opatrenia od potreby výkladu vnútroštátnej úpravy v súlade so Smernicou\nEurópskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937 z 23. októbra 2019, v súlade s ktorou predstavuje\nneodkladné opatrenie podľa Civilného sporového poriadku v skutočnosti jediný prostriedok na ochranu\njeho práv, odvolací súd sa s jeho argumentáciou, ktorá je tiež súčasťou odvolacích námietok, nestotožnil.\nŽalovaný uvádza, že odvolací súd zdôraznil, že neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového\nporiadku nemožno považovať v tomto špecifickom prípade za jediný efektívny prostriedok ochrany\nvyhovujúci cieľom citovanej Smernice, ktorý má žalobca k dispozícii. Z rozhodovacej činnosti Ústavného\nsúdu SR, konkrétne z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 7. februára 2018, vyplýva,\nže aj odkladný účinok správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje\nurčitý ekvivalent neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných\na iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní a oproti týmto opatreniam podstatou odkladného\núčinku je \"zmrazenie\" právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia\n\nalebo opatrenia orgánu verejnej správy. Žalovaný ďalej uvádza, že napadnuté uznesenie odvolacieho\nsúdu považuje za náležite odôvodnené, teda nestotožňuje sa s názorom žalobcu o arbitrárnosti a\nnepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia z dôvodu absencie odôvodnenia.\n5.3. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením a navrhuje dovolaciemu súdu\nv zmysle doplnenia dovolania žalobcu toto podľa § 447 písm. c) CSP odmietnuť.\n6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:\n7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v\ndovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací\nsúd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v\ndovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú\nv § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup\nsúdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere\n(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty\na záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,\nprávo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo\nna predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na\nrelevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae\n(odmietnutie spravodlivosti).\n9.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň\nznamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.\n10. Pretože dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd\npristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa\nzáruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je\nzachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.\n11. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení\nsp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať\nvo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných\nustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)\narbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a\nzávermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne\nakceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že\narbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom\nsúvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami\nformálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej\n\nrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho\nrozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,\nktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené\nsúdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,\nprípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.\nÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n12. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia\nodvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj\nprávo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na\nriadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať\nvzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať\nsa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS\n76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je\npre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument\npre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra\n1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára\n1998).\n13. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca namietal nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť dôvodov\nodvolacieho rozhodnutia.\n14. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\nPrvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08,\nIV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu v spojení s\nodôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §\n393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých\npre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne\núvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu\ns odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých\nvykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti\nvzali za preukázané, teda z akého skutkového stavu veci vychádzali, ktoré ustanovenia zákona aplikovali\na ako vec právne posúdili, a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán\nkonania.\n15. Čo sa týka námietky dovolateľa o odmietnutí právomoci na rozhodnutie o požadovanom\nneodkladnom opatrení a o odopretí prístupu k súdu, čím súd porušil jeho právo na spravodlivý proces,\ndovolací súd podotýka, že prvoinštančný súd a odvolací súd sa podaným návrhom na nariadenie\nneodkladného opatrenia riadne zaoberali z hľadiska jeho vecnej opodstatnenosti, pričom podotkli, že\nzamietnutie návrhu samé o sebe nemôže predstavovať zásah do práv žalobcu, keď súčasťou práva na\nprístup súdu ani práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na vyhovenie podanému návrhu.\n15.1. Odvolací súd v bode 19. rozhodnutia ďalej podotkol, ,,že súd prvej inštancie sa správne v\nprvom rade zaoberal otázkou, či je na prejednanie veci, teda na rozhodnutie o návrhu žalobcu na\nnariadenie neodkladného opatrenia, daná právomoc civilného súdu. V tomto smere dospel k správnemu\nzáveru, že táto podmienka konania je v danej veci splnená. Nakoľko ide o civilný spor, v ktorom\nsa žalobca s poukazom na § 2a ods. 1, 3 Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods.\n2 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona svojim návrhom domáha ochrany pred diskrimináciou,\npričom v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia sa osoba dotknutá diskrimináciou\ndomáhať nárokov vyplývajúcich priamo z § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona nemôže, odvolací\nsúd zhodne so žalobcom dospel k záveru, že na prejednanie predmetného návrhu žalobcu je daná\n\nprávomoc súdu podľa Civilného sporového poriadku; a neobstojí preto argumentácia žalovaného, že\nprejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru patrí do právomoci správnych\norgánov, resp. správneho súdu. Správne súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal aj z právnych\nzáverov vyslovených v uznesení kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho\nsúdu SR sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021, ktorých správnosť bola opakovane potvrdená\naj ďalšími (neskoršími) rozhodnutiami daného kompetenčného senátu (porov. napr. uznesenia sp. zn.\n1SKomp/31/2022, sp. zn. 1SKomp/34/2022).“\n16. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6CdoPr/2/2023 z 27.\njúna 2023, ktorý akcentuje verejnoprávny charakter služobného pomeru profesionálneho vojaka, a ktorý\nje použiteľný aj na prejednávanú vec. Podľa názoru najvyššieho súdu vysloveného v predmetnom\nrozhodnutí, do právomoci orgánu verejnej správy nemožno zasiahnuť neodkladným opatrením vydaným\nv civilnom súdnom konaní. Súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený preskúmavať normatívne,\nresp. individuálne správne akty žalovaného, týkajúce sa úpravy práv a povinností profesionálnych\nvojakov vyplývajúce, resp. súvisiace s existenciou ich služobného pomeru v rámci Ozbrojených síl SR\na nie je oprávnený ani zakázať (napr. formou neodkladného opatrenia) orgánu verejnej správy (ktorým\nz tohto pohľadu sú aj jednotlivé zložky a útvary Ministerstva obrany SR, resp. Ozbrojených síl SR)\nkonať a rozhodovať v rozsahu, ktorý im zverujú všeobecne záväzné právne predpisy. Úspešnosť návrhu\nžalobcu nebolo možné priznať a vydať neodkladné opatrenie, pretože základ tvoria nároky z verejného\npráva, ktorým procesnú ochranu zabezpečuje správne súdnictvo inštitútmi, ktoré upravuje a nie civilné\nsúdnictvo a CSP.\n17. Právnemu záveru, že zákonnosť personálneho rozkazu nie je možné riešiť v civilnom sporovom\nkonaní, pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci, svedčia aj\nzávery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR z 30. januára 2020 sp. zn. II. ÚS 145/2019, v ktorom\nsa ústavný súd vyjadril k súdnemu prieskumu správneho aktu v konaní o náhradu škody tak, že z\ndôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch\nsústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu\notázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho\nvecnú správnosť, t. j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie\nadministratívneho aktu. Konštatoval, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú\notázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. Túto\nprávomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za\npresne špecifikovaných zákonných podmienok.\n18. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 7. februára 2018 vyplýva, že\n„odkladný účinok správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje\nurčitý ekvivalent neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných\na iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní a oproti týmto opatreniam podstatou odkladného\núčinku je \"zmrazenie\" právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia\nalebo opatrenia orgánu verejnej správy. V nadväznosti na uvedené potom možno v preskúmavanej veci\nzhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že v prípade žalobcu ako príslušníka Policajného zboru\nv služobnom pomere u žalovaného možno v intenciách Smernice považovať odkladný účinok správnej\nžaloby za účinný a efektívny prostriedok jeho ochrany ako chráneného oznamovateľa pred odvetnými\nopatreniami zamestnávateľa. Uvedený záver je plne opodstatnený i tým, že zákonná úprava služobného\npomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru\nochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Služobný pomer podľa zákona č. 73/1998\nZ.z. má verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii (služobnej podriadenosti). Policajný\nzbor preto; za účelom plnenia úloh vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti zločinnosti;\nfunguje na požiadavke striktného dodržiavania služobných povinností policajtmi ukladaných im\nprostredníctvom jednostranných autoritatívnych administratívnoprávnych aktov. Neobstojí tak námietka\nžalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces odmietnutím spravodlivosti (denegatio\niustitiae).“\n19. Napokon dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 13/2020\nz 22. januára 2020, ktorým bola subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods.\n3 CSP, výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, rozšírená aj vo vzťahu k\niným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa\n\nprimerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy\nfyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. I v intenciách uvedených záverov možno\nkonštatovať, že právne prostriedky ochrany podľa Správneho súdneho poriadku; vrátane odkladného\núčinku; ktoré dostatočne účinne zabezpečujú ochranu žalobcu pred porušovaním jeho práv chráneného\noznamovateľa podľa zákona o ochrane oznamovateľov, majú prednosť pred ochranou neodkladným\nopatrením.\n20. Dovolací súd uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené teda poskytnutie súdnej ochrany nariadením\nnavrhovaného neodkladného opatrenia tak nespadá pod oblasť právnych vzťahov, ktorým je možné\nposkytnúť ochranu neodkladným opatrením. S ohľadom na špecifický charakter služobného pomeru\npríslušníka Policajného zboru by nariadenie neodkladného opatrenia predstavovalo neprípustný zásah,\nbolo by popretím osobitného verejnoprávneho charakteru služobného pomeru príslušníka Policajného\nzboru, v rámci ktorého má minister vnútra zverené oprávnenie na vydanie personálneho rozkazu\npolicajtovi, ktorým sa realizuje a zabezpečuje plnenie úloh Policajného zboru SR.\n20.1. Dovolací súd má za to, že v danom prípade vzhľadom na osobitnú povahu sporu, kedy predmetom\nje de facto posudzovanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, nemá súd právomoc hodnotiť jeho\nzákonnosť, ako ani rozhodnúť o opravnom prostriedku voči tomuto personálnemu rozkazu, nakoľko\ns poukazom na vyššie uvedené má takúto právomoc výlučne správny súd. Neodkladné opatrenie vo\nveciach, ktoré by inak patrili do právomoci správnych súdov možno v civilnom konaní prejednať a\nnariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa takýmto neodkladným opatrením ukladá bude mať vecný\nsúvis s následnou žalobou vo veci samej prejednávanej následne už v rámci správneho súdnictva. A\npreto vždy treba mať zároveň na zreteli, že v súlade s aktuálnou súdnou praxou najvyšších súdnych\nautorít (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/240/98), neodkladným opatrením nie je\nmožné brániť vo výkone právomoci inému orgánu. Dovolací súd na tomto mieste opakovane zdôrazňuje,\nže inštitút neodkladného opatrenia nie je v žiadnom prípade možné si zamieňať s riadnym opravným\nprostriedkom v správnom konaní a podanie rozkladu nie je možné obchádzať cez návrh na nariadenie\nneodkladného opatrenia pred všeobecným súdom.\n21. Rovnako sa odvolací súd riadnym spôsobom zaoberal odvolacou námietkou, že žalobcovi napriek\nšpecifikám ako príslušníkovi Policajného zboru SR patrí ochrana podľa Antidiskriminačného zákona s\nodkazom na § 2a ods. 1, ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ako aj ochrana podľa Zákona o ochrane\noznamovateľov s odkazom na ust. § 2 písm. e) tohto zákona.\n21.1. Odvolací súd v bode 19. a 20. rozhodnutia dospel k záveru, že na prejednanie predmetného\nnávrhu žalobcu je daná právomoc súdu podľa Civilného sporového poriadku; a neobstojí preto\nargumentácia žalovaného, že prejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru\npatrí do právomoci správnych orgánov, resp. správneho súdu. Ďalej uviedol, že prvoinštančný súd\nsa podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia riadne zaoberal z hľadiska jeho vecnej\nopodstatnenosti, pričom zamietnutie návrhu samé o sebe nemôže predstavovať zásah do práv žalobcu,\nkeď súčasťou práva na prístup k súdu, ani práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na vyhovenie\npodanému návrhu. Rovnako za porušenie práva na súdnu ochranu nemožno považovať postup súdu,\nktorý odmietne vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že nariadením\npožadovaného neodkladného opatrenia by podľa jeho právneho názoru zasiahol do kompetencie iného\norgánu verejnej moci.\n21.2.\nV bode 21. rozhodnutia odvolací súd uviedol, že „vyhovením návrhu žalobcu v danej veci\nby došlo k neprípustnému zásahu do kompetencií iného orgánu verejnej moci a táto skutočnosť\nbráni nariadeniu požadovaného neodkladného opatrenia. Zo záverov ustálenej judikatúry (porov. tiež\nuznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/240/98 (R 123/1999), uznesenie Najvyššieho súdu\nSR vo veci sp. zn. 7Cdo/59/2011) vyplýva, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone\nprávomocí inému orgánu verejnej moci. Odvolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že v tomto\nprípade treba uprednostniť právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v súdnom konaní\npodľa Správneho súdneho poriadku, pretože prostredníctvom neodkladného opatrenia nie je prípustné\nodnímať účinky rozhodnutiam alebo iným aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť\nich obsah. Žalovaný sa v tejto súvislosti dôvodne bráni argumentáciou, podľa ktorej by bola v prípade\nvydania požadovaného neodkladného opatrenia v civilnom sporovom konaní právomoc správneho súdu\nnegovaná a vydanie jeho rozhodnutia, ktorým by správnej žalobe nevyhovel, by potom nemalo žiadne\nprávne ani faktické účinky, pokiaľ by popri ňom existovalo rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce\nneodkladné opatrenie. Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia by potom malo za následok\npodriadenie správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej\n\nžaloby a takýto nežiaduci právny stav by umožňoval obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho\naktu v rámci správneho súdnictva neodkladným opatrením. Naviac, iba uprednostnením jedného z\nmožných prostriedkov ochrany bude dôsledne zabezpečené rešpektovanie princípu právnej istoty,\nktorého súčasťou je i požiadavka, aby popri sebe neexistovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne\nrozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej normy. Na základe uvedeného potom možno uzavrieť, že v\ndanom prípade, kedy ide o konkurenciu dvoch právnych prostriedkov ochrany, je na mieste uprednostniť\nprostriedky právnej ochrany podľa správneho práva pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného\nsporového poriadku, a preto by súd v civilnom sporovom konaní posúdením zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného vydaného v správnom konaní, ktorého sa domáha žalobca, neprípustne zasiahol do\nprávomoci správnych orgánov, čím by bol oslabený princíp právnej istoty. Na uvedený záver pritom\nnemá vplyv žalobcom zdôrazňovaná skutočnosť, že žalovaný prípadne môže následne zvrátiť účinky\nnariadeného neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho rozkazu, návrhom na zrušenie\nneodkladného opatrenia či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu. Ide totiž o hypotetickú úvahu o\nmožnom avšak dosiaľ neuskutočnenom konaní žalovaného, ktorá je z hľadiska predmetu tohto konania,\nv ktorom je nevyhnutné posúdiť súčasný stav, bez právneho významu.“ Nie je tak dôvodná odvolacia\nnámietka žalobcu, že odvolací súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že ide o konkurenciu a nie súbeh\nprávnych prostriedkov ochrany.\n22. V tejto súvislosti dáva dovolací súd do pozornosti aj uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp.\nzn. 1SKomp/6/2021 z 8. decembra 2021 v ktorom sa uvádza, že ,,právomoc na konanie o neodkladných\nopatreniach ako procesnom prostriedku má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku.\nTo však samo osebe neznamená, že ak sú splnené podmienky § 324 a 325 ods. 1 CSP, súd môže vydať\nneodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva. Judikatúra súdov\nuž totiž dávnejšie vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému\norgánu verejnej moci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 240/98, judikát R 123/1999,\nalebo jeho uznesenie sp. zn. 7 Cdo 59/2011). Obdobne z § 336 a 337 CSP možno vyvodiť záver, že\nneodkladné opatrenie možno nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním ukladá, môže mať vecný\nsúvis s následnou žalobou vo veci samej. Použitie formulácie „žaloba vo veci samej“ evokuje, že\nneodkladné opatrenie možno nariadiť len v súvislosti s takou vecou (samou), na ktorej prejednanie je\ndaná právomoc súdu. Tieto okolnosti však nie sú určujúce pri posudzovaní, či správny súd má právomoc\nna konanie o neodkladnom opatrení. Naopak, sú rozhodné pri posudzovaní otázky, či v danej veci možno\nnariadiť neodkladné opatrenie práve s navrhovaným obsahom práve voči danému odporcovi (povinnej\nstrane) a práve na ochranu toho práva, ktoré je označené v návrhu. Skúmanie týchto okolností je však\núlohou civilného súdu, ktorý o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude rozhodovať.“\n22.1. Dôvodne preto odvolací súd v bode 20. rozhodnutia poukázal na to, že treba dôsledne rozlišovať na\njednej strane právomoc ako podmienku konania podľa Civilného sporového poriadku a na strane druhej\nrozsah kompetencií (právomoci v širšom zmysle slova) civilného súdu nariadiť neodkladným opatrením\nurčitú povinnosť, zákaz či iné obmedzenie v prípade, ak by sa obsah takéhoto rozhodnutia dostal do\nkolízie s právnym priestorom, ktorý je vzhľadom na právnymi normami stanovený kompetenčný rámec\nvyhradený inému subjektu.\n22.2. Z uvedeného tak je zrejmé, že oba súdy nižšej inštancie správne dospeli k záveru, že konanie\no návrhu, ktorým sa žalobca domáha právnej ochrany pred diskrimináciou podľa § 2a ods. 3 zákona\no štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, patrí do právomoci\ncivilných súdov podľa CSP. Dovolací súd zároveň podotýka, že rovnako súdy dospeli k správnemu\nzáveru, že v konaní nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie s navrhovaným obsahom, a to uložením\npovinnosti protistrane, aby sa zdržala uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra\nSlovenskej republiky č. 433 zo dňa 27. októbra 2023 voči žalobcovi, ako aj uloženia povinnosti poskytnúť\nžalobcovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške 4 902,00 eura mesačne\nv hrubom a príspevku na bývanie vo výške 232,00 eura mesačne v hrubom za každý deň trvania\nvýkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 433 zo dňa 27. októbra 2023 voči\nžalobcovi, nakoľko takýmto neodkladným opatrením nie je možné brániť vo výkone právomoci inému\norgánu.\n23. Reagujúc na odvolaciu námietku žalobcu, že prvoinštančný súd sa riadne nezaoberal jeho\nnávrhom z hľadiska porušenia antidiskriminačného zákona, odvolací súd uvedené vyhodnotil vzhliadnuc\nna skutkové okolnosti prípadu tak, že „Navrhujúca strana teda musí preukázať \"na prvý pohľad\"\nprípad diskriminácie, teda že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných\ndôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, podľa ktorého je\n\nžalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu\nskutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania\ndošlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti,\naby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať\nporušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a ďalej je už na žalovanom, aby preukazoval v spore, že\npostupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.\nV posudzovanej veci však žalobca v návrhu ani netvrdil, že by s ním bolo zaobchádzané rozdielne oproti\niným príslušníkom policajného zboru pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej\nprotispoločenskej činnosti, pričom v tomto smere neponúkol súdu prvej inštancie ani žiadne relevantné\ndôkazy. Naviac, žalovaný ani neidentifikoval skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a nevysvetlil\nani neosvedčil porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Je totiž potrebné, aby existovali\ndve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť\nsvojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia\nzaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej\nsituácii a neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda\nvýhodnejšie. Práve naopak, poukázal na to, že k rovnakému postupu - dočasnému pozastaveniu výkonu\nštátnej služby, došlo aj u iných príslušníkov policajného zboru dôvodne podozrivých zo spáchania\ntrestnej činnosti. Na základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov potom nemožno dostatočne\nspoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu vydaním personálneho\nrozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom.”\n23.1. Odvolací súd taktiež v bode 28. rozhodnutia dôvodil, že „… postup podľa § 46 ods. 1 písm. b)\nzákona o štátnej službe príslušníkov PZ voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením\nžalobcu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa\n§ 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi,\nčo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu.\nPodkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia\nvoči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného. V danom prípade tak nebolo pre\núčely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené, že dôvodom vydania personálneho\nrozkazu žalovaným bolo podanie oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom.” Z uvedeného je tak\nzrejmé, že dovolacia námietka žalobcu, že súdy neskúmali dôvodnosť uplatneného návrhu na nariadenie\nneodkladného opatrenia z hľadiska porušenia antidiskriminačného zákona, nie je relevantná.\n24. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania\npodľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa\npredstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento\nprípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým\nodôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné\npoznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie\nnámietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,\nktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska\ndoplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).\n24.1. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnil, nepostačuje sama\nosebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že\nsúd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalobca preto neopodstatnene namietal\nexistenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n25. K námietke dovolateľa, že odvolací súd nesprávne posúdil osvedčené skutkové okolnosti, z\nktorých by vyplývalo diskriminačné zaobchádzanie žalovaného so žalobcom, dovolací súd uvádza,\nže dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na\nrozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc\nposúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa\nzabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný\nnávrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.\nPosúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania\nvykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp.\nzn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011).\nPokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal\n\niné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania\nznemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade\nmôžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže\nviesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej\njudikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp.\nzn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012,\n7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).\n26. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n27. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa\nnázoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné\nalebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.\n28. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,\nktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny\nprocesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto\ndovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n29. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá\nCSP).\n30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15CoPr/15/2023", "guid": "ee51af7b-f3d1-48c9-8528-2050cbdbf346:4ea8be66-b976-46ed-97ad-1f9952d70d4c", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}