{"guid": "68b170cd-3a7d-407d-b6aa-41145d96d653:3b790339-4a7b-44f5-b4c6-1200e334e0f7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1404118942.1", "spisova_znacka": "6Cdo/160/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/160/2023 z 11. 12. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2025, sp. zn. 6Cdo/160/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:1404118942.1", "identifikacne_cislo": "1404118942", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "datum_vydania": "2025-12-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastníctvo bytov a nebytových priestorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1993/182", "nazov": "zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-16.odsek-1", "nazov": "§ 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-28", "nazov": "§ 28 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-28", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-28"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-29.odsek-2", "nazov": "§ 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-29.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-29"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-29.odsek-5", "nazov": "§ 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-29.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-29"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/92", "nazov": "zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/92", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/92-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/92/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/92/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/92-1991/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/92/#paragraf-47b.odsek-1", "nazov": "§ 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/92/#paragraf-47b.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/92-1991/paragraf-47b"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1993/182#paragraf-16", "/SK/ZZ/1993/182#paragraf-17", "/SK/ZZ/1993/182#paragraf-28", "/SK/ZZ/1993/182#paragraf-29", "/SK/ZZ/1991/92#paragraf-15", "/SK/ZZ/1991/92#paragraf-47b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b790339-4a7b-44f5-b4c6-1200e334e0f7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1404118942.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1404118942.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1404118942.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/160/2023\n1404118942\n11. 12. 2025\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2025:1404118942.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ G.. C. C., narodeného XX. U. XXXX a 2/ G..\nB. C., narodenej XX. T. XXXX, oboch W., X. X a zastúpených Advokátskou kanceláriou Andrej Mojžiš,\ns.r.o., Pezinok, Gen. Svobodu 16, IČO: 35 948 043 a Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o.,\nBratislava, Kadnárova 83, IČO: 47 232 765, proti žalovanej HABITAT, spol. s r.o., Bratislava, Saratovská\n4, IČO: 35 713 429, zastúpenej JUDr. Oliverom Korcom, Advokátska kancelária, Bratislava, Zadunajská\ncesta 16, IČO: 317 699 69, o uloženie povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu, vedenom na Mestskom súde\nBratislava IV (predtým na Okresnom súde Bratislava IV) pod sp. zn. 9C/316/2004, o dovolaní žalobcov\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. apríla 2023 sp. zn. 4Co/96/2022, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. apríla 2023 sp. zn. 4Co/96/2022 z r u š u j e a vec mu\nv r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí druhým\nrozsudkom z 30. júla 2021 č. k. 9C/316/2004-926 v spojení s opravným uznesením z 1. júna 2022 č.\nk. 9C/316/2004-1044 žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %.\n2. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ustanoveniami § 16 ods. 1, § 17 ods. 3, § 28 a § 29\nods. 2 a 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej tiež len „zákon č.\n182/1993 Z. z.“) v znení platnom do 31. decembra 2003 a § 15 ods. 1 a § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991\nZb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej tiež len „zákon č. 92/1991 Zb.“). Základom\nspornosti vzťahov strán sporu bola otázka, či žalobcovia ako nájomcovia nimi obývaného bytu majú\nnárok na prevod bytu do ich vlastníctva podľa právneho režimu zákona č. 182/1993 Z. z., a to najmä v\nsúvislosti s určením ceny bytu. V odôvodnení rozsudku uviedol, že prvým rozsudkom z 26. januára 2018\nč. k. 9C/316/2004-551 v spojení s opravnými uzneseniami z 31. júla 2018 č. k. 9C/316/2004-692 a zo\n17. septembra 2018 č. k. 9C/316/2004-703 vyhovel žalobnému návrhu žalobcov a nahradil prejav vôle\nžalovanej tak, že táto je povinná ako predávajúci uzatvoriť so žalobcami 1/ a 2/ ako kupujúcim kúpnu\nzmluvu o prevode vlastníctva bytu za podmienok podľa zákona č. 182/1993 Z. z. v znení vymedzenom\nvo výroku (a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % priznal žalobcom), keď vychádzal z toho, že\nžalobcovia sa žalobou doručenou mu 6. decembra 2004 domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd\nuložil žalovanému odpredať im do bezpodielového spoluvlastníctva X-izbový byt č. XX, na X. poschodí\nobytného domu na X. J.. X v W. (ďalej len „byt“) za podmienok zákona č. 182/1993 Z. z. Žalobu odôvodnili\ntým, že Rozhodnutím o pridelení podnikového bytu pod č. j. W. z 27. augusta 1987 bol žalobcovi 1/\npridelený jeho vtedajším zamestnávateľom (F. X., O.Ý. F.) byt, ktorého vlastníkom bol X., Š..F.. W..\nZápisnica o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu bola spísaná 4. septembra 1987 a žalobcom vzniklo\nprávo spoločného užívania bytu manželmi, ktoré sa v súlade s ustanovením § 871 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „OZ“) od 1. januára\n1992 zmenilo na ich spoločný nájom. Na základe rozhodnutia MVS SR č. 222-43/1992 z 19. januára 1992\n\nbol podnik X., Š..F.. zrušený a 1. februára 1992 vstúpil do likvidácie, pričom likvidátor predal 20. októbra\n1992 (teda pred schválením aj nadobudnutím účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z.) v II. kole verejnej\ndražby z majetku štátu, ku ktorému mal právo hospodárenia X., Š..F.. v likvidácii podľa špeciálneho\nzákona (ustanovení § 1 a § 47b zákona č. 92/1991 Zb.), celý obytný dom pozostávajúci zo 71 bytových\njednotiek na X. X v W. (ďalej tiež len „bytový dom“) vrátane pozemku do súkromného vlastníctva U..\nĽ. I., bytom Ž. X, W., za cenu 2 980 000 Sk. Listami z 20. mája 1997 a z 3. júla 1997 nový vlastník\ndomu žalobcom oznámil, že s účinnosťou od 1. mája 1997 vytvoril na správu domu spoločnosť HABITAT,\nspol. s r.o., Bratislava (žalovanú). Následne za platnosti a účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. (od 1.\nseptembra 1993) vložil (1. mája 1995) do základného imania žalovanej ako nepeňažný vklad celý bytový\ndom, ako aj pozemok, na ktorom je bytový dom postavený. Žalovaná je tak na LV č. XXXX zapísaná aj\nako vlastníčka bytu, ktorého nájomcami sú žalobcovia a vzhľadom k tomu, že odmietala uznať nájomný\nvzťah žalobcov k bytu (opakovane tvrdiac, že v byte bývajú „bez riadne uzavretej nájomnej zmluvy“),\npodali spolu s ďalšími nájomcami 10. novembra 2003 na súd žalobu o určenie, že nájomný pomer aj\nnaďalej trvá a 27. novembra 2003 požiadal žalobca 1/ o prevod predmetného bytu do jeho vlastníctva,\navšak žalovaná s ním doposiaľ zmluvu o prevode vlastníctva bytu neuzavrela.\n3. Podľa žalobcov U.. I. ako nadobúdateľ (vydražiteľ) bytového domu mal možnosť podľa § 29\nods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. previesť vlastníctvo bytového domu podľa osobitného predpisu len\ndo vlastníctva štátu, žalovaná ale nespĺňala charakter žiadnej právnickej osoby uvedenej v tomto\nustanovení. Preto podľa ich názoru mal súd vyriešiť otázku platnosti právneho úkonu prevodu bytového\ndomu z vydražiteľa na žalovanú, resp. či žalovaná sa skutočne stala vlastníčkou bytového domu, resp.\ndoteraz nepredaných bytov. Poukazovali na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., podľa\nktorého byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu previesť do vlastníctva len tomuto\nnájomcovi s tým, že dohodnutá cena bytu a pozemkov nesmie prevýšiť cenu vyplývajúcu z ustanovení\n§ 17 ods. 3 a §§ 18 až 18b tohto zákona. Oni sa dovolávajú svojho zákonného práva na prevod bytu,\nktorý užívajú od roku 1987, do svojho vlastníctva za podmienok zákona č. 182/1993 Z. z., o tento prevod\nžalovanú opakovane žiadali, tá však prevod odmietla a stále trvá na predaji za trhové ceny s prípadným\nposkytnutím určitého rabatu, s čím však nemôžu súhlasiť. Žalovaná v konaní uviedla, že disponovanie\ns bytovým domom odkúpeným v roku 1992 do súkromného vlastníctva U.. I. a týmto vloženým v roku\n1997 do základného imania spoločnosti žalovanej nebolo obmedzené ustanovením § 29 ods. 5 zákona\nč. 182/1993 Z. z. v znení platnom v roku 1997, nakoľko U.. I. nebol osobou, ktorá v zmysle uvedeného\nustanovenia mala obmedzenia pri prevode vlastníctva. Žalovaná tak nie je subjektom, ktorý by mal\npovinnosť previesť byt do vlastníctva nájomcu za cenu uvedenú v § 18 a nasl. zákona č. 182/1993\nZ. z., keď túto povinnosť majú len osoby uvedené v § 17 ods. 3 tohto zákona, nenadobudla majetok\nna základe tohto predpisu a ani nie je subjektom, na ktorý sa vzťahuje cena bytu podľa § 18 a nasl.\nzákona č. 182/1993 Z. z. Žalobcom ponúkla byt na predaj za tržnú cenu, o ktorú cenu ale žalobcovia\nnemali záujem. Prvý rozsudok súdu prvej inštancie obsahoval záver, že žalobe je dôvodné vyhovieť, keď\nprivatizáciou majetku štátu prechádzajú na nadobúdateľa privatizovaného majetku práva a povinnosti\nsúvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane povinnosti uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode bytu\nv zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., pokiaľ táto povinnosť vznikla právnemu predchodcovi nadobúdateľa\nprivatizovaného majetku a žalovaná tak bola povinná splniť si svoju povinnosť a previesť predmetný\nbyt do vlastníctva žalobcov, nakoľko v zákone č. 182/1993 Z. z. nie je žiadne zákonné ustanovenie, na\nzáklade ktorého by bolo dôvodné uzavrieť, že táto povinnosť previesť žalobcom byt do ich vlastníctva\nje závislá od subjektívneho rozhodnutia povinného vlastníka bytu. Mal za to, že žalovanej vyplýva\npovinnosť na prevod bytu do vlastníctva za zníženú cenu vypočítanú podľa zákona č. 182/1993 Z. z.\nnájomcovi (fyzickej osobe, ktorá v byte býva) ako právnej nástupkyni U.. Ľ. I. (fyzickej osoby, ktorá\nnadobudla vlastníctvo bytu z vlastníctva štátu podľa osobitného predpisu - zákona č. 92/1991 Zb.).\n4. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom\nprvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) uznesením z 29. novembra 2019 sp. zn. 4Co/300/2018 takýto\nprvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho\nuznesenia súdu prvej inštancie vytkol nevysporiadanie sa s inými rozhodnutiami v obdobných veciach,\ntýkajúcich sa ďalších bytov v bytovom dome (predloženými žalovanou) a neuviedol, prečo sa od týchto\npri svojom rozhodovaní odklonil, keď existujú už právoplatné rozhodnutia súdov týkajúce sa takýchto\nžalôb iných nájomcov rovnakého bytového domu, ktoré podľa žalovanej predstavujú ustálenú súdnu prax\nsúdnych autorít, zakladajúcu jej legitímne očakávanie, že aj spor v prejednávanej veci bude rozhodnutý\nv súlade s touto praxou. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní tak bolo výsledky vykonaného\n\ndokazovania opätovne vyhodnotiť, znova vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s\nustanovením § 220 ods. 2 CSP aj s prihliadnutím k uvedenému vyššie.\n5. Po doplnení dokazovania, po ktorom sa nič nezmenilo na nespornosti sledu udalostí súvisiacich s\nprechodom vlastníctva bytového domu, sporným však ostalo právne posúdenie veci, súd prvej inštancie\nv súlade s inými rozhodnutiami týkajúcimi sa toho istého bytového domu rozhodol tak, že žalobu zamietol\n(rozhodnutiami uvedenými v bode 1. tohto uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - ďalej\ntiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“). Tentoraz konštatoval, že v prípade dražby išlo o dražbu,\nktorou X., Š..F.. v likvidácii predával majetok v rámci speňaženia majetku v likvidácii. V konaní nebolo\npreukázané, že by v čase vydraženia bytového domu, ani v čase, keď U.. I. vložil túto nehnuteľnosť\nako nepeňažný vklad do základného imania žalovanej, žalobcovia a ostatní nájomcovia bytov v dome\npožiadali (ešte pred vykonaním úkonov, o ktorých je reč) o prevod vlastníctva k bytu. V prípade prevodu\nbytového domu z majetku X., Š..F.. v likvidácii na dražiteľa U.. I. nešlo o predaj v rámci tzv. veľkej\nprivatizácie, ale formou predaja majetku štátneho podniku v likvidácii. Predmetný majetok tak nebol\nprivatizovaný (?), a to aj s poukazom na ustanovenie § 47b zákona č. 92/1991 Zb., keď v čase dražby\nneplatil zákon č. 182/1993 Z. z. Vkladom nehnuteľnosti ako nepeňažného vkladu do základného imania\nžalovanej neporušil U.. I. ustanovenie § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. (v znení platnom ku dňu 20.\nfebruára 1997, t. j. ku dňu vkladu), keďže tam uvedené zákonné obmedzenie sa na neho nevzťahovalo.\nPodľa súdu prvej inštancie U.. I. nevznikla povinnosť previesť byt do vlastníctva žalobcov ani podľa § 28\nzákona č. 182/1993 Z. z. (nejde o družstevný byt), ani podľa § 29a ods. 2 tohto zákona (nejedná sa o byt\nv správe organizácií v tomto ustanovení uvedených) a ani podľa § 29a tohto zákona (nejde o obecný byt).\nVklad domu do základného imania žalovanej zo strany U.. I. je teda platným právnym úkonom, žalovaná\nsa preto stala vlastníčkou domu a zaťažuje ju povinnosť vyplývajúca z § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993\nZ. z., teda povinnosť byt, nájomcom ktorého sú žalobcovia, previesť iba do ich vlastníctva. Pokiaľ šlo\no poukaz žalobcov na ustanovenie § 17 ods. 3 písm. e) zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom ku\ndňu 20. februáru 1997, toto ustanovenie by bolo možné použiť v prípade, ak by bol vlastníkom domu a\nbytu stále U.. I., pretože on je osobou, ktorá predmetný byt nadobudla do vlastníctva postupom v zmysle\nzákona č. 92/1991 Zb. Ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. nestanovuje kontraktačnú\npovinnosť žalovanej (vlastníčky bytu) previesť byt do vlastníctva žalobcov aj v prípade, že prevod bytu\nnezamýšľa, ale takáto povinnosť vlastníka domu je viazaná na jeho subjektívne rozhodnutie previesť\nbyt na inú osobu. Súd prvej inštancie konštatoval tiež, že z ustanovení § 1 ods. 1, § 5 a § 47b zákona č.\n92/1991 Zb. možno vyvodiť, že privatizácia sa vykoná len podľa a na základe privatizačných projektov,\npoukazujúc v tejto súvislosti na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/80/2002 a 1Cdo/39/2005\n(prvé uverejnené i v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako\nR 88/2004), toto podľa neho konštatujúce. Právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu z 25. januára\n2016 sp. zn. 6Co/401/2015 v inej veci súdu prvej inštancie sp. zn. 16C/38/2007 o určenie neplatnosti\nprevodu vlastníctva bytu (išlo o tých istých účastníkov) bolo rozhodnuté, že vklad bytového domu do\nzákladného imania žalovanej je platný právny úkon, nakoľko U.. I. nenadobudol dom podľa zákona č.\n92/1991 Zb. na základe privatizačného projektu a nebol obmedzený v zmysle tohto zákona pri prevode\nvlastníctva obytného domu do základného imania žalovanej a tiež bolo prejudiciálne konštatované, že\nneexistuje žiadna zákonná norma, ktorá by určila, že žalovaná je povinná byt žalobcom odpredať, takže\nžalobe nešlo vyhovieť.\n6. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením na odvolanie\nžalobcov rozsudkom z 26. apríla 2023 sp. zn. 4Co/96/2022 potvrdil a žalovanej priznal voči žalobcom 1/ a\n2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie podľa neho vykonal\ndokazovanie dostatočným spôsobom, riadil sa právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v jeho\npredchádzajúcom rozhodnutí, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného\nskutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami\npodľa § 220 ods. 2 CSP, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožnil a konštatoval správnosť\njeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Konštatoval, že odvolacie námietky žalobcov nemali vplyv na vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku a neboli spôsobilé privodiť jeho zmenu. Žalobcovia 1/ a 2/ svoj nárok\nna prevod vlastníctva bytu odvodzovali z ustanovení § 1, § 15 ods. 1 a § 47b ods. 1 zákon č. 92/1991\nZb. a z ustanovení § 16 ods. 1 a nasl. zákona č. 182/1993 Z. z. Vykonané dokazovanie preukázalo,\nže prevodom vlastníckeho práva k bytovému domu jeho vkladom do základného imania žalovanej\nna základe zakladateľskej listiny z 20. februára 1997 nedošlo k porušeniu ustanovenia § 29 ods. 5\nzákona č. 182/1993 Z. z., nakoľko na U.. Ľ. I. sa nevzťahovalo zákonné obmedzenie previesť vlastníctvo\ndomu len do vlastníctva štátu, vrátane Slovenského pozemkového fondu, obce, obchodnej spoločnosti\n\ns účasťou štátu alebo obce alebo s účasťou Fondu národného majetku SR, a to z dôvodu, že žalovaná\nnebola žiadnym z vlastníkov domu, na ktorých sa uvedené obmedzenie vzťahovalo (vymenovaných\nv § 18 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.) a nešlo tu ani o byt v dome nadobudnutom U.. I. podľa\nosobitného predpisu (zákona č. 92/1991 Zb.) Pôvodne bola likvidácia štátnych podnikov, ktorej účelom\nbolo vysporiadať majetkové pomery zrušeného štátneho podniku, upravená v ustanoveniach § 27a až\n§ 27e Hospodárskeho zákonníka (zrušeného 1. januára 1992, kedy nadobudol účinnosť Obchodný\nzákonník, ktorý v § 761 ods. 3 stanovil, že na likvidáciu štátnych podnikov sa použijú jeho ustanovenia\n§ 71 ods. 3 až 6, § 72 a § 75 ods. 2 a 3). Následne prijatá osobitná právna úprava zákonom č.\n92/1991 Zb. s účinnosťou od 28. februára 1992 v ustanovení § 47b doplnila túto právnu úpravu likvidácie\nštátnych podnikov o spôsob speňaženia majetku likvidátorom predajom vecí na verejnej dražbe, pri\nktorom postupe sa do prijatia osobitného zákona mali použiť ustanovenia zákona č. 427/1990 Zb.\nTakáto čiastková úprava týkajúca sa likvidácie zrušených štátnych podnikov v zákone č. 92/1991 Zb.\nvšak neznamená, že majetok zrušeného štátneho podniku získaný predajom na verejnej dražbe treba\npovažovať za majetok nadobudnutý do vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb. Obmedzenia prevodov\nvlastníctva dané zákonom č. 182/1993 Z. z. (§ 29 ods. 5 a 7) sa vzťahujú na prípady nadobudnutia\nobytného domu na základe veľkej privatizácie a nie na prípady ich získania predajom majetku zrušeného\nštátneho podniku likvidátorom na verejnej dražbe. Predmetný majetok tak ani podľa odvolacieho súdu\nnebol privatizovaný (?) a žalobcom nárok uplatňovaný voči žalovanej podľa zákona č. 182/1993 Z.\nz. nevznikol. Preto žalovaná ani nie je povinným subjektom previesť im vlastnícke právo k bytu za\npodmienok stanovených zákonom č. 182/1993 Z. z., ktorú povinnosť nejde vyvodiť z § 16 tohto zákona\n(to nezakladá žalobcom ako nájomcom bytu zákonný nárok voči žalovanej na prevod bytu do ich\nvlastníctva, iba zaväzuje vlastníka domu previesť vlastníctvo bytu len na jeho nájomcu). Zákonnú\npovinnosť žalovanej previesť byt do vlastníctva žalobcov nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 17 ods. 3\nzákona č. 182/1993 Z. z., ktoré sa vzťahovalo len na prevod bytu nájomcovi z vlastníctva štátu, vrátane\nSlovenského pozemkového fondu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo Fondu národného\nmajetku SR alebo obce, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa\nzákona č. 92/1991 Zb., pričom žalovaná nie je žiadnym z týchto povinných subjektov.\n7. K odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie nerozhodoval v súlade s rozhodovacou\nčinnosťou najvyššieho súdu a nálezom Ústavného súdu SR (ďalej tiež len „ÚS SR“) z 10. novembra 2020\nč. k. IV. ÚS 372/2020-74, čím podľa nich došlo k znemožneniu uskutočňovania ich procesných práv,\nodvolací súd uviedol, že ÚS SR sa v uvedenom náleze (ktorým došlo k zrušeniu uznesenia najvyššieho\nsúdu z 28. marca 2019 sp. zn. 5Cdo/80/2017 v spore inej nájomníčky bytu v bytovom dome U. D. s\nrovnakým predmetom konania proti rovnakej žalovanej), zaoberal len otázkami prípustnosti dovolania\na nie je (nebol) v ňom vyjadrený žiadny právny názor na danú vec (ÚS SR sa tam vôbec nezaoberal\nmeritom veci). K odvolacej námietke žalobcov, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je riadne\na zákonne odôvodnený, je zmätočný, arbitrárny a diskriminačný, odvolací súd s poukazmi na R 129/1999\na rozhodnutia najvyššieho súdu v jeho veciach sp. zn. 1Cdo/6/2004, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011 a\n6Cdo/90/2012) konštatoval, že k tomuto postupom súdu prvej inštancie nedošlo. ÚS SR za protiústavné\na arbitrárne považuje tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je so zreteľom na preukázané skutkové\na právne skutočnosti úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické (IV. ÚS 150/03, I.\nÚS 301/06 a I. ÚS 200/2012), o taký prípad tu ale nešlo. Napokon k odvolacej námietke žalobcov\ntýkajúcej sa listín pripojených k odvolaniu uviedol, že tieto (dôkazy) nielenže nespĺňajú podmienky\nprípustnosti stanovené ustanovením § 366 CSP (pričom časť z nich bola súčasťou súdneho spisu už v\nčase konania pred súdom prvej inštancie, a teda tento súd tieto ich zobral pri svojom rozhodovaní do\núvahy a zvyšná časť porušuje zásadu koncentrácie konania stanovenú ust. § 153 a 154 CSP), ale ani\nby neboli spôsobilými vzhľadom na vyššie uvedené ovplyvniť inak správne vyhodnotenie vykonaného\ndokazovania. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov teda odvolací súd považoval odvolacie námietky\nza neopodstatnené a odvolanie za nedôvodné.\n8. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej tiež „dovolatelia“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhli, aby dovolací\nsúd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací dôvod podľa § 420\npísm. f) CSP dovolatelia odôvodnili nezákonnosťou, arbitrárnosťou a protiústavnosťou napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu, ktorý rozhodol na základe neexistujúceho zákonného ustanovenia, keď: i)\nv zákone č. 92/1991 Zb. ani v zákone č. 182/1993 Z. z. nie je uvedené, že v prípade prevodu bytov\n(bytového domu) z majetku štátu sa zákon č. 182/1993 Z. z. vzťahuje len na byty, ktoré boli nadobudnuté\npodľa § 5 až § 10 zákona č. 92/1991 Zb. (v rámci veľkej privatizácie na základe privatizačného projektu)\n\na na prevody bytov (bytového domu) podľa § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. (likvidáciou štátneho\npodniku vo verejnej dražbe) sa naopak nevzťahuje a ii) vo vzťahu k ustanoveniu § 16 ods. 1 zákona č.\n182/1993 Z. z. dospel k záveru, že nezakladá nárok dovolateľov na prevod bytu do ich vlastníctva, ale\niba zaväzuje vlastníka domu previesť vlastníctvo bytu len na jeho nájomcu. Dovolatelia opakovane (ako\naj v odvolacom konaní) poukazovali na nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020, ktorým bolo rozhodnuté\no ústavnej sťažnosti inej nájomníčky (U. D.) iného bytu v rovnakom bytovom dome za stavu druhovej\ntotožnosti tiež predmetu sporu a za svojvoľné a arbitrárne považovali aj rozhodnutie súdu prvej inštancie.\nRozhodnutia nižších súdov sú podľa dovolateľov v príkrom rozpore nielen so zákonnými ustanoveniami\n§ 1, § 15 ods. l a § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. a § 16 ods. 1, § 17 ods. 3 písm. f) [predtým písm. d)]\na § 18 ods. 1 a nasl. zákona č. 182/1993 Z. z., ale porušujú aj procesné ustanovenie § 186 ods. 1 CSP,\npodľa ktorého právne predpisy zverejnené v Zbierke zákonov SR sa v konaní nedokazujú. Dovolatelia\nsa nestotožnili ani s posúdením ich odvolacej námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku súdu prvej\ninštancie, namietajúc prekonanie rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, na ktorú poukazoval odvolací\nsúd (nálezom ÚS SR z 21. januára 2021 sp. zn. II. ÚS 120/2020). Poukázali i na ďalší nález ÚS SR\nz 26. apríla 2023 č. k. I. ÚS 145/2023-38 (vo veci ústavnej sťažnosti G.. B. Š. ako už tretej osoby\ns postavením nájomníka bytu v bytovom dome). Konanie odvolacieho súdu považovali za nesprávny\nprocesný postup, ktorý im znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu ich práva na spravodlivý proces a zároveň k porušeniu ich práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších ústavných zákonov) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992\nZb.). S poukazom na uvedené je podľa dovolateľov dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP daný.\n9. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je podľa dovolateľov naplnený potom s poukazom\nna ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu v obdobnej právnej veci, ktorej výrazom je rozsudok\nz 19. decembra 2021 sp. zn. 5Cdo/109/2001. Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, „ ... či je žalovaná ako právny nástupca nadobúdateľa privatizovaného majetku z majetku\nštátu povinná uzatvoriť zmluvu o prevode bytu v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. so žalobcami 1/ a\n2/ ...“, pri riešení ktorej sa dovolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\nPodľa rozsudku najvyššieho súdu označeného zhora „ ... privatizáciou majetku štátu prechádzajú\nna nadobúdateľa privatizovaného majetku práva a povinnosti súvisiace s privatizovaným majetkom\nvrátane povinnosti uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode garáže v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z.,\npokiaľ takáto povinnosť vznikla právnemu predchodcovi nadobúdateľa privatizovaného majetku ... “.\nDovolatelia nesúhlasili s tvrdením odvolacieho súdu, že právny predchodca žalovanej U.. I. nenadobudol\nbytový dom (vrátane bytu žalobcov) v rámci privatizácie, t. j. prevodu majetku štátu na iné osoby, lebo ho\nnenadobudol na základe privatizačného projektu (podľa § 5 až § 10b zákona č. 92/1991 Zb.) a uvedené\npovažovali za svojvoľné a arbitrárne, keď objektívne a preukázateľne ho nadobudol podľa § 47b ods. 1\nzákona č. 92/1991 Zb. vo verejnej dražbe odpredajom majetku štátu. S poukazom na znenie § 47b ods.\n1 zákona č. 92/1991 Zb. (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 1993) uviedli, že likvidátor mohol\npostupovať pri predaji bytového domu ako majetku štátu buď podľa § 47b ods. 1 (predajom vo verejnej\ndražbe) alebo podľa § 10 ods. 1 (predajom na základe schváleného a zverejneného privatizačného\nprojektu), pričom v rámci realizácie privatizácie majetku štátu šlo o rovnocenné spôsoby. V nadväznosti\nna toto nesprávne právne posúdenie veci potom súd prvej inštancie vo svojom rozsudku nesprávne\nprávne posúdil, že nadobúdateľ majetku štátu (právny predchodca žalovaného U.. I.) nie je osobou podľa\n§ 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., a preto sa na neho, ako ani na jeho právneho nástupcu (žalovanú)\nnevzťahujú obmedzenia podľa zákona č. 182/1993 Z. z. Najvyšší súd navyše uznesením z 28. februára\n2023 sp. zn. 4Cdo/40/2021 rozhodol o dovolaní v skutkovo a právne rovnakej veci inej nájomníčky (U.\nD.) proti rovnakej žalovanej tak, že rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na\nďalšie konanie a rozhodnutie, a preto je daný tiež dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n10. Žalovaná navrhla dovolanie odmietnuť (ako neprípustné), eventuálne ho zamietnuť (ako nedôvodné).\nNamietala, že argumentácia dovolateľov, ktorou odôvodňujú prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa\n§ 420 písm. f) CSP sa týka výlučne právneho posúdenia veci (keď tvrdia, že odvolací súd rozhodol na\nzáklade neexistujúceho zákonného ustanovenia), toto však v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou\nnajvyššieho súdu procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nespôsobuje. Podľa žalovanej napadnutý\nrozsudok nemožno v žiadnom prípade označiť za neodôvodnený, nepreskúmateľný a ani za prekvapivý,\nnakoľko odvolací súd v jeho odôvodnení reagoval jasne a zrozumiteľne na všetky v konaní nastolené\nrelevantné skutkové a právne otázky, ktoré mali pre rozhodnutie vo veci podstatný význam a detailne sa\n\nvysporiadal s právne relevantnou argumentáciou strán konania. K tvrdenému dovolaciemu dôvodu podľa\nust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaná uviedla, že nižšie súdy dospeli k záveru, že U.. Ľ. I. nadobudol\nbytový dom v rámci procesu likvidácie zrušeného štátneho podniku a nie v rámci procesu privatizácie\n(pričom postup verejnej dražby vykonávanej v rámci likvidácie upravoval zákon č. 427/1990 Zb.). Preto\nodvolaciemu súdu ani nevyvstala potreba riešiť otázku prechodu prípadných práv a povinností štátneho\npodniku X., Š..F.. na jeho právnych nástupcov podľa § 15 zákona č. 92/1991 Zb., odvolací súd túto otázku\nani neriešil a tak nemohlo ani dôjsť k odklonu od právneho záveru vysloveného v rozsudku z veci sp.\nzn. 5Cdo/109/2001, pričom žalobcovia v konaní ani nepreukázali, že by im voči právnemu predchodcovi\nžalovanej (či už U.. I. alebo štátnemu podniku X., Š..F..) vznikol právny nárok na nadobudnutie bytu do\nich vlastníctva.\n11. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej\nneprospech boli vydané rozhodnutia oboch nižších súdov (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou), viazaný\nprávnym názorom ÚS SR, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom\nsúde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.)\ndospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.\n12. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n13. Žalobcovia v prejednávanej veci dovolanie odôvodnili dôvodmi prípustnosti podľa § 420 písm. f) a §\n421 ods. 1 písm. a) CSP, t. j. tým, že im súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať\nim patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a aj\nnesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke pre jeho rozhodnutie významnej\nza cenu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Za nesprávny považovali záver\nodvolacieho súdu, že žalovaná síce má povinnosť previesť na žalobcov byt, ktorý majú v nájme, ale\nlen v prípade, ak sa rozhodne (rozumej sama z vlastnej vôle) byt predať a pokiaľ žalovaná záujem\nbyt predať nemá, zákonná povinnosť previesť ho do vlastníctva nájomcov jej nevzniká. Z uvedeného\nvyvodzovali, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nezákonný, arbitrárny a protiústavný a opiera\nsa o neexistujúce zákonné ustanovenie, čo je dovolacím dôvodom podľa § 431 ods. 1 CSP s poukazom\nna § 420 písm. f) CSP.\n14. Arbitrárnosť môže mať v rozhodnutiach súdov rôznu podobu. Podľa konštantnej judikatúry ÚS\nSR o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad\nprávnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach\nrozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v hodnotení dôkazov, ktoré\nje vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že prijaté skutkové závery\nz vykonaných dôkazov pri žiadnej ich možnej interpretácii nevyplývajú. Arbitrárnosť teda znamená\ninterpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak\nnemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a\npráva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).\n15. Skutkové okolnosti sporu vyplývajúce z vykonaného dokazovania sú také, že žalobcovia sa ako\nnájomcovia bytu domáhali uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva k tomuto bytu proti žalovanej ako\nvlastníkovi bytového domu (žiadosť z 27. novembra 2003). Svoj nárok odvodzovali od skutočnosti,\nže tento byt bol žalobcovi 1/ pridelený jeho vtedajším zamestnávateľom (štátnym podnikom), v rámci\nlikvidácie štátneho podniku bol bytový dom, v ktorom sa nachádzal aj byt, o ktorý ide, prevedený na\nfyzickú osobu vo verejnej dražbe a v roku 1997 táto fyzická osoba (U.. Ľ. I.) vložila celý bytový dom do\nobchodnej spoločnosti (žalovanej), ktorá sa stala jeho vlastníkom.\n16. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník\ndomu previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi, ak nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas. Týmto\nustanovením nie je dotknuté predkupné právo spoluvlastníka domu.\n\n17. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. štátne podniky, štátne podniky v likvidácii, štátne\nrozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie, právnické osoby, ktoré podľa osobitného\nzákona spravujú majetok štátu a bytové družstvá sú povinné s nájomcom bytu, garáže alebo s nájomcom\nateliéru uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru do dvoch rokov odo dňa, keď\nnájomca požiada o prevod vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty\npodať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti.\n18. Všeobecné súdy v sporovom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad\na aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou\nzákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá a účinná ochrana práv a oprávnených záujmov strán\nsporu (porovnaj čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP). Civilné sporové konanie sa musí v každom\njednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným\nprávam strany sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných\ndôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Zásada iura novit curia („súd pozná právo“) neznamená\nlen to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej\nho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa\npráva na súdnu ochranu svojich práv.\n19. Dovolatelia označili za nesprávny ten podstatný záver z odôvodnenia napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu, podľa ktorého závisí výlučne od rozhodnutia vlastníka bytu (tu žalovanej), či byt\nprevedie na žalobcov alebo nie. V nadväznosti na konštatovanie ÚS SR, ktorý v kasačnom náleze z 10.\nnovembra 2020 č. k. IV. ÚS 372/2020-74 označil za arbitrárne, resp. ako protiústavné nepochybne aj\ntaké rozhodnutie, ktoré je založené na neexistujúcej právnej norme, dovolací súd ani nemá inú možnosť,\nnež dať za pravdu dovolateľom, a preto sa nestotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, ktorého\npodstatou je podmieňovanie možnosti prevodu vlastníctva bytu tým, že vlastník domu, v ktorom sa byt\nnachádza sa autonómne (on sám) rozhodne byt previesť. Súhlasiť totiž treba so žalobcami, že takáto\npodmienka (z povahy veci odkladacia), ktorá by vznik zákonnej povinnosti vlastníka bytu na jeho prevod\nbytu do vlastníctva nájomcu (podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.) činila závislým\nvýhradne len na rozhodnutí o tom, či sa rozhodne byt predať, nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona\nč. 182/1993 Z. z. Právny základ napadnutého rozsudku preto nemá oporu v hmotnom práve a dôvody,\nktoré viedli odvolací súd k takémuto rozhodnutiu, sú výsledkom arbitrárneho výkladu a aplikácie práva.\n20. Vzhľadom na viazanosť najvyššieho súdu právnym názorom ÚS SR, vysloveným v náleze (§ 134\nods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z.), hoc aj nie priamo v tentoraz prejednávanej veci, ale za podmienky\njej druhovej totožnosti s vecou, v ktorej k vydaniu nálezu došlo, teda možno konštatovať, že výhrady\nvyslovené v kasačnom náleze ÚS SR z 10. novembra 2020 č. k. IV. ÚS 372/2020-74 vo vzťahu k\nuzneseniu najvyššieho súdu z 28. marca 2019 sp. zn. 5Cdo/80/2017 sa obsahovo v podstatnej časti\ntýkajú aj napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v tentoraz prejednávanej veci. Prípustnosť a aj\ndôvodnosť dovolania žalobcov vychádza z ustanovenia § 420 písm. f) CSP; z doterajšej judikatúry\nnajvyššieho súdu vyplýva, že vo výnimočných prípadoch aj arbitrárnosť právneho posúdenia veci súdmi\nnižších inštancií môže odôvodňovať prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (v tejto\nsúvislosti porovnaj napríklad 4Cdo/5/2019 a 4Cdo/6/2019).\n21. So zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania preto najvyšší súd dospel k záveru, že v danej\nprocesnej situácii, ktorá nastala po kasačnom náleze ÚS SR pre dosiahnutie zmyslu a podstaty ďalšieho\nkonania prichádza do úvahy iba zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (keď\nnápravu možno dosiahnuť týmto spôsobom) pre existenciu procesnej vady konania podľa § 420 písm. f)\nCSP. Z týchto dôvodov tak bolo potrebné podľa § 449 ods. 1 CSP a § 450 rovnakého zákona rozhodnúť\nspôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.\n22. Vzhľadom na konštatovanie existencie prvého dovolacieho dôvodu (podľa § 420 CSP) aj dôvodu\nprípustnosti dovolania [podľa písm. f) rovnakého ustanovenia] už dovolací súd nepristúpil k posúdeniu\nopodstatnenosti argumentácie žalobcov, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím\nsúdom [podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP]. Postupoval pritom v súlade so svojou prevažujúcou\nrozhodovacou praxou, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti\n(pri ktorej existencii musí vždy dôjsť k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia a k vráteniu\nveci jeho pôvodcovi na ďalšie konanie) ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je posudzovanie\n\notázok súvisiacich so správnosťou právneho posúdenia predčasné (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017,\n3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016 a 8Cdo/70/2017).\n23. V novom konaní bude odvolací súd povinný zohľadniť ciele zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý v\nsúvislosti s požiadavkou na privatizáciu bytového fondu sledoval čo najdetailnejšie prispôsobenie úpravy\nzmeneným spoločenským a ekonomickým podmienkam. Neopomenie, že interpretácia rozhodných\nustanovení zákona, o ktorom je reč, vyžaduje použitie klasických aj moderných výkladových metód. To\nznamená predovšetkým ich výklad vo vzájomných súvislostiach, prihliadajúc na ich účel, ako aj účel\nzákona ako celku, ktorým bola a stále je privatizácia bytového fondu dotýkajúca sa veľkého množstva\noprávnených nájomcov. Tiež je potrebné mať na zreteli, že súd pri interpretácii práva a jeho následnej\naplikácii nie je viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, pokiaľ to\nvyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré\nmajú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku (ako významovom celku). Povinnosť súdu\nnachádzať právo neznamená iba vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež\npovinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných\nnoriem alebo noriem nejasných či legislatívne nepresných. Takáto povinnosť sa javí ešte markantnejšou\ntam, kde spor vznikol i pre neexistenciu dnešnej právnej úpravy prevodu vlastníctva bytov v čase, v\nktorom došlo k zmene vlastníctva bytového domu (vrátane bytu žalobcov) a takto tiež k opusteniu domom\n(aj bytmi v ňom) dispozičnej sféry toho subjektu, o ktorého povinnosti byt previesť podľa už vyššie\ncitovaného ustanovenia § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. nemohli byť žiadne pochybnosti (pričom\npráve o taký prípad malo ísť aj v tejto konkrétnej veci), a to za stavu prevodu bytového domu pred\nnadobudnutím účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. podľa právnych predpisov, v ktorých názvoch sa síce\nvýraz „privatizácia“ (ako spoločný menovateľ) neobjavil, napriek tomu sa však pri ich pomenúvaní v praxi\nzažil (v tejto súvislosti porovnaj zákon č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam\nna iné právnické alebo fyzické osoby, nazývaný tiež zákonom o malej privatizácii a zákon č. 92/1991 Zb.\no podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, tento nazývaný zákonom o privatizácii veľkej).\n24. Nadväzujúc na tieto východiská sa odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia ústavne konformným\nspôsobom vysporiada nielen s tým, či žalobcovia majú podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993\nZ. z. právo na prevod vlastníckeho práva k bytu (ktorý bol pôvodne bytom štátneho podniku), ale v\nnadväznosti na tento záver sa náležite vysporiada aj s otázkou, či na tento prevod možno aplikovať §\n29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. v tom kontexte, či sa povinnosť prevodu vlastníctva bytu vzťahuje\naj na toho právneho nástupcu štátneho podniku (X., Š..F.. v likvidácii), ktorého zákonodarca do výpočtu\npovinných subjektov nezaradil. V takom prípade pre žalovanú ako obchodnú spoločnosť, do ktorej\nzákladného imania bol bytový fond vnášaný ako nepeňažný vklad, obmedzenie zmluvného prevodu platí\nnásledne. Ak by odvolaciemu súdu z jednotlivých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. nasvedčovalo\nvyvodenie uvedeného pravidla, garantuje to nárok žalobcov na prevod bytu do ich vlastníctva so\nvšetkými zákonnými dôsledkami pre žalovanú, t. j. bez skôr skonštruovanej podmienky a ponechania\nna žalovanej, kedy (a či vôbec) sa rozhodne byt žalobcom predať.\n25. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}