{"guid": "abc59be9-4cd8-434c-b699-dd882f435c32:da261c75-6ecf-4881-86ce-674365879af1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1322201225.1", "spisova_znacka": "3CdoR/2/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoR/2/2025 z 24. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. septembra 2025, sp. zn. 3CdoR/2/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:1322201225.1", "identifikacne_cislo": "1322201225", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Sluk", "sudca_id": 411, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-sluk-411", "datum_vydania": "2025-09-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/161", "nazov": "CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-76", "nazov": "§ 76 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-76", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-76"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-68", "nazov": "§ 68 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-68", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36", "nazov": "ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-24.odsek-5", "nazov": "§ 24 ods. 5 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-24.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-35", "nazov": "§ 35 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-35", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-427.odsek-1", "nazov": "§ 427 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-427.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-427"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-424.odsek-1", "nazov": "§ 424 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-424.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-424"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-424", "nazov": "§ 424 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-424", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-424"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-443", "nazov": "§ 443 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-443", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-443"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "nazov": "§ 431 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "nazov": "§ 428 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-428"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "nazov": "§ 385 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-385"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/161#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-76", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-77", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-68", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-24", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-35", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-427", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-424", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-443", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-428", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-385"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/da261c75-6ecf-4881-86ce-674365879af1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1322201225.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1322201225.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1322201225.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3CdoR/2/2025\n1322201225\n24. 09. 2025\nJUDr. Marián Sluk\nECLI:SK:NSSR:2025:1322201225.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú F. T., narodenú XX. L. XXXX,\nbývajúcu u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta,\nGalanta, Staničná 5, dieťa rodičov: matky C.. R.. M. M., narodenej XX. O. XXXX, U. XXX, zastúpenej\nadvokátskou kanceláriou AK GG, s.r.o., Galanta, Agátova 2513/15, IČO: 50954709, a otca U.. Z. T.,\nnarodeného XX. D. XXXX, U. - R. dvor, M. ulica XX/XX, zastúpeného advokátom Mgr. Michalom\nZemanom (účastníkom združenia Advokátska kancelária Zárecký Zeman), Bratislava, Medená 18, v\nkonaní o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, vedenej na Okresnom súde Galanta\npod sp. zn. 21P/52/2022, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. augusta 2024\nsp. zn. 14CoP/25/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Galanta rozsudkom z 11. septembra 2023, č. k. 21P/52/2022-740 zveril maloletú do\nosobnej starostlivosti matky (výrok I.); určil, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloletú zastupovať\na spravovať jej majetok (výrok II.); určil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou 280 eur\nmesačne od 17. marca 2022, so splatnosťou do 15teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám\nmatky (výrok III.); uložil otcovi povinnosť uhradiť zročné výživné od 17. marca 2022 do 31. augusta\n2023 vo výške 2.495,45 eura, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.), upravil styk otca\ns maloletou, a to bližšie špecifikovaný vo výrokovej časti (výrok V.); zrušil uznesenia Okresného súdu\nGalanta z 01. júla 2022, č. k. 21P/52/2022 - 224 a z 02. decembra 2022 č. k. 21P/216/2022- 41 (výrok\nVI.); rozhodol o vrátení častí preddavkov zložených na znalecké dokazovanie obom rodičom maloletej\n(výroky VII. a VIII.); zamietol návrh otca na vyslovenie predbežnej vykonateľnosti rozsudku (výrok IX.) a\nvyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok X.).\n1.1. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil aplikáciou § 36 ods. 1, § 24 ods. 3, § 24 ods. 5, § 25 ods.\n1 a ods. 2, § 28 ods. 1 a ods. 2, § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 5, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76\nods. 1, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o rodine\").\n1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je úprava práv a povinností rodičov k maloletému\ndieťaťu, v ktorom matka navrhovala zveriť maloleté dieťa do jej osobnej starostlivosti, otec navrhoval\nzveriť maloleté dieťa do jeho osobnej starostlivosti, prípadne striedavej osobnej starostlivosti oboch\nrodičov.\n1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodnutie o zverení maloletého dieťaťa do výlučnej osobnej\nstarostlivosti jedného z rodičov zohľadňuje množstvo faktorov jednak na strane rodičov, jednak na strane\nmaloletého dieťaťa. Vo veciach starostlivosti o maloleté deti je nevyhnutné prihliadať predovšetkým\nna záujem maloletého dieťaťa. Zásadne na rozhodnutie o zverení majú vplyv viaceré okolnosti,\npredovšetkým ide o osobnosť rodiča, vzťah rodiča k dieťaťu, vzťah dieťaťa ku každému rodičovi,\n\nrešpekt k právu dieťaťa stýkať sa s druhým rodičom, charakter, morálka a štruktúra mravných noriem\nrodičov, ako aj všetky ostatné dôležité okolnosti ovplyvňujúce základné právo dieťaťa na to, aby\nvyrastalo v harmonickom prostredí. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ideálnym stavom je, keď\ndieťa môže vyrastať v starostlivosti oboch rodičov. Zároveň je však potrebné uviesť, že základným\nprávom dieťaťa je právo na pokojné a harmonické rodinné prostredie a je povinnosťou rodičov mu\ntakéto prostredie zabezpečiť. V prípade, ak medzi rodičmi dieťaťa dochádza k dlhodobým nezhodám,\nprípadne obaja, alebo jeden z nich sa správa neprimerane a ich spolužitie nevytvára vhodné prostredie\npre zdravý rast dieťaťa, je dôvodné, ak sa dieťa zverí do osobnej starostlivosti len jedného z nich a\nupravia sa rodičovské práva a povinnosti. Základné podmienky pre zverenie maloletého dieťaťa do\nstriedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov vyžadujú, aby rodičia boli spôsobilí dieťa vychovávať,\naby mali o výchovu dieťaťa záujem, aby bolo zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej\nstarostlivosti oboch rodičov v jeho záujme a aby touto úpravou boli lepšie zabezpečené potreby dieťaťa.\nSamotná skutočnosť, že obaja rodičia majú o osobnú starostlivosť záujem a že sú z hľadiska fyzického,\npsychického a existujúcich vhodných bytových podmienok obaja spôsobilí sa o dieťa starať, nevedie\nešte k opodstatnene k záveru, že striedavá osobná starostlivosť je pre dieťa vhodná, pokiaľ nie je\npreukázané aj splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok kumulatívne požadovaných právnou\núpravou. Pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa nemožno postupovať podľa vopred danej schémy,\npričom striedavá osobná starostlivosť nemôže byť paušálne využívaná ako forma „spravodlivého\"\nrozdelenia starostlivosti o maloleté dieťa medzi rodičov. Záujem a potreby konkrétneho dieťaťa súd musí\nposudzovať v každom prípade zvlášť so snahou o minimalizáciu negatívnych dôsledkov pre dieťa. Súd\nprvej inštancie zároveň poukázal na Komentár Výboru OSN pre práva dieťaťa, ktorým interpretoval čl.\n3 ods. 1 Dohovoru.\n1.4. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že obaja rodičia sú\nspôsobilí dieťa vychovávať a o osobnú starostlivosť dieťaťa majú záujem. Obaja rodičia majú k dieťaťu\nvytvorený pozitívny vzťah, ich záujem o dieťa je skutočný a trvalý a pre dieťa predstavujú primárne\nvzťahové osoby. Obaja rodičia odvádzajú skvelú rodičovskú prácu a obaja sú dosť dobrými rodičmi.\nMaloleté dieťa sprevádzajú oddelenými domácnosťami. Vzťah maloletého dieťaťa je k obom rodičom\npozitívny. Otec vie bazálne zabezpečiť potrebnú starostlivosť o dieťa, najmä na úrovni inštrumentálnych,\nfunkčných potrieb, vzhľadom na jeho osobnostné predpoklady menej v oblasti emočnej podpory. Matka\nvie zabezpečiť potrebnú starostlivosť o maloleté dieťa na úrovni inštrumentálnych, funkčných potrieb\ni v oblasti emočnej podpory. Matka je s maloletým dieťaťom naviazaná emocionálne a empaticky.\nAktuálna potreba maloletého dieťaťa je byť viacej časovej dotácie so svojou matkou. Vo svetle vývinovej\npsychológie i teórie pripútania dieťa aktuálne potrebuje emocionálnu saturáciu viac matkou ako otcom.\nV správaní matky maloletého dieťaťa je prítomná vnútorná psychická vyrovnanosť, ktorá pre dieťa\npredstavuje potrebnú emocionálnu stabilitu. Zo strany otca maloletého dieťaťa by mala byť prítomná\nväčšia empatia k aktuálnemu prežívaniu maloletého dieťaťa, ktorým dáva najavo, že potrebuje väčšiu\nčasovú, resp. emocionálnu dotáciu s matkou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a najmä s\nohľadom na emocionálnu orientáciu dieťaťa, ktoré je k svojej matke citovo pripútané, súd nemal za\npreukázané, že by zverením maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov,\nnehovoriac o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti otca, boli zaistené potreby dieťaťa\nlepšie než jeho zverením do osobnej starostlivosti matky. Súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil osobnosť\ndieťaťa a hodnotu danou stálosti výchovného prostredia. Matka vie aktuálne lepšie zabezpečiť citovú\nvýchovu dieťaťa a pre dieťa by jej dlhšia neprítomnosť bola frustrujúca a nevhodná.\n1.5. Súd prvej inštancie sa zároveň zaoberal otcom dieťaťa predloženými nálezmi Ústavného súdu\nČR a Ústavného súdu SR. Súd prvej inštancie poukázal, že striedavá osobná starostlivosť nie je\nriešením jediným, a ani riešením automatickým. Prioritným meradlom pre zverenie maloletého dieťaťa\ndo striedavej osobnej starostlivosti nie je ani (mnohokrát subjektívne) prianie jedného z rodičov, ale\nnajlepší záujem dieťaťa. Posúdenie naplnenia tohto meradla prislúcha obecným súdom, ktoré sú\npovinné posudzovať vec individuálne s prihliadnutím k jej konkrétnym okolnostiam a zvláštnostiam.\nStriedavá osobná starostlivosť pripadá do úvahy vtedy, pokiaľ obaja rodičia prejavujú o zverenie dieťaťa\ndo ich starostlivosti úprimný a skutočný záujem (subjektívne kritérium) a obaja napĺňajú relevantné\nobjektívne kritériá zhruba v rovnakej miere. V prípade, ak jeden z rodičov napĺňa relevantné kritériá\nvýrazne lepšie, je spravidla v záujme dieťaťa, aby bolo zverené do starostlivosti tohto rodiča (zároveň s\nnastavením vhodného styku druhého rodiča s dieťaťom). Vo výnimočných prípadoch môže byť dôvodom\nk vylúčeniu striedavej osobnej starostlivosti aj nevhodná, či absentujúca komunikácia medzi rodičmi,\nale je nevyhnutné pokúsiť sa zistiť príčinu tohto stavu komunikácie a tento stav za pomoci vhodných\nopatrení napraviť a zlepšiť. Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS\n216/2018, ktorý sa týkal otázky najlepšieho záujmu dieťaťa.\n\n1.6. Súd prvej inštancie, okrem iného, konštatoval, že zo záverov znaleckého posudku, od ktorých\nnemal dôvod sa odkloniť, keďže závery v poradenskej psychológii sú postavené najmä na záveroch\npsychického prežívania detí a vychádzajú najmä z prežívania maloletého dieťaťa, pozorovania jeho\nsprávania, opisov správania jeho rodičmi v súlade s vývinovou psychológiou a teóriou vzťahovej väzby a\nbezpečného pripútania sa, vyplývalo, že zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti\noboch rodičov sa aktuálne nejaví ako vhodné riešenie úpravy práv a povinností rodičov k maloletému\ndieťaťu, a to práve vzhľadom na to, že hoci obaja rodičia sú pre maloleté dieťa primárne vzťahové\nosoby, matka maloletého dieťaťa je pre dieťa primárnou emocionálnou vzťahovou osobou, stará sa\no dieťa nepretržite od narodenia a dieťaťu poskytuje nielen potrebnú starostlivosť, bezpečie a istotu,\nale aj významnú podporu v oblasti emočnej saturácie. Pre maloleté dieťa je emocionálnym, sociálnym,\naj regulačným zdrojom rozvoja osobnosti dieťaťa, ktorá sýti jeho potreby od malička. Tomuto záveru\nplne zodpovedá aj skutočnosť, že maloleté dieťa vo verbálnych i neverbálnych prejavoch prejavuje voči\nsvojim rodičom, matke aj otcovi, pozitívne prežívanie, avšak počas znaleckého vyšetrenia maloletého\ndieťaťa zvlášť s matkou a zvlášť s otcom, bola pri znaleckom vyšetrení s otcom na dieťati pozorovaná\npotreba emocionálnej saturácie prostredníctvom plyšovej hračky, pričom išlo o prenos emocionálnej\nosoby do symbolu. Súd prihliadol aj na to, že dieťa počas znaleckého vyšetrenia s matkou zvolilo hru,\npočas ktorej samé objavovalo hračky, teda situáciu nepotrebovalo mať pod kontrolou, zatiaľ, čo pri\nvyšetrení so svojím otcom, situáciu už dieťa nemalo emocionálne pod kontrolou nevedome a vtedy\ndieťa zvolilo hru, ktorá má pravidlá, lebo mu dodáva istotu. Znaleckým dokazovaním mal súd za\npreukázané, že rodičia k maloletému dieťaťu pristupujú vzhľadom na svoje osobnostné charakteristiky\nodlišne, pričom prejavy správania otca je pre dieťa náročnejšie spracovávať v prežívaní, najmä z pohľadu\nnepredvídanosti emocionality a prejavov rodiča, resp. skratové reakcie s emocionálnym nábojom. Do\nrole a prejavov otca sa mu premietajú aj osobnostné vlastnosti s prevahou egocentrického zamerania\n(na vlastnú osobu zamerané vnímanie a potreby a pod.), s rozhodným niekedy až ráznym konaním,\nktoré sa vo vzťahu k dieťaťu premietajú najmä do autoritatívnejších foriem výchovného pôsobenia.\nPokojné emocionálne prejavy a prístup bol pozorovaný v kontakte vo vzťahu matky k dieťaťu, keďže\nmatka uplatňuje skôr anticipáciu s emocionálnou rezistenciou a sebaovládaním, je vnútorne psychicky\nvyrovnaná s primeranou situačnou vzrušivosťou, čo jej umožňuje kontrolovanejšie správania a tým\nväčšiu predvídateľnosť reakcií pre svoje dieťa. V spoločnej domácnosti rodičov sa odlišnosti vo\nvýchovnom pôsobení rodičov väčšinou vzájomne dopĺňajú. Z pohľadu dieťaťa to má možnosť vlastného\nrozhodnutia, ktorý rodič bude sanovať jeho aktuálne potreby a vyhľadá ho. V rozdelených domácnostiach\ntoto nie je pre dieťa možné, a preto saturáciu niektorých potrieb musí odložiť, resp. dlhodobejšie\nodkladať.\n1.7. Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj ďalšiu skutočnosť brániacu zvereniu maloletého dieťaťa do\nstriedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, a to, že vzťah medzi rodičmi je negatívny a vážne\nnarušený, matka maloletého dieťaťa nie je aktuálne emocionálne ešte schopná priamej komunikácie\ns otcom maloletého dieťaťa (čo sa prejavovalo aj tým, že počas dyadickej konzultácie rodičov u\npsychológa v rámci prvého výchovného opatrenia mala matka maloletého dieťaťa slzy v očiach a\nbola uzavretá), ani prejavov dôvery a otvorenosti v otázkach spoločnej výchovy a otec maloletého\ndieťaťa vníma odchod matky zo spoločnej domácnosti s maloletým dieťaťom za okolnosť, ktorá\nmu zväčšila vzdialenosť k maloletému dieťaťu a ako reakciu na to žiada zveriť maloleté dieťa do\nsvojej starostlivosti (prípadne striedavej starostlivosti), s tým obmedziť styk dieťaťa s jeho matkou,\njeho primárnou emocionálnou osobou. Negatívny vzťah rodičov maloletého dieťaťa je dôsledkom\nnevyriešeného vážneho vzájomného partnerského konfliktu, čo sa prejavuje aj podávaním vzájomných\ntrestných oznámení, žalôb a spochybňovaním rodičovskej kompetencie matky maloletého dieťaťa zo\nstrany otca maloletého dieťaťa. Obaja rodičia maloletého dieťaťa popisovali spolužitie v spoločnej\ndomácnosti ako nestabilné, konfliktné, sprevádzané búrlivými výbuchmi emócií a následnými hádkami,\npričom matka dieťaťa hodnotila toto spolužitie ako neuspokojivé, konanie otca maloletého dieťaťa\npociťovala negatívne (popisovala psychické a fyzické násilie zo strany otca dieťaťa, s ktorým sa bála\nniekomu zdôveriť, keďže sa ho bála) a vyvolávalo u nej stres, a táto záťaž ponechala na jej psychike\nnásledky v podobe miernej reakcie na stres. Aj znalec RNDr. U.. Y. M., P.., ktorý vykonal psychologické\nposúdenie matky maloletého dieťaťa ako poškodenej v trestnej veci zločinu týrania blízkej a zverenej\nosoby, konštatoval, že u poškodenej sa neprejavujú tendencie ku klamstvu, skresľovaniu prežitých\nudalostí, konfabulovaniu, prípadne k nadmernej fantázii, ako prevažný spôsob spracovania reality. Obaja\nrodičia sa snažia byť pred maloletým dieťaťom a pre maloleté dieťa vo vzájomnom vzťahu neutrálni a\nzameraní hlavne na podporu vlastných pozitívnych vzťahov maloletého dieťaťa. Ich vedomé a nevedomé\nreakcie vo vzťahu k druhému rodičovi môžu mať vplyv najmä na emocionálne prežívanie maloletého\ndieťaťa. To sa prejavilo aj počas zisťovania názoru, resp. realizácie pohovoru s maloletým dieťaťom,\n\nktoré sa pred kolíznym opatrovníkom vyjadrilo, že by chcelo byť s rodinou, avšak na otázku, kto by\nmal tvoriť rodinu, koho má na mysli uviedlo, že zabudlo. Následne dieťa oznámilo, že už chce ísť\nza matkou, čo mu bolo umožnené a dieťa sa rozbehlo za matkou na chodbu. Vychádzajúc z vyššie\nuvedených skutočností, súd dospel k záveru, že je len veľmi málo pravdepodobné, že by striedavá\nosobná starostlivosť o maloleté dieťa mohla prispieť k zlepšeniu, ozdraveniu vážne narušeného vzťahu\nmedzi rodičmi. Takýto vzťah medzi rodičmi nedáva ani dostatočnú záruku na to, aby striedavá osobná\nstarostlivosť fungovala uspokojivo.\n1.8. Súd prvej inštancie uviedol, že sa pokúsil obnoviť komunikáciu medzi rodičmi maloletej tým, že\nim aj s maloletou uložil výchovné opatrenie, a to uznesením zo 06. júna 2022, č. k. 21P/52/2022-154,\nktoré spočívalo v ich povinnosti podrobiť sa psychologickému poradenstvu v trvaní 6 mesiacov\nodo dňa právoplatnosti uznesenia, realizované Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta,\nreferátom poradensko-psychologických služieb, v intenzite po dohode so psychológom, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť 20. júna 2022. Zo záverečnej správy z 26. januára 2023 vyplývalo, že obaja rodičia\nspolupracovali, avšak uskutočnila sa iba jedna dyadická konzultácia, pričom ostatné prebiehali\nindividuálne. Na dyadickej konzultácii komunikácia medzi rodičmi viazla. Na nej bol v komunikácii\naktívnejší otec maloletého dieťaťa, matka dieťaťa bola uzavretá a v očiach mala slzy, odpovedala iba na\notázky psychológa. Bolo evidentné, že komunikácia medzi rodičmi sa obmedzila a prebieha iba formou\ntextových správ (SMS), ktoré mali zo strany otca na začiatku výchovného opatrenia veľakrát deštruktívny\ncharakter (návraty do minulosti, vťahovanie príbuzných do sporu a pod.) Rodičia navzájom deklarovali\nnedôveru, z ktorej pramenili negatívne pocity strachu, zranenia, krivdy. V iných smeroch komunikácia\nmedzi nimi absentuje, čo je nepostačujúce na to, aby boli ciele výchovného opatrenia zhodnotené ako\nsplnené. Podľa psychológa je akákoľvek komunikácia medzi rodičmi do značnej miery podmienená\nprebiehajúcimi súdnymi konaniami v iných oblastiach. Pre otca maloletého dieťaťa sú kľúčové závery\nsúdnoznaleckého dokazovania, pre matku zase závery z vyšetrovania podaného trestného oznámenia.\nMaloleté dieťa nebolo do poradenského procesu vôbec zapojené, keďže je vo vývinovom období, kedy\nje potrebné, aby získalo pocit istoty a bezpečia s postupným uvoľňovaním väzby k matke a „otváraniu\nsa\" svetu. Keďže sa ciele prvého výchovného opatrenia naplniť nepodarilo a komunikácia medzi rodičmi\nmaloletého dieťaťa sa neobnovila, súd uznesením z 15. mája 2023, č. k. 21P/52/2022-565, právoplatným\n30. mája 2023, nariadil rodičom a maloletému dieťaťu v poradí druhé výchovné opatrenie, na obdobie\n6 mesiacov, ktoré prebiehalo v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie.\n1.9. Súd prvej inštancie považoval za nevyhnutné zdôrazniť a upozorniť oboch rodičov na to, že\nrodičovská vyspelosť, zodpovednosť a empatia vo vzťahu k chápaniu citových potrieb na rovnakej úrovni\nzaručuje a má viesť k obnoveniu narušených väzieb medzi rodičmi. Záujem nielen maloletého dieťaťa,\nktorý by mali obaja rodičia sledovať, by naplnilo akékoľvek usporiadanie roztrieštených vzťahov v rodine\nuvedomujúc si, že sú to práve rodičia, ktorí nesú zodpovednosť za výchovu a vývoj svojho dieťaťa.\nAkýkoľvek súd nie je schopný takéto usporiadanie vzťahov zabezpečiť (porovnaj uznesenie Ústavného\nsúdu ČR sp. zn. IV. ÚS 60/04). V predmetnom prípade na jednej strane stojí právo rodiča realizovať\nsvoje rodičovské práva v rozsahu, v akom mu tieto prislúchajú (ktorú skutočnosť súd nijako nepopiera),\nna druhej strane však stojí záujem maloletého dieťaťa vyrastať v pokojnom a harmonickom prostredí v\nsúlade s jeho najlepším záujmom.\n1.10. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.\naugusta 2020, sp. zn. 4Cdo/157/2020 týkajúceho sa otázky zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti\nrodičov.\n1.11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloleté dieťa\nzastupovať a spravovať jeho majetok. Následne, súd prvej inštancie, pri rozhodovaní o výške výživného,\nvychádzal z veku dieťaťa (4 roky a 3 mesiace) a jeho odôvodnených potrieb, ktoré navštevuje MŠ\nv U. a jeho zdravotného stavu (je zdravé), a jednak z možností, schopností a majetkových pomerov\noboch rodičov. Súd výživné zo strany otca na maloletú určil vo výške 280 eur mesačne, počnúc od 17.\nmarca 2022 (podania návrhu na súd), pričom vychádzal z otcovho priemerného čistého mesačného\npríjmu dosahovaného u zamestnávateľa vo výške 1.499,90 eura (pričom podľa ustálenej súdnej praxe\nje možné postihnúť príjem povinnému rodičovi v rozsahu 20% z jeho čistého mesačného príjmu na\nvýživné na maloleté dieťa), ako aj z jeho životnej úrovne, ktorého majetkové a zárobkové možnosti sú\nnadštandardné, čo mal súd za preukázané tým, že maloletému dieťaťu kupuje oblečenie luxusných\nznačiek a absolvuje s ním dovolenky, či už v Grécku alebo na Maldivách. Sám otec maloletej sa na\npojednávaní vyjadril, že dieťa sa má nadštandardne, pričom súd nezistil dôvod, aby tento nadštandard\nnebol dieťaťu aj naďalej zabezpečovaný. Otec maloletej má iba jednu vyživovaciu povinnosť. Je\nvlastníkom rodinného domu, ktorého kúpu financoval z prostriedkov z predaja bytu v sume 214.500 eur,\nktorý mu darovala jeho matka. Je vlastníkom takmer nového osobného motorového vozidla s rokom\n\nvýroby 2021. Po vyhodnotení zárobkových pomerov a majetkových pomerov otca a jeho životnej úrovne,\nsúd dospel k záveru, že je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať výživným na maloleté dieťa\ntak, ako bolo uvedené v III. výroku rozsudku, pričom súd prihliadol aj na pravidelné základné mesačné\nvýdavky maloletej zahŕňajúce poplatok za MŠ a poplatok za stravu v MŠ v sume cca 49,46 eura, stravu\ndoma v sume 100 eur, drogériu v sume 20 eur, oblečenie a obuv v sume 100 eur, výlety (bez cestovného)\nv sume cca 50 eur. Vyživovacia povinnosť na maloletú pritom prináleží obom rodičom, t. j. nielen tomu\nrodičovi, ktorý dieťa nemá vo svojej osobnej starostlivosti, v tomto prípade je to otec, u matky je však táto\npovinnosť v prevažnej miere vykompenzovaná práve osobnou starostlivosťou, ktorú maloletej poskytuje.\nPo zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností, súd dospel k záveru, že výživné vo výške 280 eur\nna dieťa, na platenie ktorého zaviazal otca, je adekvátne a malo by postačovať na vykrytie všetkých\nzákladných, pravidelných i nadštandardných potrieb dieťaťa, zodpovedajúc tomu, že dieťa má právo\npodieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, v tomto prípade výživou povinného rodiča. Súd mal za\nto, že ustálená výška výživného zodpovedá aj kritériám zákona o rodine. Súd prvej inštancie zároveň\nuložil otcovi povinnosť zaplatiť zročné výživné vo výške 2.495,45 eura za obdobie od 17. marca 2022\n(začatia konania) do 31. augusta 2023.\n1.12. Súd prvej inštancie v súvislosti s úpravou styku otca s maloletou konštatoval, že kontakt rodičov\ns ich maloletým dieťaťom je takým významným činiteľom ovplyvňujúcim zdravý vývoj dieťaťa, ktorý\nsa zákonodarca rozhodol riešiť právnou úpravou styku rodičov s ich maloletými deťmi, považuje ho\nza neoddeliteľnú súčasť rodičovských práv a práv dieťaťa upravených v Zákone o rodine. Zákon\nzasahuje do úpravy styku rodičov s dieťaťom len v špecifických, neštandardných situáciách, a to najmä\nv prípadoch, keď rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, ide najmä o prípad rozvodu manželov s\nmaloletými deťmi. Právna úprava v § 25 ods. 1 Zákona o rodine pripúšťa, že rodičia sa môžu dohodnúť\no úprave styku s maloletým dieťaťom, zákon tak preferuje dohodu rodičov o úprave styku s maloletým\ndieťaťom. Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd,\nvždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 26/05. Súd prvej inštancie upravil styk otca s maloletou\nv rozsahu uvedenom vo výroku V. rozsudku, teda počas týždňa, párnych víkendov, letných prázdnin\na vianočných sviatkov, keď mal za to, že takouto úpravou styku bude mať maloleté dieťa aktuálne\nprimerané možnosti tráviť čas so svojím otcom, s ktorým má vytvorený blízky vzťah, ktorého ľúbi, teší\nsa z jeho prítomnosti a je mu u otca dobre, a ktorý na dieťa bude môcť vplývať svojím výchovným\npôsobením aspoň v takejto miere. Súd mal za to, že úprava styku v takomto rozsahu je primeraná\naj k veku a režimu maloletého dieťaťa, ktoré navštevuje predškolské zariadenie. Je teda nevyhnutné,\naby dieťa malo zabezpečený pravidelný styk so svojím otcom, ktorý je schopný zabezpečiť riadnu\nstarostlivosť o maloleté dieťa, za súčasného rešpektovania najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa. Niet\npochýb o tom, že otec má o maloletú záujem, má k nej vytvorený vrúcny citový vzťah a s maloletou sa\nstretával v rozsahu upravenom v neodkladných opatreniach. V domácnosti otca sú vytvorené vynikajúce\npodmienky na zabezpečenie starostlivosti o maloletú. Pre dieťa je dôležité, aby malo príležitosť rozvíjať\na prehlbovať svoj vzťah ku každému z rodičov, teda nielen k svojej matke, ktorá bude zabezpečovať\nosobnú starostlivosť o maloleté dieťa, ale aj k svojmu otcovi, ktorý je pre dieťa blízkou vzťahovou osobou.\n1.13. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté otcom maloletej, a to výsluchom svedkov, najmä\nspoločných známych, rodičov, susedov, nariadením znaleckého dokazovania znaleckým ústavom,\nvýsluchom kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Senec, U.. P.j a\nvýsluchom maloletej, keď dospel k záveru, že nemohli byť relevantným podkladom pre iné rozhodnutie\nsúdu. Všetky dôkazy potrebné na zistenie skutočného stavu veci súd vykonal. V prípade výsluchu\nsvedkov susedov, rodičov a spoločných známych, neboli navrhnuté konkrétne osoby. V spise sú\nzaložené dve správy U.. P. B., ktorá sa zúčastnila styku otca s maloletou a ktorá popísala detailne jeho\npriebeh (č. l. 110) a druhá (č. l. 526), v ktorej bolo konštatované, že maloletá má u otca vytvorené\nveľmi dobré podmienky na zabezpečovanie rovnomerného, priaznivého psychického a fyzického vývoja,\nmá s otcom vybudovaný blízky vzťah a obaja rodičia sa maloletému dieťaťu plne venujú a venujú\nmu všetku svoju pozornosť, pričom tieto správy súdu postačovali na rozhodnutie v prejednávanej veci\nbez potreby ďalšieho výsluchu danej kolíznej opatrovníčky. Súd sa nestotožnil so žiadosťou otca na\nnariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom, nakoľko predložený znalecký posudok č.\n01/2023 z 05. marca 2023, vypracovaný znalkyňou P.. R. M., P.. je dostatočným dôkazom, na ktorý\nsúd pri svojom rozhodovaní prihliadol, keďže jeho odbornosť a pravdivosť nemožno spochybňovať.\nSúd skonštatoval, že znalkyňa prehľadným a logickým zdôvodnením vyložila svoje odborné závery a\npodklady, pri ktorých pri zodpovedaní jej zadanej odbornej otázky postupovala. Skutočnosť, že účastník\nkonania nie je spokojný so závermi prezentovanými v znaleckom posudku, nakoľko nekorešpondujú\ns jeho očakávaniami, nie sú dôvodom pre nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania. Výsluch\n\nmaloletého dieťaťa, resp. zisťovanie jeho názoru, bol v prejednávanej veci vykonaný prostredníctvom\nkolízneho opatrovníka a súd nevzhliadol dôvod jeho opätovného výsluchu, resp. zisťovania jeho názoru.\nSúd musí vždy s ohľadom na okolnosti prípadu dbať predovšetkým na to, aby jeho postupom pri\nzisťovaní názoru dieťaťa nedošlo k zbytočnému stresu a psychickej záťaži dieťaťa, osobitne to platí u detí\npredškolského veku. Zákon ponecháva v tomto smere sudcom procesný priestor pri zisťovaní názoru\ndieťaťa, ktorý môže dieťa vypočuť sám, alebo získava informácie o názore dieťaťa sprostredkovane,\nna základe interpretácie treťou osobou, najčastejšie orgánom sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej\nkurately, príp. znalcom a podobne.\n1.14. Súd prvej inštancie s poukazom na § 363 zákona č. 161/2015 Z. z Civilného mimosporového\nporiadku (ďalej aj „CMP\") zrušil uznesenia tunajšieho súdu o nariadených neodkladných opatreniach.\n1.15. Súd prvej inštancie zároveň rozhodol o vrátení nespotrebovanej časti preddavku na znalecké\ndokazovanie obom rodičom.\n1.16. V prejednávanej veci otec nepreukázal hrozbu nebezpečenstva ťažko nahraditeľnej (značnej) ujmy\nvo vzťahu k záujmom maloletého dieťaťa, preto súd návrh otca na vyslovenie predbežnej vykonateľnosti\nrozsudku zamietol.\n1.17. O trovách konania súdu prvej inštancie rozhodol v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov\nnemá nárok na náhradu trov konania.\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd\") na odvolanie otca maloletej rozsudkom z 28. augusta\n2024 sp. zn. 14CoP/25/2024 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil (§ 387 ods. 1 a\nods. 2 CSP) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. Odvolací súd uviedol, že dovolateľ podal odvolanie v časti rozhodnutia o zverení maloletej do\nosobnej starostlivosti matky, úprave vyživovacej povinnosti k maloletej a úprave styku s maloletou.\nOdvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom\nrozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil vecne správne a v súlade s jej logickým významom a svoje\nrozhodnutie jasne, zrozumiteľne, dostatočne obsiahlo a presvedčivo zdôvodnil, keď sa vysporiadal so\nvšetkými okolnosťami prípadu majúcimi pre jeho rozhodnutie význam. Odvolací súd sa v celom rozsahu\nstotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie.\n2.2. Odvolací súd vysporiadajúc sa s jednotlivými odvolacími námietkami otca uviedol, že\nodvolateľ nenamietal použitie konkrétneho na vec sa nevzťahujúceho právneho predpisu, keď taktiež\nnekonkretizoval nesprávnosť aplikácie predpisov, podľa ktorých súd postupoval a vec posudzoval.\nOdvolací súd mal za to, že daná námietka spočíva v subjektívnom názore odvolateľa, že skutkové\nokolnosti prípadu odôvodňujú zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, s\nčím sa ale odvolací súd nestotožnil.\n2.3. Odvolací súd v súvislosti s námietkou odvolateľa, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal\nso skutočnosťou nedôvodného podania oznámenia matky pre trestný čin týrania blízkej a zverenej\nosoby otcom, nevzhliadol logickú súvislosť nepotvrdenia dôvodnosti trestného oznámenia s predmetom\nkonania v danej veci. Odvolací súd dodal, že prípadná nesprávnosť úsudku matky o tom, že by\nsprávanie otca voči nej mohlo napĺňať znaky uvádzaného trestného činu, nenaznačuje nedostatku\nkompetencie matky na zabezpečovanie osobnej starostlivosti o maloletú, ani záujem maloletej na\nstriedavej starostlivosti oboch rodičov. Súd prvej inštancie o forme starostlivosti o maloletú nerozhodol\nz dôvodu, že by sa domnieval o sklone otca k tyranizovaniu blízkych osôb, ani preto, že by podanie\noznámenia na otca považoval za úkon zvýhodňujúci matku, pričom v jej konaní nemohol vidieť ani\notcom (v súvislosti s ustanovením § 25 ods. 4 Zákona o rodine) uvádzaný zámer bezdôvodne otcovi\nstyk s maloletou znemožňovať. Odvolací súd poukázal, že z okolností prípadu je naopak zrejmé, že\nmatka doterajšie úpravy styku otca s maloletou rešpektovala, ako aj, že k porušeniu súdom nastavených\npravidiel došlo práve otcom, po tom, čo s maloletou absolvoval v rozsahu úpravy styku dovolenku a\nmaloletú nevrátil do starostlivosti matky.\n2.4. V súvislosti s námietkami otca voči výsledkom znaleckého dokazovania odvolací súd poukázal\nna doplňujúci výsluch znalca na pojednávaní, na stanovisko súdu prvej inštancie uvedené k výhradám\notca (bod 29. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a na záver odvolacieho súdu prijatý v\nuznesení z 09. mája 2024 sp. zn. 14CoPno/9/2024, v zmysle ktorého odporúčanie zverenia maloletej\ndo starostlivosti niektorého z rodičov na otázku súdu, nie je riešením právnej otázky neprislúchajúcej\nznalcovi. Odvolací súd ďalej k námietkam otca uviedol, že znalec M. - klinický psychológ dospelých\n(v posudku vypracovanom pre potreby orgánov činných v trestnom konaní) v osobnosti matky\nnekonštatoval žiadne negatíva ovplyvňujúce jej spôsobilosť poskytovať starostlivosť maloletej. Odvolací\nsúd poukázal, že súd prvej inštancie sa k nemu výstižne vyjadril v bode 30 odôvodnenia jeho rozsudku.\nTaktiež k otcom predloženej úvahe klinickej psychologičky sa odvolací súd vyjadril už v uznesení z 31.\n\njúla 2024 sp. zn. 14CoP/40/2024. Odvolací súd ďalej v súvislosti s otcovými námietkami týkajúcimi sa\nznaleckého dokazovania dospel k záveru, že v rozhodnutí o zverení maloletého dieťaťa do osobnej\nstarostlivosti jedného z rodičov, ktorého podkladom je kvalifikovaný znalecký posudok, nemožno vidieť\nani odvolateľom namietaný odklon od zaužívanej súdnej praxe.\n2.5. Odvolací súd mal za to, že správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie opodstatňuje aj vývoj\nsituácie medzi rodičmi a maloletou, ktorý nastal po rozhodnutí súdu prvej inštancie, keď otec maloletú\npo absolvovaní letnej dovolenky v júli tohto roku neodovzdal matke podľa pravidiel úpravy styku s\nodvolaním sa na maloletou prejavený záujem zotrvať naďalej v jeho starostlivosti. Odvolací súd dodal,\nže nedospel k žiadnemu dôvodu o zmene názoru na správanie otca, ktoré pri rozhodovaní o návrhu\nmatky na nariadenie neodkladného opatrenia dočasným zverením maloletej do jej osobnej starostlivosti,\noznačil za zlyhávanie otca v jeho úlohe pôsobiť na maloletú tak, aby nemohlo dôjsť k jej negatívnemu\nnastaveniu voči matke, aby nemala dôvod zdráhať sa návratu do starostlivosti matky, a súčasne za\nprenášanie zodpovednosti na maloletú vo veku 5 rokov, ktorá nemôže chápať svoj objektívny záujem,\npoznanie ktorého je ovplyvnené vekom, mentálnou a fyzickou vyspelosťou, ale aj prostredím, v ktorom\nsa momentálne nachádza a osobami, ktoré na ňu pôsobia.\n2.6. Odvolací súd uviedol, že nenašiel v postupe a v rozhodnutí súdu prvej inštancie o zverení maloletej\ndo osobnej starostlivosti matky nedostatky odôvodňujúce zmenu rozhodnutia, či jeho zrušenie a vrátenie\nveci súdu prvej inštancie na doplnenie dokazovania vykonaním dôkazov. Odvolací súd poukázal, že,\nnevykonanie navrhovaných dôkazov súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež\ndostatočne zdôvodnil.\n2.7. Odvolací súd dospel k záveru, že námietky odvolateľa ohľadom úpravy styku otca s maloletou,\nnie sú schopné spochybniť ani správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o úprave styku. Odvolací\nsúd mal za to, že daná úprava poskytuje otcovi dostatok priestoru pre rozvíjanie vzťahu s maloletou a\nzúčastňovanie sa na jej výchove a starostlivosti o ňu.\n2.8. Odvolací súd zároveň považoval za správne rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výživného,\nkeď stanovenie výšky výživného zodpovedalo zákonným kritériám vyplývajúcim z ustanovení § 62 a §\n75 Zákona o rodine, ako aj okolnostiam prípadu, a pomerom účastníkov vyplývajúcim z obsahu spisu.\nOdvolací súd doplnil, že otec opomína skutočnosť, že vyživovacia povinnosť matky v jej finančnej forme\nje vzhľadom na vek dieťaťa prakticky v celom rozsahu konzumovaná osobnou starostlivosťou matky\nzabezpečujúcou maloletej starostlivosť o bývanie, výživu, výchovu, ošatenie, hygienu, zdravie a ďalšie\noblasti vyžadujúce faktické úkony dospelej osoby.\n2.9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 CMP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletej (ďalej aj „dovolateľ, alebo\n„otec\"), pričom prípustnosť dovolania vyvodzoval v zmysle § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie\nje prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí\nak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; a v zmysle § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP, podľa ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n3.1. V súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ v prvom rade namietal\n(poznámka dovolacieho súdu: dovolanie je vnútorne nekonzistentné vo vzťahu k jednotlivým námietkam,\npričom dovolacie námietky podľa § 420 písm. f) CSP sa vzájomne prelínajú, ako aj sa prelínajú\ns uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP), nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré je v rozpore s obsahom súdneho spisu), ako aj, že odvolací súd\nsa nevysporiadal so zásadnými argumentami otca. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak považoval za\nsvojvoľné, nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a poznačené svojvoľným a protiprávnym konaním.\n3.2. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP ďalej na namietal,\nže odvolací súd v rozpore s ustanovením § 385 ods. 1 CSP nenariadil vo veci pojednávanie. Mal za\nto, že odvolací súd mal skúmať zmenu pomerov po vydaní rozsudku súdom prvej inštancie (výrok o\nstyku a výživnom), ako aj že mal tiež zisťovať aktuálne majetkové pomery rodičov v záujme maloletej.\nOdvolací súd mal zároveň vykonať dokazovanie za účelom zostenia, či je vhodná striedavá starostlivosť\n(po zmene okolností) v záujme maloletej. Zároveň označil najlepší záujem dieťaťa za dôležitý verejný\nzáujem v intenciách § 385 ods. 1 CSP.\n3.3. Dovolateľ zároveň v zmysle ním uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP\nnamietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, a to:\ni) s bodom 5 odvolania otca, keď namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s matkou\npodanými trestnými oznámeniami na jeho osobu, na základe ktorých mu bol následne neodkladným\n\nopatrením obmedzený styk s dieťaťom. Poukázal, že odôvodnenie odvolacieho súdu nedáva odpoveď\nna tento otcov odvolací dôvod. Na druhej strane dovolateľ poukázal na bod 33 rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, ktorý nevidel logickú súvislosť tejto skutočnosti, keď uviedol, že prípadná nesprávnosť úsudku\nmatky o tom, že by správanie otca voči nej mohlo napĺňať znaky uvádzaného trestného činu,\nnenaznačuje nedostatok kompetencie matky na zabezpečenie osobnej starostlivosti o maloletú, ani\nzáujem maloletej na striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.\nii) s bodom 6. odvolania, v ktorom vytkol viaceré pochybenia súdu prvej inštancie pri znaleckom\ndokazovaní a jeho vyhodnotení, pričom odvolací súd sa vysporiadal iba s jedným čiastkovým\ndôvodom, keď dospel k záveru, že záver znalkyne o tom, že vhodnejšou možnosťou je zverenie do\nosobnej starostlivosti matky, nie je otázkou právnou. Odvolací súd sa však nevysporiadal so žiadnou\ninou odvolacou argumentáciou uvedenou v bode 6 odvolania týkajúcou sa záverov znalkyne, ich\nspochybnenia a rozporuplnosti znaleckého posudku s výsluchom znalkyne, rozporov medzi znaleckými\nposudkami znalkyne M. a znaleckým posudkom z trestného konania p. M.. Odvolací súd bol povinný\nodstrániť tento otcom namietaný rozpor, navyše, keď to otec v odvolaní výslovne namietal. Odvolací súd\nsa taktiež podľa názoru dovolateľa nedostatočne vyjadril k predloženej správe U.. K. P., P.. ako aj, že sa\nnijakým spôsobom nevysporiadal s náhravkami predloženými do konania v podaní otca z 23. júla 2024,\nktoré sa týkali nových skutočností - odmietania matky zo strany maloletej.\niii) s odvolacou argumentáciou otca uvedenou v bode 7 odvolania, týkajúcou sa nesprávne zisteného\nskutkového stavu a právneho posúdenia výlučne v prospech matky. Otec poukázal na zaujaté,\nzavádzajúce a nepochopiteľné konštatovanie súdu prvej inštancie, že žiadosťou o striedavú starostlivosť\nchce obmedziť styk maloletej s matkou, jeho primárnou emocionálnou osobou, ako aj že v neprospech\notca interpretoval existenciu partnerského konfliktu v dôsledku trestných oznámení a žalôb. Súdy mali\nzohľadniť kto konflikt vyvoláva, prečo viazne komunikácia medzi rodičmi.\niv) s argumentáciou otca týkajúcou sa zásadného obmedzenia jeho styku a odklonenia sa od zaužívanej\nsúdnej praxe (najmä bod 9 odvolania).\nv) s argumentáciou otca týkajúcou sa výživného, keď sa vôbec nezaoberal majetkovými pomermi\nmatky. V odvolaní zároveň poukázal na nesprávne vyhodnotenie zárobkových možností otca ako\nnadštandardných.\n3.4. Dovolateľ zároveň namietal, že odvolací súd sa dostatočne nezaoberal s novými skutočnosťami\ntýkajúcimi sa odmietania matky maloletou, ktoré odvolací súd odbil tvrdením, že to, že maloletá odmieta\nmatku, predstavuje zlyhanie otca, keďže maloletá má len 5 rokov.\n3.5. Dovolateľ ďalej odvolaciemu súdu vytýkal nedostatky vo vykonanom dokazovaní, v hodnotení\ndôkazov, nevykonaní navrhovaných dôkazov, nesprávne zistenom skutkovom stave veci (pričom\nodvolací súd podľa jeho názoru vyvodil aj iné skutkové závery) a nesprávnom právnom posúdení veci.\nDovolateľ mal za to, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu zopakovať vo veci dokazovanie.\n3.6. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu odvolacím súdom dovolateľ uviedol, že rozhodnutie\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ ide o určenie styku otca s maloletou, pričom táto\notázka nebola dovolacím súdom riešená (§ 421 ods. 1 CSP). Mal za to, že ide o nedostatočný rozsah,\nktorý nie je v najlepšom záujme dieťaťa. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 97/2013. Mal za to, že súdmi zvolený rozsah styku odporuje § 24 ods. 5 zákona\no rodine. Súdy podľa jeho názoru vôbec neupravili styk rovnocenne, ale disproporčne, pričom takáto\núprava je v rozpore s najlepším záujmom maloletej, zasahuje do jej práv, ako aj práv otca.\n3.7. Dovolateľ zároveň v zmysle ním uplatneného dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. b) CSP\nvymedzil nasledovnú otázku: „Je potrebné vychádzať z premisy, že primárnym záujmom maloletého\nje, aby bolo v striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov? Sú pre maloletého v zásade významné\na dominantné osoby oboch rodičov?\" Uviedol, že kto je primárnou osobou, je reálne právna otázka.\nV tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3216/2013 a I.\nÚS 1554/15. Mal za to, že odvolací súd na dané otázky odpovedal nesprávne, keď určil, že primárnou\nvzťahovou osobou maloletej je matka. Dovolateľ mal za to, že spochybnil záver znalkyne, že vhodnejšou\nformou úpravy je zverenie do osobnej starostlivosti matky, pretože ona je primárna vzťahová osoba,\nktorá jej poskytuje potrebnú starostlivosť, bezpečie a istotu. Dovolateľ poukázal na to, že znalkyňa (a\nprvostupňový súd k tomu v bode 28. odôvodnenia rozhodnutia dospel), že obaja rodičia sú pre dieťa\nprimárne vzťahové osoby a obaja odvádzajú perfektnú rodičovskú prácu aj po rozchode a maloleté dieťa\nsprevádzajú oddelenými domácnosťami. Obaja rodičia sú bezpečnou vzťahovou osobou k dieťaťu.\n3.8. Dovolateľ ako ďalšiu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP vymedzil nasledovnú otázku: „Je\nprekážkou na zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti oboch rodičov, ak vzťah medzi rodičmi trpí\nnezhodami?\" V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. júla 2013,\nsp. zn. II. ÚS 97/2013, ako aj nález sp. zn. II. ÚS 361/2016. Zároveň poukázal na nálezy Ústavného\n\nsúdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2298/15, I. ÚS 3216/13, II. ÚS 3765/11. Dovolateľ poukázal, že\nnevhodnosť, resp. sťaženosť komunikácie medzi rodičmi nemôže byť dôvodom, pre ktorý by súd, ak\nsú splnené ďalšie podmienky, nemohol maloleté dieťa zveriť do striedavej osobnej starostlivosti. Mal za\nto, že na uvedenú otázku je potrebné odpovedať tak, že existencia nezhôd nemôže zabrániť zvereniu\ndieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pokiaľ tieto nezhody nemajú negatívny vplyv\nna záujem a na maloleté deti. O to viac to platí v prípade skutkových zistení súdov nižšej inštancie, podľa\nktorých obaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať a o osobnú starostlivosť o dieťa majú záujem, Obaja\nrodičia majú k dieťaťu vytvorený pozitívny vzťah, ich záujem o dieťa je skutočný a trvalý a pre dieťa\npredstavujú primárne vzťahové osoby. Obaja rodičia odvádzajú skvelú rodičovskú prácu a obaja sú dosť\ndobrými rodičmi. Dovolateľ uviedol, že preferovanou voľbou má byť vždy práve striedavá starostlivosť,\nak aspoň jeden z rodičov o ňu prejavuje záujem. Samotná striedavá starostlivosť môže byť impulzom k\nzlepšeniu komunikácie a lepšej spolupráce rodičov.\n3.9. V dovolaní zároveň poukázal na novelu § 24 ods. 3 Zákona o rodine, platnú a účinnú od 01.\njanuára 2023, ktorá ako podmienku striedavej starostlivosti vyžaduje, že „budú zaistené potreby dieťaťa\",\nnamiesto pôvodnej úpravy, kde sa vyžadovalo, že striedavou starostlivosťou budú lepšie zaistené\npotreby dieťaťa. Uviedol, že aj podľa Českej a slovenskej judikatúry je preferovanou voľbou starostlivosti\npráve striedavá starostlivosť, ak aspoň jeden z rodičov o ňu prejavuje záujem. Poukázal na nález\nÚstavného súdu Českej republiky z 30. decembra 2014, sp. zn. I. ÚS 1554/14, ako aj nález Ústavného\nsúdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3216/2013.\n3.10. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej\ninštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n4. Matka maloletej považovala dovolanie otca za nedôvodné a navrhovala, aby ho dovolací súd odmietol.\nZároveň poukázala, že otec maloletú uniesol do Spojených arabských emirátov, čím porušuje práva\nmaloletej, ako aj matky. Kolízny opatrovník maloletej sa k dovolaniu otca písomne nevyjadril.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací\n(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník (otec\nmaloletej) zastúpený v súlade so zákonom advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie otca je potrebné odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia\ndovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.\n6. Dovolanie podal otec vo veci starostlivosti súdu o maloletých upravenej v CMP. Vzájomný vzťah medzi\nCMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú\nustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže CMP v § 76 až § 77 neobsahuje odlišnú\nprávnu úpravu dovolania podaného vo veci starostlivosti súdu o maloletých, prípustnosť dovolania bola\nposudzovaná podľa ustanovení CSP.\n7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným\nspôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade\nje vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a\nslobôd.\n8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním\" a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z\nakýchkoľvek dôvodov a hľadísk.\n9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými\npodmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže\nbyť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;\nnamieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.\n\n10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom\nsporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých\nmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho\nkonania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.\n11. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania v zmysle ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods.\n1 písm. b) CSP.\n11.1. Dovolací súd uvádza, že naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava\njeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len)\nak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach\n§ 420 a § 421 CSP.\n11.2. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana\nnemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca\nalebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv\nzačalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces.\n11.3. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n11.4. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).\n11.5. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11.6. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad\nrozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. Dovolateľ v prvom rade vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\npodľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo\nktorým sa konanie končí ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n12.1. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani\nprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky.\n\n12.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,\n3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).\n12.3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú\na) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n12.4. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré\n(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so\nsúdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,\nprávo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo\nna riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v\nkonaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n13. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal\npredovšetkým arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho\nsúdu, ktorý sa nevysporiadal (či nedostatočne vysporiadal) s jeho odvolacími námietkami.\n13.1. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v\nrozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia\nzaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo\nodmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na\nspravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n13.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami\nstrany sporu. Za predpokladu, že ide o rozhodné závery, na ktorých stojí súdne rozhodnutie, keďže sa\nnevyžaduje odpoveď na každú vznesenú námietku. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej\nstrane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách\nrozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať\nproti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.\nAk je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne\nkonanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n14. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.\n14.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.\n15. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle\n§\n420 písm. f) CSP. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho\nviedli k rozhodnutiu; pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa náležitosti\nriadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatoval správnosť odôvodnenia\nrozsudku súdu prvej inštancie, v podstatných bodoch naň odkázal (§ 387 ods. 2 CSP). Zároveň sa\nvysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami (body 32. a nasl. odôvodnenia rozsudku odvolacieho\nsúdu). Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí\njeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich\norganickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a\n\nstručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej\nstránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolaním napádaný rozsudok uvádza skutkový\nstav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania k prerokúvanej veci,\nvýsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne\nnázory vysvetlené v odôvodnení.\n15.1. Vo vzťahu k jednotlivým námietkam dovolateľa o nevysporiadaní sa s jeho odvolacími námietkami\nodvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že\nodvolací súd sa vysporiadal s námietkou otca týkajúcou sa trestného oznámenia podaného matkou (a to\nv bodoch 33. až 34. odôvodnenia jeho rozhodnutia). Odvolací súd sa zároveň vysporiadal s námietkami\notca týkajúcimi sa znaleckého dokazovania (a to v bodoch 35. a nasl. odôvodnenia jeho rozhodnutia).\nOdvolací súd sa zároveň venoval námietke otca týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci (v\nbode 32. odôvodnenia jeho rozhodnutia), otázke úpravy styku (bod 38. odôvodnenia jeho rozhodnutia),\notázke úpravy výživného, jeho výške, nepomeru v otcovi stanovenom peňažnom plnení, pomerom\núčastníkov (v bode 38. odôvodnenia jeho rozhodnutia) a námietke odklonu od zaužívanej praxe (bod\n36. odôvodnenia jeho rozhodnutia). Odvolací súd sa vysporiadal aj s námietkou otca o odmietaní matky\nmaloletou (bod 36. jeho odôvodnenia), s otázkou ne/správne zisteného skutkového stavu veci (body 31.\na 37. a nasl. odôvodnenia jeho rozhodnutia).\n15.2. K námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšej inštancie ohľadom\nvykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov, dovolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) vyplýva, z ktorých dôkazov súd\nvychádzal a ako ich vyhodnotil. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd\nprvej inštancie pri dokazovaní vzal do úvahy v konaní vyhotovený znalecký posudok, ktorý spolu s\ninými v konaní vykonanými dôkazmi (vo vzájomnej súvislosti) náležite vyhodnotil. V prejednávanej veci\ndokazovanie vykonával výlučne súd prvej inštancie, ktorý dôkazy aj hodnotil a ustálil skutkový stav.\nOdvolací súd nevykonával dokazovanie, neprehodnocoval dôkazy vykonané súdom prvej inštancie,\nnemohol teda dospieť k inému zisteniu skutkového stavu. Podľa názoru dovolacieho súdu zistené\nskutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.\n15.3. K námietkam otca o nedostatočnom vyjadrení sa odvolacieho súdu k predloženej správe\nU.. K. P., P.. a do odvolacieho konania predložených nahrávok, dovolací súd poukazuje na § 393\nods. 2 CSP, podľa ktorého má v odôvodnení odvolací súd uviesť ktoré dôkazy v odvolacom konaní\nvykonal a ako ich vyhodnotil (na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý jedine má v zmysle § 220\nCSP povinnosť uviesť ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo\nnevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy). Odvolací súd dospel k záveru, že nie je vo veci potrebné doplniť\ndokazovanie (bod 37. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Navyše odvolací súd (bod 35.\nodôvodnenia jeho rozhodnutia v spojení s bodom 29. odôvodnenia jeho rozhodnutia) poukázal na\nsvoje predošlé uznesenie, kde sa vyjadril k úvahám otca ohľadom úvahe klinickej psychologičky (jej\nsprávu nezohľadnil), pričom z podaného dovolania je zrejmé, že táto argumentácia je otcovi známa.\nOdvolací súd zároveň reflektoval na otcom navrhované doplnenie dokazovania vo veci odvolacím súdom\n(vzhľadom na tvrdenú zmenu pomerov) v uznesení z 31. júla 2024, sp. zn. 14CoPno/12/2024, na ktoré v\nodôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia poukázal (viď body 28. a 29. odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu), ktoré doplnenie otec totožne navrhoval aj v podaní - vyjadrení otca k návrhu matky\nna nariadenie neodkladného opatrenia. Dovolací súd v tejto časti zároveň poukazuje aj na body 21., 25.,\n25.1,.26., 26.1. odôvodnenia tohto rozhodnutia.\n15.4. Dovolací súd navyše pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesných\npráv dovolateľa nezistil také nedostatky v postupe súdov nižšej inštancie, ktoré by odôvodňovali\nzáver, že ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie\nrozhodnutia zmätočné. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká\naplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich\npodstaty a zmyslu.\n15.5. Je taktiež potrebné dodať, že súdy postupovali aj v súlade so záverom najvyššieho súdu\n(9Cdo/294/2020), podľa ktorého: „za účelom zabezpečenia najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa pri\njeho zverení do osobnej starostlivosti bude nevyhnutné, aby súd zistil osobné a povahové vlastnosti\nrodičov i vo svetle argumentácie a námietok vznesených druhým rodičom a v tejto súvislosti poskytol\nriadne a presvedčivé zdôvodnenie svojich skutkových a právnych záverov.\"\n16. Dovolací súd vo vzťahu k ostatným námietkam dovolateľa týkajúcim sa nevysporiadania sa\nodvolacím súdom s jeho odvolacími námietkami (napr. poukaz dovolateľa v dovolaní na jeho tvrdenie,\n\nže poukázal na zaujaté, zavádzajúce a nepochopiteľné konštatovanie súdu prvej inštancie, že žiadosťou\no striedavú starostlivosť chce obmedziť styk maloletej s matkou, jej primárnou emocionálnou osobou,\nže v neprospech otca interpretuje existenciu partnerského konfliktu v dôsledku trestných oznámení\na žalôb, súdy mali zohľadniť kto konflikt vyvoláva, atď...) poukazuje, že odvolací súd nie je povinný\nreagovať na každú vznesenú námietku. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.\nÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom\nprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní\na zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je\npredmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\n16.1. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,\nže dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi\nvyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,\nnemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do\npráva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom\núspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a\npožiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n17. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili\nsvoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa. Otec maloletej preto neopodstatnene v tejto časti namietal\nexistenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n18. Navyše na základe obsahu celého dovolania možno uzavrieť, že ide zrejme o nespokojnosť\ndovolateľa s výsledkom rozhodnutí súdov nižšej inštancie, keď z obsahu dovolacích námietok otca\n(zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom) vymedzených vo vzťahu k nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu je nanajvýš zrejmé, že v časti ním vymedzeného dovolacieho dôvodu\nprimárne označeného ako nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, de facto spochybňuje\nnesprávne hodnotenie dôkazov, nevykonanie ním navrhovaných dôkazov, nesprávne zistený skutkový\nstav a nesprávne právne posúdenie veci.\n19. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu (resp. v mimosporových\nkonaniach skutočného stavu) sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací\nsúd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho\nprieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu\nsúdu pri procese jeho zisťovania (tu porovnaj aj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce\nmá možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.\n20. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je dovolacia námietka týkajúca sa (prípadného)\nnesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov (a to aj v konaní vyhotoveného znaleckého posudku,\nktorý dovolateľ považoval za vzájomne rozporuplný s inými - aj ním navrhovanými dôkazmi) odvolacím\nsúdom, ktoré bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v\nprocesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len\ntomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie a (ii) pokiaľ súd nesprávne\nvyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale\ntáto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.\n20.1. Dovolací súd v tejto časti poukazuje aj na bod 15.2. odôvodnenia tohto rozhodnutia.\n\n21. K námietke dovolateľa, že odvolací súd mal vo veci vykonať dokazovanie, dovolací súd uvádza, že\nodvolací súd nevzhliadol potrebu doplniť vo veci dokazovanie. Z ustanovenia § 68 CMP, podľa ktorého\nodvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní, ak to pre zistenie skutočného stavu veci považuje za\npotrebné, vyplýva, že odvolací súd je oprávnený, ale nie povinný zopakovať alebo doplniť dokazovanie.\nZ odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že skutočný stav veci tak, ako ho zistil prvoinštančný súd,\npovažoval za dostačujúci pre svoje rozhodnutie (viď bod 37. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho\nsúdu). Ani týmto postupom odvolacieho súdu teda nedošlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n22. So zreteľom na obsah dovolania najvyšší súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci k vade\nzmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP nedošlo ani tým, že súdy oboch nižších inštancií nevykonali\nvšetky navrhnuté dôkazy, a teda že skutkový (skutočný) stav zistili neúplne. Navrhovanie dôkazov je\nprávom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených\n(navrhnutých) dôkazov vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP). V prípade, že súd odmietne vykonať určitý\núčastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo\nnevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP). Zásah do práva na spravodlivý proces by v tejto\nsúvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom\nnavrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha\nkonajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by\nnevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako\ndruhá strana v konaní (I. ÚS 350/08).\n22.1. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je paušálne\ntvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov\nalebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej\nrepubliky posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017 a\nnedospel k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.\n23. Dovolateľ v zmysle vady § 420 písm. f) CSP namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi\nnižšej inštancie. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420\npísm. f) CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na\nnesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj judikáty R 54/2012\na R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym\nnázorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).\n24. Dovolateľ ďalej v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd zaťažil\nkonanie danou vadou tým, že vo veci nenariadil pojednávanie (za účelom zopakovania a doplnenia\ndokazovania, ako aj, že nariadenie pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem, ktorým je podľa\nnázoru dovolateľa najlepší záujem dieťaťa).\n25. Dovolací súd uvádza, že realizácia procesného oprávnenia strany sporu (účastníka konania) byť\nprítomnou na pojednávaní neprichádza do úvahy vtedy, keď súd v súlade so zákonom koná a rozhoduje\nbez nariadenia pojednávania, ako bolo v danom prípade.\n25.1. V mimosporových konaniach je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba v prípadoch\nuvedených v ustanovení § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (R 22/2018). Podľa § 385 ods. 1\nCSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo\ndoplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.\n25.2. Podľa § 384 ods. 2 a 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov\nnavrhnutých stranou, ak ich napriek návrhu strany nevykonal súd prvej inštancie, a tiež za podmienok\npodľa § 366 CSP (a) ak sa týkajú procesných podmienok, b) ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo\nnesprávneho obsadenia súdu, c) ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli\nmať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d) ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť\nv konaní pred súdom prvej inštancie). V konaní podľa Civilného mimosporového poriadku odvolací\nsúd dokazovanie zopakuje alebo doplní aj vtedy, ak to pre zistenie skutočného stavu veci považuje za\npotrebné. (§ 68 CMP).\n26. O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie a či skutkový stav veci (v prípade\nmimosporového konania \"skutočný\" stav veci) bol zistený správne a dostatočne, rozhoduje výlučne\n\nodvolací súd. V danom prípade: a) odvolací súd nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť\ndokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, b) nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval\nani dôležitý verejný záujem (keď pojem „najlepší záujem dieťaťa\" nemožno stotožňovať s pojmom\nverejný záujem). Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie\nodvolania pojednávanie.\n26.1. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie a skutočný\nstav veci považoval za riadne zistený, preto je namieste záver, že nemal dôvod dokazovanie zopakovať\nalebo doplniť (§ 384 ods. 1 CSP). Existenciu podmienok pre doplnenie dokazovania odvolací súd nezistil\n(§ 384 ods. 2, 3 CSP a § 68 CMP). Keďže pre nariadenie pojednávania nebol daný ani verejný záujem;\nkonanie nemá širší spoločenský dopad a dotýka sa výlučne účastníkov tohto konania a práv a povinností\nvyplývajúcich zo starostlivosti o maloleté deti; rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania bolo\npostupom, ktorý plne zodpovedal zákonu (§ 385 ods. 1 CSP). Neopodstatnená je preto aj v tejto súvislosti\nnámietka otca maloletej, že postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm.\nf) CSP.\n27. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie podané otcom podľa\nustanovenia § 420 písm. f) CSP nie je prípustné, preto ho odmietol ako procesne neprípustné podľa §\n447 písm. c) CSP.\n28. Dovolateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) ďalej namietal, že napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom prípustnosť dovolania\nvyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. K tomuto uplatnenému dovolaciemu dôvodu\ndovolací súd uvádza nasledovné:\n29. Dovolací súd v tejto časti poukazuje na body 11.1., 11.3., 11.5. a 11.6. odôvodnenia tohto\nrozhodnutia.\n30. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť\nlen otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od\ninterpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o\nrodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení). Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť\nvýlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Otázky\nsíce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v\nzmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní.\nPrávne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska\nprípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\n30.1. Pokiaľ v dovolaní absentuje vyššie uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu\nsmerujúcu k doplneniu dovolania.\n30.2. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika s\nrozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,\nči kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale významovo nezodpovedajú kritériám\nuvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.\n31. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie\nodvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť splnené predpoklady prípustnosti\ndovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem\niného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným\nv ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté\nrozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len\npo prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,\npodobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\nPokiaľ by dovolací súd nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by\npristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum,\npriečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj\n\ncieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade porušil\nzákladné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03)\n32.\nRozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej v civilnom sporovom konaní predchádza\nčinnosť, v rámci ktorej súd rieši celý rad otázok, ktoré majú rôzny význam pre rozhodnutie. Na\npodklade ich postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné posudzuje\nako bezvýznamné pre svoje rozhodnutie. Vzhľadom na dovolaciu argumentáciu otca maloletej treba\nzdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie\". Dovolací súd nesmie\nbyť vnímaný ako ďalší „odvolací súd\", ktorý by mohol a mal podrobiť posúdeniu všetko, čím sa zaoberal\nsúd prvej a druhej inštancie. Z povahy dovolania a dovolacieho konania vyplýva, že najvyšší súd nemôže\nposudzovať všetky procesnoprávne a hmotnoprávne otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa\nstieral rozdiel medzi prvoinštančným, odvolacím a dovolacím konaním).\n33. Dovolateľa, ktorý vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 CSP, zaťažuje procesná\npovinnosť jednoznačným a určitým spôsobom zadefinovať tzv. dovolaciu otázku, ktorú odvolací súd riešil\nnesprávne a zároveň uviesť, ktorý z predpokladov uvedených v tomto ustanovení zakladá prípustnosť\nním podaného dovolania. Tejto požiadavke zodpovedá i povinnosť vyjadrená v § 429 CSP v spojení s čl.\n11 ods. 2 Základných princípov CSP. Splnením týchto procesných povinností vytvára pre dovolací súd\npodklad, ktorý je nevyhnutne potrebný pre posúdenie prípustnosti dovolania a prípadne (pokiaľ dovolací\nsúd dospeje k záveru, že dovolanie je prípustné) tiež pre zameranie meritórneho dovolacieho prieskumu.\n34. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí\nprávnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú\nvymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach;\nak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej\notázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych\notázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať\" aktivitu\ndovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací\nprieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho\nkonania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M.,\nFicová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok,\nKomentár, Praha: C. H. BECK 2016, s. 1382). Pokiaľ v dovolaní absentuje vyššie uvedené vymedzenie,\nsúd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.\n35. Dovolací súd dospel k záveru, že v odôvodnení dovolania podaného z dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, absentuje uvedenie relevantnej právnej otázky zásadného právneho významu\n(v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP), ktorú odvolací súd riešil nesprávne, čo obsahovo a významovo\nnezodpovedá požiadavkám pre vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP.\n36. Dovolateľ v dovolaní vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP vyslovil\npotrebu vyriešenia nasledovných otázok: 1. „Je potrebné vychádzať z premisy, že primárnym záujmom\nmaloletého je, aby bolo v striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov? Sú pre maloletého v zásade\nvýznamné a dominantné osoby oboch rodičov?\"; 2. „Je prekážkou na zverenie dieťaťa do striedavej\nstarostlivosti oboch rodičov, ak vzťah medzi rodičmi trpí nezhodami?\"\n36.1. V súvislosti s prvou vymedzenou otázkou mal za to, že odvolací súd na ne odpovedal nesprávne,\nkeď určil, že primárnou vzťahovou osobou maloletej je matka. Uviedol, že navyše, kto je primárnou\nosobou, je reálne aj právna otázka. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 3216/2013 a I. ÚS 1554/15.\n36.2. V súvislosti s druhou vymedzenou otázkou poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 10. júla 2013, sp. zn. II. ÚS 97/2013, ako aj nález sp. zn. II. ÚS 361/2016. Zároveň poukázal\nna nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2298/15, I. ÚS 3216/13, II. ÚS 3765/11.\nDovolateľ poukázal, že nevhodnosť, resp. sťaženosť komunikácie medzi rodičmi nemôže byť dôvodom,\npre ktorý by súd, ak sú splnené ďalšie podmienky, nemohol maloleté dieťa zveriť do striedavej osobnej\nstarostlivosti. Mal za to, že na uvedenú otázku je potrebné odpovedať tak, že existencia nezhôd nemôže\nzabrániť zvereniu dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pokiaľ tieto nezhody nemajú\nnegatívny vplyv na záujem a na maloleté deti. O to viac to platí v prípade skutkových zistení súdov nižšej\ninštancie, podľa ktorých obaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať a o osobnú starostlivosť o dieťa\nmajú záujem, Obaja rodičia majú k dieťaťu vytvorený pozitívny vzťah, ich záujem o dieťa je skutočný\n\na trvalý a pre dieťa predstavujú primárne vzťahové osoby. Obaja rodičia odvádzajú skvelú rodičovskú\nprácu a obaja sú dosť dobrými rodičmi. Dovolateľ uviedol, že preferovanou voľbou má byť vždy práve\nstriedavá starostlivosť, ak aspoň jeden z rodičov o ňu prejavuje záujem. Samotná striedavá starostlivosť\nmôže byť impulzom zlepšeniu komunikácie a lepšej spolupráce rodičov.\n36.3. Dovolateľ zároveň v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP namietal rozsah určenia styku otca s\nmaloletou. Mal za to, že ide o nedostatočný rozsah odporujúci § 24 ods. 5 zákona o rodine, ktorý nie je v\nnajlepšom záujme dieťaťa. Súdy podľa jeho názoru vôbec neupravili styk rovnocenne, ale disproporčne.\nV tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 97/2013.\n37. Prvá dovolateľom nastolená hypotetická otázka a jej podotázka („Je potrebné vychádzať z premisy,\nže primárnym záujmom maloletého je, aby bolo v striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov? Sú\npre maloletého v zásade významné a dominantné osoby oboch rodičov?\") je vymedzená všeobecne,\na nezohľadňuje okolnosti prejednávanej veci, pričom nie je v kontexte prejednávanej veci otázkou\nzásadného právneho významu, pretože od nej nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\n37.1. Táto dovolateľom nastolená otázka má v danom prípade povahu (len) hypotetickú, či akademickú,\nktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania/civilného mimosporového\nkonania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť predpokladané\n(neisté), či teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán.\nV tejto časti preto nemožno dovolanie otca maloletej považovať za procesne prípustné.\n37.2. Navyše súdy nižšej inštancie vyhodnotili ako primárne vzťahové osoby maloletej oboch rodičov,\navšak posúdili, že je v najlepšom záujme maloletej, aby bola zverená do osobnej starostlivosti matky\n(ktorá je primárnou emočnou vzťahovou osobou maloletej) s úpravou rozšíreného styku druhého rodiča.\n38. Vo vzťahu k druhej dovolateľom vymedzenej otázke „Je prekážkou na zverenie dieťaťa do striedavej\nstarostlivosti oboch rodičov, ak vzťah medzi rodičmi trpí nezhodami?\")dovolací súd uvádza, že táto\ndovolateľom zadefinovaná právna otázka by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP iba vtedy, ak by výsledok jej riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom predstavoval\njediný a výlučný dôvod, pre ktorý nebolo návrhu otca na striedavú osobnú starostlivosť vyhovené. Pokiaľ\nide o vymedzenie tejto otázky, dovolací súd konštatuje, že dovolanie nenapĺňa obsahové požiadavky pre\nvymedzenie právnej otázky podľa ustanovení § 421 ods. 1 a § 432 CSP. Na riešení predmetnej otázky\ntotiž nezáviselo rozhodnutie (zverenie maloletej do osobnej starostlivosti) vo veci samej, resp. svoje\nrozhodnutie na riešení tejto otázky odvolací súd výlučne nezaložil. Pre rozhodnutie vo veci samej bolo\npodstatné zistenie najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý druh osobnej starostlivosti a ktorého z rodičov je v\njeho najlepšom záujme. Dovolací súd uvádza, že výsledok riešenia danej otázky nastolenej dovolateľom\n(posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom nepredstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý nebolo\nnávrhu otca na striedavú osobnú starostlivosť vyhovené. Dovolateľ danú otázku nastolil v inej situácii,\nv ktorej nevyhoveniu jeho návrhu na striedavú starostlivosť oboch rodičov a zvereniu maloletej do\nvýlučnej osobnej starostlivosti matky, opodstatňovali prioritne závery týkajúce sa najlepšieho záujmu\ndieťaťa, ktorý predovšetkým spočíval v tom, že: „matka vie zabezpečiť potrebnú starostlivosť o maloleté\ndieťa na úrovni inštrumentálnych, funkčných potrieb i v oblasti emočnej podpory. Matka je s maloletým\ndieťaťom naviazaná emocionálne a empaticky. Vo svetle vývinovej psychológie i teórie pripútania dieťaťa\naktuálne potrebuje emocionálnu saturáciu viac matkou ako otcom. V správaní matky maloletého dieťaťa\nje prítomná vnútorná psychická vyrovnanosť, ktorá pre dieťa predstavuje potrebnú emocionálnu stabilitu.\nZo strany otca maloletého dieťaťa by mala byť prítomná väčšia empatia k aktuálnemu prežívaniu\nmaloletého dieťaťa, ktorým dáva najavo, že potrebuje väčšiu časovú, resp. emocionálnu dotáciu s\nmatkou. Otec vie bazálne zabezpečiť potrebnú starostlivosť o maloleté dieťa na úrovni inštrumentálnych,\nfunkčných potrieb, vzhľadom na jeho osobnostné predpoklady menej v oblasti emočnej podpory.... V\nprípade, ak jeden z rodičov napĺňa relevantné objektívne kritériá výrazne lepšie, je spravidla v záujme\ndieťaťa, aby bolo zverené do starostlivosti tohto rodiča (zároveň s nastavením vhodného styku druhého\nrodiča s dieťaťom).....Vo výnimočných prípadoch môže byť dôvodom k vylúčeniu striedavej osobnej\nstarostlivosti aj nevhodná, či absentujúca komunikácia medzi rodičmi, ale je nevyhnutné pokúsiť sa\nzistiť príčinu tohto stavu komunikácie a tento stav za pomoci vhodných opatrení napraviť a zlepšiť.\nSúd prvej inštancie v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 216/2018\nz 19. 09. 2018 v ktorom ústavný súd uviedol, že pokiaľ ide o záujem maloletého dieťaťa, súd musí\ntento vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, aj s ohľadom na in concreto okolnosti\nspočívajúce v danosti, prípadne absencii nielen „technických\" podmienok na výchovu, starostlivosť a\nvšestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do školy alebo na voľnočasové aktivity,\n\nlekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne (či už pozitívne alebo negatívne) väzby\nmaloletého dieťaťa ku každému z rodičov, tobôž ak o kvalite týchto väzieb vypovedá nestranné znalecké\ndokazovanie. V prejednávanej veci zo záverov znaleckého posudku, od ktorých súd nemal dôvod\nsa odkloniť, keďže závery v poradenskej psychológii sú postavené najmä na záveroch psychického\nprežívania detí a vychádzajú najmä z prežívania maloletého dieťaťa, pozorovania jeho správania, opisov\nsprávania jeho rodičmi v súlade s vývinovou psychológiou a teóriou vzťahovej väzby a bezpečného\npripútania sa, vyplývalo, že zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch\nrodičov sa aktuálne nejaví ako vhodné riešenie úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu,\na to práve vzhľadom na to, že hoci obaja rodičia sú pre maloleté dieťa primárne vzťahové osoby,\nmatka maloletého dieťaťa je pre dieťa primárnou emocionálnou vzťahovou osobou....Súd pri svojom\nrozhodovaní vzal do úvahy aj ďalšiu relevantnú skutočnosť brániacu zvereniu maloletého dieťaťa do\nstriedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, a síce, že vzťah medzi rodičmi maloletého dieťaťa je\nnegatívny a vážne narušený, matka maloletého dieťaťa nie je aktuálne emocionálne ešte schopná\npriamej komunikácie s otcom maloletého dieťaťa (čo sa prejavovalo aj tým, že počas dyadickej\nkonzultácie rodičov u psychológa v rámci prvého výchovného opatrenia mala matka maloletého dieťaťa\nslzy v očiach a bola uzavretá), ani prejavov dôvery a otvorenosti v otázkach spoločnej výchovy a otec\nmaloletého dieťaťa vníma odchod matky zo spoločnej domácnosti s maloletým dieťaťom za okolnosť,\nktorá mu zväčšila vzdialenosť k maloletému dieťaťu a ako reakciu na to žiada zveriť maloleté dieťa do\nsvojej starostlivosti (prípadne striedavej osobnej starostlivosti) a tým obmedziť styk maloletého dieťaťa\ns jeho matkou, jeho primárnou emocionálnou osobou. Negatívny vzťah rodičov maloletého dieťaťa je\ndôsledkom nevyriešeného vážneho vzájomného partnerského konfliktu, čo sa prejavuje aj podávaním\nvzájomných trestných oznámení, žalôb a spochybňovaním rodičovskej kompetencie matky maloletého\ndieťaťa zo strany otca maloletého dieťaťa...súd dospel k záveru, že je len veľmi málo pravdepodobné,\nže by striedavá osobná starostlivosť o maloleté dieťa mohla prispieť k zlepšeniu, ozdraveniu vážne\nnarušeného vzťahu medzi rodičmi. Takýto vzťah medzi rodičmi nedáva ani dostatočnú záruku na to, aby\nstriedavá osobná starostlivosť fungovala uspokojivo.\"\n38.1. Riešenie dovolateľom namietanej čiastkovej právnej otázky (týkajúcej sa nezhôd rodičov)\nvzhľadom na ostatné právne závery súdu, by nemalo dopad na právne posúdenie a záver súdu o\ntom, že neboli splnené podmienky na zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti oboch\nrodičov. Predmetná „dovolacia\" otázka sa teda v okolnostiach tohto dovolacieho konania netýkala takých\nzáverov, výlučne na ktorých spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd primárne skúmal\nnajlepší záujem dieťaťa v zmysle ustanovenia § 24 Zákona o rodine; skutočnosť, že dovolateľ nie je s\nrozhodnutím spokojný neznamená, že sa touto otázkou odvolací súd nezaoberal. Napriek tomu, že otec\nzo subjektívnych dôvodov pociťuje krivdu, neboli v oboch rozhodnutiach súdov nižších inštancií vážnym\nspôsobom spochybnené jeho rodičovské schopnosti a kompetencie. Súdy však posudzovali najlepší\nzáujem z pohľadu dieťaťa a dospeli k tomu, že prebiehajúci model s osobnou starostlivosťou matky a\nrozšíreným stykom s otcom je v súčasnosti v najlepšom záujme maloletej.\n38.2. Dovolací súd dopĺňa, že súdy sa k veľmi zlej komunikácii rodičov maloletej\nvyjadrovali, poukázali na ňu ako na ďalší dôvod pre nezverenie maloletej do striedavej starostlivosti.\nAko je opakovane vyjadrené vyššie, dôvodom, pre ktorý sa súdy primárne nerozhodli pre striedavú\nstarostlivosť, ale zverili maloletú do starostlivosti matke, bol po komplexnom posúdení v zmysle\nustanovení § 24 Zákona o rodine záver, že zverenie do starostlivosti matky je v najlepšom záujme\ndieťaťa a budú takto zaistené jeho potreby. Dovolací súd len na okraj poukazuje, že schopnosť rodiča\ndohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom je jedným zo zásadných predpokladov\npri nariadení striedavej starostlivosti, nakoľko ide o pomerne komplikovaný a logisticky neustále náročný\nproces, kedy je pre potreby detí nevyhnutná funkčná komunikácia a spolupráca medzi rodičmi, čo v\ndanom prípade konajúcim súdom chýbalo.\n39. Dovolateľ zároveň v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP spochybňoval určenie rozsahu styku otca s\nmaloletou. Mal za to, že ide o nedostatočný rozsah odporujúci § 24 ods. 5 zákona o rodine, ktorý nie je v\nnajlepšom záujme dieťaťa. Súdy podľa jeho názoru vôbec neupravili styk rovnocenne, ale disproporčne.\nV tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 97/2013.\n39.1. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ zodpovedajúcim spôsobom nevymedzil nesprávne\nprávne posúdenie veci odvolacím súdom (a najmä právnu otázku), tak ako to predpokladá ustanovenie\n§ 432 ods. 2 CSP.\n39.2. V tomto kontexte aj ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto\naby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením\ntoho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie\n\nnamietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky. V náleze I. ÚS 51/2020 ústavný\nsúd výslovne uviedol, že „povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa\n§ 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti\ndovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom\".\n39.3. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale\nvýznamovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.\n39.4. Dovolací súd dospel k záveru, že argumentácia dovolateľa v tejto časti, týkajúca sa § 421 ods.\n1 písm. b) CSP, je nedostatočná a nie je v podanom dovolaní vymedzená spôsobom zodpovedajúcim\n§ 431 až § 435 CSP.\n40. Pokiaľ dovolateľ mienil v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP namietať\naj neúplné zistenie skutkového stavu veci, dovolací súd uvádza, že samotné spochybňovanie správnosti\nskutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v §\n421 ods. 1 CSP a § 432 ods. 2 CSP. Dovolací súd taktiež poznamenáva, že skutkové závery súdov nižšej\ninštancie nemožno v dovolacom konaní úspešne spochybniť, dovolací súd je totiž viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP), a preto dovolanie nie je prostriedkom určeným na\nprehodnotenie vykonaných dôkazov.\n41. Z uvedeného je zrejmé, že nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko obsah\ndovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nemalo zákonom\nvyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí\nprípustnosti dovolania, a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil\nby procesne neprípustný dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) koncepcii právnej úpravy\ndovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením §\n421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu\nochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).\n42. Keďže otázky nastolené dovolateľom v dovolaní nemajú v okolnostiach daného konania (a\ntohto dovolacieho konania), znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v dôsledku čoho\nprípustnosť jeho dovolania nevyplýva, dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi,\nako aj dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP, dovolací súd\ndovolanie otca maloletej odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\n43. Vo všeobecnosti dovolací súd nad rámec dopĺňa, že predpokladom na nariadenie striedavej\nstarostlivosti nie je len spôsobilosť rodičov riadne starostlivosť vykonávať, omnoho dôležitejšia je\nodpoveď na otázku, či striedavá starostlivosť s ohľadom na individuálne okolnosti\nje\nv najlepšom záujme dieťaťa, a či je predpoklad, že striedavá starostlivosť bude môcť dlhodobo riadne\na bezproblémovo prebiehať, vzhľadom i k predchádzajúcemu správaniu rodičov, čo by tiež mohlo\nbyť v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa (2CdoR/9/2024).\n43.1. Taktiež dovolací súd v súvislosti s úvahami dovolateľa o striedavej osobnej starostlivosti ako\nprimárnej formy, upriamuje pozornosť dovolateľa na to, že v zmysle zákona o rodine sú všetky tri\nformy osobnej starostlivosti o dieťa rovnocenné a rozhodujúcim kritériom pre určenie konkrétnej formy\nvýkonu osobnej starostlivosti je záujem dieťaťa a ďalšie zákonné podmienky. 43.2. Aplikačnú prax\nÚstavného súdu Českej republiky predostretú dovolateľom nemožno vnímať ako ustálenú rozhodovaciu\nprax najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky. Avšak vo vzťahu k dovolateľovej interpretácií\npredmetných rozhodnutí o priorite striedavej osobnej starostlivosti, treba dať do pozornosti dovolateľa\n(a jeho kvalifikovaného právneho zástupcu), že Ústavný súd ČR v uznesení z 27. apríla 2021 sp. zn.\nI. ÚS 816/21 uviedol, že: „Ústavní soud se otázkou ústavních aspektů svěřování dítěte do péče po\nrozchodu rodičů již opakovaně zabýval, přičemž z jeho judikatury nevyplývá žádná priorita při způsobu\nrozhodování o svěření nezletilých do péče rodičů. Při nalézání práva je vždy nezbytné vycházet z\nindividuálních rozměrů každého jednotlivého případu, založených na konkrétních skutkových zjištěních\n(srov. např. usnesení sp. zn. I. ÚS 1506/13, IV. ÚS 106/15, IV. ÚS 582/15, III. ÚS 816/15, I. ÚS\n1234/15, I. ÚS 4/15, IV. ÚS 611/16, nálezy sp. zn. IV. ÚS 773/18, IV. ÚS 1286/18). Základní kritérium\npřitom musí vždy představovat především zájem dítěte (srov. čl. 3 Úmluvy o právech dítěte), při jehož\nposuzování nelze postupovat podle předem daného schématu či přání toho kterého rodiče. Střídavá\npéče nemůže být paušálně využívána jako forma \"spravedlivého\" rozdělení péče o dítě mezi oba rodiče.\nPřed ostatními modely péče ji lze upřednostnit jen tehdy, je-li s přihlédnutím ke všem okolnostem\n\nnejvhodnějším uspořádáním zohledňujícím prioritní zájem dítěte. .... Ústavní soud rovněž připomíná, že\npředevším civilním soudům náleží, aby ve věcech péče o nezletilé, a to i s přihlédnutím k nezastupitelné\nosobní zkušenosti vyplývající z bezprostředního kontaktu s účastníky řízení a znalosti vývoje rodinné\nsituace, rozhodly o úpravě výkonu rodičovských práv a povinností. Úkol Ústavního soudu nespočívá v\nroli konečného univerzálního \"rozhodce\". Rovněž je třeba vzít v úvahu, že žádný soud nedokáže konflikt\nrodičů vyřešit ke spokojenosti obou stran. Již sama skutečnost, že rodiče se nejsou schopni domluvit\nbez pomoci soudu a dokonce se jeden z nich obrací na Ústavní soud, nasvědčuje vážnému rozkolu v\nrodině, který sotva může být vyřešen soudním rozhodnutím o nařízení střídavé výchovy.\"\n44. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý v bode 54.\nodôvodnenia jeho rozhodnutia poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2020, sp. zn.\n4Cdo/157/2020. V predmetnom uznesení najvyšší súd vyslovil záver, že: „pokiaľ v prejednávanej veci\nsúdy na základe voľnej úvahy dospeli k záveru, že okolnosti veci umožňujú zveriť maloleté dieťa do\nosobnej starostlivosti jedného z rodičov, v danom prípade matke maloletého dieťaťa, je povinnosťou súdu\nrozhodnúť v tomto smere v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa a tento ich záver nemôže\nbyť preskúmavaný podľa § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. v rámci mimoriadneho opravného prostriedku,\npretože dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať a prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu\nz hľadiska ich správnosti a úplnosti (§ 442 C.s.p.), ani prehodnocovať vykonané dôkazy; iný prístup by bol\nporušením zásady priamosti súdneho konania. Dovolací súd totiž nie je treťou inštanciou a dovolanie nie\nje koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať\nrevízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného\ndokazovania.\"\n45. Dovolací súd zároveň nad rámec poukazuje aj na Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky,\na to sp. zn. I. ÚS 216/2018 zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. 39/2018 týkajúci sa vyhodnotenia záujmu maloletého, ktorého právna veta znie: „pokiaľ\nide o záujem maloletého dieťaťa, súd musí tento vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a\nformálne, ale aj s ohľadom na in concreto okolnosti spočívajúce v danosti, prípadne v absencii nielen\n„technických\" podmienok na výchovu, starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady,\ndochádzka do školy alebo na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na\nemocionálne (či už pozitívne alebo negatívne) väzby maloletého ku každému z rodičov, tobôž ak o\nkvalite týchto väzieb vypovedá nestranné znalecké posúdenie.\"; a sp. zn. II. ÚS 101/2022 zverejnený v\nZbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2022, týkajúci sa záujmu\ndieťaťa - odôvodnenia rozhodnutia, ktorého práva veta znie: „Objektívnym explicitne ustanoveným\nzákonným kritériom na rozhodnutie vo veciach úpravy rodičovských práv k maloletým je „najlepší\nzáujem maloletého dieťaťa\", ktorý musí všeobecný súd vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky\na formálne, ale adresne s prihliadnutím na okolnosti posudzovanej veci. Ak uvedené odôvodnenie\nabsentuje, dochádza k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.\"\n46. Taktiež určenie výšky výživného pre maloleté dieťa je vždy výsledkom posúdenia individuálnych,\nosobitných a jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, nezameniteľných s\nokolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk\nna určenie výživného postupujú súdy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na\nurčitých striktných hraniciach (8Cdo/50/2017). Každé jedno rozhodnutie o výživnom pre maloleté dieťa\nje založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné\nprípady (5Cdo/87/2017). Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\nmusí ísť o otázku právnu (v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku), ktorá prekračuje rámec okolností\nrelevantných len v danom prípade a je významná z hľadiska rozhodovania všeobecných súdov aj v iných\nobdobných veciach (3Cdo/88/2017).\n47. Najvyšší súd pripomína, že rozhodnutia všeobecných súdov o úprave práv a povinností k maloletým\ndeťom nemajú povahu rozhodnutí „absolútne konečných\", a teda nezmeniteľných, ako vyplýva i z\nustanovenia § 26 Zákona o rodine, ktorý zmenu rozhodnutia podmieňuje „zmenou pomerov\". Uvedené\nplatí tým skôr, pokiaľ súdy svoje rozhodnutia zakladajú na okolnostiach, zmena ktorých je v budúcnosti\npredvídateľná, či aspoň reálne možná.\n48. Nad rámec vyššie uvedeného sa žiada najvyššiemu súdu poukázať aj na špecifickosť spoločenských\nvzťahov, ktoré sú predmetom konania. Ide o veľmi citlivé vzťahy medzi rodičmi a maloletým, do ktorých\n\nby zo strany štátnych orgánov malo byť zasahované čo najmenej, čo vyplýva ako z povahy týchto\nrodinných vzťahov, tak z povahy samotnej štátnej moci. O to viac je treba apelovať na oboch rodičov,\naby sa snažili dosiahnuť dohodu o ďalších podmienkach výchovy svojho dieťaťa prirodzenou cestou,\naby ich komplikovaným vzťahom nebolo poškodené ich dieťa, ktoré má k obom rodičom silný citový\nvzťah (5Cdo/168/2021, 7CdoR/3/2023).\n49. Najvyšší súd na základe uvedeného dovolanie otca maloletej, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému dovolanie nie je prípustné (§ 447 písm. c) CSP), ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi, a ktorého dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP\n(§ 447 písm. f) CSP), odmietol.\n50. Záverom dovolací súd pokladá otázku, či dovolateľ má skutočne reálny záujem, tak ako tvrdil\nv celom základom, i dovolacom konaní, že pre dcéru by bolo najlepšie, keby bola v striedavej\nosobnej starostlivosti oboch rodičov, a to aj vzhľadom na konaní matkou založenú odpoveď konzula\nVeľvyslanectva Slovenskej republiky v Abú Dhabí o udelení pobytu maloletej v SAE počnúc 25.\nseptembrom 2024 s platnosťou do 24. septembra 2026 (tzv. rezidenčné víza) s možnosťou predĺženia\n(č. l. 1251 spisu), a vyjadrenie otca (podané jeho zástupcom) v konaní o výkon rozhodnutia z 30.\nseptembra 2024 (č. l. 1200 a 1253 spisu), podľa ktorého: „k dnešnému dňu sa otec s maloletou nachádza\nv Spojených arabských emirátoch, v Dubaji a neplánuje návrat na Slovensko. Maloletá je v Dubaji\nprihlásená aj na MŠ na predprimárne vzdelávanie. S poukazom na uvedené nie je možné pristúpiť k\nvýkonu rozhodnutia.\". Uvedené dokumenty dátumovo predchádzajú podaniu dovolania otcom, ktoré\nbolo podané 20. novembra 2024.\n51. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 453 ods. 1 CSP v\nnadväznosti na ustanovenie § 52 CMP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov\ndovolacieho konania.\n52. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}