{"guid": "09a09cc0-d3b5-4d26-ab6b-0c2b7ba609ae:15d09ccf-64db-4525-a1e6-6c20b93d2822", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1316220415.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/6/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/6/2025 z 22. 10. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2025, sp. zn. 9CdoPr/6/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:1316220415.1", "identifikacne_cislo": "1316220415", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "datum_vydania": "2025-10-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-191.odsek-2", "nazov": "§ 191 ods. 2 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-191.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-10", "nazov": "§ 10 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-191", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-9", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-10", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/15d09ccf-64db-4525-a1e6-6c20b93d2822", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1316220415.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1316220415.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1316220415.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9CdoPr/6/2025\n1316220415\n22. 10. 2025\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2025:1316220415.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11,\nIČO: 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava,\nŠtefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 2/ R.. X. W., narodenej XX. V.I. XXXX, B., O.K. XX/A,\n4/ Ing. W.. J. E., narodenému XX. W. XXXX, Y., X. X, 5/ R.. Š.G. Z., narodenému X. W. XXXX, X. Y., F.\nX. XXX, 6/ R.. S. E., narodenej XX. V. XXXX, Z., Š. N. XXXX/X, spoločne zastúpeným advokátom JUDr.\nAndrejom Garom, Bratislava, Štefánikova 14, o vzájomnej žalobe žalovaných 2/, 4/, 5/ a 6/ o zaplatenie\nmimoriadneho výkonnostného bonusu s príslušenstvom (pôvodne aj proti žalovaným 1/ V. K., 3/ R.. V.\nN., 7/ F. A. o určenie, že nie je právo žalovaných 1/ až 7/ na výplatu mimoriadneho bonusu a o vzájomnej\nžalobe žalovaných 2/, 4/, 5/ a 6/ o určenie ich práva na výplatu mimoriadneho bonusu a o zaplatenie\nmimoriadneho výkonnostného bonusu s príslušenstvom), vedenom na Mestskom súde Bratislava IV\npod sp. zn. B3-24Cpr/22/2016 (pôvodne na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 24Cpr/22/2016), o\ndovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2024 sp. zn. 8CoPr/2/2023,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaní 2/, 4/, 5/ a 6/ majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 24Cpr/22/2016-361 z 22.\nfebruára 2019 zamietol žalobu žalobkyne o určenie, že tu nie je právo žalovaných 1/ až 7/ na výplatu\nmimoriadneho bonusu. O vzájomnej žalobe rozhodol tak, že uložil žalobkyni povinnosť do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku zaplatiť žalovanej 2/ sumu 13.810 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od\n7. augusta 2016 do zaplatenia, žalovanému 4/ sumu 12.385 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne\nod 7. augusta 2016 do zaplatenia, žalovanému 5/ sumu 10.850 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania\nročne od 7. augusta 2016 do zaplatenia a žalovanej 6/ sumu 8.976 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania\nročne od 7. augusta 2016 do zaplatenia; vo zvyšku úroku z omeškania vzájomnú žalobu zamietol. V časti\no určenie práva žalovaných 2/, 4/, 5/ a 6/ na výplatu mimoriadneho bonusu konanie zastavil a rozhodol,\nže žalovaní 1/ až 7/ majú voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania.\n2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) po tom, čo dovolací súd\nuznesením z 13. novembra 2020 sp. zn. 9Cdo/277/2021 čiastočne zrušil jeho rozsudok z 22. decembra\n2020 sp. zn. 8CoPr/6/2019, v poradí druhým rozsudkom z 27. februára 2024 sp. zn. 8CoPr/2/2023\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov dva až päť, ktorými bola žalobkyni uložená\npovinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalovanej 2/ sumu 13.810 eur spolu s 5 %\núrokom z omeškania ročne od 7. augusta 2016 do zaplatenia, žalovanému 4/ sumu 12.385 eur spolu\ns 5 % úrokom z omeškania ročne od 7. augusta 2016 do zaplatenia, žalovanému 5/ sumu 10.850 eur\nspolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 7. augusta 2016 do zaplatenia a žalovanej 6/ sumu 8.976\n\neur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 7. augusta 2016 do zaplatenia. Žalovaným 2/, 4/, 5/ a 6/\npriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.\n2.1. Odvolací súd zdôvodnil rozhodnutie tým, že súd prvej inštancie vykonal všetko dokazovanie\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti vzájomnej\nžaloby. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že rozhodnutie predstavenstva č. 97/2015 o mimoriadnom\nvýkonnostnom bonuse bolo schválené aj dozornou radou písomným hlasovaním v decembri 2015,\npričom skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania poskytujú náležitý základ pre prijatie\nskutkového záveru, že v súvislosti s procesom predaja akcií Sberbank Slovensko, a.s. žalovaní 2/, 4/,\n5/ a 6/ konali ako jej zamestnanci (a nie ako zamestnanci, či inak poverené alebo splnomocnené osoby\nakcionára alebo tretie osoby na základe iného zmluvného vzťahu) v súvislosti s ich postavením vedúcich\nzamestnancov a na základe toho spolupracovali pri príprave podkladov v rámci tzv. due diligence\nnevyhnutného pre proces predaja akcií spoločnosti novému vlastníkovi. Vykonaným dokazovaním neboli\npreukázané žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli preukazovať nedobromyseľnosť žalovaných 2/, 4/,\n5/ a 6/ v súvislosti s prijímaním rozhodnutí predstavenstva o nároku na mimoriadny výkonnostný bonus\nalebo ich vedomosti o excese predstavenstva, teda o tom, že by na mimoriadny bonus nemali mať nárok.\nAk by aj vyšiel najavo (k čomu nedošlo) úmysel zabezpečiť pre vyvolený okruh manažérov mimoriadny\njednorazový príjem, ako tvrdila žalobkyňa, takýto úmysel by mohol byť prítomný u členov predstavenstva,\nktorí o nároku a o výplate bonusu rozhodovali, nie však u žalovaných 2/, 4/, 5/ a 6/, ktorí neboli členmi\npredstavenstva.\n2.2. S poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 27. mája\n2010 sp. zn. 3Cdo/31/2009 a z 25. októbra 2023 sp. zn. 1Cdo/103/2021 odvolací súd konštatoval, že\npredstavenstvo žalobkyne rozhodnutím č. 97/2015, schváleným aj dozornou radou, priznalo mimoriadny\nvýkonnostný bonus, dňa 28. júla 2016 predstavenstvo schválilo jeho výplatu žalovaným a v ten istý\ndeň boli žalovaným doručené oznámenia o tejto skutočnosti. Uvedenými úkonmi zamestnávateľa sa\nvýkonnostný bonus stal nárokovateľným. Ak rozhodnutím zamestnávateľa vznikol zamestnancovi nárok\nna určitú (do tohto rozhodnutia nenárokovateľnú) odmenu v konkrétne určenej výške, nemôže tento\nnárok zaniknúť dodatočným späťvzatím, resp. zrušením predmetného rozhodnutia zamestnávateľa.\n2.3. K argumentu žalobkyne o nulitnosti rozhodnutí predstavenstva odvolací súd uviedol, že súd nie\nje v tomto konaní oprávnený skúmať správnosť rozhodnutí predstavenstva ani ich súlad s vnútornými\n(mzdovými, či inými) predpismi spoločnosti žalobkyne, ale je povinný z obsahu týchto rozhodnutí\nvychádzať, keďže boli (a to nebolo sporné) prijaté. Preskúmavanie správnosti rozhodnutí predstavenstva\nakciovej spoločnosti v súdnom konaní o pracovnoprávnom nároku treba považovať za neprípustné\nso zreteľom na potrebu rešpektovať limity pre ingerenciu orgánov štátu do rozhodovacích právomocí\nštatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti.\n2.4. Pokiaľ išlo o žalobkyňou namietaný rozpor priznanej odmeny s kogentnou úpravou zákona č.\n483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“), odvolací súd žiadny rozpor s touto právnou\núpravou nezistil. Zákon o bankách je síce verejnoprávnym predpisom, avšak nemožno súhlasiť s tým,\nže ide o predpis, ktorý sa vzťahuje na výkon práce zamestnanca. Aj keď zákon o bankách obsahuje\nustanovenia o zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide\no pravidlá určené bankám (§ 23a ods. 1: „Banka je povinná uplatňovať zásady odmeňovania podľa tohto\nzákona...“) v rámci regulácie fungovania bánk, a nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny\nvzťah medzi bankou a jej zamestnancami. Podľa odvolacieho súdu neobstojí ani námietka žalobkyne,\nže zákon o bankách nepripúšťa priznanie takejto zložky odmeny. Odvolací súd zdôraznil, že mimoriadny\nvýkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny, ktorá závisí od\nhodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca podľa § 23b ods. 1 písm. a) zákona o\nbankách, teda nešlo o plnenie, ktoré by bolo (čo do podstaty nároku) v rozpore s kogentným ustanovením\ncitovaného zákona. Ak by aj právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľa\nv pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny zamestnancovi bol v rozpore\ns niektorými povinnosťami banky ustanovenými zákonom o bankách, tento úkon zaväzuje banku ako\nzamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi, pričom aj keby bol takýto právny úkon pre\nrozpor s právnymi predpismi neplatný (hoci v danej veci nešlo o taký prípad), zamestnancovi nemôže\nbyť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).\n\n2.5. Vzhľadom na uvedené odvolací súd opätovne rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa\nvyhovenia vzájomnej žalobe žalovaných 2/, 4/, 5/ a 6/ ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods.\n2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)\npotvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP\nv spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP a v plnej miere úspešným žalovaným 2/, 4/, 5/ a 6/ priznal proti\nžalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací\nsúd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že zmení rozhodnutie súdu prvej inštancie a vzájomné žaloby\nžalovaných 2/, 4/, 5/ a 6/ zamietne.\n3.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľka uviedla, že odvolací súd rozsudok\nnedostatočne odôvodnil, keď sa iba formálne zaoberal jej právnymi a skutkovými tvrdeniami. Týka sa to\njej argumentov, že priznaný bonus je v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových\nzamestnancov podľa zákona o bankách a že žalovaní ako vedúci zamestnanci banky museli vedieť,\nže priznanie bonusu je v rozpore s internými predpismi banky a existovali prekážky pre jeho výplatu\n(ekonomická strata banky a pod.). Odvolací súd neuviedol vlastné relevantné závery, prakticky iba\nprevzal konklúzie vyplývajúce z rozsudku najvyššieho súdu z 25. októbra 2023 sp. zn. 1Cdo/103/2021.\nŽalobkyni však nie je zrejmé, z akých dôvodov sa odvolací súd s týmito názormi najvyššieho súdu\nstotožnil. Zároveň odvolací súd aplikoval nesprávnu procesnú normu, keď priznal žalovaným 2/, 4/, 5/ a\n6/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania napriek tomu, že v dovolacom konaní bola preukázateľne\núspešná žalobkyňa. Argumentácia odvolacieho súdu, že nárok na náhradu trov môže mať iba jedna\nzo sporových strán, odporuje ustálenej rozhodovacej praxi, a to konkrétne uzneseniu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 453/2019 a uzneseniu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/266/2019. Dovolacie konanie predstavuje samostatnú časť sporu, za\nktorú musí súd priznať náhradu trov konania úspešnej strane bez ohľadu na konečný meritórny výsledok.\n3.2. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka namietala,\nže odvolací súd nesprávne vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu a od ktorých záviselo jeho rozhodnutie, a to: 1. Vzťahujú sa ustanovenia §\n23a a nasl. zákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 na pracovnoprávny vzťah\nmedzi bankou a jej zamestnancami? 2. Možno zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 zákona o\nbankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 priznať nárok na pohyblivú zložku odmeny, ktorú\nkogentná právna úprava v § 23b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020\nnepripúšťa? 3. Zaväzujú zamestnávateľa voči zamestnancovi úkony jeho štatutárneho orgánu, ktorými\nprekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec mal poznať interné predpisy\nzamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne kompetencie štatutárneho orgánu, a teda musel vedieť o\nprekročení oprávnení štatutárneho orgánu zamestnávateľa?\n3.3. K prvej a druhej právnej otázke dovolateľka poukazujúc na § 23a ods. 1 písm. c), ods. 2, § 23b\nods. 1, 3, 4, 6 zákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 uviedla, že sa nemožno\nstotožniť s názorom, že zákon o bankách sa neaplikuje na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej\nzamestnancom. Dovolateľka odmietla záver, že to vyplýva z návetia § 23a ods. 1 zákona o bankách:\n„Banka je povinná uplatňovať zásady odmeňovania podľa tohto zákona (...)“, ktoré stanovuje povinnosť\niba banke. Obdobná formulácia právnych noriem je pomerne bežná. Napríklad § 118 ods. 1 Zákonníka\npráce stanovuje zamestnávateľovi povinnosť platiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Napriek\ntomu, že ide o povinnosť vzťahujúcu sa výlučne na zamestnávateľa, nemožno pochybovať o tom, že\nsa dotknuté ustanovenie Zákonníka práce aplikuje na pracovnoprávny vzťah. Ide podľa dovolateľky\no kogentné normy, ktorá limituje autonómiu zmluvných strán v súkromnoprávnej sfére. Boli prevzaté\ndo zákona o bankách zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES a majú zamedziť\npráve takým prípadom, keď si vrcholný manažment banky sám ku koncu svojho pôsobenia schváli\nneštandardne vysoké odmeny.\n3.4. Podľa názoru dovolateľky neobstojí ani argument, že pravidlami odmeňovania v § 23b ods. 1 zákona\no bankách nie je dotknuté ustanovenie § 118 Zákonníka práce (§ 23c zákona o bankách). Uvedené\nvyplýva zo vzájomného vzťahu medzi lex specialis (zákon o bankách) a lex generalis (Zákonník práce).\nPravidlá odmeňovania upravené v zákone o bankách obmedzujú pohyblivé zložky mzdy, ktoré môže\n\ninkasovať vybraná kategória zamestnancov banky. Aby nevznikali pochybnosti o tom, aké plnenie možno\nna účely aplikácie tohto osobitného pravidla v pracovnoprávnych vzťahoch považovať za mzdu, zákon\ndodáva, že ustanovenie § 118 Zákonníka práce, ktoré upravuje túto otázku, ostáva nedotknuté.\n3.5. Vzhľadom na právny názor o vylúčení aplikácie zákona o bankách podľa dovolateľky vyznieva\nparadoxne záver súdu, že uplatňovaný nárok na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu vyplýva\nžalovaným z § 23b ods. 1 písm. a) zákona o bankách, t. j. ako motivačná zložka odmeny, ktorej výška\nzávisí od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, banky alebo od kombinácie týchto hodnotení. Program\nmimoriadneho výkonnostného bonusu bol vypracovaný ako satisfakcia za zotrvanie v zamestnaní a\ntakýto bonus nebol ani jednou z prípustných foriem pohyblivej zložky mzdy podľa zákona o bankách.\nV liste predstavenstva Sberbank Slovensko, a.s., zo 14. decembra 2015 (v ktorom predstavenstvo\nbanky informovalo zamestnancov o možnosti získania bonusu) sa uvádza, že bonus bude závisieť tiež\nod úspešného zavŕšenia obchodu, ktorý však žalovaní ako zamestnanci Sberbank Slovensko, a.s.,\nktorej akcie boli predávané, nemohli nijako ovplyvniť. Nejde ani o výsledok, z ktorého by mala banka\nakýkoľvek prospech. Naviac hodnotenie výkonnosti konkrétneho zamestnanca v tomto procese mal\npodľa listu predstavenstva Sberbank Slovensko, a.s., z 28. júla 2016 (od ktorého súdy odvodzujú nárok\nžalobkyne) vykonať „Management Board skupiny Sberbank“, teda nie zamestnávateľ, ale orgán jedného\nz akcionárov, ktorý predával svoje akcie. Práca bola tak vykonávaná práve v prospech tohto akcionára.\nBilancovania výkonnosti žalovaných, vykonané treťou stranou, nemôže zakladať nárok na motivačnú\nzložku odmeny podľa § 23b ods. 1 písm. a) zákona o bankách, ktorá sa odvíja od hodnotenia samotnej\nbanky.\n3.6. Podľa dovolateľky je rovnako vylúčené, aby mimoriadny výkonnostný bonus predstavoval motivačnú\nzložku odmeny za plnenie dosahovaných výsledkov dlhodobej obchodnej stratégie a záujmov banky [§\n23b ods. 1 písm. c) zákon o bankách]. Údajný prínos žalobkyne k úspešnej realizácii transakcie mal\nbyť vykonaný v prospech Sberbank Europe (akcionára), a nie v prospech Sberbank Slovensko, a. s., v\nktorej žalobkyňa pôsobila. Predaj samotnej banky ani nemôže byť jej dlhodobou obchodnou stratégiou. V\ntejto súvislosti dovolateľka zdôraznila, že povinnosťou zamestnávateľa je platiť zamestnancovi mzdu za\nprácu, ktorú vykonal preňho (§ 118 ods. 1 Zákonníka práce). Okrem toho, v zmysle § 23b ods. 7 zákona\no bankách je banka povinná pri určení pohyblivej zložky mzdy zohľadniť hodnotu svojich vlastných\nzdrojov. Tomu zodpovedá aj čl. 10 ods. 5.1 písm. a) a b) Politiky odmeňovania Sberbank Slovensko,\na.s., ktorý pri určovaní pohyblivej zložky mzdy prikazuje zohľadniť finančné potreby banky a zachovanie\njej finančnej výkonnosti. Sberbank Slovensko, a.s., vykazovala pred predajom majoritného podielu akcií\ndlhodobú stratu. Výplata pohyblivej zložky mzdy by preto nekorešpondovala s princípom zodpovedného\nhospodárenia banky, ako to vyžaduje legislatíva EÚ, zákon a interné predpisy banky.\n3.7. K tretej právnej otázke dovolateľka poukázala na § 10 ods. 2 Zákonníka práce a uviedla, že v\npracovnoprávnych vzťahoch platí, že zamestnávateľa zaväzujú aj tie právne úkony, pri ktorých štatutárny\norgán prekročí svoje oprávnenie. Výnimkou je situácia, ak zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že k\ntakémuto prekročeniu došlo. Vzhľadom na postavenie žalovaných (vedúci zamestnanci a člen dozornej\nrady banky) podľa názoru dovolateľky uvedená situácia nastala. K namietanému excesu pri výkone\npráv štatutárneho orgánu Sberbank Slovensko, a.s., odvolací súd uviedol, že je voči zamestnancom\nbez právneho významu. Odvolací súd vychádzal z mylnej domnienky, že zamestnanec môže vedieť\no nesprávnom postupe týchto orgánov, iba ak je ich členom. Podmieňovanie aplikácie § 10 ods. 2\nZákonníka práce reálnou možnosťou zamestnanca ovplyvniť postup štatutárneho orgánu ide nad rámec\nprávnej úpravy. V zmysle zákona postačuje, že zamestnanec musel vedieť o prekročení oprávnenia\nštatutárneho orgánu. Dovolateľka zdôraznila, že žalovaní boli v zmysle ich pracovných zmlúv povinní\nvykonávať svoje práva a povinnosti v súlade so slovenským právnym poriadkom a zodpovedali za\nvypracovanie a schválenie organizácie a systému riadenia banky podľa stanov zamestnávateľa [časť\n„práva a povinnosti zmluvných strán“ písm. d)].\n3.8. Poskytovanie mimoriadnych odmien vybraným zamestnancom Sberbank Slovensko, a.s. (medzi\nktorých patrili aj žalovaní) bolo upravené v interných predpisoch, ktoré žalovaní mali poznať. Iba ak by\nboli radovými zamestnancami, mohli by byť dobromyseľní vo vzťahu k neznalosti interných procesov\nna úrovni vedenia banky. Priznanie nároku na výplatu výkonnostného bonusu listom predstavenstva z\n28. júla 2016 odporuje stanoveným interným postupom. Priznaný bonus nezodpovedal ani schválenej\nschéme programu mimoriadneho výkonnostného bonusu, prezentovanej žalovaným v decembri 2015.\n\nZa týchto okolností sa možno podľa dovolateľky legitímne domnievať, že o prekročení oprávnenia\npredstavenstvom banky žalovaní prinajmenšom museli vedieť.\n3.9. Na základe uvedeného dovolateľka predostrela riešenia vymedzených právnych otázok\nnasledovným spôsobom: 1. Ustanovenia § 23a a nasl. zákona o bankách v znení účinnom do 29.12.2020\nsa vzťahujú na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. 2. Zamestnancovi banky\npodľa § 23a ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom do 29.12.2020 nemožno priznať nárok na\npohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v § 23b ods. 1 zákona o bankách v znení\núčinnom do 29.12.2020 nepripúšťa. 3. Zamestnávateľa nezaväzujú voči zamestnancovi úkony jeho\nštatutárneho orgánu, ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec\nmal poznať interné predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne kompetencie štatutárneho\norgánu, a teda musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu zamestnávateľa.\n4. Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietnuť.\nOdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie\nchápať ako jeden vecný celok, obsahuje podľa žalovaných jasné vysvetlenie dôvodov, na ktorých súd\nzaložil svoje rozhodnutie. Okrem iného odvolací súd poukázal na to, že právne úkony štatutárnych\norgánov alebo členov štatutárnych orgánov podľa § 10 ods.1 Zákonníka práce zamestnávateľa zaväzujú\nbez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol dodržaný postup stanovený internými predpismi. V\ndanom prípade nebolo preukázané prekročenie oprávnení štatutárneho orgánu. Odvolací súd zároveň\npoukázal, že rozhodnutie predstavenstva č. 97/2015 bolo schválené dozornou radou písomným\nhlasovaním v decembri 2015 a rozhodnutie predstavenstva zo dňa 28. júla 2016 nemuselo byť\nschvaľované dozornou radou. Odvolací súd sa riadne vysporiadal aj s odvolacou argumentáciou\nžalobkyne ohľadne rozporu rozhodnutia predstavenstva Sberbank Slovensko, a.s., so zákonom o\nbankách, keď zdôvodnil, že priznaný mimoriadny výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s\npovahou pohyblivej zložky odmeny, ktorá závisí od hodnotenia výkonnosti zamestnanca podľa § 23b\nods.1 písm. a) zákona o bankách. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho rozhodnutia o nároku na\nnáhradu trov dovolacieho konania, podľa názoru žalovaných tvrdenia žalobkyne o nesprávnom právnom\nposúdení v zásade nemožno právne kvalifikovať ako dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Dodali,\nže najvyšší súd zrušil prvé rozhodnutie odvolacieho súdu pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku\nodvolacieho súdu, čo však nie je zodpovednosťou žalovaných, pre ktoré by mali byť v konaní neúspešní.\nZároveň, o výške náhrady trov konania sa rozhoduje až po skončení konania vo veci samej.\n4.1. Vo vzťahu k právnym otázkam, predloženým dovolateľkou v rámci dovolacieho dôvodu podľa §\n421 ods. 1 písm. b) CSP, žalovaní uviedli, že rovnaké otázky už dovolací súd opakovane riešil, a to v\nrozsudkoch z 25. októbra 2023 sp. zn. 1Cdo/103/2021, z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/34/2021,\nz 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/139/2022 či z 27. marca 2024 sp. zn. 5CdoPr/5/2023. Prípustnosť\ndovolania preto nie je daná podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ale bolo by ju možné posudzovať len\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a skúmať, či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, k čomu však nedošlo. Okrem toho je otázka č. 3 v dovolaní žalobkyne\nakademická a nie je koncipovaná na daný prípad. Žalobkyňa de facto len citovala § 10 ods. 2 Zákonníka\npráce a akademicky sa dopytuje na interné predpisy, pričom však zo skutkového stavu nevyplýva\nžiadne porušenie interných predpisov. Žalobkyňa v tomto smere pred súdom prvej inštancie netvrdila a\nneprodukovala žiadne dôkazy. Zároveň žalobkyňa v dovolaní uvádza ďalšie skutkové okolnosti (napr.\no finančnom stave zamestnávateľa), ktoré neboli predmetom konania pred súdom prvej inštancie, čo\nnásledne nie je možné argumentovať pred dovolacím súdom. Žalobkyňa tiež v dovolaní nastoľuje\ndomnienky, že žalovaní o niečom „museli vedieť“. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej\ninštancie však žiadne takéto okolnosti neboli preukázané zo strany žalobkyne v tomto smere ani nebolo\nnavrhované žiadne dokazovanie. Tieto okolnosti boli vyčerpávajúco zdôvodnené súdom prvej inštancie\naj odvolacím súdom.\n4.2. Žalovaní zdôraznili, že žalobkyňa v celom konaní nepreukázala, že by štatutárny orgán prekročil\nsvoje oprávnenie a žiadne takéto argumenty ani neuvádzala v podanom odvolaní. Tvrdenia žalobkyne,\nže štatutárny orgán postupoval v rozpore s internými predpismi a že rozhodnutie o priznaných bonusoch\nnebolo odsúhlasené dozornou radou, uvádzané až pred dovolacím súdom. Podľa § 191 ods. 2 zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom k 28. júlu 2016 stanovy, rozhodnutia valného\nzhromaždenia alebo dozornej rady môžu obmedziť právo predstavenstva konať v mene spoločnosti, ale\ntieto obmedzenia nie sú účinné voči tretím osobám. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaní vedeli\n\no prekročení oprávnenia predstavenstva, ani že by o ňom mohli vedieť. Položená právna otázka pod\nčíslom 3 teda nevychádza zo zisteného skutkového stavu, a preto nie je spôsobilým dovolacím dôvodom.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané\n(§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je\npotrebné ako neprípustné odmietnuť.\n6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom\nsporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých\nmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho\nkonania (I. ÚS 4/2011).\n7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach\n§ 420 a § 421 CSP.\n9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z\nakýchkoľvek dôvodov a hľadísk.\n10. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,\nIV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je\nprocesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene\nuplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je\nprípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421\nCSP. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací\ndôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porov. § 428 CSP). V prípade dovolania\nprípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolacím\ndôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).\n11. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala primárne z ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Porušenie práva na spravodlivý proces opierala o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu je\nnedostatočne odôvodnené. Dovolací súd preto skúmal, či došlo k dovolateľkou namietanej procesnej\nvade.\n12. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07).\n13. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaného\nprípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n\n14. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že po zrušení prvého\nrozhodnutia odvolacieho súdu odvolací súd venoval náležitú pozornosť odvolacím argumentom\nžalobkyne, pričom na ne poskytol aj primerané a jednoznačné odpovede. Odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l, ods. 2 CSP, stotožniac sa\ns dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie. Tu treba zdôrazniť, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho\nsúdu vytvára s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie organickú (kompletizujúcu) jednotu,\nkeďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (porov. IV. ÚS\n372/08, IV. ÚS 350/09). V odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku však odvolací súd nezostal\npri konštatovaní správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, ale vyjadril sa aj k nosnej odvolacej\nargumentácii žalobkyne (uplatnenej aj v dovolaní) ohľadom ňou tvrdeného rozporu priznaného nároku na\nmimoriadny výkonnostný bonus s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov\npodľa zákona o bankách (bod 19 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu), ako aj k žalobkyňou\ntvrdenej nedobromyseľnosti žalovaných, ich vedomosti o rozpore priznaného bonusu s internými\npredpismi banky a o existencii prekážok pre jeho výplatu (body 15, 18 a 20 odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu). Dovolací súd sa preto nestotožnil s námietkou dovolateľky o nedostatočnom\nodôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.\n15. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej\ninštancie má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\nustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené resp. arbitrárne.\nOdvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.\n16. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, ktorým súd vyhovel vzájomným žalobám žalovaných titulom mimoriadneho výkonnostného\nbonusu, keď zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že išlo o nenárokovateľnú zložku mzdy, na ktorú\nvšak žalovaným ako zamestnancom vznikol nárok na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa\no jej priznaní za prácu, ktorú vykonali podľa pokynov a na žiadosť zamestnávateľa. Súdy nižšej inštancie\nvysvetlili, že rozhodnutím zamestnávateľa o priznaní nenárokovateľnej zložky mzdy zamestnancovi\nsa táto zložka stáva nárokovateľnou a takéto rozhodnutie zamestnávateľa má konštitutívny účinok. V\nposudzovanej veci mali súdy preukázané, že zo strany zamestnávateľa došlo k priznaniu mimoriadneho\nvýkonnostného bonusu, ako vyplýva z listín z 28. júla 2016 (rozhodnutie č. 110/2016 o priznaní a výplate\nmimoriadneho výkonnostného bonusu a oznámenia zamestnávateľa zamestnancom o tejto skutočnosti)\nvydaných štatutárnym orgánom žalobkyne (jej právnej predchodkyne), ktorým je predstavenstvo, čo je\nv súlade s § 9 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce.\n17. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že rozhodnutie predstavenstva o mimoriadnom výkonnostnom bonuse\nbolo prijaté v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov podľa\nzákona o bankách, odvolací súd uviedol, že zákon o bankách obsahuje pravidlá určené bankám v rámci\nregulácie fungovania bánk, okrem toho mimoriadny výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje\ns povahou pohyblivej zložky odmeny, ktorá závisí od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, čo bolo v\nsúlade s § 23b ods. 1 písm. a) vtedy účinného zákona o bankách. Odvolací súd napokon v bode 19\nodôvodnenia skonštatoval, že právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľom\nv pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny zamestnancovi, aj keby bol\nv rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanovenými zákonom o bankách, zaväzuje banku ako\nzamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi. Aj keby bol takýto právny úkon pre rozpor s\nprávnymi predpismi neplatný (pričom v danej veci o takýto prípad nešlo), zamestnancovi nemôže byť na\nujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).\n18. Vo vzťahu k námietke nedobromyseľnosti žalovaných odvolací súd uviedol, že neboli preukázané\nžiadne také skutočnosti, ktoré by mohli preukazovať nedobromyseľnosť žalovaných 2/, 4/, 5/ a 6/ v\nsúvislosti s prijímaním rozhodnutí predstavenstva o nároku na mimoriadny výkonnostný bonus alebo ich\nvedomosti o excese predstavenstva, keď žalovaní konali ako zamestnanci Sberbank Slovensko, a.s.,\nna základe čoho spolupracovali pri príprave podkladov v rámci tzv. due diligence pre proces predaja\nakcií spoločnosti novému vlastníkovi. Za nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia nemožno považovať,\n\nak odvolací súd cituje právne závery dovolacieho súdu v skutkovo a právne obdobnej veci, s ktorými sa\nv plnom rozsahu stotožnil a ktoré považoval v plnom rozsahu za aplikovateľné na prejednávanú vec.\n19. S poukazom na vyššie uvedené, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva\nnedostatočnosť, nezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia skutkových či právnych záverov,\nktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne závery, ktoré by popierali pravidlá formálnej a právnej\nlogiky alebo taká aplikácia ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\ndostatočne a náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľky.\n20. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v\nrozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať\nnajdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie\ntýchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý\nproces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra\nESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď,\nak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu\npráve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9.\ndecembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\n21. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto\nskutočnosť, že dovolateľka s názormi súdov oboch inštancií nesúhlasí, sama o sebe nepostačuje na\nprijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí, ktoré spolu tvoria celok. Iba skutočnosť,\nže dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).\n22. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)\nCSP nezistil, preto je dovolanie žalobkyne v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho\nodmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.\n23. Žalobkyňa v dovolaní namietala vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP aj vo vzťahu k\nrozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania. Rozhodovacia prax sa už ustálila\nv závere, že za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, možno\npovažovať aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania s\nkonečnou platnosťou, preto je preskúmateľné v dovolacom konaní v zmysle § 420 CSP (I. ÚS 387/2019,\nI. ÚS 275/2018).\n24. Dovolateľka vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP opierala o nesprávny procesný postup\nodvolacieho súdu, keď podľa jej názoru odvolací súd nesprávne priznal žalovaným nárok na náhradu\ntrov predchádzajúceho dovolacieho konania, v ktorom mala plný procesný úspech žalobkyňa.\n25. Z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 453/2019 (publikované pod č. 56/2019), označeného\nžalobkyňou v dovolaní, vyplýva, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v\n§ 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania\n- prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov\njednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi. Podľa ústavného súdu dovolacie\nkonanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo\nzakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho\nkonania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny\nvýsledok sporu (porov. tiež sp. zn. I. ÚS 296/2020).\n26. Z vyššie uvedených rozhodnutí ústavného súdu však nevyplýva povinnosť súdov takto postupovať,\nide len o (skôr výnimočnú) možnosť, vždy ale so zreteľom na základnú zásadu úspechu v spore,\nvyjadrenú v ustanovení § 255 ods. l CSP, keď procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu\n\nsporu úspechom v spore. Preto v prípade rozhodnutia o trovách dovolacieho konania v rámci rozsudku\nodvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, sa síce zohľadňoval výsledok dovolacieho konania, keď\nna dovolanie žalobkyne bolo rozhodnutie odvolacieho súdu pre nepreskúmateľnosť zrušené, ktorý ale\nnepriniesol žalobkyni iný výsledok vo veci samej, pretože bola v konaní vo veci samej vo vzťahu k\npredmetu sporu v odvolacom konaní opätovne neúspešná.\n27. S poukazom na uvedené argumentácia odvolacieho súdu neodporuje ustálenej rozhodovacej praxi\nnajvyšších súdnych autorít, vyjadrenej v rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 453/2019 a\nI. ÚS 296/2020, ani rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/266/2019 (obsahujúceho záver, že\nustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP nevylučuje rôzny pomer úspechu v\njednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia\no nároku na náhradu trov jednotlivých konaní samostatným výrokom).\n28. Dovolací súd považuje za vhodné k tomu ešte dodať, že v prospech základného princípu procesného\núspechu vo veci samej ako celku (bez ohľadu na úspech či neúspech v jednotlivých štádiách konania)\n- hoci s možnými vyššie naznačenými výnimkami - svedčí aj samotné znenie ustanovenia § 453 ods. 3\nCSP, kde zákon v prípade zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom a vrátenia veci zveruje rozhodovanie\no trovách ako celku (vrátane trov dovolacieho konania) súdu, ktorému bola vec vrátená. Je potom\nzrejmé, že tento (nižší) súd rozhodne o trovách ako celku na základe konečného výsledku sporu. Ak\nby zákonodarca chcel, aby sa o trovách dovolacieho konania rozhodovalo výlučne (prípadne zásadne)\npodľa výsledku samotného dovolacieho konania bez ohľadu na konečný výsledok sporu, zveril by\nrozhodovanie o týchto trovách (o nároku) priamo dovolaciemu súdu aj v prípade zrušenia rozhodnutia vo\nveci samej, keďže v takom prípade nedáva zmysel, aby o trovách dovolacieho konania podľa výsledku\ntohto dovolacieho konania rozhodoval iný súd (odvolací súd, prípadne súd prvej inštancie podľa toho,\nna ktorý súd bola vec vrátená).\n29. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP ani v tomto\nsmere nezistil, preto je dovolanie žalobkyne aj v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na\njeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.\n30. Dovolateľka v podanom dovolaní uplatnila aj dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\npodľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n31. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP má byť procesnou stranou nastolená v dovolaní\njasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna\n(nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu\notázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a § 432 ods. 2\nCSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by bola vyriešená\nsprávne, súdy by rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n32. Najvyšší súd konštantne uvádza vo svojich rozhodnutiach, že právnym posúdením veci je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací dôvod preto dovolateľ musí\nvymedziť tak, že uvedie, ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť práve tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n33. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP považoval\nza podstatné to, či nastolené právne otázky boli už v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešené.\nV čase vydania napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v tomto spore (a teda aj v čase podania\ndovolania) už existovali rozhodnutia v druhovo totožných veciach, v ktorých sa dovolací súd zaoberal\ndovolateľkou nastolenými právnymi otázkami (aj keď nie v doslova totožnom znení, ale vzhľadom na\npodstatu nastolených otázok boli tieto už zodpovedané - k tomu viď nižšie), konkrétne rozsudok z 25.\noktóbra 2023 sp. zn. 1Cdo/103/2021, rozsudok z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/34/2021, ktorý prešiel\n\ntestom ústavnosti (sp. zn. III. ÚS 246/2024 zo 6. mája 2024) a rozsudok z 29. novembra 2023 sp.\nzn. 6Cdo/139/2022. Následne na uvedené rozhodnutia nadviazali aj ďalšie rozhodnutia dovolacieho\nsúdu, a to rozsudok z 27. marca 2024 sp. zn. 5CdoPr/5/2023, rozsudok z 30. septembra 2024 sp. zn.\n7CdoPr/7/2024, rozsudok z 29. októbra 2024 sp. zn. 2CdoPr/10/2024 a uznesenie z 15. apríla 2025 sp.\nzn. 9CdoPr/9/2024. Z toho je zrejmé, že nebol daný dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ani\ndovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP (všetky vyššie uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu\nobsahujú zhodné právne závery). Prípustnosť dovolania preto dovolací súd posudzoval podľa § 421 ods.\n1 písm. a) CSP a skúmal, či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n34. Vo vzťahu k dovolacej otázke č. 1 z vyššie označených rozhodnutí najvyššieho súdu zhodne vyplýva,\nže aj keď zákon o bankách obsahuje ustanovenia o zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane\nniektorých vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá určené bankám v rámci regulácie fungovania bánk, nie\no pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. Dovolací\nsúd nevidí dôvod ani v tejto veci zaujať iný právny názor. Aj keby bol právny úkon vykonaný štatutárnym\norgánom banky ako zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi pre rozpor s právnymi predpismi\nneplatný (pričom však v tomto spore nešlo o taký prípad - viď nasledujúci odsek), zamestnancovi nemôže\nbyť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).\n35. K otázke č. 2 odvolací súd vyjadril názor, že banka v rámci zásad odmeňovania osôb môže\nokrem zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny poskytovať aj pohyblivú zložku celkovej odmeny,\nktorá nemusí byť dohodnutá v pracovnej zmluve a ktorá v súlade s § 23b ods. 1 písm. a) zákona o\nbankách závisí od hodnotenia výkonnosti dotknutého zamestnanca. Ak takúto pohyblivú zložku celkovej\nodmeny predpokladá priamo zákon, nemôže ísť o plnenie, ktoré by bolo (čo do podstaty nároku) v\nrozpore so zákonom. Je teda zrejmé, že dovolateľka vložila do otázky č. 2 nepravdivý predpoklad, že\nkogentná právna úprava (zákon o bankách) v rozhodnom čase nepripúšťala takúto pohyblivú zložku\nodmeny. Naopak, zákon o bankách v rozhodnom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny závislej\nod hodnotenia výkonnosti zamestnanca umožňoval. Preto je otázka č. 2 zavádzajúca a napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia otázky tak, ako bola dovolateľkou formulovaná.\n36. Napokon, dovolateľkou nastolená otázka č. 3 predpokladá, že zamestnávateľ preukáže, že\nštatutárny orgán prekročil svoje právomoci a zamestnanec o tomto prekročení musel vedieť. V\nposudzovanej veci však tento predpoklad nebol naplnený. Nie je jasné, aké prekročenie právomoci mala\ndovolateľka na mysli. Pokiaľ malo ísť o porušenie zákonných pravidiel, k tomu sa dovolací súd vyjadril v\npredchádzajúcich odsekoch. Ak malo ísť o porušenie interných pravidiel banky, odvolací súd vychádzal\nz toho, že rozhodnutia predstavenstva spoločnosti ako štatutárneho orgánu sú rozhodnutiami obchodnej\nspoločnosti. Vnútorné právne pomery akciovej spoločnosti, rozsah oprávnenia predstavenstva konať\nv mene spoločnosti a zodpovednosť členov predstavenstva za náhradu škody upravuje Obchodný\nzákonník. Podľa § 191 ods. 2 Obchodného zákonníka (v znení účinnom k 28. júlu 2016) stanovy,\nrozhodnutia valného zhromaždenia alebo dozornej rady môžu obmedziť právo predstavenstva konať\nv mene spoločnosti, ale tieto obmedzenia nie sú účinné voči tretím osobám. Z dôvodu dodržania\nprincípu právnej istoty adresátov právnych úkonov, vykonaných predstavenstvom akciovej spoločnosti\nako štatutárnym orgánom, interné obmedzenia nemajú vplyv na platnosť právnych úkonov vykonaných\npredstavenstvom. To nevylučuje zodpovednosť členov predstavenstva za náhradu škody spôsobenú\nporušením interných predpisov spoločnosti v zmysle § 194 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ide tu však o\nvnútorný vzťah medzi členmi predstavenstva a spoločnosťou, dôsledky ktorého nemožno prenášať do\npracovnoprávneho vzťahu so zamestnancami. S ohľadom na uvedené bolo aj podľa odvolacieho súdu\npotrebné vo vzťahu k žalovaným ako zamestnancom vychádzať z rozhodnutia predstavenstva Sberbank\nSlovensko, a.s.\n37. Dovolací súd rovnako zastáva názor, že interné predpisy banky o odmeňovaní zamestnancov,\nhoci by formálne zaväzovali všetkých zamestnancov, ktorí s nimi boli oboznámení, ukladajú povinnosti\nosobám, ktoré v mene banky rozhodujú o odmeňovaní zamestnancov, a nie zamestnancom, ktorí sú\nprijímateľmi takéhoto odmeňovania. Svedčí o tom aj bod 6.1. internej smernice Sberbank pod názvom\n„Politika odmeňovania“, podľa ktorého celkové pohyblivé odmeňovanie hodnotí osoba zodpovedná za\nodmeňovací systém a táto osoba aj zodpovedá za prípravu rozhodnutí ohľadom pohyblivej zložky\nodmeny prijímaných predstavenstvom. Aj keby boli žalovaní ako zamestnanci oboznámení s Politikou\nodmeňovania Sberbank, v pozícii zamestnancov - prijímateľov odmeny neboli povinní skúmať, či im\n\ntáto odmena bola priznaná v správnej výške a správnym interným procesným postupom (porov. sp. zn.\n1Cdo/103/2021, sp. zn. 2CdoPr/10/2024 a ďalšie).\n38. Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za\nzamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu (okrem\ntoho aj vedúci zamestnanci alebo poverení zamestnanci). V preskúmavanej veci bolo rozhodnutie a\noznámenie o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu podpísané predsedom predstavenstva a\njednou členkou predstavenstva zamestnávateľa, čo bolo nielen v súlade s ustanovením § 9 ods. 1\nZákonníka práce (a analogicky aj s právnym názorom o právnych úkonoch konateľov, ak ich je viac,\nako ho vyslovil dovolací súd v rozsudku z 25. novembra 1998 sp. zn. 4Cdo/118/98, publikovanom\nako R 85/2001), ale aj v súlade s vtedy v obchodnom registri zapísaným spôsobom konania v mene\nspoločnosti Sberbank Slovensko, a.s. (vyžadovali sa podpisy dvoch členov predstavenstva, pričom\npredseda predstavenstva nesporne je jedným z členov predstavenstva).\n39. Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov podľa § 10 ods. 1 Zákonníka\npráce zamestnávateľa zaväzujú v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol dodržaný\npostup stanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine v prípade,\nak by zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu\nprekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 Zákonníka práce). V tomto spore však nebolo preukázané\nprekročenie oprávnení štatutárneho orgánu, teda nemohla byť preukázaná ani skutočnosť, že by\nžalovaní o prekročení oprávnení vedeli alebo museli vedieť. Argumentácia žalobkyne, že odmenu mala\nschváliť dozorná rada, nebola akceptovateľná vzhľadom na jednoznačné znenie § 9 ods. 1 Zákonníka\npráce (právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch robí štatutárny orgán, čo bolo naplnené) a tiež\nvzhľadom na to, že žalovaní neboli členmi predstavenstva. Podľa už vyššie citovaného článku 6.1\ninternej smernice „Politika odmeňovania“ malo rozhodnutie ohľadom pohyblivej zložky mzdy prijímať\npredstavenstvo a podľa článku 6.3 mala dozorná rada kontrolovať len sumárny rozpočet pohyblivého\nodmeňovania, nie individuálne priznaný bonus každého zamestnanca. Z tohto dôvodu neobstojí ani\nargument, že žalovaný 4/ bol členom dozornej rady (tento argument neobstojí tiež z dôvodu uvedeného\nv predchádzajúcom odseku, t. j. že v zmysle § 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch\nrobí právne úkony za zamestnávateľa štatutárny orgán, ktorým bolo predstavenstvo, nie dozorná rada).\nNapokon treba poznamenať, že preukazovanie vedomosti zamestnanca o nejakej skutočnosti, resp.\npreukazovanie okolností nasvedčujúcich, že o tejto skutočnosti musel zamestnanec vedieť, je otázkou\ndokazovania a zisťovania skutkového stavu, do ktorého nie je možné zasahovať v dovolacom konaní,\npretože dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd\n(aj k tomu porov. sp. zn. 1Cdo/103/2021, sp. zn. 2CdoPr/10/2024 a ďalšie).\n40. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že právne posúdenie sporu odvolacím\nsúdom bolo v súlade s vyššie prezentovanými ustálenými právnymi názormi dovolacieho súdu a\nnepredstavovalo tak odklon od vyššie uvedenej ustálenej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1\npísm. a) CSP, ani nešlo o otázku, ktorá by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená,\nprípadne je dovolacím súdom riešená rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. b), c) CSP), preto dovolací súd\ndovolanie žalobkyne aj v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\n41. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.\n1 CSP v súlade so zásadou úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), v zmysle ktorej\nvznikol úspešným žalovaným nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni\n(dovolateľke).\n42. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}