{"guid": "9319e503-740c-46ce-85c4-6d181df8e49f:2ceb1a00-e3c3-4651-a8e4-0ea38149997e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1219206434.1", "spisova_znacka": "9Cdo/7/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/7/2024 z 24. 3. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2025, sp. zn. 9Cdo/7/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:1219206434.1", "identifikacne_cislo": "1219206434", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2025-03-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "nazov": "§ 130 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#paragraf-10.odsek-1", "nazov": "§ 10 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#paragraf-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-1", "nazov": "§ 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-47.odsek-3", "nazov": "§ 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-127.odsek-1", "nazov": "§ 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-127"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/586", "nazov": "zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-1", "nazov": "§ 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-35", "nazov": "§ 35 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-35", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-154", "nazov": "§ 154 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-154", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-154"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-424", "nazov": "§ 424 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-424", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-424"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "nazov": "§ 428 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-428"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "nazov": "§ 431 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "nazov": "§ 432 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-443", "nazov": "§ 443 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-443", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-443"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130", "/SK/ZZ/1991/23#paragraf-10", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-19", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-46", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-47", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-127", "/SK/ZZ/2003/586#paragraf-18", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-35", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-154", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-424", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-428", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-443", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2ceb1a00-e3c3-4651-a8e4-0ea38149997e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1219206434.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1219206434.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1219206434.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/7/2024\n1219206434\n24. 03. 2025\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2025:1219206434.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Q.. Y.P. L., V., narodeného XX. H. XXXX, B. S. XX,\nzastúpeného advokátskou kanceláriou URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava,\nČerveňova 15, proti žalovanému Protimonopolnému úradu SR, Bratislava, Drieňová 24, IČO: 00 699\n063, o ochranu osobnosti, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B2-10C/80/2019,\npôvodne Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10C/80/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave z 21. marca 2023 sp. zn. 8Co/3/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. septembra 2022\nč. k. 10C/80/2019-605 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uverejnenia ospravedlnenia za\nneoprávnený zásah do jeho osobnostných práv a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.\nSkutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 13 ods. 1\nObčianskeho zákonníka, podľa čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky. Konštatoval, že v prejednávanej veci sa žalobca domáhal ochrany osobnosti\nformou ospravedlnenia. Žaloba sa dotýkala sféry výkonu jeho povolania ako advokáta. Namietal časť\nvyjadrenia/výroku žalovaného uvedeného v Doplnení sťažnosti zaslanej na SAK dňa 04. 07. 2019 o\ntom, že \"vyslovuje presvedčenie, že advokát L. v uvedenom konaní pokračuje s cieľom sťažiť, či úplne\nzmariť ďalší postup úradu vo veci správneho konania a rovnako aj ovplyvniť rozhodovanie v súčasnosti\nprebiehajúcom konaní pred Radou úradu, v rámci ktorého sa rozhoduje o uplatnených opravných\nprostriedkov jednotlivých účastníkov konania\"... a \"máme za to, že advokát L. sa aj týmto krokom snaží\nvyvíjať nátlak na zamestnancov úradu a neprimerane zasahovať do kompetencií úradu\". Mal za to,\nže ide jednoznačne o hodnotiace úsudky žalovaného majúce reálny skutkový základ spočívajúci v\nopísaní konkrétneho konania žalobcu ako advokáta v správnom konaní pri zastupovaní účastníkov tohto\nsprávneho konania pred žalovaným, ako úradom majúcim kompetencie v oblasti ochrany hospodárskej\nsúťaže. Poukázal na to, že hodnotiace úsudky nie je možné podrobiť testu pravdivosti. Je úlohou orgánov\nSAK vyhodnotiť v rámci sťažnosti opísané konanie svojho člena z hľadiska porušenia či neporušenia\npríslušných ustanovení Zákona o advokácii,\nako aj z hľadiska etiky jeho správania. V rámci hodnotiacich úsudkov súd skúma len to, či mali\nreálny skutkový základ, teda, či nešlo napríklad o čistú fabuláciu, zjavnú špekuláciu, prípadne ich\nneprimeranosť. Jedine tomuto testu súd podrobil hodnotiaci úsudok žalovaného. Konanie žalobcu,\nopísané žalovaným aj v sťažnosti žalovaného na SAK podanej dňa 21. 06. 2018 /uvedené nemožno od\nseba formalisticky v tomto konaní oddeliť/ bolo doložené množstvom dokladov, napríklad o dátumoch\nnazerania žalobcu do spisu, privolávaním policajných hliadok, riešením množstva žiadostí, podanými\ntrestnými oznámeniami na zamestnancov úradu a podobne. Dospel k záveru, že žalovaný teda\nmohol mať z takéhoto konania žalobcu dojem, že sa snaží správne konanie rôznymi spôsobmi\n\nobštruovať, či sťažovať. Výroky žalovaného, ktorými hodnotil správanie žalobcu, nemožno vyhodnotiť\nako neprimerané. Neprimeranými by bolo napríklad také hodnotenie konania žalobcu, ktoré by ho mohlo\nhrubo urážať, či inak dehonestovať, čo zo skúmaných výrokov rozhodne nevyplýva. Poukázal na právo\nžalovaného vo vzťahu k žalobcovi ako advokátovi podať na neho sťažnosť na SAK, pokiaľ sa domnieva,\nže porušuje Zákon o advokácii, či jeho etický kódex. Je vždy na vyhodnotení príslušných orgánov, ako\nsa s takýmito podaniami vysporiadajú.\n1.1. Žalovaný teda okrem toho, že vyslovil o žalobcovi hodnotiaci úsudok, v ktorého teste primeranosti\npred súdom obstál, nespôsobil neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu aj pre okolnosti\nvylučujúce jeho protiprávnosť. Išlo o dovolené konanie žalovaného, právo podať na žalobcu sťažnosť, či\npodnet, ktorého časť SAK vyhodnotila ako spôsobilú byť predmetom disciplinárneho konania /konanie\nnie je ešte ukončené/ a časť vyhodnotila ako nedôvodnú /ohľadne podania trestného oznámenia žalobcu\nna zamestnancov úradu/. Nedôvodnosť podanej žaloby ešte neznamená, že ňou prišlo k zásahu do\nosobnostných práv a rozhodne nie je predpokladom pre úspešnosť v konaní o žalobe na ochranu\nosobnosti. Konštatoval, že na podanie sťažnosti, podnetu, či trestného oznámenia, má právo každý\nsubjekt demokratickej spoločnosti, či už je to súkromná fyzická, alebo právnická osoba, resp. aj iné\norgány, či inštitúcie. Žalobca ničím nepreukázal, že mu vznikla nejaká ujma, či už v jeho súkromnej,\nalebo profesionálnej rovine. Žalovaný žalobcom napadnutú časť sťažnosti nezverejnil, zaslal ju len na to\noprávnenému orgánu. Žalobca nepreukázal, že týmto konaním žalovaného skutočne došlo k zníženiu\njeho vážnosti v spoločnosti, či pred jeho potenciálnymi klientami a kolegami, prípadne sa mu znížil\npríjem, či mal kvôli tomu nejaké problémy v súkromnej sfére. Napokon poukázal na nevykonateľnosť\nnávrhu rozsudku /petitu/ ako celku, keď súd mal stanoviť povinnosť žalovanému zaslať ospravedlňujúci\nlist okrem žalobcu aj Slovenskej advokátskej komore a spoločnostiam ARAVER, a.s. a GALIMEX, s.r.o.,\nnakoľko tieto osoby neboli stranou sporu, teda rozsudok sa na nich nevzťahuje a nebol by vo vzťahu k\nnim pre žalobcu ani záväzný. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 21. marca\n2023 sp. zn. 8Co/3/2023 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov\nodvolacieho konania.\n2.1. V odvolacom konaní žalobca zotrval na tom, že podstata predmetného konania je tá, že žalovaný v\nsťažnosti nepravdivo uviedol, že žalobca podal trestné oznámenie na zamestnancov žalovaného a týmto\npostupom tak žalobca sťažuje a marí ďalší postup úradu, vyvíja nátlak na zamestnancov a neprimerane\nzasahuje do kompetencie úradu. Uviedol, že namietaného konania (podania trestného oznámenia) sa\nnedopustil. Za nutné tak považoval prijať záver, že ak žalobca nepodal trestné oznámenie, nemohol sa\ndopustiť toho, že \"sťažuje, marí, ovplyvňuje rozhodovanie úradu\", ani toho, že sa \"snaží vyvíjať tlak na\nzamestnancov a neprimerane zasahovať do kompetencií úradu\". Z uvedeného je zrejmé, že žalobca\nnamieta, že hoci sám, vo vlastnom mene, nepodal trestné oznámenie na zamestnancov žalovaného,\npretože vystupoval len v pozícii právneho zástupcu klientov ako podávateľov trestného oznámenia,\nnemôžu byť pravdivé tvrdenia žalovaného v sťažnosti o tom, že je to práve žalobca, kto sťažuje či\nmarí konanie a že sa snaží vyvíjať nátlak na zamestnancov žalovaného a neprimerane zasahovať do\nkompetencie žalovaného. Preto považoval tieto tvrdenia za nepravdivé, pravdu skresľujúce a majúce\ndifamačný charakter. Z podanej sťažnosti žalovaného zo dňa 04. 06. 2019 vyplýva, že žalovaný podal\nna SAK sťažnosť na žalobcu ako na právneho zástupcu účastníkov súťažno-správneho konania, v\nzastúpení ktorých žalobca podal trestné oznámenie na zamestnancov žalovaného, ktorého podstatou sú\nnámietky vzťahujúce sa k výroku rozhodnutia úradu a uplatnenia programu zhovievavosti, t.j. k okruhom,\no ktorých rozhoduje v rámci svojej právomoci úrad a ktoré podliehajú neskôr súdnemu prieskumu.\nŽalovaný v sťažnosti vytýkal žalobcovi, že mu ako advokátovi; držiteľovi licencie poskytovania právnych\nslužieb; musí byť známe, že vzhľadom na jeho predchádzajúce odloženie trestných oznámení ako i s\nohľadom na predmet trestného oznámenia, jeho podania vôbec nezakladajú opodstatnenie na podanie\ntrestného oznámenia. Žalovaný v konaní poukazoval na to, že žalobcovi vytýkal v sťažnosti to, že\nzávery úradu, ku ktorým dospeli príslušní zamestnanci úradu správnou úvahou, kvalifikuje ako naplnenie\nskutkovej podstaty trestného činu, pričom mu musí byť ako advokátovi zrejmé, že to tak za žiadnych\nokolností nemôže byť. Žalovaný mal za to, že žalobca bol povinný poučiť svojich klientov, že konaním\nzamestnancov úradu nemohla byť naplnená skutková podstata trestného činu, a to najmä vzhľadom\nna zásadu ultima ratio, platnú v trestnom práve. Žalovaný považoval za neprípustné, aby advokát\npodával trestné oznámenie z dôvodu, že si myslí, že výrok rozhodnutia úradu je nesprávny, považoval\nza absurdné podanie trestného oznámenia, v zmysle ktorého vydanie chybného rozhodnutia napĺňa\nskutkovú podstatu trestného činu marenia úlohy verejného činiteľa, podľa jeho názoru totiž trestné\nkonanie v žiadnom prípade nemá za úlohu nahrádzať administratívne konanie, a ani správne súdnictvo.\n\nNa základe uvedeného žalovaný v sťažnosti vyslovil presvedčenie, že advokát L. v uvedenom konaní\npokračuje s cieľom sťažiť, či úplne zmariť ďalší postup úradu vo veci správneho konania a rovnako\novplyvniť rozhodovanie v súčasnosti prebiehajúcom konaní pred Radou úradu, v rámci ktorého sa\nrozhoduje o uplatnených opravných prostriedkoch jednotlivých účastníkov konania a že advokát L. sa\naj týmto krokom snaží vyvíjať nátlak na zamestnancov úradu a neprimerane zasahovať do kompetencií\núradu.\n2.2. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor, zaujíma sa ním určitý postoj k danému faktu tak,\nže sa hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných subjektívnych kritérií, ide\nteda o názor opierajúci sa o vlastné subjektívne kritériá; hodnotiaci úsudok preto nemožno dokazovať, je\nvšak potrebné u neho skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je\nprimeraná a či jeho základnou, primárnou motiváciou nie je zneváženie či škandalizácia dotknutej osoby.\nOdvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie posúdil žalobcom namietané výroky ako hodnotiace\núsudky, pretože vyjadrovali subjektívny názor žalovaného na správnosť (zákonnosť a etickosť) postupu\nžalobcu ako advokáta zastupujúceho klientov. Žalovaný uviedol len vlastné subjektívne hodnotenie\nsprávania žalobcu tak, ako ho vnímal. Žalovaným vyslovené hodnotiace úsudky mali dostatočný\nskutkový základ v obsahu trestného oznámenia podaného a spracovaného žalobcom. Sťažnosť bola\nžalovaným vecne odôvodnená a podložená konkrétnymi a reálnymi skutkovými okolnosťami. Žalovaný\nvyjadril svoj subjektívny názor, ktorý mal reálny skutkový základ v konkrétnom opise konania žalobcu.\nHodnotiaci úsudok žalovaného bol záverom, ktorý bolo možné na základe pravdivých skutočností,\nlogicky a rozumne vyvodiť. Žalovaný svoj kritický postoj k postupu žalobcu pri uplatňovaní práva na\nobhajobu náležite skutkovo podložil konkrétnymi tvrdeniami, opieral sa o ust. § 18 ods. 1 Zákona\no advokácii, podľa ktorého, ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi\npredpismi, nie je nimi advokát viazaný. Žalovaný dôvodne argumentuje, že skutočnosť, že žalobca bol\nsplnomocnený na podanie trestného oznámenia klientami, nezbavuje ho povinnosti dodržiavať Zákon\no advokácii, advokátsky poriadok, disciplinárny poriadok či etický kódex. Žalovaný mal právo vnímať\npodanie trestného oznámenia na svojich zamestnancov ako objektívne spôsobilé vyvolať nátlak, pretože\nna jeho základe čelili dotknutí zamestnanci vyšetrovaniu zo strany príslušníkov policajného zboru, boli\npovinní poskytnúť súčinnosť a dostaviť sa na predvolanie na výsluch. Oprávnene tak žalovaný považoval\npodanie trestného oznámenia na zamestnancov úradu za snahu obštruovať činnosť úradu, sťažiť postup\núradu v rámci rozhodovania v správnom konaní a vyvíjať nátlak na zamestnancov úradu. Hodnotiace\núsudky vyslovené na adresu žalobcu boli primerané a prijateľné čo do spôsobu, obsahu aj formy\nich prezentácie, nevybočili z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti a rovnako nevybočili z\nmedzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a spoločensky uznávaného účelu, a to dbať na neznižovanie\ndôstojnosti a vážnosti advokátskeho stavu. Hodnotiacimi úsudkami na adresu žalobcu nedošlo zo strany\nžalovaného k excesu z výkonu ním realizovaného práva, ktorý by už nebolo možné tolerovať.\n2.3. Z obsahu sťažnosti žalovaného zo dňa 04. 06. 2019 jasne vyplýva, že trestné oznámenie podali\ndvaja účastníci konania zastúpení advokátom L. voči zamestnancom úradu, a preto tvrdenie žalobcu\no tom, že skutkové tvrdenie žalovaného o tom, že trestné oznámenie podal žalobca je nepravdivé,\nklamlivé a zavádzajúce a tým porušujúce právo žalobcu na ochranu osobnosti zo strany žalovaného,\nnemôže obstáť. To, že žalobca podal trestné oznámenie v mene a na účet svojich klientov neznamená,\nže je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca v konaní pokračuje s cieľom sťažiť, či úplne zmariť\nďalší postup úradu a ovplyvniť rozhodovanie a že sa snaží vyvíjať nátlak na zamestnancov úradu a\nneprimerane zasahovať do kompetencií úradu. Pokiaľ aj žalobca sám vo svojom mene žiadne trestné\noznámenie nepodal, bol žalovaný oprávnený vysloviť kritiku na postup žalobcu pri poskytovaní právneho\nporadenstva klientom v rámci výkonu ich práva na obhajobu. Odvolací súd sa tak nestotožnil so\nžalobcom v tom, že pokiaľ nebol podávateľom trestného oznámenia žalobca, ale priamo jeho klienti,\ntak skutkové tvrdenia žalovaného sú nepravdivé, z dôvodu, že žalobca nemohol pokračovať v konaní s\ncieľom sťažiť či úplne zmariť ďalší postup úradu vo veci správneho konania a nemohol sa týmto krokom\nsnažiť vyvíjať nátlak na zamestnancov úradu. Zo sťažnosti vôbec nevyplýva, že trestné oznámenie malo\nbyť podané osobou žalobcu; žalovaný štylizoval podanú sťažnosť v nadväznosti na predmet trestného\noznámenia, ktorého spracovateľom bol nepochybne žalobca. Zo sťažnosti vôbec nevyplýva, že by\nžalovaný podal na žalobcu sťažnosť za podanie trestného oznámenia, ale za to, že ako osoba znalá\npráva mal tento úkon vyžadovaný klientami ako neprípustný odoprieť. Spôsob ani forma, akou žalovaný\nodprezentoval informácie o osobe žalobcu, nemajú podobu nepravdivých, zavádzajúcich či difamačných\ntvrdení.\n2.4. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu\nobjektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby\nv priamej príčinnej súvislosti s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť\n\nsplnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa\nochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. O neoprávnený zásah do\nosobnosti fyzickej osoby nejde v tom prípade, ak je jeho možnosť predpokladaná zákonom, pokiaľ ním\nnie sú prekročené zákonom stanovené medze; v týchto prípadoch totiž nad individuálnymi záujmami\njednotlivca, do osobnosti ktorého je zasiahnuté, prevláda závažnejší, významnejší verejný záujem.\nSprávne súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru, že o neoprávnený zásah nejde v prípadoch,\nak je zásah dovolený zákonom. Ide najmä o zákonné (úradné) licencie, resp. prípady, keď k zásahu\ndochádza v rámci výkonu iných práv ustanovených zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu\npovinnosť, ktorú mu zákon ukladá, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným spôsobom,\nsmerujúcim k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa a spôsobom, ktorý nie je v hrubom rozpore s\ntakými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je treba s ohľadom na zabezpečenie základnej\núcty k jej dôstojnosti bezpodmienečne trvať; táto zákonná licencia však nie je daná tam, kde sa\nkonajúca osoba dopustila excesu, teda vybočenia z medzí zákonných požiadaviek kladených pre výkon\nsubjektívnych práv či plnenie si povinností.\n2.5. V preskúmavanej veci je nepochybné, že žalovaný podaním sťažnosti zo dňa 04. 06. 2019\nSlovenskej advokátskej komore, ako samosprávnemu stavovskému orgánu, realizoval svoje petičné\nprávo v najširšom slova zmysle, umožňujúce mu obracať sa na orgány stavovskej samosprávy, ktoré\nmajú dohliadať na riadny výkon advokácie jej členmi, s podnetmi a sťažnosťami na postup jej členov\npri poskytovaní právnych služieb v súvislosti s výkonom advokácie. Takéto legitímne právo žalovanému\nvyplýva zo zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a korešponduje mu povinnosť výkonu dohľadu nad\nadvokátskou činnosťou zverená do pôsobnosti Slovenskej advokátskej komory, pričom sa tak realizuje\nústavné právo na inú právnu ochranu. Ide o určitý osobitný druh výkonu práva kritiky v rámci realizácie\npráva na slobodu prejavu, a jeho výkon je obmedzený základnými právami iných osôb, konkrétne\nprávami iných fyzických osôb na ochranu osobnej cti, vážnosti, dôstojnosti a dobrého mena. Ako na to\nsprávne poukázal súd prvej inštancie, šetrenie sťažnosti bol žalobca povinný strpieť, ako i prijať výsledok\nšetrenia. V posudzovanej veci žalovaný pri výkone svojho práva postupoval primeraným spôsobom,\nzodpovedajúcim povahe a závažnosti veci, keď vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu bol obsah\nsťažností adekvátnou reakciou na spôsob poskytovania právnych služieb žalobcom v rámci súťažnosprávneho konania, pričom nebolo ničím preukázané, že by vybočil z medzí jeho realizácie tak, že by\nsvoje právo zneužil, a teda že by tým neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Nie je\nopodstatnená argumentácia, že realizácia práva na podanie sťažnosti je možná len za predpokladu\npreukázania pravdivosti v ňom obsiahnutých tvrdení. Jediným relevantným kritériom pri výkone tohto\npráva je jeho primeranosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho účelu, ktorý sa ním sleduje. Žalovaný pri\nrealizácii svojho legitímneho práva neprekročil prípustnú mieru a intenzitu takým spôsobom, ktorý by už\nv demokratickej spoločnosti nebolo možné tolerovať; v danom prípade nevybočil z medzí legitimity, keď\npri podávaní sťažnosti nebol dominantne motivovaný snahou o profesijné zneváženie či škandalizovanie\nosoby žalobcu, keď ním použité výrazové prostriedky nevyznievali útočne či osočujúco. Žalovaný\nvychádzal z konkrétnych skutkových okolností, čím nevybočil pri výkone svojho práva ani z hraníc\nvecnosti čo do obsahu sťažností. Nebol preukázaný exces z výkonu týchto práv žalovaným. Preto aj\nnávrhy žalobcu na doplnenie dokazovania na preukázanie nepravdivosti tvrdení žalovaného a vzniku\nujmy na jeho osobnostných právach považoval aj odvolací súd za nadbytočné pre nedostatok právneho\nzákladu žaloby; a nebolo potrebné vykonávať ani test proporcionality.\n2.6. Žalobca v podanej žalobe poukazoval na to, že žalovaný uvedením nepravdivých tvrdení zasiahol\ndo jeho práva na dôstojnosť, profesijnú česť a vážnosť, a to vo vzťahu k ostatným členom SAK\nako stavovskej organizácie, na ktorú bola sťažnosť podaná. Pokiaľ žalovaný zaslal svoju sťažnosť\nlen SAK ako orgánu oprávnenému vykonávať dozor nad výkonom advokácie, členovia ktorého boli\nviazaní v tejto súvislosti mlčanlivosťou, dôvodne žalovaný argumentuje, že namietané tvrdenia neboli\nzverejnené, a preto nemohlo dôjsť ani k ohrozeniu dôstojnosti, vážnosti a cti žalobcu, a ani k ujme na\njeho osobnostných právach. Žalovaný žiadnym spôsobom nesprístupňoval ani nerozširoval skutočnosti\nuvedené v sťažnosti a pokiaľ tieto sám žalobca sprístupnil svojim klientom v súvislosti s vyjadrením\nsa k sťažnosti, nezodpovedá za ich šírenie žalovaný. Pokiaľ sa skutočnosti zo sťažnosti stali známymi\nčlenom orgánom komory v súvislosti s jej vybavovaním, neznamená to, že žalovaný verejne rozširoval\ninformácie o žalobcovi. S ohľadom na uvedené tak odvolací súd zastáva názor, že sťažnosť podaná\nžalovaným nebola objektívne spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, privodiť mu ujmu na\njeho profesijnej cti a vážnosti a nebola tak objektívne spôsobilá negatívne ovplyvniť jeho spoločenské\nhodnotenie, znevážiť jeho postavenie, zdiskreditovať dobré meno a spochybniť jeho dôveryhodnosť a\nspoľahlivosť pri výkone advokátskej činnosti.\n\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť\nktorého vyvodzoval z ust. § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a\nrozhodnutie, uplatniac si náhradu trov konania.\n3.1. Napádané rozhodnutie považuje žalobca ako celok za vecne a právne nesprávne, založené\nna nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, ako také vágne, zmätočné a vydané na základe\nnesprávneho právneho posúdenia, bez snahy napraviť procesné pochybenia súdu prvej inštancie\ntýkajúce sa nevykonania navrhovaných dôkazov, bez náležitého odôvodnenia prevzatím právnej\nargumentácie súdu prvej inštancie, bez dostatočného a ústavne konformného vysporiadania sa s\npodstatnými námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní žalobcu a tak ako celok nezákonný\na en bloc arbitrárny.\n3.2. Napádaný rozsudok je nezákonný z toho dôvodu, že sa odvolací súd právne nesprávne stotožnil\ns názorom súdu prvej inštancie k a) zamietnutiu vykonania dôkazov navrhovaných žalobcom, b)\nabsolútnemu nevysporiadaniu sa s dôkazom - čestnými vyhláseniami klientov, ktoré potvrdzujú,\nže Q. konal na príkaz klientov; c) absolútnemu nevysporiadaniu sa s Oznámením Slovenskej\nadvokátskej komory zo dňa 28. 10. 2019, sp. zn.: 226/1800/2019, d) absolútnemu nevysporiadaniu\nsa so skutočnosťami uvádzanými žalobcom prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu o dosahu\nnepravdivých skutkových tvrdení (Sporných výrokov), ktoré sa dostali do dispozičného vnímania omnoho\nväčšieho počtu osôb, ako to ustálil nesprávne odvolací súd a pred ním súd prvej inštancie. Tým\nbola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, odňaté právo žalobcu byť vypočutý pred súdom\nvo svojej právnej veci, pričom tak ako súd prvej inštancie, tak ani odvolací súd sa riadne ústavne\nkonformným spôsobom nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít,\nna ktorú žalobca poukázal v žalobe, počas konania pred súdom prvej inštancie ako aj vo svojom\nodvolaní, vyjadreniach, doplneniach, replikách v rámci celého súdneho konania, kedy odvolací súd\nlen veľmi povrchne zopakoval argumentáciu súdu prvej inštancie, na ktorú odvolací súd v napádanom\nrozsudku poukázal, čim podľa názoru žalobcu odvolací súd z hľadiska ústavno-právnych požiadaviek na\nkvalitatívne odôvodnenie súdnych rozhodnutí učinil napádaný rozsudok právne svojvoľným, arbitrárnym,\nnezákonným a nepreskúmateľným pre neurčitosť a pre neuvedenie dôvodov do takej miery, že zakladá\ndovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu takým spôsobom, že\nodvolací súd týmto svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi ako strane sporu,\naby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na\nspravodlivý proces.\n3.3. Napádaný rozsudok je nezákonný, keďže odvolací súd sa potvrdením rozsudku súdu prvej inštancie\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, resp. iných najvyšších súdnych autorít,\npodľa ktorej a) nie je potrebné zo strany žalobcu preukazovať, že došlo k zásahu do práva na ochranu\nosobnosti v značnej miere, nakoľko zo strany žalobcu stačí preukázať, že vyjadrenia žalovaného sú\nobjektívne schopné ohroziť práva žalobcu na ochranu osobnosti, pričom napriek preukázaniu objektívnej\nspôsobilosti zásahu, došlo k zamietnutiu žaloby; b) zároveň nedošlo zo strany odvolacieho súdu k\nriadnemu vykonaniu testu proporcionality podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR,\nc) došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu sporných výrokov ako hodnotiacich úsudkov, resp. d)\nnesprávnemu právnemu posúdeniu intenzity sporných výrokov ako hodnotiacich úsudkov, ktoré sa\nvymykajú hraniciam prípustnej kritiky, čím je daná prípustnosť dovolania aj v zmysle § 421 ods. 1 písm.\na) CSP.\n3.4. Žalobca už v podanej žalobe navrhol vykonať dokazovanie na podklade (i) listinných dôkazov;\n(ii) vykonaním výsluchu žalobcu; (iii) vykonaním výsluchu svedkov - štatutárnych zástupcov obchodnej\nspoločnosti ARAVER a. s. a štatutárnych zástupcov obchodnej spoločnosti GALIMEX s.r.o. Vykonaním\nnavrhovaných výsluchov žalobcu a jednotlivých svedkov malo byť preukázané, že konanie žalovaného\nbolo spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu a teda deklarovať, že sú naplnené\nvšetky zákonné predpoklady pre prijatie záveru o ohrození a porušení osobnostných práv žalobcu\npodľa § 11 Občianskeho zákonníka a adekvátnosti požadovanej satisfakcie vo forme ospravedlnenia\nžalovaného. Nie je zrejmé, z akého dôvodu však konajúci súd prvej inštancie v ďalšom postupe v\ncelom rozsahu odignoroval návrh žalobcu na vykonanie dokazovania, neodročil pojednávanie na nový\ntermín a na tomto žalobcu, ako aj navrhovaných svedkov nevypočul, na miesto toho rozhodol priamo na\ndanom prvom pojednávaní. Žalobca namieta, že nevypočutím žalobcu ako strany sporu, nevykonaním\nďalšieho dokazovania navrhnutého žalobcom (čestné vyhlásenia ARAVER a GALIMEX) a neuvedením\nriadneho a presvedčivého zdôvodnenia, prečo súdy oboch inštancií rozhodli bez toho, aby vykonali\ndôkaz výsluchom žalobcu ako strany sporu bez toho aby umožnili žalobcovi sa vyjadriť k samotnej\nžalobe a k predbežným záverom súdu prečo obe súdne inštancie nevykonali žiadne dôkazy navrhnuté\n\nžalobcom a súčasne neodôvodnili, z akého dôvodu považoval odvolací súd a súd prvej inštancie takýto\npostup (nevykonanie dôkazov navrhovaných žalobcom) za ústavno-konformný a zákonný, keďže podľa\nžalobcu takýto postup nemohol prejsť tzv. Perna testom, tak preto sa súd prvej inštancie ako aj odvolací\nsúd odklonili od právnych záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 25. 10.\n2017, sp. zn. 6Cdo/155/2017 či od právnych záverov ESĽP, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu\nSR ohľadom tzv. Perna testu citovaných nižšie ako aj od právnych záverov uznesenia Najvyššieho súdu\nSR zo dňa 28. 10. 2020 sp. zn. 7Cdo/205/2019.\n3.5. Odvolací súd len strohými konštatovaniami v napádanom rozsudku a to s odkazom či poukazom\nna odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, podľa názoru žalobcu, v žiadnom prípade nenaplnil\nústavno-právne kritériá na dostatočne vyčerpávajúce súdne rozhodnutie, ktoré by dávalo jednoznačné\na dostatočne presvedčivé odpovede na nosné argumenty žalobcu.\n„Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v\nprocesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach\nspojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu\nvykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Ústavný súd\nSlovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že\nnevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý\nz doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne\nkonanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca poukazuje aj na to, že v prípade\nnevyhovenia zo strany súdu o vykonanie navrhovaných dôkazov žalobcom de iure dôjde k porušeniu\ntzv. „PERNA TESTU“ podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP“).\n3.6. Žalobca doposiaľ nedostal žiadnu odpoveď na nosné argumenty a právne otázky, ktoré boli\nrozhodujúce v tomto smere a to na podklade akej právnej úvahy, či na podklade akého právneho\npredpisu, či na podklade akého rozhodnutia najvyšších súdnych autorít (záväzného rozhodnutia) dospel\nodvolací súd k záveru, že žalobca nepravdivé skutkové tvrdenia žalovaného sú hodnotiacimi úsudkami\nžalovaného a to napriek tomu, že svoje konštatácie nijako nepodmienil a uvádzal tieto ako fakty. Žalobca\nmá za to, že formalistický postup odvolacieho súdu je zjavný a to aj napriek použitej formálne quasi\nsofistikovanej argumentácie v napádanom rozsudku, v ktorom sa snaží zdôvodniť správnosť právneho\nposúdenia súdu prvej inštancie pokiaľ ide o údajne nevybočenie z medzí legitimity, keď si odvolací súd\ndotvára skutkový stav a preberá právnu argumentáciu súdu prvej inštancie ako aj vyjadrenia žalovaného.\nNapádaný rozsudok si protirečí, keď na jednej strane uvádza, čo je potrebné vnímať pod skutkovým\ntvrdením a čo je potrebné vnímať pod pojmom hodnotiaci úsudok a teoreticky sa snaží vysvetliť medze\nslobody prejavu, na druhej strane posudzuje nárok žalobcu prísne formalisticky bez toho, aby vysvetlil\nnáležite, jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco, v čom vidí odvolací súd potrebu nazerať na nepravdivé\nskutkové tvrdenia ako na hodnotiaci úsudok žalovaného, ktorý vôbec nijakým spôsobom žalovaný\nnespolemizoval, ale vyjadril ako fakt.\n3.7. Žalobca tak vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že v jeho prípade došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces aj tým, že odvolací súd neposkytol vo svojom (ne)odôvodnení napádaného rozsudku\nargumentáciu, ktorá by bola jasná, určitá, zrozumiteľná a presvedčivá, keďže sa jednak nevysporiadal\ns podstatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní, najmä s podrobnou vo vzťahu\nk ustálenej rozhodovacej praxi súdov, argumentáciou, pokiaľ ide o nároky uplatnené v súvislosti so\nzásahom do práva na ochranu osobnosti, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu, nie len ktoré ujmu\nprivodilo, ako aj dostatočne vysvetliť vo svetle judikatúry, z akého dôvodu nejde o skutkové tvrdenia,\npokiaľ žalobca v podanej sťažnosti sporné výroky nijakým spôsobom nespolemizoval. Rovnako je\nnutné uviesť, že odvolací súd väčšinu svojho odôvodnenia venoval sťažnostnému konaniu a trestnému\noznámeniu, ktoré bolo podané žalobcom na pokyn a v mene klientov, miesto toho, aby sa odvolací súd\nzaoberal meritom veci a to práve nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré žalovaný uviedol v podanej\nsťažnosti revíznej komisii SAK, pričom pravdivosť týchto tvrdení nedokázal preukázať a ani žalovaný\nnepreukázal, s čím sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani konajúci odvolací súd. S prihliadnutím na\ndoposiaľ v konaní žalobcom uvedenú a ustálenou judikatúrou podporenú skutkovú, vecnú a právnu\nargumentáciu, má žalobca za to, že argumentáciu odôvodnenia napádaného rozsudku je nedostatočná,\nnepresvedčivá a celkom zjavne aj nesprávna.\n3.8. Právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri ktorej riešení\nsa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je podľa názoru žalobcu\nnasledovná: (i) Sú Sporné výroky uvedené v sťažnosti žalovaného adresovanej SAK v znení: „...úrad\nvyslovuje presvedčenie, že P. v uvedenom konaní pokračuje s cieľom sťažiť, či úplne zmariť ďalší postup\núradu vo veci správneho konania a rovnako ovplyvniť rozhodovanie v súčasnosti prebiehajúcom konaní\npred Radou úradu, v rámci ktorého sa rozhoduje o uplatnených opravných prostriedkov jednotlivých\n\núčastníkov konania.“ „Máme za to, že P. sa aj týmto krokom snaží vyvíjať nátlak na zamestnancov úradu\na neprimerane zasahovať do kompetencií úradu.“ hodnotiacim úsudkom žalovaného a nie nepravdivým\nskutkovým tvrdením žalovaného napriek tomu, že žalovaný nikdy žiadnym spôsobom nespolemizoval v\nsťažnosti SAK uvedené Sporné výroky, s čím následne súvisí aj posúdenie veci odvolacím súdom práve\nv odklone od aktuálnej judikatúry dovolacieho súdu pri riešení právnej otázky ohľadom nepravdivosti\nskutkového tvrdenia žalovaného a s tým spojeného nesprávneho právneho posúdenia odvolacieho súdu\nv otázke, kto je nositeľom dôkazného bremena vo vzťahu k (ne)pravdivosti a (ne)pravdivému základu\ndifamačných výrokov obsiahnutých v sporných výrokoch. (ii) Ak sú sporné výroky hodnotiacim úsudkom,\nje možné rozhodnúť o ich primeranosti bez toho, aby došlo k vykonaniu riadneho testu proporcionality,\nmedzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, nakoľko aj pokiaľ ide o hodnotiace úsudky,\ntak existujú ústavné limity prijateľnej kritiky, o ktorých už bolo Najvyšším súdom SR ako aj Ústavným\nsúdom SR rozhodnuté (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010) a k riadnemu dokazovaniu,\nnakoľko bremeno dôkazu je v takom prípade na žalobcovi. Žalobca pritom nepovažuje za zásah do\npráva na ochranu osobnosti podanie sťažnosti, ale konkrétne výroky - nepravdivé skutkové tvrdenia,\nktorými žalovaný sťažnosť odôvodnil, a ktoré z objektívneho hľadiska sú spôsobilé ohroziť práva žalobcu\nna ochranu osobnosti. Žalobca za ustálenú rozhodovaciu prax považuje také právne posúdenie, podľa\nktorého nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú nepravdivými skutkovými tvrdeniami, resp. hodnotiacimi\núsudkami, ktoré prekračujú limity bežnej kritiky, má osoba už v prípade, ak sú takéto výroky, ako v prípade\nžalobcu sporné výroky, spôsobilé objektívne privodiť ujmu a to bez toho, že by k ujme na vážnosti,\ncti, profesijnej integrite, ľudskej dôstojnosti a pod. vôbec došlo. V tomto prípade následne je ustálenou\npraxou zrejmé, že pokiaľ by sa jednalo o nepravdivé skutkové tvrdenie, tak preukazovanie pravdivosti\na teda bremeno dôkazu je na žalovanom, pričom v prípade, že ide o hodnotiaci úsudok, tak je potrebné\nvykonať test proporcionality medzi právom na slobodu prejavu a ochranou osobnosti a zároveň bremeno\ndôkazu je na žalobcovi (ktorému bolo odňaté právo preukazovať svoje tvrdenia v tomto konaní).\n3.9. Právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri ktorej riešení\nsa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu (resp. ustálenej rozhodovacej praxe\nnajvyšších súdnych autorít) je nasledovná: Môže súd prvej inštancie, resp. po ňom aj odvolací súd\nrozhodnúť o zamietnutí žaloby žalobcu bez toho, aby bolo žalobcovi súdmi umožnené riadne svoju kauzu\nvyjadriť pred súdom? Týmto spôsobom, teda nesprávnym právnym posúdením odňali všeobecné súdy\n(súd prvej inštancie ako aj odvolací súd) žalobcovi právo na spravodlivý súdny proces, právo na prístup\nk súdu, právo byť vypočutý pred súdom a predniesť svoju kauzu, právo na rovnosť strán v konaní a\nkontradiktórnosť konania a to aj v tom zmysle, že sa odvolací súd a pred ním súd prvej inštancie odklonil\nod ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít, pokiaľ ide o právo žalobcu na prístup k súdu a na účinný\nprostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru.\n3.10. Právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri ktorej riešení\nsa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu (resp. ustálenej rozhodovacej praxe\nnajvyšších súdnych autorít) je nasledovná: Môže súd prvej inštancie, resp. po ňom aj odvolací súd\nrozhodnúť o nevykonaní riadne a včas navrhnutých dôkazov žalobcom bez toho, aby vykonal tzv. Perna\ntest, resp. v rozpore s tzv. Perna testom? Takýto postup, kedy konajúci súd v rozpore s princípom rovnosti\nstrán a princípom práva na spravodlivý súdny proces absolútne odníme žalobcovi preukazovať žalobcom\nv žalobe tvrdené skutočnosti na základe žalobcom navrhnutých dôkazov, potom z toho vyplýva, že sám\nkonajúci súd, odkloniac sa od ustálenej rozhodovacej praxe, pokiaľ ide o povinnosť vykonávať dôkazy,\nktoré sú schopné preukázať žalobcom tvrdené skutočnosti a tak aj vylepšiť jeho postavenie v spore,\nzabránili (súd prvej inštancie ako aj odvolací súd) žalobcovi uniesť dôkazné bremeno v tomto konaní.\n4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie zamietnuť a nepriznať mu\nnáhradu trov dovolacieho konania. Poukázal na rozhodujúce skutkové okolnosti sporu, z ktorých vyplýva,\nže žalobca v pozícii advokáta zastupoval viacerých účastníkov rôznych správnych konaní vedených pred\núradom. V priebehu týchto správnych konaní došlo k viacerým „neštandardným“ situáciám zo strany\nžalobcu, ktoré úrad, s ohľadom na právnické vzdelanie žalobcu a skutočnosť, že je žalobca držiteľom\nlicencie na poskytovanie právnych služieb, vyhodnotil takéto konanie ako presahujúce mieru toho, čo je\nakceptovateľné zo strany právneho zástupcu, resp. v rámci spoločnosti za prípustné správanie. Úrad v\nnadväznosti na uvedené podal Slovenskej advokátskej komore dňa 21. júna 2018 sťažnosť na žalobcu v\npozícii advokáta, Q. podľa disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „sťažnosť\nzo dňa 21. júna 2018“). Právo podať sťažnosť na advokáta Slovenskej advokátskej komore je právom\nkaždého, kto sa domnieva, že sa advokát správa v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi a\nporušuje predpisy Slovenskej advokátskej komory. Podanie sťažnosti nemôže byť automaticky vnímané\nv zmysle, že podaním sťažnosti sa sťažovateľ dopúšťa zásahu do osobnostných práv osoby, na ktorú\n\npodal sťažnosť. Úrad tak podal celkovo dve sťažnosti, jedna z nich (zastupovanie viacerých účastníkov\nkonania, kde sa úrad domnieval, že môže dochádzať ku konfliktu záujmov) bola vybavená tak, že\nrevízna komisia skonštatovala, že žiadne porušenie zo strany advokátov nezistila a úradu poslala\noznámenie o odložení veci. Ďalšia, vo veci správania, bola postúpená na disciplinárne konanie a\nbola vyhodnotená ako dôvodná, pričom výsledkom rozhodovania bolo uloženie pokuty žalobcovi za\ndisciplinárne previnenie. Doplnenie sťažnosti Slovenská advokátska komora vyhodnotila ako osobitnú\nsťažnosť, napriek samotnému označeniu podania a následného vysvetlenia úradom a túto vyhodnotila\nako nedôvodnú. Žalobca v konaní tvrdil, že podaním vyššie uvedeného doplnenia sťažnosti úrad\nzasiahol do jeho osobnostných práv. Úrad všetky skutočnosti, ktoré sa odohrali považuje za pravdivé\na náležite podložené dôkazmi.\n4.1. Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne jasne a právne správne vysporiadal so\nvšetkými skutočnosťami relevantnými v právnej veci, najmä otázkou naplnenia zákonných predpokladov\nzásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorá je podstatou predmetného konania, pričom svoje právne\nzávery dostatočne odôvodnil. Žalobca nepreukázal, že by navrhované výsluchy mali zásadný význam\npre posúdenie veci. Vzhľadom na to, že skutočnosti, ktoré sa mali podľa žalobcu preukázať jeho\nvýsluchom alebo výsluchom klientov, už boli objasnené v samotných vyjadreniach žalobcu, vykonanie\ntýchto dôkazov bolo v konaní vyhodnotené ako nadbytočné, čo priamo vyplýva zo záverov súdov.\nPreto nie je možné prijať tvrdenie žalobcu, že by súdy vykonanie tohto dôkazu úplne opomenuli bez\nakéhokoľvek odôvodnenia, resp. že by odôvodnenie Krajského súdu a Okresného súdu Bratislava\nII bolo neadekvátne. Žalobca bol na pojednávaní zastúpený právnym zástupcom, pričom stranám\nsporu počas pojednávania Okresný súd Bratislava II naznačil, že má v úmysle ukončiť dokazovanie\na poučil obe strany o zákonnej koncentrácii konania v zmysle § 154 CSP. Zástupca žalobcu mal\nna pojednávaní daný priestor sa vyjadriť, resp. namietať vykonanie dôkazov a prípadne požiadať o\nodročenie pojednávania, čo zástupca žalobcu nevyužil, napriek tomu, že bol zo strany súdu na to\nexplicitne vyzvaný. Úrad pred odvolacím súdom poukázal aj na samotnú zápisnicu z pojednávania pred\nOkresným súdom Bratislava II (str. 3), z ktorej priamo vyplýva, že čo sa týka návrhov na vykonanie\ndôkazov sporové strany zhodne uviedli, že dokazovanie, ktoré navrhli, ponechávajú na úvahe súdu.\nŽalobca mal tiež možnosť požiadať Okresný súd Bratislava II aj o odročenie pojednávania, ak bola\ndôvodom jeho neprítomnosti na pojednávaní výnimočná situácia brániaca jeho osobnej účasti, čo však\nžalobca taktiež neurobil. Osobitný dôvod neúčasti na pojednávaní taktiež nebol v rámci odvolacieho\nkonania pred Krajským súdom preukazovaný. V tomto prípade preto v žiadnom prípade nemôže ísť\no nesprávny alebo nezákonný postup zo strany Okresného súdu Bratislava II a následne odvolacieho\nsúdu, ale o nevyužitie procesných práv strany sporu, čo nemôže byť na ťarchu protistrany, v prospech\nktorej boli napadnuté rozhodnutia vydané.\n4.2. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že argumentácia súdu v\nodôvodnení je koherentná a podporuje príslušný záver prijatý vo výroku rozhodnutia. Závery súdu\npodľa úradu spĺňajú požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia a z argumentov uvedených v\nrozhodnutí jednoznačne a jasne vyplývajú aj úvahy súdu, ktorými sa tento pri rozhodovaní vo veci riadil.\nV bodoch 6 až 10 napadnutého rozhodnutia odvolací súd popisuje jednotlivé námietky, ktoré žalobca\nuvádzal na účely preukázania odôvodnenosti podania žaloby na ochranu osobnosti. V bode 11 odvolací\nsúd jednoznačne uvádza, čo, resp. aká otázka/námietka je vlastne predmetom konania, cit.: „...žalobca\nnamieta, že hoci sám, vo vlastnom mene, nepodal trestné oznámenie na zamestnancov žalovaného,\npretože vystupoval len v pozícii právneho zástupcu klientov ako podávateľov trestného oznámenia,\nnemôžu byť pravdivé tvrdenia žalovaného v sťažnosti o tom, že je to práve žalobca, kto sťažuje či\nmarí konanie a že sa snaží vyvíjať nátlak na zamestnancov žalovaného a neprimerane zasahovať do\nkompetencie žalovaného. Preto považoval tieto tvrdenia za nepravdivé, pravdu skresľujúce a majúce\ndifamačný charakter.“. V nasledujúcich troch bodoch sa odvolací súd venuje popisu argumentov úradu a\nod bodu 15 až po bod 33 rozhodnutia sa podrobne venuje právnemu posúdeniu veci a jasne a zreteľne\nuvádza úvahy, ktoré ho viedli k prijatému záveru.\n4.3. Okresný súd Bratislava II správne posúdil, keď sa na predmetné podania žalovaného pozrel\nvo vzájomnej súvislosti. Úrad v doplnení sťažnosti uviedol opis skutočností, ktorých sa žalobca\npodľa názoru úradu dopustil. To, že Revízna komisia Slovenskej advokátskej komory vyhodnotila\ntoto doplnenie sťažnosti ako samostatnú sťažnosť a vec odložila, nie je následkom nesprávneho\npostupu zo strany úradu a podľa úradu je táto skutočnosť irelevantná a nemôže byť dôvodom na\nautomatický vznik zásahu do osobnostných práv osoby, voči ktorej takéto podanie smeruje. Uvedený\npostup zo strany Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory teda neznamená to, že sa úrad\npodaním doplnenia sťažnosti, alebo nejakým výrokom uvedeným na adresu žalobcu v doplnení sťažnosti\nautomaticky dopustil zásahu do osobnostných práv žalobcu. Revízna komisia Slovenskej advokátskej\n\nkomory nehodnotila pravdivosť skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo v doplnení sťažnosti.\nNeuviedla, že by úrad uvádzal nepravdivé skutočnosti o žalobcovi, alebo že by tieto vychádzali z\nnepravdivých skutkových základov.\n4.4. Čo sa týka právnej otázky, či obsah doplnenia sťažnosti predstavuje hodnotiace úsudky alebo\nskutkové tvrdenia, túto skutočnosť nielen Okresný súd Bratislava II v rozhodnutí dostatočne vyhodnotil,\npreukázal a odôvodnil, ale aj odvolací súd v napadnutom rozhodnutí. V celom súdnom konaní nebolo\nsporné, že trestné oznámenie podali klienti žalobcu prostredníctvom žalobcu ako advokáta. Túto\nskutočnosť úrad uviedol aj v doplnení sťažnosti, pričom uvedené reflektoval aj Okresný súd Bratislava\nII, ale aj priamo odvolací súd v napadnutom rozhodnutí. Podľa žalobcu majú nepravdivé skutočnosti\nspočívať v tom, že úrad uviedol, že trestné oznámenie na zamestnancov úradu podal žalobca. Ako však\nuž úrad viackrát zdôraznil, táto skutočnosť vôbec nie je sporná, nakoľko je úplne zrejmé, že hoci bola\npodaná v mene jeho klientov, podával ju žalobca ako právny zástupca klientov. Doplnenie sťažnosti,\nresp. jej obsah nadväzoval práve na podané trestné oznámenia, a na predchádzajúce podanie samotnej\nsťažnosti z 21. júna 2018 a skutočnosti v nej uvedené. Na to, aby odvolací súd mohol posúdiť, či\ntvrdenia úradu v doplnení sťažnosti boli skutkovými tvrdeniami alebo hodnotiacimi úsudkami, musel\nsúd pristúpiť k hodnoteniu aj trestného oznámenia. Navyše je z vyššie citovaných záverov odvolacieho\nsúdu jednoznačne zrejmé, že tento sa nezaoberal len trestným oznámením, ale podrobne posúdil\naj povahu tvrdení úradu v doplnení sťažnosti z hľadiska toho, či tieto predstavujú skutkové tvrdenia\nalebo hodnotiace úsudky. Krajský súd sa teda jasne a dostatočne zaoberal všetkými skutočnosťami,\nktoré boli pre riadne posúdenie skutkového stavu veci relevantné a poskytol špecifické odpovede na\nvšetky argumenty rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. Žalovaný v doplnení sťažnosti vyslovil vnímanie\nsituácie, ako ju vidí úrad, na základe situácií, ktoré sa stali. Úrad predložil dostatok informácií a\npodkladov, ktoré preukazujú namietané správanie žalobcu a na základe ktorých nie je dôvod pochybovať\no opodstatnenosti a pravdivosti tvrdení uvedených v sťažnostiach a predchádzajúcich vyjadrení úradu k\nžalobe, a na základe skutočností, ktoré sa stali, mohol úrad vysloviť takéto hodnotenie konania žalobcu.\nÚrad žalobcom napadnuté tvrdenia uviedol pri výkone jeho subjektívneho práva a zároveň aj povinnosti\npoukázať na nevhodné konanie žalobcu. Sťažnosť zo dňa 21. júna 2018 a doplnenie sťažnosti sú proti\nžalobcovi postavené na základe skutkových záverov, ku ktorým nepochybne došlo, a preto má úrad za to,\nže názory a hodnotenie úradu o správaní žalobcu majú svoj skutkový základ v tom, k čomu v skutočnosti\ndošlo. Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že podanie sťažnosti na advokáta nemožno považovať za\nneoprávnený zásah, ak je vecné a podložené reálnymi skutkovými okolnosťami, čo v rozhodnutí potvrdil\naj odvolací súd.\n4.5. Podľa úradu podanie sťažnosti nemožno považovať za objektívne spôsobilé vyvolať také ohrozenie\nalebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby, v tomto prípade žalobcu, aby mu bola\nposkytnutá ochrana v zmysle ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka zasiahnuť do\nosobnostných práv žalobcu, čo potvrdil aj odvolací súd. Rovnako ako Okresný súd Bratislava II, sa\nodvolací súd v napadnutom rozhodnutí primárne zaoberal otázkou splnenia zákonných predpokladov\nzásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom tieto neboli naplnené a teda odvolací súd sa ďalej\npodrobne nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a odvolaní, a predmetom\nodôvodnenia boli preto iba skutočnosti relevantné pre spor, resp. rozhodnutie vo veci. Okresný súd\nnie je v zmysle judikatúry povinný reagovať podrobne na všetky námietky žalobcu, pričom dôležité je,\naby reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú\nodpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému. Nemožno súhlasiť ani s tvrdeniami žalobcu v\ndovolaní, podľa ktorých sa odvolací súd údajne nevysporiadal s nosnými skutočnosťami v odvolaní.\nZ vyššie citovaných bodov rozhodnutia je dostatočne zrejmé, aké úvahy viedli odvolací súd k záveru,\nže sa v tomto prípade nejedná o skutkové tvrdenia ale práve o hodnotiace úsudky. Z bodov 22 až 27\nsa odvolací súd zase vysporiadaval s otázkou, či boli naplnené podmienky potrebné na konštatovanie,\nže došlo konaním úradu k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žaloba bola Okresným súdom\nBratislava II zamietnutá predovšetkým z dôvodu, že súd posúdil doplnenie sťažnosti ako výkon zo\nzákona vyplývajúceho práva úradu, ktoré predstavuje okolnosť vylučujúcu neoprávnenosť zásahu, za\npredpokladu, že takto vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach týchto zákonov. V tomto\nsmere je pre samotný dôvod zamietnutia žaloby irelevantná otázka preukazovania vzniku ujmy. Z tohto\ndôvodu sa preto uvedeným nezaoberal ani odvolací súd. Z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne\nvyplývajú závery odvolacieho súdu o tom, že ak ide o výkon práva subjektu, tento v zmysle uvedenej\njudikatúry jednoznačne predstavuje okolnosť vylučujúcu protiprávnosť, resp. neoprávnenosť zásahu.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že\ndovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429\n\nods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť\ndovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako\nneprípustné odmietnuť.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným\nspôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade\nje vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a\nslobôd.\n8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z\nakýchkoľvek dôvodov a hľadísk.\n9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými\npodmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže\nbyť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;\nnamieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.\n10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom\nsporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých\nmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho\nkonania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.\n11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.\nÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne\nprípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený\ndovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.\n12. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421\nCSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú\nopodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene\nuplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428\nCSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada\nzmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné\npodľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).\n13. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n14. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu\nkonania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny\nprocesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej\npatriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n\n14.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia ale nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,\n3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených\ndovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade.\n15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces.\n15.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie.\n15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n16. Dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý\nproces oprel o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu je z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a\nnevysporiadania sa s odvolacou argumentáciou žalobcu nepreskúmateľné a arbitrárne.\n17. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie\nje významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle\ntohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade\nskutočne došlo. Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či\ndošlo k žalobkyňou namietanej procesnej vade; túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.\n18. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným\nnástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti. V tejto súvislosti žalobkyňa v dovolaní\nnamietala, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, či v okolnostiach prejednávanej veci\nprihliadol na znenie § 130 ods. 1 OZ.\n19. Podľa ústavného súdu, zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných\nprípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia\ndosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv\nuvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).\n20. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke\núplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v\nposudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nnáležite neodôvodnil.\n21. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle\n§ 387 ods. 1 a 2 CSP stotožniac sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej\ninštancie. Treba mať na pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu\n\njeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s\npotvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\nustanovenia § 393 CSP.\n22. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393\nods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd v dôvodoch\nsvojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobcu, zhrnutie\npodstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti\ndopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími\nnámietkami žalobcu.\n23. Dovolací súd zhodne s vyjadrením žalovaného konštatuje, že z napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že argumentácia súdu v odôvodnení je koherentná a\npodporuje príslušné závery prijaté vo výroku rozhodnutia, pričom spĺňajú požiadavku dostatočného\nodôvodnenia rozhodnutia, z argumentov uvedených v rozhodnutí jednoznačne a jasne vyplývajú aj\núvahy súdu, ktorými sa tento pri rozhodovaní vo veci riadil. V bodoch 6 až 10 napadnutého rozhodnutia\nodvolací súd uviedol jednotlivé námietky, ktoré žalobca uvádzal na účely preukázania odôvodnenosti\npodania žaloby na ochranu osobnosti. V bode 11 odvolací súd špecifikoval podstatu argumentácie\nžalobcu, ktorý v odvolaní namietal, že hoci sám, vo vlastnom mene, nepodal trestné oznámenie na\nzamestnancov žalovaného, pretože vystupoval len v pozícii právneho zástupcu klientov ako podávateľov\ntrestného oznámenia, nemôžu byť pravdivé tvrdenia žalovaného v sťažnosti o tom, že je to práve\nžalobca, kto sťažuje či marí konanie a že sa snaží vyvíjať nátlak na zamestnancov žalovaného a\nneprimerane zasahovať do kompetencie žalovaného. Preto považoval tieto tvrdenia za nepravdivé,\npravdu skresľujúce a majúce difamačný charakter. V nasledujúcich bodoch 15 až 33 sa odvolací súd\npodrobne venuje právnemu posúdeniu veci a jasne a zreteľne uvádza úvahy, ktoré ho viedli k prijatému\nzáveru o nedôvodnosti žaloby. Z týchto bodov odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je dostatočne\nzrejmé, aké úvahy viedli odvolací súd k záveru, že sa v tomto prípade nejedná o skutkové tvrdenia\nale práve o hodnotiace úsudky. V bodoch 22 až 27 sa odvolací súd zase vysporiadaval s otázkou,\nči boli naplnené podmienky potrebné na konštatovanie, že došlo konaním žalovaného k zásahu do\nosobnostných práv žalobcu.\n24. Odvolací súd jasne vymedzil základné atribúty vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah do\nosobnostných práv, keď konštatoval, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná\nexistencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo\nohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému\nzásahu, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Zároveň odvolací súd špecifikoval,\nže o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde v tom prípade, ak je jeho možnosť\npredpokladaná zákonom, pokiaľ ním nie sú prekročené zákonom stanovené medze; v týchto prípadoch\ntotiž nad individuálnymi záujmami jednotlivca, do osobnosti ktorého je zasiahnuté, prevláda závažnejší,\nvýznamnejší verejný záujem. Ide najmä o zákonné (úradné) licencie, resp. prípady, keď k zásahu\ndochádza v rámci výkonu iných práv ustanovených zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu\npovinnosť, ktorú mu zákon ukladá, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným spôsobom,\nsmerujúcim k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa a spôsobom, ktorý nie je v hrubom rozpore s\ntakými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je treba s ohľadom na zabezpečenie základnej\núcty k jej dôstojnosti bezpodmienečne trvať; táto zákonná licencia však nie je daná tam, kde sa\nkonajúca osoba dopustila excesu, teda vybočenia z medzí zákonných požiadaviek kladených pre výkon\nsubjektívnych práv či plnenie si povinností.\n25. Následne odvolací súd aplikoval vyššie uvedené teoretické východiská na preskúmavanú vec\na konštatoval nepochybný záver, že žalovaný podaním sťažnosti zo dňa 04. 06. 2019 Slovenskej\nadvokátskej komore, ako samosprávnemu stavovskému orgánu, realizoval svoje petičné právo v\nnajširšom slova zmysle, umožňujúce mu obracať sa na orgány stavovskej samosprávy, ktoré majú\ndohliadať na riadny výkon advokácie jej členmi, s podnetmi a sťažnosťami na postup jej členov pri\nposkytovaní právnych služieb v súvislosti s výkonom advokácie. Takéto legitímne právo žalovanému\nvyplýva zo zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a korešponduje mu povinnosť výkonu dohľadu\nnad advokátskou činnosťou zverená do pôsobnosti Slovenskej advokátskej komory, pričom sa tak\n\nrealizuje ústavné právo na inú právnu ochranu. Ide o určitý osobitný druh výkonu práva kritiky v\nrámci realizácie práva na slobodu prejavu, a jeho výkon je obmedzený základnými právami iných\nosôb, konkrétne právami iných fyzických osôb na ochranu osobnej cti, vážnosti, dôstojnosti a dobrého\nmena. Šetrenie sťažnosti bol žalobca povinný strpieť, ako i prijať výsledok šetrenia. Odvolací súd\nuzavrel, že v posudzovanej veci žalovaný pri výkone svojho práva postupoval primeraným spôsobom,\nzodpovedajúcim povahe a závažnosti veci, keď vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu bol obsah\nsťažností adekvátnou reakciou na spôsob poskytovania právnych služieb žalobcom v rámci súťažnosprávneho konania, pričom nebolo ničím preukázané, že by vybočil z medzí jeho realizácie tak, že by\nsvoje právo zneužil, a teda že by tým neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Nie je\nopodstatnená argumentácia, že realizácia práva na podanie sťažnosti je možná len za predpokladu\npreukázania pravdivosti v ňom obsiahnutých tvrdení. Jediným relevantným kritériom pri výkone tohto\npráva je jeho primeranosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho účelu, ktorý sa ním sleduje. Žalovaný pri\nrealizácii svojho legitímneho práva neprekročil prípustnú mieru a intenzitu takým spôsobom, ktorý by už\nv demokratickej spoločnosti nebolo možné tolerovať; v danom prípade nevybočil z medzí legitimity, keď\npri podávaní sťažnosti nebol dominantne motivovaný snahou o profesijné zneváženie či škandalizovanie\nosoby žalobcu, keď ním použité výrazové prostriedky nevyznievali útočne či osočujúco. Žalovaný\nvychádzal z konkrétnych skutkových okolností, čím nevybočil pri výkone svojho práva ani z hraníc\nvecnosti čo do obsahu sťažností. Nebol preukázaný exces z výkonu týchto práv žalovaným.\n26. Dovolací súd uzatvára, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne jasne a\npodrobne odôvodnil záver o nenaplnení jedného zo základných predpokladov pre prijatie záveru\nvzniku zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, spočívajúci\nv tom, že zo strany žalovaného išlo o realizáciu legitímneho práva podať sťažnosť na príslušný\norgán, pričom v ničom nebola preukázaná protiprávnosť konania žalovaného, zohľadniac pritom celý\nkontext rozhodujúcich skutkových okolností. Dovolací súd preto považuje za správny a prijateľný záver\nodvolacieho súdu, ktorý návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania na preukázanie nepravdivosti tvrdení\nžalovaného a vzniku ujmy na jeho osobnostných právach považoval za nadbytočné pre nedostatok\nprávneho základu žaloby, pričom z rovnakého dôvodu by bolo nadbytočným vykonávať žalobcom\npožadovaný test proporcionality, ktorého relevancia by bola daná len za predpokladu, že by bola\nkonštatovaná protiprávnosť konania žalovaného. Z dôvodu absencie právneho základu žaloby nebolo už\nďalej potrebné zaoberať sa ani otázkami, či vôbec a aká ujma vznikla, alebo mohla vzniknúť žalobcovi.\n27. Odvolací súd tiež veľmi podrobne, vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnil záver o tom, že žalobcom\nnamietané výroky žalovaného mali charakter hodnotiacich úsudkov, a teda nešlo o nepravdivé skutkové\ntvrdenia, tak ako argumentoval žalobca, keď z obsahu ako aj kontextu namietaných výrokov vyvodil,\nže tieto vyjadrovali subjektívny názor žalovaného na správnosť (zákonnosť a etickosť) postupu žalobcu\nako advokáta zastupujúceho klientov. Žalovaný uviedol len vlastné subjektívne hodnotenie správania\nžalobcu tak, ako ho vnímal, žalovaným vyslovené hodnotiace úsudky mali dostatočný skutkový základ\nv obsahu trestného oznámenia podaného a spracovaného žalobcom. Hodnotiaci úsudok žalovaného\nbol záverom, ktorý bolo možné na základe pravdivých skutočností, logicky a rozumne vyvodiť. Žalovaný\nmal právo vnímať podanie trestného oznámenia na svojich zamestnancov ako objektívne spôsobilé\nvyvolať nátlak, pretože na jeho základe čelili dotknutí zamestnanci vyšetrovaniu zo strany príslušníkov\npolicajného zboru, boli povinní poskytnúť súčinnosť a dostaviť sa na predvolanie na výsluch. Oprávnene\ntak žalovaný považoval podanie trestného oznámenia na zamestnancov úradu za snahu obštruovať\nčinnosť úradu, sťažiť postup úradu v rámci rozhodovania v správnom konaní a vyvíjať nátlak na\nzamestnancov úradu. Hodnotiace úsudky vyslovené na adresu žalobcu boli primerané a prijateľné čo do\nspôsobu, obsahu aj formy ich prezentácie, nevybočili z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti\na rovnako nevybočili z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a spoločensky uznávaného účelu, a\nto dbať na neznižovanie dôstojnosti a vážnosti advokátskeho stavu. Hodnotiacimi úsudkami na adresu\nžalobcu nedošlo zo strany žalovaného k excesu z výkonu ním realizovaného práva, ktorý by už nebolo\nmožné tolerovať.\n28. Odvolací súd sa dostatočne podrobne vyjadril aj k podstatnej námietke žalobcu, ktorého\nargumentácia stála na nepravdivosti skutkových tvrdení obsiahnutých v namietaných výrokoch\nžalovaného. Odvolací súd zdôraznil, že z obsahu sťažnosti žalovaného zo dňa 04. 06. 2019\njasne vyplýva, že trestné oznámenie podali dvaja účastníci konania zastúpení advokátom L. voči\nzamestnancom úradu, a preto tvrdenie žalobcu o tom, že skutkové tvrdenie žalovaného o tom, že\ntrestné oznámenie podal žalobca je nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce a tým porušujúce právo žalobcu\n\nna ochranu osobnosti zo strany žalovaného, nemôže obstáť. To, že žalobca podal trestné oznámenie\nv mene a na účet svojich klientov neznamená, že je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca v\nkonaní pokračuje s cieľom sťažiť, či úplne zmariť ďalší postup úradu a ovplyvniť rozhodovanie a že\nsa snaží vyvíjať nátlak na zamestnancom úradu a neprimerane zasahovať do kompetencií úradu.\nPokiaľ aj žalobca sám vo svojom mene žiadne trestné oznámenie nepodal, bol žalovaný oprávnený\nvysloviť kritiku na postup žalobcu pri poskytovaní právneho poradenstva klientom v rámci výkonu ich\npráva na obhajobu. Odvolací súd sa tak nestotožnil so žalobcom v tom, že pokiaľ nebol podávateľom\ntrestného oznámenia žalobca, ale priamo jeho klienti, tak skutkové tvrdenia žalovaného sú nepravdivé,\nz dôvodu, že žalobca nemohol pokračovať v konaní s cieľom sťažiť či úplne zmariť ďalší postup\núradu vo veci správneho konania a nemohol sa týmto krokom snažiť vyvíjať nátlak na zamestnancov\núradu. Zo sťažnosti vôbec nevyplýva, že trestné oznámenie malo byť podané osobou žalobcu; žalovaný\nštylizoval podanú sťažnosť v nadväznosti na predmet trestného oznámenia, ktorého spracovateľom\nbol nepochybne žalobca. Zo sťažnosti vôbec nevyplýva, že by žalovaný podal na žalobcu sťažnosť za\npodanie trestného oznámenia, ale za to, že ako osoba znalá práva mal tento úkon vyžadovaný klientami\nako neprípustný odoprieť. Spôsob ani forma, akou žalovaný odprezentoval informácie o osobe žalobcu,\nnemajú podobu nepravdivých, zavádzajúcich či difamačných tvrdení.\n29. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok. Preto\nskutočnosť, že sa žalobca s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na\nprijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí.\n30. Dovolateľ ďalej namietal porušenie svojich procesných práv v tom, že súdy nižších inštancií rozhodli\nvo veci bez toho, aby žalobcu vypočuli a tiež v tom, že nevykonali ním navrhované dokazovanie, pričom\nsvoj postup dostatočne neodôvodnili.\n31. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie\nvšetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,\n4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej\nrepubliky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o\njeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor,\nže nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý\nz doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na\nspravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého\nprocesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských\npráv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne\nzávery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je\nobsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Základných princípov CSP), a to\n„rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany\nsporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces\nvyplýva aj podľa Európske súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).\n32. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že žalobca bol od začiatku sporu zastúpený právnym zástupcom,\nktorý ho zastupoval aj na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 20. 09. 2022. Z obsahu zápisnice\nz tohto pojednávania vyplýva, že právny zástupca ospravedlnil neúčasť žalobcu na pojednávaní,\nnenavrhol ho však z tohto dôvodu odročiť. Súd prvej inštancie poučil obe strany o zákonnej koncentrácii\nkonania v zmysle § 154 CSP, následne obe strany sporu uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na vykonanie\ndokazovania. Zástupca žalobcu mal na pojednávaní daný priestor sa vyjadriť, resp. namietať vykonanie\ndôkazov a prípadne požiadať o odročenie pojednávania, čo zástupca žalobcu nevyužil. Z obsahu\nzápisnice tiež jednoznačne vyplýva, čo sa týka návrhov na vykonanie dôkazov sporové strany zhodne\nuviedli, že dokazovanie, ktoré navrhli, ponechávajú na úvahe súdu. Žalobca mal tiež možnosť požiadať\nsúd prvej inštancie aj o odročenie pojednávania, ak bola dôvodom jeho neprítomnosti na pojednávaní\n\nvýnimočná situácia brániaca jeho osobnej účasti, čo však žalobca taktiež neurobil. Osobitný dôvod\nneúčasti na pojednávaní taktiež nebol v rámci odvolacieho konania preukazovaný. Vzhľadom na to, že\nžalobca nezotrval na svojich návrhoch na vykonanie dokazovania (ich vykonanie ponechal na úvahe\nsúdu), nebolo povinnosťou súdov nižších inštancií podrobne odôvodňovať nevykonanie navrhovaného\ndokazovania. Odôvodnenie, v ktorom poukázali na nadbytočnosť vykonávania ďalšieho dokazovania\nz dôvodu nepreukázania právneho základu žaloby, možno preto považovať za dostatočné. Podstata\nargumentácie žalobcu bola pritom obsiahnutá v žalobe a priložených listinných dôkazoch, preto nie\nje zrejmé, v čom mohol výsluch žalobcu a navrhnutých svedkov zásadne ovplyvniť už uplatnenú\nargumentáciu. Dovolací súd z tohto hľadiska nezistil žiaden nesprávny alebo nezákonný postup zo\nstrany súdov nižších inštancií, ktoré žalobcovi poskytli dostatočný priestor pre realizáciu jeho procesných\npráv v takom rozsahu, aby bolo rešpektované jeho právo na spravodlivý proces a princíp rovnosti zbraní.\nNevyužitie týchto procesných práv, resp. ich nedôsledné uplatňovanie nemôže ísť na ťarchu súdov\nnižších inštancií, ani na ťarchu protistrany. V tomto kontexte je úplne bezpredmetná rozsiahla a podrobná\nnámietka dovolateľa o opomenutí aplikácie tzv. Perna testu (ktorú naviac uplatnil až v dovolacom\nkonaní, čo samo o sebe vylučuje prípustnosť takejto novej argumentácie z dôvodu princípu subsidiarity\ndovolacieho konania vo vzťahu k odvolaciemu konaniu), nakoľko jeho prípadná aplikácia by prichádzala\ndo úvahy len vtedy, ak by žalobca výslovne trval na návrhoch na vykonanie dokazovania, čo sa v danom\nprípade nenastalo. Rovnako nedôvodná je námietka, že súdy neumožnili žalobcovi predniesť svoju vec\npred súdom, toto právo žalobcu bolo plne realizované prostredníctvom jeho právneho zástupcu.\n33. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnezistil, preto je dovolanie žalobcu v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie\npodľa § 447 písm. c) CSP.\n34. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu\ndovolania z hľadiska žalobcom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP.\n35. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n36. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n37. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a\ndôvodnosť dovolania.\n38. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení\nzaložil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť\nprocesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Relevanciu\npodľa citovaného ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím\nsúdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 2 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne\nokolnosti prípadu - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak,\npre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n38.1. Dovolací súd už konštantne uvádza, že sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho\nsúdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd\npristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení\n§ 421 ods. 1 CSP.\n\n39. Dovolací súd v súlade s vyššie uvedeným skúmal, či dovolateľ v dovolaní identifikoval takú právnu\notázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej viedlo k záverom\nvyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či vymedzil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy\nspolu s dôvodmi, pre ktoré vzhliadol nesprávnosť právneho posúdenia veci zo strany odvolacieho súdu,\nkonkrétne odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n40. Právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri ktorej riešení\nsa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je podľa názoru žalobcu\nnasledovná: (i) Sú Sporné výroky uvedené v sťažnosti žalovaného adresovanej SAK v znení: „...úrad\nvyslovuje presvedčenie, že advokát L. v uvedenom konaní pokračuje s cieľom sťažiť, či úplne\nzmariť ďalší postup úradu vo veci správneho konania a rovnako ovplyvniť rozhodovanie v súčasnosti\nprebiehajúcom konaní pred Radou úradu, v rámci ktorého sa rozhoduje o uplatnených opravných\nprostriedkov jednotlivých účastníkov konania.“ „Máme za to, že advokát L. sa aj týmto krokom snaží\nvyvíjať nátlak na zamestnancov úradu a neprimerane zasahovať do kompetencií úradu.“ hodnotiacim\núsudkom žalovaného a nie nepravdivým skutkovým tvrdením žalovaného. (ii) Ak sú sporné výroky\nhodnotiacim úsudkom, je možné rozhodnúť o ich primeranosti bez toho, aby došlo k vykonaniu riadneho\ntestu proporcionality, medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, nakoľko aj pokiaľ ide\no hodnotiace úsudky, tak existujú ústavné limity prijateľnej kritiky, o ktorých už bolo Najvyšším súdom\nSR ako aj Ústavným súdom SR rozhodnuté (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010). Žalobca\nza ustálenú rozhodovaciu prax považuje také právne posúdenie, podľa ktorého nárok na nemajetkovú\nujmu spôsobenú nepravdivými skutkovými tvrdeniami, resp. hodnotiacimi úsudkami, ktoré prekračujú\nlimity bežnej kritiky, má osoba už v prípade, ak sú takéto výroky, ako v prípade žalobcu sporné výroky,\nspôsobilé objektívne privodiť ujmu a to bez toho, že by k ujme na vážnosti, cti, profesijnej integrite,\nľudskej dôstojnosti a pod. vôbec došlo.\n41. Odvolací súd pri posúdení tejto právnej otázky vychádzal zo správneho všeobecného východiska,\npodľa ktorého hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor, zaujíma sa ním určitý postoj k danému\nfaktu tak, že sa hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných subjektívnych\nkritérií, ide teda o názor opierajúci sa o vlastné subjektívne kritériá; hodnotiaci úsudok preto nemožno\ndokazovať, je však potrebné u neho skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej\nprezentácie je primeraná a či jeho základnou, primárnou motiváciou nie je zneváženie či škandalizácia\ndotknutej osoby (m.m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. januára\n2014). Dovolací súd považuje za vecne správny právny záver súdov nižších inštancií, ktoré posúdili\nžalobcom namietané výroky ako hodnotiace úsudky, pretože vyjadrovali subjektívny názor žalovaného\nna správnosť (zákonnosť a etickosť) postupu žalobcu ako advokáta zastupujúceho klientov. Žalovaný\nuviedol len vlastné subjektívne hodnotenie správania žalobcu tak, ako ho vnímal, pričom žalovaným\nvyslovené hodnotiace úsudky mali dostatočný skutkový základ v obsahu trestného oznámenia podaného\na spracovaného žalobcom. Sťažnosť bola žalovaným vecne odôvodnená a podložená konkrétnymi a\nreálnymi skutkovými okolnosťami. Žalovaný vyjadril svoj subjektívny názor, ktorý mal reálny skutkový\nzáklad v konkrétnom opise konania žalobcu. Hodnotiaci úsudok žalovaného bol záverom, ktorý bolo\nmožné na základe pravdivých skutočností, logicky a rozumne vyvodiť. Rozlíšenie medzi hodnotiacim\núsudkom a skutkovým tvrdením vyplýva aj z použitých jazykových prostriedkov, pričom žalovaným\npoužité jazykové vyjadrenie „...úrad vyslovuje presvedčenie“, „máme za to...“ odôvodňujú jednoznačný\nzáver, že išlo o hodnotiace úsudky, vyjadrujúce subjektívny názor, vnímanie, postupu žalobcu ako\nadvokáta zastupujúceho klientov.\n42. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť vykonania testu proporcionality, dovolací súd konštatuje, že tento je\npotrebné vykonať až potom, ako sú preukázané základné atribúty vzniku zodpovednosti za neoprávnený\nzásah do osobnostných práv, pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia\nprotiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození\nosobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu, pričom\nvšetky podmienky musia byť splnené súčasne. Dovolací súd považuje za vecne správny právny záver\nsúdov nižších inštancií, ktoré uzavreli, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde v tom\nprípade, ak je jeho možnosť predpokladaná zákonom, pokiaľ ním nie sú prekročené zákonom stanovené\nmedze; v týchto prípadoch totiž nad individuálnymi záujmami jednotlivca, do osobnosti ktorého je\nzasiahnuté, prevláda závažnejší, významnejší verejný záujem. Ide najmä o zákonné (úradné) licencie,\nresp. prípady, keď k zásahu dochádza v rámci výkonu iných práv ustanovených zákonom alebo keď iný\nsubjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu zákon ukladá, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným\n\nspôsobom, smerujúcim k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa a spôsobom, ktorý nie je v hrubom\nrozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je treba s ohľadom na zabezpečenie\nzákladnej úcty k jej dôstojnosti bezpodmienečne trvať.\n43. Dovolací súd považuje za vecne správny právny záver, že žalovaný podaním sťažnosti zo dňa 04.\n06. 2019 Slovenskej advokátskej komore, ako samosprávnemu stavovskému orgánu, realizoval svoje\npetičné právo v najširšom slova zmysle, umožňujúce mu obracať sa na orgány stavovskej samosprávy,\nktoré majú dohliadať na riadny výkon advokácie jej členmi, s podnetmi a sťažnosťami na postup jej\nčlenov pri poskytovaní právnych služieb v súvislosti s výkonom advokácie. Takéto legitímne právo\nžalovanému vyplýva zo zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a korešponduje mu povinnosť výkonu\ndohľadu nad advokátskou činnosťou zverená do pôsobnosti Slovenskej advokátskej komory, pričom\nsa tak realizuje ústavné právo na inú právnu ochranu. Ide o určitý osobitný druh výkonu práva kritiky\nv rámci realizácie práva na slobodu prejavu, a jeho výkon je obmedzený základnými právami iných\nosôb, konkrétne právami iných fyzických osôb na ochranu osobnej cti, vážnosti, dôstojnosti a dobrého\nmena. Šetrenie sťažnosti bol žalobca povinný strpieť, ako i prijať výsledok šetrenia. V posudzovanej veci\npritom žalovaný pri výkone svojho práva postupoval primeraným spôsobom, zodpovedajúcim povahe a\nzávažnosti veci, keď vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu bol obsah sťažností adekvátnou reakciou\nna spôsob poskytovania právnych služieb žalobcom v rámci súťažno-správneho konania, pričom nebolo\nničím preukázané, že by vybočil z medzí jeho realizácie tak, že by svoje právo zneužil, a teda že\nby tým neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Nie je opodstatnená argumentácia, že\nrealizácia práva na podanie sťažnosti je možná len za predpokladu preukázania pravdivosti v ňom\nobsiahnutých tvrdení. Jediným relevantným kritériom pri výkone tohto práva je jeho primeranosť vo\nvzťahu k dosiahnutiu legitímneho účelu, ktorý sa ním sleduje. Žalovaný pri realizácii svojho legitímneho\npráva neprekročil prípustnú mieru a intenzitu takým spôsobom, ktorý by už v demokratickej spoločnosti\nnebolo možné tolerovať; v danom prípade nevybočil z medzí legitimity, keď pri podávaní sťažnosti\nnebol dominantne motivovaný snahou o profesijné zneváženie či škandalizovanie osoby žalobcu, keď\nním použité výrazové prostriedky nevyznievali útočne či osočujúco. Žalovaný vychádzal z konkrétnych\nskutkových okolností, čím nevybočil pri výkone svojho práva ani z hraníc vecnosti čo do obsahu\nsťažností. Nebol preukázaný exces z výkonu týchto práv žalovaným.\n44. Odvolací súd vecne správne prijal záver o nenaplnení jedného zo základných predpokladov pre\nprijatie záveru vzniku zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu,\nspočívajúci v tom, že zo strany žalovaného išlo o realizáciu legitímneho práva podať sťažnosť na\npríslušný orgán, pričom v ničom nebola preukázaná protiprávnosť konania žalovaného, zohľadniac\npritom celý kontext rozhodujúcich skutkových okolností. Pre nedostatok právneho základu žaloby bolo\nnadbytočným vykonávať žalobcom požadovaný test proporcionality, ktorého relevancia by bola daná len\nza predpokladu, že by bola konštatovaná protiprávnosť konania žalovaného. Z rozhodnutia Ústavného\nsúdu SR zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. IV. ÚS 448/2012 okrem iného tiež vyplýva, že ústavný súd\npristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými\ngaranciami práva na súkromie navrhovateľa až potom, ako boli v posudzovanom prípade splnené\nzákladné podmienky zásahu do slobody prejavu sťažovateľky. Z dôvodu absencie právneho základu\nžaloby nebolo už ďalej potrebné zaoberať sa ani otázkami, či vôbec a aká ujma vznikla, alebo mohla\nvzniknúť žalobcovi.\n45. Dovolateľ formuloval ďalšie otázky - Môže súd prvej inštancie, resp. po ňom aj odvolací súd\nrozhodnúť o zamietnutí žaloby žalobcu bez toho, aby bolo žalobcovi súdmi umožnené riadne svoju kauzu\nvyjadriť pred súdom? Môže súd prvej inštancie, resp. po ňom aj odvolací súd rozhodnúť o nevykonaní\nriadne a včas navrhnutých dôkazov žalobcom bez toho, aby vykonal tzv. Perna test, resp. v rozpore\ns tzv. Perna testom? Dovolací súd konštatuje, že takto formulované otázky majú podľa svojho obsahu\ncharakter námietky nesprávneho procesného postupu súdov nižších inštancií ako dovolacieho dôvodu\npodľa § 420 písm. f) CSP, ktorý dovolateľ aj s totožnou argumentáciou uplatnil a ktorý dovolací súd\npodrobne vyhodnotil v predchádzajúcej časti odôvodnenia (body 31 a 32).\n46. Najvyšší súd s ohľadom na vyššie uvedené uzatvára, že pokiaľ dovolateľ namietal odklon\nodvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe, robí tak neopodstatnene. Dovolací súd, poznajúc\nsvoju vlastnú judikatúru zároveň nezistil, že by v danej veci išlo o naplnenie niektorého z dovolacích\ndôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) resp. písm. c) v spojení s § 432 CSP. Dovolanie v posudzovanej\n\nveci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, v dôsledku čoho najvyšší súd\ndovolanie dovolateľa odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné.\n47. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP.\n48. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Co/3/2023", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}