{"guid": "56d90eef-c976-4362-bd27-3921c01d82a7:f43de16a-a809-4224-89c8-f2515e7378d7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1118209723.1", "spisova_znacka": "8Cdo/74/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/74/2023 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2025, sp. zn. 8Cdo/74/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:1118209723.1", "identifikacne_cislo": "1118209723", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "sudca_id": 146, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-miroslav-septak-146", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "nazov": "§ 153 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-153"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-2", "nazov": "§ 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-153", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f43de16a-a809-4224-89c8-f2515e7378d7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1118209723.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1118209723.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1118209723.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/74/2023\n1118209723\n28. 05. 2025\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2025:1118209723.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a\nsudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu G.. U. H., F.., narodeného\nXX. Y. XXXX, W., F. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Švecom, Bratislava, Hadriánova 1,\nproti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,\nBratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci,\nvedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/16/2028, o dovolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave z 31. januára 2023 sp. zn. 5Co/76/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd\") napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok\nOkresného súdu Bratislava I zo 06. októbra 2015 č. k. 32C/360/2018-120 (ďalej len „súd prvej inštancie\nresp. prvoinštačný súd\"), ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti\nžalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3.501.990 eur s úrokmi z\nomeškania vo výške 8,05% ročne od 24. februára 2016 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súčasne žalovanej náhradu trov konania\nvoči žalobcovi nepriznal (výrok I.); žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal\npodľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP\"; výrok II.).\n1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní mal za\npreukázané, že žalobca dňa 12. apríla 2002 uzavrel s G.. F. D. zmier, ktorý schválil rozhodca U.. Ľ.\nF., čím bol medzi nimi ukončený rozhodcovský spor a v zmysle ustanovení zákona č. 218/1996 Z. z. o\nrozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 218/1996 Z.z.\", pozn. dovolacieho súdu súd prvej inštancie\nuviedol nesprávne zákon č. 218/1989 Z.z.) sa tento zmier stal právoplatným rozhodnutím. Pretože lehota\nna plnenie povinností určených v schválenej dohode uplynula márne, žalobca sa domáhal splnenia\npovinností G.. F. D. v exekučnom konaní. Vedením exekučného konania bol poverený súdny exekútor\nU.. P. P., ktorý predmetný prípad viedol pod sp. zn. EX 406/05. Súdny exekútor zaslal dňa 06. februára\n2006 G.. F. D. upovedomenie o začatí exekúcie s cieľom dosiahnuť uhradenie záväzku povinného.\nPretože sa dočasne vlastníkom pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu stal G.. P. Q.Q., narodený\nXX. X. XXXX, bytom N. XXX, O., upovedomenie o začatí exekúcie znelo v prospech tejto osoby, ktorá\nbola oprávneným. Následne sa vlastníkom exekvovanej pohľadávky stal opätovne žalobca a naďalej\nvystupoval v exekučnom konaní ako oprávnený. Proti exekúcii podala listom zo dňa 08. marca 2006\nnámietky Y. D., bývalá manželka G.. F. D.. Ako osoba bez legitimity, sa domáhala zastavenia exekúcie\nnajmä z tohto dôvodu, že zmier zo dňa 12. apríla 2002 nepovažovala za exekučný titul. Následne\n\npodaním návrhu na Okresnom súde Zvolen zo dňa 16. marca 2006 sa menovaná domáhala určenia,\nže „dohoda uzatvorená dňa 12. apríla 2002 medzi G.. U. H., I.., G.. F. D. a schválená U.. Ľ. F., nie\nje exekučným titulom podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, nie je rozhodcovským nálezom v zmysle\nzákona č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nie je zmierom v zmysle § 21 ods. 4 zákona č.\n218/1989 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je nezákonná, neplatná a nevykonateľná a navrhovateľov\nnezaväzuje (pôvodne „je neplatná\")\". K žalobe sa pripojil aj G.. F. D. a to napriek skutočnosti, že\nnikdy predtým nespochybnil platnosť a vykonateľnosť exekučného titulu a dokonca na základe tohto\ntitulu aj čiastočne plnil a to vo forme odovzdania tovaru. V uvedenom spore vedenom pod sp. zn.\n12C/42/2006 Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 07. mája 2010, žalobnému návrhu v celom rozsahu\nvyhovel. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 09. decembra 2010 sp. zn. 16Co/232/2010\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Na základe právoplatného rozsudku, ktorý určoval, že dohoda\nzo 12. apríla 2002 nie je exekučným titulom, bolo exekučné konania vedené na Okresnom súde Zvolen\nzastavené, a to uznesením z 09. septembra 2011. Proti rozsudkom prvoinštančného a odvolacieho\nsúdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, ktorému Najvyšší súd\nSlovenskej republiky vyhovel, rozsudky Okresného súdu Zvolen a Krajského súdu v Banskej Bystrici\nzrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Zvolen. Okresný súd Zvolen následne rozsudkom\nz 11. novembra 2014 žalobu v celom rozsahu zamietol a tento rozsudok Krajský súd v Banskej Bystrici\nrozsudkom z 17. decembra 2015 vo veci samej potvrdil.\n1.2. Na základe uvedeného skutkového stavu žalobca tvrdil, že nemohol realizovať svoje právo na\nuhradenie pohľadávky prostredníctvom exekučného konania, a to z dôvodu pôvodného nezákonného\nrozsudku Okresného súdu Zvolen, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici.\nOba súdy - Okresný súd Zvolen, ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici vec nesprávne právne posúdili\na dospeli zhodne k nesprávnemu právnemu záveru. Na základe takto vydaných rozsudkov, ktoré\nboli v rozpore so zákonom, nastali právne dôsledky nemožnosti riadneho uplatnenia práva žalobcu v\nexekučnom konaní, ktoré bolo zastavené. Jediným dôvodom zastavenia exekučného konania pritom bol\ndočasne právoplatný rozsudok, ktorý stanovoval, že schválená dohoda nie je exekučným titulom. Tým\nsa znemožnilo uspokojenie pohľadávky žalobcu a vznikla ním tvrdená škoda v rozsahu: istina 1.948.029\neur (58.626.079 Sk), 5% ročný úrok z omeškania 19 433 eur (585.453 Sk), zmluvná pokuta ku dňu 06.\nfebruára 2006 1.509.475 eur (45.474.457,30 Sk), trovy právneho zastúpenia vo veci exekúcie 7 035 eur\n(211.950 Sk), súdny poplatok za vydanie poverenia 17 eur (500 Sk). Škoda mala vzniknúť aj v dôsledku\ndlhej doby konania súdu v spore o vyslovenie, že dohoda zo dňa 12. apríla 2002 je neplatná, keďže\nkonečné rozhodnutie vo veci začatej podaním dňa 17. marca 2006 nadobudlo právoplatnosť dňa 18.\njanuára 2016. Povinnému tak v exekučnom konaní bola poskytnutá neprimeraná ochrana takmer 10\nrokov. V dôsledku týchto skutočností žalobca tvrdil, že sa jeho majetok nezväčšil, aj keď sa zväčšiť\nmal najmenej v rozsahu vyčíslenom v upovedomení o začatí exekúcie U.. P. P.. S prihliadnutím na vek\nžalobcu, ktorý mu neumožňoval v dôsledku uvedených skutočností (postupu súdov nižších inštancií)\nzaradiť sa do aktívnej činnosti odborných štruktúr v ktorých pôsobil s takým nasadením, akým v minulosti\nv nich pôsobil (žalobca aktívne pôsobil ako člena Generálnej rady Združenia podnikateľov Slovenska,\nkde získal pozíciu v jej Prezídiu), a v dôsledku straty času na vybudovanie osobného kreditu, žalobca\nďalej žiadal aj nemajetkovú ujmu, ktorú ohodnotil celkovo paušálnou sumou 20 000 eur.\n1.3. Žalovaná sa v spore bránila tým, že žalobca nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno) splnenie\npodmienok pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ. z. (a to existencia škody a priama príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným rozhodnutím a\nvznikom škody), pričom výšku sumy nemajetkovej ujmy 20 000 eur, ktorej náhrady sa tiež domáhal\nz titulu nezákonného rozhodnutia, označila za neprimeranú a neadekvátnu, nakoľko nebola žiadnym\nspôsobom odôvodnená. Bližšie uviedla, že nárok veriteľa na zaplatenie dlžnej sumy (dlhu) od svojho\ndlžníka je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody od štátu, keďže až nevymožiteľnosť nároku\nveriteľa na zaplatenie dlžnej sumy (dlhu) od svojho dlžníka znamená vznik škody. Preto nie je možné\ndomáhať sa náhrady škody spôsobenej orgánom štátu pri výkone verejnej moci za stavu, keď veriteľ\ndisponuje vo vzťahu k dlžníkovi pohľadávkou, ku ktorej nebola preukázaná nemožnosť jej uspokojenia zo\nstrany dlžníka v rámci exekučného konania. Žalovaná označila za nemysliteľné, aby dlžník nebol povinný\nsplniť veriteľovi svoj záväzok, na ktorého plnenie sa sám v Dohode zaviazal, z dôvodu, že žalobca\nako veriteľ by bol uspokojený titulom náhrady škody od štátu. Až v prípade nemožnosti uspokojenia\npráva veriteľa od dlžníka prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcu, ktorej\nnáhrady je možné sa, v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom majetkovej škody a\n\nkonaním orgánu verejnej moci, domáhať od štátu. V uvedenom smere poukázala na judikatúru súdov\nSlovenskej republiky i Českej republiky (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.\nzn. 4Cdo 199/2005 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky, sp.\nzn. 4Cz 110/84, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/8/2007, Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/09, sp. zn. II. ÚS 17/2013, II. ÚS 570/2013). Vo vzťahu k\nžalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná zdôraznila, že v zmysle § 17\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznikne iba ak žalobca\npreukáže, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na\nujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zároveň nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak.\nAž v prípade, ak by žalobca preukázal splnenie podmienok na vznik nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) bolo potrebné skúmať okolnosti, na ktoré treba\nprihliadať pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.\nz.). Žalovaná vyslovila presvedčenie, že žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok pre vznik nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. Zdôraznila tiež, že žalobca\npožadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur, ktorá bezpochyby prevyšuje maximálnu\nmožnú sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy (v roku 2010 bola výška minimálnej mzdy 307,70 eura a\n50-násobok minimálnej mzdy v roku 2010 sa rovnal hodnote 15 385 eur). Napokon žalovaná sa v spore\nbránila aj tým, že aj v prípade, ak by súd považoval nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej\nujmy voči žalovanej za dôvodný, pre jeho uplatnenie už uplynula premlčacia doba a preto žalobcovi\nnie je možné priznať právnu ochranu. Predmetnú námietku odôvodnila tým, že v zmysle § 19 ods. 1\nveta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. začala momentom (oznámenia) doručenia predmetného uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobcovi plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie práva\nna náhradu škody spôsobenej týmito rozhodnutiami. Žalobca svoju žalobu doručil Okresnému súdu\nBratislava I až dňa 01. júna 2018. Aj v prípade, vzatia do úvahy spočívanie premlčacej lehoty počas\npredbežného prerokovania nároku v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to v najdlhšej\nmožnej miere 6 mesiacov, je zrejmé, že žalobcovi premlčacia lehota pre uplatnenie nároku na náhradu\nškody i nemajetkovej ujmy uplynula najneskôr dňa 12. októbra 2016, teda 3 roky a 6 mesiacov odo dňa\nnadobudnutia právoplatnosti uznesenia sp. zn. 4MCdo/8/2012 (12. apríla 2013), ktorý je najneskorším\nmožným dňom, kedy bolo žalobcovi toto rozhodnutie doručené (oznámené).\n1.4. S poukazom na uvedené sa súd prvej inštancie prednostne v spore zaoberal žalovanou vznesenou\nnámietkou premlčania zistiac pritom jej oprávnenosť. Mal za to, že v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1\nveta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. začala momentom doručenia (oznámenia) uznesenia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára 2013 sp. zn. 4MCdo/8/2012 žalobcovi plynúť trojročná\npremlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nspôsobenej mu rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 07. mája 2010 č. k. 12C/42/2006-259\na potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. decembra 2010 č. k.\n16Co/232/2010-298. Žalobca doručil žalobu Okresnému súdu Bratislava I až dňa 01. júna 2018. Aj\nv prípade, ak by prvoinštančný súd vzal do úvahy spočívanie premlčacej lehoty počas predbežného\nprerokovania nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (žiadosť o\nprerokovanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy doručil žalobca Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky dňa 24. februára 2016 č.l. 62-67) v zmysle ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.\nz., a to v najdlhšej možnej miere šiestich mesiacov, dospel by k rovnakému záveru, a síce že žalobcovi\npremlčacia lehota pre uplatnenie nároku na náhradu škody i nemajetkovej ujmy v peniazoch uplynula\nnajneskôr dňa 12. októbra 2016, teda tri roky a šesť mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti\nuznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára 2013 sp. zn. 4MCdo 8/2012 (č.\nl. 31), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. apríla 2013, ktorý deň je najneskorším možným dňom,\nkedy bolo žalobcovi toto uznesenie doručené (oznámené). Keďže žalobca svoj nárok uplatnil žalobou\naž dňa 01. júna 2018, bolo zjavné, že ho uplatnil až po márnom uplynutí premlčacej lehoty v zmysle\nustanovenia § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z.\n1.5. Ohľadom skutkových tvrdení a návrhov na vykonanie dokazovania, ktoré žalobca neuviedol\nv žalobe mal súd prvej inštancie za to, že mu nič nebránilo ich uviesť a predložiť už v žalobe.\nUznesením Okresného súdu Bratislava I zo 04. decembra 2018 č. k. 11C/16/2018-123 bol pritom\npoučený o tom, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej\nobrany (najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov\na hmotnoprávne námietky) včas. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že prostriedky procesnej obrany,\na to skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v bodoch 1., 2. a 3. jeho „Vyjadrenia k vyjadreniu žalovanej k\n\nžalobe doručeného súdu dňa 05.02.2019\", t. j. skutkové tvrdenia ohľadne tzv. „druhej\" exekúcie vedenej\nna Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 1Er/96/2016 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.\nzn. 5CoE/165/2016, skutkové tvrdenie o inom momente okamihu vzniku škody, aký uviedol v žalobe (a\ntým pádom aj iného okamihu začiatku plynutia premlčacej lehoty) a návrhy na vykonanie dokazovania\noboznámení sa uznesením Okresného súdu Zvolen z 28. októbra 2015 č. k. 11Er/2576/2005-252,\nuznesením Okresného súdu Zvolen z 22. augusta 2016 sp. zn. 1Er/96/2016, Uznesením Krajského súdu\nv Banskej Bystrici z 26. júla 2017 sp. zn. 5CoE/165/2016, neboli uplatnené včas, pretože ich žalobca\nmohol predložiť už skôr, v žalobe. Z tohto dôvodu súd na ne neprihliadol. Rovnako súd takto vyhodnotil aj\nskutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v jeho podaní z 30. augusta 2019, nazvanom „Stanovisko k duplike\nžalovanej zo dňa 15. apríla 2019\", vrátene jeho príloh. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd\nprvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s 262 ods. 1 CSP.\n2. Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v súdenej veci\nvykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 CSP)\nz hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§\n191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom\nrozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil. Z uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, z hľadiska jeho vecnej správnosti.\n2.1. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a na doplnenie uviedol,\nže podstatným pre rozhodnutie v predmetnej veci bolo podľa odvolacieho súdu vyriešenie otázky, či\nžalobcom uplatnený nárok v konaní je premlčaný. Účelom premlčania je na jednej strane stimulovať\nveriteľov k včasnému vykonaniu svojich subjektívnych občianskych práv (pohľadávok) a tým k tomu,\naby predchádzali sami vzniku ujmy, a na strane druhej - a to najmä - čeliť tomu, aby dlžníci neboli\nvo vzťahoch k svojim povinnostiam vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv.\nvynútiteľnosti) zo strany súdu. Podľa § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody\nsa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia\npráva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo\ndňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.\nNajneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené\n(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví\nalebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania\nnároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich\nmesiacov. Pri práve na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z.\nstanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna a objektívna. Začiatok plynutia pri každej z\nnich je upravený odlišne. Objektívna premlčacia doba je upravená tak, že začiatok jej plynutia nastáva\njednoducho na základe objektívnej skutočnosti, bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti\npoškodeného o jeho nároku na náhradu škody. Pri subjektívnej premlčacej dobe § 19 ods. 1 zák.\nč. 514/2003 Z.z. stanovuje, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa\ndozvedel o škode, pričom ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena\nprávoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia doba od doručenia resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým\nbolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Špecifikom plynutia premlčacej doby v prípade\nnároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je skutočnosť, že táto premlčacia doba\nneplynie po dobu predbežného prerokovania nároku podľa § 15 citovaného zákona. V danom prípade\nžalobcovi začala plynúť subjektívna premlčacia doba dňom doručenia uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/8/2012 v zmysle § 19 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z.,\nkeďže práve týmto rozhodnutím bol zrušený rozsudok Okresného súdu vo Zvolene zo 07. mája 2010\nsp. zn. 12C/42/2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09. decembra 2010 sp.\nzn. 16Co/232/2010, teda žalobcom namietané nezákonné rozhodnutie. Pri aplikovaní ustanovenie § 19\nods. 3 citovaného zákona, došlo k prerušeniu plynutia subjektívnej premlčacej doby v dôsledku podania\nžiadosti o predbežné prerokovanie nároku od 24. februára 2016 (od podania žiadosti na Ministerstvu\nspravodlivosti Slovenskej republiky do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov).\nPremlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcovi uplynula najneskôr dňa 12. októbra 2016, teda tri roky\na šesť mesiacov odo dňa oznámenia resp. nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/8/2012. Keďže žiadosť žalobcu o prerokovanie náhrady škody bola\ndňa 24. februára 2016 doručená Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, je tak vylúčené, aby\nsa o škode dozvedel až dňa 26. júla 2017, rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.\n\n5CoE/165/2016. Nakoľko žaloba bola na súd podaná až dňa 1. júna 2018, nebolo možné žalobcovi\nprávo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v dôsledku premlčania priznať.\n2.2. Odvolací súd sa rovnako stotožnil s tvrdením žalovanej, že prostriedky procesnej obrany, a to\nskutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v bodoch 1/ až 3/ jeho „Vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovanej\nk žalobe doručenej dňom 05.02.2019\", konkrétne skutkové tvrdenie ohľadom „druhej\" exekúcie vedenej\nna Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 1Er/96/2016 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn.\n5CoE/165/2016 a skutkové tvrdenia o inom momente okamihu vzniku škody, aký uviedol v žalobe,\nresp. návrhy na vykonanie dokazovania oboznámením sa uznesením Okresného súdu Zvolen z 28.\noktóbra 2015 č. k. 11Er/2576/2005-252, uznesením Okresného súdu Zvolen z 22. augusta 2016 sp.\nzn. 1Er/96/2016, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. júla 2017 sp. zn. 5CoE/165/2016\nneboli uplatnené včas, pretože ich žalobca mohol predložiť už skôr - v žalobe. Avšak ak by aj súd prvej\ninštancie pristúpil k vykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov, tieto by ani podľa názoru odvolacieho\nsúdu nič nezmenili na momente začiatku plynutia premlčacej doby.\n2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP\nv spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej však náhradu\ntrov odvolacieho konania nepriznal, pretože zo súdneho spisu vznik žiadnych trov konania na strane\nžalovanej nevyplýva a teda súd jej ich náhradu s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania priznať\nnemohol.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ\"), ktorého\nprípustnosť odôvodňoval ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhoval\ndovolaciemu súdu, aby zrušil rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií a vrátil vec prvoinštančnému\nsúdu na ďalšie konanie.\n3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobca namietal nesprávny procesný\npostup súdu prvej inštancie, keď uplatnením sudcovskej koncentrácie konania nepripustil tvrdenia a\ndôkazy o začatí plynutia premlčacej lehoty so zdôvodnením, že žalobca ich nepredložil včas, čím porušil\nprávo žalobcu na spravodlivý proces. Podľa názoru žalobcu súd posúdil začiatok plynutia premlčacej\ndoby v predmetnej veci v rozpore so skutočnosťami, ktoré boli žalobcom tvrdené a sú v súdnom spise\ndokladované listinnými dôkazmi, pričom sa nezaoberal tvrdeniami žalobcu a dôkazmi o tom, kedy začala\nplynúť premlčacia doba. Žalobca namietal, že súd pri svojom rozhodovaní nezobral do úvahy a ani sa\nnezaoberal skutočnosťou, že žalobca nemôže v žalobe predvídať všetky možné námietky žalovanej, a\nteda ani námietku premlčania nároku, ktorú má právo vzniesť žalovaná v ktoromkoľvek štádiu konania.\nŽalobca má právo k takejto námietke uviesť svoje tvrdenia ako prostriedok procesného útoku a je\npovinný takéto tvrdenia aj doložiť dôkazmi. Takýto postup nastal aj v prípade tohto sporu, pričom ale súd\nustálil názor, že tvrdeniami a dôkazmi žalobcu o začatí plynutia premlčacej lehoty sa nebude zaoberať\nz dôvodov, že neboli súdu oznámené včas. Posúdenie včasnosti oznámenia skutočností určujúcich\nzačatie plynutia premlčacej doby je však nutné, podľa názoru žalobcu, viazať na vznesenie námietky\npremlčania a nie na podanie žaloby, keďže v tej dobe otázka premlčania nebola a ani nemohla byť\npredmetom posudzovania súdu. Žalobca konštatoval, že v danom prípade nemohlo dôjsť k naplneniu\ndôvodov na uplatnenie princípu sudcovskej koncentrácie konania, keďže postup žalobcu nemal žiaden\nnegatívny dopad na rýchlosť alebo hospodárnosť konania, nevyžadovalo si nariadenie pojednávania\nsúdu a ani žiadne ďalšie úkony súdu. Domnieval sa preto, že uplatnenie diskrečného práva súdu nemalo\nprocesné opodstatnenie a znamenalo tak neprimeranú a neopodstatnenú prísnosť súdu neodôvodnenú\nokolnosťami prípadu.\n3.1.1. Žalobca v dovolaní ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože\nodvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal so všetkými právne relevantnými dôvodmi v odvolaní, a\nhlavne so špecifickými námietkami dovolateľa, týkajúcimi sa použitia sudcovskej koncentrácie konania.\nMal za to, že súdy nižších inštancií zásadne popreli účel a význam použitej právnej normy. Takýto postup\nje zásahom do princípu právnej istoty, čím došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces\nodvolacím súdom, pričom tento zásah má relevantnú intenzitu a tým je naplnený dovolací dôvod podľa\n§ 420 písm. f) CSP). Žalobca poukázal na to, že včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku\na prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané\nna jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu,\nktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Súd\n\nprvej inštancie sa však vyhodnotením okolností prípadu musí venovať riadne a svoju úvahu aj ústavne\nudržateľným spôsobom odôvodniť. Na rozdiel od všeobecného konštatovania bol súd povinný, ak\nvyhodnotil podanie žalobcu ako oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku, sa svedomite\nzaoberať otázkou, či to môže ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu)\nalebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti), čo\nsa však vôbec nestalo. Súd prvej inštancie teda absenciou riadneho odôvodnenia porušil základné\nprávo žalobcu na súdnu ochranu a nápravu neurobil ani odvolací súd, čím súdy tiež porušili základné\nprincípy uvedené v článkoch 2 a 3 CSP. Odvolací súd sa k namietanej sudcovskej koncentrácii konania\nvyjadril v bode 17 svojho rozsudku veľmi stroho, pričom s argumentáciou žalobcu vo veci interpretácie a\naplikácie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu, otázkou spravodlivosti, ústavne súladného výkladu zákonov, odmietnutie prílišného\nformalizmu, sa nezaoberal vôbec.\n3.2. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ namietal, že súdy nižších\ninštancií nesprávne uznali opodstatnenosť námietky premlčania s argumentom, že premlčacia doba\nna uplatnenie nároku žalobcovi uplynula najneskôr 12. októbra 2016, pričom odvolací súd navyše\ntvrdí, že ak by aj súd prvej inštancie pristúpil k vykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov, tieto by ani\npodľa názoru odvolacieho súdu nič nezmenili na momente začiatku plynutia premlčacej doby. Dovolateľ\nnamietal, že jeho žaloba o náhradu škody bola zamietnutá v dôsledku ústavne neakceptovateľného\nvýkladu inštitútu premlčania bez zohľadnenia špecifických okolností prípadu a sudcovskej koncentrácie\nkonania. Súdy aprobovali právny stav, ktorý je nezlučiteľný s Listinou základných práv a slobôd, Ústavou\nSlovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a judikatúrou Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej aj len „ESLP\"). Podľa názoru žalobcu v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola\nnikdy riešená otázka, týkajúca sa právnej úpravy stanovujúcej začiatok plynutia premlčacej lehoty odo\ndňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým boli zrušené právoplatné rozsudky, podľa § 19 ods.\n1 vety druhej zákona č. 514/2003 Z.z., a jej uplynutie bez ohľadu na to, že v čase začatia plynutia a\nani pri konci plynutia premlčacej doby ešte žalobca nevedel preukázať existenciu škody, keďže túto si\nprioritne uplatňoval u dlžníka dostupnými právnymi prostriedkami a až nevymožiteľnosť jeho pohľadávky\nsa považuje za vznik škody, ktorú si mohol uplatňovať na súde. Dovolateľ mal za to, že premlčanie\ntakéhoto nároku je ústavne neobhájiteľné a je v rozpore s judikatúrou ESLP (rozsudok zo 17. septembra\n2013 vo veci Esim v. Turecko, bod 37 rozsudku z 25. januára 2000 vo veci Miragall Escolano a ostatní\nv. Španielsko). Zároveň poukázal na to, že uvedená právna otázka je kľúčová pre rozhodnutie vo veci\nsamej.\n4. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady\npre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu\npredchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\n\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n12. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnamietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, keď uplatnením sudcovskej koncentrácie\nkonania nepripustil tvrdenia a dôkazy o začatí plynutia premlčacej lehoty s (nesprávnym) zdôvodnením,\nže žalobca ich nepredložil včas, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Podľa žalobcu v\ndanom prípade nemohlo dôjsť k naplneniu dôvodov na uplatnenie princípu sudcovskej koncentrácie\nkonania, keďže jeho postup nemal žiaden negatívny dopad na rýchlosť alebo hospodárnosť konania,\nnevyžadoval si nariadenie pojednávania a ani žiadne ďalšie úkony súdu. Uplatnenie diskrečného práva\nsúdu nemalo procesné opodstatnenie a znamenalo tak neprimeranú a neopodstatnenú prísnosť súdu\nneodôvodnenú okolnosťami prípadu. Žalobca v dovolaní ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia, pretože odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal so všetkými právne\nrelevantnými dôvodmi v odvolaní, a hlavne so špecifickými námietkami odvolateľa/dovolateľa ohľadne\npoužitia sudcovskej koncentrácie konania.\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n\n14. V danom prípade žalobca videl nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií v nesprávnom\nuplatnení princípu sudcovskej koncentrácie konania (§ 153 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že po\nvznesení námietky premlčania žalovanou (čl. 111) sa žalobca k tejto námietke vyjadril a produkoval\ntvrdenia na jej vyvrátenie (čl. 127), s týmito sa ale súd prvej inštancie nezaoberal majúc za to, že neboli\nsúdu oznámené včas. Odvolací súd sa s takýmto postupom stotožnil. Podľa názoru dovolacieho súdu,\nktorý vo svojej argumentácii predostrel aj dovolateľ, je posúdenie včasnosti oznámenia skutočností\nurčujúcich začatie plynutia premlčacej doby potrebné posudzovať s ohľadom na okamih vznesenia\nnámietky premlčania v spore a nie na podanie žaloby, keďže v tej dobe ešte otázka premlčania nebola\na ani nemohla byť predmetom posudzovania súdu. Bolo by nesprávne žiadať od žalobcu, aby už\nv podanej žalobe reagoval na prípadnú námietku premlčania a odôvodňoval jej neopodstatnenosť.\nSprávne mal preto odvolací súd postupovať podľa § 387 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého odvolací súd\nsa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde\nprvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd\nsa musí v odôvodnení vysporiadať tiež s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. V konečnom\ndôsledku ale podľa dovolacieho súdu predmetný (nesprávny) postup odvolacieho súdu nedosahoval\ntakú intenzitu, ktorá by odôvodňovala záver o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces preto,\nlebo odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutiu dal žalobcovi odpoveď aj na ním vznesené\notázky, ktorých vyriešenie nepovažoval za relevantné pre jeho úspech v spore (tvrdenia o inom momente\nokamihu vzniku škody).\n15. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS\n105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo\n168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).\n16. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať\nizolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.\nÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré\nsúd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri\nrozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393\nods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\ndovolateľa (v danom prípade žalobcu).\n16.1. Konkrétnejšie k dovolacími námietkami žalobcu o nedostatočnom (nesprávnom) právnom\nposúdení plynutia premlčacej doby dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií v odôvodnení svojich\nrozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili (súd prvej inštancie v bodoch 14. až 20.; odvolací súd\nv bodoch 14. až 16.) ako v spore dospeli k záveru, že žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu\nškody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch po márnom uplynutí premlčacej doby uvedenej v\n§ 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z.. Konštatovanie uplatnenia si nároku po uplynutí\npremlčacej doby bolo primárnym dôvodom na zamietnutie žaloby bez nutnosti vykonávania akéhokoľvek\ndokazovania ohľadom preukázania splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu v\nzmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ ide o námietku, že odvolací súd sa nevysporiadal\nso špecifickými námietkami odvolateľa, týkajúcimi sa použitia sudcovskej koncentrácie konania, v\nuvedenom smere dovolací súd poukazuje na bod 17. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v\nktorom sa odvolací súd uvedenými skutočnosťami zaoberal, hoci nesprávne (bližšie viď bod 14. tohto\nrozhodnutia), avšak v samotnom závere konštatoval, že „...ak by aj súd prvej inštancie pristúpil k\nvykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov, tieto by ani podľa názoru odvolacieho súdu nič nezmenili\nna momente začiatku plynutia premlčacej doby...\". Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd posudzoval\n(zvažoval) aj iný počiatok plynutia premlčacej lehoty, a to z tých hľadísk, ktoré uvádzal odvolateľ, avšak\nsa s nimi nestotožnil. S poukazom na uvedené v okolnostiach veci nebola opodstatnená dovolacia\nnámietka žalobcu, že odvolací súd nepreskúmateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Dovolací\nsúd uzatvára, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými\nrozhodujúcimi skutočnosťami, vrátane tých na ktoré žalobca poukazoval aj v rámci dovolacích námietok\n\na myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na\nvšetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery,\nktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP).\n17. Zo zhora uvedeného (pod bodom 16.1.) je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol\na podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti\nv zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno\npovažovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi\nzávermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil\nsa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,\npretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným\nsúdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou\na požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n18. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov (o uplynutí premlčacej lehoty), ku ktorým súdy dospeli,\nnie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania\nnezakladá (porov. R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Najvyšší súd\nuž podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že\ndovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú\nvadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n19. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n20. Podľa názoru žalobcu je jeho dovolanie prípustné aj v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP majúc\nza to, že rozhodnutie odvolacieho súdu (ale aj súdu prvej inštancie) záviselo od vyriešenia právnej\notázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a ktorá sa týka „stanovenia\nzačiatku plynutia premlčacej lehoty odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým boli zrušené\nprávoplatné rozsudky, podľa § 19 ods. 1 vety druhej zákona č. 514/2003 Z.z., a jej uplynutia bez ohľadu\nna to, že v čase začatia plynutia a ani pri konci plynutia premlčacej doby ešte žalobca nevedel preukázať\nexistenciu škody, keďže túto si prioritne uplatňoval u dlžníka dostupnými právnymi prostriedkami a\naž nevymožiteľnosť jeho pohľadávky možno považovať za vznik škody, ktorú si mohol uplatňovať na\nsúde\". Žalobca zamietnutie žaloby o náhradu škody označil ako „dôsledok ústavne neakceptovateľného\nvýkladu inštitútu premlčania bez zohľadnenia špecifických okolností prípadu a sudcovskej koncentrácie\nkonania\".\n21. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku\nkľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd\nako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu\nsúdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ\nriešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej\nčinnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421\nCSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,\nže posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite\ndoloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky\na že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n\n22.\nAby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP mohlo byť\nrozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady\nprípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými\ndovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2 Cdo\n203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017,\n7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté\nrozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len\npo prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,\npodobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n23. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP môže byť len otázka právna (nie\nskutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nOtázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace\nzáklad ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť\nzároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené\na nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\n24. Ešte pred posúdením „vyriešenia právnej otázky\" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) treba uviesť, že\nsprávnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu\nprieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);\nskutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP\nje irelevantná.\n25. Dovolací súd poukazuje na to, že právne otázky v zmysle § 421 ods. 1 CSP nemôžu mať hypotetický\ncharakter ale sú spojené zo skutkovým stavom z ktorého odvolací súd vychádzal, t. j. rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto konkrétnej otázky.\n26. Dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného žalobcom podľa § 421 ods.\n1 CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu\ndovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019). Po konštatovaní prípustnosti dovolania so\nzreteľom na riadne nastolenú právnu otázku spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 CSP dovolací\nsúd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z\nhľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom\nvo vymedzených právnych otázkach.\n27. Podľa § 19 ods. 1 až 2 zákon č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri\nroky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu\nškody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia\n(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa\nprávo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)\nrozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu\nspôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa\n§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.\n28. Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podlieha premlčaniu. Platná právna\núprava rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu premlčania práva na náhradu škody spôsobenej pri\nvýkone verejnej moci. Subjektívna premlčacia lehota je bez ohľadu na to, či škoda bola spôsobená\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom, trojročná a začína\nplynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Nie je pritom relevantné, kedy sa poškodený\ndozvedel, kto za túto škodu zodpovedá - takúto podmienku zákon pre začatie plynutia tejto premlčacej\nlehoty neustanovuje.\n29. Skutočnosť, že zákon rozlišuje dve formy zodpovednosti štátu za škodu (nezákonné rozhodnutie,\na nesprávny úradný postup) sa prejavuje aj v špeciálnej úprave premlčania, pokiaľ ide o počiatok a\n\ndĺžku lehôt. V ustanovení § 19 ods. 1, 2 zákona ide o kombináciu doby subjektívnej a objektívnej, ktorá\nvšak platí len pre prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. To vyplýva\nz dikcie ustanovenia § 19 ods. 2, ktoré počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby viaže iba na\nokamih doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, nie však tiež\nna existenciu nesprávneho úradného postupu.\n30. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, rozhodujúcim v preskúmavanej veci z hľadiska začatia plynutia\nsubjektívnej premlčacej doby bol rozhodujúci deň doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára 2013 sp. zn. 4MCdo 8/2012, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 12. apríla 2013 .\n31. K posúdeniu stanovenia počiatku plynutia premlčacích lehôt pri uplatňovaní nárokov voči štátu sa\nvyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 20. marca 2012, sp. zn. 5MCdo 13/2010\ntak, že „...ak totiž podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia pre\nnezákonnosť, pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 1 druhej\nvety zákona č. 58/1969 Zb. je podľa jeho výslovného znenia rozhodujúci deň doručenia (oznámenia)\nzrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné\nvopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom prípade, premlčacia doba odo dňa podania žiadosti\ndo skončenia prerokovania, najdlhšie po dobu šiestich mesiacov, neplynie...\".\n32. Pravdou je, že citované právne vety boli prijaté ešte za účinnosti predchádzajúceho právneho\npredpisu upravujúceho zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a\nnesprávnym úradným postupom, avšak porovnávajúc znenie právneho predpisu (zákona č. 58/1969\nZb.) je zrejmé, že v otázke plynutia lehôt nový zákon č. 514/2003 Z.z. prakticky prevzal pôvodné znenie\na k výraznejšej zmene nedošlo. Ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. sa v otázke začiatku\nplynutia subjektívnej premlčacej doby zhoduje s ustanovením § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j.\nlehota začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Dĺžka lehoty je takisto zhodná a to\nv trvaní tri roky.\n33. V okolnostiach preskúmavanej veci odvolací súd na základe zisteného skutkového stavu ustálil, že\ndeň právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára\n2013 sp. zn. 4MCdo 8/2012, a síce 12. apríl 2013 (kedy bolo žalobcovi toto rozhodnutie doručené/\noznámené) je najneskorším možným dňom, od ktorého si mohol uplatniť voči štátu ním tvrdený nárok\nna náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s rozhodnutiami súdov nižších inštancií, ktoré\nboli Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušené. Pri aplikácií ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č.\n514/2003 Z.z., došlo k prerušeniu plynutia subjektívnej premlčacej doby v dôsledku podania žiadosti o\npredbežné prerokovanie nároku od 24. februára 2016 (od podania žiadosti na Ministerstve spravodlivosti\nSlovenskej republiky do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov). Premlčacia\ndoba na uplatnenie nároku žalobcovi tak uplynula najneskôr dňa 12. októbra 2016, teda tri roky a\nšesť mesiacov odo dňa oznámenia resp. nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 4MCdo/8/2012. Vzhľadom k tomu, že žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou až dňa 01.\njúna 2018, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že ho uplatnil až po\nmárnom uplynutí premlčacej lehoty v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003\nZ. z. Žalobcovi nebolo možné preto uplatnené právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím v dôsledku premlčania priznať. S ohľadom na zistený skutkový stav sa dovolací súd v\ncelom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,\nktoré sú plne v súlade s ustálenou súdnou praxou najvyššieho súdu. Argumentácia žalobcu o inom\n- neskoršom momente, kedy sa mal dozvedieť o tom, že škoda mu vznikla a bola vyvrátená okrem\niného aj zistením, že podal žiadosť o prerokovanie náhrady škody, ktorá bola doručená Ministerstvu\nspravodlivosti Slovenskej republiky už dňa 24. februára 2016. Správne preto v uvedenom smere odvolací\nsúd konštatoval, že s ohľadom na uvedené okolnosti je vylúčené, aby sa žalobca o škode dozvedel\naž dňa 26. júla 2017 tak, ako to tvrdil, a to rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.\n5CoE/165/2016. Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku nebolo relevantné to, kedy\nsa žalobca ako poškodený dozvedel, kto za škodu zodpovedá - takúto podmienku totiž zákon pre začatie\nplynutia predmetnej subjektívnej premlčacej lehoty neustanovuje.\n34. Dovolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že dovolanie nie je prostriedkom určeným\nna revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvej a druhej inštancie, na ktorých je založené\n\nnapadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom určeným na prehodnotenie\nvykonaného dokazovania. Naopak dovolací súd je podľa § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak,\nako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia\ndôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní\nveci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432\nCSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno\nodôvodniť spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na základe tvrdeného nesprávneho\nvyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia\nodvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade do úvahy neprichádza.\n35. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd žalobcom položenú otázku považoval súdmi nižších\ninštancií za správne vyriešenú, a preto podané dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).\n36. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §\n453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej by\npatril nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).\nZ obsahu spisu ale vyplýva, že žalovanej žiadne trovy nevznikli, a preto jej dovolací súd nárok na ich\nnáhradu nepriznal.\n37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}