{"guid": "da0c4f59-06ec-4fd7-96bc-3119c44d4c58:a45c2225-635e-41b9-bab4-97e7fb404b47", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1114230679.1", "spisova_znacka": "5Obdo/15/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/15/2024 z 21. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. augusta 2025, sp. zn. 5Obdo/15/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:1114230679.1", "identifikacne_cislo": "1114230679", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivana Nemčeková", "sudca_id": 500, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivana-nemcekova-500", "datum_vydania": "2025-08-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-7a", "nazov": "§ 7a zákona č. 506/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-7a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/506-2009/paragraf-7a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8.odsek-1", "nazov": "§ 8 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/506-2009/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8.odsek-2", "nazov": "§ 8 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/506-2009/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8a.odsek-1", "nazov": "§ 8a ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8a.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/506-2009/paragraf-8a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8a.odsek-2", "nazov": "§ 8a ods. 2 zákona č. 506/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8a.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/506-2009/paragraf-8a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8a.odsek-3", "nazov": "§ 8a ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-8a.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/506-2009/paragraf-8a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2009/506#paragraf-7a", "/SK/ZZ/2009/506#paragraf-8", "/SK/ZZ/2009/506#paragraf-8a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a45c2225-635e-41b9-bab4-97e7fb404b47", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1114230679.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1114230679.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1114230679.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/15/2024\n1114230679\n21. 08. 2025\nJUDr. Ivana Nemčeková\nECLI:SK:NSSR:2025:1114230679.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej\na členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu\nAdvokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO:\n35 951 087, proti žalovanému MEDITERAN, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 21, 811 02\nBratislava, IČO: 35 940 018, zastúpenému Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom Zelinárska\n4, 821 08 Bratislava, o ochranu práv z ochrannej známky, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 3CoPv/1/2022-280 zo dňa 14. februára 2024, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .\nII. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu\n100 %.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej tiež „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom (druhým v\nporadí) č. k. 31CbPv/5/2014-203 zo dňa 20. augusta 2021, v prvom výroku uložil žalovanému povinnosť\nzaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 100 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v\ndruhom výroku žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Tretím výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 98 % a štvrtým výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 % (pozn. najvyššieho súdu - išlo o predchádzajúce odvolacie konanie na\nKrajskom súde v Bratislave, sp. zn. 3CoPv/5/2018).\n2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal (berúc do úvahy\nčiastočné späťvzatie žaloby dňa 02.01.2018, č.l. 123 súdneho spisu), aby súd žalovanému uložil\npovinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 10 000 eur a nahradiť mu trovy konania.\nUplatnený nárok žalobca odôvodnil tým, že je majiteľom slovnej ochrannej známky v znení „KOGO“,\nzapísanej aj pre kategóriu tovarov a služieb 43, t.j. prevádzkovanie reštaurácie, kaviarne a baru,\npričom žalovaný je prevádzkovateľom reštaurácie s názvom KOGO na Hviezdoslavovom námestí v\nBratislave, v dôsledku čoho neoprávnene zasahuje do práv žalobcu k uvedenej ochrannej známke.\nVýšku požadovaného finančného zadosťučinenia žalobca odvodil od výšky dohodnutej kúpnej ceny\nza prevod práv k uvedenej ochrannej známke. Uviedol, že takúto kúpnu cenu bol ochotný uhradiť\nzáujemca o kúpu ochrannej známky, avšak akonáhle sa dozvedel, že pod názvom KOGO už prevádzkuje\nreštauráciu žalovaný, stratil záujem o kúpu ochrannej známky, čím žalobca utrpel majetkovú ujmu vo\nvýške 10 000 eur a súčasne aj vážnu nemajetkovú ujmu, keďže bol zo strany záujemcu označený za\nnepoctivého obchodného partnera.\n3. Súd prvej inštancie, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho\npredchádzajúcom kasačnom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28.06.2019, č. k.\n3CoPv/5/2018-313), po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o dôvodnosti časti žalobou uplatneného\n\nnároku. Uviedol, že v rámci posudzovania výšky primeraného zadosťučinenia prihliadol na skutočnosť,\nže žalovaný svojou činnosťou preukázateľne zveľaďoval povesť značky „KOGO“ a zapríčinil sa o jej\nvšeobecnú známosť na trhu reštauračných služieb, teda bez činnosti žalovaného by žalobca nedokázal\nzískať majetkový prospech v podobe ním tvrdenej kúpnej ceny. Žalobcom predložené čestné vyhlásenie\nna preukázanie skutočného záujmu tretej osoby o kúpu ochrannej známky, súd prvej inštancie vyhodnotil\ntak, že predmetný dôkaz, resp. jeho obsah, je účelový a tendenčný, čo bližšie odôvodnil v ods. 44\nodôvodnenia rozsudku. Pri stanovení/výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie bral\ndo úvahy aj dobu, po ktorú bol žalobca majiteľom ochrannej známky. Posúdením kritérií dôvodnosti a\nvýšky uplatneného nároku súd prvej inštancie dospel k záveru, že s ohľadom na dĺžku neoprávneného\nužívania ochrannej známky žalovaným (po dobu 9 mesiacov), avšak s minimálnou intenzitou tohto\nnarušenia, považoval za postačujúce primerané zadosťučinenie v priznanej minimálnej výške, tvoriacej\n1 % žalobcom požadovaného zadosťučinenia.\n4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (ďalej tiež „odvolací súd“), v prvom\nvýroku potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I až III a v druhom výroku\npriznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (pozn.\nnajvyššieho súdu - išlo o odvolacie konanie na Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 3CoPv/1/2022).\n5. Odvolací súd konštatoval vecnú správnosť napadnutých výrokov I až III a stotožnil sa s dôvodmi\nuvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1, 2 CSP). K odvolacím námietkam ohľadom\nnesprávneho určenia dĺžky neoprávneného užívania ochrannej známky žalovaným (9 mesiacov), keď\nochranná známka bola právnym predchodcom žalobcu registrovaná dňa 10.11.2003, pričom žalovaný\nvznikol dňa 10.6.2005, odvolací súd uviedol, že uvedená skutočnosť nie je spôsobilá spochybniť výšku\npriznaného primeraného zadosťučinenia, keďže súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, že právny\npredchodca žalobcu ochrannú známku nepoužíval, nevykonával kroky na jej právnu ochranu, a teda\nsa v rozhodnom čase nepričinil o nadobudnutie hodnoty ochrannej známky. Podľa odvolacieho súdu,\nak majiteľ ochrannú známku vôbec nepoužíva, stráca sa základný prvok hodnoty tejto známky, pričom\nv takom prípade je intenzita potencionálneho zásahu do práv majiteľa známky minimálna; tu poukázal\nna zákon č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „zákon o\nochranných známkach), ktorý priznáva majiteľovi nielen právo používať ochrannú známku, ale zároveň\nmu ukladá aj povinnosť ju používať.\n6. K žalobcom tvrdenej majetkovej ujme v sume 10 000 eur, odvolací súd uviedol, že s týmto nárokom\nsúvisiaca argumentácia žalobcu je irelevantná, nakoľko súd prvej inštancie v ods. 44 odôvodnenia\nrozsudku správne upozornil na to, že predložená komunikácia medzi žalobcom a konateľom spoločnosti\nHRAMESA, s.r.o., Hviezdoslavovo nám. 16, Bratislava, IČO: 44 798 181 (ďalej tiež „spoločnosť\nHRAMESA“), ktorý bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej známky, vyznieva\núčelovo; ide síce o inú právnickú osobu, avšak jej konateľ bezpochyby vedel o existencii napadnutej\nochrannej známky, keďže bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej známky.\n7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktorý prípustnosť\ndovolania vyvodil z dôvodov podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v\nznení neskorších predpisov (ďalej tiež „CSP“) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) navrhol, aby napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu zrušil, prípadne zmenil tak, že žalobe vyhovie.\n8. Dovolateľ zhrnul závery odvolacieho súdu, pričom poukázal na právny rámec náhrady majetkovej a\nnemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva duševného vlastníctva podľa § 442 a § 442a zákona č.\n40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „OZ“) v spojení so Smernicou\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného\nvlastníctva (ďalej tiež „Smernica“). Uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu popiera ochranu práva\nmajiteľa ochrannej známky a priznáva ochranu protizákonnému konaniu žalovaného. Podľa dovolateľa\nsú závery odvolacieho súdu v rozpore so základnými princípmi právneho štátu, pričom výška priznaného\nzadosťučinenia nie je primeranou kompenzáciou za preukázaný vedomý zásah žalovaného do práv\nžalobcu. Namietal aj konštatované zhodnotenie ochrannej známky žalovaným, keďže takéto zistenie\nnemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom zdôraznil, že toto namietal aj v odvolaní, avšak odvolací\nsúd sa touto námietkou nezaoberal. Dovolateľ nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého\nbol žalobca v zmysle § 28 ods. 1 zákona o ochranných známkach povinný ochrannú známku používať,\n\nkeďže súd pri tomto konštatovaní zrejme vychádzal z neplatného právneho predpisu č. 55/1997 Z. z.,\npričom zákon platný v rozhodnom čase takúto povinnosť majiteľovi ochrannej známky neukladal. V\nuvedenom dovolateľ vzhliadol porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.\n9. Dovolateľ namietol aj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorý mal nastať\nv dôsledku toho, že odvolací súd nesprávne právne posúdil uplatnený nárok na primerané finančné\nzadosťučinenie. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie sp. zn. 6Obo/302/2006 z 20. marca 2008 a\nuviedol, že súdom priznané finančné zadosťučinenie 100 eur nenapĺňa satisfakčnú, ani sankčnú funkciu\nnáhrady za vzniknutú ujmu, čo predstavuje odklon od záverov uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu.\n10. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd postupoval v súlade s § 387 ods. 2\nCSP, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v súvislosti s namietaným\nnedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pritom zdôraznil, že žalobca odvolanie proti\nprvoinštančnému rozhodnutiu neodôvodnil porušením práva na spravodlivý proces, ale len dôvodmi\npodľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. K priznanému zadosťučineniu žalovaný uviedol, že zákon o\nochranných známkach výslovne neupravuje kritériá určenia výšky peňažného plnenia poskytnutého\nako primerané zadosťučinenie, pričom pri určovaní výšky peňažného zadosťučinenia súd prihliadne\nnajmä na rozsah a závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, na okolnosti, za ktorých došlo k vzniku\nujmy, resp. na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do práv z ochrannej známky, čo\nsúdy nižších inštancií v danom prípade zohľadnili a svoje závery riadne odôvodnili. Žalovaný navrhol\ndovolanie zamietnuť.\n11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal\nv zákonnej lehote žalobca (§ 427 CSP), zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, postupom bez\nnariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi\n(§ 440 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré predchádzalo\njeho vydaniu a dospel k záveru o neprípustnosti dovolania.\nK právnej úprave prípustnosti dovolania vo všeobecnosti\n12. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nUvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n13. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n14. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n15. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\n16. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým,\nže v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 CSP).\n17. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP).\n18. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n\n19. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov je v zmysle\n§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil odvolací súd a jeho prieskum skutkových\nzistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese\njeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať\ndovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje\nza nesprávne. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého\nrozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP).\n20. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho\nsúdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z\nvyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na\nto, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky\nprípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania,\nt. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie\ndôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.\nK prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o vyhovení časti žalobcovho nároku\n21. V prvom rade dovolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca dovolaním napadol prvý výrok rozhodnutia\nodvolacieho súdu v tej časti, v ktorej došlo k potvrdeniu napadnutého I. výroku rozsudku súdu prvej\ninštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 100 eur, tak ide\no rozhodnutie, ktoré bolo vydané v prospech dovolateľa. Pritom z § 424 CSP vyplýva, že dovolanie môže\npodať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Preto žalobca v tejto časti nie je subjektom\noprávneným podať dovolanie a boli splnené podmienky pre jeho odmietnutie v zmysle § 447 CSP písm.\nb) CSP (dovolací súd odmietne dovolanie, ktoré bolo podané neoprávnenou osobou).\nK prípustnosti zvyšnej časti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\n22. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade,\nak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu,\nnadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi\nprocesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces\na nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb\ndomáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty\na záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce konanie súdov. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu\nnevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou\na požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a\ndožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04,\nI. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n23. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať\nna každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci\nvýznam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa\npreskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\n24. Dovolateľ prípustnosť časti dovolania vyvodzoval z ust. § 420 písm. f) CSP, nakoľko mu ako\nžalobcovi odvolací súd mal nesprávnym procesným postupom znemožniť, aby uskutočňoval jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K tvrdenej\nvade predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP malo dôjsť v dôsledku toho, že odvolací súd\ndospel k záverom, ktoré sú podľa názoru dovolateľa v rozpore so základnými princípmi právneho štátu,\nnakoľko priznaná výška finančného zadosťučinenia nie je primeranou kompenzáciou za preukázaný\nvedomý zásah žalovaného do práv žalobcu. Podľa dovolateľa tvrdenie o zhodnotení ochrannej\n\nznámky žalovaným nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom uviedol, že túto námietku uplatnil\nuž v odvolaní, avšak odvolací súd sa touto argumentáciou nezaoberal. Dovolateľ poukázal aj na\nkonštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého bol v zmysle § 28 ods. 1 zákona o ochranných známkach\npovinný ochrannú známku používať a uviedol, že odvolací súd pri tomto konštatovaní zrejme vychádzal z\nneplatného právneho predpisu č. 55/1997 Z. z., keďže zákon platný v rozhodnom čase takúto povinnosť\nmajiteľovi ochrannej známky neukladal.\n25. Dovolací súd uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré má tvoriť predmet vecnoprávneho prieskumu v dovolacom konaní, má byť a priori preskúmateľné. To znamená, že má obsahovať\ndostatok dôvodov a ich vysvetlenie má byť zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, protirečení, má byť\ntiež koherentné s právnou úpravou, konzistentné vzhľadom na posudzovaný skutkový a právny stav\nvo veci a v neposlednom rade presvedčivé. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý\nzodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,\nlexikálne a štylistické hľadiská. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým podľa § 387 ods. 1\nCSP potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 CSP sa v celom rozsahu stotožnil s\njeho odôvodnením, môže byť stručnejšie. Aj pri stručnejších dôvodoch je však podmienkou pre naplnenie\npráva na spravodlivý súdny proces zrozumiteľnosť a celková presvedčivosť týchto dôvodov.\n26. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať\nna každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci\nvýznam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa\npreskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nneznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).\n27. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny\nv zmysle § 387 ods. 1 aj 2 CSP, stotožňujúc sa v celom rozsahu i s jeho odôvodnením. Konanie pred\nsúdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu. Odvolací súd spravidla v takomto\nsvojom rozhodnutí preberá skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Takýto postup reaguje na\nsúdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvej inštancie, kedy odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch\nrozhodnutia obsahujú sporovým stranám známe podania, známe napadnuté rozhodnutia (rozsudok\nalebo uznesenie) a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti\nrozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.\n28. Z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP vyplýva, že súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca\ndomáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa\nvo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,\nako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za\npreukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,\nprečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú\nrozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n29. Podľa § 393 ods. 2, 3 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah\nnapadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v\nodvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich\nvyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu\nprax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 CSP tým nie sú dotknuté.\n30. To znamená, že odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, sa môže v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie\nsprávnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody. Platí však aj to, že odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať podstatnými\nvyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v\nodôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s\n\npodstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe,\nodôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.\n31. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) vo svojej ustálenej judikatúre taktiež\nzdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvoinštančné\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny\nnázor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak\nprvoinštančného súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu\npríslušného súdneho konania.\n32. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené kritériá a dovolacie námietky posúdil napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu komplexne aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu dostatočne spĺňa predpoklady pre zrozumiteľné a presvedčivé\nrozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle vyššie uvedených zákonných požiadaviek.\n33. Po preskúmaní veci v kontexte zohľadnenia práva na spravodlivý proces dovolací súd dospel\nk názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je svojvoľné,\nnepresvedčivé a nepreskúmateľné a spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. V dôvodoch\nsvojho rozhodnutia odvolací súd uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania\nžalobcu, vyjadrenie žalovaného, zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán,\ntiež sa vysporiadava s podstatnými odvolacími námietkami. Odvolací súd jasne a zrozumiteľne\nvysvetľuje, prečo rozsudok súdu prvej inštancie v dotknutej časti potvrdil a akými podstatnými úvahami\nsa pri svojom rozhodovaní riadil, konštatujúc, že záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti len časti\nžalobcom uplatneného nároku na primerané zadosťučinenie v súvislosti s právami majiteľa ochrannej\nznámky „KOGO“ v rozhodnej dobe, vo výške 1% z uplatnenej sumy, bol vecne (skutkovo i právne)\nsprávny.\n34. Odvolací súd náležite a dostatočne vysvetlil, že vo veci bola sporná nemajetková ujma ako nárok\nna primerané zadosťučinenie za neoprávnený zásah žalovaného do práv žalobcu k ochrannej známke,\nako aj jej výška. Nadväzujúc na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré považoval za vecne správne,\nzreteľne vysvetlil, z akých úvah a dôvodov vychádzal pri posudzovaní sporu a závere o dôvodnosti\nuplatneného nároku v priznanej časti (a contrario o nedôvodnosti zamietnutej časti nároku) a pri určovaní\nvýšky priznaného finančného zadosťučinenia, v súlade so závermi súdu prvej inštancie, s ktorými sa\nstotožnil. Na to, aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo všetky zákonom požadované náležitosti, nie je\nsúd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument sťažovateľa. Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgias c. Grécko z 29. mája\n1997, Recueil III/1997).\n35. K námietke dovolateľa, že odvolací súd sa riadne nevyjadril k argumentácii obsiahnutej v odvolaní,\ntýkajúcej sa tvrdenia o nepreukázaní zhodnotenia ochrannej známky výlučne žalovaným, dovolací súd\nuvádza, že zo zisteného skutkového stavu, ktorým je dovolací súd viazaný, jednoznačne vyplýva,\nže žalobca (dovolateľ) ochrannú známku v obchodnom styku, na rozdiel od žalovaného, nepoužíval.\nVlastníctvo ochrannej známky na strane žalujúceho subjektu bolo zjavne samoúčelné, formálne, bez\nmateriálneho naplnenia jeho zmyslu. Tu dovolací súd zdôrazňuje, že právo ochranných známok je\nsúčasťou práva duševného vlastníctva, a to priemyselných práv na označenie. „Úlohou priemyselných\npráv na označenie je predovšetkým odlíšiť výrobky a služby jedného podnikateľa od všetkých ostatných\npodnikateľov na trhu. Sú dôležitým nástrojom na ochranu súťažného prostredia, ako aj práv spotrebiteľa\ntým, že poskytujú spotrebiteľovi informácie o určitých vlastnostiach a kvalite výrobku alebo služby, ktorú\nmožno pod daným označením očakávať.“ (LAZÍKOVÁ, J. Zákon o ochranných známkach. Komentár.\nBratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 16). Pokiaľ odvolací súd, stotožniac sa so súdom prvej\ninštancie, vychádzal pri rozhodovaní v danom spore z uvedenej východiskovej tézy platnej pre aktuálnu\núpravu ochranných známok, ako aj v čase rozhodnom pre posúdenie nároku uplatneného žalobcom,\nnebolo možné považovať za opodstatnené dovolateľove námietky o nezrozumiteľnosti, nedostatočnosti\nči nepresvedčivosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v dotknutej časti. Oba súdy nižších inštancií\nzreteľne vysvetlili, že sa zaoberali viacerými zákonnými kritériami pre vznik práva žalobcu ako vlastníka\nregistrovanej ochrannej známky, ktorý ju však reálne pri svojej podnikateľskej činnosti nevyužíval, pričom\nv kontexte celej veci nie bez významu zostáva fakt, že žalobca ako čisto advokátska kancelária s\n\nvýlučným predmetom činnosti právnych služieb ani nemohol reštauráciu prevádzkovať a na takúto\nčinnosť ochrannú známku používať. Na žalovanej strane oba súdy nižších inštancií zohľadnili reálny\nvýkon reštauračných služieb pod názvom KOGO, ktorým fakticky došlo k napĺňaniu účelu ochrannej\nznámky. Výšku priznaného zadosťučinenia oba súdy rovnako riadne a dostatočne odôvodnili (ods. 34 až\n45 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ods. 15 až 22 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).\nUvedené nesvedčí o opodstatnenosti námietky dovolateľa o porušení jeho práva na spravodlivé konanie,\nktoré má spočívať v absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Ani to, že sa dovolateľ nestotožňuje\ns rozhodnutím a jeho dôvodmi v časti, v ktorej nebolo vyhovené jeho žalobe, samé osebe prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá.\n36. Dovolateľ uviedol, že len samotný fakt, že v konaní bolo preukázané, že ochrannú známku, ktorej\nmajiteľom je žalobca, vedome a nezákonne používal žalovaný bez tohto, aby mal uzatvorenú so\nžalobcom licenčnú zmluvu, svedčí o dôvodnosti nároku žalobcu a súd bol povinný riadne skúmať\nvýšku uplatneného primeraného zadosťučinenia, pričom zdôraznil, že súdmi nižších inštancií priznané\nzadosťučinenie nepovažuje za primerané. Uvedené námietky podľa dovolacieho súdu však spočívajú na\notázke skutkového zisťovania ako aj následného právneho posúdenia veci. Pritom ak dovolateľ tvrdí, že\nsúdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne posúdili,\na to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nejde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia\nveci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu.\nPredložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý dovolateľ považuje za dôležitý pre rozhodnutie,\ndovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. Dovolací súd tu\npripomína, že v dovolacom konaní je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442\nCSP), pričom dovolacie konanie neslúži na jeho prehodnocovanie (dovolací súd nie je tzv. „skutkovým“\nsúdom). Ako už bolo povedané vyššie, z hľadiska dovolacích námietok v zmysle § 420 písm. f) CSP\nbolo podstatné v danom prípade to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v\nspojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, spĺňa zákonné požiadavky kladené na riadne\nodôvodnenie rozhodnutí.\n37. Čo sa týka námietky dovolateľa uvádzanej v súvislosti s § 420 písm. f) CSP, podľa ktorej súdy\nnižších inštancií mali čiastočne vychádzať z neplatného právneho predpisu zák. č. 55/1997 Z. z. (pozn.\nnajvyššieho súdu - účinný od 1.3.1997 do 31.12.2009), keď konštatovali, že žalobca bol v zmysle § 28\nods. 1 zákona o ochranných známkach oprávnený ako aj povinný ochrannú známku používať, pričom\nzákon platný v rozhodnom čase takúto povinnosť majiteľovi ochrannej známky neukladal, dovolací súd\nuvádza, že nejde o vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ v tejto časti zjavne uvádza\ndôvody týkajúce sa aplikácie nesprávneho právneho predpisu na zistený skutkový stav vo veci, teda\nide o ním tvrdenú vadu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432, § 421 CSP). Najvyšší súd už\npodľa predchádzajúcej procesnej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa strane\nsporu neznemožňuje právnym posúdením, a ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci však vadu\nzmätočnosti nezakladá (R 54/2012, R 24/2017).\n38. Ak teda žalovaný prípustnosť dovolania podľa tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP\nčiastočne vyvodzoval aj z právnych záverov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, dovolací súd v\ntejto súvislosti pripomína, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá (a účinky\numožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvoláva) to, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (judikát najvyššieho súdu č. R 54/2012,\ntiež rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011,\n6Cdo/41/2011).\n39. K vyššie uvedenému možno len pre úplnosť dodať, že pokiaľ aj aktuálny Zákon o ochranných\nznámkach (zák. č. 506/2009 Z. z.) expressis verbis neukladá povinnosť majiteľovi práv k ochrannej\nznámke túto aj skutočne používať, nič to nemení na podstate a akceptovateľnej logike úvahy oboch\nsúdov nižších inštancií, vyplývajúcej z odôvodnenia ich rozhodnutí, že nepoužívanie úradom zapísanej\nochrannej známky zbytočne obmedzuje právo iných subjektov, ktoré by ochrannú známku skutočne\nvyužívali v obchodnom styku, pričom z toho dôvodu je možné v zmysle § 34 a nasl. zákona o ochranných\nznámkach iniciovať zo strany dotknutého subjektu konanie o zrušenie ochrannej známky. Takto upravený\npostup slúži práve k tomu, aby sa ochranná známka skutočne používala a aby nedochádzalo ku\nšpekulatívnemu zneužívaniu práv k zapísanej ochrannej známke. Na základe uvedeného dovolací súd\n\nnezistil, že by odvolací súd, resp. súd prvej inštancie zaťažili konanie vadou zmätočnosti v zmysle § 420\npísm. f) CSP, v dôsledku použitia namietaného konštatovania v odôvodnení rozhodnutia.\n40. Dovolateľ namietal aj výšku priznaného zadosťučinenia, pričom podľa jeho názoru priznané\nfinančné zadosťučinenie nie je primeranou kompenzáciou za preukázaný vedomý zásah žalovaného\ndo práv žalobcu. Podľa dovolacieho súdu ani uvedená nespokojnosť dovolateľa s priznanou výškou\nzadosťučinenia nepredstavuje relevantný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Z rozhodnutí súdov\nnižších inštancií je zrejmé, na základe akých dôvodov bola dovolateľovi priznaná minimálna výška\nfinančného zadosťučinenia (v rozsahu 1% uplatnenej sumy) a na základe akých kritérií a okolností bola\nposudzovaná miera a intenzita zásahu žalovaného do práv dovolateľa. Z oboch rozhodnutí zrozumiteľne\nvyplýva, že pri posudzovaní výšky primeraného zadosťučinenia bolo zohľadnené skutočné používanie\nochrannej známky, faktické zhodnocovanie ochrannej známky žalovaným, dĺžka neoprávneného\nužívania ochrannej známky vo vzťahu k dovolateľovi a intenzita zásahu do práv majiteľa ochrannej\nznámky. V tejto súvislosti dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny\nproces nevyplýva právo strany sporu na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a\npredstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol\nv súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n41. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v predmetnom spore nedošlo k namietanému porušeniu práva\ndovolateľa na spravodlivý proces, dovolateľ nebol postupom súdov nižších inštancií vylúčený z realizácie\nsvojich procesných práv. Za týchto okolností tvrdenie, že namietaným postupom súdu došlo k procesnej\nvade v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je dôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti dovolania\nv zmysle § 447 písm. c) CSP pre jeho neprípustnosť.\nK prípustnosti zvyšnej časti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n42. Dovolací súd primárne uvádza, že aj v tejto časti vychádzal z obsahu, kontextu podaného dovolania\nžalobcu (§ 438 ods. 1 v spojení s § 124 ods. 1 CSP). Pokiaľ dovolateľ v dovolaní súčasne výslovne\noznačil „§ 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP“, tak uvedené zostalo bez bližšieho odôvodnenia, pričom z\nobsahu dovolania vyplývali dôvody smerujúce k § 421 písm. a) CSP, ktorý dovolateľ aj slovne citoval.\n43. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n44. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n45. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\nna zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis\nalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n46. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe\ndôvodov uvedených dovolateľom (§ 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z §\n421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom\nzmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v takom prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí\n(konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom\noznačenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n47. Dovolací súd zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP je striktne limitovaná tým,\nže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia určitej, dovolateľom formulovanej\nprávnej otázky. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (nie\nskutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú\n\nmá dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci\nsamej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom\nkonaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis\ns rozhodovaným sporom.\n48. Posúdenie, či odvolací súd použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval, alebo\nči zo zistených skutkových záverov vyvodil správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak\nje dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp.\nzn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013). Dovolací súd len poznamenáva, že\nnemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach o tom, akú právnu otázku, a ktorý judikát, stanovisko\nalebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli.\n49. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ zakotvený v § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je\ndefinovaný v judikáte R 71/2018, ktorý je súčasťou Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky č. 8/2018, v zmysle ktorého do daného pojmu patria stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je\ntiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo\ndokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané (nepublikované)\nrozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto\nnázory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu nepatria rozhodnutia ústavného súdu, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu\nČeskej republiky ani Európskeho súdu pre ľudské práva.\n50. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s dôvodom prípustnosti podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP namietol, že napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k vade právneho posúdenia\nveci tým, že došlo k odklonu od uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6Obo/302/2006 z 20. marca 2008\nv dôsledku toho, že výška priznaného finančného zadosťučinenia nespĺňa satisfakčnú a ani sankčnú\nfunkciu, čo by však v zmysle záverov vyššie citovaného uznesenia spĺňať mala. Podľa dovolacieho súdu\nje však dovolanie v predmetnej časti neprípustné. V prvom rade treba zdôrazniť, že dovolateľ v zmysle\n§ 432 ods. 1 a 2 CSP neuviedol právne posúdenie veci, ktoré má byť nesprávne, keďže vyjadril len\nnesúhlas a nespokojnosť s priznanou výškou primeraného zadosťučinenia. Dovolateľ neuviedol, z akého\nprávneho dôvodu zastáva názor, že priznané finančné zadosťučinenie nespĺňa satisfakčnú a sankčnú\nfunkciu. Oba súdy nižších inštancií pritom v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočne a vyčerpávajúco\nuviedli dôvody, na základe ktorých bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie v rozsahu 1%\nuplatnenej sumy, pričom dovolateľ tieto dôvody riadnym spôsobom nerozporoval, neuviedol, v čom\nspočíva nesprávnosť právneho posúdenia, ktoré súdy nižších inštancií aplikovali na zistený skutkový\nstav.\n51. Ďalším dôvodom zistenej neprípustnosti dovolania v dotknutej časti je to, že dovolateľ síce označil\nrozhodnutie, od ktorého mal nastať odklon, avšak ide o rozhodnutie vydané najvyšším súdom v rámci\nodvolacieho konania, teda nejde o rozhodnutie dovolacieho súdu, a preto nie je možné považovať za\nsplnenú túto podmienku vyplývajúcu z § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n52. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval dovolanie v časti podľa § 421 ods. 1 písm.\na) CSP za prípustné. Z tohto dôvodu dovolanie žalobcu v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\n53. Keďže v časti rozhodnutia, ktorým bolo žalobcovmu nároku vyhovené, nebol dovolateľ subjektom\noprávneným na podanie dovolania, a vo zvyšnej časti dovolací súd nezistil prípustnosť dovolania z\ndôvodov vyvodzovaných v zmysle § 420 písm. f) CSP, ani v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolací\nsúd dovolanie žalobcu ako celok odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. b), c) a f) CSP.\n54. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP; § 453 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania na strane žalovaného\nrozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).\n55. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3CoPv/1/2022", "guid": "9121a4a6-8304-4e08-9de6-02b1c59ae2d1:f5a89662-2a60-4042-9cac-3d4f137b6960", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}