{"guid": "7b267be1-1f23-4404-9531-b7d83ceacd22:dd411755-f091-49d7-821d-cef5b1cbe0db", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1114200040.1", "spisova_znacka": "7Cdo/168/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/168/2023 z 30. 6. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2025, sp. zn. 7Cdo/168/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:1114200040.1", "identifikacne_cislo": "1114200040", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2025-06-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "III. ÚS 708/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:517f7f41-50a3-4805-9df0-36a3d66de359", "datum": "2025-12-03", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dd411755-f091-49d7-821d-cef5b1cbe0db", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1114200040.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1114200040.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1114200040.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/168/2023\n1114200040\n30. 06. 2025\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2025:1114200040.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Q. X., narodeného XX. U. XXXX, N., E. XXXX/\nXX, zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom, Bratislava, Klincová 35, proti žalovaným 1/\nSlovenskej republike, za ktorú koná I. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova\n2, II. Národná rada Slovenskej republiky, Bratislava, Nám. Alexandra Dubčeka 1, 2/ Ministerstvu\nvnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o uplatnenie práva na rovnaké zaobchádzanie a\nochranu pred diskrimináciou s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn.\nB1-15C/1/2014 (vo veci Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 15C/1/2014), o dovolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2023 č. k. 15Co/81/2022-233, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaná 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I - v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“)\nrozsudkom zo dňa 18. februára 2022, sp. zn. 15C/1/2014 rozhodol, že konanie vo vzťahu k žalovanej\nNárodnej rade Slovenskej republiky zastavil (výrok I.), žalobu zamietol (výrok II.), zamietol návrh žalobcu\nna prerušenie konania (výrok III.) a žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.).\n1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti\nžalovanej 1/ zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky napraviť protiprávny stav tak, že\nmu prizná nárok na valorizáciu výsluhovej dávky za rok 2012 v zmysle zákona č. 328/2002 Z. z.\nv znení účinnom pred prijatím zákona č. 185/2012 Z. z., zaplatí mu primerané zadosťučinenie v\nsume 500 eur a žalovanej 1/ zastúpená Národnou radou Slovenskej republiky uloží povinnosť zaplatiť\nmu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur. Tvrdil, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\nporušilo zásadu rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie v súvislosti s nevalorizáciou dávok\nvýsluhového zabezpečenia žalobcu v zákonom stanovenej výške 3,05 % ku dňu 01. 07. 2012 v zmysle\nzákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov. Diskriminácia nastala pri\nzostavovaní a rozdeľovaní prostriedkov z rozpočtovej kapitoly Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\nspôsobom, ktorý bránil valorizácii výsluhových dávok; týmto konaním došlo k diskriminácii dávkovej,\npersonálnej, rozpočtovej a dotačnej. Žalobca mal za to, že Národná rada Slovenskej republiky sa\ndopustila legislatívnej diskriminácie v súvislosti s prijatím zákona č. 185/2012 Z. z., v dôsledku ktorého\ndošlo k nerovnakému zaobchádzaniu so žalobcom. Zákonná podstata diskriminácie je daná prijatím\nzákona č. 185/2012 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení\npolicajtov a vojakov, a to doplnením ods. 13 do ustanovenia § 68, pričom malo ísť o diskrimináciu určitej\nskupiny osôb na základe postavenia, resp. príslušnosti k profesijnej skupine. Porovnaním právneho\nstavu pred prijatím zákona č. 185/2012 Z. z. (do 29. júna 2012), t. j. ustanovenia § 82 zákona č. 461/2003\nZ. z. a ustanovenia § 68 zákona č. 328/2002 Z. z., sa dôchodky (výsluhové, starobné) zvyšovali o\nrovnaké percento na základe rovnakých faktorov. Rozhodujúci diskriminačný prvok vniesol zákon č.\n185/2012 Z. z. k zákonu č. 580/2004 Z. z. tak, že do ustanovenia § 68 zákona č. 328/2002 Z. z.\n\nbol doplnený ods. 13, podľa ktorého sa dávky výsluhového zabezpečenia zvyšovali podľa odsekov\n1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy príslušníkov Policajného zboru, Zboru\nväzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby a Národného bezpečnostného úradu, ako\naj stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, funkčné platy colníkov alebo\nhodnostné platy profesionálnych vojakov, zvyšovali na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o\n0 %. Tým, podľa žalobcu došlo k situácii, že výsluhoví dôchodcovia boli diskriminovaní voči starobným\ndôchodcom v dátume valorizácie, keďže sa výsluhovým dôchodcom valorizoval výsluhový dôchodok\no 6 mesiacov neskôr; teda že výsluhoví dôchodcovia boli diskriminovaní voči starobným dôchodcom,\npretože valorizácia ich dôchodkov bola podmienená zvyšovaním funkčných platov zákonom o štátnom\nrozpočte. Žalovaná 1/ zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky teda porušila zásadu\nrovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie v súvislosti s nevydaním rozhodnutia o valorizácii,\nresp. nevalorizáciou dávok výsluhového zabezpečenia žalobcu v zákonom stanovenej výške 3,05 %\nku dňu 01. 07. 2012 v zmysle zákona č. 328/2002 Z. z. Žalovaná 1/ zastúpená Národnou radou\nSlovenskej republike sa dopustila legislatívnej diskriminácie, pretože poberatelia výsluhových dávok\nboli diskriminovaní postupom zákonodarcu pri prijímaní a prijatí zákona č. 185/2012 Z. z. Zákonodarca\npotupoval účelovo, keď pri zásahu do základných ľudských práv poberateľov výsluhových dávok zvolil\nmetodiku, ktorou znemožnil akúkoľvek participáciu, kontrolu, či spoluúčasť poberateľov výsluhových\ndávok, ich zástupcov, Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, Ministerstva obrany Slovenskej\nrepubliky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Vlády Slovenskej republiky, na tvorbe zákonnej\nnormy zásadného významu. Mal za to, že pri prijímaní zákona č. 185/2012 Z. z. nebol prezentovaný,\nani preukázaný, naliehavý všeobecný záujem.\n1.2. Právne súd prvej inštancie dôvodil ustanovením § 2 ods. 1, ods. 3, § 2a ods. l až 3, § 6 ods. l, §\n9 ods. l až 3, § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach\na o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v\nznení účinnom v čase účinnosti zákona č. 185/2012 Z. z., § 81 ods. 3 písm. a), b) zákona č. 328/2002 Z.\nz. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, § 68 ods. l zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom\ndo 29. júna 2012, čl. IV zákona č. 185/2012 Z. z., § 61, § 62, § 161 ods. l, § 162 ods. l písm. c), ods. 3\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n1.3. Súd prvej inštancie skúmal pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej 1/ (Slovenskej republiky).\nKonštatoval, že právny zástupca žalobcu, ktorý vystupuje v obdobných konaniach ako právny zástupca\nžalobcov, musel vedieť, že na strane žalovanej subjekt označený ako žalovaná 1/, teda štát zastúpený\nMinisterstvom vnútra Slovenskej republiky a Národnou radou Slovenskej republiky nie je pasívne vecne\nlegitimovaný. Na konanie vo veciach výsluhových dôchodkov policajtov, aj príslušníkov Zboru väzenskej\na justičnej stráže nie je oprávnená Slovenská republika, ale s poukazom na § 81 ods. 3 písm. a)\nzákona č. 328/2002 Z. z. útvar sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.\nRovnako sa súd prvej inštancie stotožnil aj s argumentáciou žalovanej 1/ zastúpená Národnou radou\nSlovenskej republiky, že činnosť zákonodarného zboru spočívajúca v prijatí právneho predpisu nemôže\nbyť posudzovaná podľa antidiskriminačného zákona, pretože legislatívny proces a jeho výsledok,\nteda prijatie právnej normy, nemôže naplniť znaky diskriminácie, pričom právny predpis môže byť\nposudzovaný len z hľadiska jeho súladu s Ústavou Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu súd prvej\ninštancie žalobu vo vzťahu k žalovanej 1/ zamietol.\n1.4. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie žalobu v časti týkajúcej sa rozporu so zásadou\nrovnakého zaobchádzania pri spôsobe výpočtu dávok výsluhového a starobného dôchodku a ako takú\nrovnako zamietol. Zo zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zmeny uskutočnenej zákonom č. 185/2012 Z. z.\nje zrejmé, že u žalobcu ako výsluhového dôchodcu nedošlo k zániku nároku na výsluhový dôchodok,\nani k jeho zníženiu, dokonca ani k zastaveniu jeho valorizácie. Uvedenou zmenou účinnou od 30. 06.\n2012 došlo len k zmene spôsobu výpočtu valorizácie. Podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 29. 06.\n2012 sa výsluhové dôchodky policajtov a vojakov zvyšovali (valorizovali) o 3,05 % ročne, od 30. 06.\n2012 došlo k tej zmene, že výsluhové dôchodky sa zvyšovali v prípade, ak došlo v kalendárnom roku\nv ozbrojených zložkách k platovej valorizácii. Keďže v roku 2012 k takému zvýšeniu funkčných platov\npríslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže nedošlo, potom nedošlo ani k valorizácii výsluhových\ndôchodkov. Vyššie uvedená zmena zákona spočívajúca len v zmene spôsobu výpočtu valorizácie\nvšak nespôsobuje diskrimináciu, nepovažuje sa za diskriminačné konanie, pretože sa rovnako týkala\nvšetkých výsluhových dôchodcov. Vzhľadom na uvedené sa žalovaný nemohol dopustiť vo vzťahu k\nžalobcovi žiadnej diskriminácie pri ne/valorizácii výsluhových dôchodkov, pretože postupoval v zmysle\nvtedy platného a účinného zákona č. 328/2002 Z. z.\n1.5. Žalobca za osobu v porovnateľnej situácii, ktorá mala byť vo vzťahu k nemu zvýhodnená,\noznačil starobných dôchodcov, čo ale správne nebolo. Súd prvej inštancie sa opätovne stotožnil\n\ns argumentáciou žalovaných, podľa ktorej je nepriaznivé zaobchádzanie pri určovaní diskriminácie\nrelevantné len v prípade, ak zaobchádzanie je nepriaznivé v porovnaní s niekým iným nachádzajúcim sa\nv obdobnej situácii ako žalobca. V obdobnej situácii vo vzťahu k žalobcovi ako poberateľovi výsluhového\ndôchodku by bol iný poberateľ výsluhového dôchodku, napríklad príslušník Zboru väzenskej a justičnej\nstráže, ktorým bol aj žalobca. Žalobca si za komparátora zvolil starobných dôchodcov, ktorým oproti\nvýsluhovým dôchodcom zostal zachovaný spôsob výpočtu valorizácie dôchodku aj po nadobudnutí\núčinnosti zákona č. 185/2012 Z. z. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dôvodil, že práva a zákonné\nnároky poistencov vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia upravuje zákon č. 461/2003 Z. z., kým\npráva a zákonné nároky v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov upravuje\nzákon č. 328/2002 Z. z. Ide teda o dve odlišné skupiny osôb, keď výsluhový dôchodok nie je dávka\ntotožná so starobným dôchodkom, uvedené dávky nepokrývajú tú istú sociálnu udalosť a ani spôsob\nurčenia ich sumy nie je totožný. Súd prvej inštancie uzavrel, že nebola daná pasívna vecná legitimácia\nžalovanej 1/, že žalobca nepreukázal, že by došlo ku konaniu v rozpore so zásadou rovnakého\nzaobchádzania pri spôsobe výpočtu dávok výsluhového a starobného dôchodku, keď nepreukázal\nnepriaznivé zaobchádzanie s niekým iným v obdobnej situácii ako žalobca. Poukázal aj na rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 06. 2017, sp. zn. 9Co/327/2015, týkajúci sa obdobnej právnej\nveci, v ktorom sa uvádza, že „sa žalovaný nemohol dopustiť akejkoľvek diskriminácie žalobcu pri\nvalorizácii, resp. nevalorizácii, dávok výsluhového zabezpečenia, keďže pri tomto postupe vychádzal\nzo znenia zákona č. 328/2002 Z. z. V prípade starobných dôchodcov a výsluhových dôchodcov ide\no dve odlišné skupiny osôb, pričom v rámci jednotlivej skupiny sa za rovnakých podmienok, resp.\nobdobných podmienok, s týmito osobami zaobchádza rovnako, pričom nie je dôvod pripodobňovať\npodmienky medzi týmito dvoma skupinami navzájom. Porovnávať zvyšovanie dávok z dvoch rozdielnych\nsystémoch nie je dôvodné (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/75/2012 zo dňa 31.\n07. 2012).“ Bez povšimnutia podľa súdu prvej inštancie nemohlo zostať ani uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 02. 10. 2019 sp. zn. II. ÚS 269/2019, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa\nzastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na tiež práv podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 06. 2017 sp. zn. 9Co/327/2015, tiež uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 03. 2019 sp. zn. 7Cdo/104/2018, odmietnutá ako\nzjavne neopodstatnená. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd v skutkovo a právne obdobnej veci\nodmietol ústavnú sťažnosť, keď nevzhliadol porušenie základných práv sťažovateľa podľa Ústavy\nSlovenskej republiky pri rozhodnutí súdov o zamietnutí žaloby o ochranu pred diskrimináciou, ktorá\nmala spočívať v nerovnakom zaobchádzaní s poberateľmi výsluhového a starobného dôchodku pri\nvalorizácii ich dôchodku v zmysle zákona č. 185/2012 Z. z. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil\n„totiž už Okresný súd Bratislava I vo veci sp. zn. 19C/1/2014 z 07. 04. 2015 dal jasnú, zrozumiteľnú a\nvyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo, ako aj právne relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, keď v prvom rade s odvolaním sa na § 81 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom\nzabezpečení, v zmysle ktorého dávky výsluhového zabezpečenia priznáva, zvyšuje, znižuje, vypláca,\nzastavuje a odníma policajtovi útvar sociálneho zabezpečenia, ustálil, že na (správne) konanie (v\nzmysle § 83 a nasl. zákona o sociálnom zabezpečení, pozn.) vo veciach týchto dávok je oprávnený\nútvar sociálneho zabezpečenia, a nie priamo Slovenská republika (žalovaná). Okrem toho okresný súd\nzároveň s poukazom na § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení v znení účinnom od 30. júna 2012\ndospel k názoru, že zmenou právnej úpravy valorizácie dávky výsluhového zabezpečenia (výsluhového\ndôchodku) došlo iba k zmene spôsobu jeho valorizácie a takáto zmena týkajúca sa rovnako všetkých\nbývalých príslušníkov Policajného zboru nemôže byť považovaná za diskriminačnú.\n1.6. Súd prvej inštancie nevyhovel ani návrhu žalobcu na prerušenie konania za účelom požiadania\nSúdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke súladu ustanovenia § 68 ods. 13\nzákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení zákona č. 185/2012 Z.\nz., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z., s čl. 2 Zmluvy o založení Európskej únie podľa\nčl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, keďže dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, tiež\nso zdôraznením hospodárnosti konania. Uvádzal ďalej, že v predmetnom spore išlo len o aplikáciu a\ninterpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov, nevyskytla sa preto žiadna predbežná otázka podľa\nmedzinárodnej zmluvy, ktorú by bolo potrebné riešiť podaním žiadosti na Súdny dvor Európskej únie,\na preto nedošlo ani k naplneniu predpokladov podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP (predtým § 109 ods.\n1 písm. c) O.s.p.).\n\n1.7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1\nCSP tak, že aj napriek úspešnosti žalovaných im nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže tento\nnárok nežiadali priznať a zo spisu nevyplýva, že by im trovy vznikli.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 28. júna 2023, č. k.\n15Co/81/2022-233 rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 18. februára 2022, sp. zn. 15C/1/2014, vo\nvýrokoch II. a III. potvrdil (výrok I.) a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania.\n2.1. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s už ustálenou rozhodovacou\npraxou v skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých bol len iný žalobca a poukázal na rozsudky\nOkresného súdu Bratislava I vo veciach vedených pod sp. zn. 4C/1/2014, sp. zn. 19C/1/2014; rozsudky\nKrajského súdu v Bratislave vo veciach vedených pod sp. zn. 9Co/105/2021, sp. zn. 9Co/327/2015;\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. marca 2019 sp. zn. 7Cdo/104/2018;\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02. októbra 2019 sp. zn. II. ÚS 269/2019, a\nteda v súlade s čl. 2 ods. l, ods. 2 CSP. Odvolateľ ani len netvrdil, nieto preukázal, také rozhodujúce\nprávne skutočnosti, ktoré by odôvodnili nemožnosť aplikovať doteraz ustálenú rozhodovaciu prax súdov\nv skutkovo a právne obdobných veciach, pričom tieto nevyplývajú ani z obsahu spisu. Odvolací súd\ndôvodil, že žalobca porovnával neporovnateľné. Výsluhový dôchodok (vznik, zmena, nároky, spôsob\nvýpočtu) v rozhodnom období upravoval a naďalej upravuje zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom\nzabezpečení policajtov a vojakov, starobné dôchodky (ich vznik, zmena, nároky, spôsob výpočtu) v\nrozhodnom období upravoval a naďalej upravuje zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Oba\nzákony ovláda rozdielny skutkový a právny režim. Ich porovnávanie, ako to nesprávne vykonal žalobca,\npotom nemôže založiť ani diskrimináciu výsluhových dôchodcov v porovnaní so starobnými dôchodcami\na naopak. Žalobca podľa odvolacieho súdu nepreukázal, ani len netvrdil, také skutkové a právne dôvody,\nktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolacom\nkonaní.\n2.2. Za vecný a právne správny považoval odvolací súd aj výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým\nsúd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky\nSúdnemu dvoru Európskej únie. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej\nsa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie\npredovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná\na či sa konkrétny komunitárny právny predpis, ktorého výklad sa žiada, vzťahuje na prejednávanú\nprávnu vec. Teda zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo\nvýlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Hoci\npodľa odvolacieho súdu zamietnutie návrhu žalobcu na prerušenie konania a predloženia prejudiciálnej\notázky Súdnemu dvoru Európskej únie súd prvej inštancie odôvodnil stručne (nedôvodnosťou žaloby,\nhospodárnosťou konania, išlo len o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych predpisov) neznamená to\nvecnú a právnu nesprávnosť rozhodnutia. Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný\nnález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv, platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo\nagentúr Únie. V predmetnej právnej veci nie je relevantná otázka komunitárneho práva, pričom poukázal\nna uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. júla 2012, sp. zn. 3Cdo/108/2012.\n2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP vo vzťahu k žalovanej 1/ a 2/, keď konanie vo vzťahu k žalovanej\n3/ zostalo právoplatne skončené. Žalovaná 1/ a 2/, ktoré mali aj v odvolacom konaní plný úspech, sú\nnositeľmi nároku na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd im ale tento\nnepriznal, keďže nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznať nežiadali.\n3. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. e), f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP a navrhol, aby dovolací\nsúd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Žalobca si\nuplatnil náhradu trov dovolacieho konania, vrátane odmeny za právne zastupovanie.\n3.1. Vady zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP videl dovolateľ v tom, že konajúce súdy nevyhoveli\nnávrhu žalobcu na prerušenie konania a jeho žiadosti za účelom požiadania Súdneho dvora Európskej\núnie o rozhodnutie o predbežnej otázke súladu ustanovenia § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z.\no sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení zákona č. 185/2012 Z. z., ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z., s čl. 2 Zmluvy o založení Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie, a to bez zdôvodnenia zamietnutia takéhoto návrhu. Dovolateľ taktiež namietal\n\naj nevyhnutnosť riadneho odôvodnenia príslušného rozhodnutia s využitím argumentácie založenej na\nmedzinárodnej, najmä európskej právnej úprave.\n3.2. Dovolateľ namietal podľa § 420 písm. f) CSP porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti\ns nesprávnym procesným postupom pri vydaní rozsudku, konkrétne v nedostatočnom odôvodnení\nrozsudku, jeho arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. Uviedol, že aj napriek jeho poukázaniu na právnu\núpravu a existenciu judikatúry, v zmysle ktorej je ku konštatovaniu diskriminácie dostačujúce, ak existuje\nporovnateľná situácia, konajúce súdy žiadali bez odôvodnenia totožnosť (identitu) situácie. Súdy právnu\nargumentáciu žalobcu ignorovali a nevysporiadali sa s ňou.\n3.3. Existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ videl v nesprávnom\nprávnom posúdení otázky týkajúcej sa „tzv. komparátora, kedy konajúce súdy nepovažovali za\nporovnateľnú skupinu poberateľov starobných dôchodkov a poberateľov výsluhových dôchodkov a tieto\nskupiny (a teda výsluhové a starobné dôchodky) považovali za odlišné z dôvodu absencie totožnosti\nmedzi oboma skupinami (oboma dôchodkami)“. Dovolateľ uviedol, že pre ochranu pred diskrimináciou\nnie je nevyhnutná totožnosť porovnávaných subjektov, ale ich obdobnosť. Svoju argumentáciu oprel\na podložil o nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/08-238, PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 6/04-67, PL. ÚS 8/04-202 ako aj rozsudok Súdneho dvora (veľkej komory) z 10. mája 2011 vo\nveci C-147/08 Jürgen Römer proti Freie und Hansestadt Hamburg. Dovolateľ uviedol, že nesprávne\nprávne posúdenie spočíva v nesprávnej interpretácii právnej úpravy zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom\nzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (antidiskriminačný zákon), najmä § 2 a § 2a) a súvisiace.\n4. Žalovaná 1/, za ktorú koná II. Národná rada Slovenskej republiky, vo svojom vyjadrení k dovolaniu\ntvrdila, že dovolateľ neprichádza s novou právnou argumentáciou, ale s argumentáciou, ktorá bola\ndávno prekonaná existujúcou judikatúrou. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je podľa\nžalovanej 1/ spôsobilý a právne relevantný. Za právne irelevantný a neprípustný považovala aj dovolací\ndôvod podľa § 420 písm. e) CSP a dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP nie je spôsobilý a ani\ndaný. Žalovaná 1/ v závere navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd“\nalebo „najvyšší súd“) dovolanie žalobcu odmietol, nakoľko nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi, resp. ak dôjde k záveru, že dovolanie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, aby\ndovolanie zamietol ako nedôvodné.\n5. Žalovaná 1/, za ktorú koná I. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a žalovaná 2/, vo svojom\nspoločnom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je\ndaný. K dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. e) CSP a § 420 písm. f) CSP uviedli, že dovolateľ\nnepreukázal rozhodovanie predmetného sporu vylúčeným sudcom, prípadne nesprávne obsadeným\nsúdom, a súd prvej inštancie sa dostatočne a jasne vysporiadal s nárokom žalobcu a výroky rozhodnutia\nriadne odôvodnil, čím dovolacie dôvody podľa § 420 písm. e) a písm. f) CSP nie sú taktiež dané. V\nzávere navrhli, aby najvyšší súd dovolanie odmietol alebo alternatívne podľa § 448 CSP zamietol.\n6. Viac vyjadrení k dovolaniu podaných nebolo.\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote\n(§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech\nbolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k\nzáveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza\nnasledovné.\nDovolanie podľa § 420 písm. e) CSP\n8. Dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. e) CSP, z ktorého\nvyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo\nktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. Dovolanie\nprípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení\n(§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§\n431 ods. 2 CSP).\n9. Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces (fair trial) tak, ako to je vymedzené v čl. 46 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\n(ďalej len ako „dohovor“) je garancia, aby vo veci rozhodoval správne obsadený súd, pričom podľa čl.\n48 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\n10. V uznesení z 03. júla 2008, sp. zn. IV. ÚS 206/08 Ústavný súd Slovenskej republiky zaujal názor k\nobsahu základného práva na súdnu ochranu s osobitným zreteľom k povinnosti/možnosti všeobecného\nsúdu podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len ako „zmluva“) predložiť\nprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (v tom čase Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev) v súvislosti\n§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Tieto závery možno plne aplikovať aj po\npremenovaní a prečíslovaní jednotlivých článkov zmluvy na Zmluvu o fungovaní Európskej únie (článok\n234 zodpovedá článku 267) bez zmeny ich obsahu a tiež po strate účinnosti Občianskeho súdneho\nporiadku (podľa § 109 ods. 1 písm. c) ktorého súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny\ndvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy) a\nnadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku (v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) ktorého súd\nkonanie preruší, ak dal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor Európskej únie\npodľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie\nprejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti). Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky uviedol, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, že vnútroštátny súd\npreruší konanie a predloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES; takýto postup však môže navrhnúť.\nPodľa Ústavného súdu Slovenskej republiky je „povinnosťou predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu\ndvoru ES podľa čl. 234 zmluvy len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v\nkonkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať\nžiaden opravný prostriedok (výnimka z povahy veci je návrh na obnovu konania). ....Nepredloženie veci\nSúdnemu dvoru Európskych spoločenstiev v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže\nznamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru... Účel a podstata konania o\nprejudiciálnej otázke je v zmysle stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora ES spolupráca vnútroštátneho\nsúdu so Súdnym dvorom ES pri výklade komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 sa zakladá na\ndeľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom ES. V dôsledku toho je Súdny dvor ES\nv zásade povinný rozhodnúť, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (rozsudok z\n11. júla 2006, Chacón Navas, C-13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra). Z toho však vyplýva, že v\nrozsahu výkladu práva spoločenstva je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom\nnielen sudca určený rozvrhom práce podľa 1 osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho\npovinnosťou rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením,\nktoré nie je možné zásadne obísť, a ak, tak len s komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré\nvyplývajú z judikatúry Súdneho dvora ES, napríklad vo veciach, v ktorých sa uplatní CILFIT formula\n(pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu zdravotníctva\nzo 06. októbra 1982). Ústavný súd pripomína, že ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku\nkomunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom\nv takom prípade to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie\nkomunitárneho práva postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30.\nseptembra 2003 vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01). Ústavný súd je preto toho názoru,\nže ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojim výkladom práva spoločenstva\nkomunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny\nsúd bol v tejto časti pred ním nesprávne obsadený..“\n11. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/104/2018 zo dňa 13. marca 2019\nsa v obdobnom konaní ako prejednávaný spor uvádza, že súd ako autoritatívny orgán, ktorý rozhoduje\nspory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada\npodľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o\npredbežnej (prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor\nEurópskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa a) výkladu zmlúv;\nb) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Únie. Druhá veta čl. 267 Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie hovorí o povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu\nnie je prípustný opravný prostriedok, požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke;\ntáto povinnosť však nesmie byť vykladaná absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za\nakých okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Súdny dvor v rozsudku\nvo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu zdravotníctva zo 06. októbra\n1982 uviedol: „Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)\nsa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok\n\npodľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí\notázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka\nnie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte\néclairé, obdobne Da Costa 28, 29 až 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61, 77, fr. Znenie), alebo že správne\nuplatnenie práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva\nrozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podané aj z\ndôvodu § 420 písm. e) CSP odmietol, keďže zistil, že rozhodnutia súdov nižších inštancií nie sú založené\nna aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo\ndňa 02. októbra 2019 odmietol ústavnú sťažnosť a označil ju za zjavne neopodstatnenú, čím uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/104/2018 zo dňa 13. marca 2019 prešlo testom\nústavnosti.\n12. V prejednávanom spore najvyšší súd nezistil dôvod na odklon od takto ustálenej rozhodovacej\npraxe, keďže aj v predmetnom spore je potrebné považovať za určujúce, že rozhodnutia súdov nižších\ninštancií nie sú založené na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozsudkov súdu prvej\ninštancie ako aj odvolacieho súdu vyplýva, že sa v konaní nevyskytla žiadna predbežná otázka podľa\nmedzinárodnej zmluvy, ktorá by bola relevantnou na podanie žiadosti Súdnemu dvoru, čím nedošlo\nk naplneniu zákonného predpokladu podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP. Návrh na prerušenie konania\nzo strany žalobcu bol zjavne neodôvodnený, keďže v preskúmavanej veci išlo výlučne o aplikovanie a\ninterpretovanie vnútroštátnych právnych predpisov. S odkazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k\nzáveru, že námietka dovolateľa ohľadne vady konania v zmysle § 420 písm. e) CSP je neopodstatnená.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n13. Žalobca vyvodzuje prípustnosť podaného dovolania (aj) z § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je\ndovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie\nkončí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Charakterizujúce znaky\nprocesnej vady podľa § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny\nprocesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala\njej patriace procesné oprávnenia. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických\na právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred\nním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho neoddeliteľnou\nsúčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Môže ísť napr. o právo\nna verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným\ndôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo\nna predvídateľnosť rozhodnutia, právo na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti). Právo na spravodlivý súdny proces nezakladá automaticky právo na to, aby bola strana\nsporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v zhode s jej požiadavkami a\nprávnymi názormi (I. ÚS 50/2004). V zmysle uvedeného ustanovenia zákona je potrebné porušenie\npráva na spravodlivý proces rozumieť ako nesprávny procesný postup súdov, ktorý spočíva najmä\nv zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká ako zo zákonného, tak aj\nústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv\nspojených so súdnou ochranou práva.\n14. Dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.\nPrávo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Ak\nvšeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,\nže ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú v zrejmom omyle konajúcich\nsúdov, právo na istú kvalitu súdneho rozhodnutia je naplnené. Povinnosťou súdu je presvedčivo a\nsprávne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 CSP a § 393 CSP, I.\nÚS 243/2007) ako jeden z princípov riadneho a spravodlivého procesu tvoriacich súčasť práva na\nspravodlivý proces, ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní. Súd má povinnosť starostlivo prihliadať na\nvšetko, čo vyjde počas konania najavo, vrátane argumentácie strán sporu. Z judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva vyplýva, že sa nevyžaduje, aby súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď\nna každý argument strany a to aj na taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný. V prípade, ak ide o\n\nrozhodujúci argument pre rozhodnutie, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (Ruiz\nTorija c. Španielsko, Hiro Balani c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, Higgins c. Francúzsko).\n15. Keďže v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ prevažne iba spochybňuje\nskutkové zistenia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, dovolací súd zdôrazňuje, že v zmysle\n§ 442 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolateľ v súvislosti s\nvyššie uvedeným dovolacím dôvodom konkrétne vytkol absenciu zdôvodnenia zamietnutia návrhu na\nprerušenie konania. Konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok, a ich\nspätosť v potvrdzovanom rozsudku súdu prvej inštancie a rozsudku odvolacieho súdu vytvára ich\nkompletizujúce jednotu. V prípadoch, kedy odvolací súd odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, je postačujúce, ak vo svojom odôvodnení poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne\nhrnie právne posúdenie veci; po obsahovej stránke rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa aj\nodôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením\nodvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, konštatoval správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods.\n1, 2 CSP) a poukázal na už ustálenú rozhodovaciu prax súdov v skutkovo a právne obdobných veciach.\nK návrhu na prerušenie konania sa odvolací súd vyjadril v ods. 11. a nasl. odôvodnenia rozsudku, a výrok\nIII. rozsudku súdu prvej inštancie označil za vecne a právne správny. V ods. 11.3. odôvodnenia rozsudku\nuviedol, že „hoci súd prvej inštancie zamietnutie návrhu žalobcu na prerušenie konania a predloženia\nprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie odôvodnil stručne (nedôvodnosťou žaloby,\nhospodárnosťou konania, išlo len o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych predpisov) neznamená to\nvecnú a právnu nesprávnosť rozhodnutia. Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežná\nnález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv, platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, úradov\nalebo agentúr Únie. V predmetnej právnej veci nie je relevantná otázka komunitárneho práva.“ Takéto\nodôvodnenie je podľa dovolacieho súdu jasné, stručné, výstižné a zrozumiteľné.\n15.1. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 245/2022 zo dňa 20. septembra 2022\n„arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané rozporom\nsúvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami\nformálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru\nústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127\nods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Arbitrárnosťou súdneho rozhodnutia možno rozumieť aj to, ak\ndôvody, na základe ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú protirečivé alebo popierajú\npravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom\nrozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n15.2. Žalobca v dovolaní namieta aj arbitrárnosť rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu,\nkeďže tieto ignorovali obdobnosť komparátorov využitých dovolateľom a nedôvodne požadovali ich\ntotožnosť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku súdu prvej\ninštancie ako aj rozsudku odvolacieho súdu (bod 10.1. a nasl. odôvodnenia). Odvolací súd vychádzal\nz už ustálenej rozhodovacej praxe súdov v skutkovo a právne obdobných veciach, najmä z uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/104/2018, ktoré bolo predmetom aj úspešného\ntestu ústavnosti v podobe uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 269/2019.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v právnej vete uviedol: „zmenou právnej úpravy valorizácie dávky\nvýsluhového zabezpečenia (výsluhového dôchodku) došlo k zmene spôsobu jeho valorizácie a takáto\nzmena týkajúca sa rovnako všetkých bývalých príslušníkov Policajného zboru nemôže byť považovaná\nza diskriminačnú.“ Obsah týchto dvoch rozhodnutí hovorí o tom, že pri posudzovaní (ne)existencie\ndiskriminácie súdy v rámci základného konania porovnávali postavenie výsluhových dôchodcov s\ndôchodcami starobnými a konštatovali, že ide o dve odlišné skupiny osôb, pričom v rámci týchto\njednotlivých skupín sa za rovnakých, resp. obdobných podmienok s týmito osobami zaobchádza\nrovnako; nie je preto dôvod pripodobňovať podmienky medzi týmito dvoma skupinami navzájom ani\nporovnávanie zvyšovania dávok v týchto dvoch rozdielnych systémoch.\n15.3. Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že konanie na odvolacom\nsúde ako aj konanie na súde prvej inštancie netrpí v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP vadou\nzmätočnosti v intenzite porušujúcej právo na spravodlivý súdny proces.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n\n16. Dovolateľ podal dovolanie aj z dôvodu daného v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uvedený\ndôvod prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá v prvom rade formuláciu\nprávnej otázky a zároveň, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba,\naby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil.\n17. Právnou otázkou relevantnou pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je otázka,\nktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. V prípade, ak sa\nv dovolaní vyvodzuje prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľ by mal/a a)\nkonkretizovať právnu otázku, ktorú riešil odvolací súd a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť\npotrebu, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil, c) uviesť, akým spôsobom by\nmala byť táto právna otázka riešená správne. Aplikujúc ustanovenie § 124 CSP dovolací súd posudzoval\ndovolanie podľa jeho obsahu v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo nález sp. zn. I. ÚS\n336/2019 z 09. júna 2020), no napriek takému posudzovaniu dospel k záveru, že dovolateľ v podanom\ndovolaní nevymedzil právnu otázku, na ktorej riešení založil odvolací súd svoje rozhodnutie, a ktorá v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n18. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou\nosobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa\n§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.\n19. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti\npodľa § 420 písm. e) CSP a § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie,\nktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v častiach, v ktorých dovolateľ\nnamietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolania odmietol podľa\n§ 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorých dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v\n§ 431 až § 435 CSP.\n20. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n21. Záverom najvyšší súd poznamenáva, že aj v skutkovo obdobnej veci vedenej na tun. súde sp. zn.\n5Cdo/104/2022 (iného žalobcu) bolo rozhodnuté rovnako ako v predmetnej veci, pričom spoločným bolo\ntakmer totožné odôvodnenie prvoinštančného rozsudku, odvolanie a dovolanie žalobcu a tiež rovnaká\npodstatná argumentácia odvolacieho súdu. Rozsudok sp. zn. 5Cdo/104/2022 z 31. mája 2023 prešiel\ntestom ústavnosti uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 453/2023 zo 07.\nseptembra 2023.\n22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "III. ÚS 708/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:517f7f41-50a3-4805-9df0-36a3d66de359", "datum": "2025-12-03", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "15Co/81/2022", "guid": "c622415d-4b15-472a-a81d-7f9de5c1102e:0589a047-d5e1-4716-95ed-47cb69a31011", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0abd7d20-d892-4ce1-9929-7befed36c3b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.453.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 453/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 453/2023 z 7. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.453.2023.1"}, {"guid": "ussr:0a463d2e-96b2-422a-85a5-8aa61c87ac96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.245.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 245/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 10. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-10", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.245.2022.1"}, {"guid": "ussr:6c42d7ac-764f-4769-b630-911f7fc96962", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:e25d46c3-4a3a-44f0-ae11-cceed8bcc923", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 336/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 336/2019 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:830ae212-4621-44fc-9b1c-bd5da2f9d5c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.269.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 269/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 269/2019 z 2. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-02", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.269.2019.1"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "087a2006-e2fb-4f71-b5be-774d77279850:6c5780af-a3a1-42da-a8f2-cc9ef115a51c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114200035.1", "spisova_znacka": "7Cdo/104/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/104/2018 z 12. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114200035.1"}, {"guid": "c7c35133-59cc-4a9e-b6fb-c09af92d1f86:522167ee-41c4-471d-b249-61a41f8dc192", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/81/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/81/2022 z 29. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c7c35133-59cc-4a9e-b6fb-c09af92d1f86:522167ee-41c4-471d-b249-61a41f8dc192"}, {"guid": "4502861c-774b-4e6a-ac15-ae9685f28a02:fb053357-7026-48c9-b81c-eaf7fdd779e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/105/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/105/2021 z 21. 12. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-12-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4502861c-774b-4e6a-ac15-ae9685f28a02:fb053357-7026-48c9-b81c-eaf7fdd779e3"}, {"guid": "b575250b-3d6c-4df9-b4a5-5fb146c61e47:a1590272-7e30-4f82-9b17-70bbc01f0bfd", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:1113205484.2", "spisova_znacka": "9Co/327/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/327/2015 z 26. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:1113205484.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:517f7f41-50a3-4805-9df0-36a3d66de359", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.708.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 708/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 708/2025 z 3. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.708.2025.1"}]}