{"guid": "374521b9-1ad9-483c-badd-31057e713028:9b5450a5-fcd0-49cf-b491-5156cbfead41", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1113230880.1", "spisova_znacka": "8Cdo/40/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/40/2024 z 28. 5. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2025, sp. zn. 8Cdo/40/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:1113230880.1", "identifikacne_cislo": "1113230880", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-14.odsek-2", "nazov": "§ 14 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-14.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-2", "nazov": "§ 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-1", "nazov": "§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-3", "nazov": "§ 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "nazov": "§ 100 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-14", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-16", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-19", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9b5450a5-fcd0-49cf-b491-5156cbfead41", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1113230880.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1113230880.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1113230880.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/40/2024\n1113230880\n28. 05. 2025\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2025:1113230880.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka\na sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcov 1/. L.. P. L.T.,\nnarodeného XX. T. XXXX, Q., Ž. XXX/X, 2/ L.. D.. G. Q., narodeného XX. L. XXXX, I. XX. F. XXXX,\nnaposledy B. L. E., X. 709/22, 3/ F. B., narodeného XX. P., V.Š. XXX, 4/ F. L., narodeného XX. P. XXXX,\nB., F. Z.. X, 5/ D.. P. A., narodenej XX. T. XXXX, B., O. Z.. X, 6/ J.. I. A., narodenej XX. F. XXXX, B.,\nĽ. I. X, 7/ D.. G. X.T., narodeného XX. P. XXXX, B., J. XXX, 8/ D.. P. Q., narodeného XX. Q. XXXX, B.,\nZ. B. XX, 9/ D.. P. Š.T., Z. XX. Z., B., H. X, 10/ D.. E. V., narodeného XX. T. XXXX, Q., Q. XX, všetci\nzastúpení advokátkou Mgr. Zuzanou Motúzovou, Bratislava, Michalská 3, proti žalovanej Slovenskej\nrepublike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/179/2013,\no dovolaní žalobcov 1/, 3/ až 10/, proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2020 sp.\nzn. 9Co/197/2018, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd\") napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok\nOkresného súdu Bratislava I zo 6. októbra 2015 č. k. 15C/179/2013-197 (ďalej len „súd prvej inštancie\nresp. prvoinštačný súd\"), ktorým zamietol žalobu žalobcov 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/, 9/, 10/ (ďalej aj\n„žalobcovia\") o náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej\nmoci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o\nzmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z\") a zároveň\nžalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok I.); žalovanej proti žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/,\n9/, 10/ nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.\nCivilného sporového poriadku (ďalej len „CSP\"; výrok II.).\n1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol, že žalobcovia boli\nzamestnancami spoločnosti Lignoprojekt, a.s., ktorá im dala dňa 28. februára 2000 podľa § 46 ods.1\npísm. a) zákona č. 301/2011 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce\") výpoveď s tým, že pracovný pomer\nskončil k 31. máju 2000. Ku dňu skončenia pracovného pomeru im zamestnávateľ nevyplatil mzdu za\nmesiace apríl a máj 2000 a ani zákonné odstupné. Žalobcovia podali dňa 24. januára 2001 trestné\noznámenie pre podozrenie z trestného činu nevyplatenie miezd a zákonného odstupného podľa § 248a\nTrestného zákona. Uznesením Okresného úradu justičnej polície z 30. októbra 2002 PZ Bratislava IV pod\nČVS:OUJP-270/2001 Sk začalo trestné stíhanie v bode 1. pre trestný čin neodvedenia dane a poistného\nVšeobecnej zdravotnej poisťovni, Sociálnej poisťovni a Národnému úradu práce; v bode 2. pre trestný\nčin nevyplatenia mzdy a odstupné zamestnancom. Išlo o dva samostatné trestné činy, pričom žalobcovia\nvystupovali ako poškodení v súvislosti s trestným činom v bode 2. Z trestného činu nevyplatenia mzdy a\n\nodstupné zamestnancom bol obvinený D.. P. O., voči ktorému bolo trestné stíhanie zastavené uznesením\nzo 14. júla 2008 pod č.k. 1Pv 776/02-169 z dôvodu, že obvinený dňa 04. apríla 2008 zomrel. Z uvedeného\nje zrejmé, že nárok žalobcov v predmetnom trestnom konaní nebol uspokojený. Trestné stíhanie ďalej\npokračovalo, avšak vo vzťahu k Všeobecnej zdravotnej poisťovni, Sociálnej poisťovni a Národnému\núradu práce pre trestný čin neodvedenia dane a poistného.\n1.2. Ďalej prvoinštančný súd v súvislosti so žalovanou vznesenou námietkou premlčania citoval\nustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí\nza tri roky odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel, v spojení s § 19 ods. 3 citovaného zákona,\nkonštatoval preto, že žalobcovia svoj nárok mohli uplatniť najneskôr do januára 2012 (od 14. júla 2008\ntri a pol roka). Keďže ale nárok proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej\nrepubliky uplatnili až dňa 07. apríla 2014, žalovaná vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie\npre obdobie od 24. januára 2001 do 31. júna 2004 aplikoval § 18 ods. 1 a 2, § 20, § 22 ods. 1 a 3 zákona\nč. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom a pre obdobie od 01. júla 2004 do 03. januára 2011 § 9 ods.1 a 2, § 15 ods. 1 a 2,\n§ 16 ods.1, § 19 ods.1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Konštatoval, že žalobcovia podali dňa 24. januára\n2001 trestné oznámenie na bývalých členov predstavenstva Lignoprojekt, a.s. pre nevyplatenie miezd\nza mesiace apríl a máj 2000, zákonného odstupného po skončení pracovného pomeru. Na základe\ntrestného oznámenia začalo trestné stíhanie uznesením z 30. októbra 2002 pre trestný čin nevyplatenia\nmzdy a odstupného podľa § 248a ods.1, ods. 4 Trestného zákona a pre trestný čin neodvedenie dane\na poistného podľa §148a ods.1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Pre trestný čin nevyplatenie mzdy a\nodstupného bolo vznesené obvinenie proti P. O. uznesením Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV zo\n07. júna 2004 pod ČVS:ORP-270/OEK-B4-2001 a uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo 14.\njúla 2008 pod č.k. 1Pv 776/02-169 bolo zastavené. Podľa názoru súdu prvej inštancie aktívna legitimácia\nžalobcov bola v danej veci daná, a to vzťahu k trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného z ktorého\nbol obvinený P. O. uznesením zo 07. júna 2004. Keďže uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava\nIV zo 14. júla 2008 bolo trestné stíhanie proti obvinenému P. O. pre trestný čin nevyplatenia mzdy a\nodstupného zastavené, týmto momentom sa žalobcovia (najneskôr) dozvedeli o škode ako majetkovej\nalebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu tak, že ju bolo možné objektívne vyčísliť ako i kto\nza vzniknutú škodu zodpovedá. Podľa § 22 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody sa\npremlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade trojročná premlčacia\ndoba začala plynúť 14. júla 2008 a uplynula 14. júla 2011 a k tejto bolo potrebné pripočítať podľa § 22 ods.\n3 zákona č. 58/1969 Zb. šesťmesačnú lehotu, takže žalobný návrh mal byť podaný na súd najneskôr\n14. januára 2012. Keďže ale žaloba bola podaná na súd až dňa 13. septembra 2013 bola podaná po\nzákonnej lehote a súd prvej inštancie preto námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú. Žalobný nárok\ntitulom nesprávneho úradného postupu v období od 01. júla 2004 prvoinštačný súd posudzoval podľa\nzákona č. 514/2003 Z.z., a tento podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona považoval tiež za premlčaný,\nkeďže poškodený sa dozvedel o škode dňa 14. júla 2008 a táto lehota uplynula dňa 14. júla 2011 a\nk tejto bolo potrebné pripočítať podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. šesťmesačnú lehotu, takže\nžalobný návrh mal byť podaný na súde najneskôr 14. januára 2012. Bol však podaný na súd dňa až\ndňa 13. septembra 2013, teda po zákonnej lehote a súd prvej inštancie námietku premlčania vyhodnotil\nako dôvodnú.\n1.3. Argumentáciu žalobcov, že počítanie premlčacej lehoty možno začať až zastavením trestného\nstíhania proti obvinenému D.. T. O. uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV z 03. januára 2011\n(ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. januára 2011) vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú.\nVo vzťahu k žalobcom bola daná aktívna legitimácia len k trestnému stíhaniu obvineného P. O. pre\ntrestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného, ktoré bolo zastavené 14. júla 2008 uznesením Okresnej\nprokuratúry Bratislava IV pod č.k. 1Pv 776/02-169. Vo vzťahu k trestnému stíhaniu obvineného D.. T. O.\npre trestný čin neodvedenia dane a poistného, pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho\nmajetku, nebola podľa názoru prvoinštančného súdu daná aktívna legitimácia žalobcov, nakoľko v\nzmysle mzdových listín, žalobcom z nevyplatenej mzdy a odstupného bola daň a poistné strhnuté, avšak\nneboli odvedené subjektom (Sociálnej poisťovni, Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., ...), ktoré sú\nšpecifikované v uznesení Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV\nz 02. júna.2004 pod ČVS:ORP-270/OEK-B4-2001 a pod ČVS:ORP-270/OEK-B4-2001 z 22. januára\n2010. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p.\n\n2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v danej veci\nnesprávne posudzoval zodpovednosť štátu za náhradu nemajetkovej ujmy pre obdobie od 24. januára\n2001 do 31. júna 2004 podľa § 18 ods. 1 a 2; § 20; § 22 ods.1 a 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom a pre\nobdobie od 01. júla 2004 do 03. januára 2011 podľa § 9 ods.1 a 2, § 15 ods.1 a 2, § 16 ods. 1, §\n19 ods.1 a 3 zákona .č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.\nPrieťahy v súdnom konaní treba považovať za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza\nk rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl.\n48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pokiaľ však bola žalobcom v súdnom konaní spôsobená škoda\nprieťahmi, ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, avšak prieťahy pretrvávali\naj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, treba nimi uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať\npodľa ustanovení uvedeného zákona (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla\n2010 sp. zn. 1 Cdo 107/2009 uverejnené pod č. R 19/2014 v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).\n2.1. Nesprávnosť aplikácie zákona upravujúceho zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánom štátu zo\nstrany prvoinštančného súdu však nezaťažila nesprávnosťou jeho ostatný postup vedúci k zamietnutiu\nžaloby tak z dôvodu premlčania nároku, ako aj z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov\nvo vzťahu k uplatneniu náhrady nemajetkovej ujmy k trestnému stíhaniu obvineného D.. T. O. pre\ntrestný čin neodvedenia dane a poistného. Vychádzajúc zo skutkového stavu bolo možné ustáliť, že\nuznesením z 30. októbra 2002 sa začalo trestné stíhanie za dva trestné činy; a to 1/ pre trestný čin\nneodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a 2/ trestný čin\nnevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 ods. 4 Trestného zákona. Správne súd prvej\ninštancie posudzoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu ku každému trestnému stíhaniu\nsamostatne, keďže hmotnoprávne, ako aj procesné práva a povinností plynú z týchto trestných konaní\nkaždému individuálne. Tvrdenie žalobcov o konci „celého trestného konania\" nemá oporu v žiadnom\nprocesnom predpise. Uvedenému záveru nasvedčovali uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava IV\no zastavení trestného stíhania. Osobitne proti obvinenému P.E. O. pre trestný čin nevyplatenia mzdy a\nodstupného a osobitne proti obvinenému D.. T. O. za trestný čin neodvedenia dane a poistného. Správne\nsúd prvej inštancie posúdil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní za\ntrestný čin neodvedenia dane a poistného, keď zhodnotil, že na strane žalobcov pre podanie takejto\nžaloby absentuje aktívna legitimácia, ktorá im prináleží iba pri uplatnení ujmy za prieťahy v konaní za\ntrestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného, v konaní ktorom žalobcovia boli poškodenými.\n2.2. Žalobcovia opodstatnenosť odvolania založili v zásade na nesprávnom vyhodnotení ich vecnej\naktívnej legitimácie iba vo vzťahu k trestnému stíhaniu za trestný čin neodvedenia dane a poistného\na z tejto premisy nesprávnom posúdení začiatku plynutia premlčacej lehoty. Výrazne sa v odvolaní\nohradili voči tvrdeniu žalovanej o nepreukázaní predpokladov pre priznanie škody, keďže súd v konaní\ndosiaľ neskúmal a nevykonal žiadne dokazovanie v tom smere. Tvrdili, že rozhodnutie o zamietnutí\nžaloby na tom základe, že dostatočne nepreukázali skutočnosti potrebné pre priznanie nárokov by\nznamenalo porušenie ich práv na spravodlivú súdnu ochranu, či zamedzenie konať pred súdom. V\nuvedenom smere odvolací súd uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 14 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ.z.). Otázka aktívnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, ktorú súd skúma\nvždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadne z účastníkov nenapáda (viď rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 29. júna 2010 sp. zn. 2Cdo/205/2009). Ak by tak súd neučinil, považuje sa toto\nopomenutie vyriešenia kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, protirečivou k\nobsahu základného práva na súdu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na\nspravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods.1 dohovoru (III. ÚS 266/2014; viď Nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2017 sp. zn. I.ÚS 407/2016). Pridržiavajúc sa ustálenej\nsúdnej praxe a vychádzajúc zo znenia § 14 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo pri zisťovaní aktívnej\nlegitimácie nevyhnutné právne posúdiť, či žalobcom vznikla nemajetková ujma v príčinnej súvislosti s\nprieťahmi v konaní. Nešlo tu o zisťovanie materiálnych predpokladov pre priznanie škody, ako mylne\nargumentovali v odvolaní. Bez toho aby súd podrobil úvahe otázku, či žalobcom vznikla ujma v príčinnej\nsúvislosti s prieťahmi v konaní, by nemohla byť aktívna legitimácia na podanie tejto žaloby zodpovedaná.\nVychádzajúc z explicitného znenia ustanovenia pre zodpovednosť štátu z hľadiska aktívnej legitimácie\nnebolo významné, či poškodený bol účastníkom konania, v rámci ktorého k nesprávnemu úradnému\npostupu došlo, ale je podstatné iba to, či poškodenému vznikla nemajetková ujma, ktorá bola v príčinnej\n\nsúvislosti s uvedeným postupom. Súd prvej inštancie pri preukázaní aktívnej legitimácie, vzal do úvahy\n§ 10 ods. 11 Trestného poriadku, zo znenia ktorého vyplýva, že skutková podstata trestného činu\nnevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona priznáva zamestnancovi\nt.j. žalobcom, postavenie poškodeného podľa § 46 Trestného poriadku, keďže týmto trestným činom\nobvinený D.. P. O. spôsobil žalobcom škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti so spáchaným skutkom,\npre ktorý je obvinený trestne stíhaný. Pokiaľ v tomto trestnom konaní došlo k porušeniu práva konať\nbez zbytočných prieťahov možno žalobcom, ako subjektu trestného konania ktorému Trestný poriadok\npriznáva procesné práva a povinnosti, priznať postavenie aktívne legitimovaných na podanie žaloby o\nnáhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej prieťahmi v trestnom konaní. Avšak postavenie poškodeného\nv trestnom konaní voči D.. T. O. pre trestný čin sprenevery Trestný poriadok žalobcom nepriznáva.\nPostavenie poškodeného v tomto prípade prináleží príjemcovi dane, poistného na dôchodkovom\nzabezpečení, nemocenskom a zdravotnom poistení ako aj príspevku na poistenie v nezamestnanosti.\nTrestný poriadok v tejto časti trestného konania žalobcom nepriznáva nielen postavenie poškodeného,\nale nepriznáva im ani žiadne procesné práva a neukladá žiadne povinnosti, nemajú ani nevykonávajú\nžiaden vplyv na priebeh trestného stíhania pre trestný čin neodvedenia dane. Z toto dôvodu neexistuje\nžiaden rozumný argument, pre ktorý by mal súd priznať nárok na nemajetkovú ujmu za prieťahy subjektu,\nktorému v základnom konaní zákon nepriznáva vplyv na priebeh trestného konania, vrátane procesných\npráv a ukladania povinnosti.\n2.3. Aktívna legitimácia pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní\nvo vzťahu k trestnému stíhaniu za trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods.\n1 Trestného zákona voči P. O. oprávňovala súd prvej inštancie zaoberať sa námietkou premlčania,\nktorú rovnako správne vyhodnotil ako dôvodnú. Pri nárokoch na náhradu škody vyvodzovaných\nz nesprávneho úradného postupu, sa právo môže premlčať len uplynutím subjektívnej trojročnej\npremlčacej doby; objektívna desaťročná premlčacia doba v tomto prípade neplynie. Pre začiatok plynutia\ntrojročnej subjektívnej premlčacej doby pri uplatnení práva na náhradu škody titulom nesprávneho\núradného postupu je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa\ndozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v\npredpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie, preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť\núradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom\nkonaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe;\nv uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná\nistota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 20. marca 2012, sp. zn. 5MCdo 13/2010). Vychádzajúc z konštantnej judikatúry, správne súd\nprvej inštancie uzavrel, že najneskôr zastavením trestného stíhania P.E. O. sa žalobcovia dozvedeli o\nškode konkrétneho druhu a rozsahu tak, že ju bolo možné objektívne vyčísliť, ako i kto za vzniknutú\nškodu zodpovedá. Tento záver podporujú aj žalobcovia s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nČeskej republiky z 22.novembra 2011 sp. zn. 30 Cdo 96/2011. Trojročná premlčacia doba pri nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní za trestný čin nevyplatenia mzdy a\nodstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona voči P. O. začala plynúť 14. júla 2008 a uplynula\n14. júla 2011. S pripočítaním šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku mala byť žaloba\npodaná na súd najneskôr 14. januára 2012. Ak bola žaloba bola podaná na súd dňa 13. septembra 2013\nbola podaná oneskorene a súd prvej inštancie námietku premlčania správne vyhodnotil ako dôvodnú.\nArgumentáciu žalobcov, že počítanie premlčacej lehoty možno začať až zastavením trestného stíhania\nproti obvinenému D.. T. O. vzhľadom na už skôr vyslovené právne závery logicky nebolo možné vziať\nv úvahu.\n2.4. Žalobcovia namietali, že žalovanou vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými\nmravmi. Odvolací súd považoval aj túto námietku žalobcov za nedôvodnú. Uviedol, že ustanovenie\n§ 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotno-právnej povahy, ktoré dáva súdu\nmožnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu\ntak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré strane dáva priamo právny\npredpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi\nrozumie ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných\nnoriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,\nsú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám\nzásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút\npremlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo\n\nvzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie\nuplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu,\nzatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a\nz hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne\nso zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého\núčastníka a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu\npoškodiť druhú stranu konania však nemožno uvažovať za okolností a dôvodov, z ktorých je vznik\nuplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania\ntohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite,\naby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť\nnámietku premlčania (viď uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 31. augusta 2004 sp. zn.\n25 Cdo 2648/2003). Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi,\nmusí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi\nmusí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie a to na oboch stranách sporu (nielen\nosoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej). S prihliadnutím na všetky rozhodujúce\nokolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo\nalebo povinnosť vykonáva. Vo všeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania\npovažovať za konanie, ktoré by zakladalo konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania\nje zákonným inštitútom a prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Znaky konania zakladajúce\npriamy úmysel poškodiť druhú stranu konania je potrebné vyvodzovať z okolností existujúcich v čase\nuplatnenia námietky premlčania, ktoré musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol\nodôvodnený tak významný zásah do právnej istoty odopretím práva uplatniť námietku premlčania.\nOdvolací súd s poukazom na predchádzajúcu argumentáciu nepovažoval námietku žalobcov, že nie\nje možné prihliadať na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej za dôvodnú majúc za to,\nže žalobcom nič nebránilo pri uplatnení si nároku na náhradu škody ako nemajetkovej ujmy titulom\nnesprávneho úradného postupu, aby si uplatnili tento svoj nárok aj v rámci plynutia premlčacej doby\nv zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. (spolu so 6-mesačnou lehotou na predbežné\nprerokovanie nároku). Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhú stranu konania je\npotrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie\nz okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, t.j. rozhodujúce a určujúce\npre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky\npremlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený\ntak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania, čo v\nprejednávanej veci splnené nebolo. Odvolací súd dal do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom\npráve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt\" t. j. „práva patria len bdelým\" (pozorným, ostražitým,\nopatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje\nprocesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej\nspoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak\nich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod..\n(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. novembra 2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011), pretože\nneznalosť práva škodí každému (Ignorantia iuris cuique nocet).\n2.5. Pre úplnosť odvolací súd ešte uviedol, že na podanie F.. D. A., F. P. A., F.Q. B. a D.. F. A. ako dedičov\npôvodného žalobcu 5/ D. V. A., zomrelého X. F. XXXX nebolo možné prihliadnuť, keďže uznesením\nsúdu prvej inštancie z 2. augusta 2018 č.k. 15C/179/2013-400, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.\nseptembra 2018 (č.l. 400) došlo nielen k zmene uznesenia ktorým rozhodol o pokračovaní v konaní na\nstrane žalobcu 5/ s dedičmi, ale aj k zastaveniu konania voči pôvodnému žalobcovi 5/. Súd prvej inštancie\nstrany sporu v tomto uznesení nesprávne poučil o neprípustnosti odvolania. Opodstatnenosť prípustnosti\nodvolania o zastavení konania voči žalobcovi 5/ bola daná skutočnosťou, že zastavením konania stráca\nstrana (dedičia) možnosť ďalej uplatňovať svoje práva v civilnom procese. Prípustnosť odvolania je\ngaranciou, že odmietnutie poskytnutia súdnej ochrany nebolo bezdôvodné. Odvolanie je preto prípustné\nproti každému uzneseniu, ktorý došlo k zastaveniu konania, bez ohľadu na dôvod. Nesprávne poučenie\nobsiahnuté v uznesení o zastavení konania voči žalobcovi 5/ malo za následok, že dedičia žalobcu 5/\nmohli účinne podať odvolanie až do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia (§ 362 ods. 3 veta\ndruhá CSP), k čomu ale v danom prípade nedošlo. Preto bolo potrebné považovať uznesenie, ktorým\nbolo konanie voči pôvodne označenému žalobcovi 5/ D.. V. A. zastavené za právoplatné. Z vyššie\nuvedených dôvodov došlo aj k zmene označenia žalobcov 1/ až 10/ v záhlaví rozsudku odvolacieho\nsúdu.\n\n2.6. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255\nods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že z obsahu vyplynulo, že žalovanej aj vzhľadom na jej\npostavenie v konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že jej voči žalobcom nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania nepriznal (viď čl. 17 základných princípov CSP a uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).\n2.7. Z obsahu spisu vyplýva že žalobca 2/ zomrel po podaní dovolania, pričom Mestský súd Bratislava\nIV uznesením z 01. februára 2024 č.k. B1-15C/179/2013-605 zastavil konanie o jeho žalobe. Napriek\nuvedenej skutočnosti z dôvodu prehľadnosti účastníkov sporu dovolací súd žalobcu 2/ uviedol v záhlaví\ntohto rozhodnutia.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/, 3/ až 10/ (ďalej aj\n„dovolatelia\"), ktorého prípustnosť odôvodňovali ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.\na) a b) CSP. Navrhovali dovolaciemu súdu, aby zrušil rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií a vrátil\nvec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.\n3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia namietali vady konania pred\nsúdmi nižších inštancií spočívajúce v tom, že oba súdy neposudzovali nároky žalobcov vznesené voči\nžalovanej v dôsledku prieťahov v trestnom konaní, ale mylne ich posudzovali vo vzťahu ku škode,\nspôsobenej trestnými činmi oznámené žalobcami v trestnom oznámení dňa 24. januára 2001. I preto\npočiatok premlčacej lehoty súdy naviazali na zastavenie trestného konania Uznesením Okresnej\nprokuratúry Bratislava IV. zo 14. júla 2008 pod č. k. 1Pv 776/02-169 voči D.. P. O., ktorý bol obvinený\nz trestného činu nevyplatenia miezd a odstupného a ktorý zomrel, čím fakticky žalobcom súdy odopreli\nmožnosť ich nároky riadne prejednať a odopreli im súdnu ochranu pred neodôvodnenými prieťahmi na\nstrane žalovanej. Dovolatelia ďalej namietali arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudkov súdov oboch\ninštancií. Mali za to, že odvolací súd sa dostatočne nezaoberal jedným z najdôležitejším argumentov\nžalobcov, že žalovaná vzniesla námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Súd tejto námietke\nžalobcov venoval len všeobecné zdôvodnenie, ktoré je bežnou súčasťou rozhodnutí súdov na druhom\nstupni a vôbec sa nezaoberal otázkou prípustnosti posudzovania vznesenej námietky premlčania\nv rozpore s dobrými mravmi zo strany Slovenskej republiky resp. štátu, ktorá svojim chovaním a\nchaotickým prístupom vyvolala právnu neistotu, resp. negatívne následky pre žalobcov v podobe\núdajného premlčania ich nárokov. Odvolací súd sa v rozhodnutí vôbec nevenoval skutočnostiam,\nktoré naznačujú, že námietka premlčania žalovanej je v tomto kontexte prinajmenšom nemiestna.\nŽalovaná je Slovenská republika, ktorá voči žalobcom vystupuje z pozície silnejšej strany s ohromnými\nprávomocami a ktorej prvoradou povinnosťou je, aby poskytla žalobcom dôslednú ochranu následkami\ntrestnej činnosti, je navyše tou, ktorá určuje, ako sa bude v konaní postupovať, trestnému konaniu\nvdychuje patričný rámec a stanovuje jeho pravidlá a teda ho má de facto a de iure vo svojej moci.\nŽalobcovia uviedli, že vo vzťahu k námietke premlčania žalovanej odkázali súd na zásadu Nemo auditur\npropriam turpitudinem allegan - Nikto sa nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti, s ktorou sa však súd\nabsolútne nezaoberal a nijako neskúmal, či predsa len námietka žalovanej, ktorá celú túto situáciu nevyšetrenie kauzy Lignoprojekt, neprimerane dlhé trestné konanie, premlčanie trestného stíhania voči\nT. O. a nakoniec možno aj premlčanie nárokov žalobcov na podanie občianskoprávnej žaloby, nie je\nv tomto kontexte v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia namietali, že ich argumenty ostali takmer\nnepovšimnuté, pričom všeobecný odkaz na podanie si občianskoprávnej žaloby vôbec nepostačoval\nna riadne procesné vysporiadanie sa súdu s touto otázkou. Dovolatelia navrhli, v prípade ak dovolací\nsúd neposúdi postup odvolacieho súdu (spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení zamietnutia námietky\npremlčania v rozpore s dobrými mravmi) ako postup, ktorý znemožnil žalobcom konať pred súdom,\naby dovolací súd túto otázku posúdil ako otázku dôležitú pre rozhodnutie odvolacieho súdu a to tak,\n„či je námietka premlčania vznesená Slovenskou republikou, ktorá svojim neprehľadným konaním\na zaobchádzaním so žalobcami ako s poškodenými spôsobila neprehľadnosť trestného konania a\nspôsobila „oneskorené\" uplatnenie si nárokov žalobcov v občianskoprávnom konaní, v súlade s dobrými\nmravmi\".\n3.2. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolatelia namietali, že\nsúdy nižších inštancií svoje rozhodnutia v prvom rade nesprávne založili na skutočnosti, že žalobcovia\nvystupovali ako poškodení len pre časť konania resp. vo vzťahu k jednému z obvinených. Taktiež svoje\nrozhodnutia založili na tom, že úmrtím D.. P.T. O., obvineného z trestného činu nevyplatenia miezd\na odstupného, sa žalobcovia dozvedeli o škode resp. o tom, že ich nárok nebude uspokojený. V tejto\n\nsúvislosti však nebolo žalobcom zrejmé (i.) z akej právnej úpravy resp. právnych predpisov súdy nižších\ninštancií vychádzali, resp. z čoho dôvodili, že nárok žalobcov nebude uspokojený, keďže v tej dobe\nsa ani neskončilo vyšetrovanie tohto skutku a (ii.) na základe čoho oba súdy dospeli k záveru, že\nžalobcovia v konaní vystupovali ako poškodení len vo vzťahu k tejto konkrétnej osobe. Mali za to, že\núvaha súdov je nielen skutkovo nepodložená, ale aj nezákonná, pretože trestné konanie č. k. ČVS\nORP-270/OEK-B4-2001 nebolo skončené, a to ani sčasti, a naďalej sa viedlo, a to aj v časti nevyplatenia\nmiezd a odstupného. Z tohto dôvodu ani nemohla začať plynúť premlčacia lehota na podanie žaloby v\ndôsledku prieťahov v konaní. Žalobcovia namietali, že odvolací súd sa odklonil od praxe dovolacieho\nsúdu, na ktorú sa odvoláva aj odvolací súd v zmysle ktorej \"je ťažko mysliteľné, že by sa poškodený\no vzniknutej nemajetkovej ujmy a jej rozsahu dozvedel neskôr než okamihom skončenia konania, lebo\nnemajetková ujma spočíva práve v neistote ohľadom výsledku konania a skončením konania je táto\nneistota odstránená a ujma dovŕšená\" (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.\nnovembra 2011, sp. zn. 30 Cdo 96/2011). Tým, že súd prvej a druhej inštancie považoval za začiatok\nplynutia premlčacej lehoty úmrtie P. O. a nie skončenie konania, v ktorom žalobcovia vystupovali ako\npoškodení, odklonil sa od praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej za počiatok premlčacej doby je potrebné\npovažovať koniec konania.\n3.3. Dovolatelia ďalej poukázali na skutočnosť, že súdy nižších inštancií sa nijako nevysporiadali s\nargumentom, že boli poškodenými aj trestným činom neodvedenia daní a poistného podľa ust. 148a\nTrestného zákona (§ 277 dnes účinného Trestného zákona), z ktorého bol obvinený pán D.. T. O.. Na\ntúto skutočnosť poukazovali ešte počas prvoinštačného konania na pojednávaní dňa 16. októbra 2015\na taktiež v odvolaní, tento argument však žiaden zo súdov nikde nezmienil, hoci sa jedná o kľúčový\nargument v prejednávanej veci. Žalobcovia mali za rozporné s logikou, že zamestnanci zamestnávateľa\nnie sú nijako poškodení ak za nich zamestnávateľ neodvádza povinné odvody (poistenie na starobné\ndôchodkové sporenie), najmä ak sa nemohli domáhať primeranej náhrady prostredníctvom garančného\nfondu, ako je tomu v súčasnosti. V kontexte uvedeného žiadali dovolací súd, aby posúdil nasledovné\nprávne otázky, od ktorých podľa ich názoru záviselo rozhodnutie prvej a druhej inštancie:\n1/ otázky právneho postavenia poškodených vo vzťahu k trestnému konaniu, ako je definované v ust.\n§ 10 ods. 15 Trestného poriadku, konkrétne, (i) či v trestnom konaní poškodení vystupujú len pre časť\nkonania, resp. len vo vzťahu k jednému z obvinených, ak počas konania nedošlo k ich zákonnému\nvylúčeniu z okruhu poškodených (najmä k rozhodnutiu vo veci samej resp. k inému rozhodnutiu v\ntrestnom konaní, ktoré by nároky poškodených vylučovali a (ii) ak áno, tak na základe ktorých ustanovení\nprávnych predpisov;\n2/ na základe ktorého ustanovenia právnych predpisov sa poškodený zákonným spôsobom v trestnom\nkonaní dozvie, že v danom trestnom konaní už ako poškodený nevystupuje, ak počas konania nedošlo\nk jeho zákonnému vylúčeniu z okruhu poškodených (k rozhodnutiu vo veci samej, resp. k inému\nrozhodnutiu v trestnom konaní, ktoré by nároky poškodeného vylučovali);\n3/ či môže dôjsť k zániku právneho postavenia poškodeného, ak ohľadom toho istého skutku neprišlo k\nrozhodnutiu vo veci samej, resp. k inému rozhodnutiu v trestnom konaní, ktoré by nároky poškodeného\nvylučovali, a na základe ktorého právneho predpisu;\n4/ či môže podľa dovolacieho súdu začať plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nárokov poškodených\nv dôsledku prieťahov v trestnom konaní skôr, než došlo k rozhodnutiu vo veci samej, resp. k inému\nrozhodnutiu v trestnom konaní, ktoré by nároky poškodených vylučovali;\n5/ či žalobcovia (resp. subjekty práva v postavení žalobcov) vystupovali ako poškodení aj vo veci\ntrestného činu neodvedenia daní a poistného podľa § 148a zákona č. 140/1961 Zb., Trestného zákona\n(§ 277 zákona 300/2005 Z. z., Trestný zákon), teda či boli neodvedením daní a poistného žalobcovia\npoškodení (v danom prípade má posúdenie tejto právnej otázky priamy vplyv na posúdenie počiatku\nbehu premlčacej lehoty). Žalobcovia mali za to, že logickým následkom pre týchto zamestnancov ešte\npred prijatím príslušnej legislatívy spočívajúcej v existencii garančného fondu bolo to, že zamestnanci\nmajú o toto nevyplatené poistné za príslušne mesiace znížené svoje dôchodky. Podľa ich názoru\nzodpovedanie tejto otázky má vplyv na ustálenie, či žalobcovia v konaní č. k. ČVS ORP-270/OEKB4-2001 vystupovali ako poškodení aj vo vzťahu k trestnému činu neodvedenia daní a poistného.\n\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobcami definovaný dovolací dôvod podľa § 420\npísm. f) CSP je dôvodom na odmietnutie dovolania. K problematike vznesenia námietky premlčania\na jej teoretickému rozporu s dobrými mravmi uviedla, že odvolací súd sa dostatočne, jasne a stručne\nvysporiadal s problematikou rozporu vznesenej námietky premlčania žalovanou s dobrými mravmi, a to v\nbode 13.1 a 13.2 odôvodnenia rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa tiež svojimi rozhodnutiami\nuž vysporiadal s problematikou vznesenia námietky premlčania štátom v konaniach o náhradu škody,\nresp. nemajetkovej ujmy v súvislosti s dobrými mravmi. Ako príklad uviedla rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 22. marca 2018 sp. zn. 3Cdo/137/2017. K namietanému odklonu odvolacieho\nsúdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa\n22. novembra 2011 sp. zn. 30Cdo/96/2011 žalovaná uviedla, že neboli naplnené dôvody prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP; poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. 5Obdo/75/2019 zo dňa 28. novembra 2019. V súvislosti s vyriešením právnych otázok,\nktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), žalovaná\nuviedla, že s väčšinou nastolených právnych otázok žalobcov sa vysporiadali odvolací súd, ale aj súd\nprvej inštancie vo svojich rozhodnutiach (napr. bod 11.4 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).\nŽalovaná navrhla dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalobcov odmietol, alternatívne, ak dovolací súd\npristúpi k vecnému preskúmavaniu dovolania a aby dovolanie žalobcov z dôvodu nedôvodnosti zamietol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady\npre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu\npredchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n12. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia namietali vady konania pred súdmi\nnižších inštancií spočívajúce v tom, že oba súdy neposudzovali ich nároky vznesené voči žalovanej\nv dôsledku prieťahov v trestnom konaní, ale mylne ich posudzovali vo vzťahu ku škode, spôsobenej\ntrestnými činmi oznámené žalobcami v trestnom oznámení dňa 24. januára 2001. Preto počiatok\nplynutia premlčacej lehoty (nesprávne) „naviazali\" na zastavenie trestného konania Uznesením Okresnej\nprokuratúry Bratislava IV. zo 14. júla 2008 pod č. k. 1Pv 776/02-169 voči D.. P. O.K., ktorý bol obvinený\nz trestného činu nevyplatenia miezd a odstupného a ktorý zomrel, čím fakticky žalobcom odopreli\nmožnosť na súdnu ochranu pred neodôvodnenými prieťahmi na strane žalovanej. Dovolatelia ďalej\nnamietali arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudkov súdov oboch inštancií. Mali za to, že odvolací\nsúd sa dostatočne nezaoberal jedným z najdôležitejším argumentov žalobcov, a síce že žalovaná\nvzniesla námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Tejto námietke venoval len všeobecné\nzdôvodnenie, ktoré je bežnou súčasťou rozhodnutí súdov na druhom stupni a vôbec sa nezaoberal\notázkou prípustnosti posudzovania vznesenej námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi zo\nstrany Slovenskej republiky, ktorá svojim chovaním a chaotickým prístupom vyvolala právnu neistotu,\nresp. negatívne následky pre žalobcov v podobe údajného premlčania ich nárokov. Žalobcovia namietali,\nže ich argumenty ostali takmer nepovšimnuté, pričom všeobecný odkaz na podanie si občianskoprávnej\nžaloby vôbec nepostačoval na riadne procesné vysporiadanie sa súdu s touto otázkou.\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f) CSP,\nsú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n13.1. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto\npráva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo\nna to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou\npredkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.\nJeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých\ndôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj\nrozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS\n105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018).\n15. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať\nizolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.\nÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré\nsúd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri\nrozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393\nods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420\n\npísm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\ndovolateľa.\n15.1. Konkrétnejšie k dovolacím námietkam žalobcov dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií\nv odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili ako dospeli k záveru o zamietnutí\nžaloby, tak z dôvodu premlčania nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmu „za prieťahy v\ntrestnom konaní\" pre trestný čin nevyplatenia miezd a odstupného (body 12.1 a 12.2 odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu), ako aj z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov vo vzťahu\nk uplatneniu náhrady nemajetkovej ujmy „za prieťahy v trestnom konaní\" pre trestný čin neodvedenia\ndane a poistného (body 11.4. napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ dovolatelia namietali príliš všeobecné\nzdôvodnenie neopodstatnenosti ich námietky rozporu premlčania s dobrými mravmi, dovolací súd\nuvádza, že odvolací súd sa s nastolenou problematikou dostatočne vysporiadal v bodoch 13.1 a 13.2\nodôvodnenia rozsudku, pričom žalobcovia ako odvolatelia ju žiadnym spôsobom v odvolaní bližšie\nnekonkretizovali, preto nemožno vytknúť odvolaciemu súdu, že mal mať „komplexnejší pohľad\" na danú\nvec resp., že na predmetnú námietku reagoval len všeobecným zdôvodnením. Žalobcovia sa rovnako\nmýlia pokiaľ vo svojej dovolacej argumentácii tvrdia, že súdy nižších inštancií nesprávne posudzovali\nnimi vznesené nároky titulom náhrady škody, spôsobenej trestnými činmi oznámenými žalobcami v\ntrestnom oznámení zo dňa 24. januára 2001 a nie ako nároky vzniknuté v dôsledku prieťahov v\ntrestnom konaní. Opak je pravdou. V uvedenom smere dovolací súd dáva do pozornosti body 11. a\n12. napadnutého rozsudku, z ktorých jednoznačne vyplýva, že odvolací súd posudzoval žalobcami\nuplatnený nárok ako nárok „...na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní...\".\n16. Z uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru\ndovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP.\nZa procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca\nsa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\njeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolatelia so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v\nodôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasili a nestotožnili sa s nimi, nemôže sama\nosebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý\nproces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani\nprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa\nním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,\nII. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n17. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov (o uplynutí premlčacej lehoty), ku ktorým súdy dospeli,\nnie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania\nnezakladá (porov. R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Najvyšší súd\nuž podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že\ndovolatelia majú odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou\ntvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n18. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP\n19. Žalobcovia v dovolaní navrhli, aby dovolací súd (v prípade neposúdenia postupu odvolacieho súdu\nako postupu, ktorý im znemožnil konať pred súdom), posúdil ako otázku dôležitú pre rozhodnutie\nodvolacieho súdu to, „či je námietka premlčania vznesená Slovenskou republikou, ktorá svojim\nneprehľadným konaním a zaobchádzaním so žalobcami ako s poškodenými spôsobila neprehľadnosť\n\ntrestného konania a spôsobila „oneskorené\" uplatnenie si nárokov žalobcov v občianskoprávnom\nkonaní, v súlade s dobrými mravmi\". Mali za to, že v nastolenej otázke a tiež v otázke plynutia subjektívnej\npremlčacej lehoty pri uplatnenom nároku nemajetkovej ujmy „za prieťahy v konaní\" pre trestný čin\nnevyplatenia mzdy sa odvolací súd odklonil od ustálenej súdnej praxe. Dovolací súd tak pristúpil k\nskúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a) a b) CSP a § 432 CSP.\n20. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n21. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n22. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n23. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na\nzáklade dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)\nkľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie.\n24. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ\npovinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 písm. a) CSP) alebo ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. b) až\nc) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť\ndovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak\nv dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu\ndovolania.\n25. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu\nposudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432\nCSP.\n26. V danom prípade žalobcovia nesúhlasili s právnym posúdením prejednávanej veci v otázke\npremlčania a tiež v otázke akceptovania vznesenej námietky premlčania žalovanou napriek tvrdeniam o\njej rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo náležite odôvodnili (viď bod\n\n19. tohto rozhodnutia). Po konštatovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP pristúpil\ndovolací súd k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z\nhľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom\nvo vymedzených právnych otázkach.\n27. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na to, že konkrétne konanie toho ktorého subjektu, ktoré je\nalebo nie je v rozpore s dobrými mravmi je predovšetkým skutkovou otázkou (jeho posúdenie vychádza\nz konkrétne zistených skutkových okolností) a v tejto spojitosti dovolací súd upriamuje pozornosť na to,\nže v zmysle ustanovenia § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a sám\ndokazovanie nevykonáva, z čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom nepodlieha\nprieskumu v dovolacom konaní. V dovolacom konaní preto dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať\nsprávnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy\n(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu), nakoľko v dovolacom konaní je dokazovanie\nvylúčené. Dovolaním sa preto nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a\ndruhej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.\n28. Dovolací súd v okolnostiach danej veci konštatuje, že právnu otázku položenú dovolateľmi\nnemožno považovať za otázku, ktorá by vo všeobecnosti nebola riešená v rozhodnutiach najvyššieho\nsúdu. Otázka premlčania a dobrých mravov bola riešená najvyšším súdom, či ústavným súdom vo\nviacerých iných prípadoch (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2015 sp. zn.\n2Cdo/249/2014, rozsudok z 9. decembra 2015 sp. zn. 5Cdo/151/2012, rozsudok z 31. marca 2016 sp.\nzn. 3Cdo/441/2013, rozsudok z 22. marca 2018 sp. zn. 3Cdo/137/2017, viď tiež Nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 3. októbra 2012 sp. zn. I. ÚS 33/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 20. apríla 2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011), nemožno teda hovoriť o právnej otázke doposiaľ\nneriešenej, ale skôr o možnom odklone od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo zakladá prípustnosť\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n29. Podľa právnej vety rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2018 sp. zn.\n3Cdo/137/2017 (R 3/2018), v ktorom sa zaoberal súladom dobrých mravov s námietkou premlčania\nvznesenou štátom v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb.: „Nejednotnosť rozhodovania všeobecných\nsúdov v niektorých otázkach upravených zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorá bola prekonaná zákonom\nstanoveným zjednocujúcim mechanizmom, nenesie bez ďalšieho znaky zlyhania štátu, v ktorom by\nbol opodstatnený záver, že ak štát v konaní o náhradu škody podľa tohto zákona vznesie námietku\npremlčania, koná v rozpore s dobrými mravmi.\" Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia okrem iného\nvyplýva, že „Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť\nmožno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním\nprávo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej\nvymáhateľnosti (nároku), v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom\ninštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách\nuplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo\nneprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a\noprávnená osoba v nej určeným spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie\nvzniesť námietku premlčania a tým spôsobiť, že oprávnená osoba sa už nemôže s úspechom domáhať\nna súde svojho práva. Tým, že oprávnená osoba vznesie námietku premlčania, vykonáva toto svoje\noprávnenie. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práva nemôže byť v rozpore\ns dobrými mravmi, sa bezpochyby vzťahuje aj na výkon práva vzniesť námietku premlčania. Vznesenie\nnámietky premlčania v zásade neodporuje dobrým mravom, v niektorých individuálnych prípadoch\nvšak nie je vylúčená možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom\nzneužitia práva na úkor druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby\nnezavinil a zánik jeho nároku by v takom prípade znamenal pritvrdý postih v porovnaní s rozsahom\nním uplatňovaného práva. Osobitne špecifickými sú prípady, v ktorých námietku premlčania v konaní\no náhradu škody, za ktorú podľa zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá štát, vznesie štát v procesnom\npostavení žalovaného. Všeobecné, v praxi súdov najčastejšie sa vyskytujúce chápanie konania proti\ndobrým mravom (viď v bode 13. a 16. tohto rozsudku uvedený výklad o konaní šikanóznom a vedome\nsledujúcom zámer poškodiť protistranu), nevystihuje v týchto špecifických prípadoch celú šírku danej\nproblematiky. Sama skutočnosť, že námietku premlčania uplatňuje štát, neznamená bez ďalšieho, že\npostup štátu sa nemôže priečiť dobrým mravom. I keď v prípade štátu možno len ťažko predpokladať\n\ntaké prejavy konania v rozpore s dobrými mravmi, ktoré sa inak v praxi súdov sporadicky vyskytujú\nnapríklad v právnych vzťahoch fyzických osôb, predsa len sa v niektorých individuálnych okolnostiach\ntoho alebo onoho sporu o náhradu škody nedá celkom vylúčiť možnosť, že podstata rozporu štátom\nvznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi spočíva v niečom inom, napríklad v štátom vyvolanej\ntakej krajnej situácie, v ktorej štát (či už reprezentovaný mocou zákonodarnou, výkonnou alebo súdnou)\nzanedbá alebo nie celkom náležite plní niektorú svoju povinnosť do tej miery a s takými dôsledkami,\nže dochádza až k istému zlyhaniu majúcemu vo sfére uplatňovania a ochrany práva negatívne dopady\nna základné zásady a princípy právneho štátu. Nie je vylúčené, že ak taká situácia nastane a štát\n(ako žalovaný v civilnom sporovom konaní o náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.) vznesie\nnámietku premlčania, môže ísť o výkon tohto práva štátu v rozpore s dobrými mravmi. Aj v týchto\nprípadoch zostáva však úlohou konajúceho súdu, aby s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti,\nza ktorých bola námietka premlčania vznesená, posúdil, či ide alebo nejde o výkon práva v rozpore s\ndobrými mravmi.\"\n30. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v prejednávanej veci vyplýva, že súdy nižších inštancií\nprimárne posudzovali, či vznesená námietka premlčania (vo vzťahu k nemajetkovej ujme týkajúcej\nsa trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného) zo strany žalovanej je dôvodná a následne sa\nzaoberali aj posúdením žalobcami nastolenej otázky, či uplatnenie námietky premlčania podľa zistených\nskutkových okolností danej veci možno kvalifikovať ako rozporné s dobrými mravmi alebo nie, pričom\npri právnom posúdení tejto otázky vychádzali z doterajšej súdnej praxe.\n30.1. V konaní nebolo sporné, že vo vzťahu k trestnému činu nevyplatenia mzdy a odstupného, z ktorého\nbol obvinený P. O., bolo trestné stíhanie uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo 14. júla\n2008 pod č.k. 1Pv 776/02-169 zastavené. Odvolací súd v bode 2.3. napadnutého rozsudku uviedol, že\naktívna legitimácia žalobcov pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní\nvo vzťahu k trestnému stíhaniu za trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods.\n1 Trestného zákona voči P. O. oprávňovala súd prvej inštancie zaoberať sa námietkou premlčania,\nktorú správne vyhodnotil ako dôvodnú. Pri nárokoch na náhradu škody vyvodzovaných z nesprávneho\núradného postupu, sa právo môže premlčať len uplynutím subjektívnej trojročnej premlčacej doby;\nobjektívna desaťročná premlčacia doba v tomto prípade neplynie. Pre začiatok plynutia trojročnej\nsubjektívnej premlčacej doby pri uplatnení práva na náhradu škody titulom nesprávneho úradného\npostupu je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode\nvtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej\nvýške) zakladajúcej jej uplatnenie, preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu\nbola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné\na či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu\nteda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o\nzodpovednosti povinného subjektu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. marca\n2012, sp. zn. 5MCdo 13/2010). Vychádzajúc z konštantnej judikatúry, súd prvej inštancie a zhodne aj\nodvolací súd uzavreli, že najneskôr zastavením trestného stíhania P. O. sa žalobcovia dozvedeli o škode\nkonkrétneho druhu (v danom prípade nemajetkovej ujmy - pozn. dovolacieho súdu) a rozsahu tak, že ju\nbolo možné objektívne vyčísliť, ako i kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Trojročná premlčacia doba pri\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní za trestný čin nevyplatenia mzdy\na odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona voči P. O. začala plynúť 14. júla 2008 a uplynula\n14. júla 2011. S pripočítaním šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku mala byť žaloba\npodaná na súd najneskôr 14. januára 2012. Ak bola žaloba bola podaná na súd dňa 13. septembra 2013\nbola podaná oneskorene a súd prvej inštancie námietku premlčania správne vyhodnotil ako dôvodnú,\npričom argumentáciu žalobcov, že počítanie premlčacej lehoty možno začať až zastavením trestného\nstíhania proti obvinenému D.. T. O. (obvinenému pre trestný čin pre trestný čin neodvedenia dane a\npoistného) nebolo možné vziať v úvahu.\n30.2. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že odvolací súd vzal pri rozhodovaní do úvahy konkrétne okolnosti\nprípadu, pričom dospel k záveru, že uplatnenie námietky premlčania nepredstavuje výraz zneužitia práva\nna úkor žalobcov. Žaloba bola podaná na súd dňa 13. septembra 2013. Žalovaná svoju obranu pred\nsúdom (vrátane vznesenej námietky premlčania) vzniesla hneď pri prvom úkone, čo jej patril - vo\nvyjadrení k žalobe. Vstup žalovanej do konania bol právoplatne pripustený dňa 21. júna 2014 na základe\nnávrhu žalobcov zo 07. apríla 2014.\n\n30.3. Z doposiaľ uvedených dôvodov dospel aj dovolací súd k názoru, že v predmetnom spore\nneexistovali také špecifické okolnosti (resp. neboli zistené také výnimočné okolnosti prípadu, štátom\nvyvolaná „krajná situácia\" - R 3/2018), ktoré by opodstatňovali záver, že štátom - žalovanou vznesená\nnámietka premlčania sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Na strane žalobcov nebola\nv konaní zistená žiadna závažná okolnosť (prekážka), ktorá by im bránila podať voči žalovanej včas\nžalobu na súd, a pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva pre nich neprimerane tvrdým\npostihom a odôvodňoval by zásah do právnej istoty - odopretím výkonu práva vzniesť dôvodne námietku\npremlčania na strane žalovanej.\n30.4. V danej súvislosti dovolací súd poukazuje na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa\nktorej „vigilantibus iura scripta sunt\" t. j. „práva patria len bdelým\" (pozorným, ostražitým, opatrným,\nstarostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné\noprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V dôsledku uvedeného\nkaždý zodpovedá za spôsob uplatnenia svojho práva či nároku sám, ibaže by zmeškanie lehoty pre\nuplatnenie práva spôsobila povinná obrana spôsobom, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. V tomto\nprípade však o taký spôsob bránenia práva nešiel.\n31. Vzhľadom na vyššie uvedené, vychádzajúc z interpretácie ustanovení § 100 a nasl. upravujúcich\ninštitút premlčania v spojení s § 3 Občianskeho zákonníka, dovolací súd tiež konštatuje, že v\nokolnostiach danej veci pri riešení dovolateľmi nastolených právnych otázok (a to posúdenia začiatku\nplynutia subjektívnej premlčacej lehoty pre uplatnenom nároku nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní\na nepriznania účinku námietky premlčania pre rozpor s dobrými mravmi), od ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu, nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci resp. odklonu od rozhodovacej\npraxe najvyššieho súdu.\n32. V súvislosti so zamietnutím žaloby z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov vo\nvzťahu k uplatnenému nároku nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní pre trestný čin neodvedenia dane\na poistného dovolatelia uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci a záviselo od vyriešenia právnych otázok, pri ktorých riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) a ďalej ktoré v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 421 ods, 1 písm. b) CSP).\n33. Dovolatelia namietali, že súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia v prvom rade nesprávne založili na\nskutočnosti, že žalobcovia vystupovali ako poškodení len pre časť konania resp. vo vzťahu k jednému\nz obvinených a tiež na to, že úmrtím D.. P. O., obvineného z trestného činu nevyplatenia mzdy a\nodstupného, sa žalobcovia dozvedeli o škode resp. o tom, že ich nárok nebude uspokojený. Mali za to,\nže úvaha súdov je nielen skutkovo nepodložená, ale aj nezákonná, pretože trestné konanie č. k. ČVS\nORP-270/OEK-B4-2001 nebolo skončené, a to ani sčasti, a naďalej sa viedlo, a to aj v časti nevyplatenia\nmiezd a odstupného. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. novembra\n2011 sp. zn. 30 Cdo 96/2011 žalobcovia dôvodili, že pokiaľ súdy považovali za začiatok behu premlčacej\nlehoty úmrtie P. O. a nie skončenie konania, v ktorom žalobcovia vystupovali ako poškodení, odklonili\nsa od praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej za počiatok premlčacej doby je potrebné považovať koniec\nkonania.\n33.1. Dovolací súd považuje uvedenú námietku dovolateľov za irelevantnú, nakoľko v bode 12.1.\nodôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že „vychádzajúc z konštantnej judikatúry,\nsprávne súd prvej inštancie uzavrel, že najneskôr zastavením trestného stíhania P. O. sa žalobcovia\ndozvedeli o škode konkrétneho druhu a rozsahu tak, že ju bolo možné objektívne vyčísliť, ako i kto\nza vzniknutú škodu zodpovedá. Tento záver podporujú aj žalobcovia s odkazom na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Českej republiky z 22. novembra 2011 sp. zn. 30Cdo 96/2011. Trojročná premlčacia\ndoba pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní za trestný čin nevyplatenia\nmzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona voči P. O. začala plynúť 14. júla 2008 a\nuplynula 14. júla 2011. S pripočítaním šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku mala\nbyť žaloba podaná na súd najneskôr 14. januára 2012.\" Z uvedeného vyplýva, že súdy nižších inštancií\nnepovažovali za začiatok plynutia premlčacej lehoty úmrtie P.Ú. O. (XX. T. XXXX), ale zastavenie\ntrestného stíhania voči obvinenému P. O. pre trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa\n§ 248a ods. 1 Trestného zákona (14. júla 2008), t.j. konania, v ktorom boli žalobcovia v postavení\npoškodených. Súdy teda rozhodli v súlade so závermi vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho\n\nsúdu Českej republiky. V tejto súvislosti dáva dovolací súd do pozornosti žalobcov tiež to, že v\nzmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017,\npublikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018, pod číslom 71., do ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť\naj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia\na stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi\nČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho\nsúdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené\nv Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Z\nuvedeného je zrejmé, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu sa nepovažujú rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Českej republiky.\n34. V danom prípade dovolatelia vymedzili prípustnosť dovolania aj s poukazom na ustanovenie § 421\nods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená. Poukázali na skutočnosť,\nže súdy nižších inštancií sa nijako nevysporiadali s argumentom, že boli poškodenými aj trestným činom\nneodvedenia daní a poistného podľa ust. 148a Trestného zákona (§ 277 dnes účinného Trestného\nzákona), z ktorého bol obvinený pán D.. T. O.. Na túto skutočnosť poukazovali ešte počas prvoinštačného\nkonania na pojednávaní dňa 16. októbra 2015 a taktiež v odvolaní, tento argument však žiaden zo\nsúdov nikde nezmienil, hoci sa jedná o kľúčový argument v prejednávanej veci. V kontexte uvedeného\nžiadali dovolací súd, aby posúdil v bode 3.3 tohto rozhodnutia 5. položených právnych otázok, od ktorých\nzáviselo rozhodnutie prvej a druhej inštancie.\n35. Dovolací súd v súvislosti s dovolateľmi nastolenými právnymi otázkami, ktoré majú naplniť dovolacie\ndôvody formulované v ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP zdôrazňuje, že otázka relevantná v zmysle §\n421 ods. 1 CSP musí byť riešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje\nrozhodnutie. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola\nprípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska\ntohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená\nv dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).\n36. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku, kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie\nprípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka\nmôže byť pre ňu rozhodujúca. Ako už bolo uvedené, právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom\nrozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd\nnemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne\nrozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa\ns právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len\nkritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú\nkritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.\n37. Dovolací súd, vzhľadom na obsah žalobcami formulovaných právnych otázok nepovažoval otázky\n1/ až 4/ za otázky rozhodujúce vo veci samej. Relevantnou otázkou, v súvislosti so zamietnutím žaloby\nz dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov vo vzťahu k uplatneniu náhrady nemajetkovej\nujmy žalobcom za prieťahy v konaní pre trestný čin neodvedenia dane a poistného je otázka 5/ a síce či\nžalobcovia (resp. subjekty práva v postavení žalobcov) vystupovali ako poškodení aj vo veci trestného\nčinu neodvedenia daní a poistného podľa § 148a zákona č. 140/1961 Zb., Trestný zákon (§ 277 zákona\nč. 300/2005 Z. z., Trestný zákon), teda či boli neodvedením daní a poistného poškodení.\n38. Dovolací súd konštatuje, že aj v danom prípade dovolatelia vymedzili právnu otázku zákonu\nzodpovedajúcim spôsobom. Po konštatovaní prípustnosti dovolania pristúpil dovolací súd k\nmeritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej\ndovolacej argumentácie, t.j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej\nprávnej otázke.\n\n39. Odvolací súd v bodoch 11. - 11.4. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že „...súd prvej\ninštancie správne posúdil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní za\ntrestný čin neodvedenia dane a poistného keď zhodnotil, že na strane žalobcov pre podanie takejto\nžaloby absentuje aktívna legitimácia žalobcov, ktorá prináleží žalobcom iba pri uplatnení ujmy za\nprieťahy v konaní za trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného, v konaní v ktorom žalobcovia boli\npoškodenými. .....Avšak postavenie poškodeného v trestnom konaní voči D.. T. O. pre trestný čin\nsprenevery Trestný poriadok žalobcom nepriznáva. Postavenie poškodeného v tomto prípade prináleží\npríjemcovi dane, poistného na dôchodkovom zabezpečení, nemocenskom a zdravotnom poistení ako\naj príspevku na poistenie v nezamestnanosti. Trestný poriadok v tejto časti trestného konania žalobcom\nnepriznáva nielen postavenie poškodeného, ale nepriznáva im ani žiadne procesné práva a neukladá\nžiadne povinnosti, nemajú ani nevykonávajú žiaden vplyv na priebeh trestného stíhania pre trestný\nčin neodvedenia dane. ...Z toto dôvodu neexistuje žiaden rozumný argument, pre ktorý by mal súd\npriznať nárok na nemajetkovú ujmu za prieťahy v konaní subjektu, ktorému v základnom konaní zákon\nnepriznáva vplyv na priebeh trestného konania, vrátane procesných práv a ukladania povinnosti\".\n40. Žalobcovia svoju aktívnu legitimáciu v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu v súvislosti\ns prieťahmi v trestnom konaní vedenom pod č. ČVS: ORP-214/2-OVK-B5-2004, odvodzovali od svojho\npostavenia ako poškodených v trestnom konaní. V prvoinštančnom konaní však bolo preukázané, že\nžalobcovia v období prieťahov v trestnom konaní, konštatovaných Okresnou prokuratúrou Bratislava\nIV v roku 2006 neboli v trestnom konaní pre trestný čin neodvedenia dane a poistného, pre trestný\nčin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku ako zamestnanci stranou trestného konania v\npostavení poškodených, nakoľko v zmysle mzdových listín, žalobcom z nevyplatenej mzdy a odstupného\nbola daň a poistné strhnuté, avšak neboli odvedené oprávneným subjektom (Všeobecnej zdravotnej\npoisťovni, Sociálnej poisťovni, Národnému úradu práce..), ktoré sú špecifikované v uznesení Úradu\njustičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV z 02. júna 2004 pod ČVS:ORP-270/\nOEK-B4-2001 a pod ČVS:ORP-270/OEK-B4-2001 z 22. januára 2010 a z tohto dôvodu nemôžu byť\nani podľa dovolacieho súdu poškodenými v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. (osobami, ktorými bola\nprieťahmi v konaní spôsobená škoda/nemajetková ujma). Na strane žalobcov tak žiaden tvrdený\nstav „právnej neistoty\" (z dôvodu ktorého sa domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy) počas\npreukázaných prieťahov ani reálne nemohol existovať napriek tomu, že boli oznamovateľmi trestných\nčinov a k žiadnemu porušeniu práva žalobcov na skončenie vyšetrovania v zákonnej, resp. v primeranej\nlehote, t. j. k tvrdenému následku ani nemohlo dôjsť. Zistený nesprávny úradný postup spočívajúci v\nprieťahoch v trestnom konaní, tak nebol spôsobilý vyvolať zákonný zásah do práv a právom chránených\nzáujmov žalobcov na skončenie vyšetrovania v zákonnej lehote, resp. v primeranej lehote. Ani skončenie\ntrestného konania v zákonnej, resp. primeranej lehote, by nemalo žiaden vplyv na skutočnosť, že podľa\n§ 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku z dôvodov podľa § 9 ods.1 písm. a) Trestného poriadku\ntrestné stíhanie proti obvinenému D.. T. O. pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho\nmajetku podľa § 255 ods.1 Trestného zákona bolo zastavené, keďže trestné stíhanie je neprípustné\nnakoľko je premlčané; a podľa § 215 ods.1 písm. b) Trestného poriadku pre trestný čin neodvedenia\ndane a poistného bolo zastavené, keďže tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie\nveci (uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava IV č.k. 1Pv 1352/09-32 z 03. januára 2011, právoplatné\n18. januára 2011).\n41. Z uvedených dôvodov sa dovolací súd stotožňuje s právnym záverom odvolacieho súdu, že v\nokolnostiach danej veci neexistuje žiaden rozumný argument, pre ktorý by mal súd priznať nárok na\nnemajetkovú ujmu za prieťahy subjektu, ktorému v základnom konaní zákon nepriznáva vplyv na priebeh\ntrestného konania, vrátane procesných práv a ukladania povinnosti. V tejto súvislosti žiada sa tiež\npoukázať na právnu vetu rozsudku Okresného súdu Pezinok z 27. marca 2009 sp. zn. 2T 4/2008 nárok\npoisťovní na uhradenie (odvedenie) príslušného poistného nie je nárokom na náhradu škody spôsobenej\ntrestným činom, pretože tento nárok nevzniká ako následok trestného činu, ale ide o nárok poisťovní\nvyplývajúci priamo zo zákona. Poškodeným v zmysle § 46 ods. 1 Trestného poriadku sú tu príslušné\npoisťovne, ktorým má zamestnávateľ (ako oprávneným subjektom - príjemcom) poukazovať príslušné\nčiastky na poistné. Poškodeným nie sú jednotliví zamestnanci, pretože aj keď zamestnávateľ za nich\nneodvádza poistné, ktoré zrazí podľa zákona, ich účasť na príslušnom poistnom vzťahu nezaniká, ale\ntrvá naďalej.\n42. So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, že súdy nižších inštancií správne uzavreli, že\nžalobcovia náležite nepreukázali aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmu\n\nv peniazoch, ktorá im mala v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom pri vyšetrovaní\ntrestného činu neodvedenia dane a poistného vzniknúť.\n43. Dovolací súd tiež nad rámec dôvodov tohto rozhodnutia poukazuje na to, že nesprávny úradný\npostup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by poškodeným automaticky\nprináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a hoci nečinnosť orgánu verejnej moci, či\nzbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu\nujmu, to však ale poškodeného (prieťahmi v konaní) nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade\nuplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a\nintenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a\nefektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.\n44. Záverom dovolací súd uvádza, že žalobcovia si nároky z pracovnoprávnych vzťahov uplatnili aj v\ncivilnom konaní žalobami o zaplatenie mzdy, prémií, odstupného a dvojnásobného mesačného zárobku\nv zmysle § 58a ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Nakoľko v konaniach vedených na Okresnom súde Šaľa boli\núspešní, domáhali sa vymoženia svojich pohľadávok voči spoločnosti Lignoprojekt, a.s. v exekučných\nkonaniach, vedených súdnym exekútorom D.. Š.K. F..\n45. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd žalobcami položenú otázku podľa § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP považoval súdmi nižších inštancií za správne vyriešenú, a preto podané dovolanie ako nedôvodné\nzamietol (§ 448 CSP).\n46. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453\nods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej priznal\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcom v plnom rozsahu v zmysle § 255 ods. 1 CSP.\nO výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}