{"guid": "2240978c-64bf-4f62-8ec3-c949a29bfe0d:91669775-9d66-476c-bf15-845f3ed45340", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1113214933.4", "spisova_znacka": "4Cdo/129/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/129/2024 z 25. 11. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2025, sp. zn. 4Cdo/129/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:1113214933.4", "identifikacne_cislo": "1113214933", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "sudca_id": 338, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-alena-svetlovska-338", "datum_vydania": "2025-11-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "nazov": "§ 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-4", "nazov": "§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/215", "nazov": "zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/215", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/215-2006"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/215/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 215/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/215/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/215-2006/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-16", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2006/215#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/91669775-9d66-476c-bf15-845f3ed45340", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1113214933.4", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1113214933.4", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1113214933.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/129/2024\n1113214933\n25. 11. 2025\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2025:1113214933.4\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne K.. X.. O.. S. J., narodenej XX. I. XXXX, D., E. XX/\nA, zastúpenej advokátom Mgr. Pavlom Michalcom, Bratislava, Radvanská 21, proti žalovanej Slovenskej\nrepublike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71,\no náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn.\nB1-19C/87/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. februára 2024\nsp. zn. 5Co/99/2023, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. februára 2024 sp. zn. 5Co/99/2023 v časti, v ktorej rozhodol\no nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania zrušuje a vec vracia v\ntomto rozsahu odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\nDovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. februára 2024 sp. zn. 5Co/99/2023 vo zvyšnej\nčasti odmieta.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV, pôvodne Okresný súd Bratislava I, (ďalej len „súd prvej inštancie“\nalebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 12. novembra 2019 č. k. 19C/87/2013 - 324, uložil žalovanej\npovinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 13,94 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo\nsumy 13,94 eura od 11. februára 2013 do zaplatenia titulom náhrady škody a sumu 800 eur titulom\nnáhrady nemajetkovej ujmy, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu\nžalobkyne zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním\nzistil, že Fakultná nemocnica s poliklinikou Bratislava podala 11. apríla 2008 na prvoinštančný súd\noznámenie o nedobrovoľnom vstupe žalobkyne na Psychiatrickú kliniku FNsP, ktorá tam bola privezená\npracovníkmi RZP. Uznesením zo 14. apríla 2008 súd začal konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia\ndo ústavu zdravotníckej starostlivosti umiestnenej žalobkyne. Zo zápisnice o výsluchu vykonanom vo\nFNsP zo 14. apríla 2008 vyplývalo, že K.. K. F. neodporúčal výsluch umiestnenej z dôvodu jej diagnózy:\nakútna psychóza s príznakmi schizofrénie. Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 1Pu/86/2008- 6 zo\n14. apríla 2008 rozhodol, že prevzatie umiestnenej má zákonné dôvody. Predmetné uznesenie bolo\npotvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11CoP/208/08 - 31 z 19. novembra 2008 a\nnadobudlo právoplatnosť 20. decembra 2008. Súd prvej inštancie uznesením z 12. mája 2008 sp. zn.\n1Pu/86/2008 - 16 konanie zastavil z dôvodu, že mu ústav oznámil, že umiestnená bola z ústavu 30.\napríla 2008 prepustená. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Cdo/17/2009 - 51\nboli uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 19. novembra 2008 sp. zn. 11CoP 208/2008, uznesenie\nOkresného súdu Bratislava I zo 14. apríla 2008, č. k. 1Pu/86/2008 - 6 a aj uznesenie Okresného\nsúdu Bratislava I z 12. mája 2008, č. k. 1Pu/86/2008 - 16 zrušené a vec bola vrátená Okresnému\nsúdu Bratislava I na ďalšie konanie. Dovolací súd vyslovil v rozhodnutí právny názor, že ustanovenie\n§ 191b ods. 3 O. s. p. neumožňuje upustiť od výsluchu umiesteného pre vyjadrenie ošetrujúceho\nlekára, ktorý by takýto postup nedoporučoval. V tomto dovolací súd videl vadu prvostupňového ako aj\nodvolacieho súdu, ktorá ho opodstatnila prijať záver o odňatí možnosti dovolateľke konať pred súdom.\n\nSúd prvej inštancie uznesením č. k. 1Pu/86/2008 - 178 z 8. júla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2.\naugusta 2011 vyslovil, že prevzatie žalobkyne do ústavu Univerzitná nemocnica s poliklinikou Bratislava\nnemalo zákonné dôvody a konanie zastavil. Žalobkyňa podala na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré jej listom zo 6. februára\n2013 oznámilo, že jej žiadosť bola predbežne prerokovaná podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,\npričom jej nebolo vyhovené. Súd prvej inštancie preskúmal splnenie podmienok zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny\núradný postup, existenciu škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či\nnesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu skutočnej škody vo výške\n54,60 eura titulom vzniknutých nákladov spojených s návštevami u klinického psychológa, pričom súd\nprvej inštancie z predložených dokladov zistil, že žalobkyňa uhradila psychológovi sumu 7x 600,- Sk\n(139,41 eur) a zdravotná poisťovňa žalobkyni poskytla príspevok v sume 125,47 eur. Rozdiel týchto\nsúm potom predstavuje sumu 13,94 eura a teda mal za to, že žalobkyni preukázateľne vznikla škoda\nv sume 13,94 eura. Z predmetnej sumy priznal žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne\nod 11. februára 2013 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti (t. j. 54,60 - 13,94 = 40,66 eura) žalovanú sumu\na aj úrok z omeškania (nad 8,75 % ročne) žalobu zamietol v časti úroku z omeškania z dôvodu, že si\nžalobkyňa uplatnila úrok z omeškania v rozpore so zákonom. Nárok na náhradu ušlého zisku vo výške\n234,41 eura si žalobkyňa uplatnila v dôsledku zmenšenia jej príjmu za čas jej hospitalizácie od 11. apríla\n2008 do 30. apríla 2008 a pri určení výšky ušlého zisku vychádzala z rozdielu jej čistého príjmu za rok\n2008, t. j. zo sumy 479,02 eura a čistého príjmu za mesiac, v ktorom bola hospitalizovaná, t. j. zo sumy\n244,61 eura. Žalovaná nespochybnila uvedený nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku za čas\nhospitalizácie žalobkyne, namietala však výpočet výšky škody a to s poukazom na § 134 Zákonníka\npráce. Keďže v predmetnej časti došlo ku kvalifikovanému spochybneniu výšky uplatneného nároku\nžalovanou a žalobkyňa napriek tomu výšku ušlého zisku neprepočítala a neupravila, súdu prvej inštancie\nzostala nepreukázaná výška tohto nároku, preto žalobkyni sumu vo výške 234,41 eura nepriznal. Čo\nsa týka nároku na náhradu ušlého zisku vo výške 166,60 eura, ktorý si žalobkyňa uplatnila z dôvodu\nstraty na zárobku v čase práceneschopnosti v mesiaci máj a jún 2008, súd prvej inštancie ho žalobkyni\nnepriznal a to z rovnakých dôvodov, ako jej nepriznal ani ušlý zisk titulom zmenšenia príjmu za čas jej\nhospitalizácie. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 661,22 eura a 182,30 eura\nz dôvodu straty na zárobku pre zníženie pracovného pomeru za obdobie september 2008 až júl 2009 a\nz dôvodu nezamestnanosti v mesiaci august 2009, avšak súd prvej inštancie tieto nároky nepovažoval\nza preukázané a to pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonnou detenciou a vznikom škody.\nNakoniec si titulom ušlého zisku žalobkyňa uplatnila aj stratu na príspevku do druhého piliera v sume\n88,61 eura za mesiace máj 2008, jún 2008, júl 2008, september 2008, október 2008, apríl 2009 a máj\n2009 tvrdiac, že v uvedených mesiacoch neprispela na svoj starobný dôchodok takou čiastkou ako v\nštandardných mesiacoch. Žalovaná uvedený nárok spochybnila, sumu 88,61 eura považovala za veľmi\nhypotetickú a stanovenie referenčného príspevku do druhého piliera na 55,29 eura za nesprávny. Súd\nprvej inštancie vzhliadol vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonnou\ndetenciou len v prípade straty na príspevku do druhého piliera za mesiac apríl 2008 (35,44 eura), máj\n2008 (23,06 eura) a jún 2008 (11,85 eura), kedy bola žalobkyňa v ústave zdravotníckej starostlivosti a\nnásledne práceneschopná. Vo zvyšnej časti nemal za preukázanú existenciu príčinnej súvislosti. Pokiaľ\nišlo o nárok na náhradu škody vo výške 1 210,89 eura titulom náhrady trov právneho zastúpenia v\nkonaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 1Pu/86/2008, vzhľadom na skutočnosť, že\nžalobkyňa nepreukázala vznik majetkovej ujmy, t. j. že došlo k reálnemu úbytku v jej majetkovej sfére\núhradou uvedenej sumy, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol a uviedol, že samotné vyčíslenie\ntrov právneho zastúpenia nepreukazuje, že škoda skutočne vznikla. V prípade uplatneného nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000 eur, ktorý si žalobkyňa uplatnila titulom nezákonnej detencie,\nnegatívneho dopadu na jej rodinné a pracovné prostredie a zdĺhavého súdneho konania s opätovnou\nviktimizáciou, súd prvej inštancie dospel k záveru, že predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu\nsú splnené len v prípade nemajetkovej ujmy titulom nezákonnej detencie a výšku nemajetkovej ujmy súd\nurčil v sume 800 eur vzhľadom na negatívny dopad nezákonnej detencie na žalobkyňu, na zásah do jej\nľudskej intimity a dôstojnosti. Vznik a existenciu nemajetkovej ujmy mal za preukázané predovšetkým\nčestnými prehláseniami žalobkyne, jej rodinných príbuzných, čestným prehlásením K.. U. J. A. a C.\nK. K.. Vzhľadom na dĺžku trvania nezákonnej detencie, ktorá mala negatívny dopad na osobnosť\nžalobkyne, na česť, rodinný a spoločenský život, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyni vznikla\nujma trvajúca po celú dobu jej držania v ústave zdravotníckej starostlivosti, pričom toto nezákonné\nobmedzenie osobnej slobody bolo o to intenzívnejšie, keď sa preukázalo, že jej prevzatie do ústavu bez\njej súhlasu nemalo zákonné dôvody. Mal za preukázané, že nezákonná detencia spôsobila žalobkyni\n\nvýraznú ujmu na jej základných právach a slobodách, preto sa mu nejavilo postačujúce poskytnutie\niného zadosťučinenia a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch za čas detencie. Pri stanovení výšky náhrady za jeden deň držania v ústave zdravotníckej\nstarostlivosti vychádzal zo sumy 40 eur/deň, ktorú ustálil v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá\nje poskytovaná za každý deň odňatia slobody v štátoch Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu\nČeskej republiky sp. zn. 30 Cdo/2357/2010) a za obdobie držania žalobkyne v ústave zdravotníckej\nstarostlivosti bez jej súhlasu v trvaní 20 dní priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n800 eur, ktorú považoval za primeranú. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila úrok z omeškania aj z požadovanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy, konštatoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nvzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, pretože až uplynutím\ntakto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 6Cdo/185/2011), preto z priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni nepriznal\núroky z omeškania. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobkyňa uplatnila aj titulom\nzdĺhavého súdneho konania s opätovnou viktimizáciou, súd prvej inštancie žalobu nepovažoval za\ndôvodnú, pretože predmetnom sporu bola náhrada škody a nemajetkovej ujmy titulom nezákonnej\ndetencie a nie nesprávny úradný postup súdu. Zároveň poznamenal, že si žalobkyňa uplatnila nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur, pričom nešpecifikovala, akú časť si uplatňuje\ntitulom nezákonnej detencie a akú časť titulom zdĺhavého súdneho konania s opätovnou viktimizáciou.\nŽalobkyňa si samostatne uplatnila aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16 885 eur\ntitulom nesprávneho úradného postupu žalovanej, ktorý videla v procese predbežného prerokovania\njej nároku na náhradu škody Ministerstvom spravodlivosti SR, keď tvrdila, že predbežné prerokovanie\nprebehlo úzko formálne, ministerstvo nereagovalo na opakované výzvy jej právneho zástupcu na osobné\nrokovanie, či vysvetlenie prípadných nejasností. Namietala, že ministerstvo v odpovedi zo 6. februára\n2013 nekonkretizovalo dôvody, pre ktoré neuspokojilo jej nárok. Predmetný nárok súd nepovažoval\nza dôvodný a ani za preukázaný, keď žalobkyňa namietala postup ministerstva, ktorý je však určený\npriamo v zákone č. 514/2003 Z. z. a z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva,\nže nárok na náhradu škody je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti\npoškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Následne podľa § 16 ods. 4\nzákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba\njeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi\npoškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia\nnároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Keďže žalobkyňa ňou tvrdený nesprávny úradný\npostup ministerstva nepreukázala a podľa názoru súdu Ministerstvo spravodlivosti SR postupovalo pri\npredbežnom prejednaní nároku žalobkyne v súlade so zákonom, súd žalobe v tejto časti nevyhovel. O\nnároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový zákonník (ďalej aj ako „CSP“).\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolania žalobkyne a žalovanej rozsudkom z 23.\nnovembra 2021 sp. zn. 5Co/100/2020 v napadnutej zamietajúcej časti žalobu zmenil tak, že žalovanej\nuložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 400 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote troch dní\nod právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej\nnepriznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd\nprvej inštancie v časti náhrady skutočnej škody za sedenia u psychológa z predložených príjmových\npokladničných dokladov zistil, že žalobkyňa uhradila psychológovi sumu 7x 600,- Sk (139,41 eura)\na zdravotná poisťovňa žalobkyni poskytla príspevok v sume 125,47 eura, rozdiel týchto súm potom\npredstavuje len sumu 13,94 eura a nie sumu 54,60 eura konštatoval, že prílohou žaloby boli i kópie\npríjmových pokladničných dokladov PhDr. T. H. z 24. júna 2008, 7. júla 2008, 14. júla 2008, 29. júla\n2008, 12. augusta 2008, 2. septembra 2008 a 8. septembra 2008, každý potvrdzujúci prijatie 600,- Sk od\nžalobkyne a záver súdu prvej inštancie tak bol správny. K námietke týkajúcej sa súdom prvej inštancie\nkonštatovaného nepreukázania výšky nároku - ušlého zisku odvolací súd uviedol, že v sporovom konaní,\npre ktoré platí zásada dispozičná a prejednacia, je zásadne vecou strán konania tvrdiť skutočnosti a\noznačiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pretože v sporovom konaní stoja strany proti\nsebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje\nkaždú zo sporových strán v úplne inom smere a dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby\nprostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech. Za nesprávny považoval\nnázor odvolateľky, že nie je v konaní nutné preukazovať, že strana právne zastúpená reálne uhradila\ntrovy právneho zastúpenia, postačuje samotné vzniknutie záväzku uhradiť právnemu zástupcovi trovy\nprávneho zastúpenia, pričom je na zmluvnej voľnosti medzi stranami, ako si určia spôsob splatenia\n\npohľadávky, keď predmetom sporu je náhrada škody, teda majetkovej ujmy, ktorej vznik (ako aj výšku)\nbola žalobkyňa povinná preukázať. Súhlasil so súdom prvej inštancie, že ak žalobkyňa nepreukázala,\nže došlo k reálnemu úbytku v jej majetkovej sfére úhradou uvedenej sumy, viedlo to k zamietnutiu žaloby\nv tejto časti. Odvolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý konštatoval splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti\nštátu za škodu len v prípade nemajetkovej ujmy titulom nezákonnej detencie. Nesúhlasil však so súdom\nprvej inštancie stanovenou výškou náhrady nemajetkovej ujmy, keď súd prvej inštancie nevzal do\núvahy špecifické podmienky, za ktorých bola žalobkyňa držaná v ústave zdravotníckej starostlivosti,\nktoré museli zasiahnuť do dôstojnosti, práva na súkromie a ľudskej intimity žalobkyne, pričom obdobné\npodmienky sa pri trestne stíhaných osobách, analógiu s podmienkami ktorých súd prvej inštancie použil\npri stanovení náhrady, nevyskytujú. Rovnako je odvolací súd toho názoru, že žalobkyňa oprávnene\nnamietala, že nebyť nezákonnej detencie, nebola by týmto podmienkam nikdy vystavená a štát musí\nniesť zodpovednosť za udalosti, ktoré sa stali v dôsledku jeho konania - nezákonnej detencie. Pri\nrozhodovaní o primeranej výške náhrady odvolací súd zohľadňoval súčasne aj výšku nemajetkovej ujmy,\nktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody v iných štátoch Európskej únie (s odkazom na\nrozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 a v ňom označených a citovaných podstatných\nprávnych záverov rozhodnutí ESĽP), vychádzal pritom zo sumy 60 eur za jeden deň nezákonnej detencie\n(t. j. sumy na hornej hranici priznávaného rozpätia pohybujúceho sa vo výške 20 až 60 eur). Uviedol,\nže súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa nesprávny úradný postup súdu, t. j. prieťahy,\nzdĺhavé súdne konanie nepreukázala, dokonca ani netvrdila a súd z pripojeného spisu Okresného súdu\nBratislava I sp. zn. 1Pu/86/2008 ani nezistil, že by sa žalobkyňa bola sťažovala na dĺžku súdneho\nkonania, zbytočné prieťahy v konaní, či prípadnú nečinnosť súdu. Odvolací súd bol názoru, že žalobkyňa\nv tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázala, že jej ujma vznikla\na že vznikla práve v dôsledku zdĺhavého súdneho konania. Rovnako tak žalobkyňa nepreukázala\nňou tvrdený nesprávny úradný postup ministerstva pri predbežnom prejednaní nároku žalobkyne, teda\npostup, ktorý by nebol v súlade so zákonom.\n3. Na dovolanie žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací\nsúd“) ako súd dovolací uznesením z 27. júna 2023 sp. zn. 4Cdo/92/2022 rozsudok Krajského súdu v\nBratislave z 23. novembra 2021 sp. zn. 5Co/100/2020 v časti náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú\ndetenciu, ktorou bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil\na vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie, dovolanie žalobkyne proti výroku, ktorým krajský súd\nzamietol žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup zamietol a dovolanie\nžalobkyne proti výroku, ktorým krajský súd zamietol žalobu v časti náhrady škody titulom náhrady trov\nprávneho zastúpenia odmietol. V časti, v ktorej bolo rozhodnutie zrušené konštatoval dovolací súd jeho\nnepreskúmateľnosť.\n4. Krajský súd v Bratislave rozsudkom (v poradí druhým) z 20. februára 2024 sp. zn. 5Co/99/2023\nrozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy zmenil tak, že\nžalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú detenciu\nsumu vo výške 6 800 eur, vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni\npriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania z priznanej sumy.\nV odôvodnení konštatoval, že nezákonnosť detencie žalobkyne bola výsledkom uznesenia Okresného\nsúdu Bratislava I z 8. júla 2011, č. k. 1Pu/86/2008 - 178, ktorým súd vyslovil, že prevzatie žalobkyne\ndo ústavu Univerzitná nemocnica s poliklinikou Bratislava 11. apríla 2008 nemalo zákonné dôvody, nie\nuznesenia najvyššieho súdu z 25. februára 2009, pretože po ňom ešte pokračovalo konanie o zákonnosti\ndetencie, a preto nemôže byť pre začiatok plynutia premlčacej doby podstatné doručenie uznesenia\nnajvyššieho súdu z 25. februára 2009, ale právoplatnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava I z\n8. júla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 2011 a keďže nárok žalobkyňa uplatnila u\nžalovanej 10. augusta 2012, teda do troch rokov od právoplatnosti uznesenia prvoinštančného súdu z\n8. júla 2011, právo žalobkyne premlčané nie je. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu\nprvej inštancie v časti týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý konštatoval splnenie\npredpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu len v prípade nemajetkovej ujmy titulom nezákonnej\ndetencie, ale nesúhlasil so súdom prvej inštancie stanovenou výškou náhrady nemajetkovej ujmy,\nkeď súd prvej inštancie nevzal do úvahy špecifické podmienky, za ktorých bola žalobkyňa držaná v\nústave zdravotníckej starostlivosti (agresívne a arogantné správanie personálu, zatvorenie do klietkovej\npostele, opakované predvádzanie na cvičenie študentov medicíny, obavy z pohlavnej choroby, strach z\nnavrhovanej elektroliečby, nekontrolované vstupy obnažených mužských pacientov na izbu žalobkyne\n\na na ženské toalety), ktoré museli zasiahnuť do dôstojnosti, práva na súkromie a ľudskej intimity\nžalobkyne, pričom obdobné podmienky sa pri trestne stíhaných osobách, analógiu s podmienkami\nktorých súd prvej inštancie použil pri stanovení náhrady, nevyskytujú. Rovnako bol odvolací súd\ntoho názoru, že žalobkyňa oprávnene namietala, že nebyť nezákonnej detencie, nebola by týmto\npodmienkam nikdy vystavená a štát musí niesť zodpovednosť za udalosti, ktoré sa stali v dôsledku jeho\nkonania - nezákonnej detencie. Konštatoval, že ak je deklarovaná ujma, v danom prípade spočívajúca v\npanickej úzkosti z ľudí, lekárov a strach z ďalšieho nedôvodného obmedzenia slobody, strata vybratého\nzamestnania, ovplyvnenie rodinného života a zdravia, štát (ani súd) nemôže bagatelizovať závažnosť\nujmy nepriznaním žiadnej alebo len symbolickej náhrady, nakoľko by nebolo v súlade so spravodlivou\nrovnováhou medzi štátom ako škodcom a jednotlivcom ako poškodeným takýto mimoriadny zásah do\nosobnostných práv človeka (právo na osobnú slobodu, právo na dôstojný súkromný a rodinný život,\nprávo na sebaurčenie, právo rozhodnúť o spôsobe života a najmä nutnosť dodržať v každom prípade\nľudskú dôstojnosť jednotlivca) nezohľadniť pri rozhodovaní o adekvátnej výške nemajetkovej ujmy.\nOdvolací súd vyslovil názor, že pri určovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy za zásah\norgánu štátu, ktorú by bolo možné považovať za rozumnú a spravodlivú, je potrebné vziať do úvahy\nnielen samotné limity odškodnenia, ale uvedomiť si, že tieto limity majú byť viazané na najextrémnejšie\nprípady zlyhania štátu s najzávažnejšími dôsledkami na poškodeného, pričom nezákonnú detenciu\nv trvaní 20 dní nemožno ani pri skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania,\nvzťahujúcich sa k osobe žalobkyne a následkom vyvolaným detenciou v súkromnom živote žalobkyne,\nvyhodnotiť ako zásahy odôvodňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške fakticky rovnajúcej\nsa výške maximálneho prípustného odškodnenia obetí násilných trestných činov s následkom najťažších\na najzávažnejších zásahov a priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 400 eur za každý\ndeň nezákonnej detencie, celkom teda 8 000 eur, ktorú odvolací súd považoval za primeranú. O trovách\ncelého konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP s tým, že\nžalobkyňu bolo potrebné v tomto spore považovať za plne procesne úspešnú, ak mala úspech čo do\nzákladu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu,\nzávisela výlučne od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku a tento nárok priznal žalobkyni v plnom\nrozsahu, avšak len z prisúdenej výšky plnenia.\n5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s poukazom\nna ustanovenie § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý\nproces) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V prvom rade považovala\nza nevyhnutné objasniť, že predmetom tohto sporu bolo poskytnutie (aj) náhrady nemajetkovej ujmy\nžalobkyni v súvislosti s jej prevzatím a držaním v zdravotníckom zariadení, nie v súvislosti s „detenciou“,\npričom detenciou právny poriadok rozumie najprísnejšiu trestnoprávnu sankciu, najprísnejšie ochranné\nopatrenie, ktorého cieľom je ochrana spoločnosti. Žalobkyni ale takáto sankcia uložená nebola, legálnosť\njej pobytu v zdravotníckom zariadení bola predmetom osobitného (civilného) konania v zmysle § 191a a\nnasl. Občianskeho súdneho poriadku. Na uvedené poukázala z dôvodu, že odvolací súd využíva pojem\n„nezákonná detencia“ pre označenie situácie, v ktorej sa žalobkyňa ocitla, čo však nezodpovedá realite\na môže (subjektívne) nesprávne umocňovať predstavy o významnej až extrémnej intenzite zásahu\ndo práv žalobkyne. Uviedla, že aj keď bude v ďalšom texte dovolania používať pojem „detencia“, má\ntým na mysli prevzatie a držanie žalobkyne v zdravotníckom zariadení a zdôraznila, že právnu otázku\nprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v tomto prípade treba posudzovať aj v kontexte toho, že\nu žalobkyne o výkon detencie (v pravom význame slova) nešlo. Žalovaná netvrdila, že väzba a detencia\nsú totožné inštitúty, ale poukázala na to, že ich reštriktívny charakter vyvoláva značne homologické\nnásledky v živote poškodeného a teda následným odškodňovaním týchto zásahov by tak nemali byť\nvytvárané priepastné rozdiely medzi nemajetkovou ujmou spôsobenou poškodeným výkonom väzby a\nnemajetkovou ujmou spôsobenou poškodeným detenciou. Konštatovala, že suma priznaná žalobkyni\nza nezákonnú detenciu predstavujúca takmer sedemnásobok maximálnej náhrady za väzbu (60 €/\ndeň), bez pochybností tento priepastný rozdiel vytvára, pričom pre takýto záver nemožno vzhliadnuť\nvo všeobecnosti (a ani v napadnutom rozhodnutí) žiaden racionálny argument. Namietala, že aj keď je\nvýška náhrady nemajetkovej ujmy predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí vždy opierať\no celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, pričom obmedzenia vo vzťahu k priznávanej výške\nnáhrady nemajetkovej ujmy vyplývajú tak z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku\nnáhrady za spôsobenú ujmu, ako aj z relevantných rozhodnutí ESĽP, keď aj podľa rozhodovania ESĽP\nby priznaná finančná náhrada nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške\n\nnáhrady za utrpenie a bolesť. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4Cdo/171/2005, ktorý konštatoval, že „priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k\nbezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných\nprávach“. Bola názoru, že aj keď si odvolací súd dokázal určiť maximálnu možnú výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy, ktorú je možné v tomto prípade priznať, nepristúpil k relevantnej aplikácii limitačných\nrozhodnutí na daný prípad. Žalobkyni bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 400 €/deň\na pri priznaní takto vysokých súm za jeden deň trvania nezákonného zásahu treba mať na zreteli aj\ntú skutočnosť, že v prípade žalobkyne išlo „len“ o 20 dňovú nezákonnú detenciu, čoho dôsledkom by\nmohol byť dojem o primeranosti náhrady vo výške 8 000 eur. Z koncepčnejšieho pohľadu na vec si\nvšak treba uvedomiť potenciálnu výšku náhrady v prípadoch dlhšieho trvania nezákonnej detencie,\nteda dosah tohto rozhodnutia i pre budúce prípady, keď detencia len o 14 dní dlhšia, by už v prípade\nžalobkyne vyžadovala poskytnutie náhrady presahujúcej maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy\nv zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., resp. v zmysle osobitných predpisov. K obmedzeniu\nosobnej slobody žalobkyne prišlo v roku 2008, v dôsledku čoho je tento zákonný limit vo výške 13\n443,50 eura a pri detencii v rozsahu 60 dní (dva mesiace) by matematicky žalobkyni prináležala\nnáhrada vo výške 24 000 eur, polročná detencia by už musela byť saturovaná sumou 72 800 eur,\nčo by celkom zjavne neprimerane a neodôvodnene nielen zvýhodňovalo poškodených nezákonnou\ndetenciou v porovnaní s poškodenými väzbou, ale osobitne by to vytváralo neodôvodniteľnú a zjavne\nneprimeranú a nespravodlivú nerovnováhu v porovnaní s odškodňovaním obetí trestných činov. V\ntejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 199/2020,\nrozhodnutie ESĽP - Ťupa proti ČR z 26. mája 2011 a Tkáčik proti SR zo 14. októbra 2003. Za otázku,\nktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená označila otázku či „Odôvodňujú\nšpecifiká nezákonného prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení tak výrazné prekročenie limitácie\nsumy náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je všeobecnými súdmi bežne priznávaná z titulu rozhodnutia\no väzbe“. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP uplatnila vo vzťahu k rozhodnutiu\no trovách konania. Vytýkala odvolaciemu súdu, že úplne opomenul skutočnosť, že žalobkyňa si\nžalobou uplatňovala aj majetkovú škodu a taktiež si žalobou uplatňovala aj nemajetkovú ujmu z\ntitulu nesprávneho úradného postupu Ministerstva spravodlivosti SR, pričom zároveň si žalobkyňa\nuplatňovala aj nemajetkovú ujmu. Pripomenula, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu majetkovej\nškody v celkovej výške 2 598,63 eura a bola jej priznaná suma 13,94 eura, tzn. neúspešnou bola\nv sume 2 584,69 eura; ďalej si uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súhrnnej výške 50\n000 eur, z čoho sumu 20 000 eur si uplatnila z titulu nezákonnej detencie a sumu 30 000 eur z titulu\nnesprávneho úradného postupu žalovanej, pričom v časti nesprávneho úradného postupu bola žaloba\nv celom rozsahu zamietnutá (v tomto smere nemožno uvažovať ani o existencii „základu“ nároku)\na v konečnom dôsledku bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur z\npožadovaných 20 000 eur. Mala za nepochybné, že odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov\nkonania nemal komplexný prehľad o tom, aké nároky si žalobkyňa uplatnila a v akom rozsahu bola\nv konaní pred súdmi úspešná, čím neodôvodnene zvýhodnil žalobkyňu a porušil právo žalovanej na\nspravodlivý proces. Žalovaná takéto rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za arbitrárne a ústavne\nneudržateľné. Konštatovala, že základom pre rozhodovanie o náhrade trov konania bola suma 40 598,63\neura (8 000 eur ako suma predstavujúca priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, 2 598,63 eura ako suma\nuplatnenej náhrady majetkovej škody a 30 000 eur ako suma náhrady nemajetkovej ujmy, pri ktorej\nabsentoval už „základ“). Úspech žalobkyne v konaní predstavoval spolu 19,74 %, keď v konaní mala\núspech v priznanej náhrade škody a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 8 013,94 eura (8 013,94\neura z 40 598,63 eura = 19,74 %) a úspech žalovanej predstavoval 80,26 %, keďže súd žalobu v\nčasti uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody vo výške 2 584,69 eura zamietol a rovnako tak\nzamietol priznanie náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu vo výške 30 000\neur (32 177,46 eura z 40 598,63 eura = 80,26 %). Celkový (čistý) úspech žalovanej tak predstavoval\n60,52 % (80,26 % - 19,74 %). Odvolací súd preto nemohol dospieť k záveru o nároku žalobkyne na\nnáhradu trov konania v žiadnom rozsahu. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala aj na skutočnosť, že\nodvolací súd v predchádzajúcom rozsudku č. k. 5Co/100/2020 dospel k záveru o prevažujúcom úspechu\nžalovanej v spore (nárok na náhradu trov konania jej nepriznal, keďže jej žiadne nevznikli, pričom ani\ndodatočné priznanie sumy 6 800 eur tu napadnutým rozsudkom z pohľadu celého predmetu konania na\ntakomto závere nemalo potenciál nič zmeniť. Odvolací súd však v napadnutom rozsudku neodôvodnene\nod predchádzajúceho záveru ustúpil a nepreskúmateľným, postupom rozhodol v rozpore so svojim\nskorším rozhodnutím. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n\n6. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu namietala, že nalinajkované limity (samozrejme rešpektujúce\nzákonné limity náhrady škody) nemôžu byť uplatňované na úkor spravodlivosti a ekvity a to v kontexte\nso záväzkom štátu úplne odškodniť vzniknutú ujmu. Bola názoru, že naformulovaná dovolacia otázka\nje neprimerane abstraktná a hypotetická, pretože fakticky sa ňou žalovaná pýta, či teoreticky môžu\nexistovať také okolnosti detencie, ktoré odôvodnia výrazne odlišné priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy oproti náhrade priznávanej pri väzbe. To, že žalovaná pripodobňuje veľmi špecifické podmienky v\nkonkrétnom prípade detencie žalobkyne všeobecne k podmienkam väzby, považovala za kľúčový bod\npre odmietnutie argumentácie žalovanej. K náhrade trov konania uviedla, že žalovanej nie je známa\nustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, ktorý už roky opakovane konštatuje, že v prípade, ak\nsúd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade\ntrov konania každá z týchto vecí za samostatnú. Bola názoru, že dovolanie je potrebné vyhodnotiť ako\nneprípustné.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n10. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n13. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť\ndovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je,\npristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho\nposúdenia veci (§ 421 CSP). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k\nposúdeniu existencie namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP.\n14. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\n\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a)\nzásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to\nv takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou\npráva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n16. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n17. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na\nspravodlivý proces a to v časti týkajúcej sa náhrady trov konania.\n18. Dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktoré nasmerovala\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti náhrady trov konania a namietla, že súd porušil právo\nžalovanej na spravodlivý proces tým, že napriek skutočnosti, že žalobkyňa bola v časti žalovaných\nnárokov pred súdom neúspešná, toto súd nezohľadnil a v časti nároku na náhradu trov konania jej\nnesprávne priznal nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania.\nŽalovaná uviedla, že súd nemal úplný prehľad o žalobkyňou uplatnených nárokoch a v akom rozsahu\nv nich bola úspešná. Uvedené považuje žalovaná za arbitrárne. Rovnako tak uvedené namietla aj z\ndôvodu, že v predchádzajúcom rozsudku z 23. novembra 2021 č. k. 5Co/100/2020-432 dospel odvolací\nsúd k záveru o prevažujúcom úspechu žalovanej v spore, pričom dodatočné priznanie sumy 6.800,eur nemalo potenciál na uvedenom nič zmeniť. Odvolací súd nepreskúmateľným spôsobom od daného\nposúdenia ustúpil.\n19. Odvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí v časti o nároku na náhradu trov konania uviedol:\n„Vzhľadom na spôsob rozhodnutia veci odvolacím súdom rozhodol tento o nároku na náhradu trov pred\nprvoinštančným, odvolacím a dovolacím súdom (§ 396 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1\nCSP). Žalobkyňu bolo potrebné v tomto spore považovať za plne procesne úspešnú, ak mala úspech čo\n\ndo základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu,\nzávisela výlučne od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku). Odvolací súd potom rozhodol o trovách\nkonania tak, že tento nárok priznal žalobkyni v plnom rozsahu, avšak len z prisúdenej výšky plnenia.\nZásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od\núvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného\nžalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej\nčinnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce.\nZa základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom\ndruhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti\nstrany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;\njej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže\nmal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho\nprocesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva\niba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku (Rozsudok Krajského súdu v Trnave z\n13.12.2017, sp. zn. 10Co/191/2017).“\n20. Uvedený obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúci sa nároku na\nnáhradu trov konania je smerovaný len k posúdeniu nároku žalobkyne na náhradu trov konania v\nnadväznosti na žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V danej veci súd prvej inštancie\nrozsudkom č. k. 19C/87/2013-324 z 12. novembra 2019 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni\nsumu 13,94 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 13,94 eura od 11. februára\n2013 do zaplatenia titulom náhrady škody a sumu 800 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, v lehote do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne zamietol a žalovanej nepriznal\nnárok na náhradu trov konania. Odvolací súd na odvolania žalobkyne a žalovanej rozsudkom z 23.\nnovembra 2021 č. k. 5Co/100/2020-432 v napadnutej zamietajúcej časti žalobu zmenil tak, že žalovanej\nuložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 400 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote troch dní\nod právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej\nnepriznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Rozhodnutím najvyššieho súdu č. k.\n4Cdo/92/2022-526 z 27. júna 2023 súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. novembra 2021 sp.\nzn. 5Co/100/2020 v časti náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú detenciu, ktorou bola žaloba vo\nzvyšnej časti zamietnutá, a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na\nďalšie konanie, dovolanie žalobkyne proti výroku, ktorým krajský súd zamietol žalobu v časti náhrady\nnemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup zamietol a dovolanie žalobkyne proti výroku, ktorým\nkrajský súd zamietol žalobu v časti náhrady škody titulom náhrady trov právneho zastúpenia odmietol.\nOdvolací súd následne vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 5Co/99/2023-543 z 20. februára\n2024 a to tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej\nujmy zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy za\nnezákonnú detenciu sumu vo výške 6 800 eur, vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\npotvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania\nz priznanej sumy, pričom voči tomuto rozhodnutiu podala žalovaná dovolanie. So zreteľom na uvedenú\nnáslednosť a nadväznosť súdnych rozhodnutí v spojení so skutočnosťou, že žalobkyňa sa žalobou\nv znení návrhu na zmenu petitu zo 17. apríla 2014 (č. l. 106) domáhala viacerých nárokov, t. j. nie\nlen nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, dospel dovolací súd k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu trpí v časti nároku na náhradu trov konania vadou nepreskúmateľnosti. Odvolací súd\nsa nijako nevyjadril a nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobkyňa si žalobou nárokovala náhradu škody\nz viacerých titulov (skutočná škoda, ušlý zisk, nemajetková ujma a náhrada trov konania), o ktorých bolo\nrozhodnuté, avšak žalobkyňa nebola vo všetkých týchto nárokoch úspešná a v niektorých bola úspešná\niba čiastočne. Dovolací súd v tejto časti súhlasí s dovolateľkou, že bolo preto nevyhnutné sa s týmto\nvysporiadať aj z hľadiska nároku na náhradu trov konania, čo odvolací súd neurobil.\n20.1 Dovolací súd tak uzatvára, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v časti, v ktorej bolo\nrozhodnuté o nároku na náhradu trov konania, nedostatočne odôvodnený v rozsahu porušujúcom právo\ndovolateľky na spravodlivý proces a to vzhľadom na vadu nepreskúmateľnosti.\n21. Ďalej dovolateľka v podanom dovolaní, vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa §\n421 ods. 1 písm. b) CSP nastolila otázku či „Odôvodňujú špecifiká nezákonného prevzatia a držania\nv zdravotníckom zariadení tak výrazné prekročenie limitácie sumy náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá\n\nje všeobecnými súdmi bežne priznávaná z titulu rozhodnutia o väzbe“, od ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\nna zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n23. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto\nzákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri\nvýkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným\npozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o\nväzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.\n24. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.\n25. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť\núkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone\nverejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených\nzáujmov fyzických osôb a právnických osôb.\n26. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.\n27. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. je zrejmé, že predpokladom zodpovednosti\nštátu za škodu je 1/ vznik škody, 2/ existencia nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného\npostupu) a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným\npostupom). Treba dodať, že tento zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym\na ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.\n28. Z obsahu spisu v prejednávanom spore vyplýva, že Fakultná nemocnica s poliklinikou Bratislava\npodala 11. apríla 2008 na prvoinštančný súd oznámenie o nedobrovoľnom vstupe žalobkyne na\nPsychiatrickú kliniku FNsP, ktorá tam bola privezená pracovníkmi RZP. Uznesením zo 14. apríla 2008\nsúd začal konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu zdravotníckej starostlivosti umiestnenej\nžalobkyne. Zo zápisnice o výsluchu vykonanom vo FNsP zo 14. apríla 2008 vyplývalo, že K.. K. F.\nneodporúčal výsluch umiestnenej z dôvodu jej diagnózy: akútna psychóza s príznakmi schizofrénie. Súd\nprvej inštancie uznesením sp. zn. 1Pu/86/2008 - 6 zo 14. apríla 2008 rozhodol, že prevzatie umiestnenej\nmá zákonné dôvody. Predmetné uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 11CoP/208/08 - 31 z 19. novembra 2008 a nadobudlo právoplatnosť 20. decembra 2008. Súd\nprvej inštancie uznesením z 12. mája 2008 sp. zn. 1Pu/86/2008 - 16 konanie zastavil z dôvodu, že\nmu ústav oznámil, že umiestnená bola z ústavu 30. apríla 2008 prepustená. Uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky č. k. 5Cdo/17/2009 - 51 boli uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 19.\nnovembra 2008 sp. zn. 11CoP/208/2008, uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo 14. apríla 2008,\nč. k. 1Pu/86/2008 - 6 a aj uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 12. mája 2008, č. k. 1Pu/86/2008\n- 16 zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Dovolací súd\nvyslovil v rozhodnutí právny názor, že ustanovenie § 191b ods. 3 OSP neumožňuje upustiť od výsluchu\numiesteného pre vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ktorý by takýto postup neodporúčal. V tomto dovolací\nsúd videl vadu prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, ktorá ho opodstatnila prijať záver o odňatí\nmožnosti dovolateľke konať pred súdom. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 1Pu/86/2008 - 178 z 8.\njúla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 2011 vyslovil, že prevzatie žalobkyne do ústavu\nUniverzitná nemocnica s poliklinikou Bratislava nemalo zákonné dôvody a konanie zastavil. Je teda\nnepochybné, že žalobkyňa bolo umiestnená 20 dní v ústave zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu,\nktoré umiestnenie nemalo zákonné dôvody.\n29. V tejto súvislosti sú podstatné námietky smerujúce k tomu, aký bol dôvod vyslovenia prípustnosti\nprevzatia do zdravotníckeho zariadenia. Zákonné právo v tejto súvislosti stanovuje, že bez súhlasu\n\nmožno do zdravotníckeho zariadenia prevziať osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s\npríznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie. Rovnako čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru\nstanovuje možnosť obmedzenia osobnej slobody duševne chorých osôb, pričom je potrebné zistenie, či\nosoba prevzatá do zdravotníckeho zariadenia trpí duševnou chorobou alebo má jej príznaky a ohrozuje\nseba alebo svoje okolie. Táto požiadavka je bližšie vyjadrená v tzv. Winterwerpových kritériách. Podľa\nprvého kritéria k obmedzeniu osobnej slobody psychicky chorej osoby môže dôjsť len vtedy, ak je k\ndispozícii dostatočný dôkaz o tom, že osoba trpí psychickou chorobou, pričom takýmto dôkazom je\nposudok, ktorý opisuje aktuálny stav osoby a v zásade vychádza z jej osobného vyšetrenia. Posudok,\nktorý vychádza len zo zdravotnej dokumentácie je prípustný len vtedy, ak osoba odmieta vyšetrenie.\nPodľa druhého kritéria musí zistená choroba odôvodňovať nevyhnutnosť prevzatia a umiestnenia do\nzdravotníckeho zariadenia. V podstate to znamená povinnosť vykonania testu primeranosti, či zistená\nduševná porucha znamená také nebezpečenstvo, či už pre posudzovanú osobu alebo všeobecne pre\niných, pre ktorú je nevyhnutné jej umiestnenie v zdravotníckom zariadení. Dôkazné bremeno v zistení\nduševnej poruchy, z toho vyplývajúceho nebezpečenstva a nedostatočnosti alternatívnych opatrení je na\norgánoch, ktoré rozhodujú o nariadení obmedzenia osobnej slobody. Ako bolo uvedené vyššie, citované\nkritéria neboli naplnené a súdom bolo neskôr vyslovené, že prevzatie žalobkyne do zdravotníckeho\nzariadenia nemalo zákonné dôvody. Nezákonnosť prevzatia a držania žalobkyne v zdravotníckom\nzariadení bola preukázaná a toto posúdenie nebolo nijako namietané ani v dovolaní, dovolací súd sa\nním preto bližšie nezaoberal.\n30. Základnou podstatou námietok dovolateľky vyplývajúcich z právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP bol nesúhlas dovolateľky s priznanou výškou nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimeranú.\nUviedla, že podľa jej názoru väzba a nezákonná detencia majú vo svojej podstate totožný reštriktívny\ncharakter a vyvolávajú v živote poškodeného značne homologické následky. Dovolateľka namietla, že\nodvolací súd mal pri posúdení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy pristúpiť k aplikácii limitačných\nrozhodnutí, čo však neurobil a zdôraznila, že podľa jej názoru je nemajetková ujma predstavujúca sumu\n400 eur na deň neprimeraná.\n31. Podľa § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2\nsa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije\na pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,\nktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v\nspoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia\nako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného\npredpisu.\n32. Podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. v znení účinnom od 1. apríla 2008 do 30. júna 2013 nesmie\ncelková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej\nmzdy.\n33. V roku 2008 minimálna mzda predstavovala 268,87 eura (8 100,- Sk). Vzhľadom na žalobkyni\npriznanú výšku nemajetkovej ujmy celkom 8 000 eur (400 eur na deň) je z daného zrejmé, že toto\nneprekračuje limitáciu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ku ktorej limitácii sa rozsiahlo vyjadril už odvolací\nsúd. Podstatou sa preto v danom spore po podaní dovolania vzhľadom na námietky žalovanej stalo\nto, či individualita prípadu žalobkyne skutočne v nadväznosti na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.\nz. odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy vo výške predstavujúcej 400 eur na deň. Dovolací súd\nv danom kontexte v prípade žalobkyne, na rozdiel od rozhodnutia o väzbe, na ktorú vzhľadom na\npodobnosti žalovaná poukazuje, za celkom zásadne podstatné považuje skutočnosti, že žalobkyňa\n(čo nebolo spochybnené žalovanou) bola počas nezákonného prevezenia a držania v zdravotníckom\nzariadení nútená podstúpiť arogantné a agresívne správanie personálu, zatvorenie do klietkovej postele,\nbola opakovane nútená strpieť predvádzanie na cvičenie pre medicínskych študentov, bola ovplyvnená\njej psychika strachom z lekármi navrhovanej elektroliečby, strachom z pohlavnej choroby, bola nútená\nstrpieť nekontrolované vstupy obnažených mužských pacientov na izbu atď. Rovnako tak je potrebné\nzdôrazniť rodinné a pracovné zázemie žalobkyne, ktorá bola v danom čase učiteľkou angličtiny na\ngymnáziu, ktoré zázemie bolo nezákonným držaním v zdravotníckom zariadení ovplyvnené, čoho\ndôkazom bola aj po prepustení zo zdravotníckeho zariadenia nasledujúca potreba psychologickej\npomoci pre žalobkyňu spojená s práceneschopnosťou. Uvedený komplex skutočností zakladá záver o\nvážnom narušení integrity žalobkyne a hrubom zásahu do jej osobnostných práv. Napriek totožnosti\n\nv obmedzení osobnej slobody, ktorou sa vyznačuje väzba, v podobnosti k prevezeniu a držaniu\nžalobkyne v zdravotníckom zariadení, predstavuje podľa názoru dovolaciu súdu takto hrubé narušenie\nintegrity a osobnostných práv žalobkyne zásadný rozlišujúci faktor, ktorý bol opodstatnene aplikovaný pri\nposúdení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa názoru dovolacieho súdu pre túto zásadnú odlišnosť\nfaktorov medzi väzbou a držaním v zdravotníckom zariadení psychiatrického charakteru nie je možné\npostaviť tieto dva inštitúty naproti sebe do jednej právnej otázky tak, ako to uskutočnila žalovaná.\nNa otázku žalovanej preto nie je možné s dostatočnou istotou odpovedať, resp. nie je možné uviesť,\nči špecifiká nezákonného prevezenia a držania v zdravotníckom zariadení predstavujú podklad pre\nprekročenie limitácie sumy náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná v prípade nezákonného\nrozhodnutia o väzbe. Podstatou špecifík je práve to, že sú natoľko osobité, že ich nie je možné ani\nv teoretickej rovine jednoznačne duplikovať. Preto sa posúdenie súdu vzhľadom na podstatu tejto\nveci vyznačuje voľnou úvahou súdu (v miere limitácie podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.),\nkedy za predpokladu iniciácie opravného konania dochádza ku kontrole odôvodnenia súdu nižšej\ninštancie z hľadiska, či tento použil pri posúdení veci dostatočne silno odôvodňujúce argumenty. Vo veci\nposúdenia, či vzhľadom na individualitu, resp. špecifiká, prípadu žalobkyne bola dostatočne odôvodnená\npriznaná výška nemajetkovej ujmy 400 eur na deň, prevyšujúca bežne priznávanú výšku ujmy z titulu\nrozhodnutia o väzbe, toto vyhodnotil dovolací súd za primerané. Na otázku žalovanej položenú v\npodobe všeobecného porovnania inštitútov nezákonnej väzby a nezákonného držania v zdravotníckom\nzariadení avšak nemožno z pohľadu dovolacieho súdu odpovedať.\n33.1 Zadefinovanie právnej otázky v procesnej situácii podľa § 421 ods. 1 CSP má mimoriadny význam,\nkedy otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka\nprávna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto\nustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\n33.2 V tejto konkrétnej veci podľa názoru dovolacieho súdu nie je možné porovnať inštitúty väzby a\ndržania v zdravotníckom zariadení len z pohľadu následku, ktorým je obmedzenie osobnej slobody\na týmto spôsobom limitovať špecifiká tej konkrétnej veci a to v takej miere, v ktorej by bolo možné\nstanoviť, ktorý z týchto inštitútov vyžaduje vyšší rozsah priznanej výšky nemajetkovej ujmy. Nie je teda\nmožné uviesť, či pojem „špecifiká“ držby v zdravotníckom zariadení automaticky prezumujú vyššiu mieru\nnáhrady nemajetkovej ujmy, než väzba, keďže vždy s prihliadnutím na tie ktoré okolnosti veci tomu\ntak môže, avšak ale nemusí byť. Z uvedeného dôvodu vyžaduje určenie výšky nemajetkovej ujmy\nindividualistický prístup súdu, za predpokladu, že sa tento hýbe v miere zákonnej limitácie. Z uvedených\ndôvodov dovolací súd v tejto veci pri posúdení zadefinovania právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP\ndospel k záveru, že dovolateľkou sformulovaná otázka nespĺňa požiadavky kladené na právnu otázku\npoloženú v dovolacom konaní podľa § 432 a nasl. CSP a judikatórnej praxe v spojení s praktickou\nnemožnosťou na túto otázku odpovedať a to z dôvodu voľnej úvahy súdu pri určení výšky nemajetkovej\nujmy vyplývajúcej z § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.\n34 Dovolací súd preto dospel k záveru, že z hľadiska dovolaním namietanej vady podľa § 420 písm. f)\nCSP v časti týkajúcej sa rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania rozhodnutie odvolacieho súdu\nvykazuje vadu nepreskúmateľnosti, z ktorého dôvodu dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto\nčasti podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a vec mu v uvedenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie (§ 450\nCSP). Dovolací súd zároveň dospel k záveru, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\nzaložená nebola a to z dôvodu, že pre dovolací prieskum položená otázka nespĺňa požiadavky kladené\nna formuláciu právnej otázky, a preto dovolanie v časti námietky nesprávneho právneho posúdenia veci\nv zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je\nodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n35 Ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej\ninštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n36 Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/99/2023", "guid": "b8388166-93c8-4875-8993-f981eaff6be1:a20d7164-c2d4-4f89-b110-3898e9aa1033", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}