{"guid": "cd4074b7-b958-425b-bc95-d54334807e3c:96019827-f5d5-4698-84a3-e8d83fe568e0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1112205993.2", "spisova_znacka": "1Cdo/44/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2023 z 26. 3. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. marca 2025, sp. zn. 1Cdo/44/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:1112205993.2", "identifikacne_cislo": "1112205993", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2025-03-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 692/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:7b1ae077-65b0-411a-8f82-9aae85667b13", "datum": "2025-12-03", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/96019827-f5d5-4698-84a3-e8d83fe568e0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1112205993.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1112205993.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1112205993.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/44/2023\n1112205993\n26. 03. 2025\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2025:1112205993.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: K. G., narodený XX. C. XXXX, C., Ľ.. M. XXXX/\nX, zastúpený spoločnosťou AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., Martin, M. R. Štefánika 25, IČO: 50 711\n776, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,\nBratislava, Račianska 71, o zaplatenie 264.682,76 eura, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp.\nzn. 15C/287/2012, konajúc o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. októbra\n2022 č.k. 8Co/143/2021-777, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalovanej o d m i e t a.\nŽalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. februára 2017 č.k.\n15C/287/2012-648 v spojení s opravným uznesením z 13. júna 2017 č.k. 15C/287/2012-697 (ďalej len\n„rozsudok súdu prvej inštancie“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20 eura do\ntridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), 3.286,20 eura titulom náhrady trov trestného\nkonania a 10.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, vo zvyšnej časti žalobu zamietol (druhý\nvýrok) a žalovanej priznal voči žalobcovi právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu\n100 % (tretí výrok).\n2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie. Podaným odvolaním sa domáhal zmeny\nrozsudku súdu prvej inštancie a priznania vyššej náhrady nemajetkovej ujmy a ušlého zisku (žalobca si\nv žalobe uplatnil ušlý zisk 94.244,80 eura). Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo do výroku,\nktorým súd žalobe vyhovel v časti priznanej nemajetkovej ujmy, podala i žalovaná, ktorá sa domáhala\njeho zrušenia v tejto časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30. mája 2018 č. k. 8Co/212/2017-718\n(ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok odvolacieho súdu“) vo výroku, ktorým súd prvej\ninštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20 eura do tridsiatich dní od\nprávoplatnosti rozsudku v časti sumy 10.000 eur predstavujúcej náhradu nemajetkovej ujmy a vo výroku,\nktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, potvrdil. Ďalším výrokom odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že nárok žalovanej na náhradu trov konania nepriznal.\nVo zvyšnej časti (v poradí prvom výroku v časti sumy 3.286,20 eura predstavujúcej náhradu škody titulom\ntrov právneho zastúpenia v trestnom konaní) zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. Odvolací\nsúd vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.\n4. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala s\npoukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\n\ndovolacieho súdu a s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP, keď odvolací súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n4.1. O dovolaní rozhodol dovolací súd tak, že uznesením sp. zn. 1Cdo/233/2018 z 25. augusta 2021\nrozhodnutie krajského súdu zrušil podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP vo výroku I. ako aj v súvisiacich\nvýrokoch II. a IV. a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dovolací súd vychádzal zo záveru,\nže odvolací súd zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nevysvetlil ním konštatovanú primeranosť\nnáhrady nemajetkovej ujmy, najmä v porovnaní s prípadom Winkler, s ohľadom na nemožnosť prihliadať\nna prípadné zhoršenie zdravotného stavu či nepreukázanie deštrukcie rodinného a súkromného života\nžalobcu. Záverom dovolací súd konštatoval, že v novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd znova o\ntrovách pôvodného konania a dovolacieho konania.\n5.\nOdvolací súd v poradí druhým rozsudkom rozsudok okresného súdu, v spojení s opravným\nuznesením, vo výroku I., ktorým súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20\neura do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku v časti sumy 10.000 eur predstavujúcej náhradu\nnemajetkovej ujmy a vo výroku II., ktorým vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol potvrdil. Rozsudok\nokresného súdu, v spojení s opravným uznesením, vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanej\nnárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo zvyšnej časti (vo výroku I. v časti sumy 3.286,20 eura\npredstavujúcej náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní) rozsudok okresného\nsúdu zostal nedotknutý a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.\n5.1. Odvolací súd konštatoval, že sa opätovne zaoberal odvolaniami oboch strán konania, keď\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Cdo/233/2018 zo dňa 25. augusta 2021 zrušil\nrozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu (okrem v poradí tretieho výroku, v ktorom odvolací súd\nkonštatoval nedotknutie sa časti výroku I. rozsudku okresného súdu, čo do zaplatenia sumy 3.286,20\neura predstavujúcej náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní), napriek tomu,\nže dovolaním žalovanej bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu len v časti prvého výroku, ktorým\nodvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu\n10.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a čo do nadväzujúcich výrokov o trovách konania, nie aj v\nčasti prvého výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku II., ktorým okresný\nsúd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol.\n5.2. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, aj po\nzrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia dovolacím súdom dospel k záveru, že súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza\ni zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolania žalobcu a žalovanej, čo do merita veci odvolací súd\nvyhodnotil ako nedôvodné.\n5.3. Pokiaľ išlo o posúdenia právneho základu veci, odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom\nrozhodnutí konštatoval, že tento bol okresným súdom posúdený správne. Okresný súd pri posúdení\nnároku žalobcu správne vychádzal z ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej oslobodenie spod obžaloby má\nrovnaký následok ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť a ten, proti komu bolo\ntrestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu\nškody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Súd prvej inštancie správne aplikoval\ni ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom a vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v súvislosti s rozhodnutím o vzatí žalobcu do väzby čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n5.4. Ďalej odvolací súd uviedol, že pokiaľ ide o jednotlivé nároky uplatnené žalobcom, odvolací súd po\npreskúmaní napadnutého rozhodnutia, odvolania strán konania a obsahu spisu dospel k záveru, že súd\nprvej inštancie vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk v\nsúvislosti s jeho vzatím do väzby a zadržaním motorových vozidiel, trovy právneho zastúpenia v trestnom\nkonaní a nemajetkovú ujmu v súvislosti s rozhodnutím o vzatí do väzby rozhodol vecne správne.\n5.5. V nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nárok\nžalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena\nžalobcom, keď z predložených listinných dokladov nebolo možné ustáliť ani čiastočný finančný nárok\nžalobcu na náhradu ušlého zisku. Úvahy súdu vedúce k rozhodnutiu o tomto nároku žalobcu sú podrobne\na zrozumiteľne rozvedené v bode 51. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa\nso skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k uvedenému nároku v celom rozsahu\nstotožňuje, z ktorého dôvodu v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v\ntejto časti. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tejto časti odvolací súd dodal, že\n\nkonkrétnu výšku ušlého zisku je potrebné dokázať, nepostačuje len hypotetický ušlý zisk, ale vždy sa\nmusí jednať o zisk, ktorý bolo možné reálne očakávať, pričom dôkazné bremeno viazne na poškodenom.\nUšlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné (nebyť\nškodnej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Ušlý zisk nie je možné\nvyčísliť ako rozdiel medzi základom dane v predchádzajúcom období a nevykázaním žiadneho príjmu v\nnasledujúcich rokoch, keď ušlý zisk je potrebné preukázať a vziať do úvahy i ďalšie relevantné okolnosti.\nJe zrejmé, že žalobca počas výkonu väzby nemal príjem a nenastalo zväčšenie jeho majetku, ale\nzároveň nie je možné vyčísliť ušlý zisk tak ako ho vyčíslil žalobca bez zohľadnenia ďalších relevantných\nskutočností. Žalobca ušlý zisk odvodzoval od daňového priznania za rok 2002, záznamu jázd za\nobdobie roku 2003 (od 01. septembra 2003) a faktúr vystavených za sprostredkovateľskú činnosť, aj\ns poukazom na zníženie nákladov vzhľadom na montáž splyňovacích LPG zariadení do motorových\nvozidiel, v dôsledku čoho by podľa neho došlo k úspore PHM. Skutočná úspora však v konaní nebola\npreukázaná, rovnako ako nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o možnom dosahovaní príjmu vo výške\n18,40 eura na každý deň na jedno vozidlo. Tvrdenia žalobcu o možnom dosahovaní príjmu sa odvíjajú\nod vykonávania činnosti taxislužby, túto však žalobca nevykonával osobne, a teda samotné vzatie\nžalobcu do väzby nepredstavovalo prekážku pre príjem z tejto činnosti. Taxislužbu vykonávali iné osoby,\npričom v konaní nebolo preukázané na základe akého vzťahu (túto nevykonávali v pracovno-právnom\npomere), aké z tohto vzťahu plynuli pre jednotlivých účastníkov práva a povinnosti, najmä pokiaľ\nišlo o príjem za uskutočnené jazdy. Nemožno pritom opomenúť, že vozidlá využívané na taxislužbu\nžalobca dňa 17. februára 2004 na výzvu vyšetrovateľa v zmysle § 78 ods. 1 Trestného poriadku\núčinného do 31. decembra 2005 vydal vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, pričom v\nkonaní nebolo preukázané, že by rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o zaistení veci - osobných\nmotorových vozidiel vo vlastníctve žalobcu, bolo zrušené ako nezákonné. Pokiaľ žalobca nezákonnosť\nzaistenia motorových vozidiel spájal s tým, že bol v trestnom konaní, v ktorom k zaisteniu vecí došlo,\nspod obžaloby oslobodený, samotná táto skutočnosť ešte neznamená, že k vydaniu predmetných\nvozidiel došlo v rozpore so zákonom. Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že osoby, ktoré taxislužbu\nvykonávali boli vzaté do väzby, z ktorého dôvodu je zrejmé, že žalobca by nemohol naďalej vykonávať\ntaxislužbu prostredníctvom týchto osôb. Zo strany žalobcu rovnako v konaní nebol preukázaný ani\nušlý zisk v súvislosti so sprostredkovateľskou činnosťou, na ktorú mal žalobca, podľa jeho tvrdenia v\nodvolaní, využívať i motorové vozidlá, ktoré mu boli zadržané. Vzhľadom na uvedené, keď súd nemal za\npreukázané vznik ušlého zisku žalobcom, ani jeho výšku, nárok žalobcu v tejto časti správne zamietol, z\nktorého dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne\npotvrdil.\n5.6. Ako vecne správny napokon odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v\nčasti náhrady nemajetkovej ujmy, považujúc tak odvolanie žalobcu, ako aj odvolanie žalovanej v tejto\nčasti za nedôvodné.\n5.7. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 166.500 eur v súvislosti s\nrozhodnutím o väzbe. Žalobcom označené konanie - jeho vzatie do väzby v súvislosti s trestným\nkonaním, ktoré sa proti nemu viedlo a ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby, možno považovať\nza konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobcu. V prejednávanom prípade došlo k\nporušeniu práva žalobcu s tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia - vzatia do väzby mu bola\nspôsobená nemajetková ujma. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru\nujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej\nujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Vo\nvzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku vzatia do väzby je nepochybné, že výkon väzby\npredstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na\njeho osobný život, zasahujúce do súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti a je spôsobilý okrem\nporušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj\njeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej\npovesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Výkonom väzby u žalobcu\ndošlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, k odčleneniu žalobcu od jeho najbližších\na táto skutočnosť neodvratne zasiahla aj do jeho osobného a spoločenského života. Rozhodnutím o\nväzbe a trvaním samotnej väzby bol žalobca obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi\nosobami a známymi. V konaní bolo preukázané, že výkon väzby žalobcu trval od 17. februára 2004 do\n20. mája 2004, t. j. 94 dní, a teda je nepochybné, že žalobca má nárok na odškodnenie nemateriálnej\nujmy. Vychádzajúc z uvedeného mal odvolací súd za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý\ndopad súvislosti s vykonanou väzbou v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote. Existenciu nároku\nnapokon odvolací súd konštatoval už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Odvolací súd sa stotožnil\n\naj s výškou priznanej nemajetkovej ujmy 10.000 eur, pričom prihliadol aj na psychický stav žalobcu počas\na po prepustení z väzby (v konaní bolo preukázané, že väzba na žalobcu vplývala negatívne, počas\nvýkonu väzby schudol, mal zdravotné problémy, po prepustení z väzby trpel paranojou, nebol schopný\nzapojiť sa do profesionálneho a spoločenského života, bol hospitalizovaný na psychiatrii).\n5.8. Vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci krajský súd konštatoval, že už samotná väzba\npredstavovala pre žalobcu závažnú ujmu, pretože obmedzenie osobnej slobody touto formou bolo\nnedôvodné; ako sa neskôr ukázalo bolo nedôvodné i celé trestné stíhanie žalobcu. Každé trestné\nkonanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu\nprávoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného\nstíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do\nsúkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie\nnepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Zásah do súkromného\na osobného života jednotlivca je o to závažnejší, ak je spojený aj s väzbou stíhaného.\n5.9. Podľa krajského súdu pokiaľ išlo o výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zákon č.\n58/1969 Zb. výslovne nestanovoval kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. V súčasnosti tieto kritériá príkladmo (nie taxatívne) určuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003\nZ. z. (ktorý sa stal súčasťou právneho poriadku 1. januára 2009). Podľa v súčasnosti účinného\nznenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu\npoškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a\nna okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom\nživote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Tieto kritéria súdna\nprax stabilizovala aj ako kritéria určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb.\n(povaha trestnej veci, dĺžka, časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry\npoškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými\nprincípmi spravodlivosti). Vychádzajúc z uvedených kritérií, odvolací súd nepovažoval výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy priznanú súdom prvej inštancie za neprimeranú.\n5.10. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie mal odvolací súd, rovnako ako\nsúd prvej inštancie, za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s vykonanou\nväzbou v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote. Žalobca bol obmedzený na osobnej slobode\nv súvislosti s trestným stíhaním pre pokračovací trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice\npodľa § 171a ods. 1, 4 písm. b) Trestného zákona a trestný čin založenia, zosnovania a podporovania\nzločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona z dôvodu obavy, že\nbude pokračovať v trestnej činnosti, od 17. februára 2004 do 20. mája 2004. Väzba žalobcu zahŕňala\nobmedzenie slobody pohybu a pobytu, žalobca bol počas tohto obdobia obmedzený v realizovaní svojho\nrodinného života, nakoľko bol obmedzený jeho kontakt s rodinnými príslušníkmi, bol obmedzený v\noblasti pracovnej či záujmovej (v dôsledku obmedzenia osobnej slobody). Žalobca bol pritom rozsudkom\nŠpeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2T/28/2007 zo dňa 9. marca 2009, v spojení s rozhodnutím\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Toš/7/2009 zo dňa 13. mája 2010, spod obžaloby\noslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Z obsahu spisu\nzároveň nevyplýva, že by žalobca bol niekedy v minulosti trestne stíhaný. Väzba žalobcu, v dôsledku\nobmedzenia slobody žalobcu, mala nesporne negatívny vplyv na osobný život žalobcu, i keď nebolo\npreukázané, že by táto bola príčinou rozvratu manželstva žalobcu (v konaní bolo preukázané, že\nproblémy v manželstve žalobcu existovali už pred vzatím žalobcu do väzby). Bolo však nesporne\npreukázané, že väzba mala negatívny vplyv na osobnosť žalobcu, na jeho psychický stav počas\nvýkonu väzby, ktorý pretrvával aj po prepustení z väzby. Žalobca počas výkonu väzby schudol, mal\nzdravotné problémy, prežíval stres, po prepustení z väzby trpel paranojou, nebol schopný zapojiť\nsa do profesionálneho a spoločenského života, bol hospitalizovaný na psychiatrii (výpoveď žalobcu,\nmanželky žalobcu, lekárske záznamy). Pokiaľ žalobca, ako už odvolací súd uviedol aj vo svojom\npredchádzajúcom rozhodnutí, zrušenom dovolacím súdom, výšku nemajetkovej ujmy odôvodňoval i s\npoukazom na priznaný invalidný dôchodok a znalecký posudok C.. T., je potrebné uviesť, že nárok\nna náhradu škody na zdraví je potrebné odlišovať od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, preto\nak si žalobca nárok v súvislosti s poškodením zdravia uplatňoval s poukazom na znalecký posudok\nvyčísľujúcim výšku bolestného, bolo potrebné, aby si tento uplatnil ako nárok na náhradu škody v\nsúvislosti s výkonom väzby (nie náhradu nemajetkovej ujmy). Samotné následky väzby, ktoré môžu mať\nvplyv, a v danom prípade sa aj prejavili, na osobnosť a psychiku nezákonne väznenej osoby, ktorej nevina\nbola potvrdená, ktoré možno logicky očakávať bez toho, aby bola diagnostikovaná akákoľvek psychická\nporucha však pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy nemožno podľa názoru odvolacieho súdu pri\nposudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy opomenúť, keďže jedným z kritérií pri posudzovaní výšky\n\nnemajetkovej ujmy je aj preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného. Odvolací súd\nv tejto súvislosti analogicky poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí\nsp. zn. 5Cdo/99/2016 zo dňa 11. decembra 2019, v ktorom najvyšší súd pri konkurencii práva na\nochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (s ním spojeným právom na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. Občianskeho\nzákonníka (zahrňujúceho aj právo na náhradu škody na zdraví) konštatoval, že medzi týmito dvomi\ninštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové\nprávo, rýdzo osobnostnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na\nnáhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby teda predstavujú dve celkom samostatné\npráva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Z\nkoncepcie právnej úpravy, ktorá rozlišuje medzi inštitútom ochrany osobnosti a náhrady škody vyplýva,\nže nároky majúce základ v týchto inštitútoch sú samostatné a vzájomne nezávislé; každý z týchto\ninštitútov poskytuje ochranu iným zložkám v rámci duševnej integrity jednotlivca. Právo na ochranu\nosobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychicko-morálnej integrity osoby, pričom\nprávo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje prevažne ochranu zásahov do fyzickej\nintegrity jednotlivca. Tieto nároky sledujúc ochranu rôznych záujmov je preto potrebné považovať\nza rovnocenné a samostatné. Nie je možné vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne naplnené\npredpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv ako aj podmienky na náhradu škody. Preto\nnie je vylúčené, aby napríklad v dôsledku spôsobenej dopravnej nehody spojenej so zásahom do práva\nna ochranu zdravia vznikli dotknutej osobe nároky vyplývajúce z ustanovení o náhrade škody ako aj z\nustanovení o ochrane osobnosti.\n5.11. V preskúmavanej veci bolo jednoznačne preukázané (výpoveďou žalobcu, jeho manželky,\nzdravotnými záznamami), že výkon väzby mal negatívny dosah na psychicko-morálnu integritu žalobcu,\nprejavujúci sa v jeho zhoršenom psychickom stave, strese, paranoji, čo sa prejavovalo aj v bežnom živote\nžalobcu, a teda súd musí aj uvedené skutočnosti zohľadniť pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy\n(nie je spravodlivé priznať rovnakú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade ak sa väzba preukázateľne\nvýrazným spôsobom neodrazila na psychike poškodeného a v prípade, ak sa výkon väzby na\npsychickom stave prejavil, bez ohľadu na to, či bolo u žalobcu následne aj diagnostikované poškodenie\nzdravia, ktoré by zakladalo nárok na náhradu škody na zdraví). Vychádzajúc z uvedených skutočností\na záverov, s prihliadnutím na osobu žalobcu, povahu skutku, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, v\nsúvislosti s ktorým bol vzatý do väzby pre obavu z pokračovania v trestnej činnosti, ako aj dôvod, pre\nktorý bol žalobca spod obžaloby oslobodený, keď v konaní nebolo preukázané, že by sa vôbec stal\nskutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný, na dĺžku trvania väzby ako aj vplyv väzby na osobný, pracovný a\nspoločenský život žalobcu, ktorý je ovplyvnený následkami väzby prejavujúcimi sa v psychickom stave\nžalobcu počas a po prepustení z väzby, sa odvolací súd stotožňuje s výškou priznanej nemajetkovej\nujmy 10.000 eur.\n5.12. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy nepovažuje odvolací súd za neprimeranú ani v porovnaní\ns rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Winkler proti Slovenskej republike, kedy\neurópsky súd priznal sťažovateľovi titulom nemajetkovej ujmy spojenej s nezákonným držaním vo\nväzbe (z dôvodu neexistencie rozhodnutia o predĺžení väzby sťažovateľa po podaní obžaloby) od 26.\nmája 2005 do 15. novembra 2005 sumu 8.000 eur, zohľadniac čiastočné odškodnenie sťažovateľa\nÚstavným súdom Slovenskej republiky vo výške 70.000 Sk (t. j. 2.323,57 eura). Išlo teda, rovnako\nako v prejednávanej veci, o nezákonné držanie vo väzbe, i keď v prípade Winkler išlo o väzbu, o\nktorej predĺžení nebolo rozhodnuté príslušným orgánom, zatiaľ čo v prejednávanej veci išlo o väzbu,\no ktorej rozhodol príslušný orgán, avšak uvedené rozhodnutie (o väzbe) bolo v dôsledku následného\noslobodenia žalobcu nezákonným rozhodnutím. V oboch prípadoch teda v konečnom dôsledku išlo o\nnezákonnú väzbu. V uvedenej veci Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady,\nnapr. Bruncko proti Slovenskej republike z 3. novembra 2011, kedy žalobcovi za nezákonnú väzbu (v\nsúvislosti s nerozhodnutím o predĺžení väzby po podaní obžaloby) priznal sťažovateľovi sumu 15.000\neur z titulu nemajetkovej ujmy. V rovnakom prípade, Kormoš proti Slovenskej republike Európsky súd\npre ľudské práva rozsudkom z 8. novembra 2011 v súvislosti s nezákonnou väzbou priznal sťažovateľovi\nsumu 12.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy (zohľadniac sumu 100.000 Sk, t. j. 3.319,40 eura, priznanú\nÚstavným súdom Slovenskej republiky).\nI keď v prípade Winkler bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spolu vo výške 10.323,57 eura za\nväzbu v trvaní 174 dní (necelých 6 mesiacov) a v prejednávanej veci väzba trvala „len“ 94 dní, odvolací\nsúd výšku priznanej nemajetkovej ujmy považoval za primeranú práve so zohľadnením osobitostí\nprejednávanej veci (viď bod 58. až 60. odôvodnenia tohto rozsudku), keď z rozhodnutia európskeho súdu\n\nv prípade Winkler proti Slovenskej republiky (avšak ani Bruncko či Kormoš proti Slovenskej republike)\nnevyplývajú negatívne následky väzby na život sťažovateľov.\n5.13. Odvolací súd výšku priznanej nemajetkovej ujmy nepovažuje za neprimeranú aj vzhľadom na\nvýšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných obdobných prípadoch. Odvolací súd v tejto\nsúvislosti príkladmo uvádza rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 10C/203/2011-758 zo dňa 21.\njúna 2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/320/2018, ktorým bola\nžalobcovi v súvislosti s väzbou trvajúcou od 7. apríla 2006 do 2. mája 2006 (t. j. necelý mesiac) v\nkonaní, v ktorom bol žalobca oslobodený (t. j. rovnako ako v prejednávanej veci) priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur (súd celkovo priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000\neur za náhradu za väzbu a za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia), pričom súd\nv danom prípade zohľadnil, že žalobca bol už viackrát stíhaný a vzatý do väzby na neporovnateľne\ndlhšiu dobu, neboli zistené žiadne negatívne dôsledky vykonania väzby a trestného stíhania na jeho\nrodinný, spoločenský a pracovný život ako aj skutočnosť, že žalobca bol oslobodený z dôvodu, že skutok,\nktorý spáchal nie je trestným činom, t. j. žalobca skutok spáchal, tento bol vyhodnotený ako porušenie\njeho povinností zvlášť hrubým spôsobom. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/115/2021 potvrdil\nrozsudok okresného súdu, ktorý žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s väzbou (v\nkonaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené, vec bola uznesením okresnej prokuratúry zo dňa 14.\ndecembra 2017 postúpená na prejednanie priestupku, pričom priestupkové konanie bolo zastavené)\nod 15. apríla 2017 do 26. apríla 2017 (12 dní) a následnými obmedzeniami v súvislosti s nahradením\nväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pri uložení obmedzenia spočívajúceho v zákaze\npožívania alkoholických nápojov a povinnosti podrobiť sa ambulantnému protialkoholickému liečeniu a\nzákazu úmyselne sa priblížiť k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 m, v zákaze zdržiavať sa v\nblízkosti jej obydlia a poškodenú akoukoľvek formou kontaktovať. V konaní sp. zn. 8Co/26/2019 Krajský\nsúd v Žiline priznal žalobcovi v súvislosti s nezákonným obmedzením osobnej slobody žalobcu vo väzbe\n(v súvislosti s trestným konaním, v ktorom bol žalobca oslobodený) trvajúcu viac ako 8 mesiacov 13.300\neur. Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 42C/63/2012 zo dňa 12. marca 2018, v spojení s\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/169/2018 zo dňa 6. marca 2019, bola žalobcovi\npriznaná náhrada nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnou väzbou od 15. novembra 2007 do 15.\napríla 2008 (5 mesiacov) v trestnom konaní, v ktorom bol žalobca oslobodený spod obžaloby, vo výške\n10.000 eur, pričom súdy zohľadnili, že žalobca už bol v minulosti trestne stíhaný a právoplatne odsúdený,\nčo malo už predtým za následok poškodenie dobrého mena žalobcu, ujmu na rodinnom a spoločenskom\nživote (t. j. nie v súvislosti s konaním, v súvislosti s ktorým mu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 7Cdo/243/2019 odvolanie žalovanej v uvedenej\nveci odmietol, Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. I. ÚS 273/2021 zo dňa 29. júna\n2021 sťažnosť žalovanej proti uzneseniu najvyššieho súdu odmietol. Ústavný súd v danej veci priznaný\nrozsah náhrady nemajetkovej ujmy nepovažoval za zjavne neprimeraný, ani s poukazom na rozhodnutia\nMichalák proti Slovenskej republike, Bruncko proti Slovenskej republike a Kormoš proti Slovenskej\nrepublike).\n5.14. V súvislosti s námietkou žalovanej v dovolaní o neprihliadnutí na ust. § 17 ods. 4 zákona č.\n514/2013 Z. z., či zákon č. 215/2006 Z. z. odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16. marca 2016, podľa ktorého v konaní o náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej pri výkone verejnej moci uznesením o vznesení obvinenia\nvydaným pred 1. januárom 2013 (ako v predmetnej veci) nemožno aplikáciou § 17 ods. 4 zákona\nč. 514/2003 Z. z. v znení novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. obmedzovať výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy hornými limitmi náhrad poskytovaných osobám poškodeným násilnými trestným\nčinmi. Takýto prístup by popieral princíp úplného odškodnenia, spôsoboval by neprípustné odňatie už\nexistujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by porušením zákazu\nretroaktivity. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24. januára 2017, ktorý konštatoval, že všeobecné súdy\ndisponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného\nstíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č.\n58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním\nodškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že\nvždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v\nprípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo\nznamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej\nspravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním\nodškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť\n\ntakúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska\nústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna\nzodpovednosť absolútna (štát sa jej nemôže zbaviť). ... Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej\nmu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie\nje možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval\nprincíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp\nmaximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo\n17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II. ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19.\ndecembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie\nod všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci\nsťažovateľky.\n5.15. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396\nods. 1, § 453 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. Tak žalobca ako aj žalovaná boli v odvolacom\nkonaní čiastočne úspešní (vo vzťahu k odvolaniu protistrany, žalobca aj vo vzťahu k výroku o trovách\nkonania), ako aj neúspešní (vo vzťahu k vlastnému odvolaniu), z ktorého dôvodu odvolací súd nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán konania. Pokiaľ ide o trovy dovolacieho\nkonania, odvolací súd nárok na náhradu trov konania rovnako žiadnej zo strán konania nepriznal, keď\nna účely rozhodovania o trovách konania vychádzal z úspechu strán konania v odvolacom a dovolacom\nkonaní ako celku (i keď rozsudok odvolacieho súdu bol v dovolacom konaní zrušený, dôvodom zrušenia\nbola len nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku, a teda vo vzťahu k meritu veci nemožno\nhovoriť o úspechu či neúspechu strán konania, pričom vo veci opäť konal odvolací súd).\n6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala v zákonnej lehote žalovaná (dovolateľka) dovolanie, ktorého\nprípustnosť odvodzovala s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP,\nkeď odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací dôvod podľa\nustanovenia § 420 písm. f) CSP žalovaná odôvodnila s tým, že odvolací súd sa podľa názoru žalovanej\nvôbec nevyjadril k námietkam žalovanej, ktoré formulovala v podanom odvolaní proti rozsudku súdu\nprvej inštancie, pričom ich žalovaná považuje za zásadné.\n6.1. Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu\nžalovaná uviedla, že hlavnou námietkou žalovanej bolo, že rozsudok ako taký v časti posúdenia\nprimeranosti náhrady škody porušuje princíp právnej istoty s poukazom na prípad Winkler. S\nohľadom na zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu a obsah vytýkaných nedostatkov mala žalovaná\nlegitímne očakávanie, že priznanie nároku na nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur nemôže\nobstáť a že následné nové rozhodnutie odvolacieho súdu tento nedostatok odstráni. Podľa žalovanej\nbez skutočného a komplexného porovnania všetkých okolností oboch prípadov ostáva naďalej\nnezodpovedaná otázka, prečo považoval odvolací súd za primerané u žalobcu zvýšenie nemajetkovej\nujmy v rozsahu o 80 % vyššie ako v prípade Winkler. Poukázal na priemernú náhradu 40 eur oproti\nžalobcovi priznaných 106 eur za deň väzby. Podľa žalovanej odvolací súd rezignoval na dôsledné\nodôvodnenie odvolania a to aj v časti nepriznania trov konania.\n6.2. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaná namietala, že náhrada nemajetkovej\nujmy by nemala byť vyššia ako pri obetiach trestných činov podľa zákona č. 215/2006 Z.z. a maximálna\nsuma mohla byť 10.800 eur a to len v prípade smrti.\n6.3. Žalovaná navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. októbra 2022 č.\nk. 8Co/143/2021-777 v časti výroku I., II. a IV. a vec vrátil Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35\nCSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade\nso zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej treba odmietnuť.\n7.1. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť\nvnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie\nodvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017,\n4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 7Cdo/312/2018, 8Cdo/67/2017).\n\n7.2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť\nsa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,\nsa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za\nsplnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže\nuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri napríklad rozhodnutia\ndovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).\n7.3. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami\nprípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne\nprelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste\nje skôr reštriktívny výklad (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2017,\n2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).\n7.4. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nje poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS\n80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že\nnajskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t.j. posúdeniu, či je v\nňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že\ndovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP\nalebo § 421 CSP.\nDovolanie vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP\n8. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu je potrebné rozumieť taký postup súdu v konaní,\nktorý je v rozpore so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym\nprocesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva\nzákon. Medzi tieto procesné práva v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\naj „NS SR“) patrí napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo\nnazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným\ndôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom\njazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných\nrúk a iné.\n8.1. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP musí intenzita zásahu do procesných\npráv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva\nna spravodlivý proces. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania\nlen v tom prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného\npostupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia práva sporovej strany na\nspravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie\nnesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných\nustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktorý tak\nzároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.\n8.2. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\nstrany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatneným\nnárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).\n8.3. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp.\nzn. I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s\nprocesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Ústavný súd v zmysle svojej\njudikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné\n\nod veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(napr. sp. zn. IV. ÚS 150/03, sp. zn. I. ÚS 301/06).\n8.4. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra\nsíce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola\ndaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra\n1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303\n- B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd\nvyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na\ntaké odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).\n8.5. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových\ntvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť uplatneného nároku. Vecná spojitosť\nodôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi\nkonania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného\nrozsudku.\n9. Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, že v predmetnej veci odvolací súd odôvodnil svoje\nrozhodnutie tým, že výška priznanej nemajetkovej ujmy za väzbu žalobcu, za 94 dní trvania väzby sa\njaví v sume 10.000 eur ako primeraná a spravodlivá vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu.\n9.1. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd\nrozhodol v rozpore s predloženými dôkazmi, v rámci tohto dovolacieho dôvodu namietal aj to, že v rámci\nprebiehajúceho odvolacieho konania súd nehodnotil nijak ním navrhované dôkazy.\n9.2. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovanej vo vzťahu § 420 písm. f) CSP nie je opodstatnené.\nNie je možné zo strany dovolacieho súdu konštatovať, že by odvolací súd ako aj prvostupňový súd\nnedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie, resp. nedali odpoveď na podstatné otázky súvisiace s\nprejednávaným prípadom. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval a podrobne zdôvodnil\n(tak ako je vyššie uvedené), prečo považoval sumu 10.000 eur ohľadom priznania nemajetkovej ujmy\nza primeranú a spravodlivú.\n9.3. Pokiaľ ide o posudzovanie s prejednávaným prípadom Winkler dovolací súd poznamenáva,\nže priznanie nemajetkovej ujmy je náhradou škody za nezákonné rozhodnutie, kde je objektívna\nzodpovednosť štátu za konanie prostredníctvom svojich orgánov v tomto prípade orgánov činných v\ntrestnom konaní. Táto škoda spôsobená nezákonnosťou bola riadne preukázaná, nakoľko žalobca bol\npo troch mesiacoch prepustený z väzby a v konaní bol oslobodený spod obžaloby. Išlo teda o zjavnú\nnezákonnosť a nadprácu OČTK, ktorý mu svojim konaním spôsobili nemajetkovú ujmu, nakoľko bol\nnezákonne väzobne stíhaný. Výška náhrady nemajetkovej ujmy naviac neprekročila sumu stanovenú v\nzákone č. 215/2006 o odškodňovaní obetí trestných činov, ktorý nijako s prejednávanou vecou nesúvisí.\nNaviac v čase spôsobenia nemajetkovej ujmy nezákonným konaním štátu ani uvedený zákon neplatil.\n9.4. Dovolací súd teda v daných námietkach dovolateľa nevzhliadol porušenie práva na spravodlivý\nproces aj keď sa to žalovanému javí ,,nespravodlivé“. Dovolací súd zdôrazňuje, že dôvodom\nzakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je nesúhlas s právnym posúdením\nveci (R 54/2012, R 24/2017). Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený\nskutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce\naplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštatovanie\nÚstavného súdu SR podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého\nrozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá\nvadu konania - zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (IV. ÚS\n196/2014, IV. ÚS 279/2018). Odvolací súd dostatočne jasným spôsobom vysvetlil právne posúdenie\notázky náhrady nemajetkovej ujmy v predmetnej veci a to vrátane odôvodnenia rozhodnutia o trovách\nkonania.\n10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n\n10.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n10.2. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n10.3. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K\nposúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom\nnapadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd\npristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.\n10.4. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný\nvzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Pre právnu otázku v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov\ndovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím\nodklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (R 83/2018).\n10.5. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na\nzáklade dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)\nkľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie.\n10.6. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nevymedzí\nprávnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho\nnázoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice\nktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch\nalebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ\nna mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v\nprípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu\nvšetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací\nsúd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa, z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia\ndovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil\nod názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný\nbezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania\na dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.\n10.7. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/\nkonkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť\n(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa\nriešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nd/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.\n10.8. Žalovaná v danom prípade neuviedla žiadnu právnu otázku, ktorou by sa súd podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP mal a mohol zaoberať. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba mať za to, že sama\npolemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia\nalebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú\nkritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n\n11. Dovolateľka vo svojom dovolaní poukázala všeobecne na ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\nNesprávne právne posúdenie veci malo podľa dovolateľky spočívať v tom, že vec nebola správne\nprávne posúdená, a to bez toho, aby odôvodnila, ako a ktoré rozhodnutie súvisí s danou vecou a bolo\npodkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolateľka síce uviedla v čom vidí odklon a od akého\nrozhodnutia dovolacieho súdu v uvedenej veci, avšak ako už bolo napísané vyššie priznanie vyššej\nsumy odškodnenia za deň väzby ako v iných prípadoch súd náležite odôvodnil.\n11.1. Dovolací súd k tomu uvádza, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre\nprípustnosť dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak\nv odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím\nprocesným postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade, ak prvostupňový a odvolací súd\na po preskúmaní aj dovolací súd dospeje k záveru, že suma odškodnenia musela byť priznaná vyššia\nako v iných prípadoch a to vzhľadom na zistené skutkové okolnosti prejednávaného prípadu.\n12. Najvyšší súd preto odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) a f) CSP, v zmysle ktorého\ndovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.\n13. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3\nveta druhá CSP).\n14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 692/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:7b1ae077-65b0-411a-8f82-9aae85667b13", "datum": "2025-12-03", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "8Co/143/2021", "guid": "fec5c733-014a-46f3-af49-5a54ff5367ab:9bac330e-280a-4f54-ae5d-2139b1488c0d", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96729b43-58c2-460f-95e9-8ddf8fa84ba1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.273.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 273/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 273/2021 z 29. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.273.2021.1"}, {"guid": "ussr:49234c06-5036-4735-92cd-4c563bd1722a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.279.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/2018 z 16. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-16", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.279.2018.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 476/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 2030, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:cf9a0037-da3e-44bd-992c-cf43ebcd35ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 80/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 80/09 z 12. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-12", "citacie_n": 220, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cf9a0037-da3e-44bd-992c-cf43ebcd35ac"}, {"guid": "ussr:f1800514-8cea-40f7-bb43-696a7131b84d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 79/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 79/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1800514-8cea-40f7-bb43-696a7131b84d"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:bbbbedea-7bc5-4e98-8b0e-66db2e560ccb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 204/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 204/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbbbedea-7bc5-4e98-8b0e-66db2e560ccb"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:3127e8cf-39ab-4239-8413-f53d8dd272b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 165/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 165/02 z 6. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-06", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3127e8cf-39ab-4239-8413-f53d8dd272b8"}, {"guid": "ussr:22487cf3-2607-46ad-8167-fa8292c27d6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 136/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 136/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22487cf3-2607-46ad-8167-fa8292c27d6b"}, {"guid": "ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 42/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 42/01 z 21. 2. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-02-21", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "a3f62932-3f39-4b8a-b316-f90887f60381:815fd553-1efd-4f7b-8f29-496d8f5f0c4f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5108209801.1", "spisova_znacka": "5Cdo/99/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/99/2016 z 11. 12. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-12-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5108209801.1"}, {"guid": "0dfda4d9-14ed-4d2d-9fd6-67b2ebb4325d:893034ef-ed7a-456c-b48b-c917b4d454ef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244685.1", "spisova_znacka": "3Cdo/42/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/42/2017 z 16. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-16", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244685.1"}, {"guid": "5e3ea0b2-798c-4de2-8793-44b369967a71:c5a2c03c-ab47-42ad-bc48-8947598437e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1", "spisova_znacka": "8Cdo/67/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/67/2017 z 15. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-15", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1"}, {"guid": "75ed68c2-1ca2-47fe-8864-dc835e508e41:7fccc3e6-396a-4d7b-948e-f498958221e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/115/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/115/2021 z 27. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/75ed68c2-1ca2-47fe-8864-dc835e508e41:7fccc3e6-396a-4d7b-948e-f498958221e7"}, {"guid": "41da99a9-cc9b-4aea-8655-62f5b48fab4b:24a378c9-1f53-417f-bccb-9dc980c7af0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/320/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/320/2018 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/41da99a9-cc9b-4aea-8655-62f5b48fab4b:24a378c9-1f53-417f-bccb-9dc980c7af0b"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7b1ae077-65b0-411a-8f82-9aae85667b13", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.692.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 692/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 692/2025 z 3. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.692.2025.1"}]}