{"guid": "318f15ef-31d8-4e48-87f7-93a80d16cce6:faf0be8d-90cb-4600-a204-759a77879b07", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1109208485.1", "spisova_znacka": "7Cdo/44/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/44/2024 z 16. 10. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. októbra 2025, sp. zn. 7Cdo/44/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:1109208485.1", "identifikacne_cislo": "1109208485", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2025-10-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-754", "nazov": "§ 754 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-754", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-754"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-717", "nazov": "§ 717 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-717", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-717"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-754", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-717", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/faf0be8d-90cb-4600-a204-759a77879b07", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1109208485.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1109208485.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1109208485.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/44/2024\n1109208485\n16. 10. 2025\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2025:1109208485.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO:\n00603481, Bratislava, Primaciálne námestie 1, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou MINAT\nLaw s. r. o., IČO: 53204786, Bratislava, Prievozská 6A, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr.\nMichal Lapšanský, proti žalovanému Ing. D. P., narodenému XX. E. XXXX, F. R. nad W. XXX, právne\nzastúpenému advokátom Mgr. Petrom Hargašom, IČO: 42258413, Bratislava, Košická 56, o vypratanie\nubytovacej bunky, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-18C/76/2009 (pôvodne na\nOkresnom súde Bratislava I pod č. k. 18C/76/2009-817), o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave z 28. septembra 2023 č. k. 6Co/127/2021-1052, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2023 sp. zn. 6Co/127/2021 a rozsudok bývalého\nOkresného súdu Bratislava I zo 16. mája 2016 sp. zn. 18C/76/2009 z r u š u j e a vec v r a c i a\nMestskému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.\nUznesenia Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-18C/76/2009 z 18. marca 2024 a 09. apríla 2024\nzrušuje.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I - v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie\")\nrozsudkom zo dňa 16. mája 2016 č. k. 18C/76/2009-817 zamietol žalobu (výrok I.) a o trovách konania\nnerozhodol s tým, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).\n1.1. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že zamestnávateľ žalovaného\nPriemstav, š. p., Bratislava uzavrel dňa 01. júla 1994 so žalovaným zmluvu o ubytovaní v spoločnej\nubytovni „Patrónka\" podľa § 754 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len\n„Občiansky zákonník\"). Predmetom zmluvy bol záväzok ubytovateľa (Priemstav, š. p.) poskytovať\nobjednávateľovi (žalovanému) prechodné ubytovanie v tejto ubytovni č. bunky XXX na dobu neurčitú\na povinnosť objednávateľa uvoľniť ubytovaciu bunku v prípade rozviazania pracovného pomeru so š.\np. Priemstav a v prípade hrubého porušenia dobrých mravov alebo pri inak hrubom porušovaní svojich\npovinností, vyplývajúcich zo zmluvy, povinnosť objednávateľa zaplatiť za ubytovanie a služby s ním\nspojené stanovenú cenu v určených termínoch. Priemstav š. p. Bratislava bol zrušený bez likvidácie\nrozhodnutím č. XXX/M-XX zo dňa 24. júla 1995 ministra výstavby a verejných prác SR a všetok majetok\nzrušeného podniku prešiel v súlade so schváleným privatizačným projektom na Fond národného majetku\nSlovenskej republiky (ďalej len „FNM SR\"). V súlade s rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu\nnárodného majetku Slovenskej republiky č. 68 zo dňa 08. júla 1994 o privatizácii časti podniku Priemstav,\nš. p. bol zmluvou zo dňa 31. júla 1995 o prevode privatizovaného majetku uzavretou medzi FNM SR\na žalobcom na žalobcu bezodplatne prevedený majetok s príslušenstvom a so všetkými právami a\nzáväzkami, ktoré súvisia s prevádzaným majetkom - súčasťou tohto majetku bola i predmetná ubytovňa.\n1.2. Žalobca sa proti žalovanému domáhal vypratania predmetnej ubytovacej bunky z dôvodu, že\nžalovaný ju užíva bez právneho dôvodu, keďže v zmysle čl. I ods. 2 zmluvy ju mal uvoľniť v prípade\nrozviazania pracovného pomeru so š. p. Priemstav, čo podľa žalobcu nastalo výmazom tohto štátneho\n\npodniku z obchodného registra dňa 30. októbra 1995, najneskôr výmazom nástupníckej spoločnosti\nPriemstav, a. s., z obchodného registra. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že pri\nposúdení charakteru ubytovacieho priestoru vychádzal z rozhodnutia Obvodného úradu životného\nprostredia Bratislava I č. OÚŽP XXXX/XX-XXXX/XX/H/XXX/E. zo dňa 12. augusta 1993, ktorým bolo\npovolené užívanie stavby trvalej ubytovne a z ktorého vyplýva, že stavba pozostáva okrem ďalších\npriestorov aj z ubytovacích buniek. Rovnako tak vychádzal aj z listu vlastníctva č. XXXX, podľa ktorého\nje budova, v ktorej sa nachádza ubytovací priestor, ktorý odporca užíva, zapísaná ako iná budova\noznačená súpisným číslom, z čoho mal za preukázané, že v danom prípade sa jedná o ubytovňu s\nubytovacími bunkami a teda že sa nejedná o bytový dom s bytmi. Súd prvej inštancie v tomto smere\nvychádzal najmä zo skutočnosti, že ubytovacia bunka sa nachádza v objekte, ktorý je v kolaudačnom\nrozhodnutí označený ako trvalá ubytovňa. Má charakter malometrážneho bytu, pozostáva z jednej\nizby, kuchyne, predsiene a hygienického zariadenia, pričom práve pre obytnú miestnosť je typické,\nže ide o priestor, ktorý má podľa stavebnotechnických predpisov charakter bytu. Ubytovacia bunka\nbola zamestnávateľom pridelená výlučne do užívania žalovanému, nebola zamestnávateľom zariadená.\nSúd prvej inštancie sa zaoberal aj tým, aký vplyv mala privatizácia štátneho podniku Priemstav, š. p.,\nBratislava na prechod práv a záväzkov z predmetnej zmluvy. Z predloženého privatizačného projektu, z\nrozhodnutia ministra výstavby a verejných prác SR o zrušení štátneho podniku Priemstav, zo záväzného\nstanoviska primátora hlavného mesta SR Bratislavy, zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých\ndo časti privatizovaného majetku a tiež zo zmluvy o prevode privatizovaného majetku vyplýva, že na\nnavrhovateľa bol prostredníctvom FNM SR prevedený majetok, ktorého súčasťou bola aj predmetná\ntrvalá ubytovňa, so všetkými právami a záväzkami, ktoré súvisia s prevádzaným majetkom, i tými,\nktorých existencia sa zistí po dni prevodu. V časti nehmotných aktív, práv a záväzkov odovzdávaných na\nprivatizovaný subjekt boli v privatizačnom projekte uvedené konkrétne zmluvy na jednotlivé ubytovacie\nbunky, vrátane bunky č. XXX, ktorá je predmetom tohto konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru,\nže navrhovateľ vstúpil do zmluvných vzťahov na strane štátneho podniku Priemstav, š. p., Bratislava a\nteda aj do práv a záväzkov vyplývajúcich mu z uzatvorenej zmluvy.\n1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že názor žalobcu, že k zániku užívacieho vzťahu došlo z dôvodu\nskončenia pracovného pomeru žalovaného u jeho niekdajšieho zamestnávateľa zánikom Priemstav,\nš. p., nie je správny. V súvislosti s otázkou doby, na ktorú bola zmluva uzavretá, súd prvej inštancie\nvychádzal z dohody obsiahnutej v zmluve, že zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú s tým, že\nobjednávateľ je povinný vypratať ubytovaciu bunku v prípade rozviazania pracovného pomeru so\nštátnym podnikom Priemstav š. p., Bratislava a v prípade hrubého porušenia dobrých mravov a\nzmluvných povinností. Uvedené ustanovenie zmluvy hovorí o dvoch možných spôsoboch skončenia\nužívacieho vzťahu pred uplynutím dojednanej doby nájmu (rozviazanie pracovného pomeru a hrubé\nporušenie dobrých mravov a zmluvných povinností). Súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené\ndojednanie je rozväzovacou podmienkou. Rozväzovacia podmienka týkajúca sa zániku účinnosti\nzmluvy o užívaní ubytovacej bunky z dôvodu rozviazania pracovného pomeru s š. p. Priemstav sa\npodľa názoru súdu stala v dôsledku privatizácie tohto štátneho podniku a prechodu časti majetku na\nnavrhovateľa objektívne nemožnou, v dôsledku čoho nemožno na ňu prihliadať a zmluva o užívaní\nsa stala nepodmienenou. Okrem toho zánik zamestnávateľa nemožno považovať za rozviazanie\npracovného pomeru, pod ktorým treba chápať jednostranný alebo dvojstranný právny úkon existujúceho\nzamestnávateľa. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvné strany neuzavreli platnú písomnú\nzmluvu o ubytovaní podľa § 754 Občianskeho zákonníka. V danej veci sa v prípade právneho\npredchodcu žalobcu a žalovaného jednalo o nájom obytnej miestnosti podľa § 717 Občianskeho\nzákonníka. Záveru o charaktere užívacieho vzťahu nasvedčovala tiež skutočnosť, že v písomnej zmluve\no užívaní je uvedená doba užívania na neurčitý čas, čo je pri poskytnutí dočasného bývania na\nzáklade zmluvy o ubytovaní vylúčené. Nakoľko z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie\nza preukázané, že nájom obytnej miestnosti nebol právnym predchodcom žalobcu ani žalobcom\nvypovedaný, uzavrel, že žalovaný je oprávnený užívať ubytovací priestor naďalej, bez ohľadu na zmenu\nv osobe prenajímateľa.\n1.4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie nerozhodol postupujúc v zmysle § 151 ods.\n3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd\") rozsudkom z 27. novembra 2019 č. k.\n6Co/77/2017-848 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný vypratať a odovzdať\nžalobcovi ubytovaciu bunku č. XXX nachádzajúcu sa v ubytovni „H.\" na ul. H. U. E. č. X v T., do\n90 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania\nv plnom rozsahu (výrok II.). Podľa odvolacieho súdu účastníci zmluvy o ubytovaní v tejto jasne\n\nvyjadrili svoju vôľu, ktorou bolo poskytnutie dočasného ubytovania žalovanému, teda po dobu trvania\njeho pracovného pomeru s vtedajším zamestnávateľom Priemstav, š. p. Bratislava. Odvolací súd\nuviedol, že tu nejde o rozväzovaciu podmienku, ale o dojednanie časového trvania predmetnej zmluvy\no ubytovaní, resp. časového trvania oprávnenia žalovaného užívať ubytovaciu bunku v predmetnej\nubytovni. Žalovanému muselo byť pri uzavieraní predmetnej zmluvy jasné, že na jej základe nebude\noprávnený v predmetnej ubytovacej bunke bývať bez časového obmedzenia, ale že jeho oprávnenie\nbývať v ubytovacej bunke je viazané na trvanie jeho pracovného pomeru. Odvolací súd nesúhlasil ani\ns názorom súdu prvej inštancie, že zánikom zamestnávateľa nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru\nzamestnanca, keďže pod rozviazaním pracovného pomeru treba chápať jednostranný alebo dvojstranný\nprávny úkon \"existujúceho zamestnávateľa.\" Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný od roku 2008\nužíva predmetnú ubytovaciu bunku bez právneho dôvodu a tým neoprávnene zasahuje do vlastníckeho\npráva žalobcu, z ktorého dôvodu je potrebné poskytnúť žalobcovi ochranu jeho vlastníckeho práva v\nzmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného, odvolací súd napadnutý rozsudok\nzmenil tak, že žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť vypratať a odovzdať žalobcovi predmetnú\nubytovaciu bunku.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z\n§ 420 písm. f) a z § 421 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len\n„CSP\"). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „dovolací súd\" alebo „najvyšší súd\") uznesením\nzo dňa 27. októbra 2021 č. k. 8Cdo/68/2020-1028 dovolaniu vyhovel a rozsudok odvolacieho súdu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd z dokazovania\nvykonaného pred súdom prvej inštancie vyvodil odlišné skutkové závery, ako súd prvej inštancie a to\nbez toho, aby vo veci vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie. Najvyšší súd teda odvolaciemu súdu\nvytkol, že hoci dospel k odlišným skutkovým záverom ako súd prvej inštancie a od jeho zistení sa odchýlil,\nnenariadil vo veci pojednávanie a nevykonal potrebné dokazovanie, čím porušil právo žalovaného\nna spravodlivý súdny proces. Z tohto dôvodu sa najvyšší súd už ďalšími dovolacími námietkami a\nsprávnosťou právnych záverov odvolacieho súdu nezaoberal.\n4. Odvolací súd rozsudkom z 28. septembra 2023 č. k. 6Co/127/2021-1052 rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil (výrok I.), žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho a\ndovolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.) s tým, že o výške nároku na náhradu trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil\ns odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a konštatoval správnosť jeho nosných dôvodov a po\nprehodnotení svojho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci samej dospel k záveru, že odvolanie\nžalobcu nie je dôvodné.\n4.1. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, odvolací súd uviedol, že pokiaľ\nišlo o dobu, na ktorú bola zmluva o ubytovaní uzatvorená, v danom prípade bolo dohodnuté, že sa\nzmluva uzatvára na dobu neurčitú s tým, že žalovaný je povinný vypratať ubytovaciu bunku v prípade\nrozviazania pracovného pomeru so štátnym podnikom Priemstav, alebo v prípade hrubého porušenia\ndobrých mravov, alebo pri inak hrubom porušení svojich povinností vyplývajúcich zo zmluvy. Podľa\nodvolacieho súdu však žalobca naplnenie tejto zmluvnej podmienky v súvislosti s ukončením zmluvného\nvzťahu nepreukázal. Odvolací súd dodal, že z obsahu spisu vyplýva, že na obchodnú spoločnosť\nPriemstav, stavebná a. s. prešli dňom 1. augusta 1995 všetky práva a povinnosti z pracovnoprávneho\nvzťahu so žalovaným zo zaniknutého štátneho podniku a preto neobstojí argument žalobcu, že k\nzániku pracovného pomeru žalovaného došlo najneskôr dňom výmazu PRIEMSTAV, š. p. z obchodného\nregistra. Zároveň ku dňu 1. augusta 1995 prešli na žalobcu všetky práva a povinnosti zo zmluvy\no ubytovaní uzatvorenej so žalovaným a to v zmysle zmluvy o prevode privatizovaného majetku\nuzatvorenej medzi FNM SR a žalobcom zo dňa 31. júla 1995.\n4.2. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie aj v tom, že to, o aký typ bývania sa\njedná, treba posúdiť z okolností konkrétneho prípadu, pričom za rozhodujúce nie je možné považovať\noznačenie písomnej zmluvy (v danom prípade § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka - zmluva o\nubytovaní), relevantné je účelové určenie stavby a užívaných priestorov, vyplývajúce z kolaudačného\nrozhodnutia, spôsob pridelenia, ako aj spôsob užívania, vyplývajúci z dohody o užívaní. Odvolací súd\nsa stotožnil aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, že zmluvné strany v danom prípade uzavreli\npísomnú zmluvu o nájme obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie podľa §\n717 Občianskeho zákonníka, keďže ubytovateľ nie je (ani nebol) podnikateľom, ktorého predmetom\nčinnosti je poskytovanie ubytovacích služieb. Naopak, v danom prípade išlo pri uzatváraní zmluvy o\n\nzamestnávateľa žalovaného (právny predchodca žalobcu), pričom účelom vzniku zmluvného vzťahu\nbolo poskytnúť zamestnancovi ubytovanie v zariadení určenom na trvalé bývanie (ako vyplýva z\nrozhodnutia o povolení užívania stavby zo dňa 12. augusta 1993 - č. l. 209). Na uvedenom závere\nnemení nič ani údaj uvedený v zmluve, že ide o prechodné ubytovanie (podľa tvrdenia žalobcu - do doby\nvyriešenia bytovej otázky žalovaného alebo do skončenia pracovného pomeru), keďže ubytovanie bolo\nposkytnuté na dobu neurčitú, čo je pri poskytnutí dočasného bývania na základe zmluvy o ubytovaní\nvylúčené.\n4.3. Odvolací súd dodal, že v konaní nebolo žalobcom preukázané, že zmluvný vzťah medzi sporovými\nstranami zanikol, a teda že žalovaný užíva vec bez právneho dôvodu. Nájom obytnej miestnosti nebol\nprávnym predchodcom žalobcu ani žalobcom vypovedaný (§ 711 Občianskeho zákonníka).\n4.4. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396\nods. 1 a § 453 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov\nkonania v celom rozsahu.\n5. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ\") podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n5.1. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ identifikoval v tom, že v konaní došlo\nk výraznému porušeniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Uvedené\nargumentoval tým, že odvolací súd v druhom meritórnom rozhodnutí sa odklonil od svojho\npredchádzajúceho rozhodnutia bez náležitého vysvetlenia a bez zopakovania dokazovania. Takýto\nodklon bez náležitého vysvetlenia podľa dovolateľa podporuje záver o arbitrárnom postupe odvolacieho\nsúdu. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v obdobných právnych a skutkových okolnostiach stoja oproti\nsebe právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vo výsledku nie sú rovnaké. V danej spojitosti\nspomenul uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 99/2018: „Obsahovým komponentom princípu\nprávnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého\nalebo analogického skutkového stavu.\". Dovolateľ v konkrétnosti uvádza rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Cdo/460/2015, v rámci ktorého bolo rozhodnuté o právnej veci s analogickým skutkovým\nstavom. Dovolateľ vyjadril presvedčenie, že odklon súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu od názoru\nnajvyššieho súdu vysloveného vo vyššie uvedenej právnej veci s takmer totožným skutkovým stavom\nnebol dôvodný a má za následok rozpor s princípom právnej istoty.\n5.2. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ v dovolaní vymedzil sformulovaním\ndvoch otázok v znení: 1/ Považuje sa za rozviazanie pracovného pomeru zánik pracovného pomeru\nzánikom zamestnávateľa? a 2/ Pokiaľ Priemstav, š.p. a Žalovaný uzavreli zmluvu, predmetom ktorej\nbolo poskytnutie ubytovania Žalovanému v ubytovni, ktorá bola v rozhodnutí o povolení užívania stavby\nurčená ako trvalá ubytovňa, ktorá pozostáva z predajne potravín, mäsa, skladov, dvoch služobných\nbytov a ubytovacích buniek, kotolne, uhoľne, dielne a skladov a v ktorej sa uvádzalo, že ubytovateľ\nposkytne objednávateľovi prechodné ubytovanie, je uzavretá na dobu neurčitú, s tým že Žalovaný má\npovinnosť uvoľniť ubytovaciu bunku v prípade rozviazania pracovného pomeru s Priemstav, š.p., ide\no zmluvu o ubytovaní v zmysle ust. § 754 Občianskeho zákonníka alebo o zmluvu o nájme obytných\nmiestností podľa ust. § 717 Občianskeho zákonníka? K prvej v dovolaní nastolenej otázke dovolateľ\nuviedol, že mu síce je známe rozhodnutie dovolacieho súdu, v ktorom predmetná otázka bola riešená,\nno podľa jeho názoru sa nejedná o ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v zmysle, v akom je\npojem „ustálená rozhodovacia prax\" vymedzená v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/129/2017,\nresp. 3Cdo/6/2017. Dovolateľ v tejto spojitosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n3Cdo/460/2015, v právnej veci ktorej predmetom bol totožný nárok, týkajúci sa rovnakej stavby, v ktorej\nsa žalobca domáhal vypratania ubytovacej bunky na totožnom základe, tzn. k ukončeniu ubytovacieho\nvzťahu došlo v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, aj najvyšší súd stotožňuje so skončením\npracovného pomeru. Podľa dovolateľa by v prípade správneho právneho posúdenia dospel súd k záveru,\nže došlo k naplneniu skutočnosti spôsobujúcej zánik zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami s\ntým, že k uvedenému by pri správnom právnom posúdení nastolenej otázky dospel bez ohľadu na to, či\nby zmluvnú podmienku o rozviazaní pracovného pomeru považoval za rozväzovaciu podmienku alebo\nza časové dojednanie trvania zmluvy. Dovolateľ uviedol, že ak je nesporné, že zánikom zamestnávateľa\ndôjde k zániku (skončeniu) pracovného pomeru, potom je nevyhnutné súhlasiť aj s tým, že zánikom\nzamestnávateľa dôjde k zrušeniu (rozviazaniu) pracovného pomeru. Pokiaľ ide o druhú v dovolaní\nnastolenú otázku, dovolateľ uviedol, že je toho názoru, že odvolací súd aplikoval nesprávnu právnu\nnormu na zmluvu, na základe čoho dospel k nesprávnym právnym záverom. Zmluva sa nepochybne\nvyznačovala dočasnosťou, čo súd opomenul zohľadniť pri právnom posudzovaní právneho úkonu. Podľa\n\ndovolateľa správne právne posúdenie spočíva v posúdení predmetnej zmluvy ako zmluvy o ubytovaní\npodľa § 754 Občianskeho zákonníka.\n5.3. Vzhľadom na uvedené dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu, ako\naj rozsudok súdu prvej inštancie, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie.\n6. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v dovolaní nebola definovaná žiadna právna otázka,\nktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená a rovnako podľa neho nebol definovaný\nani rozsah porušených práv, ktoré možno subsumovať pod právo na spravodlivý súdny proces. Žalovaný\nnavrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie odmietol, resp. zamietol v celom rozsahu.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443\nCSP), dospel k záveru, že dovolanie treba považovať za prípustné a i dôvodné (vecne opodstatnené).\n8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomuktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\ndovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 a 421 CSP.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, v zásadnom argumentujúc\ntým, že odvolací súd porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí tým, že sa\nv druhom meritórnom rozhodnutí odklonil od svojho predchádzajúceho rozhodnutia bez náležitého\nvysvetlenia, ktorý postup podľa dovolateľa podporuje záver o arbitrárnom priebehu odvolacieho konania.\nZároveň poukázal na skutočnosť, že v obdobných právnych a skutkových okolnostiach stoja oproti sebe\nprávoplatné rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vo výsledku nie sú rovnaké, keď odvolací súd sa\nnevysporiadal s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/460/2015, v rámci ktorého bolo rozhodnuté\no právnej veci s analogickým skutkovým stavom v prospech uplatneného práva v danej veci.\n11. Podľa dovolacieho súdu žalobca dovolaním podľa § 421 písm. f) CSP v zásadnom namieta porušenie\nprincípu viazanosti odvolacieho súdu svojim skorším právnym názorom v danej veci.\n12. K otázke viazanosti odvolacieho súdu svojím skorším právnym názorom v danej veci najvyšší\nsúd podčiarkuje, že odvolací súd je pri svojom rozhodovaní vo všeobecnosti viazaný len zákonom a\nrozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu vyššej inštancie (§ 455 CSP). Z uvedeného je potom zrejmé,\nže odvolací súd nie je viazaný svojím skorším právnym názorom v danej veci, pretože zo žiadneho\nustanovenia Civilného sporového poriadku nemožno vyvodiť, že by odvolací súd nemohol už raz\nvyslovený právny názor vo veci v neskoršom odvolacom konaní zmeniť.\n13. V prejednávanej veci odvolací súd v štádiu po zrušení jeho rozsudku prvého v poradí, konštatujúc\nuž správne (aj úplné) skutkové závery súdu prvej inštancie vyslovené v odvolaním žalobcu napadnutom\nrozsudku dospel k úsudku o správnom právnom posúdení veci (na rozdiel od rozsudku mu\npredchádzajúcom, dovolacím súdom zrušeným výlučne z dôvodu nenariadenia pojednávania vo veci\na nevykonania potrebného dokazovania napriek tomu, že odvolací súd dospel k odlišným skutkovým\n\nzisteniam ako súd prvej inštancie a od jeho skutkových zistení sa odchýlil, na základe čoho vyvodil\niný právny záver, ktorým nesprávnym procesným postupom odvolací súd znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle § 420 písm. f) CSP), dovolaním napadnutým rozsudkom druhým v poradí potvrdil\nrozhodnutie prvoinštančného súdu.\n14. Ak dovolateľ namieta porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti s porušením princípu\nviazanosti súdu vlastným rozhodnutím vysloveným skôr v konaní prehliada, že právo na spravodlivý\nproces nemožno interpretovať tak, že by znamenalo právo na priaznivé rozhodnutie vo veci bez ďalšieho.\nPokiaľ nižšie súdy v konaní dospeli k zhodným skutkovým záverom, pre dovolateľa nepriaznivým (na\nrozdiel od právneho posúdenia veci odvolacím súdom v skoršom rozhodnutí, ktorý bol ale zrušený,\nčím už v čase opätovného rozhodovania právne neexistuje), nemôže dovolateľ v nepriaznivom závere\nkonštatovať porušenie svojich základných práv.\n15. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo\nveci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti\ntýmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať\nsa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych\nzáverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné (viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca\n2018, sp. zn. 7Cdo/1/2018).\n16. Na druhej strane ale pri realizácii práva na spravodlivý proces vystupuje do popredia požiadavka,\naby orgány pri aplikácii práva postupovali v obdobných situáciách rovnako, aby nedochádzalo k svojvôli.\nObsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku\nsa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95\na II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej\nistej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a\nrozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,\nIII. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v\nprávnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich\nv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené\nv analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere\nv spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\n17. Napriek tomu pokiaľ ide o špecifický argument z dovolania založený na nerešpektovaní\nprincípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ku ktorému porušeniu malo podľa dovolateľa dôjsť\nnevysporiadaním sa odvolacím súdom s iným rozhodnutím rovnakého odvolacieho súdu (podľa\ndovolania aj s rozhodnutím najvyššieho súdu), ktorým naopak odvolací súd zmenil rozsudok zamietajúci\nobdobnú žalobu žalobcu spôsobom, že jej vyhovel, k tomuto sa žiada uviesť, že navzdory legitímnej\npožiadavke na jednotu rozhodovania súdov v identických prípadoch právny poriadok nepozná pravidlo\nviazanosti senátu odvolacieho súdu právnym názorom vysloveným iným senátom toho istého súdu.\nZjednocovanie rozchádzajúcej sa rozhodovacej praxe súdov bolo rekodifikáciou procesného práva\nzverené len dovolaciemu súdu (inštitút veľkého senátu). I napriek tomu si ale najvyšší súd uvedomuje,\nže „princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu\nlegitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať\nrovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej istoty a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne\npozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej\nstrane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné\nrozhodnúť aj inak než v predošlých veciach. V takom prípade je však súd povinný svoje závery\nriadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku), a to\ntakým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd\nargumentačne vysporiadal.\" (III. ÚS 275/2018).\n18. I keď sa dovolateľ ohradzuje odlišným rozhodovaním odvolacieho súdu v identickej veci, je potrebné\nsi ako prvé uvedomiť, že rozdielnosť rozhodovania v zdanlivo identických prípadoch môže mať i svoj\ndôvod a bez poznania konkrétnych skutkových okolností oboch (resp. aj viacerých) porovnávaných\nprípadov nemožno prijať ani záver, že o identické prípady (skutkovo aj právne) naozaj ide, táto\nskutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.\n\n19. Napokon nesprávne právne posúdenie nezakladá vadu zmätočnosti (R 24/2017). Skutočnosť, že\ndovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú\nvadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n20. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n21. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n22. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n23. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti\ndovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným\ndovolacím dôvodom. V neposlednom rade je dovolací súd viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n24. Žalobca v dovolaní uviedol, že prípustnosť dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 CSP, keď z obsahu\ndovolania, za použitia § 124 CSP podľa dovolacieho súdu možno vyvodiť podanie dovolania žalobcom\npodľa písm. b) cit. zákonného ustanovenia, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nebola vyriešená, kde sa má výslovne na mysli jej ustálené vyriešenie. Dovolateľ, i keď odkázal na\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/460/2015, v právnej veci s totožným nárokom, týkajúcim sa\nrovnakej stavby, v ktorej veci sa žalobca domáhal vypratania ubytovacej bunky na totožnom základe,\nktoré rozhodnutie ale vzhľadom na vymedzenie pojmu ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu v\nzmysle, v akom je vymedzená v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/129/2017, resp. 3Cdo/6/2017,\ntúto nezakladá.\n25. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú\notázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že právnou otázkou sa tu\nrozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,\nObchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie\nzáviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\n26. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ ako prvé namietal\nnesprávne právne posúdenie zmluvy, ktorú uzatvoril jeho právny predchodca (zamestnávateľ žalobcu)\nso žalovaným dňa 1. júla 1994 ako zmluvy o nájme obytných miestností podľa § 717 Občianskeho\nzákonníka. Zdôraznil, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie ubytovania v ubytovni, ktorá bola v\nrozhodnutí o povolení užívania stavby určená ako trvalá ubytovňa, so záväzkom ubytovateľa poskytnúť\nobjednávateľovi prechodné ubytovanie. V zmluve síce je uvedené, že sa uzatvára na dobu neurčitú,\nzmluva ale súčasne upravuje povinnosť žalovaného uvoľniť ubytovaciu bunku v prípade rozviazania\npracovného pomeru zmluvných strán, aj preto je zmluvou o ubytovaní v zmysle § 754 Občianskeho\nzákonníka. Odvolací súd zastával názor o nepreukázaní zániku zmluvného (ubytovacieho) vzťahu,\nkeďže pod rozviazaním pracovného pomeru rozumel výlučne jednostranný alebo dvojstranný právny\núkon existujúceho zamestnávateľa. Meritórne rozhodnutie podľa dovolateľa preto záviselo od právneho\n\nposúdenia, či pod rozviazaním pracovného pomeru sa rozumie len jednostranný alebo dvojstranný\nprávny úkon existujúceho zamestnávateľa voči zamestnancovi alebo zánik pracovného pomeru na\nzáklade akejkoľvek skutočnosti. V posudzovanej veci, je preto potrebné zaujať výklad zmluvného\ndojednania, teda zistiť právne relevantný význam ustanovenia zmluvy, v zmysle ktorého dojednania mal\nžalovaný povinnosť uvoľniť ubytovaciu bunku, a to v prípade rozviazania pracovného pomeru. Skutkovou\notázkou by bolo zisťovanie, aké konkrétne ustanovenia, vety, slová zmluva obsahuje. Po ustálení obsahu\nzmluvy je už podľa dovolateľa otázkou výkladu určiť, aký je právne relevantný význam tejto listiny, teda\nzistiť, aké práva a povinnosti z tejto zmluvy vyplývajú pre zmluvné strany. Toto zisťovanie (čiže výklad)\nsa uskutočňuje pomocou výkladových pravidiel uvedených v zákone, teda aplikáciou práva na zistený\nskutkový stav (na ustálený obsah listiny). Otázka výkladu, teda zistenia právne relevantného významu\nzmluvného ustanovenia, je preto otázkou právnou, nie skutkovou.\n27. Podstatným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 CSP je jej zásadný právny význam.\nAj za účinnosti CSP je opodstatnené konštatovanie, že otázkou takého právneho významu je otázka\nvýznamná nielen pre tú-ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z\nhľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky a judikatórnej činnosti\nnajvyššieho súdu, úlohou ktorého je zjednocovať rozhodovanie všeobecných súdov (napr. rozhodnutia\ndovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/132/2009, 2Cdo/71/2010, 3Cdo/51/2006, 4Cdo/151/1998, 5Cdo/1/2010,\n7Cdo/117/2011). Je to dané zámerom, aby sa vyriešením takejto otázky prispelo k vytvoreniu ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n28. Dovolací súd si zároveň plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu,\npokiaľ by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus, preto pri zachovaní prístupu\nmajúceho na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia\ndôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania, pri ďalšej argumentácii\ndovolateľa, za použitia § 124 CSP dokázal z obsahu dovolania zadefinovať právnu otázku relevantného\nvýkladu zmluvného dojednania, v danom prípade o dobe trvania zmluvy - vymedzenia časového úseku,\npo uplynutí ktorého má záväzkový vzťah zaniknúť a v nadväznosti na to otázku posúdenia zmluvného\ntypu dohody uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaného, teda či išlo o nájom\nobytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie (§ 717 Občianskeho zákonníka) alebo o zmluvu\no ubytovaní (§ 754 a nasl. Občianskeho zákonníka).\n29. Podľa najvyššieho súdu všeobecne platí, že práva a záväzky môžu byť dojednané na dobu určitú\nalebo neurčitú. Vyplýva to zo všeobecnej úpravy vzniku občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 2 ods.\n3 Občianskeho zákonníka, z definície pojmu právneho úkonu podľa § 34 Občianskeho zákonníka,\nako aj zo zásad platných pre neskorší výklad takého právneho úkonu (§ 35 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka). Tomu potom zodpovedá i dôsledok ich zániku jednoduchým uplynutím času (doby), na\nktorý boli obmedzené (dojednané). Podľa ustáleného výkladu citovaného ustanovenia čas, po uplynutí\nktorého záväzok zaniká, môže byť určený pevným dátumom alebo určením počtu dní, mesiacov, rokov\nalebo určitou udalosťou. Zároveň zo žiadneho ustanovenia pozitívneho práva nie je možné vyvodiť\nobmedzenie dojednať právny pomer na dobu určitú iba konkrétnym dátumom. Je vecou zmluvnej\nautonómie účastníkov, ako aj ich prezieravosti a predvídavosti, či a nakoľko pružne vyjadria svoju\nsúhlasnú vôľu jednoznačne vyjadrujúcu ich úmysel obmedziť výkon práv a povinností z dohodnutej\nzmluvy na dobu určitú.\n30. V tomto smere môže byť vymedzenie trvania právneho vzťahu vykonané jednak formuláciou\nkonkrétneho dátumu ako konečného časového údaja, ku ktorému záväzok zanikne, ako aj opisnou\nformuláciou vyjadrujúcou podľa obvyklého chápania časovo vymedzený úsek (napr. na dobu letnej, resp.\nzimnej sezóny, na dobu zberu, do doby plnoletosti apod.). Nie je vylúčené ani dojednanie časového\nobmedzenia právneho vzťahu odkazom na iný, súbežne existujúci, či do budúcna založený alebo\nnaopak v budúcnosti zrušený právny vzťah, spadajúci podľa povahy do iného právneho odvetvia (napr.\nsprávneho práva, finančného práva, pracovného práva, práva sociálneho zabezpečenia a pod.). Tak je\ntomu v prípade odkazu napr. na trvanie platnosti stavebného povolenia, do konca účtovného či daňového\nobdobia, do skončenia pracovného pomeru, do doby odchodu do starobného dôchodku a pod. Nedá\nsa vylúčiť, že odkaz na takúto budúcu skutočnosť bude dostatočne konkrétny a pri primeranej miere\nstarostlivosti zo strany účastníkov zmluvného vzťahu bude možné z takto vymedzeného času vychádzať\naj pri úvahe o zániku občianskoprávneho vzťahu. Posúdenie platnosti takého dojednania z hľadiska\nurčitosti, zrozumiteľnosti, v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka je vecou konkrétneho prípadu.\n\n31. V prejednávanej veci právny predchodca žalobca ako ubytovateľ podľa Zmluvy o ubytovaní v\nspoločnej ubytovni „H.\" uzatvorenej so žalovaným dňa 01. júla 1994, i keď vyslovil poskytnutie ubytovania\nna dobu neurčitú, výslovne sa v danom dojednaní tiež uvádza, že sa poskytuje prechodné ubytovanie\nv ubytovni a v bezprostredne nasledujúcom dojednaní je obmedzená doba trvania zmluvného vzťahu\nodkazom na „rozviazanie pracovného pomeru so š. p. Priemstav\", t. j. na rozviazanie pracovného\npomeru medzi zmluvnými stranami v postavení zamestnávateľa a zamestnanca. Takéto vymedzenie\npodľa najvyššieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 37 Občianskeho zákonníka z hľadiska určitosti a\nneposkytuje dôvody na pochybnosti, čo tým mali obe strany zmluvného vzťahu na mysli. Poskytovateľ\nubytovania tým výslovne, jasne a zrozumiteľne prejavil vôľu viazať trvanie zmluvného vzťahu na trvanie\nvzťahu pracovnoprávneho s tým, že zánik zmluvného vzťahu „spojil so zánikom pracovného pomeru\nzmluvných strán. Iba v prípade vymedzenia skončenia účinnosti zmluvy výlučne na dobu neurčitú,\nprípadne iba jednoduchým odkazom na trvanie pracovného pomeru, ktorý by bol uzavretý na dobu\nneurčitú, by bolo možné uvažovať o tom, že určenie doby trvania zmluvy by sa týmto vymedzením\nstalo zmluvným pomerom na dobu neurčitú. Ak je však v zmluve zrozumiteľne a dostatočne určito\nvyjadrené, že zmluvný vzťah končí súčasne s ukončením pracovného pomeru zmluvných strán, ide\no určenie spôsobu zániku vzájomných práva povinností naviazaním na budúcu právnu skutočnosť,\ntkvejúcu síce v zmluvnej dohode podľa iného právneho odvetvia, spĺňa však požiadavku určitosti a\nzrozumiteľnosti dátumu, ku ktorému má k zániku právneho vzťahu dôjsť. Napokon žalovaný (ubytovaný,\nresp. zamestnanec) danú zmluvnú podmienku plne akceptoval. Predovšetkým tu ide o výslovné\nvyjadrenie kauzy právneho úkonu, ktoré obvykle vyjadrené v právnom úkone pod sankciou neplatnosti\nbyť nemusí (porov. § 495 prvej vety Občianskeho zákonníka a contrario). V danej veci bola pritom kauza\nformulovaná jasne a to tak, že uzavretie zmluvy bolo motivované existenciou a trvaním pracovného\npomeru medzi ubytovateľom a ubytovaným. Uvedená okolnosť podporuje správnosť hodnotenia tohto\núkonu vyústením do záveru, že obom stranám zmluvy muselo byť zrejmé nielen čo je právnym dôvodom\nuzavretia zmluvy, ale aj úzka, bezprostredná a nespochybniteľná väzba medzi právnou skutočnosťou\nskončenia pracovného pomeru a k tomu upínajúcim sa zánikom práv a povinnosti z uvedenej\nzmluvy. Pri výklade obsahu zmluvy nemohla zostať bokom ani skutočnosť poskytnutia ubytovania\nzamestnávateľom zamestnancovi, v nehnuteľnosti ktorú vlastní zamestnávateľ, pravdepodobne ako\ninštrument personálnej politiky zamestnávateľa.\n32. Napokon posudzovaný zmluvný vzťah je vzťahom občianskoprávnym. Vzťah pracovnoprávny (resp.\nvzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom) je vzťahom opierajúcim sa o príslušné ustanovenia\npracovnoprávnych predpisov. Nie je žiaden dôvod zmiešavať posudzovanie právneho vzťahu zo\nzamestnaneckého pomeru z hľadiska terminológie s požiadavkami na výklad občianskoprávnej zmluvy,\nktorou predmetná zmluva nepochybne je. Odkaz v nej stranami použitý v znení uloženej povinnosti\nubytovaného „uvoľniť ubytovaciu bunku v prípade rozviazania pracovného pomeru so š. p. Priemstav\"\nsa jednoznačne viaže na existenciu pracovného pomeru zmluvných strán, ktorý končí (zaniká) nielen\nv prípadoch uvedených v ustanoveniach príslušného Zákonníka práce, v rámci ním vymedzených\nspôsobov skončenia pracovného pomeru, pri ktorých má Zákonník práce nepochybne kogentnú povahu;\nneznamená to ale, ??že pracovný pomer nemôže skončiť aj inými spôsobmi než tými, ktoré sú v\ntomto zákone vymedzené. Zákonník práce na prvom mieste upravuje „skončenie\" pracovného pomeru\ndohodou, výpoveďou, okamžitým zrušením a zrušením v skúšobnej dobe. Ku skončeniu pracovného\npomeru môže ale dôjsť aj následkom právnej udalosti, a to buď uplynutím dojednanej doby, ak bol\npracovný pomer dojednaný na dobu určitú, alebo smrťou zamestnanca, alebo v súvislosti so smrťou\nzamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou. Uvedenými spôsobmi zaniká aj pracovný pomer cudzinca\nalebo fyzickej osoby bez štátnej príslušnosti. K skončeniu pracovného pomeru dochádza aj v prípade\nzrušenia zamestnávateľa, čím zamestnávateľ stráca možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať a tiež\nzánikom zamestnávateľa bez právneho nástupcu.\n33. Hlavný rozdiel medzi zmluvou o ubytovaní a zmluvou o nájme obytnej miestnosti v zariadení určenom\nna trvalé bývanie spočíva v účele a dĺžke trvania týchto zmluvných typov. Zmluva o ubytovaní je určená\nna krátkodobé, dočasné bývanie s menším právnym štandardom ochrany a kratšími výpovednými\nlehotami, zatiaľ čo zmluva o nájme obytnej miestnosti je klasická nájomná zmluva podľa Občianskeho\nzákonníka, poskytujúca dlhodobejšie bývanie s vyššou právnou ochranou nájomcu.\n\n34. Dovolateľ vyjadruje nesúhlas so spôsobom, akým nižšie súdy interpretovali Zmluvu o ubytovaní v\nspoločnej ubytovni „H.\" š.p. H. pri U. E. 8, XXX XX T., z ktorej interpretácie právne vyvodili, že ide o\nzmluvu o nájme obytnej miestnosti (§ 717 Občianskeho zákonníka).\n35. Pre zmluvu o nájme obytnej miestnosti je typický trvalý charakter bývania, predmetom nájmu je\nobytná miestnosť a vykazuje tiež vnútorný vzťah nájomcu k ostatným nájomcom. V rozhodnej zmluve\nje ale výslovne uvedené, že sa uzatvára podľa § 754 a násl. Občianskeho zákonníka, z jej ustanovení\nvyplýva, že sa ňou poskytuje prechodné ubytovanie za dojednanú odplatu v ubytovni vo vlastníctve\nubytovateľa, ktorý je zároveň zamestnávateľom objednávateľa, v zmluve je „výslovne\" uvedené, že sa\nňou poskytuje prechodné ubytovanie v ubytovni ubytovateľa, ktoré ubytovanie je objednávateľ povinný\nuvoľniť v prípade rozviazania pracovného pomeru s ubytovateľom, s vyjadrením súhlasu objednávateľa\nna výkon zrážok zo mzdy za ubytovanie a služby s ním spojené zamestnávateľovi (zamestnávateľ bol\nsám ubytovateľ - pozn. dovolacieho súdu), k čomu nižšie súdy vôbec neprihliadli.\n36. V rozsahu žalobcom namietaného nesprávneho právneho posúdenia nastolenej právnej otázky\ndovolateľ poukázal na rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 08. decembra 2016 sp. zn. 3Cdo/460/2015,\npodľa ktorého „Odvolací súd po doplnení dokazovania dospel k záveru, že odporkyni bolo poskytnuté\niba prechodné ubytovanie v ubytovni H. na základe Zmluvy o ubytovaní v spoločnej ubytovni \"H.\" š.\np. H., H. U. E. č. X v T., uzavretej podľa § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka dňa 26. januára 1995\nmedzi Priemstav š. p. ako ubytovateľom a odporkyňou ako objednávateľom, nakoľko z čl. I bodu 1\nZmluvy jednoznačne vyplýva, že ubytovacia bunka je určená na prechodné ubytovanie na dobu neurčitú\na zároveň z čl. I bodu 2 Zmluvy vyplýva povinnosť odporkyne ubytovaciu bunku uvoľniť v prípade (okrem\niného) rozviazania pracovného pomeru so š. p. Priemstav. Z obsahu spisu, najmä z obsahu zmluvy o\nubytovaní z 26. januára 1995 dovolací súd zhodne s odvolacím súdom dospel k jednoznačnému záveru,\nže ubytovanie v ubytovacej bunke bolo odporkyni poskytnuté iba na prechodnú dobu, t. j. dočasne v\nzariadení na to určenom, pričom toto ubytovanie bolo viazané, okrem iného, na skončenie pracovného\npomeru, ku ktorému nepochybne došlo ku dňu 31. augusta 1995. Skončenie pracovného pomeru\nmalo za následok skončenia prechodného ubytovania odporkyne v ubytovacej bunke.\" (body 14.3. a\n14.4.), ktoré rozhodnutie najvyššieho súdu, i keď samo o sebe nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu\nprax najvyššieho súdu, bolo žiadúce, aby ho nižšie súdu zobrali na zreteľ a pri rozhodovaní sa s ním\nrelevantne vysporiadali, od záverov ktorých nemá dovolací súd dôvod ustupovať.\n37. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu riešiaci jednu z preň významných právnych otázok\nspôsobom, s ktorým sa dovolací súd nemohol stotožniť, preto vykazuje znaky rozhodnutia spočívajúceho\nna nesprávnom právnom posúdení veci.\n38. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí\n(§ 450 CSP).\n39. Dovolaciemu súdu tak neostávalo iné, než oba rozsudky podľa § 449 ods. 1 a 2 CSP zrušiť\na podľa § 450 rovnakého zákona vec vrátiť na ďalšie konanie Mestskému súdu Bratislava IV ako\nprávnemu nástupcovi medzičasom zaniknutého (zrušeného) súdu prvej inštancie [v tejto súvislosti\nnapokon porovnaj tiež čl. VIII body 1 a 3 zákona č. 150/2022 Z. z. v znení zákona č. 398/2022 Z. z. a §\n18n ods. 2 písm. d) zákona č. 371/2004 Z. z. v znení takýchto zákonov].\n40. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej\ninštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).\n41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}