{"guid": "e607fcfc-f0ad-48f1-8ec4-018fd771401f:5e4dcdb9-a2a9-4a92-9632-d145d8c21c61", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8414205030.1", "spisova_znacka": "4Cdo/231/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/231/2022 z 31. 1. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2024, sp. zn. 4Cdo/231/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:8414205030.1", "identifikacne_cislo": "8414205030", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "datum_vydania": "2024-01-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "nazov": "§ 134 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-48.odsek-2", "nazov": "§ 48 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-458.odsek-1", "nazov": "§ 458 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-458.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-458"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "nazov": "§ 130 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-48", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-458", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5e4dcdb9-a2a9-4a92-9632-d145d8c21c61", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8414205030.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8414205030.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8414205030.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/231/2022\n8414205030\n31. 01. 2024\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2024:8414205030.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P. I., narodeného XX. P.Z. XXXX, Ž., R.. P. O. Č..\nXX, právne zastúpeného advokátom Mgr. PeadDr. Antonom Kušnírom, Žilina, ul. Jána Reka č. 13,\nproti žalovaným: 1/ SLON s. r. o., Huncovce, Jarná č. 104/9, IČO: 36 793 973, právne zastúpenému\nadvokátom Mgr. Róbertom Liškom, Poprad, ul. Štefánikova č. 882/39, 2/ F. X., narodenému XX. F. XXXX,\nO., R.. P. Č.. XXX a 3/ V. X., narodenej XX. F. XXXX, O., R.. P. Č.. XXX, o určenie vlastníckeho práva s\npríslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Kežmarok sp. zn. 2C/210/2014, o dovolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2022 sp. zn. 7Co/49/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému 1/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nŽalovanému 2/ a 3/ n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Kežmarok dňa 28. júla 2014 žiadal, aby súd určil,\nže je výlučným vlastníkom parcely C KN č. XXX/X o výmere 284 m2, ktorá bola vytvorená na základe\ngeometrického plánu č. 52/2014 vypracovaného D.. P. F.-geodetom, so sídlom F. XX, Q. B.-Q., prevádzka\nB. X, A., D.: XXX XXX XX, zo dňa 04. júna 2014, overeného Okresným úradom Kežmarok, katastrálny\nodbor dňa 24. júna 2014 pod č. U. XXX/XX z C KN parcely č. XXX/X o výmere 974 m2, zastavané plochy\na nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O., obec O., okres Kežmarok a parcely C KN č.\nXXX/X o výmere 13 m2, ktorá bola vytvorená na základe geometrického plánu č. 52/2014 vypracovaného\nD.. P. F.-geodetom, so sídlom F. XX, Q. B.-Q., prevádzka B. X, A., D.: XXX XXX XX, zo dňa 04. júna\n2014, overeného Okresným úradom Kežmarok, katastrálny odbor dňa 24. júna 2014 pod č. U. XXX/XX\nz C KN parcely č. XXX/X o výmere 439 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva\nč. XXX, k. ú. O., obec O., okres Kežmarok a náhrady trov konania.\n2. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd) rozsudkom z 26. mája\n2021 č. k. 2C/210/2014 žalobu zamietol a žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 %. Žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov konania nepriznal.\n2.1. Okresný súd sa najskôr vysporiadal s otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti\naj s otázkou danosti naliehavého právneho záujmu. Uviedol, že naliehavý právny záujem je zásadne\ndaný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo, ak by sa bez tohto určenia\njeho právne postavenie stalo neistým. Právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti\nza stavu, že v katastri nehnuteľnosti sú ako vlastníci zapísaní žalovaní 1/, 2/ a 3/ (ďalej aj „žalovaní“)\nje naliehavý. Jediným prostriedkom na to, aby žalobca dosiahol svoj cieľ, ktorým je zápis svojho\ntvrdeného vlastníckeho práva, je predmetná určovacia žaloba. Neobstojí preto argument žalovaného 1/\no nedostatku naliehavého právneho záujmu z dôvodu neskorého podania žaloby, t. j. cca po 14 rokoch\n\nod kedy sa žalobca dozvedel o spornosti svojho vlastníckeho práva. Tento jeho argument ale môže mať\nvýznam pri posúdení oprávnenosti držby žalovaných.\n2.2. K námietke žalovaného 1/ k nutnosti intabulácie Výmeru o vlastníctve pôdy podľa Nariadenia č.\n104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945\nSb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR upravovalo (ďalej len ,,nariadenie o vydávaní\nvýmerov o vlastníctve pôdy“) vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č.\n104/1945 Sb. n. SNR a poukázal, že podľa § 1 ods. 1 nariadenia o vydávaní výmerov o vlastníctve\npôdy vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo pôdohospodárstva\na pozemkovej reformy. Výmer definuje ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k\npridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam\nvlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia (§ 1 ods. 2\nnariadenia). Z uvedeného je zrejmé, že ak výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje\nvšetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi\ndôsledkami.\n2.3. Výmer o vlastníctve pôdy z 24. januára 1949 spĺňa tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke\nvšetky zákonné podmienky a náležitosti. Tento výmer tak predstavuje spôsobilý titul nadobudnutia\nvlastníckeho práva, a to i s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/123/2003.\nObdobne je možné vychádzať aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/45/2012. Námietka\nžalovaného 1/ o nedostatku intabulácie Výmeru okresný súd posúdil ako nedôvodnú.\n2.4. Na ďalší z argumentov žalovaného 1/, ktorého posúdenie pre rozhodnutie okresného súdu\nbolo rozhodujúce a ktorým smerom sa uberalo aj celé dokazovanie vrátane výsluchov svedkov,\nbolo posúdenie dobromyseľnosti žalovaných a ochrana ich dobrej viery pri prevode nehnuteľností.\nNehnuteľnosti kupovali žalovaní 2/ a 3/ a právni predchodcovia žalovaného 1/ na bývanie pre svoju\nrodinu, overili si údaje zapísané v katastri nehnuteľností, žalovaný 1/ je v poradí už piatym vlastníkom\na žalovaní 2/ a 3/ tretím vlastníkom nehnuteľnosti. Okresný súd poukázal, že žalovaní využili všetky\ndostupné, praxou overené a zaužívané mechanizmy pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.\n2.5. Okresný súd svoje zamietavé rozhodnutie založil na novšej judikatúre, ktorou bola prekonaná\njudikatúra, na ktorú poukazoval právny zástupca žalobcu, pričom okrem už uvedeného princípu právnej\nistoty vychádzal predovšetkým z princípu spravodlivosti a logiky. V tejto súvislosti poukázal na závery\nÚstavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. marca 2016 a sp. zn. I. ÚS 151/2016, aj na\nrozhodnutie Ústavného súd ČR sp. zn. I. ÚS 2219/2012.\n2.6. Pri rozhodovaní o žalobe žalobcu okresný súd vzal do úvahy dĺžku doby od vadného zápisu, ku\nktorému došlo v roku 1953, keď bol ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaný Československý štát.\nĎalej zohľadnil okolnosti na strane žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov, keď sám žalobca uviedol,\nže v roku 1953 z tejto parcely odišli, nevrátili sa tam a už sa o ňu viacej nestarali. Okresný súd poukázal\nna výpoveď svedka P. Q., ktorá sa dostala do rozporu s vyjadrením samotného žalobcu, keď tvrdil,\nže jeho starí rodičia tam hospodárili ešte v 70-tych rokoch, naproti tomu podľa žalobcu sa na tento\npozemok nikdy nevrátili. Navyše podľa vyjadrení žalovaných 1/ - 3/ a výpovedí svedkov D.. F. a D..\nA. tam v 70-tych rokoch už dávno bolo ihrisko, resp. odjakživa, ktoré neskôr už len zarastalo burinou,\nkeďže sa o to nikto nestaral. Okresný súd tiež zohľadnil aj investície žalovaných 1/ - 3/, ktoré vynaložili\ndo vybudovania rodinného domu a zveľadenia nehnuteľností. Čo sa týka samotnej dobromyseľnosti\nžalovaných 1/ - 3/, tu mal za nesporné, že títo svoju dobromyseľnosť tvrdili od počiatku, od svojho\nprvého vyjadrenia v spore, celý čas na nej trvali a ani rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov na\nnávrh žalobcu, táto ich dobromyseľnosť nespochybnená nebola. Obaja geodeti vypočúvaní v priebehu\nsporu uviedli, že pri vyhotovovaní geometrických plánov vychádzali z údajov, ktoré boli riadne zapísané v\nkatastri nehnuteľnosti a z týchto podkladov by nikdy nezistili duplicitu. Tú bolo možné podľa D.. F. zistiť až\nna základe listiny - Výmeru o vlastníctve pôdy, ktorú mu predložil žalobca. Výpoveď svedka P. Q. okresný\nsúd hodnotil ako nekonkrétnu, ktorá sa dostala do rozporu s výpoveďou samotného žalobcu. Tiež ako\nneurčitú a z časti aj účelovú vyhodnotil výpoveď bývalého právneho zástupcu žalobcu P.. P., ktorý v\nnej neuviedol žiadne konkrétne okolnosti. Tento svedok tvrdil, že prebiehali rokovania so žalovanými\n1/ - 3/, čo žalovaní nepopreli, avšak zhodne vypovedali, že ak rokovali so stranou žalobcu, tak vždy\nišlo len o zvyšnú časť parcely, ktorú žalobca vlastní, teda 160 m2, ktorá je zapísaná na LV č. XXX.\nOkresnému súdu z celého postoja a konania žalobcu nebolo zrejmé, prečo v prípade, ak vedel o tom,\n\nže nie je vlastníkom sporných nehnuteľností už v roku 2000 pri zápise notárskej zápisnice do katastra\nnehnuteľnosti a o existencii Výmeru o vlastníctve pôdy vedel približne v roku 2003 (ako uviedol svedok\nP.. P.), žalobu podal až v roku 2014, pričom za ten čas žalovaní 1/ - 3/, užívajúc nehnuteľnosti v dobrej\nviere, nepochybne splnili jednu zo základných podmienok vydržania vlastníckeho práva, a to uplynutie\nvydržacej doby 10 rokov. Keďže do tejto doby je možné započítať aj dobu, po ktorú mal vec v oprávnenej\ndržbe právny predchodca, je nepochybné, že žalovaným uplynula táto vydržacia doba už pred podaním\nžaloby, keďže nehnuteľnosti vlastnila podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí účinného od 01.\nmája 1991 obec O. a tomu svedčil aj zápis v katastri nehnuteľnosti na LV č. 1. Novelou Občianskeho\nzákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 01. januára 1992, boli obmedzenia pri\nvydržaní odstránené, a teda vydržať mohla aj obec s tým, že vydržacia doba u nej začala plynúť od 01.\njanuára 1992 a uplynula 01. januára 2002 a s poukazom na prechodné ustanovenia k úpravám účinným\nod 01. januára 1992, konkrétne s prihliadnutím na ust. § 868 Občianskeho zákonníka, bolo možné ako\noprávnenú započítať aj nepretržitú držbu tohto práva vykonávanú do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.\nZa takejto situácie k vydržaniu mohlo dôjsť aj skôr. Okrem toho u žalovaných 2/ a 3/ je nepochybné, že\noni sami vlastnili spornú parcelu dobromyseľne 10 rokov od jej zápisu do katastra nehnuteľnosti v roku\n1999 a teda vydržacia doba im uplynula v roku 2009. Dobromyseľnosť obce nespochybnil žalobca ani\nvýsluchom svedkov D.. F. a D.. A.. Z výpovede bývalého starostu obce O. D.. F. vyplynulo, že sporná\nparcela bola štátna a zákonom o majetku obcí prešla na obec a presne tak to tvrdil aj žalobcovi. Toto\npodľa neho nespochybnil ani jeden z geodetov, ktorí vychádzali z údajov zapísaných v katastri, čo\npotvrdili pri svojom výsluchu tiež geodeti. Taktiež pri prevode tohto majetku z obce postupoval v súlade\nso zákonom, pretože v tom čase nebola zákonom stanovená podmienka verejnej súťaže a navyše\nobec nemohla previesť poslancom majetok vo vlastníctve obce až podľa novely zákona č. 138/1991 Zb.\núčinnej od 01. júla 2009 (§ 9a). Preto je irelevantné tvrdenie žalobcu, či v čase prevodu nehnuteľnosti\nboli alebo neboli nadobúdatelia poslancami obecného zastupiteľstva. Ing. Kurila sporné nehnuteľnosti\nnikdy nevlastnil, svojou výpoveďou len potvrdil, že tieto nehnuteľnosti neužíval žalobca ani nikto z jeho\nrodiny, vždy čo si pamätal, boli vo vlastníctve obce a boli tam ihriská.\n3. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. mája 2022\nsp. zn. 7Co/49/2021 rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“) potvrdil; žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, žalovaným 2/ a 3/ voči žalobcovi nepriznal\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že čo sa týka\nzáverov vyslovených Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho náleze zo 16. marca 2016 vo\nveci I. ÚS 549/2015 týkajúcich sa zásady nemo plus iuris a možnosti jej prelomenia, tieto neboli\njednoznačne prebrané odbornou právnickou verejnosťou. V odbornej literatúre je vo vzťahu k zásade\nnemo plus iuris a k možnosti nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka prezentovaný názor, že\ntieto prípady síce pripomínajú originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva, pretože sa tu neaplikuje\nzásada, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, avšak osoby konajúce v\nnich sa domnievajú, že dochádza k riadnemu prevodu alebo prechodu vlastníctva, teda nadobúdatelia\nsú presvedčení, že nadobúdajú vlastníctvo derivátnym a nie originárnym spôsobom. Dobromyseľnosť\nnadobúdateľov je pritom nevyhnutnou podmienkou toho, aby vlastníctvo bolo nadobudnuté aj od\nnevlastníka. Táto dobromyseľnosť je súčasne aj zvýraznená vo všetkých zákonných ustanoveniach,\nktoré vyslovene umožňujú nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka (§ 446 Obchodného zákonníka, §\n486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 140 ods. 2 písm.\nl) Exekučného poriadku). Z toho vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade\nnepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký\nprípad dobromyseľnosti, s ktorou je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napr.\nsamotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností\nnebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na\nzáklade ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je\nabsolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra na Slovensku vzácne jednotná. Jedinú, avšak\nosamotenú výnimku tak v slovenskej judikatúre predstavuje nález Ústavného súdu SR zo 16. marca\n2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý vo svojej podstate povýšil aj samotnú dobrú vieru nadobúdateľa v\nzápis v katastri nehnuteľností na spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Tento názor však v\nneskoršej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ani v doktrinálnej rovine nenašiel odozvu.\n3.1. Ďalej odvolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. januára\n2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016 v ktorom sa hovorí o mimoriadne výnimočných okolnostiach a zdržanlivom\n\nprístupe pri poskytovaní ochrany práv dobromyseľného nadobúdateľa. Tento nález predstavuje\nargumentačný posun, keď Ústavný súd Slovenskej republiky už nehovorí o pomerovaní dvoch\nústavných hodnôt a to ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti\nnadobúdateľa ako prejavu princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Ochrana\ndobromyseľnosti základným právom nie je a nemožno ju ako samostatné základné právo vyvodiť ani z\nprincípu právneho štátu. Možno teda povedať, že Ústava Slovenskej republiky uprednostňuje ochranu\nvlastníka, keďže ide o základné právo, zároveň však pripúšťa, aby zákon ustanovil výnimky, kedy právo\nvlastníka ustúpi, resp. kedy dôjde k jeho zániku, a to sú aj výnimky zo zásady nemo plus iuris.\n3.2. Odvolací súd tiež uviedol, že Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od\nnevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom\npredpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako\naj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od\nnevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku\nzo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka a len v týchto prípadoch zákon\nuprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus\niuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby\nexistoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa\ntým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie vlastníckeho práva, t.\nj. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené\nplatí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine\nnespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých\nmožno nadobudnúť vlastnícke právo k veci podľa ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak nie je\nmožné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti. Pokiaľ ide o výnimky\nzo zásady nemo plus iuris, odvolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26.\njanuára 2021 vydaný vo veci IV. ÚS 65/2019, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyvodil možnosť\njej prelomenia z ustanovení procesného práva. V predmetnom náleze ústavný súd uviedol, že vtedy\núčinný právny predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok, v ust. § 243d ods. 2 výslovne uvádzal,\nže právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. V\nsúčasnosti účinný Civilný sporový poriadok v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď stanovuje, že právne\nvzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy\nvyplýva, že v prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným\na vykonateľným rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu zrušeným, nadväzujú\nďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb novým rozhodnutím\ndotknuté. Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní právoplatného\na vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné, právoplatné a vykonateľné\nrozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné právne pomery autoritatívnym\nspôsobom usporiadané odlišne od pôvodného rozhodnutia. V citovanom náleze išlo o situáciu, kedy\no vlastníckom práve k nehnuteľnostiam bolo právoplatne rozhodnuté súdom v sporovom konaní a\nnásledne osoba, o ktorej vlastníckom práve súd rozhodol právoplatným rozsudkom, tieto nehnuteľnosti\npreviedla na ďalší subjekt. Nadobúdateľ tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola ako vlastník\nzapísaná v katastri nehnuteľností a zároveň od osoby, ktorá v skutočnosti v zmysle právoplatného\nrozhodnutia súdu bola ich vlastníkom. Následne zrušenie právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom\ntak nemohlo mať vplyv na právne postavenie dobromyseľného nadobúdateľa a to s poukazom na znenie\n§ 456 CSP, resp. § 243d ods. 2 OSP účinného do 30. júna 2016.\n3.3. Tiež poukázal na ďalšie rozhodnutie zo dňa 9. februára 2021 č. k. IV. ÚS 59/2021-30, kde Ústavný\nsúd Slovenskej republiky skonštatoval, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen\nmožnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím\nna princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu Ústavný súd Slovenskej republiky úplne\nnezavrhol mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom,\nprioritne však k tejto otázke pristúpil zdržanlivo. Z hľadiska legitímnych očakávaní strán sporu proti\nsebe stoja očakávania pôvodného vlastníka a očakávania dobromyseľného nadobúdateľa. Pôvodný\nvlastník legitímne očakáva, že ochrana vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu, ktorý ho\nnadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Dobromyseľný nadobúdateľ mohol\nlegitímne očakávať, že mu súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako dobromyseľnému držiteľovi (§\n130 Občianskeho zákonníka), pretože platná právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala\nmožnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho\n\núkonu, okrem nasledujúcich výnimiek, ktorými boli: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého\ndediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie\nnehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní, 4. nadobudnutie nehnuteľnosti od vlastníka v rámci\ndobrovoľnej dražby a 5. nadobudnutie nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení\nneskorších predpisov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo všeobecnosti uzatvoril, že de lege lata\nvychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na\niného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.\n3.4. Odvolací súd je názoru, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris treba rozlišovať situácie,\nkedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie,\nkedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Do prvej skupiny možno\nzaradiť situácie, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\nmedzi pôvodným vlastníkom a predávajúcim po uzavretí kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a ďalším\nnadobúdateľom, prípadne k splneniu rozväzovacej podmienky v obdobnej situácii, alebo k inému\nzrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi\npredávajúcim a nadobúdateľom. V takom prípade totiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľnosti nielen\nod subjektu, v prospech ktorého svedčal zápis o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri\nnehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý v čase prevodu v skutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena\nv právnom postavení predávajúceho, napr. po odstúpení od zmluvy, na postavenie dobromyseľného\nnadobúdateľa nemá vplyv a nemôže tak dôjsť k strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ust. §\n48 ods. 2 Občianskeho zákonníka pôvodná zmluva zrušuje s účinkami ex tunc. Predmetné zákonné\nustanovenie sa v takom prípade dotýka len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych\núčinkov zmluvy a do úvahy medzi pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom prichádza iba\nvyporiadanie spôsobom predpokladaným v druhej vete ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nVecno-právne účinky odstúpenia od zmluvy, t. j. že sa obnovuje vlastnícke právo pôvodného vlastníka\nk nehnuteľnostiam priamo zo zákona, prichádza do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu prevodu\nnehnuteľností na inú osobu, ktorá ich nadobúdala dobromyseľne. Záver, podľa ktorého ak zákon\nneustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať,\nvychádza aj z aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR z 19. januára 2021\nsp. zn. I. ÚS 510/2016).\n3.5. Uviedol, že aj keď prvoinštančný súd sa pri rozhodovaní o uplatnenom nároku neriadil aktuálnou\njudikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, odôvodnením napadnutý rozsudok je vecne správny.\nDôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ nadobudli vlastnícke právo k\nsporným nehnuteľnostiam vydržaním.\n3.6. Aj za predpokladu, ak by obec O. nemala postavenie dobromyseľného držiteľa, táto okolnosť na\nnadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zo strany žalovaných 1/, 2/ a 3/ vplyv nemá. Žalovaní 2/ a\n3/ spornú nehnuteľnosť nadobudli od obce O. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29. septembra 1998.\nĎalšiu spornú nehnuteľnosť obec O. kúpnou zmluvou zo dňa 28. mája 2002 previedla na G. O. a T.\nO.. Títo nadobúdatelia kúpnou zmluvou zo dňa 15. augusta 2008 nehnuteľnosť odpredali P. O. a jeho\nmanželke X. O.. Až ďalšou zmluvou zo dňa 15. júna 2011 nehnuteľnosť nadobudol žalovaný 1/.\n3.7. V čase podania žaloby žalobcom na súde dňa 28. júla 2014 vydržacia doba, aj za situácie, ak by\nobec O. nemala postavenie oprávneného držiteľa, už uplynula. Sporné nehnuteľnosti títo nadobúdatelia\nriadne užívali a žalobca ničím právne významným nepreukázal, aby ďalší nadobúdatelia počas vydržacej\ndoby stratili postavenie oprávnených držiteľov.\n3.8. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého\nak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je\ndržiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. V tomto ustanovení\nje upravená vyvrátiteľná právna domnienka, podľa ktorej v pochybnostiach sa predpokladá, že držba\nje oprávnená. Opodstatnenosť tejto právnej domnienky vychádza z poznatku, že dôkaz o stave mysle\ndržiteľa sa vytvára len nepriamo úsudkom z iných dôkazov a z hľadiska procesného dokazovania je\npreto v prípade pochybností vhodnejšie vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné bremeno\npreniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby. Za dôkaz opaku sa nedá považovať ani výpoveď\nsvedka P.. P. P.A., vypočutého na pojednávaní konanom dňa 07. januára 2019. Hodnovernosť výpovede\n\ntohto svedka spochybňuje fakt, že svedok vo veci vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn.\n2C/55/2012 vystupoval v pozícii právneho zástupcu žalobcu. Okrem toho na pojednávaní konanom\ndňa 07. januára 2019 prítomný štatutárny zástupca žalovaného 1/ a žalovaní 2/ a 3/ nepopreli, aby\nmedzi nimi a žalobcom prebiehali rokovania, avšak zdôraznili, že tieto sa týkali len parcely č. XXX ostatné plochy o výmere 160 m2 zapísanej na LV č. XXX katastrálneho územia O. a teda nie parciel\ntvoriacich predmet sporu. Zo strany žalobcu pritom v priebehu celého konania nebol predložený žiaden\nhodnoverný dôkaz potvrdzujúci, že žalobca v priebehu plynutia vydržacej doby upozorňoval žalovaných\nna neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. Takýmto dôkazom pritom mohlo byť zaslanie\npísomného upozornenia žalovaným. Žalobca tak zákonnú domnienku o oprávnenosti držby žalovaných\nprávne významným spôsobom nevyvrátil. Žalovaní vyvinuli potrebnú opatrnosť, ktorú bolo možné od\nnich, vzhľadom na všetky okolnosti a povahu prípadu, vyžadovať. Z obsahu výpovede svedka D.. F.,\nktorý vypracoval geometrický plán na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k nehnuteľnostiam č.\n52/2014, na pojednávaní konanom dňa 08. novembra 2018 vyplynulo, že ak by vychádzal z podkladov na\nkatastri, duplicitu by nezistil. Tá vyplynula až z listiny od žalobcu, ktorú predložil a to výmer o vlastníctve\npôdy. Tento na katastri evidovaný nebol. Týmto listinným dôkazom nikto zo žalovaných nedisponoval a\nteda ak pri uzatváraní zmlúv vychádzali z údajov katastra, ich konanie nemožno označiť za neopatrné.\nNavyše geometrický plán č. 52/2014 bol vyhotovený dňa 04. júna 2014, teda v čase, keď už bol zavŕšený\nproces vydržania žalovanými 1/, 2/ a 3/.\n4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť\nodvodzoval z § 420 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. a) CSP žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a\npriznal mu náhradu trov dovolacieho konania. Poukázal, že odvolací súd uprednostnil ,,princíp právnej\nistoty žalovaných“ pred narušeným vlastníckym právom žalobcu. Hodnotenie dôkazu v uvedenom\nsmere zo strany odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľné, nesprávne a nespravodlivé, pretože z\nkonania nevyplývajú žiadne dôkazy, ktorými by žalovaní preukázali čo i len minimálnu snahu preskúmať\nzákonnosť vlastníckeho práva ich právnych predchodcov. Bez existencie dôkazu súd prijal záver\nvyplývajúci iba z vlastného presvedčenia, čo nemôže byť dôkazom samým, ale len metódou hodnotenia\nv konaní existujúci a zákonne vykonaných dôkazov, ktoré však v konaní absentujú. Uvedený postup\nsúdu pri hodnotení dôkazov je dôvodné považovať aj za nezákonný, pretoženesprávnym vyhodnotením\nexistujúcich dôkazov uprednostnil nadobúdateľa, ktorý nepreukázal svoju dobromyseľnosť žiadnym\nzákonom aprobovaným dôkazom (v rozpore s ust. čl. 8 CSP - povinnosť strán sporu označiť skutkové\ntvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi...), ale naopak zotrval\niba na ich nepodloženom tvrdení dobromyseľnosti, čo súd prijal za dostatočné pre ochranu ich práva.\nŽalobca mal právo očakávať, že žalovaní hodnoverným spôsobom preukážu svoju dobromyseľnosť\na súd prísne preverí okolnosti nadobudnutia ich vlastníctva, v opačnom prípade mal súd vyhodnotiť\nnadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam ako nezákonné a vyhovieť žalobe. Naopak\nsúd preniesol dôkazné bremeno o nedobromyseľnosti žalovaných na žalobcu. Uvedené nesprávne\nrozloženie dôkazného bremena vyústilo k odlišnému výroku rozhodnutia, čo je dôvodné považovať za\nprocesnú chybu, ktorá sa hodnotí v judikatúre ako svojvôľa, t. j. arbitrárnosť zo strany konajúceho súdu,\nktorý napr. neúmerne zaťaží dôkazným bremenom jedného účastníka, nesprávne uplatní zodpovednosť\nza neunesenie dôkazného bremena a následne rozhodne v neprospech tohto účastníka (IV. ÚS 35/2020,\nII. ÚS. 400/09, II. ÚS 38/2015). Súd nesprávne aplikoval procesnú zásadu, že dôkazné bremeno týkajúce\nsa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba\npriaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí (II. ÚS38/2015).\nSúd týmto nesprávnym postupom znemožnil žalobcovi, aby uplatnil jemu patriace procesné práva\n(prenesením povinnosti dôkazu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo\nspôsobilo vadu konania, ktorá v kontexte s nezákonným hodnotením dôkazov a záverov, ktoré z nich súd\nvyvodil a ktoré uvádzame vyššie, zakladá dôvod na tvrdenie, že konanie ako celok nevykazuje znaky\nspravodlivosti, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 420 písm. f) CSP.\n4.1. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle dovolacieho dôvodu\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej\npraxe najvyššieho súdu prezentovanej v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/196/2009, 50Cdo/52/2010, R 45/1986,\nÚstavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 510/2016, I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, ÚS ČR I. ÚS\n2219/2012.\n\n4.2. Poukázal na R 45/1986 týkajúce sa dobromyseľnosti, že dobromyseľnosť je presvedčením\nnadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojí určitú vec. Ide teda o psychický\nstav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania.\nPredmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné\npresvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa\no dobromyseľnosti, že mu vec patrí...Je názoru, že otázka dobromyseľnosti bola odvolacím súdom\nposúdená nesprávne.\n4.3. Súhlasí s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní I. ÚS 510/2016\nktorý preferuje zdržanlivý prístup pri ochrane dobromyseľného nadobúdateľa a presadzuje ochranu\nvlastníka (čl.20 Ústavy SR). Poukazuje však, ako túto zásadnú otázku v prejednávanej veci aplikoval\nprvoinštančný ako aj odvolací súd mimo to, že ich rozhodnutia obsahujú správne vymenovanie\nustanovení Občianskeho zákonníka vyčerpávajúcu teóriu zákonnej úpravy za účelom právnej\nkvalifikácie, ale za nedostatočné považuje to, ako sa súdy neriadil imperatívom ústavného súdu\nt. j. „uprednostnením vlastníka“ pred dobromyseľným nadobúdateľom. Odvolací súd pri vyriešení\ndobromyseľnosti žalovaných neposkytol žiadnu ochranu vlastníkovi, ale naopak právnym vymedzením\nospravedlnil protiprávne konanie bývalého vedenia obce O..\n4.4. Žalobca tiež poukázal na rozhodnutia najvyššieho a ústavného súdu sp. zn. 5Cdo/52/2010 a\nIV. ÚS 170/2004, ktoré poukazovali na povinnosť strán sporu uviesť rozhodné skutočnosti a dôkazy,\npovinnosť právnej kvalifikácie súdom podľa zásady iura novit curia, - ...dôkazné bremeno spočíva na\ntom účastníkovi konania, ktorý vyvodzuje z existencie tvrdených skutočností pre seba priaznivé právne\nnásledky...). Poukázal, že súdy oboch stupňov sa svojvoľne priklonili k dobromyseľnosti žalovaných,\nnapriek tomu, že žalovaní nepredložili žiaden relevantný dôkaz o úkonoch, ktoré by ich ubezpečili o\ndobromyseľnosti, ale odvolací súd naopak suploval ich dôkaznú povinnosť. Z konania nie je možné\nvyvodiť záver, žeby žalobca bol nedbalým vlastníkom, pretože bezodkladne po nadobudnutí vlastníctva\n(najneskôr v roku 2000), ešte v dobe kedy neuplynula doba vydržania obcou sa domáhal vrátenia\ncelej výmery spornej parcely a všetci žalovaní mali vedomosť o tom, že sa týchto práv domáha a\nnaopak žalovaní dobromyseľnosť iba účelovo predstierali, a preto súd bol povinný zohľadniť všetky\nuvedené skutočnosti a priznať ochranu vlastníckeho práva žalobcu. Ďalej poukázal na nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015 týkajúce sa zásady nemo\nplus iuris s názorom, že je nespochybniteľné, že žalovaní vedeli, že nimi nadobúdané parcely vznikli\nodčlenením z parcely č. 174, z ktorej žalobcovi po rôznych prieťahoch obcou bola vrátená parcela č.\n174 vo zvyškovej výmere 160 m2. Žalobca tvrdí, že odvolací súd zásadný rozpor medzi dobromyseľným\nnadobúdateľom a vlastníkom neriešil s preferenciou ochrany vlastníka, ale vychádzal zo zásady rovnosti\nochrany vlastníckeho práva a dobromyseľnosti žalovaných, čím na základe právnej kvalifikácie posúdil\nvec nesprávne, pretože zvýhodnil bez existencie zákonného dôvodu „dobromyseľného nadobúdateľa“\npred „pravým vlastníkom“. Uviedol, že poukazoval od začiatku konania (2014) na judikatúru v obdobných\nveciach, ktorú súdy oboch stupňov spochybnili tzv. „novšou judikatúrou“, ktorá mala byť „vodítkom“\npri posudzovaní dobromyseľnosti žalovaných s poukazom tiež na rozhodnutie Ústavného súdu Českej\nrepubliky I. ÚS 2219/2012. Uviedol, že v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. marca 2016 ústavný súd z\nhľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany postavil na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného\nvlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho\ndobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej\nviery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom\nprávnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad\nalium transfere potest quamipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám\nmá). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad),\ntreba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto\ntypu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie\nriziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako\ndozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom\nurčenom správnom (katastrálnom) konaní. Je názoru, že existujú nesporné dôkazy, ktoré poukazujú na\npochybnosť o dobromyseľnosti žalovaných. Ustanovenie § 130 ods. 1 OZ, na ktoré poukázal odvolací\nsúd v č. l. 35 odôvodnenia rozhodnutia, vyžaduje zohľadniť všetky okolnosti dobromyseľnosti, teda nie\niba niektoré tvrdenia, ktoré uvádzali žalovaní bez preukázania dôkazov, že im sporné parcely patria.\nUvedená aplikácia ustanovenia § 130 ods. 1 OZ v prejednávanej veci súdom je z dôvodu nepreukázania\noboch hmotnoprávnych podmienok, a to prvej spočívajúcej v dobromyseľnosti držiteľa o tom, že mu\n\nvec alebo právo patrí, no najmä druhej, ktorá podmieňuje dobromyseľnosť so zreteľom ku všetkým\nokolnostiam a to je dôvodné zdôrazniť, všetkým okolnostiam, nesprávnym právnym posúdením, pretože\nsúd aplikoval správnu právnu normu nesprávnym spôsobom.\n5. Žalovaný 1/ sa k podanému dovolaniu vyjadril a žiada dovolací súd, aby z dôvodu neprípustnosti\ndovolania dovolanie žalobcu odmietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100 %.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n7. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n13. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal (i)\nuprednostnenie právnej istoty žalovaných pred narušeným vlastníckym právom žalobcu a hodnotenie\ndôkazov v uvedenom smere zo strany odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľné, nesprávne a\nnespravodlivé, (ii) nesprávne rozloženie dôkazného bremena, pretože súd preniesol dôkazné bremeno o\nnedobromyseľnosti žalovaných na žalobcu, čo spôsobilo, že týmto nesprávnym postupom súd znemožnil\nžalobcovi, aby uplatnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n\n14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/\nzásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to\nv takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou\npráva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n16. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na\nspravodlivý proces.\n17. Žalobca i) namietal uprednostnenie právnej istoty žalovaných pred narušeným vlastníckym\nprávom žalobcu a hodnotenie dôkazov v uvedenom smere zo strany odvolacieho súdu považuje za\nnepreskúmateľné, nesprávne a nespravodlivé. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľa treba\nzdôrazniť, že dovolaním nie je zásadne možné úspešne napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť\nmožno len výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako\nto vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku\nsúd dospel. V posudzovanej veci z rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie)\nje zrejmý jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový\nzáver, podľa ktorého súdu z celého postoja a konania žalobcu nebolo zrejmé, prečo v prípade, ak\nvedel o tom, že nie je vlastníkom spornej parcely už v roku 2000 pri zápise notárskej zápisnice do\nkatastra nehnuteľností a o existencii Výmeru o vlastníctve pôdy vedel cca v roku 2003 (ako uviedol\nsvedok P.. P.), podal žalobu až v takom širšom časovom rozpätí, teda v roku 2014, pričom za ten\nčas žalovaní užívajúc nehnuteľnosti v dobrej viere ako dobromyseľní, nepochybne splnili jednu zo\nzákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to uplynutie vydržacej doby 10\nrokov. Keďže do tejto doby je možné započítať aj dobu, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny\npredchodca, je nepochybné, že žalovaným uplynula táto vydržacia doba už pred podaním žaloby, keďže\nnehnuteľnosti vlastnila podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí účinného od 01. mája 1991 obec\nO. a tomu svedčil aj zápis v katastri nehnuteľností č. 1. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou\nzákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od 01. januára 1992, boli obmedzenia pri vydržaní odstránené a teda\n\nvydržať mohla aj obec s tým, že vydržacia doba u nej začala plynúť od 01. januára 1992 a uplynula\n01. januára 2002 a s poukazom na prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 1992,\nkonkrétne § 868 Občianskeho zákonníka, možno ako oprávnenú započítať aj nepretržitú držbu tohto\npráva vykonávanú do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., potom k vydržaniu mohlo dôjsť aj skôr. V\nodôvodnení rozhodnutia súd uviedol okolnosti, ktoré vzal za preukázané a z ktorých vychádzal, je z neho\nzrejmé, že dôkazy hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti aj s poukazom na nález Ústavného súdu\nSR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. marca 2016 a prečo je nevyhnutne potrebné zachovať existujúci\nstav sporných nehnuteľností, aj vzhľadom na princíp právnej istoty, dôvery v akty štátu a ochrany dobrej\nviery nadobúdateľov. Podľa názoru dovolacieho súdu spôsob, akým odvolací súd dospel k tomuto\nrozhodujúcemu skutkovému zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení s ustanovením § 185\nCSP Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky,\npričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené.\n18. Žalobca ii) namietal nesprávne rozloženie dôkazného bremena, pretože súd preniesol dôkazné\nbremeno o nedobromyseľnosti žalovaných na žalobcu, čo spôsobilo, že týmto nesprávnym postupom\nsúd znemožnil žalobcovi, aby uplatnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na Nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky pod č. 20/2020, zdroj: ustavnysud.sk)v ktorom uviedol, že I.\nCivilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej\nstrany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im\nzodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady\npotom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať\nskutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. II.\nStrana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet\n(neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných\nnásledkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy,\nktorej účinkov sa domáhala, nedošlo.\n18.1. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. februára\n2021 sp. zn. 5Cdo/64/2018 v ktorom skonštatoval, že ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti\ndobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným, pri pochybnostiach sa\npredpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v\ndobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľa,\na na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí. Oprávnený držiteľ má právo vec užívať v rovnakom\nrozsahu ako vlastník a z tohto užívania mu vo vzťahu k vlastníkovi nevznikajú žiadne povinnosti, jediná\npovinnosť, ktorú oprávnený držiteľ voči vlastníkovi má, je povinnosť vydať mu vec. Oprávnený držiteľ\nteda nie je povinný vydať vlastníkovi to, o čo sa užívaním jeho veci obohatil, a to ani podľa ustanovení\no bezdôvodnom obohatení, vzťahy medzi vlastníkom a držiteľom ohľadne vydania úžitkov veci treba\nposudzovať len podľa § 130 a nasl. Občianskeho zákonníka.\n18.2. Dovolací súd k namietanej vade v dôkaznom konaní pre úplnosť dodáva, že odvolací súd\nprimerane aplikoval teóriu dôkazného bremena a tzv. negatívnu dôkaznú teóriu. Také hodnotenie\ndôkaznej situácie odvolacím súdom je podľa názoru dovolacieho súdu plne súladné so základnými\nprincípmi civilného sporového konania (vyjadrenými v čl. 8, čl. 9 a čl. 15 CSP). V odôvodnení rozsudku\nodvolací súd v bodoch 35. a 36. okrem iného uviedol, že zo strany žalobcu v priebehu celého konania\nnebol predložený žiaden hodnoverný dôkaz potvrdzujúci, že žalobca v priebehu plynutia vydržacej doby\nupozorňoval žalovaných na neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. Takýmto dôkazom\nmohlo byť zaslanie písomného upozornenia žalovaným. Žalobca tak zákonnú domnienku o oprávnenosti\ndržby žalovaných právne významným spôsobom nevyvrátil. Nie je možné stotožniť sa ani s tvrdením\nžalobcu, podľa ktorého žalovaní nevyvinuli potrebnú opatrnosť, ktorú bolo možné od nich, vzhľadom\nna všetky okolnosti a povahu prípadu, vyžadovať. Z obsahu výpovede svedka D.. F., ktorý vypracoval\ngeometrický plán na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k nehnuteľnostiam č. 52/2014, na\npojednávaní konanom dňa 08. novembra 2018 vyplynulo, že ak by vychádzal z podkladov na katastri,\nduplicitu by nezistil. Tá vyplynula až z listiny od žalobcu, ktorú predložil a to výmer o vlastníctve pôdy.\nTento na katastri evidovaný nebol. Týmto listinným dôkazom nikto zo žalovaných nedisponoval a teda ak\npri uzatváraní zmlúv vychádzali z údajov katastra, ich konanie nemožno označiť za neopatrné. Navyše\n\ngeometrický plán č. 52/2014 bol vyhotovený dňa 04. júna 2014, teda v čase, keď už bol zavŕšený proces\nvydržania žalovanými.\n19. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a\nskutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré\nv konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, na základe akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa\nnázoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle\n§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať\nto, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi\nvyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže\nsama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na\nspravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa\nním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a\npožiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n20. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne\ndeficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, odvolací súd po zopakovaní dokazovania postupoval\nv súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia\ndôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Krajský súd pri zisťovaní skutkového stavu\nrešpektoval ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu,\nzásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým spôsobom zistil skutkový\nstav veci a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodol tak, že jeho skutkové a právne\nzávery nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska preto nemožno postupu odvolacieho\nsúdu nič vytknúť a námietky žalobcu preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.\n21. Z niektorých dovolacích formulácii vyplýva, že dovolateľ namieta v kontexte zmätočnostnej vady\npodľa § 420 písm. f) CSP nesprávne (či rozporuplné) právne posúdenie veci. K tomu dovolací súd\nuvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť\nprávnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne\nposúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.\n21.1. V tomto kontexte hodno zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\nnezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych\nprávnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k\nzáveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R\n54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,\n7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd,\nbez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n22. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu vo vzťahu k\ndovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol podľa\n§ 447 písm. f) CSP.\nK prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n23. Žalobca podal dovolanie i podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Je názoru, že odvolací súd sa odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Cdo/196/2009, 50Cdo/52/2010, R 45/1986, Ústavného súdu Slovenskej republiky I.\n\nÚS 510/2016, I. ÚS 549/2015, IV. ÚS 35/2020, II. ÚS 400/2009, I. ÚS 151/2016, I. ÚS ČR 2219/2012,\nkonkrétne namietal nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k posúdeniu dobromyseľnosti a zásady\nnemo plus iuris. Dovolací súd aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie podľa jeho obsahu\na v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. júna 2020) dospel\nk záveru, že žalobca v dovolaní hlavne namietal, že odvolací súd zásadný rozdiel medzi dobromyseľným\nnadobúdateľom a vlastníkom neriešil s preferenciou ochrany vlastníka, ale vychádzal zo zásady rovnosti\nochrany vlastníckeho práva a dobromyseľnosti žalovaných, čím na základe právnej kvalifikácie posúdil\nvec nesprávne, pretože zvýhodnil bez existencie zákonného dôvodu ,,dobromyseľného nadobúdateľa“.\n24. Otázkou relevantnou z hľadiska tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (nie skutková otázka),\nktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku,\nktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia\nvyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\no otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nV prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa\nvysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP\nide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (1Cdo/126/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/132/2017,\n4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/221/2017).\n25. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej\nriešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o\nsituáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky,\nodvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.\n26. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n27. Ešte pre úplnosť treba uviesť, čo patrí do pojmu ,,ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“. V\nzmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1\nCSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných\nrozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,\npokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v\nskoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne\nnadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť\naj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia\na stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi\nČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho\nsúdu SR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v\nZborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Dovolací\nsúd pritom pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami\nnajvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď sp. zn. 1VObdo/2/2020, 1VCdo/2/2022,\n8Cdo/278/2019). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nepatria rozhodnutia ústavného\nsúdu, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky ani Európskeho súdu\npre ľudské práva (3Cdo/6/2017, 3Cdo/165/2018, 6Cdo/79/2017). Pokiaľ sa riešenie určitej právnej\notázky odvolacím súdom prípadne odkloní od právnych záverov prijatých týmito súdmi, nemôže ísť o\nodklon relevantný v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n27.1. Pod pojem ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP teda\nnemožno zahrnúť rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Tento záver vyplýva prioritne z\n\ntoho, že dovolacím súdom je iba Najvyšší súd Slovenskej republiky, teda žiaden iný súd Slovenskej\nrepubliky. Sekundárne treba zdôrazniť, že súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva\noddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní právomoci\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy,\nktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým\nako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha\nústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp.\npráva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ninterpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských\nprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne\nodôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv\na slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\n27.2. Na druhej strane požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako základný atribút právnej\nistoty je v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP napĺňaná prostredníctvom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších\nsúdnych autorít, medzi ktoré sa vzhľadom na potrebu výkladu čl. 2 CSP vo funkčnej jednote s čl. 3\nCSP zaradzujú okrem najvyššieho súdu aj ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor\nEurópskej únie (pozri II. ÚS 574/2021). Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú záväznosť\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej\ninterpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom. Podmienkou precedenčnej\nzáväznosti toho-ktorého rozhodnutia nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými okolnosťami\nprejednávanej veci. Predpokladom precedenčnej záväznosti je podobnosť týkajúca sa relevantných,\nťažiskových okolností prejednávanej veci.\n27.3. Pokiaľ teda ústavný súd vyslovil názor na riešenie tej-ktorej otázky ako jedna z najvyšších súdnych\nautorít (čl. 2 ods. 2 CSP), je potrebné aby dovolací súd k tejto skutočnosti pri rozhodovaní prihliadol.\n28. Dovolací súd poukazuje, že úprava inštitútu vydržania je v našej platnej právnej úprave zakotvená\nv ustanovení § 134 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „OZ“).\nVydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľnej veci aj k nehnuteľnosti, pokiaľ sa vlastnícke\nprávo nenadobudlo na základe iného právneho titulu. Inter alia možno vydržať aj právo zodpovedajúce\nvecnému bremenu. Nevyhnutným predpokladom vydržania je oprávnená držba držiteľa. Držba je\nfaktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje\nňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že\nmu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z\nktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).\nOprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo\nprávo patrí. Pri pochybnostiach o oprávnenosti držby platí domnienka oprávnenosti držby, a tým teda\naj dobromyseľnosti. Treba pritom posudzovať, či držiteľ pri bežnej opatrnosti mal alebo mohol mať\npochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Do doby, po ktorú je potrebné mať vec v oprávnenej držbe\nsa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Nie je vylúčená ani\ndobromyseľnosť držby contra tabulas. Ide o prípad, keď je osoba dobromyseľným držiteľom napriek\ntomu, že v katastri nehnuteľností je ako vlastník označená iná osoba ako držiteľ. Takýmito prípadmi\nmôže byť napríklad, ak je vlastník pozemku parcely registra „E“ presvedčený, že je vlastníkom pozemku\nparcely registra „C“ alebo vice versa. Ďalšími prípadmi môže byť, ak namiesto pôvodného vlastníka\npozemku, dôjde k zápisu inej osoby, bez toho, aby sa pôvodný vlastník o tejto zmene dozvedel.\nVydržanie patrí medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva. Je to tak z dôvodu, že\nvydržateľ neodvodzuje svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, ale od\ninej právnej skutočnosti, ktorou je uplynutie rozhodnej doby, počas ktorej bol oprávneným držiteľom.\nPri derivátnom nadobudnutí vlastníckeho práva, nový vlastník odvodzuje svoje vlastnícke právo od\nskoršieho vlastníka a nadobúda vlastníctvo len za splnenia podmienky, že aj skorší vlastník bol\nvlastníkom veci. Možno povedať, že pri derivátnom nadobúdaní je plne prítomná zásada nemo plus\niuris. Pri originárnom nadobudnutí ergo bude právne bezvýznamné spochybnenie vlastníckeho práva\npredchádzajúcich vlastníkov, resp. držiteľov. Originárne nadobudnutie tak bude hojiť právne vady alebo\nnedostatok nadobúdacieho titulu.\n\n29. Dovolací súd upriamuje pozornosť na nález Ústavného súdu SR zo 14. novembra 2018, sp. zn. II.\nÚS 484/2015, ktorý uviedol, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či\ndržiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže\nbyť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci\ntreba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,\nže držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo\npreukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Tiež uviedol, že pri poskytovaní súdnej ochrany\nv súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného\npráva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý\npodporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným\ndržiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve)\nso stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným\nspôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Ústavný súd zdôraznil, že taký výklad\n§ 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu\na podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním,\ntreba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného\ninštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný. Poukázal, že pri ústavne konformnom výklade\ndobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec\npoctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.\nZa poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými\nmravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne\nposkytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.\n30. Keďže žalobcom nastolená právna otázka bola rozhodujúca pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo\nveci samej, dovolací súd v ďalšom skúmal, či žalobca opodstatnene vytýka, že pri riešení tejto otázky\nzo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.\n31. Odklon právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu odôvodňuje žalobca poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z\n5Cdo/196/2009, 50Cdo/52/2010, R 45/1986, I. ÚS 151/2016, nález Ústavného súdu SR zo dňa 19.\njanuára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016, I. ÚS 549/2015 a I. ÚS ČR 2219/2012, v zmysle ktorých sa\npreferuje zdržanlivý prístup pri ochrane dobromyseľného nadobúdateľa a presadzuje ochranu vlastníka.\nPoukázal, že súdy oboch stupňov sa priklonili k dobromyseľnosti žalovaných, napriek tomu, že žalovaní\nnepredložili žiaden relevantný dôkaz o úkonoch, ktoré by ich ubezpečili o dobromyseľnosti, ale odvolací\nsúd suploval ich dôkaznú povinnosť. Dovolateľ je názoru, že v konaní boli preukázané viaceré okolnosti,\nktoré vyvracali dobromyseľnosť žalovaných, že im vlastnícke právo k sporným pozemkom patrí.\n32. Dovolateľ za účelom podpory svojej dovolacej argumentácie poukázal na zrušujúce uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/196/2009 z 22. októbra 2010 z ktorého vyplynula povinnosť strán sporu\nuviesť rozhodné skutočnosti, dôkazy a povinnosť právnej kvalifikácie súdom podľa zásady iura novit\ncuria (súd pozná právo). Zo zrušujúceho uznesenia sp. zn. 5Obo/52/2010 z 24. júna 2010 (dovolateľ\nnesprávne uviedol 50Cdo/52/2010) vyplynulo, že preukázané dôkazné bremeno ohľadom určitých\nskutočností leží na tých účastníkoch konania, ktoré z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba\nprávne dôsledky. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že v preskúmavanej veci odvolací súd založil\nsvoje rozhodnutie na skutočnosti, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam\nvydržaním, týmto smerom aj viedol dokazovanie a preto poukázanie na odklon v predmetných veciach\nvzhľadom na odlišné skutkové a právne závery je nedôvodné.\n33. Tiež namietal odklon od ustálenej praxe najvyššieho súdu od rozhodnutia R 45/1986 týkajúcej sa\ndobrej viery, podľa ktorého dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa o tom, že nekoná bezprávne,\nkeď si napr. prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré\nnemôže byť samo osebe predmetom dokazovania. Tým môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta,\nprostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno\ndôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí.\n\n33.1. Dovolací súd poukazuje, že jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera\ndržiteľa, že mu vec alebo vykonanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa\ndomnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti to tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená\nkonkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a\nmusí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery\nsú spravila skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti\nnadobudnutia, t. j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby).\nPosúdenie toho, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nie iba\nzo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka. Dobrá viera oprávneného\ndržiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe\nktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže\nrozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia\nzmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. Vyvodzovanie dobromyseľnosti navrhovateľa resp. jeho\nprávnych predchodcov len s poukazom na dlhodobé nerušené užívanie sporných častí nehnuteľností\nbez akéhokoľvek právneho titulu je v rozpore s platnou právnou úpravou upravujúcou inštitút vydržania.\nDobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam sa musí vzťahovať\ni k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť dedičské právo. Takýmto titulom (právnym titulom)\nsa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka napr. kúpna zmluva,\ndarovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu, dohoda o reálnej deľbe nehnuteľností a pod., pričom\nz ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je\nso zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je vlastníkom nehnuteľnosti , nemôže byť ten,\nkto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe\nzmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme (uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 4Cdo/361/2012 z 27. januára 2015).\n33.2. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby sa preukazoval platný právny dôvod\nnadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom\nje základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú\nvieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine\nObčianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku\nvyvrátil (porov. 4Cdo/102/2017, bod 17.).\n33.3. Dovolací súd poukazuje, že skúmanie a posúdenie okolností vonkajšieho sveta prostredníctvom\nktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno dôvodiť\npresvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí, je otázkou skutkovou a nie otázkou\nprávnou, iba ktorá otázka, za splnenia ďalších predpokladov, môže byť relevantná z hľadiska prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 CSP.\n33.4. V ďalšom dovolateľom označenom rozhodnutí a to nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2219/2012 z 17.\napríla 2014 sa ústavný súd veľmi podrobne a ucelene zaoberal otázkou nadobudnutia nehnuteľnosti\nod nevlastníka s ohľadom na dobrú vieru nadobúdateľa. Dovolací súd poukazuje, že do ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky\n(2Cdo/56/2017, 6Cdo/79/2017). Tento názor najvyššieho súdu rešpektuje aj Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky, že tieto rozhodnutia nepatria do ustálenej praxe dovolacieho súdu a z pohľadu posudzovania\nustálenej praxe ich nebude zohľadňovať (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. októbra\n2020 sp. zn. I. ÚS 115/2020). Preto so zreteľom na uvedené, argumentácia dovolateľa s poukazom\nna českú judikatúru je právne irelevantné. Ak teda dovolateľ v dovolaní poukázal aj na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Českej republiky ako na rozhodnutia spadajúce pod ustálenú rozhodovaciu prax\ndovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil, takýto postup nemožno považovať za súladný s\npožiadavkami na formuláciu právnej otázky v dovolaní, ktorého prípustnosť je vyvodzovaná z § 421 ods.\n1 písm. a) CSP.\n34. Dovolateľ poukázal aj na nález ústavného súdu z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016\na je názoru, že odvolací súd pri vyriešení dobromyseľnosti žalovaných neposkytol žiadnu ochranu\nvlastníkovi, ale naopak právnym vymedzením ospravedlnil protiprávne konanie bývalého vedenia obce\nO.. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že predmetný nález do istej miery korigoval svoje\npredošlé rozhodnutia vo vzťahu k nastolenej právnej otázke a svojim spôsobom otvoril cestu k ustáleniu\nrozhodovacej praxe v tejto oblasti aj na pôde najvyššieho súdu, ktoré našlo svoje zhmotnenie v\n\nrozhodnutí veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020. Ústavný súd sa v\nuvedenom náleze vyjadril k viacerým skutočnostiam, a to k záverom vysloveným v uznesení najvyššieho\nsúdu z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011, k rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu, týkajúcej\nsa predmetnej právnej otázky (a to aj v nadväznosti na rozhodnutia ústavného súdu), či k ochrane\ndobromyseľného nadobúdateľa. Ústavný súd tu uviedol, že „si uvedomuje, že judikatúra slovenských\nnajvyšších súdnych autorít momentálne nie je úplne jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany\nvlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Najvyšší\nsúd v minulosti dlhodobo stabilne zastával názor o nemožnosti prelomenia zásady 'nemo plus\niuris' princípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa (napríklad 3Cdo/144/2010, 2MCdo/20/2011,\n5MCdo/12/2011, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/307/2013), a to väčšinou s odôvodnením, že súčasne platný\nprávny poriadok priznáva ochranu dobromyseľnému držiteľovi v právnom inštitúte vydržania, ktorý\numožňuje oprávnenému (dobromyseľnému) držiteľovi nadobudnúť vlastnícke práva iba pri súčasnom\nsplnení podmienky nerušeného uplynutia vydržacej doby. Za iných podmienok nemožno priznať\ndobromyseľnému držiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi novšími rozhodnutiami najvyššieho\nsúdu možno nájsť aj také, ktoré iba výnimočne pripúšťajú možnosť ochrany dobromyseľného\nnadobúdateľa. Z týchto rozhodnutí (6Cdo/792/2015, 4Cdo/102/2017, rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/71/2011\nv kontexte vysvetlenom v bode 43.) ale nevyplýva všeobecná prednosť jedného z kolidujúcich princípov.\nIde tu skôr o pripustenie možnosti skúmania existencie výnimočných okolností, ktoré môžu v konkrétnom\nprípade nastať a ktoré môžu byť dôvodom na ustúpenie od prísneho zotrvávania na princípe nemo\nplus iuris“. Pokiaľ ide o ochranu dobromyseľných nadobúdateľov, ústavný súd poukázal na to, že „z\nhľadiska legitímnych očakávaní účastníkov predmetného súdneho konania proti sebe stoja očakávania\npôvodných vlastníkov, ktorí v relatívne krátkom časovom horizonte od straty svojho vlastníckeho\npráva (približne 7 mesiacov) podali na súde žalobu, a očakávania dobromyseľných nadobúdateľov.\nPôvodní vlastníci legitímne očakávali, že ochrana vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu,\nktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Dobromyseľní nadobúdatelia\nmohli legitímne očakávať, že im súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako dobromyseľným\ndržiteľom (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná právna úprava v čase podania žaloby v zásade\nvylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného\nprávneho úkonu“. Okrem toho je potrebné poukázať na to, že na závery vyplývajúce z citovaného\nnálezu odkázal ústavný súd - pri nezavrhnutí mimoriadne výnimočnej možnosti poskytnutia ochrany\npráv dobromyseľným nadobúdateľom, avšak pri zdržanlivom prístupe k tejto otázke - aj v uznesení z 9.\nfebruára 2021 sp. zn. IV. ÚS 59/2021.\n34.1. Dovolací súd poukazuje, že súdy oboch stupňov skúmali, či žalovaní mohli byť objektívne\npresvedčení o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudli. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci\ntreba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,\nže držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo\npreukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Súdy oboch stupňov rozhodli v zmysle § 134\nObčianskeho zákonníka (ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav\nnepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom\ndomnelom vlastníckom práve). V prejednávanej veci súdy vychádzali z určitých skutkových a právnych\ndôvodov. Dovolací súd poukazuje, že pri nadobúdaní veci v dobrej viere súdna prax striktne odlišuje\nprípad, keď sa vec nadobúda dobromyseľne od osoby, ktorá bola vlastníkom hoci len krátku dobu a\nnásledne toto vlastnícke právo stratila (napr. z dôvodu odstúpenia od zmluvy) od prípadu, keď sa vec\n- nehnuteľnosť nadobúda od niekoho, kto sa jej vlastníkom nikdy ani na okamih platne nestal (napr. z\ndôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy). Ústavný súd v predmetnom náleze na ktorý poukázal dovolateľ\nriešil prípad, keď sa vec - nehnuteľnosť nadobúda od niekoho, kto sa jej vlastníkom nikdy ani na okamih\nplatne nestal (zásada, že nikto nesmie previesť na iného viac práv než má sám - nemo plus iuris\ntransfere potest quam ipse habet). Za takého stavu tak nie je možné uprednostniť požiadavku právnej\nistoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného\npreviesť viac práv, ako má sám. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje žalobca, po skutkovej ani právnej\nstránke nesúvisí s prejednávanou vecou, preto nemožno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n35. Dovolateľ poukázal aj na nález ústavného súdu z 3. mája 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016,\nktorý riešil nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia\nústavnoprávnej ochrany musel postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a\n\nnadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.\nTým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho\nnadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)\na princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere\npotest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ\nvšak nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej\nspravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj\nindividuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník\nnež nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec\nopustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom\n(katastrálnom) konaní.\n35.1. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť,\nže žalovaní nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Oprávnená držba\npredpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere\nso zreteľom ku všetkým okolnostiam. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera\nspočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva,\nprípadne, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá\nviera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá\nviera. Oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobrá viera\ndržiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj na\nprávny dôvod (titul), ktorý by mohol mať za následok vznik toho práva, vydržanie ktorého sa tvrdí.\nDobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh\nvydržacej doby. Aj za predpokladu, ak by obec O. nemala postavenie dobromyseľného držiteľa, táto\nokolnosť na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zo strany žalovaných vplyv nemá. Žalovaní\n2/ a 3/ spornú nehnuteľnosť nadobudli od obce O. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29. septembra\n1998. Ďalšiu spornú nehnuteľnosť obec O. kúpnou zmluvou zo dňa 28. mája 2002 previedla na G. O.\na T. O.. Títo nadobúdatelia kúpnou zmluvou zo dňa 15. augusta 2008 nehnuteľnosť odpredali P. O.\na jeho manželke X. O.. Až ďalšou zmluvou zo dňa 15. júna 2011 nehnuteľnosť nadobudol žalovaný\n1. V čase podania žaloby žalobcom na súde dňa 28. júla 2014 vydržacia doba, aj za situácie, ak by\nobec O. nemala postavenie oprávneného držiteľa, už uplynula. Sporné nehnuteľnosti títo nadobúdatelia\nriadne užívali a žalobca ničím právne významným nepreukázal, aby ďalší nadobúdatelia počas vydržacej\ndoby stratili postavenie oprávnených držiteľov. Zo strany žalobcu v priebehu celého konania nebol\npredložený žiaden hodnoverný dôkaz potvrdzujúci, že v priebehu plynutia vydržacej doby upozorňoval\nžalovaných na neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. Takýmto dôkazom pritom mohlo\nbyť zaslanie písomného upozornenia žalovaným. Žalobca tak zákonnú domnienku o oprávnenosti\ndržby žalovaných právne významným spôsobom nevyvrátil. Nie je možné stotožniť sa ani s tvrdením,\npodľa ktorého žalovaní nevyvinuli potrebnú opatrnosť, ktorú bolo možné od nich, vzhľadom na všetky\nokolnosti a povahu prípadu, vyžadovať. Z obsahu výpovede svedka D.. F., ktorý vypracoval geometrický\nplán na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k nehnuteľnostiam č. 52/2014, na pojednávaní\nkonanom dňa 08. novembra 2018 vyplynulo, že ak by vychádzal z podkladov na katastri, duplicitu by\nnezistil. Tá vyplynula až z listiny od žalobcu, ktorú predložil a to výmer o vlastníctve pôdy. Tento na\nkatastri evidovaný nebol. Týmto listinným dôkazom nikto zo žalovaných nedisponoval a teda ak pri\nuzatváraní zmlúv vychádzali z údajov katastra, ich konanie nemožno označiť za neopatrné. Navyše\ngeometrický plán č. 52/2014 bol vyhotovený dňa 04. júna 2014, teda v čase, keď už bol zavŕšený\nproces vydržania žalovanými. Ako už bolo uvedené vyššie, vydržanie patrí medzi originárne spôsoby\nnadobudnutia vlastníckeho práva. Je to tak z dôvodu, že vydržateľ neodvodzuje svoje vlastnícke právo\nod vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, ale od inej právnej skutočnosti, ktorou je uplynutie rozhodnej\ndoby, počas ktorej bol oprávneným držiteľom. Pri derivátnom nadobudnutí vlastníckeho práva, nový\nvlastník odvodzuje svoje vlastnícke právo od skoršieho vlastníka a nadobúda vlastníctvo len za splnenia\npodmienky, že aj skorší vlastník bol vlastníkom veci. Pri derivátnom nadobúdaní je plne prítomná\nzásada nemo plus iuris. Pri originárnom nadobudnutí teda bude právne bezvýznamné spochybnenie\nvlastníckeho práva predchádzajúcich vlastníkov, resp. držiteľov. Originárne nadobudnutie tak bude hojiť\nprávne vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu.\n36. Dovolateľ poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, podľa záverov ktorého, ak\nsa dostávajú do vzájomnej kolízie ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa\na princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pokiaľ nemožno zachovať maximum z\n\nobidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať\nvšeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho\nrozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože\ntento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list\nvlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.\n36.1. K nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015 a I. ÚS 151/2016 dovolací súd konštatuje, že tieto\nnálezy pri ich zovšeobecnení vychádzajú zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris“, a ako výnimku\npripúšťajú aj úspech princípu „bona fides“. Ústavný súd v oboch veciach na základe individuálnych\nokolností konkrétneho rozhodovaného prípadu zvýraznil v prospech „bona fides“ právny názor, že vyššie\nriziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Aj pre tento prípad má platiť, že\notázka, či sa súdy v individuálnych okolnostiach daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych\nvýchodísk pri interpretovaní sporu „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami;\nzodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné. Dovolací súd je názoru, že\nprvoinštančný súd v bode 42. rozsudku riadne odôvodnil, prečo sa priklonil k ochrane vlastníckeho práva\ndobromyseľného nadobúdateľa na základe jeho dobrej viery pred princípom ochrany vlastníckeho práva\npôvodného vlastníka. Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť aj na uznesenie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 7Cdo/31/2020 zo dňa 27. mája 2020, ktorý konštatoval, že „Otázka, či sa súdy v individuálnych\nokolnostiach daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu\n„nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami; zodpovedanie tejto otázky je vždy\nv každom konkrétnom prípade jedinečné.“\n36.2. Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci obstoja skutkové a právne dôvody preferencie\nochrany dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti pred princípom „nemo plus iuris“(na ktorý\npoukazuje žalobca), a to z dôvodu, že v posudzovanej veci boli žalovaní úspešní z dôvodu, že svoje\nvlastníctvo nadobudli originárnym spôsobom a pri originárnom nadobudnutí bude právne bezvýznamné\nspochybnenie vlastníckeho práva predchádzajúcich vlastníkov, resp. držiteľov. Originárne nadobudnutie\ntak bude hojiť právne vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Dovolací súd uzatvára, že v\nposudzovanej veci sa súdy na základe zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania\nneodklonili od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu „bona fides“, s poukazom na\nskutočnosť, že zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné.\n37. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu vo vzťahu k\ndovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol\npodľa § 447 písm. f) CSP.\n38. O trovách dovolacieho konania úspešného žalovaného 1/ dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods.\n1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dovolací súd v dovolacom konaní úspešnému žalovanému 2/ a 3/\nnepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo im v tomto štádiu konania žiadne nevznikli.\n39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}