{"guid": "8ba083c8-439a-4621-94e6-7ab1eefc51d8:6305d628-1abb-499d-a1a1-1ba7e793ddcf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8308206850.1", "spisova_znacka": "5Obdo/23/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/23/2023 z 24. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. septembra 2024, sp. zn. 5Obdo/23/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:8308206850.1", "identifikacne_cislo": "8308206850", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Andrea Moravčíková PhD.", "sudca_id": 240, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-andrea-moravcikova-phd-240", "datum_vydania": "2024-09-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo", "Obchodné právo"], "podoblast": ["Spoločnosť s ručením obmedzeným", "Náhrada škody"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 208/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:d4182a7c-7f30-44bb-a360-7d61d83036bb", "datum": "2025-04-16", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-142.odsek-1", "nazov": "§ 142 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-142.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-142.odsek-2", "nazov": "§ 142 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-142.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "nazov": "§ 255 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-122.odsek-3", "nazov": "§ 122 ods. 3 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-122.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-122"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-261", "nazov": "§ 261 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-261", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-261"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-142", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-122", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-261", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6305d628-1abb-499d-a1a1-1ba7e793ddcf", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8308206850.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8308206850.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8308206850.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/23/2023\n8308206850\n24. 09. 2024\nJUDr. Andrea Moravčíková\nECLI:SK:NSSR:2024:8308206850.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej\na JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu BANDER, spol. s r.o., Snina, Perečínska 2736,\nIČO: 31 669 034, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Martincom, Košice, Werferova 1, proti\nžalovanému Ing. F. Y., nar. X.X.XXXX, Y., C. XXX/X, zastúpenému advokátom JUDr. Rudolfom Bezákom,\nKošice, Krmanova 14, o náhradu škody 532 475,63 eur s prísl. a iné, vedenom na Okresnom súde\nHumenné pod sp. zn. 17C/98/2008, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove\nzo dňa 23. februára 2023,\nč. k. 18Co/13/2022-626, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalovaného z a m i e t a .\nŽalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 17C/98/2008-549 zo dňa\n27.8.2021 rozhodol v prvom výroku tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 468 398,86 eur.\nDruhým výrokom súd v prevyšujúcej časti konanie zastavil a posledným výrokom žalobcovi priznal voči\nžalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu z prisúdenej sumy.\n2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že žalobca sa domáhal náhrady škody voči žalovanému z\ndôvodu, že tento ako štatutárny orgán - konateľ obchodnej spoločnosti žalobcu\njej spôsobil škodu a bol trestným rozsudkom právoplatne odsúdený za trestné činy sprenevery a\nzneužitia účasti na hospodárskej súťaži.\n3. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 17C/98/2008-23 zo dňa 24.9.2008 prerušil konanie\ndo právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Krajskom súde v Prešove\npod sp. zn. 2T/2/2005. Následne súd prvej inštancie uznesením zo dňa 19.4.2018 prerušil konanie\nna dobu 6 mesiacov na základe návrhu sporových strán, keďže sa začalo konanie o mimoriadnom\nopravnom prostriedku (dovolania) žalovaného, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1TdoV/2/2018.\n4. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal predpokladmi priznania nároku na náhradu\nškody podľa zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ObZ“),\na to protiprávnym konaním žalovaného, ktoré mal preukázané právoplatným rozsudkom v trestnom\nkonaní, na základe ktorého bol žalovaný uznaný vinným z trestných činov sprenevery a zneužitia účasti\n\nna hospodárskej súťaži. Tiež poukázal na to, že škoda bola v trestnom konaní preukazovaná najmä\nznaleckými posudkami. Žalovaný rozporoval výšku škody\nuž v trestnom konaní, pričom rovnakú obranu a argumentáciu použil aj v civilnom konaní.\nTu súd prvej inštancie uviedol, že s obranou žalovaného sa vysporiadali súdy už v rozsudkoch vydaných\nv trestnom konaní, v ktorých bola výška škody ustálená na 468 398,86 eur.\n5. K príčinnej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že\nprotiprávneho konania sa dopustil žalovaný ako štatutárny zástupca žalobcu, úmyselne, a týmto\nkonaním spôsobil uvedenú škodu. Ak by sa žalovaný takéhoto konania nedopustil, nebol\nby právoplatne odsúdený a nevznikla by ani škoda. Súd prvej inštancie vyhodnotil zodpovednosť za\nškodu ako objektívnu zodpovednosť, kedy sa zavinenie nevyžaduje, zároveň poukazujúc\nna to, že z trestných rozsudkov vyplynulo, že išlo o úmyselné trestné činy, na základe ktorých vznikla\nžalobcovi škoda.\n6. Námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Mal za to,\nže žalobca si ako poškodený uplatnil svoj nárok na náhradu škody riadne a včas v trestnom konaní už\npri začatí trestného konania v prípravnom konaní, a na tomto svojom nároku zotrval aj počas trestného\nkonania pred súdom. Zároveň z trestných rozsudkov vyplynulo,\nže žalobca bol odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na civilné konanie.\nĎalej uviedol, že už z predchádzajúcich trestných rozsudkov, ktoré síce boli následne zrušené a\nbolo opätovne rozhodované, vyplynulo, že žalovaný bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na\nobčianskoprávne konanie. V poslednom rozhodnutí trestného súdu sa o náhrade škody nerozhodovalo,\nkeďže žalobca ako poškodený uviedol, že si v osobitnom občianskoprávnom konaní uplatnil nárok\nna náhradu škody podaním žaloby dňa 13.6.2008. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že s ohľadom na\nvyššie uvedené premlčacia doba počas trestného konania spočívala minimálne do doby posledného\nprávoplatného odsudzujúceho trestného rozsudku Krajského súdu v Prešove, avšak v tej dobe si už\nžalobca uplatnil svoj nárok v civilnom konaní, ktoré bolo prerušené do skončenia trestného konania, resp.\ndo rozhodnutia (v trestnom konaní) o mimoriadnom opravnom prostriedku - dovolaní. Súd prvej inštancie\npreto uzavrel, že žalobca ako poškodený a veriteľ si voči odsúdenému páchateľovi (tu žalovaný) riadne\na včas uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní a následne v civilnom konaní, pričom k\npremlčaniu tohto nároku nedošlo.\n7. Žalobcovu argumentáciu, že na uvedený spor je potrebné použiť len ustanovenia Občianskeho\nzákonníka a nie Obchodného zákonníka, a to z dôvodu, že v čase spáchania skutkov a vzniku škody\nObchodný zákonník výslovne neupravoval v § 261 vzťahy medzi štatutárnym zástupcom a obchodnou\nspoločnosťou, súd prvej inštancie vyhodnotil ako neopodstatnenú.\nNa vzťah medzi konateľom a obchodnou spoločnosťou bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné použiť\nObchodný zákonník, najmä ustanovenia o mandátnej zmluve a nároku na náhradu škody, pričom\nneskoršou novelizáciou Obchodného zákonníka bolo už v § 261 ObZ výslovne upravené, že vzťahy\nmedzi štatutárnym orgánom a obchodnou spoločnosťou sa spravujú týmto zákonom. Dospel k záveru,\nže aj pokiaľ by sa na uvedený spor použili len ustanovenia Občianskeho zákonníka, tak poškodená\nobchodná spoločnosť si uplatnila nárok riadne a včas v trestnom konaní a následne v civilnom konaní,\nv ktorom riadne pokračovala, preto nie je nárok premlčaný.\nPodľa súdu prvej inštancie premlčacia doba spočívala do právoplatnosti posledného trestného rozsudku,\nkedy už bola žalobcom podaná aj civilná žaloba. Ohľadom nároku na náhradu škody podľa zákona č.\n40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“) súd\nprvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal,\nže by škodu nezavinil, preto boli splnené podmienky podľa ust. § 420 OZ o všeobecnej zodpovednosti.\n8. Na záver uviedol, že žalobca si pôvodne uplatnil (v čase keď ešte nebolo právoplatne skončené trestné\nkonanie) náhradu škody vo výške 532 475,63 eur s príslušenstvom, pričom\npo skončení trestného konania upresnil škodu, resp. zobral žalobu čiastočne späť do výšky, ktorá\nbola uvedená v právoplatných trestných rozsudkoch. Súd prvej inštancie preto rozhodol o čiastočnom\nspäťvzatí žaloby v prevyšujúcej časti, k čomu sa súhlasne vyjadril aj žalovaný. O trovách konania\nrozhodol podľa ustanovenia § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení\n(ďalej aj „CSP“).\n9. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom\n\nč. k. 18Cob/13/2022-626 zo dňa 23.2.2023, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku II.\n(v zastavujúcej časti) potvrdil. Druhým výrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %.\n10. Odvolací súd sa zaoberal námietkou žalovaného týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je síce stručné,\nale riadne odôvodnené. Ďalej uviedol, že z rozhodnutia vyplýva, čo bolo predmetom konania, z akých\nskutočností vychádzal súd prvej inštancie a k akým právnym záverom dospel, pričom skutočnosti, na\nzáklade ktorých dospel k sume, na ktorú zaviazal žalovaného, sú tými skutočnosťami, ktoré v podobe\nskutkových viet boli obsiahnuté v rozhodnutí najvyššieho súdu\n(v trestnom konaní) a na základe týchto skutkov, ktorých sa dopustil žalovaný ako konateľ žalobcu, bolo\nrozhodnuté o vine, o treste, a ustálená bola aj výška škody.\n11. S námietkou žalovaného, že spoločník žalobcu - spoločnosti BANDER, spol. s r.o.\n(p. G.), nebol konateľom spoločnosti a nemohol uplatňovať tento nárok riadne, sa odvolací súd\nnestotožnil. Uviedol, že práve spoločník obchodnej spoločnosti je tým, ktorý je de facto majiteľom\nspoločnosti, čiže tým, komu (ako vyplynulo zo skutkových viet trestného rozhodnutia najvyššieho súdu)\nvznikla škoda na majetku, a práve p. G. pôsobil nielen ako spoločník,\nale aj ako konateľ spoločnosti (od r. 2003). Odvolací súd mal za to, že ak by p. G. nepôsobil v pozícii\nkonateľa, tak z pozície spoločníka je osobou aktívne legitimovanou, ktorá môže uplatniť nárok za\nspoločnosť, a teda vystupovanie p. G. v trestnom konaní nemožno posúdiť\nako vystupovanie tretej osoby.\n12. K ďalšej námietke žalovaného, že nárok nebol uplatnený včas a riadne a preto je premlčaný, keďže\nškodu je potrebné uplatniť zo strany poškodeného najneskôr do ukončenia vyšetrovacieho konania,\npoukázal odvolací súd na listinný dôkaz, z ktorého vyplynulo, že pri výsluchu pána G. z 23.11.2001 na\nKrajskom úrade vyšetrovania PZ v Prešove (str. 6 zápisnice), sa tento pripojil k trestnému konaniu aj s\nnárokom na náhradu škody, ktorú v tom čase vyčíslil\nna 32 miliónov SK, pričom následne dňa 13.6.2008 podal žalobca žalobu na sumu 16 041 361 SK (532\n475, 63 eur), o ktorej súd rozhodoval.\n13. Odvolací súd mal za to, že pokiaľ by aj pri uplatnení náhrady škody voči obvinenému\n(tu už odsúdenému žalovanému) uplatnil poškodený čo i len minimálny nárok na náhradu škody, je\nnárok na náhradu škody uplatnený riadne a včas. Až vykonaným dokazovaním bolo ustálené, akých\nnezákonných skutkov sa žalovaný dopustil, v akom rozsahu a v akej konkrétnej výške. To, ako svoj\nnárok poškodený preukáže, je predovšetkým závislé od povahy spôsobenej škody (napr. rôzne listinné\ndôkazy, pokladničné doklady, či znalecké posudky, ktoré boli\nv rámci trestného konania vypracované a predložené a boli základom pre rozsudok v trestnom konaní).\nĎalej uviedol, že civilné súdy sú viazané právoplatným odsudzujúcim rozsudkom\nvo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa a trestným súdom boli\nzistené - to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania páchateľa\n(o zistení zavineného protiprávneho konania, škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním\na vznikom škody).\n14. Ďalej uviedol, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bola ustálená otázka rozsahu viazanosti\ncivilného súdu trestným rozsudkom, a to nielen pokiaľ ide o výšku škody,\nale aj pokiaľ ide o vznik, resp. spôsobenie škody ako základného predpokladu zodpovednosti za\nškodu, t. j. súd rozhodujúci v civilnom konaní o náhrade škody spôsobenej trestným činom, je viazaný\nprávoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu (jeho výrokovou časťou),\na to vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa za tento trestný\nčin (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cz 16/1992 - R 35/1993;\nsp. zn. 1Obdo/41/2011; sp. zn. 3Obo/18/2015; sp. zn. 8Cdo/82/2018). Uvedená ustálená prax\ndovolacieho súdu bola aprobovaná aj rozhodnutiami Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR\nsp. zn. I. ÚS 269/2011-55; nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2013).\n15. Odvolací súd zdôraznil, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s výsledkami trestného konania,\npre účely ktorého aj prerušil konanie, keďže žalobca ako poškodený subjekt uplatnil svoj nárok v civilnom\nkonaní potom, čo uplatnil nárok v rámci vyšetrovania v trestnom konaní v roku 2001 a následne v roku\n\n2008 podal žalobu o náhradu škody samostatnou žalobou bez toho, aby čakal na skončenie trestného\nkonania, v rámci ktorého pôvodne uplatnil nárok\nna náhradu škody. Výslovne v trestnom konaní uviedol, že nepožaduje už rozhodovať o nároku na\nnáhradu škody v rámci adhézneho konania, keďže tento svoj nárok v priebehu prebiehajúceho trestného\nkonania uplatnil samostatnou žalobou (na civilnom súde).\n16. Ďalej odvolací súd poukázal na to, že trestné konanie skončilo rozhodnutím najvyššieho súdu sp.\nzn. 1TdoV/2/2018 z 29.4.2019 (rozhodnutie dovolacieho súdu), ktorým bolo dovolanie žalovaného ako\nobvineného v trestnej veci odmietnuté. Najvyšší súd vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.\nzn. 2T/2/2005 z 10.6.2013. Podľa odvolacieho súdu bol žalobcom uplatnený nárok v rámci vyšetrovacích\núkonov vyšetrovateľa, následne v tomto uplatnenom nároku pokračoval v rámci trestného konania, až\ndo podania samostatnej žaloby, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v tomto\nkonaní, preto odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti námietky žalovaného o premlčaní nároku\nalebo o neuplatnení nároku riadne a včas. Zdôraznil, že žalovaný ako obžalovaný v trestnej veci v celom\ntom konaní\nod roku 2005 až do 2019, kedy konanie skončilo, bol účastníkom trestného konania, bol právne\nzastúpený, uplatňoval svoje nároky a trestný súd vykonával rozsiahle dokazovanie vrátane znaleckých\nposudkov, z ktorých bola ustálená výška škody vzniknutá žalobcovi.\n17. Záverom uviedol, že žalovaný v odvolaní nenamietal nevykonanie takého dôkazu, ktorý by mohol\nmať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť,\nnakoľko iba takúto skutočnosť možno kvalifikovať ako porušenie práva\nna spravodlivé súdne konanie. Preto odvolací súd pristúpil k posúdeniu odvolania žalovaného tak, aby\nposúdil rozsudok súdu prvej inštancie v širších súvislostiach, keďže ide o pokračovanie sporu, ktorý\nzačal trestným stíhaním voči žalovanému, ktorý bol účastníkom tohto konania, pričom výsledok konania\nv trestnom konaní mu bol známy, skutkové vety svedčia o jeho vine a rozsah bol tam ustálený. Súd prvej\ninštancie sa zaoberal všetkými atribútmi zodpovednosti\nza škodu, a zároveň sa vysporiadal aj s otázkou náhrady škody v súlade s ustanoveniami Občianskeho\nzákonníka s poukazom na obranu žalovaného, že v čase, kedy malo dôjsť\nku skutkom, ešte Obchodný zákonník neriešil otázku vzťahu konateľa a štatutárneho orgánu obchodnej\nspoločnosti. Odvolací súd zhrnul, že atribúty náhrady škody vo vzťahu\nk žalovanému sú v podstate totožné v oboch kódexoch, preto považoval odvolanie žalovaného za\nnedôvodné. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení\ns § 255 ods. 1 CSP.\n18. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“), ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a zároveň § 421 ods. 1\npísm. b) CSP, majúc za to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v\nnesprávnom právnom posúdení vecí, a toto je ako celok nesprávne a nezákonné.\n19. Porušenie práva na spravodlivý proces videl žalovaný v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí\nsúdov nižšej inštancie, ktoré malo spočívať v nesprávnom právnom posúdení súdmi, ktoré je podľa\ndovolateľa natoľko nesprávne, že súdy nižších inštancii nedali zrozumiteľné vysvetlenie dôvodov, pre\nktoré žalobe vyhoveli. V rozhodnutiach súdov podľa dovolateľa došlo k absencii opisu škodlivého\nkonania žalovaného, pre ktoré mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 468 398, 86 eur s\nprísl., pričom súdy za dostatočné považovali poukázanie\nna trestný spis vedený na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2T/2/2005.\n20. K porušeniu práva na spravodlivý proces došlo podľa dovolateľa aj postupom súdu prvej inštancie,\nktorý akceptoval nedostatky žaloby žalobcu, ktorú napriek tomu prejednal a rozhodol o nej. Dovolateľ\nmal za to, že žalobca v žalobe neuviedol rozhodujúce skutočnosti\n(skutkové tvrdenia), ktoré by odôvodňovali jeho nárok, pričom absentoval opis konania, ktorým mala\nbyť žalovanému (pozn. dovolacieho súdu - správne žalobcovi) spôsobená ním tvrdená škoda. Ďalej\nuviedol, že až podaním zo dňa 2.1.2018 žalobca predložil opis protiprávneho konania žalovaného ktorým\nmala byť spôsobená škoda, pričom súd prvej inštancie v rozpore s ust. § 142 ods. 1 CSP nerozhodol\no pripustení zmeny žaloby a bez ďalšieho konal o zmenenej žalobe, a táto vada nebola odstránená ani\nodvolacím súdom, čoho dôsledkom došlo k porušeniu práva\n\nna spravodlivý proces. Namietal tiež skutočnosť, že v konaní bola založená prebiehajúcim adhéznym\nkonaním prekážka litispendencie, a teda konanie malo byť zastavené.\n21. Dovolateľ tiež poukazoval na to, že bez odpovede odvolacieho súdu ostala aj jeho námietka, že tretím\nvýrokom súdu prvej inštancie bola priznaná úplná náhrada trov konania. Tvrdil, že tretí výrok rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie je vydaný v rozpore s ust. § 256 ods. 1 CSP, keďže žalobca vzal čiastočne spať\npodanú žalobu, čím zavinil zastavenie konanie, a preto žalovanému\nmal byť priznaný nárok na náhradu trov konania v tejto časti, resp. o túto časť mal byť krátený. K\nuvedenému ešte dodal, že nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca\nsa o definitívnej výške škody dozvedel až z posledného právoplatného trestného rozsudku, keďže v\ntomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie a bolo procesnou povinnosťou žalobcu v žalobe\nriadne identifikovať ním uplatnený nárok, a to vrátane vyčíslenia škody.\n22. Dovolateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie, pričom prípustnosť dovolania podľa\n§ 421 ods. 1 písm. b) CSP má byť podľa dovolateľa daná tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešená právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\nDovolateľ uviedol, že obe právne otázky majú svoj pôvod v námietke premlčania vznesenej žalovaným,\npričom ich formuloval nasledovne:\n- A. žalobca si nárok na náhradu škody v trestnom (adhéznom) konaní neuplatnil, čo malo za následok,\nže premlčacia lehota počas trestného konania neprestala plynúť a do podania žaloby na súde prvej\ninštancie uplynula niekoľkonásobne (bez ohľadu na to, či sa nárok\nna náhradu škody posúdi podľa ustanovení OZ alebo ObZ) a\n- B. aj v prípade, že by si žalobca nárok na náhradu škody uplatnil v adhéznom konaní, urobil jeho\nspäťvzatie dňa 7.12.2010 na trestnom pojednávaní, čo malo za následok,\nže na spočívanie premlčacej doby v adhéznom konaní by nebolo možné prihliadať.\n23. Dovolateľ vo vzťahu k otázke uvedenej pod „A“ uviedol, že žalobca si svoj nárok neuplatnil riadne\nv adhéznom konaní, v dôsledku čoho pri uplatnenom nároku v súvislosti s vedením trestného konania\nneprestala plynúť premlčacia lehota. Poukázal na to, že náhrada škody bola uplatnená pánom G., ktorý\nnebol v danom čase konateľom žalobcu, a teda svoj nárok\nna náhradu škody pri svojom výsluchu uplatnil len ako fyzická osoba.\nĎalej uviedol, že pri ostatných podaniach žalobcu (30.1.2002, 29.7.2003 a 4.5.2004), nárok\nna náhradu škody v predmetných podaniach žalobca neuplatnil, resp. predmetné podanie urobil\naž po skončení vyšetrovania, keďže návrh treba urobiť do skončenia vyšetrovania.\nVzhľadom na uvedené dovolateľ považoval za nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom závery\nuvedené v bode 22 jeho odôvodnenia, že nárok na náhradu škody bol v adhéznom konaní oprávnený\nuplatniť v zastúpení spoločnosti s ručením obmedzeným aj jej spoločník (H. G.), a to len titulom tohto\npostavenia. Za správne považuje také právne posúdenie, že spoločník žalobcu (H. G.) nebol oprávnený\nuplatniť v mene žalobcu nárok na náhradu škody.\n24. K otázke pod „B“ dovolateľ uviedol, že pred súdmi nižších inštancií namietal, že aj keby\nsi žalobca uplatnil v adhéznom konaní nárok na náhradu škody riadne a včas, s odkazom\nna ustanovenie § 112 ods. 1 OZ nedošlo k spočívaniu premlčacej lehoty, pretože žalobca v začatom\nadhéznom konaní riadne nepokračoval (v roku 2010 oznámil na pojednávaní trestnému súdu,\nže si nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatňuje). Dovolateľ poukázal na bod 13.\nodôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a bod 40. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,\npričom za nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií považoval záver, v zmysle ktorého\nnemá vplyv na spočívanie premlčacej lehoty pri nároku na náhradu škody uplatneného v adhéznom\nkonaní, pokiaľ v jeho priebehu poškodený výslovne uvedie, že si nárok na náhradu škody viac\nneuplatňuje. Za správne považuje také právne posúdenie, že účinok spočívania premlčacej lehoty pri\nnároku na náhradu škody uplatnenom v adhéznom konaní nastane len vtedy, ak poškodený v začatom\nadhéznom konaní riadne pokračuje; v opačnom prípade\n(ak v ňom riadne nepokračuje), premlčacia lehota nespočíva a nie je možné sa dovolávať účinkov\npredchádzajúceho (uplynuvšieho) spočívania.\n25. Žalovaný na záver dovolaciemu súdu navrhol, aby zmenil rozsudok odvolacieho súdu\nvo výroku I. tak, že mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že žalobu zamieta, a mení\nrozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. tak, že priznáva žalovanému nárok na náhradu trov\n\nprvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Tiež navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho\nsúdu vo výroku II. tak, že prizná žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100 %, a zároveň prizná žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nAlternatívne dovolateľ navrhol, aby dovolací súd uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n26. Dovolateľ zároveň podaním zo dňa 25.5.2023 navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odklade\nvykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, odôvodňujúc tento návrh tým,\nže žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie, a s ohľadom na uloženú povinnosť bude\nmať začatá exekúcia na žalovaného značne nepriaznivý účinok.\n27. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca uvádzajúc, že odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších\ninštancií považuje za správne, dostatočné a presvedčivé. Dovolaciemu súdu navrhol,\naby dovolanie žalovaného odmietol, resp. zamietol, tiež navrhol, aby dovolací súd nepovolil odklad\nvykonateľnosti a žalobcovi proti žalovanému priznal právo na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %.\n28. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala\nvčas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená\nadvokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§\n443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je v časti\nprípustné, avšak nie je dôvodné a je potrebné ho zamietnuť (§ 448 CSP).\n29. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho\nsúdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim\nsa jeho dôvodnosti. Zo zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania\nje zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť\nsplnené podmienky prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky\ndovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo\no prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až\n§ 435 CSP.\nK prípustnosti dôvodov dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP\n30. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania\nv prípade, ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu\nsúdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces.\nRelevantnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do\npráva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva.\n31. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu,\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen\nzákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená\naj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č.\n460/1992 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „ústava“).\nPod pojmom nesprávny procesný postup je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý\nje v rozpore so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym procesným\npostupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré\njej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu\nnapr.: právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať\ndo spisu a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným\ndôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať\npred súdom vo svojom materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to,\naby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu\nna to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade\ns predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.\nPre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP musí intenzita zásahu\n\ndo procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru\nporušenia práva na spravodlivý proces.\n32. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je\nvýlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.\n33. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov\nje v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum\nskutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri\nprocese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť\na posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v\nzrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak dovolací súd tieto vady\nv prejednávanej veci nezistil.\n34. Dovolacím dôvodom uplatneným v zmysle § 420 písm. f) CSP bola námietka nedostatočného\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Z recentnej judikatúry ústavného súdu vo\nvzťahu k všeobecnému súdnictvu vyplýva, že jednou z garancií obsiahnutých v pojme práva na\nspravodlivý proces je aj celkom nepochybné právo účastníka na riadne odôvodnenie, nielen na uvedenie\n\"aspoň nejakých\" dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa\nzrozumiteľným a presvedčivým spôsobom.\n35. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny\nv zmysle § 387 ods. 1 aj 2 CSP, stotožňujúc sa v celom rozsahu i s jeho odôvodnením. Konanie pred\nsúdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden celok\na určujúca je spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom, ktorá vytvára ich jednotu.\nOdvolací súd spravidla v takomto svojom rozhodnutí preberá skutkové a právne závery súdu prvej\ninštancie. Takýto postup reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov\nprvej inštancie, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov\nje len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú sporovým\nstranám známe podania, známe napadnuté rozhodnutia (rozsudok alebo uznesenie)\na v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti rozhodnutia,\ns ktorým sa odvolací súd stotožňuje.\n36. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií je v danom prípade zrejmé, čoho\na z akých dôvodov sa žalobca domáhal, čo navrhoval, ako sa bránil žalovaný, z ktorých osvedčených\nskutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, i aké závery zaujal\nodvolací súd k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že základom rozhodnutia bol\nzáver súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, o preukázaní protiprávneho konania\nžalovaného (právoplatné odsudzujúce trestné rozsudky), vzniku škody a jej výšky\n(preukázaná znaleckými posudkami v trestnom konaní) ako aj príčinnej súvislosti, keďže žalovaný\nako štatutárny orgán sa dopustil protiprávneho konania a týmto spôsobil škodu žalobcovi. Odvolací\nsúd sa zaoberal všetkými podstatnými odvolacími námietkami žalovaného, vyhodnotil ich však ako\nneopodstatnené a uzavrel, že civilné súdy sú viazané právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vo vzťahu\nku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa (pozn. dovolacieho súdu: tu v\nprejednávanom spore žalovaného) a boli trestným súdom zistené, zároveň tiež, že žalobca si uplatnil\nsvoj nárok v civilnom konaní riadne a včas a jeho nárok nie je premlčaný. Uvedené však nie je dôsledkom\nzmätočnostného procesného postupu, ale toho, že oba súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že nárok\nžalobcu bol uplatnený riadne a včas, ako aj to, že bolo preukázané protiprávne konanie žalovaného,\nvznik škody a jej výška a tiež splnenie posledného predpokladu pre náhradu škody - príčinnej súvislosti.\n37. Dovolací súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu javilo znaky arbitrárnosti,\nkeďže súdy oboch nižších inštancií dodržali zákonný rámec pre odôvodnenie svojho rozhodnutia, ako\nvyplýva predovšetkým z ust. § 220 ods. 2 CSP pre rozsudok súdu prvej inštancie a z ust. § 393 ods. 2\n\nCSP pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ sú dôvody súdneho rozhodnutia zjavné a zreteľné (hoci\ns nimi neúspešná strana nesúhlasí), nemožno hovoriť o arbitrárnom výkone spravodlivosti z hľadiska\ndodržania práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (pozri I. ÚS 117/07).\n38. Rovnako zmätočnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska nepreskúmateľnosti dôvodov vyjadrených\nv odôvodnení jeho písomného vyhotovenia nie je možné zamieňať s jeho vecnou nesprávnosťou z\nhľadiska nesprávne zisteného skutkového stavu alebo nesprávneho právneho posúdenia veci (sporu).\nPorušenie zákona predstavujúce jeho nesprávny výklad nemajú automaticky za následok porušenie\npráva na spravodlivý proces. Pokiaľ teda žalovaný namietal aj správnosť právnych záverov, ku ktorým\nodvolací súd dospel, tak táto námietka z hľadiska vád zmätočnosti nie je právne relevantná, lebo\nprípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnezakladá.\n39. V súvislosti s námietkou dovolateľa, že malo dôjsť k zastaveniu konania z dôvodu,\nže v rovnakom čase popri sebe prebiehali dve konania, v ktorých sa uplatňoval totožný nárok,\ndovolací súd uvádza, že ani táto námietka nie je dôvodná. Prekážka prv začatého súdneho konania\n(litispendencia) vzniká (je daná), ak na ktoromkoľvek súde Slovenskej republiky\nje začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové\nokolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Predmet konania je vymedzený petitom návrhu na začatie\nkonania, základ uplatneného nároku je určený skutkovými okolnosťami, ktorými je petit zdôvodnený.\nLitispendencia je procesnou prekážkou konania, ktorú musí súd\nz úradnej povinnosti odstrániť, a to zastavením konania. Prekážku prv začatého konania môže zakladať\naj uplatnený nárok na náhradu škody v adhéznom konaní, ak ten istý nárok\nbol následne uplatnený v občianskom právnom konaní. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP\npre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Z citovaného ustanovenia vyplýva,\nže súd nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia\nuž netrvajú. A teda aj okamihom rozhodným pre posúdenie prekážky litispendencie nie je stav v čase\nzahájenia konania, ale stav v čase vydania rozhodnutia, pričom v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej\ninštancie vo veci prejednávanej už táto\nprekážka pominula.\n40. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s ust. § 142 ods. 1 CSP nerozhodol o\npripustení zmeny žaloby a bez ďalšieho konal o zmenenej žalobe, nakoľko žalobca až podaním zo dňa\n2.1.2018 predložil opis protiprávneho konania žalovaného, ktorým mala\nbyť spôsobená škoda, pričom táto vada nebola odstránená ani odvolacím súdom, čím podľa dovolateľa\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n41. Zmenou žaloby podľa § 140 ods. 1 a 2 CSP je taký návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo\n(kvantitatívna zmena), alebo ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena), alebo podstatná zmena,\nalebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, teda prípad,\nak žalobca síce naďalej žiada rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu),\nale na základe iného skutkového stavu veci (skutkového základu veci), než ako ho uviedol žalobca\nv pôvodnej žalobe. V prejednávanej veci však nešlo ani o jednu z uvedených alternatív, žalobca si\nneuplatnil iné právo než to, ktoré označil v žalobe, podstatne nezmenil ani nedoplnil rozhodujúce\nskutočnosti, vo svojich podaniach len upresňoval skutočnosti o protiprávnom konaní žalovaného na\nzáklade skutočností vyplývajúcich z trestného konania,\nako aj skutočnosti ohľadom výšky škody, ktorú upresnil na základe vyhotovených znaleckých posudkov\nv trestnom konaní.\n42. Dovolací súd zdôrazňuje, že na rozdiel od kvalitatívnej alebo kvantitatívnej zmeny návrhu,\npodstatnou zmenou alebo doplnením rozhodujúcich skutočností, nedochádza k zmene žalobného petitu.\nPreto vyhodnotenie zásahu, doplnenia, upresnenia žalovaného nároku alebo skutočností uplatnených\nžalobcom v podanej žalobe podlieha hodnotiacemu úsudku konajúceho súdu, ktorý sa odvíja od\nžalobcom predloženého skutkového základu. K tomu treba uviesť,\nže ani podľa žalobcu nedošlo z jeho strany k zmene alebo doplneniu rozhodujúcich skutočností. Keďže\nnešlo o zmenu žaloby, potom nebol dôvod, aby súd rozhodoval o pripustení zmeny žaloby.\n\n43. Vo vzťahu k námietke ohľadom zmeny žaloby dovolací súd po preskúmaní veci ďalej zistil, že z\nobsahu spisu žiadny návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby v zmysle § 139 až 143 CSP (resp. do\n30.6.2016 § 95 OSP) nevyplýva. Ak sa žalobca formálne domáha zmeny žaloby\nv tom zmysle, že bez ďalšieho požaduje menej, ide podľa obsahu podania o čiastočné späťvzatie žaloby\na súd prvej inštancie ho správne posúdil podľa § 144 a nasl. CSP. V tomto prípade žalobca nežiadal viac,\na nešlo o uplatnenie iného práva ani o podstatnú zmenu dovtedy tvrdených rozhodujúcich skutočností išlo len o upresnenie skutočností odôvodňujúcich uplatnený nárok žalobcu, pričom akékoľvek podanie\nžalobcu, ktorým mení alebo dopĺňa svoju právnu argumentáciu bez zmeny skutkového stavu, sa za\nzmenu žaloby nepovažuje. K zmene žalobcom tvrdených skutkových okolností nedošlo, ani nedošlo k\nuplatneniu iného nároku, ako uvádza v samotnej žalobe, ani k uplatneniu vyššej sumy. Z obsahu spisu\nnevyplývajú také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru, že v zmysle procesného práva ich možno\npovažovať za zmenu žaloby. Procesný postup súdu prvej inštancie v tomto smere nemožno považovať\nza nesprávny.\n44. Dovolací súd podporne poukazuje na rozhodnutie R 38/1999, podľa ktorého nejde o zmenu návrhu\npodľa § 95 ods. 1 OSP (aktuálne ust. § 139 CSP a nasl.), ak žalobca po začatí konania ním uvádzané\nskutočnosti v návrhu na začatie konania doplní o ďalšie skutočnosti, ktorými odôvodňuje ním uplatnený\nnárok.\n45. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa náhrady trov konania dovolací súd uvádza,\nže v súvislosti so skúmaním prípustnosti dovolania, vzhľadom na právny záver veľkého senátu\nnajvyššieho súdu vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu z 29.9.2021 sp. zn. 1VObdo/2/2021, veľký\nsenát najvyššieho súdu dospel k právnemu záveru, že rozhodnutím, ktorým sa konanie\npred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle\n§ 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní proti výroku o náhrade trov\nkonania, o ktorých rozhodoval odvolací súd.\n46. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa ust. § 255 CSP tak, že úspešnému žalobcovi\npriznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu z prisúdenej sumy, pričom\nnebral do úvahy čiastočné späťvzatie žaloby z dôvodu, že po podaní žaloby\nsa vo veci nekonalo a konanie bolo prerušené do skončenia trestného konania, a preto mal podľa súdu\nprvej inštancie žalobca nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu z prisúdenej sumy.\nZ obsahu spisu je zrejmé, že z hľadiska výsledku sporu bol žalobca so svojou žalobou úspešný,\naj keď žalobca pôvodne žaloval o náhradu škody vo výške 532 475,63 eur s prísl., avšak v čase, kedy\nv trestnom konaní ešte nebola ustálená výšky škody. Táto bola ustálená až znaleckými posudkami v\ntrestnom konaní, a túto si v rovnakej výške následne uplatňoval žalobca aj v civilnom konaní. Súdy nižšej\ninštancie vo väčšej miere brali do úvahy okolnosti danej veci, konštatujúc,\nže vo veci sa z dôvodu prerušenia konania do rozhodnutia v trestnom konaní nekonalo,\nresp. konanie bolo prerušené do skončenia dovolacieho trestného konania, až v ktorom bola ustálená\nvýška škody spôsobená žalovaným žalobcovi.\n47. V súvislosti s otázkou náhrady trov konania má dovolací súd za to, že priznanie plnej náhrady trov\nkonania výlučne z prisúdenej sumy, je v tomto konkrétnom prípade zdôvodniteľné\naj cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten sa skúma čo do právneho základu,\na nie do výšky priznaného nároku. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania voči\nžalovanému v celom rozsahu z prisúdenej sumy (výrok III. rozsudku) a uviedol, že o výške trov konania\nbude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, teda náhrada\ntrov konania bude počítaná výlučne iba z prisúdenej sumy.\n48. Dovolací súd tu poukazuje aj na závery doktríny vyslovené v komentári k § 255 CSP, podľa\nktorého: „U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje\nso žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v\ncelom rozsahu. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od\núvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne\nneúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Rovnako odborná\notázka posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu,\nktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej\nvýška nasleduje. Nemožno opomenúť ani fakt,\n\nže strany zámerne výšku sporu nadhodnotia, aby napr. odmena advokáta bola čo najvyššia a pod. Súdna\nprax sa v takomto prípade prikláňala k riešeniu, a to najmä s ohľadom na zastúpenie strany advokátom,\nktorý pozná aspoň bežnú judikatúru v žalovanej veci, a napriek tomu že bol žalobca v základe sporu\núspešný, takýto výkon práva by ho nemal chrániť a náhradu trov konania nepriznávala nikomu alebo\npostupoval podľa zásady úspechu. Vhodným riešením potom bude,\nže žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy\n(nie zo sumy žalovanej).“ (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,\nTomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, vydal C. H. Beck v Prahe, 2016, str. 925-926).\n49. Podporne poukazuje dovolací súd aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nč. k. III. ÚS 475/2018 zo 4. februára 2021, podľa ktorého „Zmyslom novej právnej úpravy Civilného\nsporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne\ncelkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142\nods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania\núspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého\nposudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového\nporiadku súdom nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“ (obdobne aj nález Ústavného súdu SR\nsp. zn. II. ÚS 399/2019-37 zo dňa 15.04.2020).\n50. Dovolací súd uzatvára, že v prejednávanom prípade nedošlo k namietanému porušeniu práva na\nspravodlivý proces, a teda dovolateľ nebol postupom odvolacieho súdu vylúčený\nz realizácie svojich procesných práv. Za týchto okolností tvrdenie dovolateľa, že postupom súdu došlo\nk procesným vadám v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, nie je opodstatnené.\nK prípustnosti dovolania z dôvodov podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n51. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených\nv písm. a/ až c/ citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi\n(§ 440 CSP). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody\nlen v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje\nza nesprávne, pričom dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní.\nV dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie\nNS SR sp. zn. 3 Cdo 59/2017 z 8. júna 2017).\n52. Obe dovolateľom naznačené právne otázky majú svoj pôvod v námietke premlčania, vznesenej\nžalovaným proti nároku uplatnenému žalobcom, a to\n- v otázke spočívajúcej v tom, že žalobca si nárok na náhradu škody v trestnom (adhéznom) konaní\nriadne neuplatnil, čo malo za následok, že premlčacia lehota počas trestného konania neprestala plynúť\na do podania žaloby na súde prvej inštancie uplynula niekoľkonásobne\n(bez ohľadu na to, či sa nárok na náhradu škody posúdi podľa ustanovení Občianskeho zákonníka alebo\nObchodného zákonníka),\n- pokračovanie v konaní, v ktorom bol uplatnený nárok, nebolo riadne, pretože aj v prípade,\nže by si žalobca nárok na náhradu škody uplatnil v adhéznom konaní, urobil jeho späťvzatie\ndňa 07.12.2010 na trestnom pojednávaní, čo malo za následok, že na spočívanie premlčacej doby v\nadhéznom konaní by nebolo možné prihliadnuť.\n53. Dovolací súd s prihliadnutím na potrebu abstrahovať právnu podstatu formulovaných otázok\n(aplikujúc tak závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 336/2019) konštatuje, že\ndovolateľ sa v zásade pýta, či spoločník, ktorý nie je resp. v rozhodnom čase nebol štatutárnym orgánom\nspoločnosti, bol oprávnený uplatniť v rámci trestného konania nárok\nna náhradu škody za spoločnosť, a teda či nárok na náhradu škody takto uplatnený spoločníkom voči\nkonateľovi bol uplatnený riadne a včas pre účely plynutia premlčacej doby.\nNapokon v uvedenom kontexte tiež dovolateľ rozporuje aplikáciu noriem Obchodného zákonníka v\notázke porušenia povinností pri výkone funkcie konateľa s povinnosťou nahradenia škody podľa § 757\nOBZ.\n54. Vo vzťahu k vyhodnoteniu včasného uplatnenia nároku na náhradu škody, zo skutkového stavu\nzisteného súdmi nižších inštancií vyplýva, že pri výsluchu p. H. G. dňa 23.11.2001, vykonaného na\n\nKrajskom úrade vyšetrovania PZ v Prešove, tento uviedol, že sa v mene poškodenej obchodnej\nspoločnosti pripája k trestnému konaniu aj s nárokom na náhradu škody, ktorú\nv tom čase aktuálne vyčíslil na sumu 32 000 000 Sk (str. 6 zápisnice z výsluchu).\nDovolateľ namieta, že úkon vykonaný spoločníkom bol len úkonom fyzickej osoby, ktorá nevzniesla\nnárok spoločnosti ako poškodenej v trestnom konaní, a teda nebol uplatnený zákonom predvídaným\nspôsobom.\n55. Dovolací súd k aplikovateľnej právnej úprave uvádza, že zákonom č. 500/2001 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, sa úprava derivatívnej žaloby spoločníka\nstala účinnou od 1.1.2002.\n56. Podľa § 122 ods. 3 ObZ, každý spoločník je oprávnený v mene spoločnosti uplatniť nároky na\nnáhradu škody alebo iné nároky, ktoré má spoločnosť voči konateľovi, alebo uplatniť nároky\nna splatenie vkladu proti spoločníkovi, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, prípadne nároky na\nvrátenie plnenia vyplateného spoločníkovi v rozpore so zákonom. To neplatí, ak spoločnosť\nuž tieto nároky uplatňuje. Iná osoba ako spoločník, ktorý žalobu podal, alebo ním splnomocnená osoba\nnemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene spoločnosti. Podľa odseku 4 spoločník, ktorý uplatní v\nmene spoločnosti nároky podľa odseku 3, je povinný znášať trovy súdneho konania.\nAk je spoločnosti priznaná náhrada trov konania, ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov,\nje povinný uhradiť ju spoločníkovi, ktorý uplatňoval nároky za spoločnosť.\n57. Úkon fyzickej osoby - spoločníka zo dňa 23.11.2001, ktorým uplatnil nárok na náhradu škody v\ntrestnom konaní, bol následne doplnený podaním spoločníka zo dňa 30.01.2002.\nV januári 2002 bol už spoločník explicitne ex lege oprávnený uplatňovať nároky spoločnosti\nna náhradu škody voči bývalému konateľovi spoločnosti (§ 122 ods. 3 ObZ).\nZ výpisu z obchodného registra vyplýva, že p. R. M. Z. G. je spoločníkom žalobcu od 22.3.1993.\nZo zisteného skutkového stavu vyplýva, že rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1TdoV 2/2018 z\n29.04.2019 bolo odmietnuté dovolanie žalovaného (ako obvineného\nv trestnej veci) proti rozsudku Krajského súdu v Prešove 2T 2/2005 z 10.06.2013.\nŽalobcom bol nárok uplatnený v rámci vyšetrovacích úkonov vyšetrovateľa, celé trestné konanie sa\nodvíjalo od skutočnosti, že škoda bola spôsobená žalobcovi, a v tomto konaní sa práve na základe\npodnetu tejto spoločnosti konalo. Počas trestného konania v rámci rozhodnutí vydaných trestnými súdmi\ntieto vždy odkazovali vo veciach náhrady poškodeného žalobcu na civilné konanie.\n58. Uplatnenie náhrady škody v trestnom konaní spoločníkom dňa 23.11.2001 bolo vykonané v rámci\njeho výsluchu ako zástupcu poškodenej spoločnosti. V danom období mala spoločnosť ustanovený\nštatutárny orgán Miroslava Kozáčika, a to v období od 8.3.2001 do 23.4.2003, pričom je zrejmé, že\ntento nemusel mať vo vzťahu k skutkovým okolnostiam prípadu (trestné konanie bolo vedené voči\npredchádzajúcemu konateľovi spoločnosti, ktorý vykonával funkciu takmer osem rokov) dostatočné\ninformácie o skutočnostiach, ktoré boli relevantné pre vyšetrovanie v prípravnom trestnom konaní. V\ntejto situácii vyšetrovateľ akceptoval jediného spoločníka spoločnosti, ktorý\nbol zakladateľom spoločnosti a aj ustanovil obvineného do funkcie jediného konateľa\n(tu dovolateľa, fyzickú osobu voči ktorej bolo podané trestné oznámenie), ako zástupcu poškodenej\nspoločnosti, pretože jediný spoločník škodu spôsobenú tejto spoločnosti nevyhnutne vo svojej\nmajetkovej sfére pociťoval ako svoju vlastnú. Jediný spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným\nje majiteľom 100 %-ného obchodného podielu v spoločnosti, a v dôsledku toho je reziduálnym\nbeneficientom majetku spoločnosti. Z tohto statusu plynie, že je oprávnený uplatňovať nároky\nspoločnosti na náhradu škody spôsobenej spoločnosti konateľom, pretože má záujem na tom,\naby sa majetok spoločnosti nezmenšoval, keďže v dôsledku zmenšenia majetku spoločnosti\nsa zmenšuje aj majetok spoločníka ako beneficienta. Na takéto situácie reagovala vyššie uvedená\nnovela Obchodného zákonníka, ktorá s účinnosťou od 1.1.2002 výslovne ustanovila derivatívnu žalobu\nspoločníka ako inštitút smerujúci k ochrane majetku spoločnosti a tým aj spoločníkov\nako reziduálnych beneficientov.\n59. Prejav vôle spoločníka počas výsluchu 23.11.2001, ktorým uplatnil nárok poškodenej spoločnosti na\nnáhradu škody v adhéznom konaní, bol 30. 01.2002 (už v dobe účinnosti novely OBZ) špecifikovaný čo\ndo výšky náhrady škody. Tieto prejavy vôle spoločníka ako zástupcu spoločnosti materiálne spolu súvisia\na trestné súdy ich takto aj akceptovali, keď v rozhodnutiach prvostupňového súdu bola spoločnosť\n\nodkázaná na civilné konanie. Konajúce trestné súdy (priebežne, aj v následne zrušených rozhodnutiach)\nakceptovali postavenie spoločnosti\nako poškodenej na základe uplatnenia nároku na náhradu škodu spoločníkom tejto spoločnosti. Najvyšší\nsúd vo veci náhrady škody pri rozhodovaní v dovolaní o prvej dovolacej otázke, ktorá smerovala k\nnámietke, že žalobca si svoj nárok na náhradu škody neuplatnil (riadne) v adhéznom konaní, v dôsledku\nčoho pri uplatnenom nároku v súvislosti s vedením trestného konania neprestala plynúť premlčacia\nlehota, dospel k záveru, že táto je nedôvodná. Najvyšší súd posúdením statusu spoločníka v rámci\nvyšetrovania vykonávaného v trestnom konaní a ním uplatneného nároku\nna náhradu škody, považuje v konkrétnych skutkových okolnostiach a časových súvislostiach nárok\npoškodenej spoločnosti uplatnený (v tom čase) jediným spoločníkom ako jediným reziduálnym\nbeneficientom majetku spoločnosti, za úkon, ktorým zároveň došlo k naplneniu podmienok pre\nspočívanie premlčacej doby, teda úkon, ktorým si nárok v konaní riadne a včas žalobca uplatnil. Takýmto\nuplatnením nároku spoločnosti na náhradu škody v adhéznom konaní prestala plynúť premlčacia doba.\n60. Vo vzťahu k skutočnosti, že v poslednom právoplatnom trestnom rozhodnutí nie je uvedené\nrozhodnutie o nároku na náhradu škody, a to v dôsledku dispozičného úkonu poškodenej - späťvzatia,\ndovolací súd zdôrazňuje, že predchádzajúcimi výrokmi o náhrade škody bolo potvrdené, že nárok\nna adhézne konanie bol uplatnený kvalifikovane, a pred zrušením relevantných predchádzajúcich\nrozhodnutí súdmi vyššej inštancie bol žalobca/poškodený vždy odkázaný\nna uplatnenie si nároku v samostatnom civilnom konaní.\n61. Podľa dovolateľa k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdmi nižších inštancií došlo ich\nzáverom, že nemá na spočívanie premlčacej doby pri nároku na náhradu škody uplatneného\nv trestnom konaní vplyv skutočnosť, že v jeho priebehu poškodený výslovne uvedie, že si nárok\nna náhradu škody viac neuplatňuje. Dovolateľ považuje za správne také právne posúdenie,\nže účinok spočívania premlčacej doby nastane len vtedy, ak poškodený v začatom adhéznom konaní\nriadne pokračuje; v opačnom prípade (ak v ňom riadne nepokračuje), premlčacia lehota nespočíva a nie\nje možné dovolávať sa účinkov predchádzajúceho (uplynuvšieho) spočívania.\n62. Najvyšší súd pri posudzovaní problematiky spočívania premlčacej lehoty vychádzal\nz ustanovení Obchodného zákonníka, ktorým sa (ako správne ustálili konajúce súdy)\nmá posudzovaná otázka spravovať, čo samozrejme platí aj pre posudzovanie dĺžky premlčacej doby.\nObchodný zákonník od prvého dňa svojej účinnosti (1.1.1992) obsahoval právnu úpravu, ktorou podriadil\nvzťah medzi spoločnosťou a štatutárnym orgánom spoločnosti primeranej aplikácii mandátnej zmluvy\n(§ 66 ods. 2 OBZ), čo vo svojej argumentácii dovolateľ opomína.\n63. Podľa § 402 ObZ premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia\nsvojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu upravujúceho súdne\nkonanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní.\nNa túto úpravu nadväzuje § 405 ObZ, ktorý v odseku 1 uvádza, že ak právo bolo uplatnené\npred premlčaním podľa § 402 až 404, ale v tomto konaní sa nerozhodlo vo veci samej, platí,\nže premlčacia doba neprestala plynúť. Podľa odseku 2, ak v čase skončenia súdneho alebo\nrozhodcovského konania uvedeného v odseku 1 premlčacia doba už uplynula alebo\nak do jej skončenia zostáva menej ako rok, predlžuje sa premlčacia doba tak, že sa neskončí skôr než\njeden rok odo dňa, keď sa skončilo súdne alebo rozhodcovské konanie.\n64. Dovolací súd pri posúdení prvej otázky dospel k záveru, že v trestnom (adhéznom) konaní bol nárok\npoškodenej spoločnosti na náhradu škody uplatnený kvalifikovane. Ak v rozhodnutí trestného súdu, ktoré\nbolo neskôr zrušené, bola poškodená odkázaná na občianskoprávne konanie, v konkrétnych skutkových\na časových okolnostiach nie je možné toto konanie považovať\nza konanie, ktorým sa nerozhodlo vo veci samej (§ 405 OBZ). Obžalovaný ako konateľ spoločnosti bol\nuznaný vinným z trestného činu sprenevery a trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži,\npričom poškodená spoločnosť bola odkázaná na občianskoprávne konanie.\nPreto, ak si poškodená spoločnosť uplatnila svoj nárok v občianskoprávnom konaní\ndňa 13. 06. 2008 a súd, na ktorom si uplatnila nárok na náhradu škody prerušil konanie do skončenia\ntrestného konania, potom je potrebné uzavrieť, že spočívanie premlčacej doby začaté uplatnením nároku\nv trestnom konaní pokračovalo aj v konaní občianskoprávnom, pretože k vyhláseniu\no neuplatnení nároku v trestnom (adhéznom) konaní došlo až 07.12.2010, t.j. po uplatnení nároku\n\nv občianskoprávnom konaní a rozhodnutí súdu v tomto konaní o prerušení konania do skončenia\ntrestného konania.\nK otázke posúdenia právneho režimu nároku\n65. Hoci vzťah medzi štatutárnym orgánom a spoločnosťou bol až s účinnosťou od 1.1.2002 vymedzený\nkogentne ako absolútny obchod, právna norma obsiahnutá v ustanovení\n§ 66 Obchodného zákonníka už od 1.1.1992 jednoznačne vymedzila primeranú aplikáciu mandátnej\nzmluvy upravenej v Obchodnom zákonníku tak, že „vzťah medzi spoločnosťou a členom štatutárneho\nalebo iného orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti sa spravuje\nprimerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, pokiaľ z ich dojednaní\nso spoločnosťou alebo iných ustanovení tohto zákona upravujúcich ich povinnosti nevyplýva\niné určenie práv a povinností.“ Z dôvodu primeranej aplikácie mandátnej zmluvy sa pri porušení\npovinností pri výkone funkcie aplikuje právna úprava náhrady škody podľa § 373 OBZ v dôsledku\nuplatnenia právnych následkov mimozmluvnej zodpovednosti podľa § 757 OBZ v spojení\ns úpravou premlčania (§§ 387 - 408).\n66. Len pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že v zásade rovnaké námietky ako v dovolaní, uplatnil\nžalovaný aj v odvolaní. Dovolací súd však nie je „treťou inštanciou“, ktorá\nby bola oprávnená opätovne preskúmavať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu a konanie, ktoré mu\npredchádzalo. Odôvodnenie dovolania podaného žalovaným v tomto smere v podstate kopíruje dôvody\nním podaného odvolania, s ktorými sa odvolací súd zaoberal a ku ktorým\nsa vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku.\n67. Podľa ust. § 447 písm. c) a písm. f) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti\nrozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, alebo nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431\naž 435.\n68. Podľa ust. § 448 CSP, dovolací súd zamietne dovolanie, ak dovolanie nie je dôvodné.\n69. Dovolací súd vzhľadom na prípustnosť dovolania v časti dôvodov v zmysle ust. § 421\nods. 1 písm. b) CSP týkajúcich sa položených právnych otázok, uskutočnil vo veci meritórny prieskum. Z\nprávnych záverov dovolacieho súdu vyššie formulovaných k zodpovedaniu právnej otázky podstatnej pre\nrozhodnutie sporu, vyplýva, že odvolací súd napadnutým rozsudkom rozhodol vecne správne. Dovolanie\nžalovaného bolo preto v tejto časti posúdené ako nedôvodné.\nZ tohto záveru dovolací súd vo výsledku rozhodol meritórne o zamietnutí dovolania podľa\n§ 448 CSP.\n70. Vo vzťahu k návrhu žalovaného na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd\nkonštatuje, že z podaného návrhu nemal za osvedčené dôvody hodné osobitného zreteľa.\nNajvyšší súd preto nezistil splnenie predpokladov na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia\nv súlade s § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu\no tom nevydal samostatné rozhodnutie.\n71. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP),\npreto mu vznikol nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol\nnajvyšší súd podľa ust. § 453 ods. 1 CSP vo väzbe na § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. O\nvýške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho\nsúdu samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n72. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom\nhlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 208/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:d4182a7c-7f30-44bb-a360-7d61d83036bb", "datum": "2025-04-16", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "18Co/13/2022", "guid": "32e78907-bef7-49a1-a6e8-afa927658815:6230eddb-0518-48fe-a234-bf0f9d773e58", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:9f7c2587-7054-432a-9fa1-362036e56db9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 507/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2013 z 24. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f7c2587-7054-432a-9fa1-362036e56db9"}, {"guid": "ussr:76f3ef2e-cdde-40c3-881e-24e4ac58ae8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 181, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76f3ef2e-cdde-40c3-881e-24e4ac58ae8d"}, {"guid": "ussr:b7c10d93-2d26-4938-bfd0-021072d41346", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/07 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 234, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7c10d93-2d26-4938-bfd0-021072d41346"}, {"guid": "b01ac95b-5023-4d0c-8583-6be437892727:a7cb0578-7289-484b-82d7-a2045f85c305", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:2105205406.1", "spisova_znacka": "3Cdo/59/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-08", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:2105205406.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d4182a7c-7f30-44bb-a360-7d61d83036bb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.208.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 208/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 208/2025 z 16. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-16", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.208.2025.1"}]}