{"guid": "5808069e-5f81-4f71-bfd9-65169da32bdb:e62efa44-5328-4591-90f0-bc94e94d7a6c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8203899959.1", "spisova_znacka": "4Cdo/65/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/65/2022 z 22. 2. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2024, sp. zn. 4Cdo/65/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:8203899959.1", "identifikacne_cislo": "8203899959", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "datum_vydania": "2024-02-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256", "nazov": "§ 256 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-256"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-145.odsek-2", "nazov": "§ 145 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-145.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-145"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-563", "nazov": "§ 563 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-563"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-517", "nazov": "§ 517 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-517", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-517"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "nazov": "§ 451 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-456", "nazov": "§ 456 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-456", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-456"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-458.odsek-1", "nazov": "§ 458 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-458.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-458"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-458.odsek-2", "nazov": "§ 458 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-458.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-458"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-1", "nazov": "§ 517 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-517"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "nazov": "§ 517 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-517"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-256", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-145", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-563", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-517", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-451", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-456", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-458", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-517"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e62efa44-5328-4591-90f0-bc94e94d7a6c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8203899959.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8203899959.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8203899959.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/65/2022\n8203899959\n22. 02. 2024\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2024:8203899959.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L.O. U., narodeného XX. I. XXXX, V., Z. XX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Jaroščákom ml., Bardejov, Radničné námestie 33, IČO: 35\n370 556, proti žalovanej W. Č., narodenej XX. O. XXXX, E., G. XXX/X, zastúpenej advokátkou JUDr.\nJanou Švantnerovou, Bardejov, Starý Blich 20, IČO: 36 164 038, o zaplatenie istiny 2 580 USD s\npríslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4C/54/2003, o dovolaní žalobcu a\nžalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2021 č. k. 2Co/25/2020-711, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2021 č. k. 2Co/25/2020-711 na dovolanie žalobcu z\nr u š u j e vo výroku II. a III. a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nDovolanie žalovanej o d m i e t a.\nŽalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí štvrtým\nrozsudkom z 23. januára 2020 č. k. 4C/54/2003 - 610 I. konanie v častio zaplatenie úroku z omeškania 17\n% zo žalovanej sumy za obdobie od 12. novembra 1998 do 8. novembra 2001 zastavil; II. uložil žalovanej\npovinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 580 USD spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne zo\nsumy 2 580 USD za obdobie od 21. februára 2003 do zaplatenia, všetko to do 3 dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku; III. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; IV. žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník; V. štátu\npriznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov znaleckého dokazovania\nv rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nsa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Súd prvej inštancie mal z\nvykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca realizoval vklady do spoločnosti WBC v celkovej\nvýške 2 580 USD (doklady - Antrag, výpoveď B. F. 3. júna 2004, výpovede R. B.), prevzatie ktorých\nrealizovala žalovaná. Žalovaná však nepreukázala svoje oprávnenie konať za spoločnosť WBC CARD,\nresp. preberať za ňu akékoľvek finančné prostriedky, ani akúkoľvek existenciu zmluvného vzťahu s\ntouto spoločnosťou. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že na strane žalovanej došlo k vzniku\nbezdôvodného obohatenia vo výške žalovanej sumy 2 580 USD, ktorú jej žalobca odovzdal v časovom\nintervale od 30. augusta 1998 do 5. decembra 1998. K žalovanou vznesenej námietke premlčania\nuplatneného nároku prvoinštančný súd uviedol, že sama žalovaná na preukázanie uplynutia subjektívnej\nlehoty žalobcu neoznačila a ani nepredložila žiaden nepriamy objektívny dôkaz, ktorý by trvanie tejto\nlehoty ku dňu podania žaloby vylúčil. Bol preto toho názoru, že žalobca uplatnil svoje právo na vydanie\nbezdôvodného obohatenia v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote - tá totiž ani v prípade, ak by aj\nzačala plynúť už 1. januára 2000 nemohla uplynúť do dňa podania žaloby, t. j. do 9. novembra 2001.\nVýsledky vykonaného dokazovania osvedčujú tvrdenie žalobcu o jeho uvedení do omylu a to úmyselným\n\nkonaním žalovanej. Z jej strany išlo o zámernú činnosť, keď organizovala stretnutia záujemcov, vypĺňala\nprihlášky do spoločnosti, preberala finančné čiastky záujemcov o členstvo s prísľubom ich výhodného\nzhodnotenia, resp. investovania. Súd prvej inštancie preto na tento prípad aplikoval 10-ročnú premlčaciu\ndobu podľa § 107 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „OZ“, alebo ,,Občiansky zákonník“). Začiatok jej plynutia ohraničil okamihom odovzdania finančných\nvkladov žalobcom, pričom mal preukázané, že k nemu došlo v období od 30. augusta 1998 do 5.\ndecembra 1998. Objektívna desaťročná premlčacia doba pre vydanie ňou získaného bezdôvodného\nobohatenia preto mohla skončiť pri týchto čiastkach najskôr 30. augusta 2008, teda nepochybne v čase\nuplatnenia práva na súde táto lehota ešte neuplynula. S poukazom na § 563, § 517 ods. 1, ods. 2 OZ a\n§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia\nObčianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania žalovanej (ďalej len „nariadenie\nvlády č. 87/1995 Z. z.“) súd prvej inštancie rozhodol o príslušenstve pohľadávky. Za rozhodujúci deň\npre priznanie nároku na úrok z omeškania považoval nasledujúci deň po doručení žaloby, a teda 21.\nfebruár 2003. Tento deň považoval za rozhodujúci aj pre určenie sadzby úroku z omeškania. Čiastočné\nzastavenie konania odôvodnil poukazom na § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), žalobu v prevyšujúcej časti ohľadom úroku z\nomeškania zamietol a o trovách konania strán rozhodol podľa § 255 ods. 1 s prihliadnutím na § 256\nCSP a analogicky podľa § 255 CSP aj o trovách konania štátu, ktoré vznikli v súvislosti s nariadeným\nznaleckým dokazovaním vo veci.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej v poradí štvrtým rozsudkom\nz 12. októbra 2021 sp. zn. 2Co/25/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti\nžalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2 580 USD s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy\n2 580 USD od 21. februára 2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok\nI.); zmenil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške\nnad 5 % ročne zo sumy 2 580 USD od 21. februára 2003 do zaplatenia tak, že v tejto časti žalobu\nzamietol (výrok II.); nepriznal stranám náhradu trov konania (výrok III.); nepriznal Slovenskej republike\nnáhradu trov konania (výrok IV.). V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd skonštatoval, že súd\nprvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, následne o\nveci správne rozhodol, skutkové zistenia prvoinštančného súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní\na v jeho postupe nebol zistený žiaden z dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.\nPovažoval za správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že členstvo žalobcu v spoločnosti WBC,\nresp. aj spoločnosti GBS Slovakia, s. r. o., preukázané nebolo. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že\nvklady žalobcu v celkovej výške 2 580 USD prevzala žalovaná. S poukazom na § 451, § 456, § 458\nods. 1, 2 OZ následne skonštatoval, že pokiaľ ďalej žalovaná nepreukázala svoje oprávnenie konať za\nspoločnosť WBC CARD, resp. preberať za ňu akékoľvek finančné prostriedky, či existenciu zmluvného\nvzťahu s touto spoločnosťou, súd prvej inštancie v kontexte s obsahom vykonaných dôkazov dospel\nk správnemu záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia na jej strane. V ďalšej časti odôvodnenia sa\nodvolací súd zaoberal otázkou premlčania uplatneného nároku, pričom sa stotožnil so zisteniami a\nprávnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Priznanie úroku z omeškania žalobcovi vo výške 5 %\nročne zo sumy 2 580 USD od 21. februára 2003 do zaplatenia odôvodnil s poukazom na dobré mravy a\nso zreteľom na spoluprácu žalobcu so žalovanou v istom období (č. l. 35 - č. l. 41), keď spravodlivému\nusporiadaniu vzťahov účastníkov zodpovedá priznanie úroku z omeškania v rozsahu aktuálnej hodnoty\nsadzby zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995\nZ. z.). O trovách konania strán sporu a štátu rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení\ns § 255 ods. 1, 2 CSP so zreteľom na pomerný úspech strán konania vo veci (priznaná istina spolu s\npríslušenstvom) tak, že stranám konania a štátu náhradu vzniknutých trov nepriznal.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, proti jeho výrokom II. a III., podal žalobca dovolanie, s\ntým, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f)\nCSP] a zároveň, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri\nriešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1\npísm. a) CSP]. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd\nbol v zmysle § 387 ods. 3 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP povinný riadne a náležite odôvodniť svoje\nrozhodnutie, čo však v prípade napadnutej časti (II. a III. výrok) rozhodnutia odvolacieho súdu absentuje,\nnakoľko odvolací súd v tejto časti svoje rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil a súčasne v\nobidvoch prípadoch rozhodol odvolací súd v rozpore so zákonom. Podľa názoru žalobcu odvolací súd\n\nnerozhodoval podľa relevantnej právnej normy, a to konkrétne vo výroku II. (ohľadom výšky zákonného\núroku z omeškania) podľa § 517 ods. 1 a ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a vo\nvýroku III. (ohľadom trov konania) podľa § 255 CSP. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1\npísm. a) namietal, že odvolací súd zmenil výšku zákonných úrokov z omeškania z 13 % na 5 % a uplatnil\ntzv. moderačné pravidlo, napriek tomu, že mu to príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 517 § 521 OZ) neumožňujú, na rozdiel od možnosti uplatnenia tzv. moderačného práva súdu upraveného v §\n450 OZ (zníženie náhrady škody), § 545a OZ (zníženie zmluvnej pokuty) a § 301 Obchodného zákonníka\n(zníženie zmluvnej pokuty). Poukázal na judikát R 5/2000, ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2MCdo/15/2008, 2Obo/10/2012, R 35/2007), z ktorých má podľa jeho\nnázoru vyplývať, že jedine veriteľ môže požadovať od dlžníka nižší zákonný úrok z omeškania, najviac\nvšak v hornej hranici tohto úroku, ktorá je stanovená v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., a teda ide o\nvýlučne právo veriteľa a teda nie je v právomoci súdu meniť výšku zákonného úroku z omeškania, ak si\ntento úrok uplatnil žalobca voči žalovanému v zákonnej výške. Rozhodnutiu odvolacieho súdu teda malo\npredchádzať nesprávne právne posúdenie veci a považoval ho za rozporné s ustálenou rozhodovacou\npraxou dovolacieho súdu. V dovolaní ďalej poukázal na rozhodnutia samotného odvolacieho súdu ako aj\nodvolacieho senátu 2Co, z ktorých má vyplývať ich rozhodovacia prax vo vzťahu k náhrade trov konania\núspešnej sporovej strane. Odkázal tiež na rozhodnutia dovolacieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (sp. zn. 5MCdo/24/2011, 5Cdo/67/2010, I. ÚS 198/2007, III. ÚS 144/2010, IV. ÚS 348/2011,) od\nktorých sa odvolací súd mal odkloniť. Namietal, že spor síce vyhral, ale nepriznaním zákonných úrokov v\nzákonnej výške a trov právneho zastúpenia je konečný výsledok taký, že žalobca bude na tom z hľadiska\nvýsledku možného majetkové prírastku horšie, ako keby do súdneho sporu vôbec nešiel, čo považoval\nza nespravodlivé. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť s tým, že\nžalovanej bude uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 580 USD spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 13 % ročne zo sumy 2 580 USD za obdobie\nod 21. februára 2003 do zaplatenia, a tiež mu bude priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného a\nodvolacieho konania v rozsahu 100 % a priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu\n100 %. Alternatívne navrhol predmetný rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie aj žalovaná s tým, že napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne\n[§ 421 ods. 1 písm. c) CSP]. Vyjadrila nesúhlas s výrokom o uložení povinnosti zaplatiť sumu 2 580\nUSD, pretože podľa jej názoru prvoinštančný súd ako aj odvolací súd rozhodol bez náležitých dôkazov\na celý výrok bol odôvodnený len výpoveďou svedkyne B. a tvrdením, že žalobca sa nestal členom WBC.\nPoukázala na zápisnicu z 18. februára 2005 z ktorej má vyplývať, že podľa právneho zástupcu žalobcu je\nžalobca dodnes členom WBC a nikto jeho členstvo nevypovedal. Z dokazovania má podľa žalovanej byť\njednoznačne zrejmé, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože žiadnym spôsobom nepreukázal\na nepredložil dôkaz, ktorý by dokázal zvrátiť skutkový záver, že od žalobcu finančné prostriedky prevzala.\nZ týchto dôvodov navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n5. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že celá žaloba je neopodstatnená, nároky žalobcu\nsú nepreukázané, a preto mu nepatria žiadne úroky ani trovy.\n6. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovanej podľa §\n447 písm. d) a f) CSP odmietol, alternatívne ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné\na dovolanie žalovanej je nedôvodné.\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej odvolací súd zmenil výšku zákonných úrokov z\nomeškania a v časti nepriznaných trov právneho zastúpenia a s tým spojenú jeho nepreskúmateľnosť,\nresp. zmätočnosť. Odôvodnenie odvolacieho súdu (body 30 a 32) nedávajú jasnú a zrozumiteľnú\nodpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky k obsahu dovolaním napádaných výrokov II. a\nIII. Odvolací súd tiež pri rozhodovaní v otázke priznania trov konania mu žiadne nepriznal a to napriek\ntomu, že bol v podstate sporu úspešný, avšak tieto dôvody hodné osobitného zreteľa v odôvodnení\nnijako nepomenoval, náležite a presvedčivo neodôvodnil.\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv\nna nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n\n15. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. V súlade\ns § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad\nopodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom\nna zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Povinnosť súdu\nrozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie\nspôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej\nžaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie\nmusí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní. Porušením\nuvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu\n(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť\nnáležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych\nalebo mimoriadnych opravných prostriedkov.\n16. Dovolací súd v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne\nkonanie je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\nodpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§\n387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť\ndovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť\ntransparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom\nštáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou\notázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.\n17. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, z\nhľadiska vyššie definovaných požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia v namietanom smere a\ns tým súvisiace právo na spravodlivý proces, nemôže v kontexte celého súdneho konania obstáť.\n18. V posudzovanej veci predmet sporu spočíval v posúdení nároku žalobcu na zaplatenie sumy od\nžalovanej vo výške 2 580 USD spolu s 13 percentným úrokom z omeškania ročne zo sumy 2 580 USD\nza obdobie od 21. februára 2003 do zaplatenia (výrok II.) a nároku žalobcu voči žalovanej na náhradu\ntrov konania (výrok III.). Dovolací súd vyhodnotil ako dôvodnú tú časť oponentúry žalobcu, podľa ktorej\nodvolací súd dostatočne nezdôvodnil, nevysvetlil, na základe čoho, resp. na základe uplatnenia akých\nvýkladových metód dospel k záveru, keď zmenil výšku zákonných úrokov z omeškania z 13 percent na\n5 percent, t. j, súd uplatnil moderačné právo s poukazom na dobé mravy v občianskoprávnych vzťahoch\na tiež výstižne a presvedčivo neodôvodnil právne závery o nepriznaní stranám náhradu trov konania.\n19. Dovolací súd poukazuje, že úroky ako aj úroky z omeškania tvoria príslušenstvo pohľadávky. Čo\nsa týka úrokov z omeškania, tak ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo\npožadovať od dlžníka popri samotnom plnení aj úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto občianskeho\nzákonníka povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací\npredpis k Občianskemu zákonníku, ktorým je nariadenie Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú\nniektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa uvedeného nariadenia vlády je výška úrokov z\nomeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky\nplatná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Za sankcie sa v zmysle tohto nariadenia\nvlády považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa\nso splácaním peňažných prostriedkov.\n20. I keď úroky aj úroky z omeškania tvoria príslušenstvo pohľadávky, čo sa týka úrokov (nie úrokov\nz omeškania), tak tieto je možné v rámci občianskoprávnych vzťahov dojednať pri peňažnej pôžičke.\nVýška úrokov, ktoré možno dohodnúť, nie je výslovne limitovaná. To však neznamená, že možno\ndohodnúť akúkoľvek výšku úrokov. Výška úrokov nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1\nObčianskeho zákonníka). O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu úrokovú\nmieru poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia dohody. Je tiež potrebné rozlíšiť medzi úrokmi,\nktoré sú odmenou resp. cenou za poskytnutý úver a úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za\nomeškanie. Ide o dva rozdielne inštitúty a nezriedka je dlžník povinný platiť súčasne aj úroky aj úroky\nz omeškania. Omeškanie dlžníka s plnením záväzku má zo zákona za následok obsahovú zmenu práv\nveriteľa a povinností dlžníka, resp. ich doplnenie novými právami a povinnosťami. Omeškaním teda\nnastáva zo zákona zmena obsahu právneho vzťahu, a to taká, že povedľa trvajúcej povinnosti splniť\n\nzáväzok vznikajú aj nové (ďalšie) práva a povinnosti, bez ohľadu na to, či dlžník omeškanie zavinil\nalebo nie. V občianskoprávnych vzťahoch sa výška sadzby úrokov z omeškania nedá zmluvne dojednať,\nresp. zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na vyššej než zákonom stanovenej výške na rozdiel od\nobchodnoprávnych vzťahoch, kde sa uprednostňuje dohoda podnikateľov o výške úrokov z omeškania.\n21. Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v\nspojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica\núrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke\nrozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000).\n22. Dohoda o úrokoch omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v\nzmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom (uznesenie NSSR z 18.\naugusta 2010, sp. zn. 4MCdo/8/2010).\n23. Odvolací súd znížil úroky z omeškania s poukazom na dobré mravy. Definíciu dobrých mravov\nponúka Uznesenie Ústavného súdu SR z 24. februára 2011 č. k. IV. ÚS 55/2011-19, podľa ktorého\ndobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a\ntvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa\ndobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych\na mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi\na mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť,\nvystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú\npovahu základných noriem (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011).\n24. V právnej vede existuje ustálený právny názor, že právna norma má byť dostatočne všeobecná, aby\ndokázala pokryť čo najviac spoločenských vzťahov a regulovať správanie a konanie adresátov právnej\nnormy. Samozrejme nie je možné pokryť úplne všetky spoločenské vzťahy, a preto zákonodarca zakotvil\nv právnych predpisoch inštitút dobrých mravov, aby tak bolo možné regulovať aj tie spoločenské vzťahy,\nktoré žiadna právna norma výslovne nepredvída.\n25. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych\nvzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie\nbyť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn.\n3Cdo/144/2010 uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného\nsubjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť\nprávnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už\nexistujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene\nalebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú\npriamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení. Ak je\nurčitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani\npri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť\ndodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná\" (resp. či ju zohľadní alebo\nnezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a\nto aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio).\n26. V danej veci odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznanej výške zákonných\núrokov z omeškania z 13 percent na 5 percent, to znamená že uplatnil tzv. moderačné právo súdu,\npričom sa ani nepokúsil odôvodniť, na základe akej právnej úpravy si osvojil uplatniť takúto zmenu vo\nvzťahu k zákonným úrokom z omeškania. Jedine veriteľ môže požadovať od dlžníka nižší zákonný úrok\nz omeškania, najviac však v hornej hranici tohto úroku, ktorá je stanovená v ustanovení § 3 nariadenia\nvlády č. 87/1995 Z. z., a teda ide o výlučné právo veriteľa. Ak teda odvolací súd využil moderačné\nprávo a znížil zákonné úroky z omeškania z dôvodu, že ich výška nebola v súlade s dobrými mravmi,\nmal svoje rozhodnutie odôvodniť zákonným spôsobom, vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd\nrozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre\nuskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti\nuvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.\n\n27. Odvolací súd ďalej v III. výroku rozsudku zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznanom nároku\nžalobcu voči žalovanej o náhrade trov konania v rozsahu 100 percent a to tak, že žiadnej zo sporových\nstrán nepriznal nárok na náhradu trov konania, pričom opätovne svoje rozhodnutie doslova žiadnym\nspôsobom nevysvetlil a neodôvodnil. Odôvodnenie odvolacieho súdu o nepriznaní trov žalobcovi ako\núspešnej sporovej strane v konaní je uvedené len v bode 32. odôvodnenia rozsudku: ,,O trovách konania\nstrán sporu a štátu (§ 396 ods. 1, 2 CSP) rozhodol odvolací súd so zreteľom na pomerný úspech\nstrán konania vo veci (priznaná istina spolu s príslušenstvom) tak, že stranám konania a štátu náhradu\nvzniknutých trov nepriznal (§ 255 ods. 1, 2 CSP)“. Je zrejmé, že odvolací súd v tejto časti postupoval\na aplikoval ustanovenie § 257 CSP, v ktorom je uvedené, že: ,,výnimočne súd neprizná náhradu trov\nkonania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.“\n28. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo\nsvojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných\nokolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej\nformulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady\nzodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1\nCSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej\nstrane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy\nnahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza,\nani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená,\nže tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri\nk tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn.\n3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho\nvoľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,\nči v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné\npri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto\nnie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady\nrozhodovania o trovách konania.\n29. V sporovom konaní (v danom prípade ide o také konanie) sa otázka náhrady trov konania spravuje\npredovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) a princípom procesného zavinenia na\nzastavení konania (§ 256 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie preto nemožno interpretovať tak, že\nsúdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania\nnepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi. Výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí\nbyť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy\nnáležite vysvetlená a konkretizovaná.\n30. Dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5Cdo/67/2010 z 9. júna 2010: ,,len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu\ntrov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné\nosobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia\nuvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť,\naby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych\nprípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú\ndané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.\nUstanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné\nzásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania;\nvždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený“.\n31. Dovolací súd poukazuje, že hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady\ntrov konania, ktorá jej nepriznanie alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako\nvýnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Musí\nteda ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.\n32. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane\núčastníkov konania. Dovolací súd dospel k záveru, že krajský súd neuviedol žiadne dôvody, pre použitie\ntohto výnimočného ustanovenia, na ktorých založil svoje rozhodnutie o trovách konania. Takýmto\n\npostupom došlo k popretiu ústrednej zásady procesného rozhodovania o náhrade trov konania a to\nzásady úspechu v konaní.\n33. K námietke sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa k aplikácii § 257 CSP dovolací súd poukazuje na\nuznesenie Ústavného súdu SR z 6. júna 2019: sp. zn. II. ÚS 113/2019,,rozhodovanie o trovách konania\nje v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia\nnepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní\npriestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku. Vyhodnocovanie\nokolností hodných osobitného zreteľa je totiž taká komplexná činnosť, že aj ak by sudca v určitom\nmomente zvažoval aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku, napokon by sa k jej aplikácii prikloniť\nnemusel. Vzhľadom na uvedené okolnosti, s poukazom na širokú škálu eventualít, ktoré môžu nastať pri\nrozhodovaní súdu, sa ústavný súd prikláňa skôr k potrebe následného vyčerpávajúceho vysvetlenia, v\nčom spočívali podľa konajúceho súdu okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal úspešnej\nstrane náhradu trov konania ako ku rigidne stanovenej povinnosti vždy a za každých okolností vyzvať\nstrany sporu, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku. Ústavný súd\nuznáva, že je žiaduce, ak konajúci súd pred rozhodnutím o aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku\nvytvorí pre strany konania priestor, aby mohli účinne uplatňovať námietky a argumenty „za a proti“\naplikácii predmetného zákonného ustanovenia. Na druhej strane samotná skutočnosť, že krajský súd\nnevyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k možnosti, že jemu ako úspešnej strane v konaní neprizná náhradu\ntrov konania, v okolnostiach daného prípadu podľa ústavného súdu nezakladá dôvod na vyslovenie\nporušenia práva na súdnu ochranu (m. m. IV ÚS 498/2018).“ Dovolací súd mal v preskúmavanej veci za\npreukázané, že odvolací súd pred vydaním rozhodnutia nevyzval žalobcu, aby sa vyjadril k možnosti,\nže jemu ako úspešnej strane v konaní neprizná náhradu trov konania, čo následne v odôvodnení\nrozsudku nezhojil a ani vyčerpávajúco nevysvetlil, v čom spočívali podľa konajúceho súdu okolnosti\nhodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal úspešnej strane náhradu trov konania, tak ako to uviedol\nústavný súd vo svojom uznesení z 6. júna 2019. sp. zn. II. ÚS 113/2019.\n34. Po relevantnom vyhodnotení právne významných otázok ohľadom dodržania povinnosti riadne\nodôvodniť rozhodnutie (ktoré má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak\nvylúčiť svojvôľu v tomto procese) dovolací súd uzatvára, že uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu majú v danom prípade za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky\nstanovené súdu v ustanovení § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie\nrozsudku. Z tohto dôvodu je dovolanie žalobcu procesne prípustné podľa § 420 písm. f) CSP a žalobca\nv ňom dôvodne namieta ním uvádzanú procesnú vadu zmätočnosti, pretože mu týmto nesprávnym\nprocesným postupom súdu bolo znemožnené realizovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n35. Ohľadom dovolania žalovanej dovolací súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť.\n36. Žalovaná v dovolaní formálne vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods.\n1 písm. c) CSP (napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne).\n37. Dovolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ\ndovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci vymedziť. Uvedené ustanovenie\nje nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods. 1 CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade\nnesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť\nnesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu\na zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím\nsúdom rozhodovaná rozdielne.\n38. V preskúmavanej veci však žalovaná nevymedzila označené dovolacie dôvody spôsobom\nuvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 tohto právneho predpisu. Žalovaná totiž v\ndanom prípade ani len nenastolila, nevymedzila, neformulovala, nepomenovala právnu otázku v zmysle\n\npredmetných ustanovení a ani neoznačila rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré danú otázku riešia\nrozdielne. Dovolací súd preto nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach,\nktorú otázku a ktoré rozhodnutia eventuálne mala dovolateľka na mysli. Za týchto okolností dovolací\nsúd nemohol pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré\npred ním riešili prvoinštančný, či odvolací súd. Dovolací súd je v súlade s dispozičnou zásadou viazaný\nuplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), vrátane ich obsahového i rozsahového vymedzenia, a\nz iných, než dovolateľom uplatnených dôvodov, napadnuté rozhodnutie preskúmavať nemôže. Preto\nak dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú\nvymedzené spôsobom uvedeným v § 432 CSP, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci, tento\nnedostatok má za následok odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) CSP.\n39. Dovolací súd napriek uvedenému aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie žalovanej\npodľa jeho obsahu a v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo nález sp. zn. I.ÚS 336/2019 z\n9. júna 2020) dospel k záveru, že žalovaná v dovolaní hlavne namietala zaplatenie sumy 2 580 USD. Je\nnázoru, že žalobca nepredložil dôkaz, že jej odovzdal hotovosť v sume 2 580 USD a neuniesol dôkazné\nbremeno v tomto smere a tiež hodnotenie dôkazov zo strany odvolacieho súdu považuje za nesprávne.\nPreto dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania žalovanej aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n40. Žalovaná namietala hodnotenie dôkazov v uvedenom smere zo strany odvolacieho súdu a považuje\nich za nesprávne. V súvislosti s uvedenou námietkou žalovanej treba zdôrazniť, že dovolaním nie je\nzásadne možné úspešne napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť možno len výsledok činnosti súdu\npri hodnotení dôkazov, pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného\nhodnotenia dôkazov, možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. V posudzovanej\nveci, podľa názoru dovolacieho súdu, z rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie) je\nzrejmý jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver,\npodľa ktorého súdu z celého postoja a konania žalovanej dospel k záveru, že na strane žalovanej došlo\nk vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške žalovanej sumy 2 580 USD, ktorú jej žalobca odovzdal v\nčasovom intervale od 30. augusta 1998 do 5. decembra 1998.\n41. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,\nže žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie v časti zaplatenia sumy 2 580 USD podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že žalovaná\nso skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu k danej\npovinnosti nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,\naby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s\njeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS\n251/03).\n42. Sumarizujúc vyššie uvedené, dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci v danom smere,\nnezistil ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, odvolací súd po zopakovaní\ndokazovania postupoval v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou\nvoľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Krajský súd pri\nzisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu,\nči opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým\nspôsobom zistil skutkový stav veci a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodol tak, že\njeho skutkové a právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom\nomyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska preto nemožno\npostupu odvolacieho súdu v časti povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2 580 USD nič vytknúť a námietky\nžalovanej preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP za neopodstatnené. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie\nžalovanej vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nie je prípustné, a preto ho v tejto\nčasti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\n\n43.\nNajvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451\nods. 3 druhá veta CSP).\n44. Čo sa týka dovolania žalobcu a vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa §\n420 písm. f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie\nvždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže\nbyť považované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449\nods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Vzhľadom na výskyt vady v zmysle § 420\npísm. f) CSP, dovolací súd sa už nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.\n45. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}