{"guid": "92d358fc-affe-49e1-8dea-1c3c4743d368:8d97da5e-045c-4746-8ec0-bc00f98200ef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8120204592.1", "spisova_znacka": "4Cdo/33/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/33/2023 z 20. 3. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2024, sp. zn. 4Cdo/33/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:8120204592.1", "identifikacne_cislo": "8120204592", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "sudca_id": 146, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-miroslav-septak-146", "datum_vydania": "2024-03-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy", "Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "nazov": "§ 53 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "nazov": "§ 451 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-52", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-451", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8d97da5e-045c-4746-8ec0-bc00f98200ef", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8120204592.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8120204592.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8120204592.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/33/2023\n8120204592\n20. 03. 2024\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2024:8120204592.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O.S. Š., narodeného XX. M. XXXX, C., Š. XX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, Svidník, Sovietskych hrdinov 163/66, IČO: 31\n954 448, proti žalovanej Tatra banka, a.s., Bratislava, Hodžovo námestie 3, IČO: 00 686 930, o\nvydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 394,22 eura a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky,\nvedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20 Csp 70/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove zo dňa 31. augusta 2021, sp. zn. 11 CoCsp 7/2021, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. augusta 2021, sp. zn. 11 CoCsp 7/2021 v časti\npotvrdzujúceho výroku týkajúceho sa určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. VII.\nZáverečné ustanovenia v bodoch 3.3 a 3.4 zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 2613729952\nz 8. júna 2017 ako aj vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ resp. „okresný súd“) rozsudkom zo dňa\n21. decembra 2020 č.k. 20Csp 70/2020-45 uložil žalovanej povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné\nobohatenie vo výške 394,22 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 394,22 eura\nod 15. mája 2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); súčasne určil, že\nzmluvná podmienka uvedená v čl. VII. Záverečné ustanovenia v bodoch 3.3 a 3.4 zmluvy o poskytnutí\nspotrebiteľského úveru č. 2613729952 z 8. júna 2017 (ďalej len „spotrebiteľská zmluva“) v znení „Osobné\núdaje dlžníka sú v nevyhnutnom rozsahu poskytované osobám uvedeným v bode 3.1, a to za účelom\njednoznačnej identifikácie dlžníka, poskytovania zabezpečovania a vykonávania finančných a s nimi\nsúvisiacich služieb a produktov a ďalšie účely dohodnuté v zmluve. Dlžník v tých prípadoch, kedy sú\njeho osobné údaje spracúvané na základe súhlasu, súhlasí so spracovaním poskytnutých osobných\núdajov do informačného systému veriteľa a s ich poskytovaním na spracovanie do informačného\nsystému v rozsahu nevyhnutnom pre naplnenie konkrétneho účelu spracovania osobám uvedeným\nvyššie za účelom podľa predchádzajúcej vety, a to aj v prípade cezhraničného toku informácií do krajín,\nktoré poskytujú primeranú úroveň ochrany v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov. Súhlas\ndlžníka podľa bodu 3.3 sa poskytuje na dobu trvania záväzkového vzťahu a päť rokov po jeho zániku,\nak v konkrétnom súhlase nie je s dlžníkom dohodnutá iná doba jeho trvania. Inak sú osobné údaje\ndlžníka spracúvané počas doby trvania konkrétneho účelu spracúvania.“ je neprijateľnou zmluvnou\npodmienkou (výrok II.) a napokon priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok III.).\nV dôvodoch svojho rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol, že na základe vykonaného dokazovania\nmal za preukázané, že žalobca ako dlžník a žalovaná ako veriteľka uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom\núvere, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške 3 840 eur. Na základe tvrdení žalobcu\na po preskúmaní samotnej zmluvy prvoinštančný súd dospel k záveru, že v predmetnej zmluve absentuje\núdaj o termíne konečnej splatnosti, ktorý musí byť určený presne, jasne, určito a zrozumiteľne. Nestačí\nlen dedukcia z iných údajov uvedených v zmluve, napríklad z toho, že bolo dohodnutých celkovo 33\nsplátok a spotrebiteľ má byť jasne a zrozumiteľne informovaný o konkrétnom termíne, dátume konečnej\n\nsplatnosti, ktorý musí byť v zmluve výslovne uvedený bez ohľadu na to, či je možné alebo nie je možné\ntento dátum vyvodiť z počtu splátok. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie konštatoval, že sporná\nspotrebiteľská zmluva neobsahuje jednu z náležitostí v zmysle zákona podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona\nč.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z.), už na základe čoho bolo možné\nkonštatovať, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov,\nnavyše súd prvej inštancie konštatoval aj nesprávne uvedenie výšky všetkých splátok, ku ktorému\nzáveru dospel jednoduchým vynásobením poštu splátok a jej výšky a porovnaním údajov v zmluve. V\ndanom prípade žalobca čerpal úver v celku vo výške 3 840 eur a uhradil pritom sumu 4234,22 eura. Pri\nkonštatovanej absencii náležitosti uvedených v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) a l) zákona č. 129/2010\nZ. z. a z toho vyplývajúcom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa žalovaná bezdôvodne\nobohatila na úkor žalobcu o (žalovanú) sumu 394,22 eura, ktorú je povinná žalobcovi vrátiť a to spolu s\npríslušenstvom. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa súd prvej inštancie v prvom\nrade zaoberal naliehavým právnym záujmom žalobcu na požadovanom určení, pričom vychádzajúc z\nustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady\nč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).\nKonštatoval, že naliehavý právny záujem žalobcu v danej veci ako spotrebiteľa na požadovanom určení\nje daný bez toho, aby žalobca musel takýto naliehavý právny záujem na určení osobitným spôsobom\npreukazovať. Po preskúmaní spornej spotrebiteľskej zmluvy súd prvej inštancie zhodne s názorom\nžalobcu označil za neprijateľné tie zmluvné podmienky, ktorými spotrebiteľ/klient udelil súhlas pre široký\nokruh neurčitých subjektov spracovávať jeho osobné údaje. Ak chýba individuálne dojednanie takéhoto\nširokého oprávnenia pre neurčitý počet subjektov uvedených v bode 3.1, tak ani odvolávka na zákon\no bankách neobstojí, pretože sa tu vytvára nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v\nneprospech spotrebiteľa.\n1.1. Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovení § 52, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3,\nods. 4, ods. 5, § 451 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Občiansky zákonník“) v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského\núveru, § 298 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 9 ods. 1, ods. 2\nzákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru.\nÚroky z omeškania priznal žalobcovi v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a\nustanovením § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré\nustanovenia Občianskeho zákonníka. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa ustanovenia\n§ 255 ods. 1 CSP a priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.\n2. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom zo dňa 31. augusta 2021 sp. zn. 11\nCoCsp 7/2021 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP\npotvrdil. Sporovým stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie\ndostatočne jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za\npreukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným\nspôsobom objasnil na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec správne posúdil.\nV nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať, resp. dopĺňať rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie. Ďalej uviedol, že s namietanou argumentáciou žalovanej, týkajúcou sa správnosti\neurokonformného výkladu, požiadavkou na aplikáciu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3Cdo 146/2017 ako aj posúdenia náležitosti zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru podľa\n§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom\nvysporiadal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, resp. neodôvodnené. Pokiaľ žalovaná\nv súvislosti s nesprávnou interpretáciou termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru zo strany\nsúdu prvej inštancie poukazovala na znenie samotnej spornej spotrebiteľskej zmluvy, odvolací súd sa\ns jej argumentáciou nestotožnil. Poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená\npred novelizáciou zákona o spotrebiteľských úveroch zákonom č. 279/2017 Z.z. teda v čase, keď\nzákon o spotrebiteľských úveroch kvalifikoval termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ako\nobligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s absenciou ktorej bola spojená bezúročnosť a\nbezpoplatkovosť takéhoto úveru. Údaj, vyjadrený slovným spojením, konečná splatnosť úveru nastane:\n„V deň splatnosti poslednej 33. splátky (t.j. 32 mesiacov od splatnosti prvej splátky) v spojení s čl.\nIII. bod 4. zmluvy“ aj odvolací súd považoval za nedostatočný. Konečná splatnosť úveru by mala byť\nuvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný\n\na transparentný. Za vecne správny považoval odvolací súd aj výrok súdu prvej inštancie, ktorým za\nneprijateľné v danej veci považoval, že v zmysle spornej podmienky spotrebiteľ udeľuje predformulovaný\nsúhlas na poskytnutie osobných údajov bližšie neurčenému počtu subjektov (v zmluve bod III.1 písm.\na až s). V uvedenom smere odvolací súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 14.\nmarca 2013 vo veci C-415/11 Mohamed Azis c/a Mohamed Aziz c/a Caixa d'Estalvis de Catalunya,\nTarragona i Manresa (Catalunyacaixa), ktorým súdny dvor rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13\nsa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na\nzáklade analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi\nzmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa\nvyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve.\nZároveň sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne postavenie uvedeného spotrebiteľa\nz hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie\nuplatňovaniu nekalých podmienok; na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke\ndôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza\nso spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s\ndotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Odvolací súd nespochybnil skutočnosť, že banke\nvyplýva zo zákona o bankách povinnosť poskytovať informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa\nklienta banky, ktoré sú predmetom bankového tajomstva tretím osobám, a to so súhlasom klienta alebo aj\nbez jeho súhlasu (osobám v citovanom zákone taxatívne vymenovaným). Súčasne však banka túto svoju\nzákonnú povinnosť nemôže vykonávať tak, že sama určí okruh subjektov, ktorým so súhlasom klienta\nposkytne bankové doklady a informácie a klient pod hrozbou straty možnosti získať spotrebiteľský úver\nspotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu takéto ustanovenie podpíše. O nároku na náhradu trov odvolacieho\nkonania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods.\n1 CSP a ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovaná\nv odvolacom konaní úspech nemala a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcovi\nv priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd nárok na ich\nnáhradu sporovým stranám nepriznal.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie\nžalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) podala dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovala ustanovením\n§ 420 písm. f) CSP a 421 ods. 1 písm. b) CSP. Namietala porušenie práva na spravodlivý proces,\npričom vytýkanú vadu zmätočnosti videla v nepreskúmateľnosti, vnútornej protirečivosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu, ktoré nedáva odpoveď na ňou vznesené podstatné otázky vo vzťahu k posudzovanej\nneprijateľnej podmienke. Tiež právne závery odvolacieho súdu sú nesprávne a preto aj jeho rozsudok\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení. Konkrétnejšie žalovaná namietala, že plnenie zákonných\npovinností podľa zákona o bankách nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Na tento argument\nodvolací súd nedal relevantnú odpoveď. Za ďalšie, odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí\nneodpovedal ani na otázku, či pri takom výklade neprijateľnej podmienky, ako ju interpretoval vo výroku\nII. rozsudku súd prvej inštancie a zákona o bankách by bola žalovaná ako banka znevýhodnená\nvoči nebankovým subjektom poskytujúcim identické služby, ktoré však nie sú viazané bankovým\ntajomstvom - k tomuto argumentu sa odvolací súd ani okrajovo nevyjadril. Ani takýto postup nie je\nv súlade s právom na spravodlivý proces. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie\nzaložil rozsudok v žalovanou napadnutej časti na tom, že nad rámec § 91 ods. 1 tretej vety zákona\no bankách formuloval dve dodatočné podmienky pre súhlas na poskytnutie bankového tajomstva,\nnesplnenie ktorých má viesť k neprijateľnosti súhlasu podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to\n1/ súhlas nesmie byť udelený bližšie neurčenému počtu prijímateľov bankového tajomstva subjektov a\n2/ banka nesmie podmieňovať uzavretie zmluvy udelením súhlasu. Pritom tieto podmienky nevyplývajú\npriamo zo zákona a už len preto sú v rozpore s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nže ochrana spotrebiteľa nepotrebuje ,,osobitnú expanzívnu interpretáciu“. Dovolací dôvod podľa §\n421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná formulovala tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a\nsíce ,,je súhlas klienta banky (spotrebiteľa) podľa § 91 ods. 1 tretej vety zákona č. 483/2001 Z.z. o\nbankách v znení neskorších predpisov na poskytnutie osobných údajov, ktoré sú zároveň bankovým\ntajomstvom uvedeným v zmluve o spotrebiteľskom úvere bez ďalšieho neprijateľnou podmienkou podľa\n§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka len preto, že spotrebiteľ ním udeľuje v zmluve o spotrebiteľskom\núvere predformulovaný súhlas na poskytnutie údajov bližšie neurčenému počtu subjektov, banka sama\nv zmluve o spotrebiteľskom úvere určí okruh subjektov, ktorým na základe tohto súhlasu môže\nposkytovať bankové tajomstvo týkajúce sa tohto klienta, ak klient pod hrozbou straty možnosti získať\n\nspotrebiteľský úver zmluvu obsahujúcu takéto ustanovenia podpíše?“ Za ďalšie, „Je súhlas podľa vyššie\nuvedeného bez ďalšieho neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak\nbanka podľa príslušných právnych predpisov (zákona o bankách a GDPR) môže predmetné údaje\nposkytovať osobám uvedeným v tomto súhlase aj bez akéhokoľvek súhlasu klienta?“. Odvolací súd v\nnapadnutom rozsudku na obe otázky odpovedal kladne, žalovaná však s jeho právnym posúdením resp.\ninterpretáciou nesúhlasí, pretože nie je možné spravodlivo od banky žiadať, aby udelením predmetných\nsúhlasov nepodmieňovala uzavretie zmluvy. Naopak vyžadovať tieto súhlasy pri uzatvorení zmluvy je\ns ohľadom na ich charakter plne oprávnené a legitímne - dokonca by sa dalo povedať, že je to na\nposkytovanie bankových služieb až nevyhnutné. Zo zhora uvedených dôvodov žalovaná dovolací súd\nžiadala, aby rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec\nvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp., aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu\nv časti týkajúcej sa určenia neprijateľnej podmienky zamietne.\n4. Žalobca v podanom vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že napadnutý rozsudok netrpí vadou\nzmätočnosti, pretože odvolací súd sa dostatočne zaoberal všetkými právne významnými námietkami\nžalovanej v odvolacom konaní. Prípustnosť jej dovolania preto podľa § 420 písm. f) CSP nie je daná.\nPokiaľ ide o ďalší dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP z východísk, na ktorých stavia\nžalovaná posudzovanie predmetnej zmluvnej podmienky v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru\nzo dňa 8. júna 2017 čl. VII. záverečné ustanovenia bod 3.3. a 3.4. vyplýva, že v spotrebiteľskej zmluve\nmôže žalovaný/žalovaná ako dodávateľ formulovať súhlas s nakladaním s osobnými údajmi klienta\nspôsobom, aby jej bolo umožnené nakladať s osobnými údajmi v zásade podľa vlastnej úvahy. Z kontextu\ndovolania však vyplýva, že žalovaná ako dodávateľ posudzuje obsah zmluvných podmienok a to najmä\nbodu 3.1. pričom predmetom súdneho prieskumu bol bod 3.3. a 3.4., ktoré boli určené ako neprijateľné\nzmluvné podmienky vo výroku rozsudku prvoinštančného súdu. Z kontextu dovolania vyplýva, že podľa\nnázoru žalovanej odvolací súd (ako aj prvoinštančný súd) nezistili skrz zákona o bankách a režimu GDPR\nsprávne skutkový stav a preto nesprávne vec právne posúdili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.\nZ toho dôvodu vo vzťahu k vyriešeniu tejto právnej otázky nepôjde o dôvod nesprávneho právneho\nposúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné zistenie skutkového\nstavu. Uvedením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý žalovaná považuje za dôležitý, dovolateľka\nnesmeruje v tomto prípade proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. Na základe\nuvedeného samotná koncepcia dovolania a argumentácia žalovanej vylučuje prípustnosť dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Pre prípad ak by dovolací súd napriek argumentácii žalobcu posúdil\ndovolanie žalovanej ako prípustné žiadal, aby dovolací súd vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy aj\nskutočnosť, že predmetná zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. VII. bod 3.3. a 3.4. zmluvy o poskytnutí\nspotrebiteľského úveru zo dňa 8. júna 2017 je koncipovaná svojím rozsahom širšie ako len rámec\nobchodného tajomstva podľa zákona o bankách, avšak v zásade na nakladanie s osobnými údajmi (bez\nurčenia rozsahu) na akýkoľvek (neurčitý) účel. V snahe získať úver nezostávalo žalobcovi nič iné len\npretlač zmluvy, na ktorej sa nachádza táto zmluvná podmienka, podpísať. Súhlas formálne dosiahnutý\nštandardnou zmluvnou podmienkou navyše bez možnosti odmietnuť alebo ho odvolať, nemožno za\nžiadnych okolností považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na\nktorých sa tento výslovne zákonom o ochrane osobných údajov požaduje. Na základe uvedeného\nžalobca navrhol, aby dovolací súd postupom podľa § 447 písm. f) CSP uznesením dovolanie odmietol,\nalternatívne dovolanie ako nedôvodné rozsudkom zamietol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na\nrozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§\n428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,\nže dovolanie žalovanej je nielen prípustné, ale aj dôvodné.\n6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,\nsa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť\nvnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania\n\nktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú\nalebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej\nprávomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).\n7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\nZ citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je\nproti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú\ntaxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten , kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n10. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný tak, ako sú obsahovo vymedzené\nv podanom dovolaní.\n11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f) CSP sú\nzásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť\nfyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať\nvšetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je\nprávo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich\nspravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n12. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).\n13. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany sporu na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\n14. V preskúmavanej veci žalovaná prípustnosť a dôvodnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) a §\n431 ods. 1 CSP vyvodila z toho, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení, je nepreskúmateľné, vnútorne protirečivé nedávajúce odpoveď na ňou vznesené\npodstatné otázky vo vzťahu k posudzovanej neprijateľnej podmienke (bližšie viď 3.).\n15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,\nže k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo\n73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie\ndovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov jej bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý\nproces.\n\n16. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami\nstrán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení\nrozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými\ntvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n17. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku\nv prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom\nprípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby\naj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam\nstrán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení\nrozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení\nrozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký\nargument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej\npovahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže\npriniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,\n1296 s.).\n18. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj\nprávo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho\nrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom\npre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie\n(I. ÚS 46/05).Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je\nnepreskúmateľné. Inak povedané k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP\nmôže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013,\nIII. ÚS 47/2019, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018).\n19. V zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené\nprocesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľných spôsobom reagovať\nv súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS\n32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje\nkaždému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky\nodôvodneného rozsudku.\n20. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby\nna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v\nodôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,\nč. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis\nproti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).\n21. V danom prípade dovolací súd zistil, že žalovaná súčasťou svojich odvolacích námietok (č.l. 54\na nasl. spisu) okrem iného učinila aj námietku, že „plnenie zákonných povinností podľa zákona o\nbankách nemôže byť neprijateľnou podmienkou“. V uvedenom smere odvolací súd uviedol (a to aj s\npoukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie), že „...nespochybňuje skutočnosť, že banke\nvyplýva zo zákona o bankách povinnosť poskytovať informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich\nsa klienta banky, ktoré sú predmetom bankového tajomstva tretím osobám, a to so súhlasom klienta\nalebo aj bez jeho súhlasu (osobám v citovanom zákone taxatívne vymenovaným). Súčasne však\nbanka túto svoju zákonnú povinnosť nemôže vykonávať tak, že sama určí okruh subjektov, ktorým\nso súhlasom klienta poskytne bankové doklady a informácie a klient pod hrozbou straty možnosti\nzískať spotrebiteľský úver spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu takéto ustanovenie podpíše...“. Takáto\nreakcia bola podľa názoru dovolacieho súdu na predmetnú námietku postačujúca; z uvedeného dôvodu\npreto žalovaná nedôvodne namietala odvolaciemu súdu nedostatočnú odpoveď. Za ďalšie odvolateľka/\ndovolateľka namietala, že pri takom výklade neprijateľnej podmienky, ako ju interpretoval v zmysle\nzákona o bankách súd prvej inštancie a odvolací súd, bola „ako banka znevýhodnená voči nebankovým\n\nsubjektom poskytujúcim identické služby; bola by diskriminovaná voči iným súťažiteľom; žalobca mal\nprávo kedykoľvek súhlas odvolať“. Na tieto argumenty už ale odvolací súd v dôvodoch napadnutého\nrozhodnutia nedal relevantnú odpoveď resp. neodpovedal na predmetné námietky. Takisto nereagoval\nna odvolacie námietky žalovanej, že dôvody, ktoré viedli prvoinštančný súd k záveru o neprijateľnosti\nsúhlasu (súhlas by mal byť naformulovaný individualizovane; banka nesmie podmieňovať uzavretie\nzmluvy udelením súhlasu) na poskytnutie bankového tajomstva sú v rozpore so zákonom resp. z neho\n(viď zákon o bankách) nevyplývajú. Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že dovolateľka v súvislosti s\nuplatnenou vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP dôvodne namietala náležité nevysporiadanie\nsa s podstatnou argumentáciou uplatnenou v odvolaní, týkajúcou sa posúdenia neprijateľnej zmluvnej\npodmienky uvedenej v článku VII. Záverečné ustanovenia v bodoch 3.3 a 3.4 spotrebiteľskej zmluvy o\núvere. Nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej\nvade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania ale zároveň aj jeho\ndôvodnosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva dostatočnú odpoveď na uplatnenú podstatnú\nodvolaciu argumentáciu žalovanej v zmysle § 387 ods. 3 v spojení s § 393 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\nna jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii\nobsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu\nprávnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola\nzabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (IV. ÚS 1/2002, II.\nÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).\n22. Z týchto dôvodov dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu v\nzmysle § 449 ods. 1, 2 CSP a mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).\n23. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku dovolací súd nepristúpil ani k posúdeniu\nopodstatnenosti argumentácie dovolateľky, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom. Postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na\nnázore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je\npredčasné posudzovať otázky súvisiace so správnosťou právneho posúdenia veci (1 Cdo 166/2017, 2\nCdo 88/2017, 3 Cdo 146/2018, 4 Cdo 191/2018).\n24. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453\nods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\nsúd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}