{"guid": "bc1307d7-e340-49bb-8d81-45f472e546cc:7fdc8d78-0f4b-432f-a705-3c0bb1f75a50", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7819203489.1", "spisova_znacka": "4Cdo/148/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/148/2023 z 26. 8. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. augusta 2024, sp. zn. 4Cdo/148/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:7819203489.1", "identifikacne_cislo": "7819203489", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "sudca_id": 338, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-svetlovska-338", "datum_vydania": "2024-08-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "IV. ÚS 186/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:2cbfdf24-a9af-4ee4-a2e0-fdeea3381646", "datum": "2025-04-22", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-8", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7fdc8d78-0f4b-432f-a705-3c0bb1f75a50", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7819203489.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:7819203489.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:7819203489.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/148/2023\n7819203489\n26. 08. 2024\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2024:7819203489.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V. Q., narodeného XX. V. XXXX, N. H., G.\nXX/XX, prechodne L. M., N. XX/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Csákóm, Rožňava,\nHviezdoslavova 4, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\norgánu verejnej moci, vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 10C/36/2019, o dovolaní\nžalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. marca 2023 sp. zn.11Co/11/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. marca 2023 sp. zn. 11Co/11/2022, ktorým\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku o d m i e t a.\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. marca 2023 sp. zn. 11Co/11/2022 v časti, v ktorej zmenil\nzamietavý výrok tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody z titulu ušlého zisku\nvo výške 753,92 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia\nv r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. októbra 2021, č. k. 10C/36/2019\n- 203 I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody z titulu ušlého zisku vo výške\n5.312,71 eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur, všetko v lehote do 30 dní od\nprávoplatnosti rozsudku, II. priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 100\n% z priznanej sumy a III. zamietol žalobu o zaplatenie 7.144,79 eura náhrady škody z titulu ušlého zisku\na 5.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 3 ods. 1\na 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 1 písm. a) a § 17 ods. 1 až 4 zákona č.\n514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov v znení účinnom k 4. februára 2016 a vecne tým, že na základe nezákonného rozhodnutia,\nktoré bolo dovolacím súdom zrušené, žalobca nastúpil na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym\nstupňom stráženia od 19. februára 2016 do 17. mája 2017 a z uloženého nezákonného trestu vykonal\n453 dní. V čase pred nástupom na výkon trestu odňatia slobody bol zamestnaný. Po vyhodnotení\nvykonaných dôkazov dospel k záveru o naplnení zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Skonštatoval, že\nna strane žalobcu došlo ku škode vo forme ušlého zisku - straty na zárobku počas jeho výkonu trestu\nodňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7To/98/2015 zo\n4. februára 2016 vo výmere 10 rokov. Zdôraznil, že jedinou príčinou ukončenia pracovného pomeru\nžalobcu bola skutočnosť, že žalobca rešpektoval právoplatný rozsudok a dobrovoľne nastúpil na výkon\ntrestu odňatia slobody. Pri stanovení výšky ušlého zisku vychádzal z údajov uvedených v sumárnom\nopise mzdového listu žalobcu a keďže bola žalobcovi vyplácaná mzda v českých korunách, vykonal jej\nprepočet na eurá na základe údajov uvedených na stránke Národnej banky Slovenska o priemernom\nkurze českej koruny voči euru a to za každý mesiac počas doby výkonu trestu odňatia slobody. Týmto\nspôsobom dospel k záveru, že ušlý zisk žalobcu pozostávajúci zo straty na zárobku (čistej mzdy, ktorú\n\ndosahoval u svojho zamestnávateľa pred nástupom do výkonu trestu, t. j. 9.640,00 Kč mesačne) za\nobdobie od 19. februára 2016 do 17. júla 2017 predstavuje 5.312,71 eura. Žalobcovi nepriznal cestovné\nnáhrady za jednotlivé mesiace, nakoľko nárok na ich preplatenie vzniká až po ich vynaložení. Zároveň\nžalobcovi nepriznal ušlý zisk v podobe náhrady pohyblivej zložky mzdy z dôvodu, že sa táto v opisoch\nmzdového listu nenachádzala, pričom podľa článku 4 pracovnej zmluvy išlo o fakultatívnu zložku mzdy\nžalobcu. Poukázal na to, že žalobca nepredložil listinné dôkazy, z ktorých by bolo možné zaradiť aj túto\nzložku do jeho mzdy, pričom predložil výpisy z účtu, z ktorých vyplýva, že mu mesačne bola vyplácaná\nmzda označená ako výplata od spoločnosti DUMAKOV, s. r. o. Praha a zároveň predkladal aj výpis z\núčtu, kde od platiteľa W. X., B. B.Ň., Z., mu bola vyplácaná odmena, teda odmenu mu vyplácal subjekt\nodlišný od jeho v tom čase zamestnávateľa. V tejto časti uzavrel, že žalobca nepreukázal, že by aj táto\nzložka mala tvoriť jeho mzdu a žalobu v tejto časti zamietol. Pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy\nvo výške 20.000 eur, súd prvej inštancie dospel k záveru, že je dôvodný čo do priznanej sumy, nakoľko\ndošlo k naplneniu ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) zákona 514/2003 Z. z., t. j. žalobcovi bol rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 7To/98/2015 z 4. februára 2016 uložený trest odňatia slobody v\ntrvaní desať rokov nepodmienečne, ktorý bol v rámci dovolacieho konania rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6Tdo/46/2016 zo 17. mája 2017 zrušený z dôvodu porušenia zákona v\nneprospech odsúdeného, pričom žalobca vykonal časť uloženého trestu odňatia slobody so zaradením\ndo ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, ktorým pozbavením\nosobnej slobody v trvaní 453 dní došlo k závažnému zásahu do práv žalobcu v zmysle článku 17\nÚstavy Slovenskej republiky, článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako\naj k porušeniu zákona v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), § 322 ods. 3 Trestného\nporiadku a § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 334/2012 Z.\nz. v neprospech obvineného. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu postupoval podľa\nkritérií ustanovených v § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom neprihliadol na jeho trestnú\nminulosť z dôvodu, že jeho skoršie právoplatné odsúdenia v iných trestných veciach boli zahladené,\nresp. odpustené na základe amnestie. Uviedol, že priznanie nemajetkovej ujmy je dôvodné, keďže\nžalobcovi bola reálne a nezákonne obmedzená osobná sloboda, v dôsledku čoho nemohol vykonávať\nsvoju prácu u zamestnávateľa a zarábať si na obživu, úplne sa mu narušil súkromný život, musel prerušiť\npartnerské a rodinné väzby a žiť s predstavou, že výkon trestu odňatia slobody bude trvať desať rokov,\nčo značne ovplyvňovalo aj jeho budúcnosť, čím mu vznikla závažná ujma. Uviedol, že iba samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, nakoľko žalobca stratil po dlhú dobu\nosobnú slobodu a dospel k záveru o primeranom peňažnom odškodnení nemajetkovej ujmy vo výške\n15.000 eur, ktoré odškodnenie predstavuje sumu 1.000 eur za jeden mesiac výkonu trestu odňatia\nslobody a v prevyšujúcej časti žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol. O trovách\nkonania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie strán sporu rozsudkom z 29. marca\n2023 sp. zn.11Co/11/2022 I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, v\nzamietavom výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy a v časti zamietavého\nvýroku, ktorým súd zamietol žalobu o zaplatenie náhrady škody z titulu ušlého zisku nad sumu 6.066,63\neura, II. vo zvyšku zmenil zamietavý výrok tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu\nškody z titulu ušlého zisku vo výške 753,92 eura do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a III. zrušil\nrozsudok v napadnutom výroku o trovách konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie. Mal za nesporné, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7To/98/2015\nzo 4. februára 2016 bol žalobcovi uložený trest odňatia slobody v trvaní desať rokov nepodmienečne,\nktorý bol v rámci dovolacieho konania rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n6Tdo/46/2016 zo 17. mája 2017 zrušený z dôvodu porušenia zákona v neprospech odsúdeného so\nsúčasným prepustením žalobcu z výkonu trestu na slobodu, čím došlo k naplneniu ust. § 8 ods. 1 písm.\na) zákona 514/2003 Z. z. Súhlasil so súdom prvej inštancie o preukázaní zákonných predpokladov\nzodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím o treste.\nZáklad nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi rozhodnutím o treste,\njednoznačne je daný vzhľadom na výsledok trestného stíhania, ktoré skončilo uložením podmienečného\ntrestu odňatia slobody. Za dôvodné podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno považovať ani výhrady\nstrán k spôsobu, akým súd prvej inštancie zdôvodnil svoje závery o forme a výške odškodnenia\nnemajetkovej ujmy a poukázal na body 48. až 58. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých\nzdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla obmedzením jeho osobnej slobody a držaním vo výkone trestu po\ndobu 453 dní a prečo vzniknutú ujmu považoval za závažnú, z akých dôvodov samotné konštatovanie\nporušenia práva (morálne zadosťučinenie) nie je postačujúce, ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých\n\ndospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného zadosťučinenia s prihliadnutím na osobu\nžalobcu a jeho doterajší spôsob života, dĺžku trvania výkonu trestu i jej dopad do osobnostnej sféry\npoškodeného a s poukazom na to, že už samotný pobyt vo výkone trestu je vždy závažným zásahom\ndo slobody jednotlivca a na súkromný, pracovný a spoločenský život a aj duševné zdravie trestne\nstíhanej osoby má také negatívne dopady, ktoré odôvodňujú priznanie satisfakcie v peňažnej forme.\nNesúhlasil s odvolacou námietkou strán, že súd prvej inštancie v rozhodnutí nevysvetlil svoju úvahu,\nna podklade ktorej za primeranú považoval sumu odškodnenia 1.000 eur za mesiac trvania výkonu\ntrestu, keď súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal so všetkými\ndôkazmi, ktoré predložili strany sporu a podrobne popísal konkrétne skutkové okolnosti, ktoré vzal\npri rozhodovaní do úvahy a z odôvodnenia rozsudku vyplýva, akou úvahou sa riadil, keď dospel k\nzáveru, že morálna satisfakcia v danom prípade nepostačuje a sú naplnené zákonné predpoklady\npre priznanie peňažnej náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu. Odvolací súd podporne poukázal\nna rozhodnutia, predmetom ktorých bolo odškodnenie nezákonne vykonanej väzby a to rozhodnutie\nNajvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 z 11. januára 2012, v zmysle ktorého adekvátnym je\nodškodnenie v rozsahu 20 eur až 50 eur za jeden deň trvania väzby, obdobne aj uznesenie Ústavného\nsúdu SR sp. zn. I. ÚS/702/2016 -11 z 23. novembra 2016, ktorý za adekvátne odškodnenie považuje\nčiastku 20 eur až 60 eur za jeden deň väzby. Vychádzajúc z judikatúry a rozhodovacej praxe súdov\nodvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy zohľadniac povahu\ntrestného stíhania, osobu žalobcu a jeho doterajší spôsob života, dĺžku trvania výkonu trestu i negatívny\ndopad do osobnostnej sféry žalobcu, na jeho slobodu, právo na súkromie a dôstojnosť, stanovil výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy v strednej hodnote (priemere) tohto rozmedzia obvykle súdmi priznávanej\nrelutárnej satisfakcie za nezákonné obmedzenie osobnej slobody a preto nemožno považovať jeho\nrozhodnutie za neodôvodnené, rozporuplné ani za svojvoľné. Vzhľadom na preukázané skutkové\nokolnosti posudzovaného prípadu z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov\nvzniknutých žalobcovi v dôsledku obmedzenia osobnej slobody a výkonom trestu, pri rešpektovaní\ntiež doktríny, podľa ktorej náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie\nzávažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné\nzranenia alebo násilné činy, ako aj s prihliadnutím na to, že žalobca je osobou s trestnou minulosťou,\nktorý opakovane páchal trestnú činnosť, pričom aj v preskúmavanej veci bol právoplatne odsúdený na\ntrest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený, teda sa na žalobcu z právneho hľadiska\nhľadí ešte ako na odsúdeného, mal odvolací súd za to, že súdom prvej inštancie priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur (cca 33 eur za deň výkonu trestu), je rozumne primeraná i v\nsúlade s požiadavkou spravodlivosti a závermi ustálenými v rozhodovacej praxi a judikatúre Najvyššieho\nsúdu SR, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ďalej konštatoval, že suma\nžalobcovi prisúdenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade zohľadňuje tiež maximálnu\nvýšku odškodnení, ktoré podľa vnútroštátnej právnej úpravy patria za hierarchicky závažnejšie morálne\nzásahy obetiam násilných trestných činov a zároveň v záujme právnej istoty je konzistentná s už\njudikovanými prípadmi odškodnenia za väzbu, ktoré súdy priznali v iných skutkovo porovnateľných\nprípadoch.\n2.1. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 12.457,50 eura z titulu ušlej mzdy počas\ndoby výkonu trestu odňatia slobody nariadeného na základe nezákonného rozhodnutia o treste, odvolací\nsúd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku v napadnutej zamietavej časti týkajúcej sa\ntohto nároku žalobcu, a zároveň v súlade s už cit. ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje tiež úplnosť a\nsprávnosť skutkového nálezu a právnych záverov napadnutého rozsudku v tejto zamietavej časti, na\nktoré v podrobnostiach odkázal.\n2.2. Odvolací súd súhlasil so súdom prvej inštancie, že v prípade vyplácaných odmien ide o v pracovnej\nzmluve dohodnutú pohyblivú (fakultatívnu) zložku mzdy, na ktorú nevzniká právny nárok a dôležitým\nfaktorom je aj skutočnosť, že táto zložka mzdy bola žalobcovi do jeho nástupu na výkon trestu odňatia\nslobody vyplácaná subjektom odlišným od jeho zamestnávateľa, pričom je bez relevancie, že išlo o\nkonateľa spoločnosti, ktorá v tom čase zamestnávala žalobcu.\n2.3. Odvolací súd takisto súhlasil s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie nezaradil do základu na\nvýpočet ušlého zisku cestovné náhrady a to už len vzhľadom na samotnú podstatu tohto právneho\ninštrumentu, ktorého účelom je náhrada zamestnancom skutočne a preukázateľne vynaložených\nvýdavkov, ktorý nárok vzhľadom na výkon trestu žalobcom v rozhodnom období nemá reálny základ.\n\n2.4. Pokiaľ ide o rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť\nzaplatiť žalobcovi náhradu škody z titulu ušlého zisku vo výške 5.312,71 eura odvolací súd konštatoval,\nže rovnako ako právna úprava občianskoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví nepodmieňuje\nnárok na náhradu za stratu na zárobku trvaním zárobkovej pracovnej činnosti poškodeného v čase\núrazu, nemožno ani nárok na náhradu za stratu na zárobku počas trvania výkonu trestu podmieňovať\nokolnosťou, že pracovný pomer trval ku dňu nástupu na výkon trestu. Právny poriadok teda vychádza z\nmožnosti poskytnúť náhradu za stratu na zárobku aj vo vzťahu k zárobkovej činnosti, ktorá je v okamihu\nnástupu na výkon trestu iba predpokladaná a ktorej výkon by začal neskôr, nebyť nástupu na výkon\ntrestu, a je teda potrebné vyvodiť, že k odškodniteľnej strate na zárobku v zmysle ustanovenia § 445 a\nnasl. Obč. zák. môže výnimočne dôjsť, a to napríklad vtedy, keď poškodený v čase nástupu na výkon\ntrestu síce nepracoval, avšak preukázateľne mal do zamestnania nastúpiť a len v dôsledku nástupu na\nvýkon trestu sa tak nestalo.\n2.5. Odvolací súd síce súhlasil so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcu na\nnáhradu škody v podobe ušlej čistej mzdy za obdobie výkonu jeho trestu odňatia slobody, ako aj so\nspôsobom jej vyčíslenia, keďže preukázateľne jedinou príčinou ukončenia pracovného pomeru žalobcu\nbola skutočnosť, že rešpektujúc právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach dobrovoľne nastúpil\nna výkon trestu odňatia slobody, avšak s tým rozdielom, že súd prvej inštancie mal pri prepočte kurzu\nvychádzať zo stavu v čase vyhlásenia rozsudku a z v tom čase aktuálnych údajov o kurze českej koruny\nvoči euru. Pri výpočte ušlej mzdy vychádzal odvolací súd zo skutkového nálezu súdu prvej inštancie,\npodľa ktorého predstavoval ušlý zisk žalobcu na čistej mzde po dobu výkonu trestu odňatia slobody od\n19. februára 2016 do 17. mája 2017 sumu 143.360,45 Kč, čo pri prepočte na menu euro podľa kurzu\nplatného v čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu predstavovalo sumu 6.066,63 eura. Z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania zrušil a\nvec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorým uplatnila dovolací dôvod\npodľa § 420 písm. f) CSP a zároveň uplatnila i dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Vo vzťahu\nk dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala, že odvolací súd preskúmal\nrozsudok súdu prvej inštancie nad rozsah žalobcom vymedzených a uplatnených odvolacích dôvodov,\nčím porušil jej právo na spravodlivý proces. Poukázala na to, že žalobca v časti náhrady majetkovej\nškody namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy variabilnú zložku mzdy - odmenu a nepriznal mu\ncestovné náhrady. Odvolací súd však nevychádzal z obsahu odvolania, ale svojvoľne vykonal prepočet\nkurzu českej koruny napriek tomu, že žalobca nenamietal, že súd prvej inštancie použil nesprávne\nvýmenné kurzy. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietala, že\nodvolací súd pri svojej úvahe o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy nerešpektoval kogentné\nustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2003, ale ani judikatúru\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej pri zvažovaní primeraného odškodnenia je\npotrebné rešpektovať limity odškodnenia nemajetkovej ujmy v hmotnoprávnych predpisoch, aplikovanie\nktorých je nevyhnutné z dôvodu zachovania primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní\ns odškodnením za poškodenie zdravia alebo za spôsobenie smrti. V tejto súvislosti poukázala na\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012 a 6Cdo/38/2019. Uviedla, že\nzákon č. 215/2006 Z. z. (v súčasnosti nahradený zákonom č. 274/2017 Z. z.) umožňuje priznať\nmaximálne odškodnenie vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo v prípade žalobcu zodpovedá\nsume vo výške 21.750 eur a teda odvolacím súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške\n15.000 eur túto hranicu neprekračuje, ale pri určovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy za\nzásah orgánu štátu, ktorý by bolo možné považovať za rozumnú a spravodlivú je potrebné vziať do úvahy\nnielen samotné limity odškodnenia, ale uvedomiť si, že tieto limity majú byť viazané na najextrémnejšie\nprípady zlyhania štátu s najzávažnejšími dôsledkami pre poškodeného. Konštatovala, že aj keď súdy\nnižších inštancií maximálne možnú výšku odškodnenia neprekročili, s ohľadom na zistený skutkový stav\nnemožno priznanú výšku náhrady vyhodnotiť ako primeranú a adekvátnu, keď žalobca bol aj po zrušení\nrozhodnutia o treste v súvislosti so skutkom, za ktorého spáchanie mu bol uložený neskôr zrušený\nnepodmienečný trest odňatia slobody uložený, právoplatne odsúdený. Bola názoru, že žalobcu nemožno\ns ohľadom na skutkové zistenia v konaní považovať za osobu napĺňajúcu predpoklady pre priznanie\nnáhrady práve vo výške priemeru. Zdôraznila, že nespochybňuje záver odvolacieho súdu o vzniku práva\nžalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ako ani to, že žalobcovi patrí peňažná náhrada nemajetkovej\nujmy spôsobenej zrušeným rozhodnutím o treste a vykonaním časti trestu odňatia slobody podľa tohto\nzrušeného rozhodnutia, avšak nesúhlasila s výškou priznanej náhrady zodpovedajúcej strednej hodnote\n\nrozmedzia obvykle súdmi priznávanej peňažnej náhrady za deň nezákonného obmedzenia osobnej\nslobody. Uviedla, že pokiaľ by u žalobcu nemali byť naplnené predpoklady pre priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy ešte pod spodnou hranicou rozmedzia obvykle súdmi priznávanej peňažnej náhrady\nza deň obmedzenia osobnej slobody, teda napr. 15 eur za deň výkonu trestu, bezpochyby nebol a nie je\ndaný žiaden dôvod priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy presahujúcej dolnú hranicu teda sumu\n20 eur. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v jeho výroku I. v rozsahu,\nktorým odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku o náhrade\nnemajetkovej ujmy a vo výroku II., ktorým zmenil zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie a uložil\nžalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 753,92 eura zrušil a vec mu v rozsahu\nzrušenia vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP nie je naplnený, nakoľko žalovaná sama v dovolaní uvádza, že nenapadá správnosť a zákonnosť\nvyriešenia nejakej právnej otázky, ale namieta nesprávnosť úvah odvolacieho súdu ohľadne výšky\nnemajetkovej ujmy. K argumentácii žalovanej, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie bez\nprávneho dôvodu nad rámec podaného odvolania uviedol, že tento názor neobstojí, nakoľko i túto časť\nrozsudku súdu prvej inštancie napadol odvolaním. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je z časti dôvodné.\n6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n5Cdo/255/2014 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].\n9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n10. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku\nspomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v\ndovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako\nho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n6. V danom prípade žalovaná vyvodila prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\n\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n6.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú\nstranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,\npreberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s\njej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov\nsúdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS\n50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť\nvšeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s\nvýhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).\n6.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak\nzároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n6.3. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto\nskúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti\n(bod 3.1.).\n6.4. Dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania, resp. strany sporu\n(a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R\n37/1998, R 125/1999, R 42/1993, 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016,\n2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Výnimkou sú iba rôzne závažné\ndeficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.),\nprípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery,\nktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pričom za porušenie práva na\nspravodlivý proces nemožno považovať ani iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení\nstrán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Preto\npodľa názoru dovolacieho súdu, nie je bez ďalšieho dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie, resp. ustálenie skutkového stavu či nevykonanie\nvšetkých navrhovaných dôkazov, prípadne len tých, na ktoré sporová strana upriamila pozornosť počas\nkonania (t. j. i listiny či výsluch svedka ako jedny z viacerých prípustných dôkazných prostriedkov) alebo\nnesprávne či iné vyhodnotenie niektorého dôkazu.\n6.5. Dovolací súd zdôrazňuje, že je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je\nnesprávnosť vytýkaná v dovolaní (por. § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré\nv konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP. a § 432 ods. 1 CSP).\n\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n6.6. Podľa dovolacieho súdu žalovaná dovolaním podľa § 421 písm. f) CSP v zásadnom namieta, že\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej\ninštancie nad rozsah žalobcom vymedzených a uplatnených odvolacích dôvodov.\n7. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia\no napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo\npodľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi\nstranami sporu vyplýva z osobitného predpisu.\n8. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.\n9. V sporom konaní je odvolací súd viazaný žalobným petitom okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva\nz § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je\nviazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozsah prieskumnej\nčinnosti odvolacieho súdu nesmie byť užší, než aký je rozsah účinkov odvolania, ktoré nevyhnutne\nnadväzujú na podobu viazanosti súdu žalobou. Rozsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu musí\nsúčasne zodpovedať uplatnenému systému opravného prostriedku (v sporovom konaní je to systém\nneúplnej apelácie) a musí sledovať úplné naplnenie hmotnoprávneho práva, pokiaľ predurčuje spôsoby\nvysporiadania právnych vzťahov. V odvolacom konaní sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že\nodvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v akých ho\nodvolateľ napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje. Uvedené je relevantné\naj z dôvodu, že len vo vzťahu k výrokom, ktoré sú napadnuté odvolaním, nastane suspenzívny\núčinok. Odvolateľ v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého\nrozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,\nktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom\nrozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri\nrozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote pre\npodanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Jedinú výnimku predstavuje oprávnenie\nodvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok a to z úradnej\nmoci. (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol.,\nCivilný sporový poriadok).\n10. K procesným podmienkam v odvolacom konaní od účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z., ktorým sa\nnovelizoval Občiansky súdny poriadok, patrí aj to - v rámci zavedenej zásady koncentrácie konania - že\nodvolateľ je povinný v podanom odvolaní a v určitom obmedzenom čase - odvolacej lehote, uviesť údaje\no tom, z akého dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda.\nDôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda môže odvolateľ meniť, modifikovať a\ndopĺňať, toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie\nmožnosť odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká. Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania\nviazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), čím sa obmedzuje preskúmacia právomoc odvolacieho súdu maximálne\nna rozsah a dôvody vymedzené v odvolaní (s výnimkou podľa § 212 ods. 2 a 3 O. s. p). Odvolací súd\nje viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote (§ 204 O. s. p. a §\n205 O. s. p) a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala. (uznesenie najvyššieho súdu sp.\nzn. 5Cdo 279/2010).\n11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v podanom odvolaní napadol výrok III. rozsudku súdu prvej\ninštancie a namietal nezohľadnenie ním predložených listinných dôkazov pri rozhodovaní o náhrade\nškody - ušlej mzde a vyplatení odmeny. Žalobca v podanom odvolaní síce uviedol, že pre rozsudok je\nrozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenie v zmysle § 217 ods. 1 CSP, avšak túto skutočnosť namietal\nv súvislosti s priznanou výškou nemajetkovej ujmy s tým, že súd prvej inštancie pri určení jej výšky\nnevychádzal z minimálnej mzdy platnej v čase vydania rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené\nbolo potrebné súhlasiť so žalovanou, že odvolací súd vykonal prepočet kurzu českej koruny svojvoľne\n(žalobcovi priznal viac ako súd prvej inštancie), nakoľko žalobca v podanom odvolaní nenamietal, že\nsúd prvej inštancie použil nesprávne výmenné kurzy pri výpočte ušlej mzdy, výšku priznanej ušlej mzdy\na taktiež v tejto súvislosti nenamietal, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.\n\n12. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že odvolací súd nepostupoval v súlade\nso zákonom, pokiaľ preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie nad rozsah žalobcom vymedzených a\nuplatnených odvolacích dôvodov, čím porušil právo žalovanej na spravodlivý proces.\n13. Žalovaná v súvislosti s namietaným dovolacím dôvodom § 421 ods. 1 písm. a) CSP považovala\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny, pretože sa odklonil od právneho názoru\ndovolacieho súdu vyjadreného v uzneseniach sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012\na 6Cdo/38/2019, v ktorých dovolací súd zreteľne vyjadril svoj právny názor na priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy.\n14. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť\ntohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa\ndovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či sa odvolací súd pri jej\nriešení odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).\n15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým\na zrozumiteľným spôsobom). Otázkou relevantnou pre prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia\nmôže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo procesnoprávna, ktorej vyriešenie viedlo k právnym\nzáverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu) a nie otázka skutková. Riešenie skutkovej otázky\n(quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v\nprocese dokazovania; to znamená, že pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné\nnapríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný,\nčo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej\nalebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na\nrozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci,\npri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie,\nskúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená\naž po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre\naplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Ak v dovolaní vymedzená otázka ktorú má podľa dovolateľa posudzovať vo svojom rozhodnutí dovolací súd - nie je právnou otázkou,\nale predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v\nustanovení § 421 ods. 1 CSP a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť\n(4Cdo/148/2018, 8Cdo/144/2018, 9Cdo/73/2021).\n16. Žalovaná vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Ňou zadefinovaná\nprávna otázka (naplnenie predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy pod spodnou hranicou\nrozmedzenia obvykle súdmi priznávanej peňažnej náhrady za deň nezákonného obmedzenia osobnej\nslobody) by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP iba vtedy, ak nebola\notázkou skutkovou, ale právnou.\n17. K otázke nastolenej ako dovolacia otázka dovolací súd uvádza, že v danom prípade dovolateľ\nnamieta nesprávny postup odvolacieho súdu ohľadom priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške\n15.000 eur - cca 33 eur za deň nezákonného obmedzenia osobnej slobody, pretože nesúhlasí s jeho\ninterpretáciou odvolacím súdom, podrobne uvedenej v bodoch 25. až 31. rozsudku odvolacieho súdu.\n\n18. Pokiaľ súd na základe výsledkov dokazovania zisťuje či žalobcovi vznikol nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v dôsledku obmedzenia jeho osobnej slobody a držania vo výkone trestu po dobu\n453 dní a za týmto účelom vyhodnocuje osobu žalobcu, jeho doterajší spôsob života, dĺžku trvania\nvýkonu trestu i jej dopad do osobnostnej sféry poškodeného, zisťuje skutkový stav veci. Skutkový\nzáver súdu o tom, že pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že žalobcovi bola\nreálne obmedzená osobná sloboda (vykonával trest odňatia slobody na základe neskôr zrušeného\nrozsudku) a teda bol pozbavený osobnej slobody protizákonne a vznikla mu závažná ujma tým, že\nnebol na slobode, nemohol vykonávať svoju prácu u zamestnávateľa a zarábať si na obživu, úplne\nsa mu narušil súkromný život, musel prerušiť partnerské a rodinné väzby, žiť s predstavou, že výkon\ntrestu odňatia slobody bude trvať desať rokov, značne ovplyvňovalo aj jeho budúcnosť. Súd prvej\ninštancie dospel k záveru, že okrem konštatovania porušenia práva v neprospech žalobcu je potrebné\nmu priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 15.000 eur, čo predstavovalo\nodškodnenie vo výške 1.000 eur za jeden mesiac výkonu trestu odňatia slobody. Odvolací súd na\nzdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že žalobca vykonával nezákonne\nuložený trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia v celkovej\ndĺžke 453 dní, bol nedovoleným spôsobom obmedzený v rozhodovaní o sebe a o svojom konaní, bol\npodrobený opatreniam a postupom spojeným s nástupom do výkonu trestu odňatia slobody, čím došlo k\nporušeniu jeho práva na osobnú nedotknuteľnosť; nedobrovoľne musel opustiť bezpečie domova, rodiny\na prítomnosti blízkych osôb a bol umiestnený v ústave pre výkon trestu odňatia slobody, medzi ľuďmi,\nktorých nepoznal, musel sa podrobiť ústavnému poriadku a režimu, čím bola porušená jeho sloboda\npobytu a pohybu, dôstojnosť, rovnosť a ohrozená jeho sloboda voľby zamestnania. Ďalej uviedol, že\naj bez dokazovania skutočného negatívneho postihnutia týchto zložiek osobnosti, objektom ktorého by\nbolo nepreukázateľné, resp. ťažko preukázateľné vnútorné prežívanie, pocity a stav mysle žalobcu,\nnakoľko obmedzenie slobody a umiestnenie v ústave na výkon trestu odňatia slobody jednoznačne\na bez akýchkoľvek pochybností u priemerného človeka objektívne je spôsobilé privodiť utrpenie na\ntýchto nehmotných hodnotách a teda k vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu rozhodne došlo. Uzavrel,\nže súdom prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur (cca 33 eur za deň\nvýkonu trestu) je rozumne primeraná a v súlade s požiadavkou spravodlivosti a závermi ustálenými v\nrozhodovacej praxi a judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ak preto dovolateľka v dovolacom konaní vytýka súdu,\nže konkrétne ustanovenie interpretoval nesprávne, v rozpore s jej skutočným obsahom, ide o dovolaciu\nnámietku nevystihujúcu podstatu § 421 ods. 1 písm. a) CSP, lebo takáto námietka sa týka nesprávneho\nskutkového zistenia, na ktorom súd založil svoje právne závery. Pokiaľ totiž súd zisťuje, či u žalobcu\nvznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku obmedzenia jeho osobnej slobody a v tejto\nsúvislosti zisťuje rozsah jej priznania, rieši skutkové otázky, pričom výsledkom tejto činnosti súdu sú\nskutkové zistenia a z nich vyvodené skutkové (nie právne) závery súdu. Hodnotiaci skutkový záver súdu,\nktorý tvorí podstatu tohto výsledku, nemožno považovať za právne posúdenie (3Cdo/27/2019).\n19. So zreteľom na uvedené je teda zrejmé, že žalovaná v danom prípade vo väzbe na ustanovenie §\n421 ods. 1 písm. a) CSP síce argumentuje nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle,\nže ak by odvolací súd vec správne právne posúdil, nevyhnutne by musel dospieť k odlišnému právnemu\nposúdeniu, teda k záveru, že u žalobcu existujú predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\npod spodnou hranicou rozmedzia obvykle súdmi priznávanej peňažnej náhrady za deň nezákonného\nobmedzenia osobnej slobody napr. 15 eur za deň výkonu trestu, na ktoré však dostala odpoveď v\nrozhodnutiach nižších súdov.\n20. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že dovolateľka v dovolaní poukázala na rôzne rozhodnutia\ndovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť, avšak v\nprejednávanom spore nejde ani o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu, nakoľko\nv rozhodnutiach, na ktoré poukázala žalovaná išlo o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy s iným\nvýsledkom trestného konania a to buď zastavením trestného konania alebo oslobodením spod obžaloby,\npričom v prejednávanom spore išlo o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy osobe, ktorá bola uznaná\nvinnou zo spáchania trestného činu a bola právoplatne odsúdená. V danom prípade dovolateľka mala v\nrámci namietaných dovolacích dôvodov ako predmet dovolacieho prieskumu nastoliť otázku, či prináleží\nnáhrada nemajetkovej ujmy aj osobe, ktorá bola za spáchaný trestný čin právoplatne odsúdená, kedy by\ndovolací súd mohol túto otázku riešiť ako dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolateľka\nvšak túto otázku nenastolila a dovolací súd ju nemohol vygenerovať ani z obsahu dovolania, nakoľko\n\nako bolo uvedené vyššie, dovolateľka s priznaním náhrady nemajetkovej ujmy súhlasila, nesúhlasila iba\ns výškou priznanej náhrady.\n21. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej nie je v tejto časti\npodľa § 421 ods. 1 CSP prípustné, nakoľko dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným\nv § 431 až § 435 CSP, preto dovolanie žalovanej v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447\npísm. f) CSP.\n22. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci\npatrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v\nnapadnutej časti a vec mu v uvedenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).\n23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "IV. ÚS 186/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:2cbfdf24-a9af-4ee4-a2e0-fdeea3381646", "datum": "2025-04-22", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/11/2022", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "26e25aaf-f44a-464d-9f88-f7072cd400dc:dff3ebd0-b55e-468b-b73e-e625e007faf0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7112223317.1", "spisova_znacka": "6Cdo/38/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/38/2019 z 24. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-24", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7112223317.1"}, {"guid": "bf292241-2681-4880-8f82-0b283a0d673a:d1f82024-970e-4031-8af2-0cac48a40353", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5315207785.2", "spisova_znacka": "3Cdo/27/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/27/2019 z 13. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5315207785.2"}, {"guid": "70433c45-3329-4fdd-a6f3-8e55cec22aff:2f4cd0a2-4968-4f78-a350-399924160937", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1", "spisova_znacka": "6MCdo/15/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/15/2012 z 29. 9. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1"}, {"guid": "f9dc10ca-f81b-470d-b27d-cb0c35400bc5:2889855e-bc75-4871-b54f-ad422a5bcd00", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/11/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/11/2022 z 22. 2. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-02-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f9dc10ca-f81b-470d-b27d-cb0c35400bc5:2889855e-bc75-4871-b54f-ad422a5bcd00"}, {"guid": "9794e03c-ba8f-4ed6-b176-3d3c8f0d2d27:7ef0f40e-83d9-41a8-bf88-de47f5019627", "ecli": null, "spisova_znacka": "7To/98/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7To/98/2015 z 4. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-02-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9794e03c-ba8f-4ed6-b176-3d3c8f0d2d27:7ef0f40e-83d9-41a8-bf88-de47f5019627"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:2cbfdf24-a9af-4ee4-a2e0-fdeea3381646", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.186.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/2025 z 22. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.186.2025.1"}, {"guid": "437ecaba-4e40-4638-81da-df53b838d346:64cf300e-2fae-4a0e-8b10-48c283b6406f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1116220918.1", "spisova_znacka": "9Co/17/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/17/2025 z 31. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-10-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1116220918.1"}, {"guid": "6c890d8b-8225-4211-9b89-190d089c6485:90520a3f-96b2-4213-b78e-b3a614a80307", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5320202556.1", "spisova_znacka": "10Co/118/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/118/2024 z 19. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-06-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5320202556.1"}]}