{"guid": "7e3bf5a0-2e58-4c97-86f9-09ed88462d77:8519c3d9-0cd5-4e2d-afce-484e99f32de5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7220207353.1", "spisova_znacka": "1CdoPr/3/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1CdoPr/3/2023 z 30. 1. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2024, sp. zn. 1CdoPr/3/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:7220207353.1", "identifikacne_cislo": "7220207353", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Šobichová", "sudca_id": 205, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-erika-sobichova-205", "datum_vydania": "2024-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-3", "nazov": "§ 61 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63", "nazov": "§ 63 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 63 ods. 1 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-2", "nazov": "§ 63 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 63 ods. 2 písm. a) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-61", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-63", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8519c3d9-0cd5-4e2d-afce-484e99f32de5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7220207353.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:7220207353.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:7220207353.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1CdoPr/3/2023\n7220207353\n30. 01. 2024\nJUDr. Erika Šobichová\nECLI:SK:NSSR:2024:7220207353.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a\nčlenov senátu JUDr. Martina Vladika a Mgr. Petra Melichera, v spore žalobcu Mgr. H. X., narodeného XX.\nX. XXXX, F., Y. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Reblánom, Cestice č. 118, proti žalovanému:\nh&h PARTNERS, advokátska kancelária s.r.o., Košice, Mäsiarska 6, IČO: 44 323 760, zastúpenému A|K|\nC|H s.r.o., Bratislava, Trstinská 23A, o neplatné skončenie pracovného pomeru, vedenom na Okresnom\nsúde Košice II pod sp. zn. 42Cpr/29/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach\nzo dňa 24. novembra 2022 č. k. 2CoPr/9/2022 - 370, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 42Cpr/29/2020-283 zo dňa 21.07.2022\nrozhodol, že:\nI. Skončenie pracovného pomeru so žalobcom okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany\nžalovaného zo dňa 21.05.2020 je neplatné.\nII. Žalovaný je povinný čo do nároku o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru\nnahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v celom rozsahu.\nIII. Návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou zo strany\nžalovaného zo dňa 11.05.2020 zamieta.\nIV. Žalobca je povinný čo do nároku o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou\nnahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v celom rozsahu.\nV. Žalovaný je povinný zaplatiť štátu na účet tunajšieho súdu súdny poplatok za podanie návrhu na\nurčenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vo výške 99,50 eur, v lehote do 3\ndní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že\nskončenie pracovného pomeru výpoveďou, danou mu zo strany žalovaného ako zamestnávateľa zo\ndňa 11.05.2020 je neplatné, ako aj určenia, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením\npracovného pomeru zo dňa 21.05.2020 je neplatné a uplatnil si nárok na náhradu trov konania v plnej\nvýške. V žalobe žalobca uviedol, že u žalovaného pracoval v pozícii advokátskeho koncipienta na\nzáklade pracovnej zmluvy zo dňa 28.08.2018. Listom zo dňa 11.05.2020 mu dal žalovaný výpoveď\nz pracovného pomeru z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s tým, že sa mal stať\nnadbytočným zamestnancom žalovaného v dôsledku organizačnej zmeny zo dňa 21.04.2020. Žalobca\nvšak tvrdil, že žalovaný mu dal výpoveď účelovo a hlavne, že mu neponúkol žiadnu inú vhodnú prácu.\nUž len z týchto dôvodov považuje výpoveď za neplatnú, a preto dňa 01.07.2020 oznámil žalovanému, že\ntrvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Ešte počas plynutia výpovednej doby dňa 21.05.2020 žalovaný\noznámil žalobcovi, že s ním okamžite končí pracovný pomer, čo odôvodnil závažným porušením\n\npracovnej disciplíny, ktorého sa mal žalobca dopustiť údajnými neospravedlnenými absenciami v práci,\nčo však pravdou nie je. Na strane žalobcu totiž boli preukázateľne splnené podmienky dôležitých\nosobných prekážok v práci, o ktorých žalovaného vopred informoval a na základe čoho mu mal žalovaný\npodľa § 141 Zákonníka práce poskytnúť pracovné voľno. Z toho dôvodu nemôže byť okamžité skončenie\npracovného pomeru zo strany zamestnávateľa platné.\n2. Na odvolanie žalobcu a žalovaného Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako odvolací súd) potvrdil\nrozsudok vo výroku, ktorým súd určil, že skončenie pracovného pomeru so žalobcom okamžitým\nskončením pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 21.05.2020 je neplatné (I.), vo výroku,\nktorým súd návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou\nzo strany žalovaného zo dňa 11.05.2020 zamietol (III.) a vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný\npovinnosťou zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Košice 2 súdny poplatok (V.). Zmenil výrok rozsudku\n(II. a IV.) o trovách konania tak, že žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.\n3. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu\nsúdu v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok oboch odvolateľov\nvymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolania nie sú opodstatnené a uplatnené\nodvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom\npre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. §\n191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového\nstavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok žalobcu\nsprávne právne posúdil a dospel k správnemu záveru, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací\nsúd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán\nalebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci.\n4. Ďalej konštatoval, že podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku,\ns ktorými sa odvolací súd stotožnil a na tieto odkázal podľa § 387 ods. 2 CSP. Ani počas\nodvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.\nOdvolacie námietky žalobcu i žalovaného predstavujú v podstate argumentáciu prednesenú už počas\nprvostupňového konania, nemajú vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu\nnapadnutého rozsudku. Na zvýraznenie správnosti rozhodnutia dodal: Slovenská republika uznáva\nprávo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je\nvýslovne ustanovené v článku 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb..\nSlovenská republika okrem iného aj z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov (pracovníkov)\nproti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania ratifikovala Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o\nskončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982, pričom ide o medzinárodnú\nzmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Ochranu zamestnancov proti\nsvojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení\nneskorších predpisov) v príslušných ustanoveniach, do ktorých sa premieta ústavou deklarované právo\n(a tieto ustanovenia neodporujú koncepcii dohovoru smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie\nzamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené); táto\nochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani\nzákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa.\n5. Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru\nadresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru.\nPre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z\npracovného pomeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba\ndôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s\niným dôvodom. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda\npotrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník\nvidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný\npomer má skončiť. V posudzovanej veci v konaní pred súdom prvej inštancie boli všetky tieto skutočnosti\npredmetom dokazovania so správnym záverom.\n6. Podľa odvolacieho súdu námietka žalobcu v odvolaní, že žalovaný vydal svoje rozhodnutie o\norganizačnej zmene účelovo, po tom, čo sa snažil skončiť s ním pracovný pomer dohodou kde neuviedol\n\ndôvod, neobstojí. Podľa § 60 ods. 1, 2 Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú\nna skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení\npracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené\ndôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer\nskončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) a f). Zákonník práce teda vyžaduje,\naby bol v dohode o skončení pracovného pomeru uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru, pokiaľ\nto zamestnanec požaduje. Nie je však vylúčené, aby pracovný pomer skončil uzatvorenou dohodou\no skončení pracovného pomeru bez toho, aby bola táto požiadavka zamestnanca splnená. Dohoda o\nskončení pracovného pomeru má povahu právneho úkonu, ktorý zmluvné strany realizujú z dôvodu\nsvojej subjektívnej vôle skončiť pracovný pomer. Keďže ide o dvojstranný právny úkon, na jeho platnosť\nsa vyžaduje súhlas zamestnanca i zamestnávateľa. Pokiaľ zamestnanec s uzatvorením dohody o\nskončení pracovného pomeru súhlasí a podpíše ju, potom nemôže byť neuvedenie dôvodu, ktorý k\nuzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru viedol, viesť k neplatnosti právneho úkonu. Rovnaká\npremisa posúdenia sa uplatní aj v prípade, keď by v dohode o skončení pracovného pomeru bol uvedený\ndôvod, ktorý by nezodpovedal skutočnosti. Dohoda o skončení pracovného pomeru je najčastejšou\nformou skončenia pracovného pomeru. Ak sa žalovaný snažil skončiť pracovný pomer so žalobcom\ndohodou, čo aj s neuvedením dôvodu, niet mu čo vyčítať, pretože ak by žalobca dohodu akceptoval,\nbola by platná. Žalobca však dohodu nepodpísal, preto žalovaný pristúpil k výpovedi po rozhodnutí o\norganizačnej zmene. Tvrdenie žalobcu, že práve návrh dohody predloženej mu žalovaným 22.04.2020\npreukazuje, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo vyhotovené účelovo preto nemá oporu v ďalšom\ndokazovaní. Existencia rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene bola preukázaná predložením v\njeho písomnej forme, ale aj svedeckou výpoveďou pracovníčky žalovaného B. V.U., ktorá potvrdila, že\norganizačná zmena bola oznámená na Zoom porade a s tým, že bude prepustený advokátsky koncipient,\nžalobca. Organizačná zmena teda existovala, a pokiaľ aj žalobca na uvedenej porade prípadne nebol,\nto neosvedčuje, že rozhodnutie o organizačnej zmene pred daním mu výpovede neexistovalo a že\nbolo účelové. Vykonaným dokazovaním vôbec nebolo preukázané, že žalovaný organizačné zmeny iba\npredstieral a že by rozhodnutím o organizačnej zmene sledoval iný cieľ, než uviedol v tomto rozhodnutí.\nV priebehu konania nebolo ani zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného tvrdené a preukazované,\nže by bol pre žalovaného žalobca nepohodlným zamestnancom a že by sa ho preto chcel žalovaný ako\nzamestnávateľ zbaviť.\n7. Ohľadne námietky žalobcu, že súd prvej inštancie neskúmal dosah organizačnej zmeny a jej\nefektivitu, ale i námietky neurčitosti účinnosti odvolací súd v plnom rozsahu odkázal na výstižné\nodôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tomto smere. Zamestnávateľ v záujme toho, aby\nmohol voči zamestnancovi, ktorý dostal výpoveď pre nadbytočnosť plniť svoje povinnosti z pracovnej\nzmluvy aj počas výpovednej doby, mal by účinnosť organizačných zmien časovo posunúť tak, aby\nmedzičasom mohla uplynúť zamestnancovi výpovedná doba, čo žalovaný aj urobil. Ak namieta žalobca\nnedostatočne odôvodnenú príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými\nzmenami, odvolací súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný odôvodnil rozhodnutie o organizačnej\nzmene znížením nákladov s ohľadom na zmenšenie pracovnej aktivity (menší nápad práce) s cieľom\nzefektívniť prácu zamestnávateľa, preto zrušil pracovnú pozíciu advokátsky koncipient, zastávanú\nžalobcom. Už z obsahu tejto organizačnej zmeny, gramatickým i logickým výkladom je nepochybné,\nže je daná príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a výpoveďou žalobcovi. U žalovaného\nnejde o subjekt s mnohými zamestnancami a zložitou personálnou štruktúrou, advokátska kancelária\norganizačnou zmenou reagovala na zníženie počtu nápadu s cieľom zefektívniť prácu.\n8. Súd prvej inštancie sa úplne správne vysporiadal aj s ponukovou povinnosťou žalovaného voči\nžalobcovi, ktorá žalovanému vyplýva z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. Ak\nzamestnávateľ nemá v mieste výkonu práce pre zamestnanca žiadnu alebo žiadnu vhodnú prácu,\nponukovú povinnosť splniť nemôže. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo\nstrany zamestnávateľa je potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý je tu v čase dania výpovede. V\nposudzovanom prípade žalovaný v čase dania výpovede žalobcovi nedisponoval voľným pracovným\nmiestom, ktoré by mu mohol ponúknuť a vzhľadom na skutkovú situáciu nemusel vedieť, že od\n16.06.2020 bude mať dve asistentky, s jednou následne aj tak bol pracovný pomer ukončený v skúšobnej\ndobe.\n9. Podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods.\n1 písm. b/, nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení\n\npracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. V uvedenej lehote žalovaný neutvoril\nznovu zrušené pracovné miesto a nič na tom nemení ani prípadná inzercia dňom 30.07.2020. Vzhľadom\nna uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny\npotvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, okrem výroku o trovách konania.\n10. Odvolací súd v dôsledku odvolaní skúmal aj súvisiace výroky napadnutého rozsudku o náhrade\ntrov konania. V zhode s názorom žalovaného dospel k záveru, že žalobca bol v spore úspešný v jednej\npolovici, žalovaný tiež v jednej polovici a napokon ani jedna zo strán sporu nebola so svojím odvolaním\núspešná. Preto odvolací súd zmenil výroky rozsudku o trovách konania podľa § 388 CSP tak, že s\npoužitím ustanovenia § 255 ods. 1,2 CSP stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.\n11. Proti tomuto rozsudku a to v rozsahu jeho prvého výroku v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil\nrozsudok súdu prvej inštancie v jeho treťom výroku - ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na\nurčenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou zo strany žalovaného zo\ndňa 11.05.2010 a v rozsahu jeho druhého výroku, ktorým rozhodol o trovách celého konania a to tak,\nže ich náhradu nepriznal a nepriznal žiadnej zo strán sporu t. j. ani žalobcovi, podal dovolanie žalobca.\nDovolanie podal z dôvodov podľa § 420 pís. f/ a § 421 pís. b) CSP.\n11.1. Žalobca poukázal na to, že spor, ktorý je predmetom tohto súdneho konania je individuálnym\npracovno právnym sporom, v ktorom žalobcovi patrí postavenie zamestnanca a žalovanému patrí\npostavenie zamestnávateľa, pričom ich pracovný pomer bol založený pracovnou zmluvou ku dňu\n28.08.2018 s dohodnutým druhom práce - advokátsky koncipient v zhode s § 62 ods. 1 písm. d/ a\nods. 3 zákona číslo 586/2003 Z. z. o advokácii , kedy žalovaný zároveň v tomto pracovnoprávnom\nvzťahu vystupoval v postavení advokáta. V aktuálnej procesnej fáze je predmetom konania už len\nposúdenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 11.05.2020. Žalobca uvádza,\nže ešte v marci 2020 sa u žalovaného zrealizovalo prvé kolo osobných pohovorov zameraných na\nobsadenie voľnej pracovnej pozície - asistenta. Uvedené tak jednoznačne preukazuje ponuku práce\nzo strany žalovaného ako zamestnávateľa, existenciu voľného pracovného miesta a zároveň realizáciu\npredzmluvných vzťahov v zhode s § 41 Zákonníka práce. Podotkol, že preto, aby sa fyzické osoby u\nžalovaného hlásili, žalovaný ako zamestnávateľ musel vytvoriť pracovnú pozíciu asistenta a následne\nponuku práce na jej obsadenie zverejniť ešte pred marcom 2020, aby pri obsadzovaní tejto u neho\nuž vytvorenej, ale ešte neobsadenej voľnej pracovnej pozície mohol uskutočniť osobné pohovory už\nv marci 2020. Uvedené potvrdila aj svedkyňa pani Z. na pojednávaní dňa 26.05.2022, keď uviedla,\nže o voľnom pracovnom mieste u žalovaného sa dozvedela zo stránky www.profesia.sk, pričom prvý\npohovor u žalovaného absolvovala v marci 2020. Táto ponuka zamestnania zo strany žalovaného\npreto trvala plynule od obdobia predchádzajúceho marca 2020, pričom po a/ minimálne od marca 2020\nsa u žalovaného uskutočnilo prvé kolo pohovorov so záujemcami, uchádzačmi o novovytvorené, ale\nešte neobsadené pracovné miesto asistenta, po b/ minimálne v máji 2020 sa uskutočnilo druhé kolo\npohovorov na obsadenie tohto voľného pracovného miesta a po c/ napokon dňa 15.06.2020 žalovaného\nponuka zamestnania vyústila do uzatvorenia pracovnej zmluvy so svedkyňou pani C. Z.. Podstatným je\ni to, že žalovaný v konaní tvrdil, že dňa 21.04.2020 prijal v zmysle § 63 ods. 1 písmena b/ Zákonníka\npráce ako zamestnávateľ svoje písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorým rozhodol o zrušení\npracovnej pozície advokátsky koncipient v počte 1, ktorú zastával žalobca. Jeho účinnosť sa expressis\nverbis viaže až na reálne skončenie pracovného pomeru so žalovaným. To in concreto znamená, že\núčinným sa toto rozhodnutie malo stať až uplynutím výpovednej doby podľa § 62 ods. 1 Zákonníka\npráce. V čase, kedy bola žalobcovi daná výpoveď zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa, tak\npredmetná organizačná zmena nebola účinná, v dôsledku čoho sa žalobca nemohol stať nadbytočným a\npre účely skončenia pracovného pomeru z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, takéto\nrozhodnutie treba označiť za vadné a nepoužiteľné.\n11.2. Zároveň však žalobca rozporoval i tvrdenie žalovaného, že jeho písomné rozhodnutie o\norganizačnej zmene reálne existovalo 21.04.2020, pričom mal za to, že toto rozhodnutie bolo vyhotovené\naž dodatočne pre účely súdneho konania. Vzhľadom na to, že ho vyzval zamestnávateľ dňa 23.04.2020,\naby s ním uzatvoril dohodu o skončení pracovného pomeru. Podľa žalobcu z relevantného obdobia\nneexistuje a nič nepreukazuje, že dňa 21.04.2020 žalovaný skutočne prijal písomné rozhodnutie o\norganizačnej zmene, ak o ňom žalobcu neinformuje, pričom žalovaný konal spôsobom, z ktorého\nvyplýva, že o existencii takéhoto písomného rozhodnutia ani nevie. Podľa žalobcu, keď žalovaný vyzval\nžalobcu na uzatvorenie ním vyhotoveného návrhu dohody o skončení jeho pracovného pomeru bez\nuvedenia dôvodu a kedy žalobca preukázateľne požiadal o doplnenie takéhoto dôvodu dohody ako\naj jeho oznámenie, ešte neexistovalo písomné rozhodnutie zamestnávateľa zo dňa 21.04. 2020 o\n\norganizačnej zmene podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keďže absenciu takéhoto rozhodnutia\npreukazuje i samotný návrh dohody o skončení pracovného pomeru vytvorené zamestnávateľom, ktorá\nmala byť uzatvorená písomne a vzájomná komunikácia strán v rozhodujúcom čase. Vzhľadom na\nuvedené, je rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene iluzórnym a nepravým - falošným dôkazom,\nktorý bol zhotovený ex post iba pre účely súdneho konania. Žalobca tvrdí, že nebola splnená ani\nlen základná hmotnoprávna podmienka pre to, aby žalovaný ako zamestnávateľ - advokát skončil\npracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom, výpoveďou zo dňa 11.05.2020 z dôvodov podľa\n§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nakoľko vyššie uvedené preukazuje, že v rozhodujúcom\nčase u zamestnávateľa neexistovalo písomné rozhodnutie, vzhľadom, na ktoré by sa žalobca stal\nnadbytočným. Potom ako žalobca výzvu žalovaného na uzavretie dohody o skončení pracovného\npomeru bez uvedenia neprijal, žalobcovi bola dňa 11.05.2020 daná výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods.\n1 písmena b/ Zákonníka práce - určenia neplatnosti, ktorej sa žalobca domáhal. Avšak v súvislosti\nso skončením pracovného pomeru žalobcu výpoveďou danou mu žalovaným, došlo k porušeniu § 63\nods. 2 písm. a) Zákonníka práce t. j. porušeniu ponukovej povinnosti žalovaného a to vzhľadom na\ndlhodobo prebiehajúci proces obsadzovania stále voľného pracovného miesta - asistenta u žalovaného\n- minimálne od 03/2020 minimálne do 06/2020. Poukázal aj na to, že objektívne právo pozná legálnu\ndefiníciu voľného pracovného miesta. Poukázal na § 40 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti,\npodľa ktorého sa za voľné pracovné miesto považuje po a/ novovytvorené pracovné miesto alebo po\nb/ existujúce neobsadené pracovné miesto, na ktoré chce zamestnávateľ prijať zamestnanca. Takéto\nvymedzenie voľného pracovného miesta, pritom možno v plnej miere uplatniť aj pre účely právneho\nvýkladu a aplikácie Zákonníka práce.\n11.3. V posudzovanom prípade bolo preukázané, že u žalovaného reálne bolo v čase výpovede\n11.05.2020 danej žalobcovi novovytvorené voľné pracovné miesto, nakoľko žalovaný mal nielen vôľu,\nale aktívne aj vykonával kroky smerujúce k jeho obsadeniu v relevantnom čase. Doba, v ktorej žalovaný\naktívne obsadzoval ním vytvorené voľné pracovné miesto asistenta, sa jasne prekrýva s časom, v\nktorom malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu výpoveďou zo dňa 11.05.2020 danou mu\nžalovaným. Ex post pre účely súdneho konania, žalovaným kreované tvrdenie o tom že pri obsadzovaní\nu neho novovytvoreného pracovného miesta nešlo o nové a voľné pracovné miesto, sú absurdné.\n11.4. Konštatácia žalovaného v ním žalobcovi danej výpovedi zo dňa 11.05.2020 o tom, že žalobcu\nnemá možnosť ďalej zamestnávať, tak bola nepravdivou a to i preto, že u zamestnávateľa stále\nprebieha proces smerujúci k obsadeniu tohto existujúceho novovytvoreného voľného pracovného miesta\nasistenta. Pritom poukazoval na výpoveď svedkyne Z., ktorá uviedla, že obsahom jej práce u žalovaného\nbola jednak administratíva ale aj komunikácia s klientami žalovaného, ohľadne nového rozbiehajúceho\nsa projektu. Žalovaný s ňou skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, pretože svedkyňa nemala\nprávnické vzdelanie a z tohto dôvodu nebola pre žalovaného dostatočne kompetentnou, pričom výslovne\nuviedla, že žalovaný potreboval na jej pracovnom mieste koncipienta. Z uvedeného je zjavné, že\norganizačná zmena, ktorou malo dôjsť k zrušeniu pracovnej pozície advokátskeho koncipienta, tak bola\niba fingovaná, pričom potreba jej uskutočnenia nebola reálna.\n11.5. Jediným zmyslom výpovede bolo zbaviť sa žalobcu svojvoľne, absolútne neprípustným spôsobom\na na ujmu žalobcu. Poukázal na § 61 ods. 3/ Zákonníka práce podľa ktorého, ak zamestnávateľ dal\nzamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené\npracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.\nŽalovaný sa toto snažil obísť a zároveň porušil aj § 61 ods. 3 Zákonníka práce pretože ako je vyššie\nuvedené dňa 15.06.2020 uzatvoril pracovnú zmluvu s pani Z., ktorá síce pro forma mala vykonávať\nprácu na pozícii asistenta, avšak reálne od nej žalovaný vyžadoval prácu advokátskeho koncipienta.\nĎalej poukázal na to, že žalovaný znovu utvoril zrušené pracovné miesto advokátskeho koncipienta,\npričom ešte dňa 27.07.2020 na stránke profesia.sk zverejnil inzerát za účelom jeho obsadenia novým\nzamestnancom. K uvedenému došlo v čase, keď mala žalobcovi plynúť výpovedná doba, čo je treba\noznačiť za konanie contra legem, obchádzajúce zákon v rozpore s dobrými mravmi Výpoveď žalovaného\nnesledovala žiaden legitímny cieľ stanovený Zákonníkom práce. Žalobca postupoval vo vzťahu k\nvýpovedi z 11.05.2020 podľa § 77 a nasl. Zákonníka práce a oznámil žalovanému podaním zo dňa\n28.06.2020, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 11.05.2020 považuje za neplatné a trvá na\nďalšom zamestnávaní.\n11.6. K neexistencii písomného rozhodnutia o organizačnej zmene v čase výpovede. Odvolací súd\nprvoinštančné rozhodnutie potvrdil, pričom v zmysle § 387 ods. 2 CSP sa s jeho závermi a odôvodnením\nnielen plne stotožnil, ale na jeho dôvody aj odkázal. Odvolací súd už ale neuplatnil § 387 ods. 3\nCSP a z tohto dôvodu všetky nedostatky prvoinštančného konania a vady dvojinštančného konania\nsa automaticky stali nedostatkami aj odvolacieho konania napadnutého rozhodnutia. Žalobca namietal,\n\nrozporoval, že u žalovaného nebolo ani do času dania mu výpovede reálne prijaté písomné rozhodnutie\no organizačnej zmene a žalovaným predložená listina z 21.04.2020 je antidatovaná, odvolací súd\nsa pokúsil v odseku 25/ vysporiadať s uvedeným, čo spravil nevhodným, prekvapivým a nelogickým\nspôsobom. Odvolací súd začal kreovať ničím nepodložené hypotézy, ktoré nielenže sa nikdy nestali, ale\nzároveň sú nesprávne a neudržateľné. Takéto špekulatívne a zaujaté závery odvolacieho súdu preto\nnielen sú nečakané a nesprávne, ale zároveň nesúvisia s meritom veci a nepriliehajú na obsah súdneho\nspisu, pričom porušujú právo žalobcu na riadne a zákonne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.\nOdvolací súd sa vôbec nevenoval skutočnému a preukázanému stavu veci. Zákonník práce však jasne\nurčuje povinnosť zamestnávateľa v dohode automaticky uviesť dôvod, ak sa pracovný pomer končí\ndohodou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Žalovaný je nielen zamestnávateľom, ale vo väzbe\nna pracovný pomer je i advokátom t. j. odborníkom znalým práva. Keďže žalovaný v ním vyhotovenom\nnávrhu dohody nesporne žiaden dôvod neuviedol, vo väzbe na posudzovanú vec, to znamená že u\nžalovaného neexistoval žiaden dôvod, ktorý sa ex lege v dohode uviesť musí. Ak tento dôvod žalovaný\ndo svojho návrhu dohody nedoplnil ani po žiadosti zamestnanca a tento dôvod mu ani neoznámil, potom\nz uvedeného vyplýva len to, že dňa 23.04.2020 reálne nebol daný žiaden dôvod pre ktorý bolo možné\nžalobcu ako zamestnanca považovať za nadbytočného. Ak žalovaný tvrdil, že v utorok 21.04.2020\nprijal písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, podľa § 63 ods. 1 písmena b/ Zákonníka práce,\nktorá sa má týkať žalobcu, potom je nepochopiteľné, prečo ani vo štvrtok 23.4.2020 táto skutočnosť\nzamestnávateľovi nie je známa, keďže preukázateľne nedokázal zamestnanca ani len informovať o\ndôvode, pre ktorý mu vlastne predkladá svoj návrh dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobca\nvyslovene uviedol, že žalovaný sa voči nemu v rozhodujúcom čase správal šikanózne s cieľom ponížiť\nho a prinútiť ho ku skončeniu pracovného pomeru. Uvedené je aj v rozpore s právom na súdnu ochranu\na princípom rovnosti strán.\n11.7. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s § 220 ods. 2 CSP v takej intenzite, že to\nzakladá dovolací dôvod podľa § 420 písmena f/ CSP . Odvolací súd pokiaľ ide o námietky týkajúce\nsa samotnej organizačnej zmeny, iba opísal závery súdu prvej inštancie bez toho, aby mal vôbec\nsnahu reagovať na odvolacie námietky žalobcu. Nižšie súdy sa nezaoberali otázkou toho, kedy písomné\nrozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene reálne vzniklo v kontexte stavu, aký bol vo veci\ndňa 21.04.2020 v nadväznosti na preukázaný postup a konanie zamestnávateľa v čase bezprostredne\nnadväzujúcom na uvedené obdobie t. j. dňom 23.04.2020, z ktorého vyplýva, že organizačná zmena\na ani písomné rozhodnutie podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce u žalovaného neexistovalo.\nNesprávny je i záver odvolacieho súdu, že existencia organizačnej zmeny bola preukázaná predložením\nv písomnej forme, nakoľko uvedený záver je prejavom neprimeraného formalizmu v jeho najčistejšej\npodobe.\n11.8. Odvolací súd rovnako aj súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych záverov o tom, že svedkyňou\npani V.S. mala byť existencia organizačnej zmeny žalovaného preukázaná. Odvolací súd ignoroval,\nže táto svedkyňa nikdy nevypovedala, že organizačná zmena žalovaného v čase zoom porady, ktorej\nžalobca nebol účastný, existovala v písomnej forme, že priamo ona alebo niekto počas zoom porady\nvidel písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, resp., že listina o organizačnej zmene nachádzajúca\nsa v spise je pravá, nesfalšovaná a nevytvorená ex post, len pre účely súdneho konania. Jej výpoveď\nnepreukázala existenciu písomného rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene podľa § 63 ods.\n1 písm. b) Zákonníka práce ku dňu 21.04.2020. Žalobca je presvedčený, že v konaní bolo vyvrátené\ntvrdenie žalovaného, že žalobca ako zamestnanec sa skutočne stal nadbytočným, že u žalovaného\nbolo reálne prijaté deklarované v čase písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene,\nktoré žalovaný súdu predložil, keďže o ňom v rozhodnom čase neexistovala žiadna reálna stopa, ale\no uvedenom rozhodnutí datované ku dňu 21.04.2020 žalovaný zjavne nevedel ani dňa 23.04.2020.\nPodľa žalobcu výpoveď žalovaného zo dňa 11.05.2020 je neplatná i pre neexistenciu príčinnej súvislosti\nmedzi organizačnou zmenou a tvrdenou nadbytočnosťou žalobcu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu\nSR 6Cdo/237/2014), čo nižšie súdy opomenuli posúdiť. Argumentácia žalovaného, že došlo k zníženiu\nnápadu práce, ktorým sa proforma odôvodňuje organizačná zmena je nelogickou pri jej posúdení v\nnadväznosti na výpoveď svedkyne Z., ktorá vypovedala, že u žalovaného vznikol nový projekt v spojení s\nväčším množstvom práce. Súd prvej inštancie ani odvolací súd sa s touto otázkou vo vzájomnej súvislosti\na v kontexte nezaoberali a v odôvodnení ju nezohľadnili, čo zakladá opätovne dovolací dôvod podľa §\n420 písm. f/ CSP.\n12. K nesplneniu ponukovej povinnosti zamestnávateľa. Aj tu si žalobca dovolil odkázať na skutočnosti\nk tejto veci vyššie, poukázal pritom na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/306/2008, 3Cdo/261/2007,\n4MCdo/5/2010. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3MCdo/14/2010 a aj R 51/1997.\n\nV posudzovanej veci súdy nedokázali identifikovať a určiť to, kedy u zamestnávateľa pre potrebu\nuplatnenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce už reálne existuje voľné pracovné miesto, ak ide o novovytvorené\npracovné miesto, na ktoré zamestnávateľ chce prijať zamestnanca, hoci nebolo sporné, že v rozhodnom\nčase žalovaný vykonával všetky potrebné kroky a čiastkové úkony objektívne smerujúce k jeho\nobsadeniu. Odôvodnenie je v tomto smere v odseku 27. napadnutého rozhodnutia. Uplatnenie povinnosti\npodľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce však vyložil v neprospech a na ťarchu zamestnanca, ignorujúc\nskutkové okolnosti, časové súvislosti a vykonané dôkazy, či obsah súdneho spisu, ale i bazálne\npravidlám logiky. Záver odvolacieho súdu o tom, že žalovaný 11.05.2020 nemusel vedieť, že bude mať\nod 16.06.2022 dve asistentky je úplným nezmyslom a minimálne od marca 2020 žalovaný urobil všetko\npreto, aby reálne mal dve asistentky. Nižšie súdy sa preto dopustili závažného skutkového omylu, ale\nzároveň i právneho omylu, keď tvrdili, že u žalovaného existovalo ku dňu 11.05.2020 iba jedno pracovné\nmiesto asistenta, ktoré bolo obsadené, nakoľko tým absolútne odignorovali celý preukázaný a nesporný\nproces smerujúci k obsadeniu inzerovaného voľného pracovného miesta, ktoré napokon obsadila pani\nZ., ako i to, že odo dňa 16.06.2020 reálne u žalovaného existovali a boli obsadené dve pracovné pozície\nasistenta.\n12.1. Podľa žalobcu v konaní bolo významné, že v konaní bola preukázaná existencia skutočností\npreukazujúcich vôľu zamestnávateľa prijať, aj v čase výpovede na voľné - novovytvorené pracovné\nmiesto iného zamestnanca. Záver súdu prvej inštancie potvrdený odvolacím súdom a akomsi prieskume\ntrhu vôbec neberie ohľad ani na oprávnené záujmy záujemcov uchádzača o zamestnane. Závery súdov\nnižších inštancií sú preto absolútne necitlivé ako voči zamestnancovi, tak i voči fyzickým osobám,\nktoré sa o obsadenie inzerovaného voľného pracovného miesta zaujímajú, sú nezákonné arbitrárne\na svojvoľné. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR 7Cdo/67/2020, ak sa odvolací súd stotožní\ns odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré nemá náležitosti odôvodnenia rozhodnutia\na uvedený nedostatok sám neodstráni, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a týmto arbitrárnym\nrozhodnutím znemožňuje strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva a tým porušuje\naj jej právo na spravodlivý súdny proces. Taktiež poukázal aj na nález Ústavného súdu III ÚS 169/2010\nv tomto smere.\n12.2. Podľa žalobcu z vyššie uvedenou podstatou argumentáciou sa súd prvej inštancie vôbec\nnevysporiadal, svoje rozhodnutie postavil na nesprávnych záveroch a dokonca aj skutkových omyloch,\nvykonaným dôkazom priradil nesprávnu mieru dôkazov, pričom v dôsledku toho že odvolací súd sa\ns dôvodmi prvostupňového rozhodnutia plne stotožnil, vady prvoinštantného rozhodnutia predniesol a\nzintenzívnil v rámci napadnutého rozhodnutia, odvolacími námietkami žalobcu sa však odvolací súd\nv rozpore s § 387 ods. 3 CSP reálne nezaoberal. Celkom zjavne postupoval v priamom rozpore so\nZákonníkom práce, keď si v rozpore s § 63 ods. 2 Zákonníka práce nesplnil ponukovú povinnosť voči\nžalobcovi, hoci inú vhodnú prácu mal a ponukovú povinnosť ako hmotnoprávna podmienka výpovede\nho zaťažovala. Vyššie uvedené skutočnosti a vady, a vytknuté postupy odvolacieho súdu i napadnutého\nrozhodnutia preto podľa žalobcu predstavujú tak závažné procesné pochybenia v dôsledku ktorých je\ntoto dovolanie nielen prípustné ale aj dôvodné.\n12.3. K znovu utvoreniu pracovného miesta. Na námietky žalobcu v tomto smere odvolací súd reaguje\niba v bode 28, pričom tento záver je nielenže neodôvodnený, ale je aj nesprávny. Pri počítaní\ndvojmesačnej lehoty vymedzené v paragrafe 61 ods. 3 Zákonníka práce sa táto počíta až do reálneho\nskončenia pracovného pomeru dotknutého zamestnanca výpoveďou. Zákaz vyplývajúci z § 61 ods. 3\nZákonníka práce preto trvá nielen počas samotného plynutia výpovednej doby, ale ešte dva mesiace\npo jej uplynutí. Z napadnutého rozhodnutia nemožno zistiť ako bolo vlastne uvedené posúdené. Súdy\núplne rezignovali na posúdenie tejto skutočnosti skrz § 61 ods. 3 Zákonníka práce a nasl., neskúmali ani\nto, či nejde o obchádzanie zákona. Navyše, ak žalobcovi mala výpovedná doba uplynúť až 31.07.2020\na žalovaný inzeruje ponuku práce na pracovné miesto advokátskeho koncipienta už dňa 27.07.2020,\ntakéto správanie sa žalovaného preukazuje, že ním tvrdená organizačná zmena bola iba iluzórna. Avšak\naj nad rámec uvedeného znova v intenciách § 61 ods. 3 Zákonníka práce poukázal na výpoveď svedkyne\npani Z. zo dňa 26.05.2022. Uvedené preukazuje to, že zo strany žalovaného reálne došlo k porušeniu\n§ 61 ods. 3 Zákonníka práce.\n13. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 CSP uviedol, že žalobcovi nie je známa taká judikatúra\ndovolacieho súdu, v ktorej by sa tento výslovne vysporiadal s tvorbou voľného pracovného miesta u\nzamestnávateľa a v zmysle jeho legálnej definície obsiahnutej napríklad v § 40 Zákona č. 5/2004 Z. z. o\nslužbách zamestnanosti použiteľnej aj pre účely Zákonníka práce. V tomto kontexte nie je indikované,\nčo možno považovať za skutočnosť preukazujúcu, že zamestnávateľ má možnosť zamestnanca ďalej\n\nzamestnávať, pretože u neho existuje novo vytvorené voľné (neobsadené) pracovné miesto, a ako a\nkedy zamestnávateľ vytvoril nové pracovné miesta, ktoré sú voľné, s cieľom prijať na ne zamestnanca.\n13.1. V posudzovanej veci súdy nižších inštancií mali za to, že v čase ponuky zamestnania resp. jej\ninzercie a v nadväzujúcom čase, kedy zamestnávateľ skutočne realizoval výberové konania a osobné\npohovory so záujemcami/ uchádzačmi o zamestnanie za účelom obsadenia nového pracovného miesta\nasistenta, zamestnávateľ - žalovaný nemal možnosť žalobcu - zamestnanca v zmysle § 63 ods. 2 písm.\na) Zákonníka práce zamestnávať. Žalovanému tak nevznikla povinnosť ponúknuť žalobcovi prácu na\nktorú v rozhodnom čase žalovaný preukázateľne chcel prijal iného zamestnanca, keď realizoval úkony\nsmerujúce k obsadeniu takéhoto novovytvoreného pracovného miesta. Pričom nejasné je najmä to,\nkedy zamestnávateľ vytvára nové voľné pracovné miesto, ak uvedená skutočnosť je čo v najširšej miere\nneformálnou.\n13.2. Zásadná otázka právneho významu , na ktorú je podľa žalobcu ako dovolateľa potrebné, aby\ndovolací súd odpovedal znie: 1/ v ktorom okamihu, alebo momente už možno (resp. je už nutné) určiť,\nže u zamestnávateľa existuje voľné novovytvorené pracovné miesto, na ktoré zamestnávateľ chce\nprijať zamestnanca, pre účely vymedzenia doby, od ktorej alebo v priebehu ktorej, je vo väzbe na\ntakéto novovytvorené pracovné miesto zamestnávateľ zaťažení zákonnou ponukovou povinnosťou inej\npráce podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce a ratio legis pri skončení pracovného pomeru výpoveďou\ndanou zamestnávateľom jeho zamestnancovi a dokedy táto povinnosť trvá, 2/ je v súvislosti so\nskončením pracovného pomeru výpoveďou danou zamestnávateľom dostatočným pre vyvrátenie\ntvrdenia zamestnávateľa o tom, že v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce cit: „zamestnávateľ nemá\nmožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté\nako miesto výkonu práce to, že zamestnávateľ ponúka, napríklad formou inzerátu zamestnania u\nzamestnávateľa, ak aj v čase výpovede u zamestnávateľa prebiehajú procesy (napr. zber a spracovanie\nžiadosti o prijatie do zamestnania, osobné pohovory, výberové konanie a podobne), účelom ktorých\nje prijať fyzickú osobu ako zamestnanca na novovytvorené neobsadené pracovné miesto, alebo\nrelevantným je až moment kedy dôjde k prijatiu fyzickej osoby na takéto novovytvorené pracovné miesto\nu zamestnávateľa, 3/ akú skutočnosť (právnu alebo skutkovú) možno označiť pre účely uplatnenia § 63\nods. 2 Zákonníka práce za dostatočnú na preukázanie toho, že u zamestnávateľa existuje novovytvorené\npracovné miesto a zamestnávateľa už zaťažuje povinnosť zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce a ratio\nlegis?\n13.3. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach\na vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, alebo aby rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil, tak že\nskončenie pracovného pomeru so žalobcom ako zamestnancom výpoveďou zo strany žalovaného ako\nzamestnávateľa zo dňa 11.05.2020 určil za neplatné. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho\nkonania.\n14. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie žalovaný. Tento zotrval na svojich doterajších vyjadreniach\na tvrdeniach, kde sú obsiahnuté všetky dôležité skutočnosti vo veci, žalovaný je prekvapený samotným\nkonaním žalobcu, ktoré vyústilo až do podania predmetného dovolania, nakoľko to považuje v celom\nrozsahu za úplne zbytočné. Toto obsahuje prevažne citácie existujúcej judikatúry a teoretické názory v\ndostupnej literatúre. Poukázal na to, že pomedzi to žalobca cestou svojho právneho zástupcu účelovo\nmanipuluje s výsledkami dokazovania a dotvára dodatočne svoje tvrdenia. Všetko nasvedčuje tomu, že\ncieľom takéhoto rozsiahleho textu a nezmyslov vo vyjadrení je zmiasť a odpútať pozornosť dovolacieho\nsúdu od skutočnej podstaty sporu a skutočných výsledkov dokazovania. Dovolanie žalobcu nespĺňa\nzákonné podmienky prípustnosti. Vzhľadom na to žiadal, aby bolo dovolanie zamietnuté.\n15. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného písomne. V plnom rozsahu zotrval na podanom dovolaní.\n16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP) zastúpeným podľa\n§ 429 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal či sú splnené aj ďalšie podmienky\ndovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\n17. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti určitému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach\n§ 420 a § 421 CSP\n18. Žalobca smeruje dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP.\n19. Právne posúdenie vo vzťahu k § 420 písmena f/ CSP.\n19.1. Žalobca vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 pís. f) CSP namietal najmä nedostatočnosť\nzdôvodnenia rozsudku s poukazom na ust. § 387 ods. 3 CSP podľa ktorého odvolací súd sa v\nodôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej\ninštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd\nsa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Odvolací súd\nsa vôbec nevenoval skutočnému a preukázanému stavu veci, nedostatok dôvodov videl vo vzťahu k\nnámietkam týkajúcim sa samotnej organizačnej zmeny, iba opísal závery súdu prvej inštancie bez toho,\naby mal vôbec snahu reagovať na odvolacie námietky žalobcu. Nižšie súdy sa nezaoberali otázkou\ntoho, kedy písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene reálne vzniklo v kontexte stavu,\naký bol vo veci dňa 21.04.2020 v nadväznosti na preukázaný postup a konanie zamestnávateľa v\nčase bezprostredne nadväzujúcom na uvedené obdobie t. j. dňom 23.04.2020 z ktorého vyplýva, že\norganizačná zmena a ani písomné rozhodnutie podľa § 63 ods. 1 písmena b/ Zákonníka práce u\nžalovaného neexistovalo. Podľa žalobcu išlo o predstieranú falošnú organizačnú zmenu. Taktiež v\nrámci tohto dovolacieho dôvodu poukazoval aj na nesprávne závery vo vzťahu k svedkyni pani V.U.,\nktorou mala byť preukázaná existencia organizačnej zmeny u žalovaného. Podľa žalobcu jej výpoveď\nnepreukázala existenciu písomného rozhodnutia žalovaného o tendenčné zmeny podľa § 63 ods. 1\npísmena b/ Zákonníka práce ku dňu 21.04.2020. Nedostatočne sa odvolací súd vysporiadal aj s tým,\nže žalovaný porušil aj ust. § 61 ods. 3 Zákonníka práce, v podstate jeho odôvodnenie je len v bode\n28. rozsudku.\n19.2. Podľa § 420 CSP § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n19.3. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo\nk vade uvedenej v tomto ustanovení.\n19.4. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj\nv danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ním tvrdenej\nvade zmätočnosti.\n19.5. Citované ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania\nv tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia\njej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto\nustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom\nporušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému\nprocesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných\npráv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci\nza prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,\nna relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne\nuplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n19.6. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto\npráva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť\n\nfyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred\nním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý\nsúdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s\njej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k\nspôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n19.7. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra\nsíce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola\ndaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra\n1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303\n- B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd\nvyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na\ntaké odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).\n19.8. V posudzovanom prípade je dostatočne zrejmé čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo\nnavrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný\nsúd, ako aj posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení\nrozhodnutí súdy citovali ustanovenia, ktoré aplikovali, a z ktorých vyvodili svoje právne závery; vysvetlil\ntiež dôvody, so zreteľom na ktoré považovali za správne žalobu - návrh na určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru so žalobcom výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 11.05.2020 zamietnuť\n(provinštančný súd), resp. toto rozhodnutie v tejto časti potvrdiť (odvolací súd). Jeho myšlienkový postup\nje v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odvolací súd rovnako\nako súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli splnené predpoklady použitia výpovedného dôvodu\npodľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a že vykonaným dokazovaním bola preukázaná existencia\norganizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca, ako aj príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou\na nadbytočnosťou zamestnanca. Podrobne sa vysporiadal aj so všetkými námietkami neplatnosti\nvýpovede. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí\njeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu spolu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára\nich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, v takomto prípade postačí, ak odvolací súd v rozsudku iba poukáže na\nrelevantné skutkové zistenia a právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sebe zahŕňa\npo obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a musí byť preto posudzované v\nkontexte s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým, ako už bolo\nuvedené, vytvára organickú jednotu.\n19.9. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva\njednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. V tomto smere poukazuje dovolací súd na bod\n21. rozsudku odvolacieho súdu, z ktorého vyplýva: ,, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce\nsú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na tieto odkázal podľa § 387 ods. 2 CSP.\nAni počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie\nvo veci. Odvolacie námietky žalobcu i žalovaného predstavujú v podstate argumentáciu prednesenú už\npočas prvostupňového konania, nemajú vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť\nzmenu napadnutého rozsudku. Na zvýraznenie správnosti rozhodnutia dodal: (ďalej pozri body 22 až\n28 odôvodnenia).\n20. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení\nrozhodnutí súdov oboch inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť\nk založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písmena f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý\nproces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo\nrozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, respektíve s jeho právnymi názormi (I ÚS 50/04), ani právo,\naby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV ÚS\n252/04).\n\n20.1. Najvyšší súd predovšetkým pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou\nje aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť súdu zaoberať\nsa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,\nna ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak\nskutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v\nopravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba\nna tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné\nna doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Treba\nzdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody alebo\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,\nktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP Najvyšší súd po\npreskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia\n§ 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces.\n20.2. Ďalej dovolací súd ešte v tomto smere uvádza, že podrobne sa odvolací súd venoval všetkým\nnámietkam žalobcu uvedenými v odvolaní aj vo vzťahu k organizačnej zmene, ktorá mala byť podľa\nžalobcu vykonaná účelovo, resp. aj k námietke čo sa týka dohody o skončení pracovného pomeru, vo\nvzťahu k týmto námietkam zaujal stanovisko ako súd prvej inštancie tak aj odvolací (súd prvej inštancie\nv bode 30. až 35 vo vzťahu k organizačnej zmene, v bode 36. až 48 vo vzťahu k ponukovej povinnosti\npodľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, odvolací súd v bode 25. vo vzťahu k odvolacej námietke, že žalovaný\nvydal rozhodnutie o organizačnej zmene účelovo, potom čo sa snažil žalovaný s ním skončiť pracovný\npomer dohodou, kde neuviedol dôvod dohody o skončení pracovného pomeru a v ďalšom v bodoch\n26 až 28.) Preto nemožno vyčítať v tomto smere nedostatok dôvodov vo vzťahu k týmto námietkam s\npoukazom na § 387 ods. 3 CSP. Žalobca namietol v rámci tohto dovolacieho dôvodu aj to, že v konaní\nnebola rešpektovaná zásada, resp. princíp rovnosti strán (článok 46 ods. 1 a článok 47 ods. 3 Ústavy\nslovenskej republiky) a že napadnuté rozhodnutie odporuje princípom ochrany zamestnanca ako slabšej\nstrany. Žalobca mal však rovnako možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu\nkonania ako aj k vyjadreniam protistrany. Vzhľadom na námietky žalobcu smerujúce najmä k údajnému\nnevyváženému spôsobu dokazovania dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania\nv rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej\nsa návrh týka, v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu\nsú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Súd nie je civilnom sporovom\nkonaní viazaný návrhmi procesných strán (ani slabšej procesnej strane) na vykonanie dokazovania a\nnie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je aj v konaní so\nslabšou stranou vecou súdu, a nie strán sporu. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne)\nnevykonal všetky navrhované dôkazy, alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nnemožno to považovať ani v konaní so slabšou stranou - za procesnú vadu konania znemožňujúcu\nrealizáciu procesných oprávnení účastníka konania (pozri R 125/1999). Aj nesprávne vyhodnotenie\ndôkazov aj keby k nemu došlo v konaní so slabšou stranou nemožno považovať za vadu zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f) CSP. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého\ndôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je nedostatočné zistenie\nskutkového stavu veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhotovenie\nniektorého dôkazu.\n20.3. Dovolací súd uzatvára, že námietky dovolateľa smerujúce k vykonanému dokazovaniu a záverom\nsúdov nižšej inštancie, z neho vyplývajúcim, neboli dôvodné. Pokiaľ dovolateľ súdom vytýka nedostatky\nv procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutia, tiež nesprávnosť hodnotenia výsledkov\ndokazovania, vec prejednávajúci senát dovolacieho súdu pripomína, že nedostatočne zistený skutkový\nstav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, alebo nesprávne vyhodnotenie toho dôkazom\nnie je v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písmena f/\nCSP (4Cdo/229/2020, 6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020, a 7Cdo/187/2021).\n20.4. Postup súdu prvej inštancie aprobovaný odvolacím súdom je plne v súlade so zásadou voľného\nhodnotenia dôkazov a nevykazuje znaky žiadnej procesnej nesprávnosti. Dôkazy a tvrdenie strán\nsporu hodnotí súd podľa svojej úvahy, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (článok 15\nzákladných princípov CSP). Skutočnosť, že súdy nevzali pri svojom rozhodovaní do úvahy skutkové\nokolnosti, ktoré podľa dovolateľa vyplývali z vykonaného dokazovania a nestotožnili sa s jeho tvrdeniami\na videním skutkového stavu, nemá za následok upretie či odňatie procesných práv strany sporu, pretože\n\ndo práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby účastník konania pred všeobecným súdom bol\núspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jeho\nvôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhovaných dôkazov\nsúdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.\n20.5. Pokiaľ ide o námietky dovolateľa, ako súdy hodnotili vykonané dôkazy, táto otázka je už vecou\nprocesu hodnotenia dôkazov súdom ovládaného zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom dovolací\nsúd jej porušenie nezistil a má za to, že prijaté skutkové závery súdov nižšej inštancie nevykazujú žiadne\nznámky nedostatočnosti, svojvoľnosti, nelogických úsudkov, zrejmého omylu, či prílišného formalizmu.\nÚlohou súdov nižších inštancií bolo posúdiť a vyhodnotiť všetky preukázané skutkové okolnosti týkajúce\nsa danej výpovede z dôvodu nadbytočnosti v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, rozhodujúcim\nbolo posúdiť postup žalovaného ako zamestnávateľa pri prijatí organizačnej zmeny a to, či existovala\npríčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. Súd prvej inštancie vykonal\npodrobné a rozsiahle dokazovanie, zohľadnil pritom všetky jednotlivé dôkazy, výsledky procesu\ndokazovania náležite vyhodnotil a dospel k záveru, že neplatnosť výpovede nebola preukázaná. Závery\nsúdu o preukázaní dôvodu výpovede z dôvodu nadbytočnosti v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka\npráce považuje dovolací súd za jednoznačné, logické a vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Súdy\noboch inštancií sa podrobne zaoberali všetkými relevantnými námietkami vznesenými žalobcom, ktorý\nsa snažil preukázať, že v skutočnosti nebol daný dôvod jeho výpovede z dôvodu nadbytočnosti. Súdy\nnáležite vyhodnotili, či prijatá organizačná zmena bola alebo nebola účelová, či sa žalobca skutočne\nstal pre zamestnávateľa nadbytočným, či existovala príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou\na nadbytočnosťou žalobcu. Rovnako postačujúco sa venoval odvolací súd aj odvolacej námietke\nporušenia § 61 ods. 3 Zákonníka práce a to v bode 28., keď konštatoval, že v lehote podľa § 61 ods.\n3 neutvolil znovu zrušené pracovné miesto.\n20.6. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca sa svojou argumentáciou existencii vady zmätočnosti\nsnaží spochybniť právne posúdenie sporu odvolacím súdom (námietka nesprávneho posúdenia platnosti\nvýpovede), ktorá by však aj v prípade jej opodstatnenosti mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť\nnapadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písmena f/ CSP (viď\nkonštantnú judiktatúru Najvyššieho súdu R 24/2017, 9Cdo/248/2021). Vzhľadom na uvedené dovolací\nsúd uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil.\n21. Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z ust. § 421 CSP, pričom mal za to že je daný dovolací\ndôvod aj podľa § 421 ods. 1 pís. b) CSP.\n21.1. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa\nodvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím\nna individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by\nnevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n21.2. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu\nspočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru\no právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio\niuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu.\nPrávne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil\nvec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu\nnesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n21.3. Žalobca v dovolaní uviedol, že mu nie je známa taká judikatúra dovolacieho súdu, v ktorej by sa\ndovolací súd výslovne vysporiadal s tvorbou voľného pracovného miesta u zamestnávateľa v zmysle\njeho legálnej definícii obsiahnutej napr. v § 40 Zákona číslo 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti,\npoužiteľnej aj pre účely Zákonníka práce (poznámka dovolacieho súdu, že v tomto kontexte žalobca\ntakto ani v odvolaní nenamietal posudzovanie voľného pracovného miesta podľa § 40 zákona č.5/2004\nZ. z., takže odvolací súd ani uvedenú námietku v tomto kontexte nemohol právne posudzovať) najmä ak\nplatí, že voľné pracovné miesto je novovytvorené pracovné miesto, na ktoré zamestnávateľ chce prijať\nzamestnanca a to vo väzbe na ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Uviedol, že nie je judikované,\nčo možno považovať za skutočnosť preukazujúcu, že zamestnávateľ má možnosť zamestnanca ďalej\nzamestnávať, pretože u neho existuje novovytvorené voľné (neobsadené) pracovné miesto, a ako a\nkedy zamestnávateľ vytvoril nové pracovné miesta, ktoré sú voľné s cieľom prijať na ne zamestnanca.\n21.4. Žalobca tvrdí, že v posudzovanej veci súdy nižších inštancií mali za to, že v čase ponuky\nzamestnania, resp. jej inzercie a v nadväzujúcom čase, kedy zamestnávateľ skutočne realizoval\n\nvýberové konania a osobné pohovory so záujemcami o zamestnanie za účelom obsadenia nového\npracovného miesta \"asistenta“, zamestnávateľ - žalovaný nemal možnosť žalobcu - zamestnanca\nzmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce zamestnávať. Žalovanému tak nevznikla povinnosť\nponúknuť žalobcovi prácu, na ktorú v rozhodnom čase žalovaný preukázateľne chcel prijať iného\nzamestnanca, keď realizoval úkony smerujúce k obsadeniu takéhoto typu novovytvoreného pracovného\nmiesta. Nejasné je najmä to, kedy zamestnávateľ vytvára nové voľné pracovné miesto, ak uvedená\nskutočnosť je v čo najširšej miere neformálnou.\n21.5. Zásadná otázka právneho významu , na ktorú je podľa žalobcu ako dovolateľa potrebné, aby\ndovolací súd odpovedal znie: 1/ v ktorom okamihu, alebo momente už možno (resp. je už nutné) určiť,\nže u zamestnávateľa existuje voľné novovytvorené pracovné miesto, na ktoré zamestnávateľ chce\nprijať zamestnanca, pre účely vymedzenia doby, od ktorej alebo v priebehu ktorej, je vo väzbe na\ntakéto novovytvorené pracovné miesto zamestnávateľ zaťažení zákonnou ponukovou povinnosťou inej\npráce podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce a ratio legis pri skončení pracovného pomeru výpoveďou\ndanou zamestnávateľom jeho zamestnancovi a dokedy táto povinnosť trvá, 2/ je v súvislosti so\nskončením pracovného pomeru výpoveďou danou zamestnávateľom dostatočným pre vyvrátenie\ntvrdenia zamestnávateľa o tom, že v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce cit.: „zamestnávateľ nemá\nmožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté\nako miesto výkonu práce to, že zamestnávateľ ponúka, napríklad formou inzerátu zamestnania u\nzamestnávateľa, ak aj v čase výpovede u zamestnávateľa prebiehajú procesy (napr. zber a spracovanie\nžiadosti o prijatie do zamestnania, osobné pohovory, výberové konanie a podobne), účelom ktorých\nje prijať fyzickú osobu ako zamestnanca na novovytvorené neobsadené pracovné miesto, alebo\nrelevantným je až moment kedy dôjde k prijatiu fyzickej osoby na takéto novovytvorené pracovné miesto\nu zamestnávateľa, 3/ akú skutočnosť (právnu alebo skutkovú) možno označiť pre účely uplatnenia § 63\nods. 2 Zákonníka práce za dostatočnú na preukázanie toho, že u zamestnávateľa existuje novovytvorené\npracovné miesto a zamestnávateľa už zaťažuje povinnosť zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce a ratio\nlegis ?\n22. Podľa § 63 ods. 1, 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z\ndôvodov, ak\na) sa zamestnávateľ alebo jeho časť\n1. zrušuje alebo\n2. premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce,\nb) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo\npríslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov\ns cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý\nje agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na\nskončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný\npomer na určitú dobu,\nc) zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť\nvykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie\ntouto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím\npríslušného orgánu verejného zdravotníctva,\nd) zamestnanec\n1. nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce,\n2. prestal spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2,\n3. nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené\nzamestnávateľom vo vnútornom predpise alebo\n4. neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamestnávateľ ho v posledných šiestich mesiacoch písomne\nvyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil,\ne) sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný\npomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s\nporušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.\n(2) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti\nzamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú\nbol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh,\npre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť\npracovný pomer, iba vtedy, ak\n\na) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v\nmieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,\nb) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol\nv mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave\nna túto inú prácu.\n23. Súdy v predmetnej veci posúdili, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi zo strany\nžalovaného podľa § 63 ods. 1 pís. b), ods. 2 Zákonníka práce mala všetky náležitosti z hľadiska\nformálnych aj hmotnoprávnych náležitostí a preto bola platná.\n23.1. Právne posudzovanie veci zo strany súdov nižších inštancii súviselo (okrem aj aplikácie § 63 ods.\n1 pís. b) Zákonníka práce) s aplikáciou ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, t. .j realizáciou ponukovej\npovinnosti zamestnávateľa pri výpovedi danej zamestnávateľom danej podľa § 61 ods. 1 pís. b)\nZákonníka práce (ktoré právne posúdenie vo svojej podstate žalobca aj namieta, pozri bod II. dovolania)\na s týmto súvisia aj položené otázky zo strany žalobcu, nie však všetky tak ako ich položil, vzhľadom k\ntomu že ide o prelínanie skutkových a právnych východísk posudzovania, ktoré nie je možné posudzovať\na hodnotiť izolovane.\n23.2. Uvedenú právnu otázku (otázku posúdenia ponukovej povinnosti) nie je možné charakterizovať\nako novú, s ktorou sa dovolací súd doposiaľ nezaoberal, nakoľko s touto sa stretol vo viacerých\nsvojich rozhodnutiach, na ktoré poukáže dovolací súd nižšie, súvisí s posudzovaním práve časového\nmomentu ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce tzv. ponukou\nvoľného pracovného miesta zamestnancovi, ktorý sa stal nadbytočným podľa 63 ods. 1 pís.b) Zákonníka\npráce.\n23.3. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že odvolací súd sa s ponukovou povinnosťou žalovaného vo\nvzťahu k žalobcovi v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce vysporiadal v bode 27 odôvodnenia rozsudku\n(v spojení s bodom 36 až 43 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) podľa ktorého ,,súd prvej\ninštancie sa úplne správne vysporiadal aj s ponukovou povinnosťou žalovaného voči žalobcovi, ktorá\nžalovanému vyplýva z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ nemá v\nmieste výkonu práce pre zamestnanca žiadnu alebo žiadnu vhodnú prácu, ponukovú povinnosť splniť\nnemôže. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa je potrebné\nposudzovať podľa stavu, ktorý je tu v čase dania výpovede. V posudzovanom prípade žalovaný v čase\ndania výpovede žalobcovi nedisponoval voľným pracovným miestom, ktoré by mu mohol ponúknuť a\nvzhľadom na skutkovú situáciu nemusel vedieť, že od 16.06.2020 bude mať dve asistentky, s jednou\nnásledne aj tak bol pracovný pomer ukončený v skúšobnej dobe.\n23.4. Ponuka vhodnej práce je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa.\nJej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Ponuka vhodnej práce ako právne relevantnej\nhmotnoprávnej podmienky výpovede zo strany zamestnávateľa sa nevyžaduje pri výpovedi\nzamestnávateľa z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia\npodľa § 58 ZP pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, ani podľa\n§ 63 ods. 1 písm. d) bod 4 (neuspokojivé plnenie pracovných úloh) ani pri výpovedi zamestnávateľa\npodľa § 63 ods. 1 písm. e) pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, alebo z dôvodu, pre ktorý\nmôže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer. Možno povedať, že hmotnoprávna podmienka\nvýpovede zamestnávateľa spočívajúca v ponuke inej vhodnej práce sa vzťahuje zo zákona len na\norganizačné dôvody podľa § 63 ods. 1 písm. a) a písm. b), ako aj na výpoveď zamestnávateľa zo\nzdravotných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. c) a na výpoveď zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm.\nd) bod 1, 2 a 3.\n23.5. Ponúkaná práca nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa\npracovnej zmluvy. Na druhej strane mala by to byť práca v mieste, ktoré bolo zmluvnými stranami\ndohodnuté ako miesto výkonu práce. Môže ňou byť aj práca na kratší pracovný čas, aj keď zamestnanec\ndoteraz pracoval na ustanovený týždenný pracovný čas. Podľa existujúceho právneho stavu sa\nzamestnávateľ musí zaoberať tým, že na výkon ponúknutej práce by sa mal zamestnanec podrobiť\npredchádzajúcej príprave. V mieste doterajšieho výkonu práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú\nzamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady. Jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Ponuku\niného vhodného zamestnania je povinný urobiť aj nástupca zamestnávateľa.\n23.6. Pretože ide o hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa, jej nesplnenie\nspôsobuje neplatnosť výpovede. Aj keď Zákonník práce neustanovuje pre ponuku vhodného\nzamestnania písomnú formu, z hľadiska právnej istoty oboch účastníkov pracovného pomeru, ako\naj preukázania splnenia povinnosti zamestnávateľa v prípade súdneho sporu je správne, ak ponuku\nvhodného zamestnania urobí zamestnávateľ v písomnej forme. Ponuka vhodného zamestnania sa musí\n\nuskutočniť ešte predtým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Ak by zamestnancovi ponúkol\nvhodné zamestnanie až po uplatnení výpovede, výpoveď by bola neplatná.\n23.7. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce,\nnemá pre zamestnanca žiadnu prácu alebo žiadnu vhodnú prácu podľa Zákonníka práce, svoju\nponukovú povinnosť ani nemôže splniť. V prípade súdneho sporu by musel preukázať, že predtým, než\ndal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo\ndohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. Na\nplatnosť výpovede zo strany zamestnávateľa sa vyžaduje nielen ponuka iného vhodného zamestnania,\nale aj preukázanie, že zamestnanec ponuku odmietol, čo je dôležité najmä v prípade súdneho sporu.\n23.8. Keďže ponuková povinnosť je Zákonníkom práce aj súdnou praxou koncipovaná a vykladaná\nširoko, zamestnávatelia majú problém s jej aplikáciou (prípadne túto povinnosť opomenú). Jej\nnedodržanie je pomerne časté a je aj dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou.\nAk má zamestnávateľ voľnú pozíciu a zamestnanec ponuku prijme, dochádza k zmene pracovných\npodmienok a zmluvné strany by mali pristúpiť k uzatvoreniu dohody podľa § 54 ZP. Ak zamestnanec\nponuku odmietne, túto skutočnosť sa odporúča uviesť vo výpovedi. Takisto sa odporúča uviesť vo\nvýpovedi aj skutočnosť, že zamestnávateľ nedisponuje voľnou pozíciou v zmysle § 63 ods. 2 ZP.\n23.9. Okrem uvedenia faktov týkajúcich sa realizácie ponuky inej vhodnej práce v samotnej výpovedi\n(čo možno vnímať ako odporúčanie, nie ako zákonnú povinnosť) Zákonník práce nerieši ani to, akou\nformou má dôjsť k ponuke inej vhodnej práce. Aby zamestnávateľ vedel preukázať, že skutočne k nej\ndošlo, ponuka a aj jej prijatie (prípadne aj neprijatie) by malo byť v písomnej forme a vlastnoručne\npodpísané zamestnancom. Ak zamestnanec odmieta komunikovať so zamestnávateľom, možno v rámci\nstretnutia so zamestnancom vyhotoviť zápisnicu za účasti dvoch svedkov, ktorí svojimi podpismi potvrdia\npravdivosť údajov v zápisnici. Ako ďalšiu alternatívu možno využiť zaslanie ponuky v písomnej forme\npoštovým podnikom zamestnancovi (ako doporučenú zásielku s doručenkou do vlastných rúk). Pri\ntejto forme je problematické, ak zamestnanec nebude reagovať na zaslanú ponuku. Ak zamestnávateľ\nstanoví lehotu na prijatie pre zamestnanca (táto by mala byť primeraná) a zamestnanec nebude\nreagovať, tento postoj zamestnanca by mal byť vyhodnotený ako neprijatie ponuky.\n24. Ako už bolo vyššie uvedené ponuková povinnosť je hmotnoprávnou podmienkou výpovede a súdy\nskúmajú jej splnenie. Zamestnávatelia často nevedia, akú prácu je potrebné ponúknuť, či prácu, ktorá je\nna rovnakej, resp. podobnej úrovni, akú zamestnanec doteraz vykonával (pozície, ktoré sú porovnateľné\nsvojimi pracovnými podmienkami, alebo majú ponúknuť akúkoľvek prácu, ktorá je k dispozícii a ktorú je\nzamestnanec spôsobilý aj reálne vykonávať (zdravotne, odborne spôsobilý a pod.), hoci ide o pozíciu,\nktorá je hierarchicky postavená nižšie a nie sú s ňou spojené také výhodné pracovné podmienky (najmä\nmzdové), aké mal dotknutý zamestnanec doteraz.\n24.1. Ponukovú povinnosť posudzuje súdna prax (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.\n4Cdo/306/2008) ako „povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu\ndohody o preradení na inú prácu. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému\nstavu, schopnostiam a pokiaľ možno, aj kvalifikácii zamestnanca. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec\nvzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Ide o prácu na mieste,\nktoré bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce. Okrem toho výkon tejto povinnosti\nzamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého\nvýkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie\ntieto práva a povinnosti zneužívať.“\n24.2. Môže ísť o akúkoľvek voľnú pracovnú pozíciu v mieste, ktoré bolo v pracovnej zmluve dohodnuté\nako miesto výkonu práce a ktorú je zamestnanec spôsobilý (zdravotne, kvalifikačne) vykonávať a\nzamestnávateľ nie je povinný ponúkať pracovné podmienky, na ktoré bol zamestnanec doteraz zvyknutý\na spájali sa s jeho doterajšou pozíciou, ale ponúka také, ktoré vyplývajú z ponúknutej pozície. Ak\nzamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas, v\nmieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (treba vziať do úvahy to, ako široko bolo\ndohodnuté miesto výkonu práce - či ako konkrétna adresa, obec či určité územie, napr. kraj), alebo\nzamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, preňho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v\nmieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na\ntúto inú prácu, vtedy ponukovú povinnosť splniť nemusí. Zamestnávateľ nie je povinný ani vytvárať nové\npracovné miesto, ktoré by mal následne ponúknuť zamestnancovi.\nAby povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť predchádzajúcu prípravu nebola príliš zväzujúca, judikatúra\nvychádza zo zásady primeranosti a za predchádzajúcu prípravu nepovažuje prípravu, ktorá by bola\n\nneúmerne časovo náročná alebo nákladná (por. R 51/1997. In Zákonník práce s judikatúrou. Bratislava:\nIura Edition, 2009, s. 246).\n24.3. Čo sa týka ponukovej povinnosti, uvedený záver potvrdzuje aj súdna prax (Rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/261/2007): „Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca\nďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda\nide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť\nzamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto\nzodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii. Rozhodnutie, či túto ponuku\nzamestnanec využije, je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená\nv § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade,\nak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu preňho\nnemá, pretože v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie tejto ponukovej\npovinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede\nmal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca.“\n24.4. Ponúkaná vhodná práca môže byť teda akákoľvek práca, ktorú má zamestnávateľ k dispozícii.\nNemusí zodpovedať doteraz vykonávanému druhu práce, môže to byť akákoľvek práca, ktorá je\npre zamestnanca vhodná (Zo súdnej praxe, 2001, č. 6, s. 127) na mieste, ktoré bolo v pracovnej\nzmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce. Musí ísť o prácu, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné\npredpoklady, t. j. práca musí zodpovedať zdravotnej spôsobilosti zamestnanca. Zamestnávateľ by mal\nprihliadnuť aj na to, aby iná práca bola vhodná pre zamestnanca aj vzhľadom na jeho schopnosti a\nkvalifikáciu, nie je však potrebné, aby zodpovedala v plnom rozsahu kvalifikácii zamestnanca. Ak to\nvyžaduje ponúkaná pracovná pozícia, zamestnanec musí spĺňať aj iné, právnymi predpismi požadované\npredpoklady, prípadne požiadavky zamestnávateľa. Ponúkaná iná vhodná práca by nemala byť taká,\nktorá je voľná u zamestnávateľa len dočasne, napr. počas prekážky v práci na strane zamestnanca (R\n28/1995. In Zákonník práce s judikatúrou. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 246), prípadne len počas\nprípadného plynutia výpovednej doby.\n24.5. „Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t. j., či\nzamestnávateľ má, resp. nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa\nstavu, ktorý tu je v čase dania výpovede“(Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/5/2010).\n24.6. Podľa R 94/1968 splnenie povinnosti vyplývajúcich pre zamestnávateľa z § 63 ods. 2\nZákonníka práce, je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa, ktorej splnenie\nmusí preukazovať zamestnávateľ. Ďalej podľa R 54/1998 platí, že splnenie ponukovej povinnosti\nzamestnávateľa podľa § 46 ods. 2 (teraz podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce) ako predpokladu na podanie\nplatnej výpovede súd skúma podľa stavu v dobe výpovede.\n24.7. Z rozhodnutia NS SR sp.zn. 1Cdo/54/03 (61/2003) vyplýva: „splnenie povinnosti zamestnávateľa\nspočívajúcej v zabezpečení nového vhodného zamestnania zamestnancovi, s ktorým rozviazal pracovný\npomer z dôvodu organizačných zmien podľa § 46 ods. 1 písm. c) (teraz § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka\npráce), treba posudzovať podľa stavu existujúceho v čase dania výpovede.\n24.8. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/72/2010 vyplýva: nemožnosť zamestnávateľa,\nďalej zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, ide\nteda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zmysel tejto hmotnoprávnej podmienky\nspočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných\npracovných podmienok a že až po splnení stanovených podmienok umožňuje jednostranné skončenie\npracovného pomeru výpoveďou.\n24.9. Z rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/168/2017 zo dňa 08.02.2018 vyplýva: Zákonník práce neupravuje\nv akom časovom predstihu pred daním výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce\nmá zamestnávateľ splniť svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Z účelu\nprávnej úpravy, z podstaty a zmyslu tejto povinnosti, ako aj z doterajšej judikatúry Najvyššieho súdu\npredsa len možno vyvodiť, že zamestnávateľova ponuka musí byť aktuálna a zodpovedajúca stavu, ktorý\nexistuje v čase doručenia výpovede. Najmä vtedy, ak od vzniku zámeru zamestnávateľa rozviazať so\nzamestnancom pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, do realizácie\ntohto zámeru uplynul dlhší čas, pretože za tento čas môžu nastať zmeny, ktoré sú významné z hľadiska\nrozviazania pracovného pomeru v zmysle uvedeného ustanovenia (na strane zamestnávateľa môže\nísť napríklad o zmenu jeho postoja k organizačnej zmene, môžu sa u neho uvoľniť alebo vytvoriť nové\npracovné pozície a podobne.).\n25. Dovolací súd sa otázkou naplnenia dôvodu výpovede danej zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm.\nb) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti už zaoberal vo viacerých skorších rozhodnutiach, ako bolo\n\nvyššie uvedené aj v súvislosti s ponukovou povinnosťou v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom\nnižšie uvádza aj novšie svoje rozhodnutia:\n25.1. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/355/2021 potvrdil vecnú správnosť právnych záverov\nsúdov nižších inštancií, podľa ktorých o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ\nnemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody\ntejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané\nzamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný\nvnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje\nzamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby\nzamestnával len taký počet zamestnancov a v takom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade\nposudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej\nzmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca\npre neho nadbytočným, z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca,\nktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie\nzamestnávateľa preskúmavať. V prejednávanej veci predmetným rozhodnutím štatutárneho zástupcu\nžalovaného zo dňa 30.10.2015 bolo rozhodnuté o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť\nefektívnosť práce, znížiť mzdové náklady a týmto rozhodnutím, bol znížený stav o zamestnanca,\ns pracovnou činnosťou samostatné vykonávanie odbornej knihovníckej agendy v knižnici. Zrušenie\npracovného miesta z dôvodu úspory nákladov na mzdové prostriedky neznamená, že zamestnávateľ\nnepotrebuje konkrétne práce, ale znamená to, že zamestnávateľ rovnaké množstvo objemu práce,\nbude vykonávať zníženým počtom zamestnancov a je plne v dispozícii uváženia zamestnávateľa, aké\norganizačné zmeny na zefektívnenie práce z pohľadu úspory mzdových nákladov a potreby objemu a\nkvalifikačného zloženia zamestnancov príjme. V súdenej veci bolo preukázané, že aj keď práce súvisiace\ns knižnicou zostali zachované, žalovaný po prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene na výkon týchto\nprác neprijal do pracovného pomeru nového zamestnanca, ale výkon týchto prác včlenil a pridelil inému\nexistujúcemu. Pre posudzovanie prijatia organizačnej zmeny (t. j. či k organizačnej zmene skutočne\ndošlo) zákonodarca stanovil skúmanie podmienok, akými sú napr. zmena úloh zamestnávateľa, jeho\ntechnického vybavenia alebo zníženie stavu zamestnancov, s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce\na pod. (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce). Žalovaný po prijatí organizačnej zmeny (zrušenie\npracovnej pozície žalobkyne) dokáže pracovné činnosti, ktoré pôvodne vykonávala pre neho žalobkyňa\n(knižničné práce), zabezpečovať prostredníctvom svojich zamestnancov na úseku dokumentárneho\noddelenia, respektíve existenciu nadbytočnosti žalobkyne potvrdzuje skutočnosť, že rovnaké práce, aké\nvykonávala žalobkyňa, po zrušení jej pracovnej pozície si žalovaný dokáže zaobstarať s doterajším\npočtom zamestnancov (inými slovami pracovné činnosti žalobkyne boli prerozdelené medzi zvyšných\nzamestnancov, čím sa jej pozícia stala nadbytočnou).\n25.2. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/71/2020 skonštatoval, že rozhodnutie o organizačných\nzmenách je internou záležitosťou zamestnávateľa, pričom Zákonník práce neustanovuje formu\ntakéhoto rozhodnutia. O organizačnú zmenu preto pôjde vždy, ak na základe písomného rozhodnutia\nzamestnávateľa dochádza k zmene faktického stavu zamestnancov, pričom v dôsledku takéhoto\nrozhodnutia vzniká nadbytočnosť zamestnanca.\n25.3. Dovolací súd poukazuje na ďalšie rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/54/2018, podľa ktorého príčinná\nsúvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca nie je daná v prípade, keď\nzamestnávateľ rozhodne, že v budúcnosti je pre neho práca toho istého druhu naďalej potrebná,\navšak nie v doteraz dohodnutom kratšom pracovnom čase, ale v ustanovenom (dlhšom) týždennom\npracovnom čase. Zamestnanec sa v dôsledku takejto organizačnej zmeny nestáva nadbytočným v\nzmysle [§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce], lebo ním doposiaľ vykonávaná práca určitého druhu\n(náplne) sa nestala pre zamestnávateľa nepotrebnou. Ak je však organizačná zmena spočívajúca v\npredĺžení pracovného času spojená aj so zmenou pracovnej náplne zamestnanca, uvedená organizačná\nzmena môže v závislosti od konkrétnych okolností prípadu predstavovať organizačnú zmenu, ktorá\noprávňuje zamestnávateľa dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm.\nb) Zákonníka práce.\n26. Vec prejednávajúci senát sa s vyššie uvedenými právnymi závermi aplikovateľnými aj na tento\nspor stotožňuje a zároveň konštatuje, že súdy nižších inštancií pri právnom posúdení otázky platnosti\nvýpovede z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce rešpektovali vyššie\ncitovanú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Svoje právne závery vecne správne opreli o preukázanú\nskutočnosť, že žalobcovi bola daná výpoveď v súvislosti s organizačnou zmenou zo dňa 21.04.2020,\n\nktorou sa stal pre žalovaného nadbytočným, s tým, že žalovaný nemal ďalej možnosť ho zamestnávať\na to ani na kratší čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.\n26.1. Súdy nižších inštancií pri posudzovaní otázky platnosti výpovede zohľadnili všetky relevantné\nskutkové okolnosti, podrobne sa zaoberali otázkou, či zo strany zamestnávateľa došlo k platnému prijatiu\norganizačnej zmeny a či práve v jej dôsledku sa stal žalobca nadbytočným, pričom nebolo preukázané,\nže by zamestnávateľ postupoval účelovo, resp. zastierajúc iný úmysel či motív, a teda neboli preukázané\nžiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že zamestnávateľ postupoval v rozpore so\nZákonníkom práce. Dovolací súd konštatuje, že v pracovnoprávnych vzťahoch, ako aj v sporoch\nvyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, je vždy nevyhnutné hľadať a nachádzať rovnováhu medzi\noprávnenými záujmami zamestnávateľa a právami zamestnanca, ktorému právo priznáva pomerne\nširokú ochranu. Z argumentácie žalobcu ako dotknutého zamestnanca vyplýva, ako keby zamestnávateľ\nnebol oprávnený prijať takú organizačnú zmenu, v dôsledku ktorej by sa stal nadbytočným a skončiť s\nním pracovný pomer výpoveďou. Rozhodnutie o znížení počtu zamestnancov je legitímnym výkonom\npráva zamestnávateľa a pokiaľ dodrží všetky zákonné podmienky, je dôvodné poskytnúť mu právnu\nochranu vo forme uznania platnosti výpovede danej zamestnancovi.\n26.2. Dovolací súd konštatuje, že v súdenej veci sa súd prvej inštancie ako aj odvolací súd dôsledne\nriadil vyššie uvedenou judikatúrou. Spornú výpoveď posudzovali z hľadísk ustálenou súdnou praxou\naprobovanou.\n26.3. Súdy v predmetnej veci ustálili, že pre žalobcu tak ako bolo vyššie uvedené, žalovaný nemá,\nresp. nemal voľné pracovné miesto v súvislosti s ponukovou povinnosťou v zmysle 63 ods. 2 Zákonníka\npráce ku dňu výpovede (11.05.2020). Ustálili tak na základe vykonaného dokazovania a ustáleného\nskutkového stavu uvedeného vyššie a v súlade s judikatúrou na ktorú odkazuje aj najvyšší súd v\ntejto veci. V bode 38 až 43 rozsudku súdu prvej inštancie bolo skutkovo ustálené, že ku dňu dania\nvýpovede mal žalovaný pracovné miesto asistentky obsadené na základe pracovnej zmluvy B. V.S.,\npričom k skončeniu jej pracovného pomeru došlo až ku dňu 31.08.2020, preto k tomuto miestu ani\npodľa dovolacieho súdu nemal žalovaný ponukovú povinnosť. Za irelevantné považuje aj to, že k\ndohode o skončení pracovného pomeru s uvedenou zamestnankyňou došlo dňa 22.05.2020, t. j. počas\nvýpovednej doby žalobcu, ale až po daní výpovede 11.05.2020. Taktiež bolo preukázané, že odo dňa\n16.06. 2020 t. j. počas výpovednej doby žalobcu nastúpila k žalovanému na pozíciu asistentky - klientska\npodpora C. Z.. Súdy uverili tvrdeniu žalovaného, že pracovný pomer s C. Z. bol uzatvorený z dôvodu\nukončenia pracovného pomeru B. V.Z.U. (dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 22.05.2020\ns ukončením pracovného pomeru ku dňu 31.08.2020) z dôvodu jej zaučenia, pričom v tom nevideli\nobchádzanie zákona ani rozpor s dobrými mravmi. Dovolací súd poukazuje pritom na skutočnosť, že\nak zamestnávateľ neskôr príjme do pracovného pomeru iného zamestnanca na pracovné miesto, ktoré\nby vzhľadom na svoju kvalifikáciu mohol vykonávať aj zamestnanec, ktorý dostal výpoveď z dôvodu\nnadbytočnosti, nie je z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2\nZákonníka práce právne relevantná (pozri obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo\n06. júna 2002 sp. zn. 21Cdo/1369/2001, resp. aj rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/131/2021). Dovolací\nsúd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu vyjadreného v bode 26., že u žalovaného ani nejde o\nsubjekt s mnohými zamestnancami a zložitou personálnou štruktúrou.\n26.4. Správne sa súdy vysporiadali aj s námietkami žalobcu, čo sa týka tzv. inzerovania ponuky práce\nzo strany žalovaného vo vyššie uvedených obdobiach, súd prvej inštancie v bode 43., že tieto tzv.\npredzmluvné vzťahy, ani nemôžu mať vplyv na splnenie ponukovej povinnosti zamestnáveteľa, keďže\nnemajú ani právnu záväznosť, s tým ako už bolo vyššie uvedené, dôležité bolo, či zamestnávateľ\nmal voľné pracovné miesto v čase dania výpovede, pričom, tento predpoklad na základe vykonaného\ndokazovania splnený nebol.\n26.5. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobcom nastolené otázky súvisiace s vytýkaným\nnesprávnym právnym posúdením veci (v konečnom dôsledku, či bola splnená ponuková povinnosť\nzamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce) boli zo strany odvolacieho súdu (aj súdu\nprvej inštancie)zodpovedané právne konformným spôsobom (pozri bod 27. odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu a body 36. až 43. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Bez potreby osobitného\nkomentára, najvyšší súd v celom rozsahu na vyslovené právne závery odvolacieho súdu poukazuje,\nnezistiac z podaného dovolania žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyslovené závery právne\nspochybniť; za také nemožno považovať prípadné spochybnenie skutkového deja zo strany žalobkyne.\n27. Z týchto dôvodov keď v predmetnej veci súdy posúdili, že žalovaný v čase dania výpovede žalobcovi\nnedisponoval voľným pracovným miestom, ktoré by mu mohol ponúknuť vec správne po právnej stránke\n\nposúdili. Z tohto dôvodu dovolanie žalobcu Najvyšší súd posúdil ako nedôvodné a preto ho s poukazom\nna § 448 CSP zamietol.\n28. Úspešnému žalovanému súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v\nplnom rozsahu. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd nezdôvodňuje\n(§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie\n(§ 262 ods. 2 CSP).\n29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPrávne vety kat. „B“:\nPrávnu otázku posúdenia ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce nie je možné\ncharakterizovať ako novú, s ktorou sa dovolací súd doposiaľ nezaoberal, nakoľko túto posudzoval\nvo viacerých svojich rozhodnutiach ( napr. sp. zn. 4Cdo/306/2008, 3Cdo/261/2007, 5Cdo/72/2010.\n1MCdo/5/2010, 1Cdo/53/2003, 3Cdo/168/2017, 7Cdo/355/2021 a 8Cdo/71/2020), táto súvisí s\nposudzovaním práve časového momentu ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2\nZákonníka práce s tzv. ponukou voľného pracovného miesta zamestnancovi, ktorý sa stal nadbytočným\npodľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Z uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu ustálene vyplýva,\nže splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa je potrebné\nposudzovať podľa stavu, ktorý je tu v čase dania výpovede.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}