{"guid": "2ffa4fc0-ec9b-40fc-a1d0-94e6b2ba1f97:576cfeb8-a06f-4c39-91e2-bf8414985ea8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6620204294.1", "spisova_znacka": "9Cdo/152/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/152/2022 z 25. 9. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2024, sp. zn. 9Cdo/152/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:6620204294.1", "identifikacne_cislo": "6620204294", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Brišková", "sudca_id": 112, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-gabriela-briskova-112", "datum_vydania": "2024-09-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Dedenie zo závetu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-485.odsek-1", "nazov": "§ 485 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-485.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-485"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-479", "nazov": "§ 479 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-479", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-479"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-40a", "nazov": "§ 40a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-40a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-40a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "nazov": "§ 396 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-3", "nazov": "§ 393 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193.odsek-3", "nazov": "§ 193 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-193"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-485", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-479", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-40a", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-193"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/576cfeb8-a06f-4c39-91e2-bf8414985ea8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6620204294.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:6620204294.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:6620204294.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/152/2022\n6620204294\n25. 09. 2024\nJUDr. Gabriela Brišková\nECLI:SK:NSSR:2024:6620204294.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O. V., narodeného XX. N. XXXX, V., E. XXX/.XX,\nzastúpeného advokátom Mgr. Martinom Orviským, Vígľašská Huta-Kalinka 67, proti žalovanému Y.\nH., narodenému X. S. XXXX, V., P. U. XXX/X, zastúpenému advokátom Mgr. Jozefom Mochnackým,\nLučenec, T. G. Masaryka 14/A, o vydanie dedičstva oprávnenému dedičovi, vedenom na Okresnom\nsúde Lučenec pod sp. zn. 6C/34/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici z 18. novembra 2021 sp. zn. 16Co/41/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj ako \"súd prvej inštancie\") rozsudkom z 2. júna 2021 sp. zn.\n6C/34/2020 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom\nnehnuteľnosti (bytu a spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu), vo veľkosti jednej\npolovice. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V dedičskom konaní\nvedenom pod sp. zn. 14Do/551/2017, Dnot 158/2017 bol žalobca ako jediný vnuk a neopomenuteľný\ndedič, predvolaný na pojednávanie dňa 21. 9. 2017, na ktorom sa dozvedel o existencii závetu,\npodľa ktorého po poručiteľke mal dediť žalovaný (synovec poručiteľky). Na pojednávaní žalobca\nzávet nerozporoval, považoval závet za platný, súhlasil, že závetným dedičom je žalovaný a preto\núčasť žalobcu v dedičskom konaní týmto dňom zanikla. Uznesením bolo potvrdené nadobudnutie\ndedičstva žalovanému. Poručiteľka v závete, spísaným formou notárskej zápisnice, vyhlásila, že má\nneopomenuteľného dediča (vnuka), ktorému nezanecháva majetok z dôvodu, že počas života nadobudol\nmajetok, ktorý predstavuje jeho dedičský podiel, na základe darovania nehnuteľnosti (rodinného domu),\npričom tento dar, v prípade ak vnuk nebude akceptovať závet, žiadala započítať do jeho dedičského\npodielu. Po právoplatnom skončení dedičského konania sa žalobca dovolával relatívnej neplatnosti\nzávetu, keďže ako neopomenuteľný plnoletý dedič má dostať aspoň polovicu z majetku poručiteľky.\nDomáhal sa preto v danom spore, ako oprávnený dedič, vydania dedičstva voči žalovanému (§ 485 ods.\n1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov Občianskeho zákonníka, ďalej len „Občiansky\nzákonník“).\n2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie žalobu zamietol, z dôvodu nedostatku\naktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby. Dôvodil, že nárok neopomenuteľného dediča je súčasťou\njeho dedičského práva, preto musí byť uplatnený už v konaní o dedičstve (nejde o jeho pohľadávku\nvoči dedičom zo závetu). Žalobca sa zúčastnil dedičského konania, bol poučený notárkou o všetkých\nskutočnostiach, závet sám uznal a nerozporoval (v dôsledku čoho nebol spor o platnosť závetu v\ndedičskom konaní). Ak neopomenuteľní dedičia vyhlásia po poučení o svojom dedičskom práve, že\nuznávajú závet a súhlasia s ním, prejedná sa dedičstvo a potvrdí sa jeho nadobudnutie podľa závetu\n(R 34/1976). Ak zanechal poručiteľ závet, treba považovať za účastníkov konania popri závetných\n\ndedičoch, tiež neopomenuteľných dedičov a ďalšie osoby, ktorým svedčí dedenie zo zákona. Ich\núčastníctvo trvá tak dlho, pokiaľ sa nepreukáže, že k dedeniu zo zákona nedôjde. Ak nastúpi dedenie\nzo závetu, neopomenuteľní zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi konania vtedy, ak sa nedovolali\nneplatnosti závetu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/26/2011; R 32/2013).\nPrávo podať žalobu na vydanie dedičstva môže len ten, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, hoci\nním byť mal (R 44/1986). Žalobca bol účastníkom konania do okamihu, keď uznal závet, nerozporoval\nho a súhlasil s dedičským nástupníctvom. Po ukončení dedičského konania nenastala žiadna nová\nskutočnosť, majúca vplyv na určenie dedičstva. Na záver prvoinštančný súd konštatoval, že žalobcom\noznačený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/1087/2015 z 28. 1. 2016 nebolo\nmožné na daný prípad aplikovať, keďže podľa tohto rozhodnutia po skončení dedičského konania vyšli\nnajavo nové skutočnosti, a to nový neskorší závet, ktorý mal vplyv pre určenie dedičských podielov.\n3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako \"odvolací súd\") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 18.\nnovembra 2021 sp. zn. 16Co/41/2021 rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil\na žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nOdvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie\nsprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku, zákon číslo\n160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) doplnil, že žalobca nemá aktívnu vecnú\nlegitimáciu na podanie žaloby o vydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka, z dôvodu, že\nžalobca bol účastníkom dedičského konania po poručiteľke, v ktorom bol oboznámený so zanechaným\nzávetom, v prospech žalovaného ako závetného dediča, ktorého platnosť nenamietal. Závery súdu prvej\ninštancie korešpondujú s názormi v odbornej literatúre (Občiansky zákonník, Svoboda a kol. r. v. 1994,\nstr. 336). Nárok neopomenuteľného dediča je súčasťou jeho dedičského práva a preto sa musí uplatniť\nv konaní o prejednaní dedičstva. Súd prvej inštancie správne odkázal na publikované rozhodnutie R\n44/1986. Predpokladom pre postup podľa § 485 Občianskeho zákonníka je, že rozhodnutie o prejednaní\ndedičstva nadobudlo právoplatnosť (Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax, komentár, II.,\nEurounion, 2015, str. 2141). Za oprávneného dediča je považovaný len ten, kto mal mať v dedičskom\nkonaní postavenie dediča, avšak z rôznych dôvodov (napríklad neznámeho pobytu, alebo sa našiel\nzávet) došlo k prejednaniu dedičstva bez neho a nadobudnutie dedičstva bolo potvrdené inému alebo mu\nbolo potvrdené vo väčšom podiele, ako by mu patrilo. Aplikačná prax prevažne považuje za oprávneného\ndediča pre účely § 485 Občianskeho zákonníka iba osobu, ktorá nebola účastníkom dedičského konania\n(tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/4902/2009). Naplnenie hypotézy\npredmetnej právnej normy predpokladá, že po prejednaní dedičstva sa zistí, že oprávneným dedičom\nje niekto iný. V posudzovanej veci uvedený predpoklad naplnený nebol. O trovách odvolacieho konania\nrozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP.\n4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj \"dovolateľ\") dovolanie, prípustnosť\nktorého vyvodzoval z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd\nzrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a\nrozhodnutie. V dovolaní namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o nemožnosti\naplikovať použitú judikatúru, keďže notársky poriadok v súčasnosti neukladá notárovi povinnosť poučiť\núčastníkov dedičského konania, aby z dôvodu neznalosti práva účastníkovi nevznikla ujma, pričom\ntakúto poučovaciu povinnosť v dedičskom konaní neupravuje ani Civilný mimosporový poriadok (podľa\nžalobcu pokiaľ nemohol byť žalobca poučený o možnosti dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu\nv dedičskom konaní, mohol tak učiniť aj po skončení dedičského konania). Obdobne odvolací súd\nnereagoval na odvolaciu námietku, že rozhodnutie R 44/1986 nie je možné aplikovať na daný prípad,\nz dôvodu rozdielneho skutkového stavu (žalobu ako oprávnení dedičia podávali osoby, ktoré boli\núčastníkmi dedičského konania až do jeho skončenia a bolo im doručované aj rozhodnutie, ktoré mohli\nnapadnúť opravnými prostriedkami). Rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru žalobcu vykazuje\nznaky ľubovôle a arbitrárnosti, aj s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako\naj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúcu sa porušenia práva na spravodlivý proces, v\ndôsledku nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nedal\nani odpoveď, z akého dôvodu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/1087/2015\nnie je pre posúdenie danej veci relevantné (ak zanikne účastníctvo v dedičskom konaní v jeho priebehu a\ntakejto osobe nie je doručované rozhodnutie v dedičskom konaní, môže sa relatívnej neplatnosti domôcť\naj mimo dedičského konania a uplatniť žalobu podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nesprávne\nprávne posúdenie vzhliadol žalobca v tom, že dedič, ktorý sa v rámci dedičského konania nedomáhal\nrelatívnej neplatnosti závetu, tak nemôže urobiť aj po jeho skončení a ak sa relatívnej neplatnosti neskôr\n\ndovolá, nemôže žiadať vydanie dedičstva postupom podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa\nnázoru žalobcu ak sa účastník dedičského konania nedovolá v rámci dedičského konania neplatnosti\nzávetu, môže tak urobiť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (ako tomu bolo v prejednávanej veci).\nOpačný výklad by znamenal popretie možnosti dovolať sa relatívnej neplatnosti v zákonnej premlčacej\ndobe a stratu vlastníckeho práva, z dôvodu formálnej chyby (napríklad preto, že účastník nie je právne\nznalý). Žalobca aj vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal na závery rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/1087/2015 z 28. 1. 2016.\n5. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu (podanom po uplynutí lehoty na vyjadrenie) navrhol, aby dovolací\nsúd dovolanie ako neprípustné odmietol, alternatívne ako nedôvodné zamietol. Prvý dovolací dôvod\npodľa žalovaného nebol daný, keďže porušenie procesných práv nebolo v dovolaní konkretizované.\nNamietal tiež argumentáciu žalobcu, o možnosti účastníka dedičského konania domáhať sa relatívnej\nneplatnosti závetu po právoplatnom skončení dedičského konania, ktorá je v rozpore s judikatúrou.\nNeplatnosť závetu pre rozpor s ustanovením § 479 Občianskeho zákonníka je relatívna (§ 40 a\nObčianskeho zákonníka), súd k nej môže prihliadať len ak sa jej neopomenuteľný dedič v konaní o\ndedičstve dovolá. Žalobca aj žalovaný rešpektovali závet, tiež list poručiteľky zo dňa 23. 5. 2014, v ktorom\nprejavila vôľu, aby žalovaný vyplatil žalobcovi sumu 6.639 eur, k čomu aj došlo. Pokiaľ by sa žalobca\ndomáhal neplatnosti závetu v dedičskom konaní, musel by súd na dedičský podiel žalobcu započítať to,\nčo dostal od poručiteľky za života, v súlade s príkazom obsiahnutým v závete.\n6. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“ ) príslušný na rozhodnutie\no dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom\n(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných\nnáležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru,\nže dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.\n7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n8. Z hľadiska ústavného aspektu je daná právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom\nvymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a určovať koncepciu interpretácie prípustnosti\nmimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska\nochrany základných práv a slobôd. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že\nnarušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť\nvyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti.\n9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,\nIV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je\nprocesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene\nuplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je\nprípustné.\n10. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421\nCSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú\nopodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene\nuplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428\nCSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada\nzmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), pri dovolaní, ktoré je prípustné podľa §\n421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).\n11. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval primárne z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\nv zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\n\nproces. Porušenie práva na spravodlivý proces oprel o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie\nje dostatočne odôvodnené.\n12. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu\nkonania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny\nprocesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala\njej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces. Dovolací súd prostredníctvom uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo\nk žalobcom namietanej procesnej vade, ale túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.\n14. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným\nnástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti.\n15. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná rozporom súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných\nprípadov, s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom\ndosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv\nuvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).\n16. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke\núplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v\nprejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nnáležite neodôvodnil.\n17. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle\n§ 387 ods. 1 a 2 CSP a stotožnil sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia. Je potrebné\nuviesť, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (IV. ÚS 372/08,\nIV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára\nich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru\ndovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP.\n18. Dovolací súd nezistil, že by v posudzovanej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovenia\n§ 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd\nv dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania\nžalobcu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne\nvysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie\njeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými\nodvolacími námietkami žalobcu.\n19. Dovolateľ za nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu považoval\nnevysporiadanie sa s jeho podstatnými argumentmi, ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v\ndanom spore. V dôsledku legislatívnych zmien a z dôvodu odlišného skutkového stavu nebolo možné,\npodľa dovolateľa, aplikovať v danom spore judikatúru, označenú súdmi nižšej inštancie.\n20. Súd prvej inštancie posudzoval otázku aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby oprávneného\ndediča na vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi, podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\nktorú interpretoval s odkazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V jej\nzmysle podať žalobu o vydanie dedičstva môže s úspechom len ten, kto nebol účastníkom konania\no dedičstve, hoci ním byť mal (R 44/1986). Z odôvodnenia rozhodnutia (R 44/1986) ďalej vyplýva, že\n\ntakto legitimovaný nie je ten dedič, ktorý v konaní o dedičstve nebol opomenutý, ktorý bol účastníkom\ndedičského konania a tak s ním bolo aj konané, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. Na základe\nvykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa zúčastnil dedičského konania,\nbol poučený notárom o všetkých skutočnostiach, závet uznal, nerozporoval ho a preto nevznikol spor o\nplatnosť závetu. Uzavrel, že ak neopomenuteľný dedič vyhlási po poučení o svojom dedičskom práve,\nže uznáva závet a že s ním súhlasí, prejedná sa dedičstvo a potvrdí jeho nadobudnutie podľa závetu\n(R 34/1976). Ak nastúpi dedenie zo závetu, zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi konania, ak sa\nnedovolali neplatnosti závetu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012\nsp. zn. 2Cdo/26/2011; R 32/2013). Žalobca ako účastník konania mal vedomosť o závete, jeho obsahu\na po ukončení dedičského konania nenastala žiadna nová skutočnosť, ktorá by mala vplyv na určenie\ndedičstva.\n21. S týmito závermi sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd, ktorý ich podporil odkazom na odbornú\nliteratúru (Občiansky zákonník, Svoboda a kol. r. v. 1994, str. 336, tiež Jaroslav Krajčo: Občiansky\nzákonník pre prax, komentár, II., Eurounion, 2015, str. 2141) a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 21Cdo/4902/2009. Zdôraznil, že nárok neopomenuteľného dediča je súčasťou jeho\ndedičského práva a preto sa musí uplatniť v dedičskom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že súdy\nnemali pochybnosti o tom, že žalobca nespĺňa definičné znaky pojmu oprávnený dedič, za ktorého je\npovažovaný len ten, kto mal mať v dedičskom konaní postavenie dediča, avšak z rôznych dôvodov\n(napríklad jeho neznámeho pobytu alebo dodatočne nájdeného závetu) došlo k prejednaniu dedičstva\nbez neho a nadobudnutie dedičstva bolo potvrdené inému (prípadne bolo potvrdené vo väčšom podiele,\nako by mu patrilo). V posudzovanej veci však po prejednaní dedičstva nebolo zistené, že oprávneným\ndedičom bol niekto iný, nedošlo preto k naplneniu hypotézy právnej normy (§ 485 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka).\n22. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia\na stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným\nnázvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období\njudikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý\nprávny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne\nnadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu\nspočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených\notázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť\naj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom\nČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia\nuverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov\nČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami\ndemokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou (uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2017 sp. zn. 3Cdo/6/2017; R 71/2018).\n23. S poukazom na vyššie uvedené je dôvodné konštatovať, že pokiaľ odvolací súd výslovne nereagoval\nna odvolací argument žalobcu o nemožnosti aplikovať označenú judikatúru, v dôsledku legislatívnej\nzmeny (keďže notársky poriadok už neustanovuje poučovaciu povinnosť notára, aby z dôvodu neznalosti\npráva nevznikla účastníkovi ujma), odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax mal za to, že aplikačná prax\nzotrváva na doterajšej rozhodovacej praxi a nebol daný dôvod odkloniť sa od nej (§ 393 ods. 2, 3 CSP).\nObdobne odvolací súd poukazom na publikované rozhodnutie R 44/1986 (voči ktorému žalobca namietal\nrozdielny skutkový stav, pretože žalobu ako oprávnení dedičia podávali osoby, ktoré boli účastníkmi\ndedičského konania až do jeho skončenia a bolo im doručované aj rozhodnutie, ktoré mohli napadnúť\nopravnými prostriedkami) odlišnosti skutkového stavu nepovažoval za právne významné pre meritórne\nrozhodnutie.\n24. Dovolací súd sa nestotožnil s námietkou dovolateľa, že odvolací súd nereagoval na jeho argument,\ntýkajúci sa právnych záverov, vyslovených v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n21Cdo/1087/2015. Súd prvej inštancie v odseku 16 odvolaním napadnutého rozsudku, odôvodnil\nnemožnosť použitia týchto záverov na posudzovanú vec, keďže v označenom dedičskom konaní, hoci\n\núčasť dediča zanikla počas konania, po skončení dedičského konania vyšla najavo nová skutočnosť,\nkonkrétne nový neskorší závet, majúci vplyv na určenie dedičských podielov. V prejednávanej veci boli\nvšak všetky skutočnosti majúce vplyv na výšku dedičských podielov známe už v priebehu dedičského\nkonania, žalobca súhlasil, že ako dedič nenadobudne svoj zákonný podiel a závet uznal. Odvolací súd\nsa následne v rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, teda aj s vyššie uvedenou argumentáciou.\n25. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola zamietnutá so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie\nžalobcu, nebol dôvod, aby sa ďalšími argumentmi (o preukazovaní vlastníckeho práva) odvolací súd\nzaoberal. Tvrdenie dovolateľa o arbitrárnosti a ľubovôli odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí\nnebolo opodstatnené. Nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia musia dosahovať mieru ústavnej\nrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v článku 127 ods. 1\nústavy (I. ÚS 336/2019). Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako\nprocesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov,\nupravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny\nnesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo\nvzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi\n(II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a\naplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej\nnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé\nalebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a\nv extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo nebol\ndaný prípad.\n26. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto\nskutočnosť, že žalobca sa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na\nprijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí.\n27. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnezistil, preto je dovolanie žalobcu v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie\npodľa § 447 písm. c) CSP.\n28. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd skúmal, či žalobca\nv dovolaní identifikoval takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu\n(riešenie, ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či vymedzil jej podstatu\na uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré namieta nesprávnosť právneho riešenia\nodvolacieho súdu. Len s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu korešpondujúce označenie právnej\notázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či\nide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací\nsúd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), alebo či\ntáto otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP)\nalebo či je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).\n29. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní\njasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má teda len\nprávna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú\nprávnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a §\n432 ods. 2 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by\nbola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n30. Dovolací súd posudzujúc dovolanie žalobcu podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP), z vymedzenia\nprávnej otázky i dovolacieho dôvodu a vyhodnotením textu dovolania ako celku konštatuje, že podstata\ndovolacej argumentácie spočívala vo vyriešení otázky, či má aktívnu vecnú legitimáciu na podanie\nžaloby oprávneného dediča na vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi podľa § 485 ods. 1\n\nObčianskeho zákonníka, potomok poručiteľa, ktorý sa ako účastník dedičského konania nedovolal\nrelatívnej neplatnosti závetu a jeho platnosť uznal.\n31. Vo vzťahu k žalobcom vymedzenej právnej otázke dovolací súd konštatuje, že ide o otázku, ktorá už\nbola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, preto z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie\nprichádza do úvahy posúdiť, či sa odvolací súd pri jej riešení neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Dospel k záveru, že tomu tak nie je.\n32. Žaloba o vydanie dedičstva (hereditatis petito), upravená v § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\npredstavuje prostriedok nápravy v prípadoch, keď sa po skončení dedičského konania zistí, že došlo\nk prejednaniu dedičstva bez toho, kto mal mať v dedičskom konaní postavenie dediča (najmä objaví\nsa závet alebo dedič, ktorý v čase dedičského konania nebol známy, prípadne bolo známe, že nejaký\ndedič ešte existuje, ale bol na neznámom mieste), alebo bolo dedičstvo potvrdené inému vo väčšom\npodiele ako by mu patril. Cieľom právnej úpravy je napraviť vzniknutý stav, podľa zásad o bezdôvodnom\nobohatení. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že je oprávneným dedičom, zaťažuje\nžalobcu.\n33. Aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby oprávneného dediča, na vydanie dedičstva proti\nnepravému dedičovi, vyplýva z ustanovenia § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré pojem\noprávnený dedič bližšie nešpecifikuje. Judikatúra súdov poskytla interpretáciu pojmu oprávnený dedič\ndefinovaním, že žalobu o vydanie majetku z dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka môže podať\ns úspechom len ten, kto nebol účastníkom konania o dedičstve (R 44/1986). Z odôvodnenia rozhodnutia\n(R 44/1986) ďalej vyplýva, že takto legitimovaný nie je ten dedič, ktorý v konaní o dedičstve nebol\nopomenutý, ktorý bol účastníkom tohto konania a tak sa ním tiež konalo. Ak neopomenuteľný dedič\nvyhlási po poučení o svojom dedičskom práve, že uznáva závet a že s ním súhlasí, prejedná sa dedičstvo\na potvrdí jeho nadobudnutie podľa závetu (R 34/1976). Ak nastúpi dedenie zo závetu, zákonní dedičia\nprestávajú byť účastníkmi konania, ak sa nedovolali neplatnosti závetu (uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 28. februára 2012 sp. zn. 2Cdo/26/2011; R 32/2013).\n34. Vyslovené boli tiež právne názory (Stanovisko pléna Najvyššieho súdu ČSFR Cpjf 90/89 27. 6. 1990;\nR 31/1990), že ak neopomenuteľný dedič, ktorý dedičstvo neodmietol, neuplatnil v konaní o dedičstve\ndovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu, potom dňom smrti poručiteľa nadobudol zo závetu len to,\nčím na neho poručiteľ v závete pamätal. Neopomenuteľný dedič sa už nemôže domáhať v občianskom\nsúdnom konaní určenia neplatnosti závetu, ani vydania ďalšieho majetku z dedičstva proti dedičom,\nktorí z tohto závetu nadobudli dedičstvo, ibaže by neopomenuteľný dedič nebol účastníkom konania o\ndedičstve a neskôr sa žalobou dovolával neplatnosti závetu alebo vydania ďalšieho majetku z dedičstva\nv občianskom súdnom konaní. Nedovolanie sa neplatnosti závetu, pre jeho rozpor s ustanovením § 479\nObčianskeho zákonníka, neopomenuteľným dedičom, má v uvedenom prípade právne dôsledky vzdania\nsa časti majetku poručiteľa, s účinkami ku dňu jeho smrti. Nedovolanie sa tejto neplatnosti závetu je\nteda nakladaním (disponovaním) s majetkom, ktorý inak neopomenuteľnému dedičovi pripadá v rozsahu\npodľa zákona alebo závetu.\n35. Podľa publikovaného rozhodnutia R 32/2013 ten, o kom sa na základe jeho tvrdení možno dôvodne\ndomnievať, že je poručiteľovým dedičom, je účastníkom konania o dedičstve od uplatnenia svojich\ndedičských práv v konaní dovtedy, kým sa nepreukáže, že nie je poručiteľovým dedičom alebo že nededí\nz dôvodu dedičskej nespôsobilosti. Záver o tom, že určitá osoba je poručiteľovým dedičom, vyvodzuje v\nkonaní o dedičstve súd zo skutočností, ktoré sú významné podľa hmotného práva. Osoba, ktorá o sebe\ntvrdí, že je poručiteľovým dedičom, sa nestáva účastníkom dedičského konania až po jednoznačnom\nzistení (overení), že je poručiteľovým dedičom; účastníkom konania o dedičstve je už od uplatnenia\nsvojho dedičského práva na súde. Postavenie účastníka stratí, ak bude zistené, že jej v skutočnosti\nžiadny z dedičských titulov nesvedčí alebo že z iných dôvodov nemôže dediť. Pokiaľ poručiteľ zanechal\nzávet, treba za účastníkov konania považovať osoby, ktorým svedčí dedenie zo zákona alebo závetu\n(§ 473 a nasl. a § 476 a nasl. Občianskeho zákonníka). Účastníctvo týchto osôb trvá dovtedy, kým sa\nnepreukáže, že nie sú dedičmi. Ak nastúpi dedič zo závetu, zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi\nkonania vtedy, ak sa nedovolali neplatnosti závetu. O tom, či sa niekto stal účastníkom dedičského\nkonania alebo či ním prestal byť, súd nevydáva osobitné rozhodnutie. Jeho záver o okruhu účastníkov\nsa prejaví v tom, že s určitou osobou koná ďalej ako s účastníkom konania alebo že s ňou (po zistení,\nže dedičom je niekto iný), prestane konať.\n\n36. Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávneným dedičom na vydanie dedičstva proti nepravému\ndedičovi podľa § 485 Občianskeho zákonníka, nemôže byť potomok poručiteľa, ktorý ako účastník\nv konaní o dedičstve po poručiteľovi, nenamietol relatívnu neplatnosť závetu (§ 479 Občianskeho\nzákonníka). V prípade, že sa potomok poručiteľa relatívnej neplatnosti v dedičskom konaní nedovolá,\nnepristupuje k dedeniu a dedičom sa stáva závetný dedič.\n37. Odvolací súd sa pri svojom právnom závere od ustálenej praxe dovolacieho súdu, pri riešení\ndovolacej otázky, neodchýlil. V plnom rozsahu zohľadnil základné východiská pre posudzovanie\npredpokladov vymedzenia pojmu oprávnený dedič a tieto aplikoval na osobitosti konkrétneho prípadu.\nDospel k záveru, že žalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie dedičstva podľa\n§ 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže bol účastníkom dedičského konania po poručiteľke, až do\nokamihu, keď na pojednávaní prehlásil, že so závetom súhlasí. Žalobca ako zákonný dedič prestal byť\núčastníkom konania, pretože sa nedovolal relatívnej neplatnosti závetu. Nebol opomenutým dedičom,\nale bol účastníkom konania o dedičstve a súd (reprezentovaný notárom ako súdnym komisárom) so\nžalobcom ako účastníkom dedičského konania aj konal. V posudzovanej veci sa nejednalo o procesnú\nsituáciu, kedy účasť potomka poručiteľa bola v konaní ukončená podľa § 193 ods. 3 CSP (t. j. nedošlo\nk sporu o dedičské právo, závislom na právnom posúdení veci).\n38. Nárok neopomenuteľného dediča podľa § 479 Občianskeho zákonníka, ako konštatoval odvolací\nsúd, je súčasťou jeho dedičského práva (nejde o nárok na peňažné plnenie proti ostatným dedičom),\npreto sa uplatňuje v dedičskom konaní /(ne)dovolanie sa relatívnej neplatnosti je nakladaním s majetkom\nporučiteľa, ktorý neopomenuteľnému dedičovi pripadol v rozsahu podľa zákona alebo podľa závetu). Po\nprejednaní dedičstva nevyšla najavo nová skutočnosť (najmä závet, listina o vydedení, dedič, ktorý v\nčase dedičského konania nebol známy alebo bol na neznámom mieste). Žalobca, ako dotknutý potomok\nporučiteľa, sa relatívnej neplatnosti závetu nedovolal, nepristúpil k dedeniu a preto dedičom sa stal\nzávetný dedič. Súd mal dôvodne za to, že žalobca nie je poručiteľovým dedičom a ďalej s ním, ako\ns účastníkom konania, nekonal (dedičské konanie riadne prebehlo a došlo k vyporiadaniu majetku\nporučiteľky).\n39. Na vyššie uvedené závery nemá preto vplyv skutočnosť, že žalobca nebol účastníkom celého\ndedičského konania, teda aj v čase vydania rozhodnutia (ktoré mu nebolo doručované), v dôsledku\nčoho nemal mať možnosť podať riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok. Žalobca tak nedôvodne\nargumentoval touto odlišnosťou v publikovanom rozhodnutí R 44/1986, na ktoré odkazovali súdy nižšej\ninštancie v prejednávanej veci.\n40. Legitimáciu k ochrane práv podľa § 485 Občianskeho zákonníka má ten, kto nebol účastníkom\ndedičského konania po poručiteľovi a súčasne kto je oprávneným (pravým) poručiteľovým dedičom,\nzisteným po prejednaní dedičstva, na základe novej skutočnosti, ktorá vyšla najavo, napríklad objavením\nneskoršieho závetu poručiteľky. Práve táto skutočnosť bola zásadná pre konanie o vydanie dedičstva\noprávnenému dedičovi, konštatovaná dovolacím súdom v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 21Cdo/1087/2015, ktorým žalobca v dovolaní tiež argumentoval (v prejednávanej veci však takáto\nnová skutočnosť nenastala).\n41. Na relatívnu neplatnosť právneho úkonu závetu súd neprihliada ex offo (z úradnej povinnosti), ale\nlen na základe dovolania sa relatívnej neplatnosti neopomenuteľným dedičom (§ 40a Občianskeho\nzákonníka), v dôsledku čoho nedovolanie sa tejto neplatnosti nemôže byť vytýkané súdu\n(reprezentovaného notárom ako súdnym komisárom). Žalobca sám v dovolaní uviedol, že právna\núprava v notárskom poriadku a Civilnom mimosporovom poriadku neukladá notárovi povinnosť poučiť\núčastníkov dedičského konania v uvedenom smere. Poukaz žalobcu na predchádzajúcu právnu úpravu\n(ktorá notárom ukladala poučovaciu povinnosť, aby nikto neutrpel ujmu pre nedostatok právnych\nznalostí, podľa § 4 ods. 2 zákona číslo 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym\nnotárstvom, notársky poriadok, v znení neskorších predpisov do 31. 12. 1992) nebol spôsobilý ovplyvniť\naplikáciu vyššie uvedených judikatórnych záverov, týkajúcich sa aktívnej vecnej legitimácie oprávneného\ndediča podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n42. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia publikované v\nZbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a\n\nNajvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk,\nspráv o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ\nsú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli\nprekonané neskoršou judikatúrou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2017\nsp. zn. 3Cdo/6/2017; R 71/2018).\n43. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať\naj publikované rozhodnutia vydané do roku 1992, teda aj tie, na ktoré odkazovali súdy nižšej inštancie\nv prejednávanej veci a na ktoré vecne nadviazalo neskôr vydané a publikované rozhodnutie R 32/2013.\nJudikatórne závery z nich vyplývajúce, sú pri riešení predmetnej právnej otázky v posudzovanej veci\npoužiteľné, napriek legislatívnej zmene o poučovacej povinnosti notára v dedičskom konaní. Právna\nzásada neznalosť zákona neospravedlňuje (ignorantia iuris non excusat) zakladá právnu fikciu, že každý\nsi je vedomý svojich práv a povinností, a teda je oboznámený s platnými a účinnými právnymi predpismi.\nJe v súlade s hodnotami právneho štátu, aby sa z relatívnej neplatnosti nevyvodzovali dôsledky v\nprípade, keď vady právneho úkonu, neplatnosťou dotknuté subjekty nevytýkajú a nedovolávajú sa ich,\ns čím súvisí aj absencia hmotnoprávnej poučovacej povinnosti v uvedenom smere a rešpektovanie\nprincípu rovnosti pred zákonom.\n44. Dovolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že právne závery odvolacieho súdu znamenali\npopretie možnosti žalobcu dovolať sa relatívnej neplatnosti vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe,\nv dôsledku čoho malo dôjsť k strate jeho vlastníckeho práva (napr. z dôvodu právnej neznalosti).\nOdvolací súd v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, na základe vykonaného\ndokazovania, posúdil právne dôsledky nevyužitia možnosti žalobcu dovolať sa relatívnej neplatnosti\nv dedičskom konaní, v ktorom žalobca uznal vôľu poručiteľky, prejavenú v závete (obsahujúcom tiež\npríkaz poručiteľky, na vykonanie zápočtu darovaných nehnuteľností žalobcovi, s ohľadom na žalobcu\nako neopomenuteľného dediča, pre prípad ak by platnosť závetu neuznal). Práve v dôsledku prejavenej\nvôle žalobcom, nepristúpil k dedeniu a dedičom sa stal žalovaný ako závetný dedič.\n45. Dovolací súd nezistil, že v danej veci išlo o naplnenie niektorého z dovolacích dôvodov podľa §\n421 ods. 1 písm. b) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá\nby v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená), ako ani podľa § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP (pri riešení právnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu). Dovolanie v posudzovanej veci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,\nv dôsledku čoho najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne\nneprípustné.\n46. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP.\n47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}