{"guid": "6989725c-334e-46df-aeb4-3051d118ab16:c1f53e0e-5868-44a3-ade3-6a618338bb59", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6121549936.1", "spisova_znacka": "4Cdo/84/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/84/2023 z 25. 4. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2024, sp. zn. 4Cdo/84/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:6121549936.1", "identifikacne_cislo": "6121549936", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2024-04-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-295", "nazov": "§ 295 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-295", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-295"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "nazov": "§ 444 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129", "nazov": "zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-7", "nazov": "§ 7 zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11.odsek-2", "nazov": "§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-295", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-444", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-7", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c1f53e0e-5868-44a3-ade3-6a618338bb59", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6121549936.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:6121549936.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:6121549936.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/84/2023\n6121549936\n25. 04. 2024\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2024:6121549936.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti 365.bank, a. s., Bratislava,\nDvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, zastúpenej spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,\nBratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanému D. U.X., narodenému XX. V. XXXX, S.\nXXX, zastúpenému spoločnosťou Čibrik & Blazsek advokátska kancelária s. r. o., Šaľa, Hlavná 14, IČO:\n46 255 010, o zaplatenie 13.674,19 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Galanta pod\nsp. zn. 35Csp/31/2022, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18. januára\n2023 sp. zn. 26CoCsp/39/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie odmieta.\nŽalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 15.\njúna 2022 č. k. 35Csp/31/2022-113 výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 13.674,19\neura spolu s úrokom vo výške 3.037,95 eura, úrokom z omeškania 681,21 eura, úrokom z omeškania\n5 % ročne zo sumy 13.674,19 eura od 15.05.2021 do zaplatenia a nákladmi spojenými s uplatnením\npohľadávky 9 eur s tým, že povinnosť je žalovanému uložená spoločne a nerozdielne s A. Ď., narodenou\n26. apríla 1988, Neded 496, 925 85 Neded, ktorá bola na plnenie zaviazaná platobným rozkazom\nOkresného súdu Banská Bystrica č. k. 33Up/1376/2021 z 30. decembra 2021, výrokom II. žalovanému\nuložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Napadnutý rozsudok súd\nprvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods.\n2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 565, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2, § 121 ods. 3 zákona č.\n40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení účinnom k 23. júnu 2017, § 2 písm. a), písm.\nb), písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 6 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných\núveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 23.\njúnu 2017 (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 255 ods.\n1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).\n1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník\na žalovaná 2/ ako spoludlžník uzavreli 23. júna 2017 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka,\nna základe ktorej žalobca poskytol žalovaným účelový úver určený na refinancovanie vo výške 18.700\neur, ktorý sa žalovaní zaviazali splatiť v 96 mesačných splátkach po 259,53 eura (výška poslednej\nsplátky 258,60 eura), pri fixnej úrokovej sadzbe 7,50 % ročne, RPMN 7,80 %, priemernej RPMN 9,81\n%, odplate za poskytnutie úveru 7,50 % a najvyššej prípustnej hodnote odplaty 19,62 %. V zmluve\nje uvedená celková čiastka, ktorú má klient zaplatiť vo výške 24.913,95 eur, splatnosť 1. mesačnej\nsplátky 20. júla 2017, termín konečnej splatnosti 20. júna 2025, splatnosť mesačnej splátky k 20. dňu v\nmesiaci. Doba trvania zmluvy o úvere bola vymedzená na dobu určitú, do splatenia všetkých záväzkov\nDlžníka/Spoludlžníka voči banke vyplývajúcich zo zmluvy o úvere. V prípade splácania úveru v zmysle\n\nzmluvy o úvere zanikne zmluva o úvere v deň uvedený ako termín konečnej splatnosti úveru. V bode\n2.3 zmluvy boli uvedené termíny splatnosti a rozpis započítania jednotlivých splátok na istinu, úroky,\npoistenia a poplatky. Podľa bodu 6.4 zmluvy dlžník/spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali\nv nasledujúcom poradí: a) náklady spojené s poistením (ak bolo uzavreté), b) poplatky, c) úrok z\nomeškania, d) zmluvný úrok z úveru, e) splátka istiny úveru, pričom platí, že v prípade viacerých\npohľadávok banky voči dlžníkovi/spoludlžníkovi sa platby dlžníka/spoludlžníka započítavajú najskôr na\npohľadávky skôr splatné. Upozornením - výzvou na splatenie dlžnej časti úveru z 21. apríla 2020 žalobca\nupozornil žalovaného, že podstatným spôsobom porušil ustanovenia Zmluvy o úvere z 23. júna 2017 a\nku dňu 21. apríla 2020 je jeho pohľadávka viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 985,12 eura.\nZároveň ho poučil, že v prípade, ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy, žalobca je oprávnený vyhlásiť úver za\npredčasne splatný. Podľa podacieho hárku bola zásielka adresovaná žalovanému podaná na poštovú\nprepravu 22. apríla 2020, podľa služby sledovanie zásielok na stránke tandt.posta.sk bola doručená\n24. apríla 2020. Výzvou na úhradu dlžnej sumy z 18. mája 2020 žalobca žalovanému oznámil, že\nnakoľko podstatným spôsobom porušil ustanovenia Zmluvy o úvere z 23. júna 2017, stal sa jeho úverový\nzáväzok voči banke k 18. máju 2020 predčasne splatný v celom rozsahu. Žalobca vyzval žalovaného na\nzaplatenie 14.354,32 eura, pozostávajúcej z dlžnej istiny 13.997,10 eura, úroku 348,22 eura a poplatku\nza upomienky vo výške 9 eur, a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Výzva bola žalovanému doručená\n22. mája 2020. Podľa aktuálneho stavu úveru k 30. septembru 2021 žalovaný vyčerpal úver vo výške\n18.700 eur, na jeho splatenie uhradil 4.702 eur, a to v splátkach od 20. júla 2017 do 20. decembra 2019\nv dojednanej výške po 259,53 eura, následne od 24. februára 2020 do 27. apríla 2020 trikrát po 40 eur\nmesačne a po vyhlásení predčasnej splatnosti žalovaná strana uhradila v dňoch: 26. mája 2020 sumu\n40 eur, 26. júna 2020 sumu 54,83 eura, 27. júla 2020 sumu 40 eur, 17. augusta 2020 sumu 40 eur,\n29. septembra 2020 sumu 40 eur, 27. októbra 2020 sumu 40 eur, 27. novembra 2020 sumu 40 eur,\n25. januára 2021 sumu 20 eur, 14. mája 2021 sumu 8,91 eura. Všetky úhrady vykonané po vyhlásení\npredčasnej splatnosti žalobca započítal na istinu.\n1.2. Súd prvej inštancie po preskúmaní zmluvy vecne argumentoval tým, že zmluva o spotrebiteľskom\núvere riadne obsahuje všetky náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. pre zmluvu\no spotrebiteľskom úvere. Žalovaní mali poskytnutý úver splatiť v 96 mesačných splátkach po 259,53\neura (posledná splátka 258,60 eura), celkovo mali na splatenie úveru uhradiť sumu 24.913,95 eura.\nKonštatoval, že doba trvania zmluvy vyplýva hneď z niekoľkých častí zmluvy a spotrebiteľ ju mohol zistiť\nbez akýchkoľvek ťažkostí; v základných parametroch úveru je počet mesačných splátok rozdelený na 96\nmesiacov a vymedzená konečná splatnosť úveru na 20. júna 2025. Vychádzal z toho, že pod dojednaním\nDoba trvania úveru je uvedené, že zmluva je uzavretá na dobu určitú, do splatenia záväzkov dlžníka,\npričom v prípade riadneho splácania zanikne v deň uvedený ako termín konečnej splatnosti úveru. Doba\ntrvania zmluvy následne vyplýva aj z bodu 2.3 zmluvy, v ktorom je uvedený položkovitý rozpis všetkých\ndojednaných mesačných splátok s uvedením ich počtu (96) a splatnosti. Prvoinštančný súd mal za to,\nže doba trvania zmluvy vyplýva zo všetkých týchto dojednaní a spotrebiteľ mal túto informáciu jasne k\ndispozícii bez toho, aby bol odkázaný na nejaký komplikovaný matematický výpočet.\n1.3. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že v zmluve sú uvedené celkové náklady spotrebiteľa vo výške\n24.913,95 eura, pričom táto suma zodpovedá súčtu dojednaných splátok. Rovnako je v zmluve uvedená\naj RPMN v hodnote 7,80 %, ktorá nedosahuje ani priemernú hodnotu RPMN na trhu, ktorá bola v čase\nuzatvárania zmluvy vo výške 9,81 %. Poznamenal, že v zmluve o úvere boli uvedené všetky parametre\npre výpočet RPMN a preto je táto náležitosť požadovaná zákonom riadne splnená. V súvislosti so\nzmluvnou podmienkou, na základe ktorej bolo dohodnuté poradie započítania plnení žalovaných, bol\nsúd prvej inštancie toho názoru, že predmetnú podmienku nemožno považovať za neprijateľnú, keďže\nbola dojednaná individuálne. Zmluvná podmienka síce je súčasťou textu pripraveného žalobcom v bode\n6.4, avšak bolo na vôli žalovaných ako dlžníkov, či ju prijmú alebo odmietnu, a svoju vôľu prejavili\nsamostatným zaškrtnutím políčka ÁNO v zmluve.\n1.4. Dohoda o zrážkach zo mzdy z 23. júna 2017 bola uzavretá na samostatnej listine a ostatné,\nžalovaným označené zmluvné podmienky nemali žiadny vplyv na nárok uplatnený žalobcom v tomto\nkonaní a preto sa nimi súd prvej inštancie nezaoberal. Žalovaný nerozporoval, že si neplnil svoje\nzmluvné povinnosti a nesplácal dojednané splátky úveru. V dôsledku toho žalobca pristúpil k vyhláseniu\npredčasnej splatnosti úveru listom z 18. mája 2020 a to po tom, ako žalovaných listom z 21. apríla 2020\nvyzval na splatenie dlžnej časti splátok a upozornil ich na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti.\nUviedol, že žalobca riadne preukázal, že obe výzvy boli žalovanému doručené. Obranu žalovaného, že\n\ndlh splácal, súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že žalobca tieto čiastočné plnenia zohľadnil v samotnej\nžalobe a tie, ktoré žalovaný realizoval po vyhlásení predčasnej splatnosti, započítaval prednostne na\nistinu úveru.\n1.5. S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca má voči žalovaným\nsplatnú pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške istiny 13.674,19 eura a vyčíslených\nzmluvných úrokov z istiny vo výške 3.037,95 eura, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo\nvýške 9 eur (ako reálne náklady za zaslanie výziev a upozornení, ktorých výšku žalovaný nerozporoval) a\nzároveň, nakoľko žalovaní nezaplatili riadne a včas peňažnú pohľadávku, aj nárok na úroky z omeškania\nvo výške 681,21 eura vyčíslené od momentu zosplatnenia do vykonania poslednej úhrady a vo výške\n5 % ročne z dlžnej sumy 13.674,19 eur od 15. mája 2021 do zaplatenia. Súd prvej inštancie preto\nžalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie uplatneného nároku spoločne\na nerozdielne so žalovanou 2/, ktorej bola povinnosť právoplatne uložená už v upomínacom konaní.\nNakoľko bol žalobca v plnom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie žalobcovi priznal právo na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 %.\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného\nrozsudkom z 18. januára 2023 sp. zn. 26CoCsp/39/2022 výrokom I. napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil a II. žalobcovi priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v\nplnom rozsahu. Odvolací súd potvrdenie napadnutého prvoinštančného rozsudku odôvodnil jeho vecnou\nsprávnosťou (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP) a odkázal na jeho správne a presvedčivé odôvodnenie, nenašiel\ndôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.\n2.1. Ako nenáležitú vyhodnotil námietku žalovaného, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje\nobligatórne náležitosti a obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a upozornil, že\nsúd prvej inštancie sa námietkami žalovaného o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy dostatočne\nzaoberal (bod 26.) a že k jeho záverom niet čo dodať. Všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere\nsú jasne, určite a zrozumiteľne uvedené s tým, že odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že\nzmluva o spotrebiteľskom úvere náležitosti vyžadované zákonom obsahuje. Reflektujúc na tieto závery\nodvolací súd skonštatoval, že námietky žalovaného vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam\nv zmluve o spotrebiteľskom úvere spočívajú vo všeobecných tvrdeniach o formulárovej, vopred\npripravenej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Uvedená odvolacia námietka je nekonkrétna, nakoľko\nžalovaný namietal existenciu neprijateľných zmluvných podmienok len všeobecne a nešpecifikoval,\nktorá zmluvná podmienka je neprijateľná a v tom dôsledku neplatná a už vôbec neuviedol neprijateľnosť,\nktorých zmluvných podmienok by spôsobovala neplatnosť zmluvy ako celku; namietaná absencia\nzákonom požadovaných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je neopodstatnená. Rovnako\nodvolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by zmluva mala obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky.\n2.2. Odvolací súd v kontexte uvedeného objasnil, že ustanovenie § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. má za\ncieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp.\npriamo v nej poskytnúť všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či\nzmluvu o úvere uzavrie, alebo nie. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti\nveci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a\nnákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude\nmať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v ustanovení § 9 cit.\nzákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich, v ustanovení §\n11 vymenúva tie, ktorých neuvedenie alebo nesprávne uvedenie v zmluve má za následok, že úver sa\npovažuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý\nzákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie.\n2.3. Odvolací súd zopakoval, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal zo zistenia,\nže v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená doba trvania zmluvy (bod 26.) majúc za\nto, že doba trvania zmluvy vyplýva hneď z niekoľkých častí zmluvy a spotrebiteľ ju mohol zistiť bez\nakýchkoľvek ťažkostí, nakoľko v základných parametroch úveru je počet mesačných splátok rozdelený\nna 96 mesiacov a vymedzená konečná splatnosť úveru na 20. júna 2025, pod dojednaním Doba\ntrvania úveru je uvedené, že zmluva je uzavretá na dobu určitú, do splatenia záväzkov dlžníka, pričom\nv prípade riadneho splácania zanikne v deň uvedený ako termín konečnej splatnosti úveru. Doba\ntrvania zmluvy podľa súdu prvej inštancie následne vyplýva aj z bodu 2.3 zmluvy, v ktorom je uvedený\n\npoložkovitý rozpis všetkých dojednaných mesačných splátok s uvedením ich počtu (96) a splatnosti.\nV nadväznosti na uvedené odvolací súd neuznal námietku žalovaného, že zmluva o spotrebiteľskom\núvere neobsahuje náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. t. j.\ndobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Akcentoval, že ako pri výklade a posudzovaní náležitostí\nzmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., tak aj tu pri výklade doby\ntrvania Zmluvy o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka stanovenej „na dobu určitú, do splatenia všetkých\nzáväzkov Dlžníka/Spoludlžníka voči Banke vyplývajúcich zo ZoÚ“, je potrebné si uvedomiť, že obsah\nzmluvy nemožno vykladať príliš formálne, ale pozornosť treba venovať najmä tomu, či z celkového\nobsahu konkrétnych zmluvných dojednaní medzi stranami, je možné zistiť zákonom požadované údaje,\na to aj tie, ktorých prípadnú absenciu zákon v ustanoveniach § 11 ods. 1, ods. 2 postihuje sankciou, že\nposkytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.\n2.4. Vychádzajúc z tejto tézy, pokiaľ ide o dobu trvania zmluvy, tá môže byť určitá alebo neurčitá. To\nznamená, zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí bez akýchkoľvek pochybností vyplynúť, či ide o\nzmluvu uzavretú na dobu neurčitú alebo či jej trvanie vopred je časovo limitované. V posudzovanej veci\njednoznačne ide o zmluvu uzavretú na dobu určitú, stanovenú „do splatenia všetkých záväzkov dlžníka\nvyplývajúcich zo ZoÚ podľa zmluvy“, t. j. takým spôsobom, že spotrebiteľovi muselo byť zrejmé, že\ntrvanie zmluvy je už vopred časovo obmedzené, pričom presne vie aj to, do kedy táto bude trvať. Termín\nkonečnej splatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v jej zmluvných dojednaniach je vyjadrený dátumom\n20. júna 2025, dostatočne určitým, pochybnosti nepripúšťajúcim spôsobom. Z uvedeného odvolací súd\npotom vyvodil, že pokiaľ žalobca 20. júna 2025 zaplatí všetky anuitné splátky, zaplatí aj všetky záväzky\ndlžníka podľa tejto zmluvy o úvere voči žalobcovi a do tejto doby bude trvať zmluva o spotrebiteľskom\núvere; dôvodil neprípustnosťou toho, aby jednoznačnému určeniu doby trvania zmluvy, ktorý dátum\nvyplýva z jasného kontextu všetkých ďalších údajov dohodnutých v zmluve o spotrebiteľskom úvere,\nbol spochybňovaný, resp. vykladaný spôsobom, ktorý nie je v súlade s dojednaniami. V tejto súvislosti\nodvolací súd ozrejmil, že podmienka „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ a „dátum konečnej\nsplatnosti spotrebiteľského úveru“ sú dva významovo rozdielne pojmy; v ideálnom prípade oba momenty\nnastávajú rovnako, po úhrade jednoznačne dohodnutej poslednej splátky úveru (dátum konečnej\nsplatnosti úveru). Nie vždy však platí takto nastavený ideálny stav, že dňom konečnej splatnosti úveru\nsa končí aj doba trvania zmluvy. V takom prípade pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie\nje vhodné a ani to zákon nevyžaduje, určiť dobu trvania zmluvy presným dátumom. Je prípustné dobu\ntrvania zmluvy určiť aj opisne tak, aby bolo jednoznačne zistiteľné, ako dlho zmluva o spotrebiteľskom\núvere bude trvať. Z uvedeného vyplýva záver, že doba trvania posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom\núvere je uvedená v základných ustanoveniach priamo v zmluve dostatočne určitým, aj pre priemerného\nspotrebiteľa zrozumiteľným spôsobom, nepripúšťajúcim žiadne pochybnosti o tom, že ide o zmluvu\nuzavretú na dobu určitú, s termínom konečnej splatnosti úveru k 20. júnu 2025. Keďže v posudzovanom\nprípade bola dodržaná obsahová náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 9 ods. 2 písm. f)\nzákona č. 129/2010 Z. z. a to doba trvania zmluvy, odvolací súd dospel k záveru, že pre neexistenciu\ntohto nedostatku zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemožno spotrebiteľský úver postihnúť sankciou\nbezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.).\n2.5. Tiež žalovaný v odvolaní uvádzal, že mu žalobca zaslal žiadosť o realizáciu dohody o zrážkach zo\nmzdy a zrážky zo mzdy sa mu vykonávajú od júna 2022, ale bližšie tento argument v odvolaní neobjasnil;\nodvolaciemu súdu nebolo zrejmé, aký súvis s prejednávanou vecou má, keďže nekorešponduje\ndôvodom súdu prvej inštancie pre vyhovenie žaloby. Medzi stranami nebolo sporné, že uzavreli Dohodu\no zrážkach zo mzdy, avšak žalobca popieral jej realizáciu; pokiaľ mal žalovaný za to, že v zmysle\npredmetnej dohody o zrážkach zo mzdy boli aj zrážky zo mzdy skutočne realizované, nepredložil a\nani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz na podporu tohto svojho tvrdenia. Odvolací súd preto aproboval\npostup súdu prvej inštancie, keď považoval za preukázané zaplatenie sumy 4 702 eur na úver (odsek\n11. rozsudku).\n2.6. Odvolací súd ďalej na adresu žalovaného námietok ku skutkovým záverom súdu prvej inštancie o\nzosplatnení úveru uviedol, že výzva žalobcu pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru s upozornením\nna túto možnosť bola žalovanému doručená 24. apríla 2020 (bod 9.) a následne mu bolo 22. mája 2020\ndoručené vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru (bod 10.). Tu žalovaný oponoval, že pred doručením\nvýzvy pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru nebol v omeškaní nepretržite 90 dní a doručenku\nnikdy nepodpísal; v procesných spojitostiach odvolací súd na to reagoval, že žalovaný v priebehu\nkonania pred súdom prvej inštancie netvrdil, že mu výzva s upozornením na uplatnenie práva na\n\nzaplatenie celej pohľadávky nebola doručená, resp. že doručenku nepodpísal a že pred uplatnením\npráva žalobcu na zaplatenie celej pohľadávky nebol v omeškaní so zaplatením plátky viac ako 3\nmesiace, pričom prvý krát tento prostriedok procesnej obrany (nové skutkové tvrdenie) uplatnil až v\nodvolaní, avšak novoty v odvolacom konaní sú v zmysle § 366 CSP prípustné len za splnenia zákonom\ntaxatívne stanovených podmienok. Na tomto základe, keďže posudzovaná výhrada žalovaného ku\nskutkovým záverom súdu prvej inštancie sa netýkala procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu\nalebo nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovala ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd\nposúdil odvolaciu námietku žalovaného vystavanú na nových tvrdeniach, za námietku ktorú nemožno v\nodvolacom konaní použiť, nakoľko žalovaný neozrejmil v odvolaní dôvod (a nevyplýva z obsahu spisu),\npre ktorý tento prostriedok procesnej obrany nemohol uplatniť už v priebehu konania pred súdom prvej\ninštancie. Keďže zákonom predpísané predpoklady pre úspešné uplatnenie novôt v odvolacom konaní\nneboli splnené, odvolací súd na predmetné skutkové tvrdenie žalobcu nemohol prihliadnuť a vychádzal\nlen z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie.\n2.7. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych sylogizmov odvolací súd dospel k záveru,\nže porušenie zmluvných podmienok zavinil žalovaný, ktorý neplatil dohodnuté splátky úveru a poskytnutý\núver žalobcovi nevrátil, a preto žalobca pristúpil k vyhláseniu úveru za predčasne splatný; porušenie\nzmluvných podmienok, ktoré by viedli k bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, súd\nprvej inštancie nezistil a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v plnom rozsahu stotožnil. Odvolací súd\nsúhlasil s prvoinštančným súdom aj v názore, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola platne uzatvorená\na že boli splnené podmienky na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s\nustanovením § 565 OZ. Pokiaľ žalovaný zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné od právneho\nposúdenia veci konajúcim súdom, polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych\nzáverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama osebe nie je presvedčivou bázou\npre konštatovanie vecnej nesprávnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\n2.8. Záverom odvolací súd k použitiu odvolacích dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a),\npísm. d), písm. e), písm. g) CSP poznamenal, že žalovaný bližšie nezdôvodnil tieto použité odvolacie\ndôvody a ani odvolací súd nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli toto ustanovenie. Ďalšie\nodvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,\nnakoľko odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku\nstrany, ktorá ju nastolila, ale je nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty\nstrán (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd\nrozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť a\ndôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namietal správnosť právneho posúdenia súdov\nnižších inštancií, v dôvodoch dovolania podrobne rozoberal právny stav sporu a zdôraznil, že nižšie\nsúdy pri rozhodovaní nebrali do úvahy ustanovenie § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a\nneposudzovali otázku, či žalobca pri poskytovaní spotrebiteľského úveru posúdil schopnosť spotrebiteľa\nsplácať spotrebiteľský úver s náležitou odbornou starostlivosťou; zákon o spotrebiteľských úveroch\ns porušením povinnosti konať s odbornou starostlivosťou spája významné právne dôsledky; veriteľ\nv takom prípade nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazove splatenie spotrebiteľského\núveru.\n3.1. Argumentoval tým, že aj keď zákon ukladá spotrebiteľom povinnosť poskytnúť údaje umožňujúce\nposúdiť veriteľovi jeho schopnosť splácať úver, nezbavuje to veriteľa jeho povinnosti, údaje získané\nod spotrebiteľa v rámci možnosti preveriť a následne profesionálne vyhodnotiť. S poukazom na §\n295 CSP vyčítal súdom nižších inštancií, že pri posudzovaní bonity žalovaného vychádzali iba zo\nžaloby, nezaoberali sa otázkou, či žalobca pri poskytovaní úveru postupoval s náležitou odbornou\nstarostlivosťou a na preukázanie skutočného stavu nevykonali dokazovanie v súlade s § 295 CSP. Súd\nprvej inštancie otázku odbornej starostlivosti banky mal skúmať aj bez námietky spotrebiteľa.\n3.2. Nesprávnosť procesného postupu nižších súdov spočíva v tom, že nevykonali dokazovanie na\npreukázanie skutočnosti, či žalobca pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere konal s náležitou\nodbornou starostlivosťou a neposudzovali ani platnosť právneho úkonu - vyhlásenia mimoriadnej\nsplatnosti úveru a ani oprávnenosť žalobcu vyžiadať od spotrebiteľa úroky. Z týchto dôvodov dovolateľ\nžiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie; pre vznik značných\n\nhospodárskych škôd v dôsledku výkonu napadnutého rozhodnutia navrhol odložiť vykonateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\n4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu zhodnotil dovolanie žalobcu ako neprípustné. Uviedol, že žalovaný\nprvýkrát namieta až v dovolaní, že súdy údajne pochybili, keď neskúmali postup žalobcu pri skúmaní\nschopnosti spotrebiteľa splácať úver. V reakcii na dovolateľovu kritiku, že súdy sa v otázke posudzovania\nbonity žalovaného nezaoberali tým, či žalobca pri poskytovaní úveru postupoval s náležitou odbornou\nstarostlivosťou a nevykonali dokazovanie v súlade s § 295 CSP objasnil, že v civilnom sporovom konaní\nmajú povinnosť tvrdiť a preukazovať svoje tvrdenia sporové strany. Pri zachovaní základných princípov\nkontradiktórneho sporového konania je vylúčené, aby súd nahrádzal procesnú činnosť strán a plnil\nich procesné povinnosti. Uvedené platí aj v spotrebiteľských sporoch, kde zodpovednosť za rozsah\ndokazovaných skutočností rovnako nesú v prvom rade žalobca a žalovaný. Pozornosť upriamil na\nskutočnosť, že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany namietal neprijateľnosť zmluvných podmienok\na že v nej absentuje údaj o dobe trvania zmluvy, o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a o\nRPMN, a počas konania netvrdil, že by mal žalobca porušiť povinnosť podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.\nz., nevyvinul žiadnu procesnú aktivitu a ani len nenaznačil, že by sa v tomto spore mala uplatniť sankcia\npodľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca sa preto domnieval, že posudzovanie schopnosti\nspotrebiteľa splácať úver je medzi stranami nesporné a zduplikoval, že predmetom dokazovania na\nsúdoch sú iba sporné skutkové tvrdenia strán (§ 186 ods. 2 CSP). Vyslovil presvedčenie, že ani\noprávnenie súdu podľa § 295 CSP vykonať v spotrebiteľských sporoch dôkazy, ktoré spotrebiteľ\nnenavrhol, na uvedenom nič nemenia; tento postup súd môže zvoliť v prípade, ak je to nevyhnutné\npre rozhodnutie vo veci. Inými slovami, nie je povinný v každom spotrebiteľskom spore zistiť absolútnu\npravdu a za tým účelom vykonať dokazovanie vo vzťahu ku všetkým skutkovým okolnostiam prípadu.\nŽalobca sa nestotožnil ani s účelovým návrhom žalovaného na odloženie vykonateľnosti napadnutého\nrozsudku a navrhol dovolanie žalovaného v zmysle § 447 CSP odmietnuť.\n5. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,\nak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.\n6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého\nrozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal\nsamostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný\naj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie\npodala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté\nrozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§\n428 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť. Na stručné\nodôvodnenie v zmysle § 451 ods. 3 veta prvá CSP dovolací súd uvádza nasledovné:\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\n\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n12. K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť\nnielen nepreskúmateľnosťou alebo prekvapivosťou rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06,\nIII. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10), ale aj rôznymi\nzávažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov a pod.). Právo na spravodlivý proces je preto naplnené aj tým, že súdy po\nvykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych\nnoriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že neboli\nprijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces\n(IV. ÚS 252/2004).\n13. Žalovaný vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP atakoval zlyhania\nnižších súdov v procese dokazovania, keďže z vlastnej iniciatívy nevykonali v súlade s § 295 CSP\ndokazovanie smerujúce k zisteniu toho, či žalobca riadne skúmal bonitu žalovaného pred poskytnutím\núveru (§ 7 zákona č. 129/2010 Z. z.), t. j. či žalobca pri poskytovaní úveru postupoval s náležitou\nodbornou starostlivosťou. Súd prvej inštancie otázku odbornej starostlivosti banky mal skúmať aj bez\nnámietky spotrebiteľa.\n14. Podľa § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné\npre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.\n14.1. Jedným zo základných princípov civilného procesu je princíp procesnej zodpovednosti strán sporu,\nktorý musí, aj keď s ohľadom na § 295 CSP v redukovanej miere, platiť aj v spotrebiteľských sporoch.\nUstanovenie § 295 CSP treba vykladať vo svetle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie tak, že\nvnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či zmluvné ustanovenie nie\nje nekalou zmluvnou podmienkou (napr. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom\nC-40/08). Vykonávanie dôkazov v zmysle § 295 CSP by preto malo smerovať k posúdeniu neprijateľnosti\nzmluvných ustanovení spotrebiteľskej zmluvy a všetkých okolností súvisiacich s jej uzatvorením.\n14.2. Ustanovenie § 295 CSP (systematicky zaradené do druhej hlavy Civilného sporového poriadku\n„Spory s ochranou slabšej strany“) predstavuje jedno z kľúčových ustanovení prelamujúce dispozičný\nprincíp v civilnom procese s cieľom poskytnúť spotrebiteľovi čo najväčšiu mieru ochrany jeho práv\ngarantovaných hmotným právom. Vyplýva z neho, že v spotrebiteľských sporoch súd môže vykonať aj\ntie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Takýto postup je\nodôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych\nvzťahov (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný\nsporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 1029). Táto možnosť priznaná súdu\nbola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä\ns ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má\nťažkosti s ich uplatnením.\n14.3. Najvyšší súd už v uznesení z 29. septembra 2020 sp. zn. 7Cdo/161/2019 (bod 11.5.) konštatoval,\nže z úradnej povinnosti súdu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz, ktorý spotrebiteľ nenavrhol a zároveň,\nktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie (§ 295 CSP) nevyplýva, že súd musí vykonávať ďalšie dokazovanie\naž dovtedy, kým „nenájde“ dôkaz podporujúci tvrdenie spotrebiteľa v spore. Takýto výklad úradnej\npovinnosti súdu celkom zrejme nevyplýva z ustanovenia § 295 CSP a navyše by nebol ani ústavne\nkonformný.\n14.4. Najvyšší súd v uznesení z 25. mája 2022 sp. zn. 4Cdo/233/2021 publikovanom v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 83/2023 judikoval, že v\nsporoch s ochranou slabšej strany (v spotrebiteľských veciach) nie je povinnosťou súdu vykonať každý\nspotrebiteľom navrhnutý dôkaz, avšak na druhej strane z ustanovení zákona (§ 295 CSP) vyplýva, že ak\n\nje to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, má potrebné dôkazy vykonať ex offo. Pokiaľ takto nepostupuje,\nmožno s ohľadom na okolnosti tej-ktorej veci konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces (§\n420 písm. f) CSP). Najvyšší súd zároveň v bode 15. akcentoval, že súd môže považovať vykonanie\ndôkazného prostriedku za nevyhnutné nielen vtedy, ak je to potrebné na preukázanie skutočností\ntvrdených slabšou stranou, ale tiež vtedy, ak je to potrebné na vyvrátenie skutočností preukázaných\nsilnejšou stranou.\n14.5. Právne normy treba vykladať tak, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu v rozumnom a spravodlivom\nvyriešení problému v tom zmysle, aby obstálo pred meradlom tzv. zdravého rozumu a v spoločnosti\npanujúcich predstáv o spravodlivosti (m. m. I. ÚS 689/2014). Táto interpretačná axióma sa vzťahuje aj\npre výklad ustanovenia § 295 CSP; preto ho nemožno vykladať izolovane, ale v spojení s ostatnými\nustanoveniami zákona, zohľadňujúc úmysel zákonodarcu, zmysel právnej normy a systematiku\nCivilného sporového poriadku (sp. zn. 5Cdo/131/2019).\n14.6. Ak veriteľ poruší povinnosť skúmať bonitu dlžníka riadne, stráca právo vyhlásiť úver za predčasne\nsplatný a úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov úveru (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.\nz.). V spore o zaplatenie pohľadávky zmluvy o spotrebiteľskom úvere je povinnosťou spotrebiteľa (ako\nžalovaného) preukázať, že veriteľ (žalobca) postupoval v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho môže\nspotrebiteľ dosiahnuť pre seba priaznivý následok (zamietnutie žaloby).\n14.7. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť\npreukázať dodržanie zákonného procesu skúmania bonity bez relevantnej námietky protistrany; nešlo\nani len o rozhodujúce skutkové tvrdenie, z ktorého by žalobca odvodzoval uplatnený nárok. Aj podľa\nodbornej spisby strana nie je povinná tvrdiť, objasňovať a dokazovať skutočnosti, ktoré nesúvisia s\njej procesným postavením a slúžia výlučne procesnému záujmu protistrany (MACUR, J.: Vysvětlovací\npovinnost strany nezatížené důkazním břemenem v civilním soudním řízení. In: Právní rozhledy č. 5/200,\ns. 200).\n14.8. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný v konaní pred súdmi nižšej inštancie v rámci svojej\nprocesnej obrany (skutočne) namietal porušenie povinnosti žalobcu podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z. z.\na nevyvinul ani procesnú aktivitu, aby sa uplatnila sankcia podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.\n15. Keďže posudzovanie schopnosti spotrebiteľa splácať úver nebolo medzi stranami sporné,\nzáver dovolacieho súdu je ten, že prvoinštančný súd nemal dôvod aplikovať ustanovenie § 295\nCSP; súd totiž ešte predtým, ako v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov, identifikuje,\nktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné, čo má zásadný význam pre ďalšie\nsmerovanie dokazovania a vedenie konania. Táto všeobecná zásada platí aj v sporoch s ochranou\nslabšej strany. Uvedené hodnotenie veci potom legitimizuje právny názor dovolacieho súdu, že v\nsporoch s ochranou slabšej strany (v spotrebiteľských veciach) pri dokazovaní podľa § 295 CSP\nporušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) nezakladá taký postup súdu, ktorý vykoná\nkomplexné dokazovanie k uplatneným námietkam spotrebiteľa, ale nedokazuje tie skutočnosti, ktoré (na\npreukázanie alebo vyvrátenie) nenamietla ani jedna zo sporových strán.\n16. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta\nnesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho\nprocesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).\nPrípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolací súd preto dovolanie odmietol podľa § 447\npísm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nV sporoch s ochranou slabšej strany (v spotrebiteľských veciach) pri dokazovaní podľa § 295 CSP\nporušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) nezakladá taký postup súdu, ktorý vykoná\nkomplexné dokazovanie k uplatneným námietkam spotrebiteľa, ale nedokazuje tie skutočnosti, ktoré (na\npreukázanie alebo vyvrátenie) nenamietla ani jedna zo sporových strán.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26CoCsp/39/2022", "guid": "6052c770-db3e-408d-8d19-642001b22615:a73af390-32cf-406d-8bd5-14ce0d83a7bc", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}