{"guid": "55646fa7-d5dd-48a2-8a8f-227fd6292f20:e7a0ac2e-9c7b-4a4b-8da9-10dd4c851c6c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6115220044.2", "spisova_znacka": "4Cdo/21/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/21/2023 z 28. 5. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2024, sp. zn. 4Cdo/21/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:6115220044.2", "identifikacne_cislo": "6115220044", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "datum_vydania": "2024-05-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-a1", "nazov": "§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-a1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-1", "nazov": "§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "nazov": "§ 415 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-415"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-441", "nazov": "§ 441 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-441", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-441"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-4", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-415", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-441", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e7a0ac2e-9c7b-4a4b-8da9-10dd4c851c6c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6115220044.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:6115220044.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:6115220044.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/21/2023\n6115220044\n28. 05. 2024\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2024:6115220044.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X. Š., narodeného XX. F. XXXX, Y., Š. XX,\nzastúpeného advokátom Mgr. Borisom Stanclom, Bratislava, Bárdošova 19, proti žalovanej Slovenskej\nrepublike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o\nnáhradu škody, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14C/324/2015, o dovolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. februára 2022 sp. zn. 14Co/72/2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e priznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom\nz 28. júna 2017 č. k. 14C/324/2015 - 224 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal\nzaplatenia sumy 278.483,50 eur spolu s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej mu pri\nvýkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení svojho\nrozhodnutia s poukazom na § 3, § 4 ods. 1 písm. a), bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003\nZ. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 415, § 441 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka\n(ďalej len „Občiansky zákonník“) uviedol, že žalobcom požadovaná náhrada škody predstavuje sumu,\nktorú vyplatil advokátovi JUDr. Jozefovi Malovcovi na základe právoplatných a vykonateľných súdnych\nrozhodnutí ako odmenu za právne zastupovanie (rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.\n11C/51/2008 - 390 z 1. februára 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.\nzn. 16Co/70/2010 z 15. apríla 2010), ktoré boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 9. mája 2012 sp. zn. 3MCdo/8/2011 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky pre nepreskúmateľnosť (nezákonnosť) zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.\nSúd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 3. júla 2012 sp. zn. IV. ÚS 159/2012 konštatoval, že je potrebné obidve zrušené rozhodnutia\npovažovať za nezákonné. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil v dôsledku zrušenia\npredmetných rozhodnutí najprv nárok na zaplatenie žalovanej sumy voči JUDr. Malovcovi a po jeho smrti\nvoči jeho právnym nástupcom (synom) titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaná suma predstavuje\nrozdiel medzi žalobcom zaplatenými sumami na účet JUDr. Malovca (278.809,35 eur) a sumou, ktorú\nžalobcovi zaplatili jeho právni nástupcovia (325,85 eur). Rozdiel by od právnych nástupcov JUDr.\nMalovca žalobca nevymohol, keďže viac ako mu uhradili, po JUDr. Malovcovi nezdedili. Z tohto dôvodu\nvzal žalobca žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia voči právnym nástupcom JUDr. Malovca\nspäť, na základe čoho bolo konanie zastavené (uznesenie Okresného súdu Lučenec z 13. januára\n2016 sp. zn. 17C/33/2013). Rovnako bolo zastavené aj konanie vedené na Okresnom súde Rimavská\nSobota o žalobe JUDr. Malovca o zaplatenie odmeny za právne zastupovanie prebiehajúce po zrušení\npredmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie dovolacím súdom, keďže právni nástupcovia po JUDr.\nMalovcovi nežiadali pokračovať v konaní (uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota z 25. mája 2015\n\nsp. zn. 11C/1/2012). Ako súd prvej inštancie ďalej uviedol, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia\nnedošlo však k preskúmaniu, či právny dôvod žalobcom poskytnutého plnenia JUDr. Malovcovi spočíval\nv hmotnom práve, alebo nie, a teda či vzniklo z tohto dôvodu žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného\nobohatenia. Len v prípade, že právny dôvod pre plnenie nebol daný hmotným právom, došlo zrušením\nvykonateľného rozhodnutia súdu k odpadnutiu právneho dôvodu a tým plnením uskutočneným na\njeho základe k vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ak by vyplatením\nžalovanej sumy aj došlo (v dôsledku zrušenia vykonateľného rozhodnutia) k vzniku bezdôvodného\nobohatenia, a tým, kvôli jeho bezúspešnej vymáhateľnosti, k vzniku škody žalobcovi, tento si nepočínal v\nzmysle § 415 Občianskeho zákonníka tak, aby škode zabránil. V konaní medzi stranami nebolo sporné,\nže žalobca nepodal v exekučnom konaní začatom na vykonanie predmetného rozhodnutia Okresného\nsúdu Rimavská Sobota námietky, ani žiadosť o odklad exekúcie, odôvodnenú podaním podnetu na\nmimoriadne dovolanie smerujúceho k zrušeniu exekučného titulu, čo by viedlo k zastaveniu exekúcie (§\n57 ods. 1 písm. b) v tom čase účinného zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej\nčinnosti). Preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca mal prostriedky v zmysle Exekučného\nporiadku, prípadne možnosť žiadať o odklad vykonateľnosti, ako sa brániť zaplateniu vymáhanej sumy, s\nktorou nesúhlasil, a tak škode predísť. Povolením odkladu exekúcie, prípadne odložením vykonateľnosti\nnapadnutého rozhodnutia, by súdny exekútor nemohol vykonávať žiadne úkony, nedošlo by tak k\npredaju žalobcovho majetku a nevznikli by ani ďalšie trovy exekúcie. K tvrdenej argumentácií žalobcu,\nže žalovanú sumu musel vyplatiť aj kvôli obmedzeniu v nakladaní s nehnuteľnosťami predbežným\nopatrením, súd prvej inštancie uviedol, že k úhrade nepristúpil žalobca hneď po jeho nariadení (rok\n2008), ale až v roku 2010, po začatí exekúcie na vykonanie predmetného rozhodnutia. Záverom súd\nprvej inštancie uzavrel, že predpokladom vlastnej zodpovednosti poškodeného za vzniknutú škodu nie\nje zavinenie v zmysle úmyslu, či nedbanlivosti a nemusí sa u neho jednať ani o protiprávne konanie.\nŽalobca si výlučne sám zavinil uplatňovanú škodu, znáša ju preto sám (§ 441 Občianskeho zákonníka).\nNie je tak daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a uplatňovanou škodou, ako jeden\nz predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej\nmoci nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). O trovách konania rozhodol podľa\n§ 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu\nrozsudkom z 18. decembra 2018 sp. zn. 14Co/367/2017 (v poradí prvým) napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia\nuviedol, že napadnutý rozsudok zodpovedá náležite zistenému skutkovému stavu vyplývajúcemu z\nvykonaných dôkazov, pričom súd prvej inštancie starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania\nnajavo a vec správne právne posúdil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je odôvodnený v súlade\ns požiadavkami obsiahnutými v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Na podporu správnosti záveru súdu\nprvej inštancie o nutnosti zamietnutia žaloby odvolací súd konštatoval správnosť právneho vyhodnotenia\nsúdom prvej inštancie, že v dôsledku zrušenia rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota z 1.\nfebruára 2010 sp. zn. 11C/51/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.\napríla 2010 sp. zn. 16Co/70/2010, sa uvedené rozsudky (okresného, ako aj krajského súdu) považujú\nza nezákonné. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal vznik samotnej škody a ani\nexistenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a prípadnou škodou, pretože žalobca v\nkonaní nepreukázal, že v jeho majetkovej sfére nastala ujma (R 55/1971) v dôsledku plnenia na základe\nvykonateľných rozhodnutí, pretože, ako odvolací súd zdôraznil, uvedené rozhodnutia mali deklaratórnu\npovahu (deklarovali právnu povinnosť žalobcu spočívajúcu v plnení JUDr. Malovcovi), čo znamená,\nže nezakladali právny dôvod plnenia, nevytvárali nový právny stav. Právnym dôvodom plnenia, ako to\nvyplývalo aj z uvedených rozhodnutí (žalobca právny dôvod plnenia nespochybňoval), bolo poskytnutie\nprávnych služieb žalobcovi zo strany JUDr. Malovca na základe dohody medzi žalobcom a JUDr.\nMalovcom (právne služby spočívali v zastupovaní v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod\nsp. zn. 8C/119/2001 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/35/2005). Preto, ako\nodvolací súd ďalej uviedol, nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia,\nale v dôsledku plnenia zmluvnej povinnosti voči JUDr. Malovcovi vyplývajúcej z hmotného práva a štát\nv tomto prípade nemôže nastupovať ako subjekt zodpovedný za náhodu - spočívajúcu v tom, že súd\n(Okresný súd Rimavská Sobota v konaní sp. zn. 11C/51/2008) v ďalšom konaní už nemohol a ani\nnemôže, pre úmrtie JUDr. Malovca, prejednať nárok JUDr. Malovca uplatnený žalobou v spomenutom\nkonaní. Odvolací súd záverom uzavrel, že žalobca si nepočínal tak, aby škode v zmysle § 415\nObčianskeho zákonníka zabránil, a to použitím rôznych právnych inštitútov odďaľujúcich plnenie. O\ntrovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP.\n\n3. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací\nsúd“) ako súd dovolací uznesením z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/117/2019 rozsudok Krajského súdu\nv Banskej Bystrici z 18. decembra 2018 sp. zn. 14Co/367/2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie, nakoľko odvolací súd sa pri posudzovaní vzniku škody bude musieť prejudiciálne zaoberať\nhmotnoprávnym nárokom týkajúcim sa odmeny advokáta v pôvodnom spore a opätovne posúdiť, či\nby žaloba právneho zástupcu ako pôvodného žalobcu voči pôvodnému žalovanému (ne)bola dôvodná,\nresp. v akom rozsahu.\n4. Po vrátení veci najvyšším súdom Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom (v poradí druhým) z\n8. februára 2022 sp. zn. 14Co/72/2020 I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, II. žalovanej uložil\npovinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo\ndňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov a III. žalobcovi uložil\npovinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo\ndňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. Odvolací súd opätovne\npreskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu a viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§\n455 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že keďže\nani v prejednávanej veci o náhradu škody, ani v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec o vydanie\nbezdôvodného obohatenia nebolo preukázané, že by sa splnomocňujúci klient - žalobca dohodol s\nJUDr. Jozefom Malovcom na bezodplatnom zastupovaní a nebola preukázaná ani dohoda o podielovej\nodmene len v prípade úspechu žalobcu v konaní, konajúcemu advokátovi vznikol hmotnoprávny nárok\nna odmenu za poskytnuté služby právnej pomoci priamo zo zákona o advokácii a podľa ustanovení\nvykonávacieho právneho predpisu o tarifnej odmene advokáta. Zdôraznil, že pojmovým znakom zmluvy\no právnom zastúpení, ktorá je zmluvou príkaznou, je odplatnosť, čo znamená, že advokát má nárok\nna odmenu v konaní pred súdmi (a tiež inými orgánmi), bez ohľadu na to, či súd o takejto povinnosti\nrozhodne alebo nie. Dospel k záveru, že rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11C/51/2008\n- 390 z 1. februára 2010, ukladajúci X. Š. povinnosť zaplatiť JUDr. Jozefovi Malovcovi sumu 217.070,76\neur titulom odmeny advokáta za poskytnuté právne služby, spolu s 6 % úrokom z omeškania ročne,\npotvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/70/2010 - 481 z 15. apríla 2010, „len“\ndeklaroval(i) povinnosť platiť odmenu za poskytnuté právne služby, takúto povinnosť novo nezakladali,\nnekonštituovali, avšak ju špecifikovali vo výške. Preto rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota\nmal povahu deklaratórneho rozhodnutia a nárok advokáta, ktorý mal v konaní vedenom Okresným\nsúdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 11C/51/2008 postavenie žalobcu, mal základ v hmotnom práve,\nkonkrétne v zákone o advokácii, vo vyhláške MS SR č. 240/1990 Zb. a vo vyhláške MS SR č.\n163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Uviedol, že\nzrušenie právoplatného rozsudku deklaratórnej povahy v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku\nnezakladá na strane, ktorá na základe takéhoto rozsudku plnila, dôvod na vydanie bezdôvodného\nobohatenia. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a existenciu\npríčinnej súvislosti medzi tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami a prípadnou škodou, keď žalobcovi\nnevznikla ujma, resp. nedošlo k zmenšeniu majetkovej sféry žalobcu na základe konštitutívneho\nsúdneho rozhodnutia (nakoľko rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota bol deklaratórnej povahy),\nktorý by sám zakladal určitý právny stav alebo konštituoval povinnosť, ale k zmenšeniu majetku\nžalobcu došlo v dôsledku splnenia povinnosti platiť odmenu splnomocnenému advokátovi, ktorý\nžalobcovi preukázateľne poskytoval právne služby na základe uzavretej zmluvy o právnom zastúpení,\nktorá hmotnoprávna povinnosť žalobcu existovala už v čase zmluvného vzťahu medzi žalobcom a\nsplnomocneným advokátom. Doplňujúco odvolací súd dodal, že v čase plnenia nebol tak naplnený ani\nvšeobecný predpoklad vzniku škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka - porušenie povinnosti,\nnakoľko k plneniu zo strany žalobcu smerom k advokátovi došlo na základe zákona o advokácii a jeho\nvykonávacích predpisov a zároveň išlo o splnenie záväzku žalobcu vyplývajúceho z príkaznej zmluvy,\nmajúceho základ v hmotnom práve. Konštatoval, že štát nemôže nastupovať ako subjekt zodpovedný\nza náhodu spočívajúcu v tom, že Okresný súd Rimavská Sobota už nemohol a nemôže prejednať nárok\nJUDr. Malovca uplatnený žalobou v spomenutom konaní. O trovách prvoinštančného a odvolacieho\nkonania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. O trovách\ndovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 a § 255 ods. 1 CSP.\n5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že odvolací súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP a nesprávnym\n\nprávnym posúdením veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Uviedol, že po vrátení veci dovolacím\nsúdom odvolací súd konal vo veci, pripojil súdne spisy právoplatne skončených konaní a na odvolacích\npojednávaniach vykonal dôkazy, ktoré ani jedna strana nenavrhla, pričom vykonané dôkazy vyzneli\nvždy v neprospech dovolateľa a žalovaná nemusela vykonať akúkoľvek aktivitu alebo prejaviť žiaden\nzáujem o dokazovanie. Bol názoru, že odvolací súd mal v záujme práva dovolateľa na spravodlivý súdny\nproces vykonať len také dôkazy, ktoré boli navrhnuté niektorou zo sporových strán. Uviedol, že obsahom\nzáruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej\núvahy súdu a týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných\ndôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom\nv súdnom spore. Poukázal na to, že dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení neinštruoval, aby\nkrajský súd doplnil dokazovanie alebo aby sa zaoberal existenciou hmotného nároku, ale dovolací\nsúd uviedol, že krajský súd má posúdiť len dôvodnosť žaloby. Uvedené bolo podľa názoru dovolateľa\npotrebné vykladať tak, že krajský súd má posudzovať, či by žaloba JUDr. Malovca bola dôvodná s\nohľadom na stav súdneho spisu pôvodného konania (so zohľadnením procesnej a dôkaznej situácie) a\nteda, ak by boli riadne navrhnuté dôkazy, pre posúdenie krajského súdu by mohli byť relevantné len tie,\nktoré boli navrhnuté a vykonané už v pôvodnom konaní a pri ostatných dôkazoch je nutné vychádzať z\ntoho, že sa ich JUDr. Malovec rozhodol nepredložiť. Ďalej uviedol, že ak by krajský súd mal z niečoho\nvychádzať, mal by byť viazaný závermi dovolacieho súdu v uznesení sp. zn. 3MCdo/8/2011, v ktorom\ndovolací súd deklaroval, že „Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že „tarifná odmena je uplatňovaná,\npretože iná dohoda o odmene medzi účastníkmi nebola dohodnutá“, je síce opodstatnená argumentácia\nuvedená v jeho vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, že nemožno preukázať neexistujúcu skutočnosť\n(„nemožno preukázať, čo sa nestalo“), napriek tomu ale bolo na navrhovateľovi, aby v rámci plnenia\nsvojich základných procesných povinností podrobne vysvetlil skutkový rámec predzmluvných rokovaní\ns odporcom (t. j. „aby preukázal, čo sa stalo“) a aby k svojim skutkovým tvrdeniam adekvátne splnil\nsvoju dôkaznú situáciu“ a „Súd prvého stupňa, ani odvolací súd ale dostatočne nevysvetlili, či (a čím)\nsplnil svoje procesné povinnosti navrhovateľ, osobitne či on sám uniesol svoje dôkazné bremeno“\na „V súvislosti s tým treba opätovne zdôrazniť, že ani v konaní o zaplatenie odmeny advokátovi za\nprávnu pomoc poskytnutú klientovi, v ktorom prípadne prichádza do úvahy uplatnenie nevyvrátiteľnej\ndomnienky v zmysle § 2 ods. 2 vyhlášok č. 240/1990 Zb. a č. 163/2002 Z. z. nemôže byť vecou\nnavrhovateľa (advokáta) iba samo preukázanie poskytnutia právnej pomoci a nezaplatenia odmeny\nza poskytnutú právnu pomoc s tým, že všetky ostatné rozhodujúce skutkové okolnosti musí tvrdiť a\npreukazovať odporca (klient).“ Napriek tomu však odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku opiera\ntoto rozhodnutie práve o tézu, že pri absencii preukázania inej dohody platí nevyvrátiteľná domnienka o\ntarifnej odmene advokáta a to bez potreby ďalšieho dokazovania. Bol názoru, že odvolací súd rozhodol\nv rozpore s právnym názorom vysloveným v konkrétnej veci a svoj rozsudok založil na právnom\nnázore, ktorý najvyšší súd rozporoval. Bol názoru, že za účelom riadneho posúdenia dôvodnosti žaloby\nJUDr. Malovca bol odvolací súd v prejednávanej veci viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím\nsúdom v uznesení 2012. Za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená\npovažoval otázku „Je súd posudzujúci predbežnú otázku viazaný právnym názorom dovolacieho súdu,\nktorý rozhodoval v inom konaní vo veci, ktorá je predmetom predbežnej otázky. Ak nie, je povinný\nsa vysporiadať s týmto právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 194 ods. 2 CSP.“ Vytkol\nodvolaciemu súdu, ktorý konštatoval, že štát nemôže zodpovedať za náhodu spočívajúcu v tom, že\nOkresný súd Rimavská Sobota už nemohol a nemôže prejednať nárok JUDr. Malovca v pôvodnom\nkonaní a namietal, že uvedené nemožno vykladať ako zodpovednosť za náhodu, ale zodpovednosť\nza zákonnosť súdneho procesu, keď štát je zodpovedný za to, že súdy budú konať vždy spravodlivo,\nv súlade so svojimi ústavnými povinnosťami a musí zabezpečiť, že súdy nebudú vydávať nezákonné\nvykonateľné rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že JUDr. Malovec podal žalobu v pôvodnom konaní\n24. apríla 2008 a zomrel XX. X. XXXX a teda štát mal dostatok času, priestoru a príležitostí rozhodnúť\nv pôvodnom konaní zákonne. Bol názoru, že ak štát vytvoril systém, v rámci ktorého nezákonne\nuloží povinnosť plniť, pričom následne sa dotknutá osoba nemôže tohto plnenia domôcť, musí za\n(ne)fungovanie tohto systému prevziať plnú (absolútnu objektívnu) zodpovednosť. Za otázku, ktorá v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená považoval i otázku „Nesie štát zodpovednosť za to,\nže nebolo v súdnom konaní riadne meritórne rozhodnuté v dôsledku nezákonných rozhodnutí a čo je v\ntakom prípade škodnou udalosťou zakladajúcou škodu“. Uviedol, že odvolací súd vec nesprávne právne\nposúdil pri posúdení skutočnej škodnej udalosti, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil aj dôsledky\nnezákonných rozsudkov, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi. Poukázal na skutočnosť, že\nnezákonnými rozsudkami bola JUDr. Malovcovi priznaná náhrada trov konania vo výške 3.667,59 eur a\nrozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania predstavuje rozhodnutie konštitutívnej povahy,\n\nkeďže až na jeho základe vzniká daný nárok a odvolací súd pochybil, ak celý uplatnený nárok dovolateľa\npovažoval za priznaný deklaratórnym rozhodnutím a dovolateľovi v tejto súvislosti nepriznal náhradu\nškody ani len čiastočne vo výške 3 667,59 eur a poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Cdo/109/2018, 5Cdo/49/2012 (R 13/91,), 2 Cz 71/87 (R 14/91). Navrhol, aby dovolací\nsúd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel.\n6. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolací súd inštruoval odvolací súd, aby sa v\nďalšom konaní prejudiciálne zaoberal hmotnoprávnym nárokom týkajúcim sa odmeny advokáta v\nspore vedenom pod sp. zn. 11C/51/2008 a opätovne posúdil, či by žaloba advokáta bola dôvodná,\nkeďže od toho závisí rozhodnutie v tomto konaní, z čoho vyplýva, že nemožno vyniesť správny,\nzrozumiteľný a spravodlivý úsudok v tejto otázke bez toho, aby sa súd oboznámil so spisovým\nmateriálom pochádzajúcim z pôvodných konaní. Bola názoru, že odvolací súd dostatočne a riadne\nzdôvodnil svoje rozhodnutie, čím sa nevytvoril priestor na niektorú z vád konania, ktorá by odôvodňovala\nniektorý z dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP. Poukázala na to, že najvyšší súd svojím rozhodnutím\nsp. zn. 3MCdo/8/2011 rozhodnutia dovtedy konajúcich súdov zrušil z dôvodu, že sú zmätočné, z dôvodu\nnedostatočného vysvetlenia ich myšlienkových procesov a ich skutkových a právnych záverov. Navrhla,\naby dovolací súd dovolanie odmietol, resp. zamietol.\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť.\n8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa\nsa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\n9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.\nOtázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.\nÚS 550/2012).\n10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11. Dovolací súd pripomína, že dôvod zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP nahradil pôvodný\ndôvod podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred\nsúdom). Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, že doterajší pojem „odňatie možnosti konať\npred súdom“ sa nahradil pojmom „právo na spravodlivý proces“, ktorého obsahové znaky vyplývajú\nz konštantnej judikatúry Európskeho súd pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky. V\ntomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti, nestačí jedna izolovaná vada na\nuplatnenie dovolania, a naopak, ak konanie ako celok znaky spravodlivosti nevykazuje, bude dovolanie\nprípustné vždy. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane\nbolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, bude nevyhnutné posudzovať intenzitu\nzásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné\nhodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a\nmožnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.\n12. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal vykonanie\ndôkazov odvolacím súdom, ktoré neboli navrhnuté stranami sporu.\n\n13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n14. Žalobca namietal, že dokazovanie nebolo realizované v intenciách zákona. K tomu dovolací súd\nuvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov\npri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové\nzávery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z\ntoho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.\nustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených\nsúdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore\nnezistil.\n15. Pokiaľ dovolateľ namietal vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré žiadna zo sporových\nstrán nenavrhla, dovolací súd uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou\npovinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov.\n§ 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na\nvykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa\nzisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo\nsmerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.\n16. K základným právam procesnej strany nesporne patrí aj právo navrhovať a predkladať dôkazy,\nale nie je procesným pochybením súdu skutočnosť, že súd procesnou stranou navrhované dôkazy\nneakceptoval, resp. nevykonal v tomto smere dokazovanie. Súd hodnotí predložené dôkazy, resp.\nvykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho\nuváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada\nznamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti\npre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu,\npričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok\nhodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením\nby bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo\nnavrhovať. Táto námietka dovolateľa teda vzhľadom na uvedené nie je dôvodná.\n17. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na\nrozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba (návrh) týka, v sebe obsahuje i právomoc\nposúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí\ndôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán (účastníkov)\nna vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu\nna vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania\nvykonané, je vecou súdu, a nie strán (účastníkov) konania. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania\n(prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných\noprávnení strany (účastníka) konania (viď R 125/1999).\n\n18. Dovolací súd naviac uvádza, že v uznesení z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/117/2019, ktorým najvyšší\nsúd zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2018 sp. zn. 14Co/367/2017\nuložil odvolaciemu súdu povinnosť v ďalšom konaní sa prejudiciálne zaoberať hmotnoprávnym nárokom\ntýkajúcim sa odmeny advokáta v pôvodnom spore a opätovne posúdiť, či by žaloba právneho zástupcu\nako pôvodného žalobcu voči pôvodnému žalovanému (ne)bola dôvodná, resp. v akom rozsahu. Odvolací\nsúd bol preto povinný akceptovať právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v nosných dôvodoch\nzrušujúceho uznesenia s tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo pre neho smerodajné. Ako už bolo\nuvedené vyššie, je vecou súdu, či vykoná i iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ak teda\nodvolací súd (aby naplnil úlohu, ktorá mu bola uložená dovolacím súdom) za účelom zistenia riadneho\nskutkového stavu veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nemožno takémuto postupu odvolacieho\nsúdu nič vytknúť. Dovolací súd považuje takýto postup odvolacieho súdu ako nespôsobilý zasiahnuť do\npráva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že týmto\npostupom nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.\n19. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne\ndeficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, odvolací súd postupoval v súlade so základnými\nprincípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a\nprincípmi všeobecnej spravodlivosti. Odvolací súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavnoprocesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti\nzbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a po\nvýklade a použití relevantných právnych noriem rozhodol tak, že jeho skutkové a právne závery nemožno\npovažovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu\npráva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska preto nemožno postupu odvolacieho súdu nič vytknúť a\nnámietky žalobcu preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa §\n420 písm. f) CSP za neopodstatnené.\n20. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval i z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP a za\notázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\npovažoval otázku, či je súd posudzujúci predbežnú otázku viazaný právnym názorom dovolacieho súdu,\nktorý rozhodoval v inom konaní vo veci, ktorá je predmetom predbežnej otázky. Ak nie, je povinný sa\nvysporiadať s týmto právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 194 ods. 2 CSP.\n21. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a to rozhodnutie najvyššieho súdu\nz 31. marca 2016 sp. zn. 3Cdo/12/2016, v ktorom sa o. i. konštatuje: (...)postup súdu nižšej inštancie\nspočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu\nvyššej inštancie a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp\nprávnej istoty.\n22. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl\nsúdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,\nak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho\nale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).\nMôže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,\nObchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej\nriešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\n25. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický\n„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide\nteda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej\notázky ale odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\n\nsúdu“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2018 sp. zn. 3Obdo/42/2018\npublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018,\npod R 83/2018).\n26. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú\nvyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade\ns ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty a\nlegitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1. ods. 2, čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však\nmožno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho\nsúdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\nnepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (napr. rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/158/2017, sp. zn. 4Cdo/95/2017, sp. zn. 5Cdo/87/2017,\nsp. zn. 6Cdo/21/2017 a sp. zn. 6Cdo/129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\ntreba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané\ncivilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných\nNajvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí\na stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní\nsúdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v\nrokoch 1974, 1980 a 1986 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp.\nzn. 6Cdo/29/2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č.\n8/2018, pod R 71/2018).\n27. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ a/\nkonkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť a\nprípadným označením rozhodnutí najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím\nsúdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto\notázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,\nprosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k\nriešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n28. Žalobca v súvislosti s namietaným dovolacím dôvodom § 421 ods. 1 písm. a) CSP považoval\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny, pretože sa odklonil od právneho názoru\ndovolacieho súdu vyjadreného v uznesení sp. zn. 3Cdo/12/2016, v ktorom dovolací súd konštatoval, že\n„postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného\nv zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným\npostupom, ktorý narúša princíp právnej istoty“.\n29. V prvom rade je potrebné uviesť, že medzi žalobcom a JUDr. Jozefom Malovcom prebiehalo\nkonanie o zaplatenie 270.995,58 eur s príslušenstvom, v ktorom vystupoval žalobca v pozícii\nžalovaného. Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 1. februára 2010 č. k. 11C/51/2008 -390\nžalovanému (X. Š.) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 217.070,76 eur s príslušenstvom. Predmetný\nrozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. apríla 2010 sp. zn.\n16Co/70/2010. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky boli\ntieto rozsudky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/8/2011 zrušené pre\nnepreskúmateľnosť.\n30. V prejednávanom spore Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 24. júna 2020 sp. zn.\n4Cdo/117/2019 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2018 sp. zn. 14Co/367/2017\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a uložil odvolaciemu súdu pri posudzovaní vzniku škody\nprejudiciálne sa zaoberať hmotnoprávnym nárokom týkajúcim sa odmeny advokáta v pôvodnom spore a\nopätovne posúdiť, či by žaloba právneho zástupcu ako pôvodného žalobcu voči pôvodnému žalovanému\n(ne)bola dôvodná, resp. v akom rozsahu.\n31. Dovolací súd v tejto súvislosti opätovne pripomína, že v prejednávanom spore Krajský súd v Banskej\nBystrici rozhodol prvýkrát rozsudkom z 18. decembra 2018 sp. zn. 14Co/367/2017, ktorý bol Najvyšším\nsúdom Slovenskej republiky uznesením z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/117/2019 zrušený a vec mu bola\n\nvrátená na ďalšie konanie. Je teda nepochybné, že odvolací súd bol predovšetkým viazaný právnym\nnázorom dovolacieho súdu vysloveným v tejto právnej veci. Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd\nsa mal riadiť právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3MCdo/8/2011 z 9. mája 2012, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.\napríla 2010 sp. zn. 16Co/70/2010 a rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 1. februára 2010 č.\nk. 11C/51/2008, okrem výroku, ktorým bol návrh v časti o zaplatenie 53.924,82 eur zamietnutý a vec\nbola v rozsahu zrušenia vrátená Okresnému súdu Rimavská Sobota na ďalšie konanie, dovolací súd\nuvádza, že citované rozsudky boli dovolacím súdom zrušené pre nepreskúmateľnosť.\n32. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej\ninštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n33. Požiadavky na reflektovanie právneho názoru najvyššieho súdu zaujaté v tej istej právnej veci\na vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí sú pri následnom rozhodovaní odvolacieho súdu výrazne\nprísnejšie, než v prípade precedenčnej záväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím\nsúdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu právnym názorom\nvysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť (okrem niektorých výnimiek)\nreflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri R 76/2016).\n34. Tými výnimkami sú najčastejšie zmeny v skutkových zisteniach, alebo prípad zmeny právnej\núpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu.\nOdvolací súd môže rozhodnúť inak aj z dôvodu zásadného judikatórneho posunu (napr. Európskeho\nsúdneho dvora, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo\nnajvyššieho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo\nvyriešená.\n35. O žiadnu z týchto výnimiek v ods. 34. sa však pred opätovným rozhodovaní veci odvolacím súdom\nnejednalo.\n36. V prípade kasačnej záväznosti bol preto odvolací súd povinný (pri nezmenených skutkových\na právnych okolnostiach veci) bezvýhradne akceptovať právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v\nnosných dôvodoch zrušujúceho uznesenia s tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo pre neho\nsmerodajné s interpretačno-aplikačnou prednosťou.\n37. Ako už bolo povedané, spor už bol v rámci dovolacieho konania predmetom dovolacieho prieskumu,\nprimárne z hľadiska právneho posúdenia veci, ktorého výsledkom bolo uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/117/2019, ktorým dovolací súd zrušil pôvodné\nrozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd rozsudok\nodvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd sa v ďalšom\nkonaní bude musieť prejudiciálne zaoberať hmotnoprávnym nárokom týkajúcim sa odmeny advokáta\nv pôvodnom spore a opätovne posúdiť, či by žaloba právneho zástupcu ako pôvodného žalobcu voči\npôvodnému žalovanému (ne)bola dôvodná, resp. v akom rozsahu.\n38. Dovolací súd explicitne vyjadril svoj právny názor na vec, že ak teda bude právoplatný rozsudok,\nna základe ktorého žalovaný (v pôvodnom konaní) už plnil zrušený, je nutné rozlíšiť, či z hľadiska\nhmotného práva bol žalobca veriteľom (t. j. či mu prislúchal materiálny nárok), alebo nebol. Ak totiž\nžalobca veriteľom bol, došlo v momente plnenia žalovaným dlžníkom k zániku záväzku (§ 559 ods. 1\nObčianskeho zákonníka). Zrušenie právoplatného rozsudku na tom nič nezmení, lebo tak ako nemá na\nhmotné právo vplyv nadobudnutie právoplatnosti rozsudku, nemá naň dopad ani to, že taký rozsudok\nbol zrušený. Preto je nesprávny názor, že zrušením právoplatného rozsudku vzniklo automaticky na\nstrane žalobcu bezdôvodné obohatenie pre odpadnutie právneho dôvodu plnenia, alebo ujma na strane\nžalovaného pre uplatnenie náhrady škody. Rovnako tak zrušenie právoplatného rozsudku nemá za\nnásledok oživenie už raz zaniknutého záväzku formou jeho splnenia, lebo záväzok, ktorý zanikol, zanikol\nuž raz navždy a nemôže už obživnúť. Pokiaľ žalovaný plnil, hoci nebol z hľadiska hmotného práva\ndlžníkom a žalobca veriteľom (hmotný nárok v skutočnosti neexistoval), bude sa môcť žalobca domáhať\nvydania bezdôvodného obohatenia či náhrady škody. V danom prípade však hmotnoprávny vzťah\nexistoval, keď sa opieral o ustanovenie § 8 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., ktorý žalobca spochybňuje\na ktorý potom musí opätovne posúdiť odvolací súd v tomto konaní, keď žalobca tak opomenul v\n\npôvodnom konaní vzájomnou žalobou hlavne preto, lebo už v tom čase (po rozhodnutí o mimoriadnom\ndovolaní) zaplatil advokátovi pôvodne prisúdenú sumu ako odmenu za poskytnuté právne služby.\nTakýmto procesným postupom by bol zabránil zastaveniu konania v pôvodnom spore. Uvedené závery\nsa týkajú deklaratórnych rozsudkov, lebo v prípade konštitutívnych rozhodnutí je situácia odlišná, pretože\nnimi sa hmotnoprávne vzťahy zakladajú, menia či rušia. Pokiaľ by teda bolo konštitutívne rozhodnutie\nzrušené, odpadá tým zároveň dôvod, na základe ktorého vznikol právny vzťah, z ktorého bolo plnené.\n39. Bolo by nelogické a v rozpore s princípom právnej istoty, resp. v rozpore s požiadavkou stability\na konformity rozhodovacej praxe súdov (v čl. 2 ods. 2 CSP), ak by dovolací súd v tej istej veci najprv\njudikoval nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a následne, v tej istej veci, by rozhodol\npresne opačne - čo v podstate žalobca svojim dovolaním žiada.\n40. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je vykonaním ústavného\nprincípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Zmyslom\nustanovenia § 455 CSP je zabrániť tomu, aby sa odvolací súd dopustil znova po zrušení jeho skoršieho\nrozhodnutia rovnakých pochybení. Bez existencie povinnosti odvolacieho súdu rešpektovať právny\nnázor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa narušil účel dovolacieho konania.\nPrincíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu je legislatívnym premietnutím\npráve princípu právnej istoty a zákazu svojvôle do súdneho rozhodovania. Ak by kasačné rozhodnutie\ndovolacieho súdu nebolo pre odvolací súd záväzné, potom by oprávnenie dovolacieho súdu zrušiť\nnapadnuté rozhodnutie nemalo žiadny rozumný zmysel.\n41. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a\npodriadenosti nižšieho súdu právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná)\nzáväznosť môže byť (okrem niektorých výnimiek) reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním\nrozhodnutia najvyššieho súdu (pozri R 76/2016).\n42. Je teda nepochybné, že odvolací súd v prejednávanej veci nemal inú možnosť, iba rešpektovať\nrozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v tej istej veci a\nnemohol rešpektovať rozhodnutie najvyššieho súdu v inej veci; o to viac, ak predchádzajúce rozhodnutia\nboli zrušené pre nepreskúmateľnosť.\n43. V danom prípade žalobca v dovolaní namietal i nesprávne právne posúdenie v časti rozhodnutia\nodvolacieho súdu týkajúcej sa náhrady trov právneho zastúpenia a v tejto súvislosti poukázal na\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/49/2012 a 2Cz/71/87 (R14/1991).\n44. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody\nvo výške 278.483,50 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie rozsudkom z 28. júna 2017 č. k.\n14C/324/2015 - 224 žalobu zamietol. Žalobca proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie, avšak\n(ne)správnosť právneho posúdenia nároku v časti týkajúcej sa náhrady trov právneho zastúpenia v ňom\nnenamietal. Odvolací súd, ktorý bol v zmysle § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, preto nemal\nmožnosť zaoberať sa touto žalobcom vytýkanou nesprávnosťou, a teda ani dôvod v odôvodnení svojho\nrozhodnutia zaujať k tejto skutočnosti svoje stanovisko.\n45. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu\nopravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať\nlen proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza\ndovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ\nmôže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré\nnamietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím\nsúdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto\nnámietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.\n46. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie\nčlánky hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený\nna úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva osobitne.\n\n47. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť\ndovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní\nnamietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným\npostupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje\nprávo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania; v takom prípade strana sporu\nmala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak\nneurobila, hoci tak urobiť mohla a mala, predmetná otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho\nsúdu, ktorý nemal možnosť v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť aj vo vzťahu k\nexistujúcej judikatúre najvyššieho súdu. V tomto prípade odvolací súd neposudzoval uplatňovaný nárok\npre jeho nenamietanie žalobcom, preto sa jeho opätovného preskúmania nemôže úspešne domáhať v\ndovolacom konaní.\n48. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že\ndovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie\nnávrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy\nodvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,\nnedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ\nuplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž\nnastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda\njeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre\nktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože\nju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané,\ndovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania\nriadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale\naj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti\nopravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.\n49. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria\nbdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom žalobca uvedenú námietku, zakladajúcu prípustnosť a\ndôvodnosť dovolania, neuplatnil v odvolacom konaní - hoci mu bola známa (viď jeho žaloba) - v rámci\nochrany svojich práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a\ncontrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu,\nktorý však na to nedostal príležitosť.\n50. Z uvedeného možno urobiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho\nkonania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne\nokolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.\n51. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že\nak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom\nargumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd\nna jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).\n52. Žalobca prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n53. Žalobca tvrdí, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku či Nesie štát zodpovednosť za to,\nže nebolo v súdnom konaní riadne meritórne rozhodnuté v dôsledku nezákonných rozhodnutí a čo je v\ntakom prípade škodnou udalosťou zakladajúcou škodu.\n54. Dovolací súd zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania\npodľa § 421 písm. b) CSP je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie\nnapadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie\nodvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i\nkeby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z\nhľadiska tohto ustanovenia.\n\n55. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je jej zásadný\nprávny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou\nzásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu\nvec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov\nSlovenskej republiky (1Cdo/132/2009, 2Cdo/71/2010, 3Cdo/51/2006, 4Cdo/151/1998, 5Cdo/1/2010,\n7Cdo/117/2011). Účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej\nprávnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho rozhodovania dovolacieho súdu prispieť k\nvytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“).\n56. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP\nje relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov\nchýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.\n57. Vychádzajúc z obsahu spisu a z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd dospel k\nzáveru, že nebolo preukázané, že by sa splnomocňujúci klient - žalobca dohodol s JUDr. Jozefom\nMalovcom na bezodplatnom zastupovaní a nebola preukázaná ani dohoda o podielovej odmene len v\nprípade úspechu žalobcu v konaní, konajúcemu advokátovi vznikol hmotnoprávny nárok na odmenu za\nposkytnuté služby právnej pomoci priamo zo zákona o advokácii a podľa ustanovení vykonávacieho\nprávneho predpisu o tarifnej odmene advokáta. Zdôraznil, že pojmovým znakom zmluvy o právnom\nzastúpení, ktorá je zmluvou príkaznou, je odplatnosť, čo znamená, že advokát má nárok na odmenu\nv konaní pred súdmi (a tiež inými orgánmi), bez ohľadu na to, či súd o takejto povinnosti rozhodne\nalebo nie. Dospel k záveru, že rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11C/51/2008 - 390\nz 1. februára 2010, ukladajúci X. Š. povinnosť zaplatiť JUDr. Jozefovi Malovcovi sumu 217.070,76\neur titulom odmeny advokáta za poskytnuté právne služby, spolu s 6 % úrokom z omeškania ročne,\npotvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/70/2010 - 481 z 15. apríla 2010, „len“\ndeklaroval(i) povinnosť platiť odmenu za poskytnuté právne služby, takúto povinnosť novo nezakladali,\nnekonštituovali, avšak ju špecifikovali vo výške. Preto rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota\nmal povahu deklaratórneho rozhodnutia a nárok advokáta, ktorý mal v konaní vedenom Okresným\nsúdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 11C/51/2008 postavenie žalobcu, mal základ v hmotnom práve,\nkonkrétne v zákone o advokácii, vo vyhláške MS SR č. 240/1990 Zb. a vo vyhláške MS SR č. 163/2002\nZ. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Uviedol, že zrušenie\nprávoplatného rozsudku deklaratórnej povahy v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku nezakladá\nna strane, ktorá na základe takéhoto rozsudku plnila, dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia.\nOdvolací súd konštatoval k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a existenciu príčinnej\nsúvislosti medzi tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami a prípadnou škodou, keď žalobcovi nevznikla\nujma, resp. nedošlo k zmenšeniu majetkovej sféry žalobcu na základe konštitutívneho súdneho\nrozhodnutia, ktorý by sám zakladal určitý právny stav alebo konštituoval povinnosť, ale k zmenšeniu\nmajetku žalobcu došlo v dôsledku splnenia povinnosti platiť odmenu splnomocnenému advokátovi, ktorý\nžalobcovi preukázateľne poskytoval právne služby na základe uzavretej zmluvy o právnom zastúpení,\nktorá hmotnoprávna povinnosť žalobcu existovala už v čase zmluvného vzťahu medzi žalobcom a\nsplnomocneným advokátom. Doplňujúco odvolací súd dodal, že v čase plnenia nebol tak naplnený ani\nvšeobecný predpoklad vzniku škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka - porušenie povinnosti,\nnakoľko k plneniu zo strany žalobcu smerom k advokátovi došlo na základe zákona o advokácii a jeho\nvykonávacích predpisov a zároveň išlo o splnenie záväzku žalobcu vyplývajúceho z príkaznej zmluvy,\nmajúceho základ v hmotnom práve.\n58. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dôvodom, pre ktorý bola žaloba zamietnutá\nbolo zistenie súdov nižších inštancií, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a existenciu\npríčinnej súvislosti medzi tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami a prípadnou škodou, keď žalobcovi\nnevznikla ujma, resp. nedošlo k zmenšeniu majetkovej sféry žalobcu. Súdy nižších inštancií teda\notázku zodpovednosti štátu za to, že nebolo v súdnom konaní riadne meritórne rozhodnuté neriešili a\nneposudzovali. Ani prípadné riešenie tejto otázky by nezmenilo právne postavenie žalobcu, nakoľko\n(ako bolo uvedené vyššie) žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik škody a\nexistenciu príčinnej súvislosti a teda neprichádza do úvahy zodpovednosť štátu.\n59. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že otázka, ktorú dovolateľ nastolil v podanom dovolaní tak nebola\nzásadnou otázkou, na ktorej by spočívalo rozhodnutie týchto súdov a preto táto otázka nemôžu byť\n\nrelevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania\nžalobcu v zmysle tohto ustanovenia.\n60. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vadu zmätočnosti\npodľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti\nrozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne\nposúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,\nktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n61. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n62. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}