{"guid": "9c955b43-a793-4ec7-8207-793b24243807:478ca691-1380-4e1a-8ecc-3a59af30b94f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6111206289.2", "spisova_znacka": "4Cdo/147/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/147/2022 z 26. 11. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2024, sp. zn. 4Cdo/147/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:6111206289.2", "identifikacne_cislo": "6111206289", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "datum_vydania": "2024-11-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-2", "nazov": "§ 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-14.odsek-1", "nazov": "§ 14 ods. 1 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-14.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-14"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-5", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-14"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/478ca691-1380-4e1a-8ecc-3a59af30b94f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6111206289.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:6111206289.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:6111206289.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/147/2022\n6111206289\n26. 11. 2024\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2024:6111206289.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a\nčlenov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobkyne CORELLIA\ns.r.o., Banská Bystrica, Partizánska cesta 97, IČO: 51 111 381, zastúpenej advokátom Branislavom\nJurgom, Piešťany, Žilinská cesta 130, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná\nMinisterstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, Bratislava, Námestie Slobody 6, za účasti\nintervenienta na strane žalovanej Mesto Banská Bystrica, Banská Bystrica, Československej armády 26,\nIČO: 00 313 271, zastúpeného advokátom Mgr. Robertom Antalom, Banská Bystrica, Kláry Jarunkovej\n2, o náhradu škody v sume 24 298 795,15 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banská\nBystrica sp. zn. 10C/59/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z\n30. septembra 2021 sp. zn. 12Co/48/2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaná a intervenient na strane žalovanej majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom podľa § 387 ods.\n1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) potvrdil (výrok I.) rozsudok\nOkresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“ resp. „prvoinštančný súd“) z 22. októbra\n2019, č.k. 10C/59/2011-834 , ktorým zamietol žalobu žalobkyne o náhradu škody v celkovej sume 24\n298 795,15 Eur s príslušenstvom a vyslovil, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej (výrok II.) a\nintervenientovi na jej strane (výrok III.) náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní\nod právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške (výrok II.).\n1.1 Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 5 ods. 1, 2 a § 6 ods. 1, 2, 3 zákona\nč. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Na vec tiež aplikoval\nustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), § 13\nods. 1, 3 a 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave.\n1.2. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa ako právny nástupca spoločnosti ČSAD Ostrava, a.s.\n(ďalej len „pôvodná žalobkyňa“) sa v tomto konaní domáha priznania nároku na náhradu škody v zmysle\nšpeciálnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z, ktorý zakotvuje v § 3 ods. 2 objektívnu zodpovednosť štátu,\npodmienkou jej vzniku je však nielen existencia nezákonného rozhodnutia, ale i vznik škody a príčinná\nsúvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Zároveň je nesporné, že úspešne\nsa domáha priznania nároku na náhradu škody môže len subjekt aktívne vecne legitimovaný, ktorý\nspĺňa zákonné predpoklady a vznikla mu škoda. V danom prípade sa súd prvej inštancie stotožnil s\n\ntvrdením žalovanej a intervenienta na jej strane, že žalobkyňa (resp. pôvodná žalobkyňa) nie je vo veci\naktívne vecne legitimovaná, lebo nespĺňa predpoklady podľa § 5 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa\nzaložila svoju žalobu o súdom zrušené (a preto nezákonné) rozhodnutie Mesta Banská Bystrica o odňatí\ndopravnej licencie dopravcovi Slovenská autobusová doprava Banskobystrická dopravná spoločnosť,\nakciová spoločnosť (neskôr SAD Banská Bystrica, a.s.), ktorého je pôvodná žalobkyňa akcionárom.\nPôvodná žalobkyňa nebola účastníkom tohto správneho konania (o odňatie dopravnej licencie), avšak\nnamietala, že v správnom konaní bola opomenutá a správny orgán mal s ňou konať ako s účastníkom\nkonania. S týmto argumentom sa ale súd prvej inštancie nestotožnil, keďže ustanovenie § 14 ods. 1, 2\nSprávneho poriadku priznáva účastníctvo v správnom konaní subjektu, ktorého práva alebo chránené\nzáujmy môžu byť rozhodnutím v správnom konaní priamo dotknuté, prípadne tomu, komu osobitný\nzákon také postavenie priznáva. Slovenský právny poriadok nepriznáva účastníctvo v správnom\nkonaní akcionárovi účastníka konania (v tomto prípade dopravcu) - viď rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 27. júna 2012 sp. zn. 7Sžso/47/2011 publikované v Zbierke rozhodnutí\npod č. 94/2013. Vzhľadom k tomu, že v danom správnom konaní išlo o odňatie dopravnej licencie, je\nnesporné, že rozhodnutím v tomto správnom konaní boli dotknuté práva, resp. právom chránené záujmy\nsamotného dopravcu. V tejto súvislosti prvoinštančný súd dodal, že absencia aktívnej vecnej legitimácie\nžalobkyne v konaní bola odôvodnená i faktom, že náhradu škody voči štátu si uplatňoval v inom súdnom\nkonaní (sp. zn. 9C/58/2011) i samotný dopravca.\n1.3. V bode 35. odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa nemôže byť v\nkonaní úspešná ani z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím Mesta Banská Bystrica o\nodňatí dopravnej licencie a tvrdenou škodou. Je nesporné, že dopravca Slovenská autobusová doprava\nBanskobystrická dopravná spoločnosť, akciová spoločnosť (ďalej len „dopravca“) prestal vykonávať\nmestskú hromadnú dopravu v Banskej Bystrici dňa 31. decembra 2005, do ktorého momentu mal s\nMestom Banská Bystrica uzatvorenú zmluvu o výkone vo verejnom záujme. Už dňa 16. decembra\n2005 primátor mesta písomne oznámil dopravcovi ukončenie platnosti vzájomných zmlúv dňom 31.\ndecembra 2005 i fakt, že mesto vybralo za dopravcu SAD Zvolen a.s. Hoci dopravca deklaroval svoj\nzáujem o vykonávanie dopravy v meste i naďalej, s vedením mesta sa nedohodol a podľa výpovede\nprimátora mesta v konaní sp. zn. 9C/58/2011 odmietol jeho zástupca podpísať zmluvu o výkone vo\nverejnom záujme. Niet sporu o tom, že v noci zo dňa 31. decembra 2005 do 1. januára 2006 zamestnanci\ndopravcu odpílili zástavky, strhli dopravné poriadky, stiahli oznamy o vykonávaní dopravy z médií a\nzačali vracať autobusy. Napriek tomu, že dopravca stále disponoval platnou dopravnou licenciou, dňa 1.\njanuára 2006 z vlastného rozhodnutia prestal vykonávať verejnú mestskú hromadnú dopravu v Banskej\nBystrici. Preto súd prvej inštancie konštatoval, že dopravcovi odňalo Mesto Banská Bystrica dopravnú\nlicenciu dňa 26. januára 2006 v čase, keď už dopravu nevykonával a nebolo to odňatie dopravnej\nlicencie, v dôsledku ktorého prestal vykonávať mestskú hromadnú dopravu. Rozhodnutie Mesta Banská\nBystrica o odňatí dopravnej licencie zo dňa 26. januára 2006 (podľa súdu v správnom konaní nezákonné\nlen z dôvodu nesprávnej citácie zákonného ustanovenia) tak nemožno považovať za protiprávnym\núkon, ktorý by bol v príčinnej súvislosti so vznikom žalobkyňou tvrdenej škody. Takto posúdil absenciu\nexistencie príčinnej súvislosti i Okresný súd Banská Bystrica v konaní sp. zn. 9C/58/2011. Z uvedených\ndôvodov (absencia aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o\nodňatí dopravnej licencie a tvrdenou škodou) prvoinštančný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol bez\ntoho, aby sa zaoberal relevantnosťou uplatnenej náhrady škody (bod 36). O trovách konania rozhodol\npodľa § 255 CSP tak, že žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej, ktorí boli v konaní úspešní v\nplnom rozsahu, priznal plnú náhradu trov konania.\n2. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie\nodvolací súd konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom sa v súlade\ns ustanovením § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením jeho rozhodnutia,\nktoré považoval za nielen dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým\nspôsobom sa vysporiadavajúce so všetkými relevantnými, skutkovými a právnymi otázkami a aspektmi,\na teda ktoré spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Rozsudok súdu\nprvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Podané odvolanie žalobkyne\nvyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko v ňom neboli uvedené žiadne podstatné skutočnosti, okolnosti alebo\nargumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu.\n2.1. Odvolací súd na doplnenie uviedol, že v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pôvodná\nžalobkyňa, ako akcionár dopravcu nebola účastníkom správneho konania, v ktorom sa rozhoduje o\n\nudelení resp. o odňatí dopravnej licencie, keďže sa v tomto konaní nekoná priamo o právach akcionára\ndopravcu, ale o právach dopravcu a práva akcionára dopravcu v takomto konaní nemôžu byť ani priamo\ndotknuté, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Odvolací súd rovnako\nako súd prvej inštancie v daných súvislostiach podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 27. júna 2012 sp. zn. 7Sžso/47/2011 (R 94/2013). Záver súdu prvej inštancie,\nže pôvodná žalobkyňa a teda ani jeho právny nástupca (terajšia žalobkyňa) nie sú vecne aktívne\nlegitimovaní domáhať sa náhrady škody preto, že im nesvedčí legitimácia v zmysle citovaného § 5\nzák. č. 514/2003 Z. z., bol správny, lebo v prípade nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu nemôže súd\nodškodnenie priznať.\n2.2. Odvolací súd ďalej uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne i z dôvodu\nabsencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o odňatí dopravnej licencie a tvrdenou škodou, urobil\ntak nad rámec svojej argumentácie, nakoľko ak žalobkyňa nie je v konaní aktívne legitimovaná, je\nnadbytočné sa zaoberať škodou ako takou, lebo už samotný nedostatok legitimácie je dôvodom pre\nzamietnutie žaloby. Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné vyjadrovať k argumentom odvolateľky\nuvádzaným v odvolaní, týkajúcim sa škody. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací\nsúd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnej\nžalovanej a tiež intervenientovi na jej strane priznal v zmysle § 255 ods. 1 CSP náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 % voči žalobkyni.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. V bližších\npodrobnostiach namietanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP konkretizovala tým, že\nsúdy nižších inštancií rozhodovali o nároku žalobkyne na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci svojvoľne, arbitrárne, nerozhodli o uplatnenom nároku, k jeho\nposúdeniu sa odmietli vyjadriť s tým, že pôvodná žalobkyňa nemá aktívnu vecnú legitimáciu podľa\nzákona č. 514/2003 Z.z.; odmietli apriori možnosť, že akcionár dopravcu by mohol byť na svojich\nprávach alebo právom chránených záujmoch priamo dotknutý v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1\nSprávneho poriadku nezákonným odňatím dopravnej licencie dopravcovi, ktorého je akcionárom.\nPôvodná žalobkyňa ČSAD Ostrava, a.s. bola akcionárom dopravcu, ktorému sa odňatím dopravnej\nlicencie zamedzila dovtedajšia dopravná podnikateľská činnosť, s pôvodnou žalobkyňou nebolo konané\nako s účastníkom konania i keď s ňou ako s účastníkom konania malo byť konané. Podľa názoru\nžalobkyne súd prvej inštancie a aj odvolací súd o jej nároku na náhradu škody rozhodli spôsobom\npopierajúcim zmysel a účel ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovení zákona\nč. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa namietala, že súdy nižších inštancií sa úplne odmietli zaoberať škodou\nspôsobenou odňatím dopravnej licencie napriek tomu, že škoda, nezákonné rozhodnutie a príčinná\nsúvislosť bola preukázaná. Odvolací súd, napriek podaným odvolacím námietkam tieto nevyhodnotil\nriadne. Vec posúdil len čo do aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, aj to nesprávne. Inými odvolacími\ndôvodmi sa nezaoberal.\n3.1. V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobkyňa namietala, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to „otázky právneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie\nna náhradu škody podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.“. Žalobkyňa považovala za\nnesprávne právne posúdenie veci súdmi oboch nižších inštancií záver, že pôvodnej žalobkyni a ani\nžalobkyni nesvedčí aktívna vecná legitimácia v zmysle ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ.z., pretože pôvodná žalobkyňa nebola účastníkom správneho konania a jej práva teda nemôžu byť\nnezákonným rozhodnutím priamo dotknuté v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku.\nŽalobkyňa mala za to, že odvolací súd zmaril uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody v rozpore\ns uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 333/2009, podľa ktorého je právo\nna náhradu škody hmotnoprávne zaručené čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a splnenie\npodmienok zákona upravujúceho podmienky uplatnenia toho hmotného práva je potrebné v konkrétnych\nsúvislostiach vykladať ústavne súladným spôsobom, t. j. tak, aby nebolo zmarené uplatnenie práva\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Ďalej uviedla, že\nnesprávnosť právneho posúdenia odvolacieho súdu spočíva aj v rozpore so znením ustanovenia § 3\nods. 1 a § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a ustanovenia § 14 ods.1 Správneho poriadku. Odvolací súd\nmal ustanovenie § 14 ods.1 Správneho poriadku aplikovať širšie tak, že aj práva alebo právom chránené\nzáujmy akcionára môžu byť za konkrétnych okolností prípadu priamo dotknuté vydaným nezákonným\n\nrozhodnutím o odňatí podnikateľského oprávnenia dopravcu, ktoré bolo odňaté s vylúčením odkladného\núčinku podaného odvolania, teda odňaté s okamžitou platnosťou. Takto sa odvolací súd aplikáciou\nustanovenia § 14 ods.1 Správneho poriadku vôbec nezaoberal a nesprávne preto riešil aktívnu vecnú\nlegitimáciu pôvodnej žalobkyne, ktorá bola daná podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.\n3.2. V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená nebola,\na to „či nezákonným odňatím dovtedajšieho podnikateľského oprávnenia (dopravnej licencie) udeleného\nna dobu určitú pred uplynutím tejto doby a zároveň s vylúčením odkladného účinku podaného odvolania,\nteda s okamžitou platnosťou, môžu byť priamo dotknuté práva alebo právom chránené záujmy nielen\npostihnutej akciovej spoločnosti ale aj jej akcionárov, v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 5 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa považovala za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím\nsúdom, že akcionár dopravcu nemôže byť priamo dotknutý na svojich právach (súdy neposudzovali\nči na právom chránených záujmoch) alebo právom chránených záujmoch v konkrétnom prípade,\nkeď nezákonné rozhodnutie spôsobí odňatie dopravnej licencie dopravcovi udelenej na dobu určitú s\nvylúčením odkladného účinku podaného odvolania ihneď, a to sa prejaví v konkrétnych okolnostiach až\nna majetkových právach akcionára dopravcu (náhly a trvalý pokles hodnoty akcií) a na jeho možnosti\nuskutočniť dohodnutý obchod s akciami (zmarený ušlý zisk). Namietala, že odvolací súd vec nesprávne\nprávne posúdil tak, ako by nezákonné odňatie dopravnej licencie podľa zákona č. 168/1996 Z.z. nemohlo\nmať širšie priame následky než na dotknutého dopravcu a tým poprel existenciu majetkových právnych\nvzťahov vyplývajúcich z vlastníctva (majiteľstva) akcií emitovaných obchodnou spoločnosťou so sídlom\nna území Slovenskej republiky. Správne právne posúdenie veci malo byť také, že môžu byť priamo\ndotknuté a už vznik škody, v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, priame dotknutie\npreukazuje. Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n4. Žalovaná v podanom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom\nodvolacieho súdu, považuje ho za zákonný a riadne odôvodnený. Všetky námietky žalobkyne uvedené\nv dovolaní sú totožné s tými, ktoré uplatnila v konaní a následne uviedla ako odvolacie dôvody proti\nrozsudku súdu prvej inštancie, a s ktorými sa oba súdy riadne vysporiadali. Žalovaná mala za to, že ani\njeden zo žalobkyňou uvedených dovolacích dôvodov nebol prípustný, preto navrhla, aby dovolací súd\npodľa § 447 písm. f) CSP dovolanie odmietol, prípadne aby vzhľadom na vecnú správnosť rozsudku\nodvolacieho súdu, dovolanie podľa § 448 zamietol.\n4.1. Intervenient na strane žalovanej vo vyjadrení k dovolaniu považoval rozhodnutia súdov nižších\ninštancií za vecne správne, zákonné a spravodlivé. Na základe uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky dovolanie žalobkyne v súlade s § 447 písm. f) CSP, ako neprípustné odmietol,\nprípadne aby dovolanie v súlade s § 448 CSP, ako nedôvodné, zamietol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady\npre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu\npredchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\n\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n12. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala, že\nsúdy nižších inštancií rozhodovali o jej nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\norgánu verejnej moci svojvoľne, arbitrárne, pretože sa k jeho posúdeniu odmietli vyjadriť s odôvodnením,\nže pôvodná žalobkyňa nemá aktívnu vecnú legitimáciu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pritom škoda,\nnezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť bola v spore preukázaná. Odvolací súd podané odvolacie\nnámietky riadne nevyhodnotil.\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\n\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS\n105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo\n168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).\n15. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať\nizolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.\nÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré\nsúd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri\nrozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393\nods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\ndovolateľa.\n15.1. Osobitne s dovolacími námietkami žalobkyne dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií\nv odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili ako v spore dospeli k záveru o\nnutnosti zamietnutia žaloby z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácii pôvodnej žalobkyne (terajšej\nžalobkyne), ktorá bola akcionárom prepravcu Slovenská autobusová doprava Banskobystrická dopravná\nspoločnosť, akciová spoločnosť. Súd prvej inštancie v bode 35 odôvodnenia svojho rozhodnutia\nuviedol, že žalobkyňa nemôže byť v konaní úspešná ani z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi\nrozhodnutím Mesta Banská Bystrica o odňatí dopravnej licencie a ňou tvrdenou škodou, nakoľko\ndopravca Slovenská autobusová doprava Banskobystrická dopravná spoločnosť, akciová spoločnosť\nstále disponujúci platnou dopravnou licenciou, dňa 1. januára 2006 z vlastného rozhodnutia prestal\nvykonávať verejnú mestskú hromadnú dopravu v Banskej Bystrici. Rozhodnutie Mesta Banská Bystrica\no odňatí dopravnej licencie zo dňa 26.januára 2006 tak nemožno považovať za protiprávny úkon, ktorý\nby bol v príčinnej súvislosti so vznikom žalobkyňou tvrdenej škody. Z uvedených dôvodov prvoinštančný\nsúd žalobu ako nedôvodnú zamietol bez toho, aby sa zaoberal relevantnosťou uplatnenej náhrady škody\n(bod 36). Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny\npotvrdil, pričom z dôvodu, že žalobu bolo potrebné primárne zamietnuť z dôvodu nedostatku vecnej\naktívnej legitimácie žalobkyne, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, nepovažoval za potrebné sa\nvyjadrovať k argumentom odvolateľky uvádzaným v odvolaní, týkajúcim sa škody.\n16. Zo zhora uvedeného (pod bodom 15.1.) je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd\nrozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky\nnáležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnemožno považovať to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými\na právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a\nnestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,\nrozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n17. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z\njudikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie\nveci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už\npodľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že\n\ndovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou\ntvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n18. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP, dovolanie žalobkyne preto odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie\nsmerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 a) a b) CSP\n19. Dovolací súd ďalej pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a) a b)\nCSP a § 432 CSP.\n20. Dovolateľka v rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietala, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia otázky právneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie na\nnáhradu škody podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Právne posúdenie veci súdmi\nnižších inštancií, „že pôvodnej žalobkyni a ani žalobkyni nesvedčí aktívna vecná legitimácia v zmysle\nustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pretože pôvodná žalobkyňa nebola účastníkom\nsprávneho konania, a preto jej práva nemôžu byť nezákonným rozhodnutím priamo dotknuté v zmysle\nustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku“ označila žalobkyňa za nesprávne. Týmto vysloveným\nzáverom odvolací súd žalobkyni zmaril uplatnenie práva na náhradu škody, a to v rozpore so závermi\nobsiahnutými v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 333/2009, podľa ktorého\n„je právo na náhradu škody hmotnoprávne zaručené čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a splnenie\npodmienok zákona upravujúceho podmienky uplatnenia toho hmotného práva je potrebné v konkrétnych\nsúvislostiach vykladať ústavne súladným spôsobom, t. j. tak, aby nebolo zmarené uplatnenie práva\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci“. Ďalej uviedla, že\nnesprávnosť právneho posúdenia odvolacieho súdu spočíva aj v jeho rozpornosti so znením ustanovenia\n§ 3 ods. 1 a § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a ustanovenia § 14 ods.1 Správneho poriadku.\nOdvolací súd mal správne ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku aplikovať širšie tak, že aj práva\nalebo právom chránené záujmy akcionára môžu byť za konkrétnych okolností prípadu priamo dotknuté\nvydaným nezákonným rozhodnutím o odňatí podnikateľského oprávnenia dopravcu, ktoré bolo odňaté\ns vylúčením odkladného účinku podaného odvolania, teda odňaté s okamžitou platnosťou. Takto sa\nodvolací súd aplikáciou ustanovenia § 14 ods.1 Správneho poriadku vôbec nezaoberal a nesprávne\npreto posúdil aktívnu vecnú legitimáciu pôvodnej žalobkyne, ktorá bola daná podľa § 5 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z.z.\n21. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej\nriešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o\nsituáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky,\nodvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.\n22. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018\npatria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,\nalebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\n(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných ŠEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n23. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku\nkľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd\n\nako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu\nsúdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ\nriešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej\nčinnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421\nCSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,\nže posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite\ndoloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky\na že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n24. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm. b) či §\n421 ods. 1 písm. c) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť\n(najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie\ndovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §\n435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a\n8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o\nprípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako\npredchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n25. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP môže byť len otázka právna (nie\nskutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nOtázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace\nzáklad ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť\nzároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené\na nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\n26. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), „vyriešenia\nprávnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) alebo „zjednotenia rozdielneho rozhodovania“ (§ 421 ods. 1\npísm. c) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom\nkonaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t .j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky)\nz hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná. Pre úplnosť treba ešte uviesť, že uplatnenie dovolacieho\ndôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a súčasne\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP sa vzájomne vylučuje, pretože\nak v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu daná právna otázka ešte vyriešená nebola, nemožno hovoriť\no ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a ani o rozdielnom rozhodovaní dovolacieho súdu.\n27. Žalobkyňa odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke nesprávneho\nprávneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie na náhradu škody podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z.z. dôvodila poukazom na rozhodnutie najvyššieho súd sp. zn. 4 Cdo 333/2009, čím\nodôvodňovala prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n27.1. Podľa právnej vety rozhodnutia najvyššieho súd z 31. mája 2011 sp. zn. 4 Cdo 333/2009\n„podmienka uplatnenia nároku na náhradu škody vyplývajúca z § 4 ods. 1 prvej vety zákona č. 58/1969\nZb., t.j. zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť príslušným\norgánom, bola procesnou podmienkou uplatnenia tohto práva, hmotnoprávne zaručeného čl. 46 ods.\n3 Ústavy Slovenskej republiky. Splnenie tejto podmienky bolo potrebné v konkrétnych súvislostiach\nvykladať ústavne súladným spôsobom, t.j. tak, aby nebolo zmarené uplatnenie práva na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Rešpektujúc preto zmysel a účel ochrany\nzaručenej týmto základným právom v zmysle ústavného imperatívu vyplývajúceho z Čl. 13 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky, teda s použitím teleologického výkladu, nebolo možné lipnúť na formálnom\nzrušení tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale bolo potrebné splnenie uvedenej podmienky vykladať\nextenzívne. Ak okolnosti konkrétnej veci nasvedčovali splneniu podmienok zodpovednosti štátu v\n\nmateriálnom zmysle, nebolo prípustné ustanovenie § 4 ods. 1 prvej vety zákona č. 58/1969 Zb.\ninterpretovať spôsobom, ktorý zodpovednosť štátu de facto vylučoval.\nV prejednávanej veci sp. zn. 4 Cdo 333/2009 bolo z hľadiska skutkového zistené, že rozhodnutím\nstavebného úradu bolo vyhovené návrhu právneho predchodcu žalobcu na vydanie územného\nrozhodnutia o umiestnení stavby, pričom s námietkou iných účastníkov územného konania (vlastníkov\nsusednej nehnuteľnosti) o zatienení ich nehnuteľnosti sa tento úrad vyporiadal tak, že ju považoval za\nneopodstatnenú vychádzajúc zo záveru, že zatienenie vyhovuje požiadavkám. na preslnenie objektov.\nNásledne ten istý stavebný úrad o žiadosti právneho predchodcu žalobcu o vydanie stavebného\npovolenia rozhodol tak, že ju zamietol, a to z dôvodu, že rovnakú námietku zatienenia riešil inak ako v\núzemnom konaní považujúc ju za opodstatnenú, poukazujúc pritom na posudok predložený účastníkmi\nstavebného konania, ktorí túto námietku vzniesli už v územnom konaní, v zmysle ktorého zatienenie\nnevyhovuje z hľadiska požiadaviek na preslnenie objektov.\n27.2. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa dovolateľka domnievala, že odvolací súd sa odklonil\nod ustálenej praxe dovolacieho súdu poukazujúc na právne závery rozhodnutia dovolacieho súdu\nsp. zn. 4Cdo 333/2009, nie je záver tohto rozhodnutia vo vzťahu k ňou nastolenému právnemu\nposúdeniu priliehavý, pre odlišnosť nielen skutkových okolností, ale predovšetkým právnych otázok v\nňom riešených.\n27.3. Keďže žalobkyňa nepreukázala, že by sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo\njeho rozhodnutie, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, práve naopak v plnom\nrozsahu ju rešpektoval (tým, že posudzoval aktívnu legitimáciu žalobkyne v okolnostiach danej veci a\ns prihliadnutím na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. júna 2012 sp. zn.\n7Sžso/47/2011 publikované v Zbierke rozhodnutí pod č. 94/2013, v žiadnom prípade nezmaril žalobkyni\nuplatnenie práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky), je jej dovolanie z\ndôvodu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP neprípustné.\n28. V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená, a to „či nezákonným odňatím dovtedajšieho podnikateľského oprávnenia (dopravnej licencie)\nudeleného na dobu určitú pred uplynutím tejto doby a zároveň s vylúčením odkladného účinku\npodaného odvolania, teda s okamžitou platnosťou, môžu byť priamo dotknuté práva alebo právom\nchránené záujmy nielen postihnutej akciovej spoločnosti ale aj jej akcionárov, v súvislosti s aplikáciou\nustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.“. Žalobkyňa považovala za nesprávne právne\nposúdenie veci odvolacím súdom to, že akcionár dopravcu nemôže byť priamo dotknutý na svojich\nprávach alebo právom chránených záujmoch v konkrétnom prípade, pretože nezákonné rozhodnutie\nspôsobilo odňatie dopravnej licencie dopravcovi udelenej na dobu určitú s vylúčením odkladného účinku\npodaného odvolania ihneď, a to sa prejavilo v konkrétnych okolnostiach až na majetkových právach\nakcionára dopravcu (náhly a trvalý pokles hodnoty akcií) a na jeho možnosti uskutočniť dohodnutý\nobchod s akciami (zmarený ušlý zisk). Namietala, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil\ntak, ako by nezákonné odňatie dopravnej licencie podľa zákona č. 168/1996 Z.z. nemohlo mať širšie\npriame následky než na dotknutého dopravcu a tým poprel existenciu majetkových právnych vzťahov\nvyplývajúcich z vlastníctva (majiteľstva) akcií emitovaných obchodnou spoločnosťou so sídlom na území\nSlovenskej republiky. Dovolateľka zároveň prezentovala ňou tvrdené správne právne posúdenie veci.\n29. Odvolací súd v súvislosti s riešením druhej dovolateľkou nastolenej právnej otázky, ktorej\nzodpovedanie v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej\nlegitimácie žalobkyne uviedol, že v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že „...pôvodný\nžalobca, ako akcionár dopravcu nebol účastníkom správneho konania, v ktorom sa rozhoduje o udelení\nresp. o odňatí dopravnej licencie, nakoľko sa v tomto konaní nekoná priamo o právach akcionára\ndopravcu, ale o právach dopravcu a práva akcionára dopravcu v takomto konaní nemôžu byť ani\npriamo dotknuté, tak ako to vyžaduje citované ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku...“. Odvolací\nsúd rovnako ako súd prvej inštancie podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 27. júna 2012 sp. zn. 7Sžso/47/2011 (R 94/2013) s právnou vetou „...účastníkom správneho\nkonania o uložení sankcie právnickej osobe nie je jej akcionár, lebo pri skúmaní zákonnosti rozhodnutia\no sankcii, uloženej právnickej osobe, sa nekoná o jeho právach, právom chránených záujmoch a\npovinnostiach a akcionár nie je ani osobou, ktorá by mohla byť týmto rozhodnutím vo svojich právach,\n\nprávom chránených záujmoch a povinnostiach priamo dotknutá [§ 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov]...“. Preto záver súdu prvej\ninštancie, že pôvodná žalobkyňa a teda ani jej právny nástupca (terajšia žalobkyňa) nie sú vecne\naktívne legitimovaní domáhať sa náhrady škody preto, lebo im nesvedčí legitimácia v zmysle § 5\nzák. č. 514/2003 Z. z., je správny a zároveň je správne aj jeho rozhodnutie o zamietnutí žaloby z tohto\nprimárneho dôvodu, keďže v prípade nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu nemôže súd odškodnenie\npriznať. Inak povedané v správnom konaní išlo o odňatie dopravnej licencie a potom je zrejmé, že\nrozhodnutím v tomto konaní boli dotknuté práva, resp. právom chránené záujmy samotného dopravcu.\nZ uvedených dôvodov bolo nadbytočné sa už vyjadrovať k ďalším argumentom odvolateľky uvádzaným\nv odvolaní a týkajúcim sa škody. Dovolací súd takto prezentované právne posúdenie otázky aktívnej\nvecnej legitimácie považuje za správne, zodpovedajúce obsahu spisu a tomu, čo v konaní vyšlo najavo.\n30. Neuniklo pozornosti dovolacieho súdu, že vecou samou (otázkou náhrady škody z toho istého\nskutkového základu) sa zaoberal Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.\n9C/58/2011, v ktorom si náhradu škody voči štátu uplatnil i samotný dopravca SAD Banská Bystrica,\na.s. Rozsudkom z 15. novembra 2017, č.k. 9C/58/2011-808 Okresný súd Banská Bystrica zamietol\nžalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala od žalovanej Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo\ndopravy a výstavby Slovenskej republiky, za účasti intervenienta na strane žalovanej Mesta Banská\nBystrica náhrady škody vo výške 2 518 142,52 eura podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nezákonného\nrozhodnutia Mesta Banská Bystrica č. PR.V-53/2006VKS194/06 zo dňa 26. januára.2006, ktorým tento\nsprávny orgán odňal žalobcovi s platnosťou od 31. januára 2006 do 01. marca 2010 dopravnú licenciu\nna vykonávanie verejnej pravidelnej mestskej hromadnej dopravy na území Mesta Banská Bystrica, keď\nžalobca sa domáhal ušlého zisku za obdobie od 01. februára 2006 do 01. marca 2010 v sume 667\n264,15 eura a skutočnej škody na majetku vo výške 1 850.878,37 eura. Podľa názoru konajúceho súdu\nžalobkyňa nepreukázala, že hlavnou a podstatnou príčinou, prečo prestala vykonávať MHD v Banskej\nBystrici, bolo odňatie dopravnej licencie zo strany Mesta Banská Bystrica, ale tá skutočnosť, že za takých\npodmienok, aké nastali v meste po 01. januári 2006, dopravu MHD nechcela vykonávať. Na odvolanie\nžalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 04. augusta 2020 sp. zn. 15Co/61/2018\nrozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny\npotvrdil, dospejúc k názoru, že nebola daná priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím\na vzniknutou škodou na strane žalobkyne v dôsledku nezákonného rozhodnutia Mesta Banská Bystrica,\nktorým odňal dopravnú licenciu rozhodnutím zo dňa 26. januára 2006 s účinnosťou od 31. januára 2006.\nProti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd,\nako súd dovolací rozsudkom z 30. marca 2022, sp. zn. 1Cdo 162/2021 tak, že dovolanie žalobkyne\nzamietol. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 25. októbra 2022, sp. zn. IV. ÚS 519/2022\nodmietol sťažnosť žalobkyne SAD Banská Bystrica, a.s. smerujúcu proti uvedenému rozsudku ako\nzjavne neopodstatnenú.\n31. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n32. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §\n453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej a intervenient na jej strane\nv dovolacom konaní, ktorým preto patrí nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v\nplnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).\n33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}