{"guid": "3375acbb-a17b-4686-8ac6-9ce6aa6a5634:b1c15b4e-fb6d-470a-9d4b-74aa7e6badd4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4120206676.1", "spisova_znacka": "7Cdo/1/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/1/2023 z 26. 8. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. augusta 2024, sp. zn. 7Cdo/1/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:4120206676.1", "identifikacne_cislo": "4120206676", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2024-08-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 287/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:dc965372-e478-4315-9a41-9aa53eb4e240", "datum": "2025-05-07", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "nazov": "§ 444 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-1", "nazov": "§ 420 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442.odsek-1", "nazov": "§ 442 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 282/2015 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/282-2015/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-11.odsek-2", "nazov": "§ 11 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-11.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/282-2015/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-12.odsek-5", "nazov": "§ 12 ods. 5 zákona č. 282/2015 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-12.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/282-2015/paragraf-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-17.odsek-6", "nazov": "§ 17 ods. 6 zákona č. 282/2015 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-17.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/282-2015/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-444", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/282#paragraf-1", "/SK/ZZ/2015/282#paragraf-11", "/SK/ZZ/2015/282#paragraf-12", "/SK/ZZ/2015/282#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b1c15b4e-fb6d-470a-9d4b-74aa7e6badd4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4120206676.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:4120206676.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:4120206676.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/1/2023\n4120206676\n26. 08. 2024\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2024:4120206676.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Valentovej\na členov senát JUDr. Petra Brňáka a JUDr. Andrey Dudášovej v spore žalobcu H. I., A., Q. S. XX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Viktorom Mlynekom, Nitra, Štúrova 43, proti žalovanej MH Invest,\ns.r.o., Bratislava, Mlynské Nivy 44/A, IČO: 36724530, zastúpenej advokátom JUDr. Allanom Böhmom,\nBratislava, Jesenského 2, o náhradu škody v sume 32.916,77 eura s príslušenstvom, vedenom na\nOkresnom súde Nitra pod sp. zn. 16C/54/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nNitre z 30. júna 2022 sp. zn. 12Co/16/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 18. októbra\n2021, č. k. 16C/54/2020-169, žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému\nzaplatiť mu sumu 32.916,77 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody, zamietol (výrok I.) a žalovanej\npriznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).\n1.1. Vychádzajúc z ustanovení § 1, § 11 ods. 2, § 12 ods. 5, § 17 ods. 6 zákona č. 282/2015 Z.z.\no vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o vyvlastňovaní“), § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky\nzákonník“) dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno\nohľadne vzniku ušlého zisku. Škoda - ušlý zisk žalobcu - je tak len v rovine fiktívnosti uplatneného\npráva, lebo je najpodstatnejším v tomto spore to, že žalobca ho založil na fikcii, že nebyť (ne)konania\nžalovaného, mal by z vlastníctva svojich nehnuteľností automaticky bez ďalšieho príjem rovnajúci sa\ncenám, za ktoré sa má prenajímať nehnuteľný majetok, k čomu doložil kúpne zmluvy a z kúpnych\ncien v nich uvedených vypočítal výšku nájmu, ktoré by mohol dostať za pozemok v jeho vlastníctve.\nNemožnosť užívať vec samu o sebe neznamená vznik škody, nárok žalobcu je tak hypotetický; nestačí,\nže žalobca eventuálne nemohol svoje nehnuteľnosti užívať, ale bolo potrebné zistenie a preukázanie\ntoho, že keby nie (ne)činnosti žalovaného, k dosiahnutiu zisku (príjmu) na jeho strane by nepochybne\na určite došlo. Nič také však v tomto spore z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Podstatou problému\nv posudzovanej veci bol nedostatok skutkových tvrdení a neunesenie dôkazného bremena žalobcom,\npokiaľ ide o preukázanie základných zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu ušlého zisku. V\nprípade dôkaznej núdze sa neúspech pričíta tej strane sporu, na ktorej podľa predpisov hmotného práva\nleží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska práva.\n1.2. Poukázal i na to, že predmetom daného sporu je nárok žalobcu na náhradu škody vo forme\nušlého zisku, ktorý odvodzuje od zákona o vyvlastňovaní, upravujúcich možnosť domáhať sa náhrady\n\nškody, a to len v prípade naplnenia hypotézy dotknutých zákonných ustanovení. Zároveň však musia\nbyť kumulatívne splnené podmienky náhrady škody, ktoré precizuje Občiansky zákonník. Zákon o\nvyvlastňovaní v citovaných ustanoveniach upravuje nárok vyvlastniteľa na náhradu škody v prípade, ak\nbolo vyvlastňovacie konanie zastavené pre späťvzatie návrhu, čo však v tomto prípade nenastalo, lebo\nvyvlastňovacie konanie bolo zastavené z iného dôvodu, a to z dôvodu nepredloženia potrebných listín.\n1.3. Podľa súdu prvej inštancie nie je možné rozširovať extenzívnym výkladom možnosti nároku na\nškodu, ako to urobil žalobca, pretože podľa zákona nárok na náhradu škody vzniká pri zastavení\nvyvlastňovacieho konania pre späťvzatie. Žalobca si uplatnil náhradu škody z titulu ušlého zisku,\nale nešpecifikoval, akú právnu povinnosť mal žalovaný porušiť, v dôsledku čoho by vznikla jeho\nzodpovednosť za škodu. Žalovaný mohol užívať pozemok počas doby, kedy existovalo právoplatné\nrozhodnutie o vyvlastnení pozemku žalobcu, čo však nie je možné považovať za nezákonné užívanie.\nPo zrušení rozhodnutia o vyvlastnení bol opäť zapísaný ako vlastník sporného pozemku žalobca, ktorý\nnetvrdil, že by aj po tomto čase bol pozemok žalobcu užívaný žalovaným. Žalobca tiež namietal, že neboli\nsplnené podmienky pre vyvlastnenie, avšak ak by bolo vydané rozhodnutie bez splnenia zákonných\npodmienok, nebola by to zodpovednosť žalovaného, ale správneho orgánu, ktorý by také rozhodnutie\nvydal. Žalobca vyslovil aj svoje podozrenie na koordinovaný postup správneho orgánu a žalovaného,\nktoré malo viesť k zastaveniu konania. Pre vznik zodpovednosti za škodu nestačí „podozrenie“, ale\nporušenie povinnosti musí byť bezpochyby preukázané, pričom dôkazné bremeno nesie ten, kto tvrdí,\nže k porušeniu povinnosti došlo. Nebola teda splnená prvá podmienka pre vznik nároku na náhradu\nškody zo strany žalovaného, a to porušenie právnej povinnosti.\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. júna 2022, č.\nk. 12Co/16/2022-265, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“)\npotvrdil ako vecne správny (výrok I.) a zároveň žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu (výrok II.).\n2.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že predmetom tohto sporu je s ohľadom na skutkové\nvymedzenie žalobcom v ním podanej žalobe náhrada škody spočívajúcej v ušlom zisku, ktorá mu mala\nbyť spôsobená na tom základe, že na základe žiadosti žalovaného bol vyvlastnený jeho pozemok\n- parcela č. XXXX nachádzajúca sa v kat. úz. D. a vedená v katastri nehnuteľností Okresného\núradu A., katastrálneho odboru, na LV č. XXXX pre obec D., okres A.. Žalobca tvrdil, že v dôsledku\nvyvlastňovacieho konania na podnet žalobcu bol odo dňa 08. 07. 2015 obmedzený na svojom práve\nvoľne nakladať s uvedenou nehnuteľnosťou, lebo ak by mal záujem tento pozemok scudziť tretej\nosobe, táto by ho určite nekúpila, keďže na liste vlastníctva bolo zaznačené predkupné právo štátu, a\nnemohol by ho ani prenajať s cieľom poberania nájomného. Vyvlastňovacie konanie bolo v konečnom\ndôsledku po zrušení veci Najvyšším súdom SR zastavené a žalobca s ohľadom na to svoju žalobu\noprel najmä o ustanovenie § 17 ods. 6 zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb\na o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom\nsúčasne poukazoval i na ustanovenie § 11 ods. 2 a § 12 ods. 5 zákona o vyvlastňovaní.\n2.2. Odvolací súd po prejednaní veci v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov konštatoval, že podané\nodvolanie nie je opodstatnené. Skutkové vymedzenie ním uplatneného nároku smerovalo k posúdeniu\ntohto nároku ako nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku, preto ani v závere prvoinštančného\nkonania uvádzané bezdôvodné obohatenie spočívajúce na strane žalovaného nemalo opodstatnenie.\nK odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, odvolací súd uvádza, že žalobca\nv priebehu celého konania neuvádzal žiadne skutkové tvrdenia o bezdôvodnom obohatení na strane\nžalovaného a z tohto aspektu nepreukazoval ani jeho výšku. Nebol teda daný ani dôvod na posúdenie\nnároku žalobcu, uplatneného z titulu nároku na náhradu škody, ako nároku na vydanie bezdôvodného\nobohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že\nžalobca nepreukázal zákonné podmienky zodpovednostného vzťahu žalovaného vo vzťahu ku škode,\nktorá mu mala byť spôsobená vyvlastňovacím konaním vedeným na návrh žalovaného, ktoré bolo po\npôvodnom vyhovení správnym orgánom a neskoršom zrušení kasačným súdom napokon zastavené\npre nedoloženie relevantných listín. Žalobca nepreukázal zákonné podmienky nároku na náhradu škody\nvoči vyvlastniteľovi ani z pohľadu ustanovenia § 17 ods. 6 zákona o vyvlastňovaní a ani z pohľadu\nvšeobecného právneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník, ako to správne uzavrel aj súd prvej\ninštancie. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky právne významné otázky spojené s\nposúdením dôvodnosti či nedôvodnosti uplatneného práva žalobcu a zo žiadnych žalobcom uvádzaných\ndôvodov ho nemožno považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolací súd teda prijal záver, že\n\nodôvodnenie rozsudku je vyčerpávajúce a dostatočne presvedčivé, v dôsledku čoho spĺňa náležitosti\nupravené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.\n2.3. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom nesplnenia podmienok pre vyvlastnenie odvolací súd tiež\nuviedol, že súd prvej inštancie prijal správny právny záver, že ak bolo vydané rozhodnutie bez splnenia\nzákonných podmienok, nebola by to zodpovednosť žalovaného, ale štátu - správneho orgánu, ktorý by\ntaké rozhodnutie vydal, v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Totiž ustanovenie § 17 ods. 6 druhej vety zákona\no vyvlastňovaní nešpecifikuje osobu zodpovednú za škodu, na rozdiel od úpravy v ustanoveniach § 11\nods. 2 a § 12 ods. 5 zákona o vyvlastňovaní, podľa ktorých má oprávnená osoba nárok na náhradu\nškody priamo voči vyvlastniteľovi.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť odvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, žiadajúc, aby dovolací súd napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že rozsudok súdu prvej inštancie ruší a vec mu vracia na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie. Zároveň navrhol odložiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia z\ndôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa majúcich podklad v prípustnosti podaného\ndovolania, resp. v zjavnej nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúcej v jeho rozpornosti s\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu.\n3.1. Po rekapitulácii doterajšieho priebehu konania a odôvodnenia súdnych rozhodnutí dovolateľ\nnamietal nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\npri riešení otázky, či „skutkové vymedzenie žalobcom uplatneného nároku smerovalo k posúdeniu tohto\nnároku ako nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku, preto ani v závere prvoinštančného konania\nuvádzané bezdôvodné obohatenie spočívajúce na strane žalovanej nemalo opodstatnenie, keďže\nžalobca v priebehu celého konania neuvádzal žiadne skutkové tvrdenia o bezdôvodnom obohatení“. V\ntejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“\nalebo „dovolací súd“) sp. zn. 5Cdo/196/2009, 5Cdo/385/2012, 4MCdo/15/2010, 7Cdo/25/2018 majúc za\nto, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil podstatnú, ale najmä už ustálenou praxou dovolacieho súdu\nvyriešenú otázku týkajúcu sa nutnosti súdneho skúmania, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod\nhypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie,\nprípadne určiť, či tu žalobcom požadované právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré\nbránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené, pričom ak žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých\nvyvodzuje ním tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd\nviazaný jeho právnym názorom a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený\na súdom zistený skutkový stav dopadajú. Preto podľa dovolateľa odvolací súd z dôvodu, že tak neurobil\nsúd prvej inštancie, mal povinnosť sa riadne zaoberať a vysporiadať sa aj s posúdením žalobcovho\nnároku z titulu bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej, keďže konkrétny majetkový prospech\nžalovanej žalobca riadne vyčíslil vo forme ušlého nájmu, pričom k takémuto bezdôvodnému obohateniu\ndošlo výlučne zo strany žalovanej. Odvolací súd toto úplne opomenul, t.j. nedal jednoznačné odpovede\nna všetky žalobcove otázky a pripomienky.\n3.2. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP tiež\nvidel pri riešení troch otázok, pričom prvou z nich je „či pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa\nzákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho\npráva k nim musia byť kumulatívne splnené podmienky pre priznanie náhrady škody podľa Občianskeho\nzákonníka ako všeobecného právneho predpisu?“, ktorá má byť podľa dovolateľa správne a zákonne\nriešená tak, že pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa zákona o vyvlastňovaní nemusia byť\nkumulatívne splnené podmienky pre priznanie náhrady škody podľa Občianskeho zákonníka ako\nvšeobecného právneho predpisu. Druhou právnou otázkou je „či je možné rozširovať extenzívnym\nvýkladom možnosti nároku na náhradu škody podľa zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov\na stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim?“. Mal za to, že druhá položená otázka\nmala byť správne a zákonne vyriešená tak, že je možné rozširovať extenzívnym výkladom možnosti\nnároku na náhradu škody podľa zákona o vyvlastňovaní. V nadväznosti na uvedené právne otázky\npoukázal, že koordinovaný postup žalovanej a správnych orgánov nevylučuje zodpovednosť žalovanej\nza škodu, ktorá vznikla žalobcovi, keďže práve opomenutím žalovanej, doložiť potrebné doklady bolo\nvyvlastňovacie konanie voči žalobcovi zastavené, inak by bol zrejme návrh žalovanej na vyvlastnenie\npozemku žalobcu zo strany správneho orgánu zamietnutý. Teda takéto konanie žalovanej je nutné\npovažovať za späťvzatie návrhu na vyvlastnenie, pri ktorom má vyvlastňovaný nárok na náhradu škody v\n\nzmysle § 12 ods. 5 zákona č. 282/2015 Z. z. A aj preto právne posúdenie súdov nižšej inštancie výlučne\nlen v intenciách splnenia všeobecných predpokladov zodpovednosti za škodu bez toho, aby zodpovedne\nposúdili, či v predmetnej veci žalovaný skutočne a v súlade so zákonom nadobudol vlastnícke právo\nk predmetu vyvlastnenia, je potrebné považovať za nesprávne, pričom právne posúdenie uplatneného\nnároku nie je povinnosťou strany v civilnom sporovom konaní, ale jej oprávnením. Ak teda strana\nsvoj nárok nesprávne právne kvalifikuje, tak uvedené nemá vplyv na zákonnú povinnosť súdu vec\nprávne posúdiť. Poslednou, v poradí treťou, žalobcom nastolenou právnou otázkou je „otázka účinkov\nrozhodnutia nezákonného rozhodnutia vyvlastňovacieho orgánu, ktoré síce nadobudlo právoplatnosť,\nale bolo neskôr v správnom súdnictve zrušené, a to vo vzťahu k riadnemu a zákonnému nadobudnutiu\nvlastníckeho práva pre vyvlastniteľa, s tým, že pokiaľ vyvlastniteľ vlastnícke právo nenadobudol, do\núvahy prichádza aj posúdenie satisfakcie za tento zásah vo forme vydania bezdôvodného obohatenia.“.\nPodľa dovolateľa vyvlastniteľ nemohol v zmysle § 132 ods. 1 OZ nadobudnúť vlastníckeho právo k\npozemku žalobcu (aj keď iba dočasne) na podklade takého rozhodnutia vyvlastňovacieho orgánu, ktoré\nbolo z dôvodu svojej nezákonnosti neskôr súdom v rámci správneho súdnictva zrušené. Rozhodnutie\nvyvlastňovacieho orgánu, ktoré neprešlo neskorším testom zákonnosti v rámci správneho súdnictva,\nnie je a nemôže byť spôsobilým hmotnoprávnym titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva pre\nvyvlastniteľa. Predpokladané účinky v zmysle občianskeho hmotného práva preto v danom prípade\nnenastali.\n3.3. Vzhľadom na uvedené žalobca v závere poukázal na to, že súdy nižšej inštancie dospeli k ústavne\nnekonformnému výkladu, keď vychádzali z predpokladu, že žalovaná počas rozhodného obdobia užívala\npredmet vydržania v súlade s právom a žalobca nemá za toto obdobie, počas ktorého bolo jeho\nvlastnícke právo obmedzené, žiaden nárok na náhradu za toto obmedzenie. Preto bude potrebné zo\nstrany dovolacieho súdu podať výklad ustanovenia § 17 ods. 6 zákona o vyvlastnení, v zmysle ktorého\npráva, ktoré boli vyvlastnenému rozhodnutím o vyvlastnení odňaté alebo obmedzené, nadobúda opäť\nvyvlastnený dňom právoplatnosti rozhodnutia o zrušení vyvlastnenia v kontexte v spojení so zásadou\nformálnej publicity katastra nehnuteľností vyplývajúcou z ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995\nZ.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon).\n4. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu nestotožnila s argumentáciou žalobcu a navrhla, aby\ndovolací súd podané dovolanie odmietol, alternatívne zamietol.\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech\nbolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že\ndovolanie nie je dôvodné.\n6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Dovolanie\ntreba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov\ncivilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej inštancie, v rámci\nkonania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či\nsú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu (por. 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021), nie strany sporu.\n7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami\nprípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne\nprelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je\nskôr reštriktívny výklad (por. 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n9. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\n\n10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).\n12. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia\nodvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej\notázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho\nkonania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi\na spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.\n13. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom).\n14. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku, kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie\nprípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka\nmôže byť pre ňu rozhodujúca. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí\nbyť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické\notázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani\notázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi\nodvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako\nodvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu vymedzenia\ndovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.\n15. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) aj b) CSP dovolací súd uvádza, že\ntoto ustanovenie dopadá len na také právne otázky, ktoré odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu a\nuviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje\nrozhodnutie a svojim rozhodnutím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421\nods. 1 písm. a) CSP) alebo ide o takú právnu otázku, ktorú dovolací súd zároveň neriešil.\n16. V dovolaní podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (bod 3.1.) žalobca formuluje právnu\notázku či „skutkové vymedzenie žalobcom uplatneného nároku smerovalo k posúdeniu tohto nároku ako\nnároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku, preto ani v závere prvoinštančného konania uvádzané\nbezdôvodné obohatenie spočívajúce na strane žalovanej nemalo opodstatnenie, keďže žalobca v\npriebehu celého konania neuvádzal žiadne skutkové tvrdenia o bezdôvodnom obohatení“. Nastolená\notázka (kopírujúca bod 17. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v bode) sa zaoberá viazanosťou\nprávnou kvalifikáciou uplatneného nároku pri riešení ktorej sa odvolací súd podľa názoru dovolateľa\nodklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu z ktorej vyplýva, že sporová strana nie je povinná\nvymedziť po právnej stránke uplatňovaný nárok. V dovolaní označil rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\nzn. 5Cdo/196/2009, 5Cdo/385/2012, 4MCdo/15/2010 a 7Cdo/25/2018 predstavujúce pri rozhodovaní\n\no tejto otázke ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Na základe uvedeného dovolací súd\npreto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľa o odklone odvolacieho súdu od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n17. V uznesení sp. zn. 5Cdo/196/2009 z 22. septembra 2010 najvyšší súd dospel k záveru o dôvodnosti\ndovolania pre nesprávne právne posúdenie vychádzajúc z nasledovných skutočností: „Občianske súdne\nkonanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd). Sporové strany nie sú povinné uplatnený\nnárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia\nale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu\nprávne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej\nprávnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť,\nči tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti,\nktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých\nvyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne\nprávne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa\ntých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.“ Najvyšší súd tiež\nuviedol: „Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré\numožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované,\nresp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne\nustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez\nohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený\nnesprávne. Nemožno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu\nzodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia.“\n18. V ďalšom označenom uznesení sp. zn. 5Cdo/385/2012 zo 06. februára 2013 najvyšší súd dovolanie\nžalovaného proti zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu odmietol, pričom okrem iného posudzoval\nopodstatnenosť argumentácie dovolateľa podľa ktorej sa odvolací súd nevysporiadal s námietkou zmeny\nprávnej kvalifikácie v tom smere, že žalobca svoj nárok v žalobe posúdil ako nárok na náhradu škody,\npričom súd prvého stupňa nárok kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie. Najvyšší súd zopakoval už\nvyššie uvedené závery a doplnil, že „Uvedené sa neprieči ani právnej zásade vyjadrenej v Občianskom\nsúdnom poriadku, a to zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie,\nktorému prechádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by\nnemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené\ntvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu\ndôkazy“.\n19. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4MCdo/15/2010 z 27. júla 2011 rozhodujúc na základe\nmimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR napadnuté rozhodnutie zrušil pre neprimerané\npoužitie ustanovenia § 221 ods. 1 písm. i) OSP <M.>, čím zaťažil konanie tzv. inou vadou majúcou\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) OSP <M.>), za situácie, keď\nodvolací súd čiastočne zrušil odvolaním napadnutý rozsudok z dôvodu, že žalobca nemá nárok na\npríslušenstvo pohľadávky vo forme úroku z omeškania, pretože svoju žalobu na začatie konania, ktorou\nuplatňoval príslušenstvo pohľadávky vo forme poplatku z omeškania počas konania nezmenil. Najvyšší\nsúd konštatoval, že „Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet\nkonania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti\nsúdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a posúdiť viac, než čoho sa domáhajú.\nNapriek tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom\nbude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí\nrešpektovať predmet konania vymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať\nani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak\nvšak nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol\npredmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani\nprávna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (§ 79 OSP <M.>)“.\n20. Napokon v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/25/2018 z 29. novembra 2018 najvyšší súd vyslovil totožný\nnázor ako je prezentovaný vo vyššie citovaných rozhodnutiach a to, že „strany konania nie sú povinné\nuplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu.\nMusia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti\n\nnemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej\nprávnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie\nrozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne\nprávne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých\nprávnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný\nprávnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu\n(súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu“.\n21. Žaloba je procesný úkon strany, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo\nporušeného práva (§ 131 CSP). Tento základný procesný úkon strany treba posudzovať ako každé\npodanie podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP). To znamená, že predmetom civilného\nprocesu je procesný nárok, ktorý je predmetom nároku (petitom) a základom nároku, ktorý tvoria právne\nvýznamné skutočnosti, na ktorých sa zakladá žalobný návrh a ktoré umožňujú súdu, aby jeho nárok\nprávne kvalifikoval (iura novit curia) [porov. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/171/2021].\n22. Najvyšší súd prezentuje, že je to jedine žalobca, ktorého viaže povinnosť uvádzať skutočnosti,\nktorými vykreslí skutkový dej, na základe ktorého si uplatňuje svoj nárok v takom rozsahu, ktorý umožní\njeho jednoznačnú individualizáciu (nemožnú zámenu s iným skutkom), pretože popis rozhodujúcich\nskutočností slúži na vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke. Bolo na žalobcovi, aby uviedol\nna základe akých skutočností uplatnil nárok proti žalovanej. S civilným sporovým konaním je tiež\nneoddeliteľne spätá zásada prerokovania, ktorá sa týka vnášania právne významných skutočností do\nkonania a ústí v zodpovednosti strán za objasnenie skutkového stavu.\n23. V súvislosti s uvedeným procesným postupom nižších súdov pri rozhodovaní predmetného\nsporu dovolací súd pripomína, že v civilnom sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a\nprejednávacia, je zásadne povinnosťou strany sporu tvrdiť skutočnosti významné pre rozhodnutie o\nveci samej a následne označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Keďže v spornom konaní stoja\nstrany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku sporu, každú zo strán v opačnom smere zaťažuje\npovinnosť nielen dôkazná ale predovšetkým povinnosť tvrdenia. Každá strana musí v závislosti od\nhypotézy právnej normy tvrdiť skutočnosti významné pre rozhodnutie o veci samej a označiť v záujme\nich preukázania dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia\na dôkazné bremeno). Procesná strana, ktorá netvrdila (žiadne alebo všetky) skutočnosti významné\npre rozhodnutie o veci samej, alebo neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení o\nskutočnostiach významných pre rozhodnutie o veci samej, nesie prípadné nepriaznivé následky v\npodobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe\nostatných vykonaných dôkazov.\n24. V neposlednom rade sa žiada akcentovať, že v rámci náhrady škody rozhodujúc o výške ušlého\nzisku sa odvíja výška plnenia od iných faktorov než v prípade, ak ide o výšku plnenia z titulu vydania\nbezdôvodného obohatenia. Pojem škody je definovaný tak, že ide o ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa)\nv majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, teda peniazmi.\nUšlým ziskom sa rozumie ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodovej\nudalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, ktoré bolo možné očakávať s ohľadom na pravidelný\npriebeh vecí. Predpokladom zodpovednosti za získaný majetkový prospech, ktorý sa musí vydať, nie\nje protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia (presun\nmajetkový hodnôt), ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Inštitút bezdôvodného\nobohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ich získala niektorou zo skutkových\npodstát uvedených v ust. § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka.\n25. V konkrétnych okolnostiach žalobca svoj nárok v žalobe uplatnil výlučne na základe tvrdených\nskutočností, podľa ktorých v dôsledku konania žalovanej na základe návrhu na vyvlastnenie mu vznikla\nškoda v podobe ušlého zisku v období obmedzenia jeho vlastníckeho práva v časovom horizonte od\n15. 01. 2016 do 19. 12. 2017. Na pojednávaní 29. septembra 2021 žalobca v záverečnej reči pred\nprvoinštačným súdom požadoval, aby súd posúdil či sa jedná o bezdôvodné obohatenie zo strany\nžalovanej, keďže rozhodnutie na základe ktorého majetok užívala, bolo zrušené. K odvolacej námietke\ntýkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, odvolací súd argumentoval, že žalobca v priebehu\ncelého konania neuvádzal žiadne skutkové tvrdenia o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného a\nz tohto aspektu nepreukazoval ani jeho výšku. Nebol teda daný ani dôvod na posúdenie nároku žalobcu,\n\nuplatneného z titulu nároku na náhradu škody, ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v\nzmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka (bod 17. odôvodnenia odvolacieho súdu).\n26. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa zrozumiteľne vysporiadal s dovolateľovou kritikou\npriradenia právneho titulu náhrady škody na zistený skutkový stav. Uvedený postoj odvolacieho\nsúdu v tejto veci zodpovedá podstatnému postulátu o rozdelení procesných úloh jednotlivých subjektov\ncivilného procesu v tom zmysle, že základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť\nsubstancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti týkajúce sa sporu (čl. 8 CSP, § 132\nods. 1, § 150 CSP) a súdu je zverená právna argumentácia, príp. právna charakteristika faktov sporu\nv zmysle zásady iura novit curia, ktorou je ovládaný civilný súdny proces. Prienik medzi nastolenými\núlohami však prirodzene predstavuje možnosť (nie povinnosť) strán uplatňovať právnu argumentáciu,\nv rámci ktorej zvyčajne, prezentujúc nielen názor na to, ktorú právnu normu má súd aplikovať a ako\nje potrebné ju interpretovať. Tomuto oprávneniu strany zodpovedá jednak oprávnenie protistrany na\nprávnu argumentáciu reagovať v rámci princípu kontradiktórnosti (čl. 9 CSP) a rovnosti strán (čl. 6 CSP),\na súčasne aj povinnosť súdu poskytnúť na podstatné právne argumenty strán aspoň stručnú, ale vecnú\nodpoveď z pohľadu požiadavky úplnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozsudku, tak ako to normuje §\n220 ods. 2 CSP.\n27. Podľa názoru dovolacieho súdu záver konajúcich súdov o neunesení dôkazného bremena\nuplatňovaného nároku na náhradu škody nedával dostatočný priestor na to, aby súdy posúdili zistené\nskutočnosti podľa príslušných ustanovení právnych predpisov upravujúcich bezdôvodné obohatenie.\nPokiaľ dovolateľ tvrdí opak, táto argumentácia nemá svoje opodstatnenie. Zohľadniac už vyššie\nuvedené, procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového stavu je v civilnom sporovom konaní\nprimárne zverená procesným stranám (v čom sa prejavuje tzv. prejednacia zásada) a nie konajúcemu\nsúdu, ktorý v konkrétnych okolnostiach veci nemohol zanedbanie procesnej aktivity sporovej strany\nnahrádzať svojou vlastnou aktivitou, a to v kontexte uvedenia rozhodujúcich skutkových tvrdení (porov.\nnález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 147/2024 z 28. mája 2024 bod 58. veta druhá odôvodnenia). Z\nuvedeného dôvodu sa uplatnenie postupu, ktorý navrhuje dovolateľ, priamo prieči prejednacej zásade,\nktorá civilné sporové konanie ovláda, a preto takýto postup treba odmietnuť.\n28. Navyše si je nutné uvedomiť, že na rozdiel od uplatnenia nároku na náhradu škody založenom na\ntvrdeniach o porušení právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením\nprávnej povinnosti, pri prostej požiadavke žalobcu posúdiť nárok prípadne i titulom bezdôvodného\nobohatenia, o ktoré ide vy´lucˇne vtedy, ak do^jde k majetkovej ujme na strane osoby opra´vnenej z\nbezdo^vodne´ho obohatenia a tomu zodpovedaju´cemu majetkove´mu prospechu na strane obohatene\n´ho a za´rovenˇ na tento majetkovy´ prospech neexistoval na strane obohatene´ho pra´vny do^vod,\nžalobca do konania o náhradu škody z vlastnej vôle vnáša požiadavku na nové skutočnosti, vedúce k\nodchylnej právnej kvalifikácii ním už skôr prednesených skutočností, ktoré nové skutočnosti navyše ani\nnetvrdí a o zmenu žaloby súd nepožiadal. Pri nárokoch na náhradu škody a bezdôvodného obohatenia\ntotiž nejde o ideálnu konkurenciu nárokov založených na zhodnom skutkovom základe ako je to napr.\npri nárokoch zo zmluvného záväzku a bezdôvodného obohatenia, len pri ktorých nárokoch by bol súd\noprávnený rozhodnúť, o ktorý z nich oprie uplatnenú pohľadávku aj bez kvalifikovanej zmeny návrhu.\n29. Záverom k dovolaniu žalobcu podaného v tejto časti je žiadúce uviesť, že pokiaľ dovolateľ cez\ndovolací dôvod uplatnený podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sleduje taktiež naplnenie dovolacieho dôvodu\npre vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, k čomu však dovolací súd nemohol pristúpiť vzhľadom\nna viazanosť vymedzenými dovolacími dôvodmi podľa § 440 CSP.\n30. Dovolací súd zhrnúc vyššie uvedené dôvody uzatvára, že súdy v základnom konaní sa od ustálenej\npraxe dovolacieho súdu pri riešení dovolateľom nastolenej dovolacej otázky neodchýlili, práve naopak v\nplnom rozsahu ju rešpektovali. Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je dôvodné.\n31. Dovolateľ v zmysle § 421 ods. l písm. b) CSP nastolil tri právne otázky. Prvou právnou otázkou\nje „Či pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov\na stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim musia byť kumulatívne splnené podmienky\npre priznanie náhrady škody podľa Občianskeho zákonníka ako všeobecného právneho predpisu?\nDruhou právnou otázkou je „Či je možné rozširovať extenzívnym výkladom možnosti nároku na náhradu\n\nškody podľa zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení\nvlastníckeho práva k nim?“. V poradí treťou, žalobcom nastolenou právnou otázkou je „Otázka účinkov\nrozhodnutia nezákonného rozhodnutia vyvlastňovacieho orgánu, ktoré síce nadobudlo právoplatnosť,\nale bolo neskôr v správnom súdnictve zrušené, a to vo vzťahu k riadnemu a zákonnému nadobudnutiu\nvlastníckeho práva pre vyvlastniteľa, s tým, že pokiaľ vyvlastniteľ vlastnícke právo nenadobudol, do\núvahy prichádza aj posúdenie satisfakcie za tento zásah vo forme vydania bezdôvodného obohatenia“.\n32. Takto dovolateľom zadefinované právne otázky by mohli mať znaky relevantné v zmysle § 421 ods.\n1 písm. b) CSP iba vtedy, ak by výsledok ich riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom\npredstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý nebolo odvolaniu žalobcu vyhovené, a pre ktorý bolo\npotvrdené ako vecne správne zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie. Dovolací súd sa preto\nnajskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska,\nči v prípade žalobcom nastolených právnych otázok, ide o také otázky, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu.\n33. Prvou právnou otázkou je „Či pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa zákona č. 282/2015\nZ. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim musia\nbyť kumulatívne splnené podmienky pre priznanie náhrady škody podľa Občianskeho zákonníka ako\nvšeobecného právneho predpisu?“ Podľa dovolateľa nastolená otázka má byť správne a zákonne\nriešená tak, že pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa zákona o vyvlastňovaní nemusia byť\nkumulatívne splnené podmienky pre priznanie náhrady škody podľa Občianskeho zákonníka ako\nvšeobecného právneho predpisu.\n34. Prvoinštančný súd po aplikácií príslušnej hmotnoprávnej úpravy zákona o vyvlastňovaní (§ 1, § 11\nods. 2, § 12 ods. 5, § 17 ods. 6) a Občianskeho zákonníka (§ 420 ods. 1 a § 442 ods. 1) uviedol, že\nprávna úprava zákona o vyvlastňovaní neobsahuje úpravu náhrady škody, je nevyhnutné použiť právnu\núpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorý komplexne upravuje problematiku náhrady škody,\nako aj podmienky, ktoré je potrebné splniť a v konaní o náhradu škody následne aj preukázať (body 22.\naž 29. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).\n35. Zákon o vyvlastňovaní upravuje možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody vo viacerých\nustanoveniach, konkrétne v § 11 ods. 2 pre prípad zamietnutia návrhu vyvlastňovacím orgánom, v § 12\nods. 5 z dôvodu zastavenia konania pre späťvzatie návrhu, v § 17 ods. 6 v prípade zrušenia vyvlastnenia\nv dvoch situáciách (ak sa nezačalo s užívaním pozemku alebo stavby na účel, na ktorý sa vyvlastnila a\nak vyvlastniteľ nezaplatil vyvlastnenému náhradu za vyvlastnenie). Dovolateľ v prvej položenej otázke\nnešpecifikuje k akému prípadu náhrady škody podľa uvedeného osobitného predpisu sa otázka viaže (a\nto ani z pohľadu do úvahy pripadajúcich viacerých oprávnených osôb, ktorým zákon priznáva nárok na\nnáhradu škody), dovolací súd nevidel dôvod a účel zaoberať sa všetkými prípadmi nároku na náhradu\nškody spadajúcimi pod osobitný zákon. Dovolateľ dovolaciemu súdu neposkytol argument v podobe\nprávnych dôsledkov odpovede na položenú právnu otázku v kontexte záverov konajúcich súdov, inak\npovedané nepredostrel z akých dôvodov by dovolateľom požadovaná odpoveď viedla v konečnom\ndôsledku k zmene napadnutého rozhodnutia a vyhoveniu jeho žaloby a teda k odlišnému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu. Z uvedeného tak vyplýva, že takto dovolateľom nastolená otázka má v danom prípade\npovahu akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene\ndovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím\nsúdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako\nnepremietne do právnej sféry procesných strán.\n36. Druhou právnou otázkou je „Či je možné rozširovať extenzívnym výkladom možnosti nároku na\nnáhradu škody podľa zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom\nobmedzení vlastníckeho práva k nim?“.\n36.1. Dovolateľ mal za to, že druhá položená otázka mala byť správne a zákonne vyriešená tak,\nže je možné rozširovať extenzívnym výkladom možnosti nároku na náhradu škody podľa zákona\no vyvlastňovaní. Poukázal, že koordinovaný postup žalovanej a správnych orgánov nevylučuje\nzodpovednosť žalovanej za škodu, ktorá vznikla žalobcovi, keďže práve opomenutím žalovanej,\ndoložiť potrebné doklady bolo vyvlastňovacie konanie voči žalobcovi zastavené, inak by bol zrejme\nnávrh žalovanej na vyvlastnenie pozemku žalobcu zo strany správneho orgánu zamietnutý. Teda\ntakéto konanie žalovanej je nutné považovať za späťvzatie návrhu na vyvlastnenie, pri ktorom má\n\nvyvlastňovaný nárok na náhradu škody v zmysle § 12 ods. 5 zákona č. 282/2015 Z. z. A aj preto\nprávne posúdenie súdov nižšej inštancie výlučne len v intenciách splnenia všeobecných predpokladov\nzodpovednosti za škodu bez toho, aby zodpovedne posúdili, či v predmetnej veci žalovaný skutočne a\nv súlade so zákonom nadobudol vlastnícke právo k predmetu vyvlastnenia, je potrebné považovať za\nnesprávne, pričom právne posúdenie uplatneného nároku nie je povinnosťou strany v civilnom sporovom\nkonaní, ale jej oprávnením. Ak teda strana svoj nárok nesprávne právne kvalifikuje, tak uvedené nemá\nvplyv na zákonnú povinnosť súdu vec právne posúdiť.\n36.2. V tomto smere dovolateľ atakoval názor súdu prvej inštancie, že nie je možné rozširovať\nextenzívnym výkladom možnosti nároku na škodu, ako to urobil žalobca, pretože explicitne je v zákone\nstanovené, že nárok na náhradu škody vzniká pri zastavení konania pre späťvzatie (bod 41. odôvodnenia\nprvoinštančného rozsudku).\n37. Rovnako ako pri posúdení v poradí prvej dovolacej otázky ide v podstate z totožných dôvodov\no požadovaný všeobecný, univerzálny výklad, dovolateľ nepredostrel relevantné dôvody pre ktoré\npožaduje odpoveď vzhľadom na danú skutkovú situáciu. Dovolateľ nevysvetlil dôvod podľa ktorého\nodpoveď na nastolenú otázku má relevantný vplyv na záver súdov o neunesení dôkazného bremena\nuplatneného ušlého zisku. K námietke dovolateľa o koordinovanom postupe žalovanej a dovolateľa\nsa súdy nižšieho stupňa vyjadrili (bod. 16. odôvodnenia odvolacieho rozsudku a bod 42. odôvodnenie\nprvoinštančného rozsudku). Dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil odvolací súd. Podľa názoru dovolacieho súdu v intenciách prípadu veci nešlo o otázku, od ktorej\nvyriešenia bolo závislým rozhodnutie odvolacieho súdu, čo z tejto otázky činilo otázku len akademickú\n(bez spôsobilosti akejkoľvek odpovede na ňu ovplyvniť výsledok konania či presnejšie privodiť pre\nžalobcu priaznivejší výsledok sporu).\n38. V poradí treťou, žalobcom nastolenou právnou otázkou je „Otázka účinkov rozhodnutia nezákonného\nrozhodnutia vyvlastňovacieho orgánu, ktoré síce nadobudlo právoplatnosť, ale bolo neskôr v správnom\nsúdnictve zrušené, a to vo vzťahu k riadnemu a zákonnému nadobudnutiu vlastníckeho práva pre\nvyvlastniteľa, s tým, že pokiaľ vyvlastniteľ vlastnícke právo nenadobudol, do úvahy prichádza aj\nposúdenie satisfakcie za tento zásah vo forme vydania bezdôvodného obohatenia“.\n38.1. Podľa dovolateľa vyvlastniteľ nemohol v zmysle § 132 ods. 1 OZ nadobudnúť vlastníckeho právo k\npozemku žalobcu (aj keď iba dočasne) na podklade takého rozhodnutia vyvlastňovacieho orgánu, ktoré\nbolo z dôvodu svojej nezákonnosti neskôr súdom v rámci správneho súdnictva zrušené. Rozhodnutie\nvyvlastňovacieho orgánu, ktoré neprešlo neskorším testom zákonnosti v rámci správneho súdnictva,\nnie je a nemôže byť spôsobilým hmotnoprávnym titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva pre\nvyvlastniteľa. Predpokladané účinky v zmysle občianskeho hmotného práva preto v danom prípade\nnenastali.\n39. Dovolací súd je názoru, že naformulová otázka sa týka právnej kvalifikácie zistených skutočností\nako bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na skutkový stav zistený súdmi nižšej inštancie a právny\nzáver daný neunesením dôkazného bremena žalobcu pokiaľ ide o preukázanie základných zákonných\npredpokladov nároku na náhradu ušlého zisku, tieto vylučovali aplikáciu ustanovení týkajúcich sa\nbezdôvodného obohatenia, ktorá bola prima facie vylúčená, keďže tvrdenia zo strany žalobcu o\nbezdôvodnom obohatení absentovali. Inak povedané, dovolateľom naformulovaná otázka týkajúca\nprávneho posúdenia skutkového stavu ako bezdôvodného obohatenia nenapĺňa základnú požiadavku\ndeterminujúcu procesnú prípustnosť dovolania, a to, aby išlo o otázku, od ktorej vyriešenia (výlučne)\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\n40. Dovolaciemu súdu za opísanej situácie preto neostalo iné, než dovolanie žalobcu pre nesprávne\nprávne posúdenie podľa bodu 3.2. odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP a vo zvyšku - podľa bodu 3.1.\ndovolanie zamietnuť v súlade s ustanovením § 448 CSP.\n41. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods.\n1 CSP. Žalovaná mala v dovolacom konaní plný úspech, preto jej proti neúspešnému žalobcovi vznikol\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n42. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti (dovolaním) napadnutého\nrozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o\n\ntom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019,\n7Cdo/129/2020 alebo 2Cdo/91/2021).\n43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 287/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:dc965372-e478-4315-9a41-9aa53eb4e240", "datum": "2025-05-07", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "12Co/16/2022", "guid": "b6fcea66-82fa-4c56-817d-6304d9b55877:65483c71-a788-4e42-8332-f0d616cbc179", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}