{"guid": "9fe54f1d-bfa0-4a5a-992b-deaa1c59e0dd:a2fafb36-77c6-4e6a-b5cd-0e924126f8ad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4119216375.1", "spisova_znacka": "9Cdo/269/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/269/2022 z 29. 4. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2024, sp. zn. 9Cdo/269/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:4119216375.1", "identifikacne_cislo": "4119216375", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2024-04-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "nazov": "§ 37 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-41a.odsek-2", "nazov": "§ 41a ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-41a.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-41a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-553a.odsek-1", "nazov": "§ 553a ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-553a.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-553a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-588", "nazov": "§ 588 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-588", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-588"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "nazov": "§ 657 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-657"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-37", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-41a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-553a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-588", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-657"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a2fafb36-77c6-4e6a-b5cd-0e924126f8ad", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4119216375.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:4119216375.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:4119216375.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/269/2022\n4119216375\n29. 04. 2024\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2024:4119216375.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne A. J.A., narodenej XX. X. XXXX, K., Y. XXX/\nX, zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom Endrödym, Nitra, Mostná 42, proti žalovanému X. O.,\nnarodenému XX. P. XXXX, G. K. R. XXX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman BLAŽEK,\ns.r.o., Komárno, Pohraničná 4, IČO: 36 721 123, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom\nsúde Nitra pod sp. zn. 16C/121/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo\n04. mája 2022 sp. zn. 6Co/13/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 25. októbra 2021 č.k. 16C/121/2019-126\nurčil žalobkyňu za výlučnú vlastníčku nehnuteľnosti v podiele 1/1 evidovanej Okresným úradom Nitra,\nkatastrálnym odborom pre obec Nitra, katastrálne územie B. X., zapísanej na LV č. XXXX ako byt č. X\nna X.p v bytovom dome so súpisným číslom XXX, vchod o. č. X., postavenom na parcele registra „C“\nčíslo XXX/X a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti\n7840/31360 k celku (ďalej len „nehnuteľnosť“, „sporná nehnuteľnosť“, „byt“). Druhým výrokom priznal\nžalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške\nrozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.\n1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému určenia vlastníckeho\npráva v celosti k spornej nehnuteľnosti. Svoju žalobu odôvodnila tým, že v roku 2012 sa dostala do\nfinančných problémov zhruba vo výške 2.000 eur, ktoré boli od nej exekučne vymáhané. Kontaktovala\npána V., ktorý jej navrhol, že istá pani Y. by za ňu podlžnosti vo výške zhruba 2.000 eur vyplatila s tým, že\nby sa byt dočasne formálne previedol na pani Y.H. a následne po zastavení exekúcie by sa byt previedol\nnaspäť do jej vlastníctva. Po zbavení sa dlhov by jej mohol byť poskytnutý úver, z ktorého by sa vyplatil\ndlh pani Y. a následne by sa byt previedol naspäť do jej vlastníctva. Žalobkyňa sa za účelom podpísania\nzmluvy, ktorou mal byť uskutočnený dočasný prevod vlastníctva k bytu pre pani Y., stretla u notára s\npánom V., ktorý jej zmluvy pripravené na podpis nedal ani k nahliadnutiu pred podpisom. Pán V. jej tvrdil,\nže pani Y. už dlžoby vyplatila a byt sa zakladá na ňu. Pri podpisovaní zmluvy bola prítomná aj suseda\nX. O. a jej manžel A.. Podpísala aj rôzne splnomocnenia, o obsahu ktorých tiež nič nevedela. Pán V.\npo uplynutí dlhšej doby jej oznámil, že úver na jej osobu nevedel vybaviť a mala si zohnať niekoho, kto\nby bol pre banku akceptovateľný a by si úver vzal na seba. Nikoho takého však nepoznala a pán V.\njej prisľúbil, že niekoho zoženie. Touto osobou mal byť X. O. (žalovaný). Pán V. ju opätovne zavolal k\nnotárovi podpísať nejakú zmluvu, ktorá mala byť označená ako nájomná, ale v skutočnosti „nájomné“\nvo výške 160 eur mesačne predstavovalo splátku úveru, ktorú mal žalovaný zobrať pre žalobkyňu.\nUvedenú sumu poukazovala mesačne na bankový účet uvedený v nájomnej zmluve, ktorý patril istej\npani G. Z., ktorá mala celú túto záležitosť prebrať a ďalej riešiť. Za niekoľko mesiacov ju žalovaný\nnavštívil v K. - X., pričom jej oznámil, že on žiadne mesačné nájomné nedostáva, teda ani tie platby,\n\nktoré posielala na účet pani G. Z. a prikázal jej, aby už na ten účet viac neplatila. Prevod vlastníckeho\npráva na Q.. Q. Y.B. prebehol vkladom do katastra nehnuteľností pod V 6800/12. Následne pani Q..\nY.S. obratom byt žalobkyne previedla na X. O. (žalovaného) kúpnou zmluvou zavkladovanou na katastri\npod V 6899/12-348-12 a zároveň tento vlastník k bytu zriadil aj záložné právo v prospech B. Ú. O.,\nU..W.., podľa V 6800/12 zo dňa 19. novembra 2012. Mala za to, že išlo o špekulatívny prevod, kedy už\nmala „skupina ľudí“ okolo X. V. reálne vyčerpať peniaze z hypotekárneho úveru získaného prevodom\nbytu žalobkyne na žalovaného. Pani Q.. Y. za byt nezaplatila žiadnu kúpnu cenu (údajne odovzdala G.\nZ. sumu 46.000 eur za dva byty), ale sama Q.. Y. tieto byty previedla na žalovaného za sumu 62.600\neur, ktoré jej prišli na účet z hypotekárneho úveru čerpaného žalovaným vo B.Š. Ú. O., U..W.. Uvedené\nkonanie je predmetom trestného stíhania obvinených X. V. a G. Z., pre pokračovací obzvlášť závažný\nzločin podvodu.\n1.2. Rozhodnutie právne oprel o ust. § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 2, § 553a ods. 1, § 588, §\n657 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 137 písm. c) zák. č. 160/2015 Z. z.\nCivilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vykonaným dokazovaním dospel k záveru o dôvodnosti\nžalobkyňou podanej určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP, ktorej základným predpokladom\núspešnosti bola existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Argumentoval, že\npokiaľ bolo sporné, kto bol vlastníkom určitej nehnuteľnosti, tento spor musel rozhodnúť súd v civilnom\nsporovom konaní, pretože až na základe rozhodnutia súdu by mohol byť pôvodne sporný údaj v\nkatastri nehnuteľností zmenený. Mal za to, že podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva bola tak\njediným možným postupom, ako dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností, a preto rezultoval,\nže žalobkyňa mala naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe. S ohľadom na uvedené\nprejudiciálne skúmal platnosť kúpnych zmlúv. Žalobkyňa tvrdila, že zmluvy sú neplatné z dôvodu\nnedostatku skutočnej a vážnej vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu. V konaní bola sporná platnosť kúpnych\nzmlúv a dobromyseľnosť žalovaného ako nadobúdateľa. Vykonaným dokazovaním mal preukázané,\nže kúpnou zmluvou zo dňa 11. mája 2012 uzatvorenou medzi žalobkyňou ako predávajúcou a Q.. Q.\nY. ako kupujúcou (ďalej len ako „kúpna zmluva č. 1“) previedla žalobkyňa vlastnícke právo k bytu za\nkúpnu cenu 60.000 eur. Z obsahu zmluvy vyplýva, že kupujúca mala uhradiť kúpnu cenu\nv plnej\nvýške pri podpise zmluvy k rukám predávajúcej, ktorá prevzatie kúpnej ceny potvrdila podpisom kúpnej\nzmluvy. Žalobkyni však v skutočnosti kúpna cena vyplatená nebola. Vklad vlastníckeho práva v prospech\nkupujúcej bol povolený rozhodnutím správy katastra K., číslo vkladu V 2759/12 dňa 10. augusta 2012.\nKúpnou zmluvou zo dňa 26. októbra 2012 uzatvorenou medzi Q.. Q. Y. ako predávajúcou a žalovaným\nako kupujúcim (ďalej aj ako zmluva č. 2) bol byt prevedený na žalovaného za kúpnu cenu 60.000 eur, z\nktorých 31.300 eur kupujúci uhradil z finančných prostriedkov z hypotekárneho úveru poskytnutého B.,\nU..W.. O. na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX do 30. novembra 2012 a 28.700 eur uhradil v hotovosti v plnej\nvýške pri podpise zmluvy k rukám predávajúcej, ktorá ich prevzatie potvrdila podpisom zmluvy. Vklad\nvlastníckeho práva v prospech kupujúceho (žalovaného) bol povolený rozhodnutím správy katastra K.,\nčíslo vkladu V 6899/12 dňa 23. novembra 2012. Žalovaný bol aktuálnym vlastníkom nehnuteľnosti. V\nkonaní nebolo sporné uzatvorenie kúpnych zmlúv a skutočnosť, že žalobkyni nebola vyplatená kúpna\ncena žalovaným vo výške 60.000 eur. Zvýraznil, že na platnosť právneho úkonu sa vyžaduje splnenie\nurčitých zákonných predpokladov. Odkázal na ust. § 37 ods. 1 OZ, ktoré upravovalo náležitosti právneho\núkonu vo vzťahu k vôli, ktorá musela byť slobodná a vážna, a prejav vôle určitý a zrozumiteľný. Z\nvykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa nemala vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu, teda\nnatrvalo previesť svoje vlastnícke právo na inú osobu. Tento záver zistil tak z výpovedí samotnej\nžalobkyne, ako aj z výpovedí svedkov A. O. a X. O. v predmetnom konaní, ako aj v trestnom konaní.\nŽalobkyňa podľa obsahu žaloby mala formálne previesť byt na pani Y.S., ktorej mal byť na základe toho\nposkytnutý úver na splatenie jej dlhov. Žalobkyňa konala v domnení, že pán V., ako aj pani Y., jej chcú\npomôcť s jej dlhmi, pán V. voči žalobkyni vzbudzoval dôveru, presviedčal žalobkyňu o jeho poctivom\nzámere jej pomôcť, hoci im išlo len o to, aby sa mohli na úkor žalobkyne obohatiť. Žalobkyňa konala\ndôverčivo a naivne, keď si nepreverila obsah zmlúv, taktiež aj plnomocenstiev, ktoré podpisovala, čo\nvšak nemalo podľa jeho názoru vplyv na to, že nemala vôľu byt predať. Dodal, že tomu, že žalobkyňa\nnechcela nehnuteľnosť natrvalo previesť, svedčal aj fakt, že žalobkyňa ako predávajúca nedojednávala\nkúpnu cenu, žiadnu neočakávala, ani nežiadala vyplatiť. Rovnako o vôli žalobkyne svedčalo to, že sa\nz bytu nikdy nevysťahovala a doteraz v ňom aj spolu s deťmi zotrvávala. Dodal, že podpísaním kúpnej\nzmluvy č. 1 malo dôjsť len k dočasnému prevodu na investorku, po zastavení exekúcie voči žalobkyni by\nsa pánovi V. podarilo vybaviť úver na žalobkyňu, z ktorého by následne vrátila peniaze pani Y. a následne\nmal byť byt prevedený späť na žalobkyňu. Argumentoval, že ak by malo ísť o prevod nehnuteľnosti\nna určitý čas ako zábezpeka za vyplatenie dlhov, išlo by o zastretý právny úkon, s odkazom na ust.\n§ 41a OZ. Ak mal byť teda určitým právnym úkonom urobeným len „naoko“ (simulovaný právny úkon)\n\nzastretý iný právny úkon (disimulovaný právny úkon), simulovaný právny úkon bol neplatný z dôvodu\nnedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V uvedenom prípade by kúpna zmluva\nmala nahradiť zabezpečenie pôžičky, ktorú mala poskytnúť kupujúca na úhradu dlhov dcéry žalobcov,\navšak takýto zabezpečovací prevod vlastníckeho práva by nemal náležitosti podľa § 553a ods. 1 a 2\nObčianskeho zákonníka, teda nebol by platný. Ak by aj posúdil prevod nehnuteľnosti ako zabezpečenie\npôžičky (investície) zálohom, išlo by o tzv. prepadný záloh, čo však zákon výslovne zakazuje. Poukázal\nna ust. § 151j ods. 3 OZ, v zmysle ktorého bola totiž akákoľvek dohoda uzatvorená pred splatnosťou\npohľadávky zabezpečenej záložným právom, na ktorej základe sa záložný veriteľ môže uspokojiť tým,\nže nadobudne vlastnícke právo k veci, bytu alebo nebytovému priestoru, alebo iné právo a inú majetkovú\nhodnotu, na ktoré je zriadené záložné právo, neplatná, ak zákon neustanovil inak. V oboch prípadoch\nby boli teda tieto dohody neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ).\n1.3. Dospel k záveru, že kúpna zmluva č. 1 (uzatvorená medzi žalobkyňou a Q.. Y.) nebola urobená\nvážne (teda chýbala náležitosť vôle v zmysle § 37 ods. 1 OZ), bola absolútne neplatná s účinkami ex nunc\n(od počiatku). Preto ani kúpna zmluva č. 2, ktorou mal nadobudnúť vlastnícke právo žalovaný, nemohla\nspôsobiť zamýšľané účinky, účinky, keď predávajúci nemal vecné oprávnenie nehnuteľnosť previesť, v\nzmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Na podporu svojich tvrdení\ncitoval z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I.ÚS 549/2015. K obrane žalovaného uviedol, že žalovaný\nnepoprel v konaní podstatné skutkové tvrdenia žalobkyne, jeho obrana v konaní spočívala v odlišnom\nprávnom posúdení žalovaného nároku. Mal za to, že v danej veci bolo podstatné aj to, že celé konanie\nosôb okolo prevodov nehnuteľností bolo predmetom trestného konania, a to v štádiu konania o podanej\nobžalobe na súde, pričom z obžaloby vyplývalo, že išlo o organizovanú činnosť osôb v opakovaných\nprípadoch, ktorí boli stíhaní za obzvlášť závažný zločin podvodu a nedošlo k rozhodnutiu o podanej\nobžalobe. Preto dôverčivé až naivné konanie žalobkyne (a sčasti aj žalovaného) pripísal aj schopnostiam\ntýchto osôb presvedčiť o správnosti, výhodnosti uzatvorenia predkladaných vopred vypracovaných\nzmlúv, čím sa u poškodených osôb znížila bežná opatrnosť. V súvislosti s podvodným konaním pri\nprevodoch nehnuteľností dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 726/2016, ktorý síce\nvychádzal z iných skutkových okolností, avšak sčasti bol aplikovateľný aj v danom prípade. Ústavný\nsúd sa v tejto veci postavil na stranu pôvodnej vlastníčky nehnuteľnosti z dôvodu potreby obnoviť stav\npred podvodným konaním, ktorým prišla o majetok. Rovnako toto organizované správanie osôb bolo vo\nviacerých konaniach označené ako rozporné s predpismi občianskeho práva a pôvodným vlastníkom\nbola poskytnutá ochrana ich vlastníckeho práva (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.\n17Co/1236/2015 z 28. februára 2018, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 40C/70/2014\nzo dňa 02. februára 2016, rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/63/2014 zo dňa 03. novembra\n2015, rozhodnutie Okresného súdu Nitra sp. zn. 14C/315/2015). V kontexte všetkých uvedených\nskutočností celý proces „uzatvárania napadnutej kúpnej zmluvy“ necharakterizoval inak ako protiprávny\na nekalý, ktorý nemohol požívať právnu ochranu. Pomerovaním vlastníckeho práva pôvodnej vlastníčky\na práva nadobúdateľa v dobrej viere, zohľadnil, že dobrá viera nadobúdateľa bola spochybnená\nokolnosťami uzatvorenia kúpnej zmluvy uvedenými vyššie, a že konanie účastníkov zmluvných vzťahov\nbolo ovplyvnené podvodným konaním iných osôb. Preto dospel k záveru, že z hľadiska všeobecnej\nspravodlivosti bolo potrebné poskytnúť ochranu vlastníckemu právu žalobkyne, z ktorého dôvodu žalobe\nžalobkyne v celom rozsahu vyhovel. K dobromyseľnosti žalovaného v závere navyše uviedol, že na\nzáklade absolútne neplatného právneho úkonu nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani\nv prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.\nS poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má\n(nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemohol potom platne previesť vlastnícke\nprávo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto bol na základe absolútne neplatného právneho úkonu\nvedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo\nnehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, mala vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ\nzákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú\nvieru ich nadobúdateľa výslovne upravoval. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie\nvlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňovala. Aj z\nuvedeného bolo podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia zrejmé, že dobrá viera nadobúdateľa\nnehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi\nnepostačovala pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie\nochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej\nzmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o\nprevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti\nzmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol\n\n„neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak\nbolo potrebné zotrvať na právnom závere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne\nnásledky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do\nkatastra nehnuteľností, odkazujúc na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. apríla 2021, sp. zn.\n1VObdo/2/2020). O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP\na v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Dodal, že v konaní nezistil okolnosti\nhodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v\nzmysle § 257 CSP, pretože tieto netvrdili ani strany konania, pričom takéto okolnosti nemali základ ani\nv okolnostiach prejednávaného sporu.\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 04. mája 2022\nsp. zn. 6Co/13/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v plnom rozsahu.\n2.1. Odvolací súd pri prejednaní veci dospel k záveru, že žalovaným namietané odvolacie dôvody nie sú\nnaplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle\n§ 220 ods. 2 CSP. Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového\nstavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových\nstrán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi\npreukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho\nhodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193,\n§ 194 a § 205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia,\nalebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani jedna vada namietaná\nžalovaným v jeho odvolaní. Odvolací súd sa plne stotožnil s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie,\nktorým správne žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré\ntak učinil.\n2.2. Žalovaný spochybňoval správnosť určovacej žaloby podanej podľa § 137 písm. c) CSP na daný\nprípad, pretože nerieši všetky vzniknuté právne nároky. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv.\nurčovacia žaloba, na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 137 CSP, má miesto iba\nza predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení existencie alebo\nneexistencie práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o\nurčovacej žalobe vysporiadali najprv s otázkou (ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu.\nOdvolací súd súhlasne s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa zvolila správny\nprocesný nástroj ochrany jej práv určovacou žalobou, pretože vlastníkom sporného bytu je podľa údajov\nzapísaných v katastri nehnuteľností žalovaný, preto vo vzťahu k žalovanému mala naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp.\nzn. 1Cdo/56/2003, z ktorého záverov vyplýva, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako\nvlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho\npráva. V prejednávanom prípade, ak súd určí, že žalobkyňa je vlastníčkou bytu, potom dôjde aj k zmene\njej právneho postavenia, pretože na podklade takéhoto rozhodnutia bude vykonaná zmena vlastníka k\nbytu v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené potom bol súd prvej inštancie povinný prejudiciálne\nskúmať platnosť kúpnych zmlúv č. 1 a 2. Žalovaná v konaní tvrdila neplatnosť zmlúv z dôvodu, že\nnemala skutočnú a vážnu vôľu kúpnu zmluvu č. 1 uzatvoriť. Súd prvej inštancie správne v konaní skúmal\nsplnenie zákonných predpokladov na platnosť právneho úkonu podľa ust. § 37 ods. 1 OZ s ohľadom na\nžalobné tvrdenia žalobkyne. Uvedené ustanovenie ustanovuje zákonné predpoklady na náležitosti vôle\na prejavu vôle tak, aby na jej základe bol vykonaný platný právny úkon. Na základe uvedeného musí byť\nvôľa smerujúca k vykonaniu platného právneho úkonu slobodná a vážna a navonok musí byť prejavená\nurčito a zrozumiteľne. Subjekt pri vykonaní právneho úkonu, ktorý má byť platný, musí navonok prejaviť\ntú vôľu, ktorú má a ktorá je výsledkom jeho vlastného slobodného vytvorenia. Nedostatkom slobody\nvôle môže byť postihnutá ako vôľa smerujúca ku konaniu (vôľa prejavovacia), tak aj vôľa, ktorá je\nprejavená navonok (vôľa prejavená). Pokiaľ právny úkon nesplňuje niektorú z vád vôle alebo jej prejavu,\nje absolútne neplatný. Platnosť zmluvy sa posudzuje vždy ku dňu jej uzavretia, dodatočné okolnosti\nnemajú na jej platnosť vplyv. Absolútna neplatnosť pôsobí priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a\nto od počiatku (ex tunc) a bez ohľadu, či sa tejto neplatnosti niekto dovolá. Z tohto dôvodu právne účinky\ntakéhoto právneho úkonu ani nevzniknú - teda nedôjde k vzniku, zmene ani zániku práv a povinností,\nktoré s nimi zákon spája. Na vyvolanie účinkov absolútnej neplatnosti právneho úkonu nie je potrebné\n\nrozhodnutie súdu. Súd prihliada na absolútnu neplatnosť z úradnej povinnosti v prípade, ak skutočnosti,\nktoré sú spojené s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, vyjdú v konaní najavo.\n2.3. Vo svetle uvedeného právneho výkladu a výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd zhodne\nso záverom súdu prvej inštancie zastáva názor, že žalobkyňa v konaní preukázala, že nemala vôľu\nuzatvoriť kúpnu zmluvu č. 1 a previesť vlastnícke právo na Q.. Q. Y.. Uvedené bolo preukázané\nvýpoveďami žalobkyne a svedkov A. O. a X. O. v predmetnom konaní pred súdom prvej inštancie, ako\naj v trestnom konaní. Žalobkyňa mala formálne previesť byt na pani Y., ktorej mal byť na základe toho\nposkytnutý úver na splatenie jej dlhov a po zastavení exekúcie by sa voči žalobkyni a vybavení úveru\nby následne vrátila peniaze pani Y.H. a následne mal byť byt prevedený späť na žalobkyňu. Tomu,\nže žalobkyňa nechcela nehnuteľnosť natrvalo previesť, svedčil aj fakt, že žalobkyňa ako predávajúca\nnedojednávala kúpnu cenu, žiadnu neočakávala a ani nežiadala vyplatiť, z bytu sa nikdy nevysťahovala\na doteraz v byte aj spolu s deťmi zotrváva. S poukazom na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku\nsúdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP preberá za svoje vlastné,\nje nutné uzavrieť, že kúpna zmluva č. 1 uzatvorená medzi žalobkyňou a Q.. Y. nebola urobená vážne,\nchýbala náležitosť vôle v zmysle § 37 OZ a preto je táto zmluva absolútne neplatná od počiatku.\nNa základe absolútne neplatného právneho úkonu medzi žalobkyňou a Q.. Y. preto nemohlo dôjsť k\nnadobudnutiu vlastníckeho práva Q.. Y.S., čo malo za následok, že kúpna zmluva č. 2 uzatvorená medzi\nQ.. Y. a žalovaným je absolútne neplatným právnym úkonom, keď nikto nemôže previesť viac práv ako\nsám má. V tomto smere odvolací súd, s ohľadom na odvolacie námietky žalovaného vo vzťahu k jeho\ndobromyseľnosti, má za to, že súd prvej inštancie posudzoval dobrú vieru nadobúdateľa v kontexte s\nnálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 a správne a právne vyčerpávajúco sa vysporiadal\nuž s odvolacou námietkou žalovaného o dobromyseľnom nadobudnutí bytu aj v kontexte s nálezom\nÚstavného súdu SR I. ÚS 549/2015. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje na Uznesenie\nNajvyššieho súdu SR, ktorý rozhodol vo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia dňa 27. apríla 2021,\nsp. zn. 1VObdo/2/2020, v ktorom uzavrel, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je\nmožné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad\nvlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú\nvec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne\nvymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa\nvýslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva\nod nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Z vyššie uvedených dôvodov\nodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, s poukazom aj na dôvody uvedené\nv napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie, v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. O náhrade trov\nodvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.\n1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania.\n3. Žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ“) podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP a ktorým sa domáhal, aby\ndovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej\ninštancie.\n3.1. Nesprávnosť právneho posúdenia spočíva podľa dovolateľa v neposkytnutí ochrany\ndobromyseľnému nadobúdateľovi, nie je správny záver, že žalovaný nebol pri kúpe sporných\nnehnuteľností dobromyseľný. Ak by tušil, že kúpna zmluva č. 1 je neplatná, neuzatváral by kúpnu zmluvu\nč. 2 a nezaviazal by sa na prevzatie a splácanie úveru. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné\nzistiť, prečo sa nestotožnil so závermi nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 549/2015 o potrebe\nposkytnutia ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi. Nesprávnosť právneho posúdenia spočíva aj v\ntom, že ak má byť určená neplatnosť zmluvy, musia byť účastníci konania všetci tí, ktorí ju uzavreli odklon od rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/122/2002 a 1Cdo/11/2003. Ako predbežná otázka sa riešila otázka\nplatnosti zmlúv, preto stranou sporu mala byť aj Q.. Y.Á..\n3.2. Porušenie práva na spravodlivý proces, t. j. dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP videl dovolateľ\nv nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa sa odvolací súd vôbec\nnevysporiadal so špecifickými okolnosťami, ktoré sa ho týkajú, ako ani s ďalšími jeho relevantnými\nargumentami. Určovacia žaloba žalobkyne nerieši všetky vzniknuté právne nároky a po právoplatnosti\nnapadnutého rozsudku bude musieť byť začaté ďalšie konanie - žaloba o vrátenie kúpnej ceny,\nktorú žalovaný zaplatil, žaloba o náhradu škody vzniknutej žalovanému splácaním úveru. Súd nemal\nrozhodovať o určovacej žalobe, ale o žalobe podľa § 457 OZ, stranou sporu mala byť aj Q.. Y.. Súdy\nnižších inštancií nedostatočne odôvodnili svoj záver o nevedomosti žalobkyne o obsahu podpisovaných\n\nzmlúv a listín, žalobkyňa nekonala dôverčivo a naivne, konala vedome. Nebola preukázaná ani absencia\nvôle Q.. Y. nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva.\n4. Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35\nCSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech\nktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez\nnariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je prípustné\na je potrebné ho odmietnuť.\n6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 172/03].\n9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\nDovolanie žalovaného podľa § 420 písm. f) CSP\n10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň\nznamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide\nnapr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým\nvykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n\n12. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia\nrozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.\n13. Dovolací súd v súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku je si vedomý,\nže podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa\nsúd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi\nskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).\nPovinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých\nsvoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako\ni právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných\nskutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba\ntakéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v\nodôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť\npríslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n14. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ale\nnedáva podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatočne primerané vysvetlenie dôvodov, na ktorých\nodvolací súd založil svoje rozhodnutie, pričom treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej\ninštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s\npotvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\n15. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností\nvychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd\nsa v napadnutom rozsudku výstižne a zrozumiteľne vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami\nžalovaného, vrátane argumentácie o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam s\npoukazom na dobrú vieru nadobúdateľa, konkrétne sa tak stalo v bodoch 33. a 34. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku, keď súdy nižších inštancií špecificky reagovali aj na odkaz žalovaného na\nrozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 549/2015. Dovolateľ nedôvodne namieta, že súdy nižších\ninštancií nedostatočne odôvodnili svoj záver o nevedomosti žalobkyne o obsahu podpisovaných zmlúv\na listín, keď podľa neho žalobkyňa nekonala dôverčivo a naivne, konala vedome. Odvolací súd sa s\ntouto námietkou vysporiadal dostatočne vyčerpávajúco v bode 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku,\npoukazujúc na výpoveď žalobkyne, svedkov vypočutých v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v\ntrestnom konaní.\n16. V reakcii na daný dovolací argument žalovaného dovolací súd upriamuje pozornosť, že za procesnú\nvadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nneodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom,\nčo nie je tento prípad. Žalovaný preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a\nnepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti dovolací súd\npoznamenáva, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky\nodvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný\nvýznam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď\nz hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). V tomto kontexte\npreto nemožno považovať fakt, že dovolateľ nedostal od odvolacieho súdu špecifickú odpoveď na\nnámietku, že rozhodnutím o určovacej žalobe budú vyvolané ďalšie spory, za taký zásadný nedostatok\nodôvodnenia rozhodnutia, ktorý by svojou intenzitou znamenal porušenie práva žalovaného\nna\nspravodlivý proces. Podstatným bolo, že súdy nižších inštancií dostatočne jasne a presvedčivo\nodôvodnili svoj záver o dôvodnosti žaloby žalobkyne, keď uviedli dostatok dôvodov pre vyhovenie\nžalobe o určenie vlastníckeho práva v prospech žalobkyne. Najvýznamnejšou zo zásad uplatňovaných\nv spornom konaní je zásada dispozičná. Spočíva v možnosti procesných strán (predovšetkým žalobcu)\n\ndisponovať konaním, čím procesnú iniciatívu zveruje im a nie súdu. Je primárne vecou žalobcu, akým\nspôsobom v duchu dispozičnej zásady ovládajúcej sporné konanie skumuluje svoje nároky do jednej\nžaloby - akého práva a voči komu sa v konaní domáha. Ak sa žalobkyňa rozhodla podať žalobu o určenie\nvlastníckeho práva na základe § 137 písm. c) CSP, bolo úlohou súdov nižších inštancií prejednať takto\npodanú žalobu. Ide pritom o štandardne uplatňovaný spôsob ochrany vlastníckeho práva v prípadoch,\nkeď je v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaná iná osoba, tak ako tomu\nbolo aj v predmetnom spore. Námietka žalovaného, že žaloba mala byť formulovaná inak, resp. že aj\npo jej vyhovení budú nasledovať možné spory, je z hľadiska dostatku dôvodov pre jej vyhovenie, právne\nbezpredmetná.\n17. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP, správnosť právnych\nzáverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie\nprípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS\n188/06). Navyše do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v zásade\nnepatrí ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\nDovolanie žalovaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n18. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a\ndôvodnosť dovolania. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n19. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n20. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n21. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 malo určujúci význam vymedzenie „právnej“\notázky, ktorá bola riešená odvolacím súdom, avšak dovolací súd ju riešil odlišne resp. rôzne.\nSama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti\njeho rozhodnutia nezodpovedajú kritériu danému týmto ustanovením (1Cdo/51/2017, 2Cdo/71/2018,\n3Cdo/172/2018, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/128/2017, 7Cdo/99/2018, 8Cdo/169/2018). Ak\ndovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z tohto ustanovenia, nevymedzí právnu otázku,\ndovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V\ntakom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú\nprávnu otázku mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu\n(3Cdo/141/2018).\n22. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky relevantnej podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP\ndovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok,\nktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa\n(advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa); v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil\nprocesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa koncepcii právnej úpravy dovolania a\ndovolacieho konania.\n\n23. V prejednávanej veci žalovaný prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods.\n1 písm. a) CSP, v súvislosti s ktorým dovolací súd (aj) s použitím výkladového pravidla uvedeného v §\n124 ods. 1 CSP ustálil, že žalovaný v podanom dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie právnej\notázky „možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka dobromyseľným\nkupujúcim a spôsob posúdenia tejto dobromyseľnosti“. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na\nrozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 549/2015.\n24. Dovolací súd je pri rozhodovaní viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod\nktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného\ndovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu (porov. 8Cdo/54/2018,\nI. ÚS 51/2020), keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu\npodľa ustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného\ndovolania. Rovnako tak dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň\nobmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie\nveľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020). Dovolanie podľa uvedeného\nzákonného ustanovenia (§ 421 CSP) je preto prípustné aj vtedy, ak je založené na rozpore dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia nielen s judikatúrou dovolacieho, ale aj judikatúrou ústavného súdu. Tento\nzásadný výklad vychádza z konceptu, že nálezová judikatúra ústavného súdu je tiež záväzná pre všetky\nvšeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu a ďalej z toho, že judikatórna činnosť najvyššieho súdu a\nústavného súdu sa (aj napriek tomu, že náplň ich činností je vo všeobecnej rovine iná) reálne prekrýva.\n25. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že až donedávna existovali dve skupiny rozhodnutí\nnajvyššieho súdu posudzujúce predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny bolo možné zaradiť\nrozhodnutia zotrvávajúce na zásade nemo plus iuris a do druhej skupiny rozhodnutia, ktoré umožňovali\nprelomenie predmetnej zásady, vychádzajúc zo záverov nálezu ústavného súdu zo dňa 20. apríla 2016,\nsp. zn. I. ÚS 239/2016.\n26. Do skupiny rozhodnutí zotrvávajúcich na zásade nemo plus iuris patrili napríklad rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016,\n5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019.\n27. Dovolací súd považuje za podstatné, že v otázke prelomenia zásady „nemo plus iuris“ a s tým\nsúvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa,\ndošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prostredníctvom uznesenia veľkého senátu\nobchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, na ktoré\nrozhodnutie sa v podstatnom odvolávajú aj rozhodnutia súdov nižších inštancií.\n28. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8 ods.\n3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu\na kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu\nzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla\n2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu\nnajvyššieho súdu (§ 48 Civilného sporového poriadku) [II. ÚS 252/2019].\n29. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp.\nzn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný\nnázor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;\nide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry\nnemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už\nprebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.\n30. V predmetnom rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke uzatvoril, že: (i) Na\nzáklade absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani\nv prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností;\n(ii) S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako\nsám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho\n\núkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; (iii) Dobrá viera nadobúdateľa,\nže hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho\npráva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s\npoukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de\nlege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa\nneumožňuje; (iv) Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise\nvlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov\nkatastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri\nnehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.\n31. Na rozhodnutie veľké senátu už medzičasom nadviazal najvyšší súd rozhodnutiami sp.\nzn. 8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020, 7Cdo/52/2023, 9Cdo/205/2022, 1Cdo/260/2021 v spojitosti s\nuznesením Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 95/2023 o odmietnutí ústavnej sťažnosti, ktorú líniu\nsleduje najvyšší sud i v preskúmavanej veci, preto pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie v\ndovolateľom nastolenej právnej otázke na zhodnom právnom názore, podľa ktorého ochrana žalobkyne\nako vlastníčky sporných nehnuteľností je zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než\nmá sám“, bez možnosti jej prelomenia ochranou dobrej viery žalovaného ako nadobúdateľa sporných\nnehnuteľností (za situácie, keď nešlo ani o jeden z taxatívne vymedzených prípadov, ktoré zákon v\nsúvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne\nupravuje), treba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva v správnom právnom posúdení veci. Nič na\ntom nemôže zmeniť ani subjektívne presvedčenie dovolateľa, že v prejednávanom spore mala byť\ntáto právna otázka posúdená odlišne. Posúdenie otázky, či dovolateľ bol alebo nebol pri nadobudnutí\nvlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam dobromyseľný, bolo preto z tohto hľadiska irelevantné.\n32. Napokon podľa dovolateľa nesprávnosť právneho posúdenia odvolacieho súdu spočívala aj v tom,\nže ak má byť určená neplatnosť zmluvy, musia byť účastníci konania všetci tí, ktorí ju uzavreli, namietajúc\nodklon od rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/122/2002 a 1Cdo/11/2003. Ako bolo už uvedené, z hľadiska\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 má určujúci význam vymedzenie právnej otázky, ktorá bola\nriešená odvolacím súdom, avšak dovolací súd ju riešil odlišne. V prejednávanom spore je rozhodujúce,\nže predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva a nie určenie neplatnosti právneho úkonu (kúpnej\nzmluvy). Ak teda v rozhodnutiach dovolacieho súdu sp.zn. 3Cdo/122/2002 a 1Cdo/11/2003, na ktoré\npoukazoval dovolateľ, bolo predmetom sporu určenie neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy), v\ntýchto sporoch išlo o riešenie inej právnej otázky (otázok), než na ktorých je založené preskúmavané\nrozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré riešilo dôvodnosť žaloby o určenie vlastníckeho práva, preto z tohto\nhľadiska nemohlo ísť o odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Na tomto závere nič nemení\nani tá skutočnosť, že súdy nižších inštancií v spore o určení vlastníckeho práva riešili ako predbežnú\n(prejudiciálnu) otázku otázku platnosti zmlúv, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu vlastníckeho\npráva. Ak je predmetom sporu určenie neplatnosti právneho úkonu, musia byť stranami sporu všetci\núčastníci tohto právneho úkonu, ak je predmetom sporu určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,\nmusia byť stranami sporu ten, kto sa domáha určenia vlastníckeho práva vo svoj prospech a ten, kto je\nako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností.\n33. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalovaného ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP\nodmietol.\n34. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}