{"guid": "95ee9f08-29a7-4e22-b7a5-9df6993787de:42453ced-cebd-4f1c-9935-0cf17718b1bf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3", "spisova_znacka": "2Cdo/5/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/5/2023 z 15. 2. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. februára 2024, sp. zn. 2Cdo/5/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3", "identifikacne_cislo": "4116213414", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Mária Trubanová, PhD", "sudca_id": 297, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-maria-trubanova-phd-297", "datum_vydania": "2024-02-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "nazov": "§ 53 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "nazov": "§ 100 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-112", "nazov": "§ 112 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-112", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-112"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-112"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/42453ced-cebd-4f1c-9935-0cf17718b1bf", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/5/2023\n4116213414\n15. 02. 2024\nJUDr. Mária Trubanová\nECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcu Prima\nbanka Slovensko, a. s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpený: SEDLAČKO &\nPARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanej F. E.,\nbývajúcej v Z., zastúpená: Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s. r. o., so sídlom v\nNitre, Farská 25, IČO: 36 856 282, o zaplatenie sumy 22.665,12 eur, vedenom na Okresnom súde Nitra\npod sp. zn. 14C/249/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 22. januára 2019\nsp. zn. 15Co/24/2018, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 23. januára 2017\nč. k. 14C/249/2016-97 zamietol žalobu žalobcu a žalovanej priznal plnú náhradu trov konania.\n1.1. V odôvodnení vydaného rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca (pôvodne Sberbank\nSlovensko, a. s., Vysoká 9, 810 00 Bratislava, IČO: 17 321 123, ďalej len „právny predchodca žalobcu“)\nsa v konaní domáhal zaplatenia žalovanej sumy, ktorá predstavovala zostatok pohľadávky vyplývajúcej\nzo zmluvy o poskytnutí peňažných prostriedkov na prefinancovanie bývania č. XXXXX/XXXXXX.\nuzavretej dňa 12. februára 2008 medzi právnym predchodcom žalobcu VOLKSBANK Slovensko a. s. ako\nveriteľom a dlžníkmi D. A. a žalovanou (ďalej len „zmluva o úvere“). V konaní nebolo sporné, že žalovaná\nsvoj záväzok splácať úver porušila, a preto došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ku dňu 25.\njanuára 2011. Strany sporu uzavreli zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka\nzákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ObZ“), a preto je potrebné považovať\nju za absolútny obchod. Keďže však žalovaná uzavrela túto zmluvu ako fyzická osoba - spotrebiteľ, je\npotrebné na daný zmluvný vzťah aplikovať aj ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník (ďalej aj „OZ“) o spotrebiteľských zmluvách, keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu. Nemožno však\nna ňu aplikovať zákon č. 258/2001 Z. z., nakoľko tento sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru\njednak na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie\nstavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, ako aj úvery do 200 eur a nad hodnotu 20.000 eur.\n1.2. Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania a právny predchodca žalobcu sa bránil tým, že\npredmetná pohľadávka nemôže byť premlčaná, nakoľko si po skončení konkurzného konania uplatnil\nzostatok pohľadávky v rozhodcovskom konaní a následne v exekučnom konaní, ktoré bolo ukončené\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 5ECdo/153/2014.\n\nPrávny predchodca žalobcu poukazoval na § 112 OZ, podľa ktorého ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní\nprávo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba\nod tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané,\na pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. Zároveň\npoukazoval na § 19 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. s tým, že vzhľadom na tieto ustanovenia premlčacia\ndoba spočívala. Súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením nestotožnil, nakoľko v danom prípade nebola\nsplnená podmienka uplatnenia práva „na súde alebo u iného príslušného orgánu“ v zmysle § 112 OZ,\nkeďže rozhodcovský súd nemožno považovať za „príslušný orgán“, nakoľko v exekučnom konaní bola\njednoznačne konštatovaná neprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky.\n1.3. Súd prvej inštancie aj s poukazom na rozhodnutia súdov v obdobných veciach (napr. rozsudok\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/116/2014 z 21. októbra 2014) uviedol, že právny predchodca\nžalobcu po získaní časti pohľadávky v konkurznom konaní dňa 25. januára 2012 mohol svoj nárok na\nzaplatenie zvyšnej sumy včas uplatniť v súdnom konaní, prípadne po vydaní uznesenia Okresného súdu\nNitra sp. zn. 28Er/506/2012 z 8. novembra 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora\no udelenie poverenia, a v ktorom bola konštatovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky. Čo sa týka §\n52 ods. 2 OZ, ktorý v uvedenom znení nadobudol účinnosť až dňa 1. mája 2014, súd prvej inštancie\npoukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého sa na všetky právne\nvzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak\nmali použiť normy obchodného práva, to sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.\n1.4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nie je možné akceptovať ani tvrdenie právneho zástupcu\nprávneho predchodcu žalobcu, že retroaktivita je jednoznačne v neprospech právneho predchodcu\nžalobcu. Už v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/20/2009 sa najvyšší súd zaoberal otázkou premlčania v\nspotrebiteľských vzťahoch a dospel k záveru, že základnou otázkou pre právne posúdenie pokiaľ\nide o dôvodnosť vznesenej námietky premlčania je posúdenie, či ide o obchodnoprávny vzťah, kedy\nje namieste použitie štvorročnej premlčacej doby alebo občianskoprávny vzťah, kedy je potrebné\naplikovať trojročnú premlčaciu dobu v zmysle OZ. Vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv sú vzťahmi\nobčianskoprávnymi, a teda je potrebné na ne aplikovať ustanovenia OZ (vrátane ustanovení o\npremlčaní). S poukazom na uvedené súd prvej inštancie nemusel riešiť, či došlo k plynutiu trojročnej\nalebo štvorročnej premlčacej doby, keďže žaloba bola podaná až dňa 20. mája 2016 a splatnosť úveru\nbola vyhlásená ku dňu 25. januára 2011, v danom prípade uplynula viac ako štvorročná premlčacia doba.\n1.5. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal listom žalovanej z 23. júla 2012 adresovaným banke s názvom žiadosť o odklad splácania a zníženie splátok, v ktorom žiadala o odklad splátok dlžnej sumy 24.533,50\neur na dobu 6 mesiacov. Právny predchodca žalobcu tvrdil, že ide o uznanie dlhu žalovanou, a preto\nsa premlčacia doba predlžuje o 10 rokov. S týmto tvrdením sa súd prvej inštancie nestotožnil, nakoľko\npredmetný list nie je uznaním dlhu v zmysle § 558 OZ, ktorý vyžaduje výslovné uznanie dlhu dlžníkom\nčo do výšky a dôvodu. V danom prípade nedošlo k predĺženiu premlčacej doby a súd prvej inštancie na\nzáklade vyššie uvedených dôvodov považoval žalobný návrh za premlčaný, a preto ho v celom rozsahu\nzamietol.\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „súd druhej inštancie“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu\nrozsudkom z 22. januára 2019 č. k. 15Co/24/2018-143 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie\npotvrdil a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n2.1. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného\nskutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite a presvedčivo odôvodnil.\nOdvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatoval\nsprávnosť jeho dôvodov bez toho, aby ich opakoval (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku č.\n160/2015 Z. z., v znení neskorších predpisov ďalej len „CSP”).\n2.2. Na zdôraznenie správnosti vydaného rozsudku odvolací súd poznamenal, že právny vzťah medzi\nstranami sporu je spotrebiteľským vzťahom a je potrebné naň aplikovať ustanovenia OZ, a to aj\nv časti posudzovania plynutia premlčacej doby. K uvedenému záveru dospel aj najvyšší súd vo\nsvojom rozsudku pod sp. zn. 3MCdo/14/2014. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným\nuplatnenou odvolacou námietkou žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne rozhodol, že\nžalobou uplatnený nárok žalobcu je premlčaný, v dôsledku čoho bolo dôvodné žalobu zamietnuť. S\n\npoukazom na odvolaciu argumentáciu žalobcu nebolo pritom sporné, že na danú vec je potrebné\naplikovať trojročnú premlčaciu dobu v zmysle § 101 OZ. Spočívanie premlčacej doby podľa § 112\nOZ môže veriteľ dosiahnuť uplatnením práva na súde alebo u iného príslušného orgánu. Zo znenia\npredmetného ustanovenia je možné a contrario vyvodiť, že ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo\nu iného nepríslušného orgánu, hoci v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto\nuplatnenia po dobu trvania konania plynie naďalej a nedochádza k jej spočívaniu.\n2.3. Aj podľa odvolacieho súdu k spočívaniu premlčacej doby v danej veci nedošlo a nedošlo ani k jej\npredĺženiu listom žalovanej z 23. júla 2012, ktorý z hľadiska jeho obsahu nemožno považovať za uznanie\ndlhu čo do dôvodu a výšky podľa § 558 OZ, žalobca si svoju pohľadávku voči žalovanej uplatnil až po\nuplynutí trojročnej premlčacej doby. Tým, že sa žalovaná premlčania dovolala, súd prvej inštancie musel\nna vznesenú námietku prihliadať a nemohol premlčané právo žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 OZ).\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil\npoukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n3.1. Žalobca mal za to že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ neboli vyriešené nasledujúce\nprávne otázky: a) Spočíva počas včas začatého rozhodcovského konania premlčacia lehota podľa §\n112 OZ, ak je následne rozhodcovská doložka v exekučnom konaní vyhodnotená ako neprijateľná\nzmluvná podmienka?; b) Aplikujú sa na tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy\nso spotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. (novela OZ), ustanovenia\n§ 52 a nasl. OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015 takým spôsobom, že dochádza k retroaktívnemu\nskráteniu premlčacej lehoty na tri roky?; c) Aplikujú sa na tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah\nz úverovej zmluvy so spotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. (novela\nOZ), ustanovenia § 52 a nasl. OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015 takým spôsobom, že namiesto\nosobitného inštitútu uznania záväzku podľa § 323 ObZ v spojení s § 407 ods. 3 ObZ sa prednostne\npoužije ustanovenie § 558 OZ o uznaní dlhu?\n3.2. K právnej otázke a) dovolateľ v dovolaní uvádza, že vyhlásil predčasnú splatnosť úveru k 25. januáru\n2011 - žalovaná sa dostala do omeškania so splnením dlhu dňa 26. januára 2011, týmto dňom zároveň\nzačala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá by pri pasivite žalobcu (čo sa nestalo) uplynula dňa 25.\njanuára 2014. Na základe riadne dojednanej rozhodcovskej doložky pristúpil dovolateľ k uplatneniu\npohľadávky v rozhodcovskom konaní. Uznesením Okresného súdu Nitra z 8. novembra 2012 č. k.\n28Er/506/2012-23 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie\nexekúcie z dôvodu absencie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Následne dňa 20. mája 2016\npodal žalobca žalobu na všeobecnom súde, kde žalovaná vzniesla námietku premlčania. Žalobca z\nobjektívnych dôvodov uplatnil svoj nárok na všeobecnom súde. Uplatnenie námietky premlčania za\ndaných špecifických okolností možno preto považovať za zneužitie práva na úkor druhej strany sporu.\nPrezentovanú argumentáciu podporuje aj uznesenie Ústavného súdu ČR zo 7. decembra sp. zn. I.\nÚS 2235/11. Spočívanie premlčacej lehoty počas rozhodcovského konania verifikuje takisto právny\nnázor uvedený v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/31/2012 (ide o právnu vetu z\nuznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1CoE/215/2011). Podľa dovolateľa je vylúčené, aby\nbol veriteľ „z opatrnosti“ nútený duplicitne uplatňovať už raz judikované právo pred všeobecným súdom\nešte skôr, ako bude právoplatne rozhodnuté o opodstatnenosti jeho nároku v exekučnom konaní. Je\nabsolútne neprípustné, aby všeobecný súd za popísanej situácie neprihliadal na spočívanie premlčacej\nlehoty počas identifikovaných konaní. Podľa dovolateľa má byť predmetná otázka a) posudzovaná\ntak, že premlčacia lehota počas včas začatého rozhodcovského konania spočíva aj v prípade,\nak je následne rozhodcovská doložka v exekučnom konaní vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná\npodmienka.\n3.3. K druhej otázke vyššie uvedenej pod písm. b) dovolateľ uvádza, že zmluva o úvere ako absolútny\nobchodnoprávny vzťah podľa § 261 ods. 6 písm. d) ObZ, sa spravuje výlučne režimom premlčania podľa\nObZ, bez ohľadu na povahu účastníkov daného vzťahu. V súlade s aplikáciou štvorročnej premlčacej\nlehoty podľa § 397 ObZ by k premlčaniu nároku zo zmluvy o úvere (za predpokladu nevyhnutného\nspočívania premlčacej lehoty počas rozhodcovského a exekučného konania) došlo až po podaní\nžaloby. Ak by sa dňom nadobudnutia účinnosti § 52 ods. 2 OZ, t. j. od 1. apríla 2015 mala na\nspotrebiteľské zmluvy automaticky aplikovať právna úprava premlčania podľa OZ, tak ako tvrdí žalovaná,\ndošlo by k bezprecedentnému skráteniu premlčacej lehoty o jeden rok v neprospech žalobcu ako\n\nveriteľa. Dovolateľ poukazuje na právny názor najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/2/2013.\nAj podľa konštantnej judikatúry platí v právnom poriadku SR zákaz spätného pôsobenia právnych\npredpisov alebo ich ustanovení. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti;\nakceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy (napr. uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 10Sžr/144/2011, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95, sp. zn. II. ÚS 60/2018).\nJe zrejmé, že pokiaľ ide o režim premlčania, musí byť v dôsledku absencie prechodných ustanovení\nakceptovaný stav, podľa ktorého sa dotknuté ustanovenie nevzťahuje na nároky vzniknuté pred jeho\núčinnosťou. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd odmietli aplikovať rozhodujúce právne normy (§\n323 ObZ v spojení s § 407 ObZ), pričom ustanovenie § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015\ninterpretovali nesprávnym spôsobom a aplikovali ho na daný prípad retroaktívne. Podľa dovolateľa má\nbyť predmetná otázka b) posudzovaná tak, že na tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah z úverovej\nzmluvy so spotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. (novela OZ), sa\nustanovenia § 52 a nasl. OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015 aplikujú takým spôsobom, že nedochádza\nk skráteniu premlčacej lehoty, ktorá už začala plynúť.\n3.4. K tretej otázke vyššie uvedenej pod písm. c) dovolateľ uvádza, že právne závery konajúcich\nsúdov o potrebe aplikácie ustanovenia OZ nemajú oporu v praxi dovolacieho súdu a sú v rozpore\ns ustálenou právnou doktrínou. Z obsahu listiny predloženej dovolateľom do konania vyplýva, že\nžalovaná písomne uznala svoj záväzok zo zmluvy o úvere a bola ochotná ho splácať. V súlade s\n§ 407 ods. 1 ObZ začala od tohto momentu plynúť nová štvorročná premlčacia lehota, v dôsledku\nčoho je vznesená námietka premlčania nedôvodná. Súdy však konštatovali, že nešlo o uznávací\nprejav v zmysle ustanovenia § 558 OZ, resp. § 407 ods. 1 ObZ. Osobitne dovolateľ zdôraznil, že\nv uznávacom prejave nemusí byť explicitne použité slovné spojenie „uznávam dlh“, resp. výslovne\npoužitý pojem „uznanie“ (Najvyšší súd ČR sp. zn. 33Odo/1039/2004). Pričom dovolateľ poukazuje\nna ustálenú rozhodovaciu prax súdov napr. R 1/1961; R32/1979; rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.\nzn. 33Odo/507/2001; 33Odo/1039/2004. Úkony žalovanej, vrátane jej prejaveného úmyslu („vyplatiť\ndlžobu“) bez námietok k právnemu dôvodu, výške alebo splatnosti záväzku spĺňajú náležitosti uznania\nzáväzku podľa ObZ a ich následkom podľa § 407 ObZ je plynutie novej premlčacej lehoty, obdobne v\nrozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/123/2006 a podporne v uzneseniach Najvyššieho súdu ČR\nsp. zn. 32Odo/929/2015, 32Cdo/719/20014, 23Cdo/2914/2015, 23Cdo/3930/2015, 33Cdo/1377/2017.\n3.4.1. Dovolateľ apeloval aj na to, že v danom prípade žalovaná v konaní šikanózne vzniesla námietku\npremlčania na úkor ústretového žalobcu, čím sa však súdy nižšej inštancie vôbec nezaoberali. V tejto\nspojitosti dovolateľ k tejto otázke zároveň poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.\nÚS 11/2016, III. ÚS 72/2010, ako aj na odlišné stanovisko JUDr. Milana Ľalíka v náleze sp. zn. I.\nÚS 547/2012 a odlišné stanovisko JUDr. Rudolfa Tkáčika k uzneseniu III. ÚS 572/2017. Podľa\ndovolateľa má byť predmetná otázka b) posudzovaná tak, že na tzv. absolútny obchodný záväzkový\nvzťah z úverovej zmluvy so spotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. (novela\nOZ), sa ustanovenia § 52 a nasl. OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015 aplikujú takým spôsobom, že\nna právne úkony uskutočnené do 31. marca 2015 sa vzťahuje § 323 ObZ v spojení s § 407 ods. 3 ObZ.\n3.5. Navrhol, aby najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že napadnutej žalobe v celom\nrozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie,\nodvolacieho a dovolacieho konania.\n3.6. Dovolateľ doplnil svoju argumentáciu v dovolaní podaniami (z 31. októbra 2019 doručené na najvyšší\nsúd dňa 4. novembra 2019, č. l. 182 a nasl. spisu a z 31. marca 2022 doručené na najvyšší súd dňa 1.\napríla 2022, č. l. 191 a nasl. spisu), doručenými po lehote určenej na podanie dovolania (§ 427 CSP),\nv ktorých poukazoval na judikatúru najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj\n„ústavný súd“ alebo „ÚS SR“), Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj „NS ČR“) a Ústavného súdu\nČeskej republiky (ďalej aj „ÚS ČR“).\n4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu žalobcu uviedla, že nie sú splnené žiadne\npodmienky pre prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, preto by mal najvyšší súd dovolanie v zmysle §\n447 písm. c) CSP odmietnuť. Ak by bolo podľa názoru dovolacieho súdu dovolanie prípustné, navrhuje\ndovolanie ako nedôvodné zamietnuť podľa § 448 CSP a priznať jej právo na náhradu trov dovolacieho\nkonania.\n\n5. Najvyšší súd (ďalej aj „dovolací súd“) uznesením z 25. apríla 2022 sp. zn. 2Cdo/253/2019\ndovolanie žalobcu odmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n5.1. V odôvodnení v súvislosti s dovolateľom nastolenými právnymi otázkami k prvej otázke s ohľadom\nna vymedzenie ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v judikáte R 71/2018 poukázal na\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 z 22. februára 2018 a z neho plynúce závery v\ntejto otázke („ak žalobkyňa uplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal\nprávomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112\nObčianskeho zákonníka. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez\ntoho, aby žalobkyňa mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom.\nPremlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného\nkonania, a preto žalobkyňa musí niesť následky jej plynutia“), od ktorých sa odvolací súd neodklonil.\nK čomu poukázal aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 572/2017 z 20. septembra 2017 a\nuznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 149/2018 z 8. marca 2018. Najvyšší súd ďalej uviedol, akým\nspôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil druhú a tretiu otázku položenú dovolateľom.\n5.2. Dovolací súd uzavrel, že dovolanie dovolateľa nie je podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b)\nCSP prípustné, preto ho odmietol v zmysle § 447 písm. c) CSP.\n6. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu ústavný súd nálezom z 10. januára 2023 sp. zn. IV.\nÚS 459/2022 rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/253/2019 z 25. apríla 2022\nbolo porušené základné právo sťažovateľky (žalobcu) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“). Uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2Cdo/253/2019 z 25. apríla 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a uložil mu\npovinnosť nahradiť trovy konania sťažovateľke. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.\n6.1. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie, ktorým\nnajvyšší súd odmietol jej dovolanie, bolo bez náležitého meritórneho vysporiadania sa s jej námietkami,\nneakceptujúc dovolací dôvod uplatnený podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu existencie ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) v otázke plynutia premlčacej lehoty\nv prípade uplatnenia práva na rozhodcovskom súde na základe neplatnej rozhodcovskej doložky (ktorej\nneplatnosť bola posúdená v neskoršom súdnom konaní) a bez prihliadnutia na aktuálnu judikatúru\nústavného súdu.\n6.2. Ústavný súd uviedol, že „za zásadnú právnu otázku, ktorá bola všeobecnými súdmi\nnesprávne právne vyriešená, považuje sťažovateľka otázku ne/spočívania premlčacej lehoty počas\nrozhodcovského a exekučného konania, v ktorom bola rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná\nzmluvná podmienka. Okresný súd a krajský súd konštatovali, že nebola splnená podmienka uplatnenia\npráva na súde alebo inom príslušnom orgáne podľa § 112 Občianskeho zákonníka, čím došlo k\npremlčaniu uplatneného nároku sťažovateľky. (...) Zásadný argument sťažovateľky predstavuje jej\ntvrdenie o (i) poukaze najvyššieho súdu na jeho rozhodnutia, ktoré sa na uvedenú problematiku\nnevzťahujú, a (ii) ignorovanie rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018 z 15. apríla 2021 (...)\nSúčasne výklad inštitútu premlčania všeobecnými súdmi, podľa ktorého mala sťažovateľka prezumovať\nneplatnosť uzatvorenej rozhodcovskej doložky, považuje sťažovateľka za neakceptovateľný, popierajúci\nzásadu „pacta sunt servanda“, ako aj sankcionujúci veriteľa pri legitímnom výkone jeho práva v minulosti\nna základe neskorších záverov súdnej praxe. Ostatné právne otázky formulované sťažovateľkou v\ndovolaní a ich posúdenie neboli predmetom hodnotenia ústavného súdu pre absenciu argumentácie v\nústavnej sťažnosti.“\n6.3. Ústavný súd upozornil, „že požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako základný atribút\nprávnej istoty je v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP napĺňaná prostredníctvom ustálenej rozhodovacej praxe\nnajvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa vzhľadom na potrebu výkladu čl. 2 CSP vo funkčnej\njednote s čl. 3 CSP zaradzujú okrem najvyššieho súdu aj ústavný súd, Európsky súd pre ľudské\npráva a Súdny dvor Európskej únie (pozri II. ÚS 574/2021). (...) Nie je možné intenzívnym výkladom\npojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ použitého v § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nopomenúť (nezohľadniť) použiteľnú judikatúru ústavného súdu napriek tomu, že je v dôsledku kasačných\nkonzekvencií vyplývajúcich z čl. 127 ods. 2 ústavy (a podrobnejšie upravených na úrovni zákona) zrejmé,\n\nže sa táto judikatúra v situácii vzájomnej rozpornosti s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu (a\njemu podriadených súdov) v konečnom dôsledku aplikačne presadí, čo zodpovedá aj účelu konania o\nústavnej sťažnosti proti rozhodnutiam všeobecných súdov.“\n6.4. Ústavný súd tiež medziiným uviedol, že „pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie zbierky, pozri\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018), tak možno za ustálenú prax\npovažovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď je tento názor\nvyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v\njednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený)\nnadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru v ďalších\nrozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje\nna nepublikované rozhodnutia tvoriace jeho ustálenú rozhodovaciu prax, malo by ísť o viacero takých\nrozhodnutí, keď zároveň až v situácii takto definovaného vytvorenia ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) možno považovať dotknutú právnu otázku v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu za vyriešenú v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. V opačnom prípade by čo i len\njedno rozhodnutie trojčlenného dovolacieho senátu („vyriešením“ dotknutej právnej otázky) blokovalo\nakýkoľvek jej ďalší dovolací prieskum pre absenciu iného použiteľného dovolacieho dôvodu, teda podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) alebo c) CSP, a to vrátane rozhodovania veľkého senátu. Každé ďalšie dovolanie\nby totiž muselo byť vo vzťahu k riešeniu predmetnej právnej otázky odmietnuté (k tomu aj rozhodnutie sp.\nzn. IV. ÚS 273/2021 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\npod č. 58/2021 - II).\n6.5. Ústavný súd konštatoval, že „najvyšší súd poukázal iba na jedno relevantné rozhodnutie najvyššieho\nsúdu (sp. zn. 2Cdo/153/2017 z 22. februára 2018 nepublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pozn.), ktoré riešilo otázku spočívania premlčacej lehoty,\nuzatvárajúc, že jej plynutie sa počas rozhodcovského a exekučného konania nezastavilo. Poukaz\nnajvyššieho súdu na jeho rozhodnutia sp. zn. 2Obdo/5/2019 a 5Obdo/71/2020 (vydané po podaní\ndovolania) je pre chýbajúcu podobnosť ťažiskových okolností s prejednávanou vecou irelevantný (...)\nvo vzťahu k prvej položenej právnej otázke“.\n6.5.1. Ústavný súd sa vzhľadom na poukaz najvyššieho súdu na jediné relevantné rozhodnutie\ndovolacieho súdu o spornej právnej otázke nestotožnil s názorom najvyššieho súdu, že predmetné\nrozhodnutie môže predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku, o ktorej existuje ustálená rozhodovacia\nprax, a to ani v prípade ponímania ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu len ako rozhodnutí\nnajvyššieho súdu v dovolacom konaní. Záver o neprípustnosti dovolania podaného podľa § 421 ods. 1\npísm. b) CSP založený na argumente, že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola vytvorená,\nje s ústavnou relevanciou nesprávny.\n6.6. Ústavný súd napokon vytkol najvyššiemu súdu, že vôbec nereflektoval na nález ústavného súdu sp.\nzn. III. ÚS 486/2018 z 15. apríla 2021, v ktorom svoje predchádzajúce názory korigoval, keď judikoval:\n„Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou dojednaných obchodných podmienok medzi stranami,\nnastolila subjektívny stav právnej istoty a právny predchodca sťažovateľky dôvodne vychádzal z tohto\ndojednania, keď si právo proti žalovanej uplatnil na rozhodcovskom súde. V čase tohto jeho úkonu nemal\nžiaden dôvod na to, aby rozumne predpokladal opak, ktorý spočíval v neskoršom posúdení neplatnosti\nrozhodcovskej doložky. Bolo by v rozpore s právnou istotou nastolenou stranami uzavretou zmluvou,\naby sťažovateľka neplatnosť rozhodcovskej doložky predpokladala a konala v protiklade s ňou tak,\nže by si právo zo zmluvy uplatnila na súde. Sťažovateľka dôvodne vychádzala z nespochybneného\nzmluvného dojednania a nárok si uplatnila na inom, na základe zmluvy príslušnom orgáne. Stotožnenie\nsa so správnosťou záveru, že dojednaný a dovtedy, čo sa týka právomoci, nespochybnený rozhodcovský\nsúd, nie je iným príslušným orgánom podľa § 112 Občianskeho zákonníka, by nevyhnutne viedlo\nnielen k tomu, že by sťažovateľka musela konať neracionálnym spôsobom, ale aj k popretiu zmyslu §\n112 Občianskeho zákonníka, ktorého účelom je ochrana oprávnenej osoby pred plynutím premlčacej\ndoby v prípade riadneho uplatnenia nároku v konaní, ktoré neviedlo k jeho právoplatnému priznaniu\nalebo ku skutočnému vymoženiu, a preto tento výklad popiera účel a význam aplikovaného zákonného\nustanovenia, čo vedie k jeho rozporu so základnými právami sťažovateľky.“\n\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej\nneprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez\nnariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý\nvyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. - ďalej len „zákon č. 314/2018\nZ. z.“) dospel k záveru, že dovolanie je v časti prípustné, ale nedôvodné a v časti neprípustné.\n8. Žalobca vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle\nktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n8.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n9. K tomu dovolací súd uvádza, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý\nprípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania\nteda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu (porovnaj sp. zn. 8Cdo/54/2018, I.\nÚS 51/2020), keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa\nustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania.\n10. Žalobca definoval ako právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu,\notázku ne/spočívania premlčacej lehoty podľa § 112 OZ počas rozhodcovského a exekučného konania,\nv ktorom bola rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je absolútne\nneplatná a rozhodcovský rozsudok za nespôsobilý exekučný titul.\n11. V súvislosti s predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací\nsúd uvádza, že právne účinky dovolania nastávajú podaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku.\nPrípustnosť dovolania treba preto posudzovať podľa stavu v čase jeho podania. Vzhľadom na\nzistenie, že z dovolania vyplýva zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinovaná relevantná právna\notázka, na základe čoho dovolací súd skonštatoval, že dovolanie je v danom prípade procesne prípustné\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Vzhľadom na prípustnosť dovolania podrobil dovolací súd rozsudok\nodvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu. Pristúpil teda k posúdeniu, či je dovolanie aj\ndôvodné, to znamená, či je v ňom opodstatnene žalobcom uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 432\nods. 1 CSP (nesprávne právne posúdenie veci).\n11.1. Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne\nposúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale\ninterpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n12. Vo vzťahu k vyššie vymedzenej otázke dovolací súd uvádza, že takto vymedzená právna otázka\nuž bola v čase podania dovolania (9. augusta 2019, č. l. 154 a nasl. spisu), aj rozhodnutia odvolacieho\nsúdu (22. január 2019), dovolacím súdom vyriešená, a to v rozhodnutí najvyššieho súdu z 27. augusta\n2018 sp. zn. 2Cdo/153/2017.\n12.1. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 o zaplatenie sumy 6.801,33 eur\ns príslušenstvom dovolací súd dovolanie žalobkyne zamietol konštatujúc náležite žalobkyňou\nkonkretizovanie zásadnej právnej otázky, a\nto otázky spočívania premlčacej doby počas\nrozhodcovského a následne exekučného konania, ktorá právna otázka nebola doteraz vyriešená v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu, so záverom, že premlčacia doba sa nezastavila, a plynula\npo celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania.\n\n12.2. K uvedenej otázke najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/153/2017 uviedol citujúc § 112 OZ, že\nv prerokúvanej veci bolo exekučné konanie na okresnom súde pod sp. zn. 16Er/1858/2011 zastavené z\ndôvodu, že bolo vedené na základe materiálne nevykonateľného exekučného titulu, a to rozhodcovského\nrozsudku, ktorý obsahoval rozhodcovskú doložku vyhodnotenú ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,\na teda je neplatným zmluvným dojednaním, preto sa na ňu prihliada tak, ako keby nebola v zmluve\nuvedená. V zmysle uvedeného, ak žalobkyňa uplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého\nrozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu\nv zmysle § 112 OZ. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie, bolo vedené bez toho, aby\nžalobkyňa mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom. Premlčacia\ndoba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania, a\npreto žalobkyňa musí niesť následky jej plynutia (obdobne uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 149/2018 z\n8. marca 2018, uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 572/2017 z 20. septembra 2017).\n12.3. Vyššie uvedený právny záver najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Cdo/153/2017 sa vzťahuje na\nprávny stav v čase, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.\n13. Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje s vyššie uvedenou právnou interpretáciou vyjadrenou v\nrozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 a nemá právny dôvod na jej spochybnenie. Vyššie\ncitované právne závery pod bodmi 12.1. a 12.2. sú podľa právneho názoru dovolacieho súdu plne\naplikovateľné aj na prejednávaný spor, preto dovolací súd na uvedené rozhodnutie vecne nadväzuje a\nv názorovej línii s ním najskôr podotýka, že k zmene právneho stavu, najmä s ohľadom na rozhodujúce\nzákonné ustanovenie § 112 OZ, nedošlo, aj preto nemá dôvod sa od tohto rozhodnutia odkloniť.\n14. Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu\na v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.\nTo platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané, a pre ktoré bol na súde, alebo u iného príslušného\norgánu, navrhnutý výkon rozhodnutia.\n14.1. Občiansky zákonník v § 112 upravuje spočívanie premlčacej doby, ktorého podstata spočíva v tom,\nže okamihom nastania právnej skutočnosti, premlčacia doba prestáva plynúť a po odpadnutí zákonnej\nprekážky jej plynutia pokračuje v plynutí. Inštitútom spočívania premlčacej doby sa zabezpečuje\nnemožnosť premlčania práva počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu svojho práva domáha\nna súde alebo u iného orgánu. Právnym dôvodom spočívania premlčania je uplatnenie práva veriteľom\nna súde alebo inom príslušnom orgáne. Zákon pre iný príslušný orgán nestanovuje žiadne podmienky.\nPre zabezpečenie cieľa, ktorý inštitút spočívania má zabezpečiť, musí ísť o orgán, ktorý je kompetentný\nuplatnené právo zrealizovať, či už vydaním exekučného titulu, vykonaním exekúcie na základe\nexekučného titulu alebo speňažením zálohu na dobrovoľnej dražbe.\n14.2. Dikcia § 112 OZ jasne ustanovuje „súd“ ako „inštitúciu“, u ktorej je potrebné uplatniť svoje\nprávo včas. „Ustanovenie § 112 OZ upravuje tzv. spočívanie premlčacej lehoty, ktorého podstata\nspočíva v tom, že okamihom nastania právnej skutočnosti (v tomto prípade okamihom doručenia žaloby\nna súd) premlčacia lehota prestáva plynúť ....“, alternatívne hypotéza § 112 OZ uvádza možnosť\nuplatnenia svojho práva na „iný príslušný orgán“, za ktorý „(...) možno považovať rozhodcovský súd\n(Stály rozhodcovský súd alebo individuálne určeného rozhodcu; rozhodcovská zmluva alebo doložka\npredstavuje zúženie právomoci súdu a konštituovanie právomoci rozhodcovského orgánu), priestupkový\norgán v rámci priestupkového konania, ako aj súd rozhodujúci v trestnom konaní o právach poškodeného\n(ide o uplatnenie práva na náhradu škody v tzv. adhéznom konaní)“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková,\nJ., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol., Občiansky zákonník I, § 1 - § 450, Komentár, 2.\nvydanie, Praha: C. H. Beck, 2019, str. 778 - 781, tiež rozsudok najvyššieho súdu z 25. apríla 2022 sp.\nzn. 2Cdo/239/2020, rozsudok z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/64/2020).\n15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd akcentuje, že základnou podmienkou, aby došlo\nk spočívaniu premlčacej doby v zmysle § 112 OZ je, aby veriteľ dotknuté právo uplatnil buď na\nvšeobecnom súde alebo u iného, avšak nevyhnutne príslušného orgánu, ktorým môže byť v zmysle\nzákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“)\ni rozhodcovský súd. Rozhodcovský súd ako iný príslušný orgán musí disponovať právomocou a\npríslušnosťou na konanie. Nevyhnutným predpokladom pre založenie právomoci rozhodcovského súdu\nrozhodnúť spor v rámci rozhodcovského konania je rozhodcovská zmluva. Kde niet rozhodcovskej\n\nzmluvy, niet ani rozhodcovského konania. Podstatou rozhodcovskej zmluvy je prenesenie právomoci\nštátnych súdov na základe dohody strán na iné orgány tak, ako to pripúšťa ústava v čl. 46 ods. 1 a na\nto nadväzuje Civilný sporový poriadok v § 3 v znení: „Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne\nspory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.“\nZákonodarca v tomto ustanovení reflektuje možnosť, okrem iného, aj alternatívneho riešenia sporov\nprostredníctvom spektra metód, ktoré reguluje tuzemský právny poriadok. Rozhodcovský súd je v zmysle\ntohto ustanovenia „iným orgánom“. Rozhodcovská zmluva je rozhodujúcim faktorom umožňujúcim\nzačatie a priebeh rozhodcovského konania. Podľa tuzemskej právnej úpravy táto zmluva upravuje\nspôsob a možnosť určenia stáleho rozhodcovského súdu (alebo rozhodcu ad hoc) na prejednanie a\nrozhodnutie konkrétneho sporu, pričom taká zmluva vymedzuje aj procesný rámec rozhodcovského\nkonania. Rozhodcovské konanie je vždy založené na predchádzajúcom súhlase strán s riešením ich\nsporu rozhodcami.\n15.1. Literatúra udáva pojmové znaky rozhodcovského konania: (i) vyňatie rozhodovania o veci\nz právomoci súdov v prospech právomoci rozhodcov; (ii) nezávislosť a nestrannosť rozhodcov;\n(iii) právomoc rozhodcu vydať vo veci samej vynútiteľné rozhodnutie. (Pozri BĚLOHLÁVEK, A. J.:\nArbitration, ordre public and criminal law: (interaction of private and public international and domestic\nlaw; Vol. 1. Kyiv, TAXON, 2009, s. 421).\n15.2. Subjekty práva môže zaväzovať nielen súdne rozhodnutie, ale aj iný výsledok mimosúdneho\nriešenia sporov, uznaný štátom, ktorým bez pochýb je napríklad aj rozhodcovský rozsudok vydaný\npodľa ZoRK. Podstatné je, že rozhodnutie riešiť spor týmto spôsobom vyplýva z vôle dotknutých osôb,\nnepostihnutej žiadnou právne relevantnou vadou.\n15.3. Právomoc rozhodcovského súdu, či rozhodcu, sa zakladá písomnou rozhodcovskou zmluvou,\nktorá môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Aby mal\nrozhodcovský súd právomoc a mohol rozhodovať, vždy musí existovať platná rozhodcovská zmluva,\nresp. platná rozhodcovská doložka. Iba platná rozhodcovská zmluva (doložka) môže totiž založiť\nprávomoc rozhodcovského súdu určitú vec prejednať a rozhodnúť; pokiaľ je tento právny úkon\n(rozhodcovská zmluva/doložka) absolútne neplatný, hľadí sa naň, akoby nikdy nebol uzavretý (pozri\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/105/2011, neskôr R 66/2013).\n15.4. Legálna definícia rozhodcovskej zmluvy je obsiahnutá v § 1 ods. 1 ZoRK. Ide v podstate\no osobitný typ zmluvy, ktorej formu a podstatné obsahové náležitosti vymedzuje ZoRK. Na vznik\nrozhodcovskej zmluvy sa použijú všeobecné ustanovenia o uzavretí zmluvy (§ 43a a nasl. OZ) a zmluvy\nako právneho úkonu (§ 34 a nasl. OZ). Ide totiž o dvojstranný alebo viacstranný právny úkon medzi\ndvoma alebo viacerými subjektmi. Len rozhodcovská zmluva ako platný právny úkon je predpokladom\nvzniku špecifického procesného vzťahu medzi zmluvnými stranami, pretože len s platným právnym\núkonom objektívne právo spája vznik, zmenu a zánik (rovnako aj zrušenie) práv a povinností, ktoré\nprávne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Ak právny úkon nie je urobený slobodne, vážne,\nurčite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť\nprávneho úkonu je charakteristické najmä, že pôsobí ex tunc (od začiatku), nastáva priamo zo zákona\na môže sa jej dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť\n(konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a\nnadväzne na to, z rovnakého dôvodu nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť. Určenie\nabsolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý právny záujem na\ntakomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, pričom sa na ňu prihliada aj bez námietky, t.\nj. z úradnej povinnosti (ex offo). Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje\nzákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ). Z judikatúry (R 39/1998) vyplýva,\nže absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona\n(ex lege) a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený. Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným\nschválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.\n16. Rozhodcovské konanie je prípustný spôsob riešenia sporov aj zo spotrebiteľských zmlúv v\nprípade, ak rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne\nv rozhodcovskom konaní. Prípustným spôsobom riešenia týchto sporov je tiež v prípade, ak bola\nrozhodcovská doložka dojednaná individuálne. Základom rozhodcovského konania aj v spotrebiteľských\nveciach je rozhodcovská zmluva založená na slobodnej vôli zmluvných strán, nezaťaženej žiadnou\n\nprávne relevantnou vadou, podrobiť sa právomoci rozhodcu a výsledku rozhodcovského konania. Toto\nrozhodnutie zahŕňa vždy aj implicitné zrieknutie sa niektorých zložiek súdnej ochrany (napr. možnosť\npredložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru, či podať návrh ústavnému súdu ohľadne súladu právnych\npredpisov).\n16.1. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.\nslabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.\nsilnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť\nindividuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Preto treba aspoň rámcovo\nvymedziť, ktoré, resp. aké podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom\ndôsledkom je to, že sú zo zákona neplatné. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzatvára\nzmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, „profesionálne znalý podnikateľ“ dodáva\ntovar alebo služby so zárukou kvality. V spotrebiteľských zmluvách je zakázané používať neprijateľné\npodmienky, ktorých úprava je obsiahnutá v § 53 OZ.\n16.2. V § 53 ods. l OZ zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva\nnesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach\nzmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ak by zmluva obsahovala ustanovenia spôsobujúce\nnerovnováhu v právach a povinnostiach, ale v neprospech dodávateľa, takáto podmienka by v zmysle\ntejto právnej úpravy nebola neplatná. Čo treba rozumieť „značnou nerovnováhou“, možno vydedukovať\nz úpravy neprijateľných podmienok upravených v ods. 4 § 53 OZ. Za značnú nerovnováhu treba\nvždy považovať také právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje\nuplatňovanie nárokov, ktorými sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, resp. nápravy už prijatého plnenia\n(vrátane uplatnenia nárokov vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, omeškanie či škodu), alebo ktoré\nsa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy.\n16.3. Ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa vzťahuje iba na tie spotrebiteľské zmluvy, pri\nuzatváraní ktorých spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale nemohol/\nnemôže ovplyvniť ich obsah, teda ktoré sú vopred pripravené, naformulované. Pri iných spotrebiteľských\nzmluvách, kde sa dojednávajú podmienky individuálne, sa ich neprijateľnosti nemožno dovolávať.\n16.4. V ods. 2 a 3 § 53 OZ sa spresňuje, ktoré podmienky, ak boli individuálne dojednané, sa za\nneprijateľné nepovažujú. V prípade pochybností, či sporu musí dodávateľ preukázať, že zmluvné\npodmienky boli dohodnuté individuálne. Ak to nepreukáže, platí, že neboli individuálne dojednané.\n16.5. Právnym následkom neprijateľnej zmluvnej podmienky je absolútna neplatnosť takéhoto\nzmluvného dojednania.\n16.6. Pojmovým znakom neprijateľnej podmienky je, že nemôže ísť o zmluvné ustanovenie, ktoré\nby bolo zmluvnými stranami individuálne dojednané (§ 53 ods. 1 druhá veta OZ). V prípade\nzmlúv, nedojednaných individuálne, ide o tzv. adhézne zmluvy, pri ktorých adresát nemá možnosť\nnegociačným vyjednávaním zmeniť predložený návrh obsahu zmluvy a tým dochádza k „výraznému\nobmedzovaniu zmluvnej voľnosti, pretože pri nich odpadá negociačné konanie zmluvných strán o\nobsahu zmluvy“ (LAZAR, J. a kol.: Občianske právo hmotné: všeobecná časť - rodinné právo: vecné\npráva; 1., 3. dopln. a preprac. vyd., Bratislava, IURA EDITION, 2006, s. 54.). Zákonodarca prezumuje,\nže individuálne dojednaná nie je zmluva, s ktorou sa spotrebiteľ mohol oboznámiť pred podpisom, ale\nnemohol ovplyvniť jej obsah. V súvislosti s otázkou individuálneho dojednania stanovuje § 53 ods. 3\nOZ prezumpciu, podľa ktorej ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi\ndodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.\n16.7. Zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov doplnil do § 53 ods. 4 OZ nové písmeno r). Podľa tohto ustanovenia sa za\nneprijateľnú podmienku považujú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktoré umožňujú, aby\nbol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených\nv zákone č. 335/2014 Z. z. K zásadným požiadavkám podľa tohto zákona (§ 3 ods. 2 zákona č.\n335/2014 Z. z.) patrí to, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva musí byť písomná, obsahovo a formálne\noddelená od spotrebiteľskej zmluvy a nesmie obsahovať dojednania, ktoré nesúvisia so spotrebiteľským\nrozhodcovským konaním. Písomná forma spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy je zachovaná aj vtedy,\nak bola uzavretá elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie jej obsahu a identifikáciu\n\nzmluvných strán, ktoré spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu uzavreli. Podľa § 3 ods. 4 zákona č.\n335/2014 Z. z. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nesmie obsahovať dohodu o osobe konkrétneho\nrozhodcu. Zásadné je aj to, že nie je možné v rozhodcovskej zmluve vylúčiť možnosť, aby sa spotrebiteľ\nmohol aj napriek uzatvorenej rozhodcovskej zmluve obrátiť na súd (§ 3 ods. 6 zákona č. 335/2014\nZ. z.). Podľa intertemporálneho ustanovenia - § 879s OZ sa táto podmienka bude skúmať pri tých\nspotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté po 31. decembri 2014 (Cirák, J., Hanzelová, I. a kol.:\nObčianske právo s vysvetl., vydanie 2009, Wolters Kluwer s. r. o., komentár k § 53 OZ).\n17. Najvyšší súd v mnohých svojich rozhodnutiach (viď napr. R 66/2013, sp. zn. 3ECdo/105/2014,\n4Cdo/34/2013, 2ECdo/148/2013, 4Cdo/56/2013, 5ECdo/210/2013, 7ECdo/30/2013, 8ECdo/179/2014 a\nďalšie) judikoval, že rozhodnutie vydané na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky je rozhodnutím\nničotným, nevyvolávajúcim žiadne právne účinky. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva\nmedziiným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.\nPredpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi\nzmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky; absolútna\nneplatnosť tohto právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.\n18. V rozhodnutí R 68/2013 najvyšší súd uvádza, že v spotrebiteľských veciach klasická rímska\nprávna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje\npráva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu\nprincípu - princípu ochrany práv spotrebiteľa. V dôsledku toho aj v prípade, že spotrebiteľ ako účastník\nrozhodcovského konania nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej\nzmluvy v rozhodcovskom konaní alebo podľa ustanovení ZoRK je exekučný súd oprávnený a zároveň\npovinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky); v prípade zistenia, že\nrozhodcovská zmluva (doložka) nebola (platne) uzavretá, musí exekučný súd konštatovať rozpor\nrozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského\nrozsudku. Tým exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.\n19. V rozhodnutí R 77/2015 najvyšší súd prijal záver, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť\nprávomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku\nveci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy.\nAk je rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna\nneplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa\nna takúto doložku (zmluvu) hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu\nneplatnosť (každého) právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex officio).\n20. Vyššie uvedené teoretické a aplikačné východiská sú použiteľné v prejednávanom spore.\nZohľadňujúc ich dovolací súd zastáva názor, že nie je nesprávny záver odvolacieho súdu, že nárok\nžalobcu voči žalovanej je premlčaný, pretože premlčacia doba sa nezastavila a plynula po celý čas ako\nrozhodcovského, tak aj exekučného konania.\n21. V prejednávanej veci si žalobca žalobou podanou súdu prvej inštancie 20. mája 2016 uplatnil voči\nžalovanej zaplatenie sumy 22.665,12 eur s prísl. na základe uzatvorenej zmluvy o poskytnutí peňažných\nprostriedkov na prefinancovanie bývania č. XXXXX/XXXXXX z 12. februára 2008 medzi právnym\npredchodcom žalobcu VOLKSBANK Slovensko a. s. ako veriteľom a D. A. a žalovanou, ako dlžníkmi\n(ďalej aj „úverová zmluva“ alebo „zmluva o úvere“) a podľa tejto zmluvy poskytnutého peňažného plnenia\nveriteľom dlžníkom vo výške 75.018,26 eur s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 5,40 %. Dlžníci\nporušili povinnosť splácať úver riadne a včas, preto žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku\ndňu 25. januára 2011, pričom úverová pohľadávka žalobcu ku dňu 30. septembra 2011 predstavovala\nsumu vo výške 76.918,56 eur. Zaplatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere bolo zabezpečené záložným\nprávom zriadeným v prospech žalobcu, ako záložného veriteľa, na nehnuteľnostiach vo vlastníctve\ndlžníka D. A.. Uznesením Okresného súdu Nitra z 29. decembra 2010 sp. zn. 31K/48/2010, bol na\nmajetok dlžníka D. A. vyhlásený konkurz, v ktorom boli založené nehnuteľnosti speňažené. V\nzmysle konečného rozvrhu výťažku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa (žalobcu) z 25. januára\n2012, suma určená na uspokojenie pohľadávky predstavovala 52.385,06 eur, ktorý výťažok sa započítal\nna príslušenstvo a vo zvyšku na istinu uplatnenej pohľadávky (na istinu započítaných 47.980,27 eur;\nna úroky započítaných 1.364,29 eur; na úroky z omeškania započítaných 10,98 eur; na poplatky\nzapočítaných 3.029,52 eur spolu 52.385,06 eur). S poukazom na uvedené pohľadávka žalobcu po\n\nzapočítaní výťažku predstavovala síce sumu 24.533,50 eur, v súdnom konaní si žalobca uplatnil nárok\nna zaplatenie 22.665,12 eur s prísl.\n21.1. Uplatneniu nároku žalobcu súdnou cestou predchádzalo uplatnenie jeho nároku vo výške\n24.533,50 eur s prísl. návrhom z 10. novembra 2011 v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej\ndoložky ako súčasti zmluvy o úvere. Rozhodcovský súd rozsudkom z 26. júna 2012 sp. zn. II/2011-8324\nuložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 24.533,50 eur s ročným úrokom z\nomeškania vo výške 9 % od 31. januára 2012. Na základe právoplatného (6. júla 2012) a vykonateľného\n(9. júla 2012) rozhodcovského rozsudku sa žalobca domáhal núteného výkonu rozhodnutia v exekučnom\nkonaní, a to podaním doručeným súdnemu exekútorovi 24. augusta 2012. Uznesením Krajského súdu v\nNitre z 21. januára 2014 č. k. 25CoE/242/2013-46 bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Nitra z 8.\nnovembra 2012 č. k. 28Er/506/2012-23, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie, pretože krajský súd (v zhode s okresným súdom) vychádzajúc zo\nzistenia, že medzi oprávnenou a povinnou bola uzavretá zmluva o úvere ako spotrebiteľská zmluva a\núver na základe nej poskytnutý ako spotrebiteľský podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001\nZ. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských\núveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, konštatoval s poukazom na ustanovenie § 52\na nasl. OZ a Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských\nzmluvách, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou\npodmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Krajský súd uzavrel, že pokiaľ právomoc\nrozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že\nrozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore so zákonom nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným\ntitulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla\nv rámci exekúcie domáhať.\n21.2. Na základe žalobcom podaného dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd\nuznesením z 27. apríla 2015 sp. zn. 5ECdo/153/2014 dovolanie odmietol so záverom, že odvolací súd i\nexekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na\nvykonanie exekúcie posúdili správne, keď konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej\ndoložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a\npovinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.\n21.2.1. Najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5ECdo/153/2014 uviedol: Rozhodcovský\nrozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská\nzmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá\nprávomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok\nprávomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,\nmá v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského\nrozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej\núpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné\nodvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach\na povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.\nOprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s\nexistenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002\nZ. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo §\n40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského\nkonania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska\nprávna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži\nsvoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení\nv prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať\nrozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by\ntieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak\nnie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach\nustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník\nrozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť\nrozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený\na zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného\n\nnedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci\nmateriálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz\nvyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.\n22. V prejednávanom spore zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu\na žalovanou 12. februára 2008 vyplynulo, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc\nrozhodcovského súdu, bola uvedená ako súčasť zmluvy o úvere v bode V. Rozhodcovská doložka,\npodľa ktorej „dlžník súhlasí, aby prípadné spory vzniknuté z uzavretia tohto obchodu boli rozhodnuté\nprednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej\nbankovej asociácie so sídlom v Bratislave podľa Rokovacieho poriadku Stáleho rozhodcovského súdu\nSlovenskej bankovej asociácie.“ K právnemu posúdenia rozhodcovskej doložky s takýmto (a obdobným)\nobsahom už najvyšší súd zaujal závery v množstve svojich rozhodnutí, v ktorých konštatoval, že\ntakáto rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech\nspotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky\nvyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu (k tomu pozri mutatis mutandis rozhodnutia\nnajvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1ECdo/12/2014, 2ECdo/147/2013, 3Cdo/13/2013, 4ECdo/92/2014,\n5Cdo/44/2013, 6ECdo/184/2013, 5ECdo/153/2014). Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť\nprávomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol založiť prekážku\nveci právoplatne rozhodnutej (R 77/2015).\n23. V prejednávanom spore odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru,\nže žalobca si svoju pohľadávku voči žalovanej uplatnil až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, keď\nžalovaná vzniesla námietku premlčania, na ktorú súd musel prihliadať a nemohol premlčané právo\nžalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 OZ).\n23.1. Súd prvej inštancie uviedol, že „Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania. Žalobca sa bránil\ntým, že predmetná pohľadávka nemôže byť premlčaná, nakoľko žalobca si po skončení konkurzného\nkonania uplatnil zostatok pohľadávky v rozhodcovskom konaní a následne v exekučnom konaní,\nktoré bolo ukončené až uznesením Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2015 sp. zn. 5ECdo/153/2014.\nŽalobca poukazoval na ustanovenie § 112 OZ (...) Zároveň poukazoval na § 19 ods. 1 zákona č.\n244/2002 Z. z. s tým, že vzhľadom na tieto ustanovenia potom premlčacia doba spočívala. Súd sa s\ntýmto tvrdením žalobcu nestotožnil, nakoľko v danom prípade nebola splnená podmienka uplatnenia\npráva „na súde alebo u iného príslušného orgánu“ v zmysle § 112 OZ, keďže rozhodcovský súd\nnemožno považovať za „príslušný orgán“, nakoľko v exekučnom konaní bola jednoznačne konštatovaná\nneprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky. Tak, ako právny zástupca žalovanej aj súd poukazuje\nna rozhodnutia súdov v obdobných veciach, a to napr. rozsudok KS v Košiciach sp. zn. 6Co/116/2014\nz 21. októbra 2014, v ktorom sa uvádza, že „s otázkou spočívania premlčacej doby v zmysle § 112\nObč. zák. počas rozhodcovského konania sa súd prvého stupňa dôsledne a správne vyporiadal v\ndôvodoch napadnutého rozsudku. Podstatnou je tá skutočnosť, že ak žalobca uplatnil svoje právo\nna rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozsudok v dôsledku neplatnej\nrozhodcovskej doložky, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu, a tým nie je splnená podmienka\nuplatnenia práva u príslušného orgánu v zmysle ustanovenia § 112 Obč. zák. ako je toto ustanovenie\ncitované v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca preto po získaní časti pohľadávky v konkurznom\nkonaní dňa 25. 01. 2012, mohol svoj nárok na zaplatenie zvyšnej sumy včas uplatniť v súdnom konaní,\nprípadne po vydaní uznesenia OS Nitra sp. zn. 28Er/506/2012 z 8. novembra 2012, ktorým bola\nzamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, a v ktorom bola konštatovaná neplatnosť\nrozhodcovskej doložky.“\n23.2. Odvolací súd uviedol, že „Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou\nodvolacou námietkou žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne rozhodol, že žalobou\nuplatnený nárok žalobcu je premlčaný, v dôsledku čoho bolo dôvodné žalobu zamietnuť. S poukazom na\nodvolaciu argumentáciu žalobcu nebolo pritom sporné, že na danú vec je potrebné aplikovať trojročnú\npremlčaciu dobu v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Spočívanie premlčacej doby podľa § 112\nObčianskeho zákonníka môže veriteľ dosiahnuť uplatnením práva na súde alebo u iného príslušného\norgánu. Zo znenia predmetného ustanovenia je možné a contrario vyvodiť, že ak veriteľ v premlčacej\ndobe uplatní právo u iného nepríslušného orgánu, hoci v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia\ndoba od tohto uplatnenia po dobu trvania konania plynie naďalej a nedochádza k jej spočívaniu. V\nposudzovanom prípade žalobca uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal\n\nprávomoc vydať rozsudok v dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky, čím nebola splnená podmienka\nuplatnenia práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Keďže k spočívaniu\npremlčacej doby v danej veci nedošlo a nedošlo ani k jej predĺženiu listom žalovanej z 23. 07. 2012,\nktorý z hľadiska jeho obsahu nemožno považovať za uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky podľa § 558\nObčianskeho zákonníka, žalobca si svoju pohľadávku voči žalovanej uplatnil až po uplynutí trojročnej\npremlčacej doby. (...)“\n24. V prejednávanom spore oba súdy nižšej inštancie založili svoje rozhodnutie na tom názore, že\npohľadávka žalobcu voči žalovanej je premlčaná, pretože v danom prípade nebola splnená podmienka\nuplatnenia práva „na súde alebo u iného príslušného orgánu“ v zmysle § 112 OZ, nakoľko uplatnenie\npráva žalobcu pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave\nako rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej a neplatnej rozhodcovskej doložky nemožno\npovažovať za uplatnenie na „príslušnom orgáne“. Podľa súdov bola podstatnou tá skutočnosť, že ak\nžalobca uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozsudok\nv dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu. Tento\nprávny záver je súladný s vyššie citovanou judikatúrou najvyššieho súdu a dovolací súd sa s ním, ako\naj s jeho odôvodnením súdmi nižšej inštancie, plne stotožňuje.\n25. Aj podľa názoru dovolacieho súdu v zmluve o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom\nžalobcu a\nžalovanou 12. februára 2008 formulovaná rozhodcovská doložka znemožňovala\nspotrebiteľovi v prípade podania žaloby dodávateľom, dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným\nsúdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcovského\nsúdu dodávateľom bol súčasťou zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal\nmožnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať\nalebo odmietnuť. V skúmanom prípade nemožno uvažovať nad tým, že by rozhodcovská doložka bola\nindividuálne dojednanou zmluvnou podmienkou. Zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá\nje súčasťou zmluvy vopred pripravenej dodávateľom, nie je možné odvodiť, že právnym predchodcom\nžalobcu bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkom a títo mali možnosť\njeho návrh buď prijať alebo odmietnuť. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá\nindividuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil\nna ňu. Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také,\ns ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich\nobsah, pričom ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a\nspotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Dôkazné bremeno o individuálnom dojednaní\nrozhodcovskej doložky so spotrebiteľom spočíva na žalobcovi, tento však v tomto smere neprodukoval\nžiadne dôkazy, ani netvrdil rozhodujúce skutočnosti, ktorými by preukazoval individuálnu dohodu s\ndlžníkmi (žalovanou) na riešení sporov medzi nimi v rozhodcovskom konaní. V porovnaní s ostatnými\nzmluvnými podmienkami je pritom význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu,\nsúkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán,\ns cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola\nosobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu zmluvy, teda zo vzťahu fakticky\nnerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym\nsúdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu\nsi svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, neuvedomuje.\nRozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej\nprávnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude\nrozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto\nje namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského\nsúdu objektívne. Okrem toho, táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po\nvzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.\n25.1. Rozhodcovská doložka v danom prípade zakladá prednostné (prioritné) rozhodovanie\nrozhodcovským súdom a znemožňuje spotrebiteľovi výber medzi všeobecným súdom a\nrozhodcovským súdom. Zmluvná podmienka obsiahnutá v úverovej zmluve účastníkov v podobe\nrozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory v prípade žaloby podávanej veriteľom prejedná vopred\nvybraný rozhodcovský súd, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných\nstrán v neprospech spotrebiteľa, a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd\nv ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť,\n\naby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Pretože rozhodcovská doložka je\nneprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná a\nnemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Inak povedané vopred\ndodávateľom vymienený „Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave“\nnebol príslušným orgánom na prejednanie a rozhodnutie danej veci. V dôsledku toho podaním návrhu\nna začatie konania na tento orgán ani pokračovaním v začatom konaní nemohlo dôjsť k zastaveniu spočívaniu premlčacej lehoty.\n26. Podľa rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. februára 2011 „pokiaľ súd vyslovil\nnázor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu\nštátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná\na prieči sa dobrým mravom a výkon práva a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.\nže rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ustanovenia § 52 a nasl.\nObčianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery\nsúdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu\nzákladných práv sťažovateľa nedošlo“ (obdobne aj následne vydané rozhodnutia ústavného súdu z 20.\nseptembra 2017 sp. zn. III. ÚS 572/2017 a z 8. marca 2018 sp. zn. II. ÚS 149/2018).\n27. Zhrnúc uvedené je možné konštatovať, že súdy nižšej inštancie boli v zásade toho názoru, že\npremlčacia doba neplynie od uplatnenia nároku aj na takom orgáne, akým je rozhodcovský súd. V\nprerokúvanej veci bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie\nexekúcie z dôvodu, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je absolútne\nneplatným zmluvným dojednaním (§ 53 ods. 5 OZ), preto pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola\nzaložená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu\nv zmysle § 112 OZ. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez toho, aby\ndovolateľ mal k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom. Premlčacia\ndoba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania, a\npreto dovolateľ musí niesť následky jej plynutia.\n28. Pokiaľ ústavný súd vytýkal najvyššiemu súdu, že nereflektoval na jeho nález sp. zn. III. ÚS 486/2018\nz 15. apríla 2021 (pozri bod 6.6. tohto rozhodnutia), v ktorom ústavnej sťažnosti nevyhovel, dovolací súd\npoukazuje aj na odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k odôvodneniu uvedeného nálezu, z ktorého\nmedziiným vyplýva, že (2) ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 572/17 rozhodoval o porovnateľnej\nprávnej otázke a uzavrel, že,,Ak veriteľ uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca\nnemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle\n§ 112 Občianskeho zákonníka. Zachovanie účinkov podanej žaloby pred takýmto rozhodcovským\nsúdom a spočívanie plynutia premlčacej doby totiž nie je pre tento prípad nikde zakotvené.“ (3) Odklon\nod už uvedeného právneho názoru je riešiteľný v pléne ústavného súdu (§ 13 ods. 1 zákona o\nústavnom súde). Podľa názoru sudcu dotknutá téma vyžaduje predloženie veci plénu ústavného súdu.\nOkrem právnej otázky ,,príslušného orgánu“ podľa § 112 Občianskeho zákonníka si téma vyžaduje\nkomplexnejšie posúdenie účinkov neprijateľnej zmluvnej podmienky (aj spätných) vrátane ústavne\nkonformnej interpretácie slov ,,a v začatom konaní riadne pokračuje“. (4) Bez toho, aby boli dotknuté\nustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo\nslužieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe\nuzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí (čl. 4\nSmernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). (5)\nUvedené ustanovenie stanovuje jeden z cieľov smernice. Proces rozhodnutia o neprijateľnosti zmluvnej\npodmienky je podstatne zložitejší, ako sa môže na prvý pohľad javiť. Zmluvnú podmienku treba posúdiť\nnie izolovane, ale s ostatnými zmluvnými podmienkami, prípadnými inými zmluvami, a zohľadniť všetky\nokolnosti prípadu. V preskúmavanej veci posudzoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky exekučný\nsúd. Na jeho rozhodnutie nadväzujú dôležité právne vzťahy, okrem iného aj posudzovaná otázka\nspočívania premlčacej doby a s tým úzko súvisí aj otázka právnej istoty, a teda aj plynutia času na\núčely premlčania. (6) Ak v okolnostiach predmetnej veci neboli podmienky na predloženie veci plénu\nústavného súdu, rozhodne je to právna otázka nateraz riešená tak, že si na jej posúdenie takúto formáciu\nrozhodovania ústavného súdu vyžaduje.\n29. Dovolací súd súčasne poukazuje aj na vyššie zmieňované skoršie rozhodnutia ústavného súdu z\n20. septembra 2017 sp. zn. III. ÚS 572/2017 a z 8. marca 2018 sp. zn. II. ÚS 149/2018 s opozitným\n\nprávnym názorom voči právnemu názoru vyjadrenému v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. III. ÚS\n486/2018 z 15. apríla 2021.\n29.1. Z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 572/2017, okrem iného, vyplýva: (...) Ak veriteľ uplatnil\nsvoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok,\nnejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Zachovanie\núčinkov podanej žaloby pred takýmto rozhodcovským súdom a spočívanie plynutia premlčacej doby\ntotiž nie je pre tento prípad nikde zakotvené. Krajský súd bol v zásade toho názoru, že premlčacia doba\nneplynie od uplatnenia nároku aj na takom orgáne, akým je rozhodcovský súd, avšak v konkrétnej\nprerokúvanej veci bola exekúcia vedená na okresnom súde pod sp. zn. 23Er/603/2012 zastavená\nz dôvodu, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným zmluvným\ndojednaním, a preto sa na ňu prihliada tak, ako keby nebola v zmluve uvedená. Preto ak sťažovateľka\nuplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský\nrozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka.\nSamotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez toho, aby sťažovateľka mala\nk dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom. Premlčacia doba sa preto\nnezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania, a preto sťažovateľka\nmusí niesť následky jej plynutia. (...)\n29.2. Z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 149/2018 tiež vyplývajú totožné závery všeobecných\nsúdov v otázke aplikácie § 112 OZ (viď konštatovanie krajského súdu: „Správne sú právne\nnázory okresného súdu, že vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, nie je možné uvažovať o\nzastavení plynutia premlčacej doby za čas, keď žalobca (jeho právny predchodca) uplatnil nárok na\nrozhodcovskom súde a tento vydal aj rozsudok, ktorý však v exekučnom konaní bol vyhodnotený\nako nulitný (nespôsobilý exekučný titul), keďže samotná rozhodcovská doložka v úverovej zmluve\nbola postihnutá absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho rozhodca nemal právomoc rozhodnúť v\nrozhodcovskom konaní o uplatnenom nároku žalobcu (jeho právneho predchodcu).“ Ústavný súd v\ntomto rozhodnutí konštatoval, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, pričom v odôvodnení v bode\n7.3. uviedol: „Súdy odpovedali na všetky ťažiskové premenné v danej veci jasne a ústavne udržateľne\nformulovali svoje závery o (i) premlčaní pohľadávky sťažovateľky voči žalovanej, (ii) nezastavení plynutia\npremlčacej doby za čas, keď sťažovateľka (jej právny predchodca) uplatnila nárok na rozhodcovskom\nsúde a tento vydal aj rozsudok, (iii) vyhodnotení rozhodcovského rozsudku ako nulitného (nespôsobilý\nexekučný titul), keďže samotná rozhodcovská doložka v úverovej zmluve bola postihnutá absolútnou\nneplatnosťou, v dôsledku čoho rozhodca nemal právomoc rozhodnúť v rozhodcovskom konaní o\nuplatnenom nároku. Tieto závery a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich\npovažovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v\ntomto prípade zasahovať.“\n29.3. Z vyššie uvedeného je zjavné, že rozhodovacia prax ústavného súdu v tejto otázke nie je celkom\njednotná.\n30. Vychádzajúc z uvedeného, s akcentom na nie celkom jednotnú rozhodovacia prax ústavného\nsúdu v tejto otázke, ako aj skutkových okolností prejednávaného sporu, keď rozhodcovská doložka v\nprejednávanom spore nebola súčasťou dojednaných obchodných podmienok (ako to bolo vo veci sp.\nzn. III. ÚS 486/2018), ale bola obsiahnutá v zmluve o úvere ako spotrebiteľskej zmluve a s poukazom\nna § 52 a nasl. OZ a Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach\nv spotrebiteľských zmluvách, súdy ju vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko „(...)\nsprávne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola\nindividuálne dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v\nneprospech povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o poskytnutí\npeňažných prostriedkov na prefinancovanie bývania uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva,\nže rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy v čl. V\ntejto zmluvy. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili\nnevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho\nexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred\nsúdom“ (z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5ECdo/153/2014), dovolací súd zastáva názor, že\nprávne názory súdov nižšej inštancie v tejto otázke nemožno považovať za nesprávne.\n\n30.1. Polemika žalobcu s rozhodnutiami súdov nižšej inštancie (okresného a krajského súdu) v\notázke právneho posúdenia námietky premlčania nároku, je založená na právnom závere, že v zmysle\nustanovenia § 112 OZ mu neplynula premlčacia doba v intervale, keď nárok z úverovej zmluvy uplatnil\nproti žalovanej v rozhodcovskom konaní a následne v exekučnom konaní. Uvedenú skutočnosť považuje\nza uplatnenie nároku na príslušnom orgáne a riadne pokračovanie v začatom konaní. S názorom\nžalobcu na posudzovanie plynutia premlčacej doby podľa § 112 OZ v prejednávanej veci sa najvyšší\nsúd nestotožňuje.\n30.2. Správne sú právne názory súdov nižšej inštancie, že vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, nie\nje možné uvažovať o zastavení plynutia premlčacej doby za čas, keď žalobca (jeho právny predchodca)\nuplatnil nárok na rozhodcovskom súde a tento vydal aj rozsudok, ktorý však v exekučnom konaní bol\nvyhodnotený ako nulitný (nespôsobilý exekučný titul), keďže samotná rozhodcovská doložka v úverovej\nzmluve bola postihnutá absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho rozhodca nemal právomoc\nrozhodnúť v rozhodcovskom konaní o uplatnenom nároku žalobcu (jeho právneho predchodcu). K\notázke ne/platnosti rozhodcovskej doložky bol právoplatne vyslovený právny názor v exekučnom konaní\n(pozri body 21.2. a 21.2.1. tohto rozhodnutia), preto s poukazom na ustanovenie § 194 ods. 2 CSP bolo\npotrebné z rozhodnutia súdov o tejto otázke vychádzať, t. j. vychádzať z premisy, že rozhodcovská\ndoložka v úverovej zmluve bola dojednaná neplatne a už nie je potrebné sa v tomto konaní relevanciou\ndoložky zaoberať (aj keď dovolací súd vyjadril svoj právny názor aj k tejto otázke, pozri body 25. a 25.1.\ntohto rozhodnutia). Krajský súd v zhode s okresným súdom v otázke právneho posúdenia premlčania\nnároku žalobcu podľa § 100 a § 103 OZ a v otázke spočívania premlčacej doby podľa § 112 OZ vo\nveci správne rozhodol a správny je jeho právny záver o premlčaní uplatneného nároku, v dôsledku čoho\nbola žaloba zamietnutá.\n30.3. Podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižšej inštancie odpovedali na všetky kľúčové otázky v danej\nveci jasne, zrozumiteľne a presvedčivo formulovali svoje závery o (i) premlčaní pohľadávky žalobcu\nvoči žalovanej, (ii) nezastavení plynutia premlčacej doby za čas, keď žalobca (jeho právny predchodca)\nuplatnil nárok na rozhodcovskom súde a tento vydal aj rozsudok, (iii) vyhodnotení rozhodcovského\nrozsudku ako nulitného (nespôsobilý exekučný titul), keďže samotná rozhodcovská doložka v úverovej\nzmluve bola postihnutá absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho rozhodca nemal právomoc rozhodnúť\nv rozhodcovskom konaní o uplatnenom nároku, preto (iv) nemohlo dôjsť k zastaveniu plynutia premlčacej\ndoby ani v exekučnom konaní na základe nespôsobilého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku\nvydaného v rozpore so zákonom).\n30.4. Správnosť vyššie uvedeného právneho názoru potvrdzuje aj neskôr prijatý § 93b zákona č.\n483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,\npodľa ktorého s účinnosťou od 1. decembra 2009 má banka povinnosť predložiť spotrebiteľovi návrh na\nuzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému\nsa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v\nrozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné\ninformácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní (sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo\n16. januára 2013).\n31. Pokiaľ právny predchodca žalobcu nevyjednal so žalovanou ako spotrebiteľom individuálne\nrozhodcovskú doložku, neponúkol jej možnosť výberu ne/prijať rozhodcovskú doložku (bližšie pozri\nbod 25. a 25.1. tohto rozhodnutia), príp. takýto postup nebol žalobcom doložený listinami\npripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky.\nRozhodcovská zmluva/doložka uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako\nprejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa\nvyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba\nkonkrétne znamená.\n32. Vzhľadom na uvedené nie je možné súhlasiť, že takto jednostranne (nie oboma zmluvnými\nstranami) vymienená rozhodcovská doložka ako súčasť štandardnej zmluvy o úvere ako bankovej\nzmluvy mohla nastoliť stav právnej istoty pre obe zmluvné strany. Pokiaľ si žalobca takto jednostranne\nvymienil rozhodcovskú doložku, mohol predpokladať, aj s ohľadom na dovtedajšiu jednoznačnú\nprospotrebiteľskú rozhodovaciu prax, potenciálnu možnosť jej neplatnosti a ďalších právnych dôsledkov\nz tohto vyplývajúcich (čo sa neskôr aj stalo) a v záujme ochrany svojich práv si právo zo zmluvy mohol a\n\nmal uplatniť na súde v zmysle § 112 OZ a nie na rozhodcovskom orgáne, o ktorom ako inom príslušnom\norgáne napokon ani normatívna právna úprava (§ 112 OZ) výslovne nehovorí. Nemožno tak uzavrieť,\nže žalobca dôvodne vychádzal z nepochybného a nespochybneného zmluvného dojednania a nárok\nsi uplatnil na inom, na základe zmluvy, príslušnom orgáne. Ak tak žalobca urobil, konal neopatrne,\nneracionálne a neodborne a navyše v rozpore so záujmom ochrany svojich práv, čím nemohlo dôjsť k\npopretiu zmyslu § 112 OZ, ktorého účelom je ochrana oprávnenej osoby pred plynutím premlčacej doby\nv prípade riadneho uplatnenia nároku v konaní na „súde alebo u iného príslušného orgánu“. Vzhľadom\nna uvedené skutočnosti v danom prípade zo strany žalobcu nedošlo k riadnemu uplatneniu nároku.\nNavyše výklad § 112 OZ preferovaný žalobcom je jednostranný, prododávateľský a protispotrebiteľský.\n32.1. Dovolací súd k vyššie uvedenému pripomína notoricky známu problematiku spotrebiteľského\npráva vrátane spotrebiteľských zmlúv a ich kontrolu, najmä z hľadiska neprijateľných\nzmluvných podmienok a ich dôsledkoch pre zmluvné strany (dodávateľa i spotrebiteľa). Napriek\nvedomosti dodávateľov o právnej existencii neprijateľných zmluvných podmienok a ich dôsledkoch v\nspotrebiteľských zmluvách sa stále vyskytujú zmluvné podmienky, ktorú môžu byť posúdené ako\nneprijateľné podmienky z rôznych dôvodov. Podľa názoru dovolacieho súdu dodávatelia nie vždy dbajú\nna dôslednú formuláciu zmluvných dojednaní, resp. ich jednoznačné individuálne dojednanie napriek\ntomu, že v spotrebiteľských sporoch platí princíp ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej strany a\nuplatňuje sa výklad čo najviac v prospech spotrebiteľa, a v prípade, ak nevedia dostatočným spôsobom\npreukázať, že zmluvné dojednania tak, ako sú obsiahnuté v zmluve, boli dojednané individuálne medzi\nstranami, platí, že zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú\nza individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 OZ). Uvedená nedbalosť dodávateľov nemôže byť na ťarchu\nspotrebiteľov a ani zhojená právnym princípom pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať).\nNapokon tradičným súkromnoprávnym princípom je vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“\nalebo „nech si každý stráži svoje práva“), preto pacta sunt servanda nemôže predstavovať jednostranný\nnástroj ochrany subjektívnych práv dodávateľa bez zreteľa na subjektívne práva druhej zmluvnej strany\nspotrebiteľa (princípy spotrebiteľského práva), a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične,\nteda obsahovo vecne (argumentačne). Ak žalobca ako skúsený, profesionálny podnikateľ (dodávateľ)\nnestrážil si svoje práva a nepodal žalobu na súd, ale nárok si uplatnil na inom, na základe zmluvy,\npríslušnom orgáne (rozhodcovskom súde) aj napriek tomu, že zachovanie účinkov podanej žaloby pred\nrozhodcovským súdom a spočívanie plynutia premlčacej doby nie je pre tento prípad nikde výslovne\nupravené, vystavil sa riziku možného premlčania svojho nároku.\n33. Pokiaľ dovolateľ podaniami (z 31. októbra 2019 a z 31. marca 2022) doručenými najvyššiemu súdu\npo uplynutí zákonnej lehoty odkazoval aj na rozhodnutie ÚS ČR zo 17. júla 2019 sp. zn. I. ÚS 1091/19\na rozhodnutia NS ČR sp. zn.: 29Cdo/41/2014, 23Cdo/41/2014, 33Cdo/5258/2016, 29ICdo/41/2014 a\n23ICdo/19/2015 (R 99/2017), dovolací súd aj napriek skutočnosti, že na vyššie uvedené podania žalobcu\nnie je povinný prihliadať (§ 436 CSP v spojení s § 437 CSP) nad rámec vyššie uvedeného považuje\nza potrebné uviesť:\n33.1. V rozhodnutí sp. zn. 33Cdo/5258/2016 o zaplatenie 37.510,00 Kč s prísl. titulom zmluvy o úvere NS\nČR zrušil rozsudok Krajského súdu v Prahe a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože právne posúdenie\nkrajským súdom, ktorý uviedol: že dôsledkom rozhodcovského a exekučného konania nebolo\nspočívanie premlčacej lehoty vymedzenej § 397 Obch. zák. Právnym úkonom v zmysle § 402 Obch.\nzák. nie je návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (exekúcia), rovnako tak začatie rozhodcovského\nkonania na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy nezastaví premlčaciu lehotu (§ 403 ods. l Obch.\nzák.) (...), nepovažoval za správne.\n33.2. V rozhodnutí sp. zn. 29ICdo/41/2014 (R 100/2017) o určenie pravosti žalobcom prihláškou\nuplatnených pohľadávok v konkurznom konaní NS ČR v časti odmietol dovolanie žalobcu a v časti\nrozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie opierajúc\na o ustanovenia zákona č. 216/1994 Zb. a svoje publikované rozhodnutia (publikované ako judikát (R)\ni nepublikované).\n33.3. V rozhodnutí sp. zn. 23ICdo/19/2015 (R 99/2017) o určenie pravosti žalobcom prihláškou\nuplatnených pohľadávok v konkurznom konaní, NS ČR zrušil rozsudok Vrchného súdu v Prahe a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie opierajúc a o ustanovenia zákona č. 216/1994 Zb., § 403 ods. l Obch.\nzák. a svoje rozhodnutia (publikované ako judikát (R) i nepublikované).\n33.4. Dovolateľom uvedené rozhodnutia NS ČR sp. zn. 29Cdo/41/2014 a sp. zn. 23Cdo/41/2014\ndovolateľ k svojím podaniam nepriložil, avšak z podania dovolateľa z 31. októbra 2019 a v\nňom citovaných častí z týchto rozhodnutí vyplýva, že citácia k rozhodnutiu sp. zn. 29Cdo/41/2014\n\nzodpovedá bodu 26.5. rozhodnutia sp. zn. 29ICdo/41/2014 (k tomu rozhodnutiu pozri bod 33.2. tohto\nrozhodnutia) a citácia k rozhodnutiu sp. zn. 23Cdo/41/2014 zodpovedá bodu 29. až 32. rozhodnutia sp.\nzn. 23ICdo/19/2015 (k tomu rozhodnutiu pozri bod 33.3. tohto rozhodnutia), preto dovolací súd sa ďalej\nuvedenými rozhodnutiami NS ČR sp. zn. 29Cdo/41/2014 a sp. zn. 23Cdo/41/2014 nezaoberal.\n33.5. Zo záverov predmetných rozhodnutí NS ČR, aj ÚS ČR opierajúcich sa o platnú právnu úpravu\nČeskej republiky (Obchodného zákonníka, konkurzného konania, zákona č. 216/1994 Zb.) a na\nzáklade nej ustálenú judikatúru NS ČR vyplýva, že aj v prípade, ak rozhodcovské konanie skončilo\nrozhodcovským rozsudkom, ktorý formálne nadobudol právoplatnosť a mal sa stať vykonateľným, ale\nktorý bol exekučným, či konkurzným súdom vyhlásený za taký, ktorý nemá právne účinky, pretože\nbol vydaný mimo rámec právomoci rozhodcu, dochádza k spočívaniu plynutia premlčacej doby. K\ntejto argumentácii dovolací súd poukazuje na odlišnosť vývoja právnej úpravy Českej republiky a z\ntoho vyplývajúcu množinu platných právnych predpisov v Českej republike v porovnaní s vývojom\na platnými právnymi predpismi v Slovenskej republike od zániku spoločného štátu (31. december\n1992), a z toho plynúcej aj odlišnej judikatúry najvyššieho súdu (Slovenskej republiky) v porovnaní\ns judikatúrou formulovanou Najvyšším súdom ČR. Napokon odlišnosť vyššie citovaných rozhodnutí\nNS ČR je založená aj na racionálnej právnej argumentácii a odlišnosti právnych vzťahov ako\nprejednávaný spor, pretože v citovaných rozhodnutiach NS ČR ide o prípady obchodnoprávnych vzťahov\npodľa vtedy platného českého Obchodného zákonníka (v súčasnosti už zrušeného novým českým\nObčianskym zákonníkom č. 89/2012 Sb.), zákona č. 216/1994 Zb., konkurzného konania bez zreteľa\nna spotrebiteľské hľadisko, spotrebiteľské zmluvy a neprijateľné zmluvné podmienky vyplývajúce z\nplatnej právnej úpravy SR, najmä Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvádzané\nrozhodnutia NS ČR, na ktoré dovolateľ odkazoval, sú pre posudzovanú vec irelevantné, napokon ide o\njudikatúru NS ČR, ktorá nie je pre rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu smerodajná (pozri R 71/2018).\n34. Vzhľadom na dosiaľ uvedené preto podľa právneho názoru najvyššieho súdu za správnu odpoveď na\notázku nastolenú dovolateľom v dovolaní v prejednávanej veci treba považovať tú, že rozhodcovský súd\nako možný „iný príslušný orgán“ v zmysle § 112 OZ pokiaľ nemal právomoc vo veci rozhodnúť, nebola\nsplnená podmienka uplatnenia práva „u iného príslušného orgánu“, potom premlčacia doba podľa § 112\nOZ nespočívala počas rozhodcovského a exekučného konania, v ktorom bola rozhodcovská doložka\nposúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je absolútne neplatná a rozhodcovský rozsudok\nza nespôsobilý exekučný titul.\n35. Pokiaľ odvolací súd vo vzťahu k dovolateľom nastolenej otázke v podstatnom uviedol: „(...) že ak\nveriteľ v premlčacej dobe uplatní právo u iného nepríslušného orgánu, hoci v začatom konaní riadne\npokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu trvania konania plynie naďalej a nedochádza k\njej spočívaniu. V posudzovanom prípade žalobca uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého\nrozhodca nemal právomoc vydať rozsudok v dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky, čím nebola\nsplnená podmienka uplatnenia práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka (...)“,\ntakéto právne posúdenie je v súlade s vyššie prezentovaným právnym názorom dovolacieho súdu a\nnepredstavuje tak nesprávne právne posúdenie veci. Odvolacím súdom zvolenú interpretáciu na vec\nsa vzťahujúcich právnych predpisov, na základe ktorej dospel k vyššie prezentovanému záveru považuje\nnajvyšší súd za správnu a zodpovedajúcu zistenému skutkovému stavu. Odvolací (i prvoinštančný) súd\njasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu zamietol a závery, ktoré prijal,\nlogicky, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol teda dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých\nsvoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po stránke právnej.\n36. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu podľa § 421 ods. 1\npísm. b) CSP v posudzovanej prvej otázke neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho\nsúdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, preto v tejto časti dovolací súd dovolanie\nžalobcu ako nedôvodné zamietol.\n37. Aj napriek skutočnosti, že ústavný súd vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel, dovolací súd\nposudzoval aj ďalšie právne otázky nastolené dovolateľom.\n37.1. Druhou právnou otázkou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, je\npodľa dovolateľa otázka: aplikujú sa na tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy so\n\nspotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. (novela OZ), ustanovenia § 52 a\nnasl. OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015 takým spôsobom, že dochádza k retroaktívnemu skráteniu\npremlčacej lehoty na tri roky? Otázku premlčania bolo podľa neho potrebné posúdiť podľa právnej úpravy\nObZ (bez ohľadu na povahu účastníkov daného vzťahu), nakoľko vzťah medzi ním a žalovanou vznikol\nz titulu poskytnutia úveru ako absolútneho obchodu. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca v dovolaní\ni náležite konkretizoval aj túto právnu otázku, ktorá v skutočnosti v sebe zahŕňa otázku aplikácie právnej\núpravy ochrany spotrebiteľa na obchodné záväzkové vzťahy v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy\nmedzi žalobcom a žalovanou, a nadväzujúcu otázku dĺžky premlčacej lehoty uplatňovanú v takomto\nvzťahu, pričom odpoveď na primárnu otázku [aplikácie spotrebiteľskej ochrany na „absolútny záväzkový\nvzťah z úverovej zmluvy uzatvorenej pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. (novela OZ)“] v sebe\nkonzumuje sekundárnu otázku (dĺžky premlčacej lehoty), resp. odpoveď na ňu. V ďalšom bolo preto\npotrebné posúdiť, či ide o otázku, ktorú už dovolací súd v minulosti vyriešil. Podľa dovolacieho súdu aj\ntakto položená otázka však už bola nastolená a vyriešená v iných dovolacím súdom posudzovaných\nveciach, ktorá skutočnosť sama osebe je dôvodom na odmietnutie dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP pre neprípustnosť (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/61/2019, 2Cdo/287/2021,\n7Cdo/283/2019, 9Cdo/37/2020).\n37.2. V rozsudku sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 21. apríla 2015 najvyšší súd uviedol, že ustanovenia o\nspotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom\nje spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Na všetky\nprávne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by\nsa inak mali použiť normy obchodného práva. Obsahovo identické právne závery, ktoré zaujal najvyšší\nsúd v uvedenom rozsudku, zaujal najvyšší súd aj v iných skutkovo a právne obdobných veciach (viď\nrozsudky z 28. mája 2015 sp. zn. 8MCdo/13/2014 a z 26. novembra 2015 sp. zn. 4MCdo/17/2014).\nDaná (takmer identická) právna otázka bola podrobne rozobratá aj v rozsudku najvyššieho súdu zo\n14. septembra 2017 sp. zn. 3Cdo/87/2017 aj s poukazom na R 36/2013. Najvyšší súd v rozsudku sp.\nzn. 3Cdo/87/2017 medziiným uviedol, že „nemá dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv.\nabsolútnym obchodom, a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné\nmať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje\nobdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na\nnepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto\nvzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý\nprijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda o typické občianskoprávne vzťahy.\nVzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade\nduplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj z hľadiska premlčania,\ndĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku,\na nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby - dokonca\naj v absolútnych obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský charakter - z ústavnoprávneho hľadiska\nnespochybnil ani ústavný súd (viď napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 402/2013). To, že\núverovú zmluvu treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, vyplýva aj z obsahu\nsmernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver\nposkytovaný, sama definuje označením „spotrebiteľ“. Problematika spotrebiteľského práva je natoľko\nobšírna, že je predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne\nsúvisiacich právnych predpisov. V rozhodnom čase - v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (10. októbra\n2005) zmluva o úvere ako taká nebola síce v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaradená do katalógu\ntam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, už od 25. novembra 2004 bolo však účinné ustanovenie §\n23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy\nuzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých\ncharakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ\nobsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.“\n37.2.1. Dovolací súd uvádza, že v prejednávanom spore v rozhodnom čase - v čase\nuzatvorenia zmluvy o úvere (12. februára 2008) bolo od 1. júla 2007 účinné ustanovenie § 3 ods.\n3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady\nč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „Každý spotrebiteľ má\nprávo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy\nuzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých\ncharakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah\n\nzmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa\nObčianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.“ (mutatis mutandis\nsp. zn. 3Cdo/87/2017 bod 21.1.).\n37.3. Dovolací súd v zmysle vyššie uvedeného uvádza, že napriek uvedenému dualizmu je\npotrebné § 52 a nasl. OZ vnímať ako ustanovenie lex specialis vo vzťahu k akémukoľvek inému\nprávnemu predpisu, ktorý reguluje zmluvné záväzky spotrebiteľa. Na všetky právne vzťahy vzniknuté\nna základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo s touto zmluvou súvisiace, najmä na vzťahy, ktoré\nvznikli pri zabezpečovaní plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, sa vždy použijú preto prednostne\nustanovenia OZ, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa bude vždy\npreferovať priorita OZ, ktorá je pre spotrebiteľa priaznivejšia, a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby\nsa na právny režim mohla použiť právna úprava ObZ.\n37.4. V kontexte uvedeného možno mať bezpochyby za to, že na všetky spotrebiteľské záväzky, a teda\naj na spotrebiteľské záväzky, ktoré sú svojou povahou tzv. absolútnym obchodom a boli uzavreté pred\núčinnosťou novelizovaného znenia § 52 ods. 2 tretia veta OZ, sa má prednostne použiť právny režim OZ\na nie ObZ. Na potvrdenie správnosti uvedenej úvahy nemá norma § 52 ods. 2 tretia veta OZ prechodné\nustanovenia. To znamená, že od jej účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.\n37.5. V posudzovanom prípade sa teda odvolací súd pri riešení predmetnej otázky v zmysle § 421\nods. 1 písm. a) CSP neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie\nuvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu.\n38. K tretej právnej otázke v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP špecifikovanej dovolateľom v dovolaní\ndovolací súd konštatuje, že odvolací súd neriešil otázku: „Aplikujú sa na tzv. absolútny obchodný\nzáväzkový vzťah z úverovej zmluvy so spotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014\nZ. z. (novela OZ), ustanovenia § 52 a nasl. OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015 takým spôsobom,\nže namiesto osobitného inštitútu uznania záväzku podľa § 323 ObZ v spojení s § 407 ods. 3 ObZ\nsa prednostne použije ustanovenie § 558 OZ o uznaní dlhu?“ Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho\nsúdu jasne vyplýva, že od vyriešenia uvedenej právnej otázky nezáviselo a ani nemohlo závisieť\nrozhodnutie odvolacieho súdu, odvolacím súdom táto otázka tak, ako ju vymedzil dovolateľ v dovolaní,\nriešená nebola. Ak odvolací súd dovolateľom nastolenú otázku neriešil, nemôže sa jej riešením na\npodklade dovolania zaoberať ani dovolací súd, inak by postupoval v rozpore s právnou úpravou a účelom\ndovolania. So zreteľom na uvedené v bodoch 37.1. až 37.4. dovolateľom nastolená právna otázka,\nnebola určujúca (kľúčová) pre meritórne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že okresný súd a odvolací súd\nneposudzovali vzťah medzi dovolateľom a žalovanou ako obchodnoprávny - túto otázku vyriešili predtým\nnež pristúpili k posudzovaniu toho, či dokument na č. l. 91 spisu sám osebe vôbec spĺňa náležitosti\nuznania dlhu (podľa OZ), nakoľko uvedený dokument bol formulovaný ako žiadosť o odklad splácania\na zníženie splátok. Od vyriešenia dovolateľom uvedenej právnej otázky rozhodnutie odvolacieho súdu\nnezáviselo, a preto táto právna otázka nemôže byť spôsobilá založiť prípustnosť podaného dovolania.\nPrípustnosť dovolania dovolateľa v tejto otázke (v tejto časti dovolania) teda z ustanovenia § 421 ods.\n1 písm. b) CSP nevyplýva.\n39. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca podal dovolanie, ktoré je síce v\nčasti prípustné, ale nie je dôvodné, pretože neopodstatnene ním napadol rozsudok odvolacieho súdu,\nktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a v časti je neprípustné. Najvyšší súd preto\ndovolanie žalobcu ako celok zamietol podľa § 448 CSP.\n40. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453\nods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi\nv plnom rozsahu.\n41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}