{"guid": "c726300f-9a39-48bd-8e14-bede363ed1b4:b2cb74d8-0d4c-4614-8b68-2abca41e01f3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2315206854.2", "spisova_znacka": "6Cdo/148/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/148/2022 z 16. 4. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. apríla 2024, sp. zn. 6Cdo/148/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:2315206854.2", "identifikacne_cislo": "2315206854", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "datum_vydania": "2024-04-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-390", "nazov": "§ 390 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-390", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-390"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-439", "nazov": "§ 439 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-439", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-439"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-390", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-439", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b2cb74d8-0d4c-4614-8b68-2abca41e01f3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2315206854.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:2315206854.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:2315206854.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/148/2022\n2315206854\n16. 04. 2024\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2024:2315206854.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu I. R., narodeného XX. Y. XXXX, J., L. XXX/XX,\nzastúpeného spoločnosťou ADVOKA, s.r.o., Bratislava, Komárnická 36, IČO: 44 449 615, proti žalovanej\nSlovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava,\nRačianska 71, za účasti intervenienta na strane žalobcu H. H., narodenej X. Y. XXXX, Q. L. XXXX, o\nnáhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10C/318/2015,\no dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/11/2021 z 25. februára 2022,\ntakto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/11/2021 z 25. februára 2022 z r u š u j e a vec mu\nv r a c i a na ďalšie konanie.\nZ r u š u j e uznesenia Okresného súdu Galanta č. k. 10C/318/2015-627 z 3. mája 2022 a č. k.\n10C/318/2015-629 z 3. mája 2022.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 10Co/11/2021 z\n25. februára 2022 potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) č. k.\n10C/318/2015-525 z 26. októbra 2020 vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 6 400\neur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania; žalobcovi priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej; intervenientovi náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal.\n2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, § 17 ods. 2 a 3, § 18 ods.\n3 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a\no zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,, zákon č. 514/2003 Z. z.“); čl. 46\nods. 1, ods. 2 vety prvej a ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 vety prvej Európskeho dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“), § 442 Občianskeho zákonníka. Na základe výsledkov\nvykonaného dokazovania považoval za preukázanú existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu\nverejnej moci, spočívajúcu v prieťahoch v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod\nsp. zn. 8Er/1188/1997, ktoré skonštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) v\nnáleze sp. zn. I. ÚS 749/2013 z 19. marca 2014. Zohľadnil prieťahy v konaní za obdobie účinnosti zákona\nč. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom v znení neskorších predpisov účinného do 30. júna 2004 a v ďalšom období za\núčinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004. Predmetom sporu bol nárok na náhradu\nušlého zisku v sume 3 530,12 eur a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený v sume 16 000 eur.\n2.1. Vo vzťahu k nároku na náhradu ušlého zisku ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno\nna preukázanie akým spôsobom mu škoda z titulu ušlého zisku vznikla. Z vykonaného dokazovania\npovažoval za preukázané, že proti žalobcovi sa viedlo viacero exekučných konaní od roku 1997 a v\n\ndanom prípade žalobca nepreukázal, že práve exekučné konanie vedené pod sp. zn. 8Er/1188/1997\nmalo negatívny dopad na jeho život, zdravie, postavenie v spoločnosti, aj keď išlo o prvé exekučné\nkonanie proti nemu. Žalobca totiž nepreukázal, že práve uvedené konanie mu neumožnilo pracovať,\npodnikať, že práve týmto konaním sa zhoršil jeho zdravotný stav. V kontexte uvedeného zároveň\npodotkol, že žalobca v základnom konaní vedenom proti nemu, nepodal odpor proti platobnému\nrozkazu, ani námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Na základe uvedeného teda dospel k\nzáveru, že medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody neexistuje priama, bezprostredná a\nneprerušená príčinná súvislosť. Vychádzajúc z uvedeného preto nárok na náhradu škody z titulu ušlého\nzisku zamietol.\n2.2. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenému vo výške 16 000 eur, súd\nprvej inštancie považoval za primerané odškodnenie právnej neistoty žalobcu v rámci životnej úrovne\nSlovenskej republiky v sume 400 eur, za každý rok neefektívnej činnosti v exekučnom konaní vedenom\npod sp. zn. 8Er/1188/1997. Zároveň zohľadnil, že žalobcovi bolo priznané odškodnenie ústavným\nsúdom vo výške 2 500 eur, preto žalobe sčasti vyhovel vo výške 6 400 eur za obdobie 16 rokov a\nv prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len ,,ESĽP“) poznamenal, že za primerané zadosťučinenie sa považuje odškodnenie priznané\nvnútroštátnym súdom asi v rozsahu 45 % sumy, ktorú by priznal sám. Zároveň poukázal na rozsudok\nESĽP vo veci Apicella proti Taliansku z 10. novembra 2004, z ktorého vyplýva spôsob výpočtu výšky\nprimeraného zadosťučinenia, ktorý spôsob na určenie výšky priznanej náhrady použil. O nároku na\nnáhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového\nporiadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“), stanovením úspechu žalovanej v rozsahu 78\n%.\n3. Odvolací súd po zrekapitulovaní skutkových okolností, v rámci vysporiadania sa s uplatnenými\nodvolacími námietkami a na doplnenie uviedol, že priznanie primeraného zadosťučinenia v zmysle čl.\n46 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, nevylučuje vznik právne významného\ndôvodu na náhradu škody a inej ujmy za to isté správanie. Z hľadiska vzniku škody bolo relevantné\npretrvávanie nesprávneho úradného postupu aj v čase po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003\nZ. z., v dôsledku čoho sa zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom spravuje\nzákonom č. 514/2003 Z. z. Citujúc ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 , § 9 ods. 1 a 2, ods. 4, § 17 ods.\n1 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. , vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 749/2013 z\n19. marca 2014, považoval za preukázaný prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, spočívajúci v\nnesprávnom úradnom postupu spôsobenom prieťahmi v exekučnom konaní vedenom na Okresnom\nsúde Galanta pod sp. zn. 8Er/1188/1997. Nestotožnil sa s názorom žalovanej, že žalobca netvrdil a ani\nnepreukázal vznik/existenciu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti podotkol, že žalobca už v žalobe tvrdil,\nže od roku 1997 do začiatku roku 2014 nemohol slobodne disponovať so svojím majetkom, v okolí bol\npovažovaný za neplatiča, neserióznu osobu, sedemnásť rokov žil v právnej neistote, čo ho neprimerane\nzaťažovalo a stresovalo. Vo veku 42 rokov bol zablokovaný v prípadnej zamestnaneckej, ale najmä\nmožnej podnikateľskej aktivite a reálne sa ocitol na pokraji bankrotu, čo sa negatívne prejavilo na jeho\nzdravotnom stave, dobrej povesti, mena, osobnej integrity, aj straty dôvery. Odvolací súd zohľadnením\nindividuálnych skutkových okolností danej veci, s prihliadnutím na kritéria vyplývajúce z § 17 ods. 3\nzákona č. 514/2003 Z. z., s poukazom na judikatúru ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 834/2014, II. ÚS\n214/2013, IV. ÚS 592/2012, III. ÚS 132/2016, I. ÚS 203/2013, I. ÚS 481/2014, II. ÚS 177/2013, III. ÚS\n411/2015, II. ÚS 832/2014 III. ÚS 401/2016, I. ÚS 253/2021), ako aj judikatúru ESĽP (napr. rozhodnutia\nvo veciach Frigo proti Slovenskej republike, Hauser proti Slovenskej republike, Csáko proti Slovenskej\nrepublike, Bednár proti Slovenskej republike, Kucejová proti Slovenskej republike, Javor a Javorová proti\nSlovenskej republike a ďalšie), považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške nepresahujúcej\npäťdesiatnásobok minimálnej mzdy za správne (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z v znení novely\nvykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013).\n3.1. Odvolací súd považoval za čiastočne dôvodnú námietku, týkajúcu sa nevysporiadania s obranou\nžalovanej o nemožnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy za stavu, keď ústavný súd priznal\nžalobcovi primerané zadosťučinenie. S uvedenou obranou žalovanej sa preto vysporiadal odvolací\nsúd uvedením, že ,,otázkou splnenia podmienok zodpovednosti za škodu pre priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy, sa súd prvej inštancie zaoberal v bodoch 7, 27, 31-35, čiastočne v bodoch 29-30\nodôvodnenia“. Napokon poznamenal, že všetky relevantné skutkové zistenia vyplývajúce z obsahu spisu\nboli riadne uvedené v odôvodnení, s ktorými sa náležite súd prvej inštancie vysporiadal. Na základe\n\nuvedeného preto potvrdil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách\nkonania ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania\nrozhodol v súlade s § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\n4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej len „dovolateľka“) dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.\nNamietala porušenie zásady kontradiktórnosti a rovnosti strán, ako aj porušenie zákazu prekvapivého\nrozhodnutia. Argumentovala tým, že odvolací súd (a pred ním aj súd prvej inštancie) svojím procesným\npostupom porušil zásadu rovnosti strán sporu, keď jednostranne akceptoval všetky tvrdenia žalobcu,\nktoré následne vyhodnotil ako dôkazy v rozpore s príslušnými ustanoveniami CSP, pričom argumentáciu\nžalovanej odignoroval. Tým, že odvolací súd bezo zvyšku akceptoval skutkové tvrdenia žalobcu o\nvzniku nemajetkovej ujmy, vyhodnotil ich ako preukázané, bez unesenia dôkazného bremena a za\ntohto skutkového stavu priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 400 eur,\nporušil zásadu kontradiktórnosti civilného konania a poprel rovnosť strán sporu v jej neprospech. V\ntejto súvislosti dovolateľka podotkla, že žalobca v konaní predložil listiny, ktoré preukazovali existenciu\nprieťahov v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 8Er/1188/1997, avšak na podporu svojich tvrdení\no vzniku nemajetkovej ujmy priložil iba prepúšťaciu správu zo 7. septembra 2005, z ktorej žiadnym\nspôsobom nevyplynula príčina zdravotných komplikácií žalobcu a teda ani súvis s exekučným konaním.\nPodľa názoru dovolateľky, odvolací súd zmätočne a nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok,\nnevysporiadal sa s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a so zásadnými námietkami\nžalovanej prezentovanými v jej odvolaní. Napokon podotkla, že v odvolaní výslovne uviedla ustálenú\nrozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) a to uznesenie z\n29. mája 2014 sp. zn. 2Cdo/273/2013, ako aj uznesenia ústavného súdu z 12. januára 2012 sp. zn. IV.\nÚS 1/2012, z 15. augusta 2018 sp. zn. I. ÚS 285/2018, ktorými preukazovala nedôvodnosť žalobcovho\nnároku a nesplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu žalovanej. K uplatnenej procesnej\nobrane odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko. Nedôvodnosť mala ďalej spočívať aj v odôvodnení\nvýšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom dovolateľka nesúhlasila s tvrdením odvolacieho\nsúdu, že namietaná zmätočnosť a vnútorná rozporuplnosť odôvodnenia sa mala týkať odôvodnenia\nušlého zisku. Uvedené tvrdenie považovala za fabuláciu s odkazom na uplatnenú argumentáciu v\nodvolaní, preto považovala dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP za dôvodný.\n4.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka\ndôvodila, že rozhodnutie odvolacieho súdu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy záviselo\nod vyriešenia právnych otázok, s ktorými sa odvolací súd v rozhodnutí síce zaoberal, avšak s\nnesprávnym záverom, ktorým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa\nnázoru dovolateľky, odvolací súd v napadnutom rozsudku vyriešil nesprávne právnu otázku vzniku\nnemajetkovej ujmy, výšku jej náhrady, ako aj otázku existencie príčinnej súvislosti medzi skutočnosťou,\nktorej následkom mala byť utrpená nemajetková ujma a vznikom nemajetkovej ujmy, pretože priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi nie je v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. a súdnou\npraxou. Potreba preukázania vzniku nemajetkovej ujmy v žalobcom tvrdenom rozsahu, v konaniach v\nzmysle zákona č. 514/2003 Z. z., vychádzajúca prvotne z kontradiktórnej povahy civilného sporového\nkonania a zo zákonom stanovených podmienok pre jej priznanie, bola deklarovaná napr. v uznesení\nnajvyššieho súdu z 29. mája 2014 sp. zn. 2Cdo/273/2013 alebo v uznesení ústavného súdu z 12.\njanuára 2012 sp. zn. IV. ÚS 1/2012, resp. sp. zn. I. ÚS 285/2018. Dovolateľka zopakovala uplatnenú\nargumentáciu aj vo vzťahu k nemožnosti aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku,\ns poukazom aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/240/2016 z 30. mája 2018,\nktorý obstál aj v ústavnom prieskume. Podľa názoru dovolateľky, štát nesie zodpovednosť za vzniknutú\nnemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v prípade, ak žalobca v civilnom\nsporovom konaní v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z., nie v intenciách rozhodovania ústavného súdu\no finančnom zadosťučinení, unesie dôkazné bremeno a teda preukáže kumulatívne naplnenie všetkých\nvyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, medzi ktoré patrí\naj existencia samotnej nemajetkovej ujmy, náhrady ktorej sa žalobca domáhal. V konečnom dôsledku\nrovnako musí žalobca preukazovať aj vznik majetkovej škody a niet žiadneho zákonného podkladu\npre záver, že v prípade nemajetkovej ujmy by mali byť podmienky pre priznanie jej náhrady odlišné.\nPreukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v konaniach podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je imanentným\npredpokladom úspechu žalobcu v kompenzačnom konaní (rozsudok najvyššieho súdu z 30. júna 2010,\nsp. zn. 5Cdo/126/2009, uznesenie z 27. januára 2022, sp. zn. 6Cdo/49/2019). Napokon dovolateľka\nnamietala nesprávne právne posúdenie otázky existencie príčinnej súvislosti už z dôvodu, že kde\n\nniet škody (nemajetkovej ujmy), nemožno hľadať ani príčinu jej vzniku. Samotná existencia príčinnej\nsúvislosti v tomto konaní je nielen nepreukázaná, ale aj vylúčená.\n4.2. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľka vymedzila\notázku, či žalobcovi vzniká právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za\nsituácie, keď ústavný súd už v danej veci, pri posudzovaní totožných skutkových okolností/tvrdení,\ndotýkajúcich sa tak zásahu orgánu verejnej moci (prieťahov), ako aj následkov ním vyvolaných,\npriznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie a výslovne uznal, že toto finančné zadosťučinenie\nsa nevzťahuje na náhradu skutočnej škody alebo ušlého zisku. Podľa názoru dovolateľky, ústavný\nsúd svojim rozhodnutím mienil konečným spôsobom reparovať stav neistoty žalobcu poskytnutím\nmu finančného zadosťučinenia, predstavujúceho dovŕšenie ochrany porušeného práva. Zároveň však\nkonštatoval, že pokiaľ ide o skutočnú škodu či ušlý zisk, o takomto nároku nemohlo byť rozhodované.\nDovolateľka zdôraznila, že v konaní poukazovala na skutočnosť, že žalobca si uplatňoval náhradu\nnemajetkovej ujmy v rozsahu a z dôvodov, ktoré už posudzoval ústavný súd. Inak povedané, žalobca sa\nako sťažovateľ už priznania sumy 16 000 eur raz domáhal a bol v tejto časti, v konaní o ústavnej sťažnosti\nčiastočne úspešný, keď mu bola priznaná suma 2 500 eur. Ústavný súd pritom sám konštatoval, že\nnerozhodoval výhradne o nároku žalobcu/sťažovateľa o odškodnom, resp. o náhrade skutočnej škody\nalebo ušlého zisku. Dovolateľka nesúhlasila s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého\npriznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevylučuje vznik právne významného dôvodu na\nnáhradu škodu a inej ujmy za to isté správanie. Je potrebné preto odlíšiť uvedené dva nároky, ako\naj s tým spojenú rozdielnosť jednotlivých kritérií posudzovania ich výšky. Právny názor dovolateľky\nspočívajúci v tom, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ústavným súdom vylučuje\nvznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., vyplýva z argumentácie\nsamotného ústavného súdu, o povahe primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd v náleze\nsp. zn. IV. ÚS 523/2021, zo 7. decembra 2021 (obdobne IV. ÚS 84/02, IV. ÚS 523/2021, II. ÚS\n834/2014, II. ÚS 67/03) uviedol, že „ ...cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia\nnemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla\nuplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi.“ Podľa názoru dovolateľky, z uvedenej argumentácie\nústavného súdu vyplýva, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia je úplne a definitívne\nreparovať nemajetkovú ujmu sťažovateľa vzniknutú prieťahmi v konaní, pričom iba nárok na náhradu\nmajetkovej škody môže byť následne uplatnený v konaní pred všeobecnými súdmi. Odvolací súd v\nodôvodnení napadnutého rozsudku odkazom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 471/2012,\nII. ÚS 182/06 a IV. ÚS 311/08, tak znehodnotil a znegoval svoju vlastnú argumentáciu o možnosti\npriznania náhrady nemajetkovej ujmy po priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavným\nsúdom, nakoľko v častiach rozhodnutí ústavného súdu, na ktoré odvolací súd odkázal, sa jednalo o\nuplatnené nároky sťažovateľov na náhradu majetkovej škody (znehodnotenie pohľadávky, nepriznanie\nnáhrady trov exekúcie), pri ktorej boli odkázaní na príslušné všeobecné súdy, čím de facto podporil\nprávny názor žalovanej o tom, že ústavný súd odkázal na právomoc a príslušnosť všeobecných súdov\nrozhodovať o nárokoch na náhradu majetkovej škody, v prípade predchádzajúceho konštatovania o\nporušení ústavných práv sťažovateľov, nie však o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Na základe\nuvedených dôvodov navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\nZároveň predložila návrh na odklad vykonateľnosti napádaného rozhodnutia z dôvodu existencie začatia\nexekučného konania a obmedzených možnostiach spätného vymoženia prípadného nároku zo strany\nžalovanej. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalobca je povinným v 16-tich exekúciách, ktoré\nšpecifikovala. Predpoklad dôvodnosti dovolania a závažnosť nedostatkov v konaní pred odvolacím\nsúdom, ale predovšetkým pomery strán sporu považovala za dôvody hodné osobitného zreteľa pre\nvyhovenie návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.\n5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku za náležite\nodôvodnené, právne korektné. Zotrval na predloženej právnej argumentácii v spore.\n6. Najvyšší súd uznesením z 31. januára 2023 sp. zn. 6Cdo/148/2022 povolil odklad vykonateľnosti\nrozsudku Krajského súdu v Trnave z 25. februára 2022 sp. zn. 10Co/11/2021 do rozhodnutia o dovolaní\nžalovanej.\n7. Najvyšší súd (ďalej aj ,,dovolací súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po\nzistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo\nnapádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané\n\nnáležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu\ndospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.\n8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n9. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n10. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n11. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n12. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n13. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n14. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n15. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).\n16. Pojem ,,procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že\nsa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť\nsúdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení\na mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\nzn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať\nextenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. ,,Postupom súdu“\n\nmožno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce\nopodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.\n17. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP, dovolateľka namietala\nporušenie zásady kontradiktórnosti civilného konania, zásady rovnosti strán sporu v jej neprospech,\nprekvapivosť napadnutého rozhodnutia, ako aj jeho zmätočnosť a vnútornú rozpornosť, vrátane\nnedostatočného vysporiadania s uplatnenou argumentáciou.\n18. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl.\n46 ústavy, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k\nsúdu), aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na\nzachovanie kontradiktórnosti konania a ,,rovnosti zbraní“ (III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a\ns ňou súvisiacou ,,rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje\nprocesné práva predložiť argumenty a reagovať na ,,protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí v\nsporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, kde sa v celom rozsahu uplatňuje\nkontradiktórnosť konania (III. ÚS 32/2015). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní ako\njeden z prvkov širšej koncepcie spravodlivého konania vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná\nprimeraná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči\njeho protistrane (napr. rozhodnutie vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997, sťažnosť\nč. 19983/92, bod 53 alebo Ankerl proti Švajčiarsku z 23. októbra 1996, sťažnosť č. 17748/91, bod 38).\nŽiadna zo sporových strán teda nie je nadradená druhej strane a každá zo strán zároveň musí mať v\nrovnakej miere umožnenú realizáciu svojich procesných oprávnení v súlade so zachovaním princípu\nrovnosti zbraní vyplývajúceho z čl. 6 Základných princípov CSP.\n18.1. Cieľom zásady rovnosti je dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami sporu. Pod\ntakto definovanú rovnosť strán sporu spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázka\ndôkazného bremena, ktoré je na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom\nprípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Tento všeobecný princíp rovnosti strán\nbolo potom nutné aplikovať aj pri posudzovaní danosti uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy,\njej výšky a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom morálnej ujmy.\n19. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 16 000 eur ako ekvivalent 16-tich rokov neefektívnej činnosti Okresného súdu Galanta\nv exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 8Er/1188/1997 a to 1000 eur za každý rok nemajetkovej ujmy\nspočívajúcej v stave neistoty ohľadne výsledku exekučného konania. Vychádzajúc z nálezu ústavného\nsúdu č. k. I. ÚS 749/2013-32 z 19. marca 2014, ktorý konštatoval porušenie základného práva žalobcu\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, súdy nižších inštancií\npovažovali za preukázanú existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci spočívajúcu\nv prieťahoch v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Galanta (ďalej len ,,exekučný súd“)\npod sp. zn. 8Er/1188/1997, ktoré trvali od roku 1997 do 14. januára 2014. Podľa názoru súdu prvej\ninštancie, dôsledkom každého porušenia základného práva garantovaného ústavou je určitá ujma.\nV prípade nemajetkovej ujmy v súlade s judikatúrou ESĽP sa predpokladá, že existuje silná, hoci\nvyvrátiteľná domnienka, že roky trvajúce konania na súde môžu mať za následok priznanie nemajetkovej\nujmy v peniazoch. Táto ujma sa predpokladá, preto ju nie je potrebné dokazovať. S poukazom na\nspôsob výpočtu odškodnenia nemajetkovej ujmy, vyplývajúceho z rozsudku ESĽP vo veci Apicella proti\nTaliansku z 10. novembra 2004 (ods. 26), následne súd prvej inštancie vychádzal z celkovej dĺžky právnej\nneistoty žalobcu za každý rok neefektívnej činnosti exekučného súdu vo veci sp. zn. 8Er/1188/1997 a\nhladiny životnej úrovne v Slovenskej republike vo výške 400 eur/rok, preto z tohto titulu priznal žalobcovi\nsumu 6 400 eur (16 rokov x 400 eur) a v prevyšujúcej časti uplatnený nárok zamietol.\n19.1. Odvolací súd k uplatneným námietkam žalovanou v odvolaní, na doplnenie a potvrdenie správnosti\nrozhodnutia súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi vo výške 6 400\neur, skonštatoval správnosť posúdenia individuálnych skutkových okolností danej veci, týkajúcich sa\naplikácie zákona č. 514/2003 Z. z., i za obdobie nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej\nmoci, vzniknutého pred nadobudnutím jeho účinnosti, s poukazom na právny záver vyplývajúci z\nuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/107/2009 z 28. júla 2010. Zdôraznil, že účelom náhrady\nnemajetkovej ujmy spôsobenej neprimerane dlhým konaním je kompenzácia stavu neistoty, do ktorej\nbol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvedený a udržovaný (rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 4336/2010). Súdna prax považuje za nesprávny\n\núradný postup porušenie pravidiel predpísaných štátnemu orgánu pri jeho činnosti, t. j. najrôznejšie\nvady v spôsobe vedenia konania za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda (majetková ujma\nvyjadriteľná v peniazoch), či nemajetková ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti so vznikom škody alebo\nnemajetkovej ujmy, teda keď je nesprávny úradný postup orgánu štátu so vznikom škody alebo\nnemajetkovej ujmy vo vzťahu príčiny a následku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.\nzn. 28Cdo 52/2012). Za preukázaný považoval odvolací súd aj ďalší predpoklad zodpovednosti za\nškodu a to existenciu nemajetkovej ujmy. Nestotožnil sa s názorom žalovanej, že by žalobca ani len\nnetvrdil existenciu vzniku nemajetkovej ujmy, nevyvinul žiadnu procesnú aktivitu na jej preukázanie a\nnenavrhol žiadne dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenal, že žalobca už v žalobe\nokrem iného uviedol tvrdenia, že od roku 1997 do začiatku roku 2014 nemohol slobodne disponovať\nso svojim majetkom, figuroval v okolí ako neplatič - dlžník, neseriózna osoba, skoro dve desaťročia\nmusel venovať problému nemalú energiu, sedemnásť rokov žil v právnej neistote, čo ho neprimerane\nzaťažovalo a stresovalo; v čase podania žaloby vo veku 42 rokov bol úplne zablokovaný v prípadnej\nzamestnaneckej, ale najmä možnej podnikateľskej aktivite. Reálne sa ocitol na pokraji bankrotu a vo\nvzťahu k dovtedajším obchodným partnerom sa stal nedôveryhodným, insolventným subjektom. V čase\nzačatia exekúcie v roku 1997 mal 25 rokov, býval v byte u svojej matky a reálne nemal a nemá možnosť\npodnikať mimo rámec relatívne blízkeho a kontrolovateľného okruhu partnerov. Napokon poukázal\nna nepriaznivý zdravotný stav spôsobený trvalým stresom, ako aj na výrazný a ťažko reparovateľný\nmoment masívneho poškodenia jeho dobrého mena, povesti a osobnej integrity, pocitov frustrácie, straty\ndôvery. Na preukázanie ním tvrdených skutkových okolností označil dôkazy a zároveň ich predložil\nna CD nosiči, ktoré dôkazy boli súdom prvej inštancie vykonané. V kontexte uvedeného odvolací\nsúd nepovažoval samotné konštatovanie porušenia práva za dostačujúce, preto vyhodnotil priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom prvej inštancie sa správne.\n19.3. K otázke primeranosti jej výšky zohľadnil osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie\nv ktorom žije a pracuje, dĺžku exekučného konania, jeho obmedzenie v osobnom a v pracovnom\nživote. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax ústavného súdu, judikatúru ESĽP, považoval priznanú\nvýšku náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6 400 eur za primeranú, neprevyšujúcu päťdesiatnásobok\nminimálnej mzdy (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení novely vykonanej zákonom č. 412/2012\nZ. z. účinného od 1. januára 2013).\n19.4. Napokon odvolací súd v závere poznamenal, že za čiastočne dôvodnú považoval len námietku\nžalovanej, týkajúcu sa nevysporiadania s jej obranou o nemožnosti priznania náhrady nemajetkovej\nujmy za stavu, keď ústavný súd v tejto veci priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie, preto\nsa s touto námietkou vysporiadal. Uviedol, že otázkou splnenia podmienok zodpovednosti za škodu pre\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie zaoberal v bodoch 7, 27, 31-35, čiastočne v\nbodoch 29-30 odôvodnenia. Zároveň poznamenal, že všetky relevantné skutkové zistenia vyplývajúce\nz obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení, s ktorými sa náležite súd prvej inštancie vysporiadal.\n20. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami\nstrán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení\nrozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými\ntvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n21. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku\nv prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom\nprípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby\naj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam\nstrán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení\nrozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení\nrozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký\nargument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej\npovahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže\npriniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,\n1296 s.).\n22. Z obsahu vyjadrení žalovanej v konaní pred súdom prvej inštancie (v spise na č. l. 415), ako aj\nz uplatnených námietok v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 10C/318/2015-525 z 26.\noktóbra 2020 je nepochybné, že žalovaná považovala za prvoradé a relevantné vysporiadanie sa s\nnámietkou, týkajúcou sa posúdenia existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za stavu, keď\n\nústavný súd pri posudzovaní totožných skutkových okolností týkajúcich sa zásahu orgánu verejnej moci\nza prieťahy, ako aj následkov ním vyvolaných, priznal primerané zadosťučinenie, ktorým reparoval\nstav neistoty žalobcu, čo predstavuje dovŕšenie ochrany porušeného práva. Na podporu uvedeného\npoukázala na právny názor vyplývajúci z uznesení ústavného súdu z 12. januára 2012 sp. zn. IV. ÚS\n1/2012 a z 15. augusta 2018 sp. zn. I. ÚS 285/2018. Zároveň za podstatné považovala nesplnenie\npodmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom\norgánom verejnej moci, ako aj neunesenie dôkazného bremena o preukázaní vzniku nemajetkovej\nujmy pre možnosť priznania jej náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v civilnom sporovom konaní\ns poukazom na právny názor vyplývajúci z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/273/2013 z 29.\nmája 2014.\n23. Vychádzajúc z uvedeného teda vyplýva, že dovolateľka v súvislosti s uplatnenou vadou zmätočnosti v\nzmysle § 420 písm. f) CSP dôvodne namietala náležité nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou\nuplatnenou v odvolaní, s ktorou sa navyše nevysporiadal ani súd prvej inštancie. I napriek rozsiahlemu\ndoplneniu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výške a zohľadnenia ďalších kritérií\n(okrem stavu právnej neistoty) priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.\nz.) odvolacím súdom, nebolo možné opomenúť namietanú (ne)dôvodnosť uplatneného nároku, ako aj\nkumulatívne splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenej orgánom verejnej\nmoci nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo\njeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom\nnemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie\nporušenia práva je nepostačujúce.\n24. V kontexte uvedeného dovolací súd považoval namietané nevysporiadanie sa s podstatnou\nargumentáciou dovolateľky súdmi nižších inštancií za dôvodné, lebo odôvodnenie napadnutého\nrozsudku nedáva dostatočnú odpoveď v zmysle § 387 ods. 3 v spojení s § 393 ods. 2 CSP na\npodstatné vyjadrenia žalovanej v konaní. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi\nna strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí\nrovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť\nprijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí\nsúčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana\npráv a oprávnených záujmov účastníkov konania (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS\n332/09, I. ÚS 501/11).\n25. Dodržiavanie povinnosti rozhodnutie náležite odôvodniť má zaručiť transparentnosť rozhodovania\nsúdov, lebo každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (čl. 2 ods. 2 Základných\nprincípov CSP). Súd je preto povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony strany\nsporu primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať (II. ÚS 675/2014).\nDostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v\nžiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, I. ÚS 243/07). Vecná spojitosť\nodôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi\nkonania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného\nrozsudku.\n26. Nedostatok vysporiadania sa odvolacím súdom s podstatnými námietkami žalovanou uvedenými\nv odvolaní, ako aj s uplatnenými vyjadreniami žalovanou v konaní, je tak závažným nedostatkom\ntohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie jej procesných práv v takej miere,\nže možno konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd je povinný vysporiadať\nsa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv.\nskráteného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP (III. ÚS 314/2018, IV. ÚS 372/2020).\n27. Rovnako ESĽP stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,\nzároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,\nak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro\nBalani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája\n1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj\n\npovinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s\nvýhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06,\nI. ÚS 736/2016).\n28. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že odvolací súd nesprávnym procesným\npostupom zaťažil konanie vadou zmätočnosti, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu procesných práv\nžalovanej (čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP), v takej intenzite, že došlo\nk porušeniu jej práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tým aj k naplneniu\ndovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n29. Podľa § 439 CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia\no napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo\npodľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi\nstranami vyplýva z osobitného predpisu.\n30. Uznesením č. k. 10C/318/2015-627 z 3. mája 2022 súd prvej inštancie rozhodol o výške priznanej\nnáhrady trov prvoinštančného konania žalovanej v sume 36,80 eura; uznesením č. k. 10C/318/2015-629\nz 3. mája 2022 bolo rozhodnuté o priznanej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcovi v sume\n555,33 eur.\n31. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie\nprávoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady\ntrov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené)\nrozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný\nzmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým\nvýrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj\nvýrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).\n32. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil v súlade s § 449 ods. 1 CSP\na vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie v súlade s § 450 CSP v spojení s § 390 CSP. Zároveň\nzrušil aj uznesenia o trovách konania ako závislých výrokov od rozhodnutia vo veci samej (§ 439 písm.\na) CSP. Z dôvodu dôvodne uplatnenej vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP sa dovolací súd\nnásledne ďalšími uplatnenými dovolacími dôvodmi v zmysle § 421 ods. 1 CSP vecne nezaoberal.\n33. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o odvolaní\nžalovanej. Vysloveným právnym názorom vyplývajúcim z tohto uznesenia je odvolací súd viazaný (§\n455 CSP).\n34. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v súlade s\n§ 453 ods. 3 CSP.\n35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}