{"guid": "b8d1f898-98f8-47d9-843d-316c76ce0aab:ccc3d3b1-5439-48e8-bade-db7612f55a88", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2309218514.3", "spisova_znacka": "4Cdo/207/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/207/2022 z 25. 9. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2024, sp. zn. 4Cdo/207/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:2309218514.3", "identifikacne_cislo": "2309218514", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "sudca_id": 146, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-miroslav-septak-146", "datum_vydania": "2024-09-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ccc3d3b1-5439-48e8-bade-db7612f55a88", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2309218514.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:2309218514.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:2309218514.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/207/2022\n2309218514\n25. 09. 2024\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2024:2309218514.3\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ F.. M. M., narodený XX. Z. XXXX, A., Z. XXX/X, 2/\nF.. Z.Á. Š., narodený XX. Z. XXXX, G. XXX, 3/. Š.Y. Š., J. XX. O. XXXX, X., J. XX, 4/ F.. K. Š., narodený\nXX. N. XXXX, L., S. U. XXX, 5/ S. S., narodená XX. S.Z. XXXX, A. XX, 6/ Z. M., narodený XX.S. XXXX,\nnaposledy bytom L., K. XXXX/X, zomrelý dňa XX. N. XXXX, 7/ M. M., narodený XX. N. XXXX, G., Ľ.W.\nP. XXXX/X, 8/ Š. M., narodený XX. J. XXXX, A., I. XXX/X, bývajúci L. XX/XX, T., 9/ S. M., narodený XX.\nZ.Ú. XXXX, A., S. W. XXXX/XX, žalobcovia 1/ a 4/ až 9/ zastúpení advokátskou kanceláriou Advokátska\nkancelária JUDr. Peter Wolf, s.r.o., Galanta, Hlavná 949/53, IČO: 47 252 987 proti žalovaným 1/ I. Q.,\nnarodený XX. M. XXXX, Y., K. N. XXX/X, 2/ H. G., narodená XX. Q. XXXX, A.Á. XX, 3/ E. S., narodená XX.\nM. XXXX, A. XXX, žalovaní 1/, 2/ a 3/ zastúpení advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Valach,\nKišac, s.r.o., Bratislava, Gogoľova 18, IČO: 36 663 051, 4/ M. G., narodená XX. S. XXXX, naposledy\nG. K., I.Ž. XXXX/XX, zomrelá XX. Z. XXXX, 5/ Z. M., narodený XX. Z. XXXX, A. XXX, 6/ I. P., narodený\nXX. J. XXXX, G., Z.Á. K. XXXX/X, 7/ S. P., narodený XX. S. XXXX, G., Z. K. XXXX/X, prechodný pobyt,\nG. Š.Y., G. XXXX/X, G. Š., 8/ S. P., narodená XX. N. XXXX, G., P. XXXX/XX, 9/ V. P., narodený XX. M.\nXXXX, V., U. W. XXXX/XA, 10/ S. P., narodený XX. M. XXXX, G., P. XXXX/XX, 11/ S. P., narodená XX.\nN. XXXX, G., P. XXXX/XX, 12/ Q. M., narodený XX. S. XXXX, naposledy bytom A. XXX, zomrelý dňa\nXX. N. XXXX, 13/ K. M., narodený XX. P. XXXX, A. XXX, 14/ D. Y., narodený XX. Z. XXXX, V. XX/X/X,\nT., 15/ J. E., narodená XX. S. XXXX, X. X/X, T. 16/ S. M., narodený XX. P. XXXX, A. XXX, 17/ S. K.,\nnarodená XX. N. XXXX, A. XXX, 18/ S. G., narodená XX. P. XXXX, A. XX, 19/ M. G., narodený XX. N.\nXXXX, A. XX, žalovaní 18/ a 19/ zastúpení advokátkou JUDr. Alexandrou Machanovou Senec, Mierové\nnámestie 19, 20/ P. G., narodený XX. J., K. XXX, 21/ M. S.Á., narodená XX. Z. XXXX, Q. XXX, o vydržanie\nnehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15C/145/2009, o dovolaní žalovaných\n18/ a 19/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 26. mája 2022 sp. zn. 5CoCsp/45/2021, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. mája 2022 sp. zn. 5CoCsp/45/2021\nu j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\nzruš\n\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom podľa § 387 ods. 1\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) potvrdil rozsudok Okresného\nsúdu Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“ resp. „prvoinštančný súd“) z 20. apríla 2022, č. k.\n15C/145/2009-479, ktorým určil, že „žalobcovia v 1/ až 8/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností,\nktoré sú vedené Správou katastra Galanta pre register „E“ pre katastrálne územie G. ako parcela č.\nXXX - orná pôda o výmere 1424 m2 vedená\nna LV č. XXX a parcela č. XXX - orná pôda o výmere\n1424 m2, ktorá je vedená na LV č. XXX (ďalej len „EKN parcely“ - pozn. dovolacieho súdu) ako aj\nnehnuteľnosti vzniknutej na základe Geometrického plánu č. X/XX/XXXX zo dňa 15.11.2010, ktorý bol\nvyhotovený Geodetickou kanceláriou - O. E., so sídlom A., S. J. Č.. X, ktorý bol autorizačne overený\ndňa 16.11.2010 F.. F. H. - autorizovaným geodetom a kartografom\na úradne overený Správou\nkatastra Galanta dňa 23. decembra 2010 pod č. XXXX/XXXX\nako parc. č. XXX/X - zastavané\nplochy a nádvoria o výmere 239 m2 a parc. č. XXX/X - záhrada o výmere 341 m2, každý v pomere 1/8 k\n\ncelku na všetkých vyššie identifikovaných nehnuteľnostiach a žalobcom v 1/ až 8/ priznal plnú náhradu\ntrov konania“; výrokom II. žalobcom priznal voči žalovaným 1/, 2/, 3/, 18/ a 19/ nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v plnom rozsahu.\n1.1 Súd prvej inštancie rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 134 ods. 1, ods.\n3, § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Občiansky zákonník“) a vecne tým, že vlastnícke právo k parcele EKN XXX - orná pôda o výmere 1424\nm2, ktorá je vedená Správou katastra Galanta na LV č. XXX pre katastrálne územie G. nadobudol\nprávny predchodca žalobcov P. M. titulom dedenia dňa 2. októbra 1944 spoločne so svojim bratom Z.\nM. do podielového spoluvlastníctva každý vo veľkosti 1 k celku. Nakoľko uvedení spoludedičia titulom\ndedenia nadobudli viacero parciel, na základe ich vzájomnej dohody došlo k faktickému rozdeleniu\nzdedených nehnuteľností tak, aby jednotlivé zdedené nehnuteľnosti boli výlučne užívané a patrili iba\njednému zo spoludedičov. V dôsledku tejto dohody parcelu EKN č. XXX užívali výlučne rodičia žalobcov\nP. M. s manželkou E. M. rod. Q.. Navyše na uvedenej nehnuteľnosti došlo k výstavbe rodinného domu,\na to na základe Stavebného povolenia č. I. zo dňa 1. júla 1961 (ďalej len „stavebné povolenie“), pričom\nnehnuteľnosť bola skolaudovaná kolaudačným rozhodnutím Okresného národného výboru Galanta,\nodbor výstavby a územného plánovania č. I. zo dňa 20. apríla 1984, na ktorom sa konštatuje postavenie\nnehnuteľnosti na parcelách EKN č. XXX a XXX. V prípade parcely EKN č. XXX bolo nesporné, že\nod 20. októbra 1944 bola nepretržite užívaná právnym predchodcom žalobcov. Pokiaľ ide o parcelu\nEKN č. XXX - orná pôda o výmere 1424 m2, ktorá je vedená na LV č. XXX pre kat. katastrálne územie\nG. prvoinštančný súd zistil, že uvedenú parcelu dňa 26. júla 1923 nadobudli do vlastníctva Š. Q. s\nmanželkou S. Q. rod. V. (starí rodičia žalobcov\na rodičia matky žalobcov - E. M., rod. Q.) spolu s\nmanželmi P. Q. a I. Q. V.. S. a to každý vo veľkosti 1 pomeru k celku. Na základe dohody spoluvlastníkov\nparcelu EKN č. XXX pôvodne zapísanú v pozemnoknižnej zápisnici XXX výlučne užíval Š. Q. a S. Q.\nV.. V., ktorí ju ako svadobný dar v roku 1936 darovali svojej dcére E. M.Q. V.. Q. (matke žalobcov), ktorá\nju užívala až do svojej smrti, pričom v jej užívaní a faktickej držbe ďalej pokračoval P.D. M. a po jeho smrti\nboli užívateľmi nehnuteľností žalobcovia. Napokon čo sa týka parcely EKN č. XXX, ktorá bola naposledy\nvedená Správou katastra Galanta na LV č. X pre kat. úz. G. ako orná pôda o výmere 393 m2 je možné\nkonštatovať, že táto parcela tvorila spolu s vyššie uvedenými parcelami jeden funkčný celok, pričom na\nzáklade kúpnych zmlúv zo dňa 14. mája 2008 a 25. augusta 2008 nadobudli vlastnícke právo k uvedenej\nparcele žalovaní 13/ a 14/ a to kúpou od I. Q. a M. Q., žalovanej 15/. Na základe Geometrického plánu\nč. XXX/XXXX došlo k splynutiu parcely EKN XXX s už existujúcimi parcelami vo vlastníctve žalovaných\n13/ a 14/ (súčasní žalovaní 18/ a 19/), a to ako parcela CKN č. XXX/X, X, X, X.\n1.2. Podstatnou skutočnosťou v rámci skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom od ktorej sa\nodvíjali všetky jeho následné úvahy bolo to, že všetky sporné nehnuteľnosti parcely EKN č. XXX, XXX\nM. XXX tvorili až do roku 2008 jeden funkčný celok, ktorý bol oplotený. Boli a sú na nich postavené\nnehnuteľnosti, resp. súčasti nehnuteľností ktoré sa spoločne užívajú a počas celej doby t. j. od roku\n1936 resp. 1944 boli užívané jedným užívateľom, pričom toto užívanie a to ani vo vzťahu k právnym\npredchodcom žalobcov nebolo ničím rušené a to až do roku 2008, kedy k parcele EKN č. XXX nadobudli\nvlastnícke právo žalovaní 13/ a 14/ (súčasní žalovaní 18/ a 19/).\n1.3. Z ďalšieho vykonaného dokazovania vyplynulo, že potom čo boli parcely EKN č. XXX a XXX v roku\n1923 kúpené bratmi Š. Q. s manželkou S. M. P. Q. s manželkou I. došlo k ich vzájomnej dohode, že\nparcely ktoré kúpou nadobudli (nakoľko išlo o viacero parciel, a to XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,\nXXX, XXX/X, XXX/X) nebudú užívať podľa spoluvlastníckych podielov, ale každý z manželských párov\nmal\npodľa tejto dohody užívať celú parcelu tak, aby súčet m2, ktorý jednotlivé manželské páry\nužívali predstavoval približne veľkosť ich spoluvlastníckych podielov. Obdobie, v ktorom došlo k tejto\ndohode o faktickom vysporiadaní podielového spoluvlastníctva platné obyčajové právo nepodmieňovalo\nnadobudnutie vlastníctva zápisom v pozemkových knihách. Na základe tejto skutočnosti preto súd prvej\ninštancie zaujal stanovisko, že na základe tohto vyporiadania sa vlastníkmi parciel EKN XXX a XXX\nstal Š. Q. s manželkou, ktorý následne uvedené parcely v roku 1936 daroval E. M. a P. M., t. j. priamym\nprávnym predchodcom žalobcov.\n1.4. Vyššie uvádzané dohody urobené v rámci rodiny žalobcov mal prvoinštančný súd za preukázané\na vyplynuli jednak z celého kontextu vykonaného dokazovania, ako aj zo stanoviska žalovaných 5/ až\n12/, ktorí tvrdenia žalobcov v tomto konaní o existencii ústnych dohôd nerozporovali, navyše žalovaný 1/\nako jediný žijúci svedok udalostí tvrdenia žalobcov v celom rozsahu potvrdil. Z uvedeného dôvodu preto\n\npovažoval námietky žalovanej strany, že právni predchodcovia E. M. a P. M., od ktorých odvodzujú svoje\nvlastnícke právo žalobcovia a to Š. Q. a jeho manželka S. Q. nemohli darovať E. M. P. M. celé parcely\nEKN XXX a XXX nakoľko boli ich spoluvlastníkmi každý v 1/4-ine za neopodstatnené. Súd prvej inštancie\nvychádzal z toho, že v prípade parciel EKN XXX a XXX boli Š. Q. a jeho manželka S. Q. oprávnení\nparcely v roku 1936 darovať P. M. a E. M., nakoľko na základe dohody s P. Q. a jeho manželkou\nI., ktorí boli pôvodne spoluvlastníkmi uvedených parciel\ntieto nadobudli do svojho vlastníctva. Na\nprevod vlastníctva sa v uvedenom období v roku 1923 nevyžadovala evidencia vlastníckeho práva v\npozemkových knihách. Právnym titulom nadobudnutia vlastníctva bol právny úkon, v tomto prípade\ndohoda o vyporiadaní spoluvlastníctva. Taktiež z toho istého dôvodu je potrebné zaujať stanovisko, že\ntieto parcely boli v roku 1936 darované E. M. a P. M. pri príležitosti uzavretia ich manželstva. Taktiež v\ntomto období sa na prevod vlastníckeho práva nevyžadoval zápis v pozemkovej knihe, postačoval na\nto iba právny úkon.\n1.5. Súd prvej inštancie považoval pri rozhodovaní za potrebné prihliadnuť aj na čas, kedy boli robené\nústne dohody v rámci rodiny žalobcov. Išlo o obdobie 30-tych a 40-tych rokov minulého storočia v období\nplatnosti obyčajového práva. Právne povedomie bolo v tom čase výrazne ovplyvňované vzdelanostnou\núrovňou, ktorá bola u vidieckych obyvateľov nízka. Tvrdenie žalobcov, že ústne dohody neboli zachytené\nv písomnej forme z dôvodu nevedomosti ich účastníkov o takejto potrebe bolo preto logické. Právni\npredchodcovia žalobcov, ako osoby bez dostatočného vzdelania prikladali nespochybniteľný význam\nexistencii ústnych dohôd, ktoré bezo zvyšku rešpektovali a postupovali v ich duchu. Na základe\nuvedeného musel prvoinštančný súd vychádzať z nepochybnej existencie domnelých právnych titulov\ntak, ako sú uvedené vyššie. Vzhľadom na správanie sa účastníkov v neskoršom období bolo potrebné\nkonštatovať, že konali v presvedčení, že právnym následkom uvedených dohôd bolo nadobudnutie\nvlastníctva k nehnuteľnostiam. Z tohto taktiež vyplynula dobromyseľnosť držby právnych predchodcov\nžalobcov. Táto vyplynula aj z ďalších okolností, a síce z toho, že dohoda bývalých spoluvlastníkov\ntýkajúca sa parciel EKN č. XXX a XXX ktorých vlastníkom sa stali Š.Y. Q. s manželkou, bola dodržiavaná\nnielen P. Q. s manželkou ale aj ich deťmi po ich smrti, čo vyplýva z toho, že parcely EKN č. XXX a\nXXX neboli nimi ako dedičmi zahrnuté do pozostalosti. Rovnako o dobromyseľnosti držby svedčilo aj\nstanovisko žalovaného 1/, ktorý je jediným žijúcim a priamym účastníkom uvedených skutočností a ktorý\nvzhľadom na svoj vek svoje názory prezentoval iba písomne. V uvedenom smere súd prvej inštancie\npoukázal aj na zhodné stanoviská žalovaných 5/ a 12/, ktorí existenciu vlastníckeho práva žalobcov\nnijako nerozporovali.\n1.6. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov ich rodičia P. M. a E. M. rod. Q. nadobudli spoluvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a to jednak\nna základe dedenia a dedičskej postupnosti a jednak na základe vydržania. Nebohý otec žalobcov\nP. M.\nbol oprávneným držiteľom parcely EKN č. XXX, a to na základe dohody so\nspoluvlastníkom tejto parcely Z. M., ku ktorej došlo v roku 1944 a ktorej faktickým následkom bolo\nvyporiadanie podielového spoluvlastníctva. S uvedenou parcelou nakladal a užíval ju ako vlastnú. Je\nnesporné, že od takéhoto vstupu do oprávnenej držby v roku 1944 išlo o držbu oprávnenú, pretože\nprávny predchodca žalobcov pri užívaní a spravovaní nehnuteľností vychádzal z dohody, ktorú uzavrel\nso spoluvlastníkom. Na základe toho mal súd prvej inštancie za preukázané, že z okolností prípadu\nvyplynulo, že právny predchodca žalobcov mohol nadobudnúť subjektívnu domnienku, že je výlučným\nvlastníkom nehnuteľností.\n1.7. Čo sa týka parcely EKN č. XXX aj v tomto prípade súd prvej inštancie konštatoval,\nže došlo k\nnadobudnutiu vlastníctva právnymi predchodcami žalobcov a to na základe toho, že uvedená parcela\nbola starými rodičmi žalobcov darovaná ich rodičom ako svadobný dar a to v roku 1936. Uvedená\nskutočnosť taktiež svedčí o tom, že právni predchodcovia žalobcov sa dôvodne mohli domnievať, že\nsú spoluvlastníkmi tejto parcely. Právni predchodcovia žalobcov vychádzali z ich vedomostí o existencii\nprávnych úkonov, ktorých následkom bol prevod vlastníctva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam.\nSubjektívny postoj právnych predchodcov žalobcov bol podporený aj tým, že až do svojej smrti neboli v\nužívaní nehnuteľnosti nikým rušení, pričom táto nerušenosť pokračovala až do roku 2008, kedy už boli\nužívateľmi nehnuteľnosti ich právni následníci. Aj skutočnosť, že okrem iných\naj na parcele EKN č.\nXXX právni predchodcovia žalobcov vybudovali rodinný dom na základe stavebného povolenia a užívali\nho na základe kolaudačného rozhodnutia svedčila o tom, že vychádzali zo subjektívneho predpokladu,\nže sú vlastníkmi uvedených nehnuteľností.\n\n1.8. S poukazom na ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd dospel k\nnázoru, že držbu nehnuteľnosti realizovanú právnymi predchodcami žalobcov\na\nnásledne žalobcami je potrebné vyhodnotiť ako držbu oprávnenú, pretože právni predchodcovia\nžalobcov a následne žalobcovia boli pri realizácii držby držiteľmi dobromyseľnými. Je nesporné, že\nsporné nehnuteľnosti fakticky ovládali a vykonávali práva ako ich vlastníci (stavba rodinného domu a\njeho príslušenstva na sporných pozemkoch, ich oplotenie). Týmto sa prejavovala ich vôľa nakladať\ns vecou ako s vlastnou. Keďže v konaní „nebolo nepochybne preukázané, že právni predchodcovia\nžalobcov a následne žalobcovia boli držiteľmi nedobromyseľnými musel súd prvej inštancie vychádzať\nv zmysle § 192 CSP z toho, že zákonný predpoklad o dobromyseľnosti držby v zmysle § 130 ods. 1 veta\ndruhá Občianskeho zákonníka nebol v konaní bezpochyby vyvrátený“. Pri posúdení uplynutia vydržacej\ndoby vychádzal z ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka v spojitosti s ustanovením § 872 ods. 6\nObčianskeho zákonníka, ktoré umožňuje oprávnenej osobe, aby si v prípade vydržania započítala čas,\npo ktorý mal jej právny predchodca vec nepretržite v držbe pred 1. januárom 1992. V danom prípade\nprávni predchodcovia žalobcov mali pozemky v držbe od roku 1936, resp. od roku 1944. Z uvedeného\nje teda nepochybné, že k vzniku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov, resp. samotných\nžalobcov došlo najneskôr k 1. januáru 1992.\n1.9. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaných 13/ a 14/ (aktuálne žalovaní\n18/ a 19/), ktorí poukazovali na znenie § 486 Občianskeho zákonníka, ktorý poskytuje ochranu\ntomu, kto nadobudol niečo dobromyseľne od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené. Z\ndikcie uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že toto ustanovenie predpokladá nadobudnutie\nvlastníctva od toho, kto v skutočnosti nebol dedičom,\navšak dedičstvo mu\nbolo potvrdené. Uvedené zákonné ustanovenie však predpokladá,\nže nepravý\ndedič nadobudol dedičstvo od poručiteľa. Predmetom dedičstva v zmysle príslušných zákonných\nustanovení však môže byť to, čo bolo vo vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho smrti. V danom prípade\nbolo nesporné, že predávajúci, od ktorých menovaní žalovaní nadobudli vlastnícke právo k parcele\nč. XXX boli oprávnenými dedičmi, avšak parcela č. XXX nemohla byť ku dňu smrti ich poručiteľa v\njeho vlastníctve, nakoľko tomu bránilo vydržanie právnymi predchodcami žalobcov. Z uvedeného je\nteda zrejmé, že ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka nebolo možné aplikovať na právne vzťahy\nstrán sporu. Predmetné ustanovenie poskytuje ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi, pričom v\nprípade ak sú pochybnosti o dobromyseľnosti nadobúdateľa nie je mu možné poskytnúť ochranu\npodľa uvedeného zákonného ustanovenia. Pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaného 14/ (aktuálne\nžalovaný 18/) vyplývajú z osvedčenia o dedičstve M. Q., z ktorého vyplýva, že M. Q. nenadobudla\nresp. nemala nadobudnúť vlastnícke právo k parcele EKN č. XXX v rámci riadneho dedičského konania,\nale až na základe dedičského konania, ktoré sa týkalo znovuobjaveného majetku po poručiteľoch.\nToto konanie sa uskutočnilo na základe podnetu žalovaného 14/, ktorý M. Q. ako dedičku aj v danom\nkonaní zastupoval. Táto úvaha súdu bola podporené skutočnosťou, že parcela EKN č. XXX nebola\nprejednaná v rámci riadneho dedičského konania po manželovi M.C. Q. O. Q., ale až následne v\nrámci prejednania novoobjaveného dedičstva.Z toho je možné usudzovať, že samotná M. Q. mala pri\npôvodnom dedičskom konaní vedomosť, že uvedená parcela nemá tvoriť súčasť dedičstva, keďže je\ndlhodobo užívaná žalobcami, resp. ich právnymi predchodcami. Konanie žalovaných 13/ a 14/ (resp. 18/\na 19/) vo vzťahu k M. Q. nebolo nezištné, nakoľko sú susedmi žalobcov po dobu 20 rokov pričom mali\nvedomosť, že na predmetnej parcele sa nachádzajú stavby, ktoré sú užívané spolu s rodinným domom.\n1.10. Súd sa taktiež nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaných 2/ až 4/, že vlastnícke právo\nnadobúdali na základe dedenia v rámci riadnej postupnosti. Podľa názoru prvoinštančného súdu\nuvedenému bránila existencia vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov, pričom títo nadobudli\nvlastnícke právo k parcelám EKN XXX, XXX M. XXX vyššie uvedeným spôsobom, na základe právnych\núkonov, ktorými boli dohody o vyporiadaní spoluvlastníctva, ku ktorým došlo v rokoch 1923 a 1944\na následne dedičskou postupnosťou. Na tejto skutočnosti nemení nič, že uvedené nehnuteľnosti boli\nponímané do následných dedičských konaní, ku ktorým došlo v roku 1952 resp. 1960, nakoľko v\nuvedenom období už nadobudnutiu vlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam v prospech žalovaných\n2/ až 4/ bránila existencia vlastníckeho práva žalobcov, resp. ich právnych predchodcov. Skutočnosť,\nže vôbec o týchto nehnuteľnostiach dedičské konania prebehli, sama osebe nespochybňuje vlastnícke\nprávo žalobcov a ich právnych predchodcov. Žalovaní 2/ až 4/ taktiež „neprezentovali pred súdom dôkaz,\nže by na základe dedičských rozhodnutí ktoré mali k dispozícii oni ani ich právni predchodcovia neučinili\núkony k zosúladeniu užívacieho a právneho stavu. Taktiež nepreukázali žiadne úkony smerujúce\n\nk žalobcom,\nz ktorých by vyplývalo, že na základe týchto úkonov spochybnili vieru žalobcov,\nresp. ich právnych predchodcov v otázke oprávnenosti a dobromyseľnosti ich držby.\n1.11. Na podporu správnosti svojich úvah prvoinštančný súd poukázal na obsah spisu Okresného súdu\nGalanta sp. zn. 5C/205/2009, hlavne na rozsudok v tejto veci zo 7. júla 2010 č. k. 5C/205/2009-93. Išlo\no neplatnosť právnych úkonov, ktorými mali nadobudnúť vlastnícke právo žalovaní 13/ a 14/ (súčasní\nžalovaní 18/ a 19/). Nárok žalobcov na určenie neplatnosti napadnutých právnych úkonov bol zamietnutý\na to z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Závery súdu v\nuvedenom spore boli podkladom k tomu,\nže sa žalobcovia obrátili na súd s návrhom o vydržanie\nnehnuteľností. Čo sa týka ostatných skutočností obsiahnutých v uvedenom spise neboli podstatné\npre rozhodnutie v prejednávanej veci, preto súd prvej inštancie neoboznamoval dopodrobna v rámci\ndokazovania uvedený spis, majúc tiež za to, že obsah spisu musel byť účastníkom známy, pričom s jeho\nobsahom sa mohli oboznámiť pri podrobnom naštudovaní spisu. Vo veci rozhodol na základe skutočností\na dôkazov navrhnutých stranami sporu, pričom vec posudzoval aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že\nv prípade pochybnosti ohľadne oprávnenosti držby je potrebné vychádzať\nz toho, že držba\nje oprávnená. Žalovaní 2/ až 4/ a žalovaní 14/ a 15/, ktorí rozporovali právo tvrdené žalobcami v konaní\nbezpochyby nepreukázali, že by držba právnych predchodcov žalobcov resp. držba samotných žalobcov\nbola neoprávnená.\n1.12. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a\nžalobcom ako procesne úspešnej starne v spore priznal plnú náhradu trov konania.\n2. Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, rozhodnutie súdu prvej inštancie je\nvyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným\nna odôvodnenie rozhodnutia. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na\npodstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na\ntýchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé\nodôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkázal (§ 387 ods. 2 CSP)\n2.1. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a v súvislosti s odvolacími\nnámietkami žalovaných 1/, 2/, 3/, 18/ a 19/ odvolací súd najskôr poskytol pomerne rozsiahly teoretický\nrozbor uplatnených odvolacích dôvodov (viď bod 17. až 20. a 25. až 28., 31.) a potom majúc za to,\nže obsahovo sú námietky odvolateľov totožné s tým, čo uvádzali v prvoinštančnom konaní odkázal na\nodôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu (najmä jeho bod 22. a 23.). Pokiaľ odvolatelia poukázali\nna rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo/49/2010, tak\npodľa odvolacieho súdu predmetné rozhodnutie na danú vec aplikovať nemožno, nakoľko ide o odlišné\nskutkové okolnosti, pretože v uvedenom rozhodnutí bol rozhodujúci právny titul uzavretý formou ústnej\nkúpnej zmluvy uzavretej v roku 1995, pričom právna úprava vyžadovala písomnú zmluvu.\n2.2. Osobitne k odvolacím námietkam žalovaných 18/ a 19/ (pôvodne 13/ a 14/),\nktorí podali\nodvolanie výlučne v časti parciel CKN č. XXX/X a XXX/X (pôvodne označenej\nEKN č. XXX)\na to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP namietajúcich nesprávne skutkové\nzistenia ohľadom konania vedeného pod sp. zn. 5C/205/2009, ďalej nesprávne vyhodnotenie písomného\nvyjadrenia žalovaného 1/, nedostatočné skúmanie existencie a relevancie nadobúdacích titulov a\nnapokon nesprávne právne posúdenie spočívajúce v neaplikovaní § 486 Občianskeho zákonníka,\nodvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie sa vplyvom konania vedeného pod sp. zn. 5C/205/2009 na\nprejednávané konanie zaoberal v bode 28. odôvodnenia rozhodnutia, pričom závery ku ktorým dospel\nsúd v predmetnom konaní, nie je možné hodnotiť ako preukazujúce tvrdenia žalovaných 18/ a 19/,\nže žalobcovia neboli dobromyseľnými držiteľmi. K uvedenému odvolací súd doplnil, že rozhodnutie\nprvoinštančného súdu je založené na tom, že k vzniku vlastníckeho práva žalobcov došlo najneskôr\nk 1. januáru 1992. Preto samotná skutočnosť, že žalobcovia v roku 2009 začali viesť konanie o\nneplatnosť právnych úkonoch, ktorými nadobudli vlastnícke právo žalovaní 18/ a 19/, nie je pre výsledok\nsporu medzi stranami relevantná. Uvedená skutočnosť totiž nič nevypovedá o ich presvedčení k ich\nvzťahu k sporným pozemkom č. XXX/X a XXX/X k začiatku roku 1992. Neskorší stav či zmena ich\nprávneho vedomia o rozsahu ich vlastníckeho vzťahu, nie je pre posúdenie skutočných vlastníckych\npráv strán sporu významná. Odvolací súd uzatváral, že pokiaľ sa konanie pod sp. zn. 5C/205/2009\nviedlo po uplynutí vydržacej doby, samo osebe dobrú vieru vydržateľov počas vydržacej doby nevylučuje.\nZa ďalšie odvolatelia tvrdili, že z písomného vyjadrenia žalovaného 1/ vyplýva, že už prví vlastníci\n\nneboli dobromyseľní a plne si uvedomovali, že na usporiadanie spoluvlastníckych vzťahov\nsú\npotrebné určité kroky, ktoré je potrebné vykonať. Odvolací súd sa ale s ich interpretáciou tohto dôkazu\nnestotožnil. Naopak mal za to, že uvedené vyjadrenie potvrdilo existenciu nadobúdacieho titulu u\nprávnych predchodcov žalobcov, teda dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, rozdelenie\nnadobudnutých nehnuteľností podľa užívania\na pokiaľ žalovaný 1/ uvádzal, že k formálnemu\nusporiadaniu dôjde až neskôr, to ešte samo osebe nespochybňuje ich dobrú vieru. K odvolacej námietke,\nže prvoinštačný súd neskúmal existenciu a relevanciu nadobúdacích titulov, odvolací súd odkázal na\nbod 17. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Mal za to, že je nutné vychádzať z nepochybnej\nexistencie domnelých právnych titulov nadobudnutia s prihliadnutím na okolnosti danej veci\na\nuž spomínané stanovisko žalovaného 1/, ktorý potvrdil skutkové okolnosti uvádzané stranou žalobcov,\ns tým, že žalovaní 5/ až 12/ existenciu nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcov žiadnym spôsobom\nnerozporovali. Súd prvej inštancie podrobne rozobral dôvody pre ktoré bola aplikácia § 486 Občianskeho\nzákonníka vylúčená v bode 26. odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožnil\na v podrobnostiach naň odkázal.\n\n2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol\npodľa ustanovení\n§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom\nv odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal voči žalovaným 1/ až 3/ a 18/ a 19/ nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v plnom rozsahu..\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu žalovaní 18/ a 19/ (ďalej\naj „dovolatelia“)\npodali dovolanie, v ktorom výslovne neuviedli podľa ktorých zákonných ustanovení odôvodňujú jeho\nprípustnosť, avšak podľa jeho obsahu dovolací súd vyvodil,\nže ide o ustanovenie\n§ 420 písm. f) CSP. Namietli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie\na odvolacieho súdu\nje v príkrom rozpore so základnou ideou spravodlivosti\na taktiež\nzákladnými (ústavou garantovanými) právami - právom na súdnu ochranu a právom vlastniť majetok, v\nktorej súvislosti poukázali na ustanovenie čl. 20 ods.1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej čl.\n6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a čl. 1 dodatkového\nprotokolu, tiež čl. 2 ods. 1, 2 CSP. Konkrétne v súvislosti s vadou zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP)\ndovolatelia vytkli súdom nižších inštancií, že svoje rozhodnutie založili na nesprávnych a nedostatočných\nskutkových záveroch, nakoľko neboli odstránené pochybenia pri vykonávaní a hodnotení dokazovania.\nPredmetné rozhodnutia sú tak zároveň vzhľadom na znenie ich odôvodnenia v rozpore so zásadou\nprávnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a aj s kvalitatívnymi požiadavkami na odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré sú základnou podmienkou jeho legitimity.\n3.1. V súvislosti s namietaným nesprávne zisteným skutkovým stavom žalovaní 18/ a 19/ uviedli,\nže súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd vo svojom meritórnom rozhodnutí pristúpili len k\nformálnemu vyhodnoteniu výsledkov sporového konania, vedeného súdom prvej inštancie pod sp. zn.\n5C/205/2009, predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti právnych úkonov - kúpnych zmlúv týkajúcich\nsa pozemku, parcela EKN č. XXX - orná pôda o výmere 393 m2, ktorý je aj predmetom preskúmavaného\nsporového konania pod sp. zn. 15C/145/2009, a to aj napriek tomu, že žalovaní 18/ a 19/ opakovane\nnavrhovali vykonanie dôkazu vo vzťahu k skutočnostiam zisteným v uvedenom sporovom konaní sp. zn.\n5C/205/2009 a zároveň samotný súd prvej inštancie bol v priebehu konania viazaný právnym názorom\nodvolacieho súdu (vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí) spočívajúcim v tom, aby\nsa dôsledným spôsobom vysporiadal so splnením podmienok oprávnenej držby žalobcov, resp. ich\nprávnych predchodcov, a to predovšetkým vo vzťahu k otázke splnenia podmienky dobromyseľnosti\nako nevyhnutnej podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, pričom odvolací súd zároveň súdu\nprvej inštancie uložil povinnosť skúmať relevantný titul, od ktorého by žalobcovia mohli odvodzovať\ndobromyseľnosť svojej držby, ak existuje (bližšie viď str. 14 uznesenia Krajského súdu v Trnave\nzo dňa 18. júna 2016 č. k. 24Co/377/2015-418) k čomu však nedošlo. Nie je akceptovateľné, aby\nodvolací súd v sporovom konaní na jednej strane zaviazal súd prvej inštancie vykonaním dokazovania,\nktoré má preukázať všetky rozhodujúce skutočnosti tvoriace základ pre rozhodnutie, a na strane\ndruhej sa následne bez ďalšieho uspokojil s deklarovanými závermi nepodporenými ním požadovaným\ndokazovaním. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia tak možno vyvodiť nekoherentnosť odvolacieho\nsúdu, nakoľko v danom prípade rezignoval na svoje predchádzajúce závery a bez ďalšieho len potvrdil\n\nnapádané rozhodnutie súdu prvej inštancie (k tomu podporne viď nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 16. novembra 2018 č. k. IV. ÚS 279/2018-42).\n3.2. Súdy nižších inštancií poukazujúc len na samotný výsledok sporového konania, vedeného pod sp.\nzn. 5C/205/2009 sa opomenuli aj napriek predošlému právnemu názoru odvolacieho súdu dôsledným\nspôsobom vysporiadať s významnou právnou skutočnosťou spočívajúcou v nespochybniteľnosti\nvlastníckeho práva p. Q. k dotknutej nehnuteľnosti (parcele EKN č. XXX), a to samotnými žalobcami\npráve tým, že k iniciovaniu sporového konania sp. zn. 5C/205/2009 došlo na základe nimi uplatňovaného\npredkupného práva k dotknutej nehnuteľnosti u menovanej. V prípade žalovaných 18/ a 19/ je vzhľadom\nna zásadné ústavné princípy, akými sú princíp právnej istoty a z neho vychádzajúci princíp dôvery v\nakty štátu (konajúceho prostredníctvom notára ako súdneho komisára), ochrany dobrej viery a princíp\nochrany nadobudnutých práv, nevyhnutné chrániť ich práva. Žalovaní 18/ a 19/ od počiatku boli v dobrej\nviere a ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré je od nich možné požadovať, by nijakým spôsobom\nnemohli disponovať vedomosťou, že by osoba vlastníka nehnuteľnosti nezodpovedala skutočnosti. V\ndanom prípade tak možno bez pochýb vyvodiť záver,\nže aj za uvedených okolností by\nžalovaní 18/ a 19/ ako dobromyseľní nadobúdatelia požívali právnu ochranu. Objektívne nemali možnosť\npri zachovaní maximálnej možnej obozretnosti\nv rozhodnom čase zistiť, že kupujú nehnuteľnosť od\nosoby, ktorá ich vlastníkom v skutočnosti nie je. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky\nžiadali, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu proti žalovaným 18/ a 19/\nako nedôvodnú zamietne a prizná im proti žalujúcej strane náhradu trov konania v rozsahu 100%. .\n4. Žalobcovia v podanom vyjadrení k dovolaniu žalovaných 18/ a 19/ označili podané dovolanie za\n„šikanózne zneužitie práva (procesnej možnosti podania mimoriadneho opravného prostriedku), keďže\nneobsahuje relevantné dôvody jeho podania zakladajúce dôvod na zrušenie vydaných rozhodnutí“.\nŽiadali Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby podané dovolanie odmietol.\n4.1. Žalovaní 1/ až 3/ v podanom vyjadrení k dovolaniu žalovaných 18/ a 19/ súhlasili s tvrdeniami\ndovolateľov, že na ich strane došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\nokrem iného\nvydaním nepreskúmateľného rozsudku. Vyslovili presvedčenie, a to s poukazom na podrobné opísanie\nchronológie vývoja vlastníckych vzťahov k sporným parcelám a následný právny rozbor, že právni\npredchodcovia žalobcov a následne žalobcovia neboli dobromyseľnými držiteľmi. V uvedenom smere\nboli skutkové zistenia a právne závery súdov nižších inštancií nesprávne. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky žiadali, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil\nprvoinštančnému súdu na ďalšie konanie alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu\nproti žalovaným 1/ až 3/ ako nedôvodnú zamietne.\n5. Pred rozhodnutím v preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že žalobca 6/ Z. M.,\nnarodený XX. S. XXXX, naposledy bytom L., K. XXXX/X, zomrel dňa XX. N. XXXX. Takisto žalovaná 4/.\nM. G., narodená XX. S. XXXX, naposledy bytom K., I. XXXX/XX, zomrela dňa XX. Z. XXXX a žalovaný\n12/ Q. M., narodený XX. S. XXXX, naposledy bytom A. XXX, zomrel dňa XX. N. XXXX; posledný z\nmenovaných po rozhodnutí odvolacieho súdu a pred jeho predložením najvyššiemu súdu. Vzhľadom na\nspôsob rozhodnutia dovolací súd nezisťoval právnych nástupcov menovaných účastníkov z dedičských\nrozhodnutí. Toto bude úlohou odvolacieho súdu pred opätovným rozhodnutím vo veci samej.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)\nako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané\n(§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie\nžalovaných 18/ a 19/ je prípustné a tiež dôvodné; v dôsledku jeho účinku dovolací súd zrušil rozhodnutie\nodvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).\n7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava\njeho prípustnosti, prísne\nregulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To\n\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,\nže dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom\nje nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n12. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,\nže k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo\n73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie\ndovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý\nproces.\n13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti\nstrán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so\nzákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n14. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť\ntaký postup\nsúdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).\n\n15. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,\nže majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS\n105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,\nIV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo\n190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019,\n5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo\n308/2019, 8 Cdo 152/2018).\n16. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\n(napr. I. ÚS 188/06).\n17. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolatelia namietali\nnesprávny procesný postup súdov oboch inštancií, konkrétne nevykonanie navrhovaného dôkazu, čím\ndošlo k porušeniu práva žalovaných 18/ a 19/ na spravodlivý proces. Zároveň v dôsledku uvedeného\npostupu napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnych skutkových záveroch, tiež trpí nedostatočným\nodôvodnením, pretože nedáva odpoveď na kľúčovú argumentáciu odvolateľov (resp. nevysporiadava\nsa riadne s ich odvolacími námietkami).\n18. Pokiaľ ide o žalovanými 18/ a 19/ namietané nevykonanie dôkazu súdom prvej inštancie (a to\noboznámením sa s obsahom spisu sp. zn. 5C/205/2009) a následné hodnotenie vykonaných dôkazov, s\nktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, dovolací súd uvádza, že z judikatúry najvyššieho súd\nvyplýva, že nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je\nargument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez\nrelevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti\ntvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec\ntretím\nje nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu\nalebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené\nalebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže\ntáto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného\nrozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (viď rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 31. marca 2021, sp. zn. 5 Cdo 107/2019).\n18.1. Aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz\nnavrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú\nokolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca,\nznemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\nZnamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (viď Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2019 sp. zn. II. ÚS 168/2019, zdroj: ustavnysud.sk;\nuverejnené\nv Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2019).\n19. K namietanému hodnoteniu dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti tiež uvádza, že súdy rozhodujú\nvo veci v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základných princípov\nCSP v spojení s § 191 CSP. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46\nústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a\ndôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového\npostupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí\nvždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci\na vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú\nsúčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti\n\npovažoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.\n20. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že\nhodnotiaca úvaha súdov nižších inštancií nezodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza síce zo\nzisteného skutkového stavu veci, ale nie ustáleného, z dôvodu neodstránenia spornosti v podstatných\nskutkových tvrdeniach strán, čo nepochybne vykazuje znaky porušenia princípu rovnosti sporových strán\n(čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP). Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný skutkovým stavom veci,\na teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom.\nZásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými\nzisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho\nprávnymi závermi (I. ÚS 114/2008).\n21. Dovolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v dovolacom konaní\nformulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože\nv dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť\na posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,\ndeformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté\nskutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a\npodstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu vady zmätočnosti zistil (bližšie\nviď bod 22.2 tohto rozhodnutia).\n22. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že žalobcovia sa v spore domáhajú určenia vlastníckeho\npráva k dvom EKN parcelám číslo XXX a XXX v katastrálnom území G. a dvom CKN parcelám číslo\nXXX/.X a XXX/.X taktiež v katastrálnom území G., ktoré boli vytvorené z EKN parcely číslo XXX, a\nto titulom vydržania (§ 120 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Skutkový\nrámec ich tvrdení je založený na tom, že EKN parcelu číslo XXX a číslo XXX pôvodne vlastnili Š. Q. s\nmanželkou S. a P. Q. s manželkou I. každý v jednej štvrtine titulom kúpy z roku 1923. Žalobcovia tvrdili,\nže na základe dohody spoluvlastníkov uvedenú parcelu zapísanú v pozemnoknižnej zápisnici číslo XXX\nS.al výlučne užívať Š. Q. s manželkou S. a títo ju mali ako svadobný dar darovať v roku 1936 svojej\ndcére E. M. rodenej Q.j t. j. právnej predchodkyni žalobcov, ktorá ju mala užívať až do svojej smrti a\nv jej užívania a faktickej držbe ďalej pokračoval P. M. a po jeho smrti žalobcovia. Pokiaľ ide o EKN\nparcelu číslo XXX túto podľa zápisov v pozemkovej knihe nadobudol (spolu s inými nehnuteľnosťami)\nprávny predchodca žalobcov P. M. spolu so svojím bratom Z. M. dedením v roku 1944 do podielového\nspoluvlastníctva každý vo veľkosti jednej polovice. Na základe ich vzájomnej dohody však malo dôjsť k\nfaktickému rozdeleniu zdedených nehnuteľnosti tak, že parcelu číslo EKN XXX začal výlučne užívať P.\nM. spolu s manželkou E. rodenou Q.. Na uvedenej nehnuteľnosti došlo aj k výstavbe rodinného domu a\nto na základe stavebného povolenia zo dňa 01. júla 1961, nehnuteľnosť bola skolaudovaná rozhodnutím\nzo dňa 20. apríla 1984, na ktorom sa konštatuje postavenie na parcelách (v súčasnosti EKN) č. XXX a\nXXX. Čo sa týka EKN parcely č. XXX žalobcovia tvrdili, že táto spolu s EKN parcelami č. XXX a XXX\ntvorila v minulosti jeden funkčný celok, ktorý užívali právni predchodcovia žalobcov a po nich žalobcovia.\n22.1. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie tvrdeniam žalobcov,\nktorými po skutkovej\nstránke odôvodnili podanú žalobu uveril; mal za preukázané, že troma neformálnymi právnymi úkonmi,\nktorým došlo v dávnej minulosti sa právni predchodcovia žalobcov a neskôr samotní žalobcovia stali\ntitulom vydržania výlučnými vlastníkmi sporných nehnuteľností. Konkrétne mal prvoinštančný súd za\npreukázané, že na základe dohody spoluvlastníkov Š.M. Q. s manželkou S. Q. začal výlučne užívať EKN\nparcely číslo XXX a XXX, niekedy po roku 1923, následne tieto parcely ďalším neformálnym právnym\núkonom a síce darom (svadobným) v roku 1936 daroval svojej dcére E. M.j rodenej Q., ktorá ich následne\nužívala až do jej smrti. Tretím neformálnym právnym úkonom, od ktorého žalobcovia odvíjali nimi tvrdenú\ndobromyseľnosť mala byť dohoda spoluvlastníkov parcely EKN XXX a síce P. M. a jeho brata Z.J. M.\no tom, že uvedenú parcelu bude výlučne užívať P. M. čím malo dôjsť k faktickému rozdeleniu spoločne\nnadobudnutého dedičstva z roku 1944. Existencii všetkých vyššie uvedených dohôd prvoinštančný súd\na následne aj odvolací súd uverili, v ktorom smere poukázali na výsledky vykonaného dokazovania\na to predovšetkým na písomné vyhlásenie žalovaného 1/. Ďalej súdy nižších inštancií poukázali na v\nrozhodnom období platné obyčajové právo, ktoré nepodmieňovalo nadobudnutie vlastníctva zápisom\n\ndo pozemkovej knihy. V neposlednom rade to bolo aj stanovisko žalovaných 5/ až 12/, ktorí tvrdenia\nžalobcov o existencii ústnych dohôd nerozporovali. A napokon prvoinštančný súd poukázal aj „na\nsprávanie sa účastníkov a okolnosti danej doby“. Musel preto vychádzať „z nepochybnej existencie\ndomnelých právnych titulov“, z čoho zároveň vyplynula aj dobromyseľnosť držby právnych predchodcov\nžalobcov. Poukázal aj na to, že parcely EKN XXX a XXX neboli v minulosti zahrnuté do pozostalosti\npo zomrelých, z čoho má tiež vyplývať, že si účastníci pozostalosti boli vedomí toho, že k vyporiadaniu\nsporných parciel došlo ešte v dávnej minulosti. Po právnej stránke aplikujúc ustanovenie § 130 ods. 1\nObčianskeho zákonníka mali súdy nižších inštancií za preukázané, že držba sporných nehnuteľností\nrealizovaná právnymi predchodcami žalobcov a následne samotnými žalobcami bola oprávnená a teda\ndobromyseľná. Započítajúc čas, po ktorý mali právni predchodcovia žalobcov sporné pozemky v držbe\nt. j. od roku 1936, respektíve 1944 dospeli súdy nižších inštancií k záveru, že k vzniku vlastníckeho práva\nprávnych predchodcov žalobcov došlo najneskôr k 01. januáru 1992.\n22.2. Žalovaní 18/ a 19/ voči nároku žalobcov vzniesli námietky, okrem iného namietajúc aj odlišné\nzávery plynúce z konania vedeného pod sp. zn. 5C 205/2009 na Okresnom súde Galanta. Obsahom\ntohto spisu sa ale prvoinštančný súd dôsledne neoboznámil majúc za to, že predmetný spor sa viedol\nuž po tom, ako žalobcovia nadobudli vlastnícke právo titulom vydržania a preto skutočnosti obsiahnuté\nv uvedenom spise neboli podstatné\npre jeho rozhodnutie (bod 28. rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie). Odvolací súd sa s takýmto postupom stotožnil. Po oboznámení sa s obsahom\npreskúmavaného spisu sa s predmetným záverom dovolací súd nestotožňuje a zároveň aj hneď uvádza,\nže existujú aj ďalšie skutočnosti, pre ktoré sú skutkové závery prvoinštančného súdu nedostatočné,\nrozporné, v dôsledku čoho je aj napadnutý rozsudok málo presvedčivý, nedávajúci odpoveď na všetky v\nspore vznesené podstatné otázky. Žalovaní 18/ a 19/, ale taktiež aj žalovaní 1/ až 3/ namietali, že pokiaľ\nsa v spore vedenom pod sp. zn. 5C 205/2009 žalobcovia domáhali neplatnosti právnych úkonov, ktorých\npredmetom bola parcela EKN XXX tvrdiac, že vo vzťahu k tejto parcele mali predkupné právo uvedené\nje v rozpore s ich tvrdením, že v dávnej minulosti mali túto parcelu nadobudnúť titulom vydržania.\nS uvedenou námietkou sa súdy nižších inštancii riadne nevysporiadali. Odvolací súd v uvedenom\nsmere uviedol/doplnil, že „zmena právneho vedomia žalobcov o rozsahu ich vlastníckeho vzťahu,\nnebola pre posúdenie skutočných vlastníckych práv strán sporu významná“. Z uvedeného, ale môže\nplynúť aj záver, že žalobcovia o vydržaní sporných nehnuteľností nevedeli, čo by bolo v protiklade s\ntým, čo tvrdili. Zhora uvedenú reakciu na odvolaciu námietku žalovaných nepovažoval dovolací súd za\npresvedčivú a dostatočne objasňujúcu úvahu, ktorou sa odvolací súd pri rozhodovaní riadil. Rovnako\ntak sa dôsledne sa súdy nižších inštancii nevenovali tomu, akým spôsobom sa v minulosti vyvíjali\nchronologicky vlastnícke vzťahy k sporným nehnuteľnostiam a či uvedený vývoj nie je v rozpore s tým, čo\ntvrdili žalobcovia. Na jednej strane súdy konštatujú, že prípadné „prededenie“ nemalo vplyv na existenciu\nvlastníckeho práva žalobcov, na druhej strane uvádzajú, že sporné nehnuteľnosti ani neboli zaradené do\nsúpisu aktív po poručiteľovi z dôvodu vedomosti zúčastnených strán, že patria žalobcom. Ako rozporné\nsa javí tiež konštatovanie, že ústne dohody neboli zachytené v písomnej forme z „dôvodu nevedomosti\nich účastníkov“ a že právni predchodcovia žalobcov, ako osoby bez dostatočného vzdelania prikladali\n„nespochybniteľný význam existencii ústnych dohôd“ v kontexte toho, že podľa žalovaných starý otec\nžalobcov, Š. Q.\ndňa 14. augusta 1936 kupoval pozemok, a to parcelu č. XXX, ktorú si dokázal\nriadne zapísať\ndo pozemkovoknižnej vložky č. XX. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje\ntiež bližšie právne zdôvodnenie ohľadom možnosti nadobudnutia vydržania titulom obyčajového práva.\nŽalovaní 1/ až 3/ pritom uvádzali, že ak by sa počítala vydržacia lehota od roku 1923 vydržanie by\npodľa obyčajového práva platného na území Slovenska a následne zmysle Občianskeho zákonníka číslo\n141/1950 uplynulo v roku 1955. Dňa 05. apríla 1952 sa ale uskutočnilo dedičské konanie po nebohom\nŠ. Q., ktorého účastníčkou bola aj E. M. (dcéra poručiteľa), na základe ktorého spoluvlastnícky podiel\nvo výške jednej štvrtiny z celku na pozemku parcela EKN č. XXX po Š.Y. Q. nadobudol jeho syn a\nbrat E. M. V. Q.. Uvedené nasvedčuje skôr tomu, že tento sporný pozemok bol v čase uskutočnenia\ndedičského konania v podielovom spoluvlastníctve a nie tak ako tvrdili žalobcovia „už vo výlučnom\nvlastníctve právnych predchodcov žalobcov“. Okrem toho žalovaní 1/ až 3/ poukazovali na to, že E.\nM., mala v tom čase reálnu možnosť dozvedieť sa, že spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností sú\niné osoby. Navyše dovolací súd musí konštatovať, že neexistuje žiadna dohoda v písomnej podobe,\nktorá by preukazovala skutočnosti tvrdené žalobcami. Žalovaný 1/, ktorý má byť kľúčovou postavou\npri preukázaní tvrdení žalobcov spore nebol súdmi nižších inštancií vypočutý, uspokojili sa len s jeho\npísomným vyhlásením (č. l. 49 resp. č.l. 156), obsah ktorého však žalovaní 18/ a 19/ interpretujú inak,\nako súd prvej inštancie a následne odvolací súd.\nBolo preto namieste, aby odvolací súd tento ako\nďalšie zhora opísané rozpory odstránili.\n\n22.3. Dovolací súd dáva odvolaciemu súdu do pozornosti, že naposledy sa k otázke vydržania\nnehnuteľnosti vyjadril Veľký senát Najvyššieho súdu v rozsudku z 13. mája 2024 sp. zn. 1 VCdo\n1/2024, ktoré bolo publikované v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky 2/2024 pod č. 15 s právnou vetou „právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich\ndobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe\nnemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či\nza držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne\nišlo o dar ako bezodplatné plnenie“. V dôvodoch rozhodnutia veľký senát odmietol judikatórnu líniu\nreprezentovanú rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 spočívajúcu na záveroch, že „neznalosť jasného,\nzrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti\nsa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v\númysle urobiť“ a naopak sa priklonil k tým rozhodnutiam najvyššieho súdu (bližšie citovanými), ktoré\nfundamentálne reflektujú staršiu judikatúru, vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods.\n1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\nz ktorých ustanovení platný právny titul ako\npredpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva.\n23. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že neodstránenie spornosti v skutkovom stave\ndanej veci a zároveň nevykonanie relevantných dôkazov na jeho ustálenie, je porušením procesných\npráv dovolateľov v takej miere, že možno konštatovať, že nesprávnym procesným postupom súdov\nnižšej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len ,,Dohovor“) v spojení čl. 2 ods.\n1 a 2 Základných princípov CSP. Rozhodnutie odvolacieho súdu taktiež nespĺňa náležitosti riadneho\nodôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho treba považovať za\nnepreskúmateľné.\n24. Dovolanie žalovaných 18/ a 19/ za takejto situácie bolo nielen procesne prípustné\n(§ 420\npísm. f) CSP), ale tiež dôvodné (§ 431 CSP), lebo v ňom opodstatnene namietali, že súd (odvolací)\nim nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočňovali\nim patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd zrušil\nrozsudok odvolacieho súd v celom rozsahu majúc za to, že z dôvodov napadnutého rozhodnutia sa nedá\njednoznačne identifikovať, ktorý zo žalovaných má hmotnoprávny vzťah ku tej ktorej spornej parcele,\naj v uvedenom smere bol rozsudok odvolacieho súdu nedostatočný/nepreskúmateľný. Žalovaní 18/ a\n19/ podali dovolanie\nvoči napadnutému rozsudku ako celku, skutkový rámec tvrdení žalobcov\no vydržaní týkajúci sa EKN parcely XXX je rovnaký ako v prípade parcely EKN XXX preto mal dovolací\nsúd za to (vezmúc v úvahu už aj spomínanú nepreskúmateľnosť), že je potrebné preskúmať rozsudok\nodvolacieho súdu ako celok.\n25. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí\n(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP), majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho\nsúdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), berúc do úvahy i aktuálnu úpravu\nodvolacieho konania, v režime ktorej už odvolací súd možnosť zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvyčerpal uznesením z 18. mája 2016 sp. zn. 24Co/377/2015 (tu porovnaj § 390 CSP) a vychádzajúc z\ntoho, že tým, komu bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti bol práve odvolací súd\n(s povinnosťou reagovať na zákonom ustanovené skutočnosti, ktorú si ale nesplnil a v tomto smere bolo\npodružným, že tomuto predchádzalo nevysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami už v prvej inštancii).\n26. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania\n(§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455\nCSP). Skutočnosť, že v danom prípade sporné nehnuteľnosti tvoria jeden funkčný celok, prípadne aj\noplotený môže nasvedčovať tomu, že v minulosti došlo k istej dohode spoluvlastníkov ohľadom užívanej\nspornej plochy; dôkazné bremeno\nna preukázaní predpokladov vydržania (tvrdených\nskutočností resp. okolnosti svedčiacich\no poctivosti nadobudnutia) zaťažuje v spore žalobcov.\n\n27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.\n\nhlasov 3 : 0.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}