{"guid": "9b3ef74a-ae06-4c3e-a278-700979382072:fdef6791-6fe8-4cae-808e-e3574a8ba345", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2121011687.1", "spisova_znacka": "1Tdo/43/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/43/2023 z 25. 9. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2024, sp. zn. 1Tdo/43/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:2121011687.1", "identifikacne_cislo": "2121011687", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Patrik Príbelský", "sudca_id": 439, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-patrik-pribelsky-439", "datum_vydania": "2024-09-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Sloboda a ľudská dôstojnosť"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-194.odsek-1", "nazov": "§ 194 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-194.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-194"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-194.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 194 ods. 2 písm. a) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-194.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-194"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. c) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. e) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. g) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-2.odsek-10", "nazov": "§ 2 ods. 10 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-2.odsek-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-2.odsek-12", "nazov": "§ 2 ods. 12 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-2.odsek-12", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-263.odsek-3.pismeno-a", "nazov": "§ 263 ods. 3 písm. a) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-263.odsek-3.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-263"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-194", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-382", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-2", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-263"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fdef6791-6fe8-4cae-808e-e3574a8ba345", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2121011687.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:2121011687.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:2121011687.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Tdo/43/2023\n2121011687\n25. 09. 2024\nJUDr. Patrik Príbelský\nECLI:SK:NSSR:2024:2121011687.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD.\na sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 25.\nseptembra 2024 v Bratislave v trestnej veci obvineného G. Y. pre prečin porušovania domovej slobody\npodľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti uzneseniu\nKrajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/17/2022, z 24. februára 2022\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného G. Y. o d m i e t a.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 29T/53/2021, z 12. januára 2022 bol obvinený G. Y. uznaný\nza vinného v bode 1/ zo spáchania prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla\npodľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. f) Trestného zákona a\nv bode 2/ z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona\ns poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, ktorých sa dopustil na skutkovom základe, že\n1/ dňa 31.3.2021 v čase okolo 13:30 hod. pod zámienkou návštevy domácnosti rodinného domu\nna P.B. ulici č. XXX/XX v obci Z. poškodenej I. B.É. počas návštevy bez jej vedomia, využijúc jej\nnepozornosť, zobral z predsiene originálny kľúč od jej osobného motorového vozidla zn. Chevrolet\nAveo KLAS/SN5/477, EČ: O. XXX Q., v hodnote 2 500 €, v čase okolo 13:46 hod. si prostredníctvom\noriginálneho kľúča bez vedomia a súhlasu poškodenej odomkol a naštartoval predmetné motorové\nvozidlo, odparkované pred rodinným domom na P. ulici č. XXX/XX v obci Z., s ktorým následne\nneoprávnene jazdil po presne nezistených miestach až do času 23:08 hod. dňa 31.3.2021,\n2/ dňa 31.3.2021 v čase okolo 23:08 hod. po odparkovaní neoprávnene používaného motorového\nvozidla zn. Chevrolet Aveo KLAS/SN5/477, EČ: O. XXX Q. na P. ulici č. XXX/XX v obci Z., nerešpektujúc\nvýzvy príslušníkov Policajného zboru, preliezol 170 cm vysoké čelné oplotenie pozemku s rodinným\ndomom na ulici P. č. XXX/XX v obci Z., prešiel po pozemku do zadnej časti k 185 cm vysokému oploteniu,\nktoré oddeľuje pozemok od pozemku s rodinným domom na P. ulici č. XXX/XX v obci Z., oplotenie\npreliezol a po pozemku prešiel k zadnému vchodu do rodinného domu na P. ulici č. XXX/XX v obci Z.,\ncez vchod vnikol do vnútorných priestorov domu, kde napriek výzve poškodeného T. B. na opustenie\ndomu neoprávnene v dome zotrval až do času okolo 23:25 hod, kedy bol na osobnej slobode obmedzený\npríslušníkmi Policajného zboru.\nZa to bol obvinenému G. Y. uložený podľa § 194 ods. 2, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h),\npísm. m), § 36 písm. k) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov; pričom na\nvýkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.\nKrajský súd v Trnave ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolania obvineného rozhodol\nuznesením, sp. zn. 6To/17/2022, z 24. februára 2022 tak, že ho podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.\n\nObvinený G. Y. podal prostredníctvom obhajcu proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, a to s\npoukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm.\nd), písm. e), písm. f), písm. g), písm. h) a písm. i) Trestného poriadku.\nV súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi obvinený v podstate namietal:\n- Uviedol, že mu bolo porušené právo na obhajobu. Súd prvého stupňa bez rešpektovania pravidiel a\nmechanizmu náhodného výberu ex offo obhajcov pristúpil k určeniu náhradného obhajcu, hoci pre takýto\nmimoriadny postup neboli splnené podmienky. Následne takto ustanovený náhradný obhajca vykonával\nobhajobu namiesto zvoleného obhajcu na pojednávaní 12. januára 2022, pri ktorom sa zvolený obhajca\nmusel ospravedlniť pre kolíziu s inou väzobnou vecou.\n- Celý priebeh prvostupňového súdneho konania sa vyznačoval ignorovaním podaní a námietok\nprodukovaných stranou obhajoby. Majorita podaní bola odmietnutá len aplikáciou ich neprípustnosti\nz titulu opakovanej námietky, pričom nebol zohľadnený absolútne nový a odlišný obsah podaní.\nPodčiarkol, že zamedzenie obštrukciám nemôže byť postavené nad ústavné právo na obhajobu a\nspravodlivé súdne konanie.\n- Aj napriek väzobnému charakteru tejto trestnej veci nie je možné ospravedlniť ignorovanie práv\nobvineného spadajúcich do jeho práva na obhajobu. Dal do pozornosti prekážku v realizácii\npojednávania 14. decembra 2021 a 12. januára 2022 v podobe absencie rozhodnutia o skoršej\nnámietke zaujatosti, ktorá okolnosť v intenciách § 32 ods. 4 Trestného poriadku bráni vo vykonaní\nhlavného pojednávania. Súd sa nevysporiadal s námietkou zaujatosti založenej na pomere sudcu k\nosobe obvineného, ktorá vznikla inzultáciou obvineného vo forme vulgárnych nadávok a opľutia sudcu,\npričom objektívny pozorovateľ by uvedenú situáciu vyhodnotil v smere, že možno mať pochybnosti\no nezaujatosti sudcu vzhľadom na správanie obvineného (podanie trestného oznámenia, iniciovanie\ndisciplinárneho potrestania obžalovaného v rámci ústavu). Tomuto súd nevenoval žiadnu pozornosť a\nsa s tým žiadnym spôsobom nevysporiadal. Nejednalo sa o námietku založenú na tých istých dôvodoch\na táto náležitosť nemala ani charakter procesnej otázky, keďže sa jedná priamo o vzťah sudcu k osobe\nobvineného.\n- Obvinený tiež namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov, keď mu súd odňal možnosť výsluchu svedka\nQ. Y., ktorý v prípravnom konaní verbalizoval vedomosť o súhlase poškodenej s požičaním vozidla, ako\naj potvrdzoval ním tvrdenú verziu. Okresný súd Trnava sa uspokojil s jedným neúspešným pokusom o\npredvedenie, hoci tento ojedinelý moment nemôže odôvodňovať záver o nemožnosti jeho zabezpečenia.\nRovnako súd nepripustil ani výsluch svedkyne H. X., ktorá údajne počas telefonickej komunikácie s\nobžalovaným počula, ako mu poškodená poskytla súhlas s použitím jej vozidla. Súd tak podľa neho\nuprednostnil svoje domnienky a dojmy. Pričom nedošlo k žiadnej previerke tvrdení obvineného, že má\nrozhovor so svojou družkou nahratý na telefóne.\n- Zároveň rozporoval, že súd prvého stupňa pri plánovaní a vedení pojednávaní žiadnym spôsobom\nnenotifikoval obvineného a obhajobu, že sa má pripraviť na záverečný prednes, ktorý predstavuje\nbazálnu zložku práva na obhajobu. A tak z dôvodu kolízie zvoleného obhajcu s iným pojednávaním\na nevedomosti o plánovaní ukončenia dokazovania na pojednávaní 12. januára 2022 došlo k\nfaktickému odňatiu riadnej prípravy pre obvineného na tento významný a obsahovo náročný prejav. Súd\nneakceptoval námietky obžalovaného, aby mu bol poskytnutý priestor pre riadnu prípravu záverečného\nprednesu s jeho zvoleným obhajcom a došlo k realizácii prednesov bez porady so zvoleným obhajcom.\n- Ďalej obvinený namietal odňatie práva na preštudovanie spisu, pretože v rámci úkonu, ktorý mal byť\nspojený s preštudovaním spisu došlo z jeho strany k vzneseniu námietky voči vyšetrovateľovi, pričom z\ndôvodu potreby rozhodnutia o tejto námietke sa preštudovanie spisu nerealizovalo, ale on sa práva na\npreštudovanie spisu nevzdal a bez preštudovania spisu došlo k ukončeniu vyšetrovania.\n- Podľa názoru obvineného bola porušená zásada ne bis in idem, keď znak viac trestných činov bol\nskonzumovaný aplikáciou úhrnného mechanizmu s jeho asperáciou, a preto podľa neho nemohla byť\ntáto okolnosť vzhliadnutá aj ako priťažujúca.\n- Ďalším pochybením Okresného súdu Trnava malo byť nevykonávanie oboznamovania s doterajším\npriebehom konania pred otvorením ďalšieho pojednávania, a to aj napriek prítomnosti dlhších\nčasových medzier medzi jednotlivými zasadnutiami súdu. Vytkol aj to, že súd výsluch neviedol právom\npredpokladaným spôsobom, ale ako voľnú diskusiu s obžalovaným, ktorého sa snažil presvedčiť o\nnepravdivosti jeho vyjadrení.\n- Následne obvinený kritizoval určenie krátkej lehoty na odvolanie s odôvodnením do 5 dní, a teda reálne\nsúd obhajobe poskytol neprimerane redukovaný priestor na generovanie bazálneho podania v podobe\nodvolania voči rozsudku, ktorý odsudzuje obvineného na trojročný nepodmienečný trest a zároveň na\n\npodklade písomného vyhotovenia nie je možné získať spoľahlivé argumenty a myšlienkové postupy,\nktoré viedli súd k prijatiu rozhodnutia.\n- Súd mal suplovať rolu prokuratúry a sám iniciatívne realizoval všetky výsluchy. Obvinenému nekládol\notázky, ale diskutoval s ním a predkladal mu svoje domnienky, čím došlo k porušeniu pravidiel\nkontradiktórnosti.\n- Rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozhodnutia arbitrárne a vágne.\n- Obvinený namietal rovnako právnu kvalifikáciu a kvalifikačné pojmy ľsťou a vlámaním. Neoprávnené\npoužívanie cudzieho motorového vozidla už v základnej skutkovej podstate predpokladá, že sa páchateľ\nzmocní kľúčov od vozidla, preto toto konanie nemožno ani v tomto prípade pokryť ľsťou. A pokiaľ\nide o druhý kvalifikačný moment, obvinený uviedol, že poškodená a jej syn zhodne potvrdili, že\nzadné dvere do priestoru domu neboli uzamknuté, a preto nemohol prekonávať žiadne uzamknutie\na už vôbec nie použitím sily. Uzavretosť je základnou súčasťou obydlia, a preto prekonanie plotu\nnemôže byť interpretované ako kvalifikovaná skutková podstata. Je podľa neho nelogické, aby svedok\nvyzval obžalovaného, aby dom opustil a pritom ho držal, aby nemohol odísť a držal dvere pred\njeho únikom. Navyše syn poškodenej, ktorý bol počas celého incidentu pri obvinenom, prítomnosť\npoškodenej neuvádza. Vstup do domu poškodených nemožno podľa neho rozhodne subsumovať pod\nrežim neoprávneného vniknutia, keďže je príbuzným obyvateľov domu a obdobné návštevy realizoval\nna pravidelnej báze.\n- Obvinený zdôraznil, že Okresný súd Trnava bez opory v dôkaznom stave privolil osamotenej výpovedi\npoškodenej, že súhlas s požičaním vozidla neposkytla, pričom neprihliadol na protichodné tvrdenie\nsvedka a obvineného. Poškodená mala motív kriminalizovať obvineného a z pomsty ho dostať do\ntejto situácie, keďže jej podľa súdu zasielal správy s výhražným obsahom a taktiež syn poškodenej\nhodnotil ich vzťah ako negatívny. Obvinený nemal dôvod nedôverovať súhlasu poškodenej s požičaním\njej vozidla. Rovnako tak k preskočeniu plotu došlo v dôsledku obavy o jeho zdravie, a preto tu neexistuje\nvôľa obžalovaného k akémukoľvek porušeniu domovej slobody.\n- Nebol preukázaný ani len úmysel obvineného smerujúci k neoprávnenému vedeniu vozidla alebo\nvniknutiu či zotrvaniu v obydlí inej osoby.\n- Uložený trest obvinený vnímal ako neprimerane prísny a nesúladný s cieľom a účelom trestania v\ntrestnom práve.\nMal tak za to, že konaním súdov došlo zásadným spôsobom k porušeniu práv obvineného, ktoré\npredstavujú porušenie zákona a napĺňajú dovolacie dôvody vymedzené v podanom dovolaní. Všetky\nním komunikované momenty by mali mať za následok potrebu zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa\ni odvolacieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie naposledy označenému súdu. Navrhol vyslovenie\nporušenia zákona v spomínaných oblastiach, zrušenie napadnutých rozhodnutí v časti o vine aj treste\na prikázanie danej veci súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie.\nNásledne obvinený dovolanie doplnil vlastným podaním, v ktorom v podstate zopakoval argumentáciu,\nktorú už uviedol v dovolaní podanom prostredníctvom obhajcu.\nK dovolaniu sa využijúc svoje právo podľa § 376 Trestného poriadku vyjadril prokurátor, a síce v podstate\ntakto:\n„Zhrnúc odôvodnenie dovolacích dôvodov je potrebné konštatovať, že je v podstate obsahovo zhodné\ns odôvodnením odvolania obvineného ako aj vyjadreniami obvineného v konaní, ktoré predchádzalo\nrozhodnutiam súdov. S týmito námietkami sa v celom rozsahu dostatočne a podrobne zaoberali\nprvostupňový súd i odvolací súd vo svojich rozhodnutiach. So závermi týchto súdov sa v plnej miere\nstotožňujem. K jednotlivým častiam dovolania ďalej dodávam:\nDovolacie námietky obvineného G. Y. smerujú okrem iného i k tomu, že podľa jeho názoru súd nevykonal\ndostatočné dokazovanie, v nedostatočnom rozsahu zistil skutkový stav pre potreby svojho rozhodnutia\na tento nesprávne posúdil a vyhodnotil. Dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých\nje založené napadnuté rozhodnutie súdu, a to aj neúplnosť skutkových zistení, prípadne nesprávne\nhodnotenie dôkazov.\nZásadným porušením práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] sa rozumie najmä\nporušenie ustanovení o povinnej obhajobe alebo stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania\nnemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, keď orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase\nskutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré\nbolo napadnuté dovolaním. Ustálená súdna judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu\npodľa citovaného ustanovenia chápe ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv\nobvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu\nna uplatnenie každého obhajovacieho práva. Prípadné porušenie len niektorého z práv obvineného,\n\npokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe\nnezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia\ntotiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobil naplniť\nuvedený dovolací dôvod.\nK otázke náhradného obhajcu je dôvodné dodať, že Mgr. Šutovská bola ustanovená ako\nobhajkyňa prostredníctvom programového prostriedku schváleného ministerstvom spravodlivosti a k jej\nustanoveniu ako náhradnej obhajkyne prišlo z dôvodu hospodárnosti konania s ohľadom na znalosť\npredmetnej veci.\nTotožne k otázke neavizovania záverečných rečí konštatujem, že žiadne zákonné ustanovenie neukladá\nsúdu povinnosť oznamovať, že bude realizovaný prednes záverečných rečí, pričom lehota na prípravu\npojednávania bola zachovaná vo vzťahu k dovolateľovi ako aj obhajcovi JUDr. Lanczovi. Rovnako\nzo zápisníc z hlavných pojednávaní vyplýva, že pred pokračovaním v odročenom pojednávaní bol\noboznámený obsah predošlého pojednávania.\nV daných súvislostiach konštatujem, že nebol naplnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.\ng) Trestného poriadku, keďže uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať iba v prípadoch,\nkeď rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp.\nneboli vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných\nnezákonné, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho,\nže by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Dovolací dôvod taktiež nemožno\nvyvodzovať len zo skutočnosti, že súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré navrhol obvinený, prípadne že\nvykonané dôkazy nevyhodnotil podľa jeho predstáv. Za naplnenie tohto dovolacieho dôvodu nemožno\npovažovať zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní v súlade so\nzákonom, teda nemožno vyvodiť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané\nzákonným spôsobom.\nK prečítanej výpovedi svedka Q. Y. postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku uvádzam,\nže išlo o zákonný postup, pričom výsluch svedka bol realizovaný kontradiktórnym spôsobom v rámci\nprípravného konania.\nS jednotlivými podaniami dovolateľa, vrátenie uplatnených námietok zaujatosti sa súd prvého stupňa\nako aj odvolací súd dôsledne a v súlade so zákonom vysporiadali.\nZvážením všetkých aspektov konštatujem, že v danom trestnom konaní sa nevyskytli žiadne\nprocesnoprávne ani hmotnoprávne pochybenia, ktoré by zakladali dôvody dovolania. Uvádzané dôvody\ndovolania v tomto prípade nie sú dané. S poukazom na uvedené skutočnosti je potrebné prijať záver,\nže neboli splnené dôvody dovolania v zmysle ustanovenia § 371 Trestného poriadku.\nPodľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu,\nktorým bol porušený zákon, alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu prechádzalo, ak je\ntoto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že neboli splnené dôvody dovolania v zmysle ustanovenia\n§ 371 Trestného poriadku, a preto navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd\ndovolanie obvineného G. Y., nar. X. H. XXXX, zastúpeného obhajcom JUDr. Albínom Lanczom, na\nneverejnom zasadnutí podľa § 382 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odmietol a bez preskúmania veci“.\n+++\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním\nrozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie\nbolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a § 566\nods. 3 Trestného poriadku], osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného\nporiadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods.\n1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňa obligatórne\nobsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinený pred jeho podaním\nvyužil svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného\nporiadku). Najvyšší súd po splnení vyššie vymedzenej formálnej prieskumnej povinnosti zistil, že\ndovolanie obvineného je treba odmietnuť ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku,\nnakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 a nasl. Trestného poriadku.\nNajvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto\nopravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom\nporiadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých\nnajzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody\n\ntaxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi\nzakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne\nužšie.\nDovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný\nprielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.\nPreto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým\nuplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a\ndovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie“.\nČo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385\nods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého\nrozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov\ndovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia\npodľa § 371 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené\ndovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku.\nZ toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného\nporiadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a ani\niný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.\nc) Trestného poriadku, alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval\ninú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania\noznačenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.\nAk ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374\nods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne\nuplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného\nporiadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného\nporiadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu\n(viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).\nNámietky obvineného boli naprieč dovolaním vo veľkej miere aj skutkového charakteru, najvyšší súd\ntak hneď úvodom pripomína, že na základe dovolania podaného obvineným sa skutkovým stavom nie\nje oprávnený zaoberať.\nV dovolaní spísanom a podanom prostredníctvom obhajcu obvinený ďalej nepodradil jednotlivé\ndovolacie námietky pod konkrétne dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, tieto iba\noznačil a v ďalšom bola preto namiesto obhajoby, úlohou najvyššieho súdu táto kvalifikovaná činnosť.\nDovolaciemu súdu je zároveň zrejmé, že s väčšinou námietok aktuálne uplatnených (opakovane) ako\nnámietky dovolacie sa vo svojich rozhodnutiach Okresný súd Trnava, sp. zn. 29T/53/2021, z 12. januára\n2022 a Krajský súd v Trnave, sp. zn. 6To/17/2022, z 24. februára 2022 už vysporiadali a najvyšší\nsúd preto tam, kde je to vhodné a účelné na túto argumentáciu poukazuje. Vzhľadom na identitu\nveľkej časti pôvodne odvolacích a aktuálne dovolacích námietok sa preto najvyšší súd nižšie venuje\nnajpodstatnejším tvrdeniam obvineného, ale zároveň summa summarum opakuje už tie závery prijaté\nvo vyššie citovaných rozhodnutiach súdov nižších stupňov, s ktorými sa stotožnil.\nNamietanými tvrdeniami zo strany dovolateľa sa vo svetle vysvetleného v predchádzajúcich riadkoch\nbolo potrebné zaoberať pod dôvodmi dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\n[zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu], § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku [vo\nveci konal, alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený\nz vykonávania úkonov trestného konania], § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku [rozhodnutie je\nzaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom] a § 371 ods. 1 písm.\ni) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku\nalebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku\nvšak dovolací súd nemôže skúmať a meniť]. Ostatné dôvody dovolania, ktoré označila obhajoba, buď\ncharakteristikou nespadali pod žiaden z dôvodov v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, viaceré\n\nnámietky neboli vôbec adekvátne, obvinený dostal jednoznačnú odpoveď už skôr vo veci konajúcimi\nsúdmi a ich argumentáciu by bolo nadbytočné opäť zopakovať, alebo správne podradenie tvrdení urobil\nnajvyšší súd nižšie. Dovolacie námietky obvineného tak boli najvyšším súdom subsumované pod vyššie\nuvedené dovolacie dôvody a v tomto „režime“ sa bude viesť aj argumentácia dovolacieho súdu.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku:\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo\nporušené právo na obhajobu.\nJednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení\n§ 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c),\npísm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným\natribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej\nstrane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov\na práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je\ndôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.\nZásada práva na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv\na záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne\nzabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo\nsvojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné\nkonanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale\naj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje\nako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane\nzákladných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu\nmedzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.\nVyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:\n- právo obhajovať sa osobne, alebo\n- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\n- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky\nna zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.\nKonštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného\na jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie\nkaždého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú\njednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.\nPrípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení\nobvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na\nobhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o\nzásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v\njeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.\nTakéto pochybenie dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno konštatovať, že došlo k porušeniu práva\nna obhajobu obvineného G. Y. zásadným spôsobom, a teda že existuje skutočnosť, ktorá sama o sebe\nznamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nNapriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho\ndôvodu menovaný uviedol v písomných dôvodoch dovolania.\nObvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku argumentoval\nvecne (nie však relevantne) v zásade tým, že sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozsudku súdu\nprvého stupňa.\n\nNa tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť najprv to, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý\nnezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným\nspôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nJedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho\nprospech.\nNie je ďalej podľa najvyššieho súdu možné podať úspešne dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.\nc) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhom na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie\npráva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku teda nemožno považovať obsah\na rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných\nprostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Ak by záver súdu o tom, že\nurčitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal\nopodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to\nviazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá\nvyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie\nsprávnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia,\nprehodnocovať vykonané dôkazy aj ich hodnotenie súdmi nižších stupňov. Ťažisko dokazovania je v\nkonaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať, alebo meniť iba\nsúd odvolací (§ 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku).\nAk by však aj podľa vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné\nposúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva\nna obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej.\nZ obsahu spisu je však zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a\nobstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy zákonným\nspôsobom rozhodli.\nObvinený zároveň uvádzal, že pri ukončení vyšetrovania mu bolo upreté právo na preštudovanie spisu.\nTáto jeho námietka však nekorešponduje s realitou, pretože pred ukončením vyšetrovania sa on i jeho\nobhajca mali možnosť riadne sa oboznámiť so spisom, bola im daná možnosť na jeho preštudovanie\na toto aj využili.\nTaktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie\nobjektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne zabezpečené. Ako však už bolo uvedené, zistenie skutku\nsúdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nemožno považovať za porušenie\npráva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nObvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. c) Trestného poriadku ďalej\nargumentoval len samotným označením tohto dôvodu a námietkou nedostatočného odôvodnenia\nuznesenia odvolacieho súdu, ktorý nenapravil ním vytýkané pochybenia.\nV úzkej spojitosti s právom na obhajobu treba vnímať právo strany na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, a preto námietky obvineného týkajúce sa nevykonania ním navrhovaných dôkazov posúdil\nnajvyšší súd výlučne optikou práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.\nPrávo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa\ndoplňujúcich rovinách:\na) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal\nod súdu náležitú odpoveď,\nb) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti“ (justice in procedural effect, resp. justice in\naction) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované\nverejnosťou,\nc) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k\ndispozícii.\n\nNapriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nnejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom\nzmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk v.\nHolandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko).\nPodstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyhodnotiť a v\nodôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a\nriadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď napr. Van de\nHurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom\nposúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti\nodmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu\n(Krasulya v. Rusko).\nJedným zo základných princípov trestného konania je nutnosť starostlivo a úplne popísať dôkazný\npostup, ktorý súčasne treba logicky a presvedčivo odôvodniť. Uvedenú požiadavku zakotvil zákonodarca\ndo sústavy nárokov na odôvodnenie rozsudku, a tak isto aj uznesenia, ktoré má povahu rozhodnutia\nvo veci samej. Preto nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať vyššie\nvymedzené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktoré nie sú náležitým spôsobom\nodôvodnené, resp. primerane vysvetlené. Takéto rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo absencia\ntakéhoto odôvodnenia tam, kedy rozhodné skutočnosti v zásade musia byť odôvodnené) nie sú\nadhézne k určite zistenému skutkovému stavu vyjadrenému v odôvodnení dotknutého rozhodnutia.\nZa takéhoto procesného stavu ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú požiadavky Trestného poriadku\nako základného procesnoprávneho predpisu upravujúceho trestné konanie. V konečnom dôsledku sa\ntakéto rozhodnutie ,,posúva” aj do protiústavnej polohy, a to najmä z hľadiska nároku trestne stíhaného\nobvineného na spravodlivé posúdenie jeho trestnej veci (ÚS 181/2000 - ČR). Napriek prezumpcii, že súd\nnie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, platí, že musí o vznesených návrhoch na vykonanie\ndokazovania rozhodnúť a pokiaľ im nevyhovie, musí vo svojom rozhodnutí vysvetliť, z akých dôvodov\nnavrhnuté dôkazy nevykonal, resp. prečo ich neprevzal ako základ svojich skutkových zistení (ÚS\n413/2002 - ČR). Je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné\nna preukázanie skutkového stavu.\nZo strany odvolacieho súdu ide preto o otázku právnu, kedy by zistené pochybenie mohlo potenciálne\nzakladať dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (primerane pozri\n1TdoV/6/2017). Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie či sa súd prvého stupňa, alebo odvolací súd\nnávrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli\naspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť.\nPovinnosťou súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo\nobvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s\nnámietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená\nprostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nslobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na\nktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery.\nVýrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu,\npretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa\nvysporiadal s dôkazmi a ktorá argumentácia bola pre súd presvedčivejšia a tvorí základ jeho rozhodnutia.\nPreto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť\nobvineného ,,skontrolovať“, ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz\no výkone spravodlivosti, v ,,jej mene“ (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musí\nvysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami ako aj argumentami obvineného, ktoré sú\npodstatného právneho významu.\nAk ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no\nnavyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je\npotrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní\nvedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkým\n\nz dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť\ndostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Odôvodnené rozhodnutia tiež slúžia\nv dokazovaní stranám, ktoré boli vypočuté, a tým prispievajú k väčšej ochote prijať rozhodnutia o ,,ich“\nstrane. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť\nprávo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený\ns ohľadom na okolnosti prípadu.\nNa splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní\npochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V\nnadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom\nvyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z\nhľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07).\nOkresný súd na stranách 3-20 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, precízne, zrozumiteľne a\nvyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo\nvysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam obvineného a najmä, ktoré dôkazy preukazujú jeho vinu. Zároveň\npodrobne vysvetlil, z akých dôvodov určité (aj obvineným navrhované) dôkazy nevykonal. Najvyšší\nsúd považuje odôvodnenie rozsudku okresného súdu za „skvelú ukážku toho“, ako má odôvodnenie\nrozsudku vyzerať, aby zodpovedalo nielen ustanoveniu § 168 Trestného poriadku, ale aj požiadavke čl.\n6 ods. 1 Dohovoru. Tu treba poznamenať, že aj krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým\nzamietol odvolanie obvineného na stranách 11-18 reagoval na všetky jeho podstatné odvolacie námietky\na náležitým spôsobom vysvetlil, prečo neakceptoval jeho odvolacie argumenty.\nPokiaľ ide o namietanú kontradiktórnosť konania, naopak, celá trestná vec prebehla v súlade s touto\nzásadou. Nie ako tvrdil obvinený. Navyše spojitosť tejto zásady s namietanou aktivitou súdu nie je\nna mieste, o to viac, keď na podklade obžaloby podanej prokurátorom, bol obvinený vykonaným\ndokazovaním súdom uznaný za vinného.\nČo sa ešte týka náhradného obhajcu, Mgr. Andrea Šutovská bola najprv ustanovená ako obhajkyňa\nobvinenému, a to prostredníctvom programového prostriedku schváleného ministerstvo spravodlivosti\na neskôr ako náhradná obhajkyňa, ktorá mala znalosť o veci v celom rozsahu a mohla realizovať práva\nobvineného. Zanedbateľná nie je v tomto smere ani dôvodná hospodárnosť konania. Teda ustanovením\nnáhradného obhajcu nemohlo byť zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu\nzásadným spôsobom, a to bez ohľadu na formálny proces ustanovenia náhradnej obhajkyne.\nK otázke neavizovania záverečných rečí Okresným súdom Trnava, najvyšší súd už len dodáva, že zákon\nneukladá povinnosť oznámiť, že bude realizovaný ich prednes, navyše lehota na prípravu pojednávania\nbola zachovaná, tak obvinenému, ako aj jeho obhajcovi. V zásade platí, že obhajca a obvinený by mali\nbyť pripravení na to, že na akejkoľvek časti hlavného pojednávania môže prísť k prednesu záverečných\nrečí, ak sú splnené podmienky na jeho ukončenie. Aj pred pokračovaním v odročenom hlavnom\npojednávaní bol oboznámený obsah toho predošlého.\nS jednotlivými podaniami dovolateľa, vrátane námietok zaujatosti ním uplatnených, sa oba súdy tiež\ndôsledne a v súlade so zákonom vysporiadali.\nZo zmieneného vyplýva, že v trestnej veci obvineného skutočne nemožno dospieť k záveru o tom, že\nby bol naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku:\nPodľa tohto dovolacieho dôvodu možno namietať, že vo veci konal, alebo rozhodol orgán činný v\ntrestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného\nkonania.\nNa naplnenie tohto dôvodu dovolania sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal, alebo rozhodol\norgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený, pričom o jeho vylúčení\nsa v súlade so zákonom nerozhodlo.\n\nPod uvedený dovolací dôvod nemožno zahrnúť napríklad také námietky, ktoré sa týkajú údajného\nzaujatého prístupu sudcov a ktoré majú abstraktný, resp. všeobecný charakter. Zo súdnej judikatúry\nvyplýva, že obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť vyhovieť\nkaždému návrhu obžalovaného a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania vo\nveci pre jeho zaujatosť. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z\nústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý zákonnému sudcovi, treba trvať na tom, že\nvylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno len výnimočne a zo skutočne\nzávažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom a spravodlivo. Pri\nposúdení otázky nestrannosti sudcu treba brať na zreteľ všetky aspekty subjektívneho aj objektívneho\ncharakteru. Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu\nku konkrétnemu prípadu a k procesným stranám trestného konania. Pri subjektívnej nestrannosti\nsa vychádza zo zásady prezumpcie nestrannosti, až kým sa nepreukáže opak. Na preukázanie\nnedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti, pričom nie je rozhodujúce\nstanovisko (subjektívne) sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu\nvznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho\nstanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Pri hodnotení nestrannosti sudcu treba uvažovať\no tom, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.\nRozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je však\nto, či obava obvineného je objektívne oprávnená, pričom relevantnou je len taká obava z nedostatku\nnestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach\n(pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 1Tdo/23/2011).\nPodstatou dovolacích námietok obvineného v tejto časti bolo, že o viacerých jeho námietkach nebolo\nprocesným spôsobom rozhodnuté a súdy sa s nimi nevysporiadali. Najmä poukazoval na skutočnosť,\nže sa súdy procesne riadne nezaoberali jeho námietkou zaujatosti založenej na pomere sudcu k osobe\nobvineného, ktorá vznikla inzultáciou obvineného vo forme vulgárnych nadávok a opľutia sudcu. To\npredstavovalo i prekážku v realizácii pojednávania v dňoch 14. decembra 2021 a 12. januára 2022. Ani\nv uvedenom prípade nebola vec predložená na rozhodnutie o námietke založenej na tomto dôvode na\nsúd vyššieho stupňa. Podľa obvineného nemožno uvažovať o naplnení režimu § 32 ods. 6 Trestného\nporiadku, ktorý sa súdy snažili využiť ako únikovú stratégiu.\nGenéze podávania námietok zaujatosti zo strany obvineného a ich posudzovaniu zo strany konajúceho\nsúdu sa veľmi podrobne a vyčerpávajúco (až kazuisticky) venoval už okresný súd vo svojom rozsudku\nna č. l. 11-14. Najvyšší súd sa s touto argumentáciou a ergo i s postupom okresného súdu v plnej miere\nstotožnil.\nV podstate možno uviesť, že všetky námietky zaujatosti vznesené zo strany obvineného boli založené\nvýlučne na dôvodoch procesného postupu a na tomto základe rozvíjaných subjektívnych domnienkach\nobvineného, ktoré neboli podložené objektívnymi skutočnosťami. Je evidentné, že sa jednalo o stratégiu\nobvineného, ktorej primárnym cieľom bolo dosiahnutie vylúčenia konajúceho sudcu súdu prvého stupňa\nz rozhodovania vo veci. Obvinený síce, snažiac sa dosiahnuť vylúčenie sudcu, pri podávaní námietok\nformuloval, že obsahujú nové skutočnosti, ale v skutočnosti išlo len o opakovanie pôvodných námietok\npozmenenou formuláciou, majúcich pôvod v procesnom postupe. Okresný súd preto správne podané\nnámietky posúdil podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku (vo vtedy platnom znení) a nekonal o nich.\nSprávne okresný súd postupoval aj vo vzťahu k návrhu na odňatie a prikázanie veci, keď s poukazom\nna stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR uverejneného pod č. 48/2021 v Zbierke\nstanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého ak sa podľa § 32 ods. 6 Trestného\nporiadku o námietke zaujatosti vznesenej voči konkrétnemu sudcovi, ktorá je založená na iných\ndôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku, nekoná, a teda takáto námietka nie je spôsobilá\nvyvolať konanie o vylúčení ani konkrétneho (jednotlivého) sudcu, o to viac nie je potrebné konať ani\no návrhu na odňatie a prikázanie veci, ktorý je založený len na takejto procesne neúčinnej námietke\nzaujatosti smerujúcej voči všetkým sudcom príslušného súdu (argumentum a minori ad maius).\nVo vzťahu k podaniu trestného oznámenia na samosudcu zo strany obvineného možno uviesť, že ani\ntáto skutočnosť nebola sama osobe spôsobilá byť dôvodom na vylúčenie samosudcu z rozhodovania. V\nprvom rade je potrebné uviesť, že trestné oznámenie podal obvinený, a to pre podozrenie zo spáchania\ntrestného činu ohýbania práva a marenia spravodlivosti. Už zo samotnej formulácie trestného oznámenia\n\nje zrejmé, že jeho dôvodom bol predchádzajúci procesný postup zo strany súdu (samosudcu) voči\nobvinenému, teda obvinený len inou formou v podstate opätovne namietal procesný postup. Zároveň\nsamotné podanie trestného oznámenia obvineného na sudcu nie je bez ďalšieho dôvodom na vylúčenie\nsudcu. To potvrdzuje i súdna judikatúra, podľa ktorej záverov ani podanie trestného oznámenia, návrhu\nna disciplinárne opatrenie alebo žaloby na ochranu osobnosti nemusí viesť k vylúčeniu úradnej osoby\n(napr. R 11/2009, R 22/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Tdo/23/2015), a to primárne\nv situácii, ak trestné oznámenie či iný návrh podá účastník konania. Z tejto judikatúry vyplýva, že\nuplatnenie inštitútu o vylúčení orgánov trestného konania (a sudcov) prichádza do úvahy len vtedy, ak\nje existencia vzťahu či pomeru predpokladaného v § 31 ods. 1 Trestného poriadku preukázaná. Nebude\ntak tomu vtedy, keď obvinený podá na konajúcich sudcov, resp. všetkých sudcov súdu prvého a druhého\nstupňa trestné oznámenie. Skutočnosť, že obvinený podal na konkrétneho sudcu trestné oznámenie,\nsama osebe nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z trestného konania, pretože nevyhnutnou súčasťou\nprofesionality sudcu je to, aby bol schopný, napriek takémuto oznámeniu, rozhodnúť nestranne, zákonne\na spravodlivo v danej veci.\nRovnako ani vulgárne správanie obvineného voči sudcovi na hlavnom pojednávaní 2. decembra 2021\nnebolo dôvodom na vylúčenie sudcu z rozhodovania danej veci. Samosudca na toto správanie reagoval\nprocesne uložením poriadkovej pokuty. I v tomto prípade sa prezumuje nutná dávka profesionality\nsudcu tak, ako je vyššie uvedená. Nadôvažok celý „incident“ obvinený realizoval primárne a len s\númyslom a cieľom vyvolať vo vzťahu k sudcovi stav, na základe ktorého by bol v danej veci vylúčený.\nPrizmou nestranného pozorovateľa sa potom správanie iniciované výlučne procesnou stranou, ktorej\njediným cieľom je vyvolaním konfliktu dosiahnuť vylúčenie sudcu, nemôže javiť ako spôsobilé narušiť\npresvedčenie o tom, že bude schopný nezaujato a nestranne rozhodnúť.\nNapokon ani (anonymný) list, ktorý údajne zaslala obvinenému neznáma osoba, nie je spôsobilý vyvolať\notázky ohľadne nezaujatosti a nestrannosti sudcu, pretože objektívne neobsahuje také skutočnosti,\nktoré by naznačovali možnú zaujatosť samosudcu vo vzťahu k obvinenému, resp. iné dôvody zaujatosti.\nObsah daného listu skôr svedčí o značnej dávke naivity a prvoplánovitosti zo strany jeho pisateľa a skôr\nako pochybnosť o nezaujatosti a nestrannosti je u objektívneho pozorovateľa schopný vyvolať úsmev.\nNavyše, údaje v liste uvedené ostanú vždy v rovine subjektívneho tvrdenia, ktoré objektívne nie je možné\noveriť.\nNemenej dôležité je to, že samosudca riadne obvinenému vždy uviedol, prečo sa nejedná o námietku\nzaujatosti a z akých dôvodov sa potom nebude o nej konať. Rovnako tak to bolo i pri návrhoch na odňatie\na prikázanie veci.\nSumárne povedané, najvyšší súd v danom prípade nedetekoval prítomnosť žiadnych takých\nobjektívnych okolností, ktoré by svedčili o tom, že vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený\nz vykonávania úkonov trestného konania.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku preto naplnený nebol.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku:\nPodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na\ndôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch,\nkeď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané\nzákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so\nzákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou\nzodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i\nsamotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.\nZ uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže\nbyť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp.\nmal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného\npostupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371\n\nods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces\nv zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené\nvýlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent“) na dôkazoch získaných nezákonným\nspôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu v. Rumunsko - rozsudok ESĽP\nz 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší v.\nHolandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára\n2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie).\nV rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister\nspravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz\nalebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k\nzáveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia,\nprehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.\nNajvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie\nje založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“ a jeho zrkadlové znenie\n- „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom“, nemožno\nvykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak,\nže pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli\na tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a\ndôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, §\n2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale\n„neskoro“ (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie\n(§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd\nvykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní)\nbol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť\nodôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko\niba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod podľa\n§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\nNevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či\nrozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 3 Trestného\nporiadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za\nskutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti\nrozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie.\nS ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní\nnavrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté podľa § 272 ods. 3\nTrestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168\nods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c),\nresp. písm. g) Trestného poriadku.\nVyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v\npôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania\npodaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.\nPokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd\nnemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného\ndovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové“\npreskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať)\nprostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c), resp. písm. g)\nTrestného poriadku, konkrétne uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom\nkonaní nebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa\nvzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal.\n\nPosúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia\ndôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom\nkonaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv.\nskutkovej vete výroku o vine obvineného.\nZáver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia\notázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase\nvýsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,\nz ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať\nizolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov.\nVyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov\nupravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v\nposudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a\ni) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný\nmožný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.\nK uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, opäť bez\npriradenia dovolacích námietok pod tento dôvod, v podstate obvinený nič závažné neuviedol, namietal\nlen nezákonné dôkazy ktoré mali byť voči nemu použité a tvrdil, že prečítaná výpoveď svedka Q. Y.\nnebola zákonná.\nPokiaľ ide o tieto skutočnosti, nie je najvyššiemu súdu známe, na základe čoho ku nim obvinený\ndospel. Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie zákonným spôsobom, vrátane\nnamietaného.\nČo sa týka prečítanej výpovede svedka Q. Y. postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a) sa jednalo o zákonný\npostup, pričom výsluch svedka ako už bolo uvedené vyššie, bol v rámci prípravného konania realizovaný\nkontradiktórnym spôsobom.\nV ďalšom obvineným namietanom možno iba predpokladať, že takto formulované dovolacie námietky\nsmerujú výlučne len voči finálnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, ktoré nekorešponduje jeho\npredstavám.\nNajvyšší súd preto môže len [s odkazom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou\nTrestného poriadku] pre úplnosť poznamenať, že v predmetnej trestnej veci boli dôkazy vykonané\nzákonným spôsobom a následne tomu zodpovedajúc v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku aj náležite\nvyhodnotené.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na\nnesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.\nPri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy\nviazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom\ndovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku.\nVo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete\nvýroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky\nskutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam\nsúdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej\ninštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je\n\noprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní\nsám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery\nmôže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je\nodvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.\nNesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí\nkvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok\nvykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného\nčinu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia\nhmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený\npod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad\n(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.\nNesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie\nokolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené\npoužitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,\n§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného\nzákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a\nspoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia\nslobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.\nAko z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania je\nzrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Inak povedané, dovolací súd je viazaný zisteným\nskutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať\nspôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy\nvyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému\nstavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže\nobvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.\nZa skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti\nrozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací\nsúd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez\nďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať\n(dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď\nmôže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného\nporiadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže\ndoplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku\nvšak nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu“ inštanciu zameranú k\npreskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.\nDovolací súd obvinenému pripomína, že právomoc dovolacieho súdu je v prípade dovolania podaného\noprávnenou osobou uvedenom v § 369 ods. 2 Trestného poriadku striktne ohraničená dôvodmi dovolania\nlen podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (prvá veta v odseku 2 § 369 Trestného poriadku) a pokiaľ\nide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (tento prípad), naviac vetou za\nbodkočiarkou - ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“.\nZ citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne\nhodnotiť dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonca dospieť k iným, nepochybne skutkovým\nzáverom, spočívajúcim v tom či boli, resp. neboli konaním uvedeným v skutkovej vete obžaloby naplnené\nvšetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych\nzáverov je celkom nepochybne kategóriou procesného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku.\nJe potom bez významu, či dospeli skôr konajúce a rozhodujúce súdy pri použití ich zákonom zverenej\npovinnosti tak, ako je táto vymedzená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku k záverom markantne odlišným\nod tých, ktoré v podanom dovolaní predkladá subjekt podávajúci dovolanie.\nUstálenie záveru o naplnení, či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu (v posudzovanom\nprípade o to viac aktuálne, keď obvinený namietal predovšetkým subjektívnu stránku skutkovej podstaty\npodvodu) vždy podlieha rozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup podľa § 119 ods. 1\n\nTrestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom\nkonaní najmä\na) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,\nb) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,\nc) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,\nd) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie\nochranného opatrenia a iné rozhodnutia,\ne) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,\nf) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.\nS poukazom na vyššie uvedené je logické, ak najvyšší súd jeho dovolacie námietky obvineného\nsmerujúce len k nesprávnosti a neúplnosti skutkových zistení, rozsahu dokazovania a hodnoteniu\ndôkazov - označí v predmetnej trestnej veci ako stojace zjavne mimo uplatnený dovolací dôvod. Naviac,\ntakto formulované dovolacie námietky nemožno kvalifikovane podradiť ani pod akýkoľvek iný uplatniteľný\ndovolací dôvod, nakoľko sa nimi v súvislosti s ich obsahom v podstate nie je možné z právneho hľadiska\nzaoberať tak, aby bol dovolací prieskum aspoň okrajovo súladný s platnou a účinnou právnou úpravou\n(výnimkou je už skôr zmieňovaná procesná situácia, keď je subjektom podávajúcim dovolanie minister\nspravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku).\nNajvyšší súd preto pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a\nmá doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho\nprehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie\n- viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nPre dovolací súd je v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený\nG. Y. spáchal trestné činy tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, následne\npotvrdeného rozhodnutím odvolacieho súdu. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny\nzáver vyjadrený v posúdení konania obvineného ako prečinu neoprávneného používania cudzieho\nmotorového vozidla podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej\nslobody podľa § 194 ods. 1 , ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu podľa\ncitovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré\nvyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označených trestných činov. To platí aj o\npoukaze na § 138 písm. f) Trestného zákona - ľsťou - u prvého z citovaných trestných činov a poukaze\nna § 138 písm. e) Trestného zákona - vlámaním - pri tom druhom v poradí.\nZo skutkovej vety rozsudku je zrejmé, že obvinený sa najprv zmocnil kľúčov od motorového vozidla a\nnásledne i vozidla poškodenej pod zámienkou návštevy a využijúc jej nepozornosť - teda ľsťou. Podľa\n§ 122 ods. 6 Trestného zákona za lesť sa považuje, trestný čin je spáchaný ľsťou, ak bol spáchaný s\nvyužitím omylu, ktorý páchateľ vyvolal alebo s použitím úskoku. Zo skutkovej vety vyplýva, že úmysel\nzmocniť sa motorového vozidla poškodenej „maskoval“ obvinený návštevou u nej.\nNásledne zo skutkovej vety vyplýva, že obvinený prekonaním (preskočením) oplotenia dvoch rodinných\ndomov (vo výške 170 cm a 185 cm) bez dovolenia poškodenej vnikol do jej rodinného domu - teda\nvnikol do uzatvoreného priestoru prekonaním zabezpečovacej prekážky s použitím sily, čo sa považuje\nza vniknutie do obydlia iného vlámaním.\nNajvyšší súd nezistil pochybenia súdov pri ukladaní trestu menovanému obvinenému. Primeranosťou,\nresp. neprimeranosťou výšky uloženého trestu sa dovolací súd ani nie je oprávnený zaoberať.\nAk obvinený vo vzťahu k ukladaniu trestu poukazoval na údajné nerešpektovanie ustanovenia § 38 ods.\n1 Trestného zákona z dôvodu, že bola aplikovaná priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného\nzákona (spáchanie viacerých trestných činov) a zároveň ukladaný trest úhrnný podľa § 41 ods. 1\nTrestného zákona, tak dovolací súd musí konštatovať, že ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona tým\nporušené nebolo. Uvedené ustanovenie by mohlo byť porušené len v situácii, ak by zároveň pri zistení\nuvedenej priťažujúcej okolnosti bol obvinenému ukladaný úhrnný trest podľa § 41 ods. 2 Trestného\nzákona, čo sa však v danom prípade nestalo. Na túto námietku napokon dostal obvinený potrebné\nvysvetlenie už v uznesení krajského súdu.\n\nČo sa týka námietok obvineného spočívajúcich v polemike so závermi súdov o naplnení subjektívnej\nstránky skutkovej podstaty trestného činu, ktorý bol predmetom trestného stíhania najvyšší súd\npoukazuje na závery plynúce zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011, podľa ktorého dovolací\ndôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemôže napĺňať poukaz na to, že vykonaným\ndokazovaním nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje\nvnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len\nsprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, na základe konkrétnych skutkových\nokolností, ktorých správnosť a úplnosť v rámci dovolacieho konania nie je možné skúmať a meniť.\nPredmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku potom môže byť už\nlen nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého\na druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné\nakokoľvek dopĺňať a meniť, k čomu je možné opätovne poukázať na skôr prezentované právne úvahy\nnajvyššieho súdu vo vzťahu k § 119 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku ako všeobecného ustanovenia\nupravujúceho predmet dokazovania.\nZ uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený\ndôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto dovolaciu argumentáciu\nobvineného najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú.\nAk sa najvyšší súd nevyjadril k niektorej z dovolacích námietok obvineného, je tomu tak z dôvodu, že\ntieto nepovažoval za relevantné alebo vecne súvisiace.\nNakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov\ndovolania namietaných obvineným, rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto\nuznesenia.\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6To/17/2022", "guid": "1f288aab-edd4-468a-b64d-a745550f75cb:cb0efa0f-e7f6-4b1d-b890-6b0a65cc518d", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "97c25400-fe4d-4aae-b8b0-beabfd7d3d5d:0af8c181-bee6-4ff8-b4e5-f6dd36512add", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:5410010147.1", "spisova_znacka": "3Tdo/23/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/23/2015 z 9. 9. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-09-09", "citacie_n": 4, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:5410010147.1"}, {"guid": "4580c040-a085-434a-97d1-2b52e7f5d350:e7d65213-f31f-420c-a645-743c026af14c", "ecli": null, "spisova_znacka": "6To/17/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6To/17/2022 z 19. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-05-19", "citacie_n": 3, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/4580c040-a085-434a-97d1-2b52e7f5d350:e7d65213-f31f-420c-a645-743c026af14c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:aba2196d-3883-4d70-8219-932afcf4036d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.438.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2023 z 15. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.438.2023.1"}]}