{"guid": "b16f1763-05ac-420d-99ce-00078cc3baa9:6029ff4c-8f85-4d9a-ac68-618edc8db699", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2107233572.1", "spisova_znacka": "3Cdo/7/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/7/2022 z 27. 11. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2024, sp. zn. 3Cdo/7/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:2107233572.1", "identifikacne_cislo": "2107233572", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2024-11-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-438.odsek-1", "nazov": "§ 438 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-438.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-438"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-438"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6029ff4c-8f85-4d9a-ac68-618edc8db699", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2107233572.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:2107233572.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:2107233572.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Cdo/7/2022\n2107233572\n27. 11. 2024\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2024:2107233572.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne J.. J. W., narodenej XX. H. XXXX, C., P. S. XXXX/\nXX, zastúpenej splnomocnenkyňou Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s.r.o., Bratislava,\nPalárikova 14, IČO: 35 960 728, proti žalovaným 1/ F. A., narodenej XX. Y. XXXX, C., W. XXX/XX, C..\nČ.. Ú. N. M. C. Y.P. B. N. - E. a 2/ TRIER s.r.o., Trnava, Mikovíniho 10, IČO: 36 817 601, zastúpenej\nsplnomocnenkyňou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hlavná 31, IČO: 36\n865 281, o určenie neplatnosti právnych úkonov, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.\n14C/155/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18. januára 2022 sp.\nzn. 23Co/20/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .\nŽalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom\nprvej inštancie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej tiež len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. apríla 2016 č. k.\n14C/155/2007 - 360 zamietol žalobu v časti požiadaviek žalobkyne na určenie neplatnosti I. notárskej\nzápisnice z 10. októbra 2007 č. Nz 40440/2007, N 565/2007, NCRIs 40148/2007, napísanej JUDr.\nPetrom Opatovským, notárom v Trnave (ďalej tiež len „notárska zápisnica“) o vyhlásení osôb povinných\no uznaní dlhu a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch\na exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a vyhlásení o prijatí tohto záväzku osobou oprávnenou; II.\nvyhlásenia žalobkyne ako ručiteľa a povinnej osoby č. 2 o bezvýhradnom a neodvolateľnom súhlase\nv prípade nesplnenia svojho záväzku voči osobe oprávnenej s tým, aby sa notárska zápisnica stala\nvykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý jej hnuteľný a\nnehnuteľný majetok, uvedený vo vyhlásení príkladmým výpočtom a to až do výšky nesplatenej časti dlhu\ns prípadným príslušenstvom; III. ručiteľského vyhlásenia žalobkyne z 10. októbra 2007, obsiahnutého v\nnotárskej zápisnici, v ktorom prehlásila, že uspokojí pohľadávku oprávnenej ako veriteľa vo výške istiny\n3.400.000 Sk, vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke z rovnakého dňa alebo nesplatený zostatok dlhu, ak\ntakúto pohľadávku neuspokojí žalovaná 1/ ako povinná osoba č. 1 a IV. Zmluvy o pôžičke uzavretej 10.\noktóbra 2007 na sumu pod III. zhora medzi veriteľom v osobe žalovanej 2/ a dlžníkom v osobe žalovanej\n1/. V časti požiadaviek žalobkyne na určenie neplatnosti V. ručiteľského vyhlásenia žalobkyne z 10.\noktóbra 2007 o tom, že uspokojí v plnom rozsahu záväzok žalovanej 1/ v sume 3.400.000 Sk (112.859,32\n€) voči žalovanej 2/ (ďalej tiež len „ručiteľské vyhlásenie“), VI. dohody uzatvorenej rovnaký deň v\nnotárskej zápisnici medzi žalobkyňou ako ručiteľom a povinnou osobou č. 2 a žalovanou 1/ ako dlžníkom\na povinnou osobou č. 1, na základe ktorej ručiteľ výslovne prehlásil, že preberá na seba povinnosti\ndlžníka, vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke v notárskej zápisnici voči žalovanej 2/ ako oprávnenej osobe a\nv ktorej sa zaviazal uspokojiť pohľadávku oprávnenej osoby, ak túto nesplní dlžník (ďalej tiež len „dohoda\n\no prevzatí povinností dlžníčky“) a VII. vyhlásenia žalobkyne o uznaní svojho záväzku vyplývajúceho z\nručiteľského vyhlásenia v sume 3.400.000 Sk čo do dôvodu i výšky (ďalej tiež len „uznanie dlhu“) potom\nžalobe vyhovel (čiže právne úkony uvedené zhora a aj v rozsudku súdu prvej inštancie pod rímskymi\nčíslicami V. až VII. určil za neplatné) a napokon rozhodnutie o trovách konania vyhradil samostatnému\nuzneseniu, majúcemu byť vydanému po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.\n2. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, §§ 39, 39a,\n40a, 49a a 488, § 531 ods. 1 až 3, §§ 546, 558 a 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona\nč. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „OZ“), § 3 ods. 3 a § 46 ods. 1\nzákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení\n(notárskeho poriadku) a § 80 písm. c/ a § 134 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „OSP“); vecne potom záverom o nedostatku naliehavého\nprávneho záujmu žalobkyne na požadovaných určeniach tam, kde žalobu zamietol a naopak o existencii\ntakéhoto záujmu a tiež o dôvodnosti požiadaviek uplatnených žalobou vo zvyšku. Pokiaľ šlo o určenie\nneplatnosti ručiteľského vyhlásenia, tam podľa neho dôvodom neplatnosti úkonu (pre rozpor so zákonom\naj s dobrými mravmi) bolo preukázané urobenie žalobkyňou vyhlásenia (u notára, ktorý notársku\nzápisnicu spísal) ešte pred odovzdaním žalovanej 1/ peňazí, reprezentujúcich pôžičku, zo strany\nzástupcu žalovanej 2/ a keďže u zmluvy o pôžičke ide o reálny a nie konsenzuálny kontrakt (pri\nktorom zmluva o pôžičke vzniká až odovzdaním predmetu pôžičky a nie už dohodou zmluvných strán\no podstatných náležitostiach zmluvy), ručiteľským vyhlásením mal byť takto zabezpečený v rozhodnom\nčase ešte neexistujúci záväzok. Tento úkon navyše žalobkyňa urobila za stavu vedomosti žalovanej 1/ o\nneschopnosti pôžičku vrátiť a nedostatku jej úmyslu splniť dlh, za čo bola v trestnom konaní súdu prvej\ninštancie sp. zn. 2T/35/2009, zavŕšenom v konaní Krajského súdu v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“\na spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) sp. zn. 6To/131/2010 uznaná vinnou z obzvlášť\nzávažného zločinu podvodu. Pri dohode o prevzatí povinností dlžníčky šlo o bližšie nešpecifikovanú a\nneurčitú dohodu v rozpore s §§ 531 a 533 OZ, pretože tu nemohlo ísť o prevzatie dlhu (na ktoré by sa\nvyžadovala náhrada pôvodnej dlžníčky novou, o taký prípad však pre podmienenie nástupu povinnosti\nžalobkyne nesplnením dlhu žalovanou 1/ nešlo) a ani o úmysel žalobkyne pristúpiť do už existujúceho\nzáväzkového vzťahu medzi žalovanými v pozícii spoludlžníčky (keďže v takom prípade by mal byť\nprávnym následkom dohody vznik solidarity dlžníkov, vylučovaný povahou dojednania, podmieňujúceho\npovinnosť žalobkyne nesplnením dlhu žalovanou 1/) a do tretice neobstála ani obrana žalovanej 2/,\nzaložená na potrebe posudzovania dohody o prevzatí povinností dlžníčky podľa § 256 OSP, resp. § 558\nOZ (v prvom prípade preto, že ide len o procesné ustanovenie, týkajúce sa sukcesie a samo žiaden\nprechod práv či povinností neumožňujúce, ale slúžiace len na vykonanie rozhodnutia voči inej osobe\na/alebo v prospech inej osoby než tej, ktorá je uvedená v exekučnom titule; v druhom potom podobne\nako u dohôd podľa §§ 531 a 533 OZ pre obligatórnosť písomnej formy úkonu a tu navyše aj charakter\nuznania ako jednostranného vyhlásenia dlžníka adresovaného veriteľovi, z čoho však ničomu písomná\ndohoda v notárskej zápisnici nezodpovedala). Napokon u uznania dlhu ide o samostatný zabezpečovací\ninštitút, zakladajúci právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania (nie teda nový právny titul\nzáväzku) a zlepšujúci pozíciu veriteľa (presunom dôkazného bremena na dlžníka), v tomto prípade však\ntaký úkon musel zdieľať osud záväzku prevzatého ručiteľským vyhlásením, ktorý ale platne nevznikol a\npreto aj tu bol namieste záver o absolútnej neplatnosti úkonu pre jeho rozpor so zákonom.\n3. Odvolací súd v poradí prvým rozsudkom v tejto veci z 26. februára 2018 sp. zn. 23Co/6/2017 na\nodvolania žalobkyne aj žalovanej 2/ (z ktorých inak v úvodnej časti rozsudku zmienil len odvolanie\nžalovanej 2/ - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací\nsúd“) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č.\n160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i viacerých neskorších zmien a doplnení, ďalej\ntiež len „CSP“) potvrdil (ako celok, teda s evidentným vysporiadaním sa výrokom a aj odôvodnením\nrozsudku s oboma odvolaniami) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho\nkonania. Nad rámec stotožnenia sa aj s dôvodmi uvedenými v potvrdzovanom rozsudku už na doplnenie\nprakticky len zdôraznil tie pasáže z argumentácie súdu prvej inštancie, ktoré považoval za kľúčové (na\npodporu rozhodnutia ako v časti zamietajúcej žalobu tak i tam, kde naopak súd prvej inštancie žalobe\nvyhovel).\n4. Tento rozsudok ale najvyšší súd na dovolanie žalovanej 2/ uznesením z 26. septembra 2020 sp. zn.\n3Cdo/107/2018 v napadnutej časti (potvrdzujúcej rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej čo do\nvyhovenia žalobe a v časti trov konania) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre praktické stotožnenie\n\nsa s argumentáciou dovolateľky, podľa ktorej tu šlo o prípad závislosti rozsudku odvolacieho súdu (v\ndovolaním napadnutej časti) od riešenia dovolacím súdom dosiaľ neriešených právnych otázok (§ 421\nods. 1 písm. b/ CSP), ktoré aj podľa názoru dovolacieho súdu (v zhode s názorom žalovanej 2/) neboli\nvyriešené správne. Na odôvodnenie takéhoto svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol (popri citácii\nustanovení § 2 ods. 3, § 36 ods. 1 vety prvej, ods. 2 vety prvej a ods. 4, § 40a prvých dvoch viet, §§ 49a\na 51, § 122 ods. 1 vety prvej a ods. 2 vety prvej, §§ 489, 491, 492, 546 a 552, § 151c ods. 2, § 558 vety\nprvej, § 572 ods. 1 a § 853 ods. 1 OZ) konkrétne toto (citované z tzv. kasačného uznesenia) :\n„Všeobecne :\n25. Občianske právo (s ďalším adjektívom „hmotné“, ktorého základným a takpovediac ťažiskovým\nprávnym predpisom je práve Občiansky zákonník) je v rámci tradičného delenia práva na súkromné\na verejné považované za súčasť práva súkromného, ktoré je ovládané zásadou, podľa ktorej to,\nčo nie je výslovne zakázané, je dovolené. Vyjadrenie tejto zásady našlo zhodou okolností miesto v\ncelkom rovnako číselne označenom ustanovení (nech aj v jednom prípade paragrafu a v druhom\nústavného článku) OZ i Ústavy Slovenskej republiky (v tejto súvislosti porovnaj najmä prvú časť čl.\n2 ods. 3 ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a jedného\nnálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, znejúcu tak, že každý môže konať, čo nie je zákonom\nzakázané) a jeho logickým vyústením je možnosť účastníkov občianskoprávnych vzťahov upraviť si\nsvoje práva a povinnosti aj odchylne od zákona, samozrejme pri rešpektovaní tej zákonnej požiadavky,\nže takéto odchylné dojednanie zákon výslovne nezakázal a zároveň tu nejde ani o záujem účastníkov na\nodchýlení sa od takej zákonnej úpravy, u ktorej z jej povahy vyplýva jej kogentný (kategorický a odchylné\ndohody nepripúšťajúci) charakter (akú povahu majú spravidla ustanovenia OZ o požiadavkách na formu\nniektorých úkonov, ich náležitosti a pod.).\nK ručiteľskému vyhláseniu :\n26. Pri nižšími súdmi konštatovanej neplatnosti ručiteľského vyhlásenia žalobkyne a nesúhlase\ndovolateľky s takýmto záverom i argumentáciou použitou na jeho podporu ide o spor o vyriešenie\notázky možnosti platného prevzatia ručiteľského záväzku, majúceho zabezpečiť takú pohľadávku, ktorá\nsíce vznikne v rovnaký deň, v ktorý dôjde aj k ručiteľskému vyhláseniu, avšak (z pohľadu chronológie\njednotlivých právnych úkonov) pred vznikom záväzku, ktorý má zabezpečiť. Podotázkami k takejto\notázke, taktiež predostretými dovolaním v prejednávanej veci, sú potom a/ otázka významu poradia\núkonov, o ktorých je reč (opäť sa žiada pripomenúť, že urobených v rámci jedného a toho istého\ndňa a dokonca - ako to vyplýva z nikým nespochybnených skutkových zistení súdu prvej inštancie s relatívne krátkym časovým odstupom na tom istom mieste a pri súhlase všetkých zúčastnených o\nurobení takých úkonov súčasťou notárskej zápisnice) a pre prípad odpovede o významnosti poradia\nb/ otázka možnosti zabezpečenia ručením i pohľadávky majúcej vzniknúť len v budúcnosti. Treťou v\ntejto časti položenou otázkou je potom otázka možnosti vyvodenia z jedného a toho istého dôvodu,\nktorý je zákonom kvalifikovaný ako dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu (s potrebou dovolania\nsa neplatnosti tým, kto je úkonom dotknutý) aj neplatnosti absolútnej (v tomto prípade s povinnosťou\nprihliadnutia na ňu súdom z tzv. úradnej povinnosti).\n27. Východiskom pre korektné (tu rozumej objektívne uspokojivé) zodpovedanie prvej z otázok zhora\nje to, že tzv. právnické počítanie času sa (prinajmenšom pokiaľ ide o oblasť práva súkromného) od\nbežného (prirodzeného) počítania líši tým, že za základnú a už ďalej nedeliteľnú časovú jednotku (mieru)\npovažuje deň (tu porovnaj Občianske právo hmotné, Ján Lazar a kolektív, IURA Edition, Bratislava 2006,\nTretie doplnené a prepracované vydanie, I. zväzok, str. 195). Pri takejto konštrukcii však u právnych\núkonov urobených v jeden deň nemôže mať poradie, v akom došlo k ich urobeniu, žiaden právny význam\n(samozrejme pri vzájomnej previazanosti úkonov len za predpokladu ich platnosti a platného vzniku nimi\nzakladaných záväzkov), nakoľko z tohto uhla pohľadu rozhodujúcim by mohol byť len časový rozostup\n(medzi jednotlivými úkonmi) presahujúci vyššie definovanú základnú časovú jednotku.\n28. Aj keby práve uvedené platiť nemalo, je tu úprava zabezpečovacieho inštitútu ručeniu najbližšieho\n(tu porovnaj úpravu z ustanovenia § 572 ods. 1 OZ pod 22. zhora), teda záložného práva (v tomto\nprípade inak bez ohľadu na obligačno-právny charakter ručenia a vecno-právny charakter záložného\npráva ako jedného z vecných práv k cudzím veciam), ktorá pripúšťa platné zriadenie záložného práva\naj za účelom zabezpečenia takej pohľadávky, ktorá v čase zriaďovania záložného práva ešte neexistuje\n\na to buď preto, že je síce nepochybné, že vznikne, ale sa tak má stať až v budúcnosti, alebo dokonca\nvôbec nie je zrejmé, či vznikne, keď vznik pohľadávky je tu závislý na splnení podmienky (z povahy veci\nodkladacej, nakoľko rozväzovacie podmienky slúžia len na zmeny alebo zánik práv už vzniknutých). Ak\núprava žiadneho z inštitútov zabezpečenia záväzkov v rámci piateho oddielu prvej hlavy ôsmej časti OZ\n(§§ 544 až 558 OZ) bližšie vymedzenie pohľadávok súcich na zabezpečenie nerieši, resp. v niektorých\nprípadoch ani nehovorí o pohľadávke, ale o jej významovom protiklade v podobe povinnosti či dlhu,\nmusí byť logicky vylúčené aj naplnenie zákonnej požiadavky na výslovný zákaz odchylnej úpravy (tu\nrozumej na zákaz zabezpečenia ručením pohľadávky majúcej vzniknúť až potom, čo dôjde k dohode\no takejto forme zabezpečenia a k samotnému vyhláseniu ručiteľa, predpokladanému ustanovením §\n546 OZ). To všetko platí za stavu, ak nielen väčšia podrobnosť a prepracovanosť úpravy záložného\npráva, ale tiež jeho už vyššie spomínané najväčšie priblíženie (spomedzi zabezpečovacích prostriedkov)\nručeniu, možnosť zabezpečenia ním aj záväzku ešte len majúceho vzniknúť (teda v čase zriaďovania\nzabezpečenia neexistujúceho) a (v neposlednom rade) i koncept občianskeho práva ako časti práva\nsúkromného sú tu už od čias tej zmeny OZ, ktorá doň priniesla (o. i. a navzdory existencii neskorších\nparciálnych zmien v úprave) aj základ dnešnej úpravy vecných i záväzkových práv (v tejto súvislosti\nporovnaj predovšetkým čl. I body 4, 65 a 109 v spojení s čl. III zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení,\ndopĺňa a upravuje Občiansky zákonník a v ich rámci okrem ustanovení už citovaných vyššie tiež pôvodný\n§ 151b ods. 5 O. z. v znení účinnom od 1. januára 1992, podľa ktorého záložné právo možno zriadiť aj na\nzabezpečenie záväzku, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky).\n29. Oboje už uvedené v prechádzajúcich dvoch odsekoch musí mať za následok neudržateľnosť\nprávneho názoru o neplatnosti ručiteľského vyhlásenia pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ) aj nebyť\nnutnosti stotožnenia sa tiež s tou dovolacou námietkou žalovanej 2/, že žiaden z nižších súdov\nneposkytol (v rámci odôvodňovania jedným aj druhým rozhodnutia v neprospech neskoršej dovolateľky)\nuspokojivú odpoveď, ako (a či vôbec nejako) by v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej\nveci mohol veriteľ docieliť zabezpečenie svojej pohľadávky ako bez rizika neskoršieho namietania\nneplatnosti úkonu, ktorým sa zabezpečenie zriadi, tak aj bez týmto účastníkom subjektívne zjavne ešte\nintenzívnejšie vnímaného rizika v podobe vydania sa ním dlžníkovi po reálnom odovzdaní peňazí bez\naspoň nejakej formy zabezpečenia návratnosti dlhu napospas (čím treba rozumieť rozumnú odpoveď\nna evidentne sa ponúkajúcu otázku, akými právnymi prostriedkami by bolo možné po odovzdaní peňazí\nreprezentujúcich pôžičku dlžníkovi vplývať na takúto osobu aj ručiteľa, aby v takomto čase zabezpečili\nsplnenie záväzku na vrátenie pôžičky).\n30. Aj názor o absolútnej neplatnosti ručiteľského vyhlásenia pre dopustenie sa dlžníčkou (žalovanou 1/)\nna ručiteľke (žalobkyni) podvodu, posúdené ako rozpor s dobrými mravmi, bol výsledkom prinajmenšom\nneúplného právneho posúdenia veci, keď opomínal, že podvodné počínanie osoby primárne povolanej\nk splneniu dlhu voči veriteľke (žalovanej 2/), za ktoré bola dlžníčka tiež uznaná vinnou a odsúdená\nv trestnom konaní, vykazovalo znaky uvedenia ručiteľky aj veriteľky do omylu, ten však podľa platnej\núpravy je len dôvodom relatívnej neplatnosti právneho úkonu, podmienenej dvomi skutočnosťami, z\nktorých tou prvou je urobenie úkonu konajúcou osobou v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je\npre jeho uskutočnenie rozhodujúca a druhou vyvolanie omylu (úmyselne alebo aj len z nedbanlivosti)\nosobou, ktorej bol právny úkon určený či prinajmenšom uzrozumenie s existenciou omylu na strane\ntejto osoby. Pretože ale u ručiteľského vyhlásenia žalobkyne by šlo usudzovať nanajvýš na splnenie\nprvého z práve uvedených predpokladov neplatnosti úkonu pre omyl, mimo akúkoľvek pochybnosť tu ale\nnebol splnený predpoklad druhý (keď osobou, ktorej je ručiteľské vyhlásenie určené, nikdy nie je dlžník,\nale veriteľ a pri konštrukcii skutkovej podstaty neplatnosti podľa § 49a OZ by tak osobou uvádzajúcou\nžalobkyňou do omylu alebo s omylom uzrozumenou musela byť žalovaná 2/ a nie žalovaná 1/),\nprávny význam by tu nemohlo mať (z pohľadu uvažovania o úspechu žaloby o neplatnosť ručiteľského\nvyhlásenia) ani zakotvenie (zákonom) možnosti dovolať sa neplatnosti úkonu podľa § 49a OZ tým, kto\nje takýmto úkonom dotknutý (ktoré postavenie by pre nesporne možné ohrozenie majetku žalobkyne\npožiadavkami žalovanej 2/ voči nej, prislúchalo aj tejto strane sporu).\n31. Za takejto situácie ale argumentácia najmä odvolacieho súdu bola vnútorne protirečivou a opäť\nnešlo inak, než súhlasiť s dovolateľkou, že neposkytla dostatočne zrozumiteľné zaujatie stanoviska k\nproblému pomeru medzi uplatniteľnými dôvodmi relatívnej a absolútnej neplatnosti právnych úkonov,\nk súvisiacemu problému subjektov legitimovaných úspešne sa domôcť relatívnej neplatnosti právneho\núkonu pre omyl a napokon (do tretice) aj k problému, či za dôvod neplatnosti právneho úkonu,\npredstavovaný rozporom úkonu s dobrými mravmi, možno považovať aj počínania kvalifikované v\n\nzákone (čo do právnych následkov) inak, alebo v takomto prípade (rozumej pri rozpore právneho úkonu\ns dobrými mravmi) naopak má ísť o tzv. zvyškovú skutkovú podstatu neplatnosti, dopadajúcu len na\nprípady zákonom inak neupravené.\n32. I keď dovolací súd rozhodne nemieni bagatelizovať dôsledky počínania subjektu občianskoprávneho\nvzťahu, ktoré nielenže vykazuje znaky trestnej činnosti, ale už za takúto činnosť bolo aj označené na\nto povolanými orgánmi (dokonca aj právoplatným rozsudkom súdu v trestnom konaní, konštatujúcim\nvšak vznik škody na strane žalovanej 2/ a len hypoteticky - za použitia podmieňovacieho spôsobu i u žalobkyne), jednotlivé obmedzenia zmluvnej voľnosti ustanovené Občianskym zákonníkom, ktoré\nsú z povahy veci (súkromnoprávnej úpravy) výnimkami z pravidla (dovolenosti konaní), musia mať\nsvoj zmysel a práve preto nemožno považovať za akceptovateľné, aby sa nesplnenie ustanovených\npredpokladov pre nástup niektorého zo zákonom definovaných inštitútov obchádzalo za pomoci takej\ninterpretácie predpokladov pre nástup inštitútu iného, pri ktorej by sa úprava inštitútu s chýbajúcou\npodmienkou mohla javiť i nepotrebnou, neživotnou alebo aspoň samoúčelnou. To je aj dôvod, pre ktorý\ni v tejto konkrétnej veci bolo treba podľa názoru dovolacieho súdu ísť takou cestou výkladu rozhodných\nustanovení OZ, ktorá pojem „rozporu s dobrými mravmi“ naplní jeho skutočným a nepochybne tiež\nzákonodarcom zamýšľaným obsahom, pri ktorom za takto rozporné nepôjde označiť všetky právne\núkony vrátane tých, ktoré už porušujú zákon alebo zákon obchádzajú, ale zo všetkých porušiteľných\npravidiel vyberie len tie, ktoré svoj pôvod nemajú primárne v zákonoch ani iných súčastiach právneho\nporiadku, ale v tých kategóriách a normách morálky, svedomia, etiky, môžbyť i biblického desatora a\npod., u ktorých nedochádza k ich prekrývaniu s normami právnymi. Úvahy o opačnom výklade by pritom\nneviedli k ničomu inému než k tomu, žeby sa prakticky nepoužiteľným (obsoletným) stal i zvyšok úpravy\nz § 39 OZ (obe ním normované skutkové podstaty neplatnosti okrem rozporu s dobrými mravmi).\nK dohode o prevzatí povinností dlžníčky :\n33. Pri závere o neplatnosti tohto právneho úkonu oba nižšie súdy zhodne konštatovali nenaplnenie\nzákonných predpokladov na to, aby dohodu, o ktorej je reč, šlo považovať za niektorý z právnych\núkonov popísaných v argumentácii či už súdu prvej inštancie alebo odvolacieho súdu. Stalo sa tak však\n- ako to i tu dôvodne namietala dovolateľka - za cenu (nerozhodno či vedomého alebo nevedomého)\nopomenutia najmä odvolacieho súdu (povinného vysporiadať sa tiež s argumentáciou žalovanej 2/, de\nfacto zopakovanou i v dovolaní) zaoberať sa popri tom, čím dohoda v podobe dojednanej stranami sporu\nbyť (a prečo) nemôže, tiež tým, či za použitia úpravy OZ o podmienkach, analógii a nepomenovaných\n(resp. i zmiešaných) zmluvách nejde považovať za iný právny úkon a to taký, u ktorého by na rozpor so\nzákonom, jeho obchádzanie či rozpor s dobrými mravmi usúdiť nešlo (pričom dovolaním sa tu doslova\nponúkala práve dohoda o ručení podľa § 546 vety prvej OZ, čo do účinnosti viazaná na splnenie\nodkladacej podmienky podľa § 36 ods. 2 a 5 rovnakého zákona, spočívajúcej v poskytnutí veriteľkou\ndlžníčke pôžičky). Súčasťou takejto dostatočne analytickej argumentácie rozhodnutia, ašpirujúceho na\nstotožnenie sa i dovolacieho súdu s ním by pritom v prípade podržania si odvolacím súdom názoru o\nneplatnosti dohody malo byť aj dostatočne konkrétne, zrozumiteľné a objektívne uspokojivé vysvetlenie\ntoho, do stretu s akým výslovným zákonným zákazom alebo kategorickým ustanovením zákona dohoda\nprišla a prečo takýto stret je namieste považovať už za taký, ktorý je za hranicou tolerovateľného. K\ntomu ale nedošlo.\n34. V tomto prípade síce nejde poprieť, že nedostatky v argumentácii odvolacieho súdu mali len\nčiastočne povahu nesprávneho (nedostatočne úplného) právneho posúdenia a sčasti vykazovali už\nprvky arbitrárnosti (teda tzv. zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f/ CSP, ktorá dovolaním výslovne\nnamietaná nebola), takéto preľnutie sa oboch zákonom ustanovených dovolacích dôvodov však v\nprípadoch obdobných tomu v prejedávanej veci nejde vylúčiť a preto z jeho existencie ani nejde\nvyvodzovať názor o neprípustnosti (a nedôvodnosti) dovolania, založeného iba na jednom dovolacom\ndôvode, zvlášť ak k podaniu dovolania v prejednávanej veci prišlo ešte pred vojdením do známosti faktu\nprekonania skoršieho rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej\ntiež len „veľký senát“), ustaľujúceho nemožnosť kumulácie dovolacích dôvodov a dôvodov prípustnosti\ndovolania podľa § 420 aj § 421 CSP novším rozhodnutím veľkého senátu, takúto kumuláciu naopak\npripúšťajúcim (v tejto súvislosti pre prípad záujmu porovnaj tiež uznesenia veľkého senátu z 19. apríla\n2017 sp. zn. 1VCdo/2/2017 a z 21. marca 2018 sp. zn. 1VCdo/1/2018).\nK uznaniu dlhu :\n\n35. V prípade tejto časti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možnosť konštatovania správnosti\nprávneho posúdenia veci závisela od možnosti prijatia (dovolacím súdom) záveru o závislosti úkonu\npovažovaného oboma nižšími súdmi za neplatný od existencie záväzku vyplývajúceho z ručiteľského\nvyhlásenia aj ďalšieho (predbežného) záveru o neexistencii takého (skoršieho) záväzku. Ani jeden z\ntakýchto záverov ale za správny považovať nešlo, a to záver o neexistencii záväzku z ručiteľského\nvyhlásenia najmä z dôvodov priblížených pod 27. a 28. zhora a záver o závislosti uznania od existencie\nskoršieho záväzku preto, že záväzok ručiteľa plniť v prípade neplnenia dlžníka nie je vlastným dlhom\nručiteľa (tu žalobkyne), ale dlhom cudzím (dlžníkovým) a medzi základné pojmové atribúty uznania dlhu\npatrí to, že ide o jednostranný právny úkon dlžníka (nie ručiteľa) o tom, že zaplatí svoj dlh (opäť rozumej\nnie dlh niekoho iného). Tu ale už sama neudržateľnosť záveru o neexistencii záväzku vyplývajúceho\nz ručiteľského vyhlásenia spôsobovala, že za výsledok vadného právneho posúdenia veci bolo nutné\npovažovať aj rozhodnutie vyhovujúce žalobe v časti neplatnosti uznania dlhu.\n36. Odpovede na tie z otázok položených dovolaním, ktorých riešenie odvolacím súdom v rozpore s\nuvedeným vyššie predurčilo aj osud napadnutého rozsudku, preto možno sformulovať a zhrnúť tak,\nže I. pri uzavretí zmluvy o pôžičke a dojednaní jej zabezpečenia ručením v jeden deň, na jednom\nmieste a pri tom istom rokovaní nemožno zo samotnej okolnosti urobenia ručiteľského vyhlásenia\npred odovzdaním peňazí vyvodiť jeho neplatnosť; II. žiadna zákonná úprava nevylučuje zabezpečenie\nručením aj pohľadávky, ktorá vznikne až v budúcnosti, alebo ktorej vznik je viazaný na splnenie\npodmienky; III. zákonom ustanovený dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu nemôže byť súčasne\naj dôvodom neplatnosti absolútnej a IV. dôvodom neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými\nmravmi môže byť len porušenie pravidiel, ktoré nemajú svoj pôvod (primárne) v zákonoch ani iných\nsúčastiach právneho poriadku, ale v tých kategóriách a normách morálky, svedomia, etiky, môžbyť i\nbiblického desatora a pod., u ktorých nedochádza k ich prekrytiu s normami právnymi.“\n5. Nato odvolací súd už len na odvolanie žalovanej 2/ v poradí druhým rozsudkom z 18. januára 2022\nsp. zn. 23Co/20/2021 zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania (výrok I.); rozsudok súdu prvej\ninštancie v napadnutých výrokoch V., VI. a VII. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok\nII.) a vyslovil, že žalovaná 2/ má proti žalobkyni nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100\n% a že žalovanej 1/ súd nárok na náhradu trov tohto konania nepriznáva (výroky III. a IV.). Okrem\nodôvodnenia rozhodnutia nevyhovieť návrhu žalobkyne na prerušenie konania pre napadnutie tzv.\nkasačného uznesenia najvyššieho súdu ústavnou sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky\n(ďalej tiež len „ústavný súd“) jednak základným právom strán sporu na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov (zvlášť markantným pri začatí konania v tejto veci už v novembri 2007), ako aj predmetom\nkonania pred ústavným súdom (ktorým nie je hmotnoprávne posúdenie uplatňovaných nárokov, ale\nposúdenie, či postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľky) konštatoval\nzistenie skutkového stavu v miere dostatočnej pre rozhodnutie, pri ktorého vydaní ale súd prvej inštancie\nvec neposúdil správne po právnej stránke. Za stavu viazanosti právnym názorom vysloveným v tzv.\nkasačnom uznesení sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku vo veci samej prakticky obmedzil\nna prevzatie nosnej argumentácie dovolacieho súdu tak, ako táto bola citovaná zhora a nad jej rámec k\notázke skúmania naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach poukázal na časť judikatúry\nnajvyššieho súdu, pripúšťajúcej aj žaloby na určenie právnych skutočností (R 47/2020) a tiež na časové\nokolnosti prípadu z prejednávanej veci (v ktorom konanie začalo ešte za účinnosti OSP, teda v čase\nnepodmienenia možnosti takto žalovať tým, že to vyplýva z osobitného predpisu a uplatnenie aktuálnej\núpravy z § 137 písm. d) CSP by opäť aj s prihliadnutím k dĺžke konania bolo prílišným formalizmom a\nodmietnutím spravodlivosti).\n6. Proti tomuto rozsudku podala dovolanie žalobkyňa (ďalej tiež „dovolateľka“). Jeho prípustnosť\nvyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) aj § 421 ods. 1 písm. a), resp. i c) CSP a navrhla\nzrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Vadou tzv. zmätočnosti\npodľa dovolateľky (poukazujúcej v tomto smere na viacero rozhodnutí najvyššieho súdu, ústavného\nsúdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva) odvolací súd zaťažil konanie a najmä jeho výsledok\n(napádaný rozsudok), keď písomné vyhotovenie rozhodnutia vypravil nepreskúmateľným a zmätočným\nodôvodnením, nereagujúcim na jej zásadnú argumentáciu (žalobkyne). Hoci ani ona nespochybňuje,\nže právnymi otázkami, od ktorých vyriešenia bolo závislým aj rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto\nveci, sú otázky akcentované v napádanom rozsudku a pred ním v tzv. kasačnom uznesení dovolacieho\nsúdu, odpoveďami na tieto otázky sa odvolací súd dopustil odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe\n\ndovolacieho súdu (výrazom ktorej sú predovšetkým rozhodnutie vo veci sp. zn. 6Cdo/88/2011 so\nzákladom v podobe nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/2010, okrem neho ale tiež rozhodnutia sp.\nzn. 2Cdo/99/2009 a 1Obdo/57/2010), resp. rozpor záverov z takýchto rozhodnutí a z tzv. kasačného\nuznesenia zakladá stav rozdielnosti rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prvom z tu spomínaných\nrozhodnutí bol riešený pomer absolútnej a relatívnej neplatnosti právneho úkonu (v prospech nutnosti\nvyriešenia najskôr tej prvej, za stavu zistenia ktorej už skúmanie druhej nemá zmysel), v druhom\nmožnosť vyplynutia rozporu právneho úkonu s dobrými mravmi i z cieľa, resp. účelu sledovaného\núkonom niektorou zo strán s dôležitosťou všetkých okolností, za ktorých bol úkon urobený a v\ntreťom potreba posudzovania záväzku vzniknutého na základe nepomenovanej alebo zmiešanej\nzmluvy primárne podľa obsahu zmluvy, ktorá je právnym dôvodom vzniku záväzku a len v prípade\nneexistencie dohody účastníkov o určitej otázke je priestor pre použitie ustanovení o záväzkoch\nobsahom najbližších (analógiu), argumentovalo sa ďalej dovolaním, zdôrazňujúcim tiež skutkové\nokolnosti prípadu podporujúce záver o rozpore právnych úkonov dotknutých zmeňujúcim rozsudkom\nodvolacieho súdu s dobrými mravmi. Dovolateľka potom navrhla aj odklad právoplatnosti napádaného\nrozsudku, dôvodiac osvedčením predpokladu úspešnosti dovolania v spojení s hroziacou obavou z\nopätovnej exekúcie na celý jej majetok (vrátane strechy nad hlavou) a nereštituovateľnosťou pôvodného\nstavu po prípadnom vykonaní exekúcie.\n7. Žalovaná 1/ dovolací návrh nepodala a žalovaná 2/ navrhla dovolanie s poukazom na názor o\njeho neprípustnosti odmietnuť, resp. toto zamietnuť. Mala za to, že v časti tvrdenej tzv. zmätočnosti\ndovolanie nie je prípustným pre neexistenciu takých nedostatkov v odôvodnení napádaného rozsudku,\npre ktoré by bolo namieste uplatniť judikatúru o nepreskúmateľnosti ako podobe porušenia práva na\nspravodlivý proces. Pri časti dovolania opretej o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci je potom\ndovolanie tvrdiace odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a zároveň stav rozdielnosti\njeho rozhodovania vnútorne rozporným a preto aj zrelým na odmietnutie podľa § 447 písm. f) CSP.\nArgumentácia z dovolania a jednotlivých častí rozsudkov oboch nižších súdov je skôr svedectvom\nneochoty dovolateľky prijať právny názor vyslovený tzv. kasačnom uznesení a polemiky s ním. Žalovaná\n2/ považuje formulované závery najvyššieho súdu prevzaté tiež súdom odvolacím (ktorý ani inú možnosť\nnemal) za správne, na ktorých je namieste zotrvať aj v prípade nestotožnenia sa s jej názorom o\nneprejednateľnosti dovolania vecne a podľa jej názoru neobstojí ani návrh na odklad právoplatnosti, keď\ntvrdenie o osvedčení predpokladu úspešnosti dovolania je len želaním dovolateľky, zastavenie skoršej\nexekúcie na základe skoršieho rozsudku odvolacieho súdu v tejto veci privodilo stav neistoty žalovanej\n2/ (nie žalobkyni) a akceptovať nejde ani tvrdenie, že prípadná exekúcia by nastolila nereštituovateľný\nstav (pretože žalobkyňa ako ručiteľka má voči obligačnej dlžníčke v osobe žalovanej 1/ regres).\n8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej\nlehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo vydané dovolaním napádané rozhodnutie\n(§ 424 CSP) a to za splnenia podmienky jej zastúpenia a tiež spísania dovolania na to určenou osobou\n(§ 429 ods. 1 CSP v spojení s čl. I § 12 a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a\ndoplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších zmien a doplnení), bez\nnariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba\nodmietnuť. Na odôvodnenie tohto svojho postupu (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné :\n9. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak (o. i.) f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\n\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n12. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo\nk vade uvedenej v tomto ustanovení a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada; podľa § 432 CSP potom dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba\ntým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a dovolací dôvod sa vymedzí tak,\nže dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n13. Ešte pred analýzou dovolania z pohľadu existencie, resp. neexistencie namietaných vád či\nnesprávností však žiadúce je poznamenať, že dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad\nprávoplatnosti dovolaním napádaného rozsudku podľa ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a v súlade s\nustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Jednak tu totiž nebola preukázaná existencia\ndôvodov hodných osobitného zreteľa pre navrhovaný postup (keď prijať argumentáciu o hrozbe exekúcie\nby znamenalo urobiť z výnimky pravidlo) a súhlasiť nešlo ani s tvrdením o nereštituovateľnosti exekúciou\nnastoleného stavu po prípadnom zrušení podkladu exekúcie (nakoľko už zákonom č. 2/2017 Z. z.\ns účinnosťou od 1. apríla 2017 došlo o. i. k takej zmene Exekučného poriadku, ktorou bolo z neho\nvypustené či presnejšie nahradené obsahovo úplne odlišným znením o náležitostiach upovedomenia\no začatí exekúcie jeho ustanovenie § 61 platné a účinné do 31. marca 2017 vrátane, podľa ktorého\nnavrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené).\n14. Žalobkyňa vytýkala existenciu tzv. zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f) CSP s poukazom na\nnedostatočné odôvodnenie (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu, v rámci ktorého tento\npodľa jej názoru nereagoval na jej zásadnú argumentáciu.\n15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým\nsa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava za účelom\nzabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov priznáva.\n16. Z práva na spravodlivé súdne konanie síce vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať\nsa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z práve uvedeného potom vyplýva, že k\nporušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj\nnepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013,\n4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018 - bod 26 či 5Cdo/57/2019 - body 9 a 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia\nvtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu\nveci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k\notázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie,\nči napokon rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,\nporušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).\n17. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane (už konštantne) uvádza, že z hľadiska\nprípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa\ntvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne\nzistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (tu porovnaj napríklad\n3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017 a 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom\nprípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom\nodvolacieho súdu bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces.\n18. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná,\nlebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z\n\njudikatúry ústavného súdu, iba samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného\nsúdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).\n19. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z\nodôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, z čoho vychádzal a sú z neho zrejmé a tiež objektívne\nuspokojivo a zrozumiteľne podané úvahy, ktorými sa riadil. To platí navzdory zjavnej a zvoleným\nspôsobom rozhodnutia predurčenej potrebe prinajmenšom do istej miery argumentovať rozsiahlejšie,\nkeďže tu odmietnutie z povahy veci protichodnej argumentácie súdu prvej inštancie so sebou nesie\nlogický dôsledok v podobe nutnosti zacelenia takto vzniknutého argumentačného výpadku práve tým,\nkto skorší názor neprijíma (odvolacím súdom usilujúcim sa presvedčiť o správnosti vlastného pohľadu na\nvec, ktorý sa takto dostáva do stretu s opačným pohľadom súdu prvej inštancie). Učiniť takejto povinnosti\nzadosť však nepochybne možno tiež prevzatím argumentácie z rozhodnutia dovolacieho súdu, ak je\ntu stav viazanosti nižších súdov jeho právnym názorom (§ 455 CSP) a ak zároveň medzi vydaním tzv.\nkasačného uznesenia dovolacieho súdu a časom opätovného rozhodovania odvolacieho súdu nedošlo\nk takej zmene skutkového stavu, za ktorej by na skôr vyslovenom nešlo trvať.\n20. Špecificky k námietke dovolateľky nereagovaním (zo strany odvolacieho súdu) na jej zásadnú\nargumentáciu žiadúce je podotknúť, že v tomto prípade dovolateľke podľa všetkého uniklo, že na\nrozdiel od prvého odvolacieho konania v tejto veci (iniciovaného odvolaniami oboch strán sporu) to\ndruhé, prebiehajúce po zrušení skoršieho rozsudku odvolacieho súdu len v častiach vyznievajúcich\nv neprospech žalovanej 2/ a zároveň v prospech žalobkyne, takto ale už len na základe odvolania\nžalovanej 2/ proti tým čiastkovým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými došlo k vyhoveniu\nžalobe, so sebou nieslo už len redukovanú argumentačnú povinnosť (vyporiadať sa s podstatnými\ntvrdeniami uvedenými v odvolaní - i tu rozumej už len žalovanej 2/ podľa § 387 ods. 3 vety druhej\nCSP, pričom o prípad nutnosti vysporiadať sa tiež s podstatnými vyjadreniami strán - tu rozumej aj\nžalobkyne - prednesenými v konaní na súde prvej inštancie podľa vety prvej rovnakého ustanovenia tu\npre nenaplnenie zákonnej podmienky nevysporiadania sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej\ninštancie nešlo).\n21. Na základe uvedeného možno konštatovať, že z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, z akých\ndôvodov došlo k zmene rozsudku súdu prvej inštancie v tej časti, v ktorej sa vec stala po len čiastočnom\nzrušení skoršieho rozsudku odvolacieho súdu opätovne predmetom konania pred takýmto súdom a\npodľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v\nzmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP pritom nemožno považovať\nto, že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a/alebo právnymi\nzávermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,\nnemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do\npráva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom\núspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a\npožiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n22. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namietala, že\nodvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].\n23. Pri takomto závere, zakladajúcom dôvod odmietnutia dovolania pre neprípustnosť a uplatnení\n(dovolaním) i druhého zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu (nesprávneho právneho\nposúdenia veci) bol potom dovolací súd povinný preskúmať tiež to, či dovolanie nie je prípustným z\ntakéhoto druhého dôvodu.\n24. Súčasťou väčšinovej judikatúry najvyššieho súdu je síce aj záver, na ktorý upriamila pozornosť\nžalovaná 2/ a ktorý možno zovšeobecnene vyjadriť tak, že uplatnenie viacerých (resp. aj všetkých)\n\nskutkových podstát nesprávneho právneho posúdenia veci, zanesených zákonodarcom do jednotlivých\npísmen § 421 ods. 1 CSP je odôvodnením dovolania, ktoré je vnútorne rozporné a vo svojej podstate\nznamená odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom - keď nemožno súčasne vo vzťahu\nk jednej a tej istej právnej otázke tvrdiť, že táto už bola na úrovni ustálenej judikatúry dovolacieho\nsúdu vyriešená a odvolací súd sa od takto judikovaného riešenia odklonil a otázka zároveň ešte\nriešená nebola, resp. že judikatúra dovolacieho súdu sa na riešení už ustálila a zároveň by tu mal\nbyť pretrvávajúci stav rozdielnosti jeho rozhodovacej praxe a napokon ani to, žeby malo ísť súčasne o\nstav neriešenia otázky aj stav pretrvávajúceho rozdielneho prístupu dovolacieho súdu k jej riešeniu (v\ntejto súvislosti porovnaj, napr. uznesenia z 31. júla 2017 sp. zn. 6Cdo/123/2017 a z 31. októbra 2017\nsp. zn. 6Cdo/203/2016), na druhej strane je tu však tiež judikatúra ústavného súdu poukazujúca na\nneexistenciu úpravy požadujúcej od dovolateľa namietajúceho nesprávne právne posúdenie vykonať\ntiež záväzný výber medzi možnosťami ponúkanými mu zákonom a v jej rámci i apel na najvyšší súd, aby\ndovolania posudzoval materiálne (nie formalisticky). Do tretice je tu potom tiež faktor možnosti kumulácie\n(pri rozhodovaní) viacerých relevantných právnych otázok, pri ktorých u niektorej môže byť daný dôvod\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, u inej podľa písmena b) rovnakého ustanovenia\na u ďalšej (pokiaľ pôjde o stav založenia rozhodnutia odvolacieho súdu na riešení prinajmenšom troch\npreň významných otázok) podľa § 421 ods. 1 písm. c) zákona, o ktorom je reč.\n25. V prejednávanej veci dovolateľke nešlo vytýkať, žeby dovolaním právne otázky, od ktorých vyriešenia\npodľa nej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nevymedzila a v tomto smere bolo bez významu, že\ntu mala prinajmenšom čiastočne uľahčenú pozíciu v dôsledku zaoberania sa už touto vecou zo strany\nnajvyššieho súdu a poskytnutia ním už v tzv. kasačnom uznesení odpovedí na otázky, ktorých riešenie\nodvolacím súdom sa takto opätovne dostalo na obrazný „pretras“. Takisto tu nešlo v takpovediac čírej\npodobe o prípad vnútorne protirečivého odôvodnenia dovolania dôvodmi jeho prípustnosti podľa § 421\nods. 1 písm. a) aj c) CSP, keď dovolateľka za výraz ustálenej judikatúry dovolacieho súdu relevantnej i\npre prejednávanú vec označila tri rozhodnutia najvyššieho súdu prezentujúce podľa nej názor odchylný\nod toho, ktorý bol vyslovený v tzv. kasačnom uznesení v tejto veci, práve v existencii takýchto rozdielnych\nrozhodnutí dovolacieho súdu videla naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.\nc) CSP a v riadení sa odvolacieho súdu pri jeho rozhodovaní jeho druhým (tentoraz napádaným)\nrozsudkom názorom z tzv. kasačného uznesenia (nech aj v dôsledku jeho kasačnej záväznosti pre nižšie\nsúdy) odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n26. Hoci stav takejto kumulácie a ani dôvodnosť takto vyargumentovaného dovolania rozhodne nejde\nvylúčiť, v prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu o prípustnosť dovolania podľa žiadneho\nz dovolaním uvádzaných ustanovení (a ani podľa tretej skutkovej podstaty prípadného nesprávneho\nprávneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľkou z logických dôvodov nepoužitej,\nreprezentovanej chybným prístupom k riešeniu dovolacím súdom dosiaľ neriešenej otázky) nešlo.\n27. Pokiaľ šlo totiž o rozhodnutie vo veci sp. zn. 6Cdo/88/2011, o odklon odvolacieho súdu od neho\na na druhej strane ani o prípad rozporu názoru z tzv. kasačného uznesenia s ním nemohlo ísť\npreto, že tzv. kasačné uznesenie dovolacieho súdu ani naň nadväzujúci napádaný rozsudok súdu\nodvolacieho vôbec neriešili skorším rozhodnutím najvyššieho súdu akcentovaný problém pomeru\nmedzi absolútnou a relatívnou neplatnosťou právneho úkonu (tak, žeby tým popreli základnú premisu\nzo skoršieho rozhodnutia, ktorou bola potreba zaoberania sa najskôr neplatnosťou absolútnou a to\nbez ohľadu na možnosť namietať neplatnosť relatívnu), ale obe takéto rozhodnutia vyslovili skôr\nnevyslovený názor, že zákonom ustanovený dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu nemôže byť\nsúčasne aj dôvodom neplatnosti absolútnej (čo úmerne okolnostiam prípadu v tejto konkrétnej veci\nznamenalo, že v tomto prípade výslovne uvádzané uvedenie žalobkyne pri rozhodovaní sa ňou pre\nurobenie neskôr spochybňovaných právnych úkonov do omylu žalovanou 1/ nemôže byť aj dôvodom\nabsolútnej neplatnosti, ak s tým zákon počíta ako s dôvodom neplatnosti relatívnej), ako aj ďalší skôr\nnevyslovený názor limitujúci pojem rozporu (právneho úkonu) s dobrými mravmi na iné než zákon\nvýslovne porušujúce či tento „iba“ obchádzajúce postupy.\n28. Podobne o rozpor napádaného rozsudku ani jemu predchádzajúceho tzv. kasačného uznesenia s\nrozhodnutím (rozsudkom) najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Cdo/99/2009 nemohlo ísť preto, že napriek\nzásadnej nepopierateľnosti záveru formulovaného v takomto rozhodnutí (o potrebe zohľadnenia i cieľa,\nresp. účelu sledovaného úkonom niektorou zo strán) ani v tomto prípade z odôvodnenia rozsudku\nnevyplývalo tak jasné rozhraničenie medzi celkom troma skutkovými podstatami absolútnej neplatnosti\n\nprávnych úkonov podľa § 39 OZ, ktorými sú I. rozpor úkonu so zákonom, II. obchádzanie úkonom zákona\na III. priečenie sa úkonu dobrým mravom, aké podal najskôr najvyšší súd v tzv. kasačnom uznesení a\npo ňom aj odvolací súd v napádanom rozsudku (pominúc na tomto mieste isté lavírovanie zo skoršieho\nrozhodnutia, pri ktorom z neho nebolo celkom zrejmé, o ktorý z dôvodov neplatnosti právneho úkonu na\nosi omyl - nedostatok vážnosti vôle - rozpor úkonu s dobrými mravmi malo v skutočnosti ísť a tým danú\nlen obmedzenú judikatórnu použiteľnosť takéhoto rozhodnutia).\n29. Napokon na odklon nešlo usudzovať ani v prípade tvrdeného stretu záverov z tzv. kasačného\nuznesenia aj napádaného rozsudku odvolacieho súdu s rozhodnutím vo veci sp. zn. 1Obdo/57/2010\n(jedným z rozhodnutí obchodného kolégia najvyššieho súdu), nakoľko závery v tentoraz prejednávanej\nveci so závermi zo skoršieho (dovolaním akcentovaného) rozhodnutia v skutočnosti v rozpore\nneboli. Aj v tzv. kasačnom uznesení totiž najvyšší súd prípady možného analogického použitia\ninej než priamo na problém dopadajúcej úpravy obmedzil na tie situácie, v ktorých priameho\nlegislatívneho riešenia problému niet a keďže k takým patrila aj nemožnosť aktérov činných pri robení\nžalobou spochybňovaných právnych úkonov pomýšľať na dôsledky zdôraznené najmä tzv. kasačným\nuznesením, toto sa do reálneho konfliktu so závermi z veci sp. zn. 1Obdo/57/2010 nedostalo.\n30. Zo všetkých už uvedených dôvodov preto závery odvolacieho súdu z napádaného rozsudku ani im\npredchádzajúce závery z tzv. kasačného uznesenia najvyššieho súdu nebolo možné považovať či už za\nodklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe súdu dovolacieho (v prvom prípade) alebo\nza stav rozdielnosti rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k právnym otázkam nastoleným\ndovolaním (v druhom prípade, v ktorom dovolací súd má skôr za to, že jeho tzv. kasačným uznesením\ndošlo k obraznému zaplneniu bielych miest na mape judikatúry, ktoré tu ostali napriek existencii skorších\nrozhodnutí najvyššieho súdu - vrátane tých, na ktoré sa poukazovalo dovolaním).\n31. Práve pre vyriešenie dovolaním nastolených otázok hoc aj len jedným rozhodnutím najvyššieho súdu\n(práve tzv. kasačným uznesením v tejto konkrétnej veci) potom musela byť vylúčená aj možnosť, žeby\nv tomto prípade mohol byť daný ten dôvod prípustnosti dovolania, ktorý žalobkyňa v dovolaní - zjavne\nsi vedomá existencie tzv. kasačného uznesenia a záverov v ňom vyslovených - nepoužila [podľa § 421\nods. 1 písm. b) CSP].\n32. Vedený týmito úvahami preto dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nemožno považovať za\nprípustné ani v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci a preto s ním ako s celkom\nnaložil podľa § 447 písm. c) CSP spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto jeho uznesenia.\n33. Žalovanej 1/ v tomto dovolacom konaní celkom pasívnej napriek jej formálnemu úspechu žiadne\ntrovy nevznikli a keďže to sa netýkalo žalovanej 2/, dovolací súd rozhodnutie o trovách dovolacieho\nkonania a odchylný prístup k jednej i druhej žalovanej prispôsobil takejto procesnej situácii (§ 255 ods.\n1 a § 438 ods. 1 CSP v spojení s čl. 17 jeho Základných princípov a R 72/2018).\n34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nKategória rozhodnutia „A“\n- rozhodnutie navrhované na uverejnenie v zbierke rozhodnutí\nNávrh právnej vety :\nPri uzavretí zmluvy o pôžičke a dojednaní jej zabezpečenia ručením v jeden deň, na jednom mieste a pri\ntom istom rokovaní nemožno zo samotnej okolnosti urobenia ručiteľského vyhlásenia pred odovzdaním\npeňazí vyvodiť jeho neplatnosť.\nŽiadna zákonná úprava nevylučuje zabezpečenie ručením aj pohľadávky, ktorá vznikne až v budúcnosti,\nalebo ktorej vznik je viazaný na splnenie podmienky.\nZákonom ustanovený dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu nemôže byť súčasne aj dôvodom\nneplatnosti absolútnej.\n\nDôvodom neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi môže byť len porušenie pravidiel,\nktoré nemajú svoj pôvod (primárne) v zákonoch ani iných súčastiach právneho poriadku, ale v tých\nkategóriách a normách morálky, svedomia, etiky a pod., u ktorých nedochádza k ich prekrytiu s normami\nprávnymi.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23Co/20/2021", "guid": "12859c82-b7af-4211-b5fd-6e172499390e:7ab716bf-6585-4a00-9e9a-b7e09e26b973", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}