{"guid": "f62f7dba-fff5-4470-b95e-a34f161f1056:1365051d-32e2-4b7e-b6c5-9e93877af7d8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1621202264.2", "spisova_znacka": "7CdoR/12/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoR/12/2024 z 12. 12. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. decembra 2024, sp. zn. 7CdoR/12/2024, ECLI:SK:NSSR:2024:1621202264.2", "identifikacne_cislo": "1621202264", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2024-12-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Výchovné opatrenia"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449", "nazov": "§ 449 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-49", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-52", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1365051d-32e2-4b7e-b6c5-9e93877af7d8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1621202264.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1621202264.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1621202264.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7CdoR/12/2024\n1621202264\n12. 12. 2024\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2024:1621202264.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté U. G., narodenú XX. U. XXXX\na G. G., narodenú XX. C. XXXX, obe bývajúce u matky, zastúpené procesným opatrovníkom Úradom\npráce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, deti matky Mgr. G. V., narodenej XX. C. XXXX, R., E.\nXXXX/XX, a otca Ing. G. G., narodeného XX. C. XXXX, R., L. XX/X, zastúpeného splnomocnenkyňou\nAdvokátska kancelária VERIONS, s. r. o., Bratislava, Radvanská 21, IČO: 47239441, o uložení\nvýchovného opatrenia, v súčasnosti vedenej na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. B1-7P/1/2021\n(pôvodne vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7P/1/2021), o dovolaní otca proti rozsudku\nKrajského súdu v Trnave z 31. januára 2024 sp. zn. 12CoP/24/2023, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2024 sp. zn. 12CoP/24/2023 z r u š u j e a vec mu\nvracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I - v súčasnosti Mestský súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo\n„prvoinštančný súd“) uznesením z 03. marca 2022, č. k. 7P/1/2021-530, zamietol návrh otca, ktorým sa\nv znení súdom prvej inštancie pripustenej zmeny domáhal uloženia povinnosti maloletým deťom, ako aj\nich matke podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu v trvaní dvanásť mesiacov, v rozsahu\nnajmenej jednej hodiny každý kalendárny týždeň, za účelom odstránenia odmietania otca, starých\nrodičov a maloletých súrodencov Y. a G., obnovenia osobného styku medzi maloletými a otcom vrátane\nstarých rodičov a ich maloletých súrodencov, a nápravy následkov dlhoročného odlúčenia otca, starých\nrodičov a detí a konfliktov v rodine, ktoré maloleté v dôsledku ich rozvíjajúcej sa psychiky nie sú schopné\nvo vnútornom prežívaní sami zvládnuť, a tým pomôcť maloletým prekonať ich negatívne pocity, vyrovnať\nsa s nimi a napraviť aj ich zjavne narušené vzťahy k otcovi, starým rodičom a maloletým súrodencom.\nVo vzťahu k matke tiež žiadal uložiť výchovné opatrenie aj za účelom odstránenia komunikačných\nproblémov medzi rodičmi a pomoci matke pochopiť a akceptovať fakt, že vo výchove a individuálnom\nosobnostnom vývoji maloletých má otec, starí rodičia a maloletí súrodenci nezastupiteľnú úlohu, čím\nmôže dôjsť tiež k zlepšeniu riešenia problémov a konfliktov. Zároveň žiadal uložiť matke maloletých i\npovinnosť zabezpečiť účasť maloletých na realizácii výchovného opatrenia (výrok I.). O trovách konania\nrozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok II.).\n1.1. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrhu otca nie je možné vyhovieť z dôvodu, že takéto\nrozhodnutie nenašlo oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nebolo by súladné s najlepším\nzáujmom maloletých. Mal za to, že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by bol splnený niektorý\nz materiálnych predpokladov pre uloženie výchovného opatrenia upravený v ustanovení § 37 ods. 1\nzákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“).\nNaviac, by vzhľadom na zistenú situáciu týkajúcu sa prežívania maloletých a ich odmietavého postoja\nk otcovi, bolo zrejme nevykonateľné.\n1.2. Konštatoval, že z hľadiska kritéria úrovne starostlivosti o dieťa podľa čl. 5 písm. a) zákona o rodine\nby uloženie výchovného opatrenia mohlo mať vplyv na úroveň starostlivosti o maloleté. Absolvovanie\nnavrhovaného výchovného opatrenia by si vyžiadalo zvýšenú zdravotnú a psychologickú starostlivosť v\n\nsúvislosti neprimeraným tlakom na maloleté pre nanútenú účasť na poradenstve. Splnenie tohto kritéria\npreto treba hodnotiť v neprospech maloletých, keďže uloženie navrhovaného výchovného opatrenia by\nnebolo v záujme maloletých ani z hľadiska kritéria bezpečia a stability prostredia, v ktorom sa zdržiavajú\nv zmysle čl. 5 písm. b) zákona o rodine. Maloleté sa môžu cítiť ohrozené tým, že ich chce otec odňať\nmatke, čo bude stále pretrvávať, ak bude otec matku spochybňovať, útočiť na jej psychické zdravie,\nprejavovať voči nej nielen výraznú nedôveru a nepriateľské ladenie. Z dokazovania nevyplynula na\nstrane otca v tomto smere žiadna zmena. Rovnaký záver možno prijať aj vo vzťahu ku kritériu podľa\nčl. 5 písm. c) zákona o rodine, kedy v existujúcich okolnostiach, bez zmeny ktorú otec dokazovaním\nnepreukázal, by bola narušená ochrana duševného, telesného a citového vývinu maloletých. Vzhľadom\nna skutočnosť, že maloleté sú v starostlivosti detského psychiatra, faktor podľa čl. 5 písm. d) zákona\no rodine svedčí v prospech nepodporovania vzniku situácií, ktoré budú zasahovať do duševného a\npsychického stavu maloletých. Kritériá najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 5 písm. e) zákona o rodine\ntiež nie sú splnené, nakoľko nebola preukázaná žiadna zmena v prístupe, popísanom znalcom a\nodporúčanom aj ostatnými zainteresovanými odborníkmi, a preto v aktuálnej situácii by nútením do\nrealizácie psychologického poradenstva proti vôli maloletých dochádzalo naďalej k zásahom do ich\nduševnej, telesnej a citovej integrity. Kritérium podľa čl. 5 písm. g) zákona o rodine svedčí v prospech\nneuloženia navrhovaného výchovného opatrenia, pretože maloleté odmietajú navrhované výchovné\nopatrenia. Vyjadrenia maloletých sú v zhode s vykonaným dokazovaním a ich dlhodobým postojom.\nV prípade kritérií podľa čl. 5 písm. f) a i) zákona o rodine tieto súd prvej inštancie vnímal neutrálne.\nIba kritérium podľa čl. 5 písm. h) zákona o rodine vyznieva v prospech navrhovaného výchovného\nopatrenia, avšak len zdanlivo, pretože v ideálnom prípade by malo umožniť vyvíjanie väzieb s otcom,\nsúrodencami maloletých, ktoré má otec so súčasnou manželkou a starými rodičmi z jeho strany. Možnosť\nrozvíjať tieto väzby s ohľadom na všetky okolnosti nie je však jediným alebo rozhodujúcim faktorom,\nale všetky treba vnímať vo vzájomnej spojitosti. Niet preto dôvodu na vyhovenie návrhu v situácii, kedy\nmatka s maloletými, ktoré sú už i tak v početnej starostlivosti psychológov a psychiatra, by sa mali\npodrobiť výchovnému opatreniu, t. j. ďalšiemu poradenstvu, kým otec, ktorý od ostatnej ingerencie súdu\nv konaní riešiacom styk s maloletými neprešiel vôbec žiadnou sebareflexiou, by zatiaľ čakal na výsledok\nnanúteného poradenstva spolu so súčasnou manželkou, maloletými deťmi z druhého manželstva a jeho\nrodičmi.\n1.3. Prvoinštančný súd tiež poukázal na rozsudok z 05. augusta 2020, č. k. 3P/15/2015-1702, v ktorom\nsa rozhodovalo o návrhu otca na zverenie maloletých do svojej starostlivosti, pričom bolo v ňom okrem\niného konštatované, že vzťah otca s maloletými nemá potencionalitu napredovať a zlepšiť sa, ak bude\notec pokračovať v kontinuálnom obviňovaní matky a jej označovaní za jediného vinníka neželaného\nstavu, resp. stavu do akého dospel vzťah otca s deťmi bez toho, aby otec sebareflektívne rešpektoval\npokyny a odporúčania odborníkov. Zo znaleckého posudku znalca Mgr. R. č. XX/XXXX v podstatnom\nvyplynulo, že otec bol v rámci interview ako súčasti vyšetrenia ťažšie usmerniteľný, naliehavejší, so\nzvýšenou tendenciou podrobne popísať a ilustrovať vlastnú interpretáciu prežitých udalostí. Celkový\nprejav otca pri vyšetrení vyhodnotil znalec ako emotívny až hostilný najmä pri uľpievavom kritizovaní\nosobných charakteristík a rodičovských kompetencií matky. V čase vyšetrenia pri konfrontácii s otázkou\nrodičovskej problematiky imponoval emočne nestabilne s impulzívnou afektivitou a sklonom k verbálnej\nheteroagresivite. Konanie otca sa teda znalcovi javilo ako nedostatočne reflektujúce potreby maloletého\ndieťaťa, viac sa zameriaval na devalvovanie charakteristík a kompetencií matky. V správe Úradu práce,\nsociálnych vecí a rodiny, referátu poradensko-psychologických služieb pre pracovisko Bratislava I z 26.\njúna 2018 je uvedené, že od podania priebežnej správy nedošlo k žiadnej výraznej zmene v postojoch\novplyvňujúcich komunikáciu medzi rodičmi maloletých a vytváraní vzťahových väzieb medzi maloletými\na otcom.\n1.4. Ďalej dôvodil, že z vykonaného dokazovania taktiež nebolo nijako preukázané, že by sa na strane\notca na uvedenom kritickom prístupe k matke a na naliehavom prístupe k maloletým čokoľvek zmenilo.\nPodľa znaleckého posudku znalca Mgr. R. č. XX/XXXX osobnosť otca vykazuje znaky abnormnej\norganizácie s impulzívnymi a narcistickými rysmi, s ktorými viac korešponduje jeho sebapresadzujúce,\negocentrické a konfliktogénne správanie. Preto sa správanie otca javí v kontexte znaleckého posudku\nMgr. R. č. XX/XXXX ako stále nedostatočne reflektujúce potreby maloletého dieťaťa. Podľa súdu prvej\ninštancie k zmene nemôže dôjsť, kým nedôjde k zmene správania na strane otca.\n1.5. Podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané, že maloleté sú silne emočne viazané na matku,\nhľadajú u nej oporu, dôverujú jej. Zo správ odborníkov, v starostlivosti ktorých sú v súčasnosti\nmaloleté, bolo zistené, že predmetom tejto starostlivosti nie je poradenstvo smerujúce k obnoveniu\nvzťahu medzi otcom a maloletými. Podľa správy Centra pedagogicko-psychologického poradenstva\na prevencie Malacky z 22. februára 2022 obe maloleté prezentujú dlhodobo na stretnutiach veľmi\n\nnegatívny vzťah k otcovi a odmietajú o otcovi hovoriť. Ich stretnutia boli a sú zamerané na riešenie ich\naktuálneho emočného stavu, rovesníckych vzťahov, školských problémov. Vzhľadom na dlhodobý stav\nmaloletých a sústavné odmietanie kontaktu s otcom nie je vhodné, ani potrebné nariadenie povinného\nodborného psychologického poradenstva za účelom odstránenia odmietania otca s maloletými. Tento\nzáver korešponduje s vyjadrením Ing. Mgr. K. L., psychológa z Iniciatívy Inakosť z 23. februára 2022,\nktorý uviedol, že stav maloletej G. je veľmi krehký a akýkoľvek tlak, ktorý ide proti jej rozhodnutiam,\nbude mať na ňu negatívne psychické dôsledky. Tieto závery sa nijako neodchyľujú od skutočností\nzistených z dôkazov, ktoré predložil k návrhu otec a z ktorých viaceré boli predmetom dokazovania\naj v iných konaniach prebiehajúcich medzi účastníkmi. Z vykonaného dokazovania teda nebola nijako\npreukázaná potreba pre uloženie výchovného opatrenia tak, ako to predpokladá návetie § 37 ods. 2\nzákona o rodine. Uloženie samostatného výchovného opatrenia matke by za týchto okolností nemalo\ntaktiež žiaden zmysel.\n2. Na odvolanie otca maloletých detí, Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 31.\njanuára 2024, č. k. 12CoP/24/2023-1067, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne\nsprávne (výrok I.) a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok\nII.).\n2.1. Odvolací konštatoval, že v danom prípade súd prvej inštancie správne uzavrel, že nebola\nsplnená hmotno-právna podmienka uloženia výchovného opatrenia, keď nebolo preukázané, že to\nvyžaduje záujem maloletých detí. Poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19.\nseptembra 2018 sp. zn. I. ÚS 216/2018 súd prvej inštancie správne vyhodnotil záujem maloletých,\nnielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti a to vzhľadom na zdravotný stav\nmaloletých, zdravý psychický vývoj a na emocionálne väzby maloletých k otcovi. V predmetnej veci by i\npodľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na dlhodobo nepriaznivé vzťahy otca s maloletými, vzhľadom\nna zhoršený psychický stav maloletých, navštevovanie psychiatra i psychológa uloženie výchovného\nopatrenia mohlo ešte viac negatívne ovplyvniť ich vzťah s otcom a ešte viac narušiť ich dôveru k otcovi.\nPokiaľ maloleté deti explicitne odmietajú psychologické poradenstvo a toto si spájajú so vzťahom k\notcovi, a teda, že len z dôvodu správania otca musia podstupovať psychologické poradenstvo, nie je\nsplnená hmotnoprávna podmienka uloženia výchovného opatrenia, a teda, že výchovné opatrenie bude\nv záujme maloletých detí. Výchovné opatrenie nie je v súčasnosti vhodným prostriedkom nápravy vzťahu\nmaloletých detí k otcovi. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie teda zastáva názor, že pri riešení\naktuálnej situácie nie je vhodná odborná intervencia spočívajúca v pomoci pri budovaní kultivovanej a\nkonštruktívnej komunikácie a korektných vzťahov formou nariadeného výchovného opatrenia.\n2.2. V súvislosti s námietkou otca ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a nesprávneho\nhodnotenia dôkazov poukázal na to, že v odôvodnení uznesenia sú uvedené komplexne skutkové\nzistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré majú logickú nadväznosť a v súhrne umožnili\nvytvoriť záver o celkovom skutočnom stave vo vzťahu k výchovnému opatreniu. Z odôvodnenia sú\nzrejmé relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k takémuto spôsobu\nrozhodnutia. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu\npre náležité zistenie skutočného stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“ alebo „Civilný sporový\nporiadok“) a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Námietku otca, že súd prvej\ninštancie si selektívne vybral iba tie dôkazy, ktoré vyznievajú v jeho neprospech vyhodnotil odvolací súd\nako nepreukázanú, vyplývajúcu len v konaniach vo veci maloletých detí G. prezentovaným nekritickým\npostojom otca.\n2.3. Odvolací súd v nadväznosti na námietku otca týkajúcu sa neoznámenia mu vyjadrenia sa maloletých\nďalej dôvodil, že zákonný sudca rešpektoval a umožnil otcovi plné uplatnenie jeho procesných práv v\ncelom rozsahu a otcovi maloletých nebolo znemožnené podieľať sa na konaní a vplývať na výsledok\nkonania. Výsluch maloletých, ktorý bol vykonaný súdom prvej inštancie v neprítomnosti rodičov je\nbežnou aplikačnou praxou. Tu odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto\npostup súdu prvej inštancie (zisťovanie názoru maloletých detí v neprítomnosti rodičov bez následného\nsprístupnenia zvukového záznamu z tohto výsluchu) nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti\nkonať pred súdom, pretože v súlade s § 38 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“ alebo „Civilný mimosporový poriadok“) sa názor maloletého\nsúd zisťuje spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti, pričom podľa povahy veci je možné ho\nzistiť aj bez prítomnosti iných osôb aj s prihliadnutím na možný konflikt lojality maloletého. Za danej\nsituácie, preto súd prvej inštancie svojím postupom nevylúčil otca z realizácie žiadneho procesného\npráva, ktoré mu CMP priznáva. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že súd prvej inštancie správne prihliadol\n\nna názor maloletých, ktoré sú už schopné podať autonómne, samostatné rozhodnutie s ohľadom na\ndlhotrvajúcu vzťahovú situáciu v rodinnom prostredí, dokážu samé vypovedať o skutočnostiach, ktoré\nprežívajú a vyjadriť svoj názor. Za danej situácie bolo preto práve potrebné mimo iného akceptovať aj\nnázor maloletých detí.\n2.4. Vzhľadom na to, že otec maloletých detí v doplnení odvolania vzniesol námietku zaujatosti\nzákonného sudcu Mgr. Róberta Bardača, PhD. vzhľadom na jeho postup a vyjadrenia po rozhodnutí\nvo veci v rámci vyjadrenia sa k ústavnej sťažnosti, odvolací súd uviedol, že zo všetkých otcom\nprezentovaných skutočností je zrejmé, že nim tvrdenú zaujatosť vyvodzuje len z vyjadrení zákonného\nsudcu k ústavnej sťažnosti podanej otcom a maloletými deťmi vo veci vedenej pôvodne na Okresnom\nsúde Bratislava I podľa sp. zn. 3P/57/2017 po rozhodnutí danej veci. V prvom rade treba uviesť, že otcom\nmaloletých detí prezentované námietky zaujatosti zákonného sudcu sa týkajú postupu súdu v inom\nkonaní. Taktiež vyvodzovanie zaujatosti súdu vzhľadom na jeho vyjadrenie, že „otec neprešiel žiadnou\nsebareflexiou“ je irelevantné. Takéto konštatovanie nepreukazuje, že by vzťah sudcu k otcovi dosahoval\ntakú intenzitu a povahu, že by sudca nebol schopný nezávisle a nestranne rozhodovať. Je potrebné\nvšak uviesť, že subjektívna nespokojnosť otca maloletých detí s právnym názorom konajúceho súdu\na následným rozhodnutím vo veci samej nie je objektívnym dôvodom pre vylúčenie, resp. vyslovenie\npochybnosti o nezaujatosti sudcu.\n3. Otec (ďalej aj ako „dovolateľ“) podal voči uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. e) a f) CSP, ako aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, žiadajúc,\naby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n3.1. Dovolateľ ako prvé namietal rozhodovanie veci na súde prvej inštancie zaujatým zákonným sudcom,\nktorý nebol vylúčený. Uviedol, že dôvodom uplatnenia námietky zaujatosti počas konania boli primárne\nexcesívne vyjadrenia sudcu JUDr. Bardača prezentované najmä vo vyjadrení k jeho ústavnej sťažnosti,\nako i na pojednávaní či v napadnutom rozhodnutí, ktoré okrem iného viedli vo viacerých prípadoch\nk nesprávnemu procesnému postupu spočívajúcemu nedostatočnom a nesprávnom realizovaní\ndokazovania za účelom preukázania podmienok pre uloženie výchovného opatrenia, nesprávnom\nhodnotení jednak dôkazov vrátane dôkazov vykonaných v súvisiacej právnej veci vedenej pod sp.\nzn. 3P/15/2015, ale i výchovného pôsobenia matky a jeho vyjadrení ako otca vo vzťahu k matke,\nnesprávnom právnom posúdení či porušení práva na spravodlivý proces. Podľa dovolateľa namietané\nvyjadrenia zákonného sudcu v spojení s tým, ako sa vysporiadal s jeho návrhmi a vyjadreniami ako\núčastníka konania vo svojom rozhodnutí (nedostatky vytýkané i v odvolacom konaní) neumožňujú iné\nvysvetlenie iba to, že sudca JUDr. Bardač v konaní postupoval zaujato.\n3.2. Ďalším dovolacím dôvodom podľa otca je nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.\nDovolateľ má za to, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odmietol zaoberať\npodrobne ním konkretizovanými námietkami týkajúcimi sa nesprávnych skutkových zistení, resp.\nnedostatočne zisteného skutočného stavu ohľadom prekážok na jeho strane brániacich realizácii\nkontaktu s maloletými deťmi, ako aj nemožnosti oboznámiť sa a vyjadriť k obsahu vykonaného dôkazu\nvýsluchom maloletých, ktorý mu nebol sprístupnený napriek opakovaným žiadostiam, a to i v kontexte\nnamietanej zaujatosti zákonného sudcu. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že súdy nižšej inštancie\nnesprávne aplikovali judikatúru, keď nepostupovali v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 2Cdo/153/2022.\n3.3. Dovolateľ s poukazom na dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP zdôraznil, že\nsa nestotožňuje s argumentáciou odvolacieho súdu k námietke nesprávneho právneho posúdenia\nveci súdom prvej inštancie uvedenej v bodoch 36.- 41. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vo\nvzťahu ktorej konkretizoval nasledovné základné právne otázky, od ktorých podľa neho záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré boli nesprávne právne posúdené: (i) „Je súd v konaniach vo\nveciach starostlivosti súdu o maloletých vo všeobecnosti povinný sprístupniť rodičom zvukový záznam\nz pohovoru s maloletými, ktorý súd vykonal v zmysle § 38 Civilného mimosporového poriadku, a\nje jeho nesprístupnenie porušením práv účastníka konania podľa § 98 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku, v spojení s čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa brať ohľad aj na práva rodičov?“; (ii)\n„Je možné výchovné opatrenie podľa § 37 ods. 2 zákona o rodine maloletým uložiť iba za splnenia\npodmienok uvedených v § 37 ods. 1 zákona o rodine, alebo je uloženie výchovného opatrenia podľa\n§ 37 ods. 2 zákona o rodine podmienené len tým, že uloženie výchovného opatrenia je potrebné v\nzáujme maloletých?“; (iii) „Možno pri posudzovaní splnenia podmienky „záujmu maloletých“ v rámci\nrozhodovania súdu o návrhu na uloženie výchovného opatrenia podľa § 37 zákona o rodine za účelom\nobnovy vzťahu rodiča a maloletého dieťaťa považovať za rozhodujúci názor maloletého dieťaťa, ak si\ntoto dieťa neplní svoje zákonné povinnosti podľa § 43 ods. 2 (prejavovať primeranú úctu a rešpektovať\n\nrodiča) a § 43 ods. 3 písm. a) (spolupracovať so svojimi rodičmi v záujme starostlivosti o neho a jeho\nvýchovu) zákona o rodine? Aká je miera vzájomnej váhy povinností maloletých vyplývajúcich z § 43\nods. 2 a § 43 ods. 3 písm. a) zákona o rodine pri ukladaní výchovného opatrenia a názoru maloletého\ndieťaťa?“; (iv) „Pri zohľadnení záujmu maloletého ako materiálnej podmienky uloženia výchovného\nopatrenia, môže súd rozhodovať o návrhu na uloženie výchovného opatrenia bez toho, aby vykonal\ntest proporcionality medzi záujmami tých maloletých, v prospech ktorých má výchovné opatrenie byť\nuložené, a tých maloletých, ktoré sa uloženiu výchovného opatrenia bránia?“.\n3.4. Podľa dovolateľa na prvú nastolenú otázku je potrebné odpovedať tak, že žiadne z ustanovení\nCivilného sporového poriadku alebo Civilného mimosporového poriadku, ale ani Dohovoru o právach\ndieťaťa, nedáva súdu možnosť nesprístupniť otcovi ako účastníkovi konania zvukový záznam z pohovoru\ns maloletými ako úkonu súdu a ak tak napriek tomu urobí, porušuje práva otca na spravodlivý proces\ntým, že je otcovi znemožnené oboznámiť sa s dôkazom - výsluchom maloletým v jeho zákonom\npredpísanej podobe. Prípadné vyhotovenie zápisnice z pohovoru s maloletými a jej sprístupnenie\nnemožno považovať za možnosť nahrádzajúcu sprístupnenie zvukového záznamu, a to z dôvodu,\nže v zmysle § 99 ods. 1 CSP je zápisnica niečo, čo sa vyhotovuje popri zvukovom zázname, nie\nnamiesto neho. Vo vzťahu k druhej položenej otázke súvisiacej s nesprávnou interpretáciou § 37\nods. 1, 2 a ich vzájomnej súvzťažnosti táto má byť podľa dovolateľa správne zodpovedaná tak, že §\n37 ods. 2 zákona o rodine podmieňuje uloženie výchovného opatrenia iba záujmom maloletých bez\nnutnosti splnenia určitých dodatočných podmienok uvedených v § 37 ods. 1 zákona o rodine. V tejto\nsúvislosti poukázal, že ak si maloleté neplnia svoje povinnosti definované v § 43 ods. 2 a 3 zákona o\nrodine, in concreto nespolupracujú so svojím otcom, ako mu ani neprejavujú rešpekt, primeranú úctu\na ide o zjavne nevhodné správanie maloletých, podmienky uvedené § 37 ods. 1 zákona o rodine sú\ntým pádom splnené. V poradí tretia naformulovaná otázka má byť podľa otca maloletých doplnená a\npostavená i na otázkach: „Je účelom výchovného opatrenia v kontexte § 37 ods. 2 zákona o rodine\nnapĺňať názor maloletých detí alebo práve naopak: je účelom výchovného opatrenia ukladaného v\nzáujme maloletého v zmysle § 37 ods. 2 zákona o rodine v záujme maloletých riešiť negatívny stav\nvzniknutý v rodine za účelom nápravy dlhoročného odlúčenia rodiča a detí a byť vedené k obnove\nvzťahu nepreferenčného rodiča a maloletého?“ či „ V kontexte § 37 ods. 2 zákona o rodine je účelom\nvýchovného opatrenia napĺňanie názoru maloletých detí alebo, naopak, je účelom výchovného opatrenia\nukladaného v záujme maloletého v zmysle § 37 ods. 2 zákona o rodine riešiť negatívny stav vzniknutý\nv rodine za účelom nápravy absencie vzájomného vzťahu maloletých, ako aj odmietania budovania\nvzťahu starších maloletých detí s mladšími maloletými deťmi, ktoré nemajú oboch rodičov rovnakých?“.\nV nadväznosti na uvedenú otázku, resp. otázky dovolateľ poukázal, že od dovolacieho súdu nežiada,\naby vyslovil, aký je záujem maloletých v konkrétnej veci - to je vec súdu prvej inštancie a odvolacieho\nsúdu, ale aby zaujal stanovisku k tomu, že v praxi tak súdov prvej inštancie, ako aj odvolacích súdov\ndochádza k stotožneniu názoru maloletých s ich záujmom, pričom v danom prípade sa odvolací súd\nflagrantne vyjadril, že uloženie výchovného opatrenia nie je možné s ohľadom na to, že maloleté jeho\nuloženie odmietajú. Podľa dovolateľa nemožno posudzovať súladnosť uloženia výchovného opatrenia\nso záujmami maloletých v kontexte nesúhlasu maloletých s navrhovaným výchovným opatrením, čiže\nodmietnutie uložiť výchovné opatrenie, ktoré otec navrhuje preto nemožno založiť len na tom, že maloleté\ns ním, ako aj s jeho ďalšími deťmi a svojimi súrodencami nekomunikujú a ako otca a súrodencov\nich odmietajú, keďže účelom uloženia tohto výchovného opatrenia je odstránenie tohto nepochybne\nneželaného stavu a nevhodného správania sa maloletých. K poslednej nastolenej právnej otázke\ndovolateľ ešte uviedol, že nie je možné rozhodnúť o návrhu na uloženie výchovného opatrenia, ktorého\nobsahom je návrh na uloženie opatrení vedúcich k obnove vzťahu medzi súrodencami, bez vykonania\ntestu proporcionality, keďže medzi záujmami maloletých je konkurencia a je preto potrebné posúdiť,\nktorému záujmu treba dať prednosť a prečo.\n3.5. Záverom dovolateľ upriamil pozornosť dovolacieho súdu na skutočnosť, že vo veci úpravy výkonu\npráv a povinností k maloletým, ktorá bola vedená pod sp. zn. B1-3P/15/2015 pred Mestským súdom\nBratislava II, bol dňa 11. októbra 2023 vyhlásený rozsudok, v zmysle ktorého je styk otca a maloletých\nneupravený, a teda rozhodujúci súd v danej veci neurobil nič, aby vzťah maloletých a otca napravil najmä\ns ohľadom na ich vek a s ním súvisiace možnosti nápravy, hoci posledné pokusy o sanáciu tohto stavu\nsa uskutočnili v roku 2017.\n4. Matka maloletých detí sa k podanému dovolaniu otca nevyjadrila.\n5. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej len „ÚPSVaR“) ako procesný opatrovník sa k\ndovolaniu otca maloletých nevyjadril.\n\n6. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v týchto\nveciach je od 01. júla 2016 upravené v Civilnom mimosporovom poriadku. Vzájomný vzťah medzi CMP\na CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú\nustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 a § 77 CMP obsahujúce niektoré\nustanovenia o dovolaní „neustanovujú inak“, ak ide o prípustnosť dovolania vo veciach starostlivosti\nsúdu o maloletých, prípustnosť dovolania otca bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu\nuvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z tzv. zmätočnostných\nvád uvedených v tomto ustanovení, znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale\nzároveň zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť.\n8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného\nkonania osobitné postavenie. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho\nprípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak\nto zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach\n§ 420 a § 421 CSP.\n9. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Otec maloletých detí dovolaním namietal (vychádzajúc z chronológie dovolacích dôvodov v dovolaní\naj v zákone, ktorého sú súčasťou, t. j. v CSP), že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením\n§ 420 písm. e) CSP došlo v dôsledku toho, že sudca Mgr. Róbert Bardač, PhD. (ďalej len „sudca\nBardač“) bol z prejednávania a rozhodovania veci na súde prvej inštancie vylúčený, a to s poukazom na\nodôvodnené pochybnosti, ktoré možno mať o jeho zaujatosti voči nemu. Táto zaujatosť sudcu Bardača\n- ale nielen ona - rezultovala podľa dovolateľa vo viacerých prípadoch k nesprávnemu procesnému\npostupu znemožňujúc uskutočňovať mu jemu patriace procesné práva (dovolacia námietka podľa § 420\npísm. f) CSP).\n11. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý (fair) proces tak, ako je vymedzené v čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je garanciou toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nezaujatý sudca.\nNestrannosť a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a\njednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát (čl. 1 ods. 1\nústavy).\n12. Nestrannosť a nezaujatosť sudcu sa podľa judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre\nľudské práva posudzuje v dvoch krokoch, a to prostredníctvom tzv. subjektívneho a objektívneho testu\nnestrannosti.\n13. Cieľom subjektívneho testu je zistiť, aké je osobné presvedčenie alebo záujem dotyčného sudcu v\ndanom prípade (porov. rozsudok veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 15. decembra 2005\nvo veci Kyprianou v. Cyprus, sťažnosť č. 73797/01, § 118). Ide teda o to, či sudca je či nie je vnútorne\nzaujatý voči strane sporu/účastníkovi konania, a to bez ohľadu na dôvody tejto zaujatosti. V tomto poňatí\n\nje nestrannosť predovšetkým subjektívnou psychickou kategóriou, vyjadrujúcou vnútorný psychický\nvzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle (zahŕňa vzťah alebo pomer k veci, účastníkom, ich\nzástupcom alebo osobám zúčastneným - § 49 ods. 1 CSP). V tomto teste sa uplatňuje vyvrátiteľná\ndomnienka nestrannosti sudcu, platí teda, že sudca je považovaný za (subjektívne) nestranného, pokiaľ\nnie je preukázaný opak. Hoci ide o test subjektívnej nestrannosti, možno uvedenú domnienku vyvrátiť\nlen objektívnym spôsobom; subjektívne stanovisko sudcu ani strany sporu k tomu nie je dostačujúce.\n14. V rámci objektívneho testu sa skúma, či osoba sudcu poskytuje dostatočné záruky, vylučujúce\nakúkoľvek oprávnenú pochybnosť o jeho nestrannosti. Pri tomto teste je tak nutné zistiť, či existujú\nskutočnosti, ktoré by mohli vzbudiť oprávnenú pochybnosť o nestrannosti sudcu. Nie je ale potrebné sa\nzaoberať ich skutočným vplyvom na osobné presvedčenie sudcu v danom prípade. Preto nestačí, že\nsa sudca subjektívne necíti byť zaujatý vo vzťahu k stranám sporu/účastníkom konania (ich zástupcom)\nči veci, ale i objektívne nazerané musia byť vylúčené oprávnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Inými\nslovami, nejde len o hodnotenie subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo necíti byť zaujatý, ale\no objektívnu úvahu, či-vzhľadom na okolnosti prípadu - možno mať za to, že by sudca mohol byť\nzaujatý. V tomto ohľade môže mať i zdanie istú dôležitosť, lebo v stávke je dôvera, ktorú súdy v\ndemokratickej spoločnosti musia u verejnosti vzbudzovať (porov. Ľalík, M. - Ľalík, T.: Zákon o Ústavnom\nsúde Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 164 a nasl.).\n15. Názor strán sporu/účastníkov konania na nestrannosť sudcu môže byť podnetom na jej skúmanie,\nale o nezaujatosti sudcu je potrebné rozhodovať na základe vyššie uvedených kritérií subjektívneho\na objektívneho testu. Dbať na dodržaní nestrannosti je povinnosťou sudcov a nie strán sporu. Princíp\nnestranného rozhodovania, garantovaný okrem čl. 46 ods. 1 i čl. 48 ods. 1 ústavy, je zásadným princípom\nfungovania súdnej moci a je zákonnou, resp. ústavnou, ako i morálnou povinnosťou sudcov ctiť si tento\nprincíp. Pri plnení tejto povinnosti musia sudcovia o nezaujatosti uvažovať nielen v subjektívnej, ale i v\nobjektívnej rovine. Sudca sa teda nesme uspokojiť s tým, že sa subjektívne necíti byť zaujatý, ale vždy\nsa musí zaoberať aj otázkou, či s ohľadom na jemu známe okolnosti prípadu sú vylúčené oprávnené\npochybnosti o jeho nezaujatosti.\n16. Špecifické povinnosti sudcu stanovuje aj ustanovenie § 49 a nasl. CSP. Tento Civilný súdny poriadok\nposkytuje stranám sporu iba prostriedky, ktorými sa môžu práva na nezaujatého sudcu domáhať.\nJedným z týchto prostriedkov je i námietka zaujatosti podaná podľa § 52 a nasl. CSP. Okrem námietky\nzaujatosti môžu strany sporu podať i odvolanie zdôvodnené tým, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 365\nods. 1 písm. c) CSP). Na vadu spočívajúcu v tom, že rozhodoval vylúčený sudca prihliada i dovolací súd\nv zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. e) CSP.\n17. Tieto procesné prostriedky majú garantovať právo strany sporu/účastníka konania na nestranného\nsudcu. Z povinnosti všeobecných súdov vždy vykonať výklad príslušných ustanovení zákona ústavnokonformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy) vyplýva, že aj pri výklade podmienok pre uplatnenie týchto\nprostriedkov musia súdy postupovať tak, aby umožnili čo najširšiu realizáciu tohto práva. Dovolací dôvod\npodľa § 420 písm. e) CSP podľa názoru najvyššieho súdu nevyžaduje ako nevyhnutnú podmienku jeho\núspešného uplatnenia vyčerpanie námietky zaujatosti podľa § 52 a nasl. CSP. Tento dovolací dôvod\nmožno preto uplatniť bez ohľadu na to, či strana sporu (ne)využila námietku zaujatosti. Pri rozhodovaní\no tom, či bude dovolaniu vyhovené, je nutné posúdiť nestrannosť sudcu ako z hľadiska subjektívneho, t.\nj. z hľadiska osobného presvedčenia a správania sa sudcu v danej veci, tak aj z hľadiska objektívneho,\nt. j. či sudca dáva dostatočné záruky pre vylúčenie legitímnych pochybností o jeho nestrannosti (porov.\nrozsudok veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 15. októbra 2009 vo veci Micallef v. Malta,\nsťažnosť č. 17056/06, § 93, či uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 306/2014).\n18. Sudcov pomer k stranám sporu/účastníkom konania môže byť založený predovšetkým\npríbuzenským alebo jemu obdobným vzťahom (porov. § 116 Občianskeho zákonníka), ktorému na roveň\nmôže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Nie je možné pritom vylúčiť,\nže sa nepriateľský vzťah sudcu k účastníkovi vytvorí pri služobnom styku, t. j. v rámci predchádzajúcich\nsúdnych konaní alebo aj v priebehu konania súčasného, vždy tu ale musí byť určitý konkrétny dôvod,\npre ktorý sa záujmy sudcu dostanú do rozporu so záujmami strany/účastníka, prípadne vyústenie\nvystupovania strany/účastníka v emotívne ovplyvnený postoj sudcu, ktorý inak všeobecne predstavuje\nnepatričné ??vybočenie z požiadavky na profesionálny prístup sudcu k stranám/účastníkom konania,\n\nz ktorého môžu vyvstať pochybnosti o nestrannosti a objektivite sudcu vzhľadom na jeho (do novej\nšpecifickej polohy postavený) vzťah k strane/účastníkovi konania.\n19. Z vyjadrenia zákonného sudcu Mgr. Róberta Bardača, PhD. o tom, že: „ ... navrhovaná dĺžka\na frekvencia výchovného opatrenia má charakter sankcie namierenej voči matke a mal. deťom a že\notec, ktorý podľa názoru súdu neprešiel žiadnou sebareflexiou, by pri takto nariadenom výchovnom\nopatrení iba „čakal“ na výsledok nanúteného poradenstva s členmi svojej rodiny.“, ktoré mal podľa otca\nsudca predostrieť na pojednávaní a tiež priamo v prvoinštančnom rozhodnutí, rovnako aj z vyjadrenia\ntohto sudcu k ústavnej sťažnosti otca maloletých detí, o tom, že sťažnosť považuje za „bizarnú“, pri\nsúčasnom stanovisku sudcu k vyjadreniu druhého v poradí v tom smere, že slovo bizarný použil len\nv tom význame, aký má toto slovo v slovenskom jazyku, čo znamená v rámci synoným tohto slova v\nslovnej podobe „čudný, podivný, zvláštny“, v posudzovanom prípade nemožno bez ďalších relevantných\nskutočností dovodiť, že by sudca prechovával voči otcovi subjektívne nepriateľský postoj. Napokon ani z\nobsahu spisu, okrem namietaných vyjadrení sudcu, ktorých intenzita neprekračuje z pohľadu profesijnej\npovinnosti hranicu akceptovateľnosti, nevyplývajú žiadne iné konkrétne okolnosti, ktoré by nasvedčovali\ntomu, že existuje určitý dôvod, pre ktorý by bolo možné usudzovať pomer zákonného sudcu k otcovi\nako účastníkovi konania v zmysle § 52 a nasl. CSP.\n20. Za daných okolností preto dovolací súd dospel k záveru - s ohľadom na obsah spisu - že v\nprejednávanej veci nebol daný reálny dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu Mgr. Róberta Bardača,\nPhD.. Je zrejmé, že odvolací súd v napadnutom rozsudku aplikoval výklad jednoduchého práva,\nkeď z hľadiska objektívneho má pri posudzovaní námietky zaujatosti kľúčový význam aj ním použité\nustanovenie § 53 ods. 3 CSP, podľa ktorého ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú\nv procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada.\nOdvolací súd otcom uplatnené dôvody zaujatosti zákonného sudcu posúdil za také, ktoré sa týkajú práve\npostupu v konaní, čo nič nemení na tom, že vzhľadom na uvedené v predchádzajúcich bodoch 10. až\n19., dovolacia námietka otca podľa § 420 písm. e) CSP nemohla byť považovaná za dôvodnú.\n21. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje (okrem ďalšieho) i z ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n22. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v\nktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý\nproces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n23. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,\nna ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými\nstranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie\ntýchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.\nŠpanielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani\nc. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins\nc. Francúzsko z 19. februára 1998).\n\n24. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení\nv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nkoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný\nzáver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy\nzvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu\nprávnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n25. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva účastníka/strany sporu civilného procesu\nna zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj\nprávo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť,\nje totiž odrazom práva účastníka/strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu\nrozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu/žaloby,\nako aj špecifickými námietkami účastníka/strany konania. Porušením uvedeného práva účastníka/\nstrany konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi/strane konania\n(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť\nnáležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych\nalebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia\nje porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa §\n420 písm. f) CSP.\n26. Práve priblížený výpočet samozrejme nemôže byť (ani mať ambíciu byť) úplným, keďže sa v\nkonkrétnom prípade môžu vyskytnúť i iné nedostatky v argumentácii (podľa okolností buď súdu prvej\ninštancie, odvolacieho súdu alebo aj oboch takýchto súdov - pri nahliadaní na problém optikou súdu\ndovolacieho), ktorých prítomnosť rovnako spôsobí nerešpektovanie čiastkového práva na spravodlivý\nsúdny proces reprezentovaného právom na objektívne presvedčivé (uspokojivé) odôvodnenie výsledku\nrozhodovacej činnosti súdu.\n27. K práve uvedenému sa v odvolacích konaniach pridružuje i faktor umožnenia odvolaciemu súdu\nprocesným právom, aby takýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, sa v odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§\n387 ods. 2 CSP); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán\nprednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia\nsúd prvej inštancie a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými\nv odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).\n28. Podľa názoru dovolacieho súdu sa v prejednávanej veci nedostatky v argumentácii, vedúce (nateraz)\nk neakceptovateľnosti prijatých záverov (skutkových aj právnych) v rozsudku odvolacieho súdu vyskytli,\nnakoľko odvolací súd sa napriek výslovnému príkazu urobenému súčasťou ustanovenia § 387 ods.\n3 CSP nevysporiadal v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku s takými tvrdeniami otca z jeho\nodvolania, ktoré bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné a to za situácie, keď otec (o. i.) výslovne\nnamietal, že už predtým sa s takouto argumentáciou nevysporiadal (resp. neurobil tak dostatočne\ndôsledne) ani súd prvej inštancie.\n29. Možnosť plného stotožnenia sa odvolacieho súdu s odôvodnením ním preskúmavaného rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie a obmedzením sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia\n\n(ako pravidlo) a súvisiaca možnosť doplnenia (odvolacím súdom) na zdôraznenie správnosti\nnapadnutého rozhodnutia ďalších dôvodov (v tomto prípade možnosť majúca povahu výnimky z pravidla,\nktorej uplatnenie prichádza do úvahy podľa toho, aký argumentačný priestor súd prvej inštancie\núplnosťou svojej argumentácie odvolaciemu súdu ponechá) je síce súčasťou úpravy slovenského\ncivilného procesu už spred čias nadobudnutia účinnosti CSP (tu por. § 219 ods. 2 OSP), v rámci\nrekodifikácie však zákonodarca do zákona výslovne vniesol aj to, čo v skoršom čase šlo (a bolo nutné)\nvyvodiť z logiky úpravy a jej účelu a čoho podstatu možno vyjadriť tak, že možnosť praktického prevzatia\nargumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd hoc aj len veľmi stručne\na úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak,\nže sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej\nargumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil,\nprečo táto bola bez právneho významu a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob\nnazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť). Tým sa samozrejme nemá na mysli, že odvolateľovi\nmusí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický\nargument.\n30. Odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k otázkam urobeným súčasťou odvolania otca i\nargumentácie tohto účastníka zo štádia konania predchádzajúceho rozhodnutiu súdu prvej inštancie\nobjektívne presvedčivé stanovisko, keď iba všeobecne konštatoval preskúmateľnosť napadnutého\nrozsudku prvoinštančného súdu (pozri body 14. až 18. napadnutého rozsudku) bez zaoberania sa\n„rozsiahlymi“ a podľa dovolacieho súdu v nich aj „podstatnými“ odvolacími dôvodmi otca (pozri bod\n2. napadnutého rozsudku a z neho napr. namietanie otca v odvolaní, že súd prvej inštancie sa pri\ndokazovaní odbornými vyjadreniami a znaleckými posudkami sústredil iba na časti vytrhnuté z kontextu,\nktoré ho vykresľujú v negatívnom svetle a ako jediného, kto mal svojim správaním a postojmi zapríčiniť\nsúčasný stav, stavanie sa voči argumentácii súdu prvej inštancie, že maloleté sa môžu cítiť ohrozené\ntým, že ich chce odňať matke, pričom v predmetnej veci sa nerozhoduje o úprave styku otca s maloletými,\nzdôraznenie, že predmetom konania je vytvorenie reálnych predpokladov pre obnovenie kontaktu\nmaloletých a otcom, ich súrodencami a so starými rodičmi, pričom by akceptoval, ak by sa kontakt\nzačal obnovovať najprv na úrovni maloletých s ich súrodencami, spochybňovanie zainteresovaných\nodborníkov s bližšou argumentáciou so zdôraznením že, súd prvej inštancie nemal brať do úvahy závery\nznalca Mgr. R. v znaleckom posudku č. XX/XXXX., ktoré uviedol v napadnutom uznesení, nakoľko\notec sa so znalcom v rámci prípravy vypracovania posudku č. XX/XXXX nestretol, preto ho znalec\nani nemohol hodnotiť a už vôbec ho nemohol hodnotiť inak, ako ho hodnotil v posudku č. XX/XXXX,\na ďalšie). Otec v tomto smere v dovolaní osobitne zdôraznil, že oba nižšie súdy mu nepodali žiadne\nvysvetlenie, ako sa pri rozhodovaní vysporiadali s naplnením princípu najlepšieho záujmu všetkých\nsúrodencov G. navzájom, teda prečo súd zamietol návrh na nariadenie výchovného opatrenia aj vo\nvzťahu k náprave zjavne narušených vzťahov medzi maloletou U. a G. a ich súrodencami G. a Y. G.,\nktorí pochádzajú zo súčasného manželstva otca a tiež medzi G. a U. a ich starým rodičom, čo už samé o\nsebe spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd dokonca sám argumentáciu\npoužitú ním i súdom prvej inštancie na podporu zvoleného spôsobu rozhodnutia prinajmenšom čiastočne\nspochybnil záverečnou apeláciou na matku, aby si uvedomila, že ako preferenčný rodič, ktorému boli\nmaloleté zverené do osobnej starostlivosti je povinná okrem riadneho zabezpečovania tejto osobnej\nstarostlivosti vyvinúť maximálne úsilie o vytvorenie priestoru na to, aby sa maloleté stýkali s otcom\n(bod 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Minimálne uvedené vylučovalo akýkoľvek iný záver\ndovolacieho súdu než ten, že v tomto prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou\nzmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP. Absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu v jeho\nrozsudku s takými odvolacími tvrdeniami odvolateľa, ktoré bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné\n(čo inak platí pre všetkých účastníkov konania, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vyznie v ich neprospech\na založí tým ich oprávnenie na dovolanie), je totiž tak závažným nedostatkom rozhodnutia (a zásahu ním\ndo procesných práv účastníka konania), ktorého intenzita zakladá (až) porušenie práva na spravodlivý\nsúdny proces.\n31. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu\nprvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne\nokolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak, že sa\npoukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej\nargumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil,\nprečo táto bola bez právneho významu a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob\n\nnazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť). Tým sa samozrejme nemá na mysli, že odvolateľovi\nmusí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický\nargument, pričom taká argumentácia odvolacieho súdu, rozvinutejšia v napadnutom rozsudku „len“ vo\nvzťahu k odvolacím námietkam otca (i) o nesprávnych skutkových zisteniach, v konkrétnom však len\nstrohým konštatovaním, že „námietku otca, že súd prvej inštancie si selektívne vybral iba tie dôkazy,\nktoré vyznievajú v jeho neprospech vyhodnotil ako nepreukázanú, vyplývajúcu len v konaniach vo\nveci maloletých detí G. prezentovaným nekritickým postojom otca“, ktorá argumentácia nemôže byť\npovažovanú za inú, než za ničím nepodloženú, (ii) o nesprístupnení mu zvukového záznamu z výsluchu\nmaloletých pred súdom prvej inštancie v neprítomnosti rodičov, pričom aj tu v prevažnej miere len\npaušálnym akcentovaním, že „výsluch maloletých detí sa v aplikačnej praxi uskutočňuje spravidla bez\nprítomnosti rodičov a to práve z dôvodu, aby neboli vystavované tlaku rodičov, vystavené konfliktu\nlojality“, ale i tu už bez ďalšieho objasnenia konkrétnych okolnosti daného prejednávaného prípadu\nsmerujúce k uvedenému konštatovaniu (danú nejasnosť nemohol odstrániť ani odkaz na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/3/2023 z 29. marca 2023, ktoré sa malo opierať „o takéto konkrétne\nokolnosti prípadu“, ktoré konštatovanie otec spochybnil), (iii) o zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednal\na rozhodol o nej na súde prvej inštancie (tu doplnená dovolacím súdom v bodoch 10. až 20. tohto\nrozhodnutia) a (iv) o nesprávnom právnom posúdení veci, opäť definovaním predovšetkým teoretických\na zákonných východísk právneho inštitútu výchovných opatrení, bez ich použitia na konkrétne skutkové\nokolnosti prejednávanej veci, s následným odkazom, že ďalšie odvolacie argumenty otca odvolací súd\npovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať\n(uvedené spolu s ďalším v bode 42. napadnutého rozsudku), nemôže byť považovať za iné, než za\nnesprávny procesný postupu zakladajúci namietanú zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n32. Vzhľadom na konštatovanie existencie druhého dôvodu prípustnosti dovolania (podľa § 420 písm.\nf) CSP) dovolací súd už nepristupoval k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie otca, týkajúcej sa\nnesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom (podľa § 421 ods. 1 rovnakého zákona).\nPostupoval pritom v súlade so svojou rozhodovacou praxou, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade\ndôvodne namietanej vady zmätočnosti (pri ktorej existencii musí vždy dôjsť k zrušeniu dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci jeho pôvodcovi na ďalšie konanie) ide o procesnú\nnesprávnosť, pri ktorej je predčasné posudzovať otázky súvisiace so správnosťou právneho posúdenia\nveci (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017) a\npráve z tohto dôvodu neprišlo v prejednávanej veci ani na posudzovanie, či dovolaním nastolené otázky\nmajú vôbec charakter otázok právnych (a teda spôsobilých založiť prípustnosť dovolania podávaného\npodľa § 421 CSP).\n33. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Dovolací súd\nzruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia\nodvolacieho súdu (§ 449 ods. 2 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa\npovahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie,\nprípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Keďže v tejto veci prvou z\ndovolaním vytýkaných vád (tou zmätočnostnou) bol zaťažený predovšetkým rozsudok odvolacieho súdu\n(nakoľko predovšetkým pri ňom šlo konštatovať jeho zaťaženie dovolaním vytýkanou vadou a bol to\npráve odvolací súd, ktorý potvrdením uznesenia s nie celkom náležitým odôvodnením spojil kvalitu\nsvojho rozhodnutia s kvalitou a dostatočnosťou argumentácie súdu prvej inštancie), dovolací súd mal za\nto, že na náprava stavu postačí zrušenie len daného rozsudku a preto o dovolaní rozhodol spôsobom\nuvedeným vo výroku tohto uznesenia.\n34. Dovolací súd zároveň pripomína, že ak dovolací súd zruší rozsudok odvolacieho súdu a vráti\nmu vec na ďalšie konanie, odvolací súd nesmie odôvodnenie svojho nového rozsudku koncipovať\ntak, že iba doplňuje pôvodné odôvodnenie zrušené rozsudku. Zrušený rozsudok v čase opätovného\nrozhodovania už právne neexistuje (obdobne pozri nález Ústavného súdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn.\nII. ÚS 754/2016).\n35. Opomenúť nemožno ani to, že dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v\ndemokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Iba ak je\nrozhodnutie súdu dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne právo\nvynucovať jeho rešpektovanie a adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súd\n\ntakto nedokáže odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa tým stáva neobhájiteľné, čomu je\npotrebné sa v ďalšom konaní vyvarovať.\n36. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453\nods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\nsúd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12CoP/24/2023", "guid": "4be2ffe9-3e49-44e4-a909-9c92cf28e827:9f1a1303-92b8-4405-bed2-76df28085ae7", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}