{"guid": "21b4b78c-3bac-4d84-aa41-35e9f0febc0b:12e420cf-2c30-4395-b99d-9f2d0e8e02e9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1317200084.1", "spisova_znacka": "8CdoPr/4/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoPr/4/2023 z 28. 2. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2024, sp. zn. 8CdoPr/4/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:1317200084.1", "identifikacne_cislo": "1317200084", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "sudca_id": 146, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-miroslav-septak-146", "datum_vydania": "2024-02-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-38.odsek-1", "nazov": "§ 38 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-4", "nazov": "§ 63 ods. 4 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 68 ods. 1 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-2", "nazov": "§ 68 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-38", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-63", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-68", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/12e420cf-2c30-4395-b99d-9f2d0e8e02e9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1317200084.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1317200084.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1317200084.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8CdoPr/4/2023\n1317200084\n28. 02. 2024\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2024:1317200084.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a\nčlenov senátu JUDr. Ivana Rumana a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu G. G., narodeného\nXX. C. XXXX, R., R. XXA, v súčasnosti bytom K. N. D., F. R. XX, XXX XX K. Y. D., Francúzska republika,\nzastúpeného advokátskou kanceláriou NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s.r.o.,\nBratislava, Lazaretská 12, IČO: 35 874 465 proti žalovanej obchodnej spoločnosti Plastic Omnium\nAuto Exteriors, s.r.o., Lozorno 995, IČO: 35 792 108, zastúpenej advokátskou kanceláriou PETERKA\n& PARTNERS advokátní kancelář s.r.o., Praha 1, Karlovo náměstí 671/24, Česká republika, IČO: 261\n69 720, konajúca prostredníctvom PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o. organizačná\nzložka, Bratislava, Námestie Mateja Korvína 1, IČO: 35 884 703, o neplatnosť okamžitého skončenia\npracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Bratislava pod sp. zn. 24Cpr/1/2017, o dovolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. decembra 2022 sp. zn. 6CoPr/4/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie zamieta.\nŽalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zmenil rozsudok\nOkresného súdu Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“, alebo „prvoinštančný súd“) zo 04. septembra\n2020, č. k. 24Cpr/1/2017-480 tak, že žalobu zamietol (výrok I.), žalovanej priznal voči žalobcovi nárok\nna náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).\n2. V odôvodnení rozsudku odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v\nporadí druhým) určil, že „skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením zo dňa 02. novembra\n2016 dané žalobcovi žalovanou je neplatné a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na plnú náhradu\ntrov konania“. Citované rozhodnutie súdu prvej inštancie nasledovalo po rozhodnutí odvolacieho súdu\nzo dňa 31. januára 2020 č.k. 6CoPr/1/2019-431, ktorým v poradí prvý vyhovujúci rozsudok súdu prvej\ninštancie zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v\nzrušujúcom uznesení uviedol, že sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako\nvedúcemu pracovníkovi (pracoval na pozícií vedúceho závodu v Hlohovci) možno pri posudzovaní\nmiery intenzity porušenia pracovnej disciplíny v súvislosti s jeho cestou do New Yorku pričítať\nlen nedbanlivosť, a že prevažná miera zodpovednosti za porušenie interného predpisu žalovanej\nupravujúceho podmienky poskytnutia cestovného benefitu vyslanému zamestnancovi do domovskej\nkrajiny pripadá na svedkyňu pani R. G. (v rozhodnom čase na pracovnej pozícií lokálnej personálnej\nmanažérky u žalovanej, pracovne subordinačne zaradenej pod žalobcom). Vytkol súdu prvej inštancie,\nže bez opory vo vykonanom dokazovaní uveril žalobcovi, že sporný ústny pokyn personálnej manažérke\nohľadom spôsobu evidencie jeho cesty do New Yorku nedal, na druhej strane spochybnil svedeckú\n\nvýpoveď bývalej zamestnankyne pani R. G., podľa ktorej vo veci spôsobu nesprávneho evidovania a\nfakturácie letu konala na základe ústneho pokynu žalobcu. Odvolací súd usmernil súd prvej inštancie,\nže konanie vedúceho zamestnanca, ktorého úmyslom bolo uviesť zamestnávateľa do omylu ohľadom\nvyužitia poskytovaného benefitu, iniciovať vystavenie účtovného dokladu v rozpore so skutočnosťou\ns cieľom získať finančný prospech na úkor zamestnávateľa je z hľadiska stupňa intenzity porušenia\npracovnej disciplíny závažným, ktoré zakladá dôvod na okamžité skončenia pracovného pomeru podľa\n§ 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Zákonník práce“). Odvolací súd zároveň vytkol súdu prvej inštancie, že k posudzovaniu splnenia\nhmotnoprávnych predpokladov platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pristúpil skôr, ako\nsi vyriešil otázku splnenia jeho formálno-právnych predpokladov platnosti, zohľadniac, že určenie toho\nmomentu je rozhodujúce v súvislosti s posúdením otázky plynutia prekluzívnych lehôt podľa § 77 a §\n63 ods. 4 a § 68 ods. 2 Zákonníka práce.\n2.1. Súd prvej inštancie, po vrátení spisu z odvolacieho súdu dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné\nnariadiť pojednávanie a postupom podľa § 177 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“) oznámil, že vo veci verejne vyhlási dňa 04. septembra 2020 vyššie\ncitovaný, svojim obsahom takmer úplne identický, rozsudok.\n2.2. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal\nnapadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej na odvolacom pojednávaní, na ktorom doplnil\na zopakoval dokazovanie ohľadom splnenia formálno-právnych náležitostí okamžitého skončenia\npracovného pomeru (keďže uvedené v napadnutom rozsudku absentovalo) a dospel k záveru, že\nnapadnutý rozsudok nie je vecne správny, keďže po doplnení dokazovania pokiaľ ide o splnenie\nzákonných formálno-právnych aspektov okamžitého skončenia pracovného pomeru dospel k záveru, že\ntieto boli naplnené.\n2.3. Z dokazovania doplneného pred odvolacím súdom bolo skutkovo zistené, že žalovaná pred\ndoručením okamžitého skončenia pracovného pomeru prostredníctvom Slovenskej pošty vyzvala\nžalobcu na osobné stretnutie za účelom jeho doručenia priamo na pracovisku, ktoré sa malo uskutočniť\ndňa 02. novembra 2016, na ktoré sa však žalobca nedostavil, hoci v tom čase ako zamestnanec\nžalovanej tak bol povinný urobiť. Nakoľko sa priame doručenie okamžitého skončenia pracovného\npomeru na pracovisku (§ 38 ods. 1 Zákonníka práce) žalovanej nepodarilo, doručovala následne\nžalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru poštou na poslednú známu adresu R. XXA, R. (na\nktorej mal žalobca v čase trvania pracovného pomeru u žalovanej prenajatý byt, resp. rodinný dom),\nodovzdaním na poštovú prepravu dňa 04. novembra 2016, pričom listina bola žalobcovi doručená fikciou\ndňa 15. novembra 2016 po uplynutí 5-dňovej odbernej lehoty, kedy sa zásielka vrátila žalovanej späť\nako neprevzatá v odbernej lehote. Dátum 15. novembra 2016 možno preto považovať za deň doručenia\nokamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi.\n2.4. Pri posudzovaní primeranosti žalovanou určenej 5- dňovej odbernej lehoty na prevzatie tejto zásielky\nodvolací súd vychádzal z faktu, že žalobca v konaní netvrdil, že by mu vážne prekážky bránili prevziať\nzásielku v období od 05. novembra 2016 (kedy bola daná na poštovú prepravu) do 14. novembra 2016\n(posledný deň odbernej lehoty), zohľadniac, že o obsahu zásielky musel mať, prihliadnuc na všetky\nsúvisiace udalosti, ktoré sa pred týmto dátumom stali, vedomosť (prebiehajúce interné vyšetrovanie\nokolností objednania leteniek na jeho dovolenku do NY, osobné stretnutie žalobcu dňa 12. októbra 2016\ns pani G. E. - HR riaditeľkou pre Slovensko a Poľsko a pánom R. W. - priamym nadriadeným žalobcu ohľadom jeho dovolenkovej destinácie v auguste 2016). Odvolací súd tiež dospel k záveru, že zo strany\nžalovanej bola dodržaná aj prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68\nods. 2 Zákonníka práce so žalobcom.\n2.5. Pri posudzovaní subjektívnej dvojmesačnej lehoty považoval odvolací súd za podstatné, kedy sa\no porušení pracovnej disciplíny dozvedel priamy nadriadený žalobcu, pán R. W., ktorý bol kompetentný\nvyvodiť, resp. iniciovať z príslušných zistení aj relevantné právne kroky vo vzťahu ku skočeniu\npracovného pomeru so žalobcom (teda nie osoby ako pani L., pani G., ani pani T., ktoré boli podriadené\nžalobcu). Interné vyšetrovanie nákupu leteniek sa začalo 23. septembra 2016 (č.l. 153, č.l. 618), dňa\n26. septembra 2016 reagovala cestovná agentúra Carlson Wagolit Travel e-mailom na opakovaný dopyt\nžalovanej ohľadom fakturácie leteniek žalobcu, a ktorá oznámila pánovi W., finančnému riaditeľovi\nPlastic Omniun pre región Slovensko, pravdivé okolnosti vystavenia faktúry na letenky pre žalobcu (cit.\n\n„...letenky pána G. boli objednávane a vystavené za špeciálnych podmienok podľa požiadaviek pani\nG....“, následne ešte v ten deň (26. septembra 2016) e-mailom pán R. W. oznámil žalobcovi, že sa\nvyskytli otázky ohľadom nákupu jeho leteniek. Napokon interné vyšetrovanie bolo zavŕšené dňa 12.\noktóbra 2016 na osobnom stretnutí žalobcu s pánom R. W. a pani G. E. v závode v Hlohovci. Možno\nteda ustáliť, že dňa 26. september 2016 sa priamy nadriadený žalobcu dozvedel o porušení pracovnej\ndisciplíny žalobcom, pokiaľ ide o okolnosti súvisiace s objednaním, nákupu a fakturáciou sporných\nleteniek žalobcu. Pokiaľ ide o druhé vytknuté porušenie pracovnej disciplíny uvedené v písomnom\nokamžitom skončení pracovného pomeru, konkrétne že „žalobca na osobnom stretnutí dňa 12. októbra\n2016 klamal svojim nadriadeným o skutočnej destinácii svojho letu, o tomto porušení sa nadriadený\nžalobcu dozvedel priamo na stretnutí, teda v tento deň“, tak v prípade oboch týchto skutkov, zohľadniac\nzačiatok plynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, odvolací súd bol toho názoru, že k okamžitému\nskončeniu pracovného pomeru došlo včas, nakoľko o prvom skutku získal priamy nadriadený žalobcu\nrelevantnú vedomosť 26. septembra 2016, v prípade druhého skutku dňa 12. októbra 2016. Okamžité\nskončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 15. novembra 2016.\n2.6. Pokiaľ ide o hmotnoprávne predpoklady platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, po\nzopakovaní dokazovania, dospel odvolací súd k záveru, že skutky, ktoré bolo žalobcovi v „Okamžitom\nskončení pracovného pomeru zo dňa 02. novembra 2016“ kladené za vinu sa stali a majú intenzitu\nzávažného porušenia pracovnej disciplíny, zakladajúceho postup zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1\npísm. b) Zákonníka práce.\n2.6.1. Vo vzťahu k prvému skutkovému dôvodu Okamžitého skončenia pracovného pomeru, a síce že\nžalobca „dal dňa 11. augusta svojej podriadenej zamestnankyni pani R. G. priamy pokyn, aby jeho cestu\na cestu jeho rodiny do NY evidovala ako cestu do Francúzska a nie ako cestu do Spojených štátov\namerických“; odvolací súd nevidel dôvod, aby svedeckú výpoveď pani R. G. degradoval spôsobom ako\nto urobil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie totiž bez kontextu s ďalšími skutkovými zisteniami z\nhľadiska hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, vyhodnotil výsluch žalobcu ako\nsilnejší dôkaz než svedeckú výpoveď pani R. G.. Hodnovernosť svedeckej výpovede tejto svedkyne je\nvšak podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vnímať aj v kontexte s ďalšími skutkovými zisteniami\na dôkazmi, konkrétne z e-mailu zo dňa 08. augusta 2016, ktorý žalobca zaslal pani R. G., a ktorého\nobsahom bol pokyn na zabezpečenie rezervácie pre neho a jeho rodinu na cestu do NY (č.l. 76), v\nktorom uvádza ceny letov Viedeň - Bazilej (734 eur) a Viedeň - New York (449 eur); následného postupu\nžalobcu, ktorým oznámil 09. augusta 2016 pani R. G. konkrétny termín dovolenky 15.-26. augusta 2016.\nDňa 10. augusta 2016 zaslala cestovná agentúra menovanej svedkyni ponuku letov spolu s cenami\nleteniek (č.l. 78), žalobca si vybral konkrétny let (e-mail na č.l. 81 zo dňa 11. augusta 2016) s cenou\nleteniek z Viedne na JFK a späť 1 010,49 eura - dieťa, 1 201,49 eur - dospelý) a následne svedkyňa\npožiadala e-mailom zo dňa 11. augusta 2016 cestovnú agentúru, aby do faktúry uviedla destináciu VIE\n- Basel a späť (č.l. 90). Napokon dňa 11. augusta 2016 žalobca schválil platbu za jeho elektronické\nletenky v celkovej výške 4 423,96 eura v systéme SAP (listina na č.l. 108 - 112, 152, 611,). Z uvedeného\nvyplýva, že žalobca, na pracovnej pozícií vedúceho závodu, musel byť uzrozumený s tým, že ceny\nleteniek do NY (cca. 1 000 eur - 1 200 eur za 1 letenku) prevyšujú cenu letu do domovskej krajiny, ktorú\nsi dňa 08. augusta 2016 sám vyhľadal (734 eur za 1 letenku), teda že porušuje interný predpis. Napriek\ntomu nevyvinul žiadnu aktivity s úmyslom cenový rozdiel zamestnávateľovi dorovnať.\n2.6.2. Konanie žalobcu bolo zavŕšené ďalším skutkovým dôvodom porušenia pracovnej disciplíny\nuvedeným v Okamžitom skončení pracovného pomeru, konkrétne, že „dňa 12. októbra 2016 v snahe\nzakryť toto konanie tvrdil, že v uvedenom čase cestoval do Francúzska, aj keď toto tvrdenie bolo v\nrozpore so zisteniami zamestnávateľa“, ktoré je samo o sebe z hľadiska intenzity porušenia pracovnej\ndisciplíny ďalším dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Išlo totiž o klamanie svojich\nnadriadených, čo vyplynulo zo svedeckých výpovedí pána R. W. a pani G. E.. Konanie žalobcu ako\nvedúceho zamestnanca, s úmyslom uviesť zamestnávateľa do omylu ohľadom vyžitia poskytovaného\nbenefitu, iniciovať, resp. odobriť vystavenie účtovného dokladu v rozpore so skutočnosťou s cieľom\nzískať finančný prospech na úkor svojho zamestnávateľa, následne v rámci interného prešetrovania\nokolností nákupu leteniek poprieť skutočný cieľ dovolenkovej destinácie pred svojimi nariadenými, bolo\npodľa odvolacieho súdu z hľadiska svojej intenzity závažným porušením pracovnej disciplíny, ktoré\nzakladá dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.\nNič na tom nemení ani okolnosť, že žalobca bol výborným manažérom, ktorý v rámci svojej pracovnej\nkariéry obdržal ocenenia za svoju riadiacu prácu (ktorú však pre žalovaného začal vykonávať až od\n15. novembra 2015 na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú). Na základe uvedeného odvolací súd\n\ndospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny a preto ho podľa §\n388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), prípustnosť ktorého\nvyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\n3.1. V rámci dovolania podľa § 420 písm. f) CSP žalobca namietal nesprávny procesný postup\nodvolacieho súdu, spočívajúci v riešení právnej otázky doručovania okamžitého skončenia pracovného\npomeru poštovým podnikom až pred odvolacím súdom, čím mu nebolo umožnené aby uplatňoval a\nbránil svoje práva v dvojstupňovom konaní. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že spor bol viac\nkrát prejednaný na pojednávaní pred odvolacím súdom.\n3.2. V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobca namietal, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia jednej právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (sp. zn. 8Cdo/86/2018), keď bez toho aby zobral do\núvahy špecifiká prejedávanej veci, posúdil konania, ktoré sa žalobcovi kladú za vinu, ako závažné\nporušenie pracovnej disciplíny. Nesúhlasil s posúdením konania žalobcu na základe skutkového stavu,\nktorý sám zistil (v bode 13 rozsudku) ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca bol toho\nnázoru, že nakoľko pokyn pani G. na zmenu destinácie letu nikdy nedal, pričom danie tohto pokynu\npreukázané v konaní nebolo, tak pred súdom nebolo preukázané ani porušenie pracovnej disciplíny\nz jeho strany. Uviedol, že ak by aj k porušeniu dôjsť malo, tak odvolací súd sa takmer vôbec, až na\nposledný odsek v bode 5.6 vyššie, kde len stroho konštatuje osobu zamestnanca, nezaoberal ďalšími\nrelevantnými špecifikami prípadu ako sú 1) osoba zamestnanca, 2) funkcia, ktorú vykonáva (resp. jeho\npracovné zaradenie), 3) jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, 4) spôsob a intenzita\nporušenia konkrétnych pracovných povinností, 5) situácia, v ktorej k porušeniu došlo, 6) dôsledky pre\nzamestnávateľa, ktoré v dovolaní obšírne opísal.\n3.3. V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca uviedol, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia troch právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nneboli vyriešené.\n3.3.1. Prvou právnou otázkou sa žalobca v dovolaní domáhal, aby dovolací súd posúdil a následne\nrozhodol, či sa doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru poštovým podnikom v zmysle §\n38 ods. 1 Zákonníka práce považuje za platné, aj v prípade, keď zamestnávateľom nebola dodržaná\npostupnosť krokov doručenia písomnosti zamestnancovi v zmysle Zákonníka práce. Konkrétne „či je\nnepriame doručovanie platné, ak zamestnávateľ opomenie priame doručovanie písomnosti“. Žalobca\nmal za to, že žalovaná postupnosť krokov v zmysle § 38 Zákonníka práce nedodržala a doručovala\nrovno nepriamo, v dôsledku čoho je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Keďže žalobca\ntoho času nebol skrz prekážky v práci na strane zamestnávateľa na pracovisku, tak primárna forma\npriameho doručovania nebola dobre možná, a žalovaná preto mohla pristúpiť k sekundárnej forme\npriameho doručovania, t. j. osobne v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Až následne môže dôjsť\nk nepriamemu doručovaniu poštovým podnikom. Žalobca bol názoru, že dovolací súd sa nezaoberal\notázkou prípustnosti nepriameho doručovania poštovým podnikom v prípade, ak neboli splnené\npodmienky priameho doručovania zamestnancovi. Keď odvolací súd pripustil poštové doručovanie\nako prípustné, odklonil sa tak od ustanovení Zákonníka práce, pohľadu právnej teórie a praxe na\nproblematiku, a nezobral do úvahy Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo\n1350/2009, či sp. zn. 21 Cdo 3282/2014, ktorý sa touto otázkou v minulosti zaoberal, pričom slovenská\na česká právna úprava boli toho času v otázke doručovania takmer rovnaké. Žalobca mal za to, že tým,\nže odvolací súd tejto forme doručovania pripísal platnosť, a teda s týmto doručovaním spojil aj právne\nnásledky doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, tak sa odvolací súd v rozsudku dopustil\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n3.3.2. Druhou právnou otázkou sa žalobca v dovolaní domáhal, aby dovolací súd posúdil a následne\nrozhodol, „či je skrátenie odbernej lehoty na prevzatie doručovanej písomnosti z 18 kalendárnych dní\n(ako dlhodobo upravujú poštové podmienky Slovenskej pošty) na 5 dní, lehotou primeranou, a teda či je\ntakéto skrátenie zamestnávateľom v súlade s čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, alebo naopak v rozpore\ns týmito ustanoveniami Zákonníka práce“. Žalobca uviedol, že odvolací súd skrátenie odbernej lehoty\nna 5 dní posúdil za primerané z dôvodu, že v konaní netvrdil, že by mu vážne prekážky bránili prevziať\n\nzásielku, pričom podľa žalobcu takúto námietku vôbec nemusel vzniesť. Žalobca mal za to, že odvolací\nsúd mal skrátenie odbernej lehoty posudzovať nie tak, že svoj právny názor založí na nevyslovení\nvážnych prekážok na neprevzatie v 5 dňovej lehote zamestnancom, a toto mu pripíše na škodu, ale tak,\nže skrátenie lehoty posúdi ako zneužitie výkonu práva zamestnávateľom a konanie v rozpore s dobrými\nmravmi podľa čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca v bode 3.15 a 3.16 dovolania poukázal na\nskutočnosť, že nakoľko právna úprava, ktorá by neprimerané skracovanie odbernej lehoty limitovala, v\nčase doručovania okamžitého skončenia absentovala, domáha sa pred dovolacím súdom ochrany práva\nskrz porušenie dobrých mravov a zneužitie práva na škodu zamestnanca. V tejto súvislosti poukázal na\nto, že zákonná úprava v posledných rokoch (od 2017 do 2022) na problém neprimeraného skracovania\nodberných lehôt zamestnávateľmi reagovala tak na úseku štátnej správy, ako aj súkromného sektora.\n3.3.3. Treťou právnou otázkou sa žalobca v dovolaní domáhal toho, aby dovolací súd posúdil a následne\nrozhodol, „či deň, keď na pracovisku zamestnávateľa o dôvode okamžitého skončenia pracovného\npomeru vie minimálne 5 zamestnancov, z toho minimálne jeden, ktorý je členom oddelenia kontrolingu\nzamestnávateľa vo vzťahu k porušeniam pracovnej disciplíny možno považovať za moment, keď\nsa zamestnávateľ dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru“. Žalobca bol toho\nnázoru, že odvolací súd vec nesprávne posúdil, keď za moment, keď sa zamestnávateľ dozvedel o\ndôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru určil deň 26. septembra 2023, keď sa o porušení\npracovnej disciplíny mal dozvedieť pán R. W., ktorý nebol zamestnancom žalovanej, avšak figuroval\nna vyšších pozíciách v rámci jej skupiny. Z dôvodu, že už v auguste 2016 o dôvode na skončenie\npracovného pomeru vedeli pani G., pani G., pani L., preto už v auguste 2016 bolo žalovanej zrejmé,\nže žalobca cestoval do USA namiesto Bazileja. Žalobca mal za to, že akonáhle o dôvode skončenia\npracovného pomeru vie skupina ľudí, tak už nejde o tajomstvo, ale o verejnú informáciu. Podľa jeho\nnázoru nie je nevyhnutné držať sa judikatúry, v zmysle ktorej platí, že zamestnávateľ sa o dôvode\nskončenia pracovného pomeru dozvie dňom, keď sa o tomto dôvode dozvie najbližšie priamo nadriadený\nzamestnanec ukončovaného zamestnanca. Zamestnanec (žalobca) v tomto prípade nemal najbližšieho\npriamo nadriadeného zamestnanca u žalovanej, a zároveň o ceste žalobcu do USA u žalovanej\nprevládala preukázateľná všeobecná vedomosť.\n3.4. V závere dovolania žalobca navrhol odloženie právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle\n§ 444 ods. 2 CSP až do vydania rozhodnutia v dovolacom konaní, pričom ako dôvod hodný osobitného\nzreteľa uvádza skutočnosť, že v tomto spore je v postavení slabšej strany - zamestnanca. Zároveň\nbol názoru, že o dovolacích otázkach je v slovenskej právnej praxi potrebné rozhodnúť, preto existuje\npredpoklad, že dovolanie nebude pre nedôvodnosť zamietnuté, či v zmysle § 447 CSP odmietnuté\na má za to, že v tomto dovolacom konaní existuje predpoklad úspešnosti dovolania. Neodloženie\nprávoplatnosti rozsudku by mohlo viesť k začatiu konania o náhrade trov súdneho konania, čo by v\nprípade úspešnosti tohto dovolania bolo nehospodárne tak pre súd (administratívne úkony), ako aj pre\nžalobcu a žalovanú (náklady spojené s právnym zastúpením).\n3.5. Žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu,\nalternatívne, aby v zmysle § 449 ods. 3 CSP zmenil napadnutý rozsudok tak, že rozsudok Okresného\nsúdu Bratislava III zo dňa 4. septembra 2020 č. k. 24Cpr/1/2017 vo všetkých jeho výrokoch ako vecne\nsprávny potvrdzuje a žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania\nv plnom rozsahu 100 %.\n4. Žalovaná vo svojom rozsiahlom vyjadrení k dovolaniu, vzhľadom na skutočnosti v ňom uvedené\nvyjadrila presvedčenie, že dovolanie žalobcu je neprípustné a dovolací súd by ho mal odmietnuť,\nsubsidiárne by ho mal zamietnuť ako nedôvodné.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia (§ 438 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1 a 3\nCSP), skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu\nnapadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je\nsíce procesne prípustné, ale nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to\nzákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n8. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle\nktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým\nsa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto\npristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu\nopodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa\ndovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné,\nak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 ods. 1 CSP. Dôvody zakladajúce\nprípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania.\nOpodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod.\nDovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania\nprípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\n10. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu\nrámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s\nuplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,\nna predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu\nspojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto\nskúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.\n12. V danom prípade dovolateľ v bode 6.2. dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP proti zmeňujúcemu\nrozhodnutiu odvolacieho súdu namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým mu\nznemožnil aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces tým, „že v riešení právnej otázky doručovania okamžitého skončenia pracovného\npomeru poštovým podnikom došlo až pred odvolacím súdom, čím žalobcovi nebolo umožnené aby\nuplatňoval a bránil svoje práva v dvojstupňovom konaní. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť,\nže spor bol viac krát prejednaný na pojednávaní pred odvolacím súdom“, čím namietal v súvislosti s\nvadou § 420 písm. f) CSP, že odvolací súd vykonával vo veci ďalšie dokazovanie a porušil zásadu\ndvojinštančnosti konania.\n\n13. V súvislosti s uvedenou námietkou žalobcu dovolací súd uvádza, že odvolací súd je viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo\ndoplní (§ 383 CSP). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§\n384 ods. 1 CSP). Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné\nzopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).\n14. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že ak odvolací súd v rámci preskúmavania rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie dôjde k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie zopakuje. Uvedená\npovinnosť odvolacieho súdu vyplýva z princípu priamosti, ktorý v tomto prípade znamená, že odvolací\nsúd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej inštancie sám len prehodnotiť. O nové hodnotenie dôkazov\nide tam, kde má odvolací súd iný názor na spoľahlivosť dôkazného prostriedku. Zároveň, ak chce\nodvolací súd vstúpiť do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je rozhodnutie súdu prvej\ninštancie založené, obligatórne musí byť nariadené odvolacie pojednávanie (Števček, M., Ficová, S.,\nBaricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.\nPraha: C. H. Beck, 2016, s. 1279, 1287).\n15. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd svojim skorším uznesením zo dňa 31. januára 2020 č. k.\n6CoPr/1/2019-431 zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie za účelom doplnenia dokazovania\nohľadom splnenia formálno-právnych náležitostí okamžitého skončenia pracovného pomeru. Nakoľko\nuvedené nebolo súdom prvej inštancie vykonané, prejednal odvolací súd odvolanie žalovanej proti\ndruhému rozsudku súdu prvej inštancie na odvolacom pojednávaní, na ktorom zopakoval a doplnil\ndokazovanie a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny. Odvolacie pojednávania sa\nkonali v dňoch 23. novembra 2022, 14. a 22. decembra 2022, na ktorých boli prítomní právni zástupcovia\nžalobcu aj žalovanej, mali možnosť aktívne sa na pojednávaní zúčastňovať a realizovať všetky svoje\nprocesné práva, vrátane práva vyjadrovať sa k vykonanému dokazovaniu, a dokazovanie bolo vykonané\nprocesne správny spôsobom. Žalobca právo vyjadriť sa k dokazovaniu využil na pojednávaní a pripojil\naj písomné vyjadrenie k novým dôkazom a nepriamemu doručovaniu zo dňa 19. decembra 2022.\nPorušením zásady dvojinštančnosti konania nie je, ak odvolací súd, v danom prípade po vykonanom\ndokazovaní, dospeje k odlišným skutkovým a právnym záverom než súd prvej inštancie. Uvedená\ndovolacia námietka preto vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá.\n16. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP.\n17. Následne dovolací súd pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a)\na b) CSP a § 432 CSP.\n18. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu.\n19. V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobca namietal, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia jednej právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu (za takéto označil rozhodnutie sp. zn. 8Cdo/86/2018), keď „bez\ntoho aby zobral do úvahy špecifiká prejedávanej veci, posúdil konania, ktoré sa žalobcovi kladú za\nvinu ako závažné porušenie pracovnej disciplíny“. Nesúhlasil s posúdením konania žalobcu na základe\nskutkového stavu, ktorý odvolací súd zistil (v bode 13 rozsudku) ako závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny. Žalobca bol toho názoru, že nakoľko pokyn pani G. na zmenu destinácie letu nikdy nedal,\npričom danie tohto pokynu preukázané v konaní nebolo, tak pred súdom nebolo preukázané ani\nporušenie pracovnej disciplíny z jeho strany. Uviedol, že ak by aj k porušeniu dôjsť malo, tak odvolací súd\nsa takmer vôbec, až na posledný odsek v bode 5.6 vyššie, kde len stroho konštatuje osobu zamestnanca,\nnezaoberal ďalšími relevantnými špecifikami prípadu ako sú 1) osoba zamestnanca, 2) funkcia, ktorú\nvykonáva (resp. jeho pracovné zaradenie), 3) jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, 4)\n\nspôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, 5) situácia, v ktorej k porušeniu došlo,\n6) dôsledky pre zamestnávateľa, ktoré v dovolaní obšírne opísal.\n20. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n21. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n22. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n23. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na\nzáklade dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)\nkľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie.\n24. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ\npovinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 písm. a) CSP) alebo ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. b) až\nc) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť\ndovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak\nv dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu\ndovolania.\n25. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu\nposudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432\nCSP.\n26. Z obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že v prejednávanej veci odvolací\nsúd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že\nskutky, ktoré bolo žalobcovi v Okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 02. novembra 2016\nkladené za vinu sa stali a majú intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, zakladajúceho postup\nzamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.\n\n26.1. Z toho ako žalobca formuloval svoje dovolacie námietky vo vzťahu k ustanoveniu § 421 ods. 1 písm.\na/ CSP (viď bode 18 tohto rozhodnutia) dovolací súd dospel k záveru, že v podstate namieta skutkové\nzistenia odvolacieho súdu a z toho plynúce právne závery o závažnom porušení pracovnej disciplíny.\nKonkrétne žalobca nesúhlasil s vyhodnotením zistených skutkových okolností odvolacím súdom v bode\n13 rozsudku, (...že dal dňa 11. augusta 2016 svojej podriadenej zamestnankyni pani R. G. priamy pokyn,\naby jeho cestu a cestu jeho rodiny do NY evidovala ako cestu do Francúzska a nie ako cestu do\nSpojených štátov amerických) ako závažným porušením pracovnej disciplíny. Žalobca tvrdil, že pani\nR. G. takýto pokyn nikdy nedal, a v podstate teda vytýka odvolaciemu súdu, že nesprávne hodnotil\ndôkazy, tvrdiac, že tento svoje závery založil iba na tvrdení jednej zamestnankyne. K spôsobu, ktorým\nžalobca v danom prípade odôvodňuje prípustnosť svojho dovolania, najvyšší súd uzatvára, že v podstate\nnamieta správnosť skutkových zistení odvolacieho súdu ako výsledok hodnotenia dôkazov a následne\nnesprávne právne posúdenie. Spochybňovanie zisteného skutkového stavu odvolacím súdom však\nnezakladá prípustnosť dovolania a nie je v zmysle CSP dovolacím dôvodom. Žalobca teda dovolanie\nformálne odôvodňuje nesprávnosťou skutkového a právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP; právnu otázku zásadného významu - ktorú odvolací súd riešil\na na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie ale nijako neformuluje.\n26.2. Dovolací súd ďalej uvádza, že žalobca v dovolaní spochybňuje odvolacím súdom zodpovedané\nposúdenie stupňa intenzity jeho konania pre jeho právnu kvalifikáciu ako závažného porušenia\npracovnej disciplíny, pretože odvolací súd sa takmer vôbec, až na jeden odsek, v ktorom len stroho\nkonštatuje osobu zamestnanca, nezaoberal ďalšími relevantnými špecifikami prípadu ako sú 1) osoba\nzamestnanca, 2) funkcia, ktorú vykonáva (resp. jeho pracovné zaradenie), 3) jeho doterajší postoj k\nplneniu pracovných povinností, 4) spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností,\n5) situácia, v ktorej k porušeniu došlo, 6) dôsledky pre zamestnávateľa. V danej súvislosti najvyšší\nsúd uvádza, že otázka - či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v\nprípade kladného záveru o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v konkrétnom prípade ide, je vždy\nzávislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej\nveci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri týchto úvahách nie je\nsúd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká\nprejednávanej veci, čo odvolací súd v preskúmavanej veci zohľadnil. Z hľadiska uvedeného sa odvolací\nsúd v otázke skúmania, či porušenie pracovných povinností je zavinené, akej intenzity a jej hodnotenia\nneodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú predstavuje nielen dovolateľom\noznačené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/86/2018, ale aj sp. zn. 5 Cdo 74/2008, „ak má\nbyť porušenie pracovnej disciplíny postihnuteľné ako dôvod na skončenia pracovného pomeru zo strany\nzamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené a musí\ndosahovať určitý stupeň intenzity“. Ďalej tiež podľa rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 95/2009,\nsp. zn. 3 Cdo 71/2003 a sp. zn. 3 Cdo 316/2009 „hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny\nzávisí vždy od konkrétnych okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňujú (demonštratívne) vymedzené\nkritériá“.\n26.3. V danom prípade je dovolací súd skôr toho názoru, že dovolateľ argumentáciou v rámci\nuplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vytýka nedostatok odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu, nedostatky v procese dokazovania a hodnotenia vykonaných dôkazov\nako i nesprávne právne posúdenie žaloby. Pozornosti najvyššieho súdu tiež neušlo, že odvolací súd\npri rozhodovaní o intenzite porušenia pracovnej disciplíny v bode 13. rozsudku zohľadnil špecifickosť\nprípadu, kedy popri samotnom charaktere skutku za relevantné považoval aj pracovné zaradenie\nzamestnanca (v pozícii vedúceho zamestnanca), prihliadol aj na jeho úspechy v manažérskej pozícii,\nčo však neviedlo k posúdeniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom ako menej závažnej.\nDovolací súd zároveň dodáva, že realizácia procesných oprávnení sa strane neznemožňuje právnym\nposúdením (viď R 54/2012 a rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014).\n27. Na základe vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že ani uplatnený dovolací\ndôvod žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je dôvodný.\n28. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia troch právnych otázok, ktoré v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené.\n\n29. Žalobca sa prvou právnou otázkou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP domáhal toho, aby dovolací\nsúd posúdil a následne rozhodol, „či sa doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru poštovým\npodnikom v zmysle § 38 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“)\npovažuje za platné, aj v prípade, keď zamestnávateľom nebola dodržaná postupnosť krokov doručenia\npísomnosti zamestnancovi v zmysle Zákonníka práce“, konkrétne „či je nepriame doručovanie platné,\nak zamestnávateľ opomenie priame doručovanie písomnosti.“\n29.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním\nskutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové\nokolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca\nalebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania)\nniektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol\nznalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či\nnepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio\niuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,\nzamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje\na na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne\nzávery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný\nprípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).\n29.2. Dovolací súd zastáva názor, že zistenie okolností doručovania okamžitého skončenia pracovného\npomeru, je otázkou skutkovou a jej riešenie vychádza zo skutkových zistení zodpovedajúcich\ntomu-ktorému prípadu. Zodpovedanie predmetnej otázky je výsledkom vykonaného dokazovania\nv danom spore. V okolnostiach daného prípadu odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci a samotná polemika dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho\nsúdu nepredstavuje podľa názoru dovolacieho súdu vymedzenie podstatnej právnej otázky tak, ako to\npredpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. K tomu dovolací súd považuje za potrebné\nešte poznamenať, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť\nsúdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie súd\nk záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom posúdení veci však\nrieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie\nveci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo\nriešeniu právnych otázok. Preto námietky dovolateľa týkajúce sa spochybňovania skutkových zistení\na skutkových záverov považuje dovolací súd za neopodstatnené. Navyše, úlohou dovolacieho súdu v\nrámci dovolacieho konania nie je riešenie skutkových otázok, pretože dovolací súd je viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n29.3. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že žalobcom uvedený dovolací dôvod je založený na\nnesprávnom skutkovom predpoklade, že „zamestnávateľ opomenul priame doručenie písomnosti“,\npretože takáto skutočnosť nevyplýva zo skutkových záverov odvolacieho súdu. Zo zistení odvolacieho\nsúdu na pojednávaní konanom dňa 22. decembra 2022 vyplýva, že žalovaná sa pokúšala žalobcovi\ndoručovať okamžité skončenie pracovného pomeru tak, že sa s s ním dohodla, že sa dostaví na\npracovisko na účely ukončenia pracovného pomeru a odovzdania vecí (viď e-mail žalovanej z 27. októbra\n2016 adresovaný žalobcovi), keďže žalobca sa na pracovisku nenachádzal z dôvodu prekážok v práci.\nŽalobca sa bez uvedenia dôvodu napriek výslovnej dohode so žalovanou na pracovisko nedostavil,\nhoci, v tom čase bol stále v pracovnom pomere u žalovanej, mal teda povinnosť sa v daný deň na\npracovisko dostaviť. Žalobca tak sám vedome znemožnil osobné doručenie písomnosti na pracovisku,\npretože bezdôvodne porušil dohodu so zamestnávateľom. Žalovaná vzhľadom na skutočnosť, že\nosobné doručenie písomnosti na pracovisku nebolo možné a tiež vzhľadom na skutočnosť, že\nžalobca sa zdržiaval na adrese R. XX/A H. R., pričom sídlo odštepného závodu zamestnávateľa je v\nHlohovci, doručovala následne písomnosť prostredníctvom poštového podniku (bližšie bod 12. rozsudku\nodvolacieho súdu).\n30. Dovolateľ, ako už bolo uvedené vyššie, v prípade namietanej prvej otázky konkrétne nevymedzil\nprávnu otázku, nakoľko išlo o otázku skutkovú. Takáto otázka nemôže byť relevantná ani z hľadiska § 421\nods. 1 písm. a) CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania ani v zmysle tohto ustanovenia.\n\n31. Druhou právnou otázkou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sa žalobca domáhal toho, aby dovolací\nsúd posúdil a následne rozhodol „či je skrátenie odbernej lehoty na prevzatie doručovanej písomnosti\nz 18 kalendárnych dní (ako dlhodobo upravujú poštové podmienky Slovenskej pošty) na 5 dní, lehotou\nprimeranou, a teda či je takéto skrátenie zamestnávateľom v súlade s čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka\npráce, alebo naopak v rozpore s týmito ustanoveniami Zákonníka práce“.\n31.1. Ako už najvyšší súd uviedol v bode 24. tohto rozhodnutia, aby určitá otázka mohla byť relevantná\nz hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení\nzaložil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie\nodvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i\nkeby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z\nhľadiska tohto ustanovenia.\n31.2. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že právne posúdenie\nodvolacieho súdu sa nezakladalo na skutkovom zistení, že odberná lehota bola skrátená z 18 dní na\n5 dní. V bode 12. odôvodnenia rozhodnutia k posúdeniu žalovanou určenej 5- dňovej odbernej lehoty\nna prevzatie zásielky odvolací súd vychádzal z faktu, že žalobca v konaní netvrdil, že by mu vážne\nprekážky bránili prevziať zásielku v období od 05. novembra 2016 (kedy bola daná na poštovú prepravu)\ndo 14. novembra 2016 (posledný deň odbernej lehoty), zohľadniac, že o obsahu zásielky musel mať,\nprihliadnuc na všetky súvisiace udalosti, ktoré sa pred týmto dátumom stali, vedomosť. Odvolací súd\ntak svoj právny záver založil iba na skutkovom zistení, že žalobca nevyslovil vážne prekážky, ktoré by\nmu bránili prebrať zásielku v určenej odbernej lehote.\n31.3. Dovolací súd tak v rámci dovolacieho prieskumu prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia §\n421 CSP dospel k záveru, že napádané rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo ani od posúdenia\ndovolateľom vymedzenej druhej otázky. Predmetná dovolacia otázka, týkajúca sa primeranosti skrátenia\nodbernej lehoty na prevzatie zásielky na 5 dní (poukazujúc i na tvrdenie žalobcu v bode 3.15 a\n3.16 dovolania, že právna úprava, ktorá by neprimerané skracovanie odbernej lehoty limitovala,\nv čase doručovania okamžitého skončenia absentovala) sa teda v okolnostiach tohto dovolacieho\nkonania netýkala takého záveru, výlučne na ktorom spočívalo dovolaním napadnuté rozhodnutie. Takto\ndovolateľom nastolená otázka má v danom prípade povahu akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím\nsúdom by nemalo žiaden vplyv na právne postavenie žalobcu vo vzťahu k predmetu prejednávaného\nsporu.\n32. Treťou právnou otázkou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sa žalobca domáhal toho, aby dovolací\nsúd posúdil a následne rozhodol „či deň, keď na pracovisku zamestnávateľa o dôvode okamžitého\nskončenia pracovného pomeru vie minimálne 5 zamestnancov, z toho minimálne jeden, ktorý je členom\noddelenia kontrolingu zamestnávateľa vo vzťahu k porušeniam pracovnej disciplíny možno považovať\nza moment, keď sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru.“\nVyslovil názor, že nie je nevyhnutné držať sa judikatúry, v zmysle ktorej platí, že zamestnávateľ sa o\ndôvode skončenia pracovného pomeru dozvie dňom, keď sa o tomto dôvode dozvie najbližšie priamo\nnadriadený zamestnanec ukončovaného zamestnanca. Zamestnanec (žalobca) v tomto prípade nemal\nnajbližšieho priamo nadriadeného zamestnanca u žalovanej a zároveň o jeho ceste do USA u žalovanej\nprevládala preukázateľná všeobecná vedomosť.\n32.1. Odvolací súd v bode 12. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že zo strany\nžalovanej bola dodržaná aj prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68\nods. 2 Zákonníka práce so žalobcom. Pokiaľ ide posudzovanie subjektívnej dvojmesačnej lehoty, pre túto\nv okolnostiach daného prípadu bolo podstatné, kedy sa o porušení pracovnej disciplíny dozvedel priamy\nnadriadený žalobcu, pán R. W., ktorý bol kompetentný vyvodiť, resp. iniciovať z príslušných zistení aj\nrelevantné právne kroky vo vzťahu ku skočeniu pracovného pomeru so žalobcom (teda nie osoby ako\npani L., pani G., ani pani T., ktoré boli podriadené žalobcu).\n32.2. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu poukázala na to, že otázka okamihu kedy sa zamestnávateľ\ndozvie o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru, resp. výpovede, už v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súd riešená bola. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Nejvyššího soudu ČSR, z 22.\ndecembra 1972 sp zn. 5Cz 37/72, R 64/1978, podľa ktorého: „Jednoměsíční lhůta k výpovědi podle\nustanovení § 46 odst. 3 zák. práce počne běžet ode dne, kdy organizace zjistila důvod výpovědi.\n\nOrganizace zjistí důvod k výpovědi tehdy, jestliže tento důvod zjistí kterýkoliv její pracovník, jenž je\npracovníkovi, který pracovní kázeň porušil, služebně nadřízen a je tedy oprávněn tomuto podřízenému\npracovníkovi ukládat pracovní úkoly a dávat mu k tomu účelu závazné pokyny (ve smyslu ustanovení\n§ 9 odst. 3 zák. práce).“ Na uvedenú judikatúru buď priamo odkazuje súdna prax všeobecných súdov\npri formulovaní právnych záverov v otázke okamihu začatia plynutia lehoty rozhodujúcej pre okamžité\nskončenie pracovnej disciplíny (rozhodnutia súdov nižších inštancii, niektoré podrobené prieskumu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, viď.: IV. ÚS 561/2012, IV. ÚS 127/2011, 16CoPr/3/2012) alebo z\nvyššie uvedeného právneho názoru súdna prax vychádza aj bez odkazu na spomenutú judikatúru viď.\nnapr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. februára 2022 sp. zn. 4Cdo/239/2020\nprávna veta ktorého znie: „Zákonník práce viaže možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru\nna určité v zákone uvedené dôvody, ktoré možno použiť iba v lehote vymedzenej zákonom (§ 68\nZákonníka práce). Dvojmesačná lehota má charakter subjektívnej lehoty a začína plynúť okamihom,\nkeď zamestnávateľ zistí dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, t. j. keď tento dôvod zistí\nktorýkoľvek z nadriadených zamestnancov.“\n32.3. K názoru vyjadrenému žalobcom v dovolaní, že nie je nevyhnutné držať sa judikatúry, v zmysle\nktorej platí, že zamestnávateľ sa o dôvode skončenia pracovného pomeru dozvie dňom, keď sa o tomto\ndôvode dozvie najbližšie priamo nadriadený zamestnanec ukončovaného zamestnanca a k formulovanej\nprávnej otázke „či za deň, keď na pracovisku zamestnávateľa o dôvode okamžitého skončenia\npracovného pomeru vie minimálne 5 zamestnancov, z toho minimálne jeden, ktorý je členom oddelenia\nkontrolingu zamestnávateľa vo vzťahu k porušeniam pracovnej disciplíny možno považovať za moment,\nkeď sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru“, dovolací\nsúd uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od posúdenia právnej otázky formulovanej\nžalobcom, t. j. od otázky, „kedy sa o porušení pracovnej disciplíny dozvedia akíkoľvek zamestnanci“, ale\nnaopak od otázky, kedy sa o porušení pracovnej disciplíny dozvie „nadriadený zamestnanec dotknutého\nzamestnanca“. V súlade s ustálenou súdnou praxou (viď bod 32.2.) odvolací súd v prejednávanom\nprípade skúmal, kedy sa o porušení pracovnej disciplíny dozvedel priamy nadriadený žalobcu, pán R.\nW., ktorý bol kompetentný vyvodiť, resp. iniciovať z príslušných zistení aj relevantné právne kroky vo\nvzťahu ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Svoje skutkové závery odvolací súd formuloval\nv bode 12. rozsudku a na ich základe vyvodil okamih, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o porušení\npracovnej disciplíny, teda okamih, od ktorého začala plynúť subjektívna 2-mesačná lehota na okamžité\nskončenie pracovného pomeru.\n32.4. Poukazujúc na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že z obsahu spisu, a predovšetkým\nrozhodnutí súdov oboch inštancií nevyplýva, že by tieto súdy nerešpektovali tie právne závery týkajúce\nsa posúdenia počiatku plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré boli prijaté\nv konaní najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/239/2020, resp. že by sa od týchto záverov odklonili.\n33. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n34. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého\nrozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom\nnevydal samostatné rozhodnutie (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/144/2019,\n4Cdo/108/2019, 9Cdo/72/2020).\n35. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §\n453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej preto\npatrí nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).\n36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6CoPr/4/2021", "guid": "e3bbc9dd-773a-4cfe-9105-de132111a7f2:bd3ff911-a506-4b27-b9ae-1fbef0f86ad9", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}