{"guid": "9c8f77f1-1ec9-4622-9dfa-b5a73c2cb0dc:9eb2662e-f47f-457a-8998-97174e5d97ef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1316206905.1", "spisova_znacka": "9Cdo/192/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/192/2022 z 30. 10. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2024, sp. zn. 9Cdo/192/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:1316206905.1", "identifikacne_cislo": "1316206905", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Brišková", "sudca_id": 112, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-gabriela-briskova-112", "datum_vydania": "2024-10-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-5.odsek-7", "nazov": "§ 5 ods. 7 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-5.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-5.odsek-10", "nazov": "§ 5 ods. 10 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-5.odsek-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-47.odsek-2", "nazov": "§ 47 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-433", "nazov": "§ 433 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-433", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-433"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-434", "nazov": "§ 434 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-434", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-434"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-435", "nazov": "§ 435 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-435", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-435"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-5", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-47", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-433", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-434", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-435"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9eb2662e-f47f-457a-8998-97174e5d97ef", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1316206905.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1316206905.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1316206905.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/192/2022\n1316206905\n30. 10. 2024\nJUDr. Gabriela Brišková\nECLI:SK:NSSR:2024:1316206905.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O. Q., narodeného X. S. XXXX, L., Š. P. XX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Nitra, Farská 40, proti žalovanej Slovenskej republike,\nza ktorú koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava, Kutuzovova 8, o náhradu škody\n3.236.995 eur, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-44C/96/2016, o dovolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. októbra 2021 sp. zn. 4Co/83/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj ako \"súd prvej inštancie\") rozsudkom z 10. januára 2018 sp.\nzn. 44C/96/2016 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáha náhrady škody vo výške 3.236.995 eur\ns úrokom z omeškania 5 % ročne od 29. 03. 2016 do zaplatenia. Žalovanej priznal nárok na náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu. Žalobca si uplatnil voči žalovanej náhradu škody podľa zákona č.\n514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov (ďalej aj ,,ZoZŠ“), ktorá mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Ministerstva obrany\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“), ako orgánom verejnej moci, ktorý žalobcu\nvyhodnotil ako úspešného záujemcu vyhláseného výberového konania na prebytočný majetok štátu v\njeho správe (Garážový dvor Vajnory), následne s ním uzatvoril kúpnu zmluvu na tento majetok, ktorá bola\nschválená ministerstvom financií, avšak z dôvodu tvrdeného nesprávneho úradného postupu nebola,\nako povinne zverejňovaná zmluva, ministerstvom obrany predložená Úradu vlády Slovenskej republiky\nna zverejnenie v centrálnom registri zmlúv (napriek tomu, že na dopyt žalobcu mu ministerstvo obrany\noznámilo, že k zaslaniu zmluvy na zverejnenie došlo). V dôsledku toho zmluva stratila účinnosť a žalobca\nsa nestal vlastníkom nehnuteľnosti. Ministerstvo obrany po oznámení žalobcovi, že zmluva nenadobudla\núčinnosť, zrušilo ponukové konanie na predmet kúpnej zmluvy. Škoda v podobe ušlého zisku, ktorá\nmala žalobcovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, predstavovala rozdiel\nmedzi všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti tvoriacej predmet kúpnej zmluvy a cenou akceptovanou\nministerstvom obrany v rámci osobitného ponukového konania na prebytočný majetok štátu.\n2. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal\nexistenciu nesprávneho úradného postupu ministerstva obrany ako štátneho orgánu pri výkone verejnej\nmoci, a teda ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Konštatoval,\nže ministerstvo obrany vo vzťahu k predmetu ponukového konania vystupovalo ako správca majetku\nštátu a podstatou správy majetku štátu je súhrn oprávnení a povinností, ktoré má správca k jemu\nzverenej časti majetku štátu, ktoré predstavujú tzv. právo správy, ktoré je odlišné od vlastníckeho práva\nštátu, je však s ním nerozlučne spojené. Správca je oprávnený vykonávať vlastnícke právo štátu v\nmedziach zákona (správa majetku štátu je právnou formou výkonu základných oprávnení, tvoriacich\nobsah vlastníckeho práva štátu, t. j. vec držať, užívať ju a nakladať s ňou). Správca majetku štátu\n\nvykonáva správu majetku štátu vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť (uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2008 sp. zn. 3MCdo/17/2007). Preto nemožno považovať\nza nesprávny úradný postup, ak ministerstvo obrany, po uzavretí kúpnej zmluvy so žalobcom, nedalo\npredmetnú zmluvu na zverejnenie do centrálneho registra zmlúv a zrušilo ponukové konanie na predmet\nkúpy, keďže vystupovalo v pozícii správcu majetku štátu, ktorý plne disponuje a nakladá so zvereným\nmajetkom štátu (zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu ukladá správcovi len povinnosť nakladať\nso zvereným majetkom hospodárne).\n3. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že hoci povinná osoba (v danom prípade ministerstvo obrany)\nmala povinnosť bezodkladne zaslať Úradu vlády Slovenskej republiky kúpnu zmluvu na zverejnenie\n(§ 5a ods. 7 zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon o slobode informácií“), účastník\nkúpnej zmluvy (žalobca) mohol podať návrh na zverejnenie tejto zmluvy v Obchodnom vestníku (§\n5a ods. 10 zákona o slobode informácií) a takýmto spôsobom dosiahnuť jej účinnosť. Ustanovenie\n§ 47a ods. 4 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) upravuje\ndôsledky nezverejnenia povinne zverejňovanej zmluvy tak, že ak sa do troch mesiacov od uzavretia\nzmluvy alebo od udelenia súhlasu, ak sa na jej platnosť vyžaduje súhlas príslušného orgánu, zmluva\nnezverejnila, platí, že k uzavretiu zmluvy nedošlo. Na právny úkon sa hľadí ako keby od počiatku\nnevznikol a táto skutočnosť je potom znakom skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia (§ 458\nObčianskeho zákonníka).\n4. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako \"odvolací súd\") na odvolanie žalobcu rozsudkom zo dňa\n27. októbra 2021 sp. zn. 4Co/83/2019 rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.\nŽalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Stotožnil sa v celom rozsahu s\nprávnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku na náhradu škody\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o\nzmene niektorých zákonov a vysporiadal sa i s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387\nods. 2, 3 CSP). Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 47a Občianskeho zákonníka, upravujúce\nprávne následky nezverejnenia povinne zverejňovanej zmluvy, ktorým je fikcia obdobná ustanoveniu\n§ 47 Občianskeho zákonníka. Ministerstvo obrany je subjektom, ktorý síce v zmysle § 5a ods. 7\nzákona o slobode informácií bol povinný zaslať zmluvu bezodkladne na zverejnenie Úradu vlády\nSlovenskej republiky, no tento orgán verejnej moci zmluvu nezverejňuje a nemožno konštatovať,\nže i v prípade jej zaslania na zverejnenie, by k zverejneniu v zákonom požadovanej lehote troch\nmesiacov od jej uzatvorenia bezpochyby došlo. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 47 Občianskeho\nzákonníka a v súvislosti s ním aj nutnosť rozhodnutia príslušného katastrálneho úradu o povolení\nvkladu do katastra nehnuteľností. Ministerstvo obrany povinne zverejňované zmluvy nezverejňuje a\nnepredloženie uzavretej a ministerstvom financií schválenej zmluvy, na zverejnenie, bol oprávnený\nžalobca sanovať postupom smerujúcim k zverejneniu kúpnej zmluvy v Obchodnom vestníku (§ 5a\nods. 10 zákona o slobode informácií), ktorý postup prislúcha ktorémukoľvek účastníkovi povinne\nzverejňovanej zmluvy, pričom žalobcom tvrdená skutočnosť ohľadom jeho dopytu na ministerstve bola\npodľa názoru odvolacieho súdu irelevantná, keďže relevantnú právnu možnosť, danú mu zákonom o\nslobode informácií, nevyužil.\n5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť, ktorého\nvyvodzoval z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie\nodvolacieho súdu tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne zrušil rozhodnutie odvolacieho\nsúdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru žalobcu vykazuje\nznaky arbitrárnosti a nereaguje na ním vznesené námietky v odvolaní. Nesprávne právne posúdenie\nvzhliadol žalobca vo výklade ustanovenia § 5a ods. 7, 10 zákona o slobode informácií, teda v posúdení\nči žalobca mal povinnosť v zmysle § 5a ods. 10 zákona o slobode informácií podať návrh na zverejnenie\nzmluvy v Obchodnom vestníku, ak ministerstvo obrany ako správca majetku porušilo svoju povinnosť\npodľa § 5a ods. 7 zákona o slobode informácií a nezaslalo úradu vlády predmetnú zmluvu na zverejnenie\ndo centrálneho registra povinne zverejňovaných zmlúv, resp. či v dôsledku nesplnenia si povinnosti\nministerstva obrany ako povinnej osoby, mohlo dôjsť k vzniku škody v podobe negatívnych dôsledkov\nv zmysle § 47a Občianskeho zákonníka.\n6. Odvolací súd podľa žalobcu postavil na jednu úroveň zákonnú povinnosť ministerstva obrany, oproti\nprávnej možnosti žalobcu podať návrh na zverejnenie zmluvy v Obchodnom vestníku. V kontexte\n\nuvedeného poukázal žalobca na oznámenie ministerstva obrany zo dňa 22. 04. 2014, že zmluva bola\npredložená na zverejnenie 17. 03. 2014, k čomu ale nedošlo. Žalobca teda postupoval preventívne,\nkeď sa dopytoval ohľadom zverejnenia zmluvy, ktorou skutočnosťou sa odvolací súd nezaoberal. Ak\nby žalobca aj využil svoje právo v zmysle § 5a ods. 10 zákona o slobode informácií, žalovaná vo\nvyjadrení k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym\núradným postupom uviedla, že pri prevode majetku štátu v zmysle katastrálneho zákona, je povinnou\nprílohou k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností okrem iného aj potvrdenie o\nzverejnení kúpnych zmlúv, v centrálnom registri zmlúv vedených Úradom vlády Slovenskej republiky.\nBez potvrdenia o zverejnení zmluvy v centrálnom registri zmlúv, nemohlo dôjsť k prevodu nehnuteľnosti.\nOdvolací súd nesprávne právne interpretoval zákon, že konanie žalovanej, porušujúce zákon, je\nsprávnym úradným postupom. Ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu žalovanej, zmluva by\nbola platná a účinná. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto spočíva v nesprávnom právnom posúdení\notázky, ktorá doposiaľ dovolacím súdom riešená nebola.\n7. V dovolaní namietal žalobca aj odklon odvolacieho súdu od ustálenej judikatúry, týkajúcej sa výkladu\nustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka, v súvislosti ustanovením § 47a Občianskeho zákonníka,\nupravujúceho zákonný dôsledok nezverejnenia povinne zverejňovanej zmluvy, ktorým je fikcia obdobná\n§ 47 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie správy katastra nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal\nvznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 47 Občianskeho zákonníka. Z\nuvedeného vyplýva, že návrh na vklad možno podať aj po uplynutí troch rokov od uzatvorenia zmluvy\nbez toho, aby sa aplikovalo ustanovenie § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o povolení\nvkladu nie je rozhodnutím o účinnosti zmluvy, ale len predpokladom pre vykonanie vkladu. Žalobca\npoukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 201/96 a sp. zn. I. ÚS 331/98,\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/3236/2006, ako i rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/184/2005 a sp. zn. 2Cdo/196/2005.\n8. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietnuť,\nprípadne ako nedôvodné zamietnuť. Žalobcom tvrdené nesprávne právne posúdenie, či deklarovaná\nnedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, podľa jej názoru nezakladajú vady\nzmätočnosti. Žalobca neoznačil procesné pochybenia, ktorých sa mal súd nižšej inštancie dopustiť\na ktoré by boli spôsobilé, aby dovolací súd mohol prijať záver, že súd nižšej inštancie nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľom vymedzená právna otázka\nnie je relevantnou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Súd\nprvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jednoznačne uviedol, že postupom žalovanej vo vzťahu\nk predmetnej kúpnej zmluve (tým, že zmluvu nedala v zákonnej lehote na zverejnenie a následne\nponukové konanie zrušila) sa nedopustila konania, ktoré by bolo možné považovať za nesprávny\núradný postup, zakladajúci jej zodpovednosť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Ministerstvo obrany vo\nvzťahu k predmetu ponukového konania vystupovalo ako správca majetku štátu, ktorý vykonáva správu\nmajetku štátu vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť. V predmetnej veci nie je preto možné\nvyvodiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone tejto moci, keďže\nvzťah medzi žalobcom a ministerstvom obrany bol vzťahom horizontálnym, čiže občianskoprávnym\nzáväzkovým vzťahom, v rámci, ktorého sa autoritatívne nerozhodovalo o právach, právom chránených\nzáujmoch alebo povinnostiach žalobcu. Správca majetku štátu spravuje v zákonných intenciách\nštátny majetok formou výkonu základných oprávnení, tvoriacich obsah vlastníckeho práva štátu a štát\nnemôže zodpovedať za činnosť správcu majetku štátu. Ministerstvo obrany ako správca majetku štátu,\nnevykonáva zákonom zverenú správu majetku štátu ako orgán verejnej moci pri jej výkone. Z uvedeného\nvyplýva aká relevantná otázka bola v konaní riešená a od ktorej záviselo rozhodnutie vo veci.\n9. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len \"dovolací súd\" alebo \"najvyšší súd\") príslušný na rozhodnutie\no dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom\n(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných\nnáležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru,\nže dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.\n\n10. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n11. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z\nakýchkoľvek dôvodov a hľadísk. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie\nprincípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené\nsprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti.\n12. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS\n476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne\nprípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený\ndovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.\n13. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle\nktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým\nsa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n14. Dovolací súd v tejto súvislosti už konštantne uvádza, že z práva na spravodlivý súdny proces pre\nprocesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,\nrozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia\nňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS\n50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických\na právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky\nprávne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo\nna relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie.\n14.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,\n3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto na základe v dovolaní uplatnených\ndovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade.\n15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú\na/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n15.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a\nktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených\nso súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,\nprávo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo\nna riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v\nkonaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n16. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10, 9Cdo/248/2021) alebo prekvapivosťou rozhodnutia, či rôznymi\n\nzávažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov a pod.).\n17. Dovolací súd ďalej skúmal, či došlo k žalobcom namietanej procesnej vade riadne nezdôvodneného\nrozhodnutia odvolacieho súdu, ale túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.\n18. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným\nnástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti.\n19. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná rozporom súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných\nprípadov, s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom\ndosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv\nuvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).\n20. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke\núplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v\nprejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nnáležite neodôvodnil.\n21. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle\n§ 387 ods. 1 a 2 CSP a stotožnil sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia. Je potrebné\nuviesť, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (IV. ÚS 372/08,\nIV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára\nich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru\ndovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP.\n22. Odvolací súd považoval za vecne správny záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní splnenia\npodmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, podľa\nzákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov, keďže ministerstvo obrany konalo ako správca majetku štátu v danom vzťahu (nie\nako orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci), vykonávajúci správu majetku štátu vlastným menom a\nna vlastnú zodpovednosť (porov. odsek 29. a 30. rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím\nsúdu prvej inštancie odsek 33. až 35.). Z dôvodu neexistencie nesprávneho úradného postupu, súdy\nnižšej inštancie konštatovali aj nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom\na vznikom škody (výškou škody sa preto ani nezaoberali). Odvolací súd v podrobnostiach poukázal na\nodôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Poskytol zrozumiteľnú odpoveď na podstatné argumenty žalobcu v\nodvolaní, a to vzhľadom na primárny dôvod zamietnutia žaloby (nepreukázanie nesprávneho úradného\npostupu, keďže ministerstvo obrany v danom právnom vzťahu konalo ako správca majetku štátu,\nnie ako orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci). Nebolo preto právne významné zaoberať sa\nďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, vzhľadom na primárny dôvod zamietnutia žaloby (žalobca\nnedôvodne namietal nevysporiadanie sa so všetkými v odvolaní uvádzanými dôvodmi, ako i okolnosťou\ndopytu žalobcu ohľadom zverejnenia zmluvy).\n23. Dovolací súd nezistil, že by v posudzovanej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovenia\n§ 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd\nv dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania\nžalobcu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne\nvysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie\njeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými\nodvolacími námietkami žalobcu.\n\n24. Nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda\nich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v článku 127 ods. 1 ústavy\n(I. ÚS 336/2019). Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako\nprocesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov,\nupravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny\nnesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo\nvzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi\n(II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a\naplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej\nnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé\nalebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a\nv extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo nebol\ndaný prípad.\n25. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo\nna súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a\nnámietok. Preto skutočnosť, že žalobca sa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama osebe\nnepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí. Je tiež vylúčené namietať\nnesprávne právne posúdenie cez zmätočnostnú vadu (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017,\n5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Aj podľa názoru ústavného súdu nesprávne právne\nposúdenie veci nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n26. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnezistil, preto je dovolanie žalobcu v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie\npodľa § 447 písm. c) CSP.\n27. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolací súd skúmal,\nči žalobca v dovolaní identifikoval takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie\nodvolacieho súdu (riešenie, ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či\nvymedzil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré žiada nesprávnosť\nprávneho riešenia odvolacieho súdu. Len s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu korešpondujúce\noznačenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne, umožňuje dovolaciemu\nsúdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej\nriešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a)\nCSP), alebo či táto otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená (§ 421 ods. 1\npísm. b) CSP) alebo či je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).\n28. Meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu, z hľadiska namietaného\nnesprávneho právneho posúdenia veci, predchádza preskúmanie predpokladov prípustnosti dovolania,\nzodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tejto právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienok dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného\npatrí riadne odôvodnenie dovolania prípustným dovolacím dôvodom a spôsobom vymedzeným v\nustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1\nCivilného sporového poriadku, musí mať zreteľne charakteristické znaky.\n29. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní\njasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má teda len\nprávna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú\nprávnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a §\n432 ods. 2 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by\nbola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n30. V posudzovanej veci v rámci dovolacieho konania bolo potrebné podľa dovolateľa vyriešiť zásadnú\nprávnu otázku spočívajúcu v tom, či žalobca mal povinnosť v zmysle § 5a ods. 10 zákona o slobode\n\ninformácií podať návrh na zverejnenie zmluvy v Obchodnom vestníku, ak žalovaná ako správca majetku\nštátu porušila svoju povinnosť podľa § 5a ods. 7 zákona o slobode informácií, dať zmluvu na zverejnenie\ndo centrálneho registra zmlúv, vedeného Úradom vlády Slovenskej republiky, respektíve či v dôsledku\nnesplnenia uvedenej povinnosti žalovanej ako povinnej osoby, mohlo dôjsť k vzniku škody v podobe\nnegatívnych dôsledkov zrušenia zmluvy v zmysle § 47a Občianskeho zákonníka.\n31. K vymedzenej otázke dovolateľ uviedol, že nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu spočíva v\ntom, že postavil na jednu úroveň zákonnú povinnosť žalovanej dať zmluvu na zverejnenie do centrálneho\nregistra zmlúv (§ 5a ods. 7 zákona o slobode informácií) a právnu možnosť žalobcu podať návrh\nna zverejnenie zmluvy v Obchodnom vestníku (§ 5a ods. 10 zákona o slobode informácií), pričom\nv dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu žalovanej, žalobca nenadobudol vlastnícke právo k\npredmetu ponukového konania.\n32. Najvyšší súd konštantne uvádza vo svojich rozhodnutiach, že právnym posúdením veci je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z uvedeného vyplýva rozsah, ale aj\nobsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Dovolací dôvod preto dovolateľ musí vymedziť tak, že\nuvedie ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť práve\ntohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n33. V nadväznosti na uvedené nemôže byť v tomto smere postačujúce (keďže dovolací súd je viazaný\nobsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu), aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo\nuvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ vysvetlil, prečo z jeho\npohľadu zaujal odvolací súd nesprávny právny názor na riešenie právnej otázky, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, čo v posudzovanom dovolaní absentovalo.\n34. Žalobcom podané dovolanie vychádza z naplnenia skutkovej podstaty pre uplatnenie nároku na\nnáhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci a o zmene niektorých zákonov, spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe ministerstva obrany,\nnerešpektovaním ustanovenia § 5a ods. 7 zákona o slobode informácií (zaslať zmluvu na zverejnenie\ndo registra povinne zverejňovaných zmlúv, vedeného Úradom vlády Slovenskej republiky), v dôsledku\nčoho malo dôjsť k vzniku škody, ktorej žalobca nemohol predísť využitím právnej možnosti podľa § 5a\nods. 10 zákona o slobode informácií, podaním návrhu na zverejnenie zmluvy v Obchodnom vestníku.\n35. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v spojení s rozsudkom súdu\nprvej inštancie, vyplýval právny záver (ods. 29. a 30.) o nepreukázaní splnenia podmienok vzniku\nzodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003\nZ. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,\nkeďže ministerstvo obrany konalo ako správca majetku štátu v danom vzťahu, nie ako orgán verejnej\nmoci pri výkone verejnej moci. Súdy nižšej inštancie konštatovali, že ministerstvo obrany vo vzťahu k\npredmetu ponukového konania vystupovalo ako správca majetku štátu a podstatou správy majetku štátu\nje súhrn oprávnení a povinností, ktoré má správca k jemu zverenej časti majetku štátu. Ten predstavuje\nprávo správy, ktoré je odlišné od vlastníckeho práva štátu, je však s ním nerozlučne spojené. Správca\nje oprávnený vykonávať vlastnícke právo štátu v medziach zákona (správa majetku štátu je právnou\nformou výkonu základných oprávnení, tvoriacich obsah vlastníckeho práva štátu, t. j. vec držať, užívať\nju a nakladať s ňou). Správca majetku štátu vykonáva správu majetku štátu vlastným menom a na\nvlastnú zodpovednosť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2008 sp. zn.\n3MCdo/17/2007). Preto nemožno považovať za nesprávny úradný postup zakladajúci zodpovednosť\npodľa ZoZŠ, ak ministerstvo obrany, po uzavretí kúpnej zmluvy so žalobcom, nezaslalo predmetnú kúpnu\nzmluvu na zverejnenie do registra povinne zverejňovaných zmlúv, vedeného Úradom vlády Slovenskej\nrepubliky a zrušilo ponukové konanie na predmet kúpy, keďže vystupovalo v pozícii správcu majetku\nštátu, ktorý plne disponuje a nakladá so zvereným majetkom štátu (zákon č. 278/1993 Z. z. o správe\nmajetku štátu ukladá správcovi len povinnosť nakladať so zvereným majetkom hospodárne).\n\n36. Žalobca v dovolaní teda neuviedol, v čom spočíva nesprávnosť uvedeného právneho posúdenia\nodvolacím súdom, založeného na závere, že štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za\nškodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, nezodpovedá za činnosť správcu majetku\nštátu a vzťah medzi žalobcom a ministerstvom obrany bol občianskoprávnym vzťahom (v rámci ktorého\nnebolo autoritatívne rozhodované o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach žalobcu).\n37. Odvolací súd nezaložil svoj právny záver o zamietnutí žaloby na nevyužití právnej možnosti žalobcu,\npodať návrh na zverejnenie predmetnej zmluvy v Obchodnom vestníku (§ 5a ods. 10 zákona o slobode\ninformácií). Nie všetky právne otázky, ktoré konajúci súd rieši sú relevantnými právnymi otázkami, od\nvyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie konajúceho súdu vo veci. Súdy nižšej inštancie v posudzovanej\nveci skúmali, v súvislosti s dotknutým ustanovením zákona o slobode informácií (§ 5a ods. 7), aj možnosť\ndruhej zmluvnej strany (žalobcu) v prípade, ak zmluva nie je zverejnená v zákonom stanovenej dobe,\nso záverom, že obidve zmluvné strany by mali byť aktívne pri zverejňovaní zmlúv (čím bol potvrdený\nzáver o občianskoprávnom záväzkovom vzťahu medzi žalobcom a ministerstvom obrany, ako správcom\nmajetku štátu, nie orgánom vykonávajúcim verejnú moc).\n38. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľom vymedzená právna otázka nepredstavuje právnu otázku,\nod vyriešenia ktorej by záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a v odôvodnení\ndovolacieho dôvodu absentuje uvedenie, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia právnej\notázky, od vyriešenia ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. V dôsledku\ntoho nebol naplnený ani predpoklad prípustnosti dovolania, že odvolací súd by nevyhnutne rozhodol\ninak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom, ak by nastolená právna otázka bola rozhodnutá správne.\n39. Dovolateľa zaťažovala povinnosť predložiť najvyššiemu súdu relevantnú právnu argumentáciu, ktorej\nopodstatnenosť, respektíve neopodstatnenosť, v nadväznosti na kľúčové právne závery odvolacieho\nsúdu, má posudzovať v rozhodnutí o dovolaní. (porov uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3Obdo/74/2020). Dovolací súd opätovne zdôrazňuje, že sama polemika dovolateľa s právnymi\nzávermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho,\nako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu\nuvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP.\n40. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová)\npre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré\nnemajú, respektíve v konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky,\nktoré nemajú súvis s rozhodovaným sporom. Dovolateľ, aby mohol byť v dovolacom konaní úspešný,\n(v ponímaní posúdenia ním namietaného právneho posúdenia dovolacím súdom), musí relevantným\nspôsobom (t.j. spôsobom predpokladaným v § 432 ods. 2 CSP) spochybniť v dovolaní nosnú právnu\nargumentáciu, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie, k čomu v posudzovanej veci nedošlo.\n41. Meritórny dovolací prieskum preto nebolo možné uskutočniť, keďže obsah dovolania a vymedzenie\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nemalo zákonom vyžadované náležitosti. Pokiaľ by\ndovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu\nby pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum,\npriečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania, zvolenej v\ncivilnom sporovom poriadku, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP.\nPostup dovolacieho súdu by v takom prípade porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí\nna opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).\n42. Z dôvodu, že žalobca v dovolaní neidentifikoval právnu otázku podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\nna vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu\nprvej inštancie o zamietnutí žaloby), neprichádzal do úvahy meritórny prieskum, či sa odvolací súd pri\njej riešení neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Súdy nižšej inštancie sa v\nodôvodnení rozhodnutia zaoberali aj právnymi následkami nezverejnenia povinne zverejňovanej zmluvy\npodľa § 47 a ods. 4 Občianskeho zákonníka (ak sa do troch mesiacov od uzavretia zmluvy alebo\nod udelenia súhlasu, ak sa na jej platnosť vyžaduje súhlas príslušného orgánu, zmluva nezverejnila,\nplatí, že k uzavretiu zmluvy nedošlo), s uvedením účelu nastavenia dôsledkov nezverejnenia zmluvy.\nOdvolací súd však nezaložil svoj právny názor na výklade ustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého pri zmluve ku ktorej je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, ak sa návrh na\n\nrozhodnutie tohto orgánu nepodal do troch rokov od jej uzavretia, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili\n(dovolateľ argumentoval poukazom na ustanovenie § 47a Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje\nzákonný dôsledok nezverejnenia povinne zverejňovanej zmluvy, ktorým je fikcia obdobná ustanoveniu\n§ 47 Občianskeho zákonníka). Závery dovolacieho súdu (v odsekoch 27. až 29., 32., 33., 36. až 38., 40.\ntohto rozhodnutia) sa preto vzťahujú aj na žalobcom uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.\na) CSP týkajúci sa nesprávnej interpretácie ustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka.\n43. Vzhľadom na vyššie uvedené v tejto časti bol daný dôvod na odmietnutie dovolania podľa § 447\npísm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými\ndovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až\n§ 435 CSP.\n44. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1\nv spojení s 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov\ndovolacieho konania nepriznal, z dôvodu nepreukázania vzniku týchto trov.\n45. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}