{"guid": "a7f8dace-344a-484e-8b22-a8acf0d650f6:9db088b9-186d-4a3e-83f1-47413b8d3465", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1215208993.2", "spisova_znacka": "2Obdo/18/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2023 z 28. 11. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. novembra 2024, sp. zn. 2Obdo/18/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:1215208993.2", "identifikacne_cislo": "1215208993", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Beáta Miničová", "sudca_id": 470, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-beata-minicova-470", "datum_vydania": "2024-11-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9db088b9-186d-4a3e-83f1-47413b8d3465", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1215208993.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1215208993.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1215208993.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Obdo/18/2023\n1215208993\n28. 11. 2024\nJUDr. Beáta Miničová\nECLI:SK:NSSR:2024:1215208993.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a\nčleniek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu: Ján Zeman, Slnečné\núdolie 4746/186, 902 01 Pezinok (predtým Ján Zeman - ZEMSTAV, Slnečné údolie 4746/186, 902 01\nPezinok, IČO: 34 675 671), zastúpeného JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom, Úzka 578/4, 900\n41 Rovinka, proti žalovanému: EUBIRAC a.s., Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066,\nzastúpenému Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868\n876, o zaplatenie 12 708,20 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.\n25Cb/170/2015, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. januára\n2021 č. k. 4Cob/48/2020-277, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. januára 2021 č. k. 4Cob/48/2020-277 z r u š u j e a\nvec mu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava II, ako súd prvej inštancie, rozsudkom zo dňa 12. novembra 2019 č. k.\n25Cb/170/2015-199 I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 345,60 eura spolu s\n8,75% ročným úrokom z omeškania od 1. decembra 2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku. II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol. III. výrokom žalovanému priznal proti\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94,6%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd\nprvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.\n2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 9. apríla 2015 sa žalobca domáhal\nzaplatenia sumy 12 708,20 eura s príslušenstvom, titulom neuhradenia zostávajúcej časti ceny za\nzhotovenie diela. Žalobu odôvodnil tým, že na základe uzatvorenej zmluvy o dielo č. 907/12 vykonal pre\nžalovaného stavebné práce na stavbe „Rekonštrukcia a dostavba zariadenia pre seniorov Mokrý Háj“.\nZa časť vykonaných prác vystavil faktúru č. 09/2012 na sumu 26 008,20 eura, splatnú dňa 30. novembra\n2012, žalovaný faktúru uhradil iba do výšky 13 300 eur, neuhradený zostatok faktúry činí 12 708,20\neura. Uviedol, že dielo, na zhotovení ktorého sa podieľal, bolo riadne zhotovené a investor dielo prevzal\nbez vád a nedorobkov. Žalobca mal za to, že mu vznikol nárok na vyplatenie zádržného, teda môže\npožadovať úhradu celého zostatku faktúry. Poukázal na to, že žalovaný sa usiloval vykonať vzájomný\nzápočet, ktorý žalobca odmietol uznať z dôvodu, že žalovanému nevznikol právny nárok na vzájomnú\npohľadávku a uplatňoval účelovú, neexistujúcu pohľadávku.\n3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav. Medzi\nsporovými stranami bola dňa 5. septembra 2012 uzavretá Zmluva o dielo č. 907/2012-VV, predmetom\nktorej bolo realizovanie prác na stavbe „Rekonštrukcia a dostavba Zariadenia pre seniorov Mokrý Háj“.\nRealizovanie prác bolo potvrdené na Zisťovacom protokole o vykonaných stavebných a montážnych\nprácach č. 02/20012 zo dňa 6. novembra 2012. Cenu týchto prác žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrou\nč. 09/2013 zo dňa 5. novembra 2012 na sumu 26 008,20 eura, z ktorej žalovaný uhradil 13 300\n\neur. Zostávajúcu časť fakturovanej ceny v sume 12 008,20 eura žalovaný neuhradil. Ďalej bola medzi\nsporovými stranami uzavretá ďalšia Zmluva o dielo č. 951/2015/VV zo dňa 24. októbra 2012. Žalovaný\nfaktúrou č. 200200728 zo dňa 15. januára 2013 vyúčtoval žalobcovi zmluvnú pokutu v zmysle čl. 9.1.\nZmluvy o dielo č. 951/2012-VV vo výške 15 300 eur a faktúrou č. 200200639 zo dňa 29. novembra 2012\nškodu vo výške 345,60 eura. Oznámením zo dňa 10. januára 2013 žalovaný započítal svoju pohľadávku\nvo výške 345,60 eura (faktúra č. 200200639) s časťou pohľadávky žalobcu (faktúra č. 09/2012) a\nOznámením zo dňa 26. apríla 2013 časť pohľadávky vo výške 13 314,30 eura (faktúra č. 200200728) s\nčasťami pohľadávok žalobcu vo výške 426,25 eura (faktúra č. 08/2012), vo výške 525,45 eura (faktúra\nč. 07/2012) a vo výške 12 362,60 eura (faktúra č. 09/2012).\n4. Žalovaný pohľadávku žalobcu nepovažoval za dôvodnú a v celom rozsahu trval na tom, že žalovaným\nuplatnená zmluvná pokuta za omeškanie s ukončením diela na stavbe: „Rekonštrukcia a modernizácia\nPoliklinika Senica, n.o. - stavebné práce“, vyúčtovaná faktúrou č. 2002007728, ako aj náhrada škody\nvyúčtovaná faktúrou č. 200200639 sú opodstatnené.\n5. Žalovaný poprel pohľadávku žalobcu z dôvodu, že táto zanikla započítaním prostredníctvom\njednostranného zápočtu zo dňa 26. apríla 2013 a 10. januára 2013. Žalovaný si voči pohľadávke žalobcu\nzapočítal zmluvnú pokutu za omeškanie s odovzdaním diela „Rekonštrukcia a modernizácia Poliklinika\nSenica - stavebné práce“, ktoré mal odovzdať do 10. novembra 2012 v zmysle podpísanej zmluvy č.\n951/2012. Z tejto zmluvy je zrejmé, že žalobca mal zabezpečiť počet vykonávajúcich osôb od 10 do 12,\nčo sa však nestalo. Žalovaný poukázal na to, že v priebehu týchto stavebných prác písomne šesťkrát\nvyzval žalobcu na urýchlené zabezpečenie potrebného počtu pracovníkov. Uviedol, že zo stavebného\ndenníka vyplýva, že žalobca na tejto stavbe vykonával stavebné práce minimálne do polovice mesiaca\ndecember 2012, pričom termín dokončenia diela bol stanovený na 10. novembra 2012. Zmluvnú pokutu\nsi žalovaný uplatnil vo výške 300 eur denne tak, ako bola dohodnutá v článku 9 zmluvy o dielo, a to\nza obdobie od 11. novembra 2012 do 31. decembra 2012. Zároveň si v tomto konaní žalovaný uplatnil\naj náhradu škody spočívajúcu v poškodení skla, ktoré vykonali na stavbe pracovníci žalobcu, a ktoré\nžalovaný musel uhradiť objednávateľovi, resp. investorovi stavby.\n6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 536 ods. 1 a 2, § 537 ods. 1, § 548 ods. 1,\n§ 365, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 517 ods. 2, § 544\nods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,\n§ 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).\n7. Súd prvej inštancie vo veci už raz rozhodol rozsudkom č. k. 25Cb/170/2015-123 zo dňa 22. júna 2017,\nktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Po\nodvolaní žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4Cob/58/2018-179 zo dňa 15. augusta\n2019 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení\nrozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní dôkladne prihliadne na všetky\npodstatné argumenty žalobcu a žalovaného a riadne sa s nimi vysporiada. Úlohou súdu bude posúdiť,\nči žalovanému vznikol voči žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č.\n200200728. Súd svoje rozhodnutie zároveň dostačujúcim spôsobom odôvodní v zmysle § 220 ods. 2\nCSP. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade\ntrov odvolacieho konania.\n8. Súd prvej inštancie opätovne vyhodnotil žalobou uplatnený nárok a dospel k záveru, že tento je\nskutkovo i právne opodstatnený v priznanej časti 345,60 eura spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania\nod 1. decembra 2012 do zaplatenia. Konštatoval, že medzi sporovými stranami došlo k platnému\nuzavretiu zmluvy o dielo, ktorá skutočnosť ani nebola medzi nimi sporná. Keďže žalovaný nenamietal\nvýšku zostatku ceny diela, podstatnou sa tak stala otázka, či započítanie pohľadávky žalovaným, a\nto listami zo dňa 10. januára 2013 a 26. apríla 2013, bolo vykonané platne a tým došlo k zániku\npohľadávky žalobcu. K tomu bolo potrebné ustáliť existenciu pohľadávok žalovaného vyplývajúcich z\nvyúčtovanej zmluvnej pokuty v súvislosti s omeškaním ukončenia diela žalobcom ako aj pohľadávky z\ntitulu spôsobenej škody.\n9. Naproti tomu súd po opätovnom vyhodnotení dokazovania žalobou uplatneného nároku v časti 12\n362,60 eura dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne neopodstatnený, nakoľko k zániku tejto časti\npohľadávky došlo započítaním realizovaným žalovaným s jeho pohľadávkou spočívajúcou vo vyčíslenej\n\nzmluvnej pokute faktúrou č. 200200728 vo výške 15 300 eur. Poukázal na to, že medzi sporovými\nstranami bola uzavretá aj ďalšia zmluva o dielo č. 951/2012-VV, predmetom ktorej bola „Rekonštrukcia\na modernizácia Poliklinika Senica, n.o. - stavebné práce“. Dielo malo byť odovzdané v termíne do\n10. novembra 2012. Žalobca mal dielo odovzdať 10. novembra 2012. Z denných záznamov stavby\n(stavebný denník) listov č. 0075025 až 00750040 vyplýva, že žalobca dielo neodovzdal v určenej lehote,\nkeďže ešte 3. marca 2013 vykonával na stavbe práce. Takéto konštatovanie podporne potvrdzujú aj listy\nžalovaného zo dní 13. novembra 2012, 23. novembra 2012, 12. decembra 2012, 20. decembra 2012,\n8. januára 2013 a 18. januára 2013 adresované žalobcovi, ktorými ho žiadal o posilnenie stavebných\nkapacít a časový sklz realizácie prác. Žalovaným vyúčtovaná zmluvná pokuta za 51 dní omeškania\n(11. novembra 2012 - 31. decembra 2012) v sume 15 300 eur je podľa názoru súdu v súlade so\nzákonnými a zmluvnými ustanoveniami, a ako pohľadávka spôsobilá na započítanie, ktoré žalovaný\nrealizoval dňa 26. apríla 2013 (č.l. 6 spisu). K záverom o platnosti dojednanej zmluvnej pokuty poukázal\nna rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že žalovaným realizovaný zápočet mal za následok\nzánik pohľadávky žalobcu v sume 12 362,60 eura, žaloba je preto v tejto časti nedôvodná a bola v tejto\nčasti zamietnutá. Keďže žalobca mal úspech v časti 345,60 eura a žalovaný v časti 12 362,60 eura, súd\nžalovanému priznal náhradu trov konania rozsahu 94,6%.\n10. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, napadnutým rozsudkom\nzo dňa 28. januára 2021 č. k. 4Cob/48/2020-277 rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k.\n25Cb/170/2015-199 zo dňa 12. novembra 2019 v časti II. výroku zmenil tak, že žalovaný je povinný\nzaplatiť žalobcovi sumu 12 362,60 eura spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 1. decembra\n2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že\nžalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom\nrozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n11. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd s poukazom na § 1 ods. 1 a 2, § 536 ods. 1 a 2, § 357\nods. 1 a § 548 ods. 1, § 365 a § 369 ods. 1 OBZ; § 544 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods.\n1 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. uviedol, že realizovanie prác bolo potvrdené na Zisťovacom\nprotokole o vykonaných stavebných a montážnych prácach č. 02/20012 zo dňa 6. novembra 2012. Cenu\ntýchto prác žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrou č. 09/2013 zo dňa 5. novembra 2012 na sumu 26\n008,20 eura, z ktorej žalovaný uhradil 13 300 eur. Zostávajúcu časť fakturovanej ceny v sume 12 708,20\neura žalovaný doposiaľ neuhradil. Ďalej bola medzi sporovými stranami uzavretá ďalšia Zmluva o dielo\nč. 951/2015/VV zo dňa 24. októbra 2012. Žalovaný faktúrou č. 200200728 zo dňa 15. januára 2013\nvyúčtoval žalobcovi zmluvnú pokutu v zmysle čl. 9.1. Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV vo výške 15 300 eur\na faktúrou č. 200200639 zo dňa 29. novembra 2012 škodu vo výške 345,60 eura. Oznámením zo dňa\n10. januára 2013 žalovaný započítal svoju pohľadávku vo výške 345,60 eura (faktúra č. 200200639) s\nčasťou pohľadávky žalobcu (faktúra č. 09/2012) a Oznámením zo dňa 26. apríla 2013 časť pohľadávky\nvo výške 13 314,30 eura (faktúra č. 200200728) s časťami pohľadávok žalobcu vo výške 426,25 eura\n(faktúra č. 08/2012), vo výške 525,45 eura (faktúra č. 07/2012) a vo výške 12 362,60 eura (faktúra č.\n09/2012).\n12. Odvolací súd uviedol, že cenu prác žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrou, ktorú žalovaný uhradil\niba čiastočne, nakoľko si voči nej započítal svoj nárok na zmluvnú pokutu a náhradu škody. Písomne\nzachytené prejavy žalovaného na listoch zo dňa 10. januára 2013 a 26. apríla 2013 - Oznámenie o\nzápočte pohľadávok, posudzujúc ich podľa obsahu a vôle konajúcej osoby, majú charakter písomného\nuznania konkrétneho záväzku. Prejavená vôľa žalovaného započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke\nžalobcu stačí na to, aby bol úkon akceptácie pohľadávky žalobcu vykonaný žalovaným platný, pretože z\nneho vyplýva vôľa a úmysel žalovaného uznať pohľadávku žalobcu, avšak túto nezaplatiť, ale spôsobiť\njej zánik inak. Žalovaný nenamietal výšku zostatku ceny diela. Žalovaný ani v konaní nerozporoval\nskutočnosť, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie ceny za dielo, avšak voči nároku žalobcu si\nzapočítal vlastnú pohľadávku. Spornou bola preto otázka, či započítanie pohľadávky žalovaným bolo\nvykonané platne a tým došlo k zániku pohľadávky žalobcu. K tomu bolo potrebné ustáliť, či má\nžalovaný voči žalobcovi pohľadávku vyplývajúcu z vyúčtovanej zmluvnej pokuty v súvislosti s omeškaním\nukončenia diela žalobcom ako aj pohľadávky z titulu spôsobenej škody.\n13. Podľa odvolacieho súdu v konaní nebol sporným nárok žalobcu na zaplatenie ceny za dielo. Spornou\nzostala otázka, či započítacím úkonom žalovaného, ktorým si započítal zmluvnú pokutu v súvislosti s\n\nomeškaním ukončenia diela žalobcom, došlo k zániku pohľadávky žalobcu. Odvolací súd po opätovnom\npreskúmaní prejednávanej veci dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že žalovanému\nnevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č. 200200728, v dôsledku čoho\nnedošlo k zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom v tomto konaní v časti 12 362,60 eura (12 708,20\neura - 345,60 eura). Žalobou uplatnený nárok žalobcu v časti o zaplatenie sumy 12 362,60 eura preto\nodvolací súd po opätovnom preskúmaní veci vyhodnotil ako dôvodný.\n14. Odvolací súd zdôraznil, že už v rozhodnutí č. k. 4Cob/58/2018-179 zo dňa 15. augusta 2019 poukázal\nna to, že čl. IX bod 9.1 Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV ustanovuje, že „V prípade, ak je zhotoviteľ\nv omeškaní s ukončením a odovzdaním diela, zaväzuje sa zaplatiť objednávateľovi zmluvnú pokutu\nvo výške 300 eur za každý deň omeškania“. V zmysle čl. III bod 3.1 uvedenej zmluvy o dielo sa\nzhotoviteľ zaviazal odovzdať dielo (predmet plnenia) dňa 10. novembra 2012. V zmysle uvedeného\nmal odvolací súd za to, že zmluvná pokuta bola dojednaná v písomnej forme a mala sa vzťahovať\nna prípadné omeškanie žalovaného ako zhotoviteľa s ukončením a odovzdaním diela. Ako dôkaz, že\nžalobca neodovzdal dielo v lehote určenej podľa zmluvy žalovaný súdu predložil denné záznamy stavby\n(č.l. 90-97 súdneho spisu). Pre záver o existencii/neexistencii nároku žalovaného na zmluvnú pokutu pre\nomeškanie žalobcu s ukončením diela však bolo potrebné prihliadnuť i na ostatné zmluvné ustanovenia,\nna argumentáciu sporových strán ohľadne tejto spornej otázky a vysporiadať sa s námietkou žalobu, že\nzo Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV nevyplýva jednoznačné a konkrétne vymedzenie (vecné a finančné)\npredmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty a posúdiť vznik nároku\nžalovaného na zmluvnú pokutu i v tejto spojitosti. Súd prvej inštancie síce vychádzal z právneho názoru\nvysloveného odvolacím súdom, avšak vznik nároku žalovaného na zmluvnú pokutu už bližšie neskúmal,\na to z hľadiska žalobcom namietanej neurčitosti vymedzenia predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať\npod sankciou zmluvnej pokuty.\n15. Po opätovnom preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť námietke\nžalobcu, že zo Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV nevyplýva jednoznačné a konkrétne vymedzenie (vecné\na finančné) predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta\nbola v zmysle čl. IX bod 9.1 Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV dojednaná pre prípad omeškania žalovaného\nako zhotoviteľa s ukončením a odovzdaním diela, avšak zo žiadneho ustanovenia predmetnej zmluvy\nnevyplýva konkrétny predmet diela t.j., čo presne mal žalobca pre žalovaného vykonať. I keď po termíne\nodovzdania diela dňa 10. novembra 2012 boli v zmysle denných záznamov na predmetnej stavbe\nuskutočňované ďalšie práce, práve vzhľadom na neurčitosť vymedzenia predmetu diela v zmluve o\ndielo, nemožno dospieť k záveru, že by žalovanému vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za\noneskorené ukončenie diela. Žalobca v tomto smere správne poukázal na skutočnosť, že žalovaný\nako dôkaz súdu predložil len Zmluvu o dielo č. 951/2012-VV bez príloh (napr. výkaz výmer, Záväzný\nčasový harmonogram s obsahom plnenia predmetu ZoD a i.), ktoré boli v zmysle čl. XIV. bod 14.1\nneoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV. Žalovaný preto v tomto smere neuniesol\ndôkazné bremeno ohľadne vzniku nároku na zmluvnú pokutu. Započítanie pohľadávky žalovaného\ntak odvolací súd vyhodnotil ako neplatné, pričom k zániku žalovanej pohľadávky žalobcu tak nedošlo.\nOdvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je\ni v časti sumy 12 362,60 eura dôvodný.\n16. Keďže žalovaný bol so splnením peňažného záväzku v omeškaní, žalobcovi vzniklo právo požadovať\núrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve dohodnutú, resp. určenú, jeho\nvýšku je potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná a súdom priznaná výška úroku z\nomeškania je plne v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže úroková sadzba ECB bola\nv rozhodnom období 0,75% ročne. Dôvodný je preto aj nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške\n8,75% ročne zo žalovanej sumy odo dňa 1. decembra 2012 do zaplatenia.\n17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP tak, že žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho\nkonania.\n18. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný (č.l. 303\nspisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f) CSP teda, že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n\n19. Žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) v dovolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie je\nnedôkladne odôvodnené, zmätočné a prekvapivé; odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho\npojednávania a bez upovedomenia o verejnom vyhlásení rozhodnutia.\n20. Dovolateľ poukázal na bod č. 21 napadnutého rozhodnutia, kde odvolací súd uvádza, že v\npredmetnom odvolacom konaní nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie, pretože ustanovenie § 219\nods. 1, 3 a § 378 od. 1 CSP je v zásade fakultatívne, t.j. odvolací súd pojednávanie nariaďovať nemusí.\nNa tomto mieste dovolateľ uviedol, že z ustanovení § 219 ods. 1, ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP nevyplýva\nžiadna úprava nariaďovania pojednávania v konaní pred odvolacím súdom. Takáto úprava je obsiahnutá\nv § 384 CSP. Preto už v tejto časti je podľa dovolateľa napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nzmätočné, nakoľko nebolo riadne odôvodnené, na základe ktorej platnej právnej normy odvolací súd\nnenariadil vo veci pojednávanie. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je obsiahnuté v\npráve na spravodlivý proces, a v prípade takéhoto flagrantného porušenia povinnosti súdu uviesť riadne\nodôvodnenie svojho rozhodnutia (vrátane aplikovaných právnych noriem) je podľa dovolateľa nutné\nkonštatovať porušenie práva na spravodlivý proces.\n21. Odvolací súd vo viacerých bodoch svojho odôvodenia podľa dovolateľa zmätočne prezentuje zistené\nskutočnosti a to v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním. V bode 42. odôvodnenia odvolací\nsúd uvádza: „V zmysle uvedeného mal odvolací súd za to, že zmluvná pokuta bola dojednaná v\npísomnej forme a mala sa vzťahovať na prípadné omeškanie žalovaného ako zhotoviteľa s ukončením\na odovzdaním diela“. Rovnako tak v bode č. 43 odvolací súd uvádza: „Zmluvná pokuta bola v zmysle\nčl. IC bod 9.1 Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV dojednaná pre prípad omeškania žalovaného ako\nzhotoviteľa s ukončením a odovzdaním diela...“. Zo znenia Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV alebo skoršej\nZmluvy o dielo č. 907/2012-VV medzi sporovými stranami je zrejmé, že zhotoviteľom oboch diel nebol\nžalovaný (EUBIRAC, a.s., resp. pôvodne Euro-Building, a.s.) ale žalobca (Ján Zeman - ZEMSTAV).\nDovolateľ aj v tejto súvislosti akcentoval na potrebu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v\nintenciách skutočností uvedených vyššie. V dovolateľovi nevzbudzuje dôveru také súdne rozhodnutie,\nktoré je založené na objektívne nesprávnych skutkových zisteniach súdu a následne na ich báze je aj\nrozhodnutie súdu odôvodnené, napriek zjavnej neudržateľnosti týchto zistení v skutkovom stave. Preto\naj v tomto smere je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa dovolateľa nepreskúmateľné pre\nzjavnú zmätočnosť skutkových zistení v kontraste s vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie.\nDovolateľ má za to, že touto zmätočnosťou bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.\n22. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí zároveň podľa názoru dovolateľa prekvapivo zmenil úsudok,\nkeď v rozpore so svojim pôvodným názorom, ktorý bol záväzný pre súd prvej inštancie, zmenil\nprvoinštančné rozhodnutie v úplný prospech žalobcu. Podľa mienky dovolateľa absolútne nepostačuje\njednovetné odôvodnenie (pozn. 3. veta bodu 42. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) s poukazom\nna českú judikatúru. Zmena právnych názorov všeobecných súdov je možná, avšak musí byť riadne\nodôvodnená, aby bola odstránená akákoľvek pochybnosť o svojvôli konajúceho súdu. V opačnom\nprípade by došlo k hrubému a nedôvodnému zásahu do právnej istoty účastníkov konania, ako aj do\nprincípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.\n23. Keďže z odôvodnenia odvolacieho súdu možno vyvodiť záver, že prvoinštančný súd na základe\nvykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (príkladmo bod 42. odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia, ktorým súd posúdil iným spôsobom povahu predmetnej zmluvnej pokuty),\npodľa platných procesných predpisov mal zopakovať odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu\nsám, čo však v skutočnosti neurobil, pretože sa uchýlil len k prehodnoteniu už vykonaného dôkazu.\nAvšak ten istý procesný predpis pre tento prípad zopakovania dokazovania odvolacím súdom\nobligatórne nariaďuje vo veci vykonať pojednávanie. Ide o prejav zásady bezprostrednosti pred\nkonajúcim súdom. Na tomto mieste dovolateľ uviedol, že povinnosť odvolacieho súdu zopakovať\ndokazovanie v prípade, že podľa jeho názoru prvoinštančný súd dospel na základe vykonaného\ndokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k uplatnenej zmluvnej pokute dovolateľa,\nje vyjadrením princípu priamosti.\n24. Dovolateľ ďalej uviedol, že ak strana sporu adresuje príslušnému súdu žiadosť, ktorú predpokladá\n§ 219 ods. 3 CSP, má legitímne očakávanie, že o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bude\nupovedomená. Legitímne očakávanie je výrazom princípu materiálneho právneho štátu a jeho účelom\n\nje ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným (arbitrárnym) zásahom do ich právnej situácie, na\nvyústenie ktorej sa do určitého výsledku spoliehali. Vzhľadom na legitímne očakávania strany sporu,\njeho dôveru v právo (v právny postup), rešpektujúc princíp právnej istoty a princíp legality, nemožno\nnedostatok postupu súdu v zmysle § 219 ods. 3 CSP (predtým § 214 ods. 3 OSP) zhojiť tým, že sa\nstrana sporu sa mohla (mala možnosť) dozvedieť o verejnom vyhlásení rozsudku z úradnej tabule súdu.\nOčakávanie výsledku konania vnímajú intenzívnejšie strany sporu, ich záujmy prevažujú nad záujmami\niných. Povinnosťou súdu je preto vyvinúť náležitú aktivitu v medziach zákona tak, aby stranám nevytváral\nžiadne bariéry v účasti na verejnom vyhlásení rozsudku. Pochybenia štátnych orgánov by nemali ísť na\núkor nositeľov ľudských práv (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/192/2013).\n25. Dovolateľ vo svojom písomnom podaní označenom ako Stanovisko k vyjadreniu žalobcu zo dňa\n17. februára 2020, konkrétne v ods. 2 čl. III., jednoznačne uviedol: „Zároveň v súlade s ustanovením\n§ 378 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 219 ods. 3 CSP touto cestou žiadame odvolací súd, aby\nnás elektronicky upovedomil o mieste a čase prípadného verejného vyhlásenia rozsudku, a to na emailovú adresu uvedenú v hlavičke tohto oznámenia“. Dovolateľ teda žiadal súd, aby ho cestou jeho\nprávneho zástupcu upovedomil o prípadnom verejnom vyhlásení rozhodnutia. Napriek tejto žiadosti\nodvolací súd dovolateľa o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia nemal upovedomiť. Krajský\nsúd v Bratislave však žalobcu o tomto termíne neinformoval, čím podľa dovolateľa došlo k porušeniu\npráva strany na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP (R 14/2010).\n26. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil\nrozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. januára 2021 č. k. 4Cob/48/2020-277 a priznal\nmu nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Alternatívne dovolateľ navrhuje, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že rozsudok\nOkresného súdu Bratislava II. č. k. 25Cb/170/2015-199 zo dňa 12. novembra 2019 potvrdzuje a\nžalovanému prizná nárok na náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania v celom rozsahu a náhradu\ntrov konania pred súdom prvej inštancie vo výške 94,6%.\n27. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného uviedol, že žiadny z dovolacích\ndôvodov nie je daný. Výhrada dovolateľa, že odvolací súd v odôvodnení neuviedol, prečo nenariadil\npojednávanie odvolacieho súdu je účelová. Odvolací súd zdôraznil, že bude vychádzať zo skutkového\nstavu zisteného súdom prvej inštancie, a preto predmetom prieskumu bude iba právne posúdenie\notázok, ku ktorým sa sporové strany už vyčerpávajúcim spôsobom vyjadrili. Zopakovanie, alebo\ndoplnenie dokazovania nebolo potrebné, odvolací súd preto nemal povinnosť nariaďovať pojednávanie.\n28. Súd v odvolacom konaní podľa žalobcu riešil výlučne právne otázky (nie skutkové) nebol dôvod\nnariaďovať pojednávanie. Otázka vyvodenia dôvodnosti zmluvnej pokuty uplatnenej na započítanie, je\notázkou výsostne právnou, na zhodnotenie tejto otázky nebolo potrebné zopakovať dôkazy (ako tvrdí\ndovolateľ) ani nariaďovať pojednávanie.\n29. Tvrdenie dovolateľa o zmätočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku má podľa žalobcu zakryť\nskutočnosť, že žalovaný zneužíval dojednanie o zmluvnej pokute na účelové, nedôvodné zápočty\nzmluvných pokút (na ktoré mu nikdy nevznikol nárok) voči peňažným pohľadávkam žalobcu, ako\naj ďalších obchodných partnerov. Žalovaný sa usiluje nebrať do úvahy rozdiel medzi dojednaním\nzmluvných pokút v ZOD (všeobecne) a uplatnením zmluvnej pokuty v konkrétnom prípade za omeškanie\nzhotoviteľa so splnením záväzku (dokončenie diela). Súčasne podľa žalobcu dovolateľ obchádzať\nskutočnosť, že v konaní nepreukázal porušenie záväzku zhotoviteľa a to z jednoduchého faktu, že v\nobsahu ZOD, na ktorú sa v konaní odvoláva vecné aj finančné vymedzenie záväzku úplne absentuje.\n30. Dovolateľ si v priebehu celého konania musel byť podľa žalobcu vedomý toho, že zápočet, ktorého\nsa dovoláva, je vecne a aj právne nedôvodný (fiktívny). Napadnutý rozsudok preto pre žalovaného\nnemôže byť prekvapivý, lebo zodpovedá riadnemu zhodnoteniu skutkovej aj právnej stránky prípadu.\nŽalobca dodal, že pre žalovaného mal byť prekvapujúci hlavne rozsudok súdu prvej inštancie č. k.\n25Cb/170/2015-199 zo dňa 12. novembra 2019, v ktorom súd bez doplnenia dokazovania zmenil svoje\nvlastné hodnotenie veci tak, že zápočet zmluvnej pokuty uznal za dôvodný. Žalobca je preto názoru, že\nodvolací súd v opakovanom odvolacom konaní vyniesol rozsudok zodpovedajúci skutočnému vecnému\naj právnemu stavu veci.\n\n31. Odvolací súd žalobcu elektronicky dňa 12. januára 2021 informoval o termíne verejného vyhlásenia\nrozsudku. Žalobca sa vyhlásenia rozsudku zúčastnil. Žalobca nemá možnosť si overiť tvrdenie\nžalovaného, že o termíne verejného vyhlásenia rozsudku nebol informovaný. Predpokladá, že obdobne\ninformácia bola zaslaná aj žalovanému. Nakoľko dňa 28. januára 2021 na súde, okrem vyhlásenia\nrozsudku, neboli vykonané žiadne iné úkony s tým, že nie je zrejmé, aké právo konať pre súdom sa\nžalovanému odňalo, a s akým dopadom to má na správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku.\n32. Žalobca preto navrhuje dovolanie žalovaného zamietnuť a žalobcovi priznať náhradu trov\ndovolacieho konania.\n33. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“)], po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný,\nv neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods. 1\nCSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že je dovolanie sčasti dôvodné.\n34. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho\nprípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.\n35. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,\nže dovolanie je proti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie\nnemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či\nsú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu. V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať\no naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (rovnako aj I. ÚS\n438/2017).\n36. Žalovaný vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, keďže má za to, že\npostupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n37. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n38. Podľa § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní\ndošlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (ods. 2).\n39. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol\nrozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. výroku zmenený. Z tohto dôvodu je dovolanie voči napadnutému\nrozhodnutiu prípustné podľa § 420 CSP, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie\nv danom procesnom štádiu končí.\n40. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Túto vadu videl dovolateľ v tom, že napadnuté rozhodnutie je nedôkladne odôvodnené,\nzmätočné a prekvapivé; odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez\nupovedomenia o verejnom vyhlásení rozhodnutia.\n\n41. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú\nzásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces\npredstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované\nustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera\nporušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla\nznačnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením\npráva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný\npostup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú\nzákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie\nprocesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.\n42. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy\nzistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové\na právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí\nprávo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov\n(sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).\n43. Právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a\nčlánku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sp. zn. II. ÚS 383/06).\n44. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\njasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s\npredmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\n45. Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu,\npričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia\na nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu\numožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy, a akými úvahami sa\nspravoval pri svojom rozhodovaní.\n46. Zároveň dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/95 zo\ndňa 16. marca 2005, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá\nodpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre\nrozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového\nrozhodnutia, ktoré preskúmava v odvolacom konaní.\n47. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v konaní nebol sporným nárok žalobcu\nna zaplatenie ceny za dielo. Spornou zostala otázka, či započítacím úkonom žalovaného, ktorým\nsi započítal zmluvnú pokutu v súvislosti s omeškaním ukončenia diela žalobcom, došlo k zániku\npohľadávky žalobcu. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní prejednávanej veci dospel na rozdiel\nod súdu prvej inštancie k záveru, že žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty\nvyúčtovanej faktúrou č. 200200728, v dôsledku čoho nedošlo k zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom\nv tomto konaní v časti 12 362,60 eura (12 708,20 eura - 345,60 eura).\n48. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je nedostatočné a nepreskúmateľné, pretože spĺňa\nparametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho\nsúdu sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho\nII. výroku. Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom vyjadril skutkové zistenia, ako aj právne zhodnotenie\nsporovej právnej veci. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že súd prvej inštancie vychádzal z právneho\nnázoru vysloveného odvolacím súdom, vznik nároku žalovaného na zmluvnú pokutu už neskúmal, a\n\nto z hľadiska žalobcom namietanej neurčitosti vymedzenia predmetu diela realizovaného pod sankciou\nzmluvnej pokuty. Dovolací súd poznamenáva, že dovolateľom označená zmätočnosť nesprávneho\noznačenia zhotoviteľa diel odvolacím súdom, ktorý súd za zhotoviteľa diel uviedol žalovaného a\nnie žalobcu, je výsledkom zrejmej chyby v písaní, kedy takéto pochybenie v bode 43. napádaného\nrozhodnutia nevytvára nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako takého, čím nedochádza k zásahu do práva\nna spravodlivý proces žalovaného v značnej miere.\n49. Dovolací súd ďalej k vznesenej námietke prekvapivosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu\nuvádza, že v zmysle § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne\nzáväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie\nveci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.\n50. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu, tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z\nprincípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho\nštátu, osobitne princípu právnej istoty.\n51. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo\nveci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti\ntýmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať\nsa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych\nzáverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.\n52. Posúdenie, cˇi v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisietˇ od konkrétnych\nskutkových okolností. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na\nzhodný skutkový stav nemôže spôsobitˇ prekvapivostˇ napadnutého rozhodnutia (Nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky cˇ. k. III. ÚS 52/2019 zo dňa 1. apríla 2020).\n53. Dovolací súd zisťuje, že oba konajúce súdy nižších inštancií vychádzali pri právnom posudzovaní\nz totožných ustanovení právnych predpisov. Táto okolnosť nespôsobuje prekvapivosť napadnutého\nrozhodnutia, a to ani v kontexte tu prítomných skutkových okolností, kedy rozhodol súd prvej inštancie v\nintenciách predchádzajúceho kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu, hoci napadnutým rozhodnutím\ndošlo k zmene výroku II. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí\ndostatočne ozrejmil, prečo mení výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie, ak uviedol, že súd prvej\ninštancie síce vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, avšak vznik nároku\nžalovaného na zmluvnú pokutu už bližšie neskúmal (z hľadiska žalobcom namietanej neurčitosti\nvymedzenia predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty).\n54. Týmto je možné konštatovať, že dovolateľom namietané vady nedôkladného odôvodnenia a\nprekvapivosti napadnutého rozhodnutia, nie sú dôvodné.\n55. Dovolací súd ďalej uvádza, že podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania odvolací súd nariadi\npojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý\nverejný záujem.\n56. K otázke viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie existuje aj\nustálená judikatúra, v zmysle ktorej: I. Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu\nodvolacím súdom (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. septembra\n2010 sp. zn. 5Cdo/131/2009); II. Odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie,\nak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru druhoinštančného súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo\nv konaní pred súdom prvej inštancie (viď napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa\n9. septembra 2014 sp. zn. II. ÚS 506/2013); III. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania,\nktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada\nvyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimku z tejto zásady predstavuje prípad, v ktorom odvolací\nsúd dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje. Urobí tak v prípade, ak má odvolací súd za to, že\nsúd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak\nsa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou\n\nsa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno\nuviesť, že pokiaľ odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho\nrozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní\nvykonaním ďalších dôkazov (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. júna\n2018 sp. zn. 2Obdo/33/2017).\n57. V prejednávanom spore odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo\nveci vyhlásil dňa 28. januára 2021 verejne rozsudok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v\nčasti jeho výroku II. Odvolací súd tak vo veci nezopakoval ani nedoplnil dokazovanie vykonané súdom\nprvej inštancie, preto bol odvolací súd pri prejednaní odvolania viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nna základe vykonaného dokazovania ustálil súd prvej inštancie.\n58. Dovolací súd zisťuje, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol prečo\npojednávanie nenariadil, keďže bol názoru, že nedopĺňa a ani neopakuje skutkové zistenia súdu prvej\ninštancie s tým, že nariadenie pojednávania si nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. V tejto časti sa\nodvolací súd opiera o ustanovenie § 378 ods. 1 CSP, avšak v ostatnej časti odvolací súd uzatvára, že v\nzmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci pojednávanie (viď bod 21.\nnapádaného odvolacieho rozhodnutia). Je preto zrejmé, že mylné označenie ustanovenia § 378 ods.\n1 CSP k dôvodom nenariadenia odvolacieho pojednávania je len výsledkom zrejmej chyby v písaní,\nkeďže v totožnom bode 21. napádaného rozhodnutia sa záver o nenariadení pojednávania dôvodí už\nsprávnym ustanovením § 385 ods. 1 CSP.\n59. Vyššie uvedené konštatovanie odvolacieho súdu o nenariadení pojednávania, resp. o nezopakovaní\nskutkových zistení súdom nižšej inštancie však nie je možné akceptovať. Odvolací súd aj v odôvodnení\nnapádaného rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie vznik nároku na zmluvnú\npokutu bližšie neskúmal, ak sa riadil právnym názorom vysloveným skorším kasačným rozhodnutím\nodvolacieho súdu. Po tomto konštatovaní odvolací súd pristúpil k hodnoteniu existencie/neexistencie\nnároku žalovaného na zmluvnú pokutu pre omeškanie žalobcu s ukončením diela, kedy dospel k záveru,\nže žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č. 200200728, v\ndôsledku čoho nedošlo ani k zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom v tomto konaní ani v časti 12\n362,60 eura. Dovolací súd zdôrazňuje, že druhoinštančný súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej\ninštancie sám bez predpísaného procesného postupu len prehodnotiť a vyvodiť z toho kľúčové (a v tomto\nprípade úplne opačné) závery. O nové hodnotenie dôkazov ide tam, kde odvolací súd má iný názor\nna výpovednú hodnotu vykonaného dôkazného prostriedku. Obdobný názor je súčasťou rozhodovacej\npraxe súdov už značne dlhú dobu (napr. R 64/1966, R 92/1968, rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV. ÚS\n275/98). Tento názor podporuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky v stále aktuálnom náleze sp. zn. II.\nÚS 387/2010 zo dňa 17. marca 2011. Nesprávnym procesným postupom, ktorým odvolací súd pristúpil\nk hodnoteniu existencie/neexistencie nároku žalovaného na zmluvnú pokutu pre omeškanie žalobcu s\nukončením diela, a to bez toho, aby konajúci súd riadne zopakoval, resp. doplnil dokazovanie, zaťažil\nodvolací súd konanie vadou, ktorá porušuje právo na spravodlivý proces žalovaného v značnej miere.\n60. Odvolací súd preto svojim procesným postupom odporujúcim zákonnej úprave (§ 383 CSP) bez\ntoho, aby za účelom zopakovania, alebo doplnenia dokazovania (§ 384 ods. 1 CSP) nariadil odvolacie\npojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP) vyhodnotil nové dôkazy. Týmto nesprávnym procesným postupom,\nokrem iného odporujúcim zásade priamosti a ústnosti súdneho konania, odvolací súd znemožnil\nžalovanému realizáciu jemu patriacich procesných práv, pričom miera tohto zásahu do procesných práv\nžalovaného mala za následok porušenie práva na spravodlivý proces.\n61. Dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP vyvodzuje napokon aj z toho, že\nupovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku mu nebolo doručené na e-mailovú\nadresu.\n62. Podľa § 219 ods. 3 CSP platí, že vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia\npojednávania, oznámi súd miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na\nwebovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana\npožiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.\n\n63. V danom prípade žalobca (č.l. 276) aj žalovaný (č.l. 252) vo svojich písomnostiach žiadali „o\nupovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku” aj elektronickými prostriedkami. V spise\nsa ale nenachádza záznam, ktorý by nasvedčoval tomu, že odvolací súd žiadosť žalovaného, resp.\ndovolateľa vzal na zreteľ a v dôsledku toho postupoval podľa § 219 ods. 3 CSP. Odvolací súd síce\noznámil verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu, ako aj elektronickými\nprostriedkami na e-mailovú adresu žalobcu (č.l. 271 - pokyn súdu), avšak o mieste a čase verejného\nvyhlásenia rozsudku - ako tomu nasvedčuje obsah spisu - neupovedomil právneho zástupcu žalovaného\nelektronickými prostriedkami.\n64. Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach (viď napr. sp. zn. 3Cdo/179/2010, 3Cdo/236/2010,\n7Cdo/38/2012) poukázal na ústavnoprávny a procesnoprávny rozmer verejného vyhlásenia rozsudku\na uviedol, že ak odvolací súd nerešpektuje predpoklady a zásady, za ktorých sa v súlade s právnym\nporiadkom verejne vyhlasuje rozsudok, odníma účastníkovi konania (strane) možnosť pred súdom\nkonať. V niektorých ďalších rozhodnutiach išiel s argumentáciou ďalej a konkretizoval, že k vade tejto\npovahy dochádza tiež vtedy, keď odvolací súd v rozpore s ustanovením § 214 ods. 3 OSP o mieste a\nčase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomí elektronickými prostriedkami účastníka, ktorý podľa\n§ 45 ods. 4 O.s.p. požiadal o také doručovanie písomností (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 5Cdo/227/2013 a 7Cdo/192/2013).\n65. Vyššie uvedené právne závery, súladné so závermi obsiahnutými medziiným v rozhodnutí sp. zn.\n3Cdo/714/2015 (neskôr publikovanom, ako judikát R 9/2016), zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej\nveci a konštatuje, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval § 219 ods. 3 CSP došlo k\nporušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivý súdny proces je totiž jedným zo\nzákladných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a\nprincípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv\nna nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom, čo v danom prípade naplnené nebolo, keďže obsah spisu svedčí o\nporušení zákonného postupu súdu voči strane sporu (žalovanému) vrátane procesného postupu súdu\npodľa § 219 ods. 3 CSP vo väzbe na § 470 ods. l a 2 CSP odvolacím súdom.\n66. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalovaný dôvodne namietal, že v konaní pred odvolacím\nsúdom došlo aj k vade zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP, a to aj v rozsahu porušenia\njeho práva plynúceho z ust. § 219 ods. 3 CSP.\n67. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je podľa ustanovenia §\n420 písm. f) CSP prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 28. januára 2021 č. k. 4Cob/48/2020-277 zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie (ustanovenie\n§ 449 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 450 CSP).\n68. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho\nkonania (§ 453 ods. 3 CSP).\n69. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cob/48/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:908fa61e-aedb-426a-82da-c00bb7c42365", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.52.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 52/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 52/2019 z 1. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-01", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.52.2019.1"}, {"guid": "ussr:2c383734-690f-4734-8f69-53408475a416", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1"}, {"guid": "ussr:3c8888c9-1a04-422c-940b-d05ce1ee7df4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2013 z 9. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-09", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c8888c9-1a04-422c-940b-d05ce1ee7df4"}, {"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}, {"guid": "ussr:9cfc70f8-bfa6-4d4b-8fbd-2a8996420dd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 383/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/06 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 657, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9cfc70f8-bfa6-4d4b-8fbd-2a8996420dd7"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:1a879bac-1c9f-48f8-a2e8-16f1fb6bf194", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 22/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 22/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1a879bac-1c9f-48f8-a2e8-16f1fb6bf194"}, {"guid": "417f8e14-6cef-42cc-905f-94ef3a585457:ddd4fcfc-dcb6-437c-8d9e-de48193a15c8", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:0019205525.2", "spisova_znacka": "4Cob/48/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/48/2020 z 17. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-06-17", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:0019205525.2"}], "citovane_v": []}