{"guid": "12ffae8f-0bdc-4879-81af-560d1930439e:e5cb5e0f-aecc-4aaf-a107-a055a60eeb52", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1214222409.1", "spisova_znacka": "4Cdo/232/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/232/2022 z 25. 4. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2024, sp. zn. 4Cdo/232/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:1214222409.1", "identifikacne_cislo": "1214222409", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2024-04-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "nazov": "§ 444 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-1", "nazov": "§ 61 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-2", "nazov": "§ 61 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-3", "nazov": "§ 61 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-62.odsek-1", "nazov": "§ 62 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-62.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-62"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-62.odsek-3", "nazov": "§ 62 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-62.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-62"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-62.odsek-7", "nazov": "§ 62 ods. 7 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-62.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-62"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1", "nazov": "§ 63 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-2", "nazov": "§ 63 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-64.odsek-1", "nazov": "§ 64 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-64.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-54.odsek-2", "nazov": "§ 54 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-54.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-54"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-74", "nazov": "§ 74 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-74", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-74"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-444", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-61", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-62", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-63", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-64", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-54", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-74", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-79"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e5cb5e0f-aecc-4aaf-a107-a055a60eeb52", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1214222409.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1214222409.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1214222409.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/232/2022\n1214222409\n25. 04. 2024\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2024:1214222409.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. O., narodeného XX. G. XXXX, B., J. X, zastúpeného\nadvokátskou kanceláriou Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bratislava, Bajkalská 31,\nIČO: 36 868 221, proti žalovanému COOP PRODUKT SLOVENSKO, záujmové združenie, Bratislava,\nMliekarenská 10, IČO: 00 168 637, zastúpeného Mgr. Dušan Zatkalík, advokát Bratislava, Ľudovíta\nFullu 9/A, IČO: 42 128 871, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenom na Mestskom súde\nBratislava IV (pôvodne Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 50Cpr/6/2014), o dovolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2022 sp. zn. 2CoPr/1/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému p r i z n á v a nárok náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom č. k.\n50Cpr/6/2014-423 zo dňa 15. mája 2020 (v poradí druhým) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal\nurčenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona číslo 311/2001\nZ. z. (ďalej aj,, Zákonník práce“), ktorú od žalovaného prevzal dňa 10. decembra 2013, odôvodnenú\ntým, že v dôsledku zmeny organizačnej štruktúry pracovných miest s účinnosťou od 25. októbra 2013 sa\nstal nadbytočným. Ďalej sa žalobca domáhal určenia. že pracovný pomer trvá a aj uloženia povinnosti\nžalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy. Žalovanému súd prvej inštancie priznal plný nárok na náhradu\ntrov konania.\n1.1. Súd prvej inštancie svoje (v poradí druhé) rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami\n§ 61 odseky 1, 2, 3, § 62 odseky 1, 3, 7, § 63 odseky 1, 2, § 64 odseky 1, 2, § 74, § 77, § 79\nodsek 1 Zákonníka práce a skutkovo tým, že po vykonanom dokazovaní medzi stranami konania\nnebolo sporným, že žalobca vykonával u žalovaného dohodnutý obsah prác podľa pracovnej zmluvy\nč. 1348/1976-ÚKPP zo dňa 20. septembra 1976, v zmysle ktorej žalobca vykonával funkciu ,,vodič opravár“. Dodatkami k pracovnej zmluve bola pracovná pozícia žalobcu zmenená, a to na v roku 1990\nna funkciu inštalatéra, v roku 1993 na kumulovanú funkciu robotníka špecialistu, referenta - skladníka\n+ domovníka - údržbára + vodič - opravár a v roku 2009 na funkciu správcu majetku, údržbára. Taktiež\nnebolo sporné, že žalobca bol v čase od 23. októbra 2013 do 10. decembra 2013 a v čase od 7. marca\n2014 do 10. júna 2014 práceneschopný, ako aj to, že dňa 10. decembra 2013 prevzal od žalovaného\nvýpoveď a že sa dožadoval prideľovania práce počas výpovednej doby, ktorá mala skončiť dňa 31.\nmarca 2014. Okolnosť že dňa 30. mája 2014 žalobca písomne žalovanému oznámil, že považuje\nvýpoveď zo dňa 25. októbra 2013 za neplatnú a že trvá na ďalšom zamestnávaní takisto nebola medzi\nstranami sporná. Žalobca prevzal písomnú výpoveď z pracovného pomeru danú žalovaným zo dňa 25.\noktóbra 2013 osobne dňa 10. decembra 2013, čo preukazuje písomný zápis z odovzdania výpovede,\nz ktorého vyplýva aj to, že žalobca bol oboznámený aj s uznesením Predsedníctva CSP č. 314/10/2013\nzo dňa 24. októbra 2013, pričom s vyplatením odstupného nesúhlasil a dožadoval sa prideľovania\n\npráce počas výpovednej doby. Žalobca bol riadne s rozhodnutím žalovaného o prijatej organizačnej\nzmene oboznámený a to prvý deň po tom, čo nastúpil do práce k žalovanému, keďže bol v čase prijatia\nrozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene práceneschopný. V tejto súvislosti súd prvej inštancie\nako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že rozhodnutie žalovaného - uznesenie č. 314/10/2013\nzo dňa 24. októbra 2013 je nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil,\nže 21. zasadnutie Predsedníctva CPS sa riadne uskutočnilo dňa 24. októbra 2013. Súd prvej inštancie\nkonštatoval, že agenda týkajúca sa zmeny organizačnej štruktúry nie je síce vedená v programe 21.\nzasadnutia a ani v bode 5. Správa predsedu, avšak prihliadnuc na vôľu žalovaného, jeho ekonomickú\nsituáciu a v neposlednom rade i zaužívaný postup pri zmene organizačnej štruktúry ako i nijakým\nspôsobom nespochybnenú výpoveď D.. C. a svedkyne P.. Š., a v neposlednom rade aj dodané originály\nzápisu zasadnutia a výpovede ostatných svedkov (členov predstavenstva - tí vypovedali, že na zasadnutí\nbol predložený nový a starý ,,pavúk“ a že im bolo zo strany predsedníčky dané ústne vysvetlenie situácie)\nje zrejmé, a v tomto smere možné prihliadnuť aj na ,,pracovnú verziu“ správy predsedu (č.1. 357), kde\nje rukou dopísaný bod 6. Návrh na zmenu organizačnej štruktúry. Ak všetci svedkovia (v tomto smere\naj svedkyňa p. Š.) uviedli, že rokovali aj o zmene organizačnej štruktúry a boli im predložené návrhy\na materiály ohľadne starej a novej organizačnej zmene (,,pavúk“) a s prihliadnutím na vetu uvedenú v\nspodnej časti správy predsedu („vzhľadom na časový predstih predkladania správy táto bude doplnená o\naktuálne informácie priamo na zasadnutí“) i pozvánku zo dňa 18. októbra 2013 na 21. zasadnutie, kde z\nlogiky veci tento bod uvedený nemohol byť, súd prvej inštancie ustálil, že k zmene organizačnej štruktúry,\na najmä jej prerokovaniu a schváleniu došlo. Uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie zapadá do\nzistenej skutkovej mozaiky, kedy predstavitelia žalovaného riešili zlé hospodárske výsledky, pričom\nsamotný návrh v písomnej podobe (návrh uznesenia na zmenu organizačnej štruktúry) bol vyhotovený\naž priamo pred 21. zasadnutím predstavenstva, a preto nemohol byť tento návrh uvedený ani v pozvánke\nna toto zasadnutie. Pri rozhodovaní v prejednávanej veci súd prvej inštancie nezobral do úvahy čestné\nprehlásenia členov predstavenstva žalovaného, nakoľko tieto posúdil ako nie presvedčivé. Bola síce\ndaná vôľa týchto osôb svedčiť o skutočnostiach, ktorými boli svedkami (21. zasadnutie predstavenstva),\npričom ich výpovede sa hodnoverne dopĺňajú s ostatnými v spise založenými listinami, avšak predložené\nčestné vyhlásenia medzi ne nepatria. Bolo zrejmé, že ich svedkovia nevyhotovovali. Sú obsahovo\nidentické, jediný rozdiel medzi nimi je miesto a dátum podpisu (ak sa neráta iný typ písma). Samotná\nskutočnosť, že sú identické, nie je podľa názoru súd prvej inštancie síce vada ich presvedčivosti, najmä\npokiaľ ide o ich obsah a výpovede ich podpisovateľov v nadväznosti na iné vykonané dôkazy, avšak\nprinajmenšom roztržité a nepresvedčivé sú ale ich tvrdenia, kedy jeden tvrdil, že ho spísal sám, iný po\nporade s právnikom a pod.\n1.2. Súd prvej inštancie argumentoval, že aj keď je pravdou, že proces prijímania organizačnej\nzmeny bol u žalovaného značne kostrbatý, to samo osebe ale nemôže a ani nespôsobuje neplatnosť\nprijatých rozhodnutí. Ich platnosť, resp. rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nemožno\npreskúmavať z hľadiska platnosti. Súd nemá možnosť preskúmavať postup zamestnávateľa pri prijímaní\norganizačných zmien a preskúmavať priebeh zasadnutia zastupiteľstva. Pokiaľ vzniknú pochybnosti o\ntom, či zamestnávateľ vôbec prijal takéto rozhodnutie, súd sa môže zaoberať len tým, či zamestnávateľ\n(jeho orgán na to oprávnený) skutočne rozhodol o organizačnej zmene. Žalovaný však v konaní\npreukázal, že v otázke zmeny, resp. postupu prerokovania organizačnej štruktúry ide v jeho prípade\no zaužívanú prax, a to zápisom z 10. zasadnutia (č. 1. 383 a nasl.), kde v bode 5. Správa o činnosti\npredsedu, ods. 6 Zmena organizačnej štruktúry - bol predložený návrh na zmenu organizačnej štruktúry\nv aparáte CPS, pričom predstavenstvo CPS prerokovalo a schválilo predložený návrh organizačnej\nštruktúry s účinnosťou od 27. júna 2012 ako uznesenie č. 127/06/12. Za uvedené uznesenie vtedy\nhlasovali všetci členovia predstavenstva (aj svedkyňa Š.). Rovnakým spôsobom bol potom prerokovaný\naj návrh na zmenu organizačnej štruktúry na 21. zasadnutí dňa 24. októbra 2013, kde bolo prijaté, v\nkonaní sporované, uznesenie č. 314/10/13. Žalovaným prijaté uznesenie č. 314/10/13 nesledovalo iné\nako ním uvedené a zamýšľané ciele. Žalovaný ako zamestnávateľ (predstavenstvo ako príslušný orgán)\nprijatie organizačného opatrenia nepredstieral. Žalovaný v konaní preukázal reálnu úsporu plynúcu mu\nzo zrušeného miesta žalobcu (viď nižšie). Podľa uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 150/03 ochrana\nproti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania neznamená nemennosť takého zamestnaneckého alebo\nobdobného právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s ústavnými a zákonnými\nlimitmi na takýto postup zamestnávateľa. Takéto garancie z obsahu tohto základného práva nemožno\nvyvodiť a tieto záruky by boli aj proti zmyslu tohto základného práva. Vzhľadom na uvedené súd\nprvej inštancie uzavrel, že žalovaný riadne prijal uznesenie č. 314/10/13 o navrhnutej organizačnej\nzmene organizačnej štruktúry. Nejedná sa o zbavenie sa ,,nepohodlného“ zamestnanca. V konaní bolo\n\npreukázané vydanie rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene so všetkým čo k tomu patrí.\nPredmetná organizačná zmena okrem iného vyplýva aj z ,,pavúka“ s účinnosťou od 25. októbra 2013,\nkedy v porovnaní s organizačnou štruktúrou platnou od 27. júna 2012 došlo k zrušeniu 2 pracovných\nmiest, jedného neobsadeného a druhého obsadeného žalobcom. Žalovaný relevantnými listinami\npreukázal nevyhnutnosť, resp. potrebu tejto zmeny, nakoľko (okrem iného) aj v dôsledku postupného\nznižovania obsadenosti jeho budovy nájomníkmi vytváral stratu (č. 1. 190 - 192). Obsadenosť budovy\nklesla z pôvodných 79,90 % v 31. augusta 2012 na 45,41 % v 31. mája 2013 až na 40,52 % v 31. októbra\n2013. Z listín predložených žalovaným (č. 1. 180, 181, 184, 185, 367, 368) vyplynulo, že obsadenosť\nbudovy bola na konci roka 2012 na úrovni 78,60 %, čo oproti predchádzajúcim rokom predstavuje iba\nmierny pokles. Obsadenosť budovy k 31. mája 2013 potom už bola iba na úrovni 45,41 %. Nie je\npreto pravdou, že by žalovaný pristúpil k riešeniu situácie až po roku a pol od roku 2012. Obsadenosť\nbudovy mierne klesla aj v roku 2012, avšak podstatný prepad bol zaznamenaný až v roku 2013, na čo\nžalovaný reflektoval 19. a 20. zasadnutím s výsledkom prijatia organizačnej zmeny na 21. zasadnutí.\nTieto skutočnosti boli aj predmetom 19. a 20. zasadnutia predstavenstva (č. 1. 182 - 194, 369 - 381). Je\ntak zrejmé, že žalovaný riadne osvedčil svoje tvrdenia o nepriaznivom hospodárskom vývoji, v dôsledku\nktorého napokon aj prijal organizačnú zmenu s následnou výpoveďou pre žalobcu. Žalovaný preukázal\nprínos, respektíve zníženie prevádzkových nákladov so záverom o opodstatnenosti organizačnej zmeny\nz jeho strany. Z mandátnej zmluvy zo dňa 31. októbra 2013 a jej príloh (č. 1. 306 - 308) vyplýva mesačná\nodmena spoločnosti DRUTECHNA za správu, údržbu a opravy budovy vo výške 480 eur (400 eur +\n20 % DPH). Z vyjadrenia žalovaného (č. 1. 292 a nasl.) tiež vyplýva porovnanie nákladov uvedenej\nspoločnosti (4.800 eur ročne) s cenou práce žalobcu (10.321,90 eur ročne) s výsledkom úspory 5.521,90\neur ročne. Je tak zrejmá podstatná úspora; pre žalovaného je výhodnejšie zabezpečovať správu\nbudovy a jej údržbu externou spoločnosťou, čo v konečnom dôsledku znamená zabezpečenie zníženia\nsvojich nákladov (príp. straty) cestou zmeny organizačnej štruktúry a následnej výpovede žalobcovi.\nOrganizačná zmena sledovala cieľ znížiť stratu, resp. zabrániť jej ďalšiemu narastaniu. Táto zmena,\npodľa návrhu uznesenia zo dňa 24. októbra 2013 vypracovaného P.. P. Š., spočívala v zrušení dvoch\npracovných miest, a to ,,vzhľadom na ekonomické ukazovatele hospodárenia a šetrenie finančných\nprostriedkov“. Uvedené vyplýva aj zo zmeny organizačnej štruktúry (,,pavúk“), kde z novej organizačnej\nštruktúry účinnej od 25. októbra 2013 pri porovnaní so starou účinnou od 27. júna 2012 boli vypustené\ndve miesta: ,,správca budovy BA“ a ,,asistent predsedu“. Je tak zrejmé, že touto zmenou žalovaný nielen\nsledoval, ale aj dosiahol zefektívnenie práce a zníženie nákladov. Nadbytočnosť zamestnanca-žalobcu\nbola v konaní preto preukázaná. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný preukázal nemožnosť\nžalobcu zamestnávať, nakoľko po organizačnej zmene mu ostalo iba 1 voľné miesto, na ktoré však\nžalobca nespĺňal predpoklady. U žalovaného tak nebol priestor na opätovné zamestnanie žalobcu.\nRozsah prác, ktoré žalobca pôvodne vykonával boli zúžené, pričom tieto vykonáva externá firma, a to\ns menšími nákladmi, ako tomu bolo v prípade žalobcu (úspora cca 5.500 eur ročne). Pokiaľ žalobca\nargumentoval, že mu aj po výpovedi, teda vo výpovednej dobe bola prideľovaná práca a rozsah práce\nostal nezmenený, čím nie je preukázaná jeho nadbytočnosť súd prvej inštancie uviedol, že plynutie\nvýpovednej doby sa považuje za trvanie pracovného pomeru, počas ktorého je zamestnanec i naďalej\npovinný vykonávať prácu v zmysle pokynov zamestnávateľa a zamestnávateľ je povinný mu prideľovať\nprácu (čl. 5 Zákonníka práce - zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti\nvyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov). V prejednávanej veci došlo ku skončeniu pracovného pomeru\nžalobcu podľa pravidiel vyplývajúcich zo Zákonníka práce. Ochrana zamestnanca, ktorá, ako už bolo\nuvedené vyššie, vyplýva z čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj Dohovoru medzinárodnej\norganizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982 (pričom ide\no medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi) a je zabezpečená prostredníctvom Zákonníka\npráce, neznamená nemennosť zamestnaneckého pomeru ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s\nprávnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa. Postup žalovaného voči žalobcovi bol v\nsúlade so zákonnými limitmi a bol dôsledkom skutočnosti, že nezávisle na vôli žalobcu sa zamestnávateľ\nrozhodol zmeniť svoju organizačnú štruktúru s výsledkom zrušenia dvoch pracovných pozícií, pričom\njedna z nich bola aj pozícia žalobcu. Ak teda táto otázka bezprostredne súvisí s nadbytočnosťou\nzamestnanca, pričom ten nadbytočný v dôsledku zmeny organizačnej štruktúry je, je splnená aj táto\npodmienka. Organizačnou zmenou boli zrušené dve miesta (jedno obsadené, druhé neobsadené),\npričom žalovaný zrušené miesta neobnovil, nevytvoril ich opätovne a pri prijímaní organizačnej zmeny\nnekonal účelovo. Žalovaný touto zmenou nesledoval iné ciele, okrem cieľu zabrániť prehlbovaniu ďalších\nstrát. Ako nepreukázané vyhodnotil súd prvej inštancie námietky žalobcu o dodatočnom vyhotovovaní\nmateriálov žalovaným. Žalovaný tvrdenia vyvrátil predloženými overenými fotokópiami ich originálov (č.\n1. 348 a nasl.), pričom ich obsah plne korešponduje so závermi plynúcimi z vykonaného dokazovania,\n\nresp. dáva ucelenú a nadväzujúcu odpoveď na sporné otázky v prejednávanej veci. Na záver ešte\nsúd prvej inštancie zhrnul, že výpoveď bola písomná, riadne žalobcovi doručená, a obsahovala\ndostatočne konkrétny a skutkovo vymedzený dôvod, ktorým bolo zrušenie pracovného miesta žalobcu\nv dôsledku organizačnej zmeny. Súd prvej inštancie po opätovnom dôkladnom zvážení skutkového\nstavu (po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom), po riadnom doplnení dokazovania a vyhodnotení\ndôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, z dôvodov vyššie uvedených, žalobu ako\nnedôvodnú zamietol, nakoľko žalovaný (ako silnejšia strana v pracovnoprávnych sporoch, ktorú ťaží\ndôkazné bremeno), preukázal splnenie všetkých podmienok potrebných na platnosť výpovede z dôvodu\norganizačných zmien. nadbytočné. Žaloba žalobcu bola z uvedených dôvodov zamietnutá. O nároku\nžalovaného na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 odsek 1 zákona č.\n160 /2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu vec prejednal na odvolacom\npojednávaní, na ktorom v zmysle § 385 odsek 1 a § 384 odsek 3 CSP doplnil dokazovanie obsahom\nlistiny - potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu vystavenej dňa 9. decembra 2013 (č. l.\nspisu - 500) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudkom z 22. júna 2022\nsp. zn. 2CoPr/1/2021 rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 CSP potvrdil; žalovanému priznal\nvoči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n2.1. Uviedol, že Zákonník práce výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) umožňuje zamestnávateľom,\naby regulovali počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnávali len taký\npočet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá ich potrebám. Súd prvej inštancie\nsprávne argumentoval, že v konaní o žalobe o určenie neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa §\n63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce súd neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej\nzmene, (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/33/2008 z 1. mája 2009),\npretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, ale iba\nskutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný právny úkon\n(skončenie pracovného pomeru). Pokiaľ ale vzniknú pochybnosti, či zamestnávateľ skutočne rozhodol\no organizačnej zmene, musí sa súd okolnosťou, či rozhodnutie bolo skutočne prijaté zaoberať.\n2.2. V prejednávanej veci žalobca rozporuje, že na základe rozhodnutia Predstavenstva žalovaného č.\n314/10/2013 zo dňa 24. októbra 2013 nemožno vyvodiť záver, že u žalovaného došlo k zmene jeho úloh,\ntechnického vybavenia alebo k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce\nalebo došlo k iným organizačným zmenám, pretože z textu rozhodnutia č. 314/10/2013 - „prerokovalo a\nschvaľuje predložený návrh organizačnej štruktúry CPS s účinnosťou od 25. októbra 2013“ nie je zrejmé\no akú organizačnú zmenu v štruktúre žalovaného išlo a aký bol jej účel a tvrdí, že listina - návrh na\nzmenu organizačnej štruktúry žalovaného, bola vyhotovená dodatočne. Toto tvrdenie opiera o výpoveď\nsvedkyne T. Š..\n2.3.\nZo záverov vyslovených v zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, č. k.\n2CoPr/9/2017-219 zo dňa 28. februára 2018 je zrejmé, že súd prvej inštancie mal zistiť, aká organizačná\nzmena mala byť uznesením č. 314/10/13 prijatá na 21. zasadnutí predstavenstva žalovaného, keďže\nsú pochybnosti o prerokovaní organizačnej zmeny v takej podobe, akú tvrdí žalovaný, čím bola\nnevyhnutnosť prijatia organizačnej zmeny členom predstavenstva odôvodňovaná, v čom konkrétne má\nnavrhnutá organizačná zmena spočívať.\n2.4. Listina - návrh na zmenu organizačnej štruktúry žalovaného, ktorý mal byť prerokovaný na 21.\nzasadnutí predstavenstva žalovaného dňa 24.10.2013 obsahuje zdôvodnenie návrhu a udáva, „že\nvzhľadom na ekonomické ukazovatele hospodárenia a šetrenie finančných prostriedkov navrhujeme\nprijať organizačnú zmenu, a to zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce.\nRušia sa 2 pracovné miesta: „asistent predsedu, redaktor časopisu“ a „správca budovy BA, údržbár,\nkurič, vodič, zásobovač.“ Súd prvej inštancie sa s námietkou žalobcu vo vzťahu k prerokovaniu návrhu\nzmeny organizačnej štruktúry žalovaného po doplnení dokazovania riadne vysporiadal, keď poukázal\nna to, že pozvánka na zasadnutie predstavenstva žalovaného dňa 24. októbra 2013 neobsahovala\nv rámci oznámenia programu bod týkajúci sa zmeny organizačnej štruktúry, nakoľko je datovaná\ndňom 18. októbra 2013. Návrh zmeny organizačnej štruktúry bol vyhotovený P.. P. Š., pričom bol\nvyhotovený neskôr (výpoveď svedkyne č. l. spisu 175). Predmetný návrh bol predložený na zasadnutie\npredstavenstva dňa 24. októbra 2013 predsedníčkou predstavenstva a následne prerokovaný čo\n\ndokumentujú výpovede nielen svedkov (členov predstavenstva) D.. F. P., D.. F. O., D.. F. A.Š., D.. Ľ. Q.,\nale aj svedka D.. P. A., vo vzťahu ku ktorému súd prvej inštancie obsah jeho výpovede zaznamenanej\nv zápisnici z pojednávania zo dňa 16. marca 2016 konfrontoval so zvukovým záznamom, podľa\nktorého svedok doslovne predniesol „my sme sa stretli týždeň predtým (poznámka odvolacieho súdu\n- s predsedníčkou predstavenstva), aby sme toto prerokovali a potom s tým prišla na predsedníctvo\npriamo“ a svedka D.. B. Č.. Nakoniec uvedené vyplýva aj z výpovede svedkyne p. T. Š., ktorá\npotvrdila, že predsedníčka predstavenstva v rámci informovania o správe a činnosti návrh organizačnej\nštruktúry dokumentovaný grafickým nákresom tzv. pavúkom predložila. Samotné formálne nedostatky\nspojené s rokovaním o predmetnom návrhu nemôžu spôsobiť neplatnosťprijatého rozhodnutia. Súd\nprvej inštancie správne doplnil, že vierohodnosť výpovede svedkov (členov predstavenstva a P.. P. Š.)\nnie je spôsobilé spochybniť nepredloženie zvukového záznamu z predmetného zasadnutia. Tvrdenie\nsvedkyne T. Š. o tom, že z každého zasadnutia sa vyhotovoval zvukový záznam nekorešponduje s\nčlánkom 20 bod 6 stanov žalovaného, podľa ktorého sa zvukový záznam vyhotovuje len na žiadosť\nčlena orgánu prítomného na zasadnutí. Členovia predstavenstva, okrem p. T. Š. svedecky potvrdili,\nže zvukový záznam zo zasadnutia predstavenstva vyhotovený nebol. Podľa zápisu zo zasadnutia\npredstavenstva zo dňa 24.10.2013 o vyhotovenie záznamu nikto z prítomných nepožiadal, teda ani\np. T. Š., ktorá túto skutočnosť mala právo namietať pri schvaľovaní tohto zápisu na nasledujúcom\nzasadnutí dňa 4. decembra 2013. Z uvedených dôvodov tvrdenie žalobcu o dodatočnom vypracovaní\nnávrhu uznesenia schvaľovaného predstavenstvom žalovaného pod číslom 314/10/13 a tvrdenie, že z\nuznesenia predstavenstva č. 314/10/13 nie je zrejmé o akú organizačnú zmenu v štruktúre žalovaného\nišlo a aký bol jej účel, nie sú opodstatnené. Obsah samotného prijatého uznesenia pod číslom\n314/2013 je potrebné vykladať v kontexte okolností skutkového deja, ktoré popri návrhu na zmenu\norganizačnej štruktúry dopĺňajú aj závery z 19. a 20. zasadnutia predstavenstva v roku 2013, na ktorých\nsa preberala otázka využiteľnosti nehnuteľnosti, s ktorou sa spájal výkon práce žalobcu. Skutkové\nvymedzenie organizačnej zmeny žalovaného účinnej od 25. októbra 2013 objasňujú listinné doklady,\nktoré predchádzali prijatiu rozhodnutia (návrh zmeny organizačnej štruktúry a jej grafická schéma) a je\nz nich jasne zrejmý zámer konajúceho a dôsledky tohto rozhodnutia. Žalobca bol s týmto rozhodnutím\nžalovaného dňa 10. decembra 2013 oboznámený, čo aj on sám písomne potvrdil. Z uvedeného potom\nvyplýva, že doplnením dokazovania a vyhodnotením jeho výsledkov v celkových súvislostiach boli v\nsúdenej veci odstránené pochybnosti o prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene žalovaným za účelom\núspory finančných prostriedkov.\n2.5. Krajský súd uviedol, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorú dal žalovaný žalobcovi z dôvodu\nnadbytočnosti by mohla byť neplatná len v prípade, ak rozhodnutie žalovaného nebolo prijaté\nk dosiahnutiu zmeny jeho úloh, technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov za účelom\nzvýšenia efektívnosti práce alebo inej organizačnej zmeny, pomocou ktorej mal byť regulovaný počet\nzamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby žalovaný aj naďalej zamestnával len taký počet\nzamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám, a podľa svojho obsahu\nalebo účelu smerovalo k inému cieľu. O príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej zmene\na nadbytočnosťou zamestnanca ide vtedy, ak realizácia rozhodnutia o organizačnej zmene bolo\nbezprostrednou príčinou nadbytočnosti zamestnanca. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že\nzrušenie pracovného miesta žalobcu - údržbár, kurič, vodič, zásobovač, bolo racionalizačným opatrením,\nktorého prínosom bolo zníženie mzdových nákladov, respektíve prevádzkových nákladov v porovnaní\ns nákladmi vynaloženými na plnenie týchto úloh prostredníctvom zmluvného (externého) dodávateľa\nrádovo vo výške cca 5.500 eur ročne, z čoho je zrejmé, že dôvod skončenia pracovného pomeru sledoval\nciele uvedené v napadnutej výpovedi. Žalobca neopodstatnene namieta nedostatok príčinnej súvislosti\nmedzi nadbytočnosťou žalobcu a rozhodnutím žalovaného o organizačnej zmene, keď pracovná pozícia\nžalobcu v dôsledku organizačnej zmeny bola síce zrušená s účinnosťou od 25.10.2013, ale žalovaný\nprideľoval žalobcovi práce údržbárskeho charakteru aj po tomto termíne. Je pravdou, že pracovný pomer\nžalobcu skončil výpoveďou až po dni, v ktorom organizačná zmena skutočne nastala, ale príčinná\nsúvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a medzi nadbytočnosťou v danom prípade prítomná\nbola. V konaní nebolo sporným, že žalovaný sa rozhodol práce, ktoré bol povinný podľa pracovnej zmluvy\nrobiť žalobca zabezpečovať si subdodávateľsky a k času začatia plynutia výpovednej doby žalobcu\nuzavrel žalovaný aj zmluvný vzťah na ich realizáciu s treťou osobou. Sporným nebolo ani to, že pokiaľ\nžalobca pridelil žalovanému počas plynutia výpovednej doby určitý rozsah prác podľa jeho pracovnej\nzmluvy, stalo sa tak na jeho žiadosť. Takýto skutkový stav potom nasvedčuje tomu, že rozhodnutie\no organizačnej zmene žalovaného sledovalo účel efektívnosti práce, nepopiera nadbytočnosť žalobcu\npre žalovaného, a teda v danej veci nešlo o rozhodnutie žalovaného, ktorým by nesledoval účel\n\npredpokladaný ustanovením § 63 odsek 1 písmeno b) Zákonníka práce. Príčinná súvislosti medzi\nnadbytočnosťou žalobcu na ktorého dopadli dôsledky rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene je\npreto v predmetnej veci daná.\n2.6. Pokiaľ by dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu mala byť argumentácia\nžalobcu o tom, že výpoveď z pracovného pomeru mu bola daná v ochrannej dobe, táto by nemohla byť\núspešná. Z obsahu potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu (č. l. spisu - 500) vyplýva,\nže žalobca bol neschopný práce od 23. októbra 2013. Schopným práce sa stal od 10. decembra 2013\na tento deň je aj dňom nástupu žalobcu do zamestnania. To znamená, že v čase doručenia výpovede\ndňa 10. decembra 2013 žalobcovi zo strany žalovaného, žalobca už v ochrannej dobe nebol.\n2.7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie\nrešpektoval právny názor vyslovený v skoršom rozhodnutí odvolacieho súdu, v prejednávanej veci zistil\nskutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto\naj správne právne posúdil. Na základe odvolania žalobcu nebolo možné dospieť k odlišnému právnemu\nposúdeniu veci odvolacím súdom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 odsek 1, 2\nCSP ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §\n255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech,\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 odsek 2 CSP\no výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie (ďalej len „dovolateľ“), ktorého prípustnosť\na dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V zmysle\n§ 420 písm. f) CSP namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu\nv jeho zrušujúcom uznesení a rozhodol v rozpore s ním a odvolací súd vydaním napadnutého\nrozsudku úplne zmenil svoj právny názor pri totožnom skutkovom a právnom stave a pre dovolateľa\nvyznieva nepochopiteľne bod 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Má za to, že\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostačujúce, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Odvolací\nsúd sa v rozsudku relevantným spôsobom nevysporiadal s podstatnými argumentami žalobcu a svoje\nrozhodnutie založil prevažne na jednostranných tvrdeniach žalovaného v pozícii zamestnávateľa ako\nsilnejšej strany sporu a na svedeckých výpovediach svedkov, ktorí majú pozitívny vzťah k žalovanému.\nMá za to, že v situácii, kedy nebolo možné presvedčivým spôsobom preukázať prijatie organizačnej\nzmeny u dovolateľa v priamej príčinnej súvislosti s nadbytočnosťou žalobcu, pretože zo zisteného\nskutkového stavu vyplývali dôvodné pochybnosti o jej prijatí, mal odvolací súd tieto skutočnosti\nvyhodnotiť na ťarchu žalovaného ako silnejšej strany v individuálnom pracovnom spore.\n3.1. Nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP odvolacím súdom vidí\ndovolateľ v nesprávnom riešení ním vymedzených právnych otázok oboma súdmi nižšej inštancie a\nto: odklon od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prezentovanej v rozhodnutí sp. zn. 6 Cz/1/1991\nz 29.01.1991, (R 3/1992) a poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku: ,,zo zápisnice zo zasadnutia\npredstavenstva zo 17. 12. 1987 vyplývalo, že pod bodom 4. bola prejednávaná otázka rozvrhu funkcií\naparátu zväzu na rok 1988. Predstavenstvo uznesením rozhodlo, že schvaľuje rozvrh funkcií aparátu na\nrok 1988 a splnomocňuje predsedu vykonať potrebné úpravy v rozvrhu funkcií aparátu zväzu v priebehu\nroka 1988. Z uvedenej listiny však nemožno jednoznačne a nepochybne usúdiť, či a ako rozhodlo\npredstavenstvo o rozvrhu funkcií aparátu zväzu na rok 1988 a či rozhodlo aj o zrušení funkcie, ktorú\nzastávala žalobkyňa. Bolo preto potrebné, aby súd venoval dokazovaniu tejto skutočnosti pozornosť.\nNajmä sa javilo vhodným zaobstarať uvedený rozvrh funkcií, prípadne aj vypočuť ako svedkov tých\nčlenov predstavenstva, ktorí sa na zasadaní 17. decembra 1987 zúčastnili. Len z obsahu samotnej\nzápisnice z tohoto zasadania sa nedá zistiť o aké organizačné zmeny malo ísť, prípadne aké funkcie mali\nbyť na rok 1988 zrušené. Súd si mal v tomto prípade zadovážiť návrh, ktorý sa ohľadne bodu 4 zápisnice\npredkladal na prerokovanie predstavenstvu. Ak by totiž o zmene v organizácii práce nerozhodovalo\npredstavenstvo, ale len predseda, neišlo by o rozhodnutie príslušného orgánu a zmenu by nebolo možno\nkvalifikovať ako rozhodujúcu vo vzťahu k výpovedi.“\n3.2. Dovolateľ má za to, že prejednávaný prípad je obdobným prípadom jeho, keďže zo zápisu z 21.\nzasadnutia predstavenstva žalovaného vôbec nie je zrejmé, aká organizačná zmena mala byť prijatá\na nie je z nej ani zrejmé, či sa mala týkať žalobcu. V tomto prípade síce žalovaný predložil návrh\n\nna zmenu organizačnej štruktúry, ale v konaní nepreukázal, že bol tento návrh skutočne predložený\nna predmetnom zasadnutí. Keďže samotná predsedníčka predstavenstva žalovaného toto neurčité a\nnepreskúmateľné uznesenie predstavenstva žalovaného o prijatí organizačnej zmeny vnímala iba ako\nsvoje poverenie na prijatie konkrétnej organizačnej zmeny, tak nešlo o rozhodnutie príslušného orgánu,\nv dôsledku čoho takto prijatú organizačnú zmenu nemožno kvalifikovať ako rozhodujúcu vo vzťahu k\nvýpovedi.\n3.3. Odklon od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vidí dovolateľ aj od rozhodnutia sp. zn.\n1Cdo/124/2010 zo dňa 31. októbra 2011, v ktorom dovolací súd uviedol nasledovné: „V súlade s § 61 ods.\n2 druhou vetou Zákonníka práce zamestnávateľ dôvod výpovede musí vo výpovedi skutkovo vymedziť\ntak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemôže\ndodatočne meniť (§ 61 ods. 2 tretia veta Zákonníka práce).\n3.4. Je názoru, že výpovedný dôvod použitý vo výpovedi z pracovného pomeru je charakterizovaný\nskutkovým vymedzením; súd pri posúdení, o aký výpovedný dôvod ide, vychádza zo skutkového\nvylíčenia tohto dôvodu. Ako dôvod vo výpovedi právne kvalifikoval zamestnávateľ, nie je samo osobe\nrozhodujúce; je vecou súdu, aby posúdil, ktorý v Zákonníku práce uvedený výpovedný dôvod bol\nskutkovým opísaním dôvodu výpovede naplnený. V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ\nv písomnej výpovedi z pracovného pomeru žalobcovi skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podal\nako nadbytočnosť na základe rozhodnutia predstavenstva. Výkladom takto prejavenej vôle bez nutnosti\ndoplnenia o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej organizačnej zmene u žalovaného\nmalo dôjsť a na základe ktorého písomného rozhodnutia jeho predstavenstva sa tak malo stať; v čom\nkonkrétne má spočívať nadbytočnosť žalobcu. Vymedzenie výpovedného dôvodu nadbytočnosti žalobcu\nje natoľko skutkovo vágne a neúplné (neurčité), že má za následok neplatnosť výpovede. Na tento\nzásadný nedostatok výpovede (neurčitosť prejavu vôle) a jeho dôsledok - neplatnosť posudzovanej\nvýpovede správne poukázal vo svojom rozsudku odvolací súd. S názorom odvolacieho súdu, že výpoveď\ndaná žalobcovi je neplatná, sa preto dovolací súd stotožňuje.\n3.5. Odklon od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vidí dovolateľ aj od rozhodnutia sp. zn.\n15MCdo/17/2008 zo dňa 13.10.2009, v ktorom dovolací súd uviedol: „Dôvod výpovede musí byť v\npísomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré\nvedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli\npochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru\nuplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu\nhmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol\nurčitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného\ndôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť.\nSkutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli\nurčité a zrozumiteľné. Nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného\npomeru.“\n3.6. Dovolateľ má za to, že v prejednávanej veci z doručenej výpovede z pracovného pomeru sa mohol\ndozvedieť iba to, že sa ruší jeho funkcia. Nemohol sa však dozvedieť, v čom mala táto organizačná\nzmena spočívať, o aký druh organizačnej zmeny malo ísť a ani to, či mala táto organizačná zmena priamu\nsúvislosť s jeho pracovným miestom. Dokonca ani uznesenie predstavenstva žalovaného, na ktoré\nodôvodnenie výpovede odkazuje, tieto skutočnosti neobsahuje. Odvolací súd mal vychádzať z právneho\nnázoru, podľa ktorého takéto odôvodnenie výpovede z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods.\n1 písm. b) Zákonníka práce nie je riadnym skutkovým vymedzením zákonného výpovedného dôvodu\nv zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce v takom rozsahu, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným\ndôvodom a aby nebolo možné ho dodatočne meniť a podľa ktorého nie je možné akceptovať, aby\nzamestnávateľ dodatočne po skutkovej stránke konkretizoval výpovedný dôvod.\n3.7. Dovolateľ napokon požiadal v zmysle § 444 ods. 2 CSP o odklad právoplatnosti napadnutého\nrozsudku z dôvodov hodných osobitného zreteľa až do rozhodnutia o podanom dovolaní. Žalovaný si\nvoči žalobcovi v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 19C/292/2014 uplatnil titulom\nzmluvnej pokuty na základe nájomnej zmluvy služobného bytu sumu 1.751,02 €. Tento nárok odôvodnil\ntým, že žalobca mal po skončení pracovného pomeru so žalovaným neoprávnene užívať služobný\nbyt. Keďže medzi stranami je spornou skutočnosťou, či bol pracovný pomer skončený platne, tak súd\n\nprvej inštancie svojim uznesením č. k. 19C/292/2014-44 zo dňa 03. marca 2015 prerušil konanie až do\nprávoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Toto uznesenie\nbolo následne potvrdené uznesením odvolacieho súdu č. k. 14Co/267/2015-53 zo dňa 14. októbra 2015.\n3.8. Dovolateľ tiež podal návrh na uplatnenie § 257 CSP v prípade odmietnutia alebo zamietnutia\ndovolania z dôvodov hodných osobitného zreteľa a nepriznania náhrady trov dovolacieho konania\nžiadnej zo strán konania. Ak by dovolací súd odmietol alebo zamietol dovolanie, tak žalobca by musel\nžalovanému zaplatiť vzhľadom na jeho majetkové pomery značne vysokú náhradu trov konania už\nlen vzhľadom na trovy konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom. Ak by bola\ndovolateľovi uložená ešte aj povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, tak\ntakéto rozhodnutie by znamenalo pre neho neprimeranú tvrdosť. Vzhľadom na uvedené dovolateľ žiadal\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne rozsudok odvolacieho\nsúdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s priznaním nároku na náhradu trov\nodvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n4. Posúdením návrhu dovolateľa o odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia najvyšší\nsúd nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu v zmysle ustanovenia § 444 ods. 2 CSP, a preto v\nsúlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup\nz ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS\n158/2022, IV. ÚS 442/2022).\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n5.1. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n5.2. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n5.3. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n5.4. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n5.5. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n5.6. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\n\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n6. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal, že\nsúd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení a\nrozhodol v rozpore s ním a odvolací súd vydaním napadnutého rozsudku úplne zmenil svoj právny\nnázor pri totožnom skutkovom a právnom stave a pre dovolateľa vyznieva nepochopiteľne bod\n22. odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Má za to, že odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia je nedostačujúce, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Odvolací súd sa v rozsudku\nrelevantným spôsobom nevysporiadal s podstatnými argumentami žalobcu a svoje rozhodnutie založil\nprevažne na jednostranných tvrdeniach žalovaného v pozícii zamestnávateľa ako silnejšej strany sporu\na na svedeckých výpovediach svedkov, ktorí majú pozitívny vzťah k žalovanému. Má za to, že v situácii,\nkedy nebolo možné presvedčivým spôsobom preukázať prijatie organizačnej zmeny u dovolateľa v\npriamej príčinnej súvislosti s nadbytočnosťou žalobcu, pretože zo zisteného skutkového stavu vyplývali\ndôvodné pochybnosti o jej prijatí, mal odvolací súd tieto skutočnosti vyhodnotiť na ťarchu žalovaného\nako silnejšej strany v individuálnom pracovnom spore.\n7. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv\nna nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n7.1. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n7.2. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na\nspravodlivý proces.\n\n7.3. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nspĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP) a preto\nho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku\nzodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí\nodôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú\ninterpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj\núvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia\nodvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. Z odôvodnenia\nrozhodnutia krajského súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a úvah vychádzal, keď dospel k záveru,\nže rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne a preto ho podľa ust.\n§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil.\n7.4. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zosumarizoval ustálený skutkový stav\na poukázal, že prvoinštančný súd vychádzal zo záverov vyslovených v zrušujúcom rozhodnutí\nKrajského súdu v Bratislave, č. k. 2CoPr/9/2017-219 zo dňa 28. februára 2018 a zistil a ustálil,\naká organizačná zmena mala byť uznesením č. 314/10/13 prijatá na 21. zasadnutí predstavenstva\nžalovaného (pretože boli pochybnosti o prerokovaní organizačnej zmeny v takej podobe, akú tvrdí\nžalovaný), čím bola nevyhnutnosť prijatia organizačnej zmeny členom predstavenstva odôvodňovaná\na v čom konkrétne má navrhnutá organizačná zmena spočívať. Z odôvodnení rozhodnutí súdov\n(odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej /kompletizujúcej/ jednote (viď rozhodnutia\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých\nskutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval\nodvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci\nvýrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza,\nako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobcu, zhrnutie podstatných skutkových\ntvrdení a právnych argumentov, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozsudok súdu prvej inštancie\npovažuje za vecne správny, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v\nreakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu nevyplýva nejasnosť a nezrozumiteľnosť, či nepresvedčivosť, ani taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,\npodstaty a zmyslu. Odvolací súd sa vysporiadal vo svojom odôvodnení so všetkými podstatnými\nnámietkami žalobcu, obsahovo totožnými s tými, ktoré boli vznesené aj v podanom dovolaní, a týkajúcich\nsa odňatia možnosti konať resp. porušenia práva na spravodlivý proces. V uvedenom smere dostal\nžalobca dostatočné a zrozumiteľné vysvetlenie.\n7.5. Dovolací súd poukazuje, že záväznosť právneho názoru súdu vyššej inštancie, ktorý súd vyššej\ninštancie uviedol v zrušovacom rozhodnutí, spôsobuje, že súd nižšej inštancie je pri ďalšom rozhodovaní\nv danej veci týmto názorom viazaný. To znamená, že súd nižšej inštancie už nemá naďalej voľnú úvahu\npri právnom posúdení skutkového stavu v danom spore a je povinný riadiť sa právnym posúdením\nsúdu vyššej inštancie a na jeho základe spor rozhodnúť. V tomto prípade hovoríme o kasačnej\nzáväznosti zrušovacieho rozhodnutia, v zmysle ktorej je súd nižšej inštancie povinný bezvýhradne sa\npodriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie vyslovenému v zrušovacom rozhodnutí. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v tejto súvislosti už niekoľkokrát judikoval, že pri kasačnom rozhodnutí neexistuje\npre súd nižšej inštancie priestor na právny dialóg alebo úvahy o tom, či je záväzný právny názor\nsprávny, fundovaný alebo úplný. Aj napriek vyššie uvedenému však právna teória a judikatúra akceptujú\nniekoľko výnimočných prípadov, kedy súd nižšej inštancie nie je povinný riadiť sa právnym názorom\nsúdu vyššej inštancie. Konkrétne ide najmä o tieto prípady: zmena zisteného skutkového stavu (základu)\nveci, odlišné posúdenie prejudiciálnej otázky, zmena právnej úpravy. Odvolací súd je v zmysle § 383\nCSP <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=4375974&f=3> viazaný skutkovým stavom tak, ako\nho zistil súd prvej inštancie, ak sám dokazovanie nezopakuje alebo ho nedoplní podľa § 384 CSP\n<https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=4375977&f=3>. Z tohto dôvodu aj právny názor obsiahnutý\nv zrušovacom rozhodnutí súdu vyššej inštancie vychádza zo skutkového stavu veci, ktorý bol zistený\nsúdom nižšej inštancie - v prípade odvolacieho súdu to platí len vtedy, ak odvolací súd sám dokazovanie\nnezopakuje alebo ho nedoplní. V konaní na súde nižšej inštancie, ktoré nasleduje po zrušení jeho\nrozhodnutia, sa však môže zistený skutkový stav veci zmeniť. Nie je napríklad vylúčené, že súd nižšej\ninštancie vykoná aj ďalšie dôkazy, na základe ktorých zistí také skutkové okolnosti, pri ktorých pôvodne\naplikovaná právna norma už neprichádza do úvahy. Za takýchto okolností je nemysliteľné, aby bol súd\n\nnižšej inštancie viazaný takým právnym názorom, ktorý súd vyššej inštancie vyjadril vo vzťahu k pôvodne\nzistenému skutkovému stavu veci. Naopak, je povinnosťou súdu nižšej inštancie, aby samostatne\nposúdil novo zistený skutkový stav veci. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania,\nale pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP). Pokiaľ nastane procesná\nsituácia, že odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie,\nstrany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové (ďalšie) dôkazy, bez toho, aby boli\nobmedzované tým, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie túto možnosť nevyužili;\núčinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania tým nie sú dotknuté.\n7.6. K porušeniu práva na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu\n(§ 420 písm. f) CSP) malo podľa dovolateľa dôjsť tiež prekvapivosťou a nepreskúmateľnosťou\nprávnych záverov odvolacieho súdu, ktorý sa neriadil vlastným právnym názorom vysloveným v\nskoršom zrušujúcom rozhodnutí. Dovolací súd k tomu uvádza, že v praxi nie je vylúčená situácia,\nže odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, ktorý súd prvej inštancie\nnásledne (povinne) pretaví do svojho rozhodnutia, avšak odvolací súd po podaní odvolania tento\nsvoj vlastný právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného\nskutkového stavu a pod.) a rozhodne inak. Už staršia rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R\n68/1971) pripustila, aby odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor vyjadrený v predchádzajúcom\nzrušujúcom uznesení zmenil, nakoľko z Občianskeho súdneho poriadku <https://www.epi.sk/form/\ngoto.ashx?t=26&p=1009622&f=3>nevyplýva viazanosť vlastným právnym názorom. Keďže ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1009622&f=3>ohľadom\nkasačnej záväznosti rozhodnutí súdov vyššej inštancie sú obsahovo totožné s ustanoveniami v CSP\n<https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=4374328&f=3>, je táto judikatúra použiteľná aj pre nový\nprocesný kódex. Táto názorová línia sa presadila aj po spoločensko-politických zmenách po r. 1989,\na to „predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti\nviazaný len zákonom“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky 3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS\n46/2013). Z týchto dôvodov je a priori vylúčené, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\ntakým procesným postupom odvolacieho súdu, ktorý po podaní druhého odvolania zmení svoj záväzný\nprávny názor na vec vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a to predovšetkým vtedy, ak\nmedzitým dôjde k zmene zisteného skutkového stavu veci, alebo ak si odvolací súd uvedomí, že by\nnebolo legitímne a ústavne akceptovateľné, aby zotrval na právnom názore, o nesprávnosti ktorého\nsa medzitým presvedčil. Dovolací súd dopĺňa, že pre odvolací súd nevyplýva z ust. § 391 ods. 2 CSP\njeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd môže svoj skorší záväzný právny názor\nzmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými\npredpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ktorým tento jeho skorší názor nerešpektoval. Zmenu skoršieho názoru (v zásade\nnežiaducu) nemožno považovať za nepatričnú, predovšetkým na ústavnoprávny princíp nezávislosti\nsudcu, ktorá je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. Opodstatneným dôvodom odlišného právneho\nnázoru môže byť okrem iného aj ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo\nústavného súdu (pozri III. ÚS 46/2013).\n7.7. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a\nvrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že bude úlohou súdu prvého stupňa vykonať ďalšie dokazovanie v\npredmetnej veci, čo súd aj realizoval a nanovo vykonal rozsiahle dokazovanie najmä výsluchom svedkov\nčlenov predstavenstva žalovaného a taktiež bolo do spisu založené aj rozsiahle množstvo písomných\ndôkazov. Na základe takto zisteného a doplneného skutkového a právneho stavu prvoinštančný súd\nnanovo rozhodoval. Je nepochybné a zrejmé, že v ďalšom konaní, teda po vrátení veci na prvoinštančný\nsúd bolo zo strany tohto súdu vykonané rozsiahle dokazovanie, preto je logické a vyplýva to aj z\njudikatúry, že predchádzajúci názor súdu nie je možné dodržať dogmaticky a je treba pri ďalšom\nrozhodovaní súdu zohľadniť aj novo vykonané dôkazy. Z tohto dôvodu aj právny názor obsiahnutý v\nzrušovacom rozhodnutí súdu vyššej inštancie vychádza zo skutkového stavu veci, ktorý bol zistený\nsúdom nižšej inštancie a pretože dokazovanie bolo v tejto konkrétnej veci značne rozšírené a doplnené,\nodvolací súd pri svojom novom rozhodovaní vo veci samej je povinný zohľadniť aj novo vykonané\ndokazovanie, naviac, keď toto sám požadoval. Za takýchto okolností je nemysliteľné, aby bol súd nižšej\ninštancie viazaný takým právnym názorom, ktorý súd vyššej inštancie vyjadril vo vzťahu k pôvodne\nzistenému skutkovému stavu veci. Naopak, je povinnosťou súdu nižšej inštancie, aby samostatne\nposúdil novo zistený skutkový stav veci. Dovolací súd na základe zisteného má za to, že odvolací súd\nsa neodklonil od svojho predchádzajúceho právneho názoru, pričom odvolací súd najmä žiadal vykonať\n\ndoplnenie dokazovania. Taktiež je potrebné poznamenať, že prvostupňový súd nijakým spôsobom\nzásadne nemenil svoj právny názor, pričom plne zohľadnil a vyhodnotil predchádzajúce rozhodnutie\nodvolacieho súdu, postupoval v jeho intenciách a po vykonaní dokazovania nanovo riadne a náležite\nrozhodol. Doplnením dokazovania súdom prvej inštancie na základe požiadavky odvolacieho súdu,\nvyhodnotením jeho výsledkov v celkových súvislostiach bolo preukázané riadne prijatie rozhodnutia o\norganizačnej zmene za účelom úspory finančných prostriedkov, teda išlo o racionalizačné opatrenie\nžalovaného, ktorého prínosom bolo zníženie prevádzkových nákladov. V konaní tiež bola preukázaná\npríčinná súvislosti medzi nadbytočnosťou žalobcu, na ktorého dopadli dôsledky rozhodnutia žalovaného\no organizačnej zmene. Akékoľvek námietky žalobcu ohľadom porušenia princípu právnej istoty sú\nnedôvodné, pretože doplnením dokazovania bol doplnený a preukázaný skutkový stav.\n7.8. Najvyšší súd vyššie uvedené dopĺňa poukázaním na konštatovanie ústavného súdu v rozhodnutí\nsp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej\naktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého\nrozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá\nvadu zmätočnosti.\n7.9. Dovolateľ v danom prípade preto neopodstatnene namietal, že súd mu nesprávnym procesným\npostupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP, preto dovolací súd dovolanie ako neprípustné\nodmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n8. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje i z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, t. j., že\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n8.1. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v\ndovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len\notázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie\ntohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\no otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\n8.2. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej\nriešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o\nsituáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky,\nodvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.\n8.3. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R\n71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,\nalebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\n(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n8.4. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) treba uviesť, že\nsprávnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu\nprieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);\n\nskutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP\nje irelevantná.\n8.5. Dovolateľ vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu zakotvenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP viedol, že\nodvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prezentovanej v rozhodnutí sp. zn. 6\nCz/1/1991 z 29. januára 1991, (R 3/1992) a poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku: ,,zo zápisnice\nzo zasadnutia predstavenstva zo 17. decembra 1987 vyplývalo, že pod bodom 4. bola prejednávaná\notázka rozvrhu funkcií aparátu zväzu na rok 1988. Predstavenstvo uznesením rozhodlo, že schvaľuje\nrozvrh funkcií aparátu na rok 1988 a splnomocňuje predsedu vykonať potrebné úpravy v rozvrhu funkcií\naparátu zväzu v priebehu roka 1988. Z uvedenej listiny však nemožno jednoznačne a nepochybne\nusúdiť, či a ako rozhodlo predstavenstvo o rozvrhu funkcií aparátu zväzu na rok 1988 a či rozhodlo\naj o zrušení funkcie, ktorú zastávala žalobkyňa. Bolo preto potrebné, aby súd venoval dokazovaniu\ntejto skutočnosti pozornosť. Najmä sa javilo vhodným zaobstarať uvedený rozvrh funkcií, prípadne aj\nvypočuť ako svedkov tých členov predstavenstva, ktorí sa na zasadaní 17. decembra 1987 zúčastnili.\nLen z obsahu samotnej zápisnice z tohoto zasadania sa nedá zistiť o aké organizačné zmeny malo ísť,\nprípadne aké funkcie mali byť na rok 1988 zrušené. Súd si mal v tomto prípade zadovážiť návrh, ktorý sa\nohľadne bodu 4 zápisnice predkladal na prerokovanie predstavenstvu. Ak by totiž o zmene v organizácii\npráce nerozhodovalo predstavenstvo, ale len predseda, neišlo by o rozhodnutie príslušného orgánu a\nzmenu by nebolo možno kvalifikovať ako rozhodujúcu vo vzťahu k výpovedi.“\n8.6. Dovolateľ má za to, že prejednávaný prípad je obdobným prípadom jeho, keďže zo zápisu z 21.\nzasadnutia predstavenstva žalovaného vôbec nie je zrejmé, aká organizačná zmena mala byť prijatá\na nie je z nej ani zrejmé, či sa mala týkať žalobcu. V tomto prípade síce žalovaný predložil návrh\nna zmenu organizačnej štruktúry, ale v konaní nepreukázal, že bol tento návrh skutočne predložený\nna predmetnom zasadnutí. Keďže samotná predsedníčka predstavenstva žalovaného toto neurčité a\nnepreskúmateľné uznesenie predstavenstva žalovaného o prijatí organizačnej zmeny vnímala iba ako\nsvoje poverenie na prijatie konkrétnej organizačnej zmeny, tak nešlo o rozhodnutie príslušného orgánu,\nv dôsledku čoho takto prijatú organizačnú zmenu nemožno kvalifikovať ako rozhodujúcu vo vzťahu k\nvýpovedi.\n8.7. Judikát R 3/1992 hovorí: ,,Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa ustanovenia §\n63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca\na príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca“(poznámka\ndovolacieho súdu).\n8.8. Dovolateľ vidí tiež odklon aj od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/124/2010 z 31.\noktóbra 2011 v ktorom najvyšší súd uviedol: ,,v súlade s § 61 ods. 2 druhou vetou Zákonníka práce\nzamestnávateľ dôvod výpovede musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť\ns iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemôže dodatočne meniť (§ 61 ods. 2\ntretia veta Zákonníka práce)“\n8.9. Dovolateľ je názoru, že skutkové vymedzenie dôvodu výpovede je z hľadiska jeho významu a\ndôsledkov treba vidieť nielen v postulovanom zámere (cieli) predísť možným pochybnostiam o tom,\nz ktorého dôvodu sa so zamestnancom rozväzuje pracovný pomer (právnym posúdením súd nie je\nviazaný). Skutková konkretizácia výpovedného dôvodu napĺňajúca identifikačný účel, aby nedochádzalo\nk dodatočnej zmene dôvodu (Zákonník práce neposkytuje možnosť dôvod výpovede dodatočne meniť;\ndodatočné skonkretizovanie výpovede nemožno považovať za súčasť výpovede), má význam aj preto,\nže nedostatok určitosti u výpovede ako jednostranného adresného právneho úkonu môže znamenať,\nže nenastane zamýšľaný právny účinok (skončenie pracovného pomeru) a súd výpoveď posúdi ako\nneplatnú (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tu je treba mať na pamäti,\nže výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo prejavené;\npomocou výkladu prejavu vôle nemožno preto nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ\nv rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil.\n8.10. Dovolateľ vidí odklon aj od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. zn. 5MCdo/17/2008 zo dňa 13.\noktóbra 2009, v ktorom dovolací súd uviedol nasledovné: „dôvod výpovede musí byť v písomnej výpovedi\nz pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého\núčastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti\n\no tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a\naby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej\npodmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom\nkonkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby\nnemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú\ndôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné.\nNedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.“\n8.11. Dovolateľ je názoru, že z doručenej výpovede z pracovného pomeru sa žalobca mohol dozvedieť\niba to, že sa ruší jeho funkcia. Nemohol sa však dozvedieť, v čom mala táto organizačná zmena spočívať,\no aký druh organizačnej zmeny malo ísť a ani to, či mala táto organizačná zmena priamu súvislosť s\njeho pracovným miestom. Dokonca ani uznesenie predstavenstva žalovaného, na ktoré odôvodnenie\nvýpovede odkazuje, tieto skutočnosti neobsahuje. Odvolací súd mal vychádzať z právneho názoru,\npodľa ktorého takéto odôvodnenie výpovede z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.\nb) Zákonníka práce nie je riadnym skutkovým vymedzením zákonného výpovedného dôvodu v zmysle\n§ 61 ods. 2 Zákonníka práce v takom rozsahu, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom a\naby nebolo možné ho dodatočne meniť a podľa ktorého nie je možné akceptovať, aby zamestnávateľ\ndodatočne po skutkovej stránke konkretizoval výpovedný dôvod. Odvolací súd sa takýmto právnym\nposúdením veci odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke skutkového\nvymedzenia výpovedného dôvodu a jeho súdneho prieskumu.\n8.12. Dovolací súd je názoru, že v predmetných rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 6Cz/1/1991\nzo dňa 29. januára 1991, 1Cdo/124/2010 z 31. októbra 2011, 5MCdo/17/2008 z 13. októbra 2009\nod ktorých vidí dovolateľ odklon, ide o odlišný skutkový základ sporu. Otázkou analógie v skutkovom\nstave ako predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v náleze č. k. I. ÚS 51/2020 z 9. júna 2020 (ZNaU 24/2020), ktorý judikoval, že „(...)\nAk však nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu, aplikácia skorších\nsúdnych rozhodnutí nie je namieste. Ak najvyšší súd nesprávne vyhodnotí analógiu v skutkovom\nstave a toto posúdenie má za následok odmietnutie dovolania, ide o porušenie práva na spravodlivý\nproces.“ Zásada o analógii v skutkovom stave ako nevyhnutného predpokladu aplikácie ustálenej\nrozhodovacej praxe je aplikovateľná aj na aktuálne rozhodovanie dovolacieho súdu. Žalobcom označené\nrozhodnutia najvyššieho súdu nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax pre prejednávaný prípad,\nnakoľko predmetné rozhodnutia neriešia skutkovo a právne analogickú situáciu, o akú ide v danej veci.\nSúdy oboch inštancií sa nemohli odkloniť od právnych záverov vyjadrených vo vyššie spomenutých\nrozhodnutiach najvyššieho súdu na ktoré poukázal žalobca, pretože v prejednávanej veci súdy vyvodili\nsvoje rozhodnutie z odlišných skutkových a právnych dôvodov. Rozhodnutia na ktoré poukazuje\nžalobca, po skutkovej ani právnej stránke nesúvisia s prejednávanou vecou, preto nemožno uzavrieť,\nže napadnuté rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnych otázok, pri ktorých riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V predmetnej veci súdy oboch stupňov\n(ako vyplýva z odôvodnenia rozsudkov) Ustálili, že v prejednávanej veci došlo ku skončeniu pracovného\npomeru žalobcu podľa pravidiel vyplývajúcich zo Zákonníka práce. Ochrana zamestnanca vyplýva z čl.\n36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj Dohovoru medzinárodnej organizácie práce o skončení\nzamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982 (pričom ide o medzinárodnú zmluvu,\nktorá má prednosť pred zákonmi) a je zabezpečená prostredníctvom Zákonníka práce, neznamená\nnemennosť zamestnaneckého pomeru ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi\nstanovenými na takýto postup zamestnávateľa. Postup žalovaného voči žalobcovi bol v súlade so\nzákonnými limitmi a bol dôsledkom skutočnosti, že nezávisle na vôli žalobcu sa zamestnávateľ rozhodol\nzmeniť svoju organizačnú štruktúru s výsledkom zrušenia dvoch pracovných pozícií, pričom jedna z\nnich bola aj pozícia žalobcu. Ak teda táto otázka bezprostredne súvisí s nadbytočnosťou zamestnanca,\npričom ten nadbytočný v dôsledku zmeny organizačnej štruktúry je, je splnená aj táto podmienka.\nOrganizačnou zmenou boli zrušené dve miesta (jedno obsadené, druhé neobsadené), pričom žalovaný\nzrušené miesta neobnovil, nevytvoril ich opätovne a pri prijímaní organizačnej zmeny nekonal účelovo.\nŽalovaný touto zmenou nesledoval iné ciele, okrem cieľu zabrániť prehlbovaniu ďalších strát. Ako\nnepreukázané vyhodnotil súd prvej inštancie námietky žalobcu o dodatočnom vyhotovovaní materiálov\nžalovaným. Žalovaný tvrdenia vyvrátil predloženými overenými fotokópiami ich originálov (č. 1. 348 a\nnasl.), pričom ich obsah plne korešponduje so závermi plynúcimi z vykonaného dokazovania, resp. dáva\nucelenú a nadväzujúcu odpoveď na sporné otázky v prejednávanej veci. Výpoveď bola písomná, riadne\nžalobcovi doručená, a obsahovala dostatočne konkrétny a skutkovo vymedzený dôvod, ktorým bolo\n\nzrušenie pracovného miesta žalobcu v dôsledku organizačnej zmeny. Súd prvej inštancie po opätovnom\ndôkladnom zvážení skutkového stavu (po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom), po riadnom doplnení\ndokazovania a vyhodnotení dôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti žalobu ako\nnedôvodnú zamietol, nakoľko žalovaný (ako silnejšia strana v pracovnoprávnych sporoch, ktorú ťaží\ndôkazné bremeno), preukázal splnenie všetkých podmienok potrebných na platnosť výpovede z dôvodu\norganizačných zmien. nadbytočné. Doplnením dokazovania a vyhodnotením jeho výsledkov v celkových\nsúvislostiach boli v súdenej veci odstránené pochybnosti o prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene\nžalovaným za účelom úspory finančných prostriedkov. Zo záverov vyslovených v zrušujúcom rozhodnutí\nKrajského súdu v Bratislave, č. k. 2CoPr/9/2017-219 zo dňa 28. februára 2018 je zrejmé, že súd\nprvej inštancie mal zistiť, aká organizačná zmena mala byť uznesením č. 314/10/13 prijatá na 21.\nzasadnutí predstavenstva žalovaného, keďže sú pochybnosti o prerokovaní organizačnej zmeny v takej\npodobe, akú tvrdí žalovaný, čím bola nevyhnutnosť prijatia organizačnej zmeny členom predstavenstva\nodôvodňovaná, v čom konkrétne má navrhnutá organizačná zmena spočívať.\n8.13. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa\no organizačnej zmene, (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/33/2008 z 1.\nmája 2009), pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka,\nale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný právny\núkon (skončenie pracovného pomeru). Pokiaľ ale vzniknú pochybnosti, či zamestnávateľ skutočne\nrozhodol o organizačnej zmene, musí sa súd okolnosťou, či rozhodnutie bolo skutočne prijaté zaoberať,\nčo v preskúmavanej veci aj nastalo. Zákonník práce určuje, že rozhodnutie o organizačnej zmene\nmusí byť prijaté písomne, ale nedodržanie písomnej formy nepostihuje neplatnosťou. Pre záver o\ntom, či bolo prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene nie je rozhodujúce to, ako zamestnávateľ\nsvoje rozhodnutie označil. Podstatné je to, či rozhodnutie bolo prijaté a či sledovalo zmenu úloh\nzamestnávateľa, technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť\npráce alebo iné organizačné zmeny, pomocou ktorých mal byť regulovaný počet zamestnancov\na ich kvalifikačné zloženie, aké odpovedá jeho potrebám. Ak rozhodnutie zamestnávateľa bolo\nskutočne prijaté na dosiahnutie zmeny úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženie\nstavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inej organizačnej zmeny, potom\nbol splnený hmotnoprávny predpoklad pre realizovanie platnej výpovede z pracovného pomeru.\nPodmienkou platnosti výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b)\nZákonníka práce je tiež príčinná súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene\na nadbytočnosťou zamestnanca. Čiže predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods.\n1 písm. b) Zákonníka práce je: a/ existencia organizačnej zmeny, b/ nadbytočnosť zamestnanca\na c/ príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou\nzamestnanca\n(porovnaj\nR\n94/1968\n<https://app.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=njuwexzrhe3dqx3sl44tix3dnf3a&refSource=text> a R 3/1992 <https://app.beck-online.sk/\nbo/document-view.seam?documentId=njuwexzrhe4tex3sl4zv65ds&refSource=text>), bola zo strany\nžalovaného splnená.\n8.14. Z obsahu dovolania tak možno vyvodiť, že dovolateľ nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovými\nzávermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností, ktoré v konaní vyšli\nnajavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov odvolací súd viedli k prijatiu jeho\nrozhodnutia. Z uvedeného je tak zjavné, že dovolateľ v tomto prípade namieta nesprávnosť skutkových\nzistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; žiadnou takouto nesprávnosťou však nie je možné\nodôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP\n(bez ohľadu na písmeno). Ako bolo uvedené, len samotné spochybňovanie správnosti skutkových\nzistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo\nprosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri\nprávnom posudzovaní nárokov vyplývajúcich zo žalobného návrhu, významovo nezodpovedajú kritériám\nuvedeným v § 421 ods. 1 a § 432 ods. 2 CSP.\n8.15. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal nesprávne\nprávne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,\nktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n8.16. Dovolateľ v dovolaní žiadal, že ak by dovolací súd odmietol alebo zamietol dovolanie, tak\naby dovolací súd v zmysle § 257 CSP z dôvodov hodných osobitého zreteľa nepriznal náhradu trov\n\ndovolacieho konania žiadnej zo strán konania. Dovolací súd poukazuje, že dôvody hodné osobitného\nzreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu\nprax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010 či\n3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú\nmožnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,\nči v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné\npri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné\ninterpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o\ntrovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania\nalebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto\nkonania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky,\nči teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo,\nktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR,\nIII. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri\nnález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo\nodstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07).\nPoužitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková\nsituácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na\nodstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,\npokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že v\ndanom prípade nezistil zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup\nsúdu pre nepriznanie náhrady trov konania. Na základe čoho najvyšší súd priznal nárok na náhradu\ntrov dovolacieho konania protistrane v zmysle § 256 ods. 1 CSP, keďže na dosiahnutie spravodlivosti vo\nvedení a výsledku dovolacieho konania nebol naplnený dôvod hodný osobitného zreteľa (§ 257 CSP).\nO výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho\nsúdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n9. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}