{"guid": "2f5b6402-b6f2-41a8-a63d-58a1938470ce:f879f109-a8b0-4509-92d9-7457651bc679", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1209200921.1", "spisova_znacka": "4CdoPr/11/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4CdoPr/11/2023 z 16. 12. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. decembra 2024, sp. zn. 4CdoPr/11/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:1209200921.1", "identifikacne_cislo": "1209200921", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2024-12-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-1", "nazov": "§ 11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-2", "nazov": "§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-2", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-8", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f879f109-a8b0-4509-92d9-7457651bc679", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1209200921.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1209200921.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1209200921.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4CdoPr/11/2023\n1209200921\n16. 12. 2024\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2024:1209200921.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B.. K. V.U., narodenej XX. C. XXXX, U. Q., F.. H.\nXX, zastúpenej advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hurbanovo, Komárňanská 100, proti žalovanému\nSLOVNAFT, a. s., Bratislava, Vlčie hrdlo 1, IČO: 31 322 832, o neplatnosť neplatnosti výpovede a iné,\nvedenom (pôvodne na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11C/28/2009), súčasne na Mestskom\nsúde Bratislava IV sp. zn. B2-11C/28/2009 o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave z 23. mája 2023, 14Co/147/2019-2119, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Pôvodne Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 8. marca 2019, č. k. 11C/28/2009-2012, v súčasnosti\nMestský súd Bratislava IV sp. zn. B2-11C/28/2009 (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný\nsúd“) v časti o zaplatenie sumy 11.175,69 eura konanie zastavil (výrok I.). Žalovaného zaviazal zaplatiť\nžalobkyni titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru sumu 9.648,99 eura s tým,\nže rozsudok je v tejto časti vykonateľný doručením (výrok II.). V zostávajúcej časti žalobu zamietol (výrok\nIII.) a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV.).\n1.1. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je možné\nžalobkyni priznať náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, nakoľko mal za preukázané,\nže i napriek ukončenej dočasnej pracovnej neschopnosti dňa 20. septembra 2009 žalobkyňa nebola\nochotná, pripravená a schopná vykonávať prácu pre žalobcu, pretože mala zdravotné problémy, ktoré\njej bránili zapojiť sa do pracovného procesu u žalovaného a preto priznal žalobkyni náhradu mzdy v\nsume 9.648,99 eura ako rozdiel medzi sumou 20.824,68 eura, ktorá predstavuje 12-násobok náhrady\nmzdy, ktorá žalovanej patrí titulom neplatného skončenia pracovného pomeru (12 x 1.735,39 eura)\na sumou 11.175,69 eura, ktorá jej bola žalovaným titulom náhrady mzdy vyplatená. Vo zvyšnej časti\nuplatnenej náhrady mzdy súd žalobu zamietol. V časti čo do úroku z omeškania z náhrady mzdy súd prvej\ninštancie žalobu zamietol. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti diskriminácie a s tým súvisiacimi\nuplatnenými nárokmi žalobkyne. Žalobkyňa v podanej žalobe a jej doplnení a tiež v priebehu celého\nkonania popisovala spôsoby, ktorými sa mal zamestnávateľ (žalovaný) dopustiť voči nej diskriminačného\nkonania. Samotné dôvody diskriminácie označila až v podaní zo dňa 14. júna 2016 a na pojednávaní dňa\n15. júna 2016, kedy ako dôvod diskriminácie označila svoj zdravotný stav. Ďalším dôvodom (šikany) zo\nstrany žalovaného bol podľa žalobkyne aj postih za domáhanie sa právnej ochrany pred diskrimináciou\nv rámci spoločnosti žalovaného, pričom v tomto ohľade mala byť naplnená aj definícia diskriminácie\nvo forme neoprávneného postihu (viktimizácia). Napokon na pojednávaní dňa 03. marca 2017 právna\nzástupkyňa žalobkyne uviedla, že diskriminačným dôvodom je iné postavenie žalobkyne a zároveň jej\npostavenie sťažovateľa, ktorý sa sťažuje na postup zamestnávateľa, a teda zákonným spôsobom sa\ndomáha svojich práv a za toto konanie sa voči nemu vyvodzujú sankcie. Spresnila tiež, že v rámci\n\niného postavenia okrem postavenia žalobkyne ako sťažovateľky je to postavenie žalobkyne ako osoby\nso zhoršeným zdravotným stavom. Na zhoršený zdravotný stav žalobkyne však nepoukazovala ako\nna prioritný diskriminačný dôvod, ale ako na sekundárny diskriminačný dôvod. Samotné zhoršenie\nzdravotného stavu počas alebo po rozhodnom období, t. j. počas alebo po období kedy malo dôjsť k\nnamietanému konaniu žalovaného bez tvrdenia priamej príčinnej súvislosti, teda iba poukaz na to, že\nvznikol ako následok nevhodného správania sa zamestnávateľa, je bez právneho významu. Z hľadiska\ndiskriminácie je totiž dôležité, že práve v dôsledku diskriminačného znaku, t. j. príčinnej súvislosti s\nním, malo dôjsť k diskriminačnému konaniu, a toto žalobkyňa netvrdila. K diskriminačnému dôvodu\ninému postaveniu žalobkyne prvoinštančný súd uviedol, že postavenie žalobkyne ako sťažovateľky, nie\nje ,,iným postavením“, pretože právo domáhať sa ochrany z dôvodu prenasledovania alebo postihu\nza to, že niekto podá na zamestnávateľa sťažnosť vyplýva z ustanovenia § 13 ods. 3 Zákonníka\npráce a je považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o tzv. ,,iné postavenie“,\ntu treba vychádzať z podstaty diskriminácie, ktorou je hodnotenie ľudí nie podľa ich individuálnych\nvlastností, ale podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňou\nnamietaný dôvod nemôže predstavovať porušenie zákazu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože\nzakázané diskriminačné dôvody sú vždy nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou, príp. sú spojení\ns určitými spoločnými znakmi charakterizujúcimi určitú skupinu ľudí v rámci ich určitého osobitného\npostavenia, či statusu, ktorý ich odlišuje od inej skupiny, ktorá nie je nositeľmi týchto znakov, t. j.\npostavenie žalobkyne ako sťažovateľky, v rámci tzv. ,,iného postavenia“ nemôže byť diskriminačným\nznakom, pretože ju ako sťažovateľku nezaraďuje do žiadnej skupiny nesúcej určité spoločné znaky. Súd\nprvej inštancie teda konštatoval, že v danom prípade sa žalovaný žiadnym z konaní, ktoré žalobkyňa\nopísala v žalobe a jej doplnení, voči nej nedopustil diskriminačného konania. Dôsledným si plnením\npovinností vedúceho zamestnanca nemôže automaticky dochádzať k diskriminácii zamestnanca. Nie\nkaždé obťažovanie, alebo šikanu na pracovisku, len na základe vlastného, subjektívneho vnímania,\nmožno považovať za diskrimináciu. V danom prípade nedošlo k takému (intenzívnemu) zásahu, aby sa\ndalo hovoriť o diskriminácii v zmysle antidiskriminačného zákona, či Zákonníka práce. Na to, aby bolo\nkonanie považované za diskriminačné, je potrebné, aby existoval dôvod, z ktorého zákon diskrimináciu\nzakazuje. Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobkyňa v tomto konaní súdu neoznámila skutočnosti,\nz ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo\n(§ 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona), a preto žalovaný nemal povinnosť preukázať, že neporušil\nzásadu rovnakého zaobchádzania (dôkazné bremeno). Prvoinštančný súd nemal za preukázané, že\nby zo strany žalovaného opísaným konaním došlo k diskriminačnému konaniu voči žalobkyni, žalobu\nv časti o určenie, že žalovaný sa voči žalobkyni dopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania\npodľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce a § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, v časti uloženia povinnosti\nžalovanému zverejniť na svojej internetovej stránke písomné ospravedlnenie žalobkyni, v časti uloženia\npovinnosti žalovanému zverejniť na svojej internetovej stránke tento rozsudok a v časti uloženia\npovinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78 eura, zamietol.\nO nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Každá zo\nstrán mala v konaní čiastočný úspech, žalobkyňa bola úspešná v časti o určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru a tým čiastočne aj v časti o zaplatenie náhrady mzdy. V časti diskriminácie bol\núspešný žalovaný, keďže súd žalobu v tejto časti zamietol.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,odvolací súd“), na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 23. mája\n2023 sp. zn. 14Co/147/2019 rozhodnutie prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa\núrokov z omeškania zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške:\n9 % ročne zo sumy 638,40 Eur od 12.10.2009 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.735,39 Eur od 12.11.2009 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.735,39 Eur od 12.12.2009 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.735,39 Eur od 12.01.2010 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.02.2010 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.03.2010 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.04.2010 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.05.2010 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.06.2010 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.07.2010 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.08.2010 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.09.2010 do zaplatenia, vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej\nčasti odvolací súd rozsudok potvrdil. Žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.\n\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že odvolanie je dôvodné v časti týkajúcej sa\nzamietnutia žaloby súdom prvej inštancie týkajúcej sa úroku z omeškania, ktorého priznania sa\nžalobkyňa v súdnom konaní taktiež domáhala. V ostatnej zamietajúcej časti napadnutého rozsudku\nje rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne a právne správne. Uviedol, že judikatúra súdov v otázke\npriznávania úrokov z omeškania spolu s náhradou mzdy prešla vývojom, čo vyplýva napr. z uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/246/2010, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky dospel k záveru, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy\npri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za\nten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o\nurčení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (NSSR sp. zn. 1Cdo/116/2008, 5Cdo/269/2007,\n1Cdo/51/2017, uznesenie Ústavného súdu SR zo 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017). Žalobkyni bola\nzo strany žalovaného vyplatená suma vo výške 11.175,69 eura, ktorá predstavovala náhradu mzdy za\nprvých sedem mesiacov neplatného skončenia pracovného pomeru, na základe predbežného opatrenia\nuloženého žalovanému uznesením zo dňa 29. júla 2016 č. k. 11C/28/2009 807, avšak bez úrokov z\nomeškania, na ktoré mala žalobkyňa vzhľadom na vyššie uvedené nárok, avšak v návrhu na nariadenie\npredbežného opatrenia si ich neuplatnila. Žalobkyňa však po zaplatení danej sumy vo výške 11.175,69\neura zobrala žalobu späť len v tejto časti, t. j. nárok na zaplatenie úrokov z omeškania bol predmetnom\nsporu aj naďalej. S poukazom na § 390 CSP preto odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil zamietajúcu\nčasť tretieho výroku týkajúcu sa úrokov z omeškania tak, že žalobkyni tieto úroky z omeškania priznal\ntak, ako je uvedené v prvom výroku predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu.\n2.2. Odvolací súd tiež uviedol, že porušením zásady rovnakého zaobchádzania je akékoľvek\nkonanie, ktorým narušiteľ práva porušuje zákaz diskriminácie, a to z konkrétnych zákonnými normami\npredvídaných dôvodov. Pri sporoch vychádzajúcich z antidiskriminačného zákona sa súd primárne\nmusí zaoberať splnením podmienok uvedených v § 11 ods. 1, ods. 2 antidiskriminačného zákona.\nParagraf 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je premietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC z 29.\njúna 2000 (Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000) ktorou sa ustanovuje zásada rovnakého\nzaobchádzania medzi osobami do občianskeho súdneho konania Slovenskej republiky ohľadne\ndôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že voči nim došlo k priamej či nepriamej diskriminácii.\nV prípade vnútroštátnych právnych úprav (bývalý § 13 ods. 7 Zákonníka práce a súčasný § 11 ods.\n2 antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale\nťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno\nodvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania.\nŽalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno\ndôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že\npohnútkou diskriminačného konania je náboženské vyznanie alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti\nalebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, manželský stav a rodinný\nstav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné\npostavenie alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Až následne\nsa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že\nneporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena\nzo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto\nspore unesie svoje dôkazné bremeno záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných\nprostriedkov. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima\nfacie), nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit\no takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú\nvýpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude\nmožné už na prvý pohľad prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t. j. o zásahu).\nZároveň musí žalobca tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného;\npohnútku (resp. motív) konania žalovaného žalobca nedokazuje. Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo\nzaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t. j. diskriminačne), nemôže\nbyť v spore úspešný. Na základe vyššie uvedeného je predovšetkým potrebné vyrovnať sa s otázkou čo\nje porušením zásady rovnakého zaobchádzania, teda čo sa rozumie znevýhodnením v porovnaní s inými\nosobami. Podľa odvolacieho súdu vedľa skutočnosti samotného rozdielneho zaobchádzania je nutné,\naby takéto zaobchádzanie na prvý pohľad vyvolávalo dojem, že k odlišnému zaobchádzaniu došlo práve\nz dôvodu zakázanej diskriminácie. Je názoru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne a právne správne,\nkeď uviedol, že v konaní nebolo preukázané diskriminačné konanie zo strany žalovaného. Žalobkyňa\n\nzaložila svoje tvrdenie o diskriminačnom správaní žalovaného na vlastných subjektívnych pocitoch,\nbez opory v dokazovaní. To, že žalobkyňa tvrdí, že v súdnom konaní bolo preukázané, že zo strany\nžalovaného, resp. jej nadriadenej dochádzalo k nerovnakému zaobchádzaniu, nemožno považovať za\ndostatočný dôvod preukazujúci diskriminačné správanie žalovaného voči osobe žalobkyne z dôvodu\npohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine,\nzdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti,\njazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo\niného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Navyše\núdajné diskriminačné dôvody, na ktoré sa odvolávala žalobkyňa nemožno považovať za diskrimináciu.\n2.3. Odvolací súd tiež poukázal, že žalobkyňa namietala diskrimináciu aj v podobe neoprávneného\npostihu podľa § 2 ods. 1 v spojení s § 2a ods. 8 antidiskriminačného zákona a konštatoval, že dôsledným\nsi plnením povinností vedúceho zamestnanca automaticky nemohlo dochádzať k diskriminácii iného\nzamestnanca. Nie každé konanie, ktoré môže zamestnanec subjektívne pociťovať (a spravidla aj\npociťuje) obťažovanie, alebo šikanu na pracovisku, len na základe vlastného subjektívneho vnímania\nmožno považovať za diskrimináciu. Neoprávnený postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre\nosobu, ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo súvisí s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou\nvo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo s podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo\nsúvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého\nzaobchádzania, so sťažnosťou namietajúcou porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Podľa\nodvolacieho súdu ani v tomto smere nebol v konaní predložený taký dôkaz zo strany žalobkyne, ktorý\nby nasvedčoval tomu, že táto mala byť diskriminovaná práve z dôvodu, že sa so svojimi sťažnosťami\nna postup zamestnávateľa obracala na rôzne inštitúcie (Etická rada skupiny MOL a Slovenské národné\nstredisko pre ľudské práva), teda, že by niečo nasvedčovalo tomu, že vo vzťahu k nej dochádzalo\nzo strany žalovaného k diskriminácii v podobe tzv. neoprávneného postihu podľa § 2 ods. 1 v\nspojení s § 2a ods. 8 antidiskriminačného zákona. Nebola tak osvedčená existencia príčinnej súvislosti\nmedzi postupom zamestnávateľa, ktoré žalobkyňa označovala za diskriminačné uplatňovaním si práva\nžalobkyne obracať sa so svojimi nárokmi na rôzne inštitúcie. Nedošlo k takému intenzívnemu zásahu,\naby sa dalo hovoriť o diskriminácii v zmysle antidiskriminačného zákona, či Zákonníka práce. Odvolací\nsúd tiež bol názoru, že žalobkyňa v súdnom konaní nepreukázala, že bola značným spôsobom znížená\njej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie v miere, aby jej bol priznaný nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n2.4. Tak isto žalobkyňa v podanom odvolaní skonštatovala, že je bez opory vo vykonanom dokazovaní,\nv skutkovom stave, v skutočnom stave aj v rozpore s obsahom súdneho spisu nepriznanie jej náhrady\nmzdy v sume presahujúcej 20.824,68 eura (t. j. v sume nad 12 mesiacov), avšak toto svoje konštatovanie\nbližšie nenamietala, preto aj odvolací súd považoval túto námietku za nedôvodnú.\n2.5. O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení\ns § 255 ods. 2 C SP tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že\nkaždá zo strán mala v konaní úspech čiastočný, žalobkyňa bola úspešná v časti o určenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru a v časti o zaplatenie náhrady mzdy. Žalovaný bol úspešný v zamietajúcej\nčasti, týkajúcej sa údajnej diskriminácie. V odvolacom konaní mala žalobkyňa úspech len v časti úroku\nz omeškania (úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky a znášajú osud hlavnej veci, preto\nak sú uplatnené spolu s istinou, netvoria osobitný predmet konania a nejde ani o spojenie dvoch\nsamostatných vecí, pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd vychádza len z uplatnenej\nistiny a z uplatnenej istiny a z úspechu strán vo vzťahu k istine), v prevažnej časti teda bolo jej odvolanie\nnedôvodné a žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatňoval,\na preto odvolací súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka“) dovolanie, ktoré\nodôvodnila s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 421 ods.\n1 písm. b) CSP.\n3.1. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala\nA. nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu na argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo\nveci podstatné a to:\na) z akého dôvodu nedošlo k prenosu dôkazného bremena na žalovaného a\n\nb) odpoveď na namietaný súboj konania žalovaného (ktorý odvolací súd označil ako ,,trvanie\nnadriadeného na dôslednom si plnení povinností) a to, ako konanie jej priamej nadriadenej možno\nhodnotiť ako správny, zákonný a ústavne konformný postup ,,trvania nadriadeného na riadnom plnení\núloh“.\nB. Žalobkyňa nesúhlasí, že odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie posudzoval diskriminačnú\nčasť žaloby výhradne v kontexte antidiskrinimačného zákona, avšak zužujúco s odôvodnením, že ,,iné\npostavenie“ vymedzila žalobkyňa. Dôsledkom takéhoto postupu bolo nesprávne právne posúdenie\nžalobkyňou označeného a dokladovaného konania, ktoré evidentne porušuje zásadu rovnakého\nzaobchádzania (poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05).\nC. Žalobkyňa namietala, že súdy oboch stupňov interpretovali zákonné ustanovenia príliš formalistickým\npostupom, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Je názoru, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný\ndoslovným znením zákona, ale môže sa musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona\n(poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017).\nD. Žalobkyňa namietala, že súd trval nielen na vymedzení skutkových okolností, ale aj na právnej\nkvalifikácii a jednoznačnému právnemu vymedzeniu iného dôvodu a jeho jednoznačnom preukázaní\n- a to aj bez prenosu dôkazného bremena na žalovaného. Je názoru, že podľa § 1 ods. 2\nantidiskriminačného zákona postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno\nusudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (poukázala na Nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015).\nE. Žalobkyňa je názoru (keďže zamestnanec má postavenie slabšej strany) že všeobecné súdy\nmajú povinnosť v týchto konaniach poskytnúť ochranu. Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju\nústavnoprávnu dimenziu, ktorá vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne ochranu\nproti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania (poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. III. ÚS 86/2020).\n3.2. V rámci dovolania v bode VI žalobkyňa namietala, že pokiaľ ide o zamietnutie nároku na náhradu\nmzdy v časti prevyšujúcej 20.824,69 eura, tak rozhodnutie o zamietnutí nároku nemá oporu v obsahu\nsúdneho spisu. Odvolací súd sa týmto nárokom nezaoberal, a to napriek tomu, že ide o nárok podľa\n§ 216 ods. 2, žalobkyňa svoj nárok v konaní pred súdom prvej inštancie riadne vyčíslila a zamietnutie\nnároku v prevyšujúcej časti v odvolaní namietala ako nedôvodné.\n3.3. V rámci dovolania v bode VII vo vzťahu k náhrade trov konania žalobkyňa namietala výrok\no nepriznaní nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ktorým sa odvolací súd\nnezaoberal vôbec - hoci žalobkyňa bola v konaní úspešná vo vzťahu k neplatnosti výpovede, náhrade\nmzdy. Ani týmto odvolacím dôvodom sa súd nezaoberal, čo rovnako zakladá dovolací dôvod podľa §\n420 písm. f) CSP, ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, keďže na odvolací dôvod nebola\nposkytnutá adresná odpoveď súdu.\n4. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a položila právnu\notázku č. 1 a v podstate sa opýtala: ,,žalobkyňa nie je povinná uviesť právnu kvalifikáciu konania, ktoré\noznačuje za diskriminačné, a pokiaľ ho aj tak označí, nie je súd takouto kvalifikáciou viazaný. Pokiaľ\nsúdy oboch inštancií vychádzali z toho, že právna kvalifikácia vykonaná žalobkyňou je nepostačujúca\nči nesprávna, bolo priamo ich povinnosťou, vykonať správnu právnu kvalifikáciu“. Dovolateľka videla\nprávnu otázku od ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť vyplývajúcu z rozhodnutia dovolacieho\nsúdu z 22. septembra 2010 sp. zn. 5Cdo/196/2009.\n4.1. Dovolateľka sa v otázke č. 2 v podstate opýtala: ,,či mal súd prvej inštancie vykonať výklad\na aplikáciu zákona (antidiskriminačného, Zákonníka práce) v súlade s ústavou a medzinárodnými\ndohovormi, ktoré majú prednosť pred zákonmi (čl. 152 ods. 4, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky“\na mal vykonať „ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy“, keďže nárok žalobkyne hodnotil\nizolovane, len podľa zákonníka práce a antidiskriminačného zákona“. Dovolateľka videla právnu otázku\nod ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť vyplývajúcu z rozhodnutia dovolacieho súdu z 22.\nfebruára 2012 sp. zn. 5Cdo/257/2010.\n5. Žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\na formulovala dovolacie otázky:\n\n5.1. Je možné vykladať ustanovenie § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (dodržiavanie zásady\nrovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania\nalebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,\nsexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo\niného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo\nz dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti) vo vzťahu k inému postaveniu\nalebo oznámeniu inej protispoločenskej činnosti tak, že sa ochrana podľa antidiskriminačného zákona\n(ne)vzťahuje aj na ochranu zamestnanca, voči ktorému uplatňuje zamestnávateľ zjavne nerovnaké\nzaobchádzanie a) z dôvodu, ktorý zamestnancovi nie je známy b) z dôvodu, že zamestnanec sa\ndomáha ochrany svojich práv na rovnaké zaobchádzanie alebo namieta neprijateľné konanie vedúceho\nzamestnanca voči sebe, pred zamestnávateľom zriadenými orgánmi (napr. Etickou radou)?\n5.2. Vzťahuje sa ochrana zamestnanca podľa antidiskriminačného zákona na ochranu pred všetkými\nformami nerovnakého zaobchádzania na pracovisku?\n5.3. Je súd povinný v sporoch podľa antidiskriminačného zákona po prednesení skutkových tvrdení\nžalobcu, ktorý sa domáha súdnej ochrany pred nerovnakým zaobchádzaním ako zamestnanec, podľa\npredmetného zákona vykonať vlastnú právnu kvalifikáciu (subsumáciu) nároku aj v rozpore s tým, ako\nprávnu kvalifikáciu vymedzí žalobca?\n5.4. Je možné šikanu - mobbing, resp. jej podkategóriu bossing (šikanu zo strany služobne\nnadriadeného voči služobne podriadenému) posudzovať podľa antidiskriminačného zákona obeť\ntakéhoto konania ako obeť diskriminácie z dôvodu iného postavenia, podľa § 2 ods. 1 v spojení s §\n6 toho istého zákona? Je možné šikanu (mobbing, bossing) hodnotiť ako neprijateľné násilie, ako ho\npomenováva rozhodnutie NS SR sp. zn. 5MCdo/10/2012?\n5.5. Je možné odoprieť súdnu ochranu zamestnancovi proti konaniu zamestnávateľa, ktorým\nvoči zamestnancovi postupuje výrazne odlišne, než voči ostatným zamestnancom v porovnateľnom\npostavení?\n5.6. Je mobbing a bossing, ako formy šikany zo strany zamestnávateľa voči zamestnancovi, prípustným\nnerovnakým zaobchádzaním, ako ho definuje § 8 antidiskriminačného zákona ?\n5.7. Je zjavne nerovnaké vytváranie podmienok zo strany zamestnávateľa na plnenie pracovných úloh\nrovnakej kategórii zamestnancov na tom istom pracovisku prípustným nerovnakým zaobchádzaním, ako\nho definuje § 8 antidiskriminačného zákona ?\n5.8. Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu\nna ďalšie konanie.\n6. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu sa s tvrdeniami dovolateľky nestotožňuje, navrhol dovolanie\nzamietnuť.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na\nrozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§\n428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,\nže dovolanie je potrebné odmietnuť.\n7.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n7.2. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n7.3. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n7.4. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n7.5. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n7.6. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n7.7. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť\ndovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je,\npristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho\nposúdenia veci (§ 421 CSP). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k\nposúdeniu existencie namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP.\n7.8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,\nsa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011, 1Cdo/134/2018, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014,\n8Cdo/400/2015). Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme\nopravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším\nodvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom)\nako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho\nsúdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.\nÚS 550/2012).\n8. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala A.\nnedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu na argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci\npodstatné a to:\na) z akého dôvodu nedošlo k prenosu dôkazného bremena na žalovaného a\nb) odpoveď na namietaný súboj konania žalovaného (ktorý odvolací súd označil ako ,,trvanie\nnadriadeného na dôslednom si plnení povinností) a to, ako konanie jej priamej nadriadenej možno\nhodnotiť ako správny, zákonný a ústavne konformný postup ,,trvania nadriadeného na riadnom plnení\núloh“.\nB. Žalobkyňa nesúhlasí, že odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie posudzoval diskriminačnú\nčasť žaloby výhradne v kontexte antidiskrinimačného zákona, avšak zužujúco s odôvodnením, že ,,iné\npostavenie“ vymedzila žalobkyňa. Dôsledkom takéhoto postupu bolo nesprávne právne posúdenie\nžalobkyňou označeného a dokladovaného konania, ktoré evidentne porušuje zásadu rovnakého\nzaobchádzania (poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05)\nC. Žalobkyňa namietala, že súdy oboch stupňov interpretovali zákonné ustanovenia príliš formalistickým\npostupom, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Je názoru, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný\n\ndoslovným znením zákona, ale môže sa musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona\n(poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017).\nD. Žalobkyňa namietala, že súd trval nielen na vymedzení skutkových okolností, ale aj na právnej\nkvalifikácii a jednoznačnému právnemu vymedzeniu iného dôvodu a jeho jednoznačnom preukázaní\n- a to aj bez prenosu dôkazného bremena na žalovaného. Je názoru, že podľa § 1 ods. 2\nantidiskriminačného zákona postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno\nusudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (poukázala na Nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015).\nE. Žalobkyňa je názoru (keďže zamestnanec má postavenie slabšej strany) že všeobecné súdy\nmajú povinnosť v týchto konaniach poskytnúť ochranu. Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju\nústavnoprávnu dimenziu, ktorá vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne ochranu\nproti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania (poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn.: III. ÚS 86/2020 ).\n8.1. Dovolací súd uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a\nprávnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky\nprávne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na\nrelevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v\nktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných\nprincípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n8.2. Pokiaľ žalobkyňa podrobila kritike kvalitu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu lebo ho\npovažovala za nepresvedčivo odôvodnené, hodno uviesť, že nič nenasvedčuje tomu, že by súdy nižších\ninštancií svoje rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založili procesnú vadu zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno\nposudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z\nhľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne\nvysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia ktoré súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje\nprávne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil.\n8.3. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36\nods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je veľmi pestrý,\npatrí k nemu i povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2\na 3 CSP. Prihliadajúc na podstatné dôvody obsiahnuté v rozsudkoch prvoinštančného a odvolacieho\nsúdu z ktorých vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane\njednej a právnymi závermi na strane druhej, pričom právne závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku\nnie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a nie sú ani extrémne nelogické\nso zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti, sú podľa názoru dovolacieho súdu prijaté\nprávne závery odvolacieho súdu primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP.\nZa procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Samotná skutočnosť, že dovolateľka sa s\nprávnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).\n8.4. Odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozsudku (bod 20.-26.) odpovedal vyčerpávajúcim a\nakceptovateľným spôsobom aj na východiskové námietky uplatnené v odvolaní žalobkyne; dovolací\nsúd sa preto v plnej miere stotožňuje s predmetným odôvodnením odvolacieho súdu. Pokiaľ žalobkyňa\nnamietala nesprávne skutkové zistenia nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd\nuvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov\npri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové\n\nzávery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z\ntoho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.\nustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených\nsúdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.\n8.5. Čo sa týka namietaného nedostatočného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu Aa) z akého\ndôvodu nedošlo k prenosu dôkazného bremena na žalovaného, dovolací súd poukazuje na body\n20. - 23. rozsudku odvolacieho súdu, kde sa odvolací súd venuje záverom unesenia dôkazného\nbremena, poukázal, že pri sporoch vychádzajúcich z antidiskriminačného zákona sa súd primárne\nmusí zaoberať splnením podmienok uvedených v § 11 ods. 1, ods. 2 antidiskriminačného zákona.\nParagraf 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je premietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC z 29.\njúna 2000 (Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000) ktorou sa ustanovuje zásada rovnakého\nzaobchádzania medzi osobami do občianskeho súdneho konania Slovenskej republiky ohľadne\ndôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že voči nim došlo k priamej či nepriamej diskriminácii.\nV prípade vnútroštátnych právnych úprav (bývalý § 13 ods. 7 Zákonníka práce a súčasný § 11 ods.\n2 antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale\nťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno\nodvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania.\nŽalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno\ndôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že\npohnútkou diskriminačného konania je náboženské vyznanie alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti\nalebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, manželský stav a rodinný\nstav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné\npostavenie, alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Až následne\nsa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že\nneporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo\nžalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto spore\nunesie svoje dôkazné záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov. Strana\nžalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje\niba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z\nuvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby\npreukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad\nprijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t. j. o zásahu). Zároveň musí žalobca tvrdiť, že\nk nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného; pohnútku (resp. motív) konania\nžalovaného žalobca nedokazuje. Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým\nspôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t. j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný. Na\nzáklade vyššie uvedeného je predovšetkým potrebné vyrovnať sa s otázkou čo je porušením zásady\nrovnakého zaobchádzania, teda čo sa rozumie znevýhodnením v porovnaní s inými osobami. Odvolací\nsúd ďalej uviedol, že vedľa skutočnosti samotného rozdielneho zaobchádzania je nutné, aby takéto\nzaobchádzanie na prvý pohľad vyvolávalo dojem, že k odlišnému zaobchádzaniu došlo práve z dôvodu\nzakázanej diskriminácie.\n8.6. Dovolací súd dodáva, že pri namietanej diskriminácii dochádza k obráteniu dôkazného bremena,\nto znamená, že ak zamestnanec tvrdí, že bol diskriminovaný, zamestnávateľ musí preukázať, že\nnedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, resp. že konanie nebolo diskriminačné. Inými\nslovami, zamestnanec musí najskôr predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať,\nže k diskriminácii došlo. Následne je na zamestnávateľovi, aby preukázal, že k diskriminácii nedošlo,\nalebo že existovali objektívne dôvody na dané konanie (napr. 5Cdo/91/2019). Žalobkyňa nepredložila\ntaké dôkazné prostriedky, ktoré by mali takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce\nobjektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých by bolo možné prijať záver o porušení zásady\nrovnakého zaobchádzania. Odvolací súd sa vysporiadal s otázkou, čo je porušením zásady rovnakého\nzaobchádzania, teda čo sa rozumie znevýhodnením v porovnaní s inými osobami. Súd posudzoval\ntvrdené diskriminačné konanie z dôvodu postavenia a príslušnosti žalobkyne k určitej skupine (vek,\npohlavie, rasa...). Súd hodnotil, či bol v konaní predložený aj taký dôkaz zo strany žalobkyne, ktorý by\nnasvedčoval tomu, že táto mala byť diskriminovaná práve z dôvodu, že sa so svojimi sťažnosťami na\npostup zamestnávateľa obracala na rôzne inštitúcie (Etická rada skupiny MOL a slovenské národné\n\nstredisko pre ľudské práva), teda, že by niečo nasvedčovalo tomu, že vo vzťahu k nej dochádzalo zo\nstrany žalovaného k diskriminácii v podobe tzv. neoprávneného postihu podľa § 2 ods. 1 v spojení s §\n2a ods. 8 antidiskriminačného zákona.\n8.7. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala\nnedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu a to, že nedostala odpoveď b) na namietaný\nsúboj konania žalovaného (ktorý odvolací súd označil ako ,,trvanie nadriadeného na dôslednom si\nplnení povinností) a to, ako konanie jej priamej nadriadenej možno hodnotiť ako správny, zákonný\na ústavne konformný postup ,,trvania nadriadeného na riadnom plnení úloh“. Odvolací súd v bode\n23. odôvodnenia rozsudku uviedol, že dôsledným si plnením povinností vedúceho zamestnanca\nautomaticky nemôže dochádzať diskriminácii iného zamestnanca, nie každé konanie, ktoré môže\nzamestnanec subjektívne pociťovať (a spravidla aj pociťuje) obťažovanie, alebo šikana na pracovisku,\nlen na základe vlastného subjektívneho vnímania možno považovať za diskrimináciu. Neoprávnený\npostih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo súvisí\ns domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo s\npodaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach\nsúvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, so sťažnosťou namietajúcou porušenie\nzásady rovnakého zaobchádzania. Podľa odvolacieho súdu v tomto smere nebol v konaní doložený taký\ndôkaz zo strany žalobkyne, ktorý by nasvedčoval tomu, že táto mala byť diskriminovaná práve z dôvodu,\nže sa so svojimi sťažnosťami na postup zamestnávateľa obracala na rôzne inštitúcie (Etická rada skupiny\nMOL a Slovenské národné stredisko pre ľudské práva), teda, že by niečo nasvedčovalo tomu, že vo\nvzťahu k nej dochádzalo u žalovaného diskriminácii v podobe tzv. neoprávneného postihu podľa § 2\nods. 1 v spojení s § 2a ods. 8 antidiskriminačného zákona. Nebola tak osvedčená existencia príčinnej\nsúvislosti medzi postupom zamestnávateľa, ktoré žalobkyňa označovala za diskriminačné uplatňovaním\nsi práva žalobkyne obracať sa so svojimi nárokmi na rôzne inštitúcie. Ani konanie nadriadenej žalobkyne\nnevykazovalo znaky diskriminácie, a preto v prípade ak žalobkyňa má subjektívny pocit, že by došlo zo\nstrany žalovaného k ujme na cti alebo ľudskej dôstojnosti je na mieste postup podľa iných zákonných\nustanovení. V danom prípade nedošlo k takému intenzívnemu zásahu, aby sa dalo hovoriť o diskriminácii\nv zmysle antidiskriminačného zákona, či Zákonníka práce.\nB. Žalobkyňa nesúhlasí, že odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie posudzoval diskriminačnú\nčasť žaloby výhradne v kontexte antidiskrinimačného zákona, avšak zužujúco s odôvodnením, že ,,iné\npostavenie“ vymedzila žalobkyňa. Dôsledkom takéhoto postupu bolo nesprávne právne posúdenie\nžalobkyňou označeného a dokladovaného konania, ktoré evidentne porušuje zásadu rovnakého\nzaobchádzania (poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05). Dovolací súd je názoru,\nže sa nejedná o procesnú otázku podľa § 420 CSP, ktorá sa týka procesných chýb konania alebo\nnesprávneho procesného postupu. Námietka smeruje k tomu, ako súdy posúdili a interpretovali právne\npredpisy, a nie k samotnému procesnému vedeniu sporu.\nC. Žalobkyňa namietala, že súdy oboch stupňov interpretovali zákonné ustanovenia príliš formalistickým\npostupom, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Je názoru, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný\ndoslovným znením zákona, ale môže sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona (poukázala na\nNález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017). Dovolací súd poukazuje, že žalobkyňa argumentuje,\nže súd by mal zohľadniť zmysel a účel zákona právnych predpisov a že nemá sa riadiť výlučne ich\ndoslovným znením, ale má sa pri ich aplikácii odchýliť v prospech spravodlivosti. Táto námietka sa\ntýka spôsobu, akým súdy právne interpretovali a aplikovali predpisy, a nie procesných pochybení alebo\nvedenia procesu. Preto ide o otázku nesprávneho právneho posúdenia veci, a nie procesnú chybu.\nD. Žalobkyňa namietala, že súd trval nielen na vymedzení skutkových okolností, ale aj na právnej\nkvalifikácii a jednoznačnému právnemu vymedzeniu iného dôvodu a jeho jednoznačnom preukázaní\n- a to aj bez prenosu dôkazného bremena na žalovaného. Je názoru, že podľa § 1 ods. 2\nantidiskriminačného zákona postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno\nusudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (poukázala na Nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015). Dovolací súd k tejto námietke žalobkyne uvádza, že patrí do\nnámietky týkajúcej sa právneho posúdenia veci. Žalobkyňa sa v podstate domnieva, že podľa § 1 ods. 2\nantidiskriminačného zákona je postačujúce predložiť skutočnosti, z ktorých možno usudzovať porušenie\nzásady rovnakého zaobchádzania, pričom povinnosť dôkazného bremena mala byť následne prenesená\nna žalovaného. V podstate ide o argumentáciu vo vzťahu k aplikácii a výkladu práva, čo je vecou\nprávneho posúdenia, nie procesného postupu.\n\nE. Žalobkyňa je názoru (keďže zamestnanec má postavenie slabšej strany) že všeobecné súdy majú\npovinnosť v týchto konaniach im poskytnúť ochranu. Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju\nústavnoprávnu dimenziu, ktorá vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne ochranu\nproti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania (poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn.: III. ÚS 86/2020 ). Dovolací súd poukazuje, že tento argument žalobkyne sa\ntýka výkladu a aplikácie práva a poukazuje na širší kontext a význam ochrany zamestnancov v\nsúlade s ústavnými princípmi. Námietka sa nezaoberá procesným vedením sporu alebo procesnými\npochybeniami, ale zameriava sa na spôsob, akým súdy posúdili právnu otázku ochrany zamestnancov\na ich postavenia v rámci antidiskriminačného sporu. Preto táto otázka nastolená žalobkyňou patrí do\nkategórie nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 CSP.\n8.8. V rámci dovolania v bode VI žalobkyňa namietala, že pokiaľ ide o zamietnutie nároku na\nnáhradu mzdy v časti prevyšujúcej 20.824,69 eura, tak rozhodnutie o zamietnutí nároku nemá oporu\nv obsahu súdneho spisu. Odvolací súd sa týmto nárokom nezaoberal, a to napriek tomu, že ide o\nnárok podľa § 216 ods. 2, žalobkyňa svoj nárok v konaní pred súdom prvej inštancie riadne vyčíslila\na zamietnutie nároku v prevyšujúcej časti v odvolaní namietala ako nedôvodné. Dovolací súd na túto\nargumentáciu žalobkyne uvádza, že toto svoje konštatovanie bližšie nenamietala v podanom odvolaní\nproti prvoinštančnému rozsudku, preto odvolací súd považoval túto námietku za nedôvodnú. Dovolací\nsúd posudzuje dôvodnosť dovolania na základe predchádzajúcich procesných úkonov, najmä toho,\nčo bolo namietané v odvolaní. Ak žalobkyňa zákonným spôsobom v predchádzajúcom štádiu konania\nzanedbala svoje právo vzniesť a odôvodniť konkrétnu námietku riadne, nemôže očakávať, že dovolací\nsúd bude túto námietku akceptovať.\n8.9. V rámci dovolania v bode VII vo vzťahu k náhrade trov konania žalobkyňa namietala výrok\no nepriznaní nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ktorým sa odvolací súd\nnezaoberal vôbec - hoci žalobkyňa bola v konaní úspešná vo vzťahu k neplatnosti výpovede, náhrade\nmzdy. Ani týmto odvolacím dôvodom sa súd nezaoberal, čo rovnako zakladá dovolací dôvod podľa\n§ 420 písm. f) CSP, ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, keďže na odvolací dôvod\nnebola poskytnutá adresná odpoveď súdu. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd v\nbode 31. rozsudku zákonným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách odvolacieho konania,\na poukázal ako rozhodol súd prvej inštancie: O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol\npodľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na\nnáhradu trov konania. Tak, ako uviedol už súd prvej inštancie, každá zo strán mala v konaní úspech\nčiastočný, žalobkyňa bola úspešná v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v časti\nzaplatenie náhrady mzdy. Žalovaný bol úspešný v zamietajúcej časti, týkajúcej sa údajnej diskriminácie.\nV odvolacom konaní mala žalobkyňa úspech len v časti úroku z omeškania (úroky z omeškania sú\npríslušenstvom pohľadávky a znášajú osud hlavnej veci, preto ak sú uplatnené spolu s istinou, netvoria\nosobitný predmet konania a nejde ani o spojenie dvoch samostatných vecí, pri rozhodovaní o nároku\nna náhradu trov konania súd vychádza len z uplatnenej istiny a z úspechu strán vo vzťahu k istine),\nv prevažnej časti teda bolo jej odvolanie nedôvodné a žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy\nnevznikli a ani si ich náhradu neuplatňoval, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán\nnepriznal nárok na náhradu trov konania. Dovolací súd poukazuje, že dovolanie podľa § 420 písm. f)\nCSP by bolo v tomto prípade prípustné, ak by žalobkyňa presvedčivo preukázala, že procesná vada\nodvolacieho súdu týkajúca sa výroku o nepriznaní trov konania mala za následok nesprávne rozhodnutie\nalebo porušenie jej procesných práv, čo sa ale v posudzovanom prípade nestalo.\n8.10. Dovolací súd dospel k záveru, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení\na zásad Civilného sporového poriadku nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý\nproces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca\na žalobkyňa neopodstatnene namietala, že odvolací súd (príp. súd prvej inštancie) nesprávnym\nprocesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).\n9. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Pre právnu\notázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej\nriešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o\nsituáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej\notázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\n\nsúdu“. Pokiaľ dovolateľ neoznačí alebo nesprávne označí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,\nod ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť\nna domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie\nmal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V\nprípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže\nnajvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré\npred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný\nbezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania\na dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods.\n1 CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/50/2017\na 8Cdo/141/2017).\n9.1. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa dovolací súd zameriava\nna zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho\nsúdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc\nz kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie\ninterpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná\nna zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných\notázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré\nrozhodnutie treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie\n(nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu.\n9.2. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam\nobsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.\nOtázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka\nprávna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto\nustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Aby určitá\notázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podlá § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovsˇetky´m o\notázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý\numožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z\ntýchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustne´. V\ntakomto prípade je tu bez dˇalsˇieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd dˇalsˇie podmienky\nprípustnosti dovolania neskúma. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci\nsamej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že\ndaná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu\nrozhodujúceho o jej dovolaní.\n9.3. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp.\nv ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú\ns rozhodovaným sporom vôbec súvis. Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,\nprosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k\nriešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP.\n9.4. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v\nzmysle § 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolená\nprávna otázka vyššie uvedené kritériá nespĺňa a jej formulácia opomína základné závery, na ktorých\nzaložili svoje rozhodnutia súdy nižšieho stupňa.\n9.5. Dovolací súd aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie podľa jeho obsahu a v\nsnahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 09. júna 2020)\ndospel k záveru, že žalobkyňa sa v otázke č. 1 v podstate opýtala: ,,žalobkyňa nie je povinná uviesť\nprávnu kvalifikáciu konania, ktoré označuje za diskriminačné, a pokiaľ ho aj tak označí, nie je súd\n\ntakouto kvalifikáciou viazaný. Pokiaľ súdy oboch inštancií vychádzali z toho, že právna kvalifikácia\nvykonaná žalobkyňou je nepostačujúca či nesprávna, bolo priamo ich povinnosťou, vykonať správnu\nprávnu kvalifikáciu“. Dovolateľka videla právnu otázku od ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť\nvyplývajúcu z rozhodnutia dovolacieho súdu z 22. septembra 2010 sp. zn. 5Cdo/196/2009. V tomto\nrozhodnutí dovolací súd uviedol, že Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia\n(práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne\nkvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti,\nktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma,\nči tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície\ntejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny\nvzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe\nvyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo\nobranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný\nprávnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a\nsúdom zistený skutkový stav dopadajú.\n9.6. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že dovolateľka v dovolaní uviedla, že diskrimináciu, resp.\nporušenie zásady rovnakého zaobchádzania namietala v rámci ,,iného postavenia“, čo je kategória\nexplicitne v diskriminačnom zákone nevymedzená. Je názoru, že súd prvej inštancie vyhodnotil skutkové\ntvrdenia na základe právnej kvalifikácie, ktorú pomenovala žalobkyňa a to bez toho, aby sám čo i\nlen zvažoval posúdenie jej tvrdení podľa inej právnej normy, a už vôbec nie podľa zmyslu, ktorý sa\nprávnou normou sleduje (zákonník práce, antidiskriminačný zákon), bez posúdenia tohto vzťahu v\nzmysle Ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných práv. S týmto právnym posúdením sa\nstotožnil aj súd odvolací.\n9.7. Na túto dovolaciu námietku žalobkyne dovolací súd uvádza, že pokiaľ strana sporu prípadnú\nnesprávnosť postupu súdu prvej inštancie a jej procesné dôsledky kvalifikovane nenamieta v rámci\nkonania o riadnom opravnom prostriedku (naviac v situácii, keď je zastúpená advokátom), nevníma túto\nnesprávnosť, resp. jej dôsledky ako ujmu (podstatnú ujmu) na svojich procesných právach [k tomu viď\nobdobne aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“) zo 14. decembra 2010\nvo veci Holub proti Českej republike (sťažnosť č. 24880/05)], obdobne (9Cdo/255/20209, R 73/2019,\n7Cdo/161/2019, 4Cdo/122/2020, 4Cdo/40/2019, 8Cdo/140/2018, 8Cdo/157/2018). Dovolateľka v bode\nIII. odvolania proti prvoinštančnému rozsudku len stroho uviedla, že ,,právne posúdenie, ak žalobca\njednoznačne označí skutkový stav je v plnej kompetencii súdu. Súd nie je viazaný právnym posúdením\nžalobcu“. Prvoinštančný súd pritom uviedol....samotné dôvody diskriminácie označila žalobkyňa až v\npodaní zo dňa 14. júna 2016 a na pojednávaní dňa 15. júna 2016, kedy ako dôvod diskriminácie\noznačila svoj zdravotný stav“...., Napokon na pojednávaní dňa 03. marca 2017 právna zástupkyňa\nžalobkyne uviedla, že diskriminačným dôvodom je iné postavenie žalobkyne a zároveň jej postavenie\nsťažovateľa, ktorý sa sťažuje na postup zamestnávateľa.... Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že\nprvoinštančný súd nevytýkal, ako sa mylne domnieva žalobkyňa, že neoznačila dôvody diskriminácie.\nOdvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie má 20 strán a konštatovanie žalobkyne, že súd\nnie je viazaný právnym posúdením žalobcu, má strohé konštatovanie v jednej vete.\n9.8. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu\nopravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať\nlen proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza\ndovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľka\nmôže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré\nnamietla už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím\nsúdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní kvalifikovaným spôsobom neuplatnila, hoci\ntak urobiť mohla a mala, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.\n9.9. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ dovolateľka namieta vo svojom mimoriadnom opravnom\nprostriedku pochybenia súdu prvej inštancie (iura novit curia), tieto môžu byť predmetom dovolacieho\nprieskumu jedine v situácii, ak ich výslovne vytýkala vo včas podanom odvolaní a odvolací súd vo\nsvojom rozhodnutí tieto pochybenia neodstránil. Pokiaľ určité nedostatky súdu prvej inštancie strana\nkvalifikovane namietala prvýkrát až v podanom dovolaní, tieto nemožno preskúmavať v dovolacom\nkonaní, keďže odstraňovanie prípadných nedostatkov v postupe súdu prvej inštancie patrí do právomoci\n\nodvolacieho (a nie dovolacieho) súdu. Rovnako tak je potrebné uviesť, že dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok sa podáva proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a ako nedostatok v postupe\nodvolacieho súdu nemožno v dovolaní namietať niečo, čo nebolo predmetom odvolacieho konania\n(prieskumu). Odvolací súd je pri svojom rozhodovaní viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré boli uplatnené v\nlehote na podanie odvolania, a ako vadu konania pred odvolacím súdom nemôže strana sporu v dovolaní\nnamietať niečo, čo nebolo predmetom odvolacieho prieskumu vzhľadom na obsahovú a kvalitatívnu\nstránku jej odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.\n9.10. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický\n„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu\nteda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej\notázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu“.\n9.11. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa dovolací súd zameriava\nna zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho\nsúdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc\nz kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie\ninterpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na\nzistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach\n(okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Dovolací súd zdôrazňuje, že vo veci sp. zn.\n5Cdo/196/2009 (na ktoré poukazuje žalobkyňa), zásada iura novit curia bola namietaná už v odvolaní\nproti rozsudku prvoinštančného súdu a odvolací súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný odvolacími\ndôvodmi, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania. V súdenej veci dovolateľka zásadu iura\nnovit curia kvalifikovane namietala prvýkrát až v podanom dovolaní, preto tieto nemožno preskúmavať\nv dovolacom konaní, keďže odstraňovanie prípadných nedostatkov v postupe súdu prvej inštancie patrí\ndo právomoci odvolacieho (a nie dovolacieho) súdu.\n9.12. Aj v druhej nastolenej otázke dovolací súd aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie\npodľa jeho obsahu a v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019\nz 09. júna 2020) dospel k záveru, že žalobkyňa sa v otázke č. 2 v podstate opýtala: ,,či mal súd prvej\ninštancie vykonať výklad a aplikáciu zákona (antidiskriminačného, Zákonníka práce) v súlade s ústavou\na medzinárodnými dohovormi, ktoré majú prednosť pred zákonmi (čl. 152 ods. 4, čl. 7 ods. 5 Ústavy\nSlovenskej republiky“ a mal vykonať „ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy“, keďže nárok\nžalobkyne hodnotil izolovane, len podľa zákonníka práce a antidiskriminačného zákona“. Dovolateľka\nvidela právnu otázku od ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť vyplývajúcu z rozhodnutia\ndovolacieho súdu z 22. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/257/2010. Dovolací súd konštatuje, že predmetné\nrozhodnutie od ktorého vidí žalobkyňa odklon, je na prejednávanú právnu vec neaplikovateľné. Zo\nskutkových okolností rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/257/2010 vyplýva, že žalovaný 1/ mesto Sabinov ako prenajímateľ bytov v záujme vysťahovania obyvateľov rómskeho pôvodu z centrálnej\nčasti mesta porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Do oblasti tzv. Telek presťahoval len rómske\nobyvateľstvo. Podľa vyjadrenia zástupcov mesta Sabinov, mesto chcelo dostať zo svojich objektov\nrómske obyvateľstvo mimo centra mesta. Je pravdou, že v odôvodnení predmetného uznesenia najvyšší\nsúd poukázal na znenie čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého medzinárodné zmluvy\no ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je\npotrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb\nalebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú\nprednosť pred zákonmi, ale najvyšší súd, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, rozsudok krajského súdu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nebol\ndostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie\nnie je dostatočne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu,\nktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. je nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto\nrozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť v dovolacom konaní náležite\nargumentovať a najvyšší súd ani nepristúpil k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých\nspočíva rozsudok odvolacieho súdu.\n\n9.13. Dovolateľkou označené rozhodnutie najvyššieho súdu nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax\npre prejednávaný prípad, nakoľko predmetné rozhodnutie, ktorú mal dovolací súd vo svojom rozhodnutí\nriešiť, nebolo (kľúčové) pre rozhodnutie vo veci samej, t. j. nešlo o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej\nvyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Najvyšší súd ani nepristúpil k posúdeniu správnosti\nprávnych záverov, na ktorých spočíva rozsudok odvolacieho súdu, pretože vec zrušil z dôvodu procesnej\nvady konania.\n9.14. Dovolací súd poukazuje, že len polemika dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu\nprávnej otázky významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Relevanciu\npodľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky\nsíce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v\nzmysle tohto ustanovenia.\n10. Žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\na formulovala dovolacie otázky:\n10.1. Je možné vykladať ustanovenie § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (dodržiavanie zásady\nrovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania\nalebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,\nsexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo\niného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo\nz dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti) vo vzťahu k inému postaveniu\nalebo oznámeniu inej protispoločenskej činnosti tak, že sa ochrana podľa antidiskriminačného zákona\n(ne)vzťahuje aj na ochranu zamestnanca, voči ktorému uplatňuje zamestnávateľ zjavne nerovnaké\nzaobchádzanie a) z dôvodu, ktorý zamestnancovi nie je známy b) z dôvodu, že zamestnanec sa\ndomáha ochrany svojich práv na rovnaké zaobchádzanie alebo namieta neprijateľné konanie vedúceho\nzamestnanca voči sebe, pred zamestnávateľom zriadenými orgánmi (napr. Etickou radou)?\n10.2. Vzťahuje sa ochrana zamestnanca podľa antidiskriminačného zákona na ochranu pred všetkými\nformami nerovnakého zaobchádzania na pracovisku?\n10.3. Je súd povinný v sporoch podľa antidiskriminačného zákona po prednesení skutkových tvrdení\nžalobcu, ktorý sa domáha súdnej ochrany pred nerovnakým zaobchádzaním ako zamestnanec, podľa\npredmetného zákona vykonať vlastnú právnu kvalifikáciu (subsumáciu) nároku aj v rozpore s tým, ako\nprávnu kvalifikáciu vymedzí žalobca?\n10.4. Je možné šikanu - mobbing, resp. jej podkategóriu bossing (šikanu zo strany služobne\nnadriadeného voči služobne podriadenému) posudzovať podľa antidiskriminačného zákona obeť\ntakéhoto konania ako obeť diskriminácie z dôvodu iného postavenia, podľa § 2 ods. 1 v spojení s §\n6 toho istého zákona? Je možné šikanu (mobbing, bossing) hodnotiť ako neprijateľné násilie, ako ho\npomenováva rozhodnutie NS SR sp. zn. 5MCdo 10/2012?\n10.5. Je možné odoprieť súdnu ochranu zamestnancovi proti konaniu zamestnávateľa, ktorým\nvoči zamestnancovi postupuje výrazne odlišne, než voči ostatným zamestnancom v porovnateľnom\npostavení?\n10.6. Je mobbing a bossing, ako formy šikany zo strany zamestnávateľa voči zamestnancovi,\nprípustným nerovnakým zaobchádzaním, ako ho definuje § 8 antidiskriminačného zákona ?\n10.7. Je zjavne nerovnaké vytváranie podmienok zo strany zamestnávateľa na plnenie pracovných úloh\nrovnakej kategórii zamestnancov na tom istom pracovisku prípustným nerovnakým zaobchádzaním, ako\nho definuje § 8 antidiskriminačného zákona ?\n11. Dovolací súd poukazuje, že pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. b) CSP pripúšťa\ndovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku\nzadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia\nmôže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom\n\nzvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja\nod interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona\no rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení). Aby určitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podlá § 421 ods. 1 CSP, musí ísť\npredovsˇetky´m o otázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným\nspôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený\nniektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je\nprípustne´. V takomto prípade je tu bez dˇalsˇieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd dˇalsˇie\npodmienky prípustnosti dovolania neskúma.\n11.1. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie\nprípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže\nbyť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.\n11.2. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické a ani akademické otázky.\nLen polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti\njeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo\nnezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Predložené dovolacie otázky\nžalobkyňou sú otázky teoretické, no ich zodpovedanie nemá zásadný dosah na rozhodnutie veci,\npretože v priebehu súdneho konania nebolo preukázané, že by došlo k diskriminačnému konaniu voči\nžalobkyni, žalovaný sa žiadnym z konaní, ktoré žalobkyňa v žalobe a jej doplnení voči nej, nedopustil\ndiskriminačného konania. Konajúce súdy v tomto spore, ktorý vychádza z antidiskriminačného zákona,\nsa zaoberali splnením podmienok uvedených v § 11 ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona a § 11 ods. 2\npredmetného zákona, ktorý je premietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000 (Smernica\nRady 2000/43/ES z 29. júna 2000) a žiadne diskriminačné konanie nebolo preukázané, preto sa ustálili,\nže žalovaný sa voči žalobkyni nedopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 13 ods.\n1 Zákonníka práce a § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.\n11.3. Dovolací súd podčiarkuje, že v rámci dovolacieho konania je preto podstatné, aby otázka, ktorú\ndovolateľ nastoľuje, nebola iba akademického charakteru, ale aby mala reálny dopad na rozhodnutie\nvo veci. Dovolací súd uzatvára, že predmetné dovolacie otázky nastolené žalobkyňou sú akademické\na v tom prípade dovolací súd ich nemôže riešiť, pretože by sa tým zbytočne zaoberal právnym\nproblémom, ktorý nemá žiaden význam pre konkrétnu vec. Je pritom potrebné zdôrazniť, že cieľom\ncivilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť\nteoretické či hypotetické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných\nstrán. Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky\nspôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\n12. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vadu\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje\nproti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne\nposúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,\nv ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14Co/147/2019", "guid": "93fb6687-ef9f-40b1-a8b3-a26da773584b:d4b87d81-bce8-4fdf-8b81-6e7e556be623", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c42d7ac-764f-4769-b630-911f7fc96962", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2"}, {"guid": "ussr:ba689367-e87d-4340-a26d-a71189d7e123", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.86.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 86/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 86/2020 z 8. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-08", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.86.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:97d62a41-e71b-42c5-8c27-357dc7b6986d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2"}, {"guid": "ussr:42871f18-a9ec-44f1-99da-308fac715495", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1"}, {"guid": "ussr:ea48d9c0-f748-4f82-b743-cc6872127be6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1"}, {"guid": "ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 550/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 550/2012 z 13. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 274, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "5f7c6601-8c51-4686-95b9-23fa16c37201:9e87fb66-8d86-4f61-82a1-822655f57ab9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6110222413.1", "spisova_znacka": "8Cdo/140/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/140/2018 z 11. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-11", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6110222413.1"}, {"guid": "e2a8fec4-ba58-4265-9c94-064dbfd4216b:6907d5f2-3984-42a2-a913-94432c5f52b6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:7115216317.1", "spisova_znacka": "8Cdo/141/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/141/2017 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7115216317.1"}, {"guid": "6b775fa0-528d-40a8-96bd-e32e4c29448d:76de5af9-8bf0-42f5-b62a-774e4a76c78e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1", "spisova_znacka": "8Cdo/78/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/78/2017 z 14. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-14", "citacie_n": 396, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1"}, {"guid": "455da96b-3b9b-4907-9131-9e9968a3e236:e6ee746f-8910-4b9e-b408-5a308a946e88", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1511899812.1", "spisova_znacka": "5MCdo/10/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/10/2012 z 15. 10. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-10-15", "citacie_n": 250, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1511899812.1"}, {"guid": "93fb6687-ef9f-40b1-a8b3-a26da773584b:d4b87d81-bce8-4fdf-8b81-6e7e556be623", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6319200142.1", "spisova_znacka": "14Co/147/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/147/2019 z 4. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-11-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6319200142.1"}], "citovane_v": []}