{"guid": "575b3349-1e87-4b24-a5be-457b5c4426fa:9b948f96-3443-44d6-a3f0-7c89d8f06a80", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1115230486.2", "spisova_znacka": "8Cdo/139/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/139/2024 z 4. 12. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 4. decembra 2024, sp. zn. 8Cdo/139/2024, ECLI:SK:NSSR:2024:1115230486.2", "identifikacne_cislo": "1115230486", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "sudca_id": 146, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-miroslav-septak-146", "datum_vydania": "2024-12-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "nazov": "§ 153 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-153"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-154", "nazov": "§ 154 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-154", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-154"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-157", "nazov": "§ 157 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-157", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-157"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-168", "nazov": "§ 168 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-168", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-168"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-170", "nazov": "§ 170 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-170", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-170"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-171", "nazov": "§ 171 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-171", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-171"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181", "nazov": "§ 181 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-181"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-183", "nazov": "§ 183 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-183", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-183"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-5", "nazov": "§ 3 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-6", "nazov": "§ 3 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "nazov": "§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-153", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-154", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-157", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-168", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-170", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-171", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-181", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-183", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9b948f96-3443-44d6-a3f0-7c89d8f06a80", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1115230486.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1115230486.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1115230486.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/139/2024\n1115230486\n04. 12. 2024\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2024:1115230486.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu LIASON MARKETING COMPANY LIMITED, so\nsídlom P.O.Box 983, Victoria, Mahé, Republic of Seychelles, reg. number: 003809, proti žalovanej\nSlovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2,\no náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4C/262/2015, o dovolaní žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2024 sp. zn. 8Co/81/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd\") podľa § 387 ods. 1, 2\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP\") potvrdil rozsudok Okresného\nsúdu Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie\" alebo „prvoinštančný súd\") z 15. februára 2019 č. k. 4 C\n262/2015-181, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške\n2.700.000 eur s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.\" ) a žalovanej\nnárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok I.); žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal\nv zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 a § 255 ods. 1 CSP (výrok II.).\n1.1. V dôvodoch rozhodnutia prvoinštančný súd po skutkovej stránke uviedol, že po vykonanom\ndokazovaní mal za preukázané, že dňa 21. januára 2002 boli štátnymi orgánmi Maďarskej republiky pri\npokuse o ich prevoz na územie Slovenskej republiky E. L. a K. F. (vystupujúcim ako splnomocneným\nzástupcom žalobcu) zaistené finančné prostriedky vo výške 1.167.280 eur. Dňa 02. decembra 2004 bolo\nGenerálnou prokuratúrou Slovenskej republiky prevzaté trestné konanie proti obvineným E. L. a K. F.,\npričom uznesením vyšetrovateľa PPZ, UBOK Košice, odbor Východ ČVS: J.-XX/BOK-Y.-A.-XXXX zo\ndňa 25. júla 2005 bolo proti E. L. a K. F. začaté trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a\npodporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a\nza trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5\nTrestného zákona. Na základe právnej pomoci boli zaistené peňažné prostriedky vyžiadané z Maďarskej\nrepubliky. Dňa 15. októbra 2012 Krajská prokuratúra Košice I uznesením č. 1Kv 8/12-21, právoplatným\ndňa 10. novembra 2012, podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie vedené proti\nobvineným E. L. a K. F. zastavila. Uznesením Krajskej prokuratúry Košice I č. 1Kv 8/12 zo dňa 14.\nnovembra 2012, právoplatným dňa 04. decembra 2012, vrátila Krajská prokuratúra Košice I zaistené\nfinančné prostriedky vo výške 1.167.280 eur žalobcovi. Žalobca žiadosťou zo dňa 16. októbra 2013\npožiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Jeho žiadosť bola opakovane odstúpená z Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúre\nSlovenskej republiky, s tým, že nárok žalobcu nebol uspokojený. Vzhľadom k tomu, že podľa žalobcu\n\nnezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov mu bolo znemožnené\nv období od 21. januára 2002 do 19. decembra 2012 nakladať a disponovať so svojimi peňažnými\nprostriedkami vo výške 1.167.280 eur, uplatnil si nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003\nZ. z., pričom výšku škody vyčíslil s poukazom na kurzové rozdiely, v dôsledku ktorých sa hodnota jeho\nmajetku za dané obdobie podľa jeho tvrdenia znížila o 469.492,52 eura a zároveň mu za dané obdobie\npatrí aj úrok z omeškania počnúc dňom 22. januára 2002 vrátane, a to vo výške 15,5% ročne podľa § 3\nvyhlášky MS SR č. 87/1995 Z. z., teda úrok z omeškania vo výške 15,5% ročne zo sumy 1.167.280 eur\nod 22. januára 2002 do 19. decembra 2012, čo predstavuje sumu vo výške 1.973.404,84 eura. Celkovo\nsi žalobca uplatnil náhradu škody vo výške 2.700.000 eur ako skutočnú škodu, ušlý zisk a nemajetkovú\nujmu spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 19. decembra 2012 do zaplatenia ako aj\nnáhradu trov konania.\n1.1. Takto ustálený skutkový stav veci súd prvej inštancie posúdil po právnej stránke podľa ustanovení\n§ 1, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 1, 2, 3, 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č.\n514/2003 Z. z. a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že podľa predmetného\nzákona štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej\nmoci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zadržaním, zatknutím alebo iným obmedzením osobnej\nslobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe alebo nesprávnym úradným\npostupom, pričom tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu a to pri splnení troch\npodmienok, ktorými sú - nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci,\nexistencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou\na nezákonným rozhodnutím, pričom tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. Základnou\npodmienkou podľa § 6 citovaného zákona je teda existencia právoplatného alebo bez ohľadu na\nprávoplatnosť vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené, pričom\nprávo na náhradu škody možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu\nriadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. V danom prípade žalobca nešpecifikoval ani\nnekonkretizoval žiadne rozhodnutie, ktoré považuje za nezákonné a v dôsledku ktorého by mu mal\nvzniknúť nárok na náhradu škody, ktorej sa v konaní domáhal. Rovnako neuviedol ani žiadny konkrétny\núradný postup, ktorý považuje za nesprávny a ktorý by mal zakladať nárok na náhradu škody. Neuviedol\nani žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, ktorého rozhodnutie považuje za\nnezákonné alebo ktorý postup považuje za nesprávny, napriek tomu, že bol opakovane vyzývaný na\ndoplnenie žaloby a boli mu zaslané vyjadrenia žalovanej, ako aj ostatných pôvodne žalovaných, v ktorých\nopakovane namietali, že žalobca neuviedol základnú podmienku pre priznanie nároku na náhradu škody\n- právny titul. Už len z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd nemohol nároku žalobcu uplatnenom v\nkonaní vyhovieť a priznať mu náhradu škody voči štátu.\n1.2. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu, ktorou žiadal o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa (prednesenej na\npojednávaní dňa 23. januára 2019), súd prvej inštancie poukázal na to, že konanie je na súde vedené od\nroku 2015, t.j. viac ako tri roky, počas ktorých bol žalobca opakovane vyzývaný na preukázanie svojho\nnároku a na uvedenie podstatných skutočností, predovšetkým na konkretizovanie titulu, na základe\nktorého sa domáha nároku na náhradu škody, avšak žalobca nevedel počas celého konania svoj nárok\nodôvodniť a neuviedol ani len základnú náležitosť, ktorou je špecifikácia právneho titulu, od ktorého svoj\nnárok odvodzuje. Návrhu žalobcu na poskytnutie lehoty na vyjadrenie preto súd prvej inštancie nemohol\nvyhovieť, a to predovšetkým s poukazom na ustanovenie § 153 CSP a ustanovenia § 157 a § 183 CSP.\nTiež nemohol vyhovieť ani žiadosti žalobcu o poskytnutie lehoty na zvolenie si právneho zástupcu, keďže\nžalobca mal viac ako tri roky čas a priestor na zvolenie si právneho zástupcu, avšak tak neučinil. Navyše\nv spore za žalobcu konal ako osoba oprávnená konať advokát, ktorý je riadne zapísaný do zoznamu\nadvokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou, pôsobiaci a vykonávajúci advokátsku prax. Z\nuvedených dôvodov súd prvej inštancie požiadavky žalobcu, na poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa a\nna zvolenie si právneho zástupcu, vyhodnotil ako účelové a zavádzajúce, preto im nevyhovel.\n1.3. Napriek skutočnosti, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne nezákonné rozhodnutie alebo\nnesprávny úradný postup, od ktorého odvodzoval uplatnený nárok na náhradu škody, súd prvej inštancie\n„pre úplnosť\" posúdil rozhodnutia vydané v rámci trestného konania ohľadom trestného stíhania a\nvrátenia zaistených finančných prostriedkov, ktoré žalobca uvádzal ako aj postup orgánov činných v\ntrestnom konaní, pričom dospel k záveru, že žiadne z rozhodnutí, na ktoré v žalobe poukázal, t.j.\n1/ rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VGPt397/04-9 zo dňa 02. decembra\n\n2004, 2/ uznesenie PPZ, ÚBOK, ČVS: PPZ-29/BOK-V-I-2005 ako ani uznesenie 3/ Krajskej prokuratúry\nKošice I č. 1Kv/8/12-21 zo dňa 15. októbra 2012 nebolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť.\nZdôraznil, že žiaden príslušný orgán nevyhodnotil zaistenie finančných prostriedkov ako rozhodnutie v\nrozpore so zákonom. Navyše žalobca ani pri jednom z uvedených rozhodnutí nepreukázal, či podal proti\ntakémuto podľa jeho názoru nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných\npredpisov, pretože len v takom prípade, t.j. v prípade podania riadneho opravného prostriedku proti\nrozhodnutiu, je možné priznať nárok na náhradu škody s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ. z. Zároveň zdôraznil, že rozhodnutie o zaistení peňažných prostriedkov zo dňa 21. januára 2002 bolo\nvydané štátnymi orgánmi Maďarskej republiky a preto Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť\nza takéto rozhodnutie. Taktiež rozhodnutie o vznesení obvinenia voči osobám E. L. a K. F. bolo\nrozhodnutie štátnych orgánov Maďarskej republiky, za ktoré nie je možné uplatňovať si nárok na náhradu\nškody voči Slovenskej republike podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V zmysle citovaného zákona Slovenská\nrepublika zodpovedá za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci\npri výkone verejnej moci v Slovenskej republike a nie za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný\npostup orgánov verejnej moci iného štátu. K namietanému nesprávnemu úradnému postupu súd prvej\ninštancie zdôraznil, že žalobca predmetný postup žiadnym spôsobom nekonkretizoval ani neuviedol,\nktorý orgán sa vôbec mal dopustiť takéhoto postupu, pričom naviac ani z vykonaného dokazovania\nnevyplynulo, že by počas celého trestného konania, ktoré bolo vedené voči osobám E. L. a K. F. a v rámci\nktorého boli zaistené finančné prostriedky žalobcu, bolo skonštatované, že v trestnom konaní došlo k\nnečinnosti alebo k porušeniu povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej\nlehote, k zbytočným prieťahom v konaní alebo k inému nezákonnému zásahu do práv žalobcu. Pri\nposudzovaní nesprávneho úradného postupu pritom možno vychádzať len z výsledkov vybavenia\nsťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, vybavenia žiadosti o\npreskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru prokurátorom, z právoplatného rozhodnutia\nvydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo\nz právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a žiadny takýto dôkaz z vykonaného\ndokazovania nevyplynul. Žalobca preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie ani\nlen prvej základnej podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.\na to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Súd prvej\ninštancie preto uzatváral, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre vznik zodpovednosti žalovanej\nza škodu a z dôvodu nepreukázania prvej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a podrobne\nsa už nezaoberal výškou uplatnenej náhrady škody (nakoľko to bolo neúčelné) a logicky ani príčinnou\nsúvislosťou medzi vznikom škody a existenciou nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného\npostupu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď úspešnej žalovanej\nnáhradu trov konania nepriznal, keďže trovy konania si neuplatnila a zo súdneho spisu žiadne jej trovy\nani nevyplynuli.\n2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia (v poradí „druhom\") uviedol, že súd prvej\ninštancie v preskúmavanej veci dostatočne a správne ustálil skutkový stav, ktorý správne posúdil aj\npo právnej stránke, keď dospel k záveru že nie sú splnené zákonom stanovené predpoklady pre vznik\nzodpovednosti za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko tu absentuje rozhodnutie orgánu štátu,\nktoré by bolo na základe opravného prostriedku uplatneného žalobcom pre nezákonnosť zrušené a\nrovnako tak nemožno postup orgánov činných v trestnom konaní v Slovenskej republike považovať za\nnesprávny úradný postup, ktorý by mohol viesť k vzniku zodpovednosti za škodu uplatnenej podanou\nžalobou. Prvoinštančný súd správne poukázal aj na to, že žalobca doposiaľ dostatočne konkrétne\nneoznačil nezákonné rozhodnutie ani nesprávny úradný postup, ktoré majú zakladať ním uplatnený\nnárok na náhradu škody. To však nič nemení na tom, že bez ohľadu na uvedené žiadne zo žalobcom\noznačených rozhodnutí a postupov zodpovednosť žalovanej za tvrdenú škodu založiť nemôže.\n2.1. K odvolacím námietkam žalobcu o 1/ porušení jeho práva na súdnu ochranu, lebo bola mu odňatá\nmožnosť konať pred súdom, o 2/ porušení práva na \"rovnosť zbraní\", nakoľko súd prvej inštancie\npri rozhodovaní prihliadal na písomné podania vo veci samej zo dňa 23. februára 2016, 10. marca\n2016 a 14. apríla 2016, ktoré neboli žalobcovi riadne doručené a ďalej, že 3/ prvoinštančný súd v\nkonaní nepostupoval podľa ustanovení § 168, § 170, § 171 ods. 1 CSP, o predbežnom prejednaní\nveci a k oboznámeniu, ktoré skutkové a právne tvrdenia sú v konaní sporné, došlo až na prvom\npojednávaní, na ktorom prvoinštačný súd neposkytol žalobcovi lehotu na predloženie podrobného\npísomného vyjadrenia vo veci samej a napokon 4/ nerešpektoval ani jeho právo na právnu pomoc a\nzastupovanie zvoleným advokátom, v prítomnosti ktorého mal byť vykonaný aj ním navrhovaný výsluch,\n\nodvolací súd uviedol, že tieto námietky považuje za neopodstatnené. Konkrétne pokiaľ ide o písomné\nvyjadrenia žalovanej, z obsahu spisu vyplynulo, že tieto boli žalobcovi riadne doručené ešte v roku\n2016, pričom žalobcovi bola súdom prvej inštancie na jeho žiadosť vyhotovená kópia celého spisu podľa\nstavu do 31. decembra 2017 a táto mu bola doručená. Žalobca tak mal nepochybne v priebehu konania\ndostatok príležitostí oboznámiť sa s obranou žalovanej a vyjadriť sa k nej. Pokiaľ ide o neuplatnenie\ninštitútu predbežného prejednania veci, v tomto smere je na úvahe súdu, či sa mu jeho využitie javí ako\nvhodné a hospodárne, procesný postup súdu prvej inštancie v danej veci preto nemožno považovať za\nnesprávny. V kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces odvolací súd poukázal na\nto, že súd prvej inštancie žalobcovi v priebehu celého konania ktoré začalo dňa 03. decembra 2015,\nvrátane pojednávania uskutočneného dňa 23. januára 2019, nepochybne poskytol dostatočný priestor\nna uplatnenie jeho tvrdení a argumentácie (prostriedkov procesného útoku), a preto o porušení jeho\npráva na spravodlivý proces nemožno ani len uvažovať. Nedôvodne v tomto smere žalobca vytýkal\nsúdu prvej inštancie aj to, že mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že mu neposkytol časový\npriestor na zabezpečenie splnomocnenia advokátom. Štatutárny orgán (riaditeľ) žalobcu E.. E. F. je totiž\nsám advokátom, pričom naviac o poskytnutie času na splnomocnenie advokáta žiadal na pojednávaní\nkonanom dňa 23. januára 2019, teda po viac než troch rokoch po podaní žaloby a za daného stavu\nnemožno jeho žiadosť hodnotiť inak, než ako účelovú s prvkami zneužitia práva. Na základe uvedeného\ndospel odvolací súd k záveru, že žiadne procesné práva žalobcu v preskúmavanej veci neboli porušené.\nNedôvodne tiež žalobca namietal, že súd prvej inštancie postupoval arbitrárne, v rozpore so zásadou\nmateriálnej podstaty ochrany práva a nerešpektoval základné princípy súdneho konania vyplývajúce\nz ustanovenia čl. 6 ods. 1 CSP, pričom sa vzhľadom na časové súvislosti danej veci nevysporiadal s\nprípadným aplikovaním a posudzovaním veci podľa ustanovení zák. č. 58/1969 Zb., na ktoré v konaní\nupozorňoval. V závere svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že samotná existencia rozhodnutia\nalebo postupu orgánu štátu, ktorým mohlo byť potenciálne nepriaznivo zasiahnuté do majetkovej sféry\ndotknutej osoby, na vznik zodpovednosti za prípadnú vzniknutú ujmu nepostačuje, keď pre jej vznik\nje v súlade s platnou právnou úpravou nevyhnutné, aby išlo o zásah nezákonný, za ktorý možno\npovažovať výlučne rozhodnutie orgánu štátu zrušené pre nezákonnosť alebo kvalifikovaný nesprávny\núradný postup. Ich existencia však v danej veci preukázaná nebola, preto neboli splnené ani predpoklady\npre vznik zodpovednosti za škodu tvrdenú žalobcom a nemôže preto obstáť ani argumentácia žalobcu\npotrebou kompenzácie ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku dočasnej straty možnosti dispozície\ns peňažnými prostriedkami.\n2.2 V intenciách predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu zo dňa 15. decembra\n2022 sp. zn. 4Cdo/216/2021 odvolací súd odstránil nedostatok vytýkaný mu najvyšším súdom, keď\nvyzval žalobcu výzvou zo dňa 19. marca 2024, doručenou mu dňa 4. apríla 2024, na vyjadrenie\nk vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu a vytvoril mu dostatočný priestor uviesť ním prezentované\nargumenty. Následne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie opätovne (druhý krát) podľa § 387 ods.\n1 CSP ako vecne správny zo zhora uvedených dôvodov potvrdil.\n2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa\nustanovenia § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej nepriznal\nnáhradu trov odvolacieho konania, keďže bolo celkom zjavné, že jej v konaní žiadne trovy nevznikli.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ\") dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. e), f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n3.1. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. e) CSP žalobca namietal, že v konaní nebola\nriadne posúdená jeho námietka, že v konaní rozhodovala vylúčená sudkyňa, pričom z obsahu súdneho\nspisu, z vyjadrení sudkyne na pojednávaní a aj z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplynulo,\nže sudkyňa bola predpojatá/zaujatá vo vzťahu k veci samej. Sudkyňa na prvom a jedinom pojednávaní\nprezentovala svoj záujem urýchlene skončiť vec, pričom však nerešpektovala procesné ustanovenia,\nktoré stanovujú práva sporových strán na spravodlivé súdne konanie.\n3.2. V súvislosti s vytýkanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ uviedol, že\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, pretože odvolací súd sa riadne a\ndostatočne nevysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami a námietkami voči procesnému postupu,\nskutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, uvedenými v odvolaní. Ďalej namietal, že odvolací\nsúd: 1/ neprípustne prihliadal na úkony žalovanej nespĺňajúce podmienky právneho poriadku; 2/\nneakceptoval námietku, že súd prvej inštancie v konaní nepostupoval podľa ustanovení § 168, § 170 a\n\n§ 171 ods. 1 CSP o predbežnom prejednaní veci; 3/ sa riadne nevysporiadal s námietkou, že v konaní\nnebol súdom zabezpečený kompletný spisový materiál z trestného konania vedeného voči iným tretím\nfyzickým osobám, ktorý je aj v maďarskom jazyku, ktorý mala vo svojej dispozícii žalovaná, čím bol\nžalobca postupom súdov ukrátený na svojich právach; 4/ sa nedostatočne vysporiadal s námietkou, že\nsúd prvej inštancie žalobcovi bez legitímneho opodstatnenia na prvom a jedinom pojednávaní odňal\nmožnosť vyplývajúcu z § 181 ods. 4 CSP, 5/ sa nedostatočne vysporiadal a nesprávne právne posúdil\nnámietky o nerešpektovaní práva žalobcu na právnu pomoc a zastupovanie zvoleným advokátom,\nvyplývajúce z ustanovenia § 89 CSP a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súdy nižších inštancií\nnesprávne konštatovali, že žalobca v spore nepreukázal svoje tvrdenia a nároky; sami mu pritom svojím\npostupom zamedzil preukázanie tvrdení v rámci vykonania riadneho dokazovania tým, že nezabezpečili\nkompletný spisový materiál, na ktorý žalobca poukazoval a ktorý vedie žalovaná a tým, že nebol\nvykonaný výsluch strany konania v súlade s jeho základným právom.\n3.3. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že súd\nprvej inštancie a odvolací súd vec nesprávne právne posúdili v otázke splnenia podmienok uplatnenej\nnáhrady škody voči štátu, pričom napadnuté rozhodnutia sú v rozpore s ustálenou judikatúrou, na\nktorú v konaní poukazoval (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 15/2009,\nNález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 25/2011, uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 20/2009, rozsudok sp. zn. 5Cdo 126/2009). Podľa žalobcu sú\nzávery súdov nižších inštancií vo vzťahu k posudzovaniu veci samej hypotetické, nepresvedčivé,\npredčasné a v rozpore so skutočným stavom veci; mal za to, že odvolací súd v danom prípade aplikoval\nprávo formalisticky, a teda nedodržal základnú podmienku materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby\nbola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (porovnaj rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29 . februára 2012 sp . zn. 1Cdo 48/2010). Žalobca navrhol,\naby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 CSP), bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým\nsa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní\nvystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať\npred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej\nveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo\nk vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n8. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,\nže rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa\n\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v\ndovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod (1 Cdo 17/2019, 2 Cdo 225/2018, 3 Cdo 142/2018, 4\nCdo 10/2018, 5 Cdo 9/2019, 7 Cdo 1/2018, 8 Cdo 94/2018, 9 Cdo 4/2020).\nDovolanie podľa § 420 písm. e) a f) CSP\n10. Dovolateľ v prvom rade vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420\npísm. e) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu\nvo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne\nobsadený súd. V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky dovolací súd poukazuje na\nrozhodnutie najvyššieho súdu publikované ako judikát R 59/1997, v zmysle ktorého neexistencia\nžiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca\nje alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní\npodmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho\nporiadku, posúdiť túto otázku samostatne. Tento záver najvyššieho súdu je naďalej aktuálny vo vzťahu\nk § 420 písm. e) CSP.\n10.1. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania\nnestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval\nnezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné\npre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na\nuplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).\n10.2. V danom prípade z obsahu spisu najvyšší súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by spochybňovali\nnestrannosť a nezaujatosť vo veci konajúcej sudkyne prvoinštančného súdu E.. U.T. F.. Tento aspekt\nnespochybnila ani samotná sudkyňa, nakoľko nepostupovala v zmysle § 50 ods. 1 CSP a neoznámila\nsvoje pochybnosti o jej nezaujatosti v prejednávanej veci. Žalobca zaujatosť sudkyne vyvodzoval z jej\nvyjadrení na pojednávaní, z dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie a spôsobu vedenie pojednávania.\nV súvislosti s takto vymedzeným dovolací dôvodom dovolací súd dáva dovolateľovi do pozornosti, že v\nzmysle § 49 ods. 3 CSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom\npostupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že\ndovolateľ neopodstatnene tvrdí, že v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 420 písm.\ne) CSP, preto prípustnosť dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia z dôvodu, že rozhodoval vylúčený\nsudca, nie je daná.\n11. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP v zmysle ktorého, dovolanie je prípustné\nproti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces dovolací súd uvádza, že z hľadiska\njeho prípustnosti nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady\nzmätočnosti podľa tohto ustanovenia; rozhodujúci je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto\nprocesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7\nCdo 113/2017, 8 Cdo 73/2017, 9 Cdo/4/2020). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie\nžalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.\n12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\n\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n13. Z ďalších dovolateľom vytýkaných vád zmätočnosti (o porušení zásady kontradiktórnosti konania,\nnepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia, o neoboznámení sporných a nesporných skutkových\na právnych tvrdení, o nezabezpečení kompletného spisového materiálu, o porušení práva na právnu\npomoc, o zdĺhavosti konania) sa dovolací súd ako prvou zaoberal námietkou o porušení zásady\nkontradiktórnosti konania, ktorá znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť oboznámiť\nsa so stanoviskami a s dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k\nnim, resp. popierať ich (protirečiť im - contra dicere). Vzhľadom na to, že zmyslom čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a slobôd je predovšetkým ochrana záujmov účastníkov konania a záujmu na\nriadnom výkone spravodlivosti, je dôležitá najmä dôvera subjektov vo fungovanie súdneho systému,\npričom táto dôvera sa zakladá okrem iného na istote dotknutého subjektu, že mal možnosť vyjadriť\nsa ku všetkým písomnostiam v spise (por. Brandstetter proti Rakúsku, Mantovanelli proti Francúzsku,\nII. ÚS 57/2018). V nadväznosti na možný výskyt dovolateľom tvrdenej vady zmätočnosti (porušenia\nzásady kontradiktórnosti konania) dovolací súd z obsahu spisu zisťoval aj možnú existenciu ďalších ním\noznačených vád podľa § 420 písm. f) CSP.\n13.1. Povinnosťou súdu v kontradiktórnom spore je zabezpečiť formálne podmienky plnohodnotného\nvýkonu základného práva na súdnu ochranu v súlade s predpismi upravujúcimi konanie pred súdom.\nCivilný sporový poriadok vychádza z koncepcie, podľa ktorej má odvolateľ v odvolacom konaní vždy k\ndispozícii odvolanie a odvolaciu repliku a jeho protistrana vyjadrenie k odvolaniu a odvolaciu dupliku. Z\nprincípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že je to strana sporu, ktorá musí mať možnosť posúdiť, či a\ndo akej miery je písomné vyjadrenie jej odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne\ndôvody, na ktoré je potrebné z jej strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží\npritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7 Cdo 311/2018).\n13.2. V danom prípade obsah spisu nedáva podklad pre prijatie záveru o porušení zásady\nkontradiktórnosti konania. Pokiaľ ide o písomné vyjadrenia žalovanej (zo dňa 23. februára 2016, 10.\nmarca 2016 a 14. apríla 2016), zo spisového materiálu vyplýva, že tieto boli žalobcovi riadne doručené\nešte v roku 2016, pričom žalobcovi bola súdom prvej inštancie na jeho žiadosť vyhotovená kópia celého\nspisu podľa stavu do 31. decembra 2017 a táto mu bola doručená. Žalobca tak mal nepochybne v\npriebehu konania dostatok príležitostí oboznámiť sa s obranou žalovanej a vyjadriť sa k nej. Pokiaľ ide\no neuplatnenie inštitútu predbežného prejednania veci (podľa ustanovení § 168, § 170 a § 171 ods. 1\nCSP), v tomto smere už odvolací súd poukázal na to, že je na úvahe súdu, či sa mu jeho využitie javí ako\nvhodné a hospodárne, pričom procesný postup súdu prvej inštancie v danej veci nemožno považovať\nza nesprávny. Za ďalšie podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové\ntvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná\na ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už\npostupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Ak však samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží,\nnemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný\nsporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje\nstranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať\nsa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Na pojednávaní\nkonanom dňa 23. januára 2019 (č.l. 176 a nasl. spisu) súd prvej inštancie postupujúc podľa § 181 ods.\n1 CSP oznámil stranám sporu, ktoré skutočnosti považuje za sporné a síce titul, na základe ktorého\nsi žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody a aj výšku škody, na čo žalobca požiadal o poskytnutie\nlehoty na vyjadrenie sa a zvolenie si právneho zástupcu. Podľa 181 ods. 4 CSP ak strana alebo jej\nzástupca nie sú schopní predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť\ndôkazy na ich preukázanie, súd im môže určiť lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti. Po márnom\n\nuplynutí tejto lehoty nemusí súd na tieto skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy prihliadať. Tým nie sú\ndotknuté ustanovenia § 153 a 154. V danej veci už súd prvej inštancie v bode 48. a 49. poukázal na to, že\nkonanie bolo na súde vedené od roku 2015, t.j. viac ako tri roky (v čase rozhodovania prvoinštančného\nsúdu), počas ktorých bol žalobca opakovane vyzývaný na preukázanie svojho nároku a na uvedenie\npodstatných skutočností, predovšetkým na konkretizovanie titulu, na základe ktorého sa domáha nároku\nna náhradu škody, avšak žalobca nevedel počas celého konania svoj nárok odôvodniť a neuviedol\nani len základnú náležitosť, ktorou je špecifikácia právneho titulu, od ktorého svoj nárok odvodzuje.\nSúd prvej inštancie preto návrhu žalobcu na poskytnutie lehoty na vyjadrenie nemohol vyhovieť, a to\npredovšetkým s poukazom na ustanovenie § 153 CSP, v zmysle ktorého sú strany povinné uplatniť\nprostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, pričom tieto prostriedky nie sú uplatnené včas,\nak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.\nKeďže žalobca neuviedol základné náležitosti žaloby a to riadnu špecifikáciu svojho nároku spočívajúcu\nv uvedení konkrétneho právneho titulu, od ktorého odvodzoval svoj nárok, prvoinštančný súd nemohol\nposkytnúť žalobcovi ďalšiu lehotu na vyjadrenie sa a z tohto dôvodu odročiť pojednávanie, nakoľko by\ntým neúmerne predlžoval konanie a spôsoboval neodôvodnené prieťahy. V uvedenom smere poukázal\nna ustanovenie § 183 CSP (o možnej aplikácii ktorého bol žalobca riadne poučený, viď č.l. 167 spisu),\npodľa ktorého súd môže pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov. Poskytnutie ďalšej lehoty na\nuvedenie základnej náležitosti žaloby spočívajúcej v konkretizovaní právneho titulu odôvodňujúceho\nnárok žalobcu nebolo teda možné, najmä ak žalobca už bol vyslovene súdom vyzvaný, aby uviedol\nkonkrétny právny titul, od ktorého svoj nárok odvodzuje. Súd prvej inštancie v konaní postupoval v zmysle\n§ 157 CSP, teda tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s\nprihliadnutím na povahu veci. Odvolací súd sa s predmetným postupom súdu prvej inštancie stotožnil.\nPreskúmaním spisového materiálu dovolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie poskytol žalobcovi v\nspore dostatočný priestor na uplatnenie jeho tvrdení a argumentácie (prostriedkov procesného útoku), a\npreto jeho námietky v uvedenom smere o porušení jeho práva na spravodlivý proces sú neopodstatnené.\nOdvolací súd správne vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, že mu nebol poskytnutý časový\npriestor na zabezpečenie splnomocnenia advokátom, keďže štatutárny orgán (riaditeľ) žalobcu E.. E. F.\nje sám advokátom, pričom naviac o poskytnutie času na splnomocnenie advokáta žiadal žalobca (zjavne\núčelovo) až na pojednávaní konanom dňa 23. januára 2019, teda po viac než troch rokoch po podaní\nžaloby. Ani námietku o zdĺhavosti konania dovolací súd nepovažoval za opodstatnenú, pretože prieťahy\nv súdnom konaní, neboli judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky už v minulosti považované\nza dôvod, ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. (viď napríklad\nrozhodnutie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2012, sp. zn. 3Cdo/139/2011,\nktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005). Na uvedenom názoru dovolací súd\nzotrváva naďalej aj po zmene procesného predpisu (porovnaj sp. zn. 1Obo/1/2018). Námietka, že v\nkonaní dochádzalo k prieťahom, sa netýka okolnosti spôsobilej založiť prípustnosť dovolania v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP.\n14. Za ďalšiu vadu zmätočnosti dovolateľ označil nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia\nodvolacieho súdu. Ako už bolo uvedené v bode 12 tohto rozhodnutia princípu práva na spravodlivý\nproces, zodpovedá aj právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje\nrozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými\nnávrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom\nvyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj\nnepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,\nIV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6\nCdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).\n14.1. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať\nizolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.\nÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré\nsúd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri\nrozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393\nods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\ndovolateľa.\n\n14.2. Osobitne s dovolacími námietkami žalobcu dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií v\nodôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili ako v spore dospeli k záveru, že nie\nsú splnené zákonom stanovené predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák.\nč. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne\nsprávny potvrdil; v bode 11 sa bez ďalšieho v celom rozsahu stotožnil s jeho závermi podrobne\nzhrnutým v odôvodnení prvoinštančného rozsudku. V ďalších bodoch 12 až 14 sa podrobne vysporiadal\ns odvolacími námietkami žalobcu (o nesprávnej právnej interpretácii rozhodných zákonných ustanovení,\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia, porušenia princípu rovnosti zbraní) uplatnenými v podanom odvolaní,\npričom doplnil, „...že samotná existencia rozhodnutia alebo postupu orgánu štátu, ktorým mohlo byť\npotenciálne nepriaznivo zasiahnuté do majetkovej sféry dotknutej osoby na vznik zodpovednosti za\nprípadnú vzniknutú ujmu nepostačuje, keď pre jej vznik je v súlade s platnou právnou úpravou\nnevyhnutné, aby išlo o zásah nezákonný, za ktorý možno považovať výlučne rozhodnutie orgánu štátu\nzrušené pre nezákonnosť alebo kvalifikovaný nesprávny úradný postup. Ich existencia však v danej veci\npreukázaná nebola, preto neboli splnené ani predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu tvrdenú\nžalobcom a nemôže preto obstáť ani argumentácia žalobcu potrebou kompenzácie ujmy, ktorá mu mala\nvzniknúť v dôsledku dočasnej straty možnosti dispozície s peňažnými prostriedkami...\".\n14.3. Zo zhora uvedeného (pod bodom 14.2.) je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd\nrozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu potrebné\nnáležitosti v zmysle § 393 CSP s výnimkou dostatočnej reakcie na nevykonané dokazovanie. Za\nprocesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa\ns rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\njeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v\nodôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama\nosebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý\nproces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani\nprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa\nním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,\nII. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n14.4. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov (v danej veci o nenaplnení zákonných podmienok pre\nuplatnenie náhrady škody voči štátu), ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z\njudikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie\nveci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd\nuž podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že\ndovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú\nvadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n15. Ďalšie námietky žalobcu v spore o nemožnosti preukázania tvrdení a uplatneného nároku „lebo\nmu v tom svojím postupom zabránili súdy nižších inštancií\" tým, že nezabezpečili kompletný spisový\nmateriál, na ktorý poukazoval a ktorý vedie žalovaná sú podľa dovolacieho súdu námietky týkajúcimi\nsa procesu dokazovania.\n15.1. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné\nna rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc\nposúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí\ndôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov\no skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Hodnotenie dôkazov je\n\nčinnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.\nAktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ\nv ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP,\nnormatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov\nrobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu\nale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.\nNaopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s\npriebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,\nM. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.). Pri hodnotení dôkazov\nje súd viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber\ndôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná\npožiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami\nsúdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/2008).\n15.2. Konkrétne k namietanému pochybeniu v procese dokazovania v danej veci (neoboznámením\nsa s kompletným spisovým materiálom) dovolací súd konštatuje, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu\ncivilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v\nzásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo\nv súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra dovolacieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným\nsúdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020,\nII. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí\nsp. zn. III. ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať\nvplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť,\nmožno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.\nZásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru\no ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,Dohovor\") totiž zodpovedá požiadavka, aby\nsúdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky)\nodôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy\na čl. 6 Základných princípov CSP) a to „rovnosť zbraní\" v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež\nrovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z\npráva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu\nzaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).\n15.3. Preskúmaním dôvodov napadnutého rozhodnutia dovolací súd konštatuje, že v danom prípade\nžalobca celkom jasne a zreteľne učinil obsahom svojich odvolacích námietok okrem iných aj námietku\nnevykonania dokazovania oboznámením sa s ďalším obsahom relevantného spisového materiálu (viď\nbod 4. napadnutého rozsudku), avšak odvolací súd na túto (odvolaciu) námietku neposkytol žalobcovi\n(ako odvolateľovi) dostatočnú odpoveď, čím nepostupoval dôsledne v zmysle ustanovenia § 387 ods.\n3 CSP, v zmysle ktorého odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami\nuvedenými v odvolaní. Aj napriek predmetnému pochybeniu dovolací súd nedospel k záveru o porušení\npráva žalobcu na spravodlivý proces, pretože z judikatúry tak najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vyplýva, že len nevykonaním dôkazu, ktorý má preukazovať takú, medzi stranami\nkonania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či\ndokonca rozhodujúca sa znemožní strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Keďže v danom spore bol skutkový stav\ndostatočne zistený už v čase rozhodovania prvoinštančného súdu, čo konštatoval aj odvolací súd,\ndovolací súd nepovažoval nedostatočnú reakciu odvolacieho súdu na všetky odvolacie námietky za\npochybenie takej intenzity, ktorá by odôvodňovala záver o existencii procesnej vady konania v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP.\n16. K namietanému hodnoteniu dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti tiež uvádza, že súdy rozhodujú\nvo veci v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základných princípov\nCSP v spojení s § 191 CSP. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46\nústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a\ndôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového\n\npostupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí\nvždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci\na vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú\nsúčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti\npovažoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.\n16.1. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že\ndovolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) odvolacieho súdu zodpovedá zásadám\nformálnej logiky a je aj preskúmateľná. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v\nsúlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo\nbyť nimi zistené. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, podľa názoru dovolacieho súdu procesný postup\nodvolacieho súdu prebiehal v zmysle právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Takýmto procesným\npostupom odvolacieho súdu preto podľa dovolacieho súdu nedošlo k tomu, že by súd (odvolací)\nznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).\n17. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v\ndovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť\na úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané\ndôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu\nvady zmätočnosti nezistil.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n18. Žalobca ďalej vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\nt. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca\npovažuje ako nesprávne právne posúdenú otázku splnenia podmienok uplatnenej náhrady škody voči\nštátu majúc za to, že napadnuté rozhodnutie je rozporné s princípom materiálnej ochrany zákonnosti.\n19. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka\" a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v\ndovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len\notázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie\ntohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\no otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\n20. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon\"\njej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda\no situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej\notázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu\". V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia\nnajvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré\nneskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí\nnespochybnili.\n21. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený)\nrozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie veľkého senátu\nobchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 a tiež 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019).\n\n22. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu\" (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) treba uviesť, že\nsprávnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu\nprieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);\nskutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP\nje irelevantná.\n23. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť stranou v dovolaní vymedzená jasným,\nurčitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť)\ndovolania. Pokiaľ dovolateľ nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť\nna domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho\nrozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže\ndovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré\npred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný\nbezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania\na dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku (napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp.\nzn. 1Cdo 98/2017, 3Cdo 94/2018). Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu\notázku; zákonodarca túto povinnosť ukladá dovolateľovi.\n24. V danom prípade dovolateľ vymedzil právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to s poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (bližšie viď bod 3.3). Po konštatovaní prípustnosti dovolania dovolací súd\npristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska\nuplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo\nvymedzenej právnej otázke.\n24.1. Podľa právnej vety uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2010 sp. zn.\n4 MCdo 15/2009 „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto\nustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného\nstíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu,\nže sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným.\"\n24.2. V zmysle záverov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. marca 2011 sp. zn.: II\nÚS 25/2011 „...pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného\nstíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že\nsa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie\nuznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z.z. tak, ako bolo judikované všeobecnými súdmi (napr. uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. 4 Mcdo 15/2009), ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci\ndo priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného\nčinu obvineným. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci je totiž ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká\nprávo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu\nverejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky\nprípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý\nsa neskôr ukázal ako nezákonný.\"\n24.3. Podľa právnej vety uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2011 sp. zn. 4\nMcdo 20/2009 „Zodpovednosť štátu zakladajú nielen rozhodnutia meritórne, ale aj rozhodnutia procesnej\npovahy....nerozhoduje, či sa škoda spôsobila výrokom vo veci samej a či nezákonným rozhodnutím\nprocesnej povahy...tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia\nveci, či z dôvodu nesprávneho alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu vady\nkonania, je nezákonné a za splnenia ostatných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu,\nktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla\".\n24.4. Podľa právnej vety rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 5Cdo\n126/2009 (vymedzenie pojmu „nesprávny úradný postup orgánu štátu) „Pretože úradný postup nie je\n\nspravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného\npostupu posudzovať aj z hľadiska účelu k dosiahnutiu, ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K\nnesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán\nnerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj\nnevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných\nlehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu\nalebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu\nna prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). O nesprávny\núradný postup by išlo napríklad aj vtedy, ak by orgány polície nedostatočne zabezpečili majetok osoby,\nktorá bola vzatá do väzby alebo neumožnili, aby sa majetok tejto osoby postarali iné osoby a na takomto\nmajetku vznikla škoda.\"\n24.5. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012, sp. zn. 1 Cdo 48/2010\n„Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad\na aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou\nzákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov\n(porovnaj § 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou\nzákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (porovnaj § 3 O.s.p.)\".\n25. Podľa § 3 ods. 1 pís. a) a d), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok\nustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej\nčasti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom.\nZodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.\n25.1. Podľa § 5 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto\nkonaní.\n25.2. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,\nktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.\nSúd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1\nmožno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok\npodľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného\nzreteľa.\n26. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva pre\nvzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom sú: a/ nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci\nalebo jeho nesprávny úradný postup, b/ existencia škody a c/ príčinná súvislosť medzi nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Podmienky\nvzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho\nnesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich\nnie je daná táto zodpovednosť. To znamená, že ak osoba, ktorá sa cíti byť poškodená orgánom verejnej\nmoci pri výkone verejnej moci, neunesie dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania existencie niektorej\nz podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je možné (potrebné)\nžalobu o náhradu škody bez ďalšieho zamietnuť.\n27. Z chronologického sledu udalostí daného prípadu vyplýva, že štátnymi orgánmi Maďarskej republiky\npri pokuse o prevoz na územie Slovenskej republiky E. L. a K. F. boli dňa 21. januára 2002 zaistené\nfinančné prostriedky vo výške 1.167.280 eur. Dňa 02. decembra 2004 bolo Generálnou prokuratúrou\nSlovenskej republiky prevzaté trestné konanie proti obvineným E. L. a K. F., pričom uznesením\nvyšetrovateľa zo dňa 25. júla 2005 bolo proti E. L. a K. F. začaté trestné stíhanie. Na základe právnej\npomoci boli zaistené peňažné prostriedky vyžiadané z Maďarskej republiky. Dňa 15. októbra 2012\nKrajská prokuratúra Košice I uznesením trestné stíhanie vedené proti menovaným obvineným zastavila\na uznesením zo dňa 14. novembra 2012 vrátila zaistené finančné prostriedky vo výške 1.167.280\neur žalobcovi. V zistených okolnostiach danej veci súdy nižších inštancií konštatovali (v súlade s\nobranou žalovanej), že rozhodnutie o zaistení peňažných prostriedkov a rovnako tak isto aj rozhodnutie\n\no začatí trestného konania voči konkrétnym osobám bolo vydané predovšetkým štátnymi orgánmi\nMaďarskej republiky a preto Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za takéto rozhodnutia\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. Za ďalšie žalobca v spore neuviedol/ neoznačil žiadne konkrétne\n(nezákonné) rozhodnutie alebo (nesprávny) úradný postup, od ktorého odvodzoval uplatnený nárok na\nnáhradu škody; z tých rozhodnutí, ktoré boli vydané štátnymi orgánmi Slovenskej republiky činnými v\ntrestnom konaní nebolo žiadne zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť; žiaden príslušný orgán\nnevyhodnotil zaistenie finančných prostriedkov ako rozporné so zákonom a napokon ani sám žalobca\nani pri jednom z posudzovaných rozhodnutí nepreukázal, či podal proti nemu riadny opravný prostriedok\npodľa osobitných predpisov, pretože len v takom prípade je možné priznať nárok na náhradu škody s\npoukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.\n28. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd vyslovenými právnymi závermi, na ktorých založil\nrozhodnutie napadnuté dovolaním žalobcom s ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia danej veci,\nneodklonil v nastolenej otázke (viď bod 3.) spočívajúcej v správnej interpretácii ustanovení § 3 ods. 1,\n§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorú v danom prípade predstavujú (okrem iných) aj citované rozhodnutia najvyššieho súdu.\nDovolaciemu súdu je známe, že správnej interpretácii zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá taký výklad, v zmysle\nktorého rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení\nobvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil\npredpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (sp. zn. 4 Mcdo/15/2009). Avšak v okolnostiach\ndanej veci, keď „prvotné\" rozhodnutia o zaistení peňažných prostriedkov a o začatí trestného konania\nbolo vydané štátnymi orgánmi Maďarskej republiky, žalobca nepreukázal, či podával proti vydaným\nrozhodnutiam riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov a neoznačil ani žiadne konkrétne\n„nezákonné\" rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, od ktorého odvodzoval uplatnený nárok na\nnáhradu škody dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd, tým ako v danej veci posudzoval splnenie\npredpokladov na náhradu škody voči štátu žalobcovi nezmaril uplatnenie práva na súdnu ochranu\nzaručeného čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, nerozhodol v rozpore so zmyslom a účelom zákona č.\n514/2003 Z.z. Napokon otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa aj v zmysle dôvodovej správy\nk zákon č. 514/2003 Z.z. má vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.\n29. S poukazom na uvedené dovolací súd nepovažoval ani uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP za dôvodný, keďže napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu v dovolateľom namietanej otázke.\n30. Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané\nneoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d) nemá\nnáležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené prípustnými\ndovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.\n31. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že dovolanie žalobcu v časti namietajúcej vady tzv. zmätočnosti\nje potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné a v časti namietajúcej nesprávne\nprávne posúdenie veci podľa § 447 písm. f) CSP.\n32. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Co/81/2023", "guid": "eaa845c8-9f8f-4bf4-b20f-1620136fe0d6:523fd359-428d-493c-8019-3f5d4f394307", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}