{"guid": "b79e4360-88ab-4910-9c29-04a733f413b4:8aa91c45-90c2-4828-9dee-0dabbc808012", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2", "spisova_znacka": "2Cdo/249/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/249/2021 z 30. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2024, sp. zn. 2Cdo/249/2021, ECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2", "identifikacne_cislo": "1106216606", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2024-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "nazov": "§ 255 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8aa91c45-90c2-4828-9dee-0dabbc808012", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/249/2021\n1106216606\n30. 05. 2024\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej\na členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu N. O.,\nnarodeného E., bytom X., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Pohovej &\npartners, s. r. o., so sídlom Bratislava, Nám. slobody 10, IČO: 36 863 904, proti žalovanej Slovenskej\nrepublike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073,\no náhradu škody a nemajetkovej ujmy, pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.\n26C/159/2006, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2021 sp.\nzn. 8Co/26/2020 v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej ako „okresný súd“, príp. „súd prvého stupňa“, „súd prvej inštancie“)\nrozsudkom z 15. júla 2010 č. k. 26C/159/2006-183 v spojení s opravným uznesením z 3. augusta 2010\nč. k. 26C/159/2006-197\n- uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody v sume 27.904,28 eur so 7 % úrokom\nz omeškania ročne zo sumy 1.963,29 eur od 25. 04. 2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní od nadobudnutia\nprávoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok),\n- v časti 39.466,18 eur uplatnenej náhrady škody ako aj úrokov z omeškania návrh zamietol (II. výrok),\n- titulom nemajetkovej ujmy uložil odporkyni zaplatiť navrhovateľovi 29.874,53 eur do 3 dní od\nprávoplatnosti tohto rozsudku (III. výrok)\n- a súčasne rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (IV.\nvýrok).\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) v poradí prvým rozsudkom zo 17. júna\n2014 sp. zn. 8Co/445/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením z 3. augusta\n2010 č. k. 26C/159/2006-197\n- v napadnutej časti, týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky - úroku z omeškania zmenil tak, že\nodporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 27.904,28\neur od 25. 04. 2006 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrokom),\n- v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil (II. výrokom)\n- a v časti nemajetkovej ujmy zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie (III. výrokom).\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 21. marca 2016 sp. zn.\n3Cdo/513/2014 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna 2014 sp. zn. 8Co/445/2010 zrušil vo\nvýroku, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, týkajúcej sa príslušenstva\npohľadávky - úroku z omeškania zmenil tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi úroky z\nomeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 27.904,28 eur od 25. 04. 2006 do zaplatenia, do 3 dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\n4. Odvolací súd následne uznesením z 31. januára 2018 sp. zn. 8Co/217/2016 zrušil rozsudok súdu\nprvej inštancie z 15. júla 2010 č. k. 26C/159/2006-183 (aj) v napadnutej časti, týkajúcej sa úroku z\nomeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 27.904,28 eur od 25. 04. 2006 do zaplatenia a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie.\n5. Predmetom ďalšieho konania tak zostala len náhrada nemajetkovej ujmy.\nII.\n6. V ďalšom konaní okresný súd v poradí druhým rozsudkom zo 4. septembra 2019 č. k.\n26C/159/2006-302\n- uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.120 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku\n(výrok I.),\n- vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a\n- žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,84 % (výrok III.).\n7. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nárok žalobcu posudzoval podľa § 1 ods. 1,\n§ 5 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 11 a § 517 ods. 1,\nods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „OZ“), zohľadňujúc tiež obsah čl. 5 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n8. Konštatoval, že právny základ žaloby nebol sporný, spornou bola len otázka preukázania existencie\na výšky škody, ako aj otázka nároku na úroky z omeškania.\n9. V predmetnom konaní mala škoda vzniknúť v dôsledku väzby a trestného stíhania žalobcu. V tomto\nsmere súd prvej inštancie poukázal aj na ustálenú judikatúru vo vzťahu k trestnému konaniu. Nárok\nna náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným\nodsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. Poukázal\nna súdnu judikatúru, podľa ktorej právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá\nmajetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená\na ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím\nna konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie\nproti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa\nposudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom\nopodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného\nkonania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. augusta 2010, sp. zn. 4MCdo/15/2009).\n10. Vo vzťahu k požadovaným úrokom z omeškania súd prvej inštancie poukázal na to, že zákon č.\n58/1969 Zb. osobitne neupravuje nárok na úroky z omeškania a má samostatne upravené plynutie\npremlčacích lehôt. Podstatnou je aj skutočnosť, že nárok na úroky z omeškania ako samostatné\npríslušenstvo pohľadávky nebolo predmetom predbežného prerokovania nároku na náhradu škody.\nNebolo sporné, že žalobca tento nárok uplatnil až dňa 19. januára 2010, teda po uplynutí premlčacej\nlehoty, a preto v tejto časti, keď námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval za dôvodnú, žalobu\nzamietol bez toho, aby sa zaoberal základom tohto nároku.\n11. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 29.874,53 eur prvoinštančný súd poukázal na to,\nže nebolo sporné, že predmetný nárok je uplatniteľný aj podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to aj v spojení\ns článkom 5 ods. 1, ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zákon č. 58/1969\nZb. neobsahuje osobitné kritériá posudzovania nemajetkovej ujmy, preto bolo potrebné vychádzať z §\n11 OZ, ako aplikovateľného ustanovenia s poukazom na § 20 zákona č. 58/1969 Zb. Súd prvej inštancie\n\nďalej uviedol, že pri rozhodovaní o výške náhrady prihliadal aj na iné rozhodnutia v obdobných veciach\na poukázal aj na ods. 29. a nasl. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016\na ods. 28. a nasl. nálezu sp. zn. I. ÚS 702/2016.\n12. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy za väzbu považoval za primeranú náhradu 40 eur za každý\ndeň väzby v dôsledku zásahu do osobnej slobody žalobcu. Žalobca bol vo väzbe celkovo 113 dní, čo\npredstavovalo spolu 4.520 eur.\n13. Súd prvej inštancie poukázal najmä na výsluchy svedkov (manželky, priateľov, bývalých kolegov)\n- žalobca bol osobou dobrej povesti, bol považovaný za odborníka vo svojom odbore, pred vzatím do\nväzby bol aktívny po pracovnej i súkromnej stránke, bol spoločenský, chodil na výlety, po prepustení\nz väzby sa viac utiahol do seba a nemal záujem sa o týchto udalostiach baviť. Vzhľadom na\npovesť a osobu žalobcu žiaden zo svedkov nepokladal obvinenia, o ktorých sa dozvedel za\npravdivé, minimálne ich považovali za nepravdepodobné. Svedkovia sa o zadržaní žalobcu dozvedeli\nsprostredkovane, prostredníctvom médií alebo širšieho sociálneho okolia žalobcu (stretávka spolužiakov\nzo strednej školy), zhodne uviedli, že trestné konanie sa malo týkať nejakej technickej dokumentácie\nspojenej s vozidlom Aligátor.\n14. V odseku 32. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie poukázal na to, že podstata nemajetkovej\nujmy často spočíva vo vnútornom prežívaní poškodeného, ktoré možno len ťažko preukazovať a súd\nje pri jej zisťovaní odkázaný sprostredkovane na pozorovanie poškodeného svedkami, prípadne\ninými osobami a jeho porovnávanie spred a po škodovej udalosti. Na základe vykonaného dokazovania\ndospel k záveru, že žalobca bol vnímaný veľmi pozitívne po osobnostnej ako aj odbornej stránke. Práve\ntieto jeho kvality mali za následok, že nedošlo k odcudzeniu žalobcu vo vzťahu k najbližšiemu okoliu.\nJeho trestné stíhanie však v širšom okolí bolo vnímané veľmi negatívne (bol zachytený na hraniciach s\ndokumentáciou vojenskej techniky), čo bolo spájané výrazne s jeho profesionálnym pôsobením.\nVýrazný negatívny zásah do práv žalobcu, najmä do osobnej slobody, rodinného života, ako aj povesti\nv dôsledku trestného stíhania, považoval prvoinštančný súd za preukázaný, a to na rozdiel od vplyvu\ntrestného stíhania na zdravotný stav žalobcu, ktorý nebol preukázaný žiadnymi relevantnými dôkazmi.\n15. V odseku 33. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie „čiastočne súhlasí s námietkou nedostatku\npasívnej legitimácie žalovanej v súvislosti s medializáciou osoby žalobcu, teda že sa zásadným\nspôsobom nepodieľala na medializácii osoby žalobcu. Na druhej strane však považoval za potrebné\npoukázať aj na ďalšie aspekty výkonu verejnej moci, ktoré sa na šírení správ o žalobcovi podieľali,\nktorými sú aj vykonanie domovej prehliadky a šírenie informácií iným podaním (ako to vyplýva z\nvýsluchu žalobcu, jeho manželky, či netere ako aj L. X.). Súd opätovne poukazuje na to, že tu nehodnotí\nzákonnosť postupu orgánov verejnej moci, tieto postupovali zákonne a v danom momente legitímne.\nZásah do práv žalobcu je však potrebné vnímať z hľadiska výsledku tohto konania, kedy bolo trestné\nstíhanie zastavené z dôvodu, že skutok sa nestal (predmetná dokumentácia nepodliehala ochrane\nutajovaných skutočností) a za tento výsledok objektívne nesie zodpovednosť žalovaná, a v tomto\ndôsledku má žalobca nárok na odškodnenie. ...“\n16. Vzhľadom na osobu žalobcu, ako aj na to, že trestné stíhanie bolo ukončené uznesením o zastavení\ntrestného stíhania (teda nie verejným vyhláseným oslobodzujúcim rozsudkom), satisfakčný účinok (iba)\nkonštatovanie porušenia jeho práv nepovažoval za dostatočnú kompenzáciu.\n17. Dospel k záveru, že aj samotné vedenie trestného stíhania predstavovalo výrazný zásah do práv\nžalobcu, do jeho súkromného života a jeho povesti, najmä s poukazom na vecnú súvislosť vedeného\ntrestného stíhania s jeho profesionálnym pôsobením, pričom trestné stíhanie do jeho zastavenia trvalo\nod 17. marca 2004 do 24. januára 2005, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zastavení trestného\nstíhania zo 4. januára 2005, teda približne 10 mesiacov. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej\nujmy vzniknutej v dôsledku trestného stíhania súd prvej inštancie vychádzal z náhrady priznanej\nza obmedzenie osobnej slobody, ktorá predstavovala sumu 1.200 eur mesačne. Vzhľadom na úzku\nspojitosť skutkov, pre ktoré bolo vedené trestné stíhanie voči žalobcovi s jeho osobným a profesionálnym\nživotom, považoval za primeranú náhradu 80 % zo sumy priznanej za obmedzenie osobnej slobody, za\nkaždý mesiac vedeného trestného stíhania, čo predstavovalo sumu 9.600 eur (1.200 x 0,8 x 10).\n\n18. Vzhľadom na vyššie uvedené v časti 14.120 eur (4.520 + 9.600) žalobe vyhovel a vo zvyšku žalobu\nzamietol.\n19. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania dôvodil tým, že: „žalobca uplatňoval nárok na majetkovú\naj nemajetkovú ujmu, pričom v časti majetkovej ujmy z celkovo uplatnených 67.370,46 eur bol žalobca\núspešný v časti 27.904,28 eur, čo predstavuje úspech 41,42 % (úspech žalovanej je 58,585) a teda\npomer úspechu v časti majetkovej ujmy je 17,6 % v prospech žalovanej (41,42 - 58,58). Pri otázke\núspechu v časti nemajetkovej ujmy je výška priznaného plnenia závislá od úvahy (súdu). Napriek tomu,\nže súd žalobcovi nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v ním požadovanej výške, súd konštatuje, že po\nvecnej stránke bol v tejto časti plne úspešný (O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a\npodľa %). Celkový pomer úspechu v konaní tak súd priznal v pomere 82,84 % (100-17,16) v prospech\nžalobcu.“\nIII.\n20. Odvolací súd rozsudkom z 26. januára 2021 sp. zn. 8Co/26/2020 na základe odvolaní žalobcu a\nžalovanej rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania.\n21. Pri nespornej výške náhrady majetkovej ujmy z titulu väzby (4.520 eur) konštatoval, že súd prvej\ninštancie správne a v dostatočnom rozsahu, na základe dôkazov vykonaných v priebehu celého\nkonania, ustálil skutkový stav veci na účely posúdenia omeškania žalovanej so zaplatením náhrady\nmajetkovej škody, počiatku plynutia premlčacej doby, a taktiež na účely posúdenia vzniku nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej vedením trestného stíhania a rovnako na ustálenie primeranej\nvýšky tejto náhrady. Podľa odvolacieho súdu posúdil súd prvej inštancie správne aj žalovanou vznesenú\nnámietku premlčania žalobou uplatnených úrokov z omeškania týkajúcich sa už priznanej majetkovej\nškody, keď dospel k záveru, že táto námietka žalovanej bola dôvodná.\n22. Podľa odvolacieho súdu (bod 13. a 14. odôvodnenia jeho rozsudku) súd prvej inštancie správne\nvychádzal z toho, že v danej veci sú splnené predpoklady nielen na priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy spôsobenej väzbou, ako aj samotným vedením trestného stíhania a výšku takto priznanej náhrady\nv sume 9.600 eur odvolací súd nepovažoval za neprimeranú. Na zdôraznenie správnosti rozsudku\nsúdu prvej inštancie považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že peňažná náhrada musí byť\nvýsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom\nindividuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady musí byť objektivizovaná\nvýsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom\nna použitú právnu úpravu. Uvedené platí nielen vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej\nväzbou, ale i samotným trestným stíhaním.\n23. Pokiaľ ide o odškodnenie nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu, podľa odvolacieho súdu\n(bod 15. odôvodnenia jeho rozsudku) súd prvej inštancie správne prihliadol na to, že pred začatím\ntrestného (stíhania) bol žalobca vnímaný veľmi pozitívne po osobnostnej ako aj odbornej stránke a\npráve (iba) tieto jeho kvality zabránili jeho odcudzeniu vo vzťahu k najbližšiemu okoliu, avšak v širšom\nokolí bolo jeho trestné stíhanie vnímané veľmi negatívne, čo bolo spájané výrazne s jeho profesionálnym\npôsobením. Výrazný negatívny zásah do práv žalobcu, najmä do osobnej slobody, rodinného života, ako\naj povesti žalobcu v dôsledku trestného stíhania preto správne považoval za preukázaný, a to na rozdiel\nod vplyvu trestného stíhania na zdravotný stav žalobcu, ktorý sa žalobcovi preukázať nepodarilo.\n24. Odvolací súd sa (takisto bod 15.) tiež stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že „hoci pre\nnedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej žalobca nemohol uplatniť zodpovednosť za zásah do\nosobnostných práv spôsobených medializáciou jeho osoby samostatne podľa § 11 a nasl. Občianskeho\nzákonníka priamo proti žalovanej, bolo namieste túto medializáciu zohľadniť pri ustálení primeranej\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním. Bez neho “(nej)„ by totiž žalobca nebol\npredmetom záujmu médií, ktorý v situácii v čase začatia a vedenia trestného stíhania orgány činné v\ntrestnom konaní mali, a aj museli predvídať, pričom niet pochýb o tom, že medializácia informácií o\ntrestnom stíhaní žalobcu značne zvýšila intenzitu následkov vedenia trestného stíhania v chránenej sfére\nžalobcu.“ Túto okolnosť potom aj podľa názoru odvolacieho súdu, bez ohľadu na to, že priama žaloba\no ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka tu neprichádza do úvahy, nemožno opomenúť a\n\nbolo nevyhnutné ju zohľadniť aj pri ustálení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej\nvedením trestného stíhania.\n25. Odvolací súd (v bode 16. rozsudku) považoval za správne východiská, ktoré súd prvej inštancie\nzvolil pre úvahy o ustálení výšky priznanej nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním,\nkeď v tomto smere zohľadnil, že ujmu vyvolanú trestným stíhaním možno porovnávať s ujmou\nvyvolanou obmedzením osobnej slobody, avšak nejde o ujmu rovnako závažnú. Za správnu a primeranú\nokolnostiam danej veci považoval odvolací súd tiež úvahu prvoinštančného súdu so záverom, že aj\nvzhľadom na úzku spojitosť skutkov, pre ktoré bolo vedené trestné stíhanie voči žalobcovi s jeho\nosobným a profesionálnym životom, treba považovať za primeranú náhradu 80 % zo sumy priznanej\nza obmedzenie osobnej slobody, za každý mesiac vedeného trestného stíhania. Takto ustálená výška\nnáhrady nemajetkovej ujmy predstavujúca sumu 32 eur za každý deň vedenia trestného stíhania, bola\nv danom prípade i podľa názoru odvolacieho súdu odrazom závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za\nktorých k jej vzniku došlo, keďže trestné stíhanie predstavovalo značný zásah do osobnostných práv\nžalobcu, ktorý bol ako dovtedy bezúhonná osoba vystavovaný počas trestného stíhania vyšetrovacím\núkonom orgánov činných v trestnom konaní, pričom negatívne následky spojené s trestným stíhaním\nby tak pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení, a to aj vzhľadom na\nrozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (nález sp. zn. III. ÚS 754/2016, nález sp. zn. II. ÚS 568/2017).\nAni z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 255/1998 Z. z.\nnepovažoval priznanú sumu z hľadiska individuálnych okolností prípadu za prehnanú. Poukázal na to,\nže hoci trestné stíhanie bolo zastavené v roku 2004, kedy bola minimálna mzda 215,76 eur, Zákon o\nodškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi možno z hľadiska proporcionality\npri určovaní výšky nemajetkovej ujmy použiť len podporne, keďže podľa nálezu Ústavného súdu SR\nsp. zn. III. ÚS 754/2016 je nenáležité limitovať výšku náhrady porovnávaním výšky odškodňovania\niných zákonom ustanovených prípadov, ako sú odškodnenia bolesti, sťaženie spoločenského uplatnenia\n(ďalej aj „SSU“) a obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia a násilné trestné\nčiny. Tomu, že odškodnenie obetí trestných činov je len čiastočnou a nie úplnou kompenzáciou, svedčí\nprávna úprava odškodnenia za bolesť a SSU v zákone č. 437/2004 Z. z., podľa prílohy č. 1 ktorého\nmožno SSU ohodnotiť maximálne počtom 8000 bodov (položka 60), čo pri sume 15,72 eur za 1 bod\n(v roku 2012) predstavuje náhrada 125.760 eur. Výsledná priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy\nza trestné stíhanie je podľa názoru odvolacieho súdu založená súdom prvej inštancie na relevantných\na preskúmateľných hľadiskách, ktoré vychádzajú zo skutkového stavu ustáleného na základe riadne\na dostatočne vykonaného dokazovania zameraného na zisťovanie konkrétnych okolností následkov\nvedenia trestného stíhania v jednotlivých oblastiach života žalobcu s prihliadnutím na jeho osobu,\ndoterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje a individuálne okolnosti, za ktorých došlo k vzniku\nujmy. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky žalobcu\na žalovanej, týkajúce sa vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej vedením trestného\nstíhania a tiež správnosti výšky priznanej náhrady, nebolo možné považovať za dôvodné.\nIV.\n26. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť odôvodnila poukazom na § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n27. K porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces a naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP došlo podľa dovolateľky tým, že odvolací súd sa vo svojom rozsudku ani marginálne\nnevysporiadal s viacerými, pre vec podstatnými a zásadnými odvolacími námietkami žalovanej.\n28. Konkrétne odvolací súd\na) sa nevysporiadal dostatočne s námietkou duplicitného priznania nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch súdom prvej inštancie. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla len v časti výroku,\ntýkajúcej sa výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu. Túto považovala\nza neprimeranú, lebo súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch za celé trestné stíhanie (10 mesiacov) bez toho, aby zobral do úvahy takmer 4-mesačné\nobdobie trvania väzby, za ktoré žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch osobitne.\nZ odôvodnenia, najmä bodu 15. rozsudku odvolacieho súdu je podľa dovolateľky zrejmé, že súdy nižšej\ninštancie vzali pri posudzovaní výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu\n\ndo úvahy aj následok, ktorý už bol zohľadnený pri určovaní výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy\nza väzbu žalobcu (konkrétne zásah do osobnej slobody žalobcu).\nb) sa vôbec nevysporiadal v odvolaní namietanou výškou priznanej náhrady trov prvoinštančného\nkonania žalobcovi, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.\nDovolateľka v tejto súvislosti poukázala na to, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu\nmajetkovej škody v nižšej ako uplatnenej výške, teda v tejto časti považoval za úspešnú žalovanú\nv rozsahu 17,16 %; v časti nemajetkovej ujmy však napriek priznaniu nižšej ako požadovanej výšky\npovažoval pomer úspechu žalobcu ako 100 %, a celkovo tak žalobcovi priznal náhradu trov konania\nv rozsahu 82,84 %. Podľa dovolateľky možnosť priznať strane plnú náhradu trov konania na základe\nvoľnej úvahy súdu (ako to bolo možné podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) Civilný\nsporový poriadok nikde neupravuje.\nc) nedostatočne odôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie napriek tomu, že súd\nprvej inštancie ako aj odvolací súd mali v konaní za preukázané, že k odcudzeniu žalobcu vo\nvzťahu k jeho najbližšiemu okoliu (vrátane rodiny) nedošlo, konštatovali výrazný negatívny zásah do\nrodinného života žalobcu. K výraznému negatívnemu zásahu do rodinného života žalobcu v podobe\nhlbokého narušenia alebo pretrhnutia vzťahov medzi žalobcom a jeho rodinnými príslušníkmi však\nnedošlo. Žalovaná namieta posúdenie intenzity zásahu do rodinného života žalobcu, z ktorej vychádzali\nsúdy pri určovaní výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa dovolateľky nebola až taká výrazná,\nčo vyplýva z výsluchu svedkov. Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že napriek trestnému\nstíhaniu žalobcu k narušeniu, resp. pretrhnutiu jeho priateľských vzťahov nedošlo. Zároveň súdy nižšej\ninštancie vo svojich rozsudkoch konštatovali, že vplyv trestného stíhania na zdravotný stav žalobcu sa\nžalobcovi preukázať nepodarilo, a z ods. 15. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva aj to,\nže odvolací súd pri posudzovaní primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné\nstíhanie žalobcu vzal do úvahy aj medializáciu trestného stíhania žalobcu. Podľa dovolateľky mali súdy\nnižšej inštancie za preukázanú existenciu zásahov do života žalobcu len v marginálnej časti. Žalovanej\npreto nie je zrejmé, akou logickou úvahou súd prvej inštancie a odvolací súd dospeli k záveru, že žalobca\nv dôsledku trestného stíhania utrpel nemajetkovú ujmu takej intenzity, v dôsledku ktorej bolo dôvodné\npriznať mu náhradu v peniazoch až vo výške 9.600 eur, čo malo za následok, že celková súdmi priznaná\nvýška náhrady nemajetkovej ujmy za zásahy spôsobené trestným stíhaním a v rámci neho väzbou,\npresahuje maximálnu mieru odškodnenia poskytovaného v prípade smrti človeka.\nNamietla tiež, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným\nstíhaním bral do úvahy aj spôsob šírenia informácií o trestnom stíhaní žalobcu tretími osobami, za ktoré\nvšak žalovaná nemôže niesť zodpovednosť. Pri určovaní výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy\nza trestné stíhanie žalobcu nebolo možné prihliadať na medializáciu jeho trestného stíhania, či ďalšie\nspôsoby šírenia informácií o trestnom stíhaní žalobcu tretími osobami (napr. bývalými spolužiakmi zo\nstrednej školy na stretávke po 5 rokoch). Prípadné následky tým spôsobené totiž nie sú výsledkom\nkonania štátu, ale výsledkom konania tretích osôb. Podľa dovolateľky za medializáciu trestného stíhania\nžalobcu nemôže niesť zodpovednosť štát, pretože zodpovednosť za obsah jednotlivých článkov alebo\niných mediálnych výstupov nesie samotný vydavateľ, resp. periodikum.\nJe nepochybné, že posúdenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je závislé od úvahy súdu,\navšak tento nemôže konať len podľa svojej ľubovôle, ale musí zohľadniť osobitosti konkrétneho\nprípadu a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, t. j. o obmedzenia vo vzťahu k\npriznávanej výške náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúce tak z hmotnoprávnych predpisov (zákona\nč. 255/1998 Z. z., resp. zákona č. 215/2006 Z. z., či zákona č. 274/2017 Z. z), ktoré priamo určujú\nvýšku náhrady za spôsobenú ujmu, ako aj z relevantných rozhodnutí Ústavného súdu SR či ESĽP.\nZ odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sa síce môže zdať, že tento pri posudzovaní primeranosti\nvýšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi uvedené kritériá zohľadnil (bod 16. odôvodnenia),\navšak opak je pravdou. Uvedené vyplýva už z jednoduchého porovnania celkovej výšky priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy v sume 14.120 eur a maximálnej výšky odškodnenia poskytovanej podľa\nzákona č. 255/1998 Z. z., resp. zákona č. 215/2006 Z. z., či zákona č. 274/2017 Z. z. V zmysle\ntýchto zákonov možno za najzávažnejší dôsledok (smrť človeka) priznať maximálne odškodnenie vo\nvýške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo by v prípade žalobcu predstavovalo sumu vo výške\n10.788 eur (50 x minimálna mzda za rok 2004 vo výške 215,76 eur). A hoci súdom priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu sama osebe zákonom stanovenú maximálnu výšku\nodškodnenia nepresahuje (tak ako na to poukázala žalovaná vo svojom odvolaní, no takisto aj odvolací\n\nsúd v bode 16. odôvodnenia svojho rozsudku), maximálne stanovená výška odškodnenia predstavuje\nnajvyššiu prípustnú výšku finančného zadosťučinenia, ktorú možno poškodenému (žalobcovi) za\nvzniknutú nemajetkovú ujmu priznať, a to bez ohľadu na množstvo zásahov, ktoré boli žalobcovi v rámci\njedného konania spôsobené. Nie je teda odôvodnené priznávať za jedno trestné stíhanie, a v rámci\nneho vykonanú väzbu, náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá v súčte presahuje prípustné maximum. K\ndanej námietke žalovanej sa však odvolací súd vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom nevyjadril, čo\nodôvodňuje aj podanie dovolania podľa § 420 písm. f) CSP).\n29. Dovolateľka tiež namietla, že odvolací súd náležite nezdôvodnil, v čom je žalobcom pociťovaná\nujma spojená s vedením trestného stíhania v trvaní približne 10 mesiacov a väzbou v trvaní necelých 4\nmesiacov (dokonca bez toho, aby mal za preukázaný zásah do všetkých oblastí života žalobcu) väčšia, v\nporovnaní so smrteľným následkom trestného činu. Odvolací súd sa totiž uspokojil s tým, že súdom prvej\ninštancie priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu neprevyšuje maximálnu\nvýšku odškodnenia poskytovanú podľa zákona č. 255/1998 Z. z., pričom zjavne opomenul splnenie\ntejto podmienky skúmať aj z hľadiska celkovo priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi,\nergo reagovať na takto formulovanú odvolaciu námietku žalovanej. V prospech záveru žalovanej o\nzjavnej neprimeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu svedčí\naj to, že súd prvej inštancie a odvolací súd priznali žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch za celé obdobie trestného stíhania (10 mesiacov) bez toho, aby zobrali do úvahy takmer\n4-mesačné obdobie trvania väzby, za ktoré priznali žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch osobitne. Takto priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie počas\nobdobia väzby považuje žalovaná za duplicitný, a ani k tejto námietke žalovanej sa odvolací súd vo\nsvojom rozsudku žiadnym spôsobom nevyjadril, čo podľa dovolateľky rovnako zakladá dovolací dôvod\npodľa § 420 písm. f) CSP. V tejto súvislosti dovolateľka konštatovala, že odvolací súd uskutočnil výber\nrozhodnutí, v nadväznosti na ktoré posudzoval otázku primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, ako\nnesprávny, keď odvolací súd úplne opomenul zohľadniť ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,\nna ktorú žalovaná poukazovala, a selektívne vybral dve rozhodnutia Ústavného súdu SR (sp. zn. III.\nÚS 754/2016 a sp. zn. II. ÚS 568/2017), z ktorých primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy v danej\nveci nemožno v žiadnom smere odvodiť. Dovolateľka taktiež namietla, že odvolací súd ani neuviedol\nkonkrétne príčiny, pre ktoré sa rozhodol predmetné a selektívne vybraté nálezy na vec aplikovať, teda\nako prípady posudzované Ústavným súdom SR sú z pohľadu skutkových okolností totožné prípadu\nžalobcu.\nZ uvedeného podľa žalovanej rozsudok odvolacieho súdu neposkytuje požadované zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, je teda nedostatočne odôvodnený a tým pádom\nnepreskúmateľný.\n30. Dôvodom pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je podľa dovolateľky\nskutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci záviselo od vyriešenia právnej otázky týkajúcej\nsa primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., s ohľadom na\nplatné a účinné vnútroštátne právne predpisy upravujúce aj iné finančné kompenzácie, súdnu prax,\nrelevantné rozhodnutia ESĽP a zásadu spravodlivého zadosťučinenia, ktorou sa odvolací súd vo svojom\nrozhodnutí síce zaoberal, no vyriešil ju v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu,\nteda odklonom od nej.\nPodľa žalovanej daná právna otázka bola v minulosti dovolacím súdom opakovane riešená s\njednoznačnými závermi. Súdom prvej inštancie priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy za\ntrestné stíhanie a väzbu žalobcu vo svojom súčte prevyšuje maximálnu možnú výšku odškodnenia\nposkytovaného podľa zákona č. 215/2006 Z. z., resp. zákona č. 274/2017 Z. z., z ktorých sú pri určovaní\nvýšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy všeobecné súdy povinné vychádzať, pričom žalovaná\nvyslovene poukazovala na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (námietka obsiahnutá v bode\nII. písm. A odvolania žalovanej). Aj pred stanovením zákonných limitov (t. j. aj za účinnosti zákona č.\n58/1969 Zb.) všeobecné súdy aplikovali vo vzťahu k primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nteleologický výklad, zásadu spravodlivého zadosťučinenia a konštatovali, že obmedzenia vo vzťahu\nk výške náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajú z princípu právneho štátu, princípu právnej istoty a\npredvídateľnosti práva a nutnosti rozhodovania súdov v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou.\nPodľa žalovanej súd prvej inštancie mal v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu za preukázanú\nexistenciu zásahov do života žalobcu len v marginálnej časti (keď výrazný negatívny zásah do rodinných\nvzťahov žalobcu, narušenie jeho priateľských vzťahov a ani poškodenie jeho psychického či fyzického\nzdravia neboli preukázané).\n\nNa základe uvedeného žalovaná tvrdí, že pri posúdení primeranosti výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy odvolacím súdom (no takisto aj súdom prvej inštancie) prišlo k zásadnému odklonu\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (nižšie uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR)\ntýkajúcej sa priznávania primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, keď sám dovolací súd judikoval,\nže všeobecné súdy rozhodujúce o priznávaní a určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú povinné\nvychádzať z hmotnoprávnych predpisov slovenského právneho poriadku, ktoré priamo určujú výšku\nnáhrady za spôsobenú ujmu (zákona č. 215/2006 Z. z., zákona č. 274/2017 Z. z.) ako aj z judikatúry\nÚstavného súdu SR či ESĽP. Otázka primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy už bola dovolacím\nsúdom opakovane riešená ako otázka právna, pričom v súčasnosti je možné rozhodovaciu činnosť\ndovolacieho súdu v tejto právnej otázke považovať za ustálenú (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017, 2Cdo/112/2017,\n3Cdo/19/2018, 3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019). Vzhľadom na závery prijaté v týchto rozhodnutiach podľa\ndovolateľky možno konštatovať, že nielen v prípade uplatneného nároku na náhradu škody podľa zák.\nč. 514/2003 Z. z., ale aj v prípade, ak sa uplatnený nárok posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb.,\nktorý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec neupravoval, je nevyhnutné pri priznávaní náhrady\nnemajetkovej ujmy zohľadniť ďalšie právne predpisy upravujúce obdobnú problematiku a porovnať\nuplatnený nárok žalobcu s týmito ďalšími predpismi. Následná zákonná úprava limitov výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy uskutočnená v zákone č. 514/2003 Z. z. a priamo poukazujúca na osobitný právny\npredpis upravujúci odškodnenie, bola len potvrdením záverov, ku ktorým dospela dlhodobá a ustálená\nsúdna prax. Žalovaná ďalej namietla, že na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu upozorňovala\naj v podanom odvolaní, pričom odvolací súd na existenciu tejto praxe vôbec nereagoval.\n31. Podľa žalovanej to, že zákon č. 255/1998 Z. z., resp. zákon č. 215/2006 Z. z., či zákon č. 274/2017\nZ. z., je len jedným z viacerých hmotnoprávnych predpisov upravujúcich odškodnenie (ďalším je napr.\nzákon č. 437/2004 Z. z.), nezbavuje odvolací súd a súd prvej inštancie povinnosti zdôvodniť, v čom\nje žalobcom pociťovaná ujma spojená s trestným stíhaním v trvaní približne 10 mesiacov, v súvislosti\ns ktorým mali súdy za preukázanú existenciu zásahov do života žalobcu len v marginálnej časti,\nporovnateľná s poškodeným, ktorému bola trestným činom spôsobená smrť, príp. s poškodeným,\nktorý bol väzobne a trestne stíhaný omnoho dlhšiu dobu a preukázal zásahy do všetkých rovín\npredpokladaných v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Aj uvedené je podľa dovolateľky dôvodom, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa požiadavku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.\n32. Na základe uvedeného dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v\nžalovanou napadnutom rozsahu (čo do uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 9.600 eur titulom trestného stíhania žalobcu a nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu\n82,84 %) v súlade s § 449 ods. 1 a § 450 CSP zrušil a vec vrátil príslušnému súdu na ďalšie konanie\na zároveň žiadala, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.\n33. Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.\nIV.\n34. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§\n429 ods. 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je dôvodné len čiastočne.\n35. O návrhu na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia rozhodol najvyšší súd\nsamostatným uznesením z 29. novembra 2021 sp. zn. 2Cdo/249/2021 tak, že vykonateľnosť rozsudku\nodvolacieho súdu v časti, ktorou potvrdil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie odložil.\n36. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n\n37. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n38. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n39. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do\npráva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\nsvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),\nv dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n40. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a\nzáruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle\ncitovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v\nzjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z\nústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených\nprocesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci\nza prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,\nna relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne\nuplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n41. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.\nÚS 252/04), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo riadili sa ňou predkladaným výkladom\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), ani právo na to, aby bola pred\nvšeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi\n(I. ÚS 50/04).\n42. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných\ndo 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca\nčinnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)\nznemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti\nna konaní (porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012).\nTento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu\nčinnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné\nrozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pojem „procesný postup“\nsúdu je potrebné takto vykladať aj za právnej úpravy CSP účinnej od 1. júla 2016.\n43. K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP treba uviesť, že ustálená judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne\na zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať\nnajdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie\ntýchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý\nproces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n44. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\n\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany\nsporu.\n45. Dovolateľka namietala nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku čo do zdôvodnenia, v čom je\nžalobcom pociťovaná ujma v súvislosti s trestným stíhaním v trvaní približne 10 mesiacov\nporovnateľná s poškodeným, ktorému bola trestným činom spôsobená smrť, prípadne s poškodeným,\nktorý bol väzobne a trestne stíhaný omnoho dlhšiu dobu, a (ktorý) preukázal zásahy do všetkých rovín\npredpokladaných v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.\n46. Treba mať na pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu\njeden celok (napr. IV. ÚS 378/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s\npotvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\n47. Dovolateľka namietala absentujúce odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolaním\nnamietanému výroku súdu prvej inštancie o náhrade trov prvoinštančného konania. Túto dovolaciu\nnámietku dovolací súd nepovažuje za dôvodnú. Obsah odvolacej námietky vo vzťahu k rozhodnutiu\nsúdu prvej inštancie o trovách konania odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol (odsek\n5., strana 11), pričom v ods. 8. rozsudku dospel k záveru, že odvolanie žiadnej zo strán sporu nie je\ndôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie treba v napadnutej časti považovať za správne (§ 387 CSP).\nSúd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti nároku na náhradu trov prvoinštančného konania odôvodnil\nrozsiahlo a zrozumiteľne. Keďže rozhodnutie a odôvodnenie súdu prvej inštancie a odvolacieho\nsúdu treba posudzovať ako jeden kompletizujúci celok a odvolací súd považoval rozsudok súdu\nprvej inštancie (v celej napadnutej časti, teda aj v časti výroku o náhrade trov konania) za správny,\nneuvedenie osobitných dôvodov k otázke náhrady trov konania zo strany odvolacieho súdu dovolací\nsúd uvedenú dovolaciu námietku podľa § 420 písm. f) CSP nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti\ndovolací súd považuje za vhodné poukázať aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018,\nv ktorom skonštatoval, že „zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha\nzákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne\nvyjadreného v § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Záver súdu, absolútne vylučujúci osobitný\nrežim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia\nzávisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255\nCivilného sporového poriadku súdom nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“ Z toho dôvodu\ndovolací súd považoval dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP v tejto časti za nedôvodné.\n48. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\nkeď namietala odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení\nnastolenej otázky „primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy“ vo vzťahu k výške priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy za trestné stíhanie. Súčasne namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku (§ 420\npísm. f) CSP) čo do zdôvodnenia, v čom je žalobcom pociťovaná ujma v súvislosti s trestným stíhaním\nv trvaní približne 10 mesiacov porovnateľná s poškodeným, ktorému bola trestným činom spôsobená\nsmrť, prípadne s poškodeným, ktorý bol väzobne a trestne stíhaný omnoho dlhšiu dobu, a (ktorý)\npreukázal zásahy do všetkých rovín predpokladaných v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.\n49. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť\ntohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa\ndovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku,\nod ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).\n50. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP;\nrelevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu skutočne\ndošlo. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľky o odklone\nodvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n\n51. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 z 27. apríla 2006 o ochranu osobnosti a 3.000.000 Sk bolo\nrozhodnutie odvolacieho súdu zrušené, keď najvyšší súd v podstatnom konštatoval, že i keď je výška\nzadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne\na preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou\nsúdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené\nsumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napríklad\npri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do\niných základných práv zaručených Ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad\nujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Je zrejmé, že v uvedenom konaní sa neriešila otázka\nprimeranosti náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb.\n52. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/37/2012 z 31. júla 2012 o náhradu škody spôsobenú rozhodnutím štátu\nbolo najvyšším súdom rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť, pričom najvyšší\nsúd dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými\nargumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,\nobdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra\n2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 (v prípade Winkler proti SR).\nPredmetným zrušujúcim rozhodnutím ale nebol vyslovený záväzný právny názor, pretože v ňom došlo k\nzrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu pre jeho nepreskúmateľnosť, a teda je zrejmé, že sa v uvedenom\nkonaní neriešila otázka primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy.\n53. Najvyšší súd v ďalšom žalovanou označenom rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/15/2012 z 30. septembra\n2013 o náhradu za trestné stíhanie zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, keď dospel k záveru, podľa\nktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by\nnepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia\núvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým\nvzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006\nZ. z., v zmysle ktorého, v prípade že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok\nna vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia,\nsexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit\nodškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami,\nv čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená\nnezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou\nškodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Aj\nz uvedeného rozhodnutia vyplýva, že v ňom nebol vyslovený záväzný právny názor, a preto nedošlo k\nodklonu v zmysle uvedenej dovolacej vady podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n54. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/19/2018 z 24. júla 2018 o náhradu škody a\nnemajetkovej ujmy bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom najvyšší súd medziiným uviedol,\nže zámerom okresného i odvolacieho súdu je určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s\nprihliadnutím na okolnosti uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy nemá byť vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov,\nčo predstavuje 50-násobok minimálnej mzdy v SR.\n55. Trestné stíhanie v teraz posudzovanom prípade sa začalo 17. 03. 2004, a to za účinnosti zákona\nč. 58/1969 Zb., ktorý žiadne obmedzenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nepoznal (viď nález\nústavného súdu III. ÚS 754/2016). Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku) nemajetkovej\nujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto náhradu v zmysle\nzákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov SR až v súvislosti s právnymi názormi\nnajvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R 13/2009.\n56. Podľa R 13/2009 (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005) nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. Najvyšší súd\nSR zdôraznil, že čl. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na\nkonkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami,\nktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali absolútne neobmedzenú úvahu.\n\n57. Na judikát R 13/2009 poukázalo aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/7/2017, v ktorom\ndovolací súd vo vzťahu k primeranosti náhrady skonštatoval: „Rozhodovacia prax súdov sa na priznávaní\nnáhrady nemajetkovej ujmy v intenciách zákona č. 58/1969 Zb. ustálila po publikovaní rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky (R 13/2009), podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné\nposudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby\nvznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\npritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je\nzistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných\nsúvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku (porovnaj\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/171/2005, 4Cdo/177/2005, 6Cdo/37/2012).\nPodľa judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná\nutrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri\nurčovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v.\nMoldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška\nnáhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v\niných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.\nA. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných\npráv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je\npriznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala\nbez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú\nza telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\n58. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/112/2017 z 31. júla 2018 bolo zrušené napadnuté\nodvolacie rozhodnutie pre vadu zmätočnosti - nepreskúmateľnosť, keď sa súdy opomenuli vysporiadať\ns judikatúrou pre stranu sporu priaznivú, z čoho je podľa názoru dovolacieho súdu zrejmé, že predmetná\nargumentácia žalovanej v tomto smere nerieši otázku neprimeranosti náhrady nemajetkovej ujmy.\n59. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/25/2019 z 20. júna 2019 bolo zrušené napadnuté\nodvolacie rozhodnutie pre nesprávne právne posúdenie veci, pretože odvolací súd pri úvahách o\nurčení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe\nurčiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných\nprávnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, zároveň túto neposúdil\naj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu, čím sa odklonil od ustálenej praxe dovolacieho\nsúdu a rozhodol nesprávne. Podľa názoru dovolacieho súdu ani od tohto rozhodnutia sa v posudzovanej\nveci odvolací súd neodchýlil, keďže poukazoval v otázke určenia primeranej výšky nemajetkovej ujmy aj\nna iné právne predpisy vo väzbe na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 a rozhodovaciu\nprax v Českej republike, ESĽP a súdov iných európskych štátov.\n60. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/112/2017 z 31. júla 2018 bolo zrušené napadnuté\nodvolacie rozhodnutie pre vadu zmätočnosti - nepreskúmateľnosť, keď sa súdy opomenuli vysporiadať\ns judikatúrou pre stranu sporu priaznivú, z čoho je podľa názoru dovolacieho súdu zrejmé, že predmetná\nargumentácia žalovanej v tomto smere nerieši otázku neprimeranosti náhrady nemajetkovej ujmy.\n61. Dovolací súd zároveň poukazuje na nález ústavného súdu z 24. januára 2017 III. ÚS 754/2016\n(ďalej len „nález“), kde bolo konštatované, že právna úprava zák. č. 58/1969 Zb. nestanovuje kritériá na\nurčenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. V súčasnosti tieto kritériá určuje § 17 ods. 3 zák. č.\n514/2003 Z. z. Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch\nurčuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje;\nzávažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli\npoškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom\nuplatnení. S účinnosťou od 1. januára 2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon\nč. 514/2003 Z. z., doplnené § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy,\npodľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná\nosobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 215/2006\nZ. z. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., a že limitáciu výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď uznesenie o začatí trestného stíhania\n\nbolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009\na vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), súdy týmito viazané neboli.\n62. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/155/2021 z 13. 12. 2022 poukázal na to, že „otázka - aká má\nbyť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, či o vznesení obvinenia je vždy\nzávislá od výsledku posúdenia individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej\nveci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Závery súdov pri\nposudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností\nprejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov\nsúdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. Dovolací súd je navyše v zmysle § 442 CSP viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.“\n63. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že mal za to, že žalobca bol vnímaný veľmi\npozitívne po osobnostnej ako aj odbornej stránke, a práve (iba) tieto jeho kvality mali za následok, že\nk odcudzeniu žalobcu vo vzťahu k najbližšiemu okoliu, k narušeniu, resp. pretrhnutiu jeho priateľských\nvzťahov nedošlo. Jeho trestné stíhanie však bolo vnímané v širšom okolí veľmi negatívne (bol zachytený\nna hraniciach s dokumentáciou vojenskej techniky), čo bolo spájané výrazne s jeho profesionálnym\npôsobením, keď samotné vedenie trestného stíhania predstavovalo výrazný zásah do práv žalobcu, do\njeho súkromného života a jeho povesti, najmä s poukazom na vecnú súvislosť vedeného trestného\nstíhania s jeho profesionálnym pôsobením.\n64. Hoci odvolací súd v ods. 15. odôvodnenia jeho rozsudku uviedol, že „výrazný negatívny zásah do\npráv žalobcu, najmä do osobnej slobody, rodinného života, ako aj povesti žalobcu v dôsledku trestného\nstíhania preto správne“ (súd prvej inštancie) „považoval za preukázaný“ namietané zohľadnenie aj\nzásahu do osobnej slobody v dôsledku trestného stíhania do výšky nemajetkovej ujmy za trestné\nstíhanie z odôvodnenia jeho rozhodnutia podľa názoru dovolacieho súdu vyvodiť nemožno. Odvolací\nsúd totiž v rámci posúdenia samotnej výšky tejto náhrady uviedol : „Suma 32 eur za každý deň vedenia\ntrestného stíhania je v danom prípade i podľa názoru odvolacieho súdu odrazom závažnosti vzniknutej\nujmy a okolností, za ktorých k jej vzniku došlo, keďže trestné stíhanie predstavovalo značný zásah\ndo osobnostných práv žalobcu, ktorý bol ako dovtedy bezúhonná osoba vystavovaný počas trestného\nstíhania vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní, pričom negatívne následky spojené\ns trestným stíhaním by tak pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení.\nNa porovnanie odvolací súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR nepovažoval za neprimeranú za\nodškodnenie trestného stíhania sumu 620 eur mesačne vo veci, v ktorej boli preukázané v\nsúvislosti s trestným stíhaním negatívne následky v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č. k. III. ÚS\n754/2016-42). V inej veci (nález č. k. II. ÚS 568/2017-42) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške\n5.000 eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná, a\nže ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo\nzávažným zásahom do jeho osobnostných práv.\nAni z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 255/1998 Z.\nz. nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na individuálne\nokolnosti prípadu za prehnanú, keď v roku 2004, kedy bolo trestné stíhanie zastavené, bola minimálna\nmzda 215,76 eur, čo predstavuje 10.788 eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy\nspôsobenej trestnými činmi. Aj v uvedenom kontexte preto považuje odvolací súd priznanú náhradu\nnemajetkovej ujmy za primeranú, pretože vedenie trestného stíhania výrazne ovplyvnilo dovtedajší život\nžalobcu, a preto rozsahom následkov predstavuje značný zásah do jeho osobnostnej integrity.\nPre úplnosť však odvolací súd poznamenáva, že z hľadiska proporcionality pri určovaní výšky\nodškodnenia nemajetkovej ujmy možno Zákon o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými\nčinmi použiť len podporne, keďže podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, je nenáležité\nlimitovať výšku náhrady porovnávaním výšky odškodňovania iných zákonom stanovených prípadov, ako\nsú odškodnenia bolesti, SSÚ a obetí trestných činov.\nVzhľadom na uvedené priznanú sumu považuje odvolací súd za primeranú aj z hľadiska komparácie s\nodškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia a násilné trestné činy,\nresp. pozostalým obetí trestných činov. Tomu, že odškodnenie obetí trestných činov je len čiastočnou\na nie úplnou kompenzáciou, svedčí právna úprava odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského\nuplatnenia v zákone č. 437/2004 Z. z., podľa ktorej prílohy č. 1 možno SSÚ ohodnotiť maximálne počtom\n8000 bodov (položka 60), čo pri sume 15,72 eur za 1 bod (v roku 2012) predstavuje náhrada 125.760 eur.\nVýsledná priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy je podľa názoru odvolacieho súdu aj v tejto časti\n\nzaložená súdom prvej inštancie na relevantných a preskúmateľných hľadiskách, ktoré vychádzajú zo\nskutkového stavu ustáleného na základe riadne a dostatočne vykonaného dokazovania zameraného na\nzisťovanie konkrétnych okolností následkov vedenia trestného stíhania v jednotlivých oblastiach života\nžalobcu s prihliadnutím na jeho osobu, doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje a individuálne\nokolnosti, za ktorých došlo ku vzniku ujmy. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru,\nže odvolacie námietky žalobcu a žalovanej, týkajúce sa vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nspôsobenej vedením trestného stíhania a tiež správnosti výšky priznanej náhrady, nemožno považovať\nza dôvodné.“\n65. Z preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu (v kompletizujúcej jednote s rozsudkom\nsúdu prvej inštancie) v danej veci vyplýva, že odvolací súd rozhodnutie o náhrade nemajetkovej\nujmy založil na individuálnych skutkových zisteniach, pričom zohľadnil dovtedajšiu bezúhonnosť\nžalobcu, jeho povesť, odbornú kvalifikáciu a vykonávanú pracovnú činnosť a výšku nemajetkovej ujmy\nza trestné stíhanie považoval za primeranú značnému zásahu do osobnej integrity žalobcu i porovnaním\ns odškodneniami obetí trestných činov a rozhodnutí ESĽP, resp. ústavného súdu.\n66. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd v tomto ohľade dostatočným a primeraným spôsobom\nodôvodnil výšku žalobcovi priznanej nemajetkovej ujmy, ktorá súvisela s nezákonne vedeným trestným\nstíhaním voči jeho osobe, a to tak vzhľadom na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,\nv ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť\nnásledkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli\npoškodenému v spoločenskom uplatnení.\n67. Rovnako dovolací súd poukazuje na vyššie uvedenú doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR a\nÚstavného súdu SR, v zmysle ktorej právna úprava zák. č. 58/1969 Zb. nestanovuje kritériá\nna určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy; keď tieto kritériá určuje až neskorší zákon č.\n514/2003 Z. z. v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom s účinnosťou až od 1. januára 2013 bolo\n(zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 514/2003 Z. z.) doplnené ustanovenie § 17\nods. 4, limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy tak, že výška náhrady nemajetkovej\nujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými\nčinmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 215/2006 Z. z. Kritériá ustanovené v § 17 ods. 3\nzák. č. 514/2003 Z. z., a limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa dovolacieho súdu nemožno\naplikovať na prípady, keď uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia\nich účinnosti, t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred\n1. januárom 2013, lebo súdy týmito viazané neboli, čo je i prejednávaný prípad. Námietku odklonu\nod doterajšej judikatúry dovolacieho súdu vo vzťahu k primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nza trestné stíhanie v porovnaní s obeťami trestnej činnosti podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto\nnepovažoval za dôvodnú.\n68. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd posúdil a dostatočne\na presvedčivo vyhodnotil individuálne jedinečné skutkové okolnosti prejednávanej veci, v súlade s\ndoterajšou judikatúrou odôvodnil aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie\nžalobcu. Dovolacie námietky žalovanej ohľadom duplicity náhrady za celé trestné stíhanie (10 mesiacov)\nvo vzťahu k už priznanej náhrade za väzbu (4 mesiace), ani ohľadom nedostatočného odôvodnenia\nvýšky nemajetkovej ujmy za trestné stíhania, resp. ohľadom potreby jej porovnania s maximálnou výškou\nodškodnenia pri smrteľnom následku trestného činu (§ 420 písm. f) CSP) preto nepovažoval za dôvodnú.\n69. Žalovaná ďalej namietala, že za medializáciu informácií o trestnom stíhaní nemôže niesť\nzodpovednosť štát, ale samotný vydavateľ, resp. periodikum, a že žalobca si preto mohol nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s medializáciou trestného stíhania uplatniť žalobou na ochranu\nosobnosti voči samotnému vydavateľovi, resp. periodiku ako aj voči tretím osobám (ďalšie spôsoby\nšírenia informácií o trestnom stíhaní).\n70. V namietanom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/17/2017 z 13. júla 2017 najvyšší súd riešil otázku, či priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy voči určitému subjektu môže opodstatňovať aj konanie (v danom prípade\nmedializácia prípadu printovými médiami a televíziou) od neho odlišného subjektu. V tomto rozhodnutí\nnajvyšší súd poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/228/2012, v ktorom síce\nbola riešená otázka priznania náhrady za nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv podľa\n\nustanovení Občianskeho zákonníka, nie je však dôvod, aby právne závery, ku ktorým pri tom dospel\ndovolací súd, neboli aplikované aj na preskúmavaný prípad. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí\nzdôraznil, že predpokladom úspešného uplatnenia žaloby je nielen zistenie, že žalobca je fyzickou\nosobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež zistenie, že žalovaný\nsa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval za zásah do jeho\nchránených osobnostných práv.\n71. Súd prvej inštancie v odseku 33. odôvodnenia rozsudku prisvedčil žalovanej, že sa zásadným\nspôsobom nepodieľala na medializácii trestného stíhania žalobcu, na druhej strane zdôraznil\nskutočnosť, že na šírení správ o žalobcovi sa podieľali orgány verejnej moci pri výkone tejto moci,\nt. j. boli zdrojom informácií médií, ktoré túto informáciu o žalobcovi rozširovali.\n72. Úvahu, že medializácia trestného stíhania žalobcu mala výrazný dosah na závažnosť zásahu do\nosobnostných práv žalobcu, a že preto pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné\nstíhanie tento „podiel“ orgánov verejnej moci (za konanie ktorých zodpovedá štát - Slovenská republika)\nna medializácii nemožno opomenúť, nepovažuje dovolací súd za rozpornú, odkláňajúcu sa od vyššie\nuvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu; dané riešenie považuje za spravodlivé. V tejto súvislosti\ntotiž podľa dovolacieho súdu treba vziať do úvahy aj to, že ak je médiami šírená pravdivá informácia o\ntrestnom stíhaní, v prípadnom spore s médiami by žalobca v zmysle judikatúry nebol úspešný.\nDovolací súd preto ani v tejto časti nepovažoval dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP za dôvodné.\n73. Vzhľadom na vyššie konštatovanú nedôvodnosť dovolania dovolací súd dovolanie žalovanej\nzamietol podľa § 448 CSP.\n74. Žalobca sa k dovolaniu žalovanej nevyjadril, v dovolacom konaní mu teda nevznikli žiadne trovy.\nDovolací súd preto o nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol tak, ako je uvedené vo\nvýroku tohto rozsudku.\n75. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Co/26/2020", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}