{"guid": "61ecf6e2-c65a-4da5-af73-b38379ff8f33:cde00ea1-8855-4cc0-92ba-71de5de794d4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8716201452.1", "spisova_znacka": "1VCdo/4/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2022 z 28. 3. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2023, sp. zn. 1VCdo/4/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:8716201452.1", "identifikacne_cislo": "8716201452", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2023-03-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/258", "nazov": "zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/258-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-i)", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-i)", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/258-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129", "nazov": "zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-l)", "nazov": "§ 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-l)", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k)", "nazov": "§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k)", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-i)", "nazov": "§ 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-i)", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2001/258#paragraf-4", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cde00ea1-8855-4cc0-92ba-71de5de794d4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8716201452.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:8716201452.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:8716201452.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1VCdo/4/2022\n8716201452\n28. 03. 2023\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2023:8716201452.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z predsedu\nsenátu JUDr. Ivana Rumanu a sudcov JUDr. Jany Bajánkovej, JUDr. Aleny Svetlovskej, Mgr. Dušana\nČima, JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Martina Vladika, v spore žalobcov:\n1/ Š. F., nar. XX.XX.XXXX, 2/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom N.. L. XXXX/XX, XXX XX T., obaja\nprávne zastúpení advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti\nžalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne\nzastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10,\n040 01 Košice, IČO: 36 863 017, o zaplatenie 1.669,42 Eur s prísl., vedenom na Okresnom súde\nPoprad pod sp. zn. 15C/12/2016, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.\n9Co/21/2020 zo dňa 13. októbra 2020 takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaný má proti žalobcom nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nPodľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení\nzákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších\npredpisov nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká\nje konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky (istina, úroky a poplatky).\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) sp. zn.\n15C/12/2016-219 zo dňa 21.01.2020 výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom\noprávneným spoločne a nerozdielne sumu 1.669,42 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo\nsumy 1.669,42 eur od 11.4.2017 do zaplatenia. Výrokom II. v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.\nVýrokom III. priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V bode 20. odôvodnenia\nuviedol, že dospel k záveru, že zmluva o splátkovom úvere uzatvorená dňa 09.09.2008 medzi žalobcami\na žalovaným nemá obligatórne náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) a i) zákona č. 258/2001 Z. z.\no spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o\nSlovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSÚ“), a to adresu, na ktorej\nmôže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a\niných poplatkov. Absencia týchto náležitostí má za následok to, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa\npovažuje za bezúročný a bezpoplatkový. Na základe uvedeného tak žalobcovia mali žalovanému zaplatiť\niba poskytnutú výšku úveru, bez úrokov a bez poplatkov. V prípade plnenia žalobcov prevyšujúceho\nplnenie poskytnuté žalovaným na základe zmluvy o úvere došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému\nobohateniu. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že žaloba je dôvodná. V rozsahu,\nv ktorom výška plnenia žalobcov presahovala výšku plnenia žalovaného zo zmluvy, vzniklo na strane\n\nžalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcom, resp. žalobcovia majú\nnárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným. Súd mal za preukázané, že nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia bol žalobcami uplatnený dôvodne, preto zaviazal žalovaného na vydanie\nbezdôvodného obohatenia žalobcovi v sume 1.669,42 eur. Uvedená suma predstavuje rozdiel medzi\nplneniami žalobcov poskytnutými žalovanému na základe zmluvy v sume 8.308,20 eur (žalobcovia\npreukázali predloženým výpisom z účtu, ktoré sú obsiahnuté na č. l. 79 - 101, že túto sumu plnili\nžalovanému) a plnením žalovaného poskytnutým na základe zmluvy žalobcom v sume 6.638,78 eur.\n2. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 9Co/21/2020-291 zo dňa 13. októbra 2020 rozhodol tak, že\nzmenil rozsudok vo vyhovujúcom výroku, t. j. výroku I. a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania,\nt. j. výroku III. tak, že žalobu zamietol a priznal žalovanému voči žalobcom, povinným spoločne a\nnerozdielne, nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že\no výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V odôvodnení rozsudku\nodvolací súd uviedol, že odvolanie žalovaného je dôvodné, pričom zásadným a rozhodujúcim bolo\nprávne posúdenie toho, či tvrdenie žalobcov o bezúročnosti úveru, tak ako ho vymedzili v žalobe, ktoré\nmalo spočívať v absencii členenia splátky na istinu, úrok a iné poplatky, je relevantné. Podľa odvolacieho\nsúdu z ust. § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ v znení účinnom k 09.09.2008 nevyplýva požiadavka zákonodarcu\nvo vzťahu k adresátom právnej regulácie na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť splátka\núveru rozčlenená na sumu istiny, sumu úroku a sumu poplatku, k takejto požiadavke nemožno dospieť\nani jazykovým výkladom zákonného textu ani inou výkladovou metódou. Pre konštrukciu logického\nvýkladu ako zvláštnej výkladovej metódy nie je možné nájsť dôvody, moderná právna metodológia preto\ns kategóriou logického výkladu nepracuj /Sobek T., Argumenty teorie práva, Praha, Aleš Čenek, 2008,\nstr. 43/. Vo vzťahu k argumentu súdu prvej inštancie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá náležitosť\npodľa ust. § 4 ods. 2 písm. d) ZoSÚ uviedol, že v žalobe nie je tvrdenie žalobcov o absencii náležitosti\nzmluvy vyžadovanej podľa vyššie uvedeného ustanovenia, ale aj na to, že ide náležitosť u takej zmluvy,\nu ktorej je poskytnutie úveru spojené s kúpou konkrétneho tovaru alebo služby. Naviac žalobcovia vo\nformulári, ktorý podpísali tak ako aj zmluvu, je vyškrtnutý údaj o predávajúcom, úver, ako z jeho druhu\nvyplýva bol bezúčelový, inej ako logike veci, výkladu zmluvy a zákona nemôže preto zodpovedať to, že\nak nebol žiadny iný subjekt ako subjekt predávajúci tovar, predávajúcim (úverový produkt) mohol byť\niba žalovaný, adresa ktorého je v záhlaví zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zreteľne\nuvedená.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie\nžalobcovia, ktoré odôvodnili ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pričom za odklon od praxe dovolacieho\nsúdu identifikovali právne posúdenie a výklad ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. Uvedenú\notázku riešil dovolací súd vo veci 4Cdo/122/2019, ktorý v odôvodnení dospel k záveru o potrebe členenia\nsplátok pri výklade ust. § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ s dôrazom na dôsledok neprípustnosti aplikácie\nsmernice 2008/48 na zmluvy uzatvorené počas účinnosti ZoSÚ, nakoľko na tieto zmluvy sa vzťahuje\nsmernica Rady 87/102/EHS a nie smernica 2008/48, ktorá sa vzťahuje len na zmluvy uzatvorené\npočas účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. Z rozhodnutia dovolatelia vydedukovali, že aj odvolací súd\nsa stotožnil s právnym názorom ohľadne rozdielnosti vzťahu smernice 87/102 a smernice 2008/48 k\nzákonom o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. a č. 129/2010 Z. z., aj keď sa tejto problematike\nodvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí vyhol, s odvolacou námietkou žalovaného sa vôbec\nnevysporiadal a vychádzal len z vlastného chápania zmyslu slov, z ktorých je znenie ust. § 4 ods. 2 písm.\ni) ZoSÚ vytvorené. Dovolatelia si kladú otázku, prečo by nepotrebnosť rozčlenenia splátky vyjadroval\nzákonodarca takým komplikovaným spôsobom, s potrebou ťažkopádnych výkladových postupov, ako\nto vyplýva z výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ, uskutočneného odvolacím súdom, keď postačovalo\nčasť textu upravujúceho rozčlenenie splátky na istinu, úrok a poplatok jednoducho vynechať.\n3.1. Dovolatelia uplatnili aj dovolací dôvod podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) pre prípad, ak by dovolací\nsúd nekonštatoval odklon, pričom naformulovali právnu otázku spôsobom, či z ustanovenia § 4 ods. 2\npísm. i) ZoSÚ, a z jeho jazykového ako aj logického výkladu vyplýva potreba členenia splátok na splátku\nistiny, úrokov a poplatkov. Dovolatelia poukázali aj na rozsudok 1Cdo/183/2018 zo dňa 25.02.2020,\nktorý dospel k opačnému právnemu záveru ako senát 4C v konaní 4Cdo/122/2019 zo dňa 29.04.2019\nz čoho usúdili, že tá istá právna otázka je rozhodovaná rozdielne, a teda zakladá prípustnosť dovolania\naj podľa ust. § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Dovolatelia namietali, že im postupom odvolacieho súdu\nbolo odňaté právo na spravodlivý proces, spočívajúce v absencii riadneho odôvodnenia rozsudkov, ich\nnepredvídateľnosti a svojvoľnosti, čo malo založiť prípustnosť dovolania aj v zmysle ust. § 420 písm. f)\n\nCSP. Záverom navrhli dovolaciemu súdu, aby zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.\nzn. 9Co/21/2020 zo dňa 13.10.2020 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n4. K dovolaniu sa vyjadril právny zástupca žalovaného, ktorý k dovolaciemu dôvodu podľa ust. § 421\nods. 1 písm. a) CSP uviedol, že dovolatelia nevymedzili právnu otázku, ktorá mala byť významná pre\nrozsudok odvolacieho súdu a pri riešení ktorej sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu. Vo vzťahu k rozhodnutiu 4Cdo/122/2019 zo dňa 29.04.2020 argumentoval, že\ntoto sa mu nepodarilo dohľadať a dovolatelia ani neidentifikovali žiadne iné rozhodnutie najvyššieho\nsúdu, ktoré by na uznesenie 4Cdo/122/2019 vecne nadväzovalo a zopakovalo jeho závery. Právnu\notázku naformulovanú dovolateľmi, považuje žalovaný za príliš všeobecnú. K dovolaciemu dôvodu\npodľa ust. § 421 ods. 1 písm. c) CSP uviedol, že tento nemôže existovať popri dovolacom dôvode\nuplatnenom podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Žalovaný poukázal na existujúcu judikatúru SD EÚ\nC-42/15, C-331/18, ako aj NS SR aj jeho početné rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018,\n3Cdo/126/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 6Cdo/113/2018 v rámci ktorých sa vnútroštátne ako\naj európske najvyššie súdne autority vysporiadali a ustálili žiaducu interpretáciu dikcie ,,výška, počet a\ntermíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zdôraznil, že mnohopočetné rozhodnutia najvyššieho\nsúdu na tému ,,rozpisu splátky“ sa týkajú zákonnej dikcie ,,výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov\na iných poplatkov“. Toto slovné spojenie sa však nenachádzalo len v zákone č. 129/2010 Z. z., ale bolo\núplne identické aj v ZoSÚ. Považuje za nezlučiteľné s požiadavkami právnej istoty a bezrozpornosti\nprávneho poriadku, v rámci ktorých musí byť právnemu poriadku vlastná aj zásada, že obsah rovnakých\nprávnych pojmov použitých v právnej norme nemožno vykladať odlišne, ak by sa úplne rovnaký pojmový\naparát mal vykladať časovo diferencovane a určité výrazové prostriedky by mali - navyše v rámci\njednej a tej istej sektorovej regulácie (zákon č. 258/2001 Z. z. i zákon 129/2010 Z. z. upravujú rovnakú\noblasť právnych vzťahov) - nielen rozdielny, dokonca úplne opozitný a vzájomne vylučujúci význam.\nUviedol, že otázka ,,rozpis splátky“ sa stala témou až za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon č.\n258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 09.09.2008 o. i. stanovoval povinnosť, aby sa spotrebiteľovi už\npred uzavretím zmluvy poskytli údaje o podmienkach úveru. V ust. § 3 ods. 5 bolo normované: ,,pred\nuzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí byť spotrebiteľ písomne oboznámený so zmluvnými\npodmienkami podľa § 4 prostredníctvom ustanoveného formulára. Na požiadanie musí veriteľ poskytnúť\nspotrebiteľovi ďalšie doplňujúce informácie.“ Aby sa predišlo nezrovnalostiam pri realizácii takéhoto\npredzmluvného informovania, zákonodarca ho štandardizoval prostredníctvom formulára a na tento\núčel vydalo Ministerstvo financií SR vykonávací právny predpis - vyhlášku č. 620/2007 Z. z., ktorou\nsa ustanovuje vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere s účinnosťou\nod dňa 01.01.2008. Informácia, ktorá mala byť komunikovaná spotrebiteľovi - v rámci údajov výška,\npočet a termíny - sa týka výlučne splátky, ktorá má byť platená (bez špecifikácie jej vnútornej skladby).\nK prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) CSP uviedol, že podanie neobsahuje opis žiadnej\nkonkrétnej procesnej vady, ktorej intenzita by bola spôsobilá výrazného zásahu do práva na spravodlivý\nproces. Záverom žalovaný dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie žalobcov odmietol alebo zamietol\nv celom rozsahu a aby boli žalobcovia zaviazaní na spoločnú a nerozdielnu náhradu trov dovolacieho\nkonania v rozsahu 100 %.\n5. Senát 5C (ďalej aj ,,prejednávací senát“ alebo ,,postupujúci senát“ ) po zistení, že dovolanie podala\nv stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania.\n6. V preskúmavanej veci, ako už bolo uvedené, dovolatelia odôvodnili prípustnosť dovolania ust. § 421\nods. 1 písm. a), b) a c) ako aj ust. § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd viazaný dovolacím návrhom posúdil\ndovolanie podľa obsahu a pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania z hľadiska uplatnených dovolacích\ndôvodov, jednak nesprávneho právneho posúdenia, ako aj prípadnej existencie vady zmätočnosti.\n7. Rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej\nsprávnosť riešenia namietali aj dovolatelia je, či z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, a z jeho\njazykového ako aj logického výkladu vyplýva potreba členenia splátok na splátku istiny, úrokov a\npoplatkov. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval odklon od názoru uvedeného v rozhodnutí NS SR\n4Cdo/122/2019 z 29.04.2020, ktorý posudzujúc spotrebiteľskú zmluvu uzatvorenú taktiež v ten istý deň\nako dovolateľmi uzavretá spotrebiteľská zmluva dňa 09.09.2008 mal za to, že z jazykového a logického\nvýkladu textu zákona č. 258/2001 Z. z. § 4 ods. 2 písm. i) vyplýva potreba členenia splátok na splátku\n\nistiny, úroku a poplatkov, bez ozrejmenia dôvodu zmeny právnej úpravy účinnej už od 01.01.2009 a s\ntým súvisiacej interpretácie právnej normy tak, ako to realizoval odvolací súd.\n8. Senát 5C poukázal na skutočnosť, že k problematike presného vymedzenia vnútornej skladby\njednotlivých splátok spotrebiteľského úveru uzatváraného za účinnosti ZoSÚ, existuje skupina\nrozhodnutí, ktorá dospela k záveru, že eurokonformným výkladom ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ,\ncitované ustanovenie neukladá veriteľom povinnosť, aby v zmluvách uzatváraných podľa ZoSÚ, uvádzali\npresný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok úveru po častiach (istina, úrok a poplatky).\nIde o uznesenie NS SR 5Cdo/22/2019 zo dňa 26.11.2020, uznesenie NS SR 7Cdo/112/2019 zo dňa\n17.10.2019, rozsudok NS SR 1Cdo/183/2018 zo dňa 25.02.2020.\n9. V uznesení 7Cdo/112/2019 zo dňa 17.10.2019 dovolací súd v bode 23. konštatoval, že\neurokonformným výkladom ust. § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ, dospel dovolací súd k záveru, že citované\nustanovenie neukladá veriteľom povinnosť, aby v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 258/2001\nZ. z. (neskôr č. 129/2010 Z. z.) uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis\nsplátok úveru po častiach (istina, úrok a poplatky). Pokiaľ je teda v ustanovení § 4 ods. 2 písm.\ni) ZoSÚ, uvedené ,,výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia\neurokonformného výkladu potrebné uvedené ustanovenie vykladať tak, že len spresňuje, čo splátka\núveru zahŕňa. Závery z tohto uznesenia boli rešpektované a nasledované v rozsudku 1Cdo/183/2018\nzo dňa 25.02.2020 ako aj v uznesení 5Cdo/22/2019 zo dňa 26.11.2020.\n10. Dovolatelia argumentovali uznesením 4Cdo/122/2019 zo dňa 29.04.2020, ktorého závery v otázke\nposúdenia potreby členenia splátky na presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok\núveru po častiach (istina, úrok a poplatky) sú presne opačné. V odôvodnení uznesenia v bode 14.\ndovolací súd konštatoval, že ZoSÚ, prevzal smernicu Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii\nzákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o aproximácii zákonov,\nktoré sa týkali spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990,\nktoré boli založené na minimálnej harmonizácii, čo v praxi znamená, že členské štáty si v oblasti\nochrany spotrebiteľa mohli zaviesť prísnejšie ustanovenia, čím zabezpečia spotrebiteľom komplexnejšiu\nochranu. Z článku 15 tejto smernice vyplýva, že ,,táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby\nudržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami,\nktoré vyplývajú zo zmluvy.“ Z dôvodovej správy k zákonu č. 258/2001 Z. z. tiež vyplýva, že jeho\nprijatím bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti\nspotrebiteľských úverov, konkrétne smernicou Rady 87/102/EHS, dopĺňacími smernicami Rady 90/88/\nEHS a 98/7/EHS. Základnou požiadavkou týchto smerníc bolo, aby spotrebiteľ dostával primerané\ninformácie o podmienkach úveru, nákladoch na poskytnutý úver a o záväzkoch. Smernica vyžadovala\nvýhradne písomnú formu uzatvorenia zmluvy, určila povinné náležitosti zmluvy týkajúce sa výšky úveru\n(finančné čiastky vyššie ako 200 ECU a nižšie ako 20 000 ECU). Ďalej stanovila záväzný jednotný\nmatematický vzorec pre výpočet ročnej percentuálnej úrokovej sadzby a povinnosť uvádzať príklady\nvýpočtu. Zároveň stanovila právo spotrebiteľa na predčasnú úhradu úveru, upravila činnosť fyzických\nosôb alebo právnických osôb poskytujúcich spotrebiteľský úver a ochranu dlžníka v prípadoch, keď\nzmluvu ukončí veriteľ. V danom prípade súdy nižších inštancií pri výklade ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i)\nzákona č. 258/2001 Z. z. správne vychádzali z jazykového, ako aj logického výkladu tohto ustanovenia,\nz ktorého jednoznačne vyplýva potreba členenia splátok na splátku istiny, úrokov a poplatkov, s ktorým\nprávnym záverom sa dovolací súd stotožnil.\n11. K potrebe členenia splátky na presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok úveru\npo častiach (istina, úrok a poplatky), dospel dovolací súd v rozsudku 7Cdo/128/2016 zo dňa 29.11.2017,\nkeď v odôvodnení uviedol, že nakoľko úverová zmluva jednotlivé splátky úveru nečlení podľa § 4 ods.\n2 písm. i) ZoSÚ tak, ako to v predmetnom ustanovení stanovil zákonodarca (splátka je vyjadrená iba\njednou sumou 244,53 Eur), spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.\n12. Na tomto základe senát 5C po preskúmaní problematiky aplikácie ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č.\n285/2001 Z. z. konštatoval, že je splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z ust. § 421 ods.\n1 písm. c) CSP, t. j., že dovolaním namietaná právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne\na svojim uznesením 5Cdo/60/2021 zo dňa 14. júla 2022 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 48 ods. 1 CSP\nveta prvá). Senát 5C vyslovil názor, že z textu zákona č. 258/2001 Z. z. § 4 ods. 2 písm. i) nie je možné\n\nvyvodiť taký záver, ktorý by požadoval potrebu členenia splátky na presný rozpis plánovanej amortizácie\ndlhu, teda rozpis splátok úveru po častiach (istina, úrok a poplatky).\n13. Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „veľký\nsenát“) si po postúpení veci senátom 5C v súlade s § 48 ods. 4 CSP vyžiadal stanoviská ministra\nspravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej fakulty\nUniverzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty\nUniverzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej\nBystrici a Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy.\n13.1. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky zaujal názor, že pri zmluve o spotrebiteľskom úvere,\nzaväzujúcej spotrebiteľa ako dlžníka plniť v splátkach, právna fikcia podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001\nZ. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.\no Slovenskej obchodnej inšpekcií v znení neskorších predpisov, dopadá typicky len na situácie, kedy\nzmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti ako výšku, počet alebo termíny splátok. Slovné\nspojenie ,,istinu, úroky a iné poplatky“ použité v ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001\nZ. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986\nZb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, vyjadruje typicky len tú okolnosť,\nže podľa povahy poskytnutého spotrebiteľského úveru sa jednotlivými splátkami môže potenciálne\nsplácať istina, úroky, poplatky či ich kombinácia. Nejde o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,\nktorých nedostatok spravidla spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a teda\naj nastúpenie právnej fikcie podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o\nzmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcii v\nznení neskorších predpisov.\n13.2. Generálny prokurátor SR sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom postupujúceho senátu,\nktorý právnu úpravu interpretoval tak, že členenie splátky nebolo obligatórnou náležitosťou zmluvy o\nspotrebiteľskom úvere podľa vtedy platnej právnej úpravy. Uviedol, že za účinnosti smernice Rady\n87/102/EHS (v čase rozhodnom pre súdený prípad) mohli členské štáty sprísniť požiadavky práva\nEÚ na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere (to už dnes možné nie je). Právo EÚ síce vyžaduje\nod veriteľa, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala podrobné detaily, neukladá ale, že pri\nopomenutí tejto povinnosti je úver poskytnutý ,,zadarmo“. Výklad prezentovaný dovolateľmi v súdenom\nprípade je v rozpore s účelom a zmyslom aproximácie práva v oblasti spotrebiteľských úverov. Z pohľadu\nposkytovateľa úveru, tento by mal prísť o celý zisk z obchodu len preto, že nebol schopný porozumieť nie\ncelkom jasne napísanému textu zákona (či je potrebné výslovne uviesť členenie splátky a úmor istinu a\núrok). Z pohľadu spotrebiteľov (dlžníkov), títo by mali mať úver zadarmo, hoci im žiadna ujma nevznikla.\nSpotrebiteľské právo má slúžiť na materiálnu ochranu spotrebiteľa. Nemá byť prostriedkom pre možné\nšpekulatívne konanie spotrebiteľa.\n13.3. Podľa právneho stanoviska Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave z ustanovenia\n§ 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ nevyplýva povinnosť uvádzať presný rozpis amortizácie dlhu vo vzťahu\nk jednotlivým položkám splátky (t. j. k istine, úrokom a poplatkom) v rámci konkrétnej zmluvy o\nspotrebiteľskom úvere. Poskytovateľ úveru má v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ zákonnú povinnosť\nuviesť výlučne súhrnnú výšku splátky, a to bez jej diferencovania na jednotlivé položky (t. j. istinu, úrok\na iné poplatky). V polohe obiter dictum tiež doplnila, že v prípade zmlúv o spotrebiteľských úveroch\nsa jedná o zmluvy, ktoré sú uzatvárané na dobu určitú a sú uhrádzané prostredníctvom tzv. anuitných\nsplátok. Povaha anuitnej splátky v sebe kumuluje splácanie istiny, úroku a iných poplatkov, ktorých\nvýška, resp. vzájomný pomer sa vplyvom času v rámci konkrétnej splátky mení. Z toho dôvodu by\npreto mohlo pôsobiť na ťarchu spotrebiteľa, ak by zmluva o spotrebiteľskom úvere mala obsahovať\npresný rozpis splátok počas obdobia, na ktorú bola uzavretá. V prípade dôsledného dodržiavania\nnormatívneho textu by totiž mohla nastať situácia, kedy by sa zmluva o spotrebiteľskom úvere stala\npre konkrétneho spotrebiteľa neprehľadnou a nezrozumiteľnou. K zrozumiteľnosti a dokonca i k určitej\nmiere stručnosti navyše smeruje aj legislatívny zámer ohľadne požiadaviek na zmluvy o spotrebiteľských\núveroch vyjadrený v Smernici 2008/48/ES.\n13.4. Právnická fakulta, Katedra občianskeho práva Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, zastáva názor,\npodľa ktorého dikciu § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene\na doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 258/2001“) v znení „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem\nvšeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“\nje potrebné vykladať tak, že zmluva o úvere uzavretá za účinnosti takéhoto znenia Zákona č. 258/2001\nmá obsahovať rozpis splátky na istinu, úroky a poplatky. Pri pripustení odlišného výkladu by bola časť\n\nprávnej normy v znení „istiny, úrokov a iných poplatkov“ bez akéhokoľvek právneho významu. Ak by\nmalo predmetné ustanovenie ukladať povinnosť uvádzania výšky, počtu a termínov splátok bez ich\nrozpisu na istinu, úroky a poplatky znelo by zjednodušene tak, že „Zmluva o spotrebiteľskom úvere\nokrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok“. Berúc však do úvahy\ncelé znenie dotknutého ustanovenia, teda najmä jeho záverečnú časť, je výklad smerujúci k potrebe\nrozpisu zložiek jednotlivých splátok podstatne správnejší.\n13.5. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, nedospela k jednotnému názoru a z toho dôvodu\nsa rozhodla stanovisko nepodať.\n14. K stanovisku Právnickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, Katedry občianskeho práva\nsa vyjadril žalovaný. Zdôraznil, že právne závery vyslovené v tomto stanovisku sú zredukované na\ngramatický výklad relevantnej právnej normy v ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o\nspotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o\nSlovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 258/2001 Z. z.) v\nznení účinnom dňa 09.09.2008 (deň uzavretia zmluvy o splátkovom úvere so žalobcami). Aj v rovine\nprostého gramatického výkladu považuje názory predmetného stanoviska za nesprávne. Nesúhlasí ani\ns komparáciou znenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 09.09.2008\nso znením zodpovedajúceho ustanovenia o tej istej zmluvnej náležitosti v zákone č. 129/2010 Z. z. o\nspotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa\njej názoru mal zákonodarca v úmysle zaviesť zákonom č. 258/2001 Z. z. prísnejšie pravidlá, ktoré boli\nvyžadované smernicou 87/102. Za racionálnejší považuje výklad, že s posudzovaným znením zákona\nsa nikdy nespájala povinnosť rozpisu vnútornej štruktúry anuitnej splátky - ani za účinnosti zákona č.\n258/2001 Z. z., ani za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. - išlo o špecifické jazykové vyjadrenie povinnosti\nzakotvenej v smernici, ktorá sa vždy týkala iba splátky ako celku a ktorá nikdy nevyžadovala rozpis\njej vnútornej skladby. Záverom dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie žalobcov zamietol v celom\nrozsahu a žalobcov zaviazal na spoločnú a nerozdielnu náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu\n100 %.\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\nkonajúci vo veľkom senáte (§ 35 v spojení s § 48 ods. 1 a 4 CSP) po zistení, že dovolanie bolo\npodané včas a na to oprávnenou osobou, že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho\nvymedzenia dovolacieho dôvodu, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania.\nDovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke, „či z ustanovenia\n§ 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, a z jeho jazykového ako aj logického výkladu vyplýva potreba členenia\nsplátok na splátku istiny, úrokov a poplatkov. Vec predkladajúci senát 5C prípustnosť dovolania odôvodnil\nrozdielnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dovolací súd dospel k záveru, že bol splnený\npredpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, t. j. v dovolaní\nvymedzená právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n16. Senát 5C vo svojom predkladacom uznesení vyslovil názor, že z textu zákona č. 258/2001 Z. z. § 4\nods. 2 písm. i) nie je možné vyvodiť taký záver, ktorý by požadoval potrebu členenia splátky na presný\nrozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok úveru po častiach (istina, úrok a poplatky).\n16.1. Dovolací súd zohľadnil princíp právnej istoty, ustálenú rozhodovaciu prax k výkladu ust. § 9\nods. 2 písm. l) resp. k) resp. i) zákona č. 129/2010 Z. z. a konštatoval potrebu aplikácie prijatého\nprávneho záveru vzťahujúceho sa na zákon č. 129/2010 Z. z. a tento aplikovať aj na právnu úpravu\npredchádzajúcu, teda zákon č. 258/2001 Z. z., a to, že podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001\nZ. z. nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je\nkonkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o výške,\npočte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že\nsa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine,\núrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu,\núroky a iné poplatky.\n17. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, po oboznámení sa s obsahom spisu,\ndôvodmi senátu 5C uvedenými v rozhodnutí o postúpení veci v zmysle § 48 ods. 1 CSP a tiež\nstanoviskami vyžiadanými v zmysle § 48 ods. 4 CSP, sa stotožňuje s názorom senátu, ktorý mu vec\npostúpil a ustálil, podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o\nzmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii\n\nv znení neskorších predpisov nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné\nvyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky (istina, úroky a poplatky).\n18. Dovolací súd uvádza, že problematika výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) resp. k) zákona\nč. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov bola judikatórne ustálená a potvrdená v mnohých rozhodnutiach\ndovolacieho súdu ako napr. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018, 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018,\n4Cdo/211/2017 z 23.04.2018, 5Cdo/132/2017 z 29.10.2018, 7Cdo/98/2018 zo dňa 30.01.2019 a\n7Cdo/101/2019. Znenie ust. zákona č. 9 ods. 2 písm. l), resp. neskôr k) zákona č. 129/2010 Z. z.\nje nasledovné: Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho\nzákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných\npoplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom\ns rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Zákonom č. 279/2017\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia\no oprave chyby č. 299/2017 Z. z. bolo o. i. zmenené aj ustanovenie týkajúce sa náležitostí zmluvy o\nspotrebiteľskom úvere vzhľadom na vnútroštátnu ako aj európsku judikatúru a upravené na nasledovné\nznenie: Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka\nmusí obsahovať tieto náležitosti: i) výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom\nsa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami\nspotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Zákon č. 129/2010 Z. z. transponoval do slovenského\nprávneho poriadku smernicu 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o\nzrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorej článok 10 ods. 2 písm. h) bol podrobený prieskumu ESD,\nktorý v rozhodnutí C-42/15 zo dňa 09.11.2016 uviedol, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet\na frekvenciu splátok spotrebiteľa prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým\nnesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52. rozhodnutia).\nZ interpretačného hľadiska možno poukázať aj na Návrhy Generálnej advokátky Sharpston v konaní\nC-42/15, prednesené 9. júna 2016, bod 58, že spotrebiteľ má právo vyžiadať si výpis z účtu vo forme\namortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy a bod 60. druhá veta,\npodľa ktorej pravidlá týkajúce sa otázky, kedy si možno vyžiadať tabuľku a informácie, ktoré musí táto\ntabuľka obsahovať, sú úplne harmonizované právom Európskej únie.\n19. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. upravovalo, že zmluva o spotrebiteľskom\núvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a\niných poplatkov. Zákonom č. 258/2001 Z. z. bola do slovenského právneho poriadku transponovaná\nSmernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a\nsprávnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L 42, 12.2.1987) v\nznení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10.3.1990) a smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998). Smernica 87/102 vychádzala\nz metódy minimálnej harmonizácie, keďže v čl. 15 umožňovala členským štátom, aby udržiavali a\nprijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov.\n19.1. Prístup minimálnej harmonizácie je tak potrebné v plnej miere vztiahnuť aj na znenie § 4 ods. 2\npísm. i) ZoSÚ. Smernica 87/102/EHS totiž predstavuje východiskovú právnu úpravu, od ktorej znenia sa\nodvíjala aj textácia § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ. Z toho dôvodu je tak potrebné sa zmieniť aj o ich totožnom\nobsahu, ktorý je potrebné za každých okolností plne rešpektovať. V prípade, ak by obsah a účel právnej\nnormy bol zo strany vnútroštátnych úprav prehliadaný, je potrebné reflektovať najmä na priamy vertikálny\núčinok smernice ako jedného zo základných inštrumentov normotvorby na úrovni Európskej únie. V\ndôsledku existencie priameho účinku sekundárneho práva je preto nevyhnutné pristupovať k interpretácií\nvnútroštátnych právnych noriem, ktoré majú svoj pôvod v normách únijného práva, v súlade so zmyslom\nzamýšľaným smernicami. Uvedená formulácia totiž vychádza z predpokladu koncepcie racionálneho\nzákonodarcu. Ak by totiž účel, ktorý je zamýšľaný normou sekundárneho práva, nebol rešpektovaný,\nsubjekt, na ktorý sa konkrétne právo vzťahuje, je oprávnený domáhať sa priamej aplikácie sekundárneho\npráva. Za takýchto okolností by konkrétnu právnu normu bolo možné považovať za obsolentnú, čo\nracionálny zákonodarca zjavne v rámci transpozície konkrétneho súboru noriem nezamýšľal. Z toho\ndôvodu je potrebné pristupovať k interpretácii obsahu § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ, ako aj čl. 4 ods. 2 písm.\nc) Smernice 87/102/EHS identicky.\n19.2. Zákonodarca prostredníctvom právnej úpravy ZoSÚ transponoval do slovenského právneho\nprostredia právne normy stanovujúce minimálny kvalitatívny štandard obsahu zmlúv o spotrebiteľských\n\núveroch. Smernica 87/102/EHS bola derogovaná a nahradená smernicou 2008/48/ES, a to za využitia\nodlišnej metódy transpozície jej obsahu. Nová nahradzujúca právna úprava stanovuje maximálny\nmožný rozsah transpozície jej obsahu, čo účinne bráni excesívnej interpretácii noriem prevzatých do\nvnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov (teda nadpráci zákonodarcov viacerých členských\nštátov, ktorí v zmysle pôvodnej právnej úpravy išli ďaleko nad rámec toho, čo smernica vyžadovala a\nkládla za cieľ).\n20. Smernicou 90/88/EHS bol do smernice 87/102/EHS k článku 4 ods. 2 upravujúceho pôvodne\nnáležitosti úverovej zmluvy vložený tento pododsek: ,,písomná zmluva zahŕňa: c) údaje o výške, počte\na frekvencii alebo dátumoch platieb, ktoré musí spotrebiteľ zrealizovať s cieľom splácania úveru,\nako aj úrokových platieb a iných poplatkov; podľa možnosti sa uvedie aj celková čiastka týchto\nplatieb. Smernica 2008/48/ES v čl. 10 ods. 2 písm. h) upravuje, že zmluva o úvere zrozumiteľne a\nstručne upravuje výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú\nsplátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely\nsplatenia.\nJe potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že smernice mali odlišný spôsob transponovania do\nvnútroštátnych poriadkov jednotlivých členských štátov, boli prijaté v rôznych obdobiach, pričom\nsmernica 2008/48/ES zrušila a nahradila smernicu 87/102/EHS, a teda bola reakciou na predchádzajúcu\nprávnu úpravu, avšak primárny cieľ oboch smerníc bol rovnaký - zabezpečiť ochranu spotrebiteľa na\nfinančnom trhu v segmente poskytovania spotrebiteľských úverov.\n21. Vzájomný vzťah ZoSÚ a zák. č. 129/2010 Z. z. je determinovaný vzťahom medzi lex prior a lex\nposterior. V tejto súvislosti je na ich vzájomný vzťah nevyhnutné aplikovať generálne pravidlo o zrušení\nskoršej právnej úpravy a jej nahradení neskoršou právnou úpravou (lex posterior derogat legi priori).\nTakýto vzťah však už z povahy veci môže vzniknúť len pri takých súboroch právnych noriem, ktoré patria\ndo totožného segmentu právnej úpravy, resp. do totožného právneho odvetvia, a ktoré regulujú rovnaké\nprávne otázky. V prípade komparácie ZoSÚ a zák. č. 129/2010 Z. z. dospel dovolací súd k záveru,\nže vyššie identifikované podmienky sú v rámci tohto vzťahu splnené. Z vyššie uvedeného však plynie\npodstatný záver aj pre možnosti interpretácie právnych noriem v nich obsiahnutých. Ak totiž určité právne\notázky, upravoval ZoSÚ určitým spôsobom a zák. č. 129/2010 Z. z. túto úpravu po obsahovej stránke\nprevzal a následne ju precizoval, možno spôsob interpretácie jeho ustanovení prevziať aj na ZoSÚ. Vo\nvzťahu k posudzovanej otázke je pre účely hodnotenia „starej a novej“ právnej úpravy preto bez právneho\nvýznamu v čom sa v určitých (iných) aspektoch od seba navzájom líšia. Podstatný je totiž záver, že ust.\n§ 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ po obsahovej stránke splýva s ust. § 9 ods. 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z. z.,\nktoré právnu úpravu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere iba precizovalo.\n22. Veľký senát sa nestotožňuje so závermi z opozitného stanoviska Právnickej fakulty Univerzity P.\nJ. Šafárika v Košiciach vychádzajúceho zo striktne jazykového výkladu a zo záveru, že ak v zmysle\naktuálneho znenia zákona č. 129/2010 Z. z. táto povinnosť rozpisu splátok nie je daná a vzhľadom na to,\nže aktuálne znenie sa líši od pôvodného znenia obsiahnutého v zákone č. 258/2001 Z. z., a to práve pre\npotrebu opravy transpozície Smernice 2008/48/ES je podrobené vyvodiť záver, že pred úpravou jeho\nznenia bola povinnosť rozpisu splátok daná. V opačnom prípade by nebola potrebná zmena právnej\núpravy obsiahnutej v zákone č. 129/2010 Z. z. za účelom opravy transpozície Smernice 2008/48/ES.\n22.1. Smernicou 2008/48/ES sa sledovalo odstránenie negatívnych dopadov nesúrodosti vnútroštátnych\nprávnych úprav na vnútorný trh, ktorá bola založená v dôsledku transponovania Smernice 87/102/\nEHS. Smernica 2008/48/ES okrem odstraňovania negatívnych dopadov predchádzajúcej právnej\núpravy navyše precizovala právnu úpravu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (v\nrozsahu špecifikácie anuitných splátok). V tomto smere sa však možno opätovne vysloviť o zachovaní\nobsahu právnej úpravy konkretizácie výšky jednotlivých položiek anuitných splátok a precizovaní\núpravy za účelom harmonizácie vnútroštátnych úprav. Z takto formulovaných cieľov Smernice 2008/48/\nES a odlišne zvoleného spôsobu harmonizácie vnútroštátnych úprav (prostredníctvom maximálnej\nharmonizácie) možno vyabstrahovať záver o potrebe spresnenia obsahu predchádzajúcej právnej\núpravy, a to smerom k zavedeniu jasných pravidiel formulácie zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V\nkonkrétnom prípade teda nejde o zmenu obsahu čl. 4 ods. 2 písm. c) Smernice 87/102/EHS (a naň\nnadväzujúceho § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSU) ale o spresnenie jej obsahu, tak aby nebolo možné interpretovať\njej obsah v rozpore so zásadou rovnosti subjektov súkromnoprávnych vzťahov.\n\n23. Z porovnania zákonných ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. ZoSÚ a § 9\nods. 2 písm. l) resp. k) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách\npre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov je zrejmé, že ich znenie je identické.\nSpôsob transponovania smerníc nebol rovnaký a ak sa aj pri prvej smernici umožňoval režim minimálnej\ntranspozície, veľký senát dovolacieho súdu konštatuje, že z textu zákona č. 258/2001 Z. z. § 4 ods. 2\npísm. i) nie je možné vyvodiť taký záver, ktorý by požadoval potrebu členenia splátky na presný rozpis\nplánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok úveru po častiach (istina, úrok a poplatky).\n24. Dovolatelia namietali, že im postupom odvolacieho súdu bolo odňaté právo na spravodlivý proces,\nspočívajúce v absencii riadneho odôvodnenia rozsudkov, ich nepredvídateľnosti a svojvoľnosti, čo\nmalo založiť prípustnosť dovolania aj v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP. Odôvodnenie dovolaním\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonné kritériá\nv zmysle ustanovenia § 393 CSP. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľov dovolací súd uvádza,\nže za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nsvoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľov, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom, pričom to rozhodne nie je tento prípad. Dovolací dôvod podľa ust. § 420 písm.\nf) CSP tak nie je daný.\n25. Dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Súd\nprizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v dovolacom konaní\núspešný a dovolací súd mu tak priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 7 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Co/21/2020", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}