{"guid": "f61cbbcd-0f48-48e5-a887-b8783e329a0e:652609f3-0c15-4b72-8404-1b8a871f5509", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8114221899.1", "spisova_znacka": "1Cdo/61/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/61/2021 z 12. 7. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. júla 2023, sp. zn. 1Cdo/61/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:8114221899.1", "identifikacne_cislo": "8114221899", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Šobichová", "sudca_id": 205, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-erika-sobichova-205", "datum_vydania": "2023-07-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "nazov": "§ 415 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-415"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-1", "nazov": "§ 420 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-108.odsek-1", "nazov": "§ 108 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-108.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-108"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-415", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-1", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-2", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/1976/50#paragraf-108"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/652609f3-0c15-4b72-8404-1b8a871f5509", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8114221899.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:8114221899.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:8114221899.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/61/2021\n8114221899\n12. 07. 2023\nJUDr. Erika Šobichová\nECLI:SK:NSSR:2023:8114221899.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ G.. D. E., D., U.. P. XXX/XX, 2/ I.. D.. X.\nE., E.., D., U.. P. XXX/XX, 3/ G.. G. G., Y., X. XX, všetci zastúpení advokátom JUDr. Ladislavom\nScholczom, Košice, Krmanova 16, proti žalovanému Mesto Prešov, zastúpenému advokátom JUDr.\nMartinom Staroňom, Prešov, Hlavná 89, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.\nzn. 19C/4/2015, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. augusta 2020 č.\nk. 22Co/160/2018-626, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaný má proti žalobcom nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. júna 2018 č. k.\n19C/4/2015-486 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 320\n660 eur s 5,25 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 320 660 eur od 14. marca 2014 do zaplatenia z\ndôvodu, že v dôsledku zmeny územného plánu mesta Prešov prišli o možnosť predať svoje pozemky,\nktoré boli pôvodne navrhované ako obytná plocha rodinných domov, za kúpnu cenu 661 320 eur, čím im\nmala byť spôsobená ujma na vlastníckom práve. Žalovanému súd prvej inštancie priznal voči žalobcom\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n1.1. Súd prvej inštancie zdôvodnil rozsudok tým, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi pozemkov v k.\nú. E. evidovaných na LV č. XXXXX. Listom zo dňa 19. marca 2008 hlavný architekt mesta oznámil\nžalobcovi 1/ stanovisko k funkčnému využitiu predmetných pozemkov, v ktorom sa uvádza, že predmetné\npozemky sú navrhované ako obytná plocha rodinných domov. Mestské zastupiteľstvo mesta Prešov\ndňa 25. novembra 2013 prijalo uznesenie č. 468/2013, ktorým schválilo zmeny a doplnky Územného\nplánu mesta Prešov, pričom rozhodlo o zriadení Parku Kalvária Prešov ako verejnoprospešnej stavby\nna predmetných pozemkoch žalobcov. Tieto zmeny boli následne schválené Všeobecne záväzným\nnariadením mesta Prešov. Listami zo dňa 11. septembra 2013 a zo dňa 5. augusta 2014 požiadali\nžalobcovia žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone\nverejnej moci.\n1.2. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vec právne posúdil ako uplatnený nárok\nna náhradu škody. Odkazujúc na § 1, § 6, § 6a, § 6b zákona č. 369/1990 Zb., § 1, § 2, § 2a, § 8, § 11, § 13,\n§ 17, § 20, § 21, § 22, § 24, § 25, § 26, § 30 zákona č. 50/1976 Zb., § 21, § 26, § 27 zákona č. 153/2001 Z.\nz., § 357, § 359, § 360 Správneho súdneho poriadku, § 3, § 415, § 420, § 424 Občianskeho zákonníka,\n§ 1, § 2, § 3, § 5, § 6, § 10, § 11, § 12, § 13, § 14, § 15, § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. skonštatoval,\nže územný plán mesta prijatý vo forme všeobecne záväzného nariadenia mesta je potrebné považovať\nza platný, účinný a zákonným postupom prijatý právny predpis. V danom prípade nedošlo k naplneniu\nprvého predpokladu zodpovednosti za škodu, a to vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo\nzrušené správnym súdom, ani k nesprávnemu úradnému postupu. Vo vzťahu k nároku podľa čl. 20\nÚstavy SR prvoinštančný súd uviedol, že takýto nárok by obstál, avšak patrí len vlastníkovi pozemkov, a\n\nžalobcovia súbežne s podaním žaloby previedli vlastnícke práva k týmto nehnuteľnostiam na obchodnú\nspoločnosť MY.PET spol. s r. o., teda v čase rozhodovania súdu už neboli vlastníkmi nehnuteľností a\nžiadne ich vlastnícke práva už neboli obmedzované.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 25. augusta 2020 č. k.\n22Co/160/2018-626 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal proti žalobcom nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd konštatoval skutkovú a právnu\nsprávnosť záverov súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len\n„CSP“) odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré považoval za správne.\n2.1. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia nepreukázali základné\nhmotnoprávne podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody. Samotné prijatie všeobecne\nzáväzného nariadenia žalovaného vo vzťahu k zmene územného plánu nie je možné považovať za\nprotiprávne konanie. Súdu v civilnom konaní neprináleží právomoc preskúmavať zákonnosť procesu\nprijímania všeobecne záväzného nariadenia.\n2.2. Ďalej odvolací súd poznamenal, že obmedzenie vlastníckeho práva zásadne vyžaduje poskytnutie\nkompenzácie (náhrady). Prijatím všeobecne záväzného nariadenia sa užívacie právo vlastníka k\ntomuto pozemku preukázateľne obmedzilo, jeho hodnota klesla a vlastníkovi tak vznikla istá forma\nhospodárskej ujmy. Odvolací súd sa však stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že\nžalobcami tvrdená náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva patrí zásadne vlastníkovi pozemku ako\nnositeľovi hmotnoprávneho oprávnenia a na základe priamej aplikácie čl. 11 ods. 4 Listiny základných\npráv a slobôd v spojení s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, pričom žalobcovia v čase vyhlásenia rozsudku súdu\nprvej inštancie nositeľmi tohto práva už neboli.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej aj ako „dovolatelia“).\nNavrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nAko dovolací dôvod uviedli, že súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP)\na rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP).\n3.1. Dovolatelia namietali to, ako sa odvolací súd vysporiadal s ich argumentáciou v tom smere, že ich\nnárok nie je opodstatnený v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Na tento právne relevantný argument\nnedostali od súdu prvej inštancie dostatočné a presvedčivé odôvodnenie a od odvolacieho súdu vôbec\nžiadne konkrétne odôvodnenie. Pritom už v žalobe uviedli, že svoje nároky, okrem iných v žalobe\nuvádzaných argumentov, navrhujú posudzovať podľa § 415 v spojení s § 420 Občianskeho zákonníka.\nSvoje nároky si uplatnili na základe dvoch právnych dôvodov, a to ako náhradu za obmedzenie\nvlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR v spojení s § 128 Občianskeho zákonníka, spočívajúce\nv tom, že pozemky ktoré v tom čase vlastnili, stratili atribút stavebných pozemkov, čo malo za následok\nmajetkový úbytok na strane dovolateľov, a zároveň navrhovali, aby ich nároky boli posudzované podľa\n§ 420 v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie k tomu (s odkazom na rozsudok\nNajvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/3285/2015) uviedol, že o porušení prevenčnej povinnosti zakotvenej\nv § 415 Občianskeho zákonníka možno uvažovať iba v prípade neexistencie konkrétnej právnej úpravy\nvzťahujúcej sa na jednanie (činnosť), ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Pokiaľ bol dodržaný postup\nstanovený špeciálnym právnym predpisom, je použitie § 415 Občianskeho zákonníka vylúčené. Podľa\ndovolateľov súd prvej inštancie svoju úvahu o subsidiarite všeobecnej občianskoprávnej úpravy k\núpravám špeciálnym nevysvetlil. Ak totiž nemožno použiť právny režim § 415 Občianskeho zákonníka,\nlebo existuje osobitná právna úprava, podľa ktorej možno nárok dovolateľov posúdiť, tak mal takúto\nprávnu úpravu označiť a vysvetliť, prečo podľa tejto, ním tvrdenej špeciálnej úpravy, nie je možné\ndovolateľom ich nároky priznať.\n3.2. Podľa dovolateľov povinnosť každého účastníka občianskoprávnych vzťahov predchádzať škodám\nneznamená len povinnosť dodržiavať to, čo je stanovené zákonom, ale aj povinnosť konať tak, aby\nnedochádzalo ku škodám. Žalované mesto túto svoju povinnosť porušilo tým, keď prijalo uvedené\nuznesenie v spojení so všeobecne záväzným nariadením mesta č. 11/2013 zo dňa 25. novembra\n2013, keď boli sporné pozemky preklasifikované zo stavebných pozemkov na plochy urbanistickej\nzelene, ktorých hlavná funkcia je park, napriek tomu, že vedelo, že ono samo vydalo dňa 19. marca\n2008 stanovisko, že pozemok dovolateľov je určený na užívanie ako obytná plocha pre výstavbu\nrodinných domov. Porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka samo o sebe\npredstavuje protiprávne konanie a má za následok vznik všeobecnej občianskoprávnej povinnosti podľa\n\n§ 420 Občianskeho zákonníka. Protiprávnym úkonom je teda porušenie prevenčnej povinnosti, ktorú\nžalovanému ukladá § 415 Občianskeho zákonníka.\n3.3. Ďalej dovolatelia uviedli, že im je známy právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 4Obdo/32/2016, avšak zdôraznili, že v ich veci predmetné všeobecne záväzné nariadenie\nsamo o sebe, bez ďalších skutkových okolností, nemohlo byť jedinou príčinou vzniku škody na strane\ndovolateľov. Preto nebol dôvod na podanie podnetu prokuratúre na podanie protestu prokurátora.\nDovolatelia poukázali na to, že žalovaný v liste zo dňa 19. marca 2008 sám potvrdil, že ich pozemok je\nnavrhovaný ako obytná plocha rodinných domov, teda žalovaný nepochybne vedel o tom, že dovolatelia\nvlastnili pozemok, ktorý bol určený ako obytná plocha rodinných domov.\n3.4. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP videli dovolatelia aj v tom, ako sa odvolací súd\nvysporiadal s ich argumentáciou, že majú nárok na náhradu ujmy, ktorá na ich majetku vznikla v dôsledku\npodstatného zníženia hodnoty pozemku, ku ktorej došlo v dôsledku zmeny územného plánu. Poukázali\nna to, že oni si v tomto konaní neuplatňovali nárok, ktorý má základ vo vzniku bezdôvodného obohatenia\nna strane žalovaného tým, že sa užíva cudzí pozemok tretími osobami ako park, ale uplatnili si nárok,\nktorý má základ v podstatnom znížení hodnoty nehnuteľnosti v dôsledku zmeny územného plánu a ktorý\npatrí tomu subjektu, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase, keď k zníženiu hodnoty došlo. V zmysle nálezu\nÚstavného súdu SR z 12. októbra 2016 sp. zn. PL. ÚS 42/2015 primeraná náhrada za obmedzenie\nvlastníckeho práva môže byť jednorazová aj opakovaná. Záver odvolacieho súdu, že náhrada za\nobmedzenie vlastníckeho práva patrí zásadne tomu vlastníkovi pozemku, ktorý je jeho vlastníkom v čase\nrozhodovania súdu, nemá podľa dovolateľov racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení,\na to čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 20 Ústavy\nSR, je extrémne nelogický a svojvoľný.\n3.5. Dovolatelia poukázali na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pine Valley\nDevelopments Ltd. a ďalší proti Írsku a na to, že pri obdobných skutkových a právnych okolnostiach\nnebola ich nároku poskytnutá rovnaká právna ochrana ako Pine Valley Developments Ltd., keď, ani\nspoločnosť Pine Valley Developments Ltd., už nebola v čase rozhodovania o jej nároku vlastníkom\nnehnuteľností. Odpoveď na tento podstatný argument súdy dovolateľom nedali. Ďalej dovolatelia s\nodkazom na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, týkajúce sa legitímnych očakávaní, konštatovali, že\nzákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc, teda ani mesto Prešov nevykonáva pri\nvydávaní všeobecne záväzných nariadení voči svojim občanom neobmedzenú moc a dovolatelia nie sú\npasívnym adresátom vrchnostenských predpisov. Odvolací súd podľa názoru dovolateľov nerozhodoval\npodľa relevantnej právnej normy, ktorou je čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu a čl. 20 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, dovolatelia nedostali na nimi nastolenú právne a skutkovo relevantnú otázku ohľadom\nuplatnenia ich nároku v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a\nani na otázku porušenia ich legitímnych očakávaní, také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany.\n3.6. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia uviedli, že v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená otázka aktívnej legitimácie, teda identifikovania subjektu,\nktorý má nárok na jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, pričom ide o nárok, ktorý\nmá základ v podstatnom znížení hodnoty nehnuteľnosti v dôsledku zmeny územného plánu. Právne\nposúdenie veci odvolacím súdom, teda záver, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva patrí\nzásadne tomu vlastníkovi pozemku, ktorý je jeho vlastníkom v čase rozhodovania súdu, považujú\ndovolatelia za nesprávny. Nárok, ktorý má základ v podstatnom znížení hodnoty nehnuteľnosti v\ndôsledku zmeny územného plánu, vzniká podľa nich v okamihu, keď došlo k obmedzeniu vlastníckeho\npráva subjektu, ktorý v momente zmeny územného plánu predmetný pozemok vlastnil a jeho hodnota\nklesla. Tomuto vlastníkovi, teda dovolateľom, vznikla ujma, ktorá sa prejavila v ich majetkovej sfére tak,\nže nehnuteľnosť odpredali za zníženú cenu. Preto im patrí náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva.\nPodľa dovolateľov riešenie tejto právnej otázky možno nájsť analogicky v spôsobe, akým Ústavný súd\nSR riešil otázku finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena (I. ÚS 474/2013; PL. ÚS 42/2015 bod\n51. odôvodnenia).\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že ho považuje za nedôvodné. Už súd prvej inštancie sa\ns argumentmi žalobcov ohľadne aplikácie § 420 v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka dostatočne\na správne vysporiadal, keď konštatoval, že chýba prvý predpoklad nároku na náhradu škody, a tým\nje porušenie právnej povinnosti (protiprávne konanie) zo strany žalovaného. Správne tiež odkázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/3285/2015, v zmysle ktorého o porušení prevenčnej\npovinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka možno uvažovať iba v prípade neexistencie konkrétnej\n\nprávnej úpravy. Pokiaľ bol dodržaný postup stanovený špeciálnym právnym predpisom, je použitie §\n415 Občianskeho zákonníka vylúčené. K dodržaniu postupu schvaľovania zmien a doplnkov územného\nplánu Mesta Prešov podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákona č. 50/1976 Zb.\no územnom plánovaní a stavebnom poriadku žalovaný uviedol, že proces územného plánovania je\noriginálnou samosprávnou kompetenciou. Výkon práv orgánu územnej samosprávy nie je porušením\nprávnej povinnosti, a preto zmena územného plánu nemôže byť hodnotená ako porušenie právnej\npovinnosti alebo porušenie prevenčnej povinnosti. Pritom súd prvej inštancie správne uzavrel, že\nnezistil, že by v procese prijímania územného plánu došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo\nk nesprávnemu úradnému postupu.\n4.1. Ďalej žalovaný s odkazom na výpovede svedkov pred súdom prvej inštancie zdôraznil, že\nžalobcovia sami svojou nečinnosťou spôsobili, že im nebolo vydané územné rozhodnutie a že územné\nkonanie bolo právoplatne zastavené, pričom zo strany žalovaného bol dodržaný postup stanovený\nšpeciálnym právnym predpisom, a to stavebným zákonom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,\nže vinou žalobcov im nebolo vydané územné rozhodnutie, nakoľko nepredložili potrebné doklady k\nžiadosti o vydanie územného rozhodnutia, hoci boli vyzvaní na doplnenie návrhu. Podľa žalovaného\nna predmetných pozemkoch mohli síce žalobcovia realizovať výstavbu kedykoľvek od nadobudnutia\nvlastníckeho práva z hľadiska vtedy platného územného plánu (mali na to dostatok času), avšak právne i\nreálne na predmetných pozemkoch stavať nemohli, nakoľko nemali potrebné povolenia a súhlasy (nebol\ndaný súhlas orgánu cestnej dopravy vzhľadom na dopravné pripojenie, nebol daný súhlas vlastníkov\ninžinierskych sietí), a preto nie je možné súhlasiť so žalobcami, že „pri normálnom behu vecí by mohli\ns predmetnými nehnuteľnosťami nakladať ako so stavebnými pozemkami“. Stanovisko žalovaného zo\ndňa 19. marca 2008 nemalo žiadnu relevanciu v zmysle stavebného zákona, nejednalo sa o súhlas,\nresp. záväzné stanovisko dotknutého orgánu. Žalovaný preto neporušil žiadnu prevenčnú povinnosť a\nnedopustil sa protiprávneho konania. Skôr prijaté stanoviská alebo vyjadrenia žalovaného neznamenajú,\nže žalovaný nemôže neskôr v rámci výkonu svojho práva prijať všeobecne záväzné nariadenie, ktorým\nby nastal stav, že skôr vydané stanoviská a potvrdenia sa stávajú neúčelnými alebo irelevantnými. Pokiaľ\nžalobcovia mali za to, že všeobecne záväzným nariadením mesta im bol spôsobený neoprávnený zásah\ndo ich vlastníckeho práva, mohli a mali sa domáhať nápravy v zmysle zákona č. 153/2001 Z. z. podaním\npodnetu na podanie protestu prokurátora.\n4.2. Žalovaný poukázal na to, že žalobcovia listom z 11. septembra 2013 požiadali žalovaného o\npredbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z. Rovnako v žalobe z 5. augusta 2014 žalobcovia právne kvalifikovali svoj údajný\nnárok ako nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Zo žaloby vyplýva, že žalobcovia\nsi uplatnili nárok na náhradu škody titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom alebo nezákonným rozhodnutím. S poukazom na uvedené je podľa žalovaného zrejmé, že\nžalobcovia žalobou nepožadovali náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy\nSR, ale náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pine Valley Developments Ltd. a ďalší proti Írsku, táto vec sa\ntýka skutkovo iného skutkového stavu, nakoľko tam existovalo stavebné povolenie, ktoré bolo neskôr\nzrušené z dôvodu, že pri jeho vydaní prekročil príslušný orgán verejnej moci svoju právomoc. V tu\nposudzovanom prípade však nebolo vydané žiadne územné rozhodnutie ani stavebné povolenie, teda\nnemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcov, že ich nároku má byť poskytnutá rovnaká právna ochrana ako\nspoločnosti Pine Valley Developments Ltd.\n4.3. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný uviedol, že otázka aktívnej\nvecnej legitimácie v sporoch o náhradu škody, resp. o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, bola\na je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Okrem toho žalobcami nastolená právna otázka,\nktorá podľa nich nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešená, je mimo rozsahu tohto\nsúdneho konania. Aplikácia čl. 20 ods. 4 Ústavy SR na tento prípad a skutkový stav veci nie je možná. V\ntomto prípade sa nejedná ani o vyvlastnenie ani o nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Žalobcovia\nsú oprávnení naďalej užívať predmetné pozemky, ostali ich vlastníkmi, sú oprávnení s nimi nakladať\na nedošlo ani k zníženiu hodnoty týchto pozemkov. Zmenou územného plánu, ktorá je v kompetencii\núzemnej samosprávy, teda nedochádza k nútenému obmedzeniu vlastníctva - k nemu by mohlo dôjsť\nlen rozhodnutím stavebného úradu, ktorý je štátnym orgánom, a teda pasívne vecne legitimovaným\nsubjektom by musela byť Slovenská republika. V nadväznosti na to v dovolaní nastolená právna otázka\nidentifikovania subjektu, ktorý má nárok na jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v\ndôsledku zmeny územného plánu, podľa žalovaného nemá oporu v žalobe ani vykonanom dokazovaní,\nz ktorého je zrejmé, že žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a\nnie náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva.\n\n4.4. Po uplynutí lehoty určenej súdom prvej inštancie podľa § 436 ods. 3 CSP podal žalovaný ďalšie\npísomné vyjadrenie (doplnenie vyjadrenia k dovolaniu), na ktoré však dovolací súd v zmysle ustanovenia\n§ 436 ods. 3 druhá veta CSP neprihliadal.\n5. Žalobcovia v písomnej reakcii na vyjadrenia žalovaného uviedli, že nežiadali súd, aby vykonal\nkontrolu ústavnosti právnych noriem (nenamietali zákonnosť prijatého všeobecne záväzného nariadenia\nz pohľadu príslušných právnych noriem). Zopakovali, že porušenie prevenčnej povinnosti žalovaným\nmestom vidia v tom, že prijalo uznesenie v spojení so všeobecne záväzným nariadením č. 11/2013 zo\ndňa 25. novembra 2013, kde boli sporné pozemky preklasifikované zo stavebných pozemkov na plochy\nurbanistickej zelene, ktorých hlavná funkcia je park, napriek tomu, že vedelo, že ono samo vydalo dňa 19.\nmarca 2008 stanovisko, že pozemok dovolateľov je určený na užívanie ako obytná plocha pre výstavbu\nrodinných domov. K tvrdeniu žalovaného, že žalobcovia nemali potrebné povolenia a súhlasy na to, aby\nmohli na predmetných pozemkoch stavať, žalobcovia uviedli, že ak by chceli realizovať výstavbu, tak by\nvšetky podmienky potrebné pre výstavbu splnili. Ak by nedošlo k preklasifikovaniu pozemkov, žalobcovia\nby mohli kedykoľvek znova požiadať o vydanie územného rozhodnutia. Ďalej žalobcovia zdôraznili, že\nsvoje nároky v tomto konaní odôvodňovali viacerými právnymi dôvodmi, pričom si uplatnili nárok, ktorý\nmá základ v podstatnom znížení hodnoty nehnuteľností v dôsledku zmeny územného plánu. Súčasný\nvlastník nehnuteľností si návrhom na vydanie platobného rozkazu, na ktorý poukázal žalovaný, uplatnil\nnárok, ktorý má základ vo vzniku bezdôvodného obohatenia tým, že sa užíva pozemok tretími osobami\nako park. Tento nárok nemá nič spoločné s vyššie uvedeným nárokom žalobcov.\n6. V ďalšom písomnom podaní žalobcovia poukázali na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky z 21. júla 2009 č. k. 1 Ao 1/2009, podľa ktorého môže územný plán predstavovať zásadné\nobmedzenie ústavne zaručeného práva vlastniť majetok. Ak sa jedná o zásahy, ktorých citeľnosť\npresahuje mieru, ktorú je vlastník bez významnejších zásahov do podstaty jeho vlastníckeho práva\nochotný znášať, nastupuje ústavná povinnosť verejnej moci zabezpečiť dotknutému vlastníkovi náhradu.\nPokiaľ zákonodarca výslovne upravuje náhrady len pre niektoré prípady, zatiaľ čo u iných mlčí, je nutné\ndospieť k záveru, že uvedenú náhradu by bolo možné priznať na základe priamej aplikácie čl. 11 ods.\n4 Listiny základných práv a slobôd. Na základe toho dovolatelia žiadajú dovolací súd, aby ich nároky\nposúdil aj z hľadiska čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „dovolací súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o\ndovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania\n(§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či\nsú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobcov nie je prípustné a je\npotrebné ho odmietnuť.\n8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí\nbyť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,\nktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného\nrozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší\nsúd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu\ntoho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].\n9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n10. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n11. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§\n431 CSP).\n12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na konanie súdu\nspojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n13. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia vyčítali odvolaciemu súdu\npredovšetkým to, ako sa vysporiadal s ich argumentáciou o porušení prevenčnej povinnosti v zmysle\n§ 415 v spojení s § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tu dovolací súd v prvom rade uvádza, že z\npráva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom\nvšeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, a ani právo dožadovať\nsa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou\npráva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov, čo vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci znamená najmä povinnosťou súdov relevantne\nzdôvodniť svoje právne posúdenie a v prípade, ak strany argumentovali inak, zdôvodniť aj neaplikovanie\nprávnych názorov strán.\n14. Uvedenú povinnosť zdôvodniť svoje právne posúdenie súdy v preskúmavanej veci splnili.\nPotvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré v zmysle § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť\ndôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, je potrebné vnímať ako jeden\ncelok s potvrdeným rozhodnutím súdu prvej inštancie (ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia, bolo by zbytočné, aby opakoval, resp. kopíroval odôvodnenie\nsúdu prvej inštancie. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie k argumentácii žalobcov všeobecnou\nprevenčnou povinnosťou uviedol (s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15. augusta\n2017 sp. zn. 25Cdo/3285/2015), že „o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti zakotvenej v §\n415 Občianskeho zákonníka možno uvažovať iba v prípade neexistencie konkrétnej právnej úpravy\nvzťahujúcej sa na jednanie (činnosť), ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Pokiaľ bol dodržaný postup\nstanovený špeciálnym právnym predpisom, je použitie § 415 Občianskeho zákonníka vylúčené.“\n15. Pokiaľ dovolatelia namietali, že súd svoju úvahu o subsidiarite ustanovenia § 415 Občianskeho\nzákonníka nevysvetlil, najmä neoznačil, aká iná osobitná právna úprava existuje, podľa ktorej možno\nposúdiť nárok dovolateľov, je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie ako osobitné právne normy\nvzťahujúce sa na túto vec označil príslušné ustanovenia zákona o obecnom zriadení, stavebného\nzákona, zákona o prokuratúre a zákona o zodpovednosti štátu na náhradu škody spôsobenú pri výkone\nverejnej moci. Okrem toho sa súd prvej inštancie k tejto otázke relevantne vyjadril, keď konštatoval,\nže výkon samosprávy a prijímanie všeobecne záväzných nariadení nemožno považovať za protiprávne\nalebo iné obdobné konanie, a len preto, že pri takomto výkone dôjde k obmedzeniu individuálnych\nvlastníckych práv, pričom úradníci mesta na to upozornili, nemožno považovať takéto konanie za\nnezákonné a porušujúce všeobecné princípy prevencie vzniku škody.\n16. O vyššie uvedených právnych názoroch možno polemizovať (dovolatelia ich ale neurobili predmetom\ndovolacej námietky podľa § 421 ods. 1 CSP), nemožno však tvrdiť, že by sa súdy s argumentáciou o\nvšeobecnej prevenčnej povinnosti nevysporiadali. Uvedenú právnu argumentáciu súdu prvej inštancie,\ns ktorou sa odvolací súd stotožnil, nemožno ani označiť za svojvoľný alebo nelogický výklad právnych\nnoriem (čo by mohlo predstavovať porušenie práva na spravodlivý proces). Naopak, dovolací súd sa\nstotožnil s tým, že pokiaľ boli dodržané osobitné predpisy upravujúce spôsob prijímania rozhodnutí\n\nsamosprávnych orgánov (v tomto prípade upravujúce proces územného plánovania a proces prijímania\nvšeobecne záväzných nariadení obcí a miest, teda stavebný zákon a zákon o obecnom zriadení, čo\ndovolatelia ani netvrdili), nemožno uvažovať o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa §\n415 Občianskeho zákonníka. A to jednak preto, že prevenčná povinnosť podľa § 415 Občianskeho\nzákonníka má všeobecný charakter (lex generalis), kým predpisy upravujúce procesy prijímania\nprávnych aktov obcí a miest v sebe zahŕňajú osobitný prevenčný mechanizmus, aplikovateľný špeciálne\nna tieto osobitné procesy (lex specialis), ale aj preto, že - ako to správne uviedli dovolatelia v\ndovolaní - všeobecná prevenčná povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na\noblasť občianskoprávnych (resp. v širšom zmysle súkromnoprávnych) vzťahov, kým územné plánovanie\nmiest a obcí a prijímanie ich všeobecne záväzných nariadení patrí do oblasti verejného práva.\nAkékoľvek nároky proti orgánom verejnej moci, vrátane orgánov územnej samosprávy, na náhradu\nškody spôsobenej pri výkone verejnej moci je potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (§ 1, § 2,\n§ 3 uvedeného zákona), a nemožno na ne aplikovať všeobecnú občianskoprávnu úpravu o prevenčnej\npovinnosti.\n17. Podobne vo vzťahu k nároku žalobcov na náhradu ujmy, ktorá im vznikla v dôsledku zníženia\nhodnoty pozemku, ku ktorej došlo v dôsledku zmeny územného plánu, je potrebné uviesť, že o spôsobe,\nakým sa súdy právne vysporiadali s touto otázkou, možno polemizovať - a túto otázku žalobcovia\npodrobili dovolaciemu prieskumu podľa § 421 ods. 1 CSP (viď nižšie). Je však zrejmé, že súd prvej\ninštancie a odvolací súd sa vo svojich rozsudkoch touto argumentáciou žalobcov zaoberali. Rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pine Valley Developments Ltd. a ďalší proti Írsku, ktorým\nargumentovali dovolatelia, nebolo aplikovateľné na preskúmavanú vec, pretože v prípade Pine Valley\nDevelopments Ltd. bolo už vydané stavebné povolenie, teda individuálny akt, ktorý však bol neskôr\nzrušený z dôvodu, že pri jeho vydaní prekročil orgán verejnej moci svoju právomoc - išlo teda o\nzodpovednosť za nezákonné (resp. nulitné) rozhodnutie. V tu preskúmavanej veci však žalobcovia\nžiadnu nezákonnosť v procese prijímania príslušných rozhodnutí žalovaného mesta netvrdili. Je preto\nirelevantné, že spoločnosť Pine Valley Developments Ltd. už nebola v čase rozhodovania o jej nároku\nvlastníkom nehnuteľností, keďže išlo o iný nárok, než vzniesli žalobcovia v tomto konaní. Citované\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva však nepovažoval dovolací súd za relevantné pre túto\nvec aj z dôvodu, že o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva nemožno rozhodovať v civilnom\nsúdnom konaní (viď nižšie), preto nebolo ani potrebné riešiť otázku, kto (ktorý vlastník dotknutej\nnehnuteľnosti) by mohol mať nárok na takúto náhradu.\n18. Žalobcovia v priebehu konania menili, resp. prispôsobovali vývoju situácie nielen svoju právnu\nargumentáciu, ale aj svoje tvrdenia o dôvodoch (základe) svojho nároku. Kým v žalobe namietali\nnedostatky v procese obstarávania zmien územnoplánovacej dokumentácie a nezáujem žalovaného\nmesta o odkúpenie predmetných pozemkov (čo by mohlo byť právne kvalifikované ako nezákonné\nrozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. - tomu zodpovedala\naj žiadosť žalobcov adresovaná žalovanému o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody\nspôsobenej pri výkone verejnej moci), v odvolaní uvádzali nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho\npráva a v dovolaní už tvrdili, že všeobecne záväzné nariadenie mesta (ustanovujúce záväznú časť\nzmien územného plánu mesta) nebolo jedinou príčinou vzniku škody na ich strane, pričom však\nkonkrétne neoznačili žiadnu ďalšiu príčinu. Ich tvrdenie, že žalované mesto porušilo svoju prevenčnú\npovinnosť tým, že prijalo uznesenie a všeobecne záväzné nariadenie mesta (kde boli sporné pozemky\npreklasifikované na park) napriek tomu, že vedelo, že ono samo vydalo dňa 19. marca 2008 stanovisko,\nže pozemok dovolateľov je určený na užívanie ako obytná plocha pre výstavbu rodinných domov,\npovažoval dovolací súd za účelovú snahu vyhnúť sa subsumovaniu ich veci pod zákon č. 514/2003 Z.\nz. (s dôsledkom zamietnutia žaloby pre nepreukázanie nezákonnosti rozhodnutia alebo nesprávnosti\núradného postupu).\n19. K stanovisku Mesta Prešov, odboru hlavného architekta, z 19. marca 2008, je potrebné uviesť,\nže toto stanovisko odkazovalo na vtedy účinný územný plán mesta a všeobecne záväzné nariadenie,\nktorým bola vyhlásená jeho záväzná časť. V tomto stanovisku sa však neuvádzal žiaden prísľub\ndo budúcnosti, toto stanovisko nebolo podkladom pre stavebné konanie, nepredstavovalo súhlas ani\nzáväzné stanovisko dotknutého orgánu. Je potrebné si uvedomiť, že k zmene územného plánu došlo\nv roku 2013, viac ako päť rokov po vydaní tohto stanoviska, pričom samotný zákon č. 50/1976 Zb.\no územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) účinný v tom čase ukladal obciam a\n\nsamosprávnym krajom povinnosť pravidelne, najmenej však raz za štyri roky, preskúmavať schválený\núzemný plán (§ 30 ods. 4 stavebného zákona). Päť rokov staré vyjadrenie preto nemožno považovať\nza dôvod nemennosti územného plánu.\n20. Napokon aj keď dovolací súd nepovažuje nárok žalobcov za uplatnený z dôvodu obmedzenia\nvlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR (žalobcovia síce tento ústavný článok v žalobe citovali, z\nvyššie uvedeného kontextu celej žaloby však vyplýva, že išlo o uplatnenie náhrady škody spôsobenej pri\nvýkone verejnej moci, pričom k zmene argumentácie ohľadom právneho i skutkového základu nároku\nžalobcov došlo až v odvolacom konaní, čo ustanovenie § 371 CSP neumožňuje), vyjadrí sa aj k tomuto\nprávnemu dôvodu.\n21. V prvom rade je potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21.\naugusta 2003 sp. zn. III. ÚS 176/03, v ktorom ústavný súd výslovne konštatoval, že výklad čl. 20\nods. 1, ods. 4 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd vylučuje možnosť vyslovenia záveru, že obecným zastupiteľstvom schválený\núzemný plán obce, zahŕňajúci aj využitie pozemku vo vlastníctve navrhovateľa (na verejnoprospešný\núčel - pozn. dovolacieho súdu), by mal byť považovaný za nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nnavrhovateľa alebo dokonca za vyvlastnenie vlastníckeho práva. Z ustanovení stavebného zákona\npotom ústavný súd vyvodil, že uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým bol schválený územný plán\nobce, nemožno považovať za rozhodnutie takého druhu a takých účinkov, ktoré by mohli mať za\nnásledok porušenie označených základných práv alebo slobôd navrhovateľa (práva vlastniť majetok pozn. dovolacieho súdu). Právo navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy opísaným konaním nemožno\nporušiť. Schválený územný plán nie je rozhodnutím spôsobujúcim zmenu vlastníctva alebo akýmkoľvek\nspôsobom dotýkajúcim sa vlastníctva navrhovateľa. Až prípadným budúcim územným rozhodnutím\nstavebného úradu a jemu predchádzajúcim rozhodnutím o vyvlastnení pozemku navrhovateľa by bolo\nmožné porušiť aj ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy.\n22. Okrem toho považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR\nje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo\nverejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Občiansky zákonník síce v § 128\nods. 2 ustanovuje, že „vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak\núčel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu“, ide však\nlen o všeobecnú normu (z obdobia ešte pred prijatím ústavy), ktorej obsah je v zásade totožný s čl. 20\nods. 4 Ústavy SR. Citované ustanovenie § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka samo o sebe nie je tým\nzákonom, na ktorý odkazuje ustanovenie čl. 20 ods. 4 Ústavy SR ako na zákon, na základe ktorého je\nmožné vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Týmto zákonom je (bol v čase prijatia\npredmetných zmien územného plánu žalovaného z novembra 2013) predovšetkým zákon č. 50/1976\nZb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), v súčasnosti ide najmä o zákon č.\n282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim\na o zmene a doplnení niektorých zákonov.\n23. Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v ustanovení\n§ 108 ods. 1 zavádza tzv. legislatívnu skratku „vyvlastniť“, ktorá zahŕňa nielen vyvlastnenie (ako úplné\nodňatie vlastníckeho práva), ale aj obmedzenie vlastníckych práv k pozemkom a stavbám. To znamená,\nže tento predpis pamätá nielen na úplné odňatie vlastníckeho práva, ale aj na jeho (nútené) obmedzenie,\nktoré je tiež možné len v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a za primeranú náhradu (čl. 20 ods.\n4 Ústavy SR). Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) je\nvšak (rovnako ako ďalší v súčasnosti účinný vyvlastňovací zákon č. 282/2015 Z. z.) verejnoprávnou, nie\nsúkromnoprávnou normou. Stavebný zákon v § 112 a nasl. upravuje vyvlastňovacie konanie a podľa §\n140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona\nvšeobecné predpisy o správnom konaní. Na vyvlastňovacie konanie sa teda vzťahuje správny poriadok.\nNa územnoplánovaciu činnosť sa naopak všeobecné predpisy o správnom konaní nevzťahujú (§ 2 ods.\n6 stavebného zákona), to však neznamená, že by územnoplánovaciu činnosť nebolo možné považovať\nza správne, resp. verejnoprávne konanie (len má svoju procesnú úpravu priamo v stavebnom zákone,\npreto naň nemožno aplikovať správny poriadok).\n24. Z uvedeného vyplýva, že nielen rozhodovanie o úplnom vyvlastnení (odňatí vlastníckeho práva), ale\naj rozhodovanie o obmedzení vlastníckych práv ako o jednej z foriem vyvlastnenia je správnym konaním,\n\ndo ktorého nemožno zasahovať civilným sporovým konaním. Preto sa ani dovolací súd v tomto konaní\nnemohol vyjadriť k dovolateľmi nastolenej právnej otázke, kto (ktorý vlastník) je aktívne legitimovaný na\nuplatňovanie nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme - posúdenie\ntejto otázky patrí do pôsobnosti správnych orgánov, resp. správnych súdov v rámci vyvlastňovacieho\nkonania.\n25. Ak teda žalobcovia napriek vyššie citovaným záverom uznesenia Ústavného súdu SR z 21. augusta\n2003 sp. zn. III. ÚS 176/03 dospeli k presvedčeniu, že výsledkom konania žalovaného mesta bolo de\nfacto vyvlastnenie ich pozemkov (obmedzenie ich vlastníckych práv ako jedna z foriem vyvlastnenia),\nmali túto situáciu riešiť v správnom konaní, či už v rámci vyvlastňovacieho konania, ktoré mohlo začať\nna návrh mesta, alebo prípadnou správnou žalobou. V civilnom konaní - ako už bolo uvedené vyššie\n- je možné domáhať sa len náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom s týmto nárokom\nžalobcov sa súd prvej inštancie a odvolací súd dostatočne vysporiadali.\n26. Z uvedených dôvodov dovolanie žalobcov uplatnené podľa § 420 písm. f) a aj podľa § 421 ods. 1\npísm. b) CSP nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, preto dovolací súd dovolanie podľa\n§ 447 písm. f) CSP odmietol.\n27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22Co/160/2018", "guid": "51628145-2013-4824-aba1-0206aab9e09d:60498727-dc63-45f9-b527-4b136e75cd47", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}