{"guid": "4eef65a2-5670-4483-8e0c-098eb083ad3e:9f811116-fedc-4ec0-a092-283577c7764c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:7220201553.2", "spisova_znacka": "4CdoR/10/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4CdoR/10/2023 z 24. 10. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. októbra 2023, sp. zn. 4CdoR/10/2023, ECLI:SK:NSSR:2023:7220201553.2", "identifikacne_cislo": "7220201553", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "sudca_id": 338, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-alena-svetlovska-338", "datum_vydania": "2023-10-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/161", "nazov": "CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36", "nazov": "ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-26", "nazov": "§ 26 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-26", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-26"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/161#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-26"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9f811116-fedc-4ec0-a092-283577c7764c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:7220201553.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:7220201553.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:7220201553.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4CdoR/10/2023\n7220201553\n24. 10. 2023\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2023:7220201553.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletého L. A., narodeného XX. F. XXXX,\nA., X. XX/B, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice,\ndieťa matky E. L., narodenej XX. Q. XXXX, A., X. XX/B, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom\nKožiakom, Košice, Murgašova 3, a otca V. A., narodeného XX. F. XXXX, A., K. Q. XXA, zastúpeného\nadvokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Košice, Čajakova 5, o úpravu práv a povinností k maloletému\ndieťaťu, vedenej na Mestskom súde Košice pod sp. zn. K2-19P/25/2020, o dovolaní otca proti rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach z 28. októbra 2022 sp. zn. 7CoP/63/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nÚčastníkom nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Pôvodne Okresný súd Košice II rozsudkom zo 16. apríla 2021 č. k. 19P/25/2020 - 216 v spojení\ns opravným uznesením z 8. apríla 2022 č.k. 19P/25/2020 I. zveril maloletého L. do striedavej osobnej\nstarostlivosti oboch rodičov, s tým že sa bude realizovať v týždňových intervaloch striedania tak, že\nodovzdávajúci rodič riadne pripraveného L. odovzdá preberajúcemu rodičovi vždy v piatok o 18.00\nhod. v mieste svojho bydliska; II. upravil osobitný režim starostlivosti o maloletého L. počas školských\nprázdnin, kedy maloletý bude v osobnej starostlivosti matky: - počas letných školských prázdnin každý\nkalendárny rok od 01.07. od 10.00 hod. do 15.07. do 19.00 hod. a od 08.08. od 10.00 hod. do 20.08 do\n19.00 hod., - počas jesenných školských prázdnin v nepárnom kalendárnom roku od posledného dňa\nškolského vyučovania pred začiatkom jesenných školských prázdnin od 19.00 hod. do posledného dňa\npredchádzajúceho začatiu školského vyučovania po skončení jesenných školských prázdnin do 17.00\nhod., - počas Vianočných prázdnin v párnom kalendárnom roku od posledného dňa vyučovania pred\nzačiatkom Vianočných prázdnin od 17.00 hod. do 28.12. do 19.00 hod. a v nepárnom kalendárnom\nroku od 28.12. od 19.00 hod. do posledného dňa prázdnin predchádzajúceho začatiu školského\nvyučovania do 17.00 hod., -počas jarných prázdnin v párnom kalendárnom roku od posledného dňa\nškolského vyučovania pred začiatkom jarných prázdnin od 19.00 hod. do posledného dňa prázdnin\npredchádzajúceho začatiu školského vyučovania do 17.00 hod., - počas Veľkonočných prázdnin v\nnepárnom kalendárnom roku od posledného dňa školského vyučovania pred začiatkom Veľkonočných\nprázdnin od 17.00 hod. do posledného dňa prázdnin predchádzajúcemu začatiu školského vyučovania\ndo 17.00 hod., - počas ostatných dní školských prázdnin bude L. v starostlivosti otca; III. rozhodol, že\nobaja rodičia maloletého sú oprávnení a povinní zastupovať a spravovať jeho majetok; IV. uložil otcovi\npovinnosť prispievať na výživu maloletého L. mesačným výživným vo výške 200 eur vždy do 15. dňa\nv mesiaci vopred k rukám matky; V. rozhodol, že prídavok na dieťa je oprávnená poberať matka; VI.\nrozhodol, že daňový bonus je oprávnený uplatniť si otec; VII. rozhodol, že maloletý bude mať trvalý\npobyt v mieste bydliska matky; VIII. uložil rodičom povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu na\nReferáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice po dobu\n6 mesiacov; IX. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Po právnej stránke\n\nsvoje rozhodnutie odôvodnil § 36 ods. 1, § 24 ods. 1, 2, § 25 ods. 2, § 28 ods. 1 až 3, § 30 ods. 1, §\n43 ods. 1 § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods. 1 až 3, § 65 ods. 1, § 75, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, čl. 5 zákona\nč. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o rodine“) a čl. 3 ods. 1, 2, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Súd prvej inštancie po\nvykonanom dokazovaní dospel k záveru, že striedavá osobná starostlivosť v danom prípade zabezpečí\nprávo maloletého byť vychovávaný oboma rodičmi, a to v rovnakom rozsahu, čím sa zároveň vytvoria\npodmienky na rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi a ostatnými blízkymi osobami pri zachovaní\npráva oboch rodičov rovnocenne sa podieľať na výchove syna. Ďalej nezistil žiadne okolnosti, ktoré by\nodôvodňovali zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností niektorého z rodičov (§ 38 zákona o\nrodine), preto v súlade s § 36 ods. 1 v spojení s § 24 ods. 1 zákona o rodine a z nich vyplývajúcich zásad\nponechal právo zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom. Vo vzťahu k určeniu výšky\nvýživného súd prvej inštancie aplikoval § 63 zákona o rodine a vychádzal z príjmu otca vo výške 20\nnásobku životného minima (čo bola aktuálne suma 4 296,60 eur). Považoval preto za spravodlivé určiť aj\npri striedavej osobnej starostlivosti rozsah výživného, ktorým bude otec prispievať na výživu maloletého\nmatke. Za primerané výživné považoval výživné vo výške 200 eur, ktorá suma zabezpečí právo dieťaťa\npodieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov aj v čase, keď je v osobnej starostlivosti druhého rodiča.\nS poukazom na skutočnosť, že sa rodičia nevedia dohodnúť na ničom, súd prvej inštancie postupom\npodľa § 35 zákona o rodine upravil aj miesto trvalého pobytu maloletého, poberanie prídavkov na deti\na uplatňovanie nároku na daňový bonus, ktoré sa odvíjajú od osobnej starostlivosti o dieťa. Miestom\ntrvalého bydliska určil miesto bydliska matky, pretože matka má byt v osobnom vlastníctve, zatiaľ čo\notec býva v podnájme, ktoré v priebehu predchádzajúceho obdobia niekoľkokrát menil. Vyhovel tiež\nnávrhu kolízneho opatrovníka a uložil rodičom výchovné opatrenie v zmysle § 37 ods. 2 písm. d) zákona\no rodine, ktorého cieľom bude usmerniť rodičov vo vzájomnej komunikácii, ale predovšetkým usmerniť\nnevhodné ovplyvňovanie a pôsobenie otca na maloletého. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné\nnariaďovať znalecké dokazovanie za účelom posúdenia rodičovských kompetencií a to z toho dôvodu,\nže vykonaným dokazovaním neboli rodičovské kompetencie ani jedného rodiča spochybnené do takej\nmiery, že by to niektorého z rodičov vylučovalo z osobnej starostlivosti. Aj keď na strane otca bolo\nnepochybne preukázané, že vyvíjal negatívne pôsobenie na syna, práve z uvedeného dôvodu bolo\nnariadené výchovné opatrenie, ktoré by malo uvedený nedostatok eliminovať. O trovách konania súd\nprvej inštancie rozhodol s odkazom na ustanovenie § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“).\n2. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (ďalej len ,,krajský súd” alebo ,,odvolací súd”) rozsudkom\nz 28. októbra 2022 sp. zn. 7CoP/63/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným\nuznesením potvrdil. Preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu (vrátane súvisiacich výrokov\nnenapadnutých odvolaním) s konaním, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a\n§ 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel\nk záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení\nzákona o rodine, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo\nv konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé\na s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Skonštatoval, že v priebehu konania na\nsúde prvej inštancie boli zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o úprave\nvýkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal\npochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu\nprvej inštancie ohľadne nevykonania znaleckého dokazovania, vzhľadom na priebeh a hospodárnosť\nkonania, pričom otec ani v odvolaní neuviedol žiadne iné argumenty než tie, na ktoré poukazoval\nv priebehu konania. Uvedené dokazovanie by aj podľa názoru odvolacieho súdu neprinieslo žiadne\nnové výsledky vzhľadom na už ustálený skutočný stav vo veci zistený výsluchom účastníkov, správami\nkolízneho opatrovníka, ktorý opakovane zisťoval pomery v rodine maloletého dieťaťa, a ktoré vyplynuli z\ncelkového správania sa účastníkov konania v priebehu súdneho konania, vrátane ich vyjadrení a podaní\nk veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že otec maloletého usiluje o znalecký posudok, vyjadrenie\nznalca, eventuálne odborné stanovisko, ktoré by obsahovalo konkrétnu úpravu práv a povinností rodičov\nvo vzťahu k maloletému dieťaťu, a to v súlade s jeho názorom, že v záujme dieťaťa je len zverenie do jeho\nvýlučnej starostlivosti, čo by však prekračovalo rámec odborného posúdenia. Uvedený záver odvolací\nsúd prijal aj vo vzťahu k správam psychiatričky F.. J. predloženými otcom, ktorá rovnako pri formulovaní\nsvojich odporúčaní vychádzala len z jednostranných vyjadrení otca a vyšetrenia dieťaťa. Odvolaciemu\nsúdu nebol zrejmý ani účel psychiatrického vyšetrenia dieťaťa, bez vedomia a súhlasu matky a preto\n\nsúd prvej inštancie správne vyhodnotil predmetné správy ako nehodnoverné a z tohto dôvodu na ne\nneprihliadal. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že okolnosti namietané otcom vo vzťahu k správaniu sa\npartnera matky k maloletému dieťaťu neboli preukázané, preto ostali v rovine ničím nepodložených\ntvrdení. V priebehu konania maloletý viackrát prejavil vôľu byť s oboma rodičmi a odlišný názor dieťaťa\nprezentovaný pred otcom, matkou, kolíznym opatrovníkom, pedopsychiatrom vyplýva zo skutočnosti,\nže je v masívnom konflikte lojality, pričom práve z podaní otca možno vnímať podprahovú manipuláciu\ns dieťaťom. Výsluch maloletého dieťaťa súdom, by takto nepriniesol žiadne nové zistenia, než tie, ktoré\nuž boli uvedené. Odvolací súd sa stotožnil aj s rozhodnutím o určení výživného pre maloletého vo výške\n200 eur mesačne na dorovnanie životnej úrovne dieťaťa počas intervalu striedavej osobnej starostlivosti\nu matky, vzhľadom na rozdielne príjmové a majetkové možnosti a schopnosti oboch rodičov. V ďalšom\nodvolací súd vyjadril názor, že pokiaľ obaja rodičia zabezpečujú starostlivosť o dieťa (formou striedavej\nstarostlivosti), mali by mať i rovnaké právo participovať na výhodách poskytovaných štátom a preto\nprídavok na dieťa je oprávnená poberať matka a daňový bonus si uplatní otec. Odvolací súd sa stotožnil\naj s napadnutým výrokom o určení trvalého pobytu maloletého dieťaťa, keďže z praktického hľadiska\njeho určenie, s prihliadnutím na vlastníctvo bytu matkou, vykazuje charakter trvalosti, s čím sú prípadne\nspojené aj iné nároky rodičov odvíjajúce sa práve od trvalého pobytu dieťaťa.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec maloletého dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval\nz § 420 písm. f) CSP s tým, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby\nuskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý\nproces. Namietal odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré považoval za nepreskúmateľné a\ntiež, že odvolací súd vyvodil z vykonaného dokazovania nesprávne skutkové a právne závery. Nesúhlasil\ns názorom súdov nižších inštancií, že striedavá starostlivosť je v najlepšom záujme maloletého.\nPoukázal na to, že napriek tomu, že tvrdil, že matka požíva vo zvýšenej miere alkohol, že sa rada\nzabáva v neskorých hodinách v rôznych zariadeniach, že býva v 1-izbovom byte spolu s priateľom a\ntieto podmienky nie sú vhodné pre maloletého L., konajúci súd nevidel žiadne dôvody na vykonanie\nznaleckého dokazovania. Otázky bývania matky s jej priateľom znáša nedostatočne aj samotný maloletý\nL., keď sa vyjadril, že nemá rád, keď je pri mame a je tam aj jej priateľ. Bol toho názoru, že je\nneprípustné aby dieťa, ktoré samo vyjadrí svoju túžbu stretávať sa s matkou samo, malo zdieľať spoločnú\ndomácnosť s priateľom matky, ktorý na neho pôsobí rušivo vo všetkých smeroch jeho psychického\nvývinu. Tvrdenie maloletého, že ho matkin priateľ štípe by malo byť signálom pre zvýšenú ochranu a\npozornosť maloletého a nie benevolentné zľahčovanie tejto situácie. Z tohto dôvodu bol toho názoru,\nže súd mal tieto signály dať preskúmať znaleckým dokazovaním, kde by znalec z odboru psychológie\nmohol absolvovať rozhovor s maloletým a na základe vhodných znaleckých metód zistiť o aké kontakty\nmedzi maloletým a priateľom matky ide. Ak konajúci súd uviedol, že vykonaným dokazovaním neboli\nzistené žiadne prekážky na strane matky, nie je zrejmé o aké vykonané dokazovanie ide. Namietal tiež,\nže súd prihliadal na názor kolízneho opatrovníka, ktorý po celý čas spochybňuje osobu otca. Ďalej sa\ntiež venoval okolnostiam a súvislostiam odchodu matky maloletého zo spoločnej domácnosti, pričom\nsúd ani kolízny opatrovník nemal nič z toho vziať do úvahy pri rozhodovaní ohľadom úpravy styku.\nBol toho názoru, že aj z hľadiska bývania a aj z hľadiska vzťahov v tejto domácnosti nie je vhodná\nstriedavá starostlivosť. Podľa názoru otca maloletého, matka nemá skutočný záujem o svojho syna, lebo\ninak by ona žiadala o úpravu styku vo forme zverenia do jej osobnej starostlivosti. Za nepreskúmateľné\npovažoval i rozhodnutie odvolacieho súdu v časti výšky vyživovacej povinnosti otca. Navrhol, aby\ndovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n4. Matka vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné ani\npodľa 420 písm. f) CSP ani podľa žiadnych iných ustanovení CSP. V celom rozsahu sa stotožnila s\nodôvodnením rozsudku odvolacieho súdu (i rozsudku súdu prvej inštancie). Navrhla preto, aby dovolací\nsúd dovolanie odmietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že naďalej trvá na všetkých písomných\na ústnych prednesoch a stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu. Poukázal aj na fakt,\nže napriek potvrdenému rozhodnutiu prvoinštančného súdu, sa otec výchovnému opatreniu nemieni\npodrobiť.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu (účastník\n\nkonania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods.\n1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti\ndovolania.\n7. V zmysle § 2 ods. 1 CMP sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia Civilného sporového\nporiadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže CMP neustanovuje inak, dovolací súd ďalej skúmal\nmožnosť aplikácie ustanovení CSP pre konanie o dovolaní otca.\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne)/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. Otec vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal nevykonanie ním navrhovaného dôkazu,\nnesprávne skutkové a právne závery, odôvodnenie a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.\n13. Podľa prvej vety čl. V zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri\nrozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.\n14. Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je primárne úlohou vnútroštátnych\norgánov, ktoré majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými osobami. Preto majú určitú mieru voľnej\núvahy, avšak Európsky súd pre ľudské práva preskúmava podľa dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto\norgány prijali pri výkone svojej právomoci. Článok 8 obsahuje aj procesné záväzky a vnútroštátny\nrozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Súdy\nmusia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne,\nči zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na\npamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre maloleté dieťa. V právnej teórii neexistuje definícia najlepšieho\nzáujmu maloletého dieťaťa pre rozmanitosť života, prax ale ukazuje množstvo dôvodov, ktoré treba\nsúdmi vyhodnotiť, aby bolo správne rozhodnuté v konečnom dôsledku o tom, či je v najlepšom záujme\ndieťaťa aby bolo zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov. V tejto súvislosti je treba poukázať na\nVšeobecný komentár č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu (Čl.\n3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa) vydaný 29. mája 2013 Organizáciou spojených národov, Výborom\npre práva dieťaťa, v časti V - Implementácia: posúdenie a určenie najlepšieho záujmu dieťaťa, A bod 48\n„Posúdenie a určenie najlepšieho záujmu je jedinečnou činnosťou, ktorú je treba uskutočniť v každom\njednom prípade vo svetle konkrétnych okolností každého dieťaťa alebo skupiny detí, či detí všeobecne“.\n\n15. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného v čl. 4 Civilného\nmimosporového poriadku, ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho „najlepšom\nzáujme“. Inými slovami, objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci\nmaloletého je „záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva\nmaloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúcemu základnému\nprávu obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný\nnielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a\nvšestranný vývoj dieťaťa v zmysle ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) zákona o rodine. Pokiaľ teda ide\no záujem maloletého dieťaťa, súd musí vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale\ns ohľadom na in concreto okolnosti spočívajúce v danosti prípadne v absencii nielen „technických“\npodmienok na výchovu, starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do\nškoly alebo na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne (či\nuž pozitívne alebo negatívne) väzby maloletého ku každému z rodičov.\n16. V zákone o rodine sa od 1. januára 2016 (pozri zákon č. 175/2015 Z. z.) rozšírili základné zásady\nrodinného práva a okrem iného ustanovili kritérium „najlepšieho záujmu dieťaťa“, ktoré je prvoradým\nhľadiskom rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Napriek tomu, že čl. 5 zákona o rodine\npríkladmo uvádza kritériá, ktoré sa zohľadňujú pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa,\npričom na záujem dieťaťa odkazuje niekoľko ustanovení normatívnej časti zákona o rodine (napr. §\n23, § 24, § 44, § 54, § 59), ako i ustanovenia osobitných predpisov (napr. zákon č. 305/2005 Z. z. o\nsociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, nový zákon č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti\na komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a pod.), tento pojem nebol doposiaľ definovaný a\nneboli stanovené ani jeho určujúce kritériá.\n17. Je preto podľa dovolacieho súdu namieste poukázať na to, že čl. 3 odsek 1 Dohovoru o právach\ndieťaťa (ďalej len „Dohovor“) zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich\nprvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej,\nako aj v súkromnej sfére. Toto právo vyjadruje jednu zo základných hodnôt Dohovoru. Výbor pre práva\ndieťaťa (ďalej len „Výbor“) označil článok 3 ods. 1 za jednu zo štyroch základných zásad Dohovoru\npre interpretáciu vykonávania všetkých práv dieťaťa a aplikuje ju ako dynamickú koncepciu, ktorá si\nvyžaduje posúdenie primerané konkrétnemu kontextu.\n18. Podľa Všeobecného komentára č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho\nnajlepšieho záujmu (čl. 3 ods. 1), prijatého Výborom na jeho šesťdesiatomdruhom zasadnutí (14. január 1. február 2013) je pojem „najlepší záujem dieťaťa“ nesmierne komplexný a jeho obsah treba stanovovať\npodľa konkrétnych prípadov. Zákonodarca, sudca, správny, sociálny alebo školský orgán budú schopní\npráve prostredníctvom výkladu a vykonávania čl. 3 ods. 1 v súlade s ostatnými ustanoveniami Dohovoru\nvyjasniť pojem a použiť ho v konkrétnej situácii. Najlepší záujem dieťaťa je však zároveň pojmom\npružným a adaptabilným. Treba ho prispôsobiť a definovať podľa konkrétnej situácie dotknutého dieťaťa\nalebo detí, zohľadniť pritom ich osobný kontext, situáciu a potreby. Pri jednotlivých rozhodnutiach je\npotrebné posúdiť najlepší záujem dieťaťa a určiť ho vo svetle špecifických okolností situácie konkrétneho\ndieťaťa.\n19. Dohovor vo svojom čl. 3 reflektuje skutočnosť, že akokoľvek možno považovať za prirodzené a\nžiadúce, aby dieťa bolo vychovávané svojimi rodičmi, nemožno odhliadnuť od toho, že i dieťa samotné je\nbytosťou jedinečnou, obdarenou neodňateľnými, nescudziteľnými, nepremlčateľnými a nezrušiteľnými\nzákladnými právami a slobodami, teda bytosťou, ktorej by sa malo dostať pri jej vývine toho najlepšieho,\ntotiž toho, aby vyššie uvedené atribúty nezostali prázdnymi slovami (nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS\n695/2000 z 19. apríla 2001 (N 66/22 SbNU 83).\n20. Odvolací súd videl najlepší záujem dieťaťa v zachovaní rovnocennej starostlivosti obidvoch rodičov\na udržanie a rozvíjanie citových väzieb maloletého s oboma rodičmi. Podľa názoru dovolacieho súdu\nkrajský súd otázku najlepšieho záujmu dieťaťa skúmal v celej jej komplexnosti, a preto dospel k\nsprávnym záverom. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rovnocenná\nstarostlivosť neznamená, že by obaja rodičia mali osobnú starostlivosť dieťaťa vykonávať v rovnakom\nrozsahu. To by znamenalo spochybnenie zverenia dieťaťa do inej starostlivosti ako do striedavej.\nRovnocenná starostlivosť znamená, že rodičia sú si vo vzťahu k dieťaťu rovní a obaja majú rovnaké\n\nprávo rozhodovať o jeho výchovných potrebách, rozhodnutie žiadneho z nich nie je uprednostnené a\nobaja rodičia majú vo vzťahu k dieťaťu rovnaké postavenie.\n21. Dovolací súd upriamuje na skutočnosť, že podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty,\nktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné\nnázory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom\nsa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.\n22. V zmysle citovaných ustanovení sa dieťaťu poskytuje možnosť, aby bolo vypočuté v každom\nsúdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu\nalebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami\nvnútroštátneho zákonodarstva. Niet sporu o tom, že maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a\nslobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo\nnázory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni dieťaťa, upiera\ndieťaťu možnosť ovplyvniť určenie jeho najlepšieho záujmu (viď uznesenie najvyššieho súdu z 22. júna\n2016, sp. zn. 5Cdo/492/2015). Treba ale zdôrazniť, že nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko\nmaloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na\nstarostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa\n9. mája 2006 č. 18249/02, body 57. - 59.).\n23. Dovolací súd už opakovane (pozri rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/138/2021,\nči 5Cdo/141/2021) v tejto súvislosti poukazuje aj na zásadnú skutočnosť, že je chybou, ak sa stotožňuje\nnázor (prianie) maloletého s pojmom „záujem dieťaťa“. V prípade, ak sa rodičia nevedia dohodnúť\nna úprave práv a povinností k ich maloletým deťom, je to práve všeobecný súd, komu prináleží\nvyhodnotiť obsah pojmu najlepší záujem dieťaťa v kontexte individuálnych okolností toho ktorého\nprípadu (uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. apríla 2020 sp. zn. I. ÚS 162/2020). V posudzovanom\nprípade maloletý pomerne jednoznačne vyslovil názor (pred kolíznym opatrovníkom), že u matky je\nspokojný, žiada si ju, má ju rád, vyhovuje mu takýto model striedania. S maloletým úrad vykonal\nniekoľkokrát pohovor a jeho vyjadrenia nevypovedajú o skutočnostiach popisovaných otcom. Zistiť názor\ndieťaťa je podstatné pre vymedzenie jeho najlepšieho záujmu a súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho\nsúdu sa tento prejav zdal dostatočne určitý.\n24. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n25. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n26. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale\nrozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.\n\n27. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\n(napr. I. ÚS 188/06).\n28. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.\nf) CSP. V odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných\nskutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali\na ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje\nprávne závery. Odôvodnenie odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi\nskutočnosťami. Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na\nvšetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery,\nktoré prijal. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva (bod 19 rozsudku odvolacieho súdu),\nže mal nepochybne preukázané, že obidvaja rodičia sú spôsobilí svoje dieťa vychovávať, obidvaja majú\no osobnú starostlivosť o dieťa záujem a aspoň jeden z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej\nstarostlivosti súhlasí. Odvolací súd sa zaoberal aj ďalšími hmotnoprávnymi podmienkami striedavej\nstarostlivosti, a to, že takáto starostlivosť je v záujme dieťaťa a takto budú lepšie zaistené potreby\ndieťaťa. Tieto vyplývajú aj z vôle dieťaťa, ktoré verbalizuje svoj pozitívny vzťah k obom rodičom a\npreto je namieste, aby boli dieťaťu vytvorené vhodné podmienky na rovnocenný pomer zabezpečovania\nstarostlivosti zo strany oboch rodičov, ktorú starostlivosť je možné zabezpečiť práve striedavou osobnou\nstarostlivosťou, ktorá sa najviac približuje svojím charakterom k starostlivosti zabezpečovanej oboma\nrodičmi súčasne počas ich spolužitia. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že vykonaným dokazovaním\nneboli zistené žiadne významné skutočnosti, ktoré by diskvalifikovali niektorého z rodičov (matku) zo\nstarostlivosti o dieťa, pričom takýmto diskvalifikačným momentom nemôžu byť v zásade ani okolnosti\nrozpadu partnerského vzťahu medzi rodičmi (odchod matky), pracovná pozícia toho - ktorého rodiča,\nbytové podmienky na strane matky (1- izbový byt matky, ktorý podľa otca nie je vhodný na výkon\nstarostlivosti o dieťa) či prípadné vynechanie hokejových tréningov maloletým. Odvolací súd sa stotožnil\n(bod 21. rozsudku odvolacieho súdu) aj s intervalom striedania starostlivosti oboch rodičov a to v rozsahu\njedného týždňa, ktorý zohľadňuje vek dieťaťa a jeho aktuálne potreby s tým, že súdna prax ustálila, že\npre deti v útlom veku je vhodné striedanie v priebehu niekoľkých dní, u detí po nástupe do školy ide\nspravidla o týždňový interval a s pribúdajúcim vekom sa môže tento interval rozširovať na dvojtýždňový\naž mesačný podľa aktuálnych potrieb dieťaťa, ako aj možností rodičov. Týždňový interval u detí v\nškolskom veku je vhodný práve s poukazom na plnenie školských povinností, ktoré súvisle zabezpečuje\nv každom týždni jeden z rodičov a následne s týmto rodičom môže tráviť i oddychovú časť týždňa, kedy sa\nsúčasne pripravuje aj na starostlivosť, ktorá mu bude poskytovaná nasledujúci týždeň druhým rodičom.\nPoukázal, že v súdnej praxi je práve týždňový interval najčastejším intervalom striedania starostlivosti\nrodičov o dieťa. Odvolací súd sa stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti určenia výšky\nvýživného v rozsahu 200 eur mesačne na dorovnanie životnej úrovne dieťaťa počas intervalu striedavej\nosobnej starostlivosti u matky vzhľadom na rozdielne príjmové a majetkové možnosti a schopnosti oboch\nrodičov (bod 23. rozsudku odvolacieho súdu). Odkázal na bod 58. rozsudku súdu prvej inštancie, v\nktorom sa súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu venuje príjmom a majetkovým pomerom rodičov\nmaloletého. Otec, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti svoje majetkové pomery napriek výzve\nsúdu nepreukázal a preto súdy nižšej inštancie obligatórne aplikovali ustanovenie § 63 zákona o rodine\na teda vychádzali z príjmu otca vo výške 20 násobku životného minima (suma 4 296,60 eur). Pri\nriadne zamestnanej matke vychádzali súdy nižšej inštancie z preukázaného mesačného príjmu 900 eur.\nTaktiež sa zaoberali v dostatočnom rozsahu aj výdavkami rodičov na maloletého. Ďalej sa odvolací súd v\nodôvodnení venoval aj napadnutému výroku V. rozsudku prvej inštancie (poberanie prídavku na dieťa),\npričom bol toho názoru, že pokiaľ obaja rodičia zabezpečujú starostlivosť o dieťa (formou striedavej\nstarostlivosti), mali by mať i rovnaké právo participovať na výhodách poskytovaných štátom, z čoho\nvyplýva, že prídavok na dieťa je oprávnená poberať matka a daňový bonus si uplatňuje otec. Stotožnil\nsa aj s výrokom o určení trvalého pobytu maloletého dieťaťa s poukazom na vlastníctvo bytu matkou,\nčo vykazuje charakter trvalosti. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdy pri hodnotení\nskutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností,\nči skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd\nrozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba\n\nv spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle\n§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že\notec sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v\nodôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama\nosebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý\nproces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani\nprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa\nním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,\nII. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n29. Pokiaľ dovolateľ namietal nevykonanie znaleckého dokazovania, dovolací súd uvádza, že „pánom“\ndokazovania je v súdnom konaní súd, on rozhoduje, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykonané budú\na zisťuje skutkový/skutočný stav veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje\ni právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým\nspôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003) Z ustálenej rozhodovacej praxe\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že zásah do základného práva na súdnu ochranu či\npráva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver\nvšeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala\nby mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu\ndokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do\npodstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08). Ako vyplýva z odôvodnenia\nrozsudku odvolacieho súdu, tento sa náležite vysporiadal aj s odvolacími námietkami otca vo vzťahu k\nnevykonaniu znaleckého dokazovania (bod 18. rozsudku odvolacieho súdu), keď okrem iného uviedol,\nže uvedené dokazovanie by neprinieslo žiadne nové výsledky vzhľadom na už ustálený skutočný stav vo\nveci zistený výsluchom účastníkov, správami kolízneho opatrovníka, ktorý opakovane zisťoval pomery\nv rodine maloletého dieťaťa, a ktoré vyplynuli z celkového správania sa účastníkov konania v priebehu\nsúdneho konania, vrátane ich vyjadrení a podaní k veci samej.\n30. Nad rámec vyššie uvedeného sa žiada najvyššiemu súdu poukázať na špecifickosť spoločenských\nvzťahov, ktoré sú predmetom konania. Ide o veľmi citlivé vzťahy medzi rodičmi a maloletými, do ktorých\nby zo strany štátnych orgánov malo byť zasahované čo najmenej, čo vyplýva ako z povahy týchto\nrodinných vzťahov, tak z povahy samotnej štátnej moci. O to viac je treba apelovať na oboch rodičov,\naby sa snažili dosiahnuť dohodu o ďalších podmienkach výchovy svojho syna prirodzenou cestou, aby\nich komplikovaným vzťahom nebol poškodený ich syn, ktorý má k obom rodičom silný citový vzťah\n(5Cdo/168/2021).\n31. Najvyšší súd pripomína, že rozhodnutia všeobecných súdov o úprave práv a povinností k maloletým\ndeťom nemajú povahu rozhodnutí „absolútne konečných“, a teda nezmeniteľných, ako vyplýva i z\nustanovenia § 26 zákona o rodine, ktorý zmenu rozhodnutia podmieňuje „zmenou pomerov“. Uvedené\nplatí tým skôr, pokiaľ súdy svoje rozhodnutia zakladajú na okolnostiach, zmena ktorých je v budúcnosti\npredvídateľná či aspoň reálne možná.\n32. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľ neopodstatnene vytýka, že odvolací\nsúd nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces, a preto prípustnosť\njeho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno vyvodiť.\n33. Na základe vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie otca, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému dovolanie nie je prípustné, ako procesne neprípustné odmietol [§ 447 písm. c) CSP].\n34. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 52\nCMP).\n35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7CoP/63/2022", "guid": "16c66c9d-7002-4dbc-86b3-41b1c117a420:7eae764f-e37e-4873-88c5-aba6ad0804bc", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}