{"guid": "249f0577-fd2f-4efc-a56d-5b14c3949ceb:8f2f9d75-ca33-4d55-82cf-9b4555fd8f4a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:7116202176.1", "spisova_znacka": "2Cdo/333/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/333/2021 z 28. 9. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. septembra 2023, sp. zn. 2Cdo/333/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:7116202176.1", "identifikacne_cislo": "7116202176", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Katarína Katková", "sudca_id": 316, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-katarina-katkova-316", "datum_vydania": "2023-09-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "III. ÚS 40/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:cc5ce627-bee4-4a77-bb6f-71d757c74887", "datum": "2025-09-10", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8f2f9d75-ca33-4d55-82cf-9b4555fd8f4a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:7116202176.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:7116202176.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:7116202176.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/333/2021\n7116202176\n28. 09. 2023\nMgr. Katarína Katková\nECLI:SK:NSSR:2023:7116202176.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,\nPhD. a členiek senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobkyne C.\nE., narodenej Z., T., zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Košice, Čajakova 5, proti\nžalovanému Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Košice, Šrobárova 2, IČO: 00 397 768,\nzastúpenému advokátskou kanceláriou Sýkora - advokátska kancelária, s. r. o., Košice, Murgašova 3,\nIČO: 47 256 206, o zaplatenie 6.581,64 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I\npod sp. zn. 34C/30/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 10. marca\n2021 sp. zn. 11Co/2/2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 13.\njúna 2019 č. k. 34C/30/2016-391 zamietol žalobu (I. výrok) a žalovanému priznal náhradu trov konania v\nrozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku\n(II. výrok).\n1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že právna predchodkyňa\nžalobkyne S. E. (ďalej len ,,právna predchodkyňa žalobkyne“) sa žalobou domáhala uloženia povinnosti\nžalovanému (pôvodne označenému ako ,,žalovaný 1/“) a žalovanému 2/ C. V., nar. Z. (ďalej len ,,C. V.“\nalebo ,,žalovaný 2/“) zaplatiť jej sumu 6.581,64 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % odo dňa podania\nžaloby titulom bezdôvodného obohatenia a uloženia povinnosti žalovanému 2/ zabezpečiť jej bytovú\nnáhradu - náhradný byt v zmysle § 712 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „OZ“ alebo ,,Občiansky zákonník“), ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením\na umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu - rodinnému domu na C..\n1.2. Súd prvej inštancie uznesením zo 4. novembra 2015 č. k. 34C/29/2011-337 konanie voči\nžalovanému 2/ zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu\ntrov konania.\n1.3. Následne súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou proti žalovanému 1/ vylúčil uznesením na\nsamostatné konanie, ktoré bolo vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 34C/30/2016.\n1.4. Súd prvej inštancie ďalej uznesením zo 6. mája 2016 č. k. 34C/30/2016-173 pripustil, aby na miesto\nžalobkyne (S. E.) do konania vstúpila C. E..\n\n1.5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 448, § 489, § 491 ods. 1, § 663, § 664, § 667 ods.\n1, § 680 ods. 2, 3 OZ.\n1.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že v posudzovanej veci predmetom sporu bolo vyporiadanie\ninvestícií vložených do prenajatej veci v zmysle ustanovenia § 667 ods. 1 OZ.\n1.7. Keďže podstatou nájmu je užívanie cudzej veci, ku ktorej má vlastnícke právo osoba odlišná od\nosoby nájomcu, akékoľvek zásahy do prenajatej veci, ktoré presahujú rámec bežného užívania, môže\nnájomca urobiť len so súhlasom prenajímateľa. Súhlas nájomcu so zmenou veci môže založiť nájomná\nzmluva, alebo môže byť daný v priebehu nájmu. Pritom môže ísť o všeobecný súhlas na akékoľvek\nzmeny alebo o súhlas na jednotlivo určené zmeny, prípadne ich okruh.\n1.8. Z ustanovenia § 667 ods. 1 veta štvrtá Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak prenajímateľ dal\nsíce predchádzajúci súhlas so zmenou na prenajatej veci, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov s tým\nspojených, má nájomca právo po skončení nájmu požadovať od prenajímateľa protihodnotu toho, o\nčo sa v dôsledku zmien zvýšila hodnota prenajatej veci. Právo nájomcu je viazané na splnenie dvoch\npredpokladov: a) zmeny na veci sú vykonané so súhlasom prenajímateľa (bez toho, aby sa prenajímateľ\nzaviazal k úhrade s tým spojených nákladov), b) skončenie nájmu ako takého (nie skončenie nájmu s\npôvodným prenajímateľom).\n1.9. Účelom ustanovenia § 667 ods. 1 OZ je vyporiadať investície nájomcu vykonané so súhlasom\nprenajímateľa a to subjektom, ktorý je prenajímateľom ku dňu skončenia nájmu veci. Pritom bez\nprávneho významu je okolnosť, že tieto investície boli zohľadnené vo výške kúpnej ceny dojednanej\nmedzi pôvodným a nastupujúcim prenajímateľom. Vznik tohto špeciálneho práva nájomcu na\nvyporiadanie investícií vložených do prenajatej nehnuteľnosti so súhlasom prenajímateľa je viazaný na\nzánik nájmu.\n1.10. Nárok nájomcu na úhradu nákladov spojených so zmenou prenajatej veci predstavuje samostatný\nobčianskoprávny nárok, ktorý podlieha premlčaniu vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe počítanej\npodľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Tento nárok nemožno posudzovať podľa ustanovení\nObčianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, ako sa domnieva žalobkyňa.\n1.11. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ide o zákonom upravené špeciálne právo nájomcu, ktoré ak\nvzniká voči prenajímateľovi okamihom zániku nájmu, je nájomca v tom čase v právnom vzťahu so\nsubjektom, ktorý bol v danom čase prenajímateľom. Preto je tento nárok oprávnený uplatniť v rámci\nexistujúceho právneho vzťahu, ktorý bol prenajímateľom v čase skončenia nájmu; nárok nemôže uplatniť\nvoči subjektu, s ktorým v čase skončenia nájmu nebol v žiadnom právnom vzťahu (teda voči bývalému\nprenajímateľovi).\n1.12. V posudzovanej veci nehnuteľnosť súp. č. XXXX na C. (v súčasnosti č. XX) v T. bola od r.\n1967/1968 (resp. od 1. júla 1974) do 28. februára 2010 v užívaní právnej predchodkyne žalobkyne. Na\nzáklade zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách uvedený majetok s účinnosťou od 1. januára 2003\nprešiel zo zákona do vlastníctva UPJŠ ako verejnej vysokej školy. Žiadosťou z 27. júna 1967 právna\npredchodkyňa žalobkyne a jej manžel požiadali Rektorát UPJŠ o výmenu bytu na T. v ich užívaní za byt\nna C. v správe UPJŠ. V zmysle Úradného záznamu z 31. augusta 1967 zástupca Rektorátu UPJŠ udelil\nsúhlas na vykonanie stavebných a remeselných prác potrebných na dokončenie rodinného domu na\nMánesovej ulici 15 tak, aby bol schopný k obývaniu, pričom v uvedenom zázname výslovne upozornil na\nto, že ukončenie stavebnej a remeselnej časti nedokončených prác v rodinnom dome odborník odhadol\nna sumu 40.000 až 45.000 Kčs, ktoré neuhradí UPJŠ, ale na vlastné náklady nájomník. Zápis o dohode\no odovzdaní a prevzatí bytu (resp. rodinného domu) na C. medzi manželom právnej predchodkyne\nžalobkyne a Botanickou záhradou UPJŠ bol podpísaný dňa 1. júla 1974 podľa Občianskeho zákonníka\na vyhlášky č. 45/1964 Zb. Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu bol spísaný dňa 1. júla 1974\npodľa vyhlášky č. 60/1964 Zb. Úhrada za užívanie bytu a služby spojené s užívaním bytu bola stanovená\nvo výške 196 Kčs od 1. júla 1974. Kúpnou zmluvou zo 7. decembra 2009, vklad ktorej bol povolený\ndňa 12. januára 2010 pod č. E. (ďalej len ,,kúpna zmluva“), bol rodinný dom prevedený do výlučného\nvlastníctva C. V., pričom v čl. VIII. ods. 1 písm. a) kúpnej zmluvy sa kupujúci C. V. zaviazal ,,strpieť\n\nnájomný pomer k predávaným nehnuteľnostiam až do doby vysporiadania tohto pomeru v súlade s\nplatnými právnymi predpismi a pridelenia bytovej náhrady podľa ustanovenia § 712a zákona č. 40/1964\nZb. v znení neskorších predpisov, ktorú je povinný zabezpečiť kupujúci; s prechodom vlastníckeho práva\nna kupujúceho prechádzajú na neho všetky práva a povinnosti vyplývajúce z nájomného pomeru.“\n1.13. Právna predchodkyňa žalobkyne užívala nehnuteľnosť do 28. februára 2010, pričom v čase\nskončenia nájmu nehnuteľnosti žalovaný nebol vlastníkom nehnuteľnosti, ale C. V..\n1.14. Súd prvej inštancie konštatoval, že jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby je, že\nstrany majú vecnú legitimáciu. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného\npráva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), je\nimanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj\nv prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 2Cdo/205/2009).\n1.15. Žalovaný v konaní namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu.\n1.16. Ustanovenie § 680 ods. 2 OZ vychádza zo zásady, že zmena v osobe prenajímateľa nemá sama\nosebe vplyv na trvanie nájmu a ani jeho obsah. Na nového prenajímateľa však prechádzajú zásadne\nvšetky práva a povinnosti medzi pôvodným prenajímateľom a nájomcom (res transit cum onere suo).\nIde o osobitný prípad právneho nástupníctva (sukcesie), s ktorou je spojený ten dôsledok, že na\nnadobúdateľa prechádzajú práva a povinnosti prenajímateľa z nájomného vzťahu ex lege, ak nastane\nskutočnosť, s ktorou zákon tento následok spája (t. j. nadobudnutie vlastníckeho práva k prenajatej\nveci). Medzi nároky, ktoré môže nájomca uplatňovať voči novému vlastníkovi (prenajímateľovi) prenajatej\nveci, patrí aj nárok z vykonanej investície, ktorá bola uskutočnená po dohode nájomcu s pôvodným\nprenajímateľom, tak ako to bolo v posudzovanej veci.\n1.17. Vzhľadom na uvedené v spore bolo jednoznačne preukázané, že vo veci uplatneného nároku\nabsentuje medzi žalobkyňou (na ktorú bola postúpená pohľadávka jej právnou predchodkyňou) a\nžalovaným základný hmotnoprávny vzťah, z ktorého by bolo možné vyvodiť oprávnenie žalobkyne\ndomáhať sa voči žalovanému nárokov podľa § 667 ods. 1 OZ.\n1.18. Súd prvej inštancie dodal, že z Dohody o urovnaní uzavretej medzi právnou predchodkyňou\nžalobkyne a žalovaným 2/ z 28. októbra 2015 (ďalej len ,,dohoda o urovnaní“ alebo ,,dohoda“) vyplynulo,\nže uzavretím dohody zanikli všetky práva a povinnosti súvisiace so spornými nárokmi definovanými v\nČl. III., teda aj nárok za zmenu prenajatej veci pri skončení nájmu podľa § 667 ods. 1 OZ.\n1.19. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilný sporový\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na základe odvolania žalobkyne\nrozsudkom z 10. marca 2021 sp. zn. 11Co/2/2020 podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok súdu\nprvej inštancie (prvý výrok), pričom zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania\ntak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie nepriznal (druhý\nvýrok) s tým, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva (tretí výrok).\n2.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodal, že pokiaľ ide o odvolaciu\nnámietku, vytýkajúcu súdu prvej inštancie nesprávnosť jeho skutkových záverov na základe vykonaných\ndôkazov, odvolací súd nezistil, že by kľúčové skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné,\nnesprávne, nezodpovedali vykonaným dôkazom, resp. súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní\nopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, prípadne aby vzal do\núvahy také skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo v konaní\nnevyšli najavo. Od týchto zásad pre vytváranie skutkových záverov sa súd prvej inštancie neodchýlil ani\npri posudzovaní obsahu dohody o urovnaní. Odvolací argument žalobkyne ohľadne dohody o urovnaní,\nktorá sa mala týkať len bytovej náhrady, neobstojí s poukazom na čl. III bod 1 dohody, z ktorého explicitne\nvyplýva, že dohoda sa týka nárokov súvisiacich s právom na zabezpečenie bytovej náhrady a taktiež\nnárokov na náhradu nákladov vynaložených na zmenu prenajatej veci pri skončení nájmu.\n\n2.2. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri právnom posúdení prejednávanej veci zvolil\nsprávne právne normy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav, v plnom\nsúlade so zákonom i závermi súdnej praxe a podľa zásad vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP vyhodnotil\nvykonané dôkazy, posúdil všetky zistené podstatné a právne relevantné skutkové okolnosti a vyvodil\nzodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.\n2.3. Na doplnenie správnych a výstižných úvah súdu prvej inštancie odvolací súd poznamenal, že vecná\nči už aktívna alebo pasívna legitimácia je stav plynúci z hmotného práva, podľa ktorého ,,účastník“\nje subjektom práv či povinností, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok aktívnej, resp. pasívnej\nlegitimácie ,,účastníkov“ je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Podľa § 667 ods. 1 veta štvrtá OZ ak\nprenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať\npo skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Ak dôjde k zmene vlastníctva\nk predmetu nájmu za trvania nájomného vzťahu, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia\nprenajímateľa. Ide o zvláštny prípad právneho nástupníctva (sukcesie), s ktorým je spojený ten dôsledok,\nže na nadobúdateľa prechádzajú práva a povinnosti prenajímateľa z nájomného vzťahu priamo zo\nzákona (ex lege), ak nastane právna skutočnosť, s ktorou zákon tento dôsledok spája, a to nadobudnutie\nvlastníckeho práva k prenajatej veci. Nadobúdateľ tak vstupuje do pôvodného nájomného vzťahu\nso všetkými jeho základnými obsahovými atribútmi, akými sú predmet nájmu, práva a povinnosti\nprenajímateľa, čo je dané povahou nájomného vzťahu, a ktoré vyplývajú zo zákona, resp. z nájomnej\nzmluvy. Na nadobúdateľa však neprechádzajú z titulu právneho nástupníctva všetky práva a povinnosti\nprenajímateľa, a to najmä peňažné pohľadávky, dlhy prenajímateľa vzniknuté za trvania pôvodného\nnájomného vzťahu, akými sú napr. pohľadávka prenajímateľa na splatné nájomné, povinnosť zaplatiť\nsplatnú pohľadávku nájomcu na zľavu z nájomného. Nárok na náhradu nákladov spojených so\nzmenami na nehnuteľnej veci je samostatným občiansko-právnym nárokom, ktorý je potrebné uplatniť\nvoči novému vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorý vstúpil do všetkých práv a povinností predchádzajúceho\nprenajímateľa.\n2.4. Podľa názoru odvolacieho súdu najrelevantnejšou právnou skutočnosťou v prejednávanej veci je\nto, že nájomný vzťah medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (S. E.) a žalovaným skončil skôr, než\nby jej vznikol nárok na náhradu vynaložených nákladov. Vecne legitimovaným subjektom na zaplatenie\nnákladov, ktoré sú predmetom sporu, a ktoré mala právna predchodkyňa žalobkyne vynaložiť na\nrekonštrukciu nehnuteľnosti, je preto subjekt, ktorý bol prenajímateľom nehnuteľnosti ku dňu zániku\nnájmu, pretože právnou skutočnosťou zakladajúcou nárok na náhradu nákladov za zvýšenie hodnoty\nprenajatej veci je podľa § 667 ods. 1 veta štvrtá OZ skončenie nájmu.\n2.5. Ku dňu ukončenia nájmu bol prenajímateľom a aj vlastníkom nehnuteľnosti subjekt odlišný od\nžalovaného, a to C. V., preto sa odvolací súd plne stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvej\ninštancie v tom, že žalovaný nie je vo veci pasívne legitimovaným.\n2.6. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd podotkol, že súd prvej inštancie\nv odôvodnení uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala, i aké bolo procesné stanovisko žalovaného\nk žalobe, z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne\nargumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia\nvyplynuli z toho-ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade\nso zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami\nzdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného\nskutkového stavu vyvodil. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie rozsudku súdu prvej\ninštancie v žiadnom prípade považovať za arbitrárne, za úplne odchylné od veci samej a ani za\nextrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobkyne odvolací súd posúdil len ako jej nespokojnosť\nso závermi prezentovanými v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorá nezakladá\nnesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva,\na teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP.\n2.7. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podľa ustanovenia\n§ 257 CSP a nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ani\nv odvolacom konaní.\n\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu, konkrétne do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu\nprvej inštancie (prvý výrok), podala žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“ alebo ,,žalobkyňa“) dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n3.1. Uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v\ntom, že nesprávne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, keď mylne ustálil,\nže predmetný nárok bolo namieste uplatňovať nie od žalovaného, ale od žalovaného 2/ (C. V.), voči\nktorému bolo konanie zastavené. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 25Cdo/355/2001.\n3.2. Mala za to, že žalobný nárok bol uplatnený včas a u správne označeného subjektu, ktorý prijal\nneoprávnený majetkový prospech od nej, ktorý je povinný vrátiť. Zo strany žalovaného došlo k všetkým\nzákonom predpokladaným skutočnostiam pre vznik bezdôvodného obohatenia. Zároveň boli splnené\naj podmienky v zmysle § 667 ods. 1 OZ. Podotkla, že k zhodnoteniu predmetu nájmu došlo v čase,\nkeď nehnuteľnosť vlastnil žalovaný, pričom tieto nároky si mohla uplatniť najskôr v zmysle § 712a OZ\naž ku dňu zániku nájomného vzťahu.\n3.3. Ďalej v rámci svojej argumentácie podrobne dôvodila aj to, z akého dôvodu je ňou uplatnený\nnárok uplatnený včas, t. j. že jej právo nie je premlčané, pričom odvolací súd mal zaujať aj v tomto\nrozsahu patričné stanovisko, čo však neučinil, čím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Podľa jej názoru začala premlčacia doba plynúť dňom,\nkeď jej bolo znemožnené užívať nehnuteľnosť, a to 28. februára 2010 (viď nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo 17. februára 2016 sp. zn. I. ÚS 548/2018). Tým, že odvolací súd na túto\npre konanie kruciálnu otázku neposkytol odpoveď, je nutné napadnutému rozsudku vyčítať aj jeho\nnepreskúmateľnosť podľa § 420 písm. f) CSP.\n3.4. Podotkla, že konštantná judikatúra súdov sa zhoduje v tom, že v prípade vloženia investícií\ndo nehnuteľnosti je subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil ten, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v\nčase, keď boli investície realizované, aj keď bola nehnuteľnosť následne prevedená na ďalšie osoby\n(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/355/2001).\n3.5. Zároveň ohľadne vydania bezdôvodného obohatenia poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. Cpj 48/1995 (R 25/1986), rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 33Odo/1184/2005, 23Cdo/3/2011.\n3.6. Uviedla, že dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť 1.\nmarca 2010 a uplynula 1. marca 2012, pričom žaloba bola súdu doručená dňa 18. októbra 2011, teda\nv rámci zákonom stanovenej premlčacej dobe, a teda ňou uplatnený nárok je dôvodný a v žiadnom\nprípade nie je premlčaný.\n3.7. Zdôraznila, že nesprávne právne posúdenie veci odvodzuje od právneho názoru vyjadreného v\nrozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. marca 2003 sp. zn. 25Cdo/355/2001.\n3.8. Prípustnosť dovolania odôvodnila v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pričom\nprávnu otázku formulovala: ,,Otázka týkajúca sa náhrady bezdôvodného obohatenia s ohľadom na\nvýklad § 667 zák. č. 40/1964 Zb. a otázka pasívnej legitimácie žalovaného súvisí s neodkladnou\npotrebou výkladu toho, či práva a povinnosti týkajúce sa mimozmluvného záväzku titulom bezdôvodného\nobohatenia v podobe obohatenia pôvodného vlastníka na úkor nájomcu prechádzajú na kupujúceho\nako nadobúdateľa práv a povinností v zmysle ustanovenia § 680 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. alebo si\nich je nájomca oprávnený požadovať aj pôvodného vlastníka nehnuteľnosti, s ktorým uzavrel nájomný\nvzťah, a ktorému nehnuteľnosť zhodnotil a zároveň, ktorý pri predaji nehnuteľnosti titulom zhodnotenia\nnájomcu získal neoprávnený majetkový prospech.“\n3.9. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie\nkonanie a priznal jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu dovolateľky uviedol, že dovolanie považuje za nedôvodné\na rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny a zákonný.\n\n4.1. Podľa jeho názoru rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu procesných práv dovolateľky\na jedná sa len o nespokojnosť dovolateľky so závermi súdu prvej inštancie, pričom dovolanie len proti\ndôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n4. 2. Vzhľadom na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva C. V. na základe\nkúpnej zmluvy zo 7. decembra 2009 došlo s účinnosťou od 12. januára 2010 k zákonnému prechodu\nvšetkých práv a povinností vyplývajúcich z nájomného vzťahu na nového vlastníka. Základný\nhmotnoprávny vzťah medzi dovolateľkou a ním v danom prípade zanikol na základe kúpnej zmluvy zo 7.\ndecembra 2009. Vznik práva nájomcu v zmysle § 667 ods. 1 OZ na vyporiadanie investícií vložených do\nprenajatej nehnuteľnosti je viazaný na zánik nájmu. Vyporiadanie investícií preto bolo potrebné vykonať\nvo vzťahu k subjektu, ktorý bol prenajímateľom ku dňu skončenia nájmu veci (C.), nie voči nemu, keďže\nv rozhodujúcom čase nebol vlastníkom veci.\n4.3. Podotkol, že na základe dohody o urovnaní sa účastníci dohody dohodli na konečnom vysporiadaní\na urovnaní všetkých nárokov, záväzkov, práv a povinností vyplývajúcich z nájomného vzťahu a k\nnehnuteľnosti a z ukončenia nájmu.\n4.4. Pokiaľ dovolateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. marca 2003\nsp. zn. 25Cdo/355/2001, od záverov ktorého odvodzuje ,,údajné“ nesprávne právne posúdenie veci,\nodvolací súd s uvedeným právnym názorom nebol viazaný, keďže ,,súd nie je povinný poskytnúť\nodpoveď na každý argument prednesený stranou súdneho konania.“\n4.5. Námietky dovolateľky o tom, že súd sa nezaoberal otázkou premlčania, považoval za\nneopodstatnené, keďže žaloba bola v danom prípade správne zamietnutá z dôvodu nedostatku\npasívnej vecnej legitimácie na jeho strane, preto nebolo potrebné skúmať ďalšie okolnosti. Dodal, že\nžalobný nárok považuje v celom rozsahu za premlčaný.\n4.6. Podľa jeho názoru dovolateľkou formulovaná právna otázka nemôže viesť k založeniu prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Musí sa jednať o otázku zásadného právneho charakteru,\nhmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje\nrozhodnutie. Zároveň je otázku potrebné vymedziť jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý\numožňuje posúdiť prípustnosť (aj dôvodnosť) dovolania.\n4.7. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol, alternatívne zamietol ako nedôvodné a priznal mu\nnáhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej\nneprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP),\nskúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n8. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala, že dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže odvolací súd sa nevysporiadal s jej argumentami\nohľadne (ne)premlčania žalobného nároku, pričom súdy oboch inštancií nesprávne právne posúdili\notázku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu dovolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\n\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n9.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne\ninštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu\nnevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,\npreberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s\njej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov\nsúdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď rozhodnutia\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 251/03).\nPorušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona teda treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň\nznamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.\n9.2. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019,\n8Cdo/152/2018, bod 26., sp. zn. 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy,\nkeď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci\npredvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke,\nktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie,\nči rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).\n10. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aj z rozhodnutí Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006).\nPrávo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade\na použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.\n11. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd\njasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi\nskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).\nPovinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých\nsvoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej\nstránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových\nzistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto\nrozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd by mal\nbyť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť\nkonzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú\npresvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku\nktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,\nracionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS\n402/08).\n12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\n\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\ni prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n13. I v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.\n13.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s\npoukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne\nzávery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak\nodvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých\nustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto\nustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.\n14. Dovolací súd po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie (konanie\npred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu - m. m.\nIV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) dospel k záveru, že ich odôvodnenia nevybočujú z limitov spravodlivého\nprocesu, sú logické a primerané. Obidva súdy svoje právne názory odôvodnili úvahami, ktoré sú\nzrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné. Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritériá\npre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, rozsudok odvolacieho súdu obsahuje\nnáležitosti odôvodnenia dané v § 393 ods. 2 CSP a ani jeden nemožno považovať za neodôvodnený,\nči zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenia rozsudkov zodpovedajú základnej (formálnej) štruktúre\nodôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne\nzakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia\nrozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane\na právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná\nskutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia súdov je koherentná a ich rozhodnutia konzistentné, logické\na presvedčivé, premisy v nich zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli, sú prijateľné pre\nprávnickú aj laickú verejnosť. Dovolateľka v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli\nzistené a vyhodnotené v konaní pred súdmi nižších inštancií.\n15. Pokiaľ dovolateľka v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní namietala,\nže odvolací súd sa osobitne nevysporiadal s jej odvolacími argumentami ohľadne nepremlčania\nžalobného nároku, dovolací súd poukazuje na to, že k zamietnutiu žaloby žalobkyne rozsudkom súdu\nprvej inštancie a následne k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom (prvý výrok)\nnedošlo z dôvodu uplatnenia žalobného nároku žalobkyne po uplynutí premlčacej doby, ale z titulu\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, pričom v odôvodnení rozsudku súd prvej\ninštancie zaujal právny názor aj k otázke premlčania nároku nájomcu na úhradu nákladov spojených so\nzmenou prenajatej veci (viď bod 49.).\n15.1. Dovolací súd podotýka, že súd v opravnom konaní (v konaní o odvolaní) nemusí dať odpoveď na\nvšetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru odvolacieho\nsúdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie\ndôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II.\nÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú\nodpoveď na každý argument strany (II. ÚS 76/07).\n\n15.2. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolacia námietka žalobkyne ohľadne\nnepremlčania žalobného nároku nemala podstatný význam pre rozhodovanie o odvolaní, preto odvolací\nsúd sa nemusel osobitne vysporiadať s touto odvolacou námietkou.\n16. Z dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľka vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP\nodôvodňovala aj nesprávnym právnym posúdením veci zo strany prvoinštančného i odvolacieho súdu\nvo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, pričom nesprávne právne posúdenie\nvyvodzovala s poukazom na konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. marca 2003\nsp. zn. 25Cdo/355/2001, ktoré je síce rozhodnutím najvyššej súdnej autority, ale cudzieho štátu.\n16.1. K uvedenému dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP\nsprávnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne\nprávne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za\nústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019).\n16.2. Navyše dovolací súd uvádza, že aj keď osobitnou zákonnou náležitosti odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu je aj dôkladné odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe (§ 393\nods. 3 CSP), ktorý nedostatok by mohol byť v danom prípade vyvodzovaný z argumentácie\ndovolateľky poukazujúcej na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. marca 2003 sp.\nzn. 25Cdo/355/2001, ani tento nedostatok z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zakladajúci\nprípadnú procesnú vadu zmätočnosti (nepreskúmateľnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP nevyplýva.\n16.2.1. Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách\nalebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax\nvyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca\naj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)\nrozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne\ntieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017). Do\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu možno zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke\nsúdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším\nsúdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o\nrozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha\nv rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú\nstále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli\nprekonané neskoršou judikatúrou (R 71/2018).\n16.2.2. Z uvedeného je zrejmé, že pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu možno\nzahrnúť len rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda nie rozhodnutia Najvyššieho súdu\nČeskej republiky (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/13/2017).\nPreto v danom prípade uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. marca 2003 sp. zn.\n25Cdo/355/2001, na ktoré dovolateľka poukazovala, ako súčasť rozhodovacej činnosti Najvyššieho\nsúdu Českej republiky, nenapĺňa pojem ustálenej rozhodovacej praxe.\n17. Dovolací súd ešte v súvislosti s vyššie uvádzanou dovolacou námietkou zmätočnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení považuje\nza potrebné zdôrazniť, že v danom prípade predmetom sporu bol nárok nájomcu (žalobkyne) na\núhradu nákladov spojených s vykonaním zmeny na veci nájomcom za trvania nájomného vzťahu so\nsúhlasom prenajímateľa (§ 667 ods. 1 veta štvrtá OZ), pričom súdy oboch inštancií (prvoinštančný i\nodvolací súd) sa náležitým spôsobom vysporiadali s otázkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na\nstrane žalovaného po zistení, že žalovaný v čase skončenia nájmu nehnuteľnosti nebol prenajímateľom\nnehnuteľnosti (viď body 47. až 57. rozsudku súdu prvej inštancie a bod 14. rozsudku odvolacieho súdu).\n18. Samotná skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o nedostatočnej odôvodnenosti (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho\nsúdu.\n\n18.1. Dovolací súd konštatuje, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno\npovažovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho\nneodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť\nústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno\nprávo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.\nSamotné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka\nna spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011).\n19. Dovolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré dovolateľka uvádzala v dovolaní\no zmätočnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia, pretože uvedené nezistil.\n20. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolateľka neopodstatnene namietala nesprávny\nprocesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej\nmiere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), preto dovolací súd\ndovolanie dovolateľky v tejto časti ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 448 CSP zamietol.\n21. V danom prípade dovolateľka vymedzila prípustnosť dovolania aj s poukazom na ustanovenie\n§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená.\n22. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n23. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá\nvymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.\n23.1. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového\nstavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o existencii, resp. neexistencii\nsubjektívnych práv a povinností subjektov konkrétneho právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši\nprávne otázky. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.\nj. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú\nprávnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť\nprávneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového\nstavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej\ninterpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.\n24. Otázkou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola\nriešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto\nustanovenia, musí: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil\nodvolací súd, b) podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená.\n25. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP, t. j. vrátane § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP, môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nMusí ísť však o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená\nnesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP), a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci\n(prípadu) - zároveň platí, že ak by naopak bola vyriešená správne, súdy (alebo prinajmenšom ten z\nnich, ktorý rozhodol v druhej inštancii) by nevyhnutne rozhodli inak - teda spôsobom pre dovolateľa\npriaznivejším. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť\n\nriešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie. Právna otázka,\nvyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom).\n25.1. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku, kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie\nprípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka\nmôže byť pre ňu rozhodujúca. Ako už bolo uvedené, právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom\nrozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd\nnemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne\nrozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa\ns právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len\nkritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú\nkritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.\n26. ,,Je nepochybné, že aktuálne znenie § 421 ods. 1 CSP nevyžaduje ako podmienku prípustnosti\ndovolania, aby právna otázka, ktorá je predmetom dovolania, spĺňala aj podmienku „zásadného\nprávneho významu“. Rovnako ani spôsob vymedzenia dovolacej otázky spočívajúcej v nesprávnom\nprávnom posúdení (§ 432 CSP) neviaže prípustnosť dovolania na existenciu takejto podmienky.\nMožno povedať, že každá z otázok zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP spĺňa\nsvojím spôsobom požiadavku zásadného právneho významu, pretože účelom dovolacieho konania je\naj usmerňovanie a zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov autoritatívnym výkladom\nprávnych noriem (IV. ÚS 479/2020).\nPrávne posúdenie veci musí korešpondovať so zisteným skutkovým stavom, ktorý je nepochybne v\nkonkrétnej veci vždy individuálny. Aplikácia právnej normy na skutkový stav a jej interpretácia môže\njedine v individuálnom prípade vyvolať situáciu, že dovolateľ považuje právne posúdenie veci za\nnesprávne a zároveň pri riešení právnej otázky nastal odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu alebo právna otázka rozhodujúca pre rozhodnutie súdu nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu ešte riešená.“ (viď nález ústavného súdu z 13. apríla 2023 sp. zn. II. ÚS 515/2020).\n27. V tomto prípade dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodila z ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. b) CSP, avšak nezadefinovala právnu otázku, ani ju nevymedzila tak, ako to vyžaduje ustanovenie\n§ 432 ods. 2 CSP, keď právnu otázku formulovala ,,Otázka týkajúca sa náhrady bezdôvodného\nobohatenia s ohľadom na výklad § 667 zák. č. 40/1964 Zb. a otázku pasívnej legitimácie žalovaného\nsúvisí s neodkladnou potrebou výkladu toho, či práva a povinnosti týkajúce sa mimozmluvného\nzáväzku titulom bezdôvodného obohatenia v podobe obohatenia pôvodného vlastníka na úkor nájomcu\nprechádzajú na kupujúceho ako nadobúdateľa práv a povinností v zmysle ustanovenia § 680 ods. 2 zák.\nč. 40/1964 Zb. alebo si ich je nájomca oprávnený požadovať aj od pôvodného vlastníka nehnuteľnosti,\ns ktorým uzavrel nájomný vzťah, a ktorému nehnuteľnosť zhodnotil a zároveň, ktorý pri predaji\nnehnuteľnosti titulom zhodnotenia nájomcu získal neoprávnený majetkový prospech.“\n27.1. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľkou formulovaná právna otázka nespĺňa zákonom\nustanovené podmienky kladené na to, aby bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania v zmysle\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže dovolateľkou formulovaná otázka je hypotetická a nie je\nprávneho významu, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Z obsahu spisu vyplýva,\nže predmetom sporu bol nárok nájomcu (žalobkyne) na úhradu nákladov spojených s vykonaním zmeny\nna veci nájomcom za trvania nájomného vzťahu so súhlasom prenajímateľa (§ 667 ods. 1 veta štvrtá OZ)\na nie nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. OZ), ktorý je subsidiárnym právnym\ninštitútom a jeho aplikácia je vylúčená, ak je daný právny vzťah regulovaný osobitnými zákonnými\nnormami. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou formulovaná otázka nespĺňa znaky právnej otázky, resp.\nnie je určujúcou (rozhodujúcou) otázkou, od riešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\n28. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie dovolateľky v časti namietajúcej vadu podľa § 420 písm.\nf) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné a v časti ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho\nposúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je neprípustné, pretože dovolacie dôvody neboli\n\nvymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací\nsúd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).\n29. Dovolací súd žalovanému ako úspešnému v dovolacom konaní priznal podľa § 453 ods. 1 s použitím\n§ 255 ods. 1 CSP voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom\nrozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej\ninštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "III. ÚS 40/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:cc5ce627-bee4-4a77-bb6f-71d757c74887", "datum": "2025-09-10", "vztah": "zrusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/2/2020", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}