{"guid": "6ea7db1b-bf70-409e-bd21-6446628f3953:d4d351dc-c5f8-49c7-a474-d371e61412b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:6719203886.1", "spisova_znacka": "6Cdo/68/2021", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/68/2021 z 29. 11. 2023", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2023, sp. zn. 6Cdo/68/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:6719203886.1", "identifikacne_cislo": "6719203886", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2023-11-29", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-155.odsek-2", "nazov": "§ 155 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-155.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-155"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-58", "nazov": "§ 58 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-58", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-58"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-155", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-58"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d4d351dc-c5f8-49c7-a474-d371e61412b5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:6719203886.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:6719203886.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:6719203886.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/68/2021\n6719203886\n29. 11. 2023\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2023:6719203886.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a\nčlenov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Soni Mesiarkinovej v spore žalobkyne Fakultná\nnemocnica s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica, Nám. L. Svobodu 1, Banská Bystrica,\nIČO:00 165 549, proti žalovanej J.. G. J., narodenej XX. Q. XXXX, S., G. XX, zastúpenej spoločnosťou\nAdvokátska kancelária JUDr. Vladimír Filičko, PhD., s. r. o., Košice - mestská časť Staré Mesto,\nKováčska 28, IČO: 52 253 791, o zaplatenie 14 215,16 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom\nsúde Zvolen pod sp. zn. 19Cpr/7/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici sp. zn. 11CoPr/1/2021 z 25. februára 2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn.\n11CoPr/1/2021 z 25. februára 2021 potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen (ďalej len „súd prvej\ninštancie“) č. k. 19Cpr/7/2019-270 zo 16. septembra 2020 vo výrokoch, ktorý bola žalovanej uložená\npovinnosť zaplatiť žalobkyni 10 533,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy\n10 533,65 eur od 1. júla 2018 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania; žalobkyni priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s článkom 3, § 11 ods. 1, § 1 ods. 2 a 3, § 47\nods. 1 písm. a), § 58, § 118 ods. 1 a 2, § 130 ods. 5, § 134 ods. 1 a 4, § 140 ods. 1 a 2 a §\n155 ods. 1, ods. 2 a 6 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Zákonník práce“). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že 19. júla 2012\nžalovaná uzavrela s Lekárskou fakultou Univerzity Komenského Bratislava (ďalej len „LF UK Bratislava“)\nzmluvu o zabezpečení špecializovaného štúdia zdravotníckych pracovníkov, predmetom ktorej bolo\nzabezpečenie špecializačného štúdia v akreditovanom študijnom programe v špecializovanom odbore\nplastická chirurgia pre zdravotnícke povolanie lekár. Špecializačné štúdium malo trvať 5 rokov, z\nktorých 24 mesiacov predstavoval „spoločný chirurgický kmeň“ a 36 mesiacov „špecializačné štúdium\nplastickej chirurgie“, ktoré sa malo ukončiť špecializačnou skúškou. Z predmetných 36 mesiacov bolo\n9 mesiacov povinnej praxe na pracovisku plastickej chirurgie na vzdelávacej ustanovizni v Bratislave.\nPo ukončení 24 mesiacov „spoločného chirurgického kmeňa“ sa žalovaná zamestnala u žalobkyne na\nzáklade pracovnej zmluvy z 21. júla 2014 s výkonom práce sekundárneho (neatestovaného) lekára,\nkde pracovala až do 31. mája 2018, kedy uplynula výpovedná doba na základe výpovede žalovanej\nz 29. marca 2018 bez uvedenia dôvodov. Z kvalifikačnej dohody uzavretej medzi žalobkyňou a\nžalovanou vyplýva, že žalobkyňa sa zaviazala žalovanej umožniť zvýšenie kvalifikácie špecializačným\nštúdiom externou formou na LF UK Bratislava v študijnom odbore plastická chirurgia. Žalobkyňa\nsa zaviazala poskytnúť žalovanej pracovné voľno na absolvovanie predpísanej praxe, a to na\n\npracoviskách žalobkyne, ako aj v iných zariadeniach. Podľa obsahu kvalifikačnej dohody za poskytnuté\ndni pracovného voľna žalovaná mala nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku podľa\n§134 Zákonníka práce. Podľa bodu 5 kvalifikačnej dohody sa žalovaná zaviazala zotrvať v pracovnom\npomere so žalobkyňou 5 rokov po úspešnom zvýšení kvalifikácie; v prípade nesplnenia tohto záväzku\nsa žalovaná zaviazala žalobkyni nahradiť konkrétny druh nákladov spojených so zvýšením kvalifikácie,\na to náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce, ktorá predstavuje\ncelkovú sumu nákladov. V zmysle bodu 7 kvalifikačnej dohody sa žalovaná zaviazala žalobkyni nahradiť\ncelkovú sumu nákladov vynaložených do doby skončenia pracovného pomeru aj v prípade, že by\nso žalobkyňou rozviazala pracovný pomer ešte pred získaním predpokladanej kvalifikácie. Žalovaná\npožiadala žalobkyňu o povolenie zvýšenia kvalifikácie (stáže) v období od 1. novembra 2016 do 31.\njanuára 2017, od 3. apríla 2017 do 30. júna 2017 a od 1. decembra 2017 do 28. februára 2018, ktoré\njej žalobkyňou boli aj odsúhlasené; súčasne boli žalovanej písomne odsúhlasené aj žiadanky o študijné\nvoľno. Na účely zabezpečenia vykonania odbornej praxe žalovanej uzavrela žalobkyňa s Univerzitnou\nnemocnicou Bratislava zmluvu o spolupráci pri vykonaní odbornej zdravotníckej praxe. Podľa zmlúv sa\nžalobkyňa zaviazala žalovanej poskytovať mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady s tým, že pracovný\npomer žalovanej a žalobkyne sa počas výkonu odbornej zdravotníckej praxe nemení a účasť na praxi nie\nje dočasným pridelením v zmysle § 58 a nasl. Zákonníka práce. Predmetnú odbornú prax za uvedené\nobdobia žalovaná absolvovala a počas toho obdobia čerpala študijné voľno s poskytnutím náhrady mzdy\nv celkovej sume 10 533,65 eur brutto. Výkon práce žalovanej pre žalobkyňu sa jej započítaval do plynutia\n36-mesačnej praxe špecializačného štúdia, avšak ku dňu podania výpovede žalovanou jej chýbali tri\nmesiace z povinnej praxe v Univerzitnej nemocnici Bratislava. Dňa 15. júna 2018 žalovaná prevzala od\nžalobkyne výzvu na náhradu nákladov spojených so štúdiom, ktoré v lehote 15 dní neuhradila. V tejto\nsúvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozdiel medzi pojmom „zvyšovanie kvalifikácie“ a pojmom\n„prehlbovanie kvalifikácie“ zamestnanca. Prehlbovanie praxe je výkonom práce, za ktorú zamestnancovi\nprináleží mzda - oproti tomu zvyšovanie kvalifikácie je podľa §140 ods.1 Zákonníka práce prekážkou na\nstrane zamestnanca. Keďže je zvyšovanie kvalifikácie prekážkou na strane zamestnanca, neprináleží\nmu v prípade čerpania (neplateného) pracovného voľna nárok na mzdu, ani na náhradu mzdy, okrem\nprípadu, že by sa na to zamestnávateľ zaviazal v zmysle §140 ods. 2 a §155 Zákonníka práce.\n2.1. Podľa názoru súdu prvej inštancie absolvovanie 9-mesačnej povinnej praxe v rámci 36-mesačného\nšpecializačného štúdia plastickej chirurgie nebolo výkonom práce lekára, za ktorú mu prináleží mzda,\nale išlo o výkon odbornej zdravotníckej praxe. Žalovaná tvrdila, že žalobkyňa jej mala umožniť potrebnú\nprax (stáž) v Bratislave priamo na základe špecializačnej zmluvy bez uzatvorenia kvalifikačnej dohody.\nŠpecializačná zmluva je dvojstranný právny úkon medzi žalovanou a LF UK Bratislava, ktorá žalobkyňu\nnezaväzuje a nemôže len z tejto zmluvy vyplývať pre ňu právna povinnosť umožniť žalovanej absolvovať\npredpísanú prax pri zvyšovaní jej kvalifikácie, ani poskytovať jej pracovné voľno s náhradou mzdy. V\ntejto súvislosti súd prvej inštancie dodal, že mzda prináleží zamestnancovi len za prácu, ktorú vykoná\npre zamestnávateľa; žalovaná počas odbornej praxe v Univerzitnej nemocnici Bratislava pre žalobkyňu\nzávislú prácu nevykonávala. Žalovaná nebola dočasne pridelená dohodou v zmysle § 58 Zákonníka\npráce na výkon práce pre iného zamestnávateľa, preto nárok na mzdu od žalobkyne (zamestnávateľa) za\ntakýto výkon praxe nemá. Podľa názoru súdu prvej inštancie účasť žalovanej na predpísanej praxi nebola\nvýkonom jej závislej práce pre žalobkyňu, preto jej mzda za uvedené obdobie neprináleží. Napokon súd\nprvej inštancie podotkol, že žalovaná nemala povinnosť uzavrieť kvalifikačnú dohodu so žalobkyňou\na potrebnú prax mala možnosť absolvovať počas jej dovolenky alebo čerpaním neplateného voľna.\nSamotná žalovaná uviedla, že do pracovného pomeru so žalobkyňou nastúpila z dôvodu, že mienila\nzískať potrebnú prax na účely atestácie a súčasne nechcela ostať bez príjmu. Je potom legitímna\npožiadavka jej zamestnávateľa požadovať od nej náhradu nákladov, ktoré mu vznikli poskytovaním\nnáhrad mzdy za pracovné voľno počas jej štúdia, z dôvodu porušenia povinnosti žalovanou zotrvať\ndohodnutú dobu piatich rokov v pracovnom pomere u žalobkyne.\n2.2. Z dôvodu vymedzenia konkrétnych druhov nákladov spojených so zvýšením kvalifikácie, súd prvej\ninštancie považoval kvalifikačnú dohodu za platný právny úkon, spĺňajúci zákonné náležitosti v súlade\ns § 155 Zákonníka práce, preto žalobe sčasti vyhovel ohľadne priznanej istiny vo výške 10 533,65 eur\nspolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % z istiny od 1. júla 2018 do zaplatenia; v prevyšujúcej časti\nžalobu o zaplatenie 3681,51 eur (suma predstavujúca odvody žalobkyne za žalovanú) s príslušenstvom\nzamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“), tak\nžalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 48,20 %.\n\n3. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. K odvolacím\nnámietkam a na doplnenie odôvodnenia uviedol, že všetky náležitosti kvalifikačnej dohody boli zmluvným\nstranám zrejmé, pretože svojimi podpismi potvrdili, že túto dohodu uzavreli slobodne a vážne. Jej obsah\nzačala spochybňovať žalovaná až potom, čo ju žalobkyňa vyzvala na splnenie záväzku v zmysle bodu\n7 a 8 kvalifikačnej dohody. K námietke žalovanej, že sa dohodou o zvýšení kvalifikácie nezaviazala v\nprípade nedodržania podmienok dohody/zmluvy nahradiť žalobkyni náklady, ktorými je vyplatená mzda\nza výkon práce, odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie zdôraznil, že mzda v zmysle\nZákonníka práce prináleží zamestnancovi len za prácu, ktorú vykonal pre zamestnávateľa; žalovaná\nbola zamestnankyňou žalobkyne a počas odbornej praxe nevykonávala závislú prácu. Odvolací súd\npoznamenal, že dohoda o dočasnom pridelení nebola uzavretá a v zmluvách o spolupráci pri vykonaní\nodbornej zdravotníckej praxe medzi žalobkyňou a Univerzitnou nemocnicou Bratislava je explicitne\nuvedené, že účasť na odbornej praxi nie je dočasným pridelením v zmysle § 58 a nasl. Zákonníka práce.\nZ uvedeného je zrejmé, že absolvovanie odbornej praxe žalovanou za účelom získania jej kvalifikácie\nnemožno v žiadnom prípade považovať za výkon jej práce pre žalobkyňu ako zamestnávateľa. Podľa\nnázoru odvolacieho súdu v rozpore s vykonaným dokazovaním je aj tvrdenie žalovanej, že počas\nodbornej praxe nečerpala pracovné voľno, pretože svojho zamestnávateľa sama žiadala o poskytnutie\nštudijného voľna. Konštatovanie žalovanej, že žalobkyňa ako zamestnávateľ jej neposkytol náhradné\nvoľno v rozsahu 184 dní, ale jej umožnil výkon práce na inom odbornom pracovisku v nadväznosti na\nvykonané dokazovanie považoval za bezpredmetné. Napokon odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani\nnámietku týkajúcu sa porušenia povinnosti žalovanej zotrvať po dobu piatich rokov v pracovnom pomere\npo úspešnom zvýšení kvalifikácie u žalobkyne. Zdôraznil, že k skončeniu pracovného pomeru došlo pred\nzískaním predpokladanej kvalifikácie žalovanej, teda porušením bodu 7 dohody o zvýšení kvalifikácie.\nDohoda ani v tejto časti neodporuje zákonu (§140 Zákonníka práce), s ktorým posúdením súdom prvej\ninštancie sa odvolací súd stotožnil. Napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku\no trovách konania ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu\ntrov odvolacieho konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP.\n4. Proti uvedenému rozsudku podala dovolanie žalovaná (ďalej len ,,dovolateľka“), ktorého prípustnosť\nvyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Namietala, že i napriek tomu, že\nrozhodnutia súdov nižších inštancií sú pomerne rozsiahle, podľa jej názoru odôvodnenie pri podstatných\notázkach pre vyriešenie veci samej nezohľadňuje okolnosti prípadu, na ktoré poukazovala a vo vzťahu\nk nim nepodáva logickú a dostatočne odôvodnenú odpoveď. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd\npostupoval výsostne formalisticky a v zásade neponúkol odpoveď na uvádzané skutočnosti v odvolaní.\nZo strany súdu došlo len k nekritickému prikloneniu sa k argumentácii žalobkyne a k názoru súdu\nprvej inštancie. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu uviedla, že predmetom sporu bola\notázka, ktorá nebola v rozhodovacej praxi doposiaľ vyriešená. Po zrekapitulovaní skutkového stavu\nveci, nesúhlasila s právnym názorom odvolacieho súdu týkajúcim posúdenia jej účasti na predpísanej\nodbornej praxi v zmysle dohody o zvyšovaní kvalifikácie ako pracovného voľna, za ktoré jej nepatrí\nmzda, ale náhrada mzdy. Dohodu o zvyšovaní kvalifikácie považovala za neplatnú z dôvodu chýbajúcej\nobligatórnej náležitosti v zmysle § 155 ods. 2 písm. d) Zákonníka a to vymedzenia druhu nákladov\na ich celkovej sumy, ktorých absencia nemôže byť jednoducho konvalidovaná následne doručovaním\nvýplatných lístkov, ale tieto musia byť zrejmé už pri jej samotnom uzatvorení. Dovolateľka nespochybnila\nsamotnú podstatu stabilizačného príspevku vzniknutého na základe dohôd uzatvorených v zmysle § 155\nZákonníka práce. Zdôraznila však, že tento záväzok musí byť z dôvodu zachovania dostatočnej právnej\nistoty zamestnanca jednoznačne určitý a zamestnanec musí počas celej doby jeho existencie vedieť, akú\nsumu bude potenciálne musieť nahradiť. V prípade nestotožnenia sa s uvedeným názorom, dovolateľka\nnamietala, že žalobkyňa od nej požaduje vrátenie mzdy za ňou odpracovaný čas a nie náhradu mzdy.\nCitujúc ustanovenia § 58 ods. 2, čl. 3, § 118 ods. 1 Zákonníka práce následne uviedla, že v Univerzitnej\nnemocnici Bratislava vykonávala prácu pod dohľadom a podľa pokynov školiteľa. Z uvedeného je preto\nzrejmé, že boli naplnené všetky podmienky dočasného pridelenia v zmysle § 58 ods. 2 Zákonníka\npráce. K uvedenej súvislosti vyvstáva otázka na základe akého právneho dôvodu vykonávala prácu\npre Univerzitnú nemocnicu Bratislava, ak nešlo o dočasné pridelenie a žalovaná vykonávala prácu\npre nemocnicu v čase svojho pracovného voľna a bez nároku na odmenu; išlo zo strany nemocnice\no nelegálne zamestnávanie. S poukazom na § 140 ods. 3 Zákonníka práce tvrdila, že výkon práce\nlogicky nemôže byť realizovaný v čase pracovného voľna. Citujúc ustanovenia § 69 ods. 1, § 72 ods. 2\nNariadenia vlády Slovenskej republiky č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho\npovolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov\na sústave certifikovaných pracovných činností (ďalej len ,,nariadenie č. 296/2010 Z. z.“) argumentovala\n\ntým, že špecializačné štúdium sa uskutočňuje v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času\na pozostáva z pracovných činností. Je teda zrejmé, že zo strany lekára ide o reálny výkon práce, popri\nktorom získava ďalšie praktické skúsenosti. Nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, že výkon jej\npráce pre žalobkyňu sa započítaval do plynutia 36-mesačnej praxe špecializovaného štúdia. Tvrdila, že\nvznikla paradoxná situácia, kedy činnosť, ktorú vykonávala pre žalobkyňu sa jej započítavala do 36mesačnej praxe s nárokom na mzdu, avšak práca na inom pracovisku už zo strany žalobkyne nebola\npovažovaná za prácu, ale za pracovné voľno s nárokom na náhradu mzdy. Poukázala na rozhodnutia\niných všeobecných súdov. Navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie\nkonanie. Zároveň predložila návrh na odklad právoplatnosti eventuálne vykonateľnosti napadnutého\nrozhodnutia z dôvodu závažného porušenia jej práv.\n5. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu nesúhlasila s uvádzanými skutočnosťami. Namietaný nesprávny\nprocesný postup nepovažovala za opodstatnený. Podľa jej názoru, nie je naplnený ani dovolací dôvod\nv zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu nevymedzenia žiadnej právnej otázky, ktorú by mal riešiť\ndovolací súd. Pokiaľ žalovaná mienila za právnu otázku pokladať skutočnosť, či v danom prípade išlo\npri praktickej časti vyučovania vykonaného špecializačného štúdia o dočasné pridelenie zamestnanca\nna výkon práce k inému zamestnávateľovi, takúto právnu otázku a argumentáciu žalovaná vo svojom\nodvolaní neuviedla. Žalobkyňa trvala na tom, že ona sa domáhala svojich práv na základe platnej\ndohody, ktorá bola uzatvorená medzi ňou a žalovanou. K výške náhrady nákladov poukázala na\njudikát R 10/1980, podľa ktorého najvyššiu celkovú sumu, do ktorej možno od zamestnanca požadovať\nnáhradu nákladov vynaložených na získanie alebo zvýšenie kvalifikácie, možno uviesť v dohode aj\niným spôsobom než číselným vyjadrením určitej sumy. Stačí, ak je táto suma uvedená tak určito,\nže nemôžu vzniknúť pochybnosti o tom, čo chceli účastníci dohodnúť. Podľa názoru žalobkyne, v\nbode 6 kvalifikačnej dohody je presne uvedené, aké konkrétne druhy nákladov spojené so zvýšením\nkvalifikácie má žalovaná nahradiť. V tejto súvislosti žalobkyňa zdôraznila, že uzavretie dohody bolo\niniciované žalovanou, ktorá dohodu slobodne, vážne a z vlastnej skutočnej vôle aj uzatvorila. Dohoda\nbola uzatvorená v súlade so Zákonníkom práce a žiadne práva žalovanej neboli porušené. V prípade\nzvýšenia kvalifikácie zamestnanca (žalovanej) ide o prekážku v práci na strane zamestnanca a ak\nzamestnávateľ (žalobkyňa) súhlasí so zvyšovaním kvalifikácie, zamestnanec má nárok na pracovné\nvoľno s náhradou mzdy v rozsahu určenom v § 140 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobkyňa nesúhlasila s\ntvrdením žalovanej, že žalovaná bola dočasné pridelená v Univerzitnej nemocnici Bratislava, pretože ona\nvykonávala iba odbornú prax pod dohľadom a za účasti školiteľov - prednostov kliniky, čiže nevykonávala\nprácu. Zároveň podotkla, že rozhodnutia iných všeobecných súdov na ktoré žalovaná poukázala, nie\nsú aplikovateľné na danú vec. S návrhom na odklad právoplatnosti resp. vykonateľnosti z dôvodu\nneexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nesúhlasila. Navrhla dovolanie odmietnuť.\n6. Dovolateľka v replike k vyjadreniu žalobkyne k dovolaniu zotrvala na dôvodoch podaného dovolania.\n7. Žalobkyňa v duplike k replike žalovanej poukázala na § 7 ods. 8 zákona č. 578/2004 Z. z. o\nposkytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v\nzdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov a na § 35 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých\nškolách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého praktická výučba v špecializačných\nodboroch v zdravotníckom povolaní sa vykonáva formou praktickej výučby v univerzitnej nemocnici.\nŽalovaná mala v čase zvyšovania svojej kvalifikácie riadne uzatvorenú pracovnú zmluvu so žalobkyňou\na súčasne bola zaradená na špecializačné štúdium, ktorého praktickú časť vykonávala v Univerzitnej\nnemocnici Bratislava.\n8. Podľa § 444 ods. 1 a ods. 2 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého\nrozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť\nplniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa;\nustanovenie § 230 tým nie sú dotknuté.\n9. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad vykonateľnosti a\nprávoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom\nnevydal rozhodnutie.\n10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej\n\nneprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)\npo preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené\npodmienky podľa § 429 CSP, s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia (§ 438 v spojení\ns § 219 ods. 1 a 3 CSP) v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.\n11. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,\nsa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť\nvnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania\nktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú,\nalebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej\nprávomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).\n12. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n13. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n14. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n15. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n16. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n17. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n18. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\n\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n19. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).\n20. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala\nnevysporiadanie sa s podstatnými otázkami pre vyriešenie veci samej, na ktoré poukazovala, s tvrdením,\nže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepodáva logickú a dostatočne odôvodnenú odpoveď na ňou\nuplatnené argumenty.\n20.1. Odvolací súd po zrekapitulovaní zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie v relevantnej\nčasti ustálil, že uplatnené námietky žalovanou vo vzťahu k odôvodneniu uvedenému v bodoch 50\na 52 súdu prvej inštancie nepovažoval za dôvodné. Žalobkyňa sa domáhala plnenia od žalovanej z\ndôvodu ukončenia pracovného pomeru žalovanou pred získaním predpokladanej kvalifikácie a to v\ndôsledku porušenia bodu 7 dohody o zvyšovaní kvalifikácie, ktorej znenie neodporuje zákonu (§ 140\nZákonníka práce). Zdôraznil, že žalovaná bola v pracovnom pomere so žalobkyňou, preto jej mzda\nprináleží len za prácu, ktorú vykonávala pre zamestnávateľa; počas odbornej praxe závislú prácu\npre žalobkyňu nevykonávala. Dohoda o dočasnom pridelení v zmysle § 58 Zákonníka práce nebola\nuzavretá a v zmysle zmlúv o spolupráci pri vykonaní odbornej zdravotníckej praxe uzavretých medzi\nžalobkyňou a Univerzitnou nemocnicou Bratislava je explicitne uvedené, že účasť na odbornej praxi nie\nje dočasným pridelením v zmysle § 58 Zákonníka práce. Na základe uvedeného považoval odvolací\nsúd za nepochybné, že absolvovanie odbornej praxe žalovanou za účelom získania jej kvalifikácie\nnemožno v žiadnom prípade považovať za výkon jej práce pre zamestnávateľa (žalobkyňu). V rozpore\ns vykonaným dokazovaním považoval preto aj tvrdenie žalovanej, že počas odbornej praxe nečerpala\nštudijné voľno, o ktoré sama žiadala, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi (v spise na č. 61 až 68, čl.\n202 a nasl.). Napokon jej tvrdenie o neposkytnutí náhradného voľna v rozsahu 184 dní, ale o umožnení\njej výkonu práce na inom odbornom pracovisku v kontexte vykonaného dokazovania i strohého tvrdenia,\npovažoval odvolací súd za bezpredmetné.\n20.2. K namietaného nedostatočnému odôvodneniu napádaného rozhodnutia resp. nevysporiadaniu\nsa s podstatnými námietkami dovolací súd uvádza, že odôvodnenie uvedené najmä v bodoch 9 až\n17 v spojení s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v celom jeho kontexte najmä body\n48.1. až 56, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.\nÚS 372/08), spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393\nods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti\njednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť\naj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými\nzisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V\nhodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia\nodvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy\nv ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú\nverejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom\nmožno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP.\n21. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho\nodôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne\nprávne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 24/2017).\nDo úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením\nrozhodnutia dovolateľke znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné\npoznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie\nnámietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,\nktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska\ndoplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného\n\nsúdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže\nviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).\nOdôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na\nsúdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n22. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho\nprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník\nkonania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie\nje porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení\núčastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.\nPrávo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že\nvšeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,\nvrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na\nzákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS\n252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva\nna spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity\nzrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.\n23. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej\nmiere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď\nv odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,\nč. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis\nproti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú\nsúdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na\nvykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29.\napríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).\n24. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd dospel teda k záveru, že z procesného postupu\nsúdov nižších inštancií nevyplýva, že by konanie bolo zaťažené vadou zmätočnosti, ktorá by mala mať\nza následok porušenie procesných práv dovolateľky v takej intenzite, že by bolo možné konštatovať\nporušenie jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto prípustnosť a ani dôvodnosť\ndovolania z tohto dôvodu nie je daná.\n25. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n26. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia.\n27. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n28. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\n\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Tento\ndôvod prípustnosti sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo\nstrany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej\notázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného\nvýznamu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. K posúdeniu\ndôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté\nrozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po\nprijatí záveru o prípustnosti dovolania.\n29. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka\nnamietala nesprávne právne posúdenie (ne)platnosti dohody o zvyšovaní kvalifikácie v zmysle § 155\nods. 2 písm. d) Zákonníka práce najmä posúdenie vymedzenia špecifikácie druhov nákladov a ich\ncelkovej sumy, ustálenie či išlo o dočasné pridelenie a či výkon práce v rámci odbornej praxe môže\nbyť posudzovaný ako pracovné voľno.\n30. Z dôvodu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP, t. j. konštatovaním procesnej\nprípustnosti podaného dovolania, dovolací súd následne v rámci dovolacieho prieskumu sa zaoberal\npodstatou dovolacej argumentácie v zmysle namietaného právneho posúdenia veci odvolacím súdom\nk nastoleným otázkam.\n31. Podľa § 155 ods. 1 až ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť\ndohodu, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním\npracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a zamestnanec sa\nzaväzuje zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť\nnáklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením\nštúdia. Dohoda sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Dohoda podľa odseku 1 musí obsahovať\na) druh kvalifikácie a spôsob jej zvýšenia, b) študijný odbor a označenie školy, c) dobu, po ktorú sa\nzamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere, d) druhy nákladov a ich celkovú\nsumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u\nneho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby. Celková dohodnutá doba zotrvania v pracovnom\npomere nesmie prekročiť päť rokov. Ak zamestnanec splní svoj záväzok iba sčasti, povinnosť nahradiť\nnáklady sa pomerne zníži.\n31.1. Dohoda o zvyšovaní kvalifikácie je právnou formou zabezpečenia stabilizácie zamestnancov,\nktorí si zvyšujú kvalifikáciu. Dohoda má okrem stabilizačnej funkcie aj funkciu kvalifikačnú a úhradovú.\nKvalifikačná funkcia dohody spočíva v záväzku zamestnávateľa umožniť zamestnancovi získanie, resp.\nzvýšenie kvalifikácie. Úhradová a stabilizačná funkcia dohôd spočíva v povinnosti zamestnanca uhradiť\nzamestnávateľovi náklady, ktoré vynaložil na jeho kvalifikačný proces za predpokladu, že nesplní svoj\nzmluvný záväzok zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere dohodnutý čas. Zamestnávateľ môže\npodľa § 155 Zákonníka práce so zamestnancom uzatvoriť dohodu, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje\numožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady\nďalších nákladov spojených so štúdiom, a to aj vtedy, ak zamestnanec skončí pracovný pomer pred\nskončením štúdia. Dohoda sa musí uzavrieť písomne, inak je neplatná. Zákonník práce v súvislosti s\nobsahovými náležitosťami dohody najmä vyjadrenia druhov nákladov a ich celkovej sumy, ktorú bude\nzamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať v pracovnom pomere\npočas dohodnutej doby vyžaduje, aby zmluvné strany uviedli nielen druhy nákladov, ale aj celkovú sumu,\nktorú bude zamestnanec povinný uhradiť pri nesplnení svojho stabilizačného záväzku. (Barancová, H.\na kol. Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C.H. Beck, 2019, 1225-1226 s.).\n\n32. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že v súvislosti so zvyšovaním kvalifikácie žalovanej, strany\nsporu uzavreli dohodu z 7. septembra 2016, v zmysle ktorej sa žalobkyňa sa zaviazala poskytnúť\nžalovanej pracovné voľno na absolvovanie predpísanej praxe a to na pracoviskách žalobkyne, ako\naj v iných zariadeniach a za poskytnuté dni pracovného voľna sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť\nzamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce.\nUmožnenie predpísanej praxe bolo podmienené prevádzkovými a personálnymi možnosťami žalobkyne\ntak, aby bol zabezpečený plynulý chod jednotlivých oddelení a nepretržité poskytnutie zdravotnej\nstarostlivosti. Žalovaná sa zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u žalobkyne po dobu piatich rokov\npo úspešnom zvýšení kvalifikácie a zmluvné strany prehlásili, že dohodu uzavreli slobodne a vážne\n(body 3, 4, 5, 6, 7 a 12 kvalifikačnej dohody v č. l. 5 až 7). Posúdením obsahu dojednaných zmluvných\npodmienok vyplývajúcich z dohody o zvyšovaní kvalifikácie je nepochybné, že dohoda spĺňa obsahové\nnáležitosti jej vymedzenia v zmysle § 155 ods. 2 Zákonníka práce. Právny úkon je určitý, jeho obsah\nnie je vnútorne rozporný a určitosť obsahu vyplýva z textu dohody. Konkrétne v bodoch 6 a 7 dohody\no zvyšovaní kvalifikácie sa žalovaná zaviazala v prípade nesplnenia tohto záväzku zotrvať u žalobkyne\npo dobu piatich rokov po úspešnom zvýšení kvalifikácie, nahradiť náhradu mzdy vo výške priemerného\nzárobku podľa § 134 Zákonníka práce, ako aj nahradiť celkovú sumu nákladov vynaložených do\ndoby skončenia pracovného pomeru aj v prípade, že by so žalobkyňou rozviazala pracovný pomer ešte\npred získaním predpokladanej kvalifikácie. Len samotné spochybňovanie platnosti dojednanej dohody o\nzvyšovaní kvalifikácie z hľadiska neurčitého vymedzenia výšky celkových nákladov žalovanou nemožno\npovažovať za dôvodné. Zákonník práce v závislosti od toho, či ide o získanie, resp. o zvýšenie kvalifikácie\nzamestnanca alebo prehlbovanie kvalifikácie, považuje proces vzdelávania zamestnancov buď za\nprekážku v práci alebo za výkon práce. Zvyšovanie kvalifikácie je prekážkou na strane zamestnanca,\nneprináleží mu v prípade neplateného pracovného voľna nárok na mzdu, ani na náhradu mzdy, okrem\nprípadov, ak sa zamestnávateľ k tomu nezaviazal (§ 140 ods. 2 Zákonníka práce).\n32.1. Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že celková suma nákladov zamestnávateľa môže byť\nvyjadrená iným než číselným vyjadrením určitej sumy. Stačí, ak je uvedená tak určito, že medzi\nzmluvnými stranami nemôžu vzniknúť pochybnosť o tom, čo chceli ako celkovú sumu v dohode\nvzájomne dohodnúť (R 10/1980). Súčasťou nákladov, ktoré je zamestnanec povinný uhradiť v prípade\nnesplnenia záväzku, je náhrada mzdy, ktorá tvorí spravidla najväčšiu časť celkovo vynaložených\nnákladov zamestnávateľa, povinnosť na úhradu sa vzťahuje aj na študijný príspevok, stravovanie a zľavu\nna cestovnom (R 7/1984).\n32.2. V nadväznosti na uvedené dovolací súd konštatuje, že namietané nesprávne právne posúdenie\nplatnosti dohody o zvyšovaní kvalifikácie nie je dôvodné. Uvedená dohoda je platná, spĺňa zákonom\npožadované obsahové náležitosti, ako aj písomnú formu a jej obsah je určitý.\n33. V súvislosti s ďalšou otázkou týkajúcou sa posúdenia, či išlo o dočasné pridelenie, dovolateľka\nargumentovala tým, že pre Univerzitnú nemocnicu Bratislava vykonávala prácu v čase svojho\npracovného voľna, podľa ich pokynov a bez nároku na odmenu, v takomto prípade by išlo zo strany\nUniverzitnej nemocnice Bratislava o nelegálne zamestnávanie.\n33.1. Zo zmlúv o spolupráci pri výkone odbornej zdravotníckej praxe z 21. septembra 2016 (v\nspise na č. l. 161 až 163), z 10. marca 2017 (v spise na č. l. 165 až 167) a z 21. novembra\n2017 (v spise na č. l. 168 až 170) vyplýva, že žalobkyňa ich uzavrela s Univerzitnou nemocnicou\nBratislava za účelom zabezpečenia vykonania odbornej praxe žalovanej. Podľa bodu II. bod 5\nuvedených zmlúv mala byť odborná prax žalovanej vykonávaná pod dohľadom určených školiteľovprednostov kliniky Univerzitnej nemocnice Bratislava. Podľa bodu IV písm. g) predmetných zmlúv sa\nžalobkyňa zaviazala poskytovať žalovanej mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady; pracovný pomer\nžalovanej a žalobkyne sa počas výkonu odbornej zdravotníckej praxe nemení a účasť na praxi nie\nje dočasným pridelením v zmysle § 58 a nasl. Zákonníka práce. Na základe uvedeného dojednania\nsa odborná prax žalovanej vykonávala. Jej realizáciou nedošlo k zmene pracovného pomeru, len\nžalovaná bola zaradená na špecializačné štúdium, ktorého praktickú časť vykonávala v Univerzitnej\nnemocnici Bratislava formou praktickej výučby. Žalobkyňa v kontexte uvedeného zdôraznila, že\nUniverzitná nemocnica Bratislava uskutočňuje praktickú výučbu v študijnom odbore všeobecné lekárstvo\na zubné lekárstvo, ako aj praktickú výučbu vo viacerých špecializovaných odboroch v zdravotníckom\npovolaní lekár, v certifikovaných pracovných činnostiach v zdravotníckom povolaní lekár, praktickú\nvýučbu vo vysokoškolských študijných odboroch, v špecializačných odboroch a v certifikovaných\npracovných činnostiach v ostatných zdravotníckych povolaniach v zmysle zákona č. 578/2004 Z. z. o\n\nposkytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v\nzdravotníctve v znení neskorších predpisov.\n33.2. Z okolností preskúmavanej veci je nesporné, že vykonaním odbornej praxe žalovanej v\nUniverzitnej nemocnici Bratislava, nedošlo k zmene ani k vzniku individuálneho pracovnoprávneho\nvzťahu medzi žalovanou a Univerzitnou nemocnicou Bratislava. Tvrdenie žalovanej o nelegálnom\nzamestnávaní nemožno považovať za opodstatnené. Žalovaná absolvovala v rámci špecializačného\nštúdia v akreditovanom študijnom programe, v špecializovanom odbore plastická chirurgia pre\nzdravotnícke povolanie lekár odbornú prax, na základe uzavretej zmluvy medzi ňou a LF UK\nBratislava z 10. júla 2012. Po absolvovaní 24 mesiacov ,,spoločného chirurgického kmeňa“ sa\nzamestnala u žalobkyne na základe pracovnej zmluvy z 21. júla 2014 s výkonom práce sekundárneho\n(neatestovaného) lekára, pričom pracovný pomer skončila výpoveďou bez uvedenia dôvodov k 31. máju\n2018. Absolvovanie 9-mesačnej povinnej praxe v rámci 36-mesačného špecializačného štúdia nebolo\nvýkonom praxe lekára, za ktorú by žalovanej patrila mzda; išlo o výkon odbornej zdravotníckej praxe.\nBez uzavretia dohody o dočasnom pridelení v zmysle § 58 Zákonníka práce nemožno výkon odbornej\npraxe žalovanou považovať za výkon práce pre Univerzitnú nemocnicu Bratislava, ani pre žalobkyňu.\nZo zmlúv o spolupráci pri výkone odbornej zdravotníckej praxe však nepochybne vyplývalo, že pracovný\npomer žalovanej a žalobkyne sa počas výkonu odbornej zdravotníckej praxe nemení a účasť na praxi\nnie je dočasným pridelením. V kontexte uvedeného dovolací súd konštatuje, že súdy nižších inštancií\nsprávne ustálili, že výkon odbornej praxe žalovanej v Univerzitnej nemocnici Bratislava nebol výkonom\nzávislej práce pre žalobkyňu, ani dočasným pridelením v zmysle § 58 a nasl. Zákonníka práce.\n34. K tretej vymedzenej otázke, či výkon odbornej praxe môže byť posudzovaný ako pracovné voľno,\ndovolateľka citujúc § 140 ods. 3 Zákonníka práce tvrdila, že fakticky realizovala prácu v Univerzitnej\nnemocnici Bratislava. Upriamila pozornosť dovolacieho súdu na ustanovenie § 72 ods. 2 Nariadenia\nvlády Slovenskej republiky č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania,\nspôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave\ncertifikovaných pracovných činností (ďalej len ,,nariadenie vlády č. 296/2010 Z. z.“) z ktorého vyplýva,\nže špecializačné štúdium sa uskutočňuje v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času a\npozostáva z pracovných činností. Podľa jej názoru, išlo teda o reálny výkon práce, popri ktorom sa\nzískavajú ďalšie praktické skúsenosti, za ktorý jej patrí mzda.\n34.1. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v zhode s právnym záverom súdu prvej\ninštancie vysvetlil rozdiel medzi mzdou a náhradou mzdy (body 15.2 a 15.3). Pokiaľ z listinných\ndôkazov v spore nevyplynulo iné dojednanie medzi stranami sporu ohľadne výkonu odbornej praxe\nžalovanej v Univerzitnej nemocnici Bratislava, nemožno pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku\nvychádzať len zo skutkových tvrdení žalovanej, bez povinnosti splnenia dôkaznej povinnosti t. j. unesenia\ndôkazného bremena (§ 150 CSP). Zo zmluvy o spolupráci pri výkone odbornej zdravotníckej praxe, ani\nz dohody o zvyšovaní kvalifikácie iné dojednania, aké boli ustálené súdmi nižších inštancií nevyplývajú.\nDovolací súd preto nesúhlasí s názorom žalovanej, že za výkon odbornej praxe jej patrí mzda. Napokon\naj z § 72 ods. 2 nariadenia vlády č. 296/2010 Z. z. vyplýva, že špecializačné štúdium sa uskutočňuje\nv rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času, pri kratšom ako ustanovenom týždennom\npracovnom čase sa dĺžka špecializačného štúdia primerane predlžuje. Zdravotná starostlivosť sa musí\nposkytovať v rozsahu najmenej polovice ustanoveného týždenného pracovného času a musí obsahovať\ndostatočný počet teoreticko-praktických hodín, aby sa zabezpečila riadna príprava na samostatné\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti. Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od konštatovania dovolateľky,\nani zákonodarca nepočíta s tým, že špecializačné štúdium zdravotníckeho pracovníka predstavuje\npracovnú činnosť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti neobstojí argument žalovanej, podľa ktorého je\nparadoxné, že činnosť, ktorú vykonávala pre žalobkyňu a ktorá sa započítavala do 36-mesačnej praxe,\nbola výkonom práce a patrila jej za ňu mzda, avšak činnosť - práca v Univerzitnej nemocnici Bratislava\nnie je považovaná za prácu, ale za pracovné voľno, za ktoré žalovanej patrí náhrada mzdy. V tejto\nsúvislosti najvyšší súd uvádza, že žalovaná u svojho zamestnávateľa (žalobkyne) vykonávala popri\nšpecializačnom štúdiu aj činnosti neatestovaného lekára, jej právny vzťah s Univerzitnou nemocnicou\nBratislava bol diametrálne odlišný, kde sa zúčastňovala špecializačného štúdia zdravotníckeho\npracovníka. Práve z tohto dôvodu nemožno považovať za opodstatnený ani argument žalovanej, podľa\nktorého je nespravodlivé, že musí vrátiť „odmenu“ za prácu, ktorú reálne a preukázateľne odpracovala,\n\npretože v čase vykonania praxe nemala nárok na mzdu od svojho zamestnávateľa - žalobkyne, ale „iba“\nnárok na náhradu mzdy podľa § 140 Zákonníka práce. Žalobkyňa nekonala v rozpore so Zákonníkom\npráce a ani s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ak počas výkonu odbornej zdravotníckej\npraxe zamestnanca na pracovisku iného zdravotníckeho zariadenia mu poskytla iba náhradu mzdy\na nie mzdu, keďže v takomto prípade nejde o výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, ako\nbolo dohodnuté v pracovnej zmluve, ale o zvyšovanie kvalifikácie podľa § 155 Zákonníka práce.\nNavyše žalobkyňa si v spore neuplatňovala vyplatenú mzdu za dni, ktoré žalovaná u zamestnávateľa\nodpracovala, ako aj za nadčasy a príslužby, ktoré jej boli zaplatené.\n35. Pre úplnosť a na záver dovolací súd len dodáva, že zmluvne dohodnutá povinnosť zamestnanca\nzotrvať určitú dobu v pracovnom pomere nemá za následok zbavenie sa možnosti zamestnanca\nskončiť pracovný pomer. V takomto prípade je však zamestnanec povinný uhradiť náklady alebo ich\npomernú časť, ktoré vynaložil zamestnávateľ na zvýšenie kvalifikácie. Uvedené platí aj v prípade\nskončenia pracovného pomeru ešte pred samotným skončením štúdia. Pokiaľ súdy nižších inštancií\npri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku vychádzali z právneho záveru, že špecializovanú prax\nžalovanej nie je možné považovať za výkon práce pre žalobkyňu, peňažné plnenie, ktoré jej bolo\nposkytnuté predstavovalo náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce\nv zmysle dohody o zvyšovaní kvalifikácie (m. m. III. ÚS 411/2011).\n36. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd namietané nesprávne právne posúdenie nepovažoval\nza dôvodné, preto dovolanie ako nedôvodné zamietol v súlade s § 448 CSP.\n37. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobkyne vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP, ktorej\npriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu. O výške náhrady\nrozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}