{"guid": "3248b6e1-51f5-4f02-908f-0e92786d21b9:d356cf52-0050-41ee-b09b-74d551b18730", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:6315207897.1", "spisova_znacka": "2Cdo/182/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/182/2021 z 26. 7. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júla 2023, sp. zn. 2Cdo/182/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:6315207897.1", "identifikacne_cislo": "6315207897", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2023-07-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130", "nazov": "§ 130 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "nazov": "§ 134 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d356cf52-0050-41ee-b09b-74d551b18730", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:6315207897.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:6315207897.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:6315207897.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/182/2021\n6315207897\n26. 07. 2023\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2023:6315207897.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ W. (v rozsudku krajského súdu nesprávne\nuvedené V.) R., narodená H., naposledy bytom Q., 2/ A. A., narodená H., F., 3a/ L. R., narodený H., Q., 3b/\nL. R., narodená H., D., 3c/ mal. L. U., narodená H., Q., 4/ T. R., narodený H., M., 5/ L. R., narodený H., N.,\n6/ V. R., narodená H., R. a 7/ mal. B. R., narodená H., F., žalobcovia 1/, 2/, 4/ až 6/ zastúpení advokátkou\nJUDr. Vierou Žembovou, Brezno, Československej armády 5, IČO: 35 646 322, proti žalovaným: 1/ L.\nBoháč, narodený H., Q., 2/ H. B., narodená H., F., 3/ A. B., narodená H., Q., zastúpeným advokátkou\nJUDr. Máriou Stahovcovou, Brezno, ČSA 18, IČO: 42 196 361, o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam,\nvedenom na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 2C/380/2015, o dovolaní žalobcov 1/, 2/, 4/ až 6/ proti\nrozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. mája 2020 sp. zn. 17Co/33/2019, takto\nrozhodol:\nI. Pripúšťa z m e n u účastníka konania tak, že na miesto žalovaných 1/, 2/ a 3/ do konania ako žalovaný\nv s t u p u j e L. W., nar. H., bytom M..\nII. V konaní p o k r a č u j e so žalobcami 2/, 3a/, 3b/, 3c/, 4/, 5/ a 6/.\nIII. Dovolanie o d m i e t a .\nIV. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Okresný súd Brezno (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 07. septembra 2018 č. k.\n2C/380/2015-154 vo výroku I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že nehnuteľnosti\nnachádzajúce sa v k. ú. F., parcely registra „C“ parciel C-KN 2348/1, zastavané plochy a nádvoria o\nvýmere 363 m2, parcela C-KN 2350, zastavané plochy a nádvoria o výmere 109 m2, obe zapísané na\nžalovaných na LV č. XXXX a ďalej parcela registra „C“ C-KN 2349/1, trvalé trávne porasty o výmere 1128\nm2, ktorá vznikla ako časť pôvodnej C-KN parcely 2349/1 zapísanej na LV č. XXXX na žalovaných, podľa\ngeometrického plánu číslo 36639729-356 vyhotoveného zememeračskou kanceláriou SAJ, Židlovo 3,\nBrezno, overeného Okresným úradom Brezno, odbor katastrálny dňa 03. decembra 2013 (ďalej aj ako\n„dotknuté nehnuteľnosti“), patrili ku dňu smrti poručiteľa C. R., narodeného dňa H., zomrelého dňa H.,\nnaposledy bytom Q., do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to žalobkyne 1/ W. R. a jej neb.\nmanžela C. R.. Súd prvej inštancie zároveň vo výroku II. priznal žalovaným voči žalobcom nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že (bod 31. odôvodnenia) „na základe\nvykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa 1/ a jej manžel sa vo vzťahu k pozemku,\nza ktorý zaplatili v roku 1962 U. Q. 1.600 Kčs, nemohli cítiť ako dobromyseľní držitelia. Poukázal\npredovšetkým na žalobcami predloženú poistenku, ktorá osvedčuje len tú skutočnosť, že U. Q. prevzala\nza pozemok vo výmere 1600 m2 sumu 1.600 Kčs. Z poistenky však vyplýva, že táto je platná do\nvybavenia kúpnej zmluvy. Žalobcovia však žiadnu kúpnu zmluvu, ktorá, vychádzajúc z poistenky, mala\nbyť vyhotovená, nepredložili. Tvrdili len, že pozemok bol kúpený na základe neperfektnej kúpnej zmluvy,\n\nčo zrejme sa malo jednať o kúpnu zmluvu uzatvorenú ústne. Súd prvej inštancie však zdôraznil, že\npodľa Stredného občianskeho zákonníka sa k prevodu vlastníctva vyžadovala písomná forma zmluvy\na naviac k prevodu bol potrebný i súhlas bývalého okresného národného výboru. Žalobkyňa 1/ a\njej manžel nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi, keďže museli (mali) vedieť o spôsobe nadobúdania\nvlastníctva k nehnuteľnostiam (písomná forma, súhlas ONV, vklad do pozemkovej knihy), pričom spôsob\nnadobúdania nehnuteľností bol upravený v Občianskom zákonníku jasne a zreteľne. Súd\nzdôraznil, že dobrá viera spočívajúca v presvedčení držiteľa o tom, že je vlastníkom veci, ktorú drží,\nsa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu\ndôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Súd je toho názoru, že len na základe\n„poistenky“ žalobkyňa 1/ a jej manžel nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že\nim pozemok patrí, pretože vzhľadom k všetkým okolnostiam bolo vylúčené ich akékoľvek dobromyseľné\npresvedčenie. Pri normálnej obvyklej opatrnosti, ktorú bolo možné v danom čase očakávať od každého,\nsi museli byť vedomí, že táto listina nie je kúpnou zmluvou, na základe ktorej by mohlo prísť k prechodu\nvlastníctva nehnuteľností a na jej základe nedošlo nikdy ani k uzavretiu kúpnej zmluvy, tak ako sa to v\ntexte poistenky uvádza. V konkrétnej veci tak mohli mať pochybnosti, že užívajú nehnuteľnosti, ktorých\nvlastníctvo nenadobudli. Na základe uvedeného sa tak nemohli v roku 1962 uchopiť oprávnenej držby.\nNaviac súd poukázal na tú skutočnosť, že pozemok mali „kúpiť“ len od U. Q., pričom táto bola jeho\nvlastníčkou len v podiele 1/2. Ďalším spoluvlastníkom bol v 1/2 J. B.. O tomto mali žalobkyňa 1/ a jej\nmanžel vedomosť, keďže to vyplýva z výkazu plôch ku geometrickému plánu č. 244/63-201-920 zo dňa\n25. júla 1963, ktorý dali vyhotoviť žalobkyňa 1/ a jej manžel v spojitosti s plánovanou výstavbou rodinného\ndomu. Aj uvedená skutočnosť tak spochybňuje ich vnútorné psychické presvedčenie o nadobudnutí\nvlastníctva, keď tvrdenú neperfektnú kúpnu zmluvu neuzavreli s oboma spoluvlastníkmi. Na základe\nuvedených skutočností súd dospel k záveru, že nemohlo dôjsť čo aj k domnelému prevodu vlastníctva.“\n3. V bode 33. odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že nepovažoval totiž za sporné, že predmetné\npozemky od roku 1962 užívali žalobkyňa 1/ s manželom a nie žalovaní, resp. ich právni\npredchodcovia, a že s ohľadom na právne posúdenie veci nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie\nvyžiadaním si notárskych zápisníc, na základe ktorých bolo vlastnícke právo zapísané v prospech\nžalovaných, ani výsluchom žalovaných, či žalobcami navrhnutých svedkov, ktorí sa mali vyjadriť\nk dobe trvania držby a jej nerušenosti, lebo vykonanie uvedených dôkazov nemohlo priniesť pre\nžalobcov priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.\nII.\n4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/, 2/, 4/ až 6/ rozsudkom\nzo dňa 20. mája 2020 sp. zn. 17Co/33/2019 (ďalej aj „rozsudok odvolacieho súdu“) vo výroku I. rozsudok\nsúdu prvej inštancie v I. výroku o zamietnutí žaloby potvrdil, vo výroku II. o nároku na náhradu trov\nkonania zmenil tak, že žalobcom 1/ až 7/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/\naž 3/ trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100 % a vo výroku III. uložil žalobcom 1/ až 7/ povinnosť\nspoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ až 3/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do\ntroch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.\n5. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo, že výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie\npovažoval za vecne správny, preto ho potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku\nsúdu prvej inštancie vzťahujúcim sa na tento výrok v časti pojednávajúcej o právnej teórii ohľadne\ninštitútu vydržania, o právnej úprave relevantnej pre posúdenie podmienok vydržania, o chýbajúcej\ndobromyseľnosti ohľadne putatívneho (domnelého) nadobúdacieho titulu pri uchopení držby žalobkyňou\n1/ a jej nebohým manželom a ohľadne toho, že nehnuteľnosti nadobudli od jediného vlastníka a na toto\nodôvodnenie poukázal. Nestotožnil sa len s časťou odôvodnenia vyžadujúcou vedomosť žalobkyne\n1/ a jej neb. manžela o potrebe písomnej formy nadobúdacieho titulu (zmluvy), súhlase ONV a vklade\ndo pozemkovej knihy. Na zdôraznenie správnosti uvedeného výroku uviedol, že z označenia ani obsahu\nlistiny označenej ako „poistenka“ nebolo možné vyvodiť, že sa jedná o nadobúdací titul vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam.\n6. Podľa odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel\nvzhľadom na text poistenky: „Poistenka je platná do vybavenia kúpnopredajnej zmluvy.“, nemohli byť\nobjektívne dobromyseľní, že im pozemok patrí. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. rozsudky NS SR sp.\nzn. 2Cdo/207/2005 zo dňa 01.01.2013, č. k. 4Cdo/287/2006 zo dňa 28.11.2007 a rozsudok Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/984/2006 zo dňa 27.04.2006) však subjektívne presvedčenie nie je\n\nprávne významné pre posúdenie podmienok oprávnenosti držby a vydržania. Z textu poistenky nebolo\nmožné podľa odvolacieho súdu ani vyvodiť, aký bol účel vyplatenia sumy 1.600 Kčs za pozemok pod\nstavbou rodinného domu, či sa jednalo o sumu poistného na poistenie uzavretia budúcej kúpnej zmluvy,\nalebo zálohu na kúpnu cenu, či celú kúpnu cenu. V konaní nebolo preukázané, hoci to odvolatelia svojím\nvýkladom poistenky tvrdia, že suma 1.600 Kčs bola celkovou kúpnou cenou za pozemok.\n7. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že držba pozemku žalobkyňou 1/ a jej neb.\nmanželom v čase jej uchopenia nemohla byť oprávnená, nakoľko s prihliadnutím na text poistenky\nnemohli byť objektívne dobromyseľní, že im pozemok patrí, čo postačuje pre záver o nesplnení\npodmienok vydržania vlastníckeho práva k pozemku (pozemkom). Následné skutočnosti - oplotenie\npozemkov, vydanie stavebného povolenia, povolenia užívať stavbu, nerušenie v držbe až do roku 2004,\nči platenie daní z pozemkov boli preto právne irelevantnými, nanajvýš mohli dokazovať len subjektívne\npresvedčenie žalobkyne 1/ a jej nebohého manžela o tom, že im pozemky patria. Preto boli námietky\nohľadne nevykonania dokazovania listinami o platení daní z pozemkov a výsluchom svedkov ohľadne\nnerušenosti v držbe pre výsledok sporu nepodstatné.\n8. Podporne odvolací súd uviedol, že ak by sa aj žalobkyňa 1/ s jej nebohým manželom domnievali, že\nim pozemky v celosti (1/1) patria, ich dobromyseľnosť sa musela skončiť po oboznámení sa s výkazom\nplôch ku geometrickému plánu č. 244/63-201-920 zo dňa 25. júla 1963, ktorý obstaral neb. manžel\nžalobkyne 1/, čo vyplýva z tvrdenia uvedeného v žalobe, a v ktorom sa ako vlastník nehnuteľností\nneuvádza len U. Q., ale aj J. B., obaja v podieloch 1/2 k celku, žalobkyňa 1/ a jej manžel tak mohli ostať\ndobromyseľní iba v tom, že im pozemky patria v spoluvlastníckom podiele 1/2 k celku.\n9. K tvrdeniu právnej zástupkyne žalobcov 1/, 2/, 4/ až 6/, že bez predloženia listiny oprávňujúcej užívať\npozemky pod stavbou by im nebolo vydané stavebné povolenie, resp. rozhodnutie o povolení užívať\nstavbu, odvolací súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané, či a akú listinu žalobkyňa 1/ a/alebo\njej nebohý manžel predložili ONV za účelom vydania stavebného povolenia, žalobkyňa 1/ sa k tomu\nnevedela vyjadriť s odôvodnením, že tieto záležitosti vybavoval jej neb. manžel. V konaní teda nebolo\npreukázané, že by okrem „poistenky“ existoval iný nadobúdací titul vlastníckeho práva k pozemkom\n(napr. ústna kúpna zmluva), preto sa jednalo len o nepreukázaný dohad právnej zástupkyne a úvahy\nsúdu prvej inštancie o nutnosti vedomosti o písomnej forme kúpnej zmluvy ako podmienky oprávnenosti\ndržby boli nadbytočné. Nie je vylúčené, že ONV bola predložená poistenka, jej posúdením zo strany\nONV na účely stavebného, či kolaudačného konania však súd nebol viazaný.\n10. Odvolací súd ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie v 33. odseku odôvodnenia svojho rozhodnutia\njasne vysvetlil, prečo nevykonal žalobcami požadované dôkazy, preto odvolací súd nevzhliadol ani\nodvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. S poukazom na rozhodnutia najvyššieho a\nústavného súdu odvolací súd konštatoval, že právu na spravodlivý proces zodpovedá len dostatočné\nodôvodnenie toho, z akých dôvodov niektoré z navrhnutých dôkazov súd nevykonal v zmysle § 220\nods. 2 CSP.\n11. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre právne\nposúdenie a rozhodnutie sporu, vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru o nepreukázaní\nsplnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva žalobcami, resp. ich právnymi predchodcami a žalobu\no určenie vlastníckeho práva žalobcov z tohto dôvodu zamietol a podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §\n255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.\nIII.\n12. Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalobcovia 1/, 2/, 4/ až 6/ (ďalej ako „dovolatelia“)\npodľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. c) CSP.\n13. Podľa dovolateľov mal súd posudzovať vec nielen podľa § 134 OZ, ale aj podľa § 129 OZ a §\n130 OZ. Dovolatelia poukázali na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/207/2005, rozhodnutia NS\nSR 44/1966, R 27/1999, R 83/2002 a neskoršiu judikatúru najvyššieho súdu, ktorá v otázke vydržania\na posudzovania oprávnenosti držby vyžadovala od toho, kto môže byť dobromyseľný nadobúdateľ,\npísomnú zmluvu registrovanú príslušným štátnym notárstvom. Pri rozhodovaní v danej veci sa tak\npodľa dovolateľov prvoinštančný súd ako aj súd odvolací priklonili k neskoršej judikatúre NS SR a\n\nabsenciu písomnej kúpnej zmluvy v danom prípade vyhodnotili tak, že pokiaľ táto už následne nebola\nmedzi účastníkmi písomná, nemohli byť žalobkyňa a jej manžel dobromyseľnými užívateľmi spornej\nnehnuteľnosti.\n14. K odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu, týkajúceho sa zistenia žalobkyne 1/ a jej manžela, že\nspoluvlastníkom dotknutého pozemku je nielen U. Q., ale aj J. B., v dôsledku čoho mohlo dôjsť\nk vydržaniu len pozemku v jednej polovici, dovolatelia namietli, že s uvedeným súvisiaci dôkaz\nmal byť hodnotený aj v súvislosti s časom, kedy došlo medzi žalobkyňou l/, jej manželom a U. Q. k\npredaju pozemku. V danom čase ľudia vychádzali z vlastníckych vzťahov k pozemkom predovšetkým\ns ohľadom na skutočnosť, kto tieto reálne obhospodaroval a užíval, ten bol považovaný aj za ich\nvlastníka. V roku 1962 sa vlastnícke vzťahy evidovali len v pozemkových knihách, zápisy boli ťažko\nčitateľné a zrozumiteľné najmä bežnému občanovi, problematická bola aj dostupnosť k nim. V čase\nsocializmu štát mal záujem potláčať súkromné vlastníctvo, zamedziť nakladaniu s pozemkami. Po prijatí\nObčianskeho zákonníka v roku 1964 zamedzil voľnému nakladaniu s pozemkami v podstate úplne. Aj\nsamotné pozemky pod výstavbou rodinných domov, chát, či garáží štát vyvlastňoval a až následne v\nobmedzenej výmere zriaďoval k nim právo osobného užívania. Informačná dostupnosť o pozemkovom\nvlastníctve bola takmer nulová.\n15. Dovolatelia zdôraznili, že zmena Občianskeho zákonníka v roku 1964, ktorá fakticky nepripúšťala\npredaj pozemkov medzi občanmi, najmä takými, ktoré boli evidované ako poľnohospodárska pôda,\nnemôže byť na ich ťarchu. V tomto smere poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nčíslo II. ÚS 484/2015-46 zo dňa 14. novembra 2018, v ktorom ústavný súd vyslovil, že pri poskytovaní\nsúdnej ochrany v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel\nzákladného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. l Ústavy považovať taký výklad § 134\nObčianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť dlhodobý faktický stav nepretržitej\ndržby oprávneným držiteľom so stavom vlastníckym. Výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju\nobmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Ústavný súd SR\nďalej zdôraznil, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba ako podstatnú otázku\nskúmať, či držiteľ mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol.\nZa poctivé nadobudnutie treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi.\nSpravidla je pritom rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol\niné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie a tiež konštatoval, že\ndĺžka uplynutého času držby vyvažuje nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba\ntak môže byť považovaná za oprávnenú.\n16. Dovolatelia taktiež poukázali na názor ústavného súdu, že za ústavne konformný výklad § 130 a\n§ 134 Občianskeho zákonníka nemožno považovať rozhodnutia NS SR vydané okolo roku 2010, v\nktorých bolo vyslovené, že „pokiaľ sa niekto chopí držby nehnuteľností na základe zmluvy o prevode\nnehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti\ndobromyseľný o tom, že mu vec patrí a podľa § 130 ods. l OZ nemôže byť držiteľom oprávneným. Na\nzáklade ústnej zmluvy nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom, aj\nkeď subjektívne je o tom presvedčený, resp. podľa ďalších rozhodnutí, oprávneným držiteľom nemôže\nbyť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991, na základe zmluvy o prevode\nnehnuteľnosti, ktorá nebola písomná a registrovaná štátnym notárstvom.“\n17. Podľa dovolateľov v konaní bola, v zmysle vyššie uvedených záverov ústavného súdu, preukázaná\nskutočnosť, že žalobkyňa l/ a jej nebohý manžel za pozemok riadne zaplatili dohodnutú kúpnu cenu\n- poctivosť nadobudnutia, tiež skutočnosť, že žalobkyňa 1/ spoločne s nebohým manželom splnili aj\nďalšiu podmienku nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka nikým nerušená držba trvajúca viac ako 40 rokov.\n18.\nDovolatelia taktiež poukázali na fakt, že do pozornosti súdu dávali nadobudnutie vlastníckeho práva\nžalovanými, ktorí sporný pozemok nadobudli na základe notárskej zápisnice o vydržaní v roku 2004,\nspísanej výlučne len na základe ich vyhlásenia, že pozemok majú v nepretržitej 10-ročnej držbe, hoci\ntomu tak nebolo, pretože bezprostredne po kúpe si ho oplotili žalobkyňa 1/ s jej nebohým manželom a\nna pozemku si postavili na základe platného stavebného povolenia rodinný dom. Podľa dovolateľov v\n\ndanom prípade išlo o špekulatívne usporiadanie si vlastníctva k spornej parcele s cieľom opätovne od\nžalobcov získať kúpnu cenu, pričom navrhnutými dôkazmi, ktoré súd nevykonal, mohlo byť preukázané\ntvrdenie žalobcov o dobromyseľnosti držby.\n19. V závere dovolania dovolatelia poukázali na doktrínu legitímnych očakávaní, ktorá je osobitnou\nkategóriou právnej istoty vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, vyjadrujúceho ústavnú požiadavku na\nzrozumiteľnosť, predvídateľnosť právnej úpravy, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a právnu\nistotu zakotvenú v čl. 2 ods. 2 CSP.\n20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolatelia navrhli, aby najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu\nzrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a dovolateľom priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nIV.\n21. Vo vyjadrení k dovolaniu žalovaní poukázali na to, že v zmysle judikatúry najvyššieho\nsúdu je ustálený právny názor, že „medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby\nveci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa\nnemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne\nnasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.“ (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/287/2006 zo dňa 28.11.2007).\n22. Podľa dovolateľov nález ústavného súdu nemôže byť všeobecne vykladaný tak, že akékoľvek\ntvrdenie žalobcu bez objektívneho dôkazu sa bude považovať za pravdivé tvrdenie, a to bez riadneho\nskúmania dobromyseľnosti a pravdivosti tvrdení. Pochybnosť oprávnenej držby, absolútna absencia\ndobromyseľnosti, titul vstupu do držby, ktorý objektívne nemohol navodiť presvedčenie u žalobcu, že je\nvlastník, sa nemôže konvalidovať ustanovením § 130 OZ a vyhodnotiť tak, že držba je síce pochybná\nale oprávnená.\n23. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu v zmysle judikátu R 71/2018 nezahŕňa rozhodnutia\nústavného súdu, preto namietaný nález ústavného súdu nie je v tomto prípade aplikovateľným dovolacím\ndôvodom. Odvolací súd nerozhodol reštriktívnym spôsobom, nerešpektujúc podstatu a zmysel vydržania\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Tak okresný ako aj odvolací súd skúmal, či držiteľka mohla byť\nobjektívne presvedčená o tom, že držanú vec nadobudla poctivým spôsobom, v súlade s dobrými\nmravmi.\n24. Rozhodnutie odvolacieho súdu považujú za správne, preto navrhli dovolanie zamietnuť, príp.\nodmietnuť.\nV.\n25. Podľa § 438 ods. 1 CSP na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní\npred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.\n26. Podľa § 80 ods. 1 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod\nalebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na\njeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené\nalebo na koho prešli.\n27. Podľa § 80 ods. 2 CSP súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania\ndošlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto\nžalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.\n28. Podľa § 80 ods. 3 CSP ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.\n29. Podaním zo dňa 27.07.2022 (ďalej ako „návrh“) dovolatelia navrhli, aby podľa § 80 do konania na\nmiesto žalovaných 1/, 2/ a 3/ vstúpil L. W., narodený H., M., do vlastníctva ktorého žalovaní previedli\nnehnuteľnosti, o ktorých prebieha dovolacie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky z LV č. XXXX\nzistil, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností sa stal L. W., narodený H., M..\n30. Dovolatelia 1/, 2, 4/ až 6/ súčasne oznámili, že žalobkyňa 1/, W. R., dňa H. zomrela a najvyššiemu\nsúdu predložili potvrdenie notára JUDr. Štefana Demiana z 27. júla 2022, že ako dedičia po poručiteľke\nW. R. prichádzajú do úvahy žalobcovia 2/, 3a/, 3b/, 3c/, 4/, 5/ a 6/.\n\n31. Najvyšší súd preto postupom podľa § 80 CSP v nadväznosti na § 438 CSP vyhovel návrhu žalobcov\na rozhodol o zmene subjektu na strane žalovaných i žalobcov, keďže bolo preukázané, že po začatí\nkonania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod práv a povinností, o ktorých sa koná.\nVI.\n32. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali včas strany sporu, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), zastúpené v súlade s § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky\ndovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.\n33. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa.\nK dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP\nPodľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nPodľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo\npre seba.\nPodľa § 130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec\nalebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.\nPodľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu\ntroch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.\nPodľa § 872 ods. 6 OZ ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde\nna základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom\nužívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok\nnepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.\n34. Z ustanovenia § 130 OZ vyplýva, že základom nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je\noprávnená držba, t. j. držba odvodená od konkrétneho právneho titulu, napr. od kúpnej zmluvy.\nPodľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\nPodľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,\nktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n35. Podľa dovolateľov odvolací súd nesprávne posúdil právnu otázku dobromyseľnosti žalobkyne 1/\na jej neb. manžela, keď dospel k záveru, že neboli dobromyseľní v tom, že im vec patrí so\nzreteľom na všetky okolnosti, a teda že neboli oprávnenými držiteľmi sporných pozemkov, keď pritom\nvychádzal z rozhodnutí najvyššieho súdu vydaných okolo roku 2010, v ktorých bolo vyslovené, „že pokiaľ\nsa niekto chopí držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola\nuzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu\nvec patrí a podľa § 130 ods. 1 OZ nemôže byť držiteľom oprávneným, a že na základe ústnej zmluvy\nnemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom, aj keď je o tom subjektívne\npresvedčený, resp. podľa ďalších rozhodnutí oprávneným držiteľom nemôže byť ten, kto do jej držby\nvstúpil za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola\npísomná a registrovaná štátnym notárstvom.“\n\n36. Poukázali v tejto súvislosti na to, že podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS\n484/2015-46 zo dňa 14. novembra 2018, tieto rozhodnutia nemožno považovať za také, ktoré obsahujú\nústavne konformný výklad ustanovenia § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka.\n37. Ústavný súd SR sa v dovolaní namietanom náleze sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.\nnovembra 2018 rozsiahlo zaoberal vývojom inštitútu vydržania vlastníckeho práva, keď uviedol:\n„35. Vydržanie, resp. vy-držanie - dlhé držanie, je starý (usucapio), praktický a špecifický spôsob\nnadobúdania vlastníckeho práva. Plynutím času sa tu subjektívne právo neoslabuje, ale naopak,\nnadobúda sa. Účelom vydržania je v prvom rade ochrana jednoznačnosti majetkových právnych\nvzťahov, teda snaha, aby každá relevantná vec mala riadne fixovaného vlastníka. Súdy musia pri\nposudzovaní vnímať vec z perspektívy obidvoch sporných strán, nielen izolovane z pohľadu vzťahu súdu\na držiteľa samotného.\n36. Vydržanie môže byť z ľudského hľadiska veľmi delikátnym inštitútom, pretože sa môže stať, že\nautority v (ne)súlade so zákonom nepriznajú vlastnícke právo držiteľovi, ktorý si vytvoril k spornej\nveci dlhoročný sentiment, pričom často aj okolie spája danú vec s držiteľom. Alebo naopak, nemenej\nproblematické môže byť vydržanie na základe sporných dôkazov proti knihovnému vlastníkovi.\n37. Predmetná vec si vyžaduje dôkladné porozumenie inštitútu vydržania. Vývoj nášho (i) objektívneho\npráva vydržania, (ii) držby a (iii) práva vlastníctva nehnuteľností je veľmi diskontinuitný a táto skutočnosť\nspôsobuje výkladové problémy.\n38. V prvom rade sa v priebehu času menili parametre držby [por. BLAHO, R., Vlastnícke právo a držba\nv československom občianskom práve v rokoch 1950 - 1983 (Historickoprávna štúdia). In: Právny obzor,\n2008, roč. 91, č. 4, s. 267 - 282]. Podľa slovenského, resp. uhorského práva iustus titulus (právny\ndôvod) nebol podmienkou držby na rozdiel od práva českého, resp. rakúskeho. K vydržaniu postačovala\n32 ročná držba bona fides (Kúria, č. 1121/1889). V českých krajinách podľa OZO riadne vydržanie\nprávny titul vyžadovalo, avšak pre mimoriadne vydržanie s požiadavkou dvojnásobnej vydržacej\nlehoty postačovalo faktické dobromyseľné držanie. Mimoriadne vydržanie bolo znovuzavedené aj do\nsúčasného nového českého Občianskeho zákonníka (zákon č. 89/2012 Sb.).\n39. V „strednom“ občianskom zákonníku (1950 - 1964) má pôvod dnešný pojem oprávnenej držby\nviazanej na dobromyseľnosť s ohľadom na všetky okolnosti. V týchto rokoch 1950 - 1964 sa pozemkové\nvlastníctvo prevádzalo len zmluvne bez knihovného zápisu. V súvislosti so združstevňovaním sa podľa\nvšetkého zrušila zásada supe(r)ficies solo cedit.\nObčiansky zákonník z roku 1964 do veľkej novely z roku 1982 vydržanie nepoznal a nepoznal ani držbu.\nDržba sa odvodzovala len výkladom. Aj samotné pozemkové vlastníctvo, resp. presnejšie množina\nvzťahov fyzických osôb, ktorých predmetom bol pozemok, sa delilo jednak na ustupujúce tradičnejšie\nsúkromné vlastníctvo a na právo osobného užívania pozemkov (K uvedenému deleniu por.: „Reflexí\nna nepřekonaný problém s vymezením jednotlivých vlastnických forem pak bylo ustanovení § 490\nodst. 2 OZ. Podle jeho dikce mohli nezastavěné stavební pozemky (v súkromnom vlastníctve, pozn.)\nobčané převádět jen na stát nebo na socialistickou organizaci. Pozadí toho ustanovení souviselo s\nkomunistickou premisou, podle níž jakákoli půda (jakožto výrobní prostředek) nemůže být předmětem\nosobního vlastnictví, resp. může být pouze ve státním či družstevním vlastnictví, případně v soukromém\nvlastnictví. Jelikož v 60. letech začala v důsledku fenoménu chataření a související poptávky po\nstavebních pozemcích narůstat frekvence obchodování se soukromými stavebními pozemky (jelikož\nstát tuto poptávku nebyl schopen uspokojit), mělo uvedené ustanovení těmto obchodním praktikám\nzamezit. Nezastavěné stavební pozemky bylo bez dalšího dovoleno zcizovat pouze mezi příbuznými\nv řadě přímé a mezi sourozenci. Z dikce uvedeného ustanovení nicméně bylo v praxi dovozováno,\nže pokud nelze vůči třetím osobám zcizovat nezastavěné stavební pozemky, pak se připouští převod\nzastavěných stavebních pozemků. Navíc mezi státními notáři, na jejichž registraci smlouvy o převodu\nnemovitosti byly vázány translační účinky, se postupně vyvinula praxe, kdy za zastavěný pozemek se\npovažoval takový, na kterém byla stavba postavená ve výši alespoň jednoho metru nad okolní terén...“\nIn: BĚLOVSKÝ, P., Občanské právo, In: BOBEK, M. - MOLEK, P. - ŠIMÍČEK, V. (eds.) Komunistické\nprávo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví, Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova\nuniverzita, 2009, s. 439. Dostupné na internete: http://www.komunistickepravo.cz).\nOd roku 1982 bolo vydržanie opätovne zavedené, dokonca so spätnými účinkami. Vydržovalo sa do\nvlastníctva štátu, ale s nárokom na získanie práva osobného vlastníctva, ktoré sa po novele zákonom\nč. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a Notársky poriadok, v znení\nneskorších predpisov ex lege transformovalo na právo vlastnícke. Podmienkou prevodu nehnuteľností\nbola v rokoch 1964 - 1992 registrácia štátnym notárstvom s tým, že zápis na vtedajšej geodézii mal\nlen evidenčný charakter. Dobová registrácia bola skôr hmotnoprávnym povoľovaním štátu k prevodu\n\nnež intabuláciou. V roku 1993 bývalé štátne notárstva zanikli. Katastrálne úrady začali rozhodovať o\nintabulácii, a to na rozdiel od tradičného stredoeurópskeho modelu, podľa ktorého sú nehnuteľnosti\nzapisované registrovými súdmi.\n40. Notársky poriadok od prvého dňa svojej účinnosti 01. januára 1993 zaviedol v § 63 inštitút osvedčenia\nvyhlásenia o vydržaní, ktorého účelom je procesne upraviť nesporové vydržanie. Sporové vydržanie sa\nteda presadzuje určovacou žalobou a nesporové vydržanie notárskym osvedčením vyhlásenia.\n41. Na pojem oprávnenej držby, ktorá je podmienkou vydržania sa vyvinuli dva v podstate protichodné\nprávne názory.\nPrvý právny názor akcentuje fakticitu a pocit neškodenia. Tento názor vychádza z definície podľa\ndobového stanoviska najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 51/84 (R 45/86), podľa ktorého „dobrá víra je\npřesvědčení nabyvatele, že nejedná bezprávně, když si např. přisvojuje určitou věc. Jde tedy o psychický\nstav, o vnitřní přesvědčení subjektu, které samo osobě nemůže být předmětem dokazování. Předmětem\ndokazování mohou být skutečnosti vnějšího světa, jejichž prostřednictvím se vnitřní přesvědčení\nprojevuje navenek, tedy okolnosti, z nichž lze dovodit přesvědčení nabyvatele o dobré víře, že mu věc\npatří (§ 132a odst. 1 O. z.). Navrhovatel, který se dovolává ochrany podle ustanovení § 132 O. z. musí\n(mimo jiné) tvrdit okolnosti, z nichž bude vyplývat dobrá víra; její existenci však samu osobě prokazovat\nnebude. V tomto směru má však povinnost dokazovat uvedené okolnosti a snáší v důsledku toho\nnepříznivé následky nesplnění této povinnosti. Okolnostmi, které budou svědčit pro závěr o existenci\ndobré víry, budou zpravidla okolnostmi týkající se právního důvodu nabytí a svědčící o poctivosti\nnabyvatele. Na rozdíl od prokazování vlastnictví nebude třeba, aby prokazoval platný právní důvod\nnabytí, řádný přechod vlastnictví, ale jen okolnosti svědčící o poctivosti nabytí. V tom je základní rozdíl\nmezi ochranou vlastnictví a ochranou držby.“ Z praktického hľadiska možno uviesť, že dobové vzory\nprávnych podaní pre občanov (Handl, V. a kol., Bratislava: Obzor, 1987, s. 146) priamo predpokladali,\nže vydržanie slúži na nápravu formálnych chýb prevodov nehnuteľností.\n42. Na tento právny názor v polovici deväťdesiatych rokov explicitne nadväzuje rozhodnutie, judikát\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/117/94 (R 44/96): «K oprávnenej držbe (pozemkov)\ndošlo... po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej,\nteda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv.\nPlatnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode vlastníctva na základe právneho\núkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne\npoukázal už odvolací súd, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri posudzovaní nadobudnutia\nvlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej veci iba okolnosťou, svedčiacou o\ndobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci. Na rozhodné okolnosti pre vydržanie vlastníctva poukázala\naj konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Obč. zákonníka - zák. č. 509/1991\nZb. konštatovaním, že „Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ\npreukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace\no poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby.“ (Zb.\nrozh. č. 45, zoš. 9 - 10/1986 str. 193). K počiatku oprávnenej držby (k prechodu od počiatočnej\npredchádzajúcej detencie predmetných pozemkov) u nadobúdateľov - ako to vyplýva z výsledkov\nvykonaného dokazovania, došlo podľa názoru dovolacieho súdu najneskôr 17. mája 1953, kedy\ndošlo k prvej platbe. Preto treba považovať za správny právny záver prvostupňového súdu, že už\nv roku 1953 začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota nepretržitej držby, pôvodnou vlastníčkou ničím\nnenarušovanej, ani spochybňovanej, ale ani inými tretími osobami.» Tento právny názor v literatúre\nhájil sudca najvyššieho súdu JUDr. J. Štefanko (Vydržanie ako právny titul nadobudnutia vlastníctva k\nnehnuteľnosti v nesporovom konaní In: Ars Notaria 4/2001, s. 18; Započítanie vydržacej doby pred 01.\njanuárom 1992. In: Ars Notaria 2/1998, s. 24.).\n43. Podľa druhého, konkurenčného právneho názoru sú súčasťou všetkých okolností, na ktoré je\npri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, aj takpovediac kultúrne známe (ako súčasť všeobecného\nrozhľadu) právne podmienky prevodu nehnuteľností. Na základe takýchto kritérií si z objektívneho\nhľadiska dospelý človek nemôže myslieť, že nehnuteľnosť možno previesť ústnym spôsobom, prípadne\nbez účasti úradov, a to ani uprostred sedemdesiatych rokov. Tento názor sa môže zdať paradoxný,\nkontraintuitívny, popierajúci účel vydržania: Aký účel by malo vydržanie, ak by bola uzavretá písomná\nzmluva a následne riadne registrovaná? Avšak aj takéto náročnejšie vydržanie môže prakticky slúžiť\nnapríklad na vydržanie susediacich pozemkov, ktoré sú dobromyseľne užívané ako vlastné, pretože\nsa držiteľ domnieva, že boli tiež prevedené a zavkladované (tzv. putatívny titul vydržania). Takéto\nvydržanie tiež môže hojiť právne vady predchádzajúcich vlastníkov. Taktiež môže nastať situácia, že\nkupujúci splnil všetky svoje povinnosti, splnomocnil advokáta, ktorý nedovŕšil registráciu. Z hľadiska\ndržby tieto požiadavky možno ešte vysvetliť tým, že zmluva a registrácia nie sú podmienkou vydržania,\n\nale podmienkou oprávnenej držby môže byť aj vedomosť o zmluve a registrácii (o titule). Na držiteľa sa\ntu nedívame optikou práva, ale dívame sa očami držiteľa na objektívne právo. Súčasťou skutkovosti fakticity - oprávnenosti držby nie je objektívne právo, resp. predpisy samotné, ale snaha právo dodržať.\nLen ten môže mať dôveru v právo, kto pre tú dôveru niečo vykonal. Na kompenzáciu nárokov vo vzťahu\nk protistrane slúžia iné právne inštitúty. Vydržanie tu chráni držiteľa, ktorý plní rozumné, základné, ale\nnie nadmerné požiadavky práva. Takáto interpretácia podporuje dodržiavanie foriem práva.\n44. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa okolo roku 2010 rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R\n73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010\na sp. zn. 6MCdo/5/2010 priklonil k právnemu názoru, že súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri\ndobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy. Podľa R 73/2015 oprávneným\ndržiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej\nvlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení\ndo 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná\nštátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym\nnotárstvom (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa R 74/2015 oprávneným držiteľom\nnehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže\nbyť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na\nzáklade zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme.\n45. Ústavný súd na úrovni uznesenia o odmietnutí pre zjavnú neopodstatnenosť sp. zn. II. ÚS 432/2014\nnemal výhrady k aktuálnej judikatúre najvyššieho súdu. Daný prípad bol však špecifický, pretože sa\ntýkal vydržania v prospech štátu, kde podľa dobových právnych noriem panovali odlišné pravidlá. Okrem\ntoho v tomto prípade sa posudzovala možnosť nadobudnutia vlastníctva vydržaním bez existencie titulu\ndobromyseľnosti držby.\n46. Z prehľadu vývoja vydržania vyplýva, že najvyšší súd, ako aj literatúra sa prikláňajú k výkladu,\npodľa ktorého možno do podmienok oprávnenej držby zahrnúť aj snahu držiteľa o dodržanie dobových\nzákladných právnych požiadaviek.\n47. Ústavný súd musí uviesť, že hlavnou referenčnou normou je v predmetnej veci hmotnoprávny čl. 20\nods. 1 ústavy. Vlastníctvo vecí je na prvom mieste v rozsahu ochrany čl. 20 ods. 1 ústavy. Ak by ústavný\nsúd zistil, že všeobecné súdy porušili zákon alebo ho vykladali tak, že vlastníctvo vydržanej veci malo\npatriť sťažovateľovi, musel by konštatovať porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy.\n48. Treba ďalej uviesť, že z už označených rozhodnutí najvyššieho súdu (bod 44.) nijako nevyplýva, na\nzáklade akých úvah došlo k pomerne radikálnej zmene judikatúry pri posudzovaní otázky nadobudnutia\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, a to v porovnaní so skoršou judikatúrou (body 41.\na 42.).\n49. Možno konštatovať, že rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu sa nejavia ako sporné. Spornou\nje právna otázka, či bolo možné držbu sťažovateľa, resp. jeho právnych predchodcov považovať za\ndobromyseľnú.\n50. Ústavný súd je toho názoru, že za ústavne konformný treba považovať skorší výklad, ktorého\npodstata vyplýva z veci sp. zn. 3Cdo/117/94.\n51. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu\na zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n52. Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba\nza podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11\nods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad §\n134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav\nnepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom\ndomnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,\nresp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.\n53. V danej veci odvodzuje sťažovateľ dobromyseľnosť držby od ústnej kúpnej zmluvy z roku 1975 a\nod následnej, taktiež ústnej darovacej zmluvy. Vzhľadom na to, že v kritickom čase zákon obligatórne\npredpisoval písomnú formu právnych úkonov týkajúcich sa prevodu nehnuteľností, čo bolo všeobecne\nznáme a dlhodobo súdmi judikované, krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru o nedostatku\ndobromyseľnosti sťažovateľa, ktorý mal vedieť, že vlastnícke právo v skutočnosti nenadobudol pre\nnedodržanie písomnej formy zmlúv o prevode spornej nehnuteľnosti.\n54. Podľa názoru ústavného súdu pri výklade, ktorý si osvojil krajský súd, by nebolo možné považovať\nsťažovateľa za dobromyseľného držiteľa ani vtedy, keby kúpna zmluva z roku 1975 a následná\ndarovacia zmluva boli uzavreté v písomnej podobe. Vyplýva to zo skutočnosti, že zákon v kritickom\n\nčase vyžadoval k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti popri písomnej forme právneho úkonu\nspravidla aj (okrem prípadu prevodu nehnuteľnosti do tzv. socialistického vlastníctva) jej registráciu\nvtedajším štátnym notárstvom. Registrácia mala konštitutívny význam a vlastnícke právo sa nadobúdalo\nmomentom registrácie.\n55. Na základe uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľ by mohol byť dobromyseľným držiteľom\niba za predpokladu, že nehnuteľnosť nadobudol registrovanou písomnou zmluvou, o ktorej by však\nneskôr vyšlo najavo, že je z nejakých zákonných dôvodov neplatná. Ak by sa tak stalo už po uplynutí\n10-ročnej doby držby, potom by sťažovateľ mohol byť považovaný za dobromyseľného držiteľa, ktorý by\ntakto splnil podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním.\n56. Ústavný súd zdôrazňuje, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý\nvo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia\nvlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny,\nnerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný.\n57. Ústavný súd konštatuje, že špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času vyvažujú\nnedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za\noprávnenú. Možno dodať, že napriek tomu, že v predmetnej veci získal sťažovateľ na základe ústnej\nzmluvnej dohody pozemok, ktorý mal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, nie sú prítomné signály\nzneužitia inštitútu vydržania, napr. nedôveryhodné dokumenty či svedectvá.\n58. Ďalej považuje ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade\ndobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec\npoctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.\nZa poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými\nmravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne\nposkytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“\nÚstavný súd teda konštatoval:\n„Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za\npodstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd považovať taký výklad ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje\nzákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý\nje po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom\nvlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom,\nnemôže byť považovaný za ústavne konformný.\nPri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť\npresvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,\nže pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také\nnadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú\nvec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar\nako bezodplatné plnenie.“\n38. Dovolatelia neuviedli konkrétne znenie právnej otázky, od riešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu, a ktorej riešenie považovali za nesprávne právne posúdenie.\n39. Dovolací súd v súlade s judikatúrou ústavného súdu z obsahu dovolania vyabstrahoval právnu\notázku, ktorá má byť podľa dovolateľov dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm.\nc) CSP) takto: „Či oprávnenosť uchopenia sa držby možno na účely § 130 ods. 1 CSP odvodiť len a\nvýlučne z existencie písomnej kúpnej zmluvy, alebo či treba posudzovať všetky okolnosti držby.“\n40. Súd prvej inštancie v danej veci založil svoj záver o potrebe zamietnutia žaloby na tom, že „poistenka“\nnie je kúpnou zmluvou, lebo tá osvedčuje len skutočnosť, že U. Q. prevzala za pozemok vo výmere 1600\nm2 sumu 1.600 Kčs, súčasne z nej však vyplýva, že je platná do vybavenia kúpnej zmluvy - žalobcovia\nvšak žiadnu kúpnu zmluvu, ktorá, vychádzajúc z poistenky, mala byť vyhotovená, nepredložili, len\ntvrdili, že pozemok bol kúpený na základe neperfektnej kúpnej zmluvy. Súd zdôraznil, že dobrá viera\nspočívajúca v presvedčení držiteľa o tom, že je vlastníkom veci, ktorú drží, sa musí vzťahovať aj\nk okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý\nby mohol mať za následok vznik práva. Súd je toho názoru, že len na základe „poistenky“ žalobkyňa\n\n1/ a jej manžel nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že im pozemok patrí,\npretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo vylúčené ich akékoľvek dobromyseľné presvedčenie.\nPokiaľ v tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa 1/ a jej manžel nemohli\nbyť dobromyseľnými držiteľmi, keďže museli (mali) vedieť o spôsobe nadobúdania vlastníctva k\nnehnuteľnostiam (písomná forma, súhlas ONV, vklad do pozemkovej knihy), tento jeho ďalší záver,\no ktorý oprel svoje rozhodnutie, nebol v konečnom dôsledku pre vyriešenie otázky vydržania\nvlastníckeho práva žalobcami rozhodujúci. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie\nčo do vedomosti žalobkyne 1/ a jej manžela o potrebe písomnej formy nadobúdacieho titulu (zmluvy),\nsúhlasu ONV a vkladu do pozemkovej knihy.\nOdvolací súd sa však stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúcim sa na záver\no chýbajúcej dobromyseľnosti ohľadne putatívneho (domnelého) nadobúdacieho titulu pri uchopení\ndržby žalobkyňou 1/ a jej nebohým manželom a ohľadne toho, že nehnuteľnosti nadobudli od jediného\nvlastníka. Mal za to, že z označenia ani obsahu listiny označenej ako „poistenka“ nebolo možné\nvyvodiť, že sa jedná o nadobúdací titul vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Podľa odvolacieho súdu\nsprávne súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel vzhľadom na text poistenky:\n„Poistenka je platná do vybavenia kúpnopredajnej zmluvy.“, nemohli byť objektívne dobromyseľní, že im\npozemok patrí, pričom v zmysle ustálenej judikatúry (napr. rozsudky NS SR sp. zn. 2Cdo/207/2005 zo\ndňa 01.01.2013, 4Cdo/287/2006 zo dňa 28.11.2007 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.\nzn. 22Cdo/984/2006 zo dňa 27.04.2006) však subjektívne presvedčenie nie je právne významné pre\nposúdenie podmienok oprávnenosti držby a vydržania.\nZ textu poistenky nebolo možné podľa odvolacieho súdu ani vyvodiť, aký bol účel vyplatenia sumy 1.600\nKčs za pozemok pod stavbou rodinného domu, či sa jednalo o sumu poistného na poistenie uzavretia\nbudúcej kúpnej zmluvy, alebo zálohu na kúpnu cenu, či celú kúpnu cenu. V konaní nebolo preukázané,\nhoci to odvolatelia svojím výkladom poistenky tvrdia, že suma 1.600 Kčs bola celkovou kúpnou cenou\nza pozemok. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že držba pozemku žalobkyňou 1/\na jej neb. manželom v čase jej uchopenia nemohla byť oprávnená, nakoľko s prihliadnutím na text\npoistenky nemohli byť objektívne dobromyseľní, že im pozemok patrí, čo postačuje pre záver o nesplnení\npodmienok vydržania vlastníckeho práva k pozemku (pozemkom).\n41. V súvislosti s dovolateľmi namietaným rozhodnutím ústavného súdu dovolací súd považuje za\npotrebné poukázať na to, že nález ústavného súdu nespadá pod kategóriu ustálenej judikatúry\ndovolacieho súdu.\n42. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR, či už pred rokom 2010 ako aj po tomto roku jednoznačne\nvyplýva, že základom pre posúdenie, či došlo k vydržaniu vlastníckeho práva, bolo a stále je preukázanie\nprávneho titulu pre vstup do oprávnenej držby veci, v danom prípade preukázanie tvrdenej kúpnej\nzmluvy, preukazovanej „poistenkou“.\n43. Odvolací súd v prejednávanej veci, nadväzujúc na skutkové zistenia súdu prvej inštancie, svoje\nrozhodnutie nezaložil na potrebe existencie písomnej kúpnej zmluvy, ale na tom, že existencia kúpnej\nzmluvy (v písomnej alebo ústnej forme) vôbec nebola preukázaná, teda že nebol preukázaný vstup do\noprávnenej držby sporných nehnuteľností. Zamietavé rozhodnutie odvolacieho súdu teda nezáviselo od\nvyriešenia otázky, či kúpna zmluva musela byť písomná a ani od posúdenia ďalších okolností držby\nnehnuteľností, ale záviselo od negatívneho vyriešenia otázky, či poistenku, vzhľadom na jej obsah,\nmožno považovať za kúpnu zmluvu ako právny titul pre vstup do oprávnenej držby.\n44. Dovolací súd preto dovolanie z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP nepovažoval za prípustné.\nK dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP\n45. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n\n46. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n47. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej došlo\nnesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný\npostup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická,\nvydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra\nprejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (v mimosporových konaniach\nstále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti\nna konaní (tu por. R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017,\n5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je\nmožnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred\nním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou\ntohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej\nrepubliky.\n48. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n49. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva\npatrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces\nje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred\nním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý\nsúdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.\n50. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).\nVšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať\nodpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).\n51. Právo na spravodlivý proces je naplnené aj tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení\nzistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové\na právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich\nsúdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).\n52. K porušeniu tohto práva tak môže dôjsť aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima\nfacie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia\nvykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými\ndôkazmi a z nich urobenými skutkovými zisteniami (porovnaj I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté\nprávne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. že z nich v žiadnej\nmožnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (por. I. ÚS 243/07).\n53. V takýchto prípadoch podstatou dovolacieho prieskumu nie je prehodnocovanie skutkového\nstavu dovolacím súdom, ale kontrola postupu súdov oboch nižších inštancií pri procese jeho zisťovania\na vyhodnocovania. Otázka, či súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady\n(ako napr. zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti,\nvoľného hodnotenia dôkazov), je otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť prezentovaná\ndovolaciemu súdu v podanom dovolaní ako prípustný a dovolený dovolací dôvod podľa ustanovenia\n\n§ 420 písm. f) CSP. Nesprávne zistenie skutkového stavu veci, ak súd aplikuje dôkladne hmotné právo,\nmá vždy vplyv na nesprávne právne posúdenie skutku, a preto takéto chybné rozhodnutie súdu\nsúčasne spočíva aj v nesprávnom právnom posúdení veci (por. I. ÚS 6/2018, 4Cdo/88/2019).\n54. V danom prípade žalobcovia prípustnosť dovolania odvodili z § 420 písm. f) CSP a porušenie práva\nna spravodlivý proces, ktorým malo byť znemožnené uskutočňovať im patriace procesné práva opreli o\ntvrdenie, že súdy prvej inštancie ani odvolací súd nevykonali nimi navrhované dôkazy a neprihliadli na\nďalšie predložené dôkazy, resp. nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, keď mali vec posudzovať\nnielen z hľadiska § 134 OZ, ale aj vo vzťahu k súvisiacim ustanoveniam § 129 a § 130 OZ,\nv zmysle ktorých oprávneným držiteľom je ten, kto s ňou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva\nprávo pre seba, a že ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo\npatrí, je držiteľom oprávneným; pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.\n55. Dovolatelia v podanom dovolaní z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP teda namietali nedostatočne\nzistený skutkový stav veci, majúci svoj základ v nedostatočne vykonanom dokazovaní a jeho následnom\nvyhodnotení za situácie, keď odvolací súd považoval rozsah vykonaného dokazovania za dostatočný,\nv rozsahu potrebnom pre právne posúdenie a rozhodnutie sporu.\n56. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľov o údajnom pochybení odvolacieho súdu v\nprocese dokazovania a jeho vyhodnotenia dovolací súd uvádza, že súdna prax najvyššieho súdu\nje jednotná v názore, podľa ktorého nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP (por. sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017,\n5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej\nrepubliky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS\n465/2017, III. ÚS 40/2020). Za nedôvodnú z hľadiska ustanovenia § 420 písm. f) CSP z\nvyššie uvedených dôvodov dovolací súd považoval dovolaciu námietku, že (zrejme) „poistenku“ mal súd\nvyhodnotiť ako kúpnu zmluvu vzhľadom na špecifiká obdobia, kedy došlo k tvrdenému predaju pozemku\n(rok 1962).\n57. K tvrdeniam dovolateľov treba pripomenúť, že súdy nižších inštancií nie sú povinné vykonať všetky\nnavrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie\nstranám (§ 185 ods. 1 CSP, resp. § 120 ods. 1 OSP). Podstatou inštitútov bremena tvrdenia a dôkazného\nbremena procesnej strany je tvrdiť a preukázať svoj nárok, pričom ale o tom, či ten-ktorý dôkaz je\nrelevantný k posúdeniu podstaty veci, je vecou posúdenia konajúceho súdu a nie strany sporu. Nie\nkaždý dôkaz je spôsobilý zmeniť úvahy súdu smerom k posúdeniu sporu a do dôkaznej núdze sa môže\nprocesná strana dostať, aj keď navrhne viacero dôkazov, ktoré ale nie sú relevantné pre rozhodnutie\nveci. Pokiaľ okresný alebo krajský súd na to, aby ustálili skutkový stav, ktorého zistenie je potrebné\npre samotnú aplikáciu relevantných ustanovení hmotného práva a meritórne rozhodnutie, vykonajú iba\nčasť z navrhnutých dôkazov, konajú v rámci svojich kompetencií; rozsah vykonaného dokazovania nie\nje závislý od vôle sporových strán. V opačnom prípade by okrem iného mohlo dochádzať k rozsiahlym\nprieťahom v konaní, nakoľko by súd nemal oprávnenie odmietnuť ani vykonanie takých dôkazov, ktoré\nk ustáleniu skutkových okolností prejednávanej veci nevedú, dokonca ho maria.\n58. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska\nich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný\nprávnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.\nUplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy\nnesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť\nsama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n59. Dovolací súd súčasne pripomína, že dovolanie v zásade nepredstavuje opravný prostriedok,\nktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd\nv dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, keď v zmysle § 442 CSP je viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať\nrevízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného\ndokazovania.\n\n60. V danom prípade odvolací súd považoval zistený skutkový stav pre potreby rozhodnutia tohto sporu\nza dostatočný. Pokiaľ „poistenku“ vzhľadom na jej obsah vyhodnotil tak, že nie je kúpnou zmluvou, keď\nplatí do vybavenia kúpnej zmluvy, išlo o vyhodnotenie dôkazu, ktoré nie je v rozpore s dokazovaním a mal\nza to, že žalobkyňa 1/ a jej neb. manžel nemohli byť dobromyseľní v držbe vzhľadom na text poistenky,\nteda ak mu súdom prvej inštancie vykonané dôkazy postačovali na rozhodnutie vo veci, a z toho dôvodu\nnezohľadnil dôkazy o následných skutočnostiach (oplotenie pozemkov, vydanie stavebného a\nkolaudačného povolenia) a dokazovanie nedoplnil majúc za to, že ďalšie návrhy, napr. výsluch svedka\nsú nadbytočné a nie sú spôsobilé naštrbiť záver o potrebe zamietnutia žaloby, bolo to plne v súlade s\nkompetenciou súdu so zákonom, a nejaví sa ako nelogické alebo nezrozumiteľné.\n61. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v\nrozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia\nzaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo\nodmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na\nspravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n62. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení\nv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nslobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný,\nt. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne\nmusí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v\nrozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú\n(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.\nÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n63. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany\nsporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej\nsa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)\nodníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia\nprípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.\n64. Aj odvolací súd sa z hľadiska požiadavky úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia\nrozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí\nbyť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným\ndokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu\nmôžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu\nkonania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu\nvychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený\nskutkový stav.\n65. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca\nspätosť rozsudku odvolacieho súdu s prvoinštančným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)\njednotu. Odvolací súd sa môže podľa § 387 ods. 2 CSP (tak ako v danom prípade) v odôvodnení svojho\nrozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\n\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ak sa v celom rozsahu\nstotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Ak sa odvolací súd stotožní s odôvodnením\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré nemá náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods.\n2 CSP a uvedený nedostatok sám neodstráni, jeho rozhodnutie je potom nepreskúmateľné a takýmto\narbitrárnym rozhodnutím znemožňuje strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva,\npretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nopravných prostriedkov, a tým porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces. V danom prípade však\ndovolací súd také procesné pochybenie odvolacieho súdu nezistil.\n66. Pokiaľ dovolatelia namietali, že súd mal v danom prípade posudzovať vec nielen podľa ustanovenia\n§ 134 Občianskeho zákonníka, ale aj podľa jeho ustanovení § 129 a § 130, z odôvodnenia rozsudku\nsúdu prvej inštancie (bod 31. odôvodnenia) dostatočne zrozumiteľne a jasne vyplýva, že na základe\n„poistenky“ a neexistencie písomnej kúpnej zmluvy dospel k záveru o nedostatku základu pre to,\naby žalobkyňa 1/ a jej neb. manžel vôbec mohli nadobudnúť presvedčenie (byť dobromyseľní)\no tom, že im pozemok patrí, a preto sa nemohli uchopiť v roku 1962 oprávnenej držby. Pokiaľ tvrdili,\nže pozemok o výmere 1600 m2 kúpili za 1.600 Kčs na základe neperfektnej, zrejme ústnej kúpnej\nzmluvy (ktorá nebola preukázaná), súd prvej inštancie zdôraznil, že museli (mali) vedieť o spôsobe\nnadobúdania vlastníctva k nehnuteľnostiam, keď podľa tzv. „Stredného občianskeho zákonníka“ sa\nk prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti vyžadovala písomná zmluva i súhlas okresného národného výboru\na vklad do pozemkovej knihy. Nemohli byť preto v dobrej viere, že sporné nehnuteľnosti patria do ich\nbezpodielového spoluvlastníctva a mohli mať pochybnosti, že nehnuteľnosti ktoré užívajú, nenadobudli.\n67. Z uvedeného vyplýva, že hoci súd prvej inštancie necitoval ustanovenia § 129 a § 130 OZ, pri\nposudzovaní veci ich aplikoval. Odvolací súd odôvodnenie záveru o nedostatku základu pre dobrú vieru\nžalobkyne 1/ a jej neb. manžela, že im pozemky patria, oprel o záver, že z „poistenky“ vzhľadom na\njej obsah (text) nemožno vyvodiť, že sa jedná a kúpnu zmluvu alebo iný nadobúdací titul vlastníckeho\npráva či už podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase uchopenia držby, v jej priebehu, resp. podľa\nsúčasnej úpravy, resp. nemožno vyvodiť, aký bol účel vyplatenia sumy 1.600 Kčs, teda či išlo o sumu\npoistného na poistenie si uzavretia budúcej kúpnej zmluvy, alebo išlo o zálohu na kúpnu cenu, či celú\nkúpnu cenu za pozemok.\n68. Ak teda aj odvolací súd na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania dospel k záveru, že\nz okolností prípadu nemožno vyvodiť, že kúpna zmluva bola (čo i len ústne) uzavretá a poistenku\nvzhľadom na jej obsah nepovažoval za právny titul, na základe ktorého by vôbec mohlo dôjsť k vstupu\ndo oprávnenej držby, resp. ak vzhľadom na výkaz plôch ku geometrickému plánu zo dňa 25. júla\n1963 a vedomosť o druhom spoluvlastníkovi „kupovanej“ nehnuteľnosti nemohli byť žalobkyňa 1/ a\njej manžel dobromyseľní, potom nevykonanie ďalších navrhovaných dôkazov a nezohľadnenie dôkazov\nna preukázanie trvania nerušenej držby ako nadbytočných nemožno považovať za nesprávny procesný\npostup (a takej intenzity), ktorého následkom by bolo porušenie práva na spravodlivý súdny proces.\n69. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa názoru dovolacieho súdu dostatočne\nzrozumiteľné, z akých dôvodov považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Dovolací\nsúd aj v časti namietaného nevykonania dostatočného dokazovania pri aplikácii relevantných\nustanovení Občianskeho zákonníka vyhodnotil dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP ako\nneprípustné.\n70. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie v celosti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm.\nc) CSP.\n71. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade so zásadou\núspešnosti a žalovanému priznal nárok na náhradu trov tohto konania v plnom rozsahu (§ 453 ods.\n1 CSP). O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto\nrozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n72. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}