{"guid": "ab17029c-f3a6-4e62-93ea-555c6d02d8bb:90fe0501-657c-4391-970f-40ee9a9103ab", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:6119333628.1", "spisova_znacka": "1Obdo/48/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/48/2022 z 18. 9. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. septembra 2023, sp. zn. 1Obdo/48/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:6119333628.1", "identifikacne_cislo": "6119333628", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Sivák", "sudca_id": 292, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-sivak-292", "datum_vydania": "2023-09-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-435", "nazov": "§ 435 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-435", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-435"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-435", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/90fe0501-657c-4391-970f-40ee9a9103ab", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:6119333628.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:6119333628.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:6119333628.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Obdo/48/2022\n6119333628\n18. 09. 2023\nJUDr. Jana Hullová\nECLI:SK:NSSR:2023:6119333628.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a\nčleniek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne obchodnej\nspoločnosti IMBIZ s. r. o., Spišská Nová Ves, Mlynská 39, IČO: 36 176 516, zastúpenej advokátkou\nJUDr. Miroslavou Slovinskou, Spišská Nová Ves, Štefánikovo námestie 13, proti žalovanej obchodnej\nspoločnosti AQUARAMA SLOVAKIA, s. r. o., Lučenec, Fiľakovská cesta 288, IČO: 36 033 294,\nzastúpenej advokátkou JUDr. Renátou Endrődyovou, Lučenec, Ulica Dr. Herza 26, o zaplatenie 15\n360 eur s príslušenstvom, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n41Cob/58/2021-453 z 19. januára 2022, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.\nII. Žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „súd prvej inštancie“) prvou výrokovou vetou rozsudku č. k.\n13Cb/79/2019-371 z 3. júna 2021 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanej\nzaplatenia 15 360 eur s príslušenstvom titulom plnení z Nájomnej zmluvy o nájme pozemkov, ktorú\nuzavreli žalobkyňa a právna predchodkyňa žalovanej dňa 24. októbra 2018 (ďalej aj „nájomná zmluva“\nalebo „zmluva“). Druhou výrokovou vetou súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť nahradiť\nžalovanej trovy konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie takto rozhodol na základe posúdenia\nnájomnej zmluvy ako relatívne neplatného právneho úkonu podľa § 49a Občianskeho zákonníka v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „OZ“), z ktorého stranám nevznikli žiadne práva ani povinnosti. Dospel k\nzáveru, že žalovaná obchodná spoločnosť sa dovolala relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu,\nže pri jej uzatváraní konala v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre uskutočnenie tohto\nprávneho úkonu rozhodujúca a o ktorom strana žalobkyne vedela. O trovách konania rozhodol podľa §\n255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „CSP“).\n2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k.\n41Cob/58/2021-453 z 19. januára 2022 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil\na žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nOdvolací súd konštatoval nedôvodnosť podaného odvolania, keď základnou odvolacou námietkou bolo\ntvrdenie žalobkyne o nemožnosti aplikácie § 49a OZ v danej veci s tým, že z výsledkov vykonaného\ndokazovania nemožno dospieť k záveru o relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy a tiež tvrdenie, že omyl\nžalovanej nemožno kvalifikovať ako právne významný, majúci za následok platné dovolanie sa relatívnej\nneplatnosti právneho úkonu. Pokiaľ žalobkyňa namietala aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého\nrozsudku, odvolací súd sa s touto námietkou rovnako nestotožnil, konštatujúc, že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie zodpovedá požiadavkám, ktoré judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS\nSR“) kladie na odôvodnenie rozhodnutia. Zdôraznil, že súd prvej inštancie k svojim záverom dospel na\n\nzáklade riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu veci, pričom svoje\nrozhodnutie riadne odôvodnil, keď uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za podstatné pre právny\nzáver o relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy, z ktorého dôvodu žalobu zamietol. Podrobne pritom\nopísal, akými úvahami sa riadil pri posudzovaní (ne)platnosti predmetnej nájomnej zmluvy, pričom sa\ndetailne zaoberal okolnosťami, za ktorých došlo k jej podpisu, ako aj vedomosťou žalovanej o tom,\nže v areáli OS Madaras malo dôjsť k realizácii zamýšľaného (konkurenčného) projektu autoumyvárne.\nV konaní bola preukázaná vedomosť žalovanej, že autoumyváreň prejde revitalizáciou, spornou\nvšak zostala otázka, o akom rozsahu revitalizácie mala žalovaná vedomosť. Súd prvej inštancie po\nvykonanom dokazovaní o. i. výsluchom svedkov dospel k správnemu záveru, že žalovaná nemala\nvedomosť o rozšírení predmetnej automyvárne na 5 boxov, ktorú skutočnosť považovala za podstatnú\nz hľadiska rozhodovacieho procesu pri uzatváraní nájomnej zmluvy.\n3. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že len podstatný alebo vyvolaný omyl má za následok neplatnosť\nprávneho úkonu. O podstatný omyl ide vtedy, ak sa týka rozhodujúcej okolnosti, pričom nemusí ísť\no podstatnú náležitosť zmluvy, ale môže ísť aj o inú náležitosť, avšak takú, bez ktorej by sa zmluva\nneuskutočnila a druhá strana o ňom aspoň musela vedieť. Vyvolaný omyl sa môže týkať akejkoľvek\nnáležitosti zmluvy, nie len rozhodujúcej. Z nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a právnou\npredchodkyňou žalovanej odvolací súd zistil, že účelom nájmu bol záväzok nájomcu vybudovať na\npredmete nájmu za podmienok dohodnutých v zmluve na vlastné náklady stavbu samoobslužnej\nbezdotykovej autoumyvárne s minimálnym počtom 5 boxov, z ktorých jeden bude portálový a po\nvybudovaní autoumyvárne túto na vlastné náklady nepretržite prevádzkovať po dobu uvedenú v\nčl. IV. zmluvy, ako aj prípojky všetkých potrebných inžinierskych sietí a spevnené plochy (odstavné,\nparkovacie, komunikačné a pod.). Doba nájmu bola dohodnutá na 10 rokov odo dňa platnosti zmluvy.\nŽalovaná už v odpore proti platobnému rozkazu uviedla, že mala v úmysle vybudovať na prenajatom\npozemku samoobslužnú bezdotykovú autoumyváreň pozostávajúcu z 5 boxov a túto ďalej prevádzkovať\npo dobu uvedenú v nájomnej zmluve, pričom žalobkyni bol tento zámer známy a napriek tomu po\nuzavrení nájomnej zmluvy deklarovala svoj zámer realizovať v tom istom areáli konkurenčný projekt.\nŽalovaná mala za to, že ide o skutočnosť tak závažného významu, že keby mala o tomto zámere\nžalobkyne vedomosť pred uzavretím nájomnej zmluvy, nebola by k jej uzavretiu pristúpila. Žalovaná\nk odporu pripojila list z 21. februára 2019 adresovaný žalobkyni, v ktorom jej oznámila, že bola\nuvedená do omylu vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jej rozhodnutie nájomnú\nzmluvu uzavrieť, keď z jej strany bol jasne deklarovaný záujem na prenajatých pozemkoch vybudovať\nsamoobslužnú autoumyváreň, čo je uvedené aj v nájomnej zmluve s tým, že po uzavretí nájomnej\nzmluvy na základe skutočností, ktoré jej boli oznámené žalobkyňou, bola nútená konštatovať, že bola\nuvedená do omylu. Žalovaná poukázala na to, že v januári 2019 jej žalobkyňa zaslala návrh Dodatku\nč. 1 k nájomnej zmluve, v ktorom deklaruje realizáciu konkurenčného projektu v tom istom areáli, kde\nsa nachádzajú pozemky, ktoré sú predmetom nájomnej zmluvy. Žalovaná mala za to, že sa jedná o\nskutočnosť tak závažného významu, že keby vedela o zámere žalobkyne realizovať v danom území\nkonkurenčný projekt, nebola by k uzavretiu nájomnej zmluvy pristúpila. S poukazom na uvedené mala\nžalovaná za to, že nájomná zmluva z 24. októbra 2018 je absolútne neplatným právnym úkonom a\nžalobkyni oznámila, že pozastavila plnenie záväzkov z nej.\n4. Odvolací súd ďalej zistil, že v spise sa nachádza nepodpísaný Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve,\nv ktorom je v bode 2 uvedené, že prenajímateľ prehlasuje a nájomca berie na vedomie, že v areáli\nOC Madaras môže byť revitalizovaný konkurenčný projekt k projektu nájomcu, a to autoumyváreň, o\nktorej bol nájomca vopred informovaný. Podľa bodu 3 zmluvné strany berú na vedomie, že konkurenčná\nautoumyváreň bude revitalizovaná v rozsahu maximálne 5 umývacích boxov. Predmetný dodatok právna\npredchodkyňa žalovanej nepodpísala. Žalovaná nespochybňovala, že ju žalobkyňa pred uzavretím\nnájomnej zmluvy informovala o tom, že v areáli OC Madaras sa už nachádza prevádzka autoumyvárne,\nktorú aj skutočne videla s tým, že táto existujúca autoumyváreň pozostávala z 2 boxov a mala úplne iný\nkoncept ako majú autoumyvárne žalovanej a ako sama uviedla, z hľadiska konkurencie nepredstavovala\npre žalovanú vážny problém s tým, že v čase uzatvárania nájomnej zmluvy žalobkyňa informovala\nžalovanú, že pri existujúcej autoumyvárni bude ešte postavená čerpacia stanica PHM, avšak o tom, že\nby tam mali pribudnúť nové boxy autoumyvárne, ju neinformovala. O komunikácii žalobkyne a žalovanej\nohľadne navýšenia boxov svedčí aj pripojená e-mailová komunikácia, podľa ktorej sa strany sporu\n„bavili“, že pán Q. je dohodnutý na 4 boxoch, čo je oproti súčasným trom miestam naviac o jedno\nmiesto s tým, že je ochotný podpísať konkurenčnú doložku, že v budúcnosti to nebude viac. Zároveň\npotvrdil, že je to nepríjemná situácia, navýšenie o jednu pozíciu môže znamenať zníženie o jednu\n\npozíciu u nás od začiatku sme deklarovali, že tieto 2 boxy dnu + 1 von to nie je problém pre nás ...?\nOdvolací súd považoval za nepochybné, že žalovaná o stave existujúcej autoumyvárne 2 boxy + 1\na revitalizácii v tomto rozsahu vedela (táto skutočnosť vyplýva aj z komunikácie žalobkyne a právnej\npredchodkyne žalovanej), pričom e-mailovou komunikáciou bolo v konaní preukázané, že po uzavretí\nnájomnej zmluvy žalobkyňa informovala právnu predchodkyňu žalovanej, že v areáli OC Madaras sa\nplánuje realizácia konkurenčného projektu so zámerom zrealizovať 4 boxy pre autoumyváreň. Odvolací\nsúd aj z predloženého nepodpísaného Dodatku č. 1 zistil, že žalobkyňa v ňom dokonca uviedla realizáciu\nkonkurenčnej autoumyvárne, ktorá bude v revitalizovanom rozsahu maximálne 5 umývacích boxov,\nz čoho nepochybne vyplýva, že žalovaná nebola v čase uzatvárania nájomnej zmluvy informovaná\no zámere žalobkyne realizovať v areáli konkurenčný projekt v takomto rozsahu. Keďže o uvedenom\nzámere sa žalovaná, resp. jej právna predchodkyňa dozvedela až po uzavretí nájomnej zmluvy, jedná sa\no podstatnú informáciu z hľadiska rozhodovacieho procesu. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne,\nkeď považoval nájomnú zmluvu za relatívne neplatný právny úkon a z tohto dôvodu žalobu zamietol.\n5. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že námietky žalobkyne uvedené v odvolaní nie sú\ndôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom\nrozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené. Keďže súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými\naspektami zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil, odvolací súd napadnutý\nrozsudok podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania\nrozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení v § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá\nbola v odvolacom konaní úspešná, priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v\nrozsahu 100% s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).\n6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) v zákonom stanovenej\nlehote dovolanie s návrhom, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „NS\nSR“) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil, a to prípadne aj spolu s rozsudkom súdu prvej\ninštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP\na súčasne aj z § 421 ods. 1 písm. a) CSP tvrdiac, že v konaní odvolacieho súdu došlo k vade uvedenej\nv § 420 písm. f) CSP a zároveň napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci,\nktorým sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (uznesenie z 29.\napríla 2010 sp. zn. 3Cdo/113/2008).\n7. Podľa názoru dovolateľky sú rozsudky súdov oboch inštancií nepreskúmateľné pre nedostatok\nodôvodnenia (§ 220 ods. 2 CSP), čo považuje za porušenie svojho práva na spravodlivý proces podľa čl.\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolaciemu súdu konkrétne vytýkala, že sa podľa § 387 ods. 2 CSP\nv celom rozsahu stotožnil s odôvodením rozsudku súdu prvej inštancie, pričom nijako nereagoval na\nňou riadne vznesenú námietku spočívajúcu v tom, že zo strany žalovanej došlo minimálne k zanedbaniu\nobvyklej miery opatrnosti, čo podľa ustálenej judikatúry (uznesenie NS SR z 29. apríla 2010 sp. zn.\n3Cdo/113/2018) má za následok nemožnosť úspešne sa dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu\npodľa § 49a OZ. Zdôraznila, že v podanom odvolaní poukázala na obsah výpovede konateľa žalovanej\npána Q. K., ktorý na pojednávaní dňa 9. januára 2020 uviedol: Niekedy v mesiacoch október alebo\nnovember 2018, nie som si istý, musel by som pozrieť, ma kontaktoval môj partner z firmy Oliva, čo je\nfirma, ktorá stavia benzínové čerpacie stanice a parkoviská supermarketov s tým, že podpisujú zmluvu\ns firmou IMBIZ a ešte aj za účasti firmy Nerta - čo je firma ako naša firma s tým istým predmetom\npodnikania autoumyvárok - povedali mi, že urobia päť boxov a dve automatické stanice a ešte aj čerpaciu\nstanicu. Keďže nájomná zmluva bola uzavretá 24. októbra 2018, je podľa názoru dovolateľky zrejmé, že\nodvolací súd sa mal zaoberať vedomosťou žalovanej o existencii a rekonštrukcii jestvujúcej umyvárne\nv objekte pred podpisom nájomnej zmluvy, resp. obsahom výpovede konateľa žalovanej, pričom tak\nneurobil. Otázka aplikácie § 49a OZ je v predmetnej veci kľúčová, keďže žaloba bola zamietnutá pre\nrelatívnu neplatnosť právneho úkonu (nájomnej zmluvy), na základe ktorého bol uplatnený žalovaný\nnárok. Ani jeden zo súdov zúčastnených na rozhodovaní sa bližšie nevenoval (ne)splneniu podmienky\nobvyklej miery opatrnosti žalovanej, a teda posúdeniu, či sa jednalo o omyl ospravedlniteľný alebo\nneospravedlniteľný. Nesprávny procesný postup dovolateľka vytýkala aj súdu prvej inštancie, ktorý\nsa nijakým spôsobom nevyjadril k ňou vznesenej námietke proti výsluchu svedka pána S. S. dňa 4.\nmája 2020. Menovaný svedok pred svojou svedeckou výpoveďou predložil písomné vyjadrenie k sporu,\ndatované rovnaký deň ako bol deň pojednávania. Žalobkyňa v súvislosti s tým namietala, že svedok pred\n\nsvojou výpoveďou písomne reagoval na sporné otázky prejednávanej veci, z čoho je podľa jej názoru\nzrejmé, že bol s najväčšou pravdepodobnosťou oboznámený s obsahom spisu, čo je pri zachovaní jeho\nprocesného postavenia svedka neprijateľné. Žalobkyňa preto navrhovala, aby súd predmetnú svedeckú\nvýpoveď vyhodnotil ako nedôveryhodnú a účelovú a z týchto dôvodov na ňu neprihliadal. Súd prvej\ninštancie ani odvolací súd sa uvedenou námietkou nezaoberali a na svedeckú výpoveď menovaného\nsvedka odkazovali ako na dôkaz, svedčiaci v prospech žalovanou tvrdeného omylu, ktorý viedol k\nrelatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy, a tým aj k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu.\n8. Nesprávne právne posúdenie veci videla dovolateľka v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 49a\nOZ a následnom nesprávnom posúdení nájomnej zmluvy ako (relatívne) neplatnej. Podľa jej názoru\nodvolací súd svoje právne posúdenie veci zúžil len na poukázanie na argumentáciu žalovanej, pričom v\nbodoch 37 až 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa nijakým spôsobom nezaoberal argumentáciou\nžalobkyne (uvedenou v odvolaní) o zanedbaní obvyklej miery opatrnosti zo strany žalovanej a o možnosti\nkonateľa žalovanej zistiť rozhodujúce okolnosti, ktoré mali žalovanú viesť k podpísaniu nájomnej zmluvy.\nŽalovaná pritom uvedenú argumentáciu použila len ako prostriedok procesnej obrany v konaní, avšak\nuvedeným neargumentovala po podpise nájomnej zmluvy, a to ani v dobe, v ktorej (podľa vlastného\nvyhlásenia) už vedela o rekonštrukcii ďalšej umyvárne v rozsahu 5 boxov. Žalovaná nielen že na uvedené\nnepoukazovala, ale sa správala ako riadny zmluvný partner, keď platila zmluvné nájomné a pokračovala\nv negociačných procesoch so žalobkyňou ohľadne tzv. inžinieringu. Z výpovede konateľa žalovanej pána\nQ. K. na pojednávaní dňa 9. januára 2020 podľa názoru dovolateľky nepochybne vyplýva, že žalovaná\nmala k dispozícii všetky možné a objektívne informácie, s ktorými by, ak by postupovala s obvyklou\nmierou opatrnosti, mohla domnelému omylu predísť. Žalovaná si nielen že vedela zabezpečiť všetky\ninformácie, s ktorými by dokázala racionálne vyhodnotiť úmysel uzatvoriť predmetnú nájomnú zmluvu,\nale z vykonaného dokazovania je zrejmé, že o údajnom omyle aj vedela. Medzi stranami nebolo sporné,\nže žalobkyňa neskrývala existenciu ďalšej umyvárne, keďže túto sama ukázala žalovanej a rovnako\ntak ju oboznámila s možnosťou jej rekonštrukcie. Sám konateľ žalovanej uviedol, že ho kontaktoval\njeho partner z firmy Oliva, ktorý mu povedal, že idú so žalobkyňou uzavrieť zmluvu spolu s ďalšou\nspoločnosťou Nerta, ktorú konateľ žalovanej označil ako spoločnosť s rovnakým predmetom podnikania\nako má žalovaná. Pri splnení zákonnej podmienky potrebnej miery opatrnosti mala žalovaná všetky\nmožnosti na iniciatívne oboznámenie sa so situáciou v danej lokalite a následné rozhodnutie, či do\nzmluvy so žalobkyňou „pôjde“ alebo nie. Z vyššie uvedeného - podľa názoru dovolateľky - vyplýva\nnemožnosť aplikácie § 49a OZ v prejednávanej veci, a to práve pre preukázané zanedbanie obvyklej\nmiery opatrnosti zo strany žalovanej.\n9. V ďalšej časti dovolania žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s napadnutými rozsudkami. Namietala, že\nžalovanú nikdy neuviedla do omylu, pretože táto od začiatku vedela o konkurenčnom objekte, ako\naj o možnostiach jeho revitalizácie. Žalobkyňa vždy priamo a otvorene komunikovala so žalovanou o\nvšetkých skutočnostiach týkajúcich sa tzv. konkurencie, pričom reakcia žalovanej pred aj po podpise\nnájomnej zmluvy bola taká, že vzhľadom na ich používanú technológiu a možnosť umývania nákladných\nmotorových vozidiel, ďalší projekt v tom istom areáli pre nich nemôže predstavovať konkurenciu.\nNemožno súhlasiť ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že žalobkyňa zamlčala podstatné skutočnosti,\na to projekt konkurenčnej umyvárne a jej rekonštrukcie. Dôkazom toho, že žalobkyňa bola vždy\nmaximálne súčinná vo vzťahu k žalovanej, je jej vôľa na základe požiadavky žalovanej negociovať\ndodatok k nájomnej zmluve. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na e-mailovú komunikáciu, ktorá\nbola predložená počas dokazovania na súde prvej inštancie, podľa ktorej pán Roberto je dohodnutý na\n4 boxoch, čo je oproti súčasným trom miestam naviac o jedno miesto s tým, že je ochotný podpísať\nkonkurenčnú doložku, že v budúcnosti to nebude viac. Z citovanej mailovej komunikácie je podľa názoru\nžalobkyne možné dospieť k záveru, že v prípade, ak by konkurenčná umyváreň mala 5 boxov, spôsobuje\nto dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu, avšak 4 boxy by žalovanej nevadili. Uvedený záver,\npodľa ktorého sú 4 boxy pre žalovanú „v poriadku“, ale prípadných 5 boxov už zakladá omyl a dovolanie\nsa relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy, žalobkyňa v konaní opakovane namietala, avšak žiadny\nzo súdov sa predmetnou námietkou, a teda mierou proporcionality medzi akceptovanými 4 boxami a\nhypotetickými 5 boxmi z pohľadu aplikácie § 49a OZ nezaoberal, v čom žalovaná rovnako vidí zásah\ndo jej práva na spravodlivý proces. Postoj a systém vedenia obrany žalovanej označila žalobkyňa za\ntendenčný, s cieľom vyhnúť sa plneniu povinností z riadne uzavretej nájomnej zmluvy. Poukázala na\nkonanie žalovanej, ktorá od podpisu nájomnej zmluvy až po vynesenie napadnutého rozsudku „skúšala“\nvšetky možné dôvody neplatnosti predmetnej zmluvy, avšak akosi opomenula fakt, že sa spoločne so\nžalobkyňou aktívne zúčastňovala na negociovaní jej obsahu. Žalobkyňa považuje za nespravodlivé, aby\n\nžalovaná „profitovala“ z § 49a OZ, ktorý sa má aplikovať vo veľmi ojedinelých prípadoch, a to za vysokej\nmiery zachovania princípu spravodlivosti voči obom zmluvným stranám. Ak by aj súd prvej inštancie\ndospel k záveru, že žalovaná bola uvedená do omylu, nie je možné tento omyl - vzhľadom na vykonané\ndokazovanie - kvalifikovať ako právne významný, majúci za následok platné dovolanie sa relatívnej\nneplatnosti právneho úkonu. Žalobkyňa v tejto súvislosti zdôraznila obchodnoprávny charakter vzťahu\nmedzi sporovými stranami ako podnikateľskými subjektami pri ich podnikateľskej činnosti. Bolo preto\npovinnosťou žalovanej postupovať s obvyklou mierou opatrnosti, pričom na to mala všetky dostupné\nmožnosti, keďže spoločností s rovnakým predmetom podnikania je na Slovensku málo. Navyše sama\nžalovaná potvrdila, že jej partnerom je spoločnosť Oliva. Vzhľadom na uvedené nie je možné dospieť\nk záveru, že žalovaná vyvinula aspoň obvyklú mieru opatrnosti, aká sa od nej vzhľadom na okolnosti\nprípadu dá očakávať.\n10. K dovolaniu žalobkyne zaslala žalovaná vyjadrenie, na ktoré však dovolací súd neprihliadal, keďže\nbolo podané oneskorene. Zo spisu vyplýva, že dovolanie žalobkyne spolu s výzvou na vyjadrenie sa\nk nemu v lehote 10 dní od doručenia výzvy bolo právnej zástupkyni žalovanej doručené 12. júla 2022\n(utorok), o čom svedčí elektronická doručenka na č. l. spisu 532. Posledný deň súdom určenej 10-dňovej\nlehoty pripadol na piatok 22. júla 2022. Nahliadnutím do elektronického súdneho spisu sa dovolaciemu\nsúdu síce nepodarilo zistiť, kedy presne bolo vyjadrenie žalovanej podané, avšak k jeho autorizácii\nprávnou zástupkyňou žalovanej došlo 31. augusta 2022, čo je najskorší možný deň, kedy mohlo byť\nvyjadrenie zároveň odoslané do elektronickej schránky súdu prvej inštancie. Keďže sa tak stalo už\npo uplynutí súdom určenej lehoty na podanie vyjadrenia, podľa § 436 ods. 3 vety druhej CSP sa na\npredmetné vyjadrenie neprihliada.\n11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala\nvčas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s\nustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario)\nskúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.\n12. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné\ndovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nprípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo\nnie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu.\n13. V posudzovanom prípade žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala z ustanovení §\n420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Jej hlavnou dovolacou námietkou bolo tvrdenie, že\nžalovaná sa nemôže s úspechom dovolávať relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy podľa § 49a OZ,\nkeďže pri jej uzatváraní nepostupovala s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú od nej možno požadovať\ntak, ako to predpokladá ustálená judikatúra dovolacieho súdu, konkrétne uznesenie NS SR sp. zn.\n3Cdo/113/2018 z 29. apríla 2010. Keďže žalobkyňa rovnakú námietku uplatnila už v odvolaní proti\nrozsudku súdu prvej inštancie a odvolací súd sa ňou nezaoberal, konal v rozpore s ustanovením §\n387 ods. 2 CSP a ním vydané rozhodnutie je pre nedostatok riadneho odôvodnenia nepreskúmateľné,\nporušujúce právo žalobkyne na spravodlivý proces, čo predstavuje tzv. vadu zmätočnosti podľa § 420\npísm. f) CSP. Nesprávne právne posúdenie veci, ktorým sa (nielen) odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], spočíva podľa názoru dovolateľky v\ntom, že ustanovenie § 49a OZ nemalo byť v danej veci vôbec aplikované, a to pre (údajne) preukázané\nzanedbanie obvyklej miery opatrnosti zo strany žalovanej, v ktorej možnostiach bolo zabezpečiť si\ninformácie potrebné na to, aby dokázala racionálne vyhodnotiť svoj úmysel uzavrieť predmetnú nájomnú\nzmluvu. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom\nprvej inštancie, najmä obsah výpovede konateľa žalovanej pána Q. K. na pojednávaní dňa 9. januára\n2020. Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie interpretovala tak, že žalovaná, ktorá roky podniká\nna Slovensku v obore umyvární motorových vozidiel už pri prvom kontakte so žalobkyňou videla, že\npri vstupe do objektu, v ktorom si chcela prenajať pozemok (so zámerom vystavať na ňom umyváreň\nnákladných áut), sa nachádza jestvujúca autoumyváreň, ohľadom ktorej ju žalobkyňa už pri prvom\nstretnutí informovala, že táto bude revitalizovaná. Zároveň mala žalovaná partnera vo firme pôsobiacej\nna Slovensku a poskytujúcej čerpacie služby (ktorá činnosť sa zväčša spája s umyvárňami), pričom tento\npartner ju oboznámil s podrobnosťami zamýšľanej zmluvy. Napriek uvedenému žalovaná podpísala\n\nnájomnú zmluvu, začala platiť nájomné a až následne upustila od svojho podnikateľského zámeru,\npričom sa dovolávala relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy tvrdiac, že bola uvedená do omylu.\n14. Dovolací súd poukazuje na to, že súdy oboch inštancií dospeli k odlišným skutkovým zisteniam,\nnež je zhrnutie dovolateľky uvedené v odsekoch 39 a 40 dovolania. Konkrétne súd prvej inštancie\nv odsekoch 98 a 99 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že\nžalovaná vedela o tom, že v areáli OC Madaras, kde malo dôjsť k realizácii zamýšľaného projektu\nautoumyvárne, sa už jedna autoumyváreň nachádza a tiež, že táto má prejsť revitalizáciou. Sporné\nvšak podľa názoru súdu bolo to, o akom rozsahu revitalizácie bola žalovaná informovaná pri podpise\nnájomnej zmluvy a tiež, či informácia o existencii paralelných rokovaní žalobkyne so spoločnosťou\nNERTA Slovakia s.r.o., ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve o nájme pozemkov zo dňa\n15. februára 2019, bola takou informáciou, ktorá bola pre žalovanú podstatná z hľadiska jej rozhodovania\no uzavretí spornej nájomnej zmluvy. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru,\nže žalovaná v čase podpisu nájomnej zmluvy nevedela, že revitalizácia jestvujúcej autoumyvárne má\nspočívať v rozšírení z 2 na 5 boxov, nepretržite prevádzkovaných po dobu nájmu 15 rokov. Podľa\nnázoru súdu žalovaná, resp. jej právna predchodkyňa vstupovala do právneho vzťahu so žalobkyňou\nsíce s vedomosťou o existencii umyvárne v areáli OC Madaras, avšak len v rozsahu existujúcich 2\nboxov a jedného vonkajšieho státia za účelom umytia vozidla prostredníctvom tlakovej hadice, ktorý\nstav (ako sama uviedla), nepredstavoval pre ňu žiadnu konkurenciu. Nemala však vedomosť o tom, že\nzamýšľaná revitalizácia bude spočívať v rozšírení počtu boxov, zatiaľ čo žalobkyňa o tejto skutočnosti\nvedela, pretože bola v jednaní so spoločnosťou NERTA Slovakia s.r.o. ešte pred podpisom nájomnej\nzmluvy so žalovanou, avšak túto skutočnosť žalovanej neoznámila (zamlčala ju). Žalobkyňa teda vedela\no omyle žalovanej, ktorá vychádzala zo stavu existujúcej umyvárne (2 boxy + 1 státie) a revitalizácie\nv tomto rozsahu. Informáciu o skutočnom rozsahu revitalizácie jestvujúcej umyvárne považoval súd\nprvej inštancie za podstatnú pre rozhodovanie žalovanej, pretože z jej pohľadu išlo o konkurenčný\nprojekt v rovnakom predmete podnikania. V závere odseku 99 odôvodnenia sa súd prvej inštancie\nzaoberal tiež otázkou, či žalovaná nezanedbala požiadavku primeranej starostlivosti zabezpečiť si\nzodpovedajúce odborné informácie pre posúdenie existencie predpokladov, ktoré boli pre ňu z hľadiska\nuvažovaného právneho úkonu významné. Dospel pritom k záveru, že žalovanej nemožno pričítať\nzanedbanie jej povinnosti, pretože postupovala s obvyklou mierou opatrnosti v dôvere v prezentované\ninformácie. Žalovaná vychádzala z tých informácií, ktoré jej prezentovala žalobkyňa a nebolo v jej silách\nobvyklou činnosťou zistiť, či žalobkyňa nie je vo vzťahu s treťou osobou, aký je obsah tohto vzťahu a či\neventuálne takýto vzťah nie je pre uzavretie zmluvy so žalobkyňou pre žalovanú podstatným z hľadiska\npredpokladov, na základe ktorých do vzťahu vstupuje.\n15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie s argumentáciou, ktorá je\nprakticky totožná s tou, ktorú neskôr uplatnila aj v rámci podaného dovolania. Okrem nedostatočného\nodôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vytýkala, že nesprávne hodnotil vykonané\ndôkazy a na základe takto nesprávne zisteného skutkového stavu veci dospel k nesprávnemu právnemu\nzáveru o relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy podľa § 49a OZ. Odvolací súd sa s námietkami\nžalobkyne v odvolaní vysporiadal tak, že poukázal na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom\nprvej inštancie konštatujúc, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, vykonané\ndôkazy správne vyhodnotil a vec aj správne právne posúdil, pričom s jeho odôvodnením skutkového\na právneho stavu veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, v dôsledku čoho nepovažoval za\nhospodárne tieto dôvody opätovne uvádzať. Takýto postup odvolacieho súdu umožňuje ustanovenie §\n387 ods. 2 CSP, podľa ktorého platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody. Takéto dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku sú obsahom odsekov 36 až 40\nodôvodnenia odvolacieho rozsudku, v ktorých sa odvolací súd zaoberal konkrétnymi listinnými dôkazmi,\ntvoriacimi súčasť spisu, ktoré preukazujú, že právna predchodkyňa žalovanej v čase podpisu nájomnej\nzmluvy nebola informovaná o zámere žalobkyne realizovať v areáli OC Madaras konkurenčný projekt\nautoumyvárne v rozsahu 5 umývacích boxov. Keďže sa žalovaná o uvedenom zámere dozvedela až\npo uzavretí nájomnej zmluvy, jedná sa - aj podľa názoru odvolacieho súdu - o podstatnú informáciu\nz hľadiska rozhodovacieho procesu, v dôsledku čoho súd prvej inštancie správne považoval nájomnú\nzmluvu za relatívne neplatný právny úkon a žalobu zamietol. S poukazom na takto zistený skutkový\nstav a právne posúdenie veci odvolací súd uzavrel, že námietky žalobkyne uvedené v odvolaní nie sú\n\ndôvodné, tieto boli vyvrátené už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa vysporiadal so všetkými\naspektmi zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil.\n16. Po preskúmaní obsahu dovolania dospel dovolací súd k záveru, že hoci žalovaná namieta nesprávne\nprávne posúdenie veci v otázke aplikácie § 49a OZ, v skutočnosti spochybňuje skutkové závery súdov\noboch inštancií a od dovolacieho súdu očakáva, že sa stotožní s jej interpretáciou ohľadne vykonaných\ndôkazov. Takýto postup dovolacieho súdu, v rámci ktorého by mal dovolací súd prehodnocovať dôkazy\nvykonané súdmi nižšej inštancie, však platná právna úprava neumožňuje. Dovolací súd upriamuje\npozornosť na to, že riadne zistenie skutkového stavu je úlohou súdov nižšej inštancie, predovšetkým\nsúdu prvej inštancie, a nie dovolacieho súdu. V dovolacom konaní je dovolací súd viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Skutkové zistenia a odvolacím súdom ustálený\nskutkový stav veci preto nemôžu byť predmetom dovolacieho prieskumu. Dovolací súd nie je oprávnený\npreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižšej inštancie už len z toho dôvodu, že v\ndovolacom konaní je dokazovanie vylúčené (okrem preukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania\nv zmysle § 435 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení,\nurobených súdmi prvej a druhej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.\n17. Dovolateľkou namietanú nesprávnosť skutkových zistení súdov oboch inštancií, resp. jej nesúhlas\ns vyhodnotením dôkazov nie je možné považovať za vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože,\nak by k takejto vade v súdnom konaní aj došlo, nie je ňou znemožnená realizácia procesných\noprávnení strany. Skutočnosť, že dovolateľka sa nestotožňuje s rozhodnutiami súdov oboch inštancií a s\nnázormi v nich vyjadrenými, ešte neznamená, že sa jedná o nedostatočne odôvodnené, resp. svojvoľné\nrozhodnutia súdov nižšej inštancie, pretože súd nie je povinný rozhodovať v súlade so skutkovým a\nprávnym názorom strán sporu (IV. ÚS 22/04). Rovnako právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať\ns procesným úspechom strany v spore (I. ÚS 50/04). Teda, pokiaľ sa aj súdy nestotožnili s tým, ako\nžalobkyňa hodnotila konkrétne dôkazy, či už z hľadiska ich prípustnosti (požiadavka, aby sa neprihliadalo\nna výpoveď svedka S. S.), alebo z hľadiska skutočností, ktoré nimi mali byť preukázané (výpoveď\nkonateľa žalovanej na pojednávaní dňa 9. januára 2020), tak to ešte neznamená, že právo žalobkyne na\nspravodlivé súdne konanie bolo porušené. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a právne závery\nodvolacieho súdu sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom,\nzrozumiteľne a presvedčivo. Odvolací súd logicky a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré\nbolo potrebné potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie (ktorým bola žaloba zamietnutá) ako vecne správny.\nOdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné, resp. arbitrárne,\nnakoľko odvolací súd sa v ňom zaoberal relevantnými odvolacími argumentami žalobkyne a jeho závery\nsú logické, argumentačne konzistentné a právne odôvodnené.\n18. Je tiež zrejmé, že vyhodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdov oboch inštancií bolo\nrealizované v súlade s § 191 CSP a princípom voľného hodnotenia dôkazov, upraveným v článku 15\nCSP. V posudzovanom prípade výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie tak,\nako boli prezentované v odôvodnení napadnutých rozhodnutí, umožňovali prijatie záveru, že právna\npredchodkyňa žalovanej pri podpise nájomnej zmluvy nevedela o skutočnom rozsahu plánovanej\nrevitalizácie existujúcej autoumyvárne v areáli OC Maradas v Spišskej Novej Vsi a pretože dôverovala\nžalobkyni, resp. informáciám, ktoré jej žalobkyňa o plánovanej revitalizácii poskytla, nemožno jej ani\nvytknúť, že pri podpise zmluvy nekonala s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú od nej bolo možné\nspravodlivo požadovať. Z tohto pohľadu potom obstojí aj právny záver súdov, že žalovaná konala v\n(ospravedlniteľnom) omyle, ktorý musel byť žalobkyni prinajmenšom známy a ktorý mal podstatný vplyv\nna jej rozhodnutie uzavrieť zmluvu. Nejde teda ani o takú situáciu, kedy by zistenie skutkového stavu\nprima facie bolo natoľko chybné, že by k nemu súd pri rešpektovaní zásad hodnotenia dôkazov nemohol\nnikdy dospieť, a ktoré by výnimočne zakladalo porušenie práva strany sporu v zmysle článku 46 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky (extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami),\nčoho odrazom je právna veta uvedená v uznesení ÚS SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 zo 17. januára 2018\n(publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 57/2018).\n19. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že v posudzovanom prípade nie je daná\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože zo strany odvolacieho súdu a ani súdu\nprvej inštancie nedošlo k vade zmätočnosti v zmysle citovaného ustanovenia, ktorá by zakladala\nporušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces. V časti, v ktorej dovolateľka prípustnosť svojho\ndovolania vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd konštatuje, že dovolateľka ňou\n\nnamietané nesprávne právne posúdenie veci zakladala na skutkových okolnostiach, ktoré neboli\nsúdmi oboch inštancií v konaní zistené a konštatované v odôvodnení napadnutých rozhodnutí.\nTakéto vymedzenie dovolacieho dôvodu, majúce podobu polemiky so skutkovými zisteniami súdov,\nnezodpovedá požiadavkám ustanovenia § 432 CSP, podľa ktorého je dovolateľ povinný uviesť právne\nposúdenie veci, ktoré považuje za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia\nodvolacím súdom. Dovolací súd preto dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) a písm. f) CSP.\n20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3, veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods.\n2 CSP).\n21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "41Cob/58/2021", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}