{"guid": "8a4ace16-c6af-4805-8460-a43b8a610d53:043e1f40-fe1a-4ac1-96bd-8acb9b28eea5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4418204827.1", "spisova_znacka": "6Cdo/81/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/81/2021 z 26. 9. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2023, sp. zn. 6Cdo/81/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:4418204827.1", "identifikacne_cislo": "4418204827", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2023-09-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-49", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-52", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/043e1f40-fe1a-4ac1-96bd-8acb9b28eea5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4418204827.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:4418204827.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:4418204827.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/81/2021\n4418204827\n26. 09. 2023\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2023:4418204827.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Československá obchodní banka, a. s., Praha,\nRadlická 333/150, Česká republika, IČO: 000 01 350 zastúpenej Mgr. Lenkou Heřmánkovou, usadenou\neuroadvokátkou, Bratislava, Košická 5590/56, proti žalovanému N. X., T. F., N. XXXX/XX, zastúpenému\nMgr. Helenou Farkašovou, advokátkou, Nové zámky, Žerotínova bašta 1, o zaplatenie 18.379,80 CZK\ns príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 4Csp/122/2018, o dovolaní\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/225/2019 z 15. októbra 2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 9Co/225/2019 z 15.\noktóbra 2020 potvrdil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) č. k.\n4Csp/122/2018-230 zo 6. júna 2019 vo vyhovujúcom výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť\nzaplatiť žalobcovi 18 379,80 CZK, kapitalizovaný zmluvný úrok vo výške 4 364,21 CZK od 21. augusta\n2003 do 14. septembra 2018, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 1 454,66 CZK od 17. septembra\n2017 do 14. septembra 2018, 8,05% úrok z omeškania p. a zo sumy 18 379,80 CZK od 15. septembra\n2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku o náhrade trov\nkonania; žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n2. Súd prvej inštancie po zrekapitulovaní zisteného skutkového stavu, právne vec posúdil v súlade\ns čl. 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru, aplikujúc čl. 7 ods. 2 ústavného zákona SNR č. 460/1992\nZb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ďalej len ,,ústava“), § 261, § 262,\n§ 497 zákona č. 513/1991 Sb., § 1 ods. 1, § 2 § 4 ods. 2 , § 6 zákona č. 321/2001 Sb. o\nněkterých podmínkach sjednávaní spotřebitelského uvěru (ďalej len ,,zákon č. 321/2001 Sb“). Na\nzáklade výsledkov vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že právny vzťah je vzťahom\nspotrebiteľským. Strany uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej bol poskytnutý žalovanému úver\nvo výške 15 000 CZK, ktorý žalovaný čerpal postupne. Žalobkyňa v spore preukázala, že žalovaný\nvyčerpal finančné prostriedky celkom vo výške 14 512,64 CZK. V zmysle článku 4.3 podmienok úroky, z\nktorých platením bol žalovaný v omeškaní sa dňom nasledujúcim po splatnosti stali súčasťou vyčerpanej\nistiny. Takto žalovaný pri úrokovej sadzbe 19,9 % p. a. čerpal prostriedky v roku 2017, pričom bol v\nomeškaní s ich plnením, preto žalobkyňa pripísala žalovanému na ťarchu úroky v celkovej výške 1\n187,16 CZK. Medzi stranami sporu boli dojednané poplatky v súlade so sadzobníkom poplatkov, a to\npoplatky za upomienky podľa článku 4.4 podmienok, výška týchto poplatkov činila sumu 2 680 CZK, ktoré\nboli taktiež pripísané k vyčerpanej istine. Výška istiny celkom predstavovala sumu vo výške 18 379,80\nCZK. Pri podpise zmluvy bola táto skutočnosť žalovanému ozrejmená, žalovaný nemal výhrady voči\ntýmto úverovým podmienkam, riadne sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ako aj s podmienkami\npre platobné karty, čo potvrdil svojim vlastnoručným podpisom pri podaní žiadosti o ČSOB kreditnú kartu\nz 15. augusta 2003. Žalovaný tieto skutočnosti nenamietal ani v období platnosti úverovej zmluvy. Začal\n\nich namietať až po vydaní platobného rozkazu, keď tvrdil prostredníctvom svojho právneho zástupcu,\nže žalobkyňa nebola oprávnená od žalovaného žiadať jednorazové splatenie dlhu. Žalovaný potvrdil\nprevzatie oznámenia o zosplatnení úveru, bol si vedomý skutočnosti, že banka mu zablokovala kartu,\nale myslel si, že sa jedná o omyl. Tvrdenia žalovaného o tom, že v zmluve nebolo dohodnuté jednorazové\nsplatenie dlhu, neboli preukázané žiadnymi dôkazmi zo strany žalovaného, ktorý v spore nepredložil\nžiadne dôkazy, ktorými by preukázal niektoré zo svojich tvrdení. Z dôvodu preukázania žalobkyňou\noprávnenosti nároku, súd prvej inštancie žalobe vyhovel z titulu istiny vo výške 18 379, 80 CZK spolu so\nzmluvným úrokom vo výške 4 364,21 CZK vyčíslený z priznanej istiny za obdobie od 17. augusta 2017\ndo 14. septembra 2018 s poukazom na čl. 4.3 dojednaných podmienok, ako aj s úrokom z omeškania\nvyčísleným za obdobie od 16. apríla 2017 do 14. septembra 2018 vo výške 1454, 66 CZK v zmysle čl.\n4. 2 dojednaných podmienok s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 2 CSP, t. j. priznanie peňažného\nplnenia v cudzej mene. Spolu s istinou súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania vo výške 8,05%\nod 15. septembra 2018 do zaplatenia, z dôvodu omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu. O\nnároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 262 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\n3. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový\nstav veci, z ktorého aj odvolací súd vychádzal bez potreby ho dopĺňať, jeho výsledky správne vyhodnotil\na dospel aj k správnym záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou\nuplatneného nároku. K odvolacím námietkam uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie\nspĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho považoval za\npreskúmateľné. Pri posudzovaní dôvodnosti námietky, týkajúcej posúdenia tvrdenej zmeny žaloby,\nodvolací súd skonštatoval správnosť postupu súdu prvej inštancie. Ozrejmenie skutkových okolností\nžalobkyňou po podaní žaloby nepredstavovalo zmenu žaloby, o ktorej by bolo potrebné rozhodovať. Vo\nvzťahu k námietke zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 53\nods. 3 CSP ustálil, že vo veci nerozhodla vylúčená sudkyňa, preto postupom súdu prvej inštancie nedošlo\nk porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd sa stotožnil s aplikáciou českých\nprávnych predpisov s uvedením, že pri bežnej dostupnosti ustanovení českého právneho poriadku\nna internete a jazykovej príbuznosti našich krajín, považoval námietku žalovaného za bezpredmetnú.\nSkonštatoval, že nebolo sporné, že medzi stranami došlo k voľbe rozhodného práva v zmysle Rímskeho\ndohovoru. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom\npráve pre zmluvné záväzky (Rím I.) posudzuje rozhodné právo na zmluvy uzavreté od 17. decembra\n2009 (kapitoly III čl. 28 Rím I.), ktoré nariadenie nahrádza Rímsky dohovor a v rozsahu predmetu\nsvojej úpravy a časovej pôsobnosti sa nahrádzajú aj ustanovenia § 9 až §13 zákona č. 97/63 Zb. o\nmedzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č.\n97/1963 Zb.“). Rozhodné právo na zmluvy uzavreté pred 17. decembrom 2009, čo sa vzťahuje aj na\nzmluvu uzavretú medzi stranami sporu sa naďalej určuje podľa Rímskeho dohovoru. Odvolací súd sa\nstotožnil s námietkou žalovaného, že automatické stotožnenie obvyklého pobytu so štátom zamestnania\nnie je správne, avšak z dôvodu voľby práva, uvedenú námietku považoval za irelevantnú, s poukazom na\nustanovenie § 9 zákona č. 97/1963 Zb. účinným v rozhodnej dobe. K namietanému zisteniu skutkového\nstavu, odvolací súd podotkol, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné dôvody, ani nespochybnil\npriznanú sumu žiadnym právne významným spôsobom. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa jeho\nprejavu ,,vzal námietku premlčania späť“, keď žalovaný sa mal vyjadril, že námietka zaujatosti ,,nemá\nzmysel“, odvolací súd uviedol, že výklad pojmu ,,nemá zmysel“ smeruje k rovnakému dôsledku, že už\nnie je dôvodné sa ňou ďalej v konaní zaoberať. Námietku premlčania súd prvej inštancie vyhodnotil\nako nedôvodnú, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil. K námietke týkajúcej sa verejného\nvyhlásenia rozhodnutia, odvolací súd poukázal na obsah zvukového záznamu z pojednávania, na ktorom\nbol vyhlásený rozsudok, a ustálil, že výrok rozsudku bol verejne vyhlásený, s uvedením stručného\nodôvodnenia, ktorý procesný postup súdu prvej inštancie nepovažoval za porušenie práva žalovaného\nna spravodlivý proces. Napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s námietkou žalovaného týkajúcou sa\nneuvedenia predbežného právneho posúdenia súdom v zmysle § 181 ods. 2 CSP, ktoré bolo odvolacím\nsúdom overené zvukovým záznamom z pojednávania z 8. apríla 2019. Napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho\nkonania rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.\n4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej len „dovolateľ“), ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. e) a § 420 písm. f) CSP. Namietal, že podaním z\n13. júna 2019 podal námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni jeho právny zástupca z dôvodu, že\npočas celého konania (aj v iných konaniach) bola badateľná určitá antipatia k jeho právnemu zástupcovi.\n\nNapokon spôsob vyhlásenia rozsudku bol nielen formálnym porušením zákona, ale celkom zreteľným\nvyjadrením pohŕdavého postoja k jednej zo sporových strán, resp. k právnemu zástupcovi. Pohŕdanie\npokračovalo už neverejným spísaním akéhosi úradného záznamu, o nepredložení námietky zaujatosti\nodvolaciemu súdu. Postoj odvolacieho súdu spočívajúci v zľahčovaní nerovného zaobchádzania so\nstranou v spore zavŕšil nespravodlivosť. Proces nielen nebol spravodlivý, ale sa ani ako spravodlivý\nnezdal. K namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, dovolateľ argumentoval tým, že\nod samého začiatku konzistentne namietal množstvo skutkových, hmotnoprávnych i procesných vecí.\nZa absurdné považoval stanovisko odvolacieho súdu uvedené v bode 26 odôvodnenia. Poukázal na\nprincíp rovnosti pred zákonom, princíp rovnosti zbraní v kontradiktórnom procese, ako aj na povinnosť\nsúdu v spotrebiteľských veciach korigovať prirodzenú nerovnosť. V tejto súvislosti namietal posúdenie\nsúdmi nižších inštancií opakovaných zmien a doplnení žaloby žalobkyňou, i napriek jej zastúpeniu\nkvalifikovaným advokátom. Pri množstve uplatnených námietok žalovaným v rámci procesnej obrany\na pri kvalite procesného útoku žalobkyne, súd prvej inštancie v podstate naprával aj jej pochybenia,\numožňoval jej bez obmedzení prispôsobovať procesný útok, najmä meniť žalobu. Podľa dovolateľa\nextrémne favorizoval žalujúcu stranu, ktorá nebola schopná ani len obsahovo podať dostatočnú žalobu.\nZároveň spochybnil splnenie dôkazného bremena na strane žalobkyne, preukazujúce aplikáciu českých\nprávnych predpisov, najmä ich časovú verziu v rokoch 2003 alebo 2008, bez možnosti procesnej obrany\ndovolateľa. V kontexte uvedených procesných chýb namietal aj krajne nepresvedčivé odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia, ktoré považoval za vnútorne nekonzistentné, nie v súlade s výrokom,\nnezodpovedajúce imperatívu podľa § 220 ods. 2 CSP. Zároveň nesúhlasil s priznaním nároku na náhradu\ntrov odvolacieho konania žalobkyni, citujúc obsah vyjadrenia k odvolaniu, ktorý zrejme považoval za\nstručný. Navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu , ako aj súdu prvej inštancie a vec\nmu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň predložil návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí\nz dôvodu, že mu hrozí exekúcia do času rozhodnutia dovolacieho súdu, s prihliadnutím aj k tomu, že\nnavrátenie do pôvodného stavu by s ohľadom na sídlo žalobkyne bolo oveľa zložitejšie.\n5. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu zotrvala na jej doterajších vyjadreniach vrátane dôkazov.\nNapadnuté rozhodnutie považovala za vecne správne. Dovolanie navrhla zamietnuť; uplatnila si nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania.\n6. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,\nak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.\n7. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého\nrozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, preto v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné\nrozhodnutie.\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej\nneprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)\npo preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené\npodmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné\nodmietnuť.\n9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,\nsa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť\nvnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania\nktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú,\nalebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej\nprávomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).\n10. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n11. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\n\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n12. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n13. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n14. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n15. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. e) CSP dovolateľ namietal\npohŕdavý postoj zákonnej sudkyne na súde prvej inštancie voči právnemu zástupcovi žalovaného po\nvyhlásení rozhodnutia vo veci samej.\n16. Podľa 49 ods. 1 a ods. 3 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so\nzreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno\nmať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré\nspočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.\n17. Podľa § 52 ods. 1 a ods. 2 CSP strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku\nzaujatosti. V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu\nsmeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca námietku o dôvode\nvylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých,\nktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie (námietku), ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety,\nsúd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní\nvád podania sa nepoužijú.\n18. Podľa § 53 ods. 1 a ods. 3 CSP námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich\ndní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú\nnámietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ak\nsa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho\nrozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému\nsúdu nepredkladá.\n19. Účelom citovaných ustanovení je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému\nprístupu k stranám, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní. Rovnako tak je zámerom\ntejto právnej úpravy predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Integrálnou súčasťou práva na\nspravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen ,,Dohovor“), ktoré je garanciou toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý sudca. Ústavnoprávna úprava\npráva na spravodlivý proces (čl. 46 ústavy) súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna\nvec účastníka konania nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel\npríslušnosti súdov (čl. 48 ústavy). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci musí rozhodovať nezávislý\na nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento\ntzv. zákonný sudca. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút\nvylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa,\naby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho prejednávania a rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje\nprelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by\nvo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý, nie nestranný sudca.\n20. Pri posudzovaní dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. e) CSP je právne významný vzťah sudcu a)\nk sporu, v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia sporu alebo\nkonania, b) k stranám sporu, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom\nalebo negatívnom) pomere k ním, c) k zástupcom strán sporu, ktorý by bol založený na pomere\nvykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod b), alebo d) k osobám zúčastneným na konaní (viď obdobne\n\nb) a c)). Za relevantný sa pritom považuje iba taký vzťah, ktorý by vzhľadom na jeho charakteristické\nznaky pri všetkej možnej snahe sudcu o správnosť konania a rozhodovania ovplyvnil jeho objektívny\npohľad na spor a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia (sp. zn.\n1Nc/1/2017 z 31. januára 2017).\n21. Samotné pochybnosti účastníka o existencii takéhoto vzťahu sudcu nie sú určujúce; rozhodujúcim\nje, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne pochybnosti o nezaujatosti\nsudcu, pretože vylúčenie sudcu nemožno založiť len na domnienkach, hypotézach, či subjektívnych\npocitoch strany sporu. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností\nprípadu.\n22. Z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 13. júna 2019 (v spise na č. l. 267) žalovaný vzniesol\nnámietku zaujatosti sudkyne súdu prvej inštancie, so zreteľom na podstatu, obsah a predmet námietky\ndovolateľa (toho, čoho sa týka) súd prvej inštancie, ako i odvolací súd správne naň neprihliadol a o\nvylúčení namietanej sudkyne ani nerozhodoval.\n23. Z právnej vety prijatého judikátu pod č. R 59/1997 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vyplýva, že neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo\nexistencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený\nz prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti\ndovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku, posúdiť\ntúto otázku samostatne. Uvedený právny záver najvyššieho súdu je naďalej aktuálny aj po zmene\nprocesného právneho predpisu s účinnosťou od 1. júla 2016 vo vzťahu k interpretácii ustanovenia §\n420 písm. e) CSP.\n24. Z písomného vyjadrenia zákonnej sudkyne Mgr. Kornélie Harcsovej predloženého dovolaciemu\nsúdu vyplýva, že sa vo veci necíti byť zaujatá, strany sporu osobne nepozná, ani predchádzajúceho\nprávneho zástupcu žalovaného. S poukazom na ustanovenie § 50 CSP a aktuálnu judikatúru týkajúcu\nvznesenia námietky zaujatosti (napr. IV. ÚS 345/2018) uviedla, že bolo potrebné námietku zaujatosti\nvzniesť v lehote 7 dní odo dňa, kedy sa strana dozvedela o dôvode. Podotkla, že vo veci samej rozhodla\n6. júna 2019 a právny zástupca žalovaného vzniesol námietku zaujatosti po vyhlásení rozhodnutia s\ntvrdením, že mala mať pohŕdavé správanie voči žalovanému.\n25. Z okolností preskúmavanej veci teda je nepochybné, že dôvodom vznesenej námietky zaujatosti\nmal byť procesný postup zákonnej sudkyne na súde prvej inštancie po vyhlásení rozhodnutia vo veci\nsamej, spočívajúci v spôsobe jeho verejného vyhlásenia, ako jeho neúplného odôvodnenia s uvedením,\nže odôvodnenie bude uvedené v písomnom vyhotovení rozhodnutia.\n26. Vychádzajúc z obsahu dovolanie sa javí, že dovolateľ nebol spokojný so spôsobom komunikácie\nzákonnej sudkyne počas verejného vyhlásenia rozsudku, s jej odôvodnením. Uvedené však nezakladá\ndôvodnú pochybnosť o nestrannosti zákonnej sudkyne v zmysle § 49 ods. 1 v spojení s CSP,\nlebo dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe a v jeho\nrozhodovacej činnosti. V kontexte uvedeného dovolací súd konštatuje, že dovolateľ neopodstatnene\ntvrdí, že v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. e) CSP, preto prípustnosť\ndovolania z tohto dôvodu nie je daná.\n27. K namietanej vade zmätočnosti uplatnenej podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal\nnekonzistentné, nepresvedčivé odôvodnenie, nesúladné s výrokom, ktoré sa ani len nejaví ako\nspravodlivé, ako aj namietal hodnotenie dôkazov, porušenie princípu rovnosti zbraní a výrok o trovách\nodvolacieho konania.\n28. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n\n29. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n30. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).\n31. V danej veci odvolací súd v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku rozhodnutie súdu\nprvej inštancie potvrdil ako vecne správne v zmysle § 387 CSP a zároveň sa vysporiadal so všetkými\npodstatnými námietkami žalovaného v bodoch 5 až 30 napadnutého rozsudku, ktoré relevantné časti\nvysporiadania sa s uplatnenými námietkami dovolací súd zhrnul v bode 3 tohto rozhodnutia. Vo vzťahu\nk namietanej nepresvedčivosti, nekonzistentnosti, či nesúladnosti s výrokom rozhodnutia, dovolateľ\nneuviedol žiadne konkrétne dôvody.\n32. Potvrdením rozhodnutia vo veci samej v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací\nsúd preskúmal správnosť zistenia skutkového stavu, ako aj správnu aplikáciu a interpretáciu príslušných\nhmotnoprávnych noriem na zistený skutkový stav a zároveň aj skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané\nv súlade s ustanoveniami procesného práva. Vysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými\nv odvolacom konaní, odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle ustanovenia\n§ 387 ods. 3 CSP. Takéto rozhodnutie nemožno považovať za nepresvedčivé. Jeho odôvodnenie\nspĺňa náležitosti vyplývajúce z § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá\nzákladnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia\na ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú\npresvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových\nzistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je\nkoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,\nku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.\n33. Z odôvodnení rozhodnutí súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej\n(kompletizujúcej) jednote (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými\núvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho\nprávnemu posúdeniu. Dovolací súd teda konštatuje, že sa súdy nižších inštancií zákonu zodpovedajúcim\nspôsobom vysporiadali so všetkými rozhodnými, podstatnými vyjadreniami strán pre posúdenie\ndôvodnosti uplatneného nároku, ktoré právne závery náležite odôvodnili.\n34. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho\nodôvodnenia dovolaním napádaného rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne\nprávne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\nDo úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením\nrozhodnutia dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné\npoznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie\nnámietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,\nktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska\ndoplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Za podstatný je potrebné považovať\ntaký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej\n\npovahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže\npriniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,\n1296 s.).\n35. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a\nprávnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené\nprocesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať\nv súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS\n32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje\nkaždému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky\nodôvodneného rozsudku. Iba skutočnosť, že dovolatelia sa s právnym názorom odvolacieho súdu\nnestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).\n36. Napokon aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce\nnevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola\ndaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutia vo veci Ruiz Torija proti\nŠpanielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9.\ndecembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku\nz 19. februára 1998).\n37. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi\nnázormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania\núspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením\npráva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako\naj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu\nochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd\nnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov\na námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).\n38. V súvislosti s namietaním procesného pochybenia súdov nižších inštancií v procese dokazovania,\nči posudzovania procesných podaní strán, či ich vyjadrení, dovolací súd uvádza, že dovolanie\nnepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení\nskutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a\nrovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu,\nže nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie\na odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP), v\nzmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním\nsa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií,\nani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia niektorého dôkazu\n(v danom prípade namietaného 171-stranového listinného dôkazu, podľa žalovaného plného ťažko\nzrozumiteľných čísel, bez jeho vysvetlenia žalobkyňou, ktorý dôkaz súdu predkladala, pri súčasnom\nnepodloženom spochybňovaní naštudovania tohto listinného dôkazu súdom). Dovolací súd síce má\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a\nči konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom\nomyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo\ndôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP; v preskúmavanej veci však dovolací súd takúto\nvadu nezistil.\n39. K namietanému porušeniu princípu rovnosti strán vyplývajúceho z čl. 6 Základných princípov\nCSP, dovolací súd uvádza, že preskúmaním obsahu spisu procesné pochybenie súdu spočívajúce v\nnerovnom postavení strán v spore so slabšou stranou a nezohľadnenie postavenia žalovaného ako\nspotrebiteľa nezistil. Obe strany boli v konaní zastúpené kvalifikovaným zástupcom - advokátom, preto\nargumentáciu dovolateľa, že súdy nižších inštancií nepostupovali v spotrebiteľskom spore v zmysle\nustanovení § 290 až § 300 CSP nepovažoval za relevantnú. Rovnosť pred súdom je len výrazom\nrovnosti strán civilného sporového konania. Rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom\n\ntoho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i\nprocesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti\nstrán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého\nprocesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach o ktorých rozhoduje civilný súd (PL. ÚS\n43/95). O tom, ako v tom ktorom prípade prebiehalo civilné sporové konanie, usudzuje dovolací súd na\npodklade spisu.\n40. Z obsahu odôvodnenia súdu prvej inštancie bodu 8 vyplýva, že ,,v žalobe z 24. septembra 2018\nbol špecifikovaný nárok žalobcu tak, ako to bolo uvedené vyššie. Žalobca následne dvoma podaniami\ndoplnil opis rozhodujúcich skutočností, pričom v pôvodnej žalobe žalobca len odkázal na označené\ndôkazy, ktoré k žalobe pripojil, a to hlavne na zmluvu o úvere, obchodné podmienky a výpis z účtu\nžalovaného, kde boli konkrétne rozpísané jednotlivé čerpania, ako aj platby zo strany žalovaného, a to\npočnúc od 16. októbra 2009 do 16. apríla 2017. Žalobca síce doplnil opis rozhodujúcich skutočností na\nvýzvu súdu, avšak ani po takomto doplnení žaloby nedošlo k takej zmene žaloby, ktorou by si žalobca\nuplatňoval menší alebo väčší nárok, než ktorý bol uvedený v žalobe. Z tohto dôvodu súd nerozhodoval\no zmene žaloby, pretože v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP zmenou žaloby je len návrh, ktorým sa rozširuje\nuplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo, resp. i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich\nskutočností. V tomto prípade však nedošlo k zmene žaloby, len k doplneniu skutočností uvedených už\nv pôvodnom znení žaloby, čo súd nepovažoval za zmenu petitu žaloby. Navyše zmenu petitu žaloby\nnavrhoval právny zástupca žalovaného a nie žalobca, ktorý žalobou disponuje, z toho dôvodu súd o\nzmene petitu žaloby nerozhodoval, pretože k zmene žaloby nedošlo a žalobca o zmenu petitu žaloby\nnepožiadal“. Na základe uvedeného nemožno dospieť k záveru o porušení procesných práv žalovaného\nv spotrebiteľskom spore z dôvodu, že súd prvej inštancie nepostupoval v rozpore s § 294 CSP, lebo\no zmene žaloby nerozhodoval.\n41. Vo vzťahu k princípu rovnosti pred zákonom, resp. princípu rovnosti v civilnom procese sa\nniekedy princíp ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako zvýhodňovanie slabšej sporovej strany\nna úkor ,,silnejšej sporovej strany“. Obsahom princípu ochrany slabšej strany v procesných vzťahoch\nje akési ,,dorovnanie“ procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola zabezpečená funkčná\nprocesná rovnosť; rozhodne by však nebolo správne interpretovať princíp ochrany slabšej strany v tom\nzmysle, že sa má zabezpečiť akési nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k protistrane.\n42. V prípade námietky týkajúcej sa porušenia práva na spravodlivý proces je nevyhnutné posudzovať\nsamotnú intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných\npráv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné\npostupy súdu a možnosti samotnej strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. Vzhľadom\nna fakt, že žalovaný nešpecifikoval, že v ktorom konkrétnom momente konania a akým spôsobom\ndošlo k porušeniu rovnosti sporových strán, dovolací súd vyhodnotil túto uplatnenú námietku ako\nneopodstatnenú.\n43. Napokon ani všeobecne namietaná aplikácia českých právnych predpisov, dostupná na ASPI, C. H.\nBECK nepredstavovala zásah do procesných práv dovolateľa, preto ani táto námietka nie je prípustným\ndovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n44. Ani namietaný výrok o priznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalobkyni, dovolací\nsúd nepovažoval za opodstatnený. Trovami konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne\nvynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatnením alebo bránením práva (§ 251\nCSP). Právnej zástupkyni žalobkyne v odvolacom konaní vznikli trovy konania spojené s predložením\npísomného vyjadrenia k odvolaniu na výzvu súdu. Bez ohľadu na rozsahu jeho obsahu, z dôvodu\nneúspechu žalovaného v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol\nžalobkyni v súlade so zásadou úspechu (§ 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP).\n45. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol v súlade s § 447 písm. c)\nCSP, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n\n46. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobkyne v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP),\nktorej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu. O výške\nnáhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}